Rozsudok ,
Zmenené Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 10. september 2024

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 5To/75/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6623010432
Dátum vydania rozhodnutia: 10. 09. 2024
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Bc. Viktor Marko, PhD.

ECLI: ECLI:SK:KSBB:2024:6623010432.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Banskej Bystrici v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Bc. Viktora Marka, PhD.

a sudcov JUDr. Štefana Nováka, A. a B. C. D., E., C., v trestnej veci obžalovaného F. G., pre zločin
prevádzačstva podľa § 355 ods. 1, ods. 3 písm. d) Trestného zákona formou spolupáchateľstva podľa
§ 20 Trestného zákona, prejednal na verejnom zasadnutí konanom dňa 10. septembra 2024 v Banskej
Bystrici odvolanie obžalovaného proti rozsudku Okresného súdu Lučenec sp. zn. 2T/96/2023 zo dňa
06. júna 2024, a takto

r o z h o d o l :

Podľa § 321 ods. 1 písm. d), ods. 2 Trestného poriadku zrušuje rozsudok Okresného súdu Lučenec sp.
zn. 2T/96/2023 zo dňa 06. 06. 2024 vo výroku o treste.

Podľa § 322 ods. 3 Trestného poriadku rozhodujúc sám

odsudzuje

obžalovaného F. G., nar. XX. XX. XXXX v H., I., trvale bytom A., J. I. XX, C., t. č. ÚVV a ÚVTOS Banská
Bystrica,

podľa § 355 ods. 3 Trestného zákona, § 36 písm. j), § 38 ods. 2, § 39 ods. 1, ods. 3 písm. d) Trestného
zákona na trest odňatia slobody vo výmere 3 (tri) roky.

Podľa § 48 ods. 2 písm. b) Trestného zákona súd zaraďuje obžalovaného na výkon trestu odňatia
slobody do ústavu na výkon trestu so stredným stupňom stráženia.

Podľa § 60 ods. 1 písm. a) Trestného zákona súd obžalovanému ukladá trest prepadnutia veci,

a to mobilného telefónu zn. REALME RMX2155 IMEI1: 863747052843754, IMEI2: 863747052843747,
sériové číslo AETGEM85JJMZFMZ5 s vloženou SIM kartou č. 89380039927709179969F, SIM kartou
02 č. 894202039370813820, micro SD kartou Kingston 8GB s prasknutým displayom.

Podľa § 60 ods. 5 Trestného zákona sa vlastníkom prepadnutých vecí stáva štát.

o d ô v o d n e n i e :

Rozsudkom Okresného súdu Lučenec sp. zn. 2T/96/2023 zo dňa 06. 06. 2024 bol obžalovaný F. G.
uznaný za vinného zo spáchania zločinu prevádzačstva podľa § 355 ods. 1, ods. 3 písm. d) Trestného

zákona s poukazom na § 138 písm. j) Trestného zákona formou spolupáchateľstva podľa § 20 Trestného
zákona, na tom skutkovom základe, že
po vzájomnej dohode s už odsúdenými ml. F. K. a L. B., a podozrivým F. M. najneskôr do času 08:00
hodiny dňa 22. novembra 2022 na ceste II triedy číslo 2669 pred obcou Prša v okrese Lučenec tvoriliosádku troch vozidiel Opel Insignia, tmavo sivej farby, s maďarskými evidenčnými číslami 1 L. VIN:N.,
VW GOLF, svetlo sivej farby, s českými evidenčnými číslami 5M8 9339, VIN:N. a Lexus RX 400H, čiernej
farby s maďarskými evidenčnými číslami E. XXX, VIN:B., do ktorých na presne nezistenom mieste

v Maďarsku naložili posádku 10 /desiatich/ osôb, s ktorými nelegálne prekročili hranice Slovenskej
republiky, kde boli na území Slovenskej republiky spozorovaní slovenskou policajnou hliadkou, pričom
pri následnej kontrole bolo zistené, že obvinení ako osádka vozidiel prevážali ďalších desať osôb –
mužov občanov Sýrie, bez cestovných dokladov a to O. O., narodeného XX. XXXXXXX XXXX, P. Q. R.,
narodeného XX. XXXXXXX XXXX, R. O. R., narodeného XX. XXXXXXX XXXX, S. O. O., narodeného

XX. XXXXXXXX XXXX, B. O. S., narodeného XX. XXXXXXXX XXXX, Awada AL apríla 2006, O.
O., narodeného XX. XXXX XXXX, C. O., narodeného XX. XXXXXX XXXX, O. O., narodeného XX.
XXXXXXX XXXX, teda obvinení občanom Sýrskej arabskej republiky, ktorí nie sú občanmi Slovenskej
republiky alebo osobami s trvalým pobytom na území Slovenskej republiky, organizovali a pomáhali pri
ich prechode cez územie Slovenskej republiky, pričom nedisponovali cestovným dokladom, ktorý by ich
oprávňoval vstúpiť na územie Slovenskej republiky a ani nemali udelené platné víza.

Za to bol obžalovaný odsúdený podľa § 355 ods. 3, § 36 písm. j), § 38 ods. 2, ods. 3, ods. 8, § 39 ods.
1 Trestného zákona na trest odňatia slobody vo výmere 3 roky.

Podľa § 48 ods. 2 písm. b) Trestného zákona bol na výkon trestu odňatia slobody zaradený do ústavu

na výkon trestu so stredným stupňom stráženia.

Podľa § 60 ods. 1 písm. a) Trestného zákona súd uložil obžalovanému aj trest prepadnutia veci,
a to mobilného telefónu zn. REALME RMX2155 IMEI1: 863747052843754, IMEI2: 863747052843747,
sériové číslo AETGEM85JJMZFMZ5 s vloženou SIM kartou č. 89380039927709179969F, SIM kartou

02 č. 894202039370813820, micro SD kartou Kingston 8GB s prasknutým displayom. Podľa § 60 ods.
5 Trestného zákona sa vlastníkom prepadnutých vecí stáva štát.

Proti tomuto rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie obžalovaný, a to proti výroku
o treste, ktoré písomne odôvodnil prostredníctvom svojej obhajkyne v podstate tým, že prvostupňový

súd mu za spáchaný skutok uložil neprimerane vysoký trest. Poukázal na to, že sa ku skutku priznal,
skutok oľutoval, spolupracoval s orgánmi činnými v trestnom konaní a so súdom. Uvedený skutok
neorganizoval, bol len požiadaný na požičanie motorového vozidla, ako aj požiadaný o pomoc, aby
spoluobvineným priviezol benzín z Maďarskej republiky, keďže im došiel benzín. Uvedené vyplýva aj
zo zadržanej SMS komunikácie, je teda pravdou, že vedel, za akým účelom spoluobvineným požičiaval

motorové vozidlo, avšak sa samého prevádzačstva nezúčastnil. Zdôraznil, že celý skutok neplánoval,
ani nebol v osobnom kontakte s prevádzanými osobami. Súd mal zohľadniť hlavne tie skutočnosti, že
skutok oľutoval a veľmi ho mrzí, že sa do toho takýmto nepriamym spôsobom zaplietol. Má maloleté deti
a manželku, chce sa spolupodieľať na výchove maloletých detí a starať sa o svoju rodinu, keďže život
v jeho domovskej krajine je v súčasnej dobe obtiažny a má záujem pracovať v ČR, kde žije aj jeho brat,

ktorý má firmu a chce ho v nej zamestnať. Ďalej uviedol, že súd pri ukladaní trestu mal zohľadniť aj tie
skutočnosti, že sa na území SR nikdy nedopustil trestnej činnosti, a v ČR sa nikdy nedopustil nejakej
násilnej, či ekonomickej trestnej činnosti, a preto sa nepovažuje pre spoločnosť za nebezpečného. Súd
v konaní zistil len poľahčujúcu okolnosť – priznanie sa ku skutku a žiadnu priťažujúcu okolnosť nezistil,
tzn. že mu ukladal trest s použitím § 38 ods. 3 Trestného zákona, na základe ktorého bola znížená horná

hranica trestnej sadzby. Poukázal na § 39 ods. 3 písm. d) Trestného zákona, na základe ktorého je
možné uložiť trest pod dolnú hranicu trestnej sadzby a to nie kratší ako 2 roky. Podľa jeho názoru nie je
pre spoločnosť až natoľko nebezpečný a teda na ochranu spoločnosti postačuje aj kratší trest, než mu
bol uložený súdom prvého stupňa. Súd prvého stupňa nevzal do úvahy jeho sociálne pomery, prostredie,
zktoréhopochádzaanevzaldoúvahy,ženebolorganizátoromtohtotrestnéhočinu.Záveromuviedol,že

odsúdenie prvostupňového súdu považuje za značný zásah do osobnosti človeka. Trest má postihovať
iba páchateľa tak, aby bol zabezpečený čo najmenší vplyv na jeho rodinu a jemu blízke osoby. Uložený
trest v trvaní 3 rokov nepodmienečne je veľmi prísny, a podľa jeho názoru na jeho prevýchovu postačí
aj trest kratšieho trvania – 2 roky nepodmienečne. Na základe uvedeného preto považuje napadnutý
rozsudok okresného súdu za nesprávny vo výroku o treste a preto navrhol, aby odvolací súd zrušil

napadnutý rozsudok vo výroku o treste podľa § 321 ods. 1 písm. b), c), d), e) Trestného poriadku a
v zmysle § 322 ods. 1 Trestného poriadku vec vrátil súdu prvého stupňa, aby ju znova prejednal a
rozhodol, prípadne aby odvolací súd v zmysle §322 ods. 3 Trestného poriadku sám rozhodol rozsudkom
vo veci samej.Obhajca obžalovaného na verejnom zasadnutí zotrval na písomnom odôvodnení podaného odvolania,
opätovne poukázal na okolnosti spáchania skutku a sociálne pomery obžalovaného. Podľa neho

postačuje uloženie kratšieho trestu odňatia slobody, a preto navrhol, aby krajský súd zrušil napadnutý
rozsudok vo výroku o treste a uložil obžalovanému trest odňatia slobody kratšieho trvania, prípadne aby
mu uložil trest vyhostenia, ktorého trestu sa sám obžalovaný dožaduje.

Zástupkyňa krajského prokurátora na verejnom zasadnutí uviedla, že napadnutý rozsudok považuje za

správny a zákonný, tak isto uložený trest za zákonný, ktorý reflektuje všetky zásady ukladania trestov.
Cez ustanovenie mimoriadneho zníženia trestu okresný súd reflektoval účasť obžalovaného na trestnej
činnosti a taktiež zohľadnil aj jeho osobné pomery, preto považuje uložený trest za primeraný a navrhla
odvolanie obžalovaného ako nedôvodné zamietnuť.

Obžalovaný v rámci verejného zasadnutia uviedol, že ak je to možné, chcel by poprosiť o vyhostenie zo

Slovenskej republiky, je mu ľúto, čo sa stalo, že sa zamiešal do tejto veci. Odkedy je vojna na Ukrajine,
nevidel ani svoju dcéru ani manželku. Mal zabezpečenú prácu, a v tejto veci bol len požiadaný o pomoc.
Chcel by byť vyhostený a čím skôr by chcel vidieť svoju rodinu.

Krajský súd v Banskej Bystrici ako súd odvolací predtým, ako začal plniť svoju preskúmavaciu povinnosť

podľa § 317 ods. 1 Trestného poriadku zistil, že odvolanie obžalovaného bolo podané včas, v lehote
ustanovenej § 309 ods. 1 Trestného poriadku, odvolanie bolo podané oprávnenou osobou v súlade s §
307 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku, pričom nedošlo k vzdaniu sa práva na podanie odvolania alebo
k späťvzatiu podaného odvolania v zmysle § 312 ods. 1, ods. 2 Trestného poriadku, a preto odvolací
súd nepostupoval podľa § 316 Trestného poriadku.

Podľa § 317 ods. 1 Trestného poriadku ak nezamietne odvolací súd odvolanie podľa § 316 ods.
1 alebo nezruší rozsudok podľa § 316 ods. 3, preskúma zákonnosť a odôvodnenosť napadnutých
výrokov rozsudku, proti ktorým odvolateľ podal odvolanie, ako aj správnosť postupu konania, ktoré im
predchádzalo. Na chyby, ktoré neboli odvolaním vytýkané, prihliadne len vtedy, ak by odôvodňovali

podanie dovolania podľa § 371 ods. 1. V tejto súvislosti odvolací súd zistil, že odvolanie obžalovaného
je dôvodné, avšak z iných dôvodov, ktoré uvádzal v podanom odvolaní.

Krajský súd na úvod konštatuje, že prvostupňový súd v rámci hlavného pojednávania vykonal
dokazovanie v rozsahu nevyhnutnom pre svoje rozhodnutie. V súlade s § 168 ods. 1 Trestného

poriadku v odôvodnení rozsudku uviedol, ktoré skutočnosti vzal za dokázané, o ktoré dôkazy svoje
skutkové zistenia oprel a akými úvahami sa spravoval pri hodnotení vykonaných dôkazov, najmä ak
si navzájom odporovali. Z odôvodnenia je tiež zrejmé, ako sa súd vyrovnal s obhajobou, a akými
právnymi úvahami sa spravoval, keď posudzoval dokázané skutočnosti podľa príslušných ustanovení
zákona v otázke viny a trestu. V odôvodnení rozhodnutia sa teda prvostupňový súd vysporiadal so

všetkými podstatnými okolnosťami, jednak vo vzťahu k otázke viny, ako aj vo vzťahu k otázke trestu.
Krajský súd zároveň konštatuje, že obžalovaný na hlavnom pojednávaní po zákonnom poučení spravil
vyhlásenie o vine v zmysle § 257 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku, ktoré je v zmysle zákona
neodvolateľné a nenapadnuteľné odvolaním, preto krajský súd v zmysle zákona, ako aj samotného
odvolania, preskúmaval len výrok o treste.

Vo vzťahu k uloženému trestu krajský súd konštatuje, že okresný súd prihliadol na všetky skutočnosti
a zásady podľa § 34, § 36, § 37, § 38 Trestného zákona, na ktoré je povinný prihliadnuť, a to na
spôsob spáchania činu, jeho následok, zavinenie, pohnútku, poľahčujúce a priťažujúce okolnosti, osobu
páchateľa, jeho pomery a možnosti nápravy, ako aj generálnu a individuálnu prevenciu. V tejto súvislosti

krajský súd ďalej poznamenáva, že v rámci požiadavky primeranosti trestu zohráva významnú úlohu
sudcovská individualizácia trestu. Druh a výmera trestu musia byť súdom v každom konkrétnom prípade
stanovené tak, aby zodpovedali všetkým zvláštnostiam daného prípadu. Okrem ďalších skutočností,
na ktoré je súd povinný pri ukladaní trestu prihliadnuť, patrí aj osoba páchateľa, pomery páchateľa
(majetkové, rodinné, osobné), či možnosť jeho nápravy. Primeranosť a individualizácia trestu tak núti súd

prihliadať na všetky okolnosti konkrétneho prípadu, a teda bráni mechanickému postupu pri rozhodovaní
o treste. Ustanovenie § 39 ods. 1 Trestného zákona pre jeho aplikovateľnosť v konkrétnom prípade
nevyžaduje priznanie páchateľa ku spáchaniu trestného činu, ani jeho postoj k prejednávanej veci.V zmysle § 34 ods. 3 Trestného zákona trest má postihovať iba páchateľa, tak aby bol zabezpečený čo
najmenší vplyv na jeho rodinu a jemu blízke osoby.

Krajský súd vo vzťahu k výroku o treste zároveň konštatuje, že dňa 06. augusta 2024 nadobudla
účinnosť novela Trestného zákona, ktorá okrem iného upravila niektoré zásady pre ukladanie trestov,
a bol novelizovaný aj § 38 Trestného zákona, a teda v čase rozhodovania krajského súdu sa už
neaplikovali ustanovenia o znižovaní hornej hranice trestnej sadzby pri prevahe poľahčujúcich okolností
nad priťažujúcimi. Z tohto dôvodu preto krajský súd zrušil výrok o treste a uložil obžalovanému F.

G. trest odňatia slobody vo výmere 3 roky, teda pod dolnú hranicu zákonom ustanovenej trestnej
sadzby. Pri ukladaní trestu krajský súd v prípade obžalovaného prihliadol na poľahčujúcu okolnosť
podľa § 36 písm. j) Trestného zákona, t.j. že pred spáchaním trestného činu viedol riadny život.
Krajský súd pri určovaní druhu a výmery trestu prihliadol na okolnosti prípadu, keď obžalovaný spáchal
trestný čin formou spolupáchateľstva podľa § 20 Trestného zákona, zohľadnil teda mieru jeho účasti
na spáchanom trestnom čine, a taktiež prihliadol na osobu obžalovaného, ktorý doposiaľ na území

Slovenskej republiky viedol riadny život, nedopustil sa žiadnej trestnej činnosti, preto krajský súd dospel
k záveru, že pri ukladaní trestu obžalovanému je možné aplikovať ustanovenie § 39 ods. 1 Trestného
zákona o mimoriadnom znížení trestu, a preto uložil obžalovanému trest odňatia slobody vo výmere
3 roky, teda v rovnakej výmere, ako bol pôvodne uložený okresným súdom. Takto uložený trest (4
roky pod dolnou hranicou zákonom ustanovenej trestnej sadzby) je potom na ochranu spoločnosti,

nápravupáchateľa,akoajzpohľadugenerálnejaindividuálnejprevenciepostačujúci,pričomdostatočne
zabezpečí jeho prevýchovu a zároveň takýto trest postihuje len obžalovaného.

Vzhľadom k tomu, že obžalovaný bol v posledných desiatich rokoch pre spáchaním prejednávaného
trestného činu vo výkone trestu odňatia slobody (ako to vyplýva z európskeho informačného systému

registra trestov), v zmysle § 48 ods. 2 písm. b) Trestného zákona ho krajský súd na výkon trestu zaradil
do ústavu na výkon trestu so stredným stupňom stráženia.

Okresný súd napokon nepochybil ani vo výrokoch o uloženom treste prepadnutia veci, preto krajský
súd pri zrušení výroku o treste uložil obžalovanému aj pôvodne uložený trest prepadnutia veci, pričom

v zmysle zákona sa ich vlastníkom stáva štát.

Tak ako už uviedol v odôvodnení napadnutého rozsudku okresný súd, v konaní sa nepodarilo
spoľahlivo zistiť štátnu príslušnosť obžalovaného, a preto ním navrhovaný trest vyhostenia, navyše
s predpokladaným návratom obžalovaného na I., kde stále prebieha vojenský konflikt, by nebol v súlade

s ustanoveniami Trestného poriadku.

Podľa § 322 ods. 3 Trestného poriadku odvolací súd rozhodne sám rozsudkom vo veci, ak možno
nové rozhodnutie urobiť na podklade skutkového stavu, ktorý bol v napadnutom rozsudku správne
zistený alebo doplnený dôkazmi vykonanými pred odvolacím súdom. V neprospech obžalovaného môže

odvolací súd zmeniť napadnutý rozsudok len na základe odvolania prokurátora, ktoré bolo podané
v neprospech obžalovaného; vo výroku o náhrade škody tak môže urobiť aj na podklade odvolania
poškodeného, ktorý uplatnil nárok na náhradu škody.
Na základe všetkých vyššie uvedených skutočností preto krajský súd v zmysle § 322 ods. 3 Trestného
poriadku po zrušení napadnutého rozsudku vo výroku o treste sám vo veci rozhodol tak, ako je to

uvedené vo výrokovej časti tohto rozsudku.

Rozsudok bol prijatý senátom Krajského súdu v Banskej Bystrici jednomyseľne (§ 163 ods. 4 Trestného
poriadku).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku riadny opravný prostriedok nie je prípustný.