Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 17. október 2024

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 8Co/52/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4123238051
Dátum vydania rozhodnutia: 17. 10. 2024
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Adriana Kálmánová, PhD.

ECLI: ECLI:SK:KSNR:2024:4123238051.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Nitre, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Adriany Kálmánovej, PhD. a členov

senátu JUDr. Vladimíra Novotného a JUDr. Lenky Konštiakovej, v právnej veci žalobcu: A. B., nar.
XX.XX.XXXX, bytom C., D. E. XXXX/XX, právne zastúpený: Mgr. Štefan Slováčik, advokát so sídlom
Nitra, Palánok 3, IČO: 36 110 787, proti žalovanej: A. F., nar. XX.XX.XXXX, bytom C., D. E. XX, právne
zastúpená: Advokátska kancelária Borgulová & Péteriová s.r.o., so sídlom Nitra, Farská 4, o určenie,
že dôvody vydedenia nie sú dané, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Nitra č. k.
51C/15/2023-114 zo dňa 21. marca 2024, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .

Žalovanej p r i z n á v a nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu (100 %).

o d ô v o d n e n i e :

1. V záhlaví označeným rozsudkom súd prvej inštancie žalobu zamietol a žalovanej priznal v zmysle §
255 ods. 1 nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100%.

1.1. Rozhodnutie vo veci samej právne odôvodnil ust. § 137 písm. c) CSP, § 469a odsek 1 písmeno
d) Občianskeho zákonníka.

1.2. V odôvodnení rozhodnutia uviedol, že žalobou, doručenou súdu dňa 23.08.2023 sa žalobca
domáhal určenia, že nie sú dané dôvody jeho vydedenia uvedené v závete a listine o vydedení spísanej
formou notárskej zápisnice č. N 165/02 NZ 158/02 zo dňa 23.04.2002 spísanej na Notárskom úrade
v Nitre notárom JUDr. Jánom Boškom, pre ktoré ho poručiteľka G. B., H. I., nar. XX.XX.XXXX, zomr.
XX.XX.XXXX, naposledy bytom J. XXXX/XX vydedila ako svojho syna.

1.3. Žalobu odôvodnil žalobca tým, že na Notárskom úrade JUDr. Jarmily Kováčovej so sídlom K. D. XX,

D. je vedené dedičské konanie po jeho matke G. B. (ďalej len „poručiteľka“) pod sp. zn. 12D/18/2022,
ktoré bolo uznesením notárky č. k. 12D/18/2022-48, Dnot 47/2021 zo dňa 25.07.2023 prerušené a
žalobca bol odkázaný podať v lehote do 1 mesiaca od právoplatnosti uznesenia žalobu o určenie, že
je zákonným dedičom poručiteľky, nakoľko zákonné dôvody pre jeho vydedenie neexistovali. Žalobca
poukázal na to, že poručiteľka ho v listine o vydedení ako svoje dieťa vydedila pre prípad svojej smrti
z dôvodov podľa § 469a odsek 1 písmen od) Občianskeho zákonníka, t.j. z dôvodu, že trvalo vedie
neusporiadaný život. Zriadeným závetom zároveň určila za svojho jediného dediča svojho manžela L. B.,

nar. XX.XX.XXXX, ktorý zomrel dňa XX.XX.XXXX. Žalobca uviedol, že s dôvodmi vydedenia zásadne
nesúhlasí, považuje ich za neaktuálne a zavádzajúce, nakoľko nezohľadňujú všetky okolnosti vzťahu
medzi ním a poručiteľkou. Skutočnosti, ktoré poručiteľka uvádza v listine o vydedení sa stali dávno,
keďže táto listina bola spísaná pred viac ako 20 rokmi, v tom čase bol mladý a podľa neho jeho správaniev tom čase nemožno subsumovať pod správanie, ktoré by spĺňalo kritéria závažného a trvalého stavu,
ktorý by sa priečil dobrým mravom a ohrozoval rodinu. Počas dospievania bol veľmi živý adolescent,
avšak stal sa z neho vyrovnaný človek a s poručiteľkou vytvorili vzťah syna a matky, aj keď vedel, že nie

sú pokrvní príbuzní. Zároveň poukázal na to, že ešte pred poručiteľkinou smrťou sa ich vzťahy zlepšili,
dôkazom čoho je aj skutočnosť, že poručiteľka mu pred svojou smrťou darovala rodinný dom.

1.4. Žalovaná s podanou žalobou nesúhlasila a žiadala ju zamietnuť. V písomnom vyjadrení uviedla,
že ako sestra poručiteľky bola svedkom toho, že žalobca od svojej mladosti viedol trvalo neusporiadaný

život. Poručiteľka s manželom si žalobcu osvojili vo veku 1 a 1 roka, keďže nemohli mať vlastné deti,
venovali mu všetky svoje sily, prostriedky, lásku a starostlivosť. Žalobca bol od začiatku problémovým
dieťaťom, vyučil sa za mäsiara a po nadobudnutí plnoletosti a ukončení školy, neprejavil žiaden záujem
sám pracovať a živiť sa, flákal sa, holdoval alkoholu, nesnažil sa budovať si vlastný život a vyhovovalo
mu, že ho živili rodičia. Na rodičov nemal pekné slovo a mnohokrát na nich zaútočil aj fyzicky. Poručiteľka
bola viackrát nútená volať políciu, ktorá riešila nevhodné a agresívne správanie žalobcu voči rodičom.

Žalobca bol zároveň závislý na alkohole, bol aj na protialkoholickom liečení vo Veľkom Záluží, avšak
neúspešne. Poručiteľka poslala žalobcu viackrát z jej domu a domácnosti preč, zrušila mu aj trvalý
pobyt, ale následne, keďže nepracoval a nemal ani kde bývať, ho prijala späť. Poručiteľka sa jej
neustále sťažovala na konanie a správanie žalobcu. Z dôvodov, že žalobca od nadobudnutia plnoletosti
a ukončenia školy viedol dlhodobo a trvalo neusporiadaný život, sa ho poručiteľka v roku 2002 rozhodla

vydediť a rovnako urobil aj manžel poručiteľky L. B., ktorý zomrel v roku 2005, pričom v dedičskom
konaní po ňom žalobca listinu o vydedení akceptoval a nevzniesol voči jej dôvodom a obsahu žiadne
námietky.

1.5. Súd na základe vykonaného dokazovania dospel k záveru, že žaloba nie je dôvodná. Žalobcu

ako vydedeného dediča zaťažovalo dôkazné bremeno preukázať, že dôvody vydedenia neexistujú. Z
vykonaného dokazovania, vrátane výpovede samotného žalobcu však vyplýva, že po skončení školy
sa zamestnal pričom jeho pracovný pomer trval necelý rok a ukončil ho on sám. Následne pracoval 3
mesiace a ďalších 10 rokov podľa vlastného vyjadrenia robil na stavbách - fušky. Evidenciou na úrade
práce je však preukázané, že v rozhodnom období bol žalobca prakticky väčšinu času nezamestnaný.

Rovnako žalobca potvrdil, že býval u svojich rodičov a tí ho následne aj požiadali, aby sa odsťahoval,
boli medzi nimi prieky a to z dôvodu jeho požívania alkoholu. Rovnako samotný žalobca potvrdil, že
počas toho ako žil u poručiteľky, bola na neho volaná polícia a to za nočný kľud, potvrdil, že v tom
čase požíval alkohol, z uvedeného dôvodu bol aj na protialkoholickom liečení, abstinovať však vydržal
asi rok. Uvedené skutočnosti sú potvrdené aj výsluchom žalovanej a svedkyne M.. Nie nepodstatnou

skutočnosťou, ktorá potvrdzuje, že dôvody vydedenia žalobcu boli dané, je napokon aj skutočnosť, že
žalobcu z rovnakých dôvodov vydedil aj jeho otec, avšak v rámci dedičského konania po ňom, žalobca
tútoskutočnosťnerozporoval, t.j.nedomáhalsaurčenia,že dôvodyjehovydedenia(otcom)niesúdané.

1.6. Vykonaným dokazovaním tak jednoznačne bolo preukázané, že žalobca v rozhodnom období vo

zvýšenej miere požíval alkohol, trvale nikde nepracoval, neprispieval rodičom na spoločnú domácnosť
a správal sa negatívnym spôsobom voči poručiteľke, pričom v dôsledku jeho správania bola volaná
aj polícia, ako aj to, že v dôsledku jeho požívania alkoholu boli medzi ním a poručiteľkou nezhody,
čo vyústilo až do toho, že ho rodičia požiadali o odsťahovanie sa zo spoločnej domácnosti. Bolo
teda preukázané, že v rozhodnom období žalobca viedol trvale neusporiadaný život, ako to napokon

špecifikovala v listine o vydedení aj samotná poručiteľka. Nakoľko tieto závery sú v podstatnej miere
potvrdenévýpoveďousamotnéhožalobcu,súdnepovažovalzapotrebnévykonávaťďalšiedokazovanie,
nakoľko by to znamenalo len ďalšie nadbytočné predlžovanie súdneho konania na navyšovanie jeho
trov to aj s poukazom na znenie § 151 ods. 2 CSP, nakoľko žalobca v priebehu konania neuviedol
iné tvrdenia o predmetných skutkových (dôvodoch vydedenia) a jeho obrana spočívala len v tom že

v čase vydedenia bol veľmi mladý a živý adolescent avšak následne sa jeho vzťahy s poručiteľkou
zlepšili. V danom prípade je však relevantné iba obdobie a skutočnosti, ktoré existovali do času spísania
predmetnej listiny o vydedení a to a poukazom na odôvodnenie uvedené v bode 8. tohto rozsudku.

1.7. Záverom súd dodal, že nie je možné súhlasiť s argumentáciou právneho zástupcu žalobcu,

že v prípade vyššie opísaného správania sa žalobcu v rozhodnom období sa jednalo o mladícku
nerozvážnosť, nakoľko je zrejmé, že v čase spísania listiny o vydedení poručiteľkou mal 23 rokov,
bol teda vo veku, kedy si už dospelý človek uvedomuje svoje správanie, jeho následky a dokáže horacionálne korigovať. S poukazom na vyššie uvedené odôvodnenie súd podanú žalobu ako nedôvodnú
zamietol.

2. Proti rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca, ktorý navrhol rozsudok zmeniť, žalobe
vyhovieťapriznaťmunároknanáhradutrovkonania.Namietalnesprávneskutkovézisteniaanesprávne
právne posúdenie veci. Dôvodil tým, že rozhodnutie súdu prvej inštancie je nepreskúmateľné, keď
žalobu zamietol z dôvodu, že v rozhodnom období viedol trvale neusporiadaný život ako to napokon
špecifikovala v liste o vydedení aj samotná poručiteľka. Uviedol, že poručiteľka ho vydedila ako svoje

dieťapreprípadsvojejsmrtizozákonnýchdôvodovpodľa§469aods.1písm.d/Občianskehozákonníka
z dôvodu, že trvalo vedie neusporiadaný život. Za závetom vydedeného dediča všetkého majetku
určila svojho manžela. Dôvod vydedenia uvedený poručiteľkou sa vyskytuje zriedkavo. Príslušné
ustanovenia sú strohé a obsahujú iba demonštratívny výpočet možných skutočností, ktoré sú spôsobilé
byť subsumované pod predmetný dôvod vydedenia. Dôvod vydedenia pre trvalo vedený neusporiadaný
život sa vyskytuje zriedkavo, tento inštitút by mohol naplňovať život človeka závislého od alkoholu, drog,

hazardných hier, herných automatov a s tým spojené zadlžovanie, úmyselné vyhýbanie sa práci. Pôjde
o negatívne závažné odchýlky od bežného spôsobu života, ktoré ohrozujú potomka alebo jeho rodinu.
Musí ísť o trvalý stav. V rozhodnom období bol mladý človek, ktorý sa snažil uplatniť v živote a byť
samostatný. Pod pojmom trvalo vedie neusporiadaný život treba zaradiť viacerých kritérií potrebných
pre naplnenie podstaty takéhoto správania. Také správanie musí byť závažné, priečiace sa bežnému

spôsobu života ohrozujúce rodinu a musí ísť o stav trvalý. Má za to, že správanie v rozhodnom období
nenapĺňalo znaky, ktoré by určovali dôvod vydedenia. Z vykonaného dokazovania táto skutočnosť
nebola jednoznačne preukázaná. Subjektívne presvedčenie porušiteľa o trvalo vedení neusporiadaného
života, nepostačuje pre materiálne naplnenie dôvodov vydedenia. Tieto musia byť dané objektívne.
Musia existovať v čase vydedenia a nemôžu predstavovať len neodôvodnené presvedčenie poručiteľa.

Ako uviedol, bol mladý, mal aktívny záujem uplatniť sa v živote a takéto konanie nie je možné považovať
za vedenie neusporiadaného života a obligatórny znak „trvalosti“ absentuje.

3. Žalovaná v písomnom vyjadrení k odvolaniu navrhla rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny
potvrdiť a priznať jej náhradu trov odvolacieho konania. Uviedla, že v konaní bolo písomnými dôkazmi

a výpoveďou žalovanej a svedkyne N. preukázané, že pred vyvedením žalobca viedol v rozhodnom
období roku 1997 až apríl 2002, t. j. pred spísaním listiny o vyvedení a závetu v roku 2002 trvale
neusporiadaný život (bez opodstatnených dôvodov riadne nepracoval ani nemal záujem pracovať,
nadmieru prakticky denne požíval alkoholické nápoje, správal sa voči poručiteľke – matke aj voči otcovi,
ktorý ho taktiež vydedil v absolútnom rozpore s dobrými mravmi – bol agresívny, hrubo ich urážal,

poškodzovalichmajetok,neprispievalnadomácnosťapod.).Sámsapriznal,žeprevažnenepracoval,aj
príležitostné práce ukončil z vlastnej vôle, často používal alkoholické nápoje, bol aj na protialkoholickom
liečení, pričom abstinoval cca 1 rok. Mal s rodičmi neustále prieky, hádky a agresívne útoky, kedy
bola volaná aj polícia. Rodičia ho z týchto dôvodov požiadali, aby sa odsťahoval. Dôvody vydedenia
v čase vydedenia trvalo a reálne existovali, boli teda objektívne dané. Zároveň k vydedeniu žalobcu

pristúpili z tých istých dôvodov, pristúpil z tých istých dôvodov aj jeho otec. Žalobca po smrti otca dôvody
vydedenia nenamietal a poslednú vôľu otca akceptoval.

4. Ďalšie podania doručené neboli.

5. Krajský súd v Nitre ako odvolací súd (§ 34 CSP), po zistení, že odvolanie spĺňa náležitosti podľa §
363 CSP, viazaný rozsahom odvolania a odvolacími dôvodmi (§ 379 a § 380 CSP), rovnako
tak viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie (§ 383 CSP), prejednal
odvolanie bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP), pretože nepovažoval za
potrebnézopakovaťalebodoplniťdokazovanieanevyžadovalsitodôležitýverejnýzáujem,snásledným

verejným vyhlásením rozhodnutia (§ 219 ods. 3 CSP), keď dospel k záveru, že odvolanie žalobcu, nie
je dôvodné a rozsudok súdu prvej inštancie, je potrebné podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdiť ako vecne
správny.

6. Podľa § 387 ods. 1 CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne

správne.7. Podľa § 387 ods. 1 CSP, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého
rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého
rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

8. Podľa § 387 ods. 3 CSP odvolací súd sa v odôvodnení musí zaoberať aj podstatnými vyjadreniami
strán prednesenými v konaní na súde prvej inštancie, ak sa s nimi nevysporiadal v odôvodnení
rozhodnutia súd prvej inštancie. Odvolací súd sa musí v odôvodnení vysporiadať s podstatnými
tvrdeniami uvedenými v odvolaní.

9. Predmetom konania je, ktorou sa žalobcu, ktorý sa podanou žalobou domáhal určenia, že nie sú dané
dôvody jeho vydedenia uvedené jeho matkou- poručiteľkou G. B. v závete a listine o vydedení spísanej
formou notárskej zápisnice č. N 165/02, NZ 158/02 zo dňa 23.04.2002 na Notárskom úrade v Nitre
notárokJUDr. JánomBoškom(ďalejako„listinaovydedení“).Súdprvejinštanciežalobužalobcuzmietol
s odôvodnením, že žalobca nepreukázal neexistenciu dôvodov vydedenia. Vykonaným dokazovaním

bolo preukázané, že žalobca v rozhodnom období vo zvýšenej miere požíval alkohol, trvale nikde
nepracoval, neprispieval rodičom na spoločnú domácnosť a správal sa negatívnym spôsobom voči
poručiteľke,keď v dôsledku jeho správania bola volaná aj polícia, ako aj to, že v dôsledku požívania
alkoholu žalobcom boli medzi ním a poručiteľkou nezhody, čo vyústilo až do toho, že ho rodičia požiadali
o odsťahovanie sa zo spoločnej domácnosti. Zastal názor, že uvedené závery boli v podstatnej miere

potvrdenéivýpoveďamižalobcu.Zuvedenýchdôvodovvyhodnotil,žebolopreukázané,ževrozhodnom
období žalobca viedol neusporiadaný život. Napokon, súd prvej inštancie sa nestotožnil ani s tvrdeniami
žalobcu, že v rozhodnom období išlo z jeho strany o mladícku nerozvážnosť, keďže v čase spísania
listiny o vydedení mal žalobca 23 rokov, teda bol vo veku, kedy si dospelý človek uvedomuje svoje
správanie, jeho následky a dokáže ho racionálne korigovať.

10. Po preskúmaní rozsudku ako aj konania, ktoré mu predchádzalo v medziach podaného odvolania
dospel odvolací súd k záveru, že súd prvej inštancie zistil skutkový stav v rozsahu potrebnom pre
vyhlásenie rozsudku a na základe vykonaných dôkazov dospel k správnym skutkovým zisteniam
a následne dospel aj k správnemu právnemu záveru. Vzhľadnom na skutočnosť, že odvolací súd

považuje rozhodnutie súdu prvej inštancie za vecne správne (§ 387 ods. 1 CSP), ďalej poukazuje
na odôvodnenie jeho rozhodnutia (§ 387 ods. 2 CSP) a následne uvádza ďalšie dôvody pre podporu
správnosti napadnutého rozhodnutia a vysporadúva sa s podstatnými námietkami žalobcu, ktoré boli
uplatnené v podanom odvolaní (§ 387 ods. 3 CSP).

11. Žalobca v podanom odvolaní poukazujúc na odvolacie dôvody podľa § 365 ods. 1 písm. f) a h)
CSP namietal, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým
zisteniam ako i to, že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia
veci.

11.1. K námietke nesprávnych skutkových zistení je potrebné uviesť, že citovaný odvolací dôvod je v
súdnej praxi vykladaný tak, že musí ísť o také skutkové zistenia, na základe ktorých súd prvej inštancie
vec posúdil po právnej stránke a ktoré nemajú v podstatnej časti oporu vo vykonanom dokazovaní.
Skutkové zistenia nezodpovedajú vykonaným dôkazom, ak výsledok hodnotenia dôkazov nie je v súlade
s § 191 CSP a to vzhľadom na to, že súd vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov

alebo z prednesov strán sporu nevyplynuli, ani inak nevyšli počas konania najavo, alebo opomenul
rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané, alebo vyšli počas konania najavo.
Nesprávne sú aj také skutkové zistenia, ktoré súd prvej inštancie založil na chybnom hodnotení dôkazov.
Typovo ide o situáciu, kde je logický rozpor v hodnotení dôkazov, prípadne poznatkov, ktoré vyplynuli
z prednesov strán sporu, alebo ktoré vyšli najavo inak z hľadiska závažnosti (dôležitosti), zákonnosti,

pravdivosti, eventuálnej vierohodnosti alebo ak výsledok hodnotenia dôkazov nezodpovedá tomu, čo
malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z ustanovení § 192 až § 194 CSP.

11.2. Ďalej žalobca tvrdil, že rozsudok spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci podľa § 365 ods.
1 písm. h) CSP. Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne

závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením
veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov
ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis,nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne
závery.

12. Žalobca konkrétne v podanom odvolaní namietal, že jeho správanie v rozhodnom období nenapĺňalo
znaky, ktoré by boli dôvodom vydedenia, keď z vykonaného dokazovania takáto skutočnosť ani nebola
preukázaná. Iba subjektívne presvedčenie poručiteľa o tom, že potomok vedie trvale neusporiadaný
spôsob života nepostačuje k materiálnemu predpokladu vydedenia. Uviedol, že v rozhodnom období
bol mladý, mal aktívny záujem sa uplatniť v živote a jeho konanie nie je možné považovať za vedenie

neusporiadaného spôsobu života, keď obligatórny znak trvalosti úplne absentuje.

13. Odvolací súd zaberajúc sa nastolenou odvolacou argumentáciou žalobcu uvádza, že podľa jeho
názoru v danom prípade bolo primárne potrebné klásť dôraz na skúmanie danosti dôvodov vydedenia
podľa § 469a ods. 1 psím. d) Občianskeho zákonníka s ohľadom na tie, ktoré boli konkrétne vymedzené
poručiteľkou v listine o vydedení. Z listiny o vydedení, ako správne uviedol súd prvej inštancie,

vyplynulo, že poručiteľka uviedla ako dôvod vydedenia vedenie trvalo neusporiadaného života zo
strany žalobcu, ku ktorému dôvodu vymedzila i slovný opis konkrétnych dôvodov, v ktorých spočíval
uvedený dôvod vydedenia. Uviedla najmä, že poručiteľ sa k nej bez príčiny správal trvalo hrubým
a hulvátskym spôsobom najmenej päť rokov spätne, pravidelne denne ju osočuje, pričom citovala
konkrétne vulgarizmy, a nevidí žiadne predpoklady pre jeho zmenu, keď nepomohlo ani riešenie

prostredníctvom polície.

13.1. Vykonaným dokazovaním bolo preukázané, že žalobca býval u rodičov a títo ho následne
požiadali, aby sa odsťahoval. Sám žalobca potvrdil, že medzi rodičmi a ním boli nezhody, bola privolaná
i polícia a že dôvodom jeho správania bol alkohol. Inak povedané, žalobca v priebehu konania na

súde prvej inštancie existenciu nedobrých vzťahov medzi ním a poručiteľkou kvalifikovaným spôsobom
nepoprel, naopak, túto skutočnosť potvrdil. Nevhodné správanie žalobcu k poručiteľke bolo preukázané
i výpoveďou žalovanej, sestry poručiteľky, ktorá ich v rozhodnom období navštevovala, čo potvrdil sám
žalobca. Žalovaná vo svojej výpovedi okrem iných skutočností uviedla, že vie, že žalobca vyvádzal,
rozbíjal rodičom vypínače, nemali okná, nadával im, kričal po nich, vymkol ich z domu. Rovnako tak

skutočnosti svedčiace tomu, že žalobca sa v rozhodnom období správal k poručiteľke hulvátskym
a hrubým spôsobom boli preukázané svedeckou výpoveďou dcéry žalovanej, t. j. sesternicou žalobcu.
Svedkyňa okrem iných skutočností vo svojej výpovedi potvrdila i to, že poručiteľka často plakávala, že
žalobca im nadáva, že žalobca bol často opitý a vtedy bol veľmi agresívny.

13.2. Odvolací súd uvádza, že z vyššie uvedených skutočností, ktoré boli v konaní pred súdom
prvej inštancie preukázané je zrejmé, že v prípade žalobcu jeho správanie nezodpovedalo vo
všeobecnej rovine správaniu súladnému s dobrými mravmi a zásadám všeobecnej slušnosti. Za vedenie
neusporiadaného života v zmysle ustanovenia § 469a ods. 1 písm. d) Občianskeho zákonníka možno
označiť také správanie, ktoré evidentne vybočuje z rámca všeobecnej predstavy o správaní v súlade

s dobrými mravmi. Práve poručitelia sú tí, ktorí trpia takýmto správaním člena rodiny, ktoré sa vymyká
zo zásad obyčajnej slušnosti. Zjednodušene teda možno povedať, že človek, ktorý sa dlhodobo opíja,
nestará sa o rodinu, či inak sa vyhýba normálnemu spôsobu života a ubližuje svojmu okoliu, potom
žije práve neusporiadaný život a jeho rodina má plné právo ho pripraviť o právo na rodinný majetok.
Usporiadaným životom sa má na mysli zriadený, čestný, poriadny, počestný život. Ak potomok trvale

nežije takýmto životom, môže byť poručiteľom vydedený. Takto vedený život musí byť objektívne
preukázateľný. Vzhľadom na uvedené odvolací súd v zhode so súdom prvej inštancie zastal názor, že
v konaní boli preukázané okolnosti svedčiace tomu, že v rozhodnom období, t. j. v období pred spísaním
listiny o vydedení žalobca viedol neusporiadaný život. Odvolací súd osobitne uvádza, že vykonaným
dokazovaním boli jednoznačne preukázané skutočnosti, ktoré poručiteľka opísala v listine o vydedení

a ktorými podporila svoj dôvod pre vydedenie žalobcu podľa § 469a ods. 1 psím. d) Občianskeho
zákonníka, výpoveďami bolo preukázané, že žalobca dlhodobo poručiteľke nadával, urážal ju, nesprával
sa k nej pekne a že jeho správanie muselo byť riešené privolanou políciou – tento záver ani nebol
žalobcom spochybnený (pozri predchádzajúci bod odôvodnenia tohto rozhodnutia).

14. Odvolací súhlasí s tvrdením žalobcu uvedenom v odvolaní, že každý prípad vydedenia je potrebné
skúmať a pristupovať k nemu individuálne vzhľadom na špecifické okolnosti konkrétneho prípadu.
Dôvody vydedenia je potrebné posudzovať a zisťovať ich objektivitu individuálne, podľa okolností
konkrétneho prípadu. Predmetné zákonom stanovené dôvody vydedenia sú totiž príliš subjektívnymi aprikaždomjednotlivcovisaposudzujúazdôvodňujúinak.Možnonimipostihnúťširokýokruhnegatívnych
skutočností existujúcich vo vzťahu poručiteľa a potomka, či potomkov (pozri rozsudok Najvyššieho súdu
SR, sp. zn. 5 Cdo 239/2009, zo dňa 24.02.2010). Odvolací súd zastáva názor, že súd prvej inštancie

tak v danom prípade postupoval, keď preskúmaval konkrétne okolnosti daného prípadu s dôrazom
na individualitu daného prípadu a v danom prípade vychádzal z konkrétnych skutkových okolnosti
preukázaných výpoveďami.

15. Ako správne uviedol súd prvej inštancie, práve žalobcu v konaní pred súdom prvej inštancie

zaťažovalo dôkazné bremeno preukázania neexistencie dôvodov vydedenia, ktoré poručiteľka
vymedzila v listine o vydedení počas rozhodného obdobia. Ako už bolo vyššie uvedené, poručiteľka
v listine o vydedení uviedla okrem zákonného dôvodu vydedenia podľa § 469a ods. 1 písm. d)
Občianskeho zákonníka aj konkrétne skutkové okolnosti, ktoré podľa jej názoru preukazujú to, že
v rozhodnom období žalobca viedol trvale neusporiadaný spôsob života. Uviedla najmä, že poručiteľ sa
k nej bez príčiny správal trvalo hrubým a hulvátskym spôsobom najmenej päť rokov spätne, pravidelne

denne ju osočuje, citujúc konkrétne vulgarizmy, že nevidí žiadne predpoklady pre jeho zmenu, keď
nepomohlo ani riešenie prostredníctvom polície. Žalobca pre úspešnosť v tomto konaní bol povinný
nielen tvrdiť, že sa uvedeným spôsobom nesprával, ale tieto skutkové tvrdenia podložiť dôkazmi,
k čomu v danom prípade nedošlo, keď v konaní nebolo ani žalobcom kvalifikovane spochybnené
to, že sa v rozhodnom období nesprával k poručiteľke hrubo a hulvátsky. Odvolací súd osobitne

k odvolacej námietke žalobcu, že všetky ním predložené listinné dôkazy jednoznačne preukazujú
skutočnosť, že vydedenie sa zo strany poručiteľky nezakladalo na objektívnych skutočnostiach, ale
iba z jej subjektívneho názoru uvádza, že nie je zrejmé, na aké konkrétne listinné dôkazy odvolateľ
poukazuje a ktoré by boli spôsobilé preukázať subjektívnosť dôvodov vydedenia zo strany poručiteľky.
Odvolací súd s poukazom na všetky skutočnosti, ktoré vyplynuli z vykonaného dokazovania pred súdom

prvej inštancie (na ktoré bolo poukázané i v odôvodnení tohto rozhodnutia) uvádza, že v konaní bolo
preukázané,žeokolnostivydedeniauvedenévlistineovydedeníužalobcureálne(vrozhodnomobdobí)
existovalia odvolaciemusúduniesúznámelistinnédôkazyspôsobilépreukázať,alebopoprieťavyvrátiť
existenciu dôvodov vydedenia.

16. Napokon, žalobca v podanom odvolaní namietal, že v jeho prípade úplne absentuje obligatórny
znak trvalosti. O trvalé vedenie neusporiadaného života potom pôjde v takých prípadoch, kedy
správanie vydedeného bude vykazovať známky kontinuálnosti (teda nie len náhodilosti či ojedinelosti)
a dlhodobosti, kedy už spravidla nebude možné očakávať návrat k bežnému spôsobu života tak, ako je
vnímaný väčšinou spoločnosti. Odvolací súd uvádza, že žalobca síce v podanom odvolaní argumentuje

absenciou trvalosti jeho neusporiadaného spôsobu života, avšak v konaní nijako túto skutočnosť
nepreukázal. V konaní bolo preukázané, že správanie žalobcu nemalo znaky náhodilosti, či ojedinelosti.
Z vykonaného dokazovania jednoznačne vyplynulo, že žalobcovo správanie malo v rozhodnom období
(obdobie pred spísaním listiny o vydedení, ktoré poručiteľka časovo ohraničila piatimi rokmi) charakter
sústavnosti. Ako už bolo vyššie uvedené, žalobca v tomto ohľade nepreukázal opak, resp., že by

jeho správanie voči poručiteľke bolo náhodne, alebo krátkodobé. Je nutné uviesť, že dôvod vydedenia
uvedený v § 469a ods. 1 písm. d) Občianskeho zákonníka, musí v rozhodnom období dlhodobo
pretrvávať, čo bolo v danom prípade vykonaným dokazovaním jednoznačne preukázané. Pokiaľ však
potomok v čase zriadenia listiny o vydedení trvalo viedol neusporiadaný život, hoci neskôr spôsob
života zmenil, vydedenie si svoju platnosť podrží a poručiteľ môže vylúčiť právne účinky vydedenia,

ktoré by nastali jeho smrťou, iba zrušením listiny o vydedení. Podľa názoru odvolacieho súdu v konaní
pred súdom prvej inštancie bolo hodnoverne preukázané správanie žalobcu v rozhodnom období, ako
i skutočnosť, že toto správanie malo znaky trvalosti a to, že pretrvávalo dlhší čas. Napokon, tvrdenie
žalobcu o jeho súčasnej náprave nie je argumentom, ktorý by mal mať vplyv na záver o existencií dôvodu
vydedenia v čase spísania listiny o vydedení poručiteľkou t. j. v rozhodnom období.

16.1. Ani argumentácia žalobcu o tom, že jeho konanie bolo tzv. „mladíckou nerozvážnosťou“ a že ako
mladý človek mal aktívny záujem uplatniť sa v živote, obstáť nemôže. Odvolací súd súhlasne so súdom
prvej inštancie uvádza, že žalobca mal v čase spísania listiny o vydedení 23 rokov, a teda nemožno
hovoriť o tom, že by už v tomto a ani nižšom veku nebol spôsobilý si v plnom rozsahu uvedomovať

svoje konanie, jeho dôsledky a ovládať svoje správanie a byť riadnym členom spoločnosti. Práve
naopak, v tomto veku ako i vo veku jemu bezprostredne predchádzajúcemu je už človek dostatočne
rozumovo a vôľovo vyspelý k tomu, aby vedel posúdiť to aké dôsledky môže mať jeho negatívne konanie
voči iným osobám, a to najmä voči tak blízkej osobe ako je rodič. Napokon, ak by aj žalobca malv rozhodnom období nižší vek, jeho rozumová a vôľová vyspelosť by s ohľadom na túto skutočnosť
nemohla predstavovať ospravedlniteľný dôvod pre také negatívne konanie, aké bolo preukázané, že
žalobca voči poručiteľke uskutočňoval. Rovnako tak za aktívny záujem uplatniť sa v živote nie je

možné označiť správanie, ktoré bolo preukázané, že sa ho žalobca voči poručiteľke v rozhodnom období
dopúšťal. Inak povedané konanie, ktoré bolo u žalobcu v rozhodnom období preukázané, nie je možné
zľahčiť len s poukazom na mladosť žalobcu a jeho aktívny záujem sa uplatniť v živote.

17. Odvolací súd nad rámec uvedeného považuje za potrebné poukázať na to, že u žalobcu bolo

preukázané, že v rozhodnom období i požíval alkohol a v tejto súvislosti sa liečil na proti alkoholickom
liečení, abstinovať vydržal len rok. Tiež, že v rozhodnom období nemal stabilnú prácu, keď evidenciou
na úrade práce bolo preukázané, že v rozhodnom období bol prakticky väčšinu času nezamestnaný.
Aj tieto dôvody, aj keď neboli žalobkyňou výslovne vymedzené v listine o vydedení, sú spôsobilými
okolnosťami svedčiacimi o spôsobe života žalobcu v rozhodnom období. Preukazujú celkový obraz
spôsobu života žalobcu v rozhodnom období a podporujú poručiteľkou vymedzené dôvody v listine

o vydedení (ktoré v konaní boli osobitne preukázané). Dané okolnosti v spojitosti s tými, ktoré
poručiteľka uviedla v listine o vydedení preukazujú to, že v čase spísania listiny o vydedení, resp.
v rozhodnom období žalobca viedol život nezodpovedajúci všeobecnému rámcu dobrých mravov, resp.
život napĺňajúci kritérium trvalej neusporiadanosti, záhaľčivosti tak ako to má na mysli ustanovenie §
469a ods. 1 písm. d) Občianskeho zákonníka.

18.Odvolacísúdvzhodesosúdomprvejinštancieuzatvára,žežalobcaneuniesolbremenopreukázania
toho, že v rozhodnom období neexistovali dôvody k jeho vydedeniu poručiteľkou na podklade
listiny o vydedení, z dôvodu, že viedol trvale neusporiadaný spôsob života. Rovnako tak v rovine
nepreukázania ostali i tvrdenia žalobcu o tom, že v jeho prípade absentoval obligatórny predpoklad

trvalosti vedenia neusporiadaného života. Taktiež podľa názoru odvolacieho súdu bolo preukázané, že
konanie žalovaného v rozhodnom období bolo možné subsumovať pod dôvod vydedenia podľa § 469a
ods. 1 psím d) Občianskeho zákonníka.

19. Záverom odvolací súd poukazuje na to, že žalobca tiež v podanom odvolaní výslovne namietal,

že napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie je nepreskúmateľné a tým pádom nezákonné a
nedostatočne odôvodnené. Odvolací súd vykonaným odvolacím prieskumom v medziach podaného
odvolania a jeho rozsahu s dôrazom na odvolacie námietky žalobcu nevzhliadol žiadne skutočnosti
svedčiace nezákonnosti a nepreskúmateľnosti napádaného rozsudku súdu prvej inštancie. Súd prvej
inštancie v odôvodnení podrobne popísal obsah podstatných skutkových tvrdení strán sporu a dôkazov

vykonaných v konaní, zrozumiteľne vysvetli ako ich skutkové tvrdenia a právne argumenty posúdil,
z ktorých dôkazov vychádzal a ako ich vyhodnotil, zároveň citoval ustanovenia, ktoré na daný
prípad aplikoval a z ktorých vyvodil svoje právne závery. Myšlienkový postup súdu prvej inštancie je
v odôvodnení napadnutého rozhodnutia súdu prvej inštancie dostatočne vysvetlený nie len s poukazom
na všetky rozhodujúce skutočnosti zistené vykonaným dokazovaním, ale tiež s poukazom na právne

závery, ktoré prijal. Súd prvej inštancie podľa názoru odvolacieho súdu, odôvodnil svoje rozhodnutie
spôsobom zodpovedajúcim zákonu. Odvolací súd s poukazom na vykonaný odvolací prieskum,
zaoberajúc sa odvolacími námietkami žalobcu dospel k rovnakému právnemu záveru ako súd prvej
inštancie o neunesení dôkazného bremena zo strany žalobcu vo vzťahu k preukázaniu toho, že
v rozhodnom období neexistovali dôvody na jeho vydedenie zo strany poručiteľky. Inými slovami zo

strany súdu prvej inštancie sa jednalo o zákonný postup, pri ktorom nedošlo k vybočeniu zo zákonných,
či ústavnoprávnych medzi, preto námietky odvolateľov sú nedôvodné. Záverom odvolací súd uzatvára,
že napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie svojím odôvodnením napĺňa zákonné kritéria stanovené
ustanovením § 220 ods. 2 CSP.

19.1. Z odôvodnenia rozhodnutia súdu musí byť zrejmé, že sa tento relevantnými námietkami žalobcu
zaoberal a v závislosti od charakteru namietaných porušení, či procesných alebo hmotnoprávnych,
zaujal k preskúmavanému meritu vlastný postoj, vychádzajúci z obsahu administratívneho spisu,
ktorý podrobil vlastnému hodnoteniu. Potreba presvedčivosti súdnych rozhodnutí, ako jedného z
postulátov dodržania ústavného práva účastníkov súdnych konaní na spravodlivý proces, vyplýva

aj z ustálenej judikatúry ústavného súdu: „Z odôvodnenia musí vyplývať vzťah medzi skutkovými
zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov na jednej strane a právnymi závermi na strane druhej.
V prípade, keď sú právne závery súdu v extrémnom nesúlade s vykonanými skutkovými zisteniami
alebo z nich v žiadnej možnej interpretácii odôvodnenia súdneho rozhodnutia nevyplývajú, trebatakéto rozhodnutie považovať za rozporné s čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. čl. 6 ods. 1 dohovoru.“ (I.
ÚS 243/07) „Podstatnou súčasťou právnych záruk v konaní podľa čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy je aj
právo na logické, spravodlivé a zákonné odôvodnenie rozhodnutia.“ (I. ÚS 146/08) „...arbitrárnosť

a zjavná neodôvodnenosť rozhodnutí všeobecných súdov je najčastejšie daná rozporom súvislosti
ich právnych argumentov a skutkových okolností prerokúvaných prípadov s pravidlami formálnej
logiky alebo absenciou jasných a zrozumiteľných odpovedí na všetky právne a skutkovo relevantné
otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov, a obranou proti takému
uplatneniu...“ (III. ÚS 307/2012, III. ÚS 11/2011).

19.2. V tejto súvislosti však ešte odvolací súd považuje za potrebné odvolateľom dať do pozornosti, že
rozhodnutiesúduakoorgánuverejnejmocinemusíbyťtotožnésočakávaniamiapredstavamistrany,ale
z hľadiska odôvodnenia musí spĺňať parametre (limity) zákonného rozhodnutia (§ 220 ods. 2 Civilného
sporového poriadku). Právo (strany) a povinnosť (súdu) na náležité odôvodnenie súdneho rozhodnutia
vyplýva z potreby transparentnosti služby spravodlivosti, ktorá je esenciálnou náležitosťou každého

jurisdikčného aktu (rozhodnutia). Rozhodnutie súdu musí uviesť presvedčivé a dostatočné dôvody, na
základe ktorých je založené, pričom rozsah tejto povinnosti sa môže meniť podľa povahy rozhodnutia
a musí sa posúdiť vo svetle okolností každej veci. Judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva teda
nevyžaduje, aby na každý argument strany bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ústavný súd
Slovenskej republiky vo svojom uznesení z 23. júna 2004 sp. zn. III. ÚS 209/04 vyslovil, že „Súčasťou

obsahu základného práva na spravodlivé konanie podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a
čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd je aj právo účastníka konania na
také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne
a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a
obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené

účastníkomkonania,alelennatie,ktorémajúprevecpodstatnývýznam,prípadnedostatočneobjasňujú
skutkový a právny základ rozhodnutia“. Odvolací súd v prípade potvrdenia rozsudku súdu prvej inštancie
sa v princípe môže obmedziť na prevzatie odôvodnenia podaného súdom prvej inštancie(porovnaj
rozsudok Helle proti Fínsku z 19. decembra 1997, sťažnosť č. 20772/92, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí
1997-VIII).

20. Možno uzavrieť, že odvolacím prieskumom odvolací súd nevzhliadol naplnenie odvolacieho dôvodu
podľa § 365 ods. 1 psím. h), keď právne posúdenie súdu prvej inštancie odvolací súd vyhodnotil za
správne. Napokon, odvolací súd dodáva, že nevzhliadol ani odvolací dôvod vymedzený v § 365 ods.
1 písm. f) CSP, pretože súd prvej inštancie na podklade vykonaných dôkazov dospel k správnym

skutkovým zisteniam a zároveň odôvodnil svoje rozhodnutie v súlade s ustanovením § 220 ods. 2 CSP.
Vzhľadom na uvedené, odvolací súd nevzhliadol dôvody pre postup podľa § 389 CSP t. j. k zmene
napadnutého rozhodnutia, ako ani k postupu podľa § 388 CSP t. j. k zrušeniu napadnutého rozhodnutia
súdu prvej inštancie. Zo všetkých vyššie uvedených dôvodov odvolací súd postupom podľa § 387 ods.
1 CSP, rozhodol tak, že napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdil, keď

odvolanie žalobcu vo vzťahu k napadnutému rozhodnutiu súdu prvej inštancie a jeho odôvodneniu
vyhodnotil ako nespôsobilé obstáť.

21. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd v zmysle § 396 ods. 1
CSP a § 255 ods. 1 CSP tak, že v odvolacom konaní plne úspešnej žalovanej priznal nárok na náhradu

trov odvolacieho konania v plnom rozsahu (100 %). O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej
inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí samostatným uznesením, ktoré vydá
vyšší súdny úradník (§ 262 ods. 2 CSP).

22. Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorýrozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne

(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).