Rozsudok ,
Prvostupňové nenapadnuté opravnými prostriedkami Rozhodnutie bolo vynesené dňa piatok 18. október 2024

Súd: Okresný súd Stará Ľubovňa
Spisová značka: 6Csp/2/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8524200022
Dátum vydania rozhodnutia: 18. 10. 2024
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Miriam Szárazová

ECLI: ECLI:SK:OSSL:2024:8524200022.5

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Stará Ľubovňa, sudkyňou JUDr. Miriam Szárazovou, v spore žalobcu: A. B., nar. X.X.XXXX,

bytom XX. XXXXXXXX XXX/XX, XXX XX C. D., právne zast.: JUDr. Igor Šafranko, advokát, Advokátska
kancelária so sídlom Sovietskych hrdinov 163/66, 089 01 Svidník, proti žalovanému: POHOTOVOSŤ,
s. r. o., Pribinova 25, 811 09 Bratislava, IČO: 35 807 598, právne zast.: JUDr. Katarína Hegedüšová,
advokátka, Advokátska kancelária so sídlom Majerníkova 3/A, 841 05 Bratislava, IČO: 42 185 190,
v konaní o primerané finančné zadosťučinenie, takto

r o z h o d o l :

I. Žalovaný je p o v i n n ý zaplatiť žalobcovi sumu 200,- eur, do troch dní od právoplatnosti tohto
rozsudku.

II. V prevyšujúcej časti žalobu z a m i e t a.

III. Žalobcovi p r i z n á v a náhradu trov konania v rozsahu 100 % z prisúdenej sumy, ktoré je povinný
zaplatiť žalovaný, pričom o výške tejto náhrady rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením
po právoplatnosti tohto rozsudku.

o d ô v o d n e n i e :

1. Žalobca sa žalobou podanou dňa 8.1.2024 domáhal zaplatenia primeraného finančného
zadosťučinenia v sume 1.200,- eur. Žalobu dôvodil tým, že v základnom konaní vedenom na Okresnom

súde Stará Ľubovňa pod sp. zn. 6Csp/39/2022 bol úspešný v postavení žalobcu ako spotrebiteľa,
nakoľko Okresný súd Stará Ľubovňa rozsudkom sp.zn. 6Csp/39/2022 zo dňa 24.5.2023 v súvislosti
s potvrdzujúcim rozsudkom Krajského súdu Prešov sp zn. 1CoCsp/23/2023 zo dňa 19.10.2023 určil, že
úverposkytnutýnazákladeZmluvyoúvereč.707300288zodňa23.7.2013jebezúročnýabezpoplatkov
a zároveň určil tri neprijateľné zmluvné podmienky nachádzajúce sa vo Všeobecných podmienkach
poskytnutia úveru, ktoré sú súčasťou Zmluvy, a to: 1./ v bode 2 v znení „administratívny poplatok
vo výške 1.369,12 eur predstavujúci administratívne náklady na vypracovanie a uzatvorenie zmluvy

o spotrebiteľskom úvere spolu so všetkou administratívou s tým spojenou“, 2./ v bode 7 v znení „zmluvné
strany sa dohodli na tom, že ak spotrebiteľ neuhradí celkovú čiastku úveru v lehote dohodnutej v zmluve
o spotrebiteľskom úvere, spotrebiteľ sa zaväzuje veriteľovi zaplatiť zmluvnú pokutu vo výške 33,- eur.
Spotrebiteľ sa zaväzuje uhradiť veriteľovi za každú zaslanú upomienku 10,- eur a to do piatich dní
od doručenia písomnej výzvy na úhradu“ a 3./ v bode 11 „účastníci sa dohodli, že spotrebiteľ dáva
výslovný súhlas na to, aby mu veriteľ zasielal akékoľvek upomienky, SMS správy na mobilné telefóny
a e-maily uvedené v žiadosti o spotrebiteľský úver, v hlavičke zmluvy, dodatočne oznámené klientom

alebo zistené veriteľom (upozornenie na termín splátky a iné skutočnosti)“, pričom žalobca odcitoval
aj časti odôvodnenia predmetného rozsudku. Žalobca poukázal na skutočnosť, že ako spotrebiteľ bol
nútený v základnom konaní brániť vlastné práva, pričom právo na primerané finančné zadosťučinenie
má plniť v tomto smere sankčnú a odrádzajúcu funkciu, aby sa tak dodávateľ opakovane nedopúšťalobdobného konania a zároveň funkciu relutárnu, ktorá má pôsobiť ako odmena pre spotrebiteľa proti
dodávateľovizaabsolvovaniesúdnehokonania.Vtejsúvislostižalobcapoukázal,žeprimeranéfinančné
zadosťučinenie nemôže mať iba symbolický význam, keďže je jediným prostriedkom vyjadrujúcim

postih voči nečestnému dodávateľovi a zároveň vyjadruje odmenu za úspech spotrebiteľa na súde
v spotrebiteľskom právnom vzťahu. V nadväznosti na účel primeraného finančného zadosťučinenia
žalobca poukázal na potrebu ustanovenia jeho výšky vzhľadom na reálne naplnenie jeho funkcií –
sankčnej, relutárnej, odrádzajúcej, za súčasného rešpektovania voľnej úvahy súdu pri jej určovaní, však
poukazujúc na potrebu hodnotenia intenzity zásahov dodávateľa do práv spotrebiteľa. Rozsah (výška)

priznaného primeraného finančného zadosťučinenia má vyjadrovať sumu, o ktorú sa chcel dodávateľ
na úkor spotrebiteľa obohatiť alebo sa obohatil. V žalobe tiež akcentoval, že ani vznik ujmy, ani hrozba
ujmy nie sú podmienkou pre jeho priznanie, keďže hypotéza právnej normy vyjadrenej v § 3 ods. 5
zákona č. 250/2007 Z. z. už bola naplnená tým, že bol úspešný ako strana v základnom konaní. Vo
vzťahu ku každému z výrokov prvoinštančného súdu v základnom konaní, t. j. k určeniu bezúročnosti
a bezpoplatkovosti úveru, ako aj k ďalším trom výrokom o neprijateľnosti zmluvných podmienok, si

žalobca uplatnil výšku primeraného finančného zadosťučinenia 300,- eur, čo v úhrne predstavuje sumu
1.200,- eur.

2. Žalovaný vo vyjadrení k žalobe zo dňa 12.3.2024 uviedol, že žalobca žiadnym relevantným spôsobom
neodôvodnil vznesený nárok, neprislúcha mu a neexistuje žiaden dôvod na jeho priznanie, nakoľko

žalobcovi nevznikla žiadna ujma, ktorá by nárok na primerané finančné zadosťučinenie odôvodňovala.
Nárok na primerané finančné zadosťučinenie zároveň spochybnil tým, že takáto ochrana nemôže byť
poskytnutá dlžníkovi (spotrebiteľovi), keď on sám porušil svoje povinnosti plynúce mu zo zmluvného
vzťahu, t. j. zo Zmluvy o spotrebiteľskom úvere č. 707300288, na základe ktorej mu bol poskytnutý
úver vo výške 2.700,- eur. Žalovaný uviedol, že síce spotrebiteľ má právo sa domáhať práva na

primerané finančné zadosťučinenia, avšak toto právo je potrebné vykladať reštriktívne, prihliadnuc
na všetky ostatné konkrétne okolnosti prípadu okrem samotnej úspešnosti spotrebiteľa v základnom
konaní a pripadá do úvahy iba v prípadoch, keď už ujmu (nemajetkovú) spôsobenú spotrebiteľovi
nemožno napraviť inak. Cieľom primeraného finančného zadosťučinenia má byť dovŕšenie ochrany
porušeného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý vyžaduje

poskytnutie vyššieho stupňa ochrany, nielen deklaráciu porušení. V nadväznosti na uvedené žalovaný
vyvodil záver, že plne rešpektujúc rozsudok Okresného súdu Stará Ľubovňa sp. zn. 6Csp/39/2022
spolu s rozsudkom Krajského súdu Prešov sp. zn. 1CoCsp/23/2023 má za to, že už tieto autoritatívne
rozhodnutia majú sankčný charakter a plnia funkciu individuálnej aj generálnej prevencie. Žalobca ako
spotrebiteľ sám konal v rámci kontraktačného postupu ľahostajne, keď vlastným podpisom vyjadril

súhlas byť viazaný obsahom Zmluvy a oboznámil sa aj so Všeobecnými podmienkami poskytnutia
úveru. Žalovaný spochybnil aj samotnú výšku uplatneného primeraného finančného zadosťučinenia.
Pokiaľ ide o naplnenie hypotézy právnej normy, považuje za potrebné naplnenie kumulatívnych
podmienok na jeho priznanie, ktorými sú porušenie práva alebo povinnosti ustanovenej zákonom
o ochrane spotrebiteľa a osobitnými predpismi, úspešné uplatnenie porušeného práva alebo povinnosti,

primeranosť zadosťučinenia, a to všetko voči zodpovedajúcej osobe. Žalovaný poukázal na skutočnosť,
že inštitút primeraného finančného zadosťučinenia nemôže slúžiť ako prostriedok ospravedlňujúci
ľahostajnosť spotrebiteľa pri uzatváraní zmlúv s dodávateľom, ak ten nemal ani záujem oboznámiť
sa so zmluvnými ustanoveniami a pochopiť ich obsah, pričom uvedené automaticky padne na ujmu
dodávateľa, ktorý žiadnym spôsobom spotrebiteľa nenútil vstúpiť s ním do záväzkovo-právneho vzťahu.

Tento inštitút má slúžiť len ako potrestanie za protiprávne konanie, ktorého sa dodávateľ dopustil, aby
sa ho v budúcnosti viac nedopustil, nie ako kompenzácia. Žalovaný zdôraznil, že preventívna funkcia
primeraného finančného zadosťučinenia musí pôsobiť rovnako na spotrebiteľa ako aj dodávateľa, a to
pozitívne, t. z., nemôže spôsobovať ľahostajnosť v správaní na oboch stranách. Žalovaný navrhol
v celom rozsahu žalobu zamietnuť ako nedôvodnú a súčasne rozhodnúť o priznaní nároku na náhradu

trov konania.

3. Žalobca v replike zo dňa 29.3.2024 zotrval na jeho skutkových a právnych tvrdeniach uvedených
v žalobe, najmä k neadekvátnosti tvrdení žalovaného o potrebe vzniknutej ujmy vo vzťahu k uplatneniu
práva na primerané finančné zadosťučinenie. Navyše k argumentu žalovaného ohľadne otázky

nepreukázania porušenia spotrebiteľských práv, a tým aj neexistencie právneho nároku naň uviedol,
že už právoplatným prvoinštančným rozhodnutím došlo k jasnému kvalitatívnemu a kvantitatívnemu
definovaniu porušenia spotrebiteľských práv, preto aj závery prijaté v predmetnom konaní môžu
iba na základné konanie nadväzovať. Žalobca tiež poprel tvrdenie žalovaného, že už právoplatnýprvoinštančný rozsudok má sankčný charakter, preto by priznané primerané finančné zadosťučinenie
spôsobilo duplicitné sankcionovanie. Samotné deklarovanie porušenia spotrebiteľských práv ( určenie
bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru a určenie zmluvných podmienok za neprijateľné) žiadnym

spôsobomnepôsobísatisfakčne,otoviac,aktakédeklarovaniezavinilžalovaný,ajetedaibanásledkom
porušenia povinnosti žalovaným. Žalobca má za to, že týmto výkladom žalovaný v podstate popiera
základný zmysel tohto inštitútu, t. j. odradiť a sankcionovať dodávateľa, ktorý dlhodobo a opakovane
porušuje práva spotrebiteľov. Ďalej žalobca poukázal na formálno-systematický výklad primeraného
finančného zadosťučinenia vzhľadom na jeho začlenenie v texte pod nadpisom „Práva spotrebiteľa“, aby

tak poprel tvrdenie žalovaného o jeho reštriktívnom výklade, pričom vyzdvihol tiež účel predmetného
zákona, ktorým je „ochrana spotrebiteľa“. V nadväznosti na výšku uplatneného práva uviedol, že ju
považuje za adekvátnu aj s ohľadom na skutočnosť, že v prípade potenciálneho uloženia sankcií
žalovanému dohľadnými orgánmi by tie boli v nepomerne väčšom rozsahu. Takto uplatnená výška
je primeraná aj vzhľadom na samotný postoj žalovaného, ktorý sa naďalej bráni zodpovednosti za
porušenie spotrebiteľských práv, navyše to ospravedlňuje ľahostajnosťou spotrebiteľov v súvislosti

s kontrakčným procesom. Práve ľahkomyseľnosť a nezodpovednosť spotrebiteľa, ktorá je len prejavom
jeho slabosti vo vzťahu spotrebiteľ – dodávateľ, nesmie byť spôsobom navyšovania príjmov dodávateľa.
Konaním žalovaného tak aj preukázateľne došlo k zásahu do majetkovej sféry žalobcu ako spotrebiteľa,
čo bolo preukázané v základnom konaní, v ktorom žalobca dosiahol úspech vlastnou procesnou
aktivitou, pričom poukázal aj na narušenie bežného života a rodinného rozpočtu, keď žalovaný

spôsoboval iba neúčelné predlžovanie konania, čo iba stupňovalo psychické vypätie, ktorému bol
vystavený. V ďalšom žalobca poukázal na rozsiahlu rozhodovaciu prax vyšších súdnych autorít, pričom
záverom konštatoval, že jediným objektívnym kritériom pre určenie výšky primeraného finančného
zadosťučinenia je výška škodlivého následku, ktorú dodávateľ spotrebiteľovi spôsobil alebo mienil
spôsobiť porušením spotrebiteľského práva a pri nepeňažných nárokoch má ísť o posudzovanie jeho

výškyvzhľadomnarecidívutýchtopraktíksprogresívnymcharakterom.Zdôraznil,ževýškaprimeraného
finančného zadosťučinenia je síce vecou voľnej úvahy súdu, tá však nutne súvisí s individuálnymi
a konkrétnymi danosťami prípadu s dôrazom na objektívne kritériá. V závere navrhol v celom rozsahu
žalobe vyhovieť a zaviazať na náhradu trov konania žalovaného v plnom rozsahu.

4. V duplike zo dňa 24.04.2024 žalovaný poukázal na svoje doterajšie tvrdenia, na ktorých trvá v celom
rozsahu a má za to, že sa vyjadril ku všetkým relevantným skutočnostiam.

5. Súd vo veci nariadil pojednávanie na deň 19.9.2024, ktorého sa žalovaný a jeho právny zástupca
nezúčastnili, pričom svoju neprítomnosť ospravedlnili. Právny zástupca žalobcu na pojednávaní na

skutkovej i právnej argumentácii zotrval, pričom konkretizoval dôvody pre uplatnenie finančného
zadosťučinenia vo výške 1.200,- eur. Majetkovú ujmu vymedzil ako bezdôvodné obohatenie dodávateľa
vo výške 320,79 eur a tiež poukázal na majetkový charakter neprijateľných zmluvných podmienok
– zmluvná pokuta, poplatky za upomienky, administratívny poplatok. Na záver vyzdvihol skutočnosť
o pomere poskytnutých úverových prostriedkov vo výške 1.700,- eur a výšky reálneho plnenia

spotrebiteľa vo výške viac ako 3.000,- eur.

Súd na základe vykonaného dokazovania oboznámením sa s listinnými dôkazmi, za preukázané
podstatné skutkové tvrdenia považuje:
6. Rozsudkom Okresného súdu Stará Ľubovňa sp. zn. 6Csp/39/2022 zo dňa 24.5.2023 súd žalobe

o určenie úveru za bezúročný a bez poplatkov a určenie neprijateľnosti zmluvných podmienok
vyhovel a priznal žalobcovi nárok na náhradu trov konania voči žalovanému v rozsahu 100 %.
Dôvodom pre vyhovenie žaloby v časti, v ktorej súd určil úver za bezúročný a bez poplatkov,
bola absencia obligatórnych náležitostí v zmysle zákona o spotrebiteľských úveroch v Zmluve
a v časti určenia neprijateľných zmluvných podmienok, ich hrubý nepomer v právach a povinnostiach

v neprospech spotrebiteľa. Predmetný rozsudok potvrdil ako vecne správny Krajský súd v Prešove sp.
zn. 1CoCsp/23/2023 zo dňa 19.10.2023, čím prvoinštančný rozsudok nadobudol právoplatnosť dňa
4.12.2023.

Zistený skutkový stav súd podriadil pod tieto zákonné ustanovenia:

7. Podľa § 52 ods. 1 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení účinnom v čase uzavretia
zmluvy (ďalej len „OZ“), spotrebiteľskou zmluvou je každá zmluva bez ohľadu na právnu formu, ktorú
uzatvára dodávateľ so spotrebiteľom.8. Podľa § 52 ods. 3 OZ v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy, dodávateľ je osoba, ktorá
pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy koná v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej
podnikateľskej činnosti.

9. Podľa § 52 ods. 4 OZ v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy, spotrebiteľ je fyzická osoba, ktorá
pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy nekoná v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti alebo
inej podnikateľskej činnosti.

10. Podľa § 53 ods. 1 zákona č. 108/2024 Z. z. o ochrane spotrebiteľa a o zmene a doplnení niektorých
zákonov, ustanovenia tohto zákona sa použijú na zmluvu uzavretú po 30. júni 2024. Vznik právnych
vzťahov zo zmlúv uzavretých pred 1. júlom 2024 a nároky vzniknuté z týchto zmlúv sa posudzujú podľa
právnych predpisov účinných do 30. júna 2024.

11. Podľa § 3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa, proti porušeniu práv a

povinností ustanovených zákonom s cieľom ochrany spotrebiteľa môže sa spotrebiteľ proti porušiteľovi
na súde domáhať ochrany svojho práva. Združenie sa môže na súde proti porušiteľovi domáhať, aby
sa porušiteľ zdržal protiprávneho konania a aby odstránil protiprávny stav, a to aj vtedy, ak takéto
konanie porušiteľa poškodzuje záujmy spotrebiteľov, ktoré nie sú len jednoduchým súhrnom záujmov
jednotlivých spotrebiteľov poškodených porušením spotrebiteľských práv, ale ide o konanie porušiteľa

uplatňované voči všetkým spotrebiteľom (ďalej len „kolektívne záujmy spotrebiteľov“). Spotrebiteľ, ktorý
na súde úspešne uplatní porušenie práva alebo povinnosti ustanovenej týmto zákonom a osobitnými
predpismi, má právo na primerané finančné zadosťučinenie od toho, kto za porušenie práva alebo
povinnosti ustanovenej týmto zákonom a osobitnými predpismi zodpovedá.

Súd dospel k záveru:
12. Po vykonaní dokazovania súd posúdil podstatné skutkové tvrdenia a právne argumenty strán
a dospel k záveru, že žaloba v časti o zaplatenie primeraného finančného zadosťučinenia je v základe
dôvodná a vo vzťahu k výške čiastočne dôvodná.

13. V konaní nebolo sporné, že žalobca ako spotrebiteľ v konaní vedenom na Okresnom súde
Stará Ľubovňa sp. zn. 6Csp/90/2021 úspešne uplatnil porušenie práva alebo povinnosti ustanovenej
týmto zákonom a osobitnými predpismi, v čoho dôsledku sa domáha práva na primerané finančné
zadosťučinenie od toho, kto za porušenie tohto práva alebo povinnosti zodpovedá, resp. kto ho spôsobil
a zasiahol tak do jeho spotrebiteľských práv.

14. V prvom rade sa súd zoberal otázkou o potrebe vzniku konkrétnej ujmy spotrebiteľovi. Formulácia
§ 3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z. z. jasne ustanovuje, že jediným predpokladom pre vznik, a teda
aj možnosť priznania práva na primerané finančné zadosťučinenie je úspešné uplatnenie porušenia
práva alebo povinnosti ustanovenej týmto zákonom a osobitnými predpismi zo strany spotrebiteľa na

súde, z čoho vyplýva, že žiaden ďalší predpoklad, napríklad vznik ujmy (ako žalovaný tvrdí), zákon
nevyžaduje. Zámerom zákonodarcu bolo posilniť ochranu práv spotrebiteľa, preto pojem „úspešné
uplatnenie porušenia práva alebo povinnosti“, nie je prípustné vykladať formalisticky a už vôbec nie
reštriktívne. Pre úspešné uplatnenie porušenia práva alebo povinnosti postačuje, ak k takému porušeniu
práva alebo povinnosti dôjde, bez ohľadu na všetky ďalšie okolnosti, napr. či bol spotrebiteľ v konaní

procesne aktívny alebo či vystupoval v základnom konaní na strane žalobcu alebo žalovaného, o čom
má byť právoplatne meritórne rozhodnuté. Súd poukazuje aj na čoraz širšie koncipovanie tohto práva,
keď v novom znení zákona č. 108/2024 Z. z. o ochrane spotrebiteľa, v jeho ust. § 3 ods. 1 písm. e),
je v spojitosti s osobou, voči ktorej má spotrebiteľ právo na primerané finančné zadosťučinenie použité
slovné spojenie „porušila práva spotrebiteľa alebo povinnosti v oblasti ochrany spotrebiteľa“, preto

všetky aj doposiaľ existujúce nástroje na ochranu práv spotrebiteľa je potrebné aplikovať v prospech
spotrebiteľa. Súd napokon uvádza, že ak má dodávateľ za to, že došlo k porušeniu povinností plynúcich
zo Zmluvy samotným spotrebiteľom, tiež sa môže v tom rozsahu domáhať práv s tým spojených na
nezávislomanestrannomsúde,avšaktototvrdeniesamoosebenemávplyvnaužprávoplatneskončené
konanie, v ktorom bol spotrebiteľ fakticky úspešný. Práve deklarovanie týchto porušení, ako jediné,

zakladá právo na primerané finančné zadosťučinenie ako nárok závislý, nadväzujúci. Zároveň toto právo
nemožno ponímať za krajný prostriedok nápravy ako žalovaný tvrdí.15. V tejto súvislosti zásadným je rozhodnutie Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 3Cdo/31/2020 zo
dňa 25.05.2022: „Eurokonformným a k slabšej strane spotrebiteľského vzťahu náležite ústretovým
sa preto javí len taký výklad úpravy urobenej aj predmetom sporu v prejednávanej veci, pri ktorom

splnením podmienky úspešného uplatnenia porušenia práva alebo povinnosti ustanovenej zákonom
o ochrane spotrebiteľa a osobitnými predpismi, zakladajúcej právo spotrebiteľa na primerané finančné
zadosťučinenie podľa § 3 ods. 5 vety tretej zákona, je vyslovenie sa súdom o porušení práva
alebo povinnosti ustanovenej týmto zákonom a osobitnými predpismi v akomkoľvek rozhodnutí
v prospech spotrebiteľa (aj vo forme konštatovania porušenia len v odôvodnení rozhodnutia ako otázky

predbežnej).“

16. K zodpovednosti oboch strán Zmluvy za plnenie obsahu právneho vzťahu vzniknutého na jej
základe, teda jednak vzhľadom na jej koncipovanie, ktoré spotrebiteľ nemohol objektívne ovplyvniť
vzhľadom na skutočnosť, že táto Zmluva je štandardnou formulárovou spotrebiteľskou zmluvou a jednak
na jej kontrahovanie, keďže spotrebiteľ mal možnosť Zmluvu iba ne/podpísať, si v tejto súvislosti, aj

keď už k otázke právoplatne vyriešenej v základnom konaní, súd osvojil tvrdenia žalobcu, ktoré súvisia
s tvrdeniami žalovaného o ľahostajnosti spotrebiteľa pri uzatváraní Zmluvy, že tá je prejavom slabosti
vo vzťahu spotrebiteľ-dodávateľ, nie prejavom ľahostajnosti. Odrazom tejto „slabosti“ v právnom vzťahu
je nutnosť poskytnutia ochrany súdom tým, že „vady“ v Zmluve zakladajúcej tento právny vzťah budú
deklarované v rozhodnutí, v ktorom bol spotrebiteľ úspešný a práve také rozhodnutie tvorí podklad pre

uplatnenie práva na primerané finančné zadosťučinenie. Preto aj tvrdenie žalovaného, že deklarovanie
stavu porušení súdom je už dostačujúce, pretože plní sankčnú funkciu, je nutné vylúčiť.

17. Ako aj Krajský súd Prešov v sporovej veci medzi žalobcom a žalovaným v odvolacom konaní k
základnémukonaniuvedenémuOkresnýmsúdomStaráĽubovňapodsp.zn.6Csp/39/2022konštatoval,

že aj napriek skutočnosti, že rozhodnutie, ktorým boli vyhlásené neprijateľné zmluvné podmienky
v individuálnom spotrebiteľskom spore za neplatné, je záväzné iba „inter partes“, a teda mohlo by sa
javiť, že nemá následok voči dodávateľovi spočívajúci v generálnom zákaze ďalšieho používanie tejto
neprijateľnej zmluvnej podmienky, táto povinnosť mu vyplýva už z dikcie § 53a Občianskeho zákonníka.
Preto ak by sa dodávateľ zdržal používania takých zmluvných podmienok aj bez nutnosti ich určenia

v konaní o abstraktnej kontrole spotrebiteľských zmlúv, nevznikol by žiadny relevantný podklad, na
základe ktorého sa spotrebiteľ domáha práva na primerané finančné zadosťučinenie v nadväzujúcom
konaní, ktoré završuje ochranu spotrebiteľa z titulu existencie právneho základu naň.

18. Súd sa však nestotožnil s tvrdením žalobcu o primeranosti požadovanej výšky primeraného

finančného zadosťučinenia. Posudzovanie výšky primeraného finančného zadosťučinenia závisí od
úvahy súdu, avšak tá nemôže byť v žiadnom prípade svojvoľná. Primerané finančné zadosťučinenie
má plniť súčasne funkciu satisfakčnú, preventívnu a sankčnú, preto stanovenie jeho výšky musí byť
súdom ad hoc vyhodnotené tak, aby predmetná suma dostatočne odrádzala dodávateľa od konania,
ktorého sa dopúšťa voči (úspešným) spotrebiteľom a zároveň, aby bol spotrebiteľ odmenený za to, že

akoslabšísubjektabsolvovalsporsekonomickyaprávnesilnejšímsubjektom,čomápriniesťtiežbenefit
pre ostatných spotrebiteľov očakávajúc, že sa dodávateľ týchto zásahov už nedopustí, prípadne sa ich
nedopustí v takej intenzite. Všetky tieto kritériá súd vyhodnocuje vo svojej súvzťažnosti.

19. Žalobca ako spotrebiteľ sa v sporovej veci sp. zn. 6Csp/39/2022 domáhal určenia bezúročnosti

a bezpoplatkovosti úveru a určenia troch neprijateľných zmluvných podmienok obsiahnutých v Zmluve,
čo nepochybne zasiahlo do jeho bežného života a rodinného života, nakoľko súdne konanie je
sprevádzané neistotou o výsledok konania spojeného s možnou finančnou záťažou pre prípad
neúspechu v konaní, spôsobujúc psychické vypätie v čase trvania konania. Nakoľko žalobca považoval
za primeranú výšku 300,- eur z dôvodu určenia bezúročnosti a bezpoplatkovosti a zároveň 300,- eur pre

určenie každej z neprijateľných zmluvných podmienok, v úhrne 1.200,- eur, súd konštatuje, že vzhľadom
na všetky okolnosti prípadu ju za primeranú nepovažuje. V tejto súvislosti súd primerane poukazuje na
odôvodnenie rozhodnutia Krajského súdu v Prešove č. k. 17CoCsp/33/2022-180 zo dňa 10.11.2022,
v ktorom krajský súd špecifikoval rozsah dôkaznej povinnosti spotrebiteľa pri uplatnení si nároku na
priznanie finančného zadosťučinenia, a to takto, cit.: „Odôvodnenie priznanej výšky nároku musí byť

presvedčivé, lebo táto podľa zákona č. 250/2007 Z. z. spočíva na voľnej úvahe súdu, ktorá ale nemôže
byť svojvoľná. Pri jej stanovení je potrebné vychádzať zo závažnosti porušenia práv a povinností, z
okolností tak na strane žalobkyne ako aj žalovaného a okolností, za ktorých došlo k porušeniu práv a
povinností. Inštitút primeraného finančného zadosťučinenia nemôže slúžiť na finančné obohatenie sažalobkyne, resp. na kompenzáciu jej majetkovej škody, ale musí zostať na úrovni a vo funkcii účinného
a odradzujúceho prostriedku ochrany. Kritériom kvantifikácie nároku by mali byť podľa odvolacieho
súdu najmä okolnosti, za ktorých k porušeniu došlo, ich dosah na sféru individuálnych preferencií

spotrebiteľa, ako aj závažnosť porušenia práv spotrebiteľa. Konkrétna výška priznaného finančného
zadosťučinenia musí zohľadňovať skutkové okolnosti danej veci a spĺňať požiadavku primeranosti. S
poukazom na vyššie uvedené odvolací súd konštatuje, že za daného stavu, s ohľadom na porušenie
práv žalobkyne zo strany žalovaného, ktorých ochrany sa žalobkyňa úspešne domohla na súde, ako aj
s ohľadom na výšku nedôvodne požadovanej sumy žalovaným je priznanie finančného zadosťučinenia

dôvodné. Žalobkyňa musela brániť svoje spotrebiteľské práva podaním žaloby, pričom už samotné
súdne konanie je stresujúcim faktorom, odôvodňujúcim priznanie finančného zadosťučinenia. Žalobkyňa
však svoj nárok, okrem jeho prípustnosti v zmysle ust. § 3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z. z. ničím
ďalším neodôvodnila. Žalobkyňa neuviedla, a to ani v priebehu odvolacieho konania, či konanie
žalovaného viedlo aj k vzniku iných negatívnych dôsledkov v je súkromnom a spoločenskom živote.
Takýmito negatívnymi dôsledkami resp. nepriaznivým okolnosťami prípadu, ktoré by mohli vzniknúť v

súvislosti s nekalým konaním žalovaného je napr. vznik nepriaznivej majetkovej a sociálnej situácie
v konkrétnom čase, odkázanosť na iných alebo psychická záťaž a pod.. Spotrebiteľské práva žalobkyne
boli porušené a tak jej vznikol nárok na primerané finančné zadosťučinenie. Neznamená to, že jej
patrí v takej výške, ako sama požadovala, resp. v akej jej tento nárok priznal súd prvej inštancie. Pri
určení výšky priznaného zadosťučinenia odvolací súd prihliadal na všetky vyššie citované okolnosti

prejednávanejveciadospelknázoru,žeprimeranápovahearozsahuporušeniaprávžalobkynejesuma
50 eur, ktorá zodpovedá svojmu účelu, teda poskytuje žalobkyni ako spotrebiteľovi satisfakciu za prežitú
nepohodu počas vedenia základného súdneho konania a odradí dodávateľa od ďalšieho porušovania
práv spotrebiteľov. Žalobkyňa zároveň nielenže, žiadne okolnosti odôvodňujúce výšku uplatneného
nároku netvrdila, ale ani žiadne okolnosti dôkazmi nepreukázala. V súvislosti s výškou primeraného

finančného zadosťučinenia je dôkazná povinnosť a povinnosť tvrdenia na strane spotrebiteľa. Výška
nároku musí byť objektívne preukázaná. Žalobkyňa svoje dôkazné bremeno uniesla len čiastočne, preto
odvolací súd pri určení výšky uplatneného nároku zohľadnil len skutočnosť úspešného uplatnenia práv
žalobkyne v základnom konaní. Vo všeobecnosti podanie žaloby a vedenie súdneho sporu každého
zaťažuje, ide o zodpovednosť za svoje dôkazy a tvrdenia, za prípadný jeho negatívny výsledok. Preto

je výška primeraného finančného zadosťučinenia v sume 50 eur postačujúca na kompenzáciu tejto
nekomfortnej situácie a v prevyšujúcej časti odvolací súd nárok žalobkyne zamietol.“

20. Súd poukazuje na skutočnosť, že predmetom základného konania nebola otázka vydania
bezdôvodného obohatenia, preto nemožno z toho dôvodu priznať primerané finančné zadosťučinenie

odvíjajúc sa od tvrdenia žalobcu o majetkovej ujme vo výške 320,79 eur. Súd priznáva finančné
zadosťučinenie z konkrétnych porušení už v základnom konaní preukázaných, a tak deklarovaných, čo
sám vo svojom vyjadrení žalobca uvádza slovným spojením „Rozsudkom vydaným v základnom konaní
a jeho odôvodnení je definované po stránke kvalitatívnej aj kvantitatívnej porušenie spotrebiteľského
práva ...“, preto súd nemôže z tohto tvrdenia odvodzovať primeranosť výšky priznaného zadosťučinenia.

Súd zdôrazňuje, že základné konanie, t. j. konanie o určenie bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru
a určenie neprijateľných zmluvných podmienok, nemá majetkový charakter. Ak si spotrebiteľ uplatňuje
nárok na primerané finančné zadosťučinenie, má dôkaznú povinnosť aj k preukázaniu jeho výšky. Tento
nedostatok vo vzťahu k preukázaniu primeranej výšky uplatneného práva je zhojený voľnou úvahou
kvantifikácie tohto práva, ktorá tento nerovnovážny vzťah aj za existencie celkom abstraktnej situácie,

keď zásah nemožno exaktne vyjadriť podľa hroziacej alebo existujúcej majetkovej ujmy, napraví. Ani
argument žalobcu k požadovanej výške primeraného finančného zadosťučinenia spočívajúci na hrozbe
nepomerne vyššej sankcie od orgánov vykonávajúcich dohľad v tejto oblasti nie je relevantným.

21. Pri hodnotení primeranosti výšky finančného zadosťučinenia súd zohľadnil najmä: negatívny vplyv

súdneho konania na životný komfort žalobcu, prinajmenšom v podobe neistoty o výsledok sporu,
samotnú intenzitu porušenia práv spotrebiteľa, ako aj absenciu prejavu rešpektu žalovaného k výsledku
základného konania, v ktorom bol spotrebiteľ úspešný. V súlade s rozhodovacou praxou vyšších
súdnych autorít v obdobných prípadoch a na základe vlastného presvedčenia považoval konajúci súd
za primeranú výšku finančného zadosťučinenia vo vzťahu k určeniu bezúročnosti a bezpoplatkovosti vo

výške 50,- eur, ako aj ku každej zmluvnej podmienke, ktorú určil za neprijateľnú, vo výške 50,- eur (3
x 50,- eur), teda v úhrne sumu 200,- eur.22. Na základe uvedených skutočností v súlade s citovanou právnou úpravou súd rozhodol tak, ako
je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia a v prevyšujúcej časti nad rámec priznaného primeraného
finančného zadosťučinenia 200,- eur žalobu zamietol. Podporne súd poukazuje i na rozhodnutie

Krajského súdu v Prešove, sp. zn. 11CoCsp/13/2023 zo dňa 13.12.2023.

O trovách konania súd rozhodol takto:
23. Podľa § 255 ods. 1 a 2 CSP, súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo
veci. Ak mala strana vo veci úspech len čiastočný, súd náhradu trov konania pomerne rozdelí, prípadne

vysloví, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo.

24. Podľa § 262 ods. 1, 2 CSP, o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd
v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí. O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie
po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny
úradník.

25. Týmto rozhodnutím sa konanie končí, preto okresný súd rozhodol aj o nároku na náhradu trov
konania, pričom v tomto prípade je treba mať na zreteli, že zásada úspechu vo veci (§ 255 ods.
1CSP) je uplatniteľná aj na konania, v ktorých výška plnenia závisí od úvahy súdu, ako je tomu aj v
tomto prípade. V týchto prípadoch sa však za procesne neúspešného žalobcu nemôže považovať ten,

komu bola priznaná aspoň časť žalobou uplatneného nároku, nemožno ho totiž ad absurdum zaťažiť
procesnou zodpovednosťou za predvídanie výsledku rozhodnutia závisiaceho od úvahy súdu, ale pri
rozhodovaní o náhrade trov konania je potrebné rozlišovať, čo je základné a čo sprevádzajúce. Za
základné sa považuje rozhodnutie, že do práva žalobcu bolo zasiahnuté, výška ujmy je potom druhotná
a nadväzujúca. Keďže aj v tomto prípade bolo konštatované, že žalobca splnil predpoklady na priznanie

finančného zadosťučinenia, možno ho považovať za plne procesne úspešného, keďže mal plný úspech
čo do základu uplatneného nároku a súčasne výška finančného zadosťučinenia vyplývajúca z tohto jeho
procesného úspechu, závisela výlučne od úvahy súdu, preto okresný súd priznal žalobcovi 100% nárok
na náhradu trov konania z prisúdenej sumy (napr. pozri KS TT, sp. zn. 10Co/191/2017, KSPO, sp. zn.
12Co/53/2018, 12CoCsp/10/2021 a iné; Veľký komentár CSP, C. H. Beck, str. 926).

26. Dôvod v zmysle § 257 CSP v rámci rozhodovania o trovách konania súd nevzhliadol.

27. O výške náhrady trov konania bude rozhodnuté samostatným uznesením vydaným súdnym
úradníkom po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia na tunajší súd v dvoch
písomných vyhotoveniach.

Podľa § 359 CSP odvolanie môže podať strana, v ktorej neprospech rozhodnutie bolo vydané.

Podľa § 363 CSP sa v odvolaní popri všeobecných náležitostiach podania (§ 127 ods. 1 a ods. 2 CSP)
uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie
považuje za nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh).

Podľa § 364 CSP rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty
na podanie odvolania.

Podľa § 365 ods. 1 CSP odvolanie možno odôvodniť len tým, že:
a) neboli splnené procesné podmienky,

b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,
c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd,
d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,

f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie
prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo
h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Podľa § 365 ods. 2 CSP odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že
právoplatné uznesenie súdu prvej inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu
uvedenú v odseku 1, ak táto vada mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej.

Podľa § 365 ods. 3 CSP odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len
do uplynutia lehoty na podanie odvolania.

Podľa § 366 CSP prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli
uplatnené v konaní pred súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť len vtedy, ak
a) sa týkajú procesných podmienok,

b) sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu,
c) má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci alebo
d) ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie.

Ak povinný nesplní povinnosť uloženú týmto rozsudkom, môže oprávnený podať návrh na vykonanie
exekúcie podľa Exekučného poriadku.