Rozsudok – Spotrebiteľské zmluvy ,
Potvrdené Judgement was issued on Wednesday, October 24, 2024

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 11CoCsp/11/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6123200221
Dátum vydania rozhodnutia: 24. 10. 2024
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: doc. JUDr. Peter Molitoris, PhD.

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2024:6123200221.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu doc. JUDr. Petra Molitorisa, PhD.

a členov senátu JUDr. Milana Majerníka a JUDr. Branislava Brezu, v spore žalobcu: 365.bank, a.
s., so sídlom Dvořákovo nábrežie 4, 811 02 Bratislava - Staré Mesto, IČO: 31 340 890, právne
zastúpeného: SEDLAČKO & PARTNERS, s. r. o. so sídlom Štefánikova 8, 811 05 Bratislava - Staré
Mesto, IČO: 36 853 186, proti žalovanej: A. A., nar. XX.X.XXXX, trvale bytom B. XXX/X, XXX XX C. A.,
o zaplatenie 5.090,12 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Poprad
č. k. KK-8Csp/64/2023-106 zo dňa 6.12.2023, takto

r o z h o d o l :

I. Potvrdzuje rozsudok.

II. Stranám sporu nárok na náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

1. Žalobca sa podanou žalobou domáhal voči žalovanej zaplatenia sumy 5.090,12 eur s príslušenstvom.

2.OkresnýsúdPopradakosúdprvejinštancienapadnutýmrozsudkomžalobuzamietol.Žalovanejprávo
na náhradu trov konania nepriznal.

3. Vykonaným dokazovaním súd zistil, že žalobca uzavrel so žalovanej dňa 16.11.2020 Zmluvu o

spotrebiteľskom úvere. Jej predmetom boli peňažné prostriedky vo výške 5.500,- eur. Ročná úroková
sadzba bola stranami dohodnutá na úrovni 13,10 %. Dlh sa žalovaná zaviazala splatiť 96 mesačnými
splátkami vo výške 100,58 eur. Prvá splátka bola splatná 20.12.2020, posledná 20.11.2028. RPMN v
zmluve bola dojednaná na úrovni 16,7 %. Žalobca vyhlásil okamžitú splatnosť úveru k 19.5.2022. O
tom bola žalovaná informovaný listom zo dňa 19.5.2022, ktorý prevzal dňa 24.5.2022. Listom zo dňa
22.4.2022 žalobca vyzval žalovanú na zaplatenie dlžnej sumy 371,52 eur v lehote 15 dní od doručenia
výzvy. Výzvu žalovaná prevzala dňa 27.4.2022. Z prehľadu splátok a úhrad súd zistil, že žalovaná mala

žalobcovi zaplatiť istinu vo výške 5.500,- eur. Na dlh z titulu istiny zaplatil 409,88 eur. Dlh vo výške
žalovanej sumy nezaplatil.

4. Na takto zistený skutkový stav aplikoval súd prvej inštancie ust. § 52 ods. 1, § 53 ods. 9 Občianskeho
zákonníka, § 1 ods. 2, § 2 psím. d), § 7 ods. 1, 2, § 11 ods. 2 zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských
úveroch a o oných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov
v znení neskorších predpisov, čl. 8 ods. 1 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/ES

o zmluvách o spotrebiteľskom úvere a o zrušení smernice Rady 87/102/EHS, § 132 ods. 1, 2, § 149,
150 ods. 1 Civilného sporového poriadku.5. Právny vzťah sporových strán posúdil súd ako spotrebiteľský. Žalobca v prejednávanom spore ani
netvrdil, že by sa ako veriteľ so žalovanou dohodol na svojom práve žiadať v prípade omeškania
jednorazové splatenie pohľadávky tak ako to predpokladá ust. § 565 Občianskeho zákonníka. Existencia

tejto dohody však vyplynula z ust. bodu 4.4 Zmluvy. V ďalšom rozsahu súd prioritne skúmal či veriteľ
s odbornou starostlivosťou posúdil schopnosť žalovanej splácať spotrebiteľský úver. Tvrdenia žalobcu
o splnení povinnosti podľa ust. § 7 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch však
podľa názoru súdu prvej inštancie v žalobe absentovali. Žalobca pri opísaní rozhodujúcich skutočností
len odkázal na predložené listinné dôkazy, ktoré boli súčasťou miestami neprehľadnej prílohy. Vzhľadom

na jeho procesnú pasivitu nebolo možné objasniť rozhodné skutkové okolnosti, ktoré tak nie sú ani
preukázané, ani vyvrátené. Zostali preto neobjasnené (stav non liquet). Prostriedky procesného útoku,
ktoré žalobca obsiahol v podaní, dodatočne predloženom ako súčasť návrhu na pokračovanie v konaní
na príslušnom súde, považoval súd prvej inštancie za nie uplatnené včas, a preto na ne neprihliadol.

6. K hmotnoprávnej stránke sporu súd dodal, že v návrhu na pokračovanie v konaní žalobca vôbec

nevysvetlil, ako konkrétne skúmal schopnosť žalovanej úver splácať. Z pripojených listinných dôkazov
vyplynulo, že žalovaná v žiadosti o spotrebiteľský úver uviedla, že je zamestnaná v obchodnej
spoločnosti D. D., E., a jej čistý mesačný príjem predstavoval 599,- eur. Iné príjmy ani výdavky žalovaná
nemala. Tieto skutočnosti však žalobca vôbec neoveroval. Od žalovanej požadoval len občiansky
preukaz a povolenie na pobyt. Výšku deklarovaného mesačného príjmu vôbec neoveril, napríklad

vyžiadaním si správy od zamestnávateľa alebo výplatnými páskami, prípadne iným vhodným spôsobom.
Žalobca tiež nevysvetlil, ako vyhodnotil skutočnosť, že úver žalovanej poskytol napriek tomu, že z
príslušného registra je zrejmé, že žalovanej bolo odmietnutých hneď niekoľko žiadostí o úver - konkrétne
dňa 29.10.2020, 31.10.2020, 31.10.2020 a 11.11.2020.

7. Súd prvej inštancie preto uzavrel, že veriteľ nesplnil povinnosť postupovať s odbornou starostlivosťou
pri posúdení schopnosti žalovanej splácať spotrebiteľský úver. Pri nesplnení povinnosti podľa ust. § 7
ods. 1 zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch súčasne nebol žalobca oprávnený vyžadovať
od žalovanej v hmotnoprávnom postavení spotrebiteľa jednorazové splatenie spotrebiteľského úveru
(ust. § 11 ods. 2 zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch). Vyhlásenie predčasnej splatnosti

je tak právnym úkonom neplatným, keďže je v rozpore so zákonom (ust. § 39 Občianskeho zákonníka).
Režim splatnosti jednotlivých splátok tak pokračuje do splatnosti poslednej splátky (20.11.2028).

8. Súd prvej inštancie navyše konštatoval, že poslednú výzvu pred zosplatnením aj vyhlásenie úveru
za predčasne splatný, je potrebné kvalifikovať ako právne úkony neplatné podľa ust. § 37 ods. 1

Občianskeho zákonníka, keďže v oboch nie je jednoznačne uvedené, pre omeškanie s ktorou mesačnou
splátkou bola mimoriadna splatnosť úveru vôbec vyhlásená. Žalobca tak v tejto súvislosti neuniesol
dôkazné bremeno o splnení podmienok ani podľa ust. § 92 ods. 8 Zákona o bankách.

9.Sohľadomnavyššieuvedenépovažovalsúdprvejinštanciežalobuzanedôvodnú,apretojuzamietol.

10. O trovách konania rozhodol súd podľa § 255 Civilného sporového poriadku. Žalovaná mala v konaní
plný úspech, avšak z obsahu spisu mu žiadne trovy nevyplynuli, ani si sám nárok na ich náhradu
neuplatnil. Preto mu právo na ich náhradu priznané nebolo.

11. Proti rozsudku podal odvolanie žalobca, dôvodiac ustanovením § 365 ods. 1 písm. b, d, e, f, h)
Civilného sporového poriadku.

12. Skoncentrovaním konania neprihliadol súd na prostriedky procesného útoku, ktoré žalobca z vlastnej
iniciatívy doplnil v návrhu na pokračovanie v konaní, čím porušil právo žalobcu na spravodlivé súdne

konanie. Napriek tomu, že súd neprihliadol na skutkové tvrdenia a dôkazné prostriedky žalobcu,
obiter dictum dodal, že aj pri ich zohľadnení by žalobca nesplnil zákonom požadované predpoklady
odbornej starostlivosti. So záverom, že úver by bolo nutné považovať za bezúročný a bez poplatkov,
sa žalobca nestotožnil. Deklarovaný príjem žalovanej banka overila z externého nezávislého zdroja.
K dispozícii mala aj kompletné informácie o úverových záväzkoch žalovanej. Žalovaná uvádzala rodinný

stav slobodná a počet vyživovacích povinností 0. Finančná analýza bola v tom čase vyhovujúca pre
poskytnutie úveru vo výške 5.500,- eur na 8 rokov s mesačnou splátkou 92,88 eur. Žalobca preto
postupoval v zmysle § 7 ods. 20 Zákona o spotrebiteľských úveroch a opatrenia NBS č. 10/2017, preto jevylúčené, aby súd dospel k záveru, že žalobca hrubým spôsobom porušil povinnosť schopnosť dlžníka
splácať úver.

13. Súd prvej inštancie tiež považoval právne úkony, t. j. Vec: Upozornenie - Výzva na splatenie
dlžnej časti úveru a Vec. Výzva na úhradu dlžnej sumy za neplatné pre ich neurčitosť, spočívajúcu
v tom, že žalobca neuviedol konkrétnu splátku, pre ktorú úver predčasne zosplatnil. Uvedenú povinnosť
žalobcu však nemožno z dotknutých ustanovení § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka vyvodiť. Extenzívny
výklad zákona zo strany súd hraničí až s dotváraním práva. Jeho dôsledkom je zjavne neprimeraný

zásah do predvídateľnosti práva, požiadavky na presnosť právnej normy a záujmu na zachovaní
právnej istoty. Neobstojí ani argument, že vymedzenie konkrétnej splátky v upozornení na možnosť
vyhlásenia predčasnej splatnosti úveru je podstatné pre vyhodnotenie dodržania lehôt podľa § 53 ods.
9 Občianskeho zákonníka. Všetky tieto skutočnosti žalobca v konaní riadne tvrdil a preukázal listinnými
dôkazmi. Poukaz na ustanovenie § 92 ods. 8 Zákona o bankách považuje súčasne žalobca nemajúci
v oporu vo vykonanom dokazovaní, keďže je nesporné, že k postúpeniu uplatňovanej pohľadávky

v tomto prípade nedošlo.

14. Napadnutý rozsudok navrhol žalobca zmeniť, žalobe v celom rozsahu vyhovieť a priznať žalobcovi
voči žalovanej nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu.

15. Žalovaná sa k odvolaniu žalobcu písomne nevyjadrila.

16. Krajský súd v Prešove, ako súd odvolací (§ 34 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok,
ďalej aj ako „CSP“), po preskúmaní napadnutého rozsudku, konania, ktoré mu predchádzalo a odvolania
žalovanej podľa § 363 a § 365 ods. 1 CSP, súc viazaný dôvodmi a rozsahom tohto odvolania (§ 379, §

380 ods. 1 CSP), skutkovým stavom zisteným súdom prvej inštancie podľa § 383 CSP, bez nariadenia
odvolacieho pojednávania podľa § 385 ods. 1 CSP, za splnenia podmienok uvedených v ustanovení §
219 ods. 3 CSP, dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je opodstatnené, a preto napadnutý rozsudok
potvrdil podľa § 387 ods. 1 CSP ako vecne správny.

17. Z obsahu preskúmavaného spisu je zrejmé, že sporové strany uzavreli dňa 16.11.2020 zmluvu
o spotrebiteľskom úvere. Žalovaná porušila svoju zmluvnú povinnosť splácať dlh riadne a včas, preto
žalobca úver predčasne zosplatnil a zaplatenia dlžnej sumy sa domáha voči žalovanej v súdnom
konaní. Súd prvej inštancie však na základe vykonaného dokazovania nepovažoval podanú žalobu
za dôvodnú. Svoje skutkové i právne závery argumentoval súd prvej inštancie porušením povinnosti

žalobcu s odbornou starostlivosťou skúmať schopnosť spotrebiteľa splácať poskytovaný úver (§ 7 ods.
1, 2 zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch). Žalobca tieto skutočnosti v konaní riadne
netvrdil ani nepreukázal. Prostriedky procesného útoku uplatnené v návrhu na pokračovanie v konaní
nepovažoval súd za včas uplatnené a neprihliadol na ne. Napriek tomu sa súd prvej inštancie súčasne
vyslovil, že ani tvrdenia žalobcu a nim predložené dôkazy by nezmenili závery súdu prvej inštancie.

Žalobca totižto neverifikoval príjmy žalovanej a neprihliadol dostatočne na to, že jej tri predchádzajúce
žiadosti o poskytnutie úveru boli odmietnuté. Pri porušení povinnosti skúmať bonitu žalovanej nebol
preto v súlade s ust. § 11 ods. 2 zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch žalobca oprávnený
žiadať od žalovanej okamžité splatenie úveru. Právne úkony v tejto súvislosti súd preto a priori neplatné
pre rozpor so zákonom.

18. Žalobca v podanom odvolaní namieta, že súd porušil zásadu kontradiktórnosti konania a právo na
spravodlivý súdny proces, keď neprihliadol na prostriedky procesného útoku, ktoré uplatnil v návrhu na
pokračovanie v konaní. Odvolací súd však v tejto súvislosti uvádza, že argumentovaný odvolací dôvod
nemá oporu v odôvodnení napadnutého rozhodnutia. Vyplýva to dvojkoľajnosti súdneho posúdenia

uplatneného nároku nielen z hľadiska procesnoprávneho, ale aj hmotnoprávneho. Súd prvej inštancie
síce viedol úvahy o hospodárnosti, rýchlosti konania i zodpovednosti strany sporu za unesenie
dôkazného bremena, napokon však prihliadol na prostriedky procesného útoku žalobcu. Žalobcovi
vytkol, že pri poskytovaní úveru nepostupoval s odbornou starostlivosťou a nezaoberal sa dostatočne
bonitou žalovanej. Malo byť jeho povinnosťou ako veriteľa nielen vychádzať z tvrdení žalovanej,

uvedených v žiadosti o úver, ale tieto verifikovať, napríklad dopytmi na zamestnávateľa. Relevanciu
pritom podľa názoru súdu prvej inštancie mali aj informácie, ktoré žalobca získal z registra bankových
informácií, avšak nie dostatočne ich reflektoval. S ohľadom na okolnosti preskúmavanej veci preto
odvolací súd nepovažoval predmetný odvolací dôvod za opodstatnený.19. V kontexte odvolacej argumentácie žalobcu bolo v odvolacom konaní potrebné posúdiť, či súd
prvej inštancie vecne správne posúdil skúmanie bonity žalovanej pred poskytnutím úveru. Ako už bolo

vyslovené, súd prvej inštancie vyslovil porušenie povinnosti žalobcu podľa § 7 ods. 1 zákona č. 129/2010
Z. z. o spotrebiteľských úveroch, z čoho vyvodil absenciu oprávnenia žalobcu na vyhlásenie predčasnej
splatnosti úveru. S prijatým právnym záverom sa odvolací súd stotožnil, pričom nad rámec odôvodnenia
napadnutého rozsudku uvádza nasledovné.

20. Je zrejmé, že žalovaná v žiadosti o poskytnutie úveru uviedla svoje príjmy a výdavky. Jej
čistý mesačný príjem mal činiť sumu 599,- eur. Žalobca v tejto súvislosti nevyžadoval od žalovanej
preukázanie jej tvrdení. V konaní neboli predložené žiadne výplatné pásky žalovanej za obdobie
rozhodné pre poskytnutie úveru ani iná forma potvrdenia zamestnávateľa o výške príjmu žalovanej.
Žalobca však neostal úplne nečinný a tvrdenia žalovanej overoval iniciatívne z dostupných externých
zdrojov, v preskúmavanom prípade dopytom na Sociálnu poisťovňu. Z pohľadu odvolacieho súdu sa

však javí nedostatočnou formulácia otázok vo vzťahu k Sociálnej poisťovni. V prvom rade je hneď
zrejmé, že žalobca zisťoval odpoveď na otázku, či žalovaná mala v konkrétnych mesiacoch, resp. roku
vymeriavací základ aspoň 718,- eur. Vymeriavací základ nie je možné stotožniť s čistou mzdou, pretože
spravidla predstavuje údaj o hrubej mzde zamestnanca. V súčasnej dobe elektronizácie pritom nie
je z verejne dostupných kalkulačiek komplikované zistiť, že pri hrubej mzde vo výške 718,- eur činí

čistá mzda zamestnanca zhruba 573,- eur, čo už v tomto kroku predstavuje rozdiel oproti sume 599,-
eur, ktorú žalobca žiadnym spôsobom nevysvetlil. V ďalšom kroku odvolací súd upriamil pozornosť na
skutočnosť, že žalovaná mala byť zamestnaná od 6.8.2020, čo predstavuje len dobu troch mesiacov
pred poskytnutím úveru. Bez významnej informačnej hodnoty sa preto javí odpoveď Sociálnej poisťovne
na otázku, či žalovaná mala za posledných 12 mesiacov priemerný vymeriavací základ aspoň 718,- eur.

Najrelevantnejšou sa zdá byť doba posledných troch mesiacov pred poskytnutím úveru, pritom v tomto
období nedisponoval žalobca užitočnými odpoveďami od Sociálnej poisťovne. Konkrétne, nedostal
odpoveď na to, či žalovaná mala za posledný mesiac vymeriavací základ aspoň 718,- eur, navyše,
na otázku, či takýto vymeriavací základ mala za predposledný mesiac, dostal žalobca od Sociálnej
poisťovne negatívnu odpoveď. Uvádzaná suma čistého príjmu žalovanej v deklarovanej výške 599,-

eur teda nebola náležite overená zo strany žalobcu, preto odvolací súd súhlasí so záverom súdu prvej
inštancie, že žalobca pred poskytnutím úveru neoveroval príjmy žalovanej s odbornou starostlivosťou.
Bez náležitého zistenia príjmu žalovanej nie je opodstatnený ani poukaz žalobcu na ust. § 7 ods. 20
Zákona o spotrebiteľských úveroch a opatrenia NBS č. 10/2017, pretože čistý príjem spotrebiteľa je
rozhodnou premennou pre výpočet podielu celkovej zadlženosti spotrebiteľa a výpočet jeho schopnosti

splácať poskytnutý úver.

21.Odvolacísúdvzhodesosúdomprvejinštanciepoukazujeajnaskutočnosť,žepodľavýpisuzregistra
bankových informácií je zrejmé, že predchádzajúce tri žiadosti žalovanej o poskytnutie úveru boli
odmietnuté, resp. odvolané. Relevantné pritom je, že žalovaná dňa 31.10.2020, teda v čase, keď už bola

zamestnaná, žiadala o poskytnutie úveru v nižšej sume, ako je tomu v preskúmavanom prípade, no jej
žiadostiam nebolo vyhovené. Žalobca pritom nevysvetlil riadne súdu, prečo posudzoval bonitu žalovanej
odlišne. Bez preukázania rozhodných skutočností však odvolací súd dospel k potvrdeniu svojho záveru,
že žalobca nepostupoval pri skúmaní bonity žalovanej s odbornou starostlivosťou. Skutkové závery súdu
prvej inštancie považuje preto odvolací súd za správne, majúce oporu vo vykonanom dokazovaní.

22. Porušenie povinnosti veriteľa podľa § 7 ods.1 Zákona o spotrebiteľských úveroch má za následok
nedostatok oprávnenia veriteľa (žalobcu) vyžadovať od spotrebiteľa (žalovanej) jednorazové splatenie
spotrebiteľského úveru (§ 11 ods. 2 veta prvá Zákona o spotrebiteľských úveroch). Za tejto situácie
bolo vyhlásenie okamžitej splatnosti úveru neplatné pre rozpor so zákonom, t. j. ust. § 11 ods. 2 veta

prvá Zákona o spotrebiteľských úveroch. Právny záver súdu prvej inštancie bol v tomto ohľade správny.
Odvolacia námietka žalobcu o nesprávnom právnom posúdení veci nebola opodstatnená a v rozsahu
namietanej bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru navyše bez opory v odôvodnení napadnutého
rozhodnutia.

23. Súd prvej inštancie vychádzal zo skutkového stavu ako bol žalobcom v priebehu konania tvrdený.
Predmet dokazovania bol v preskúmavanom prípade vymedzený uzavretím zmluvy o spotrebiteľskom
úvere, ktorá mala byť tvrdeným predčasným zosplatnením úveru modifikovaná v časti splatnosti dlhu.
Na základe týchto rozhodujúcich okolností žalobca kvantifikoval svoj návrh. Účelom dokazovania bolozistiť pravdivosť tvrdení účastníkov konania, pričom však súd dospel k záveru o neplatnosti predčasnej
splatnosti dlhu, s priamym vplyvom na pravdivosť výšky uplatnenej pohľadávky. Žalobcom uplatnený
nárok na zaplatenie istiny nebol v konaní spochybnený, avšak žalobca nekvantifikoval výšku dlžnej

istiny ani úrokov z úveru ku dňu podania žaloby, resp. rozhodnutia súdu prvej inštancie, preto súd
prvej inštancie správne postupoval, keď žalobu v celom rozsahu zamietol. Účelom dokazovania nebolo
nahrádzať alternatívne skutkové základy uplatneného nároku, ale len verifikovať skutkový stav, na
ktorom žalobca postavil svoju žalobu.

24. Odvolací súd v tejto súvislosti poukazuje na uznesenie Najvyššieho súdu slovenskej republiky
vo veci sp. zn. 4Cdo/85/2021 v zmysle ktorého, cit.: „Vychádzajúc z vyššie opísaného procesného
stavu dovolací súd dospel k záveru, že odvolací súd svojím postupom pri posudzovaní žalobou
uplatneného nároku žalobkyne prekročil rámec ňou vymedzeného petitu, pretože jej priznal plnenie z
iného skutkového základu, než aký bol vymedzený v žalobnom návrhu. Aj keď sa bezpochyby žalobkyňa
domáhala priznania plnenia z rovnakej zmluvy, aká bola oboznámená prvoinštančným a odvolacím

súdom, po skutkovej stránke v žalobe jasne tvrdila, že došlo k zosplatneniu poskytnutého úveru a
v uvedenom smere produkovala k svojim tvrdeniam aj dôkazy. Súd prvej inštancie žalobe vyhovel,
majúc za to, že k zosplatneniu úveru došlo, avšak odvolací súd bol naopak názoru, že zosplatnenie
úveru je neplatné. Pokiaľ napriek uvedenému bez procesnej aktivity žalobkyne, ktorá sa na jediné
pojednávanie nariadené odvolacím súdom nedostavila, tejto priznal časť uplatneného nároku v spore

(spolu s príslušenstvom), v ktorom nemohol prekročiť návrhy strán (§ 216 CSP), naviac s ochranou
slabšej strany, ktorou bol žalovaný, porušil tým zásadu „ne ultra petitum“, čím porušil právo žalovaného
na spravodlivý proces.“

25.Absolútnaneplatnosťprávnychúkonovupozorneniaivyhláseniapredčasnejsplatnostiúverupodľa§

39 Občianskeho zákonníka pre ich rozpor so zákonom činí neopodstatnením skúmanie ďalšieho dôvodu
neplatnosti tohto právneho úkonu z hľadiska jeho určitosti. Akokoľvek by odvolací súd totižto posúdil
nevyhnutnosť uvádzania konkrétnej splátky, s ktorou je spotrebiteľ v omeškaní a ktorá odôvodňuje
predčasné zosplatnenie úveru, obsahové náležitosti právneho úkonu nemôžu zhojiť jeho rozpor so
zákonom. Z dôvodu efektivity a hospodárnosti odvolacieho konania preto odvolací súd považoval

odvolaciu argumentáciu žalobcu za neopodstatnenú v okolnostiach preskúmavanej veci.

26. Keďže odvolacie dôvody nepovažoval odvolací súd za opodstatnené, napadnutý rozsudok potvrdil
ako vecne správny postupom vyplývajúcim z ust. § 387 ods. 1 CSP.

27. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd v zmysle ust. § 396 ods. 1
CSP, § 255 ods. 1 CSP. Odvolanie žalobcu nebolo dôvodné, keďže napadnutý rozsudok bol potvrdený
ako vecne správny. S ohľadom na procesný úspech žalovanej v odvolacom konaní by jej preto patril
voči žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu. Z obsahu spisu je však
zrejmé, že v priebehu odvolacieho konania sa žalovaná k odvolaniu žalobcu písomne nevyjadrila, pritom

iné preukázané trovy odvolacieho konania jej nevznikli. Vychádzajúc z čl. 17 základných princípov CSP,
súd za daného stavu náhradu trov odvolacieho konania žalovanej nepriznal. Rozhodovanie postupom
najskôr podľa § 262 CSP v spojení s ust. § 396 ods. 1 CSP o priznaní nároku strane na náhradu trov
konania a následne súdom prvej inštancie o výške náhrady trov konania za situácie, keď oprávnenej
strane žiadne trovy konania nevznikli, by bolo zjavne nielen nerozumné, ale i v rozpore so zásadou

hospodárnosti civilného súdneho konania.

28. Rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu v pomere hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 zákona č.
757/2004 Z.z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov § 393 ods. 2 CSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je prípustné odvolanie.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).Dovolateľ má právo zvoliť si advokáta a možnosť obrátiť sa na Centrum právnej pomoci (§ 160 ods.
2 CSP).
Podanie vo veci samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu

treba dodatočne doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného
predpisu; ak sa dodatočne nedoručí súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Súd na dodatočné
doručenie podania nevyzýva (§ 125 ods. 2 CSP).
Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods. 2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom.
Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).