Rozsudok ,
Potvrdené Judgement was issued on Wednesday, November 28, 2024

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 7Co/12/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8519200205
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 11. 2024
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Branislav Breza

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2024:8519200205.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

KrajskýsúdvPrešovevsenátezloženomzpredsedusenátuJUDr.BranislavaBrezuasudcovdoc.JUDr.

PetraMolitorisa,PhD.aJUDr.AnnyKovaľovej,PhD.vprávnejvecižalobcov:1.Q.M.,nar.XX.XX.XXXX,
bývajúceho v W., na ul. R. aleja č. X/XX, a 2. V.. J. M., nar. XX.XX.XXXX, bývajúcej v W., na ul. R.
aleja č. X/XX, právne zastúpených JUDr. Michalom Murinom, advokátom so sídlom v Nižnej, na ul. Nová
doba č. 497, proti žalovaným: 1. Q. M., nar. XX.XX.XXXX, bývajúcemu v W., na ul. R. aleja č. X/XX a
2. P. M., nar. XX.XX.XXXX, bývajúcej v W., na ul. R. aleja č. X/XX, právne zastúpených JUDr. Gáborom
Szárazom,advokátom,sosídlomvStarejĽubovni,naul.Garbiarskejč.20,ovzájomnejžalobeourčenie,
že nehnuteľnosti patria do bezpodielového spoluvlastníctva žalovaných, o odvolaní žalovaných proti

rozsudku Okresného súdu Stará Ľubovňa zo dňa 14.12.2023 č.k. 3C 16/2019-574, takto

r o z h o d o l :

Potvrdzuje rozsudok.

Žalobcom sa priznáva voči žalovaným náhrada trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

o d ô v o d n e n i e :

1. Prvoinštančný súd napadnutým rozsudkom vzájomnú žalobu žalovaných o určenie, že nehnuteľnosti
patria do ich bezpodielového spoluvlastníctva zamietol. Žalobcom priznal voči žalovaným nárok na
náhradu trov konania o vzájomnej žalobe v rozsahu 100 %.

2. Vykonaným dokazovaním mal za preukázané, že žalovaní ako darcovia a žalobcovia ako obdarovaní
uzavreli dňa 11.02.2024 darovaciu zmluvu spísanú formou notárskej zápisnice dňa 11.02.2004 N XX/
XX, NZ XXXXX/XX na notárskom úrade JUDr. S. X.. Predmetom darovacej zmluvy podľa článku V.
bol bezodplatný prevod rodinného domu súp. č. X v W., na ul. R. P. XX s domovým príslušenstvom,
zastavanou parcelou na ktorej dom stojí a s priľahlou záhradou. Taktiež je nesporné, že obsahom
notárskej zápisnice je v čl. VI. aj záväzok žalobcov vo forme vecného bremena poskytnúť v predmetnom
rodinnom dome doživotné bývanie žalovaným, a to bez akéhokoľvek obmedzenia priestoru s možnosťou

užívať domovú nehnuteľnosť tak, ako ju užívali doposiaľ. Vecné bremeno sa zriadilo bezodplatne
z vďačnosti za darovanú nehnuteľnosť, pričom žalobcovia vzali na seba osobný záväzok zaopatriť
obidvoch darcov v chorobe, starobe, až do ich smrti a po smrti im vystrojiť primeraný pohreb.

3. Na základe tejto darovacej zmluvy boli žalobcovia zapísaní v katastri nehnuteľnosti ako výluční
vlastníci darovaných nehnuteľností a ich vlastníctvo je vedené na LV č. XXX kat. úz. W.. Užívanie
predmetných nehnuteľností žalobcami ako vlastníkmi a žalovanými ako oprávnenými z vecného

bremena prebiehalo v podstate do roku 2018 bez vážnejších problémov a nedorozumení. K zhoršeniu a
v podstate až k vyhroteniu vzťahov medzi žalobcami a žalovanými došlo v roku 2018 a odvtedy intenzita
konfliktovzačalanaberaťnaintenziteaichspolužitiesastalovzájomneneznesiteľným.Nezhodyvznikali
najmä v spojitostí s tým, že k žalovaným prichádzali na návštevu ich dcéry s rodinami, prípadne aj inéosoby, pohybovali sa po tejto nehnuteľnosti a priľahlých priestoroch, prespávali tam, pričom mali byť
hlučné a vyrušovali žalobcov. Uvedené potvrdzuje aj väčšie množstvo trestných oznámení podaných na
Obvodnom oddelení C., a to najmä pre podozrenie zo spáchania trestného činu porušovania domovej

slobody, keďže žalobcovia zastavali názor, že osoby, ktoré navštevujú žalovaných a zotrvávajú u nich
nemajú na to žiaden právny dôvod, pretože na základe darovacej zmluvy vecné bremeno spočívajúce
v doživotnom bývaní majú iba žalovaní.

4. Za danej situácie sa žalovaní vzájomnou žalobou domáhali s poukazom na ustanovenie § 630

Občianskeho zákonníka vrátenia daru z dôvodu, že obdarovaní žalobcovia sa voči nim a členom ich
rodiny správajú tak, že hrubo porušujú dobré mravy, pričom poukázali na to, že žalobcovia od roku 2018
až doposiaľ vyvolávajú nezhody a zvady. Poukázali na to, že vo viacerých trestných oznámeniach boli
krivo obvinení žalobcami, pretože tieto boli odmietnuté.

5. Po právoplatnom rozhodnutí vo vzťahu k žalobe žalobcov o zrušenie vecného bremena, práva

doživotnéhobývania,meritomveci,ktorýmsamuselsúdprvejinštanciezaoberať,boloto,čisúnaplnené
okolnosti spôsobujúce vrátenie daru darcom v zmysle § 630 Občianskeho zákonníka. Potrebné bolo
zodpovedať otázku, či sa žalobcovia správali k žalovaným takým spôsobom, že tým hrubo porušovali
dobré mravy.

6. Dobré mravy patria k zásadám súkromného práva, bývajú užívané ako kritérium obmedzujúce
subjektívne práva v ich obsahu alebo častejšie obmedzujúce výkon subjektívnych práv. Dobré mravy,
hoci sú zákonným pojmom, a teda majú funkciu normotvornú, nie sú zákonom definované. Ich
obsah spočíva vo všeobecne platných normách morálky, pri ktorých je daný všeobecný záujem ich
rešpektovania. Predpokladom úspešného uplatnenia práva darcu nie je akékoľvek nevhodné správanie

obdarovaného, alebo len jeho samotná nevďačnosť, ale také správanie sa, ktoré s ohľadom na všetky
okolnosti konkrétneho prípadu možno kvalifikovať ako hrubé porušenie dobrých mravov. Ide buď o
porušenie značnej intenzity alebo porušovanie sústavné alebo aj neposkytnutie potrebnej pomoci
darcovi alebo iným osobám, ktorá povinnosť vyplýva buď z právnych noriem alebo zo zmluvného vzťahu,
pričom tieto osoby patria k členom rodiny darcu.

7. Ako už bolo viackrát uvedené, v danom prípade je nesporné to, že v čase, keď sporové strany
uzavreli darovaciu zmluvu, boli vzťahy medzi žalobcami a žalovanými dobré a spoločné užívanie
nehnuteľností bolo bezproblémové, avšak následne v období roka 2018 došlo k rozvratu týchto vzťahov.
V prejednávanej veci má každá zo strán sporu na narušení týchto vzťahov časť svojej viny. Úlohou

súdu bolo posúdiť, či správanie sa žalobcov voči žalovaným možno posúdiť ako správanie sa v rozpore
s dobrými mravmi, resp. v hrubom rozpore s dobrými mravmi.

8. Hrubým porušením dobrých mravov je zvyčajne ich porušenie značnej intenzity alebo sústavné
porušovanie, a to či už fyzickým násilím, hrubými urážkami, neposkytnutím potrebnej pomoci a pod.

9. Z vykonaného dokazovania vyplynulo, že žalovaní užívali nehnuteľnosti - rodinný dom aj priľahlé
pozemky podľa vlastných potrieb a žalobcovia takýto stav rešpektovali až do ruku 2018, kedy oplotili
darovaný pozemok tak, že žalovaným v podstate ponechali prístup od hlavnej cesty k rodinnému domu.
Vstup na ďalšie nehnuteľnosti (do záhrady) im zamedzili a vchod do uvedených časti uzamkli.

10. Prvoinštančný súd vo svojom prvom rozsudku zo dňa 24.11.2021 vyslovil názor, že prejav vôle
zmluvných strán v čase uzatvárania darovacej zmluvy je potrebné vyložiť v tom zmysle, že žalovaní
ako oprávnení z vecného bremena majú jednak právo doživotného bývania v rodinnom dome, ale aj
užívania ostatných darovaných nehnuteľností tak, ako ich užívali doposiaľ.

11. Odvolací súd v rozsudku zo dňa 27.10.2022 č.k. 7Co 19/2022-426 uviedol, že uvedený záver
prvoinštančného súdu sa nedá označiť za správny. Konštatoval, že predmetom darovacej zmluvy
bol rodinný dom s domovým príslušenstvom, zastavanou parcelou, na ktorej dom stojí a s priľahlou
záhradou. Vecné bremeno vo forme doživotného bývania žalovaných ako darcov sa vzťahovalo len na

dom a nie aj na iné nehnuteľnosti. Už z použitého výrazu „doživotné bývanie“ je evidentné, že dohodnuté
vecné bremeno sa týkalo iba nehnuteľnosti, ktorou bol rodinný dom, nakoľko len táto mohla slúžiť pre
potreby bývania a nie aj ďalšie nehnuteľnosti.12. Súd prvej inštancie je v zmysle ust. § 391 ods. 2 C.s.p. viazaný právnym názorom odvolacieho súdu,
ktorý skonštatoval, že žalovaní sú oprávnení z vecného bremena len vo vzťahu k užívaniu rodinného
domu, nie aj k ďalším (prídomovým) nehnuteľnostiam. Preto nemožno konanie žalobcov, ak neumožnili

(resp. neumožňujú) užívať tieto nehnuteľnosti žalovaným, posúdiť ako konanie v rozpore s darovacou
zmluvou, nakoľko vecné bremeno sa týka práva užívania len nehnuteľnosti - rodinného domu.

13. Z vykonaného dokazovania vyplynulo, že zo strany žalobcov dochádzalo k neúctivému konaniu vo
vzťahu k žalovaným, keď napr. z výpovede žalovanej v 2. rade vyplynulo, že žalobkyňa v 2. rade sa

nielenže sama ako obdarovaná správala voči žalovaným neúctivo, ale k takémuto správaniu viedla aj
svoje deti, vnúčatá žalovaných. Za konanie v rozpore s dobrými mravmi možno považovať aj správanie
žalobcov, ak žalovaným vypli prívod plynu, ktorý žalovaní používali na varenie, či zakazovali prijímať
návštevy ich najbližších príbuzných - ich dcér s rodinnými príslušníkmi, či iných známych a požadovali
od žalovaných, aby žiadali súhlas žalobcov k tomu, aby k ním mohol prísť niekto na návštevu, resp. im
chceli určovať nejaké „návštevné hodiny“ pre stretnutie sa s ich deťmi resp. vnúčatami.

14. Naproti tomu vykonaným dokazovaním bolo zistené aj to, že ani žalovaní sa nesprávali v súlade so
všeobecnými zásadami slušnosti, ak na adresu žalobcov resp. ich detí smerovali vulgárne výrazy, resp.
verbálne, či fyzické útoky, keď napr. z výpovedí žalobcov a svedkyne N.R. vyplynulo, že žalovaný v 2.
rade mal fyzicky napadnúť žalobkyňu v 2. rade a aj jej dcéru N. M., v čase fyzického útoku maloletú.

15.Uvedenéskutočnostibolipreukázané,okremvýpovedížalobcovasvedkov,ajvýpisomzcentrálneho
registra priestupkov a z rozhodnutí vydaných v priestupkových konaniach, z ktorých je zrejmé, že
žalovaný v 1. rade bol 2x právoplatne uznaný vinným zo spáchania priestupku proti občianskemu
spolunažívaniu, a to voči žalobkyni v 2. rade, za čo mu bola uložená sankcia pokarhanie a voči

dcére žalobcov N. M., za čo mu bola uložená sankcia 20 eur. V zmysle § 193 C.s.p. je súd viazaný
rozhodnutiami príslušných orgánov o tom, že bol spáchaný priestupok a o tom, kto ich spáchal, a preto
súd nemôže na uvedené rozhodnutia, vydané v priestupkovom konaní, neprihliadať.

16. Tvrdenie žalobcov, že žalovaní sa nevhodne správajú k nim a ich deťom vyplynulo aj z výpovede

svedka R. K., ktorý uviedol, že keď bol u žalobcov pomôcť pri stavbe garáže, vtedy tam chodila žalovaná
v 2. rade, preklínala, nadávala, podštuchovala, robila prieky robotníkom na stavbe tak, že im dávala
kvetináče pod nohy, keď prišli elektrikári, povedala im, že nemajú tam čo robiť, že je to jej majetok, aby
odišli preč. Svedok uviedol, že počas tých návštev bol aj svedkom hádok medzi žalobcami a žalovanými,
pričom hádky väčšinou vyvolávala žalovaná v 2. rade, niekedy aj žalovaný v 1. rade, keď mal vypité.

Niekedy došlo aj k fyzickým útokom, ale väčšinou vyvolávala hádky žalovaná v 2. rade.

17. Naproti tomu ak žalovaní tvrdili, že žalobcovia im robili prieky a z uvedeného dôvodu prizývali
hliadky polície, na potvrdenie protiprávneho konania žalobcov voči ním nepredložili žiadne rozhodnutie,
z ktorého by bolo zrejmé, že žalobcovia sa dopustili voči ním konania v rozpore s príslušnými zákonnými

predpismi a že by boli za takéto konanie aj postihnutí. Uvedené tvrdenia žalovaných tak ostali len v
rovine tvrdení proti tvrdeniu.

18. V konaní bolo preukázané, že žalovaní po tom, čo začalo dochádzať ku konfliktom so žalobcami,
už týchto nežiadali o pomoc pri zabezpečovaní ich životných potrieb, tieto si zabezpečovali sami alebo

prostredníctvom dcér - C. H., V. M., či iných osôb, napr. suseda - svedka Q. S.. Tento vo svojej
výpovedi uviedol, že chodí vypomáhať žalovaným v prácach okolo domu, k vzťahom medzi žalobcami
a žalovanými sa nevedel vyjadriť. Uviedol, že nepočul a ani nevidel, aby sa vadili alebo hádali sa. Keď
niečo medzi sebou mali, tak môže byť, že to mali doma, ale on nič nepočul a nevidel.

19. Vo vzťahu ku správaniu sa žalovaných k žalobcom a ich deťom sa poukázalo na to, že súdna prax
sa zjednotila na tom, že negatívne správanie sa obdarovaného k darcovi alebo k jeho rodine, ktoré treba
posudzovať ako správanie sa v rozpore s dobrými mravmi, sa musí prejavovať objektívne. Zachovanie
dobrých vzťahov je vecou vzájomnej tolerancie účastníkov. Nie je možné považovať správanie sa
jedného účastníka k druhému za konanie v rozpore s dobrými mravmi, keď tento druhý účastník svojím

konaním takéto správanie vyvoláva. V takom prípade len všeobecne možno konštatovať, že ide o ich
spôsob komunikácie. Akékoľvek nevhodné správanie sa obdarovaného, ani menej významné porušenie
dobrých mravov, ešte nezakladá darcovi právo domáhať sa vrátenia daru. Predpokladom úspešnej
požiadavky na vrátenie daru je len také správanie sa obdarovaného, ktoré s ohľadom na všetky okolnostikonkrétneho prípadu možno hodnotiť ako hrubé porušenie dobrých mravov. Pri posudzovaní, či určité
konkrétne správanie sa obdarovaného možno považovať za hrubé porušenie dobrých mravov, treba
vychádzať z princípu vzájomnosti, to znamená, že treba brať do úvahy správanie sa darcu, zistiť, či

tento sám sa nespráva voči obdarovanému v rozpore s dobrými mravmi a či práve jeho správanie sa
nie je príčinou nevhodného správania sa obdarovaného voči nemu alebo členom jeho rodiny. V takom
prípade by sa totiž nemohol darca úspešne domáhať vrátenia daru, lebo reakciu obdarovaného, i keby
bola taktiež nevhodná, nebolo by možné kvalifikovať ako hrubé porušenie dobrých mravov. Išlo by v
takom prípade o spoločensky nežiaducu vzájomnú komunikáciu medzi darcom a obdarovaným, ktorú

by sotva bolo možné charakterizovať ako hrubé porušenie dobrých mravov zo strany obdarovaného.
Výnimkou by bolo iba také správanie sa obdarovaného, ktoré by bolo v zrejmom nepomere k správaniu
sa samotného darcu. (rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vo veci 5Cdo 78/2008).

20. Po zhodnotení všetkých vykonaných dôkazov, po komplexnom vyhodnotení skutkových okolností
prejednávanej veci, prihliadajúc na princíp vzájomnosti, prvoinštančný súd dospel k záveru, že vyššie

popísané správanie sa žalobcov, aj keď bolo v rozpore so všeobecne očakávanými normami slušného
správania sa, nedosahuje intenzitu až hrubého porušenia dobrých mravov vo vzťahu k žalovaným,
pričom zároveň je potrebné konštatovať, že aj žalovaní sa v rozhodnom období dopúšťali nevhodného
správania sa voči žalobcom a členom ich rodiny. Za danej situácie teda reakciu žalobcov, aj keď nebola
vhodná, nebolo možné kvalifikovať ako hrubé porušenie dobrých mravov.

21. Predpokladom vrátenia daru je totiž len také negatíve správanie sa obdarovaného, ktoré
vzhľadom na všetky významné okolnosti konkrétneho prípadu možno hodnotiť ako hrubé porušenie
dobrých mravov, ktoré sa vyznačuje značnou intenzitou alebo sústavnosťou, opakovateľnosťou, pričom
vonkajším prejavom môžu byť najmä fyzické násilie, hrubé urážky, neposkytnutie pomoci, hrubý

nezáujem, pričom nie je rozhodujúci subjektívny pocit a úsudok darcu.

22. V prejednávanej veci nebolo preukázané správanie sa žalobcov voči žalovaným spôsobom
popísaným vyššie, teda takým, ktoré by bolo možné vyhodnotiť ako hrubé porušenie dobrých mravov
vo vzťahu k darcom. Je preto nutné uviesť, že žalovaní v tomto konaní neuniesli dôkazné bremeno vo

vzťahu ku skutočnosti, že došlo k naplneniu podmienok stanovených v § 630 Občianskeho zákonníka.

23. Dôkazná povinnosť sporových strán v konaní, t.j. povinnosť označiť dôkazy na svoje tvrdenia,
predstavuje iniciatívu pri zhromažďovaní dôkazov. Strana, ktorá neoznačila dôkazy potrebné na
preukázanie svojich tvrdení, nesie nepriaznivé dôsledky v podobe takého rozhodnutia súdu, ktoré bude

vychádzať zo skutkového stavu zisteného na základe vykonaných dôkazov. Rovnaké následky postihujú
aj tú stranu, ktorá síce navrhla dôkazy o pravdivosti svojich tvrdení, no hodnotenie vykonaných dôkazov
súdom vyústilo do záveru, že dokazovanie nepotvrdilo pravdivosť skutkových tvrdení strany. Zákon
určuje dôkazné bremeno ako procesnú zodpovednosť sporovej strany za výsledok konania, pokiaľ je
určovaný výsledkom vykonaného dokazovania. Dôsledkom toho, že tvrdenie sporovej strany nie je

preukázané v tom zmysle, že súd ho nepovažoval za pravdivé, ani na základe navrhnutých dôkazov,
ani na základe dôkazov, ktoré súd vykonal bez návrhu, je pre sporovú stranu nepriaznivé rozhodnutie.

24. S poukazom na vyššie uvedené nebolo možné vzájomnej žalobe žalovaných o určenie, že označené
nehnuteľnosti patria do bezpodielového spoluvlastníctva manželov, vyhovieť.

25. Výrok o trovách bol odôvodnený ust. § 262 ods. 1 a § 255 ods. 1 C.s.p.

26. Pokiaľ ide o návrhy na doplnenie dokazovania vykonaním výsluchov svedkov C. H., V. M., W. M., Q.
H., K. V. a Q. M., tieto boli z dôvodu hospodárnosti, vzhľadom na rozsah už vykonaného dokazovania a

z neho zistené skutočnosti, zamietnuté. Vykonávanie ďalšieho dokazovania výsluchom ďalších svedkov
by vo vzťahu k zistenému skutkovému stavu a z neho vyplývajúceho právneho stavu veci neprinieslo
iné rozhodnutie.

27. Proti tomuto rozsudku podali v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalovaní. Navrhli rozsudok

zmeniť tak, aby ich vzájomnej žalobe o určenie, že nehnuteľnosti patria do bezpodielového
spoluvlastníctva žalovaných, bolo v celom rozsahu vyhovené. Ako dôvod uviedli, že súd nesprávnym
procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere,
že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, vo veci neboli vykonané navrhnuté dôkazy potrebnéna zistenie rozhodujúcich skutočností, prvoinštančný súd na základe vykonaných dôkazov dospel k
nesprávnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie súdu vychádza z nesprávneho právneho posúdenia
veci.

28. Súd prvej inštancie v danom spore mal v zmysle vysloveného právneho názoru odvolacieho súdu
opätovne zistiť príčinu narušených vzťahov medzi stranami sporu a následne zhodnotiť, či konanie a
správanie žalobcov voči žalovaným sa prieči dobrým mravom alebo nie.

29. Súd prvej inštancie toto neskonštatoval, iba v odôvodnení rozsudku stroho uviedol, že je viazaný
právnym názorom odvolacieho súdu a z uvedeného dôvodu vzájomnú žalobu žalovaných zamietol.

30. Súd prvej inštancie na pojednávaní dňa 16.11.2023 vykonal výsluch žalobcu v 1. rade aj napriek
tomu, že na predchádzajúcom pojednávaní vyslovil názor, že ďalšie návrhy na doplnenie dokazovania
nevykoná z dôvodu hospodárnosti konania, ako aj s poukazom na skutočnosť, že tieto neprinesú

žiadne iné skutočnosti potrebné pre prejednávanú sporovú vec. Zároveň na pojednávaní dňa 16.11.2023
zamietol návrhy na doplnenie dokazovania predložené stranou žalovaných. Súd prvej inštancie tak
nesprávnym procesným postupom znemožnil žalovaným, aby uskutočňovali im patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, nakoľko nepristúpil k výsluchu
navrhovaných svedkov a vypočul len žalobcu v 1. rade. Žalobca v 1. rade počas celého sporu mal právo

vyjadrovať sa, či už osobne alebo prostredníctvom svojho zástupcu. Bola porušená zásada rovnosti
zbraní a princíp kontradiktórnosti v neprospech žalovaných, čo má za následok, že napadnutý rozsudok
je arbitrárny a nezákonný.

31. V spore bolo nesporne preukázané, že k porušovaniu dobrých mravov zo strany žalobcov v

minulosti dochádzalo a stále dochádza, pričom intenzita týchto zásahov má trvalý charakter sústavnosti.
Žalobcovia tým, že nainštalovali kamerové systémy, zasahujú do súkromia žalovaných. Tieto kamerové
systémy neslúžia na ochranu obydlia a majetku, ale na to, aby mohli žalobcovia provokovať žalovaných.
Je predsa v rámci udržiavania rodinných väzieb normálne a logické, ak si žalovaní pozvú na návštevu
svojich rodinných príslušníkov. Mnohé videozáznamy a fotografie, ktoré žalobcovia predložili súdu

prvej inštancie v predmetnom spore len poukazujú a potvrdzujú tvrdenia uvádzané žalovanými, že
žalobcovia využívali všetky prostriedky na to, aby znepríjemnili užívanie nehnuteľností žalovaným.
Z daných fotografií a videozáznamov vyplýva, že k žalovaným prichádzali rodinní príslušníci, či už
na návštevu alebo s nákupom potravín, prípadne ich navštevoval sused, ktorý im vypomáhal pri
prácach v domácnosti. Tieto skutočnosti v predmetnom spore potvrdili aj viacerí svedkovia. Žalovaní

boli neustále osočovaní zo strany žalobcov a následné podávanie trestných oznámení spôsobovalo
vzájomné nedorozumenia a konflikty. Žalovaní po celý čas mali záujem na riadnom a spokojnom
spolunažívaní, avšak zo strany žalobcov dochádzalo k neustálym útokom a vykrikovaniu. O tom
svedčí aj samotná záverečná reč žalobkyne v 2. rade, ktorá potvrdzuje to, že žalobcovia sú v týchto
hádkach a konfliktoch aktérmi a provokatérmi. Žalobcovia robili žalovaným rôzne prieky, ktoré žalovaní

v predmetnom spore preukazovali nielen výsluchmi svedkov, ale aj fotografiami. Tieto tvrdenia potvrdil
aj žalobca v 1. rade na pojednávaní dňa 29.10.2021, keď sám poukázal na to, že brána bola uzamknutá
a boli uzamknuté aj priestory slúžiace na odkladanie dreva a bicyklov, čo potvrdzuje to, že žalobcovia
brániliazamedzovaližalovanýmvužívanínehnuteľností.Navyše,zvykonanéhodokazovaniavyplynulo,
že zo strany žalobcov dochádzalo k neúctivému konaniu vo vzťahu k žalovaným. Okrem toho, nielen

samotná žalobkyňa v 2. rade sa takto správala k žalovaným, ale k takémuto konaniu viedla aj svoje
deti, teda vnúčatá žalovaných. Vyššie uvedené a popísané konanie, ktoré pretrvávalo niekoľko rokov,
možno považovať za sústavné porušovanie dobrých mravov, ktoré odôvodňuje vrátenie daru. Žalobca
v 1. rade vedome neplnil povinnosti v zmysle darovacej zmluvy a to, že sa nezaujímal o zdravotný
stav žalovaných a neposkytoval im pomoc vzhľadom na vek žalovaných a na ich choroby. Žalovaný v

1. rade je onkologickým pacientom, a teda návšteva potrebných ambulancií je viac než nevyhnutná.
Zároveň aj samotné súdne konanie neprispieva k zdravotnému stavu žalovaných, čo si však žalobcovia
ani neuvedomujú, keďže sa o žalovaných nezaujímajú a nezabezpečujú im ani základné potreby.

32. Do spisu bol predložený list vlastníctva č. XXXX, kat. úz. H. pri B., ktorý dosvedčuje to, že žalobcovia

neopustili rodinný dom z dôvodu neslušného správania sa zo strany žalovaných, ale to, že si kúpili
pozemok na výstavbu vlastného rodinného domu v roku 2021. V prípade, ak by vzájomnej žalobe bolo
vyhovené, nebolo by dotknuté právo žalobcov na obydlie, keďže títo si už zabezpečili aj vlastné bývanie
a podľa žalovaných žalobcovia predmetnú novopostavenú nehnuteľnosť už aj obývajú.33. Žalobcovia navrhli rozsudok ako vecne správny potvrdiť. Žalovaní si protirečia, ak tvrdia, že zo strany
žalobcov dochádza k trvalej intenzite porušovania dobrých mravov, pričom na inom mieste hovoria,

že sa odsťahovali. Nevedno ale z akého dôvodu si žalovaní myslia, že žalobcovia neopustili rodinný
dom z dôvodu neslušného správania sa zo strany žalovaných, ale preto, že si kúpil pozemok na
výstavbu vlastného rodinného domu v roku 2021. Opustenie domu žalobcami bolo z dôvodu správania
sa žalovaných. Žalobcovia nijakým spôsobom neporušili dobré mravy a túto skutočnosť žalovaní nijakým
spôsobom nevyvrátili. Sám žalovaný v 1. rade na prvom pojednávaní konanom v roku 2021 uviedol, že

on proti svojmu synovi, žalobcovi v 1. rade nič nemá.

34. Odvolací súd v zmysle zásad ust. § 379, § 380 a § 381 C.s.p. preskúmal napadnutý rozsudok spolu
s konaním, ktoré mu predchádzalo, vec prejednal bez nariadenia pojednávania a zistil, že odvolanie
žalovaných nie je opodstatnené.

35. Vo veci sa v dostatočnom rozsahu zistil skutkový stav a zo zistených skutočností bol vyvodený
správny právny záver. Keďže ani v priebehu odvolacieho konania sa na týchto skutkových a právnych
zisteniach nič nezmenilo, odvolací súd si osvojil náležité a presvedčivé odôvodnenie rozhodnutia
prvoinštančným súdom, na ktoré v plnom rozsahu odkazuje.

36. Pokiaľ ide o námietky žalovaných, o porušení ich práv na spravodlivé súdne konanie, s týmito nie
je možné sa stotožniť.

37. Pod porušením práva na spravodlivý proces treba rozumieť nesprávny procesný postup súdu
spočívajúci predovšetkým v zjavnom porušení kogentných procesných ustanovení, ktoré sa vymyká

nielen zo zákonného, ale aj z ústavnoprávneho rámca a ktoré tak zároveň znamená aj porušenie
ústavou zaručených procesných práv spojených so súdnou ochranou práva. Ide napr. o právo na verejné
prejednanie sporu za prítomnosti strán sporu, právo vyjadriť sa ku všetkým vykonaným dôkazom, právo
na zastúpenie zvoleným zástupcom, právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia, na predvídateľnosť
rozhodnutia, na zachovanie rovnosti strán v konaní, na relevantné konanie súdu spojené so zákazom

svojvoľného postupu a so zákazom odmietnutia spravodlivosti.

38. Na rokovaní Občianskoprávneho kolégia Najvyššieho súdu SR, ktoré sa uskutočnilo 03. decembra
2015, bolo prijaté zjednocujúce stanovisko, právna veta ktorého znie: „Nepreskúmateľnosť rozhodnutia
zakladá inú vadu konania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b) O.s.p. Výnimočne, keď písomné vyhotovenie

rozhodnutia neobsahuje zásadné vysvetlenie dôvodov podstatných pre rozhodnutie súdu, môže ísť o
skutočnosť, ktorá zakladá prípustnosť dovolania podľa § 237 ods. 1 písm. f) O.s.p.“.

39. Uvedené stanovisko, ktoré bolo publikované v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí
súdov Slovenskej republiky pod R 2/2016, je potrebné považovať za plne opodstatnené aj v

preskúmavanej veci. Obsah spisu nedáva žiadny podklad pre to, aby sa na daný prípad uplatnila
druhá veta tohto stanoviska, ktorá predstavuje krajnú výnimku z prvej vety a týka sa výlučne len
celkom ojedinelých prípadov, ktoré majú znaky relevantné aj podľa judikatúry Európskeho súdu pre
ľudské práva. O taký prípad ide v praxi napr. vtedy, keď rozhodnutie súdu neobsahuje vôbec žiadne
odôvodnenie, alebo keď sa vyskytli vady najzákladnejšej dôležitosti pre súdny systém, prípadne ak došlo

k vade tak zásadnej, že mala za následok justičný omyl.

40. Je nevyhnutné poznamenať, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené
stranou sporu, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú
skutkový a právny základ rozhodnutia. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne

a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, stačí na záver o tom, že z tohto aspektu je plne
realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces.

41. Odôvodnenie rozhodnutia prvoinštančného súdu obsahuje náležité vysvetlenie dôvodov, na ktorých
prvoinštančný súd založil svoje rozhodnutie a jeho postup bol v súlade s ust. § 220 ods. 2 C.s.p.

42. Podstatou práva na spravodlivý súdny proces je možnosť fyzických a právnických osôb domáhať
sa svojich práv na nestrannom súde a v konaní pred ním využívať všetky právne inštitúty a záruky
poskytované právnym poriadkom. Integrálnou súčasťou tohto práva je právo na relevantné, zákonuzodpovedajúce konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky. Z práva na spravodlivý proces ale
pre procesnú stranu nevyplýva jej právo na to, aby sa všeobecný súd stotožnil s jej právnymi názormi a
predstavami, prebral a riadil sa ňou predkladaným výkladom všeobecne záväzných predpisov, rozhodol

v súlade s jej vôľou a požiadavkami. Jeho súčasťou nie je ani právo procesnej strany vyjadrovať sa
k spôsobu hodnotenia ňou navrhnutých dôkazov súdom a dožadovať sa ňou navrhnutého spôsobu
hodnoteniavykonanýchdôkazov.Podprocesnýmpostupomsarozumielenfaktická,vydaniukonečného
rozhodnutia predchádzajúca činnosť alebo nečinnosť súdu, teda sama procedúra prejednania veci
znemožňujúca strane sporu realizáciu jej procesných oprávnení a mariaca možnosti jej aktívnej účasti

na konaní. Tento pojem nemožno vykladať extenzívne jeho vzťahovaním aj na faktickú meritórnu
rozhodovaciu činnosť súdu. Postupom súdu možno teda rozumieť iba samotný priebeh konania, nie
však konečné rozhodnutie súdu posudzujúce opodstatnenosť žalobou uplatneného nároku.

43. Dôkazy a tvrdenia strán sporu hodnotí súd podľa svojej úvahy a v súlade s princípmi, na ktorých
spočíva tento zákon. Žiaden dôkaz nemá predpísanú dôkaznú zákonnú silu (článok 15 Základných

princípov Civilného sporového poriadku). Rozhodnutie, ktoré z dôkazov budú v rámci dokazovania
vykonané, je vždy vecou súdu (§ 185 ods. 1 C.s.p.) a nie strán sporu.

44.Okremzákladnýchprincípovjehodnoteniedôkazovupravenévust.§191C.s.p.Vychádzajúcztohto
ustanovenia, dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich

vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo počas konania najavo. Vierohodnosť
každého vykonaného dôkazu môže byť spochybnená, ak zákon neustanovuje inak.

45. Hodnotením dôkazov je činnosť súdu, pri ktorej vykonané procesné dôkazy hodnotí z hľadiska ich
pravdivosti a dôležitosti pre rozhodnutie. Súd pri hodnotení dôkazov v zásade nie je obmedzovaný

právnymipredpismivtom,akomázhľadiskapravdivostitenktorýdôkazhodnotiť.Uplatňujesatuzásada
voľného hodnotenia dôkazov. Každý vykonaný dôkaz môže byť prostriedkami procesného útoku a
prostriedkamiprocesnejobranyspochybnenýtým,žesapripúšťadôkazopakudokazovanejskutočnosti.
Inak povedané, žiaden dôkaz nedisponuje predpísanou legálnou silou, ktorá by nepripúšťala dôkaz
svojho opaku.

46. Cieľom dôkaznej povinnosti je unesenie dôkazného bremena v rozsahu, v ktorom dôkazné bremeno
spočíva na strane sporu bez ohľadu na jej procesné postavenie. Nesplnenie dôkaznej povinnosti
prináša so sebou také rozhodnutie súdu, ktoré vychádza zo skutkového základu zisteného z dôkazov
navrhnutých stranou sporu v opačnom procesnom postavení, než je strana sporu, ktorá nesplnila alebo

nedostatočne splnila svoju dôkaznú povinnosť. Splnenie dôkaznej povinnosti neznamená automaticky
unesenie dôkazného bremena. Dôkazným bremenom v spojitosti s dôkaznou povinnosťou sa rozumie
zodpovednosť strany sporu za výsledok konania, ktorý závisí od zistení z navrhnutých a vykonaných
dôkazov. V praxi môžu navrhnuté dôkazy vyznieť ako nepoužiteľné zdroje informácii vo vzťahu k
uplatnenej súdnej ochrane bez zreteľa na procesné postavenie strany sporu. Zmysel uplatňovania

dôkazného bremena spočíva v zabezpečení reálneho uplatnenia základného práva na súdnu ochranu
aj v prípadoch, v ktorých sa vykonajú všetky navrhnuté dôkazy a súd napriek tomu nemá jednoznačný
skutkový základ pre svoje rozhodnutie. V takom prípade musí rozhodnúť v situácii dôkaznej núdze,
ktorej dopad pričíta tej strane, na ktorej predovšetkým podľa predpisov hmotného práva leží dôkazné
bremeno, t.j. zodpovednosť za preukázanie skutočnosti významných z hľadiska hmotného práva.

47. Len na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia je potrebné poukázať na ust. § 630
Občianskeho zákonníka, podľa ktorého darca sa môže domáhať vrátenia daru, ak sa obdarovaný správa
k nemu alebo členom jeho rodiny tak, že tým hrubo porušuje dobré mravy.

48. Právne vzťahy založené prevodom vlastníctva darovacou zmluvou zakladajú stav, ktorý má právnu
istotu, požíva právnu ochranu s tým, že záväznosť z neho vyplývajúcu zobrali na seba zmluvné strany
samy a dobrovoľne. K narušeniu tohto stavu už nemôže dochádzať zo svojvôle darcu. Nie každé
negatívne správanie sa obdarovaného voči darcovi preto zakladá právo na vrátenie daru. Predpokladom
vrátenia daru je len také negatívne správanie sa obdarovaného, ktoré vzhľadom na všetky významné

okolnosti konkrétneho prípadu možno hodnotiť ako hrubé porušenie dobrých mravov. To sa musí
prejavovať objektívne a pri hodnotení tohto správania sa obdarovaného treba vziať do úvahy a hodnotiť
aj správanie sa samého darcu v tom zmysle, či práve jeho správanie nie je príčinou nevhodnéhosprávania sa obdarovaného voči nemu (princíp vzájomnosti). Nezohľadnenie výsledkov vykonaného
dokazovania svedčiacich aj proti darcovi by malo za následok nesprávne právne posúdenie veci.

49. Právne bezvýznamný je poukaz žalovaných na podávanie trestných oznámení zo strany žalobcov
na ich osoby. Vo vzťahu k posúdeniu otázky, či podanie podnetu na trestné stíhanie je konaním hrubo
porušujúcim dobré mravy v prípade, ak sa v trestnom konaní nepreukáže jeho opodstatnenosť, už
zásadné stanovisko vyslovil Najvyšší súd Slovenskej republiky vo svojom rozsudku zo dňa 01.11.2010
vydaným vo veci 3Cdo 53/2006. Podľa tohto rozhodnutia podanie podnetu na trestné stíhanie, ktorého

opodstatnenosť sa v trestnom konaní nepreukáže, nie je konaním hrubo porušujúcim dobré mravy.

50. V tejto súvislosti nie je možné opomenúť skutočnosť, podľa ktorej zo strán sporu jedine žalovaný v 1.
rade bol uznaný vinným zo spáchania priestupku proti občianskemu spolunažívaniu v dvoch prípadoch,
a to jednak voči žalobkyni v 2. rade dňa 03.05.2018, za čo mu bola uložená sankcia vo forme pokarhania
a jednak voči dcére žalobcov N. M., za čo mu bola uložená pokuta vo výške 20 eur.

51. Negatívne správanie sa obdarovaného k darcovi alebo jeho rodine, ktoré treba posudzovať
ako správanie sa v rozpore s dobrými mravmi, sa musí prejavovať objektívne. Zachovanie dobrých
vzťahov je vecou vzájomnej tolerancie účastníkov. Nie je možné považovať správanie sa jedného
účastníka k druhému za konanie v rozpore s dobrými mravmi, keď tento druhý účastník svojim konaním

takéto správanie vyvoláva. V takom prípade len všeobecne možno konštatovať, že ide o ich spôsob
komunikácie.

52. Akékoľvek nevhodné správanie sa obdarovaného, ani menej významné porušenie dobrých mravov
ešte nezakladá darcovi právo domáhať sa vrátenia daru. Predpokladom úspešnej požiadavky na

vrátenie daru je len také správanie sa obdarovaného, ktoré s ohľadom na všetky okolnosti konkrétneho
prípadu možno hodnotiť ako hrubé porušenie dobrých mravov. Pri posudzovaní, či určité konkrétne
správanie sa obdarovaného možno považovať za hrubé porušenie dobrých mravov, treba pritom
vychádzať z princípu vzájomnosti. To znamená, že treba brať do úvahy a hodnotiť aj správanie sa
darcu, zistiť, či tento sám sa nespráva voči obdarovanému v rozpore s dobrými mravmi a či práve jeho

správanie sa nie je príčinou nevhodného správania sa obdarovaného voči nemu alebo členom jeho
rodiny. V kladnom prípade by sa totiž nemohol darca úspešne domáhať vrátenia daru, lebo reakciu
obdarovaného, aj keby bola taktiež nevhodná, by nebolo možné kvalifikovať ako hrubé porušenie
dobrých mravov. Išlo by v takom prípade o spoločensky nežiadúcu vzájomnú komunikáciu medzi darcom
a obdarovaným, ktorú by sotva bolo možné charakterizovať ako hrubé porušenie dobrých mravov zo

strany obdarovaného. Výnimkou by bolo iba také správanie sa obdarovaného, ktoré by bolo zrejme
v nepomere k správaniu sa samotného darcu (rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z
30.06.2008 vydaný vo veci 5Cdo 72/2008).

53. Pokiaľ ide o námietku žalovaných, podľa ktorej vo veci nebolo vykonané dokazovanie výsluchom

všetkých nimi navrhnutých svedkov, v tejto súvislosti je potrebné poukázať na ust. § 185 ods. 1 C.s.p.
upravujúce oprávnenie súdu rozhodnúť, ktoré z navrhnutých dôkazov vykoná. Len vtedy, ak rozhodne,
že niektoré z navrhnutých dôkazov nevykoná, je povinný v odôvodnení rozsudku odôvodniť, prečo
nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy (§ 220 ods. 2 C.s.p.).

54. V danom prípade súd prvej inštancie dostatočným spôsobom odôvodnil svoje rozhodnutie vo vzťahu
k nevykonaniu dokazovania výsluchom ďalších svedkov. V konaní bolo počas dlhotrvajúceho sporu
vypočutých viacero svedkov a predložené aj listiny dostatočným spôsobom preukazujúce skutkový
záver, podľa ktorého správanie sa žalobcov voči žalovaným, aj keď nebolo vhodné, predstavovalo
len reakciu na nevhodné správanie sa žalovaných, za ktoré bol žalovaný v 1. rade aj 2x právoplatne

uznaným za vinného zo spáchania priestupku proti občianskemu spolunažívaniu, a to jednak vo vzťahu
k žalobkyni v 2. rade a jednak vo vzťahu k dcére žalobcov N. M.. Za takejto situácie výsluch ďalších
svedkov v dôsledku dostatočne zisteného skutkového stavu z dôvodu hospodárnosti už potrebný nebol.

55. S prihliadnutím na vyššie uvedené odvolací súd postupom vyplývajúcim z ust. § 387 C.s.p. rozsudok

ako vecne správny potvrdil.56. Zároveň úspešným žalobcom majúcim v odvolacom konaní plný úspech, bola priznaná i náhrada
trov odvolacieho konania v rozsahu 100 % v súlade s ust. § 396 ods. 1, § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1,
ods. 2 C.s.p. s tým, že o výške náhrady týchto trov rozhodne súd prvej inštancie.

57. Rozhodnutie bolo prijaté pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote

dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 C.s.p.).

Dovolateľ má právo zvoliť si advokáta a možnosť obrátiť sa na Centrum právnej pomoci (§ 160 ods.

2 C.s.p.).
Podanie vo veci samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu
treba dodatočne doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného
predpisu; ak sa dodatočne nedoručí súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Súd na dodatočné
doručenie podania nevyzýva (§ 125 ods. 2 C.s.p.).

Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods. 2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom.
Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v

akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).