Uznesenie – Ostatné ,
Iná povaha rozhodnutia Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 12. december 2024

Súd: Správny súd v Banskej Bystrici
Spisová značka: ZA-32S/24/2022

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5022200642
Dátum vydania rozhodnutia: 12. 12. 2024

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Alena Antalová
ECLI: ECLI:SK:SpSBB:2024:5022200642.1

Uznesenie

Správny súd v Banskej Bystrici v právnej veci žalobcov: 1/ A. B., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom C.
XX, XXX XX D. – E., 2/ F. B., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom C. XX, XXX XX D. – E., 3/ G. B., nar.
XX.XX.XXXX, trvale bytom 013 24 H. I. XXX a 4/ J. B., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom 013 24 H. I.
XXX, všetci zast.: AKSK s.r.o. so sídlom Nám. SNP 15, 974 01 Banská Bystrica, IČO: 36 859 711
proti žalovanému: Okresný úrad Žilina, odbor starostlivosti o životné prostredie, Ul. Vysokoškolákov

8556/33B, 010 08 Žilina, v konaní o správnej žalobe opomenutého účastníka, takto

r o z h o d o l :

Žalobu odmieta.
Žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Správnou žalobou doručenou Krajskému súdu v Žiline ako správnemu súdu (ďalej len „správny súd“)
dňa 19.12.2022 sa žalobcovia 1/, 2/, 3/ a 4/ (ďalej len „žalobcovia“) domáhali, aby správny súd uložil

žalovanému povinnosť doručiť žalobcom ako opomenutým účastníkom konania Záverečné stanovisko
č. j. OU-ZA-OSZP2 - 2019/004276-33/Gr vydané dňa 18.12.2019 (ďalej aj „Záverečné stanovisko“) do
troch dní od právoplatnosti uznesenia správneho súdu. Žalobcovia 1/ a 2/ v správnej žalobe uviedli, že
boli dňa 18.12.2019, t. j. v čase vydania Záverečného stanoviska, vlastníkmi pozemku parc. č. 4464/1,
pozemku parc. č. 4464/2 a chaty súp. č. 518 nachádzajúcich sa v k. ú. H. I. (ďalej aj „nehnuteľnosti“) v
chatovej osade Jánošíkovo ležiacej v Strečnianskom priesmyku, na pravom brehu Váhu pri ústí doliny

HoskoradoVáhu.Žalobcovia3/a4/sastalivlastníkmipredmetnýchnehnuteľnostínazákladeDarovacej
zmluvy a zmluvy o zriadení vecného bremena uzavretej so žalobcami 1/ a 2/ a vkladu povoleného dňa
30.11.2020. Od uvedeného dátumu sú žalobcovia 1/ a 2/ oprávnení z vecného bremena spočívajúceho v
doživotnom užívaní nehnuteľností a pokračujú tak v chatárčení v chatovej osade Jánošíkovo. Žalobcovia
3/ a 4/ uviedli, že majú ako právni nástupcovia žalobcov 1/ a 2/ a ako súčasní vlastníci uvedených
nehnuteľnostíhmotnoprávnuprocesnúsubjektivitupodľa§35ods.1vspojenís§25zákonač.162/2015

Z. z. Správny súdny poriadok (ďalej len „SSP“) v spojení s § 60 a nasl. zákona č. 160/2016 Z. z.
Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP“), keďže sa touto správnou žalobou opomenutého účastníka
domáhajú ochrany svojho základného práva vlastniť majetok, ako právni nástupcovia svojich právnych
predchodcov - žalobcov 1/ a 2/. Súčasne touto správnou žalobou chránia žalobcovia 3/ a 4/ svoje
právo na priaznivé životné prostredie, právo na zdravie a právo na súkromný a rodinný život ako
chatári v chatovej osade Jánošíkovo, keď pred nadobudnutím vlastníctva k uvedeným nehnuteľnostiam

užívali chatu vo vlastníctve žalobcov 1/ a 2/ a boli tak aj v čase vydania Záverečného stanoviska
chatármi(obyvateľmi)vchatovejosadeJánošíkovo.PriamydotyknatýchtosvojichprávachZáverečným
stanoviskom a realizáciou cyklodiaľnice tak žalobcovia 3/ a 4/ zakladajú primárne na svojom postavení
chatárov v chatovej osade Jánošíkovo, ktorými boli preukázateľne aj ku dňu vydania Záverečného
stanoviska.
2. Žalobcovia poukázali na to, že žalovaný po predchádzajúcom správnom konaní začatom dňa

16.10.2018 uskutočnenom podľa zákona č. 24/2006 Z. z. o posudzovaní vplyvov na životné prostredie
a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej aj „Zákon EIA“ alebo„zákon č. 24/2006 Z. z.“) vydal dňa 18.12.2019 Záverečné stanovisko č. j. OU-ZA-OSZP2-2019/004276
- 33/Gr, ktorým podľa § 37 ods. 4 cit. zákona súhlasil s realizáciou cyklistickej diaľnice nazvanej
„Žilina - Vrútky - Martin, úsek Strečno - Lipovec, Vrútky, Vrútky - Martin mimo cestného telesa I/18

(cyklodopravná trasa)“ (ďalej ako „cyklodiaľnica“). Navrhnutá cyklodiaľnica má viesť cez chatovú osadu
Jánošíkovo, pričom má byť postavená aj na pozemkoch susediacich s pozemkom vo vlastníctve
žalobcov, a to konkrétne parc. č. 4472. Navrhovateľom cyklodiaľnice i správneho konania vo veci
posúdenia cyklodiaľnice na životné prostredie podľa Zákona EIA je Žilinský samosprávny kraj (ďalej aj
ako „ŽSK“ alebo „navrhovateľ“).

3. Žalobcovia v správnej žalobe tvrdia, že Záverečné stanovisko im nebolo doručené, hoci sa s
nimi ako s účastníkmi administratívneho konania podľa Zákona EIA ústiaceho do vydania Záverečného
stanoviska malo konať, pretože Ústavou, Listinou i Dohovorom garantované základné práva (právo na
priaznivé životné prostredie, právo vlastniť majetok, právo na súkromný a rodinný život, právo na zdravie
i právo na spravodlivý proces) môžu byť Záverečným stanoviskom priamo dotknuté, pričom od vydania
Záverečného stanoviska, t. j. odo dňa 18.12.2019, neuplynuli ku dňu podania tejto správnej žaloby

opomenutého účastníka viac ako tri roky.
4. Žalobcovia v bode 4. správnej žaloby označenej ako „Postavenie žalobcov ako neopomenuteľných
účastníkov konania ústiaceho do vydania záverečného stanoviska“ poukázali na vydané Uznesenie
Krajského súdu v Žiline sp. zn. 31S/48/2020 zo dňa 23.03. 2021 (ďalej aj „Uznesenie“), ktorým bola
odmietnutá správna žaloba opomenutých účastníkov - žalobcov D. I. a F. I. - chatárov v chatovej

osade Jánošíkovo a uviedli, že toto Uznesenie nespôsobuje prekážku právoplatne rozhodnutej veci a
správna žaloba žalobcov je prípustná. V bode 4.a) správnej žaloby označenej ako „Právo žalobcov na
priaznivé životné prostredie“ žalobcovia poukázali na čl. 44 Ústavy SR (ďalej len „Ústava“), na obsah
práva na životné prostredie vyplývajúci z citovanej úpravy i judikatúry Najvyššieho súdu SR (ďalej aj
„NS SR“) a Ústavného súdu SR (ďalej aj „ÚS SR“). Žalobcovia uviedli, že svojou účasťou v správnom

konaní o posúdení (vplyvu) cyklodiaľnice na životné prostredie sa snažia o zachovanie priaznivého stavu
životného prostredia pre nasledujúce pokolenia. Samotná EIA slúži na to, aby sa tí, ktorých sa daný
projekt, resp. daná činnosť bezprostredne týka, mohli účinne zúčastňovať rozhodovania o tomto území
a svojou účasťou sa snažiť o zachovanie prírodného dedičstva pre budúce generácie. Súčasne tým
materiálne chránia svoje právo na priaznivé životné prostredie. Tvrdili, že ich právo na priaznivé životné

prostredie môže byť výstavbou a prevádzkou navrhnutej cyklodiaľnice priamo dotknuté, čo potvrdzuje
aj samotné Záverečné stanovisko, ktoré uvádza jednotlivé prípady negatívneho vplyvu cyklodiaľnice
na životné prostredie, vrátane chatovej osady Jánošíkovo a Národného parku Malá Fatra (ďalej aj „NP
Malá Fatra“).
5. Žalobcovia v bode 4.b) správnej žaloby označenej ako „Chatová osada Jánošíkovo a jej unikátny

charakter“ poukázali na historické súvislosti vzniku predmetnej chatovej osady, pričom chatová osada
je uvádzaná vo všetkých relevantných mapách, všetky štátne orgány o nej vedia a nie je problém si
vyhľadať vlastníkov jednotlivých chát z katastra nehnuteľností. V bode 4.c) správnej žaloby označenej
ako „Účastníci EIA konania podľa EIA zákona“ žalobcovia uviedli, že podľa ich právneho názoru
účastníkmi EIA konania sú:

(i) navrhovateľ-vzmysle§20ods.1a3,§30ods.1a2ZákonaEIAavzmysle§14ods.1(prvádefinícia
účastníka konania) zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok) v znení neskorších
predpisov (ďalej len „Správny poriadok“) v spojení s § 64 Zákona EIA a s čl. 20 ods. 1 Ústavy SR, čl.
11 ods. 1 ústavného zákona č. 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd (ďalej
len „Listina“) a v spojení s čl. 1 ods. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a

základných slobôd (ďalej len „Dohovor“), keďže sa v EIA konaní konalo o základnom práve navrhovateľa
vlastniť majetok, ktorého súčasťou je aj právo navrhovateľa realizovať výstavbu cyklodiaľnice;
(ii) ten člen dotknutej verejnosti, ktorý sa do príslušného EIA konania k navrhovanej činnosti prihlási
postupom podľa § 24 ods. 3 v spojení s § 24 ods. 2 Zákona EIA;
(iii) ten člen dotknutej verejnosti, ktorý sa do príslušného EIA konania prihlási postupom podľa § 24

ods. 4, t. j. podaním odvolania proti záverečnému stanovisku podľa § 24 ods. 4 v spojení s § 24 ods.
2 Zákona EIA; a tiež
(iv) fyzická alebo právnická osoba, ktorej subjektívne hmotné práva, právom chránené záujmy alebo
povinnosti môžu byť v zmysle všeobecného procesného ustanovenia § 14 ods. 1 (druhej definície
účastníka konania) Správneho poriadku v spojení s § 64 Zákona EIA a v súlade s príslušnými

ustanoveniamiÚstavy,ListinyiDohovorugarantujúcimipríslušnézákladnéprávaaslobody,záverečným
stanoviskom priamo materiálne alebo priamo právne dotknuté.
6. V bode 4.d) správnej žaloby označenej ako „Priamy vplyv záverečného stanoviska na základné
práva žalobcov“ žalobcovia s poukazom na citáciu z publikácie Správny poriadok. Komentár. týkajúcusa definície účastníka správneho konania, z ktorej vyplýva potreba preukázania možného priameho
právneho vplyvu a nielen možného priameho materiálneho vplyvu na práva žalobcov, konštatovali,
že samotný Zákon EIA vychádza z koncepcie fikcie priameho materiálneho vplyv na práva dotknutej

verejnosti (§ 24 ods. 2 veta druhá Zákona EIA). Tiež poukázali na § 3 písm. a) Zákona EIA a uviedli,
že životným prostredím dotknutej verejnosti musí byť životné prostredie na území celej Slovenskej
republiky, keď v EIA konaní dotknutá verejnosť toto životné prostredie háji vo verejnom záujme a
súčasne však práve prostredníctvom EIA konania účinne chráni aj svoje právo na priaznivé životné
prostredie. Aj keď sa ust. § 24 ods. 2 veta druhá Zákona EIA vzťahuje na následné povoľovacie konania

a nie na samotné EIA konanie podľa Zákona EIA, je toto ustanovenie podľa žalobcov relevantné,
pretože ukazuje, ako zákonodarca vo veciach týkajúcich sa ochrany životného prostredia pristupuje k
určeniu podmienok pre priznanie účastníctva v administratívnych konaniach. Na uvedené je potrebné
prihliadnuťpriposudzovaníprávnejotázky,čižalobcomsvedčípostavenieneopomenuteľnéhoúčastníka
EIA konania. Z ust. § 24 ods. 2 Zákona EIA vyplývajú dve alternatívy, keď priamy dotyk/vplyv na
právo dotknutej verejnosti na životné prostredie spôsobuje nielen samotné povolenie navrhovanej

činnosti alebo povolenie jej zmeny, ale tiež následná realizácia navrhovanej činnosti alebo jej zmeny.
Ak by aj žalobcovia pripustili, že Zákon EIA vychádza z koncepcie priameho právneho dotyku/vplyvu
záverečného stanoviska na priaznivé životné prostredie dotknutej verejnosti, použitím argumentu a
minori ad maius, musia byť aj žalobcovia účastníkmi EIA konania. Ak by sa totiž ust. § 24 ods. 2
Zákona EIA vykladalo tak, že obsahuje právnu fikciu priameho právneho dotyku/vplyvu následných

povolenínaprávodotknutejverejnostinaživotnéprostredieatýmvlastnezákonneodôvodňujepriznanie
postavenia účastníka dotknutej verejnosti v týchto následných povoľovacích konaniach, muselo by tým
viac úplne rovnaké pravidlo platiť aj vo vzťahu k žalobcom. Žalobcovia majú totiž na rozdiel od dotknutej
verejnosti priamy vzťah k územiu dotknutému výstavbou a prevádzkou cyklodiaľnice a k jeho jednotlivým
zložkám, a to tým, že (i) žalobcovia 1/ a 2/ v čase vydania Záverečného stanoviska a žalobcovia

3/ a 4/ aktuálne vlastnia pozemky a chatu na pozemku susediacu s pozemkom, na ktorom má byť
cyklodiaľnica postavená a prevádzkovaná; (ii) žalobcovia 1/, 2/, 3/ a 4/ žijú ako chatári v chatovej osade
Jánošíkovo práve v chate a na pozemku, ktoré budú výstavbou a prevádzkou cyklodiaľnice priamo
zasiahnuté/dotknuté; (iii) žalobcovia 1/, 2/, 3/ a 4/ žijú v chatovej osade Jánošíkovo, ktorej charakter ako
pokojnej chatovej osady určenej pre rekreáciu a zároveň ako oblasť, „kde líšky dávajú dobrú noc“, sa

radikálne zmení na jednu z mnohých „občerstvovacích staníc“ na trase cyklodiaľnice, po ktorej sa môžu
predovšetkým v jarných a letných mesiacoch pohybovať stovky až tisícky cyklistov denne.
7. V bode 4.e) správnej žaloby označenej ako „Priamy materiálny vplyv záverečného stanoviska na
základné práva žalobcov“ žalobcovia uviedli, že priamo dotknuté môžu byť materiálne najmä tieto ich
subjektívne hmotné práva ako konkrétnych fyzických osôb žijúcich a vlastniacich, resp. oprávnených

užívať z vecného bremena, rekreačnú chatu na území, v ktorom, resp. v jeho bezprostrednej blízkosti,
má byť postavená a prevádzkovaná cyklodiaľnica ako navrhnutá činnosť: (i) základné právo na
priaznivé životné prostredie podľa čl. 44 ods. 1 Ústavy a čl. 35 ods. 1 Listiny samostatne aj v
spojení so zákazom diskriminácie, pretože bude priamo materiálne dotknuté/zasiahnuté ich samotné
bezprostredné životné prostredie a to odsúhlaseným výrubom stromov a krovín, zmenou pôdnych

podmienok, výstavbou cyklodiaľnice po dobu 18 mesiacov a prevádzkou stavby cyklodiaľnice na dobu
neurčitú s predpokladaným vysokým počtom cyklistov; (ii) základné právo vlastniť majetok podľa čl. 20
ods. 1 Ústavy a čl. 11 ods. 1 Listiny a základné právo vlastniť majetok podľa čl. 1 Dodatkového protokolu
k Dohovoru samostatne aj v spojení so zákazom diskriminácie, predovšetkým právo na pokojné užívanie
rekreačnej chaty a priliehajúceho pozemku v rekreačnej chatovej osade F., pretože sa radikálne zmení

využitie susedných pozemkov v porovnaní so súčasným stavom, pričom v prípade cyklodiaľnice ide o
radikálnu a zásadnú zmenu využitia pozemkov ležiacich priamo v niekoľkých chránených územiach,
a to z doterajšej bezzásahovej zóny na cyklistickú cestnú asfaltovú infraštruktúru; (iii) základné právo
na ochranu pred neoprávneným zasahovaním do súkromného a rodinného života podľa čl. 19 ods. 2
Ústavy a podľa čl. 10 ods. 2 Listiny a právo na rešpektovanie súkromného a rodinného života podľa čl.

8 Dohovoru samostatne aj v spojení so zákazom diskriminácie a to výstavbou cyklodiaľnice po dobu 18
mesiacov a prevádzkou cyklodiaľnice na dobu neurčitú s predpokladaným vysokým počtom cyklistov;
(iv) právo na ochranu zdravia podľa čl. 40 Ústavy a podľa čl. 31 Listiny, v rozsahu, v akom by tieto
hodnoty a záujmy neboli už súčasťou práva na priaznivé životné prostredie, a to samostatne aj v spojení
so zákazom diskriminácie, keď by práve výrub stromov, ktoré znižujú hluk a prašnosť zo štátnej cesty

I/18 i zo železnice na ľavom brehu Váhu, mohol materiálne zasiahnuť aj do práva žalobcov na zdravie.
8. V bode 4. f) správnej žaloby označenej ako „Priamy právny vplyv záverečného stanoviska na
základné práva žalobcov“ žalobcovia s poukazom na ust. § 24 ods. 2 a § 3 písm. s) Zákona EIA
uviedli, že z uvedených ustanovení je možné dospieť k záverom, že (i) Zákon EIA predpokladá,že dotknutá verejnosť, ako kategória širokej verejnosti, ktorá sa z nej vyčlenila prihlásením do EIA
konania, má minimálne záujem na EIA konaní a maximálne je EIA konaním dotknutá; (ii) povolením
(vydaným v povoľovacom konaní) týkajúcim sa navrhovanej činnosti alebo jej zmeny alebo následnou

realizáciou navrhovanej činnosti alebo jej zmeny je dotknutá verejnosť priamo dotknutá na svojom
práve na priaznivé životné prostredie. Medzi týmito mantinelmi „vplyvu“ a „riadneho vplyvu“ sa
nachádzajú aj žalobcovia a ich právo na priaznivé životné prostredie môže byť Záverečným stanoviskom
priamo materiálne dotknuté. Podľa žalobcov Záverečné stanovisko nie je len: (i) novokonštituovaným
oprávnením navrhovateľa podať návrhy na začatie príslušných povoľovacích konaní podľa § 37 ods. 1

Zákona EIA; (ii) záväzným súhlasným rozhodnutím pre povoľovacie konania podľa § 37 ods. 1 Zákona
EIA; ale predovšetkým (iii) špeciálnym, osobitným povolením, tzv. povolením sui generis podľa § 37
ods. 4 Zákona EIA, pretože v Záverečnom stanovisku žalovaný ako príslušný orgán, okrem celkového
hodnotenia vplyvov navrhovanej činnosti uvádza, či s jej realizáciou súhlasí alebo nesúhlasí, za akých
podmienok s ňou súhlasí a v ktorom realizačnom variante, ako aj požadovaný rozsah poprojektovej
analýzy. Záverečné stanovisko je rozhodnutie vydané v osobitnom povoľovacom konaní podľa Zákona

EIA, ktoré je záväzné pre ďalšie povoľovacie konania. Ak teda žalovaný Záverečným stanoviskom
súhlasí s realizáciou výstavby a prevádzky cyklodiaľnice, a tým aj aprobuje a súhlasí so zásahmi
do (bezprostredného) životného prostredia žalobcov, keď sa výstavbou i prevádzkou cyklodiaľnice
životné prostredie žalobcov radikálne v porovnaní so súčasným stavom zmení, a to k horšiemu.
Žalobcovia nad rámec predmetu konania súčasne uviedli že žalovaným uložené opatrenia a podmienky

na vylúčenie alebo zníženie významne nepriaznivých vplyvov cyklodiaľnice na životné prostredie
sú buď nedostatočné alebo všeobecné, až sú nevynútiteľné. Zo Záverečného stanoviska vyplýva
pre navrhovateľa subjektívne oprávnenie realizovať výstavbu cyklodiaľnice za splnenia podmienok
a opatrení uvedených v Záverečnom stanovisku, podať návrh na začatie nadväzných povoľovacích
konaní a povinnosť navrhovateľa podľa § 38 ods. 1 Zákona EIA zabezpečiť súlad ním predkladaného

návrhu na začatie povoľovacieho konania k navrhovanej činnosti so Zákonom EIA a so Záverečným
stanoviskom a jeho podmienkami. Týmto oprávneniam navrhovateľa súčasne zodpovedá subjektívna
povinnosť žalobcov strpieť realizáciu výstavby cyklodiaľnice za súčasného splnenia podmienok a
opatrení uvedených v Záverečnom stanovisku, podanie návrhu na začatie nadväzných povoľovacích
konaní podľa § 37 Zákona EIA a tiež zásah navrhovateľa do konkrétneho a bezprostredného životného

prostredia žalobcov spočívajúci vo výrube stromov a krovín, v 18 mesiacov trvajúcich stavebných
prácach spočívajúcich o. i. v odvoze zeminy, zmene pôdnych pomerov, vyasfaltovaní a vybudovaní 3
metre širokého pásu, v sťaženom prístupe k Váhu a po dobu prevádzky cyklodiaľnice v celodennom
a takmer celoročnom pohybe značného počtu cyklistov v bezprostrednej blízkosti ich rekreačnej chaty.
Uvedenézásahydobezprostrednéhoživotnéhoprostrediažalobcovsúkombinácioupriamehoprávneho

vplyvu prejavujúceho sa v priamom materiálnom vplyve na ich životnom prostredí. Aj keď samotné
Záverečné stanovisko ešte neoprávňuje navrhovateľa umiestniť a vybudovať cyklodiaľnicu, na to je
nevyhnutné vydanie územného rozhodnutia a stavebného povolenia podľa zákona č. 50/1976 Zb. o
územnom plánovaní a stavebnom poriadku (stavebný zákon) v znení neskorších predpisov (ďalej len
„Stavebný zákon“), avšak vzhľadom na záväznosť Záverečného stanoviska pre ďalšie povoľovacie

konanie podľa § 37 ods. 1 a 38 ods. Zákona EIA, ako aj § 140c Stavebného zákona, znenie § 126 ods.
4 Stavebného zákona, podľa ktorého dotknutý orgán vo svojom stanovisku v procese posudzovania
vplyvov na životné prostredie podľa Zákona EIA môže uviesť, že jeho stanoviskom sa nahrádza aj jeho
vyjadrenie alebo stanovisko k posudzovanému zámeru v konaní, ktoré nasleduje podľa Stavebného
zákona, keď vzhľadom k tomu, že na začiatku administratívneho konania k navrhovanej činnosti podľa

tretej časti Zákona EIA nie je možné predpokladať, či dotknutý orgán svoje oprávnenie podľa cit. § 126
ods. 4 Stavebného zákona využije alebo nie, pričom postačuje úplne existencia zákonného oprávnenia
tohto orgánu na vydanie uvedeného stanoviska vzhľadom na celkovú časovú, odbornú, hmotnoprávnu
i procesnú právnu náročnosť administratívneho konania podľa tretej časti Zákona EIA, keď žiadny
navrhovateľ nepodáva návrh na posúdenie navrhovanej činnosti len tak, ale so zámerom a s cieľom

následne získať povolenie oprávňujúce ho realizovať navrhovanú činnosť a z toho vyplývajúcu motiváciu
žalobcov presadzovať všetkými dostupnými právnymi prostriedkami svoj zámer realizovať navrhovanú
činnosť a aktívne chrániť a hájiť svoje základné právo vlastniť majetok, keď by absencia účasti žalobcov
v postavení účastníkov EIA konania žalobcov obrala o právnu možnosť účinne chrániť svoje základné
práva garantované Ústavou, Listinou i Dohovorom, keď by ani ich aktívna účasť v ďalších povoľovacích

konaniach nemohla zvrátiť záväzný výsledok uvedený v Záverečnom stanovisku (súhlas/nesúhlas s
realizáciou navrhovanej činnosti a určenie podmienok podľa § 37 ods. 4 Zákona EIA) pre tieto ďalšie
povoľovacie konania, je evidentné, že Záverečné stanovisko sa priamo dotkne aj právneho postavenia
samotných žalobcov a ich základných práv, vrátane práva na priaznivé životné prostredie.9. V bode 4.g) správnej žaloby označenej ako „Ďalšie zásadné argumenty žalobcov na podporu
právneho záveru, že záverečné stanovisko má priamy právny vplyv na základné práva žalobcov“
žalobcovia pre prípad oponentúry, že povinnosť strpieť výkon oprávnení ŽSK ako navrhovateľa majú aj

všetci členovia dotknutej verejnosti, a preto len strpenie výkonu týchto oprávnení nevyčleňuje žalobcov
dostatočne a individuálne v porovnaní s dotknutou verejnosťou a nemení tak ich právne postavenie
v porovnaní so stavom pred vydaním Záverečného stanoviska uviedli, že (i) na rozdiel od dotknutej
verejnosti, ktorá nevlastní žiadne pozemky a ani nežije na území, na ktorom má byť cyklodiaľnica
vybudovaná a prevádzkovaná, resp. v jej bezprostrednej blízkosti, žalobcovia takéto spojenie s

dotknutým územím majú, a preto je miera ich povinnosti strpieť výkon oprávnení navrhovateľa oveľa
vyššia, väčšia a intenzívnejšia; (ii) vo väčšine prípadov sú účastníci správneho konania, predovšetkým
EIA konania a v územnom a stavebnom konaní podľa Stavebného zákona, odlišní od navrhovateľa,
povinní strpieť výkon oprávnení navrhovateľa. Povinnosti týchto iných účastníkov sú výnimočné a nie
sú typické pre EIA konanie a konanie podľa Stavebného zákona; aj vlastníci pozemkov, na ktorých má
byť samotná cyklodiaľnica vybudovaná, sú tiež len povinní strpieť výkon oprávnení navrhovateľa (a to

aj v prípade vyvlastnenia pozemkov). Rozhodujúci podľa žalobcov preto nie je typ samotnej právnej
povinnosti, ale jej intenzita v porovnaní s inými subjektmi; (iii) podmienky pre účasť iných fyzických
(právnických) osôb ako navrhovateľa v správnom konaní, konkrétne EIA konania, nesmú byť nastavené
tak vysoko, že ich nikto nesplní, ale naopak, treba ich určiť tak, že ich splnia tí, ktorí majú materiálne
spojivo s územím, na ktorom sa má navrhovaná činnosť uskutočniť. Podľa žalobcov vlastníctvo chaty v

chatovej osade Jánošíkovo a ich postavenie chatárov v tejto chatovej osade je práve tým relevantným a
zásadným spojením, ktoré ich oddeľuje od iných členov dotknutej verejnosti; (iv) príliš prísne nastavenie
podmienok pre priznanie postavenia neopomenuteľného účastníka EIA konania pre osoby odlišné od
členov dotknutej verejnosti by viedlo k absurdnému výsledku, že ochrana práv týchto osôb by bola bez
riadnehodôvodufaktickyiprávnemenšiaakočlenovdotknutejverejnostiaviedlabytakkvýsledku,ktorý

je v rozpore s cieľom Zákona EIA, ktorý transponuje aj požiadavky Smernice 2011/92/EÚ o posudzovaní
vplyvov určitých verejných a súkromných projektov na životné prostredie (ďalej aj „EIA Smernica“ alebo
„smernica“) do slovenského právneho poriadku i Aarhuského dohovoru o prístupe k informáciám, účasti
verejnosti na rozhodovacom procese a prístupe k spravodlivosti v záležitostiach životného prostredia –
Oznámenie MZ SR č. 43/2006 Z. z. (ďalej aj „Aarhuský dohovor“ alebo „dohovor“) a to rozšíriť možnosti

širokej verejnosti zúčastniť sa rozhodovacích procesov týkajúcich sa životného prostredia; (v) príliš
prísne nastavenie podmienok pre priznanie postavenia neopomenuteľného účastníka EIA konania pre
osoby odlišné od členov dotknutej verejnosti, a teda vylúčenie žalobcov z okruhu neopomenuteľných
účastníkov EIA konania, by bol aj v rozpore so samotným princípom legitímnej ochrany účastníkov
konania podľa § 14 ods. 1 Správneho poriadku, čl. 46 ods. 1 Ústavy, čl. 36 ods. 1 Listiny i čl. 6

ods. 1 Dohovoru; (vi) príliš prísne nastavenie podmienok pre priznanie postavenia neopomenuteľného
účastníka EIA konania pre osoby odlišné od členov dotknutej verejnosti, a teda vylúčenie žalobcov z
okruhu neopomenuteľných účastníkov EIA konania, by bolo v rozpore so znením § 24 ods. 2 v spojení
s § 64 Zákona EIA a § 14 ods. 1 Správneho poriadku; (vii) pre plnohodnotnú a skutočne materiálnu
ochranu práva žalobcov na priaznivé životné prostredie prostredníctvom práva na spravodlivé súdne

a iné konanie teda nestačí len ochrana tohto práva (spolu s vlastníckym právom, právom na ochranu
zdravia i právom na ochranu súkromného života) v územnom konaní a v stavebnom konaní podľa
Stavebného zákona, je nevyhnutná ochrana jeho práva na priaznivé životné prostredie už priamo v EIA
konaní a následnom správnom súdnom konaní.
10. V bode 4.h) správnej žaloby označenej ako „Zákaz diskriminácie“ žalobcovia tvrdili, že nepriznanie

postavenia účastníkov EIA konania žalobcom by viedlo k ich diskriminácii, keď by navrhovateľ na jednej
strane mohol v konaní účinne chrániť svoje právo vlastniť majetok, na druhej strane by však žalobcovia
bez ospravedlniteľného dôvodu nemohli vôbec chrániť svoje základné právo vlastniť majetok, čo je
v rozpore s ustanoveniami Ústavy, Listiny a Dohovoru garantujúcimi základné právo vlastniť majetok
a zakazujúcimi diskrimináciu, nemohli by vôbec chrániť svoje základné právo na priaznivé životné

prostredie, právo na súkromný a rodinný život a právo na zdravie, čo je tiež v rozpore s ustanoveniami
Ústavy, Listiny i Dohovoru a to prostredníctvom ich práva na spravodlivé súdne a iné konanie a v
rozpore so zákazom diskriminácie. Poukázali na to, že EIA konanie je multilaterálnym procesom, v
ktorom nevyhnutne dochádza ku kolízii záujmov medzi účastníkmi – záujmom navrhovateľa uskutočniť
navrhovanú činnosť a získať k nej súhlasné záverečné stanovisko na jednej strane a na druhej strane

záujmom fyzických osôb, vrátane žalobcov, túto činnosť neuskutočniť vôbec alebo iným spôsobom ako
navrhuje navrhovateľ, t. j. zachovať status quo, pretože navrhnutou činnosťou a jej realizáciou môžu byť
významne negatívne dotknutí na svojich právach. Ak nemali žalobcovia možnosť svoje práva v konaní
reálne brániť, pretože ako opomenutí účastníci správneho konania nemali možnosť predkladať dôkazy,resp. korigovať dôkazy predložené navrhovateľom, nemohli sa vyjadriť ku kľúčovému dokumentu
pre EIA konanie, ktorým je Správa o hodnotení navrhovanej činnosti, vypracovaného navrhovateľom
prostredníctvomodbornespôsobilejosoby,vedietopodľažalobcovkichmateriálnemuabezdôvodnému

znevýhodneniu, t. j. k diskriminácii, v porovnaní s iným účastníkom - vlastníkom, ktorým je navrhovateľ,
pretože žalovaný neumožnil žalobcom riadne chrániť svoje práva. Takýmto prístupom by žalobcom bolo
odňaté právo na spravodlivý proces a ochranu ich hmotných práv (práva na priaznivé životné prostredie,
vlastníckeho práva, práva na súkromný a rodinný život i práva na zdravie v rozpore s čl. 46 ods. 1 Ústavy,
čl. 36 ods. 1 Listiny a čl. 6 ods. 1 Dohovoru).

11. Žalobcovia v bode 5. správnej žaloby označenej ako „Postavenie žalobcov ako neopomenuteľných
účastníkov EIA konania ako priamy dôsledok postavenia navrhovateľa ako účastníka EIA konania a
zákazu diskriminácie žalobcov v porovnaní s navrhovateľom pri ochrane práv žalobcov“ pod písm. a)
poukázali na predmet EIA konania, ktorým je na základe návrhu Žilinského samosprávneho kraja ako
investora a navrhovateľa posúdenie vplyvu cyklodiaľnice na životné prostredie, vrátane zdravia ľudí
v súlade s § 2 písm. b), c), d) a e) Zákona EIA a súčasne vydanie záväzného súhlasu žalovaného

s realizáciou cyklodiaľnice spolu s príslušnými opatreniami, resp. vydanie záväzného nesúhlasu s jej
realizáciounakonkrétnychpozemkochvoformezáverečnéhostanoviskapodľa§37ods.1,4a5Zákona
EIA. V bode 5.b) správnej žaloby označenej ako „Navrhovateľ ako účastník EIA konania“ žalobcovia mali
za to, že vzhľadom na predmet EIA konania sa v EIA konaní rozhoduje o práve navrhovateľa realizovať
cyklodiaľnicu (s použitím finančných prostriedkov z eurofondov, t. j. za cudzie peniaze na cudzích

pozemkoch), pričom hodlá zmeniť súčasný skutkový i právny stav využívania dotknutého územia na iný,
pričom dotknutým územím je nielen územie, na ktorom má byť cyklodiaľnica postavená, ale aj susediace
pozemky a širšie okolie, vrátane chatovej osady Jánošíkovo a podstatnej časti obce Nezbudská Lúčka.
Podľa žalobcov je preto potrebné porovnať postavenie navrhovateľa s právnym postavením žalobcov.
Správny súd pritom nemôže (v súlade so všeobecným zákazom diskriminácie) vyžadovať, aby mali

žalobcovia iné, extra vlastnosti, ktoré musia splniť, aby sa mohli kvalifikovať ako účastníci EIA konania.
Obsah vlastníckeho práva navrhovateľa a obsah vlastníckeho práva žalobcov musí mať rovnaký obsah
i procesné práva z toho vyplývajúce a tiež rovnaké procesné príležitosti účinne chrániť svoje vlastnícke
práva i právo na priaznivé životné prostredie. Základná charakteristika navrhovanej činnosti totiž spočíva
práve v tom, že sa má zmeniť spôsob využitia dotknutého územia, pričom dopady budú tiež na susedné

pozemky, resp. spôsob ich využitia a ľudia majúci vlastnícke práva k týmto susedným pozemkom alebo
žijúci na týchto susedných pozemkoch musia byť podľa žalobcov preto nevyhnutne neopomenuteľnými
účastníkmi EIA konania tak, aby mohli účinne chrániť svoje práva. Žalobcovia v prípade realizácie
cyklodiaľnice preukazujú, že táto bude mať zásadne negatívny vplyv predovšetkým na právo žalobcov
na priaznivé životné prostredie, vlastnícke právo i právo na súkromný a rodinný život a právo na

zdravie. V bode 5.c) správnej žaloby označenej ako „Charakter rozhodovania žalovaného vo forme
záverečného stanoviska“ žalobcovia poukázali na to, že žalovaný má návrh navrhovateľa na zmenu
využitia dotknutého územia riadne v EIA konaní posúdiť a za tým účelom vydať Záverečné stanovisko
podľa § 37 ods. 4 Zákona EIA, pričom výsledok EIA konania vo forme Záverečného stanoviska môže
maťpriamyvplyv/môžesapriamodotknúťhmotnýchprávžalobcovuvedenýchvčasti4.správnejžaloby.

Žalovaný bol pritom povinný v EIA konaní postupovať v súlade so základnými zásadami správneho
konania podľa Správneho poriadku, bol povinný zistiť riadne skutkový stav (§ 3 ods. 5 a § 32 ods.
1 Správneho poriadku v spojení s § 64 Zákona EIA) a bol povinný postupovať v úzkej súčinnosti s
účastníkmi EIA konania podľa § 3 ods. 2 Správneho poriadku v spojení s § 64 Zákona EIA a za tým
účelom bol povinný zistiť riadne všetkých známych účastníkov EIA konania v súlade s § 18 ods. 3

Správneho poriadku. Ak by bol takto žalovaný postupoval, musel by bez ťažkostí zistiť, že výstavbou a
prevádzkou cyklodiaľnice budú priamo dotknutí na svojich právach obyvatelia obce Nezbudská Lúčka,
predovšetkým vlastníci pozemkov susediacich s pozemkami, na ktorých má byť umiestnená postavená
cyklodiaľnica i chatári z chatovej osady Jánošíkovo, predovšetkým vlastníci pozemkov susediacich s
pozemkami, na ktorých má byť umiestnená a postavená cyklodiaľnica. Ak by bol žalovaný zistil skutkový

stav a posúdil v rámci EIA konania možný vplyv cyklodiaľnice na duševné a fyzické zdravie ľudí po celej
trase cyklodiaľnice a tiež možný vplyv cyklodiaľnice na zdravie chatárov v chatovej osade Jánošíkovo
i na životné prostredie v tejto chatovej osade, mohol bez prekážok identifikovať chatárov v chatovej
osade Jánošíkovo a pribrať ich ako účastníkov do EIA konania, keď chatová osada Jánošíkovo je
spolu s NPR Krivé stredobodom celej cyklodiaľnice, je uvedená v projektovej dokumentácii predloženej

navrhovateľom žalovanému v rámci EIA konania a žalovaný o tejto chatovej osade vedel. Žalovaný sa
mal preto rozhodnúť (v súlade s eurokonformným výkladom príslušných slovenských právnych noriem
vo svetle cieľov EIA Smernice), či treba chatárom v chatovej osade Jánošíkovo doručovať oznámenie
o začatí EIA konania, resp. ich o prebiehajúcom EIA konaní do vlastných rúk alebo prostredníctvomverejnej vyhlášky v súlade s § 25 ods. 2 Zákona EIA a § 26 ods. 1 Správneho poriadku informovať aj
na úradnej tabuli dočasne umiestnenej priamo v chatovej osade Jánošíkovo, aby sa mohli reálne o EIA
konaní dozvedieť a chrániť tak svoje hmotné práva.

12. Žalobcovia v bode 6. správnej žaloby označenej ako „Postavenie žalobcov ako neopomenuteľných
účastníkov EIA konania ako priamy dôsledok záväznosti záverečného stanoviska pre ďalšie povoľovacie
konania, predovšetkým pre územné rozhodnutie a stavebné povolenie podľa stavebného zákona“
argumentovali, že ak Stavebný zákon „prevádza“ všeobecné procesné ustanovenie o účastníkoch
správneho konania podľa § 14 ods. 1, druhá definícia účastníkov konania Správneho poriadku do

hmotnoprávneho ustanovenia § 34 ods. 2 Stavebného zákona pre účely územného konania a § 59 ods.
1 písm. b) Stavebného zákona pre účely stavebného konania, neexistuje podľa žalobcov žiadny dôvod,
prečo by tie isté subjekty, t.j. fyzické osoby, ktoré majú vlastnícke alebo iné práva k pozemkom alebo
stavbám, ako aj k susedným pozemkom a stavbám, vrátane bytov, mohli byť priamo dotknuté v ich
vlastníckych právach len/až rozhodnutím vydaným v územnom a stavebnom konaní, a už by nemohli byť
priamo dotknuté v ich práve na priaznivé životné prostredie a vo vlastníckych právach aj/už Záverečným

stanoviskom vydaným v EIA konaní, keď sa rozhodnutia vydané podľa Stavebného zákona a podľa
Zákona EIA vzájomne ovplyvňujú a dopĺňajú.
13. V bode 6.a) správnej žaloby označenej ako „Postavenie žalobcov ako účastníkov EIA konania
a ich hmotnoprávny pomer k predmetu EIA konania“ žalobcovia tvrdili, že sú neopomenuteľnými
účastníkmi EIA konania vedúceho k vydaniu Záverečného stanoviska, pretože kvalita jeho vplyvu je

priama, Záverečné stanovisko ma preukázateľný a reálny vplyv na právne postavenie žalobcov ako
účastníkov EIA konania, konkrétne na ich právo na priaznivé životné prostredie, vlastnícke právo, právo
na súkromný a rodinný život a právo na zdravie, pretože je spôsobilé priamo ovplyvniť ich právne
postavenie. V bode 6.b) správnej žaloby označenej ako „Uznesenie Ústavného súdu č. k. III. ÚS
71/2021 - 68 zo dňa 29.01.2021 (ďalej „uznesenie Ústavného súdu“) a hmotné právo žalobcov na

priaznivé životné prostredie“ žalobcovia poukázali na uznesenie Ústavného súdu SR, ktorý vo svojom
uznesení síce odmietol ústavnú sťažnosť sťažovateľov (p. D. I. a p. F. I.), avšak s odôvodnením, že
sťažovatelia majú zachované svoje právne prostriedky, či už v rovine správnych konaní alebo správnych
súdnych konaní, v ktorých môžu ďalej namietať povolenie stavebných a iných činností, ktoré majú
mať za následok zásah do ich základného práva na priaznivé životné prostredie. Podľa žalobcov za

takéto konania je treba považovať predovšetkým toto správne súdne konanie týkajúce sa ich postavenia
ako neopomenuteľných účastníkov EIA konania. Ústavný súd zo súdnych a správnych konaní vo
svojom uznesení nijako nevylúčil EIA konanie ani samotnú správnu žalobu opomenutých účastníkov v
danej veci. Súhlasil s právnym názorom sťažovateľov, že ich právo na priaznivé životné prostredie je
nepochybne tvorené i tým, že ich chatová oblasť sa nachádza v doteraz inak nedotknutom prostredí, do

ktorého má byť zasiahnuté výstavbou cyklodiaľnice.
14. V bode 6.c) správnej žaloby označenej ako „Hmotnoprávna väzba k predmetu EIA konania“
žalobcovia pre prípad, že by bol správny súd názoru, že u žalobcov absentovala základná hmotnoprávna
väzba k predmetu EIA konania (vzhľadom na argumentáciu uvedenú v uznesení Krajského súdu
v Žiline č. k. 31S/48/2020), uviedli, že predmetom tohto konkrétneho EIA konania je posúdenie

vplyvu cyklodiaľnice na životné prostredie, vrátane zdravia ľudí a súčasne vydanie záväzného súhlasu
žalovaného s jej realizáciou spolu s príslušnými opatreniami alebo vydanie záväzného nesúhlasu s
jej realizáciou na konkrétnych pozemkoCH v konkrétnom území vo forme Záverečného stanoviska
podľa § 37 ods. 1 a 4 Zákona EIA, pričom v konaní sa rozhoduje o vlastníckom práve navrhovateľa
realizovať cyklodiaľnicu, keď právo na priaznivé životné prostredie a s ním spojená jeho ochrana nie je

len formálnou abstraktnou formuláciou v zmysle článku 44 ods. 1 Ústavy, ale jeho konkrétnym obsahom
je subjektívne hmotnoprávne oprávnenie prislúchajúce fyzickým osobám a žalobcom poskytuje nástroje
zabezpečujúce im takú kvalitu životného prostredia, ktorá im umožňuje nerušene žiť, a to z hľadiska
osobného i spoločenského života, mať právo na zdravé priaznivé vhodné nerušené dôstojné životné
prostredie poskytujúce im možnosti kvalitného bývania, dobrého životného pocitu, zdravých pracovných

podmienok a pod. Podľa žalobcov všeobecné procesné ustanovenie § 14 ods. 1 Správneho poriadku
o účastníkoch správneho konania je potrebné vykladať v súlade s ustanoveniami Ústavy, Listiny i
Dohovoru garantujúcimI základné a hmotné subjektívne práva žalobcov. Právo na priaznivé životné
prostredie má podľa žalobcov svoj hmotnoprávny a procesnoprávny aspekt, ktoré zahŕňa aj oprávnenie
žalobcov byť účastníkmi správnych a súdnych správnych konaní, v ktorých môže byť toto hmotnoprávne

oprávnenie priamo dotknuté. Právo žalobcov na priaznivé životné prostredie je nepochybne tvorené aj
tým, že chatová oblasť sa nachádza v doteraz nedotknutom prostredí, do ktorého má byť zasiahnuté
výstavbou cyklodiaľnice, Záverečným stanoviskom predpokladané a odsúhlasené zásahy do životného
prostredia žalobcov, a to priamo v okolí pozemkov a chaty žalobcov, v tesnej blízkosti a priamov chatovej osade Jánošíkovo sa priamo dotknú po dobu výstavby, aj po celú predpokladanú dobu
životnosti cyklodiaľnice, života aj zdravia žalobcov a ich rodín, t. j. aj ich práva na priaznivé životné
prostredie a práva na duševné a fyzické zdravie a to najmä (i) predpokladanými negatívnymi vplyvmi na

chatovú osadu F., (ii) výraznou zmenou krajinnej scenérie, (iii) radikálnou zmenou charakteru chatovej
osady Jánošíkovo z tichej rekreačnej oblasti na miesto s intenzívnou návštevnosťou odhadovaných
20 000 cyklistov mesačne, (iv) radikálnou zmenou využívania územia patriaceho svojou polohou i
charakterom do chatovej osady F. na trvalú dopravu cyklistov a využívanie tohto územia značným
počtom cyklistov, s priamym vplyvom na využívanie ostatného územia ležiaceho v chatovej osade

Janošíkovo, vrátane pozemku patriaceho žalobcom, na ktorom je postavená ich rekreačná chata, (v)
výrubom značného počtu stromov a drevín v okolí Jánošíkova, v k.ú. H. I. a v k.ú. I., (iv) zmenou
pôdnych pomerov vybudovaním asfaltovej cesty a narušením záplavového územia v okolí F., (pričom
žalobcovia konkrétne odcitovali prislúchajúce parciálne časti zo Záverečného stanoviska), Záverečným
stanoviskom predpokladané odsúhlasené zásahy do životného prostredia žalobcov vyššie opísané, a to
priamo v okolí pozemkov a chaty žalobcov, v tesnej blízkosti a priamo v chatovej osade Jánošíkovo, sa

priamo dotknú po dobu výstavby aj po celú predpokladanú dobu životnosti cyklodiaľnice aj vlastníckeho
práva žalobcov, aj ich práva na súkromný a rodinný život; vplyv cyklodiaľnice na životné prostredie bol
posudzovaný práve preto, lebo navrhovaná činnosť môže mať podľa odborného stanoviska samostatne
alebo v kombinácii s inou činnosťou významný vplyv na územie sústavy chránených území, pričom
celá chatová osada F., vrátane pozemkov žalobcov, sa nachádza v NP Malá Fatra, v tesnej blízkosti

NPR Krivé, na územiach NATURA 2000, pričom táto skutočnosť vytvára priamy dotyk Záverečného
stanoviska na právo žalobcov na priaznivé životné prostredie; súčasťou Záverečného stanoviska má
byť aj posúdenie vplyvu príslušného zámeru (cyklodiaľnice) aj na zdravie ľudí, vrátane žalobcov a
chatárov v chatovej osade Jánošíkovo, vrátane únosnosti využitia územia, hluku a ďalších parametrov.
Uvedená chatová osada je v Strečnianskom priesmyku jediná a práve trasovanie cyklodiaľnice cez ňu

je kľúčové a nemožno ju tak nijakým spôsobom vynechať. Žalobcovia poukázali na pasivitu všetkých
štátnych orgánov, predovšetkým žalovaného, ako aj navrhovateľa, keď chatárov nijako reálne neoslovili
a o zámere cyklodiaľnice ich neinformovali tak, aby sa EIA konania mohli zúčastniť. Žalovaný teda v
tomto zmysle nezistil reálny stav veci a konal so rozpore so zásadou materiálnej pravdy; navrhovateľ
podal návrh na posúdenie cyklodiaľnice na životné prostredie a žalovaný uskutočnil správne konanie

podľa Zákona EIA, vydal Záverečné stanovisko, aby navrhovateľ mohol podať návrhy na nadväzujúce
povoľovacie konania s cieľom uskutočnenia svojho zámeru. Žalobcovia mali za to, že Krajský súd v
Žiline v uznesení sp. zn. 3S/48/2020 posúdil podmienky priameho dotyku práva žalobcov na životné
prostredie prísne formalisticky.
15. V bode 6.d) správnej žaloby označenej ako „Záväznosť záverečného stanoviska pre ďalšie

povoľovacie konania“ žalobcovia poukázali na vývoj právnej úpravy vo vzťahu k povahe a účinkom
Záverečného stanoviska, poukázali na aktuálne účinnú právnu úpravu uvedenú v § 37, § 38 a § 39
Zákona EIA. Poukázali tiež na ustanovenia Stavebného zákona, z ktorých podľa žalobcov vyplýva, že
žalobcovianebudúmôcťvtýchtonadväzujúcichpovoľovacíchkonaniachvznášaťpripomienky,námietky
a navrhovať dôkazy a vyvodzovať z toho vyplývajúce právne závery, ktoré majú svoje východisko

v samotnom Záverečnom stanovisku a v jemu predchádzajúcom EIA konaní, t. j. také pripomienky,
ktoré by sa týkali vplyvu cyklodiaľnice na ich životné prostredie a na ich právo na životné prostredie
a ďalšie základné práva, ak tieto pripomienky a námietky vychádzajú zo skutkových zistení a z nich
vyplývajúcich právnych záverov uvedených v Záverečnom stanovisku. Záverečné stanovisko preto
podľa žalobcov predstavuje prekážku veci rozhodnutej, pre nadväzujúce povoľovacie správne konania

podľa Stavebného zákona, aj pre iné povoľovacie konania, je záväzné. Žalobcovia tak v povoľovacích
konaniach nebudú môcť plne a účinne chrániť svoje právo na priaznivé životné prostredie v chatovej
osade Jánošíkovo tak, ako je to možné práve v EIA konaní. Žalobcovia sa následne vyjadrili k právnym
záverom uvedeným v Uznesení Krajského súdu v Žiline sp. zn. 31S/48/2020 s tým, že ak by boli závery
v ňom uvedené správnym súdom akceptované ako vecne správne, viedlo by to k odňatiu práva žalobcov

na súdnu a inú právnu ochranu a ich práva na priaznivé životné prostredie a ďalších základných práv.
Vyslovili názor, že v takom prípade by množina neopomenuteľných účastníkov EIA konania podľa druhej
definície § 14 ods. 1 Správneho poriadku bola prakticky prázdna. Argumentovali, že ak túto definíciu
nespĺňajú ani žalobcovia na základe skutkových zistení, keď je dopad Záverečného stanoviska na ich
právo na priaznivé životné prostredie vysoko intenzívny, nebude ju tak môcť vo svojej podstate splniť

žiadna fyzická alebo právnická osoba na Slovensku. Účastníkmi EIA konania by tak zostal navrhovateľ
a dotknutá verejnosť, ktorá sa do neho prihlásila, resp. podala odvolanie proti Záverečnému stanovisku
podľa § 24 ods. 3 alebo 4 Zákona EIA. Takýto výsledok by bol v protiklade s § 64 Zákona EIA, podľa
ktorého sa na EIA konanie vzťahuje Správny poriadok, vrátane § 14 ods. 1 a aj v rozpore s cieľmi,duchom a filozofiou Zákona EIA, ktorý vychádza z Aarhuského dohovoru a transponuje Smernicu EIA do
slovenského právneho poriadku, t. j. zabezpečiť čo najširšiu účasť verejnosti v konaniach. Za absurdnú
považovali takú interpretáciu ustanovení § 24 ods. 2 a 64 Zákona EIA v spojení s § 3 písm. a) a písm.

c) a § 18 písm. g) cit. zákona v spojení s § 14 ods. 1 Správneho poriadku, že vo svojom dôsledku
by prakticky vylučovali fyzické osoby v rovnakom postavení a za podobného skutkového stavu, ako
sú žalobcovia, z automatickej účasti v EIA konaní a žalobcovia rovnako, ako akékoľvek iné fyzické
osoby v podobnom postavení ako žalobcovia, by tak boli odkázaní na účasť v EIA konaní len ako
dotknutá verejnosť podľa § 24 ods. 3 a ods. 4 Zákona EIA. V takomto prípade by takýto výklad preniesol

na žalobcov (ako účastníkov) EIA konania podľa § 14 ods. 1 Správneho poriadku všetky zásadné
negatívne dopady spojené s porušením zásady materiálnej pravdy žalovaným riadne zistiť skutkový
stav a riadne posúdiť potenciálny vplyv cyklodiaľnice na životné prostredie a zároveň riadne zistiť
okruh známych účastníkov EIA konania tak, ako to vyplýva z obsahu podanej správnej žaloby. Týmto
dôsledkom by bolo podľa žalobcov odňatie práva na spravodlivý proces žalobcom vo vzťahu k ochrane
ich hmotného práva na priaznivé životné prostredie a ďalších základných práv. Potenciálny dopad/vplyv

Záverečného stanoviska na právo žalobcov na priaznivé životné prostredie i na ich vlastnícke právo,
právo na súkromný a rodinný život a právo na zdravie je tak vzhľadom na jeho právne účinky podľa § 37
ods. 4 v spojení s § 37 ods. 1, § 38 ods. 6 a § 39 ods. 1 Zákona EIA minimálne rovnako intenzívny, ako je
potenciálny dopad územného rozhodnutia na ich vlastnícke právo podľa § 34 ods. 2 Stavebného zákona
i potenciálny dopad stavebného povolenia podľa § 59 ods. 1 písm. b) Stavebného zákona. Obidve tieto

ustanovenia Stavebného zákona sú pritom konkretizáciou druhej definície účastníka správneho konania
podľa § 14 ods. 1 Správneho poriadku. Podľa žalobcov neexistuje žiadny dôvod, aby sa rovnaký prístup
nemohol uplatniť aj vo vzťahu k Záverečnému stanovisku.
16. Žalobcovia v bode 7. správnej žaloby označenej ako „Pravdepodobný významný nepriaznivý
vplyv cyklodiaľnice na právo žalobcov na priaznivé životné prostredie - Strečnianske meandre Váhu“

uviedli niektoré vybrané pravdepodobné nepriaznivé vplyvy výstavby a prevádzky cyklodiaľnice na
životné prostredie, ktoré podporujú právny záver žalobcov uvedený v bode 4. správnej žaloby o
tom, že tieto pravdepodobné nepriaznivé vplyvy budú mať nevyhnutne priamy materiálny vplyv a v
konečnom dôsledku i priamy právny vplyv na právo žalobcov na životné prostredie, na ich právo vlastniť
majetok, právo na súkromný a rodinný život i právo na zdravie. Výstavba a prevádzka navrhovanej

cyklodiaľnice a činnosti s ňou súvisiace rozšíria rozsah územia NP Malá Fatra, lokalít NATURA
2000 (konkrétne SKUEV0252 Malá Fatra, SKCHUV033 Malá Fatra a SKUEV 0665 Strečnianske
meandre Váhu), ktoré sú zasiahnuté antropogénnymi vplyvmi na úkor územia chráneného v súlade
so záujmami ochrany prírody a krajiny, poslaním NP Malá Fatra a účelom ochrany týchto území
podľa zákona č. 543/2002 Z. z. o ochrane prírody a krajiny v znení neskorších predpisov (ďalej aj

„ZoPaK“). V rámci uvedeného bodu správnej žaloby žalobcovia uviedli konkrétnu argumentáciu, na
základe ktorej tvrdili, že dôjde k a) devastácii SKUEV 0665 Strečnianskych meandrov Váhu a jeho
ochranného pásma rozsiahlym výrubom brehových porastov na ľavom brehu Váhu, b) devastácii
SKUEV0665 Strečnianskych meandrov Váhu a jeho ochranného pásma rozsiahlym výrubom drevín a
budovaním cyklovalu na pravom brehu Váhu pri chatovej osade Jánošíkovo, c) zhrnuli negatívne dopady

cyklodiaľnice na SKUEV0665 Strečnianske meandre Váhu a d) poukázali na absenciu akejkoľvek
analýzy dopadu výstavby a prevádzky cyklodiaľnice na SKUEV 0665 Strečnianske meandre Váhu.
17. Žalobcovia v bode 8. správnej žaloby označenej ako „Pravdepodobný významný nepriaznivý
vplyv cyklodiaľnice na právo žalobcov na priaznivé životné prostredie - nepriaznivý pravdepodobný
vplyv cyklodiaľnice na ekologickú integritu SKUEV0252 Malá Fatra v okolí chatovej osady Jánošíkovo“

poukázali na nepriaznivé vplyvy výstavby cyklovalu a cyklodiaľnice na a) pozemok parc. č. 4472 v k. ú.
H. I., ktorý leží v bezcestnom území, b) na absenciu akejkoľvek analýzy dopadu výstavby a prevádzky
cyklodiaľnice na dolinu Hoskora ležiacu v SKUEV0252 Malá Fatra v okolí F., c) absenciu akejkoľvek
analýzy dopadu výstavby a prevádzky cyklodiaľnice na chatovú osadu Jánošíkovo a na jej obyvateľov
a d) celkovo nedostatočne zistený skutkový stav vo veci vplyvu výrubu drevín na integritu tohto územia.

18. Žalobcovia sa v bode 9. správnej žaloby označenej ako „K otázke doručovania záverečného
stanoviska verejnou vyhláškou a vplyvu tohto doručovania na postavenie žalobcov ako účastníkov EIA
konania“ vyjadrili k možnému argumentu, podľa ktorého by v prípade počtu účastníkov EIA konania
väčšieho ako 20 mohol žalovaný doručovať žalobcom Záverečné stanovisko verejnou vyhláškou v
súlade s § 25 ods. 2 Zákona EIA, čím by boli žalobcovia v rovnakej pozícii ako v prípade správnej

žaloby opomenutého účastníka. Ak by aj podmienky na doručovanie Záverečného stanoviska verejnou
vyhláškou boli splnené, v takejto verejnej vyhláške by podľa žalobcov museli byť uvedení všetci známi
účastníci EIA konania, vrátane žalobcov. Ak by tomu tak nebolo, žalobcom aj ostatným známym
účastníkom by svedčilo postavenie opomenutého účastníka konania. Žalobcovia poukázali na právnynázor niektorých autorov, podľa ktorých postavenie opomenutého účastníka nepatrí tej osobe, s ktorou
síce orgán verejnej správy nekonal ako s účastníkom administratívneho konania, hoci jej takéto
postavenieinakpatrilo,novovecivydanémeritórnealebokonečnérozhodnutie,resp.opatrenienebolov

zmysle osobitnej právnej úpravy doručované jednotlivo do vlastných rúk, ale bolo oznamované verejnou
vyhláškou, pričom na podporu tohto právneho názoru odkazujú na Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp.
zn. 2 Sžp 19/2011 z 30.03.2012 (Baricová, J., Fečík, M., Števček, M., Filová, A. a kol., Správny súdny
poriadok. Komentár. Praha: C.H. Beck, 2018, 1824 s., str. 875). Uvedení autori však neuvádzajú, či
takáto verejná vyhláška musí alebo nemusí všetkých známych účastníkov správneho konania uvádzať

a táto otázka nebola ani predmetom príslušného súdneho sporu a Najvyšší súd SR sa k nej vo vyššie
citovanom uznesení ani nevyjadroval. Podľa žalobcov uvedený právny názor je potrebné chápať v tom
zmysle, že doručovanie správneho rozhodnutia verejnou vyhláškou obsahujúcou meno a priezvisko,
resp. dostatočne presnou definíciou/popisom príslušného účastníka, ktorý sa neskôr domáha správnou
žalobou opomenutého účastníka doručenia takéhoto správneho rozhodnutia do vlastných rúk, vylučuje
úspech takejto žalobY. Žalobcovia poukázali na to, že podľa správnej praxe stavebných úradov obsahujú

verejné vyhlášky podľa Stavebného zákona minimálne všeobecný popis/charakteristiku účastníkov
územného a stavebného konania, t. j. (bez uvedenia mena a priezviska týchto známych účastníkov, ale
tak, aby boli identifikovateľní, napr. ako „fyzické osoby a právnické osoby, ktorých vlastnícke alebo iné
práva k pozemkom alebo stavbám, ako aj k susedným pozemkom a stavbám vrátane bytov môžu byť v
riešenom území rozhodnutím priamo dotknuté“ s uvedením príslušných nehnuteľností/objektov a pod.,

prípadne ako „vlastníci pozemkov dotknutých stavbou“ alebo len ako „vlastníci susedných pozemkov“.
Otvorenou zostáva právna otázka, či takáto prax je dostatočná a či spĺňa požiadavky určitosti a právnej
istoty podľa § 47 ods. 2 v spojení s ods. 5 a § 3 ods. 2 veta prvá a § 16 ods. 3 Správneho poriadku.
Podľa žalobcov takáto prax nie je v súlade s uvedenými ustanoveniami, ani v súlade so základným
právom na súdnu a inú právnu ochranu. Žalobcovia vyslovili názor, že na písomnostiach doručovaných

verejnou vyhláškou, vrátane Záverečného stanoviska vydaného podľa Zákona EIA, je nevyhnutné
uvádzať meno a priezvisko všetkých známych účastníkov konania. Rovnaký názor ako žalobcovia majú
aj autori Komentára k správnemu poriadku, podľa ktorého na písomnostiach doručovaných verejnou
vyhláškou správny orgán je povinný uviesť všetkých známych účastníkov konania. Ak by na písomnosti
doručovanej verejnou vyhláškou nebol uvedený niektorý z účastníkov konania, išlo by v takom prípade

o opomenutého účastníka konania. Na podporu tohto právneho názoru bol uvedený odkaz na rozsudok
Krajského súdu Hradec Králové č. k. 30A 95/2012 z 28. marca 2014 (viď Komentár k správnemu
poriadku, str. 229). Žalobcovia v tejto súvislosti poukázali na právne úvahy uvedené v predmetnom
rozsudku. Napriek tomu, že ustanovenie § 69 ods. 2 českého zákona č. 500/2004 Sb. správního řádu
v znení neskorších predpisov explicitne určuje, že písomné vyhotovenie rozhodnutia musí obsahovať

meno a priezvisko všetkých účastníkov, k podobnému právnemu záveru podľa žalobcu možno dospieť
aj v prípade § 47 ods. 2 a ods. 5 slovenského Správneho poriadku upravujúcich obsahové náležitosti
správnych rozhodnutí v spojení s § 3 ods. 2 a § 18 ods. 3 Správneho poriadku. V tomto prípade však
ani žalobcovia, ani iní chatári v chatovej osade Jánošíkovo a ani vlastníci príslušných pozemkov a
stavieb v obci Nezbudská Lúčka nachádzajúcich sa v blízkosti plánovanej trasy cyklodiaľnice, neboli

v Záverečnom stanovisku vôbec uvedení, a to ani presnou identifikáciu menom a priezviskom, ani
nijako inak. Z tohto dôvodu je potrebné žalobcov aj naďalej považovať za opomenutých účastníkov EIA
konania.
19. Žalobcovia v bode 10. správnej žaloby označenej ako „Porušenie zákonnej povinnosti žalovaného
účinne informovať žalobcov o EIA konaní a následne doručiť záverečné stanovisko žalobcom“ uviedli,

či v tejto veci je potrebné rozhodnúť, či má prednosť (i) zásada rímskeho práva „vigilantibus iura scripta
sunt“ (práva patria len bdelým) a žalobcovia sa mali aktívne zaujímať o dianie okolo seba a mohli sa
dozvedieť o začatí EIA konania a prihlásiť sa do neho (§ 24 ods. 4 Zákona EIA) alebo (ii) ochrana
práva na priaznivé životné prostredie v spojení (iii) s doktrínou legitímneho očakávania chatárov v
chatovej osade Jánošíkovo, nachádzajúcou sa v NP Malá Fatra s III. stupňom ochrany, SKUEV0252

Malá Fatra a SKUCHVÚ033 Malá Fatra, v tesnej blízkosti NPR Krivé a v ochrannom pásme SKUEV0665
Strečnianske meandre Váhu, že v tomto území sa nebudú stavať žiadne iné líniové ani iné stavby, keďže
sa tak nedialo posledných 50 rokov a neexistoval žiadny dôvod predpokladať, že by sa to mohlo zmeniť
najmä s ohľadom na neustále prísnejšiu legislatívu na úseku ochrany prírody a krajiny; pred vydaním
Záverečného stanoviska sa neuskutočnilo ani žiadne posúdenie žiadneho strategického dokumentu

ŽSKzameranéhonavýstavbucyklotrásvŽilinskomkrajinaživotnéprostredie,ktorébytakpredchádzalo
posúdeniu tejto konkrétnej cyklodiaľnice na životné prostredie podľa § 18 a nasl. Zákona EIA, z ktorého
by bolo možné vyvodzovať zmenu v prístupe k ochrane území dotknutých výstavbou cyklodiaľnice.
Zmena č. 5 Územného plánu veľkého územného celku ŽSK, ktorá predpokladá výstavbu cyklodiaľnicepo uskutočnení EIA konania, sa v roku 2018 síce uskutočnila a bola posudzovaná ako SEA, ale stalo sa
tak paralelne až v čase posudzovania vplyvu samotnej cyklodiaľnice na životné prostredie. Informovanie
verejnosti o týchto zmenách bolo tiež nulové; a v spojení (iv) s povinnosťou žalovaného vhodne, včasne

a účinne informovať o EIA konaní v súlade s čl. 6. 2 Aarhuského dohovoru, v súlade s čl. 6 ods. 4 EIA
Smernice a s čl. 9 EIA Smernice a s ust. § 26 Správneho poriadku a § 25 ods. 2 Zákona EIA.
20. V bode 10.a) správnej žaloby označenej ako „Doktrína legitímneho očakávania“ žalobcovia ozrejmil
podstatu uvedenej doktríny, v zmysle ktorej orgán verejnej moci musí vo vzťahu k účastníkom konania
postupovať predvídateľným, čitateľným spôsobom, a to vzhľadom na očakávania, ktoré voči tomuto

orgánu účastník má a to buď vzhľadom na platnú právnu úpravu alebo na postup orgánu verejnej moci
v podobných prípadoch. Žalobcovia majú za to, že uvedenú doktrínu je možné aplikovať na situáciu, v
ktorej sa žalobcovia nachádzali pred EIA konaním a pred vydaním Záverečného stanoviska. Žalobcovia
mali všetky dôvody legitímne očakávať, že chatová osada F. a jej bezprostredné okolie, vrátane
NPR Krivé a SKUEV 0665Strečnianske meandre Váhu, nebudú zaťažené žiadnou novou výstavbou
vzhľadom na charakter týchto území ako osobitne chránených území. Chatová osada F. bola postavená

v 30tych rokoch 20. storočia a po vypálení počas SNP bola postupne obnovená v 50tych a 60tych rokoch
20. storočia, t. j. ešte pred vyhlásením Chránenej krajinnej oblasti Malá Fatra a pred vyhlásením NP Malá
Fatra s účinnosťou od 01.04.1988. Žiadny orgán regionálnej alebo miestnej samosprávy ani vlastníci
lesných a pobrežných pozemkov Váhu až do EIA konania nenavrhli vybudovanie žiadnej cyklistickej
trasy na tomto území. Žiadny štátny orgán teda nikdy v minulosti neviedol žiadne konania týkajúce

sa trasovania a výstavby nových líniových stavieb a neexistoval žiadny dôvod domnievať sa, že toto
územie chránené vo verejnom záujme, by mohlo byť predmetom akejkoľvek ďalšej výstavby, už vôbec
nie výstavby v značnom rozsahu, ako to vyplýva z návrhu ŽSK na výstavbu cyklodiaľnice. Žalobcovia,
ako aj ostatní chatári v F., mohli teda legitímne očakávať, že príslušné štátne orgány nebudú viesť vôbec
nejaké správne konanie vedúce k výstavbe líniových stavieb a rozhodovať (a už vôbec nie pozitívne)

o rozsiahlej výstavbe v tejto oblasti.
21. V bode 10.b) správnej žaloby označenej ako „Vhodné, včasné a účinné informovanie“ žalobcov o
EIA konaní podľa čl. 6 ods. 2 Aarhuského dohovoru a predovšetkým podľa čl. 6 ods. 4 EIA Smernice a
„vhodnýpostup“žalovanéhopriinformovanížalobcovozáverečnomstanoviskupodľačl.9EIASmernice
žalobcovia s poukazom na vyššie uvedené články Aarhuského dohovoru uviedli, že zainteresovaná

verejnosť má byť informovaná hneď na začiatku rozhodovacieho procesu týkajúceho sa životného
prostredia podľa okolností, či už verejným oznamom alebo jednotlivo, a to vhodným, včasným a
účinným spôsobom, pričom každá strana podnecuje potenciálnych žiadateľov, aby zistili zainteresovanú
verejnosť, vstúpili s nimi do diskusie a ešte pred požiadaním o povolenie jej poskytli informáciu o cieľoch
ich žiadosti. V tomto prípade to bolo podľa žalobcov primerané, pretože údaje o chatároch boli a sú

ľahko zistiteľné z katastra nehnuteľností. Žalobcovia mali za to, že príslušný správny orgán nemôže
vylúčiť aplikačnú prednosť Aarhuského dohovoru. Žalobca poukázal na to, že čl. 6 ods. 2 Aarhuského
dohovoru bol prevzatý do čl. 6 ods. 4 EIA Smernice, podľa ktorého sa dotknutej verejnosti poskytnú
včasné a účinné príležitosti zúčastniť sa procesu rozhodovania týkajúceho sa životného prostredia
uvedených čl. 2 ods. 2 (t. j. v konaní podľa národných EIA zákonov) a na tento účel je oprávnená

vyjadriť pripomienky a stanoviská, kým sú ešte príslušnému orgánu otvorené všetky možnosti predtým,
ako sa rozhodne o žiadosti o povolenie. Je potrebné uplatniť zásadu eurokonformného výkladu, a
preto žalovaný mal príslušné ustanovenia Správneho poriadku v spojení s ustanoveniami Zákona
EIA vykladať eurokonformne v súlade s čl. 6 ods. 4 a Smernice EIA tak, aby žalobcov riadne o
prebiehajúcom konaní informoval a pristupoval k nim ako k účastníkom EIA konania. Žalobcovia v tejto

súvislosti poukázali na rozsudok Súdneho dvora vo veci C - 280/18, ktorý sa zaoberal otázkou výkladu
čl. 6 a čl. 9 tejto EIA Smernice. Podľa tohto rozhodnutia musí byť dotknutá verejnosť informovaná
o povoľovacom konaní (ktorým sa myslí podľa jej čl. 2 aj konanie podľa Zákona EIA) a o svojich
možnostiach zúčastniť sa na tomto konaní primeraným spôsobom dostatočne vopred. Výklad čl. 6
a čl. 9 Smernice EIA tak podľa uvedeného rozhodnutia bráni tomu, aby členský štát uskutočňoval

úkony účasti verejnosti na rozhodovacom procese o projekte na úrovni sídla príslušného regionálneho
správneho orgánu, nie na úrovni jednotky obce, v ktorej sa má tento projekt uskutočniť, ak konkrétne
uplatňované podmienky nezaručujú dotknutej verejnosti skutočné dodržanie jej práv, čo prislúcha overiť
vnútroštátnemu súdu. Samotná skutočnosť, že rozhodnutie o povolení je ex post k dispozícii na
internetovej stránke Ministerstva životného prostredia (ďalej aj „MŽP“), nemôže byť považovaná za

dostatočnúzhľadiskazásadyefektivity,pretoževprípade,ženeexistovalidostatočnéinformácieozačatí
postupu účasti verejnosti, nemožno vo vzťahu k nikomu predpokladať, že sa informoval o uverejnení
príslušného konečného rozhodnutia. Žalobcovia neboli účinne informovaní o začiatku EIA konania: (i)
fyzické „odstrihnutie“ chatárov z Jánošíkova dané geografickými pomermi Strečnianskeho priesmykuoddeľujúcimi Jánošíkovo od materskej Nezbudskej Lúčky, (ii) skutočnosť, že žalobcovia nemajú v obci
NezbudskáLúčkatrvalýaniprechodnýpobyt,(iii)skutočnosť,žežalovanýnikdyvsamotnomJánošíkove
neumiestnil dočasnú fyzickú úradnú tabuľu ani iným spôsobom neumiestnil oznam o začatí EIA konania,

napriek tomu, že to § 26 ods. 2 Správneho poriadku umožňoval a (iv) skutočnosť, že žalovaný sa
nikdy ani iným spôsobom neobrátil na žalobcov a ani na iného chatára z Jánošíkova, napriek tomu,
že priamo celé územie Jánošíkova podliehalo posudzovaniu vplyvu cyklodiaľnice na životné prostredie,
pretože trasovanie cyklodiaľnice cez toto územie je pre cyklodiaľnicu určujúce, čo podľa žalobcov vedie
k záveru, že žalovaný porušil povinnosti vyplývajúce pre neho z čl. 6 ods. 4 a čl. 9 EIA Smernice.

Pri uplatnení doktríny legitímneho očakávania chatárov v osade Jánošíkovo, že na chránenom území
nebude prebiehať žiadna výstavba spolu s povinnosťou žalovaného uvedenou v čl. 6 ods. 4 v spojení s
čl. 9 EIA Smernice a v spojení so zásadou materiálnej pravdy, podľa žalobcov mal žalovaný žalobcom
Záverečné stanovisko doručiť.
22. Žalobcovia navrhli, aby správny súd uznesením rozhodol o povinnosti žalovaného doručiť žalobcovi
Záverečné stanovisko zo dňa 18.12.2019 do troch dní od nadobudnutia právoplatnosti uznesenia a

priznal žalobcom voči žalovanému právo na náhradu dôvodne vynaložených trov konania v celom
rozsahu.
23. Žalovaný vo vyjadrení k správnej žalobe doručenom správnemu súdu dňa 03.03.2023 poukázal
na chronológiu podávania rôznych podaní vo veci navrhovanej činnosti „Žilina - Vrútky - Martin, úsek
Strečno - Lipovec, Lipovec - Vrútky, Vrútky - Martin, mimo cestného telesa I/18 „cyklodopravná trasa)“,

keď v januári 2023 boli žalovanému doručené na vyjadrenie 3 identické žaloby vo veci opomenutého
účastníka konania, ktoré úzko súvisia (č. k. 31S/214/2022 - K. G., 30S/261/2022 - F. I., 32S/24/2022
- F. B. a spol.), hoci už uplynuli 3 roky od vydania rozhodnutia z procesu posudzovania navrhovanej
činnosti a všetci žalobcovia vo svojich žalobách zhodne uvádzajú, že vedeli o skutočnosti, že v roku
2020 bola už takáto žaloba podaná a aj ukončená (žalobcami boli p. F. I. a p. D. I.), ktorá žaloba

bola zamietnutá Uznesením Krajského súdu Žilina sp. zn. 31S/48/2020 zo dňa 23.03.2021. Žalovaný
preto podané žaloby vyhodnotil ako účelové, resp. šikanózne. Žalovaný tiež poukázal na jednotlivé
podania p. F. I. adresované žalovanému, súdom i Krajskej prokuratúre v Žiline, čo žalovaný považuje za
šikanovanie. K tvrdeniu žalobcov, že sú opomenutými účastníkmi správneho konania vo veci vydania
Záverečného stanoviska, ktoré bolo vydané vo veci posúdenia navrhovanej činnosti podľa Zákona EIA,

žalovaný poukázal na cieľ tejto cyklotrasy, ktorým je zabezpečenie bezpečného koridoru pre cyklistov,
umiestneného mimo zóny automobilovej dopravy a zároveň sprístupnenie koridoru rieky Váh a jej okolia
pre využitie na šport, rekreáciu a cestovný ruch. Záverečné stanovisko bolo zverejnené na webovom
sídle D. L. E. G. v časti „Informačné systémy“, ako aj na stránke Okresného úradu Žilina, na stránke
navrhovateľa (Žilinský samosprávny kraj) a príslušných miest a obcí, ktoré sú navrhovanou činnosťou

dotknuté. Žalovaný nespochybňuje, že v prípade Aarhuského dohovoru ide o medzinárodnú zmluvu o
ľudských právach a základných slobodách, ktorá má prednosť pred zákonmi podľa čl. 7 ods. 5 Ústavy
SR, avšak ide o medzinárodnú zmluvu, na ktorej vykonanie je potrebný zákon a ktorá neobsahuje
priamu úpravu práv a povinností fyzických alebo právnických osôb. Podľa žalovaného inštitút prednosti
sa môže vzťahovať len na tie medzinárodné zmluvy, na vykonanie ktorých nie je potrebný zákon ani iný

všeobecnezáväznýpredpis.Zdôraznil,žeAarhuskýdohovorzaručujezainteresovanejverejnostiprístup
k informáciám o životnom prostredí, účasť verejnosti na rozhodovaniach o vymedzených činnostiach
špecifikovaných v Prílohe I. Aarhuského dohovoru; v čl. 6 ods. 1 písm. b) Aarhuského dohovoru sa
uvádza, že Slovenská republika v súlade so svojím vnútroštátnym právom uplatní ustanovenia tohto
článku na rozhodnutia o navrhovaných činnostiach neuvedených v Prílohe I., ktoré môžu mať významný

vplyv na životné prostredie. V bodoch 1 až 19 Prílohy Aarhuského dohovoru sú uvedené činnosti,
na ktoré sa priamo aplikujú ustanovenia cit. dohovoru. Výstavba cyklotrás nie je uvedená v Prílohe
I., v bode 1 až 19. Uvedený dohovor je rámcový dohovor, ktorý bol premietnutý a spodrobnený
v Smerniciach Európskeho parlamentu a tie boli následne transponované do zákonov Slovenskej
republiky, (napr. zákon č. 24/2006 Z. z.). Žalovaný uviedol, že Záverečné stanovisko bolo vydané podľa

Zákona EIA, proces posudzovania bol zahájený na základe vydaného stanoviska na úseku ochrany
prírody a krajiny a vybraných zložiek životného prostredia v zmysle § 28 ods. 4 zák. č. 543/2002
Z. z.. Povinnosť príslušného úradu a informovať verejnosť pri posudzovaní navrhovanej činnosti, na
základe vydaného odborného stanoviska, je upravená v § 24 ods. 1 písm. e) Zákona EIA, ktorý
podrobne upravuje postavenie verejnosti a dotknutej verejnosti v procese posudzovania vplyvov na

životné prostredie. Skonštatoval, že žalovaný verejnosti v zmysle § 24 Zákona EIA viackrát vytvoril
podmienky na zabezpečenie jej účasti v konaní a k predmetnej navrhovanej činnosti bolo možné sa
vyjadriť viacnásobne: predložiť pripomienky k rozsahu hodnotenia - 04/2016, zúčastniť sa na verejnom
prerokovaní Správy o hodnotení navrhovanej činnosti - 11/2018, predložiť stanovisko k Správe ohodnotení navrhovanej činnosti - 11/2018 a podať odvolanie proti vydanému Záverečnému stanovisku
v zákonom stanovenej lehote 12/2019 až 01/2020. Obsah všetkých písomností vydaných v konaní,
ktoré predchádzalo vydaniu Záverečného stanoviska, bol vždy zverejnený na úradnej tabuli OÚ Žilina,

na úradnej tabuli navrhovateľa (ŽSK), na webovom sídle MŽP SR Bratislava, na úradných tabuliach
jednotlivých obcí, ktoré sú činnosťou priamo dotknuté (Strečno, Nezbudská Lúčka, Lipovec, Vrútky,
Martin). Chatová osada Jánošíkovo nie je právny subjekt, ktorý má svoju úradnú tabuľu a ani sa nikdy
neprihlásil do žiadnych správnych konaní prebiehajúcich na OÚ Žilina. Žalobcovia v osade nemajú
trvalý pobyt. K tvrdeniu žalobcov o tom, že všetky úrady vedia o existencii chatovej osady Jánošíkovo

a nie je problém si vyhľadať vlastníkov jednotlivých chát z katastra nehnuteľností žalovaný uviedol,
že orgány verejnej správy nemusia vedieť o existencii tejto chatovej osady, ani iných chatových osád,
nie je ani povinnosťou žalovaného na území viacerých okresov, prípadne celého územia Žilinského
kraja, ako sa bežne posudzujú navrhované činnosti, identifikovať všetkých možných, resp. domnelých a
iných vlastníkov, ktorí sú dotknutí navrhovanou činnosťou, pretože ide o veľký počet subjektov. Ak by aj
žalovaný pripustil možnosť, že účastníctvo žalobcov v konaní vyplýva priamo zo zákona a nie je nutné,

aby sa doň prihlásili prejavením záujmu v zmysle § 24 ods. 3 Zákona EIA alebo podaním odvolania v
zmysle § 24 ods. 4 Zákona EIA, orgán verejnej správy by vzhľadom na vysoký počet účastníkov konania
bol nútený využiť inštitút doručovania verejnou vyhláškou podľa § 25 ods. 2 Zákona EIA a žalobcovia
by boli v podstate v rovnakom postavení, ako je tomu pri zverejňovaní jednotlivých dokumentov v rámci
posudzovania vplyvov, t. j. museli by sa aktívne zaujímať o dianie v ich okolí pravidelným sledovaním

úradných tabúľ dotknutých obcí, OÚ alebo webového sídla MŽ SR. Žalovaný poukázal na úpravu
uvedenú v § 37 ods. 6 Zákona EIA z ktorej vyplýva povinnosť priameho doručovania Záverečného
stanoviska len vo vzťahu k navrhovateľovi, rezortnému orgánu, povoľujúcemu orgánu, dotknutému
orgánu a dotknutej obci. Informovanosť ostatných subjektov, najmä verejnosti a dotknutej verejnosti,
ktorá bola účastníkom konania, sa uskutoční zverejnením Záverečného stanoviska na webovej stránke

príslušného orgánu a súčasne aj na úradnej tabuli, ak ju má k dispozícii, tak ako to vykonal konajúci
orgán verejnej správy.
24. Žalovaný s poukazom na § 1 Zákona EIA zdôraznil účel posudzovania vplyvov na životné prostredie,
ktorým je prevencia negatívnych dôsledkov rôznych ľudských aktivít na životné prostredie, vrátane
zdravia. Uskutočňuje sa formou komplexného a odborného vyhodnotenie predpokladaných vplyvov

navrhovaných činností na životné prostredie, ešte pred rozhodnutím o ich umiestnení alebo pred ich
povolením podľa osobitných predpisov. Realizačným výstupom posúdenia je výber optimálneho variantu
a návrh opatrení na elimináciu, resp. zníženie negatívnych vplyvov posudzovaných činností na zdravie
ľudí a životné prostredie. Pokiaľ žalobcovia poukázali na rozhodnutie Najvyššieho správneho súdu ČR
žalovaný uviedol, že sa nemôže riadiť zákonmi a právnymi normami cudzej krajiny. Žalovaný ďalej

poukázal na to, že na ďalších stranách správnej žaloby žalobcovia napádajú obsah a znenie celého
Záverečného stanoviska z pohľadu ochrany prírody a krajiny. Toto však nie je predmetom správnej
žaloby, keďže táto bola podaná ako žaloba opomenutých účastníkov konania. Žalovaný sa preto k
bodom7a8správnejžalobylenokrajovovyjadrilstým,žemázato,žerealizáciou(navrhovanej)činnosti
nehrozí závažná ujma na životnom prostredí a samotná stavba cyklotrasy je vo verejnom záujme. K

otázke doručovania verejnou vyhláškou a tvrdeného porušenia informovať žalobcov o EIA konaní (body
9 a 10 správnej žaloby) žalovaný opätovne zdôraznil, že ak by aj pripustil možnosť, že účastníctvo
žalobcov v konaní vyplýva priamo zo zákona a nie je nutné, aby sa doň prihlásili prejavením záujmu v
zmysle§24ods.3zákonaEIAalebopodanímodvolaniavzmysle§24ods.4ZákonaEIA,orgánverejnej
správy by bol vzhľadom na vysoký počet účastníkov konania nútený využiť inštitút doručovania verejnou

vyhláškou podľa § 25 ods. 2 Zákona EIA, takže žalobcovia by boli v podstate v rovnakom postavení,
ako je tomu pri zverejňovaní jednotlivých dokumentov v rámci posudzovania vplyvov. Poukázal na
okruh subjektov, ktorým je príslušný orgán v zmysle § 37 ods. 6 Zákona EIA povinný priamo doručovať
Záverečné stanovisko. Informovanosť ostatných subjektov - najmä verejnosti a dotknutej verejnosti,
ktorá bola účastníkom konania, sa uskutočňuje zverejneným Záverečného stanoviska na webovej

stránke príslušného orgánu a súčasne na jeho úradnej tabuli, ak ju má k dispozícii, ako to aj žalovaný
vykonal. Žalovaný uzavrel, že žalobcov nepovažuje za účastníkov EIA konania, Záverečné stanovisko
považuje za zákonné a navrhol žalobu odmietnuť podľa § 98 ods. 1 písm. e) zákona č. 162/2015 Z. z.
Správny súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „SSP“), nakoľko bola podaná zjavne
účelovo a neoprávnenými osobami.

25. Žalobcovia v replike k vyjadreniu žalovaného uviedli, že Záverečné stanovisko je nezákonné, a preto
sa žalobou opomenutého účastníka snažia dosiahnuť nápravu nezákonného stavu a ochrániť životné
prostredieStrečnianskehopriesmyku.Následnevbode2uviedliniektoréfaktyoZáverečnomstanovisku
a devastačných vplyvoch cyklodiaľnice. V bode 3 vysvetlili dôvody nezákonnosti Záverečnéhostanoviska. Zdôraznili špecifickosť danej lokality, poukázali na zákaz výrubu brehového porastu riek
podľa ZoPaK, zákaz odstraňovania brehových porastov podľa vodného zákona, zákaz výrubu drevín,
odstraňovania trvalých trávnych porastov a umiestnenia stavieb na pobrežných pozemkoch podľa

záväznej dokumentácie ochrany prírody - RÚSES – vypracovanej podľa ZoPaK, zákaz rozorávania
trvalýchtrávnychporastovavýrubudrevínnapozemkochv4.stupniochrany,zákazrozorávaniatrvalých
trávnych porastov a výrubu drevín na pozemkoch v ochrannom pásme SKÚEV0665 Strečnianske
meandre, v ktorom podľa § 103 ods. 4 ZoPaKplatí na účely EIA konania tak isto 4. stupeň ochrany, zákaz
výstavby cyklodiaľnice na pozemku parc. č. 4472 k.ú. H. I. tvoriacom ochranné pásmo NPR Krivé, v

ktorom platí 5. stupeň ochrany na účely EIA konania podľa § 103 ods. 4 ZoPaK, 60 m zákonné ochranné
pásmo SKUEV0665 Strečnianske meandre Váhu a 60 m zákonné ochranné pásmo prírodnej pamiatky
Domašínsky meander ev. č. 243 ako ochranné pásmo prírodnej pamiatky nie je určené k územnému
rozvoju, a preto ani navrhovaná cyklodiaľnica nesmie byť v tomto ochrannom pásme umiestnená.
Žalobcovia poukázali na právne názory žalovaného uvedené vo vyjadrení a prezentovali svoje právne
názory vo vzťahu k otázke účastníctva žalobcov v konaní, zotrvali na podanej správnej žalobe. Tvrdili, že

mali byť účastníkmi konania, poukázali pritom na ustálenú judikatúru Ústavného súdu SR k základnému
právu na súdnu a inú právnu ochranu a k základnému právu na spravodlivé súdne konanie. Mali za
to, že rozhodnutím žalovaného - Záverečným stanoviskom môžu byť priamo dotknuté základné práva
žalobcov ako chatárov z chatovej osady Jánošíkovo uvedené v správnej žalobe; tvrdili, že mali byť
účastníkmi EIA konania priamo zo zákona, a to podľa § 14 ods. 1 Správneho poriadku v spojení s §

24 ods. 2 a 64 Zákona EIA, berúc do úvahy aj účel sledovaný čl. 9.3 Aarhuského dohovoru a nemuseli
sa tak do EIA konania samostatne prihlasovať; v súlade so zásadami správneho konania uvedenými
v § 3 Správneho poriadku v spojení s § 64 Zákona EIA bol žalovaný povinný riadne zistiť všetkých
známych účastníkov EIA konania; žalovaný bol objektívne schopný svoje povinnosti podľa Správneho
poriadku bez akýchkoľvek ťažkostí splniť, keď sú z katastra nehnuteľností ľahko zistiteľní chatári v

chatovej osade Jánošíkovo ako vlastníci chát, pritom osada Jánošíkovo sa v Záverečnom stanovisku
v rozličných kontextoch uvádza až 26 krát; žalovaný mohol objektívne najneskôr v priebehu konania
zistiť, že žalobcovia môžu byť na svojich právach, vrátane práva na priaznivé životné prostredie a
vlastníckeho práva, priamo dotknutí, rovnako ako aj ostatní chatári v chatovej osade Jánošíkovo, a mal
z toho vyvodiť jediný možný záver, a to pribrať žalobcov, rovnako aj ostatných chatárov chatovej osady

Jánošíkovo ako účastníkov do EIA konania a doručiť žalobcom a tiež ostatným chatárom do vlastných
rúk Záverečné stanovisko podľa § 24 Správneho poriadku, prípadne Záverečné stanovisko doručovať
verejnou vyhláškou podľa § 25 ods. 2 Zákona EIA. Ak by aj žalobcovia pripustili, že žalovaný bol
oprávnený použiť doručenie Záverečného stanoviska verejnou vyhláškou podľa § 26 ods. 1 Správneho
poriadku, pretože mu aspoň niektorí účastníci EIA konania neboli známi, bol aj naďalej povinný v takejto

verejnej vyhláške označiť všetkých účastníkov konania, ktorí mu známi boli. Žalobcovia tvrdili, že Zákon
EIA neumožňuje doručovať Záverečné stanovisko verejnou vyhláškou účastníkom konania známym
príslušnému orgánu tak, ako to explicitne stavebnému úradu prikazuje § 36 ods. 4, § 42 ods. 2, §
61 ods. 4 a § 69 ods. 1 Stavebného zákona. Podľa žalovaného z § 37 ods. 6 Zákona EIA vyplýva
povinnosť priameho doručovania Záverečného stanoviska len subjektom v tomto ustanovení uvedeným,

v skutočnosti však žalovaný postupom podľa § 24 Správneho poriadku Záverečné stanovisko doručil
aj príslušníkom dotknutej verejnosti, ktorí sa do EIA konania prihlásili prejavením záujmu podľa § 24
ods. 2 a ods. 3 Zákona EIA. Žalobcovia ďalej v replike poukázali na predmet a účel EIA konania a na
aplikáciu zásady materiálnej pravdy a zásady postupovať v úzkej súčinnosti s účastníkmi správneho
konania a povinnosť zistiť účastníkov EIA konania žalovaným; uviedli, že v žalobe aj v replike preukázali,

že žalovaný najneskôr v priebehu EIA konania musel nevyhnutne zistiť, že práve životné prostredie v
chatovej osade Jánošíkovo a v jej bezprostrednom okolí bude výstavbou a prevádzkou cyklodiaľnice
veľmi negatívne ovplyvnené. Tvrdili, že základným kritériom pre posúdenie účastníctva žalobcov v
konaní je predovšetkým dopad účinkov postupu orgánu štátnej moci alebo jeho rozhodnutia na základné
práva, ktoré majú takéto osoby zaručené v ústave alebo prostredníctvom medzinárodnej zmluvy, a to aj

vtedy, ak príslušný právny predpis výslovne niekoho za účastníka konania neoznačuje. V tejto súvislosti
poukázalnanálezÚstavnéhosúduSRsp.zn.I.ÚS219/07z13.03.2008.Ďalejpoukázalnarelevantnosť
výkladu § 14 ods. 1 Správneho poriadku vo svetle účelu sledovaného čl. 9 ods. 3 Aarhuského dohovoru
podaného Najvyšším súdom SR rozhodnutím sp. zn. 5Sžp/21/2012 pre toto správne súdne konanie.
Žalobcovia zotrvali na petite uvedenom v správnej žalobe.

26. Žalovaný vo vyjadrení k replike žalobcov uviedol, že sa k nej nebude vyjadrovať, nakoľko nedošlo
k žiadnym novým skutočnostiam. Zdôraznil, že správna žaloba bola podaná vo veci opomenutého
účastníka a nie vo veci nezákonnosti Záverečného stanoviska, ktoré žalobcovia popisujú vo svojom
vyjadrení.27. Zákonom č. 151/2022 Z. z. o zriadení správnych súdov a o zmene a doplnení niektorých zákonov
v znení neskorších predpisov bol zriadený Správny súd v Banskej Bystrici. Podľa § 3 ods. 3 písm. a)
uvedeného zákona výkon súdnictva prechádza od 01.júna 2023 z krajských súdov na správne súdy

vo všetkých veciach, v ktorých je od 01. júna 2023 daná právomoc správnych súdov, a to z Krajského
súdu v Banskej Bystrici, Krajského súdu v Trenčíne a Krajského súdu v Žiline na Správny súd v Banskej
Bystrici. Vzhľadom na uvedené sa toto konanie pôvodne vedené na Krajskom súde v Žiline pod sp. zn.
32S/24/2022 vedie na Správnom súde v Banskej Bystrici pod sp. zn. ZA- 32S/24/2022.
28. Správny súd v Banskej Bystrici ako vecne a miestne príslušný správny súd prejednal správnu žalobu

opomenutého účastníka bez nariadenia pojednávania, keďže predmetom posudzovania je len otázka,
či žalobcom patrí postavenie opomenutých účastníkov konania, t. j. posúdenie právnej otázky, resp.
procesnej podmienky konania podľa § 179 ods. 1 SSP a otázka, či od vydania napadnutého rozhodnutia
orgánu verejnej správy (Záverečné stanovisko zo dňa 18.12.2019, právopl. 27.01.2020) neuplynuli
viac ako tri roky. V prípade zistenia, že žalobcom nesvedčí postavenie účastníkov administratívneho
konania, ktorého výsledkom je vydanie rozhodnutia orgánu verejnej správy (Záverečné stanovisko),

t. j. žaloba bola podaná zjavne neoprávnenými osobami, správny súd rozhoduje uznesením, ktorým
odmietne správnu žalobu opomenutého účastníka konania v zmysle § 98 ods. 1 písm. e) SSP, ktoré
rozhodnutie je rozhodnutím procesného charakteru, a preto nie je potrebné, aby správny súd nariadil
pojednávanie (nejde o prejednanie veci samej). Takýto postup je súladný s judikatúrou Európskeho súdu
pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) k čl. 6 ods. 1 Dohovoru, ktorá dokonca aj vo veci samej pripúšťa

upustiť od verejného ústneho pojednávania, ak ide o riešenie odborných či právnych otázok, o ktorých
možno rozhodnúť na základe spisu alebo o posúdenie, či sú vôbec dané podmienky konania (napr.
rozsudok ESĽP zo dňa 12.11.2002 Döry proti Švédsku, sťažnosť č. 28394/95), ako aj s judikatúrou
Ústavného súdu Slovenskej republiky (napr. uznesenie sp. zn. I. ÚS 87/97, uznesenie sp. zn. II. ÚS
472/2013, nález sp. zn. II. ÚS 499/2012, nález sp. zn. 2 II. ÚS 285/2017). V tejto súvislosti správny

súd poukazuje aj na rozhodovaciu činnosť Najvyššieho správneho súdu SR, napr. rozhodnutie sp. zn.
1Sžk/12/2019 zo dňa 17.12.2019, podľa ktorého v prípade, ak bolo vydané procesné rozhodnutie, t. j.
správny súd nerozhodoval o veci samej, povinnosť nariadiť pojednávanie v zmysle § 107 ods. 1 písm.
a) SSP sa na správny súd nevzťahuje.
29. Podľa § 179 ods. 1 zákona č. 162/ 2015 Z. z. Správny súdny poriadok v znení neskorších

predpisov (ďalej len „SSP“) ak správnu žalobu podá niekto, kto tvrdí, že mu rozhodnutie orgánu verejnej
správy alebo opatrenie orgánu verejnej správy nebolo doručené, hoci sa s ním ako s účastníkom
administratívneho konania malo konať (ďalej len „opomenutý účastník“), správny súd overí správnosť
tohto tvrdenia a skutočnosť, či od vydania napadnutého rozhodnutia alebo opatrenia neuplynuli viac ako
tri roky, a ak sú tieto podmienky splnené, uznesením rozhodne, že orgán verejnej správy je povinný

doručiť opomenutému účastníkovi vo veci vydané rozhodnutie alebo opatrenie.
30. Podľa § 98 ods. 1 písm. e) SSP správny súd uznesením odmietne žalobu, ak bola podaná zjavne
neoprávnenou osobou.
31. Podľa § 1 ods. 1 písm. a) zákona č. 24/2006 Z. z. o posudzovaní vplyvov na životné prostredie
a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom do 31.12.2018 (ďalej len „Zákon EIA“)

tento zákon upravuje postup odborného a verejného posudzovania predpokladaných vplyvov na životné
prostredie1) (ďalej len „posudzovanie vplyvov“).
32. Podľa § 2 Zákona EIA účelom zákona je najmä
a) včasne a účinne zabezpečiť vysokú úroveň ochrany životného prostredia a prispieť k integrácii
environmentálnych aspektov do prípravy a schvaľovania strategických dokumentov so zreteľom na

podporu trvalo udržateľného rozvoja,3)
b) zistiť, opísať a vyhodnotiť priame a nepriame vplyvy navrhovaného strategického dokumentu a
navrhovanej činnosti na životné prostredie,
c) objasniť a porovnať výhody a nevýhody návrhu strategického dokumentu a navrhovanej činnosti a to
aj v porovnaní s nulovým variantom,

d) určiť opatrenia, ktoré zabránia znečisťovaniu životného prostredia, zmiernia znečisťovanie životného
prostredia alebo zabránia poškodzovaniu životného prostredia,4)
e) získať odborný podklad na schválenie strategického dokumentu a na vydanie rozhodnutia o povolení
činnosti podľa osobitných predpisov.2)
33. Podľa § 3 písm. c), f), r), s) Zákona EIA na účely tohto zákona

c) posudzovanie vplyvov navrhovanej činnosti alebo jej zmeny je postup uvedený v tretej časti tohto
zákona, v priebehu ktorého sa hodnotia pravdepodobné vplyvy navrhovanej činnosti alebo jej zmeny
na životné prostredie vrátane vplyvov na zdravie ľudí; tento postup zahŕňa vypracovanie zámeru,
určenie rozsahu hodnotenia navrhovanej činnosti alebo jej zmeny, vypracovanie správy o hodnotenívplyvov navrhovanej činnosti alebo zmeny navrhovanej činnosti na životné prostredie (ďalej len "správa
o hodnotení činnosti") alebo jej zmeny a záverečného stanoviska z posúdenia navrhovanej činnosti
alebo jej zmeny (ďalej len "záverečné stanovisko"), pričom pri všetkých fázach postupu je zabezpečená

účasť verejnosti a konzultovanie s verejnosťou a dotknutými orgánmi, a ak ide o posudzovanie vplyvov
presahujúcich štátne hranice, aj s dotknutou stranou,
f) navrhovaná činnosť alebo zmena navrhovanej činnosti (ďalej len "navrhovaná činnosť alebo jej
zmena")jerealizáciastavieb,inýchzariadení,realizačnýzámeraleboinýzásahdoprírodnéhoprostredia
alebo do krajiny meniaci fyzické aspekty lokality vrátane ťažby nerastnej suroviny,

r) verejnosť je jedna fyzická osoba, právnická osoba alebo viac fyzických osôb, alebo právnických osôb,
ich organizácie alebo skupiny,
s) dotknutá verejnosť je verejnosť, ktorá je dotknutá alebo pravdepodobne dotknutá konaním týkajúcim
sa životného prostredia, alebo má záujem na takomto konaní; platí, že mimovládna organizácia
podporujúca ochranu životného prostredia a spĺňajúca požiadavky ustanovené v tomto zákone má
záujem na takom konaní.

34.Podľa§22ods.1,2ZákonaEIA(1)Akmábyťpredmetomposudzovaniavplyvovnavrhovanáčinnosť
alebo jej zmena, navrhovateľ je povinný pred začatím povoľovacieho konania k navrhovanej činnosti
alebo jej zmene doručiť príslušnému orgánu zámer s náležitosťami podľa odsekov 3 až 5; zámer je
navrhovateľ povinný doručiť písomne a elektronicky a zároveň vopred dohodnúť s príslušným orgánom
potrebný počet písomných vyhotovení pre dotknuté obce. Túto povinnosť navrhovateľ nemá, ak doručil

k navrhovanej činnosti alebo jej zmene zámer v priebehu zisťovacieho konania podľa § 29.
(2) Príslušný orgán na základe zámeru podľa odseku 1 vykoná posudzovanie vplyvov navrhovanej
činnosti alebo jej zmeny vrátane postupu podľa § 23.
35. Podľa § 24 ods. 1, 2, 3, 4 Zákona EIA (1) Príslušný orgán informuje bezodkladne verejnosť na svojom
webovom sídle , prípadne aj na svojej úradnej tabuli o

a) tom, že navrhovaná činnosť alebo jej zmena podlieha zisťovaciemu konaniu, posudzovaniu vplyvov,
konaniu podľa § 19 a o skutočnosti, že navrhovaná činnosť alebo jej zmena podlieha posudzovaniu
vplyvov presahujúcich štátne hranice, ak ide o tento prípad,
b) svojej právomoci na vydanie rozhodnutia k navrhovanej činnosti alebo jej zmene v zisťovacom konaní
alebo v posudzovaní jej vplyvov a o povoľujúcom orgáne,

c)tom,žeodpovoľujúcehoorgánuapríslušnéhoorgánumožnozískaťinformácieonavrhovanejčinnosti
alebo jej zmene, ktorá je predmetom konania,
d) povoleniach potrebných na realizáciu navrhovanej činnosti alebo jej zmeny,
e) odbornom stanovisku podľa § 18 ods. 1 písm. g), zámere podľa § 22 a § 23, rozsahu hodnotenia
podľa § 30 a správe o hodnotení činnosti podľa § 31,

f) čase, mieste a spôsobe, ktorým sa relevantné informácie sprístupnia verejnosti vrátane informácie o
konaní verejného prerokovania,
g) podrobnostiach zabezpečenia účasti verejnosti v konaní vrátane informácií o povoľujúcom orgáne,
ktorému možno zasielať pripomienky alebo otázky, a o podrobnostiach o lehote na zaslanie pripomienok
alebo otázok,

h) praktických informáciách o prístupe k správnemu konaniu a súdnemu konaniu podľa tohto zákona,
najmä o prístupe verejnosti k opravným prostriedkom pred správnym orgánom a pred súdom a určenia
štádia konania, v ktorom možno napadnúť rozhodnutia, skutky alebo nečinnosť,
i) iných informáciách dôležitých na vydanie záverečného stanoviska alebo povolenia.
(2) Dotknutá verejnosť má postavenie účastníka v konaniach uvedených v tretej časti a následne

postavenie účastníka v povoľovacom konaní k navrhovanej činnosti alebo jej zmene, ak uplatní postup
podľa odseku 3 alebo odseku 4, ak jej účasť v konaní už nevyplýva z osobitného predpisu.24) Právo
dotknutej verejnosti na priaznivé životné prostredie, ktorá prejavila záujem na navrhovanej činnosti alebo
jej zmene postupom podľa odseku 3 alebo odseku 4, môže byť povolením navrhovanej činnosti alebo
jej zmeny alebo následnou realizáciou navrhovanej činnosti alebo jej zmeny priamo dotknuté.

(3) Verejnosť prejaví záujem na navrhovanej činnosti alebo jej zmene a na konaní o jej povolení
a) odôvodneného písomného stanoviska k zámeru podľa § 23 ods. 4,
b) odôvodnených pripomienok k rozsahu hodnotenia navrhovanej činnosti alebo jej zmeny podľa § 30
ods. 8,
c) odôvodneného písomného stanoviska k správe o hodnotení činnosti podľa § 35 ods. 2,

d) odôvodneného písomného stanoviska k oznámeniu o zmene podľa § 29 ods. 9.
(4) Verejnosť má právo podať odvolanie proti rozhodnutiu o tom, či sa navrhovaná činnosť alebo jej
zmena má posudzovať podľa tohto zákona (ďalej len “rozhodnutie vydané v zisťovacom konaní“), alebo
proti záverečnému stanovisku aj vtedy, ak nebola účastníkom zisťovacieho konania alebo konania ovydaní záverečného stanoviska alebo jeho zmeny. Za deň doručenia rozhodnutia sa pri podaní takého
odvolania považuje pätnásty deň zverejnenia rozhodnutia vydaného v zisťovacom konaní podľa § 29
ods. 15 alebo záverečného stanoviska príslušným orgánom podľa § 37 ods. 6. Verejnosť podaním

odvolania zároveň prejaví záujem na navrhovanej činnosti a na konaní o jej povolení.
Poznámka 24) § 14 zákona č. 71/1967 Zb.
36. Podľa § 14 ods. 1, 2 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok) v znení
neskorších predpisov (ďalej len „Správny poriadok“) (1) Účastníkom konania je ten, o koho právach,
právom chránených záujmoch alebo povinnostiach sa má konať alebo koho práva, právom chránené

záujmy alebo povinnosti môžu byť rozhodnutím priamo dotknuté; účastníkom konania je aj ten, kto tvrdí,
že môže byť rozhodnutím vo svojich právach, právom chránených záujmoch alebo povinnostiach priamo
dotknutý, a to až do času, kým sa preukáže opak.
(2) Účastníkom konania je aj ten, komu osobitný zákon také postavenie priznáva.
37. Podľa § 25 ods. 2 Zákona EIA ak sa zúčastňuje jedného konania viac ako 20 členov dotknutej
verejnosti, doručovať možno verejnou vyhláškou; členovia občianskej iniciatívy vytvorenej postupom

podľa § 24 ods. 11 sa na tieto účely považujú za jedného člena dotknutej verejnosti.
38. Podľa § 30 ods. 7, 8 Zákona EIA (7) Navrhovateľ v spolupráci s dotknutou obcou bezodkladne
informuje verejnosť o určenom rozsahu hodnotenia navrhovanej činnosti alebo jej zmeny a jeho
harmonograme spôsobom v mieste obvyklým.
(8) Verejnosť, dotknutá obec, dotknutý samosprávny kraj, dotknutý orgán a ďalšie osoby môžu predložiť

pripomienky k rozsahu hodnotenia navrhovanej činnosti alebo jej zmeny do desiatich pracovných dní od
jeho zverejnenia podľa odseku 7 príslušnému orgánu, ktorý ich po vyhodnotení doručí navrhovateľovi.
39. Podľa § 36 ods. 7 Zákona EIA odborný posudok je podkladom na vydanie záverečného stanoviska
podľa § 37.
40. Podľa § 37 ods. 1, 4, 5, 6, 7, 8 Zákona EIA (1) Výsledkom posudzovania vplyvov navrhovanej činnosti

alebo jej zmeny je záverečné stanovisko. Záverečné stanovisko je rozhodnutie, ktoré je záväzné pre
ďalšie povoľovacie konanie. Právoplatnosťou záverečného stanoviska vzniká oprávnenie navrhovateľa
navrhovanej činnosti alebo jej zmeny, ktorá musí byť predmetom posudzovania vplyvov podľa § 18 ods.
1, podať návrh na začatie povoľovacieho konania k navrhovanej činnosti alebo jej zmene vo variante
odsúhlasenom príslušným orgánom v záverečnom stanovisku.

(4) V záverečnom stanovisku príslušný orgán okrem celkového hodnotenia vplyvov navrhovanej činnosti
alebo jej zmeny uvedie, či s jej realizáciou súhlasí alebo nesúhlasí, za akých podmienok s ňou súhlasí
a v ktorom realizačnom variante, ako aj požadovaný rozsah poprojektovej analýzy (§ 39 ods. 2).
(5) Podrobnosti o obsahu záverečného stanoviska sú uvedené v prílohe č. 12.
(6) Príslušný orgán doručí záverečné stanovisko do 30 dní od jeho vydania navrhovateľovi, rezortnému

orgánu, povoľujúcemu orgánu, dotknutému orgánu a dotknutej obci a zverejní ho bezodkladne na
webovom sídle ministerstva a na úradnej tabuli, ak ju má k dispozícii.
(7) Dotknutá obec, ktorej bolo doručené záverečné stanovisko, ho zverejní v lehote troch pracovných
dní od jeho doručenia na svojom webovom sídle, ak ho má zriadené, a na úradnej tabuli obce a oznámi,
kde a kedy možno doň dohliadať, robiť z neho výpisy, odpisy alebo na vlastné náklady vyhotoviť kópie.

(8) Platnosť záverečného stanoviska je sedem rokov odo dňa nadobudnutia jeho právoplatnosti.
Záverečné stanovisko nestráca platnosť, ak sa počas jeho platnosti začne konanie o umiestnení alebo
povolení činnosti podľa osobitných predpisov.2)
41. Podľa § 64 Zákona EIA na konania podľa tohto zákona sa vzťahuje všeobecný predpis o správnom
konaní okrem

a) konania podľa druhej a štvrtej časti zákona,
b) osobitosti konania podľa § 20 ods. 1 a 3,
c) upustenia od variantného riešenia podľa § 22 ods. 6,
d) určenia obcí, v ktorých bude zámer k nahliadnutiu podľa § 23 ods. 2,
e) určenia rozsahu hodnotenia a harmonogramu podľa § 30,

f) konfliktu záujmov podľa § 63a.
42. Podľa čl. 44 ods. 1, ods. 6 Ústavy Slovenskej republiky (1) Každý má právo na priaznivé životné
prostredie.
(6)Podrobnosti o právach a povinnostiach podľa odsekov 1 až 5 ustanoví zákon.
43. Podľa čl. 51 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (1) Domáhať sa práv uvedených v čl. 35, 36, 37

ods. 4, čl. 38 až 42 a čl. 44 až 46 tejto ústavy sa možno len v medziach zákonov, ktoré tieto ustanovenia
vykonávajú.
44. Podľa čl. 1 Aarhuského dohovoru každá Strana zaručí práva na prístup k informáciám, účasť
verejnosti na rozhodovacom procese a prístup k spravodlivosti v záležitostiach životného prostredia vsúlade s ustanoveniami tohto dohovoru s cieľom prispieť k ochrane práva každého človeka, príslušníka
tejto i budúcich generácií, žiť v životnom prostredí, ktoré je primerané pre zachovanie jeho zdravia a
dosiahnutie blahobytu.

45. Podľa čl. 2 ods. 4, ods. 5 Aarhuského dohovoru na účely tohto dohovoru (4) “verejnosť“ znamená
jednu alebo viac fyzických osôb alebo právnických osôb a v súlade s vnútroštátnymi právnymi predpismi
alebo praxou ich združenia, organizácie alebo skupiny;(5)“zaintresovaná verejnosť“ znamená verejnosť,
ktorájealebobymohlabyťovplyvnenározhodovacímprocesomtýkajúcimsaživotnéhoprostrediaalebo
sa o tento proces zaujíma; pre potreby tejto definície sa mimovládne organizácie podporujúce ochranu

životného prostredia a spĺňajúce všetky požiadavky vnútroštátneho práva považujú za zaujímajúce sa
o rozhodovací proces.
46. Podľa čl. 3 ods. 2 Aarhuského dohovoru každá Strana sa usiluje zabezpečiť, aby úradníci a orgány
podporovali a usmerňovali verejnosť pri požadovaní prístupu k informáciám, uľahčovali jej účasť na
rozhodovacom procese a pri požadovaní prístupu k spravodlivosti v záležitostiach životného prostredia.
47. Podľa čl. 6 ods. 1, 2, 4, 5 Aarhuského dohovoru

(1) Každá Strana
a) uplatní ustanovenia tohto článku vo vzťahu k rozhodnutiam, či povoliť navrhované činnosti uvedené
v Prílohe I;
b) v súlade so svojím vnútroštátnym právom tiež uplatní ustanovenia tohto článku na rozhodnutia
o navrhovaných činnostiach neuvedených v Prílohe I, ktoré môžu mať významný vplyv na životné

prostredie. Strany na tento účel určia, či určitá navrhovaná činnosť podlieha týmto ustanoveniam, a
c) môže sa rozhodnúť, a to od prípadu k prípadu, ak to vnútroštátne právo umožňuje, neuplatňovať
ustanovenia tohto článku na navrhované činnosti slúžiace účelom obrany štátu, ak sa táto Strana
domnieva, že takéto uplatnenie môže mať nepriaznivý vplyv na tieto účely.
(2) Zainteresovaná verejnosť je informovaná hneď na začiatku rozhodovacieho procesu týkajúceho sa

životného prostredia podľa okolností, či už verejným oznamom alebo jednotlivo, a to vhodným, včasným
a účinným spôsobom, okrem iného
a) o navrhovanej činnosti a žiadosti, o ktorej sa bude rozhodovať;
b) o podstate možných rozhodnutí alebo o návrhu rozhodnutia;
c) o orgáne verejnej moci zodpovednom za prijatie rozhodnutia;

d) o uvažovanom postupe vrátane toho, ako a kedy môže byť poskytnutá táto informácia
i) o začiatku procesu;
ii) o možnosti účasti verejnosti;
iii) o čase a mieste akéhokoľvek plánovaného verejného prerokovania;
iv) o orgáne verejnej moci, od ktorého možno získať príslušné informácie a kde boli informácie na účely

preskúmania verejnosťou uložené;
v)opríslušnomorgáneverejnejmocialeboakomkoľvekinomúradnomorgáne,ktorémumožnopredložiť
pripomienky alebo otázky a časový rozpis na predloženie pripomienok a otázok, a
vi) o skutočnosti, aké informácie o životnom prostredí vzťahujúce sa na navrhovanú činnosť sú k
dispozícii, a

e) o skutočnosti, že činnosť podlieha vnútroštátnemu alebo cezhraničnému procesu hodnotenia vplyvov
na životné prostredie.
(4) Každá Strana umožní včasnú účasť verejnosti v čase, keď sú ešte otvorené všetky možnosti a účasť
verejnosti sa môže uskutočniť efektívne.
(5) Každá Strana, ak je to primerané, podnecuje potenciálnych žiadateľov, aby zistili zainteresovanú

verejnosť, vstúpili s ňou do diskusie a ešte pred požiadaním o povolenie jej poskytli informáciu o cieľoch
ich žiadosti.
48. Podľa čl. 9 Aarhuského dohovoru každá Strana zabezpečí, aby po prijatí rozhodnutia orgánom
verejnej moci bola verejnosť okamžite informovaná v súlade s príslušnými postupmi. Každá Strana
sprístupní verejnosti text rozhodnutia spolu s odôvodneniami a úvahami, na ktorých je rozhodnutie

založené.
49. Správna žaloba opomenutého účastníka konania predstavuje osobitný typ všeobecnej správnej
žaloby, ktorá má zabezpečiť ochranu práv a právom chránených záujmov tým osobám, s ktorými
orgán verejnej správy v administratívnom konaní nekonal ako s účastníkmi konania, hoci sa s nimi
ako s účastníkmi administratívneho konania malo konať a ktorým nebolo doručené rozhodnutie orgánu

verejnej správy vydané v tomto administratívnom konaní. Základným účelom takejto správnej žaloby
opomenutého účastníka v intenciách ust. § 179 ods. 1 SSP je výlučne samotné zabezpečenie doručenia
rozhodnutia orgánu verejnej správy. Správny súd teda v konaní podľa § 179 ods. 1 SSP nepreskúmava
zákonnosť samotného vydaného rozhodnutia orgánu verejnej správy v administratívnom konaní. Podnekonaním ako s účastníkom konania/účastníkmi konania podľa § 179 ods. 1 SSP je potrebné
rozumieť taký postup orgánu verejnej správy, ktorý protiprávne neumožnil žalobcovi/žalobcom uplatniť
v administratívnom konaní jeho/ich účastnícke práva a súčasne takýto svoj postup zavŕšil samotným

nedoručením v konaní vydaného rozhodnutia žalobcovi/žalobcom. Správny súd pri správnej žalobe
opomenutého účastníka skúma len to, či sú kumulatívne splnené dve skutočnosti, a to: 1/ či od
vydania rozhodnutia orgánu verejnej správy neuplynuli viac ako tri roky a 2/ či žalobcovi/žalobcom patrí
postavenie opomenutého účastníka/opomenutých účastníkov.
50. Z administratívneho spisu správny súd zistil, že žalovaný vydal rozhodnutie č.: OU - ZA -OSZP2

- 2019/004276 - 33/Gr (Záverečné stanovisko) dňa 18.12.2019. Žalobcovia podali správnu žalobu
Krajskému súdu v Žiline (ako príslušnému správnemu súdu) dňa 19.12.2022 (pondelok), teda správna
žaloba bola podaná včas (§ 69 ods. 1, 3, 5, 6 SSP), keďže od vydania napadnutého rozhodnutia
neuplynuli viac ako tri roky.
51. Správny súd ďalej skúmal, či v prípade žalobcov ide o opomenutých účastníkov administratívneho
konania, t. j. konania, v ktorom bolo vydané rozhodnutie - Záverečné stanovisko v zmysle § 37 ods. 1

Zákona EIA, a či v tomto administratívnom konaní mal žalovaný so žalobcami ako s účastníkmi konať,
vrátane doručenia rozhodnutia - Záverečného stanoviska.
52. Z administratívneho spisu žalovaného i zo súdneho spisu vyplýva, že žalobcovia 1/ a 2/ boli v
čase vydania Záverečného stanoviska vlastníkmi pozemku parc. č. 4464/1, pozemku parc. č. 4464/2 a
chaty súp. č. 518, nachádzajúcich sa v k. ú. H. I. (ďalej aj „nehnuteľnosti“) v chatovej osade Jánošíkovo,

ktorá leží v Strečnianskom priesmyku, na pravom brehu rieky Váh a tvorí ju niekoľko chát. Žalobcovia
3/ a 4/ sa stali vlastníkmi predmetných nehnuteľností na základe Darovacej zmluvy a zmluvy o zriadení
vecného bremena uzavretej so žalobcami 1/ a 2/ a vkladu povoleného dňa 30.11.2020, od ktorého dňa
sú žalobcovia 1/ a 2/ oprávnení z vecného bremena spočívajúceho v doživotnom užívaní predmetných
nehnuteľností. Žalobcovia 3/ a 4/ v správnej žalobe tvrdili, že aj pred nadobudnutím vlastníckeho práva

k uvedeným nehnuteľnostiam (pôvodne vo vlastníctve žalobcov 1/ a 2/) tieto užívali a aj v čase vydania
Záverečného stanoviska boli chatármi v chatovej osade Jánošíkovo.
53. Z administratívneho spisu vyplýva, že Žilinský samosprávny kraj ako navrhovateľ dňa 22.12.2015
doručil žalovanému žiadosť o odborné stanovisko k cyklodopravnej trase „Žilina - Vrútky - Martin,
úsek Strečno - Lipovec, Vrútky - Martin mimo cestného telesa I/18“ (cyklodiaľnica). Táto cyklodiaľnica

bola plánovaná v katastrálnych územiach obcí Strečno, Nezbudská Lúčka, Lipovec a v katastrálnom
území miest Vrútky a Martin, v okresoch Martin a Žilina, v Žilinskom kraji a mala prechádzať aj okolo
chatovej osady Jánošíkovo. Žalovaný rozhodnutím č.: OU- ZA- OSZP1 - 2016/001502 - 008/Ryb zo
dňa 23.02.2016 (právopl. 21.03.2016) vyslovil, že navrhovaná činnosť (cyklodiaľnica) je predmetom
posudzovania vplyvov na životné prostredie podľa osobitného predpisu (zákon č. 24/2006 Z. z. o

posudzovaní vplyvov na životné prostredie a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších
predpisov). Dňa 18.04.2016 žalovaný po prerokovaní s navrhovateľom, Ministerstvom dopravy a
regionálneho rozvoja SR (ďalej aj „MDaRR SR“), Ministerstvom životného prostredia SR (ďalej aj
„MŽP SR“), obcami Strečno, Nezbudská Lúčka, Lipovec, mestami Vrútky a Martin, Štátnou ochranou
prírody SR, Banská Bystrica (ďalej aj „ŠOP SR“) a Občianskym združením Nádej pre Sad Janka Kráľa,

Bratislava (ďalej aj „OZ Nádej pre Sad Janka Kráľa“) vypracoval „Rozsah hodnotenia navrhovanej
činnosti“ (ďalej aj „Rozsah hodnotenia“), v ktorom boli stanovené: 1/ Varianty pre ďalšie hodnotenie,
2/ Rozsah hodnotenia: 2.1. Všeobecné podmienky a 2.2. Špecifické podmienky (o. i. navrhovateľ mal
podľa bodu 2.2.7. Bližšie špecifikovať parametre navrhovaných lokalít (lokalizácia, mapové zobrazenia,
charakteristika) a v správe o hodnotení konkretizovať nároky na chránené územia v súvislosti s

plánovanými aktivitami, ako aj vplyvy na záujmy ochrany prírody a krajiny a územia chránené podľa
medzinárodných dohovorov a všetky prvky ÚSES v dotknutom území. Pre hodnotenie vplyvu na územia
sústavy NATURA 2000 bolo požadované vykonať primerané posúdenie podľa vypracovanej metodiky.)
Rozsah hodnotenia bol zverejnený na webstránke M., ako aj na stránke Okresného úradu Žilina
(žalovaný). K Rozsahu hodnotenia podali pripomienky v zmysle § 30 ods. 6 Zákona EIA nasledovné

subjekty: Modrá planéta - HEARTH, Občianske združenie za udržateľný rozvoj regiónov, Žilina (ďalej
aj „OZ Modrá planéta -HEARTH“), K. F. N., O., Slovenský cykloklub Piešťany, ŠOP SR a MŽP SR.
Žalovanýdoručenépripomienkydňa10.05.2016postúpilspolusichvyhodnotenímnavrhovateľovinaich
zapracovanie do Správy o hodnotení navrhovanej činnosti. Podľa oznámenia zo dňa 25.11.2016 sa na
návrh navrhovateľa rozsah hodnotenia zmenil - doplnil v bode 1. Varianty pre ďalšie hodnotenie, pričom

pre ďalšie hodnotenie vplyvu navrhovanej činnosti (cyklodiaľnica) boli určené 3 varianty riešenia (Nulový
variant -stav, ak by sa činnosť nerealizovala; Variant 1 - predložený navrhovateľom so stanoveným
Rozsahom hodnotenia; Variant 2 - riešenie zmeny navrhovanej činnosti, ktorá spočíva v nasledovnom:
do technickej štúdie, ktorá bola podkladom pre stanovenie Rozsahu hodnotenia v apríli 2016, bolidoplnené 2 úseky cyklotrasy C.9 a C.10). Uvedené doplnenie bolo vyhodnotené ako opodstatnené a
je neoddeliteľnou súčasťou stanoveného Rozsahu hodnotenia pre navrhovanú činnosť „Žilina - Vrútky
- Martin, úsek Strečno - Lipovec, Vrútky - Martin, mimo cestného telesa I/18“ (cyklodopravná trasa) zo

dňa 18.04.2016, pod č.: OU-ZA-OSZP2-2016/018158/Gr.
54. Navrhovateľ (ŽSK) dňa 15.10.2018 predložil žalovanému Správu o hodnotení navrhovanej činnosti
„Žilina-Vrútky-Martin,úsekStrečno-Lipovec,Vrútky-MartinmimocestnéhotelesaI/18(cyklodopravná
trasa)“ (ďalej aj „Správa o hodnotení“), ktorá bola spracovaná v súlade s Rozsahom hodnotenia zo dňa
18.04.2016. Žalovaný v prílohe podania zo dňa 16.10.2018 zaslal dátový nosič obsahujúci uvedenú

Správu o hodnotení mestám Žilina, Vrútky a Martin a dotknutým obciam Strečno, Nezbudská Lúčka a
Lipovec, oznámil, že dňom doručenia Správy o hodnotení navrhovateľom žalovanému dňa 15.10.2018
začalsprávnekonanievoveciposudzovaniapredpokladanýchvplyvovnaživotnéprostredieažeSpráva
je zverejnená na stránke: G. - P. - Q. - D. - R. - S. - I. - Q. - D. - D. – O.. Súčasne dotknuté obce
požiadal, aby informovali verejnosť do troch pracovných dní od doručenia tohto oznámenia o Správe o
hodnotení navrhovanej činnosti spôsobom v mieste obvyklým a zároveň verejnosti oznámili, kedy a kde

je možné do Správy o hodnotení navrhovanej činnosti nahliadať, s tým, že Správa k navrhovanej činnosti
musí byť verejnosti sprístupnená najmenej po dobu 30 dní od zverejnenia informácie o jej doručení a
účastníci konania a zúčastnené osoby majú možnosť, aby sa pred vydaním rozhodnutia mohli vyjadriť
k jeho podkladu i k spôsobu jeho zistenia, prípadne navrhnúť jeho doplnenie. Zároveň dotknuté obce
vyzval o zaslanie písomného stanoviska k predmetnej Správe v lehote 30 dní od jej doručenia. Žalovaný

ďalej o predložení Správy podaním zo dňa 16.10.2018 informoval aj dotknuté orgány, rezortný orgán,
povoľujúci orgán, ako aj doterajšiu zainteresovanú verejnosť (OZ Nádej pre Sad Janka Kráľa, OZ Modrá
planéta - HEARTH, K. F. N., O. a Slovenský cykloklub Piešťany). Navrhovateľ následne podaním zo dňa
22.10.2018 v spolupráci s dotknutými obcami zvolal verejné prerokovanie Správy o hodnotení na deň
13.11.2018 v klubovni ŽSK, pričom uvedenú pozvánku zaslal o. i. obciam Strečno, Nezbudská Lúčka,

Lipovec, mestu Vrútky a požiadal ich, aby túto skutočnosť oznámili verejnosti na úradnej tabuli obce,
na webovom sídle obce, resp. iným spôsobom v mieste obvyklom. Rezortný orgán, dotknuté orgány,
dotknuté obce (obce Lipovec, Strečno, Nezbudská Lúčka a mesto Žilina) i zástupcovia vyššie uvedenej
zainteresovanej verejnosti predložili k Správe o hodnotení svoje písomné vyjadrenia.
55. Žalovaný dňa 28.11.2018 následne určil odborne spôsobilú osobu na spracovanie odborného

posudku pre navrhovanú činnosť. Dňa 20. mája 2019 navrhovateľ predložil žalovanému Odborný
posudok k Správe o hodnotení navrhovanej činnosti „Žilina - Vrútky - Martin, úsek Strečno - Lipovec,
Vrútky, Vrútky - Martin mimo cestného telesa I/18 (cyklodopravná trasa)“ (opravený o vytknuté
nedostatky dňa 01.03.2019). Žalovaný podaniami zo dňa 27.05.2019 a 26.08.2019 požiadal MŽP SR
o stanovisko k návrhu Záverečného stanoviska podľa Zákona EIA, ktoré tvorilo prílohu uvedených

podaní. MŽP SR žalovanému doručilo dňa 04.10.2019 stanovisko k navrhovanému Záverečnému
stanovisku, ktoré bolo doplnené podaním zo dňa 02.12.2019. Žalovaný následne dňa 18.12.2019 vydal
Rozhodnutie č: OU- ZA- OSZP2-2019/004276 - 33/Gr, ktorého obsahom bolo Záverečné stanovisko
k navrhovanej činnosti „Žilina - Vrútky - Martin, úsek Strečno - Lipovec, Vrútky, Vrútky - Martin mimo
cestného telesa I/18 (cyklodopravná trasa)“ (časť II.), s vymedzeným účelom navrhovanej činnosti -

vybudovanie novej cyklodopravnej trasy spájajúcej obce Strečno (okres Žilina) a mesto Vrútky (okres
Martin), pričom užívateľmi navrhovanej činnosti budú Žilinský samosprávny kraj, resp. obyvatelia
dotknutých obcí Strečno, Nezbudská Lúčka, Lipovec a mesta Martin, obyvatelia regiónu Žilinského
samosprávneho kraja a návštevníci z ostatných regiónov Slovenska, prípadne zo susedných štátov.
Navrhovaná činnosť bude situovaná v Žilinskom kraji v okresoch Žilina a Martin, na území obce

Strečno, Nezbudská Lúčka, Lipovec a mesta Vrútky a v katastrálnych územiach Strečno, Nezbudská
Lúčka, Lipovec a Vrútky, a to v rámci zastavaného územia dotknutých obcí a mesta, ako aj mimo
zastavaného územia dotknutých obcí a mesta. Trasa v celej svojej dĺžke prechádza údolím rieky
Váh, Vážskeho derivačného kanála rieky Turiec a je umiestnená v koridore, ktorý v súčasnosti nemá
riešenú cyklodopravnú trasu. Začína v obci Strečno, kde tento úsek je pokračovaním existujúceho

cyklochodníka vybudovaného popri ľavom brehu Vodného diela Žilina. Ďalej trasa prechádza územím
obce Nezbudská Lúčka proti prúdu rieky Váh, okrajom chráneného prírodného územia, popod chatovú
osadu Jánošíkovo, územie obce Lipovec smerom do mesta Vrútky, kde trasa končí v križovatke ulíc
Matušovičovský rad - Čachovský rad pri cestnom moste ponad rieku Turiec. Navrhovaná cyklodopravná
trasa je navrhovaná v dvoch variantoch, pričom rozdielne trasovanie majú iba v dvoch úsekoch C.9

a C.10. Vo variante 1 je trasa vedená cez obec Lipovec do Vrútok priamo po ceste III/2130 až po
železničnú trať, ktorú podchádza, resp. križuje mimoúrovňovo, popri nej cca 200 metrov, následne
odbočuje vľavo a vedie po existujúcej miestnej komunikácii až k úrovňovému železničnému priecestiu,
za ktorým už trasa pokračuje tak, ako je navrhnutá v oboch variantoch. Vo variante 2 trasa z Lipovcado Vrútok nebude viesť priamo po ceste III/2130, ale popri nej z jej pravej strany v smere z Lipovca do
Vrútok až k železničnej trati, ktorú podíde, už takisto ako vo variante 1 a následne odbočí vpravo po
novonavrhovanom mostnom objekte ponad železnicu, následne pôjde popri železničnej trati a vyjde za

úrovňovým železničný priecestím, kde už pokračuje až do konca úseku v zmysle variantu 2. Celkovo
má byť o dĺžke cca 16,5 km. Podľa bodu II. 6. „ ... V katastri Nezbudská Lúčka je trasa vedená v
tesnej blízkosti Národnej prírodnej rezervácie Krivé, ale nevstupuje doň. Chodník následne opustí k. ú.
H. I. vstupuje do k. ú. I.. Ďalej je chodník vedený v trase existujúcej spevnenej lesnej cesty. Doprava
na tejto komunikácii je minimálna, cesta slúži prevažne ako prístup k osade Jánošíkovo a chatovej

oblasti Lipovec...“(str. 4 Záverečného stanoviska). Po následnom zhrnutí procesu posudzovania (časť
III.), vrátane vypracovania Správy o hodnotení a jej verejného prerokovania s verejnosťou, uvedenia
obsahu doručených stanovísk a pripomienok, vrátane ich vyhodnotenia, a po komplexnom zhodnotení
vplyvov navrhovanej činnosti na životné prostredie, vrátane zdravia (časť IV.), ako aj na chránené
územia (časť V.), z hľadiska ich pravdepodobnosti, rozsahu a trvania navrhovanej činnosti, miesto
vykonávania navrhovanej činnosti, so zameraním najmä na súlad s územnoplánovacou dokumentáciou,

úroveň spracovania Správy o hodnotení činnosti, stanoviská orgánov štátnej správy a samosprávy
a dotknutej verejnosti a ich vyhodnotenie, výsledok spoločného verejného prerokovania navrhovanej
činnosti, výsledok Odborného posudku k navrhovanej činnosti, po konzultáciách a za súčasného stavu
poznania žalovaný súhlasil s realizáciou navrhovanej činnosti „Žilina - Vrútky - Martin, úsek Strečno
- Lipovec, Vrútky, Vrútky - Martin mimo cestného telesa I/18 (cyklodopravná trasa)“ (časť VI.) za

predpokladu splnenia podmienok a realizácie opatrení uvedených v kapitole VI. Časť 3 vo variante 2
a zároveň uložil opatrenia a podmienky na prípravu, realizáciu a prípadne na ukončenie navrhovanej
činnosti alebo jej zmeny, ak je spojené s likvidáciou, sanáciou alebo rekultiváciou vrátane opatrení
na vylúčenie alebo zníženie významne nepriaznivých vplyvov navrhovanej činnosti alebo jej zmeny. V
odôvodnení Záverečného stanoviska (časť VII.) je uvedené podrobné zdôvodnenie akceptovania alebo

neakceptovania predložených písomných stanovísk k Správe o hodnotení navrhovanej činnosti, ktorých
bolo doručených 14 (tabuľka str. 57 až 72). Podľa časti VIII. Záverečného stanoviska (Informácia pre
povoľujúci orgán o dotknutej verejnosti) dotknutá verejnosť je podľa § 3 písm. c) Zákona EIA verejnosť,
ktorá je dotknutá alebo pravdepodobne dotknutá konaním týkajúcim sa životného prostredia alebo má
záujem na takomto konaní, pričom platí, že mimovládna organizácia podporujúca ochranu životného

prostredia a spĺňajúca požiadavky ustanovené v zákone má záujem na tomto konaní. Ďalej je uvedený
odkaz na ustanovenie § 24 ods. 2 Zákona EIA a § 14 Správneho poriadku s tým, že v rámci procesu
posudzovania vplyvov navrhovanej činnosti na životné prostredie bola identifikovaná dotknutá verejnosť
a to: 1/ K. F. N., O., 2/ Modrá planéta HEARTH, Občianske združenie za udržateľný rozvoj v oblasti
infraštruktúry cestovného ruchu, 3/ Slovenský cykloklub, Piešťany a 4/ OZ Nádej pre Sad Janka Kráľa,

Bratislava. V časti IX. je uvedené poučenie o odvolaní, vrátane citácie ust. § 53 a 54 ods. 2 Správneho
poriadkua§24ods.4 ZákonaEIA,akoajpoučenieopreskúmateľnostiZáverečnéhostanoviskasúdom.
56. Záverečné stanovisko (rozhodnutie žalovaného zo dňa 18.12.2019) bolo zverejnené na webovej
stránke:https://www.enviroportal.sk/sk/eia/detail/-zilina-vrutky-martin-usek-strecno-lipovec-vrutky
- martin - mimo - cestného dňa 20.12.2019, ďalej bolo doručené navrhovateľovi (ŽSK) a zainteresovanej

verejnosti (K. F. N., O., OZ Modrá planéta - HEARTH, Slovenský cykloklub Piešťany, OZ Nádej pre Sad
JankaKráľa),akoajpovoľujúcemuorgánu,rezortnémuorgánu,dotknutýmorgánomadotknutýmobciam
(obceStrečno,NezbudskáLúčka,LipovecamestámMartinaVrútky),pričomdotknutéobcebolivyzvané
v zmysle § 37 ods. 8 Zákona EIA o zverejnenie Záverečného stanoviska v lehote troch pracovných dní
od jeho doručenia na ich webovom sídle, ak ho majú zriadené, a na úradnej tabuli obce a aby oznámili,

kde a kedy možno doň nahliadnuť, robiť z neho výpisky alebo na vlastné náklady vyhotoviť kópie s
tým, že Záverečné stanovisko musí byť zverejnené po dobu 30 dní. Záverečné stanovisko nadobudlo
právoplatnosť a vykonateľnosť dňa 27.01.2020, keďže v zákonom stanovenej lehote nebolo proti nemu
podané odvolanie (po uplynutí lehoty podali odvolanie osoby, ktoré neboli účastníkmi konania - F. I. a D.
I.). Z administratívneho spisu vyplýva, že žalobcovia nepodali proti Záverečnému stanovisku odvolanie.

57. V preskúmavanej veci žalobcovia v správnej žalobe tvrdili, že mali byť účastníkmi konania
žalovaného o posúdení vplyvov navrhovanej činnosti (cyklodiaľnice) na životné prostredie, pričom svoje
postavenie účastníkov konania odôvodňovali tým, že Záverečným stanoviskom vydaným v predmetnom
konaní, môžu byť ich základné práva (práv na priaznivé životné prostredie, právo vlastniť majetok,
právo na súkromie a rodinný život, právo na zdravie a právo na spravodlivý proces) priamo dotknuté.

Uviedli, že priamy dotyk na týchto svojich právach Záverečným stanoviskom a realizáciou cyklodiaľnice
vyvodzujú žalobcovia 1/ a 2/ z toho, že v čase administratívneho konania i vydania Záverečného
stanoviska boli vlastníkmi nehnuteľností nachádzajúcich sa v chatovej osade Jánošíkovo a v súčasnej
dobesúoprávnenízvecnéhobremenaspočívajúcehovdoživotnomužívanípredmetnýchnehnuteľností,pokračujúc v chatárčení v chatovej osade a žalobcovia 3/ a 4/ zo svojho postavenia chatárov v
chatovej osade Jánošíkovi, ktorými boli preukázateľne aj ku dňu vydania Záverečného stanoviska a v
súčasnej dobe sú vlastníkmi predmetných nehnuteľností. Žalobcovia prezentovali svoj právny názor, že

účastníkom EIA konania sú: 1/ navrhovateľ (§ 20 ods. 1 a 2, § 30 ods. 1 a 2 Zákona EIA a § 14 ods.
1 (prvá definícia účastníka konania) Správneho poriadku), 2/ ten člen dotknutej verejnosti, ktorý sa do
príslušného EIA konania o navrhovanej činnosti prihlási postupom podľa § 24 ods. 3 v spojení s § 24 ods.
2 Zákona EIA, 3/ ten člen dotknutej verejnosti, ktorý sa do príslušného EIA konania prihlási postupom
podľa § 24 ods. 4, t. j. podaním odvolania proti Záverečnému stanovisku podľa § 24 ods. 4 v spojení s

§ 24 ods. 2 Zákona EIA a 4/ fyzická alebo právnická osoba, ktorej subjektívne hmotné práva, právom
chránené záujmy alebo povinnosti môžu byť v zmysle všeobecného procesného ustanovenia § 14 ods.
1 (druhá definícia účastníka konania) Správneho poriadku v spojení s § 64 Zákona EIA a v súlade s
príslušnýmiustanoveniamiÚstavy,ListinyiDohovoruZáverečnýmstanoviskompriamomateriálnealebo
priamo právne dotknuté. Žalobcovia vyvodzovali svoje postavenie účastníkov konania z ust. § 24 ods.
2 Zákona EIA v spojení s § s ust. § 14 ods. 1 Správneho poriadku a s § 64 Zákona EIA.

58. Proces posudzovania vplyvov na životné prostredie upravuje zákon č. 24/2006 Z. z., pričom podľa
§ 64 cit. zákona sa na konania podľa tohto zákona vzťahuje Správny poriadok ako všeobecný právny
predpis o správnom konaní (okrem prípadov uvedených v § 64 písm. a) až f) Zákona EIA), ktorému
však v jednotlivostiach môže predchádzať odlišná úprava uvedená v zákone č. 24/2006 Z. z. ako lex
specialis. Zákon č. 24/2006 Z. z. neobsahuje osobitnú úpravu účastníctva v konaniach podľa citovaného

zákona, preto sa v zásade musí aplikovať aj ust. § 14 ods. 1 Správneho poriadku.
59. Podľa § 14 ods. 1 Správneho poriadku, časť vety pred bodkočiarkou, je účastníkom konania ten, o
koho právach, právom chránených záujmoch alebo povinnostiach sa má konať (prvá definícia účastníka
konania) alebo koho práva, právom chránené záujmy alebo povinnosti môžu byť rozhodnutím priamo
dotknuté (druhá definícia účastníka konania). Samotné posudzovanie vplyvov konkrétnej navrhovanej

činnosti sa podľa § 22 ods. 1 Zákona EIA začína predložením zámeru, ktorý predkladá navrhovateľ
(v preskúmanom prípade ŽSK) a podľa § 37 ods. 1 cit. Zákona EIA sa končí vydaním záverečného
stanoviska (ktoré o. i. oprávňuje navrhovateľa podať návrh na začatie príslušného povoľovacieho
konania). Predmet tohto administratívneho konania je vymedzený v § 3 písm. c), § 18 ods.1, 2 Zákona
EIA a tomu zodpovedá i predmet Záverečného stanoviska (časť VI. bod 1). Pri posudzovaní vplyvov

navrhovanej činnosti na životné prostredie sa tak priamo koná o (subjektívnom) práve navrhovateľa
navrhovanej činnosti na to, aby mohol žiadať o jej povolenie v nasledujúcich povoľovacích konaniach.
Je nepochybné, že pri posudzovaní vplyvov navrhovanej činnosti na životné prostredie sa nerozhoduje
o povolení navrhovanej činnosti, nerozhoduje sa teda ani o tom, že by iné osoby bez ďalšieho
museli strpieť jej realizáciu. O tom, či sa takáto činnosť v skutočnosti aj zrealizuje, sa rozhoduje

až v následných povoľovacích konaniach (viď. napr. uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS
71/2021). Tvrdenie žalobcov, že Záverečné stanovisko je pre tieto konania záväzné (§ 37 ods. 1
Zákona EIA) je teda pravdivé, znamená to však len toľko, že v povoľovacom konaní nie je možné
povoliť navrhovanú činnosť za podmienok, ktoré by odporovali Záverečnému stanovisku a podmienkam
v ňom uvedených. Záväznosť Záverečného stanoviska však neznamená, že by sa v ňom uvedená

činnosť musela zrealizovať bez toho, aby proti nej bolo možné namietať aj z iných hľadísk, než
len zo samotného hľadiska vplyvov na životné prostredie ako celok, ako to naznačujú žalobcovia v
správnej žalobe. Vychádzajúc z povahy Záverečného stanoviska, ktoré je v zmysle § 37 ods. 1 Zákona
EIA výsledkom naplnenia predmetu príslušného administratívneho konania (o posudzovaní vplyvov
konkrétnej navrhovanej činnosti na životné prostredie) vedúceho k jeho vydaniu, má správny súd za

to, že Záverečné stanovisko nie je spôsobilé mať priamy vplyv na právne postavenie žalobcov a ich
právo na priaznivé životné prostredie (čl. 44 ods. 1 Ústavy SR). Predmetom samotného Záverečného
stanoviska nie sú práva, právom chránené záujmy ani povinnosti iných osôb, osobitne nie tých, ktoré
sú (alebo môžu byť) navrhovanou činnosťou dotknuté. Tieto osoby tak nemôžu byť účastníkmi konania
podľa prvej definície účastníka konania uvedenej v § 14 ods. 1, časť vety pred bodkočiarkou Správneho

poriadku.
60. Z obsahu správnej žaloby je možné vyvodiť, že žalobcovia svoje účastníctvo v predmetnom
administratívnom konaní vyvodzujú z druhej definície účastníka konania podľa § 14 ods. 1, časť vety
pred bodkočiarkou Správneho poriadku, keď tvrdia, že rozhodnutím vydaným v konaní o posudzovaní
vplyvov navrhovanej činnosti na životné prostredie (vydaním Záverečného stanoviska) môžu byť na

svojichprávachpriamodotknutí.Záverečnéstanoviskojevýsledkomposudzovaniavplyvovnavrhovanej
činnosti a samé osebe, a to nezávisle na skutočnosti, že je záväzné v zmysle § 37 ods. 1
veta druhá Zákona EIA pre ďalšie povoľovacie konania a tiež na skutočnosť, že právoplatnosťou
Záverečného stanoviska vzniká navrhovateľovi oprávnenie podať návrh na začatie povoľovaciehokonania k navrhovanej činnosti vo variante odsúhlasenom príslušným orgánom verejnej správy v
Záverečnom stanovisku, nie je spôsobilé priamo, (a teda v zmysle druhej definície účastníka konania),
ovplyvniť právne postavenie žalobcov. Spôsobilosť akéhokoľvek rozhodnutia orgánu verejnej správy

ovplyvniťprávnepostaveniekonkrétnehosubjektujemožnékonštatovaťlenvprípade,keď predmetným
rozhodnutím dôjde k zmene právneho postavenia konkrétneho subjektu, čo znamená, že pri porovnaní
jeho právneho postavenia pred vydaním tohto rozhodnutia a jeho právneho postavenia po vydaní
rozhodnutia bude možné takúto zmenu zadefinovať kvantitatívne alebo kvalitatívne. Len v takýchto
prípadoch možno v zmysle druhej definície účastníka konania podľa § 14 Správneho poriadku uvažovať

o priamom dotyku na právach, právom chránených záujmoch alebo povinnostiach konkrétnej fyzickej
alebo právnickej osoby. Takýto priamy dotyk medzi Záverečným stanoviskom a právom žalobcov na
priaznivé životné prostredie nemožno konštatovať. V tejto súvislosti správny súd poukazuje na to,
že podľa ustálenej judikatúry odpoveď na otázku, na ktoré subjekty sa tzv. druhá definícia účastníka
konania v zmysle § 14 ods. 1, veta pred bodkočiarkou Správneho poriadku vzťahuje, (t. j. kto bude
priamo dotknutý na svojich právach, oprávnených záujmoch alebo povinnostiach), dávajú predpisy

hmotného práva a až z týchto predpisov vyplýva okruh osôb, ktoré sú alebo ktoré sa môžu stať
nositeľmi práv alebo povinností, o ktorých orgán verejnej správy rozhoduje (napr. rozsudok Najvyššieho
súdu SR sp. zn. 1Sž - o – NS 134/2004, Zo súdnej praxe č. 41/2005). Obdobne Ústavný súd ČR
vo svojom rozhodnutí sp. zn. I. ÚS 547/02 konštatoval, že základnou podmienkou preto, aby bola
fyzická či právnická osoba považovaná za účastníka konania je hmotnoprávny vzťah tejto konkrétnej

osoby k veci, ktorá je predmetom správneho konania. Predpisy hmotného práva tak určujú okruh osôb,
ktoré sú alebo sa môžu stať nositeľmi práv a povinností, o ktorých správny orgán rozhoduje alebo
ktorých právom chránené záujmy môžu byť rozhodnutím priamo dotknuté. Uvedené závery sú uvedené
aj v publikácii Potásch, P., Hašanová, J., Vallová, J., Milučký, J., Mendelová, D., Správny poriadok.
Komentár. Tretie vydanie. Praha: C. H. Beck, 2019, str. 116, 117: Účastníkom konania je fyzická alebo

právnická osoba, s ktorej statusom spája právna úprava (odhliadnuc od samotného správneho orgánu)
všeobecného správneho konania najviac práv a povinností. Vo svojej podstate sú to adresáti verejnej
správy, pričom ich relatívne presnú procesnú špecifikáciu poskytuje § 14 ods. 1, 2 Správneho poriadku.
Správny poriadok však nemôže vymenovať všetky osoby, ktoré prichádzajú do úvahy ako účastníci
správnych konaní, preto vymedzuje všeobecné podmienky na základe ktorých možno osobu spoľahlivo

z právneho hľadiska identifikovať. Ak konkrétna osoba v konkrétnom prípade tieto podmienky spĺňa,
správny orgán je povinný s ňou zaobchádzať ako s účastníkom správneho konania. To aké vlastnosti
(podmienky, predpoklady) musí osoba spĺňať, aby jej mohol byť priznaný status účastníka konania,
ďalej konkretizujú hmotnoprávne ustanovenia osobitných predpisov (napr. vek 18 rokov, bezúhonnosť,
odborná spôsobilosť).

61. Predmetom Zákona EIA je postup odborného a verejného posudzovania predpokladaných vplyvov
na životné prostredie [§ 1 ods. 1 písm. h)], ktorými sa rozumie akýkoľvek priamy a nepriamy vplyv
na životné prostredie vrátane vplyvu na zdravie ľudí, flóru, faunu, biodiverzitu, pôdu, klímu, ovzdušie,
vodu, krajinu, prírodné lokality, hmotný majetok, kultúrne dedičstvo a vzájomné pôsobenie medzi
týmito faktormi [§ 3 písm. a)]. Účelom tohto zákona je podľa § 2 najmä včasne a účinne zabezpečiť

vysokú úroveň ochrany životného prostredia, zistiť, opísať a vyhodnotiť priame a nepriame vplyvy,
objasniť a porovnať výhody a nevýhody návrhu a určiť opatrenia, ktoré zabránia znečisťovaniu,
zmiernia ho alebo zabránia poškodzovaniu životného prostredia. Z citovaných ustanovení Zákona EIA
teda vyplýva, že predmetom posudzovania sú vplyvy na životné prostredie ako súbor všetkého, čo
vytvára prirodzené podmienky existencie organizmov vrátane človeka a je predpokladom ich ďalšieho

vývoja. Životné prostredie ako súbor týchto faktorov, ktoré vytvárajú podmienky existencie človeka ako
živého organizmu, však treba odlišovať od subjektívnych nárokov vlastníkov (užívateľov) nehnuteľností
na ochranu pred konkrétnymi vplyvmi, ktorými by boli obťažovaní nad mieru primeranú pomerom
(žalobcovia napr. tvrdia, že výrub stromov, ktoré znižujú hluk a prašnosť zo štátnej cesty I/18 i zo
železnice na ľavom brehu Váhu, by mohol materiálne zasiahnuť do ich práva na zdravie, ďalej že

výrubom stromov a krovín, zmenou pôdnych podmienok, výstavbou cyklodiaľnice a jej prevádzkou
by bolo zasiahnuté ich bezprostredné životné prostredie, právo na pokojné užívanie rekreačnej chaty
a priliehajúceho pozemku k rekreačnej chatovej osade Jánošíkovo, a teda zásah do práva vlastniť
majetok i práva na ochranu pred neoprávneným zasahovaním do súkromného a rodinného života).
Predpokladané vplyvy na životné prostredie súvisiace s navrhovanou činnosťou a identifikované v

rámci procesu posudzovania vplyvov konkrétnej navrhovanej činnosti na životné prostredie nie je
možné podľa správneho súdu stotožňovať s predpokladanými vplyvmi na individuálne nehnuteľnosti
žalobcov (ako vlastníkov, resp. užívateľov predmetných nehnuteľností nachádzajúcich sa v chatovej
osade Jánošíkovo) a ich bezprostredné okolie, ani na nimi ďalšie označené práva - právo pokojne užívaťrekreačnú nehnuteľnosť, právo vlastniť majetok, právo na súkromný a rodinný život, či právo na ochranu
zdravia. Nemožno prihliadať ani na argumentáciu žalobcov, že „majú priamy vzťah k územiu dotknutému
výstavbou a prevádzkou cyklodiaľnice a k jeho jednotlivým zložkám“. Konanie podľa Zákona EIA sa

svojím predmetom i účelom odlišuje od iných konaní, napr. od územného konania alebo od stavebného
konania, v ktorých sa skúmajú vplyvy konkrétnej stavby na konkrétne susedné nehnuteľnosti (viď. napr.
Uznesenie Najvyššieho správneho súdu SR sp. zn. 7Svk/7/2021 zo dňa 30.06.2023). Pri posudzovaní
možného účastníctva žalobcov v predmetnom EIA konaní tak nemožno prihliadať na okolnosť, že
žalobcovia sú vlastníkmi/užívateľmi nehnuteľností (rekreačnej chaty a pozemkov), resp. chatármi v

chatovej osade Jánošíkovo, ktoré sú v blízkosti plánovanej navrhovanej činnosti (cyklodiaľnice). Vplyv
navrhovanej činnosti na pohodu a kvalitu užívania rekreačnej nehnuteľnosti nemožno stotožňovať s
jej vplyvom na životné prostredie tak, ako je tento vymedzený v § 3 písm. a) Zákona EIA, teda ako
vplyv na v cit. ustanovení uvedené zložky živej a neživej prírody vrátane človeka samotného. Pokiaľ
žalobcovia (okrem tvrdeného zásahu do pohody a kvality užívania svojej rekreačnej nehnuteľnosti) vo
všeobecnosti zdôrazňovali, že čl. 44 ods. 1 Ústavy SR im zaručuje aj (subjektívne) právo na priaznivé

životné prostredie a aj toto právo môže byť právom, ktorého dotknutie môže v zmysle druhej definície
účastníka konania v zmysle § 14 ods. 1, časť pred bodkočiarkou Správneho poriadku zakladať ich
účastníctvo v konaní o posudzovaní vplyvov navrhovanej činnosti, správny súd uvádza, že základné
právonapriaznivéživotnéprostrediezaručenéčl.44ods.1ÚstavySRsícepatrí„každému“,avšakpodľa
čl. 51 ods. 1 Ústavy SR sa tohto práva možno domáhať len v medziach zákonov, ktoré ho vykonávajú.

Je teda v právomoci zákonodarcu, aby v konkrétnom prípade ustanovil procesné možnosti a formy, v
akých môžu jednotlivé fyzické osoby toto ústavné právo realizovať (napr. uznesenia Ústavného súdu
SR sp. zn. III. ÚS 201/07, sp. zn. III. ÚS 505/2015). Z cit. čl. 44 ods. 1 Ústavy SR súčasne vyplýva
pozitívny záväzok Slovenskej republiky chrániť životné prostredie. Tento záväzok sa prejavuje napr.
priznanímprocesnýchprávzdruženiamasubjektomchrániacimživotnéprostredievprospechverejného

záujmu (napr. uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 107/2019). Priamo z čl. 44 ods. 1 Ústavy
SR však nemožno vyvodiť, že by vždy a za každých okolnosti zakladal postavenie účastníka v zmysle
Správneho poriadku každému, kto tvrdí, že životné prostredie môže byť dotknuté určitou činnosťou, v
každom konaní, ktorého výsledkom by mohlo byť povolenie alebo schválenie činností, ktoré majú alebo
môžu mať negatívny vplyv na životné prostredie (napr. uznesenie Najvyššieho správneho súdu SR sp.

zn. 7 Svk 7/2021).
62. Zákon EIA v ust. § 3 písm. s) vymedzuje na účely tohto zákona pojem „dotknutá verejnosť“,
ktorou sa rozumie verejnosť (fyzická osoba, právnická osoba alebo viac týchto osôb, ich organizácie
alebo skupiny- § 3 písm. r) cit. zákona), ktorá je dotknutá alebo pravdepodobne dotknutá konaním
týkajúcim sa životného prostredia alebo má záujem na takomto konaní. Z citovaného ustanovenia podľa

správneho súdu jednoznačne vyplýva, že tí, ktorých právo na životné prostredie je alebo môže byť
dotknuté konaním podľa uvedeného zákona, sa považujú za osobitný subjekt – tzv. dotknutú verejnosť.
Okruh týchto subjektov na účely tohto zákona tak zahŕňa práve aj osoby, ktoré sú vlastníkmi susedných
pozemkov a ktorých sa priamo dotýkajú vplyvy navrhovaných činností (Katrlík, R. Zákon o posudzovaní
vplyvov na životné prostredie. Komentár. Wolters Kluwer: Bratislava 2016, s. 34). Ustanovenie § 24

ods. 2 Zákona EIA, výklad ktorého žalobcovia prezentujú v správnej žalobe a z ktorého odvodzujú
(vzhľadom na odkaz /24), a teda na aplikáciu § 14 Správneho poriadku) svoje postavenie účastníkov
konania, výslovne ustanovuje, že dotknutá verejnosť má postavenie účastníka v konaniach uvedených
v tretej časti (posudzovanie navrhovaných činností, §§ 18 až 39) a následne postavenie účastníka
v povoľovacom konaní k navrhovanej činnosti alebo jej zmene, ak uplatní postup podľa odseku 3

alebo odseku 4, ak jej účasť v konaní už nevyplýva z osobitného predpisu (odkaz na § 14 Správneho
poriadku). Z cit. ustanovenia je tak predovšetkým zrejmé, že okruh dotknutej verejnosti v zmysle §
3 písm. c) Zákona EIA, ktorá sama je vymedzená „dotknutím alebo možným dotknutím“ konaním
podľa Zákona EIA, ešte nie je totožný s okruhom účastníkov konania o posudzovaní navrhovanej
činnosti (podľa tretej časti Zákona EIA), o aké sa jedná v preskúmavanej veci. Naopak, cit. ust. §

24 ods. 2 Zákona EIA predpokladá, že takáto dotknutá verejnosť sa stane účastníkom tohto konania
až okamihom, kedy postupom podľa odseku 3 alebo 4 prejaví vôľu stať sa ním. To znamená, že
napriek tomu, že dotknutú verejnosť tvoria osoby, ktoré sú dotknuté alebo pravdepodobne môžu byť
dotknuté konaním vo veci životného prostredia, cit. ust. § 24 ods. 2 výslovne predpokladá, že účastníkom
konania o posudzovaní navrhovanej činnosti sa nestanú ex lege, ale až okamihom prejavenia príslušnej

vôle (podaním odôvodneného písomného stanoviska k zámeru, odôvodnených pripomienok k rozsahu
navrhovanej činnosti alebo jej zmeny, odôvodneného písomného stanoviska k správe o hodnotení
navrhovanej činnosti, odôvodneného písomného stanoviska k oznámeniu o zmene alebo podaním
odvolania proti rozhodnutiu o tom, či sa navrhovaná činnosť alebo jej zmena má posudzovať podľa tohtozákona alebo proti záverečnému stanovisku). Z uvedeného logicky vyplýva, že pred takýmto prejavom
nie sú účastníkmi tohto konania, a to napriek tomu, že zákon výslovne vychádza z toho, že sú alebo
môžu byť dotknutí konaním vo veci životného prostredia (§ 3 písm. c) Zákona EIA).

63. Vzhľadom na vyššie uvedené správny súd v intenciách rozhodovacej činnosti NSS SR (uznesenie
sp. zn. 7 Svk 7/2021) konštatuje, že v konaní podľa tretej časti Zákona EIA nie je možné aplikovať
ustanovenie § 14 ods. 1 Správneho poriadku takým spôsobom, ako sa domáhajú žalobcovia v správnej
žalobe. Napriek tomu, že toto ustanovenie zakladá postavenie účastníka tomu, koho práva môžu byť
rozhodnutím priamo dotknuté, (možné) dotknutie určitej osoby na práve na priaznivé životné prostredie

vedie podľa § 3 písm. c) Zákona EIA len k tomu, že takáto osoba sa na účely tohto zákona považuje
len za dotknutú verejnosť. Na to, aby sa ako dotknutá verejnosť stala aj účastníkom konania podľa
tretej časti Zákona EIA (posudzovanie navrhovaných činností) sa takáto osoba - hoci je aj dotknutá na
práve na životné prostredie - musí o svoju účasť prihlásiť postupom predpokladaným v § 24 ods. 3
alebo 4 Zákona EIA. Pokiaľ sa takýmto spôsobom o účasť v konaní neprihlási, nemožno ju považovať
za účastníka takéhoto konania a v dôsledku toho nemôže byť ani opomenutým účastníkom, s ktorým

príslušný orgán verejnej správy mal konať. Túto právnu úpravu je potrebné považovať za zákon, ktorým
sa v zmysle čl. 51 ods. 1 Ústavy SR vykonáva o. i. aj základné právo na životné prostredie zaručené
čl. 44 ods. 1 Ústavy SR. Z uvedeného je možné vyvodiť, že ten, kto sa chce domáhať tohto základného
práva ako účastník v konkrétnom konaní podľa Zákona EIA, musí sa najskôr o svoje účastníctvo prihlásiť
spôsobom ustanoveným v § 24 ods. 3 alebo 4 Zákona EIA, inak sa s ním ako s účastníkom nekoná.

64. Pokiaľ žalobcovia v správnej žalobe s poukazom na ust. § 24 ods. 2, veta prvá, text za čiarkou
„ak jej účasť v konaní už nevyplýva z osobitného predpisu“ (§14 Správneho poriadku) Zákona EIA)
argumentujú, že aj v procese posudzovania vplyvov navrhovanej činnosti môže účastníctvo vzniknúť
fyzickej osobe, a teda aj žalobcom, ktorí môžu byť a aj budú povolením navrhovanej činnosti a jej
následnou realizáciou priamo dotknutí na svojich právach, predovšetkým na práve na životné prostredie,

správny súd uvádza, že z cit. ust. § 24 ods. 2, uvedený záver nemožno vyvodiť. Ak by totiž každý,
koho právo na priaznivé životné prostredie môže byť dotknuté Záverečným stanoviskom vydaným podľa
Zákona EIA, mal byť účastníkom EIA konania už podľa druhej definície účastníka konania podľa § 14
Správneho poriadku, potom by sa celkom vyprázdnila prvá podskupina dotknutej verejnosti v zmysle §
3 písm. s) Zákona EIA (verejnosť, ktorá je alebo pravdepodobne môže byť dotknutá konaním vo veci

životného prostredia), pretože okruhy týchto osôb by boli totožné. Navyše, predmetom posudzovania
podľa tohto zákona je životné prostredie ako súbor všetkých zložiek (§ 3 písm. a) Zákona EIA, § 2
zákona č. 17/1992 Zb.), a preto nie je možné vytvárať ešte osobitné podkategórie osôb, ktoré sú priamo
dotknuté na životnom prostredí a osôb, ktoré sú „len“ dotknuté na životnom prostredí, ako to vyplýva zo
správnej žaloby. Z ustanovení Zákona EIA nemožno vyvodiť, že by tento rozlišoval životné prostredie do

určitej vzdialenosti od navrhovanej činnosti a životné prostredie od určitej vzdialenosti, resp. nerozlišuje
medzi životným prostredím určitej lokality alebo životným prostredím osôb, ktoré majú k určitej lokalite
alebo k určitému územiu (ktoré môže byť navrhovanou činnosťou dotknuté) osobitný vzťah a životným
prpostredím ostatných ľudí. V prípade životného prostredia ako súboru jeho všetkých zložiek, ktoré
vytvárajú podmienky pre existenciu človeka, preto nemožno rozlišovať „priamy“ a „nepriamy“ dotyk.

K argumentácii žalobcov v správnej žalobe, v ktorej prezentovali takéto rozlišovanie a svoj „priamy“
dotyk odvodzovali od vlastníctva, resp. užívania svojich (rekreačných) nehnuteľností a dlhodobého
chatárčenia v chatovej osade Jánošíkovo, správny súd uvádza, že takýmto spôsobom sa v skutočnosti
dovolávali práva na určitú (doterajšiu) úroveň, resp. kvalitu užívania ich (rekreačných) nehnuteľností, t.
j. nárokov z vlastníckeho práva, resp. práva z vecného bremena, a nie svojho práva na priaznivé životné

prostredie. Ochrana vlastníckeho práva, resp. užívacieho práva k nehnuteľnostiam však sama osebe nie
je účelom postupov upravených Zákonom EIA, čo vyplýva z ust. § 2 cit. zákona. Nemá oporu v zákone
preto ani tvrdenie žalobcov, že takýto výklad vytvára nerovnosť medzi ochranou ich vlastníckeho práva,
resp. práva na užívanie rekreačných nehnuteľností nachádzajúcich sa v chatovej osade Jánošíkovo a
ochranou vlastníckeho práva navrhovateľa (ŽSK). Pri posudzovaní vplyvov navrhovanej činnosti podľa

Zákona EIA nie je dôležitá skutočnosť, či navrhovateľ navrhovanou činnosťou realizuje svoje vlastnícke
právo alebo nie, žalovaný v procese posudzovania vplyvov navrhovanej činnosti neprihliada ani na
to, ako a či vydaným rozhodnutím (Záverečným stanoviskom) obmedzuje vlastnícke právo samotného
navrhovateľa. Nepriznanie postavenia účastníkov konania žalobcom z týchto dôvodov nevedie ani k
diskriminácii žalobcov, ako to tvrdia v správnej žalobe.

65. K poukazu žalobcov na povahu a účinky Záväzného stanoviska, s dôrazom na jeho záväznosť
pre ďalšie povoľovacie konania a k poukazu na právny názor Krajského súdu v Žiline vyjadrený v
Uznesení sp. zn. 31S/48/2020 zo dňa 23.03.2021, (pozn. správneho súdu predmetným Uznesením
bola odmietnutá žaloba žalobcov D. I. a F. I., ktorou sa domáhali doručenia Záverečného stanoviskavydaného žalovaným dňa 18.12.2019, pričom správny súd dospel k záveru, že žalobcom nesvedčil
status účastníkov konania vedúceho k vydaniu Záverečného stanoviska, a preto ich nemožno považovať
za opomenutých účastníkov uvedeného administratívneho konania, proti ktorému Uzneseniu bola

podanákasačnásťažnosť,oktorejrozhodolNSSSRUznesenímsp.zn.7Svk7/2021zodňa30.06.2023
tak, že kasačnú sťažnosť zamietol), podľa ktorého by osoby dotknuté na práve na priaznivé životné
prostredie mali byť považované za súčasť dotknutej verejnosti podľa § 3 písm. s) Zákona EIA, čo by
podľa žalobcov znamenalo, že by množina neopomenuteľných účastníkov EIA konania podľa druhej
definície § 14 ods. 1 Správneho poriadku (odkaz na osobitný predpis v ust. § 24 ods. 2 Zákona EIA)

bola prakticky prázdna, správny súd uvádza, že sa s takýmto názorom nestotožňuje. Z ust. § 24 ods.
2 Zákona EIA vyplýva, že upravuje účastníctvo nielen v konaní podľa tretej časti Zákona EIA, ale aj v
následných povoľovacích konaniach. Povoľovacím konaním je podľa § 3 písm. h) Zákona EIA konanie,
v ktorom sa rozhoduje o návrhu na vydanie povolenia vo vzťahu k navrhovanej činnosti alebo jej zmene
podľa osobitných predpisov (napr. územné konanie, stavebné konanie, povolenia podľa predpisov
upravujúcich jednotlivé zložky životného prostredia). Pre tieto povoľovacie konania tak (zhodne, ako pre

konania podľa tretej časti Zákona EIA) z cit. ust. § 24 ods. 2 vyplýva, že dotknutá verejnosť v nich má
postavenie účastníka konania, ak sa o svoju účasť prihlásila postupom podľa § 24 ods. 3 alebo ods.
4 Zákona EIA. Pri doslovnom výklade by sa však takéto obmedzenie (potreba prihlásiť sa najskôr do
procesu posudzovania vplyvov) mohlo vzťahovať aj na osoby, ktorým by v jednotlivých povoľovacích
konaniach prislúchalo účastníctvo už na základe § 14 ods. 1 Správneho poriadku v spojení s osobitnými

zákonmi. Účelom dovetku v prvej vete § 24 ods. 2 Zákona EIA je, aby toto ustanovenie, ktorého cieľom
je predovšetkým rozšíriť možnosť účasti dotknutej verejnosti na základe prejavu jej záujmu o životné
prostredie, neviedlo k neželanému zúženiu okruhu účastníkov v povoľovacích konaniach, v ktorých sa
aplikuje ust. § 14 ods. 1 Správneho poriadku a v ktorých účastníctvo nie je podmienené prejavením
takéhoto záujmu.

66. V preskúmavanej veci správny súd z administratívneho spisu zistil, že žalobcovia v čase od
predloženia Zámeru navrhovateľom (a jeho zverejnenia v súlade s ust. 23 Zákona EIA) až do vydania
Záverečného stanoviska (a jeho zverejnenia v súlade s ust. 37 Zákona EIA) neprejavili záujem na
navrhovanej činnosti a na konaní o jej povolení spôsobom ustanoveným v § 24 ods. 3 Zákona EIA,
t. j. nepodali odôvodnené písomné stanovisko k Zámeru podľa § 23 ods. 4, nepodali ani odôvodnené

pripomienky k Rozsahu hodnotenia navrhovanej činnosti podľa § 30 ods. 8, ani odôvodnené písomné
stanovisko k Správe o hodnotení činnosti podľa § 35 ods. 2. Napokon žalobcovia v správnej žalobe
ani netvrdili, že by využili postup podľa § 24 ods. 3 Zákona EIA. Keďže až do vydania Záverečného
stanoviska (18.12.2019) žalobcovia neprejavili záujem na navrhovanej činnosti a na konaní o jej
povolení postupom podľa § 24 ods. 3 Zákona EIA, nestali sa (do 18.12.2019) účastníkmi konania

o posudzovaní vplyvov navrhovanej činnosti (cyklodiaľnica). Žalovaný preto do 18.12.2019 nebol
povinný so žalobcami konať ako s účastníkmi konania, a teda nebol ani povinný žalobcom doručiť
(oznámiť) rozhodnutie, ktoré bolo výsledkom tohto konania (Záverečné stanovisko), pretože takúto
povinnosť mal žalovaný len vo vzťahu k účastníkom konania. Z administratívneho spisu nevyplýva
ani skutočnosť, že by žalobcovia uplatnili postup podľa § 24 ods. 4 Zákona EIA (podaním odvolania

proti Záverečnému stanovisku). Žalobcov preto vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti nemožno
považovať za opomenutých účastníkov konania, v dôsledku čoho absentuje ich aktívna legitimácia na
podanie žaloby opomenutého účastníka konania v zmysle § 179 SSP.
67. Pokiaľ žalobcovia v správnej žalobe (i v replike) poukazovali na jednotlivé predpokladané
nepriaznivé vplyvy výstavby a prevádzky cyklodiaľnice na životné prostredie, resp. na právo žalobcov na

priaznivé životné prostredie, na konkrétnu lokalitu, vrátane nehnuteľností vo vlastníctve, resp. v užívaní
žalobcov, ako aj na chatovú osadu Jánošíkovo, jej okolie a jej obyvateľov, uvedená argumentácia je
vzhľadom na vyššie uvedené závery, že žalobcovia nie sú účastníkmi administratívneho konania o
posudzovaní vplyvov navrhovanej činnosti v zmysle druhej definície účastníkov konania podľa § 14
Správneho poriadku, pričom neuplatnili postupy podľa § 24 ods. 3 alebo ods. 4 Zákona EIA, irelevantná

v konaní podľa § 179 ods. 1 SSP. Obdobne argumentácia žalobcov vo vzťahu k tvrdenej nezákonnosti
Záverečného stanoviska presahuje rámec posudzovania správnej žaloby opomenutého účastníka podľa
§ 179 ods. 1 SSP, keďže v tomto konaní správny súd nepreskúmava zákonnosť samotného vydaného
rozhodnutia (Záverečného stanoviska).
68. Žalobcovia v správnej žalobe poukázali na možné doručovaniu Záverečného stanoviska verejnou

vyhláškou v prípade počtu účastníkov EIA konania väčšieho ako 20 (s poukazom na ust. § 25 ods. 2
ZákonaEIA).Keďžesajednálenohypotetickéúvahy(vpreskúmavanejvecisanejednáotakýtoprípada
Záverečné stanovisko bolo doručované v súlade s § 37 ods. 7 a 8 Zákona EIA) a aj vzhľadom na predmet
a povahu konania (správna žaloba opomenutých účastníkov podľa § 179 ods. 1 SSP), správny súd saúvahami žalobcov podrobnejšie nezaoberal. Z rovnakého dôvodu nemá právny význam vyjadrovať sa
k úvahám žalobcov ohľadne otázky, či v prípade doručovania rozhodnutí verejnou vyhláškou je alebo
nie orgán verejnej správy povinný označiť na tomto rozhodnutí všetkých známych účastníkov konania a

akým spôsobom, resp. vyjadrovať sa k žalobcami naznačenej praxi stavebných úradov pri doručovaní
rozhodnutí vydaných v územnom alebo stavebnom konaní.
69. Pokiaľ žalobcovia v správnej žalobe tvrdili, že v zmysle § 3 ods. 5 a § 32 ods. 1 Správneho
poriadku bol žalovaný povinný riadne zistiť skutkový stav a za tým účelom bol povinný zistiť všetkých
účastníkov konania, správny súd uvádza, že zásada materiálnej pravdy nespočíva v žalobcami

tvrdenej povinnosti žalovaného identifikovať žalobcov, resp. chatárov z chatovej osady Jánošíkovo
ako účastníkov EIA konania, ale týka sa povinnosti orgánu verejnej správy riadne objasniť všetky
skutočnosti a fakty súvisiace s predmetom konania o posudzovaní vplyvov navrhovanej činnosti na
životné prostredie v intenciách Zákona EIA. Tak, ako bolo vyššie uvedené, u žalobcov absentovala
základná hmotnoprávna väzba k predmetu konania, ktoré vyústilo do vydania Záverečného stanoviska,
ktorá väzba je podmienkou pre záver o ich účastníctve v predmetnom administratívnom konaní v zmysle

druhej definície účastníka konania podľa § 14 ods. 1 Správneho poriadku. Keďže žalobcovia neboli
účastníkmi predmetného administratívneho konania, žalovaný neporušil svoje povinnosti, ak s nimi
ako s účastníkmi konania nekonal a nedoručil im rozhodnutie, ktoré bolo výsledkom tohto konania
(Záverečné stanovisko). V tejto súvislosti správny súd poukazuje na povahu navrhovanej činnosti,
ktorej sa Záverečné stanovisko týka, tiež na špeciálnu úpravu okruhu adresátov/subjektov, ktorým sa

Záverečné stanovisko doručuje a spôsob doručovania podľa § 37 ods. 6 a 7 Zákona EIA. Za irelevantný
v tomto prípade považoval správny súd poukaz žalobcov na sťaženú dostupnosť žalobcov k úradnej
tabuli umiestnenej v obci Nezbudská Lúčka. Chatová osada Jánošíkovo je od centra obce, do ktorej kat.
územia patrí, vzdialená cca 16 km a je dostupná po verejných komunikáciách cez viaceré obce, kde bola
informácia o posudzovanej navrhovanej činnosti (cyklodiaľnici) preukazateľne zverejnená/vyvesená v

období viac ako dva roky.
70. K argumentácii žalobcov viažucej sa k Dohovoru o prístupe k informáciám, účasti verejnosti na
rozhodovacom procese a prístupe k spravodlivosti v záležitostiach životného prostredia (Aarhuský
dohovor) a k poukazu na jeho jednotlivé články ( čl. 6 ods. 2, 4, 5,, čl. 9) správny súd uvádza:
Podľa čl. 1 Aarhuského dohovoru (ďalej aj „dohovor“) každá strana (štát, ktorý je zmluvnou stranou)

zaručí o. i. účasť verejnosti na rozhodovacom procese a prístup k spravodlivosti v záležitostiach
životného prostredia. Podľa čl. 6 ods. 2 má zainteresovaná verejnosť (ktorá je v čl. 2 písm. d) dohovoru
vymedzená zhodne ako dotknutá verejnosť podľa § 3 písm. s) Zákona EIA) byť informovaná hneď
na začiatku rozhodovacieho procesu týkajúceho sa životného prostredia podľa okolností, a to či už
verejným oznamom alebo jednotlivo, o určitých vlastnostiach navrhovanej činnosti. Podľa čl. 6 ods.

3 dohovoru majú tieto procesy zahŕňať primeraný časový rámec, aby sa verejnosť mohla pripraviť a
účinne sa zúčastniť na rozhodovacom procese. Podľa čl. 6 ods. 4 sa má umožniť účasť verejnosti v
čase, kedy sú ešte otvorené všetky možnosti a účasť sa môže uskutočniť efektívne. Podľa čl. 6 ods.
5 má strana podnecovať žiadateľov, aby zistili zainteresovanú verejnosť a vstúpili s ňou do rokovaní.
Podľa ods. 7 až 9 cit. čl. 6 dohovoru majú strany vytvoriť primerané možnosti, aby verejnosť mohla

predložiť pripomienky a názory, zabezpečiť, aby pripomienky boli primerane zohľadnené a aby bola
zainteresovaná verejnosť informovaná o prijatom rozhodnutí. Obdobná úprava je obsiahnutá aj v čl. 6
ods. 2 až 4 Smernice 2011/92 (ďalej aj „Smernica EIA“), ktoré o. i. napĺňajú záväzky Európskej únie
z Aarhuského dohovoru. Z cit. článkov dohovoru nesporne vyplýva, že ich cieľom je zabezpečiť účasť
verejnosti na rozhodovacích procesoch. Zo žiadneho z citovaných článkov však nevyplýva, že by túto

účasť malo alebo muselo byť nutné dosiahnuť len tým, že sa všetkej zainteresovanej, resp. dotknutej
verejnosti založí účastníctvo podľa vnútroštátneho procesného práva v procese posudzovania vplyvov
navrhovanej činnosti na životné prostredie. Naopak, zo znenia cit. čl. 6 ods. 3, 4, 7-9 Aarhuského
dohovoru, ako aj z čl. 6 ods. 4 Smernice EIA jednoznačne vyplýva, že úlohou štátov je vytvoriť
priestor na to, aby sa verejnosť mohla zúčastniť procesu posudzovania vplyvov, avšak nevyplýva z nich

povinnosť považovať túto verejnosť ex lege za účastníka konania so všetkými procesnými právami hneď
od počiatku tohoto procesu. Uvedené požiadavky napĺňa Zákona EIA, ktorý v ust. § 24 ustanovuje/
určuje konkrétne predpoklady a postupy, ako sa verejnosť môže do konania prihlásiť a kedy sa stane
účastníkom konania. Ani z cit. ust. § 24 Zákona EIA, ani z Aarhuského dohovoru a ani zo Smernice
EIA nemožno vyvodiť záver, že ak by aj verejnosť nebola riadne informovaná o možnostiach účasti v

procese, že by sa tento nedostatok mal zhojiť tým, že sa jej spätne a od počiatku prizná postavenie
účastníka konania podľa vnútroštátneho práva. Z cit. článkov Aarhuského dohovoru a Smernice EIA
nemožno vyvodzovať závery pre výklad špecifickej otázky slovenského právneho poriadku, či dotknutá
verejnosťmápostavenieúčastníkakonaniapodľadruhejdefinícievustanovení§14Správnehoporiadkua či sa teda môže domáhať ochrany opomenutého účastníka postupom podľa § 179 SSP (závery
uvedené Uznesení NSS SR sp. zn. 7Svk 7/2021). Pre úplnosť správny súd poukazuje na to, že
predmetná Smernica Európskeho parlamentu a Rady 2011/92/EÚ zo dňa 13.12.2011 o posudzovaní

vplyvov určitých verejných a súkromných projektov na životné prostredie bola v čase predmetného
administratívneho konania, v ktorom bolo vydané Záverečné stanovisko, transponovaná do právneho
poriadku Slovenskej republiky a to do zákona č. 24/2006 Z. z. (Zákon EIA).
71. Žalobcovia v správnej žalobe tvrdili, že žalovaný porušil povinnosť vhodne, včasne a účinne
informovať žalobcov o EIA konaní (podľa čl. 6 ods. 2 Aarhuského dohovoru a čl.6 ods. 4 Smernice

EIA) a nepostupoval podľa čl. 9 Smernice EIA pri informovaní žalobcov o Záverečnom stanovisku.
Správny súd v tejto súvislosti okrem argumentácie uvedenej v bode 70. tohto uznesenia poukazuje
na skutočnosť, že žalovaný postupoval v súlade s ustanoveniami Zákona EIA a vhodným spôsobom,
včasne a účinne informoval verejnosť/dotknutú verejnosť o navrhovanej činnosti i EIA konaní tak,
ako to vyplýva z postupu špecifikovaného v bodoch 53-55 tohto uznesenia, ktorým mala verejnosť/
dotknutá verejnosť vytvorené reálne podmienky, aby sa k navrhovanej činnosti mohla vyjadriť: predložiť

pripomienky k Rozsahu hodnotenia (apríl 2016), zúčastniť sa na verejnom prerokovaní Správy o
hodnotení navrhovanej činnosti (13.11.2018), predložiť písomné stanovisko k Správe o hodnotení
navrhovanej činnosti (november 2018), podať odvolanie proti vydanému rozhodnutiu – Záverečnému
stanovisku zo dňa 18.12.2019 (december 2019-január 2020). Obsah vyššie uvedených písomností
a správ bol vždy zverejnený v súlade s ustanoveniami Zákona EIA na úradnej tabuli žalovaného

(OÚ Žilina), na úradnej tabuli navrhovateľa (ŽSK), na webovom sídle MŽP SR (M.), na úradných
tabuliach jednotlivých dotknutých obcí (Strečno, Nezbudská Lúčka, Lipovec) a miest (Vrútky, Martin).
Napokon žalobcovia v správnej žalobe nespochybnili vyššie uvedený postup žalovaného v procese
posudzovania vplyvov navrhovanej činnosti a zverejňovania jednotlivých listín, ktorý bol opísaný aj v
Záverečnom stanovisku (časť III.). Realizovaním vyššie uvedených úkonov v rámci procesného postupu

predchádzajúceho vydaniu Záverečného stanoviska žalovaný podľa správneho súdu vytvoril vhodným,
včasným a účinným spôsobom možnosť aj pre žalobcov, aby boli informovaní v zmysle Zákona EIA, ako
aj čl. 1 a čl. 6 ods. 2 Aarhuského dohovoru, o navrhovanej činnosti, EIA konaní i o vydaní Záverečného
stanoviska. Takýto záver nemôžu spochybniť ani skutočnosti, na základe ktorých žalobcovia tvrdili,
že neboli účinne informovaní o začatí EIA konania (- fyzické „odstrihnutie“ chatárov z Jánošíkova

danégeografickýmipomermiStrečnianskehopriesmykuoddeľujúcimiJánošíkovoodNezbudskejLúčky,
- skutočnosť, že žalobcovia (v čase administratívneho konania a vydania Záverečného stanoviska,
pozn. správneho súdu) nemali v obci Nezbudská Lúčka trvalý ani prechodný pobyt, - skutočnosť, že
žalovaný nikdy v samotnom Jánošíkove neumiestnil dočasnú fyzickú úradnú tabuľu, ani iným spôsobom
neumiestnil oznam o začatí EIA konania napriek tomu, že mu to § 26 ods. 2 Zákona EIA umožňoval

(§ 26 bol zrušený od 1.1.2015, pozn. správneho súdu), - skutočnosť, že žalovaný sa nikdy ani iným
spôsobom neobrátil na žalobcov a žalobcovia si nie sú vedomí toho, že by tak žalovaný učinil vo vzťahu k
akémukoľvekchatárovivJánošíkovenapriektomu,žeceléúzemieJánošíkovapodliehaloposudzovaniu
vplyvu cyklodiaľnice na životné prostredie...), keďže žalobcami označený postup, resp. povinnosti
nevyplývali žalovanému zo žiadneho ustanovenia Zákona EIA. Zo žiadneho ustanovenia Zákona EIA,

ani iného právneho predpisu nevyplýva totiž povinnosť žalovaného, aby identifikoval, vyhľadával a
následnekontaktovalvlastníkov/užívateľovnehnuteľností/rekreačnýchnehnuteľnostínachádzajúcichsa
v celom území, v ktorom sa má posudzovať (a následne realizovať) navrhovaná činnosť (cyklodiaľnica),
resp. po celej trase cyklodiaľnice. Ani z čl. 6 ods. 5 a čl. 3 ods. 2 Aarhuského dohovoru nie je možné
vyvodiť povinnosť žalovaného vyhľadávať účastníkov konania takým spôsobom, ako to prezentujú

žalobcovia.Niejepretomožnévkonanížalovanéhoakoorgánuverejnejsprávyavýsledkutohtokonania
vo forme vydania Záverečného stanoviska konštatovať zásah do legitímnych očakávaní žalobcov v
intenciách ich argumentácie uvedenej v správnej žalobe.
72. Postup žalovaného v predmetnom administratívnom konaní nevybočoval ani z požiadaviek
vyplývajúcich zo záverov žalobcom označeného rozhodnutia Súdneho dvora EÚ C-280/18 zo dňa

07.11.2019, podľa ktorého sa má čl. 6 Smernice EP a Rady 2011/92/EÚ z 13.12.2011 vykladať v tom
zmysle, že bráni tomu, aby členský štát uskutočňoval úkony účasti verejnosti na rozhodovacom procese
o projekte na úrovni sídla príslušného regionálneho správneho orgánu, a nie na úrovni jednotky obce,
v ktorej sa má tento projekt uskutočniť, ak konkrétne uplatňované podmienky nezaručujú dotknutej
verejnosti skutočné dodržanie jej práv, čo prislúcha overiť vnútroštátnemu súdu. (Inak povedané, že

bráni informovaniu o navrhovanej činnosti na odľahlom a ťažko dostupnom mieste od miesta, kde sa
má uvedená činnosť realizovať). Následne čl. 9 a 11 uvedenej smernice sa majú vykladať tak, že v
takomto prípade nemožno voči členom dotknutej verejnosti namietať zmeškanie lehoty na podanie
opravného prostriedku, ktorá začína plynúť od oznámenia povolenia projektu na internete, pokiaľ títočlenovia dotknutej verejnosti nemali predtým primeranú možnosť informovať sa o povoľovacom konaní
podľa čl. 6 ods. 2 smernice. Podľa § 24 ods. 4 Zákona EIA má však (dotknutá) verejnosť právo podať
odvolanie proti Záverečnému stanovisku aj vtedy, ak nebola účastníkom konania o jeho vydanie. Za deň

doručenia sa v takom prípade považuje pätnásty deň zverejnenia Záverečného stanoviska príslušným
orgánom podľa § 37 ods. 7 Zákona EIA, t. j. na webovom sídle MŽP SR. Podaním odvolania zároveň
verejnosť prejavuje záujem na konaní, čo podľa § 24 ods. 4 Zákona EIA zakladá jej účastníctvo so
všetkými právami. Z cit. ustanovenia teda vyplýva, že právo dotknutej verejnosti podať odvolanie proti
Záverečnému stanovisku nie je podmienené tým, že sa stala účastníkom konania pred jeho vydaním

(napr. rozhodnutie SD EÚ C-263/08 z 15.10.2009). Závery žalobcom označeného rozsudku SD EÚ
C-280/18 v podmienkach Zákona EIA znamenajú, že prípadné nedostatky v informovaní dotknutej
verejnosti v procese posudzovania vplyvov sa môžu zohľadniť pri posudzovaní včasnosti odvolania
dotknutej verejnosti v zmysle § 24 ods. 4. V prípade, ak sa zistí, že príslušný orgán nezabezpečil
informovanie verejnosti v zhode s požiadavkami čl. 6 Smernice EIA, môže to znamenať, že lehota podľa
§ 24 ods. 4 Zákona EIA na podanie odvolania buď vôbec nezačala plynúť alebo toto nedostatočné

informovanie môže byť dôvodom odpustenia jej zmeškania podľa § 28 Správneho poriadku. Tieto
okolnosti by tiež bolo možné zohľadniť pri posúdení otázky, či uvedené nedostatky celkom nevylúčili
dotknutú verejnosť z možnosti podať opravný prostriedok proti Záverečnému stanovisku v procese podľa
Zákona EIA a či nejde o výnimku z požiadavky vyčerpania opravného prostriedku zainteresovanou
verejnosťou v zmysle § 7 písm. a) SSP, čo by viedlo k možnosti podať správnu žalobu zainteresovanej

verejnosti podľa § 61 písm. c) SSP proti Záverečnému stanovisku aj bez podania odvolania v správnom
konaní. Tieto otázky však nemožno riešiť v konaní podľa § 179 ods. 1 SSP, ale len v konaní, v ktorom
žalobcovia ako zainteresovaná verejnosť napadnú samotné Záverečné stanovisko alebo prípadné
rozhodnutie, resp. opatrenie o vybavení ich odvolania proti nemu. V takomto konaní by sa potom
eventuálne mohlo riešiť aj to, či je prípad žalobcov porovnateľný s vecou, ktorú posudzoval SD EÚ v

rozsudku C-280/18. V preskúmavanej veci sa však o takýto prípad nejedná, žalobcovia nepodali správnu
žalobu o preskúmanie Záverečného stanoviska, ani o preskúmanie rozhodnutia (opatrenia) o vybavení
odvolania proti Záverečnému stanovisku. Žalobcovia napokon nepodali ani takéto odvolanie, a to ani
oneskorene.
73. Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti správny súd dospel k záveru, že žalobcom nesvedčilo

postavenie účastníkov konania o posudzovaní vplyvov navrhovanej činnosti (cyklodiaľnice) na životné
prostredie, ktorého zavŕšením bolo vydanie Záverečného stanoviska dňa 18.12.2019, a preto žalovaný
nebol povinný so žalobcami konať, ani doručiť im Záverečné stanovisko, z čoho vyplýva, že žalobcov
nie je možné považovať za opomenutých účastníkov predmetného administratívneho konania. Správny
súd preto postupujúc podľa § 179 ods. 7 SSP rozhodol o odmietnutí žaloby žalobcov podľa § 98 ods. 1

písm. e) SSP, keďže žaloba bola podaná zjavne neoprávnenými osobami.
74. Podľa § 170 písm. a) SSP žiaden z účastníkov konania nemá právo na náhradu trov konania, ak
žaloba bola odmietnutá.
75. O trovách konania rozhodol správny súd podľa § 170 písm. a) SSP tak, že žiadnemu z účastníkov
nepriznal právo na náhradu trov konania, pretože žaloba bola odmietnutá. Správny súd nezistil

podmienky pre rozhodnutie o trovách konania podľa § 171 SSP.
76. Toto rozhodnutie prijal senát správneho súdu pomerom hlasov 3:0 (§ 139 ods. 4 SSP v spojení s
§ 147 ods. 2 SSP).
Toto rozhodnutie prijal senát správneho súdu pomerom hlasov 3:0 (§ 139 ods. 4 SSP v spojení s § 147
ods. 2 SSP).

Poučenie:

Toto rozhodnutie nadobudne právoplatnosť doručením.
Proti tomuto rozhodnutiu je prípustná kasačná sťažnosť, ktorú môže podať účastník konania, ak bolo
rozhodnutévjehoneprospech,pričomjumusípodaťvlehotejednéhomesiacaoddoručeniarozhodnutia
na Správny súd v Banskej Bystrici.

O kasačnej sťažnosti rozhoduje Najvyšší správny súd Slovenskej republiky.
Kasačnú sťažnosť možno odôvodniť len tým, že správny súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil
zákon tým, že
a) na rozhodnutie vo veci nebola daná právomoc súdu v správnom súdnictve,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako účastník konania, nemal procesnú subjektivitu,c) účastník konania nemal spôsobilosť samostatne konať pred správnym súdom v plnom rozsahu
a nekonal za neho zákonný zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už skôr právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už skôr začalo konanie,

e) vo veci rozhodol vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený správny súd,
f) nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace
procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,
g) rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci,
h) sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu,

i) nerešpektoval záväzný právny názor, vyslovený v zrušujúcom rozhodnutí o kasačnej sťažnosti alebo
j) podanie bol nezákonne odmietnuté.
Dôvod kasačnej sťažnosti uvedený vyššie pod písmenom g) až i) sa vymedzí tak, že sťažovateľ
uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto
právneho posúdenia. Dôvod kasačnej sťažnosti nemožno vymedziť tak, že sťažovateľ poukáže na svoje
podania pred správnym súdom.

Podľa § 445 ods. 1, 2 SSP (1) V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania
podľa § 57 uviesť
a) označenie napadnutého rozhodnutia,
b) údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené,
c) opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa §

440 sa podáva (ďalej len „sťažnostné body“),
d) návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh).
(2) Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti.
Podľa § 449 ods. 1, 2 SSP (1) Sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej
sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého

sťažovateľa musia byť spísané advokátom.
(2) Povinnosti podľa odseku 1 neplatia, ak
a) má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na
kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c) a d),

c) je žalovaným Centrum právnej pomoci.
Poznámka: Rozhodnutie nepodpísala členka senátu JUDr. Silvia Zdráhalová Rúfusová z dôvodu jej
ospravedlnenej neprítomnosti na súde v čase jeho podpisovania.