Rozsudok ,
Iná povaha rozhodnutia Judgement was issued on Tuesday, December 19, 2023

Súd: Okresný súd Trenčín
Spisová značka: 15C/9/2022
Identifikačné číslo súdneho spisu: 3122201340

Dátum vydania rozhodnutia: 19. 12. 2023
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Gabriela Chudovská

ECLI: ECLI:SK:OSTN:2023:3122201340.7

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

15C/9/2022

- 16 -
Okresný súd Trenčín v konaní pred sudkyňou Mgr. Gabrielou Chudovskou v právnej veci žalobkyne: A.
B., nar. XX.XX.XXXX, trvale pobytom XXX XX B. XXX, t.č. bytom: C. XX, XXX XX B. D. E., F. G., právne
zastúpená: Mgr. Ivana Lacková, LL.M, advokátka, so sídlom: J. Fabu 9, Trenčín, IČO: 42 150 582, proti
žalovanému:G.H.,nar.XX.XX.XXXX,trvalepobytom:XXXXXB.XXX,ozaplatenienáhradyzaužívanie
spoločnej veci nad rámec spoluvlastníckeho podielu, takto

r o z h o d o l :

15C/9/2022

- 12 -
I. Súd konanie v časti o zaplatenie sumy 4.500,- eur s úrokom z omeškania vo výške 5,00 % ročne zo
sumy 4.500,- eur od 26.02.2022 do zaplatenia zastavuje.

II. Žalovaný je povinný zaplatiť žalobkyni sumu 9.900,- eur s úrokom z omeškania vo výške 5,00 % ročne
zo sumy 9.900,- eur od 18.03.2022 do zaplatenia, do 60 dní od právoplatnosti rozsudku.

III. Vo zvyšku súd žalobu zamieta.

IV. Žalobkyni súd náhradu trov konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

15C/9/2022

- 13 -

1.Žalobkyňa sa žalobou doručenou súdu dňa 28.02.2022 v znení opravy žaloby zo dňa 09.03.2022
domáhala, aby súd zaviazal žalovaného na zaplatenie sumy 14.400,- eur s úrokom z omeškania vo

výške 5% ročne zo sumy 14.400,- eur od 26.02.2022 do zaplatenia.

2. Svoj nárok odôvodnila tým, že žalobkyňa a žalovaný sú podieloví spoluvlastníci každý s podielom
1 nehnuteľností zapísaných na LV č. XXX v k.ú. B., a to: pozemkov KNC parc.č. XXX, záhrada,
o výmere X.XXX m2, KNC parc.č. XXX/X, zastavaná plocha a nádvorie o výmere XXX m2, parc.č.XXX/X, zastavaná plocha a nádvorie o výmere XXX m2, KNC parc.č. XXX/X, zastavaná plocha
a nádvorie o výmere XX m2 a rodinného domu súp.č. XXX (ďalej len „nehnuteľnosti“ alebo „spoločné
nehnuteľnosti“). Žalovaný od roku 2018 užíva tieto nehnuteľnosti výlučne sám, resp. so svojou

matkou a neskôr aj priateľkou a žalobkyni úplne znemožňuje nehnuteľnosti užívať. Od roku 2018 do
podania žaloby ju do nehnuteľností nevpustil ani za účelom prevzatia si osobných vecí, aj keď ho o to
opakovane žiadala, a to ani po zavolaní polície. Žalobkyňa musela nehnuteľnosti opustiť, nedisponuje
kľúčmi od domu ani od bránky, žalovaný zámky vymenil. Na tunajšom súde sa vedie aj konanie
o zrušenie a vyporiadanie podielového spoluvlastníctva k týmto nehnuteľnostiam. Žalobkyňa uviedla, že

v dôsledku užívania spoločných nehnuteľností žalovaným nemôže ona spoločnú vec užívať v rozsahu
podľa svojho spoluvlastníckeho podielu, a preto má právo na vydanie bezdôvodného obohatenia
predstavujúceho ekonomickú protihodnotu toho, že spoločnú vec nemôže užívať v miere podľa veľkosti
svojho spoluvlastníckeho podielu. Za ekvivalentnú peňažnú náhradu za nadužívanie domu a pozemkov
možno podľa nej považovať sumu zodpovedajúcu obvyklému nájmu v obdobných nehnuteľnostiach
vtejtolokalite,ktorýbyzaužívanýpriestoržalovanýmuselzaplatiťzapredpokladu,žebyneužívalplochu

zodpovedajúcu spoluvlastníckemu podielu druhého spoluvlastníka. Vychádzala z toho, že obvyklá cena
nájmu v rozhodnej dobe bola 800,- eur mesačne, na jej podiel z toho pripadá suma 400,- eur mesačne,
ktorú si žalobou uplatnila za obdobie od 25.02.2019 do 25.02.2022, aj keď k užívaniu nad rámec jej
podielu dochádzalo od roku 2018. Žalobkyňa uviedla, že v dome má uložené svoje veci, ale žalovaný jej
ich dlhodobo odmieta vydať. Pri odchode z nehnuteľností mala veci uložené na poličkách, neprekážali

užívaniu domu ani pozemkov a určite nemala veci v krabiciach na povale ani v letnej kuchyni. Mala
za to, že veci žalovaného neobmedzujú, ani mu nebránia v užívaní, keď aj počas tohto konania ho
požiadala o vydanie vecí, pričom žalovaný jej prostredníctvom svojho advokáta odkázal, že tak rýchlo
jej veci vydať nemôže. Následne žalobkyňa súhlasila s výškou mesačnej náhrady uvádzanej v tomto
konaní žalovaným v sume 275,-eur mesačne, preto zobrala žalobu späť v časti o zaplatenie 4.500,- eur

a trvala na zaplatení sumy 9.900,- eur.

3. Žalovaný so žalobou nesúhlasil, sumu 400,- eur mesačne, ktorú od neho žalobkyňa žiada, považoval
za nepodloženú, pretože z predložených inzerátov sa nedá overiť, či sa za inzerentom požadovanú
výšku nájmu podarilo nehnuteľnosť prenajať a túto sumu považoval za neprimerane vysokú vzhľadom

na stav a polohu nehnuteľností. Mal za to, že žalobkyňou nárokovateľná suma je vo výške 275,-
eur mesačne za užívanie spoločných nehnuteľností nad rámec spoluvlastníckeho podielu, čo však by
platilo len za predpokladu, že žalobkyňa neužíva spoluvlastnícky podiel žiadnym spôsobom, čo ale
nezodpovedáskutočnosti.Žalobkyňamávobytnejmiestnostinaposchodídomuanapovaleuskladnené
výlučne svoje veci a žalovaný túto miestnosť ani povalu nevyužíva. Pri určení sumy 275,- eur vychádzal

z ocenenia Prvej trenčianskej realitnej s.r.o., cez ktorú chcel dom predať a ktorí vykonali aj ohliadku.
Podotýkal, že dom je až 20 km od Trenčína, a preto nie je žalobkyňou uvádzaná suma primeraná. Mal
za to, že nárok odporuje dobrým mravom, pretože žalobkyňa sa nikdy nepodieľala na splácaní spoločnej
hypotéky, ani na úhrade nákladov na údržbu a užívanie domu. Uvádzal, že dom bol vyplatený z jeho
úspor v sume cca 22.000,- eur, zo stavebného úveru cca 13.000,- eur a z hypotekárneho úveru v sume

cca 23.000,- eur. Žalovaný poukázal na to, že žalobkyňa zaťažila dom svojim exekúciami, poukázal na
svoju nepriaznivú sociálnu situáciu, ktorá mu znemožňuje žalobkyňu vyplatiť. Uvádzal, že žalobkyňa si
nebola schopná po veci, až v lete 2023 po jeho výzvach prišla po veci a nezobrala si ani všetko. Po tom,
ako ho bol súd vypočuť doma, ju vyzýval, aby si prišla po veci, odniesla si však len niečo, povedala, že
nevedela, že si naraz všetko má odviezť. Chcel sa s ňou mimosúdne dohodnúť, ponúkal jej 10.000,- eur

za vysporiadanie domu, ale potom zrazu chcela už 35.000,- eur. Už mal aj kupca na dom, ale žalobkyňa
s predajom nesúhlasila.

4. Súd najskôr rozhodol o čiastočnom späťvzatí žaloby.

5. Podľa ustanovenia § 144 Civilného sporového poriadku (ďalej len CSP), Žalobca môže vziať žalobu
späť. Podľa ustanovenia § 145 ods. 2 CSP, Ak je žaloba vzatá späť sčasti, súd konanie v tejto časti
zastaví. O čiastočnom späťvzatí žaloby rozhodne súd v rozhodnutí vo veci samej. Podľa ustanovenia §
146ods.1CSP,Súdkonanienezastaví,akžalovanýsospäťvzatímžalobyzvážnychdôvodovnesúhlasí.
Na nesúhlas žalovaného so späťvzatím žaloby sa neprihliada, ak dôjde k späťvzatiu žaloby skôr, než

sa začalo predbežné prejednanie sporu podľa § 168 alebo pojednávanie.

6. S poukazom na dispozitívny úkon žalobkyne spočívajúci v čiastočnom späťvzatí žaloby v časti
ozaplateniesumy4.500,-eur súrokomzomeškania5%ročneztejtosumyod26.02.2022dozaplatenia,súd prvým výrokom tohto rozsudku konanie v dotknutej časti zastavil. Žalovaný so späťvzatím žaloby
v tejto časti súhlasil. Predmetom konania tak po čiastočnom späťvzatí žaloby zostalo zaplatenie sumy
9.900,-eur eur s príslušným úrokom z omeškania.

7. Súd vykonal dokazovanie výsluchom strán, ohliadkou na mieste samom, oboznámením listinných
dôkazov nachádzajúcich sa v súdnom spise a zistil nasledovný skutkový stav:

8. Žalobkyňa a žalovaný sú bývalí manželia, manželstvo trvalo od 19.09.2009 a bolo rozvedené

rozsudkom tunajšieho súdu č.k.14Pc/6/2018-26 zo dňa 14.05.2018, právoplatným dňa 16.05.2018. Na
Okresnom súde Trenčín sa vedie aj konanie o vyporiadanie BSM po rozvode pod sp.zn. 24C/15/2021,
ktoré t.č. nie je ešte právoplatne skončené.

9. Nebolo sporným a vyplýva to aj z listu vlastníctva č. XXX pre okres I., obec B., k.ú. B., že nehnuteľnosti
súvpodielovomspoluvlastníctvežalobkyneažalovanéhovpodielochoveľkosti1.Titulomnadobudnutia

je kúpna zmluva z roku 2007, tj. strany nadobudli nehnuteľnosti ešte pred uzavretím manželstva.
V konaní vedenom na Okresnom súde Trenčín sp.zn. 18C/9/2022 bol vydaný dňa 29.05.2023 rozsudok,
ktorým bolo podielové spoluvlastníctvo strán sporu k týmto nehnuteľnostiam zrušené a bolo vyporiadané
tak, že súd nariadil predaj nehnuteľností. Rozsudok nie je t.č. právoplatný.

10. Z potvrdenia spol. Prvá Trenčianska Realitná s.r.o., IČO: 36 335 606 predloženého žalovaným
vyplýva cenový odhad výšky nájomného týchto nehnuteľností. Nehnuteľnosti sú opísané ako 3 izbový
dvojpodlažný sčasti podpivničený dom s príslušenstvom (nádvorie, záhrada, letná kuchyňa, dreváreň
a garáž). Odhadovaná výška nájmu v danom stave a lokalite podľa vývoja cien, úžitkovej plochy
a vybavenia je od 530,- eur do 580,- eur mesačne bez započítania výšky mesačných nákladov za

spotrebu vody, energií, internetu a televízie. Z potvrdenia realitnej kancelárie spol. REMAX EXTRA
vyplynulo, že priemerná cena nájomného nehnuteľností v danej oblasti v rozhodnom období bola cca
300-400,- eur mesačne + energie. Podľa potvrdenia Rado reality s.r.o. odhadovaný rozsah nájomného
bez energií (plyn, voda, elektrika) bol cca 350,- eur – 550,- eur mesačne.

11. Zákonné ustanovenia:

Podľa § 123 Občianskeho zákonníka, Vlastník je v medziach zákona oprávnený predmet svojho
vlastníctva držať, užívať, požívať jeho plody a úžitky a nakladať s ním.

Podľa § 136 Občianskeho zákonníka, (1 )Vec môže byť v spoluvlastníctve viacerých vlastníkov. (2)
Spoluvlastníctvo je podielové alebo bezpodielové. Bezpodielové spoluvlastníctvo môže vzniknúť len
medzi manželmi.

Podľa § 137 ods. 1 Občianskeho zákonníka, Podiel vyjadruje mieru, akou sa spoluvlastníci podieľajú na

právach a povinnostiach vyplývajúcich zo spoluvlastníctva k spoločnej veci.

Podľa § 139 ods. 2 Občianskeho zákonníka, O hospodárení so spoločnou vecou rozhodujú
spoluvlastníci väčšinou počítanou podľa veľkosti podielov. Pri rovnosti hlasov, alebo ak sa väčšina alebo
dohoda nedosiahne, rozhodne na návrh ktoréhokoľvek spoluvlastníka súd.

Podľa § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka, Výkon práv a povinností vyplývajúcich z občianskoprávnych
vzťahov nesmie bez právneho dôvodu zasahovať do práv a oprávnených záujmov iných a nesmie byť
v rozpore s dobrými mravmi.

Podľa § 517 ods. 1 veta prvá a ods. 2 Občianskeho zákonníka, dlžník, ktorý svoj dlh riadne a včas
nesplní, je v omeškaní. Ak ide o omeškanie s plnením peňažného dlhu, má veriteľ právo požadovať od
dlžníkapopriplneníúrokyzomeškania,akniejepodľatohtozákonapovinnýplatiťpoplatokzomeškania;
výšku úrokov z omeškania a poplatku z omeškania ustanovuje vykonávací predpis.
Podľa § 563 Občianskeho zákonníka, Ak čas splnenia nie je dohodnutý, ustanovený právnym predpisom

alebourčenývrozhodnutí,jedlžníkpovinnýsplniťdlhprvéhodňapotom,čohooplnenieveriteľpožiadal.Podľa§3 nariadeniavládySRč.87/1995Z.z.vzneníúčinnomod01.02.2013,výškaúrokovzomeškania
je o 5 percentuálnych bodov vyššia ako základná úroková sadzba Európskej centrálnej banky platná k
prvému dňu omeškania s plnením peňažného dlhu.

12. Predmetom sporu medzi stranami je nárok žalobkyne ako podielovej spoluvlastníčky spoločného
rodinného domu s pozemkami voči žalovanému uplatnený z titulu peňažného plnenia voči
spoluvlastníkovi za užívanie spoločnej veci nad rozsah spoluvlastníckeho podielu za obdobie od

25.02.2019 do 25.02.2022. Obsahom vlastníckeho práva (a teda aj spoluvlastníckeho) je i oprávnenie
vlastníka vec v medziach zákona užívať. Nakoľko vec môže byť aj v spoluvlastníctve viacerých osôb,
je potrebné konštatovať, že spoluvlastnícky podiel vyjadruje mieru účasti spoluvlastníka na vzťahu
k spoločnej veci, t. j. vyjadruje mieru účasti, aj pokiaľ ide o užívanie spoločnej veci, t. j. každý
zo spoluvlastníkov je oprávnený spoločnú vec užívať v rozsahu jeho spoluvlastníckeho podielu. V
prípade, ak spoluvlastník neužíva (nemôže užívať) spoločnú vec v rozsahu zodpovedajúcom jeho

spoluvlastníckemu podielu bez toho, aby medzi ním a ostatnými spoluvlastníkmi bola uzavretá nájomná
alebo iná zmluva, obohatenie druhého spoluvlastníka spočíva v užívaní väčšieho rozsahu predmetu
spoluvlastníctva (než ktorý zodpovedá jeho spoluvlastníckemu podielu) bez platenia úhrady za užívanie
tohto podielu (rozsudok Najvyššieho súdu ČR sp.zn. 25Cdo/2616/1999).

13. Čo sa týka právneho posúdenia uplatneného nároku (či ide o nárok podľa § 137 OZ alebo § 451
OZ), k tejto problematike, súd uvádza 3 rozhodnutia Najvyššieho súdu SR, ktoré sa danej problematike
venujú:
1/ Najvyšší súd SR vo svojom rozhodnutí sp. zn. 3Cdo/252/2007 uviedol, že „Bezdôvodné obohatenie
je v Občianskom zákonníku konštruované ako záväzkový právny vzťah medzi tým, kto sa na úkor iného

obohatil, a tým, na úkor koho došlo k bezdôvodnému obohateniu. V konaní na súdoch nižších stupňov
bolo preukázané, že nehnuteľnosti v podielovom spoluvlastníctve žalobcov 1/ a 2/ (v podieloch po 1/4) a
žalovanej(vpodiele1/2)užívaodsmrtiprávnejpredchodkynežalobcov1/a2/(pôvodnejspoluvlastníčky
nehnuteľností v podiele 1/2) bezodplatne len žalovaná. Jej bezodplatné užívanie spoločnej veci (nad
rámec, ktorý zodpovedá jej patriacemu spoluvlastníckemu podielu) vykazuje znaky bezdôvodného

obohacovania sa. I keď sa jej uvedeným užívaním nezvýšili aktíva, nemožno prehliadnuť, že prijímaním
plnenia (užívaním spoluvlastníckych podielov žalobcov 1/ a 2/ bez právneho dôvodu - dohody s
nimi) sa ani nezvýšili jej pasíva. Pokiaľ by uvedené plnenie prijímala na základe právneho dôvodu
(dohody so žalobcami 1/ a 2/), jej majetkový stav by sa zmenšil, lebo za prijímané plnenie by im
poskytovala náhradu. Odvolací súd v odôvodnení napadnutého rozsudku poukázal na § 137 ods. 1

Občianskeho zákonníka (v zmysle ktorého podiel vyjadruje mieru, akou sa spoluvlastníci podieľajú
na právach a povinnostiach vyplývajúcich zo spoluvlastníctva k spoločnej veci) a na § 139 ods. 2
Občianskeho zákonníka (podľa ktorého o hospodárení so spoločnou vecou rozhodujú spoluvlastníci
väčšinou počítanou podľa veľkosti podielov; pri rovnosti hlasov, alebo ak sa väčšina alebo dohoda
nedosiahne, rozhodne na návrh ktoréhokoľvek spoluvlastníka súd). Pri majoritnom princípe, ktorý sa

pri rozhodovaní spoluvlastníkov o hospodárení so spoločnou vecou uplatňuje od 1. januára 1992, je z
hľadiska prijímania rozhodnutia o hospodárení so spoločnou vecou určujúci nie počet spoluvlastníkov
hlasujúcich za určité rozhodnutie o hospodárení so spoločnou vecou (alebo proti nemu), ale veľkosť
spoluvlastníckeho podielu spoluvlastníkov daná súčtom podielov spoluvlastníkov hlasujúcich za to -
ktorérozhodnutie.Pokiaľprirozhodovanívzmysle§139ods.2Občianskehozákonníkaboladosiahnutá

väčšina, musia sa síce prehlasovaní spoluvlastníci podriadiť rozhodnutiu väčšiny (viď tiež R 54/1997),
avšak ani v takom prípade - po prijatí väčšinového rozhodnutia, neprestávajú byť nositeľmi zo zákona
vyplývajúcich práv a povinností podielových spoluvlastníkov. Mieru, akou sa všetci (teda aj prehlasovaní)
spoluvlastníci podieľajú na právach a povinnostiach vyplývajúcich zo spoluvlastníctva k spoločnej veci,
vyjadruje aj po prijatí rozhodnutia väčšiny podiel toho - ktorého spoluvlastníka. Pokiaľ v danom prípade

žalovaná ako podielová spoluvlastníčka 1/2 spoločných nehnuteľností na základe svojho rozhodnutia
užíva celú spoločnú nehnuteľnosť bez právneho dôvodu (bez dohody so žalobcami 1/ a 2/, ktorým spolu
patrí tiež spoluvlastnícky podiel 1/2) tak, že za užívanie nad rámec zodpovedajúci jej spoluvlastníckemu
podielu neposkytuje žalobcom 1/ a 2/ žiadnu náhradu, získava na ich úkor bezdôvodné obohatenie.“
2/ Najvyšší súd SR vo svojom rozhodnutí sp. zn. 4Cdo/277/2009 zas uviedol, že „že obsahom

vlastníckeho (spoluvlastníckeho) práva, je okrem iného, aj oprávnenie vlastníka vec v medziach zákona
užívať. Vec môže byť v spoluvlastníctve aj viacerých osôb, pričom spoluvlastnícky podiel vyjadruje mieru
účasti spoluvlastníka na vzťahu k spoločnej veci. To znamená, že vyjadruje aj mieru účasti, pokiaľ ide o
užívanie spoločnej veci. Každý zo spoluvlastníkov je v zmysle § 137 ods. 1 OZ oprávnený spoločnú vecužívať v rozsahu svojho spoluvlastníckeho podielu. V prípade, že spoluvlastníkovi nie je zabezpečené
užívanie spoločnej veci v rozsahu jeho spoluvlastníckeho podielu, má právo na poskytnutie tomu
zodpovedajúcej náhrady vo forme peňažného plnenia. Tomuto právu potom korešponduje povinnosť

spoluvlastníka, ktorý vec užíva, takéto plnenie spoluvlastníkovi vylúčenému z užívania spoločnej veci
poskytnúť. Treba zdôrazniť, že aj keď medzi podielovými spoluvlastníkmi nedôjde k dohode o užívaní
spoločnej veci a jeden alebo viacerí z nich ju užívajú, nie je možné dospieť k záveru, že vec je užívaná
bez právneho dôvodu (o to viac, takýto záver neprichádza do úvahy, ak sa spoluvlastníci na spôsobe
užívania dohodli). Právnym dôvodom na užívanie veci je aj v takomto prípade ich spoluvlastnícke

právo. Spoluvlastnícky podiel vyjadrujúci mieru účasti spoluvlastníka na právach a povinnostiach k
spoločnej veci nie je totiž podiel na veci reálne vymedzený tak, ako to správne uviedol aj odvolací súd,
ale je len podielom ideálnym. V rámci neho nie je možné preto oddeliť, čo je výlučne podiel jedného
spoluvlastníka a čo je výlučne podiel druhého spoluvlastníka, resp. podiely ostatných spoluvlastníkov.
Z vyššie uvedeného možno vyvodiť, že ak sa podielový spoluvlastník domáha náhrady vo forme
peňažného plnenia voči druhému spoluvlastníkovi za to, že neužíva spoločnú vec v rozsahu svojho

spoluvlastníckeho podielu, ide o právny vzťah z podielového spoluvlastníctva osobitne v Občianskom
zákonníku upravený. V prípade, že sa spoluvlastníci o spôsobe užívania spoločnej veci, prípadne o jej
náhrade nedohodnú, ide o nárok, ktorý vyplýva z ustanovenia § 137 ods. 1 OZ v spojení s § 123 OZ.
Toto právo je nepochybne majetkovej povahy, ktoré sa premlčuje v trojročnej všeobecnej premlčacej
dobe podľa § 101 OZ. Uvedený nárok nemožno právne kvalifikovať ako nárok z bezdôvodného

obohatenia. Ustanovenia o bezdôvodnom obohatení majú len podpornú povahu a ich použitie nemožno
preto rozširovať na práva, ktoré sa opierajú o osobitné zákonné ustanovenia. Napokon, v prípade práva
podielového spoluvlastníka na náhradu za to, že neužíva spoločnú vec v rozsahu zodpovedajúcom
jeho spoluvlastníckeho podielu, nie je splnená ani jedna zo skutkových podstát vzniku bezdôvodného
obohatenia. Nejde totiž a to ani vtedy, ak spoluvlastník vec v celosti užíva bez dohody s ostatnými

spoluvlastníkmi, o užívanie veci bez právneho dôvodu a teda o majetkový prospech získaný bez
právneho dôvodu, ani o majetkový prospech získaný plnením z neplatného právneho úkonu, plnením
z právneho dôvodu, ktorý dodatočne odpadol, prípadne získaný z nestatočných zdrojov (porovnaj
rozsudok Najvyššieho súdu SR z 30. mája 2000 sp. zn. 2 Cdo 141/99).“
3/ Najvyšší súd SR vo svojom rozhodnutí sp. zn. 6Cdo/184/2010 uviedol: „Nárok spoluvlastníka

na náhradu za neužívanie spoločnej veci v rozsahu svojho spoluvlastníckeho podielu vyplýva z
ustanovenia § 137 ods. 1 Obč. zákonníka. Jeho nevyhnutným predpokladom je užívanie tejto veci
druhým spoluvlastníkom (ostatnými spoluvlastníkmi) nad rozsah jeho (ich) spoluvlastníckeho podielu.
Neužívanie veci v rozsahu spoluvlastníckeho podielu spoluvlastníkom musí byť dôsledkom jej užívania
druhým spoluvlastníkom nad rozsah svojho spoluvlastníckeho podielu. Len v takomto prípade sa

spoluvlastník užívajúci spoločnú vec nad rozsah spoluvlastníckeho podielu podieľa na prisvojovaní si
úžitkovej hodnoty veci vo väčšej miere, než zodpovedá jeho podielu. Nie je pritom rozhodujúce, či tento
stav vyplýva z dohody spoluvlastníkov (okrem ak by jej súčasťou bola aj dohoda o bezplatnom užívaní
celej veci alebo jej časti), alebo z rozhodnutia väčšinového spoluvlastníka, alebo či ide o faktický stav.
Je zrejmé, že ak by spoločná vec vôbec nebola spoluvlastníkmi užívaná, žiaden nárok na náhradu za

jej neužívanie by medzi nimi nevznikol. Rovnako takýto nárok nevzniká ani v prípade, ak spoluvlastník
užíva len časť veci v rozsahu neprevyšujúcom jeho spoluvlastnícky podiel, pretože v takomto prípade nič
nebráni druhému spoluvlastníkovi, aby sa tiež podieľal na svojom užívacom oprávnení v rozsahu svojho
podielu a to užívaním zostávajúcej časti veci. Dôvod pre ktorý tento spoluvlastník prípadne spoločnú
vec neužíva, nie je právne významný a rovnako tak nie je významné ani prípadné užívanie časti veci

treťou osobou.“

14. Pokiaľ ide o prax na území SR možno teda konštatovať, že k jej ustáleniu a komplexným odpovediam
na jednotlivé problematické otázky dosiaľ nedošlo. Súd preto po preštudovaní judikatúry a odbornej
literatúryprijalzáver,žespoluvlastníkužívajúcivecnadrámecsvojhopodielu,neužívavecbezprávneho

dôvodu, a preto jej užívaním nemôže získať bezdôvodné obohatenie, nakoľko žiadna skutková podstata
vymedzená v § 451 Občianskeho zákonníka sa naň nevzťahuje. Záväzok z bezdôvodného obohatenia
vzniká navyše iba v prípade, že medzi účastníkmi neexistuje iný právny vzťah, v rámci ktorého zvláštna
právna norma ukladá povinnosť, ktorá smeruje v podstate k rovnakému cieľu. Právo spoluvlastníka na
náhradu za to, že neužíva spoločnú vec v rozsahu, ktorý zodpovedá jeho podielu, je dané zákonom

a vyplýva z práva spoluvlastníka podieľať sa na užívaní spoločnej veci v rozsahu zodpovedajúcom jeho
podielu. Súd preto ustálil, že právne ide o osobitný nárok žalobkyne podľa § 137 ods. 1 Občianskeho
zákonníka.15. Súd mal preukázané, že žalobkyňa a žalovaný v rozhodnej dobe, za ktoré je žiadaná náhrada,
boli a doposiaľ stále aj sú podielovými spoluvlastníkmi nehnuteľností (rodinného domu s pozemkami
a priľahlou hospodárskou stavbou), a to každý v podiele o veľkosti 1/2 . Medzi stranami nebolo sporné,

že žalobkyňa nehnuteľnosti opustila v roku 2018 a že ich až doposiaľ obýva žalovaný, ktorý vymenil
zámky na nehnuteľnosti, čo žalovaný potvrdil aj pri svojom výsluchu dňa 12.01.2023 a ako dôvod
k tomuto kroku uviedol, že ak by ju do domu vpustil, tak by mu ho vyrabovala. Nebolo sporné tvrdenie
žalobkyne, že po výmene zámkov ona nemá kľúč od bránky ani od domu, a teda má znemožnený
vstup na nehnuteľnosti, čo fakticky jej neumožňuje z týchto nehnuteľností brať v rozsahu svojho podielu

úžitky. To, že žalovaný neumožňuje žalobkyni prístup do nich napokon bolo ním demonštrované aj pri
ohliadke na mieste samom dňa 12.01.2023, kedy žalovaný žalobkyňu pri ohliadke nariadenej súdom
nevpustil do nehnuteľností, žalobkyňa čakala pred bránou na ulici a jej prítomnosť v nehnuteľnosti
si žalovaný vyslovene neželal. Súd vzhľadom na uvedené, ak žalobkyňa nemá umožnený prístup do
nehnuteľností, tieto fyzicky neobýva, dospel k záveru, že v danom prípade je splnená podmienka,
v zmysle ktorej neužívanie veci v rozsahu spoluvlastníckeho podielu žalobkyňou je dôsledkom jej

užívania druhým spoluvlastníkom – žalovaným nad rozsah svojho spoluvlastníckeho podielu. Je to
žalovaný, ktorý nehnuteľnosti využíva v celom rozsahu, na rozdiel od žalobkyne celkom plnohodnotne
a ktorý z nich poberá úžitky, a to väčšej miere, než pripadá na jeho polovičný spoluvlastnícky podiel.
Žalobkyňa v dôsledku užívania nehnuteľností žalovaným, ktorý si neželá prítomnosť žalobkyne v dome,
nepoberá žiadne úžitky z týchto nehnuteľností. Pre účely tohto sporu nie je rozhodujúce, či tento stav

vyplýva z dohody spoluvlastníkov (okrem prípadu, ak by jej súčasťou bola aj dohoda o bezplatnom
užívaní celej veci alebo jej časti, avšak existencie takejto dohody s takýmto obsahom nebola tvrdená ani
preukázaná) alebo z rozhodnutia väčšinového spoluvlastníka, alebo či ide o faktický stav. Ak sa žalovaný
bránil tým, že žalobkyňa nehnuteľnosti v rozhodnej dobe (február 2019 až február 2022) užívala, pretože
mala v nich uskladnené svoje veci, vzhľadom na zistený skutkový stav sa súd s touto argumentáciou

nestotožnil ako s argumentáciou, ktorá by mala privodiť čo i len čiastočný úspech žalovaného v spore
čo do náhrady ako takej. Nebolo sporným, že v rozhodnej dobe, za ktorú je nárok uplatnený, minimálne
až do času vykonanej ohliadky (12.01.2023), mala žalobkyňa v spoločnom dome uložené veci, ktoré
jej patrili. Uviedla, že ide o dary, ale aj o veci, ktoré jej ostali po smrti jej starých rodičov. Uviedla, že
keď bola v dome naposledy v roku 2018, jej osobné veci boli vo vitríne v obývačke (porcelán) a na

poschodí v izbe boli zložené jej veci pod gaučom a uložené boli v obývačkovej stene. Mala tam PC
stôl a počítač, ktorý dostala darom. Poprela, že by mala veci v garáži alebo letnej kuchyni, prípadne
na povale, na povalu podľa nej musel jej veci uložiť žalovaný. Ak však, ako bolo zistené, osobné veci
žalobkyne v nehnuteľnosti ostali aj po rozhodnú dobu, po ktorú je nárok uplatnený, súd má za to, že
uvedené nie je možné žalobkyni v tomto spore dať na ťarchu a vyvodiť, že týmto spôsobom užíva

svoj polovičný podiel, resp. aspoň jeho časť a nemožno z toho podľa názoru súdu vyvodiť ani to, že by
uloženie týchto vecí žalobkyne v dome malo mať za následok záver, že žalovaný užíva nehnuteľnosti
iba v rozsahu, ktorý by neprevyšoval jeho polovičný spoluvlastnícky podiel na nehnuteľnostiach. Súd
uvedené konštatuje vzhľadom na to, že v spore bolo preukázané výpoveďou svedkyne J. J. G. H., že
pred pandémiou COVID v rokoch 2018-2019, resp. začiatkom roku 2020 sa žalobkyňa opakovane

spolu so svedkyňou osobne dostavila po vyzdvihnutie osobných vecí k žalovanému, avšak žalovaný ju
nikdy do domu po veci nevpustil, veci neodovzdal. To isté potvrdila aj svedkyňa A. K., ktorá žalobkyňu
sprevádzala asi 3-4 krát, keď si šla do domu po veci, a to 14.10.2021 a ešte opakovane predtým aj
v roku 2020, keď opísala aj situáciu, ako žalovaný na žalobkyňu kričal, že v dome nič nemá a že jej nič
nedá. Aj žalovaný pri výsluchu dňa 12.01.2023 uviedol, že tam žalobkyňa bola dvakrát aj za asistencie

polície, a že stále od neho žiada nejaké veci, dal jej dvakrát nejaké veci, ale nič podstatné to nebolo
a zvyšok vecí, ktoré tam má ešte uložené, jej dá až vtedy, keď ona jemu vráti jeho veci (osobné doklady,
doklady od auta, zlato). Z uvedeného teda vyplýva, že časť vecí, ktoré ešte žalobkyni v spoločnom
dome ostali, sú vecami, ktoré jej žalovaný (minimálne do januára 2023, kedy bol vykonaný výsluch
žalovaného a ohliadka domu) odmietol vydať, pričom ich odovzdanie podmieňoval výmenou za ním

žiadané iné veci, ktorá podmienka však nemá oporu v práve. Ak sa žalobkyňa domáhala od neho
vydania vecí v jej výlučnom vlastníctve, s poukazom na § 126 ods. 1 Občianskeho zákonníka, je to jej
oprávnenie ako vlastníka týchto vecí v jej výlučnom vlastníctve, pričom ten, kto veci zdržiava, nie je
oprávnený podmieňovať vydanie veci vlastníkovi čímkoľvek iným. Vychádzajúc potom z takto zisteného
skutkového stavu, ktorý žalovaný potvrdil, uskladnenie vecí v rokoch 2019-2022 v spoločnom dome

zo strany žalobkyne nebolo dobrovoľným rozhodnutím žalobkyne, ale výsledkom toho, že žalovaný jej
odmietol uvedené veci odovzdať, hoci o nich vydanie opakovane žiadala. Na jednej strane žalovaný
v tomto spore na svoju obranu tvrdí, že aj žalobkyňa užívala v rozhodnej dobe nehnuteľnosť tým, že
má v nej zložené svoje osobné veci, na druhej strane ide o stav v rozpore s vôľou žalobkyne, kedyjej žalovaný tieto veci opakovane odmietol odovzdať, čím tento stav sám v rozhodnom období nastolil
a udržoval. Za takejto situácie potom nie je možné konštatovať, že by zadržiavaním vecí žalobkyne
v spoločnej nehnuteľnosti proti vôli žalobkyne žalovaným v rozhodnej dobe predstavovalo užívanie

spoločnejnehnuteľnostizostranyžalobkyne,keďžetentostavjevýlučnevýsledkomkonaniažalovaného
a toho, že žalobkyňa do domu (a tým ani k svojim veciam v ňom uloženým) prístup nemá (žalovaný
vymenil zámky), žalovaný čo i len jej jednorazovú (nieto ešte trvalú) prítomnosť v dome neakceptuje
a súčasne na opakované dopyty a návštevy jej osobné veci nevydal. Rovnako sa javí byť nelogickým
tvrdenie žalovaného, že uskladnením týchto vecí je on obmedzovaný v užívaní svojej polovice, no na

druhej strane jeho konanie, pri ktorom ešte aj dňa 12.01.2023 deklaroval, že zvyšok vecí žalobkyni
neodovzdá, nezodpovedá tomu, že by ho tieto veci akokoľvek obmedzovali v plnohodnotnom čerpaní
úžitkovej hodnoty celých nehnuteľností. Ak by tomu tak bolo, nepochybne by v rozhodnej dobe rokov
2019 až 2022 vyhovel požiadavkám žalobkyne a jej veci jej umožnil si z nehnuteľnosti odviezť. Jeho
konanie je naopak prejavom toho, že mu v plnohodnotnom užívaní celých nehnuteľností podľa jeho
predstáv a na účel, na ktorý sú určené, tieto veci prakticky nebránia. Ak žalovaný tvrdil, že veci má

žalobkyňa nielen v dome, ale aj v hospodárskej budove (letná kuchyňa), toto sa v konaní nepodarilo
preukázať. Pri ohliadke na mieste samom žalovaný sám označil, že veci patriace žalobkyni, sú len
na povale a v izbe na poschodí, resp. na chodbičke na poschodí medzi izbou a povalou, ako bolo
aj fotograficky zadokumentované, pričom žiadne veci v letnej kuchyni, ktoré by mali patriť žalobkyni,
zistené neboli. Napokon, žalovaný pri ohliadke a výsluchu tvrdil, že izby, kde sú uložené veci žalobkyne,

ktoré tam ostali, ani nevyužíva, keď potvrdil, že vrchné poschodie slúži aj jemu len ako skladisko
a skutočne na bývanie sa užíva iba prízemie domu, a preto aj toto jeho tvrdenie vyvracia iné jeho
tvrdenie, v zmysle ktorého by mal byť vecami žalobkyne v užívaní domu obmedzovaný. Netvrdil, že by
v dôsledku vecí zložených žalobkyňou, nemohol poschodie určené a využívané ním primárne iba na
skladovanie, sám plnohodnotne využiť, že by sám nemal priestor na uskladnenie svojich vecí a musel

hľadať náhradné riešenia ich uskladnenia. Napokon, ako vyplýva aj z fotodokumentácie, veci, ktoré
žalovaný označil ako tie, ktoré majú patriť žalobkyni, sú po trochách rozmiestnené na poschodí – na
povale, v izbe a v chodbičke, tieto nie sú nijakým spôsobom upratané, poskladané tak, aby zaberali čo
najmenší priestor. V chodbičke boli uložené na hromadách, v krabici, plastovom vreci veci žalobkyne,
na povale na hromade na zemi veci patriace žalobkyne, v izbe na poschodí, boli uložené žalobkynine

veci v krabiciach označených „Alena“, ďalej PC stôl s počítačom a skriňa. Sám žalovaný uviedol, že
po rozvode manželstva on sám tu tieto veci takýmto spôsobom uložil. Súd uvádza, že aj vzhľadom
na to, že žalovaný takýmto spôsobom uložil veci patriace žalobkyni na viaceré miesta, prakticky bez
akéhokoľvek zrovnania, upratania či systému, len ich navrstvením na seba bez poriadku, tieto veci
zaberajú opticky viac miesta, ako keby tieto boli na jednom mieste, napr. len na povale pri sebe, čo by

nepochybne aj priestor na poschodí domu umožnilo efektívnejšie využiť bez toho, aby žalovaný bol
akokoľvekčoilenteoretickyobmedzenývužívanítohtopriestoruakoskladiskapresvojeveci.Vzhľadom
na zadokumentované množstvo vecí, ktoré v čase rozhodnom pre uplatnenie nároku žalovaný v dome
zadržiaval,jesúdtohonázoru,žetietojednaknepredstavujúvzhľadomnasvojvoľnékonaniežalovaného
užívanie nehnuteľnosti zo strany žalobkyne, a navyše ani nezaberajú takú plochu, pri ktorej by súd

musel konštatovať, že relevantnú časť svojho podielu žalobkyňa umiestnením týchto vecí v spoločnej
nehnuteľnosti využíva. Naopak, je to žalovaný, ktorý v celom rozsahu má úžitok z nehnuteľností, pričom
z jeho správania v rozhodnej dobe nevyplýva, že by mu v plnohodnotnom užívaní nehnuteľností na ten
účel, na aký sú určené, veci žalobkyne bránili čo i len čiastočne. Napokon, ak žalovaný tvrdil, že skriňa
vizbenaposchodípatrížalobkyni,sámzjejprítomnostivspoločnejnehnuteľnostibenefitujetým,ževnej

má uskladnenú zbierku cca 300 pohárov, z čoho potom tiež možno uzavrieť, že umiestnenie tejto skrine
žalobkyne v spoločnom dome po rozhodnú domu nie je žalovanému nijako na príťaž. Napokon, obytná
časť domu (prízemie), ktorá sa ako jediná v dome na bývanie osôb aj využíva, nie je vecami žalobkyne
vôbec nijako ovplyvnená, keďže žalovaný sám uviedol, že veci má žalobkyňa len na poschodí, ktoré slúži
iba ako skladisko. Žalobkyňa reálne nemá možnosť využiť svoj podiel, resp. čo i len jeho časť na účel, na

aký sú nehnuteľnosti určené (bývanie, užívanie priľahlého dvora a záhrady aj s hospodárskou časťou),
a to výlučne z dôvodu toho, že nehnuteľnosti užíva žalovaný, ktorý v užívacom oprávnení žalobkyni
v rozhodnej dobe bránil. Napokon, dôvod, pre ktorý tento spoluvlastník prípadne spoločnú vec neužíva,
nie je v tomto spore ani právne významný a rovnako nie je významné ani prípadné užívanie časti veci
treťou osobou (uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6Cdo 184/2010 zo dňa 27.10.2010, rozsudok

Krajského súdu v Prešove sp. zn. 16Co/38/2017 zo dňa 26.06.2018).

16. Ak sa žalovaný bránil tým, že nárok žalobkyne má byť v rozpore s dobrými mravmi, s týmto
sa súd nestotožnil. Ak rozpor s dobrými mravmi žalovaný videl v tom, že on sám sa podieľal nanákladoch na údržbu a prevádzku nehnuteľností, resp. on sám sa podieľa na splácaní spoločného
úveru, v tomto súd nevzhliadol rozpor s dobrými mravmi. V prípade, ak spoluvlastník neužíva (nemôže
užívať) spoločnú vec v rozsahu zodpovedajúcom jeho spoluvlastníckemu podielu bez toho, aby

medzi ním a ostatnými spoluvlastníkmi bola uzavretá dohoda, ktorá by druhému spoluvlastníkovu
umožňovala bezplatné užívanie celej nehnuteľnosti, ktorej existencia však v tomto spore nebola
tvrdená ani preukázaná, spoluvlastník má zásadne nárok na peňažnú náhradu, ktorý nárok vyplýva
zo zákona. Ak má žalovaný za to, že do spoločnej nehnuteľnosti investoval nad rámec toho, čo
bol povinný, že výlučne on znášal prípadné náklady bez prispenia žalobkyne, rovnako tak má aj on

k dispozícii právne inštitúty, ktoré mu umožňujú tomu zodpovedajúce nároky uplatniť voči žalobkyni
a je len na ňom, či ich využije. Ak žalovaný videl rozpor s dobrými mravmi v okolnostiach, za akých
došlo k nadobudnutiu nehnuteľností, keď poukazoval na to, ako bola financovaná kúpa spoločných
nehnuteľností (červenou zvýraznená časť podania – sumár financovania kúpy nehnuteľností na č.l. 189,
ktorú žiadal žalovaný oboznámiť, čo súd urobil), ani okolnosť, akým spôsobom a z akých finančných
prostriedkov bola spoločná nehnuteľnosť nadobudnutá, nemá vplyv na posúdenie nároku v tomto

spore. Podstatné je, že strany prejavili v nadobúdacej kúpnej zmluve vôľu nadobudnúť nehnuteľnosti
do podielového spoluvlastníctva, ktoré bolo týmto založené aj so všetkými právami a povinnosťami
z tohto spoluvlastníctva vyplývajúcimi a nepochybne si boli účastníci zmluvy vedomí prípadných
vzájomných nárokov, ktoré im voči sebe zo spoluvlastníctva môžu vyplývať, ako aj rizík, ktoré z tohto
spoločenstva plynú. Žiadne také zavrhnutiahodné konanie zo strany žalobkyne, ktoré by zakladalo

rozpor uplatneného nároku s dobrými mravmi, súd nevzhliadol. Ani skutočnosť, že podiel patriaci
žalobkyni je zaťažený exekučným záložným právom, nie je dôvod na konštatovanie rozporu s dobrými
mravmi, keďže predmetom zaťaženia je len podiel vlastnícky patriaci žalobkyni bez obmedzenia podielu
žalovaného. Ako vyplynulo aj z priebehu konania, vzájomné vzťahy medzi stranami sú celkom zrejme
dlhodobo narušené, čo vyústilo najskôr do vykázania žalovaného z obydlia a až do rozvodu manželstva

a následnej neschopnosti sa dohodnúť na majetkovom vyporiadaní z podielového aj bezpodielového
spoluvlastníctva azatejtosituácie,niejemožnékonštatovať,žebylenavýlučnekonaniežalobkynevoči
žalovanému majúce primárny základ v narušených partnerských vzťahoch malo byť konaním v rozpore
s dobrými mravmi, pre ktoré by žalobkyni mal odoprieť priznanie (inak podľa názoru súdu dôvodného)
nároku. Ak žalovaný pre účely preukázania rozporu s dobrými mravmi poukazoval na to, že žalobkyňa si

mala brať úvery bez jeho vedomia, o čom predkladal výzvy veriteľov na úhradu adresované žalobkyni,
ani táto skutočnosť nemá vplyv na uplatnený nárok, keďže z dlhov, na zaplatenie ktorých sa zaviazal len
jeden z manželov, nie je zaviazaný druhý manžel, teda žalovaný. Platí totiž, že ak si jeden z manželov
požičiava od inej osoby peniaze a v zmluve o pôžičke vystupuje ako dlžník len on, je zo zmluvy v pôžičke
zaviazaný a oprávnený len ten z manželov, ktorý ju ako dlžník uzavrel. Samotný záväzok jedného

z manželov sa tak netransformuje na spoločný záväzok obidvoch manželov vo vzťahu k veriteľovi.
Napokon otázka toho, či existuje alebo neexistuje spoločný dlh z obdobia manželstva prípadne či sa
niečo zo spoločných prostriedkov počas manželstva plnilo na výlučný dlh jedného z manželov, bude
celkom zrejme predmetom sporu o vyporiadanie BSM, kde opäť v tejto súvislosti si strany môžu uplatniť
príslušné z toho plynúce nároky. Ak žalovaný je toho názoru, že žalobkyňa mu mala odcudziť nejaké

predmety počas toho, ako bol na 10 dní vykázaný zo spoločného obydlia, má možnosť podniknúť v tomto
smere príslušné právne kroky, pričom z ničoho nevyplýva, že by tak učinil a že tvrdenú krádež potvrdil
na to príslušný správny orgán. Ani predložené písomné vyjadrenie L. H. z 21.11.2023, kde opisuje, že
žalobkyňa neplatí od rozvodu polovicu splátok, že žalobkyňa zaťažila polovicu domu exekúciou, že mala
nahovárať ešte pred rozvodom žalovaného, aby jej dom prepísal, že sa nezaslúžila o jeho udržanie,

zvyššieuvedenýchdôvodovnemohlozaložiťexistenciurozporunárokusdobrýmimravmi.Aksavtomto
vyjadrení píše, že žalobkyňa chcela ešte počas manželstva predať celý dom, uvedené celkom zrejme
nebolo objektívne možné, nakoľko žalobkyňa nemohla nikdy previesť na iného spoluvlastnícky podiel
patriaci žalovanému, pretože mohla disponovať iba ak so svojím spoluvlastníckym podielom. Navyše
úlohou osoby, ktorá podala takéto písomné vyhlásenie, nie je hodnotiť a vyvodzovať závery, či nárok

žalobkyni patrí alebo nepatrí a či je žaloba dôvodná, uvedené je výlučne úlohou súdu. Navyše pred
podaním písomného vyhlásenia uvedená osoba nebola poučená ako svedok o povinnosti uvádzať
pravdu a nič nezamlčovať a o trestnoprávnych následkoch krivej výpovede, a preto ani nie je možné na
toto písomné vyjadrenie smerujúce k preukázaniu rozporu nároku s dobrými mravmi prihliadať.

17. Keďže súd v predošlých odsekoch konštatoval, že bolo preukázané užívanie celých spoločných
nehnuteľnostívýlučnežalovaným,ktorýtedanadrozsahjemupatriacehopolovičnéhospoluvlastníckeho
podieluužívanehnuteľnosti,čímzužívaniažalobkyňucelkomvylúčil,súdkonštatuje,ženárokžalobkyne
ako spoluvlastníka na náhradu za neužívanie spoločnej veci v rozsahu svojho spoluvlastníckeho podieluvyplývajúci z ustanovenia § 137 ods. 1 Obč. zákonníka je daný. Nebolo totiž preukázané, že by medzi
stranami existovala dohoda o bezodplatnom užívaní celých nehnuteľností žalovaným a ani to, že
by žalovaný žalobkyni akúkoľvek náhradu za užívanie aj jej podielu poskytoval. Súd musel skúmať

ešte, v akom rozsahu žalobkyni náhrada patrí. Žalobkyňa síce žiadala náhradu vo výške 400,- eur
mesačne (ako na ňu pripadajúcu polovicu zo sumy 800, -eur), potom však vzala žalobu čiastočne
späť a požadovala len náhradu v sume 275,- eur mesačne. Súhlasila totiž s výškou náhrady, ktorú
uvádzal žalovaný, ktorý vychádzal z ním predloženého potvrdenia – odborného vyjadrenia spol. Prvá
Trenčianska Realitná s.r.o., IČO: 36 335 606, kedy žalovaný vychádzal z priemeru odhadovej výšky

nájomného týchto nehnuteľností (530,- eur až 580,- eur, priemer je 550,- eur), z ktorého určil polovicu,
teda 275,- eur mesačne, ako polovičnú nárokovateľnú sumu zo strany žalobkyne. Žalobkyňa síce
najskôr nesúhlasila s takto žalovaným uvádzanou sumou, trvala na sume 400,- eur mesačne a aj pri
predbežnom právnom posúdení súd uviedol, že vzhľadom na to, že žalovaný tvrdí sumu 275,- eur
mesačne a žalobkyňa 400,- eur mesačne, suma 275,- eur mesačne je nesporná, minimálna a ak
žalobkyňa tvrdí sumu vyššiu, je povinná preukázať, že jej nárok je dôvodný aj čo do sumy nad 275,- eur

mesačne. Žalobkyňa ale následne prehodnotila svoj postoj, žalobu zobrala čiastočne späť a súhlasila
s touto nižšou sumou uvádzanou žalovaným v sume 275,- eur mesačne, čím v podstate súhlasila s
tvrdením žalovaného. Vzhľadom na uvedené skutočnosti, súd konštatuje, že vychádzal z nespornej
hodnoty, ktorú uvádzal žalovaný a s ktorou napokon žalobkyňa súhlasila, teda zo zhodných tvrdení strán
sporu, pričom o nej súd nemal dôvod pochybovať a na akékoľvek zmeny týchto tvrdení súd tiež už

nemal dôvod prihliadať (§ 186 ods. 2 CSP). Súd preto vychádzal z nespornej obomi stranami uvádzanej
výšky mesačnej náhrady, ktorá žalobkyni patrí za užívanie nehnuteľností žalovaným aj v rozsahu
podielu žalobkyne. Žalobkyňa uplatňovala nárok za obdobie od 25.02.2019 do 25.02.2022, pričom bolo
preukázané, že nadužívanie podielu žalovaným trvalo po túto dobu, po ktorú bola žalobkyňa z užívania
nehnuteľností celkom vylúčená. Uvedené obdobie predstavuje 36 mesiacov x 275,- eur, spolu náhrada

za žalované obdobie činí 9.900,- eur. Keďže v konaní nebolo preukázané, že by žalovaný zaplatiť
žalobkyni túto sumu čo i len čiastočne, súd žalobe v tejto časti ako skutkovo a právne dôvodnej vyhovel.
Súd konštatuje, že tvrdená nepriaznivá sociálna situácia na strane žalovaného nie je dôvodom, pre
ktorý by súd nemal nároku vyhovieť, pretože v tejto súvislosti sa schopnosť úhrady na strane dlžníka
nezohľadňuje a nárok je daný bez ohľadu na majetkové pomery podielového spoluvlastníka. Uvedené

skutočnosti na strane žalovaného ale súd zohľadnil pri určení lehoty na plnenie, resp. pri rozhodnutí
o náhrade trov konania.

18. Žalobkyňa si uplatnila aj úroky z omeškania. Čas, kedy má dlžník plniť, môže byť presne stanovený
dohodou účastníkov zmluvného vzťahu, ustanovený právnym predpisom pre konkrétny právny vzťah,

prípadne určený v rozhodnutí súdu alebo iného orgánu. Ak čas plnenia peňažného dlhu nebol určený
ani jedným z vyššie uvedených spôsobov je potrebné v danom prípade aplikovať všeobecnú úpravu
vyplývajúcuzObčianskehozákonníka.Podľaustanovenia§563Občianskehozákonníka,akčasplnenia
nie je dohodnutý, ustanovený právnym predpisom alebo určený v rozhodnutí, je dlžník povinný splniť
dlh prvého dňa potom, čo ho o plnenie veriteľ požiadal. Keďže v Občianskom zákonníku pre tento typ

nároku nie je vymedzený čas plnenia, podľa citovaného ustanovenia treba vychádzať z toho, že dlžník
– žalovaný je povinný zaplatiť náhradu prvý deň po tom, čo ho veriteľ- žalobkyňa požiadala o plnenie.
Ak nedošlo požiadanie dlžníkovi už skôr, treba za kvalifikované požiadanie považovať žalobu. Nakoľko
žalobkyňa súdu ani netvrdila, že by žalovaného mimo súdneho konania v tejto veci kvalifikovane vyzvala
na zaplatenie peňažnej náhrady, súd má za to, že nárok na úroky z omeškania je nutné odvíjať od

žaloby a okamihu jej doručenia žalovanému. V danom prípade žaloba bola žalovanému doručená dňa
16.03.2022,nasledujúcideňpojejdoručení(17.03.2022)bolžalovanýpovinnýpodľa§563Občianskeho
zákonníka dlh splniť, a pokiaľ tak neurobil, deň nasledujúci po tomto dni, teda 18.03.2022 sa žalovaný
dostal s plnením peňažného dlhu do omeškania. Súd preto úroky z omeškania priznal zo sumy 9.900,-
eur eur od 18.03.2022 a vo zvyšku žiadaných úrokov z omeškania z tejto sumy (keďže boli žiadané od

26.02.2022) žalobu zamietol. Uplatnená výška úrokov z omeškania 5% ročne nepresahovala najvyššiu
prípustnú výšku úrokov z omeškania ustanovenú v § 3 nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z.z..

19. Podľa § 232 ods. 3 CSP, lehota na plnenie je tri dni a plynie od právoplatnosti rozsudku. Súd
môže v odôvodnených prípadoch určiť dlhšiu lehotu. Súd na strane žalovaného zohľadnil, že v konaní

vedenom pod sp.zn. 18C/9/2022 mu bolo uznesením zo dňa 05.09.2023 priznané oslobodenie od
poplatku za odvolanie, na tom základe, že je poberateľom dávky v nezamestnanosti, že je bez
zamestnania, od 08.06.2023 evidovaný v evidencii uchádzačov o zamestnanie. Súd mal preukázané
listinami predloženými žalovaným v tomto konaní, že požiadal o invalidný dôchodok, ktorý mu jevyplácaný od 13.10.2023 zatiaľ iba preddavkovo v sume cca 250,- eur mesačne, pričom výdavky
žalovaný vyčíslil na sumu 520,- eur mesačne a iný príjem nemá. Vychádzajúc z týchto zistení, kedy
jedinýpríjemžalovanéhojelenpreddavkovoavminimálnejvýškevyplácanýinvalidnýdôchodok,oktorej

dávkezatiaľnebolodefinitívnerozhodnuté,ajvzhľadomnazdravotnýstavžalovaného, ktorýpočastohto
konanie bol nepriaznivý (aj z tohto dôvodu súd napr. žalovaného vypočul v domácom prostredí), mal súd
za to, že je namieste určiť žalovanému dlhšiu lehotu na plnenie, a to v trvaní 60 dní, počas ktorého má
možnosť si zabezpečiť potrebné finančné prostriedky. Súdu napokon žalovaný deklaroval svoju ponuku
pre žalobkyňu, že jej z titulu vyporiadania vlastníckych vzťahov vyplatí 10.000,- eur, s čím žalobkyňa

nesúhlasila, a preto súd má za to, že (vzhľadom na to, že z titulu vyporiadania BSM a podielového
spoluvlastníctva sa strany zatiaľ nevyplácali) žalovaný teda môže si zabezpečiť potrebnú sumu, ktorú
žalobkyni vo výške 10.000,-eur už sám skôr ponúkal (a teda zrejme ju musí byť schopný zabezpečiť)
a ktorá by pokryla aspoň istinu v tomto spore priznaného nároku. Lehota 60 dní súčasne podľa názoru
súdu nenúti žalobkyňu k tomu, aby na splatenie svojej pohľadávky čakala neprimerane dlhú dobu.

20. Pre úplnosť súd uvádza, že žalovaný pôvodne uplatnil i započítaciu námietku v sume 3.214,44 eur
titulom polovice z 36 splátok spoločného hypotekárneho úveru strán sporu, na splatenie ktorého sa už
ako manželia zaviazali vo Všeobecnej úverovej banke, a.s. zmluvou č. 001/103212/16-002/000 zo dňa
04.08.2016, a to za obdobie od júna 2019 do mája 2022. Následne mal v úmysle si uplatniť v tomto
konaní polovicu splátok aj za ďalšie uplynuté obdobie, avšak matematicky konkrétne takto uplatnenú

sumu za ďalšie obdobie ani nevyčíslil, ani na dopyt súdu nevedel uviesť konkrétnu výslednú sumu, ktorú
by definitívne žiadal započítať voči nároku uplatnenému žalobou. Na poslednom pojednávaní žalovaný
definitívne ale vyhlásil, že si chce tento nárok uplatniť v prebiehajúcom konaní o vyporiadanie BSM
po rozvode manželstva, a preto sa viac touto námietkou súd v tomto spore nezaoberal. Súd k tomu
len dodáva, že tento nárok na zohľadnenie polovice splátok zaplatených na tomto spoločnom úvere

od rozvodu manželstva si žalovaný uplatňuje súčasne aj v konaní o vyporiadanie BSM, a preto ani
logicky niet dôvodu si uplatňovať tento nárok duplicitne aj v tomto spore. Napokon, takto vymedzený
nárok súvisí skutkovo aj právne práve s masou BSM a s nárokmi manželov voči mase BSM a nie
s podielovým spoluvlastníctvom strán sporu ako takým. Keďže v tomto spore žalovaný ani nevedel
definitívne uviesť výslednú sumu, ktorú by chcel zohľadniť (jediná konkrétna suma bola 3.214,44 eur,

avšak za ďalšie obdobie už vyčíslená – zaktualizovaná nebola), uplatnenie tohto nároku v konaní
o vyporiadanie BSM javí sa byť aj v jeho prospech, keď žalovaný stále má možnosť zaktualizovať
pre účely sporu o vyporiadanie BSM definitívnu výšku nároku za ďalšie obdobie, o ktorú možnosť
však v tomto spore (vzhľadom na to, že do vyhlásenia dokazovania za skončené nevedel uvedené
zaktualizovať a vyčísliť) prišiel. Nakoľko teda započítacia námietka už nebola predmetom tohto sporu,

bolo nadbytočné a nehospodárne oboznamovať predloženú zmluvu o poskytnutí úveru na bývanie
č. 001/103212/16-002/000 zo dňa 04.08.2016, ako aj výpisy z úverového účtu, ktoré preukazovali
splácanie tohto úveru žalovaným.

21. Súd ďalej nevykonal dokazovanie výsluchom žalovaným navrhnutých svedkýň – L. H. a K. B., ktoré

sa mali podľa tvrdení žalovaného vyjadriť k tomu, ako prebiehalo odovzdanie vecí žalobkyni v lete roku
2023, ktoré mali potvrdiť, že si žalobkyňa nezobrala všetko, pretože naraz si všetko neodniesla a ktoré
mali potvrdiť, ako prebiehal tento akt. Súd má za to, že objasnenie tejto situácie nie je relevantné pre
rozhodnutie vo veci, nakoľko navrhované svedkyne mali potvrdiť priebeh udalosti z leta roku 2023, ale
nárok je uplatnený za obdobie od februára 2019 do februára 2022, a preto nie je podstatné skúmať

a bližšie sa zaoberať tým, či si v lete 2023 žalobkyňa vzala z domu všetky veci, alebo nie a ktoré
tam nechala a ako prebiehalo toto stretnutie. Podstatné bolo to, že žalovaný sám pri svojom výsluchu
ešte v januári 2023 súdu potvrdil, že veci žalobkyni bez toho, aby ona odovzdala jemu požadované
veci, nevydá, s čím sa súd už vyššie vysporiadal, z čoho bolo možné učiniť záver, že v rozhodnej
dobe od 02/2019 do 02/2022 žalovaný veci odmietal vydať. To, že v lete roku 2023 prípadne už bol

ochotný participovať na odovzdaní vecí žalobkyni je bez významu, pretože súd skúma to, či a aké bolo
správanie a v akom rozsahu užíval nehnuteľnosti žalovaný od 02/2019 do 02/2022, pri hodnotení čoho
súd vychádzal aj len z tvrdení samotného žalovaného a z výsluchu svedkýň navrhovaných žalobkyňou,
ktoré sa vyjadrovali k relevantnému obdobiu rokov 2019-2021 a ochote žalovaného veci vydať v danom
čase. Keďže priebeh odovzdávania vecí v lete 2023 nebol podstatný, súd nevykonal dokazovanie ani

prehratím videa natočeného pri tejto udalosti, ktoré videá bol žalovaným predložené na USB kľúči.

22. Napokon súd nevykonal ani žalovaným na poslednom pojednávaní navrhované znalecké
dokazovanie za účelom určenia výšky náhrady za užívanie podielu. Ako súd uviedol vyššie, výškanáhrady bola nesporná, pretože žalovaný navrhol sumu 275,- eur mesačne, s ktorou žalobkyňa
súhlasila. Preto súd vychádzal zo zhodných tvrdení oboch strán sporu o výške náhrady, ktorá tak bola
nesporná,atakakékoľvekďalšiedokazovaniezameranénazistenievýškynárokubolizbytočné,pretože

súd vychádzal z nesporných tvrdení oboch strán a nespornú skutočnosť nebolo treba ďalej dokazovať.
Na to, že následne žalovaný postoj zmenil, nestotožnil sa s ním pôvodne uvádzanou výškou náhrady
a pre účely jej určenia chcel nariadiť znalecké dokazovanie (zrejme chcel docieliť zníženie pôvodne
ním uvedenej sumy), súd už neprihliadol, pretože podľa § 186 ods. 2 CSP na zmeny v tvrdeniach o
skutočnostiach, na ktorých sa strany dohodli, súd neprihliada. Okrem toho, aj nebyť uvedeného, tu

bol ďalší dôvod, pre ktorú už súd nepripustil znalecké dokazovanie. V tejto súvislosti treba uviesť, že
súd tento dôkazný návrh vyhodnotil ako nepodaný včas a uplatnil tak sudcovskú koncentráciu konania
podľa § 153 ods. 2 CSP, podľa ktorého na prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany,
ktoré strana nepredložila včas, nemusí súd prihliadnuť, najmä ak by to vyžadovalo nariadenie ďalšieho
pojednávania alebo vykonanie ďalších úkonov súdu. O podstate a význame sudcovskej koncentrácie
konania bol žalovaný poučený, a to v poučení o procesných právach a povinnostiach strany, ktoré

mu bolo doručené dňa 16.03.2022. Okrem toho bol osobitne o uvedenom poučený aj vo výzve na
vyjadrenie zo dňa 27.06.2022, ktorá mu bola doručená dňa 04.07.2022. Návrh na vykonanie tohto
znaleckého dokazovania žalovaný predniesol až na poslednom pojednávaní dňa 21.11.2023, pričom
nebolo tvrdené ani preukázané, že by žalovanému čokoľvek bránilo preniesť tento návrh skôr, prípadne
už skôr nechať si vyhotoviť súkromný znalecký posudok. Uvedené platí o to viac, pokiaľ na pojednávaní

dňa 20.10.2022 súd stranám uložil záväznú lehotu 20 dní, aby zosumarizovali všetky svoje prostriedky
procesného útoku a obrany, teda všetky skutočnosti, ktoré mienia v konaní tvrdiť a všetky dôkazy,
ktoré mienia v konaní navrhnúť, pričom boli výslovne súdom upozornení, že na dôkazy a tvrdenia
produkované po tomto čase súd už nemusí prihliadnuť. Žalovaný v súdom určenej lehote na túto
výzvu súdu nijako nereagoval, sumár dôkazov súdu doručila iba žalobkyňa, v nadväznosti na čo súd

v zmysle jej návrhu dopytoval realitné kancelárie a vypočul svedkyne. Žalovaný v súdom určenej lehote
neprodukoval žiadne dôkazy, ani neavizoval zmenu svojho postoja týkajúcu sa výšky náhrady, ktorú
pôvodne on sám navrhoval a túto zmenu svojich tvrdení a návrh na nariadenie znaleckého dokazovania
produkoval až viac ako rok po tejto výzve, bez toho, aby mu v skoršej aktivite čokoľvek bránilo. Nakoľko
žalovaný nevyužil včas priestor, ktorý mu súd poskytol na produkovanie dôkazných návrhov, súd už takto

oneskorene navrhnutému dôkazu nevyhovel. Ak by súd umožnil žalovanému postup, ktorý navrhoval,
vyžadovalo by si to odročenie pojednávania, čo je v zmysle § 153 ods. 2 CSP práve dôvod na uplatnenie
sudcovskej koncentrácie, a to za stavu, ak iný dôvod pre odročenie pojednávania v konaní už nebol
a nič nebránilo, aby súd už na pojednávaní dokazovanie ukončil, ako to aj urobil. Ak sa na poslednom
pojednávaní žalovaný domáhal, aby súd vyhlásil rozsudok až po tom, čo bude mať advokáta z Centra

právnej pomoci, súd uvádza, že nevzhliadol žiaden dôvod pre odročenie pojednávania (žiadne ďalšie
dôkazy už súd vykonať nemienil) a vyčkanie na to, či a kedy bude žalovanému priznaný nárok na
bezplatnú právnu pomoc, nie je dôležitým dôvodom pre odročenie pojednávania. Žalovaný bol pri prvom
úkone v poučení o procesných právach a povinnostiach poučený o možnosti využiť služby Centra
právnej pomoci. Po tom, ako mu advokát vypovedal plnomocenstvo dňa 25.09.2023 mal žalovaný do

posledného pojednávania dňa 21.11.2023 dostatočný časový priestor na to, aby si zabezpečil právne
zastúpenie, či už ním vybraným a splnomocneným advokátom, resp. aby včas požiadal o poskytnutie
právnej pomoci, o ktorom nároku Centrum právnej pomoci rozhoduje vždy do 30 dní (§ 10 ods. 5 zákona
č. 327/2005 Z.z. o poskytovaní právnej pomoci osobám v materiálnej núdzi), tj. ak by sa bol býval obrátil
na Centrum právnej pomoci bezodkladne po vypovedaní plnomocenstva zo strany advokáta, do konania

pojednávania by Centrum muselo určite rozhodnúť. Súčasne žalovaný nepreukázal, že by požiadal
aspoň o predbežné poskytnutie právnej pomoci (§ 9 ods. 3 v spojení s § 11 zákona č. 327/2005 Z.z.), ak
mal za to, že je nevyhnutne nutné jeho zastúpenie už na pojednávaní dňa 21.11.2023. V danom prípade
súd preto nevidel žiaden dôvod, pre ktorý by mal pojednávanie prípadne ešte odročiť a ukončenie
dokazovania a na to nadväzujúce vyhlásenie rozsudku oddiaľovať.

23. O nároku na náhradu trov konania súd rozhodol podľa § 255 ods. 2 CSP, podľa ktorého ak mala
strana vo veci úspech len čiastočný, súd náhradu trov konania pomerne rozdelí, prípadne vysloví, že
žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo. Zároveň súd aplikoval ust. § 256 ods. 1 CSP, Ak
strana procesne zavinila zastavenie konania, súd prizná náhradu trov konania protistrane. Podľa § 257

CSP, Výnimočne súd neprizná náhradu trov konania, ak existujú dôvody hodné osobitného zreteľa.

24. Žalobkyňa sa domáhala celkovo zaplatenia sumy 14.400,- eur, pričom žalobu zobrala späť v časti
o zaplatenie 4.500,- eur. V tejto časti preto nesie procesné zavinenie na zastavení konania žalobkyňa,pretože sa rozhodla uplatniť si následne svoj nárok v nižšom rozsahu bez toho, aby na čiastočné
späťvzatie jej dal žalovaným svojím správaním (úhradou) podnet. Vždy platí, že kto zavinil čiastočné
zastavenie konania, mal ohľadne tejto časti žaloby neúspech a úspech sa z hľadiska posudzovania

náhrady trov konania pričíta opačnej strane sporu, teda žalovanému Jeho úspech potom činí 31,25%.
Vo zvyšnej časti o zaplatenie 9.900,- eur bola zase úspešná žalobkyňa, jej úspech činí 68,75%.
Z uvedeného vyplýva, že úspešnejšou bola žalobkyňa, ktorej čistý úspech (úspech – neúspech) je
37,5%, preto by mala proti žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu 37,5%. Súd však
zohľadnil na prospech žalovaného jeho nepriaznivú sociálnu situáciu, na ktorú v súvislosti s náhradou

trov konania poukázala aj sama žalobkyňa keď tvrdila, že by mohli u neho byť splnené podmienky na
aplikáciu § 257 CSP. Súd dospel k záveru, že pokiaľ by žalovaného zaviazal k náhrade trov konania
žalobkyni, táto skutočnosť by mohla ohroziť žalovaného a uspokojovanie jeho základných životných
potrieb za stavu, keď nepracuje, má zhoršený zdravotný stav, požiadal o invalidný dôchodok, ktorý
v súčasnosti poberá len preddavkovo v nízkej výške, ktorá vzhľadom na jeho výšku ani nemôže pokryť
všetky jeho nutné potreby. Nie je objektívne v možnostiach a schopnostiach žalovaného uhradiť trovy

konania žalobkyni čo i len čiastočne, nakoľko by sa ich úhradou dostal do ešte ťaživejšej sociálnej
situácie, než aká je na strane žalovaného v súčasnosti. Všetky uvedené dôvody na strane žalovaného
sú podľa názoru súdu výnimočné a vážne, treba ich vziať do úvahy, a preto súd dospel k záveru, že sú
splnené podmienky pre aplikáciu § 257 CSP tak, ako to navrhovala aj žalobkyňa. Uloženie povinnosti
žalovanému nahradiť trovy konania by v prejednávanej veci bolo neprimerane tvrdé a malo by negatívny

vplyv na život žalovaného. Na druhej strane treba konštatovať, že nepriznanie náhrady trov konania
žalobkyni nebude mať do jej majetkovej sféry v zásade žiaden výrazne negatívny dopad, keď jej bol
priznaný nárok na bezplatnú právnu pomoc, a teda ťarcha úhrady odmeny advokáta nebude zaťažovať
žalobkyňu. Súd vzhľadom na takto konštatované skutočnosti žalobkyni náhradu trov konania nepriznal.

Poučenie:

15C/9/2022

- 13 -
Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia na Okresnom súde

Trenčín.

V odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania ( t.j. ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej
veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpis) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa
napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ

domáha (odvolací návrh).

Podľa ustanovenia § 365 ods. 1 CSP odvolanie možno odôvodniť len tým, že
a) neboli splnené procesné podmienky,
b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné

práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,
c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd,
d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,
f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,

g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie
prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo
h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu prvej

inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu uvedenú v odseku 1, ak táto vada
mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej.

Podľa ustanovenia § 366 CSP prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré
neboli uplatnené v konaní pred súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť len vtedy, ak

a) sa týkajú procesných podmienok,b) sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu,
c) má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci alebo

d) ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie.

Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh
na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona (zákon č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch
a exekučnej činnosti v znení neskorších predpisov); ak ide o rozhodnutie o výchove maloletých detí,

návrh na súdny výkon rozhodnutia.