Uznesenie ,
Zrušujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 3. apríl 2024

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 14Co/125/2023

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6121468937
Dátum vydania rozhodnutia: 03. 04. 2024

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Anna Snopčoková
ECLI: ECLI:SK:KSBB:2024:6121468937.1

Uznesenie

Krajský súd v Banskej Bystrici v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Anny Snopčokovej
a členov senátu JUDr. Jána Auxta a JUDr. Evy Dzúrikovej, v právnej veci žalobkyne: A. B., nar. XX.
XX. XXXX, trvale bytom C. XXX/XX, D. D., právne zastúpená: JUDr. Erik Štepánek, advokát, so sídlom
Ladislava Hudeca 15326/2A, Banská Bystrica, IČO: 52 075 958 proti žalovanej E. F. G., zubná lekárka,
s miestom podnikania H. X/X, D. D., IČO: XX XXX XXX, právne zastúpená: JUDr. Martina Slosiariková,

advokátka, so sídlom Jelšová 2A, Banská Bystrica, IČO: 42 195 268, za účasti intervenienta Union
poisťovňa, a.s., so sídlom Karadžičova 10, Bratislava, IČO: 31 322 051, o zaplatenie 5.875,00 Eur,
o odvolaní žalovanej proti rozsudku Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. 20C/58/2021 zo dňa
11.05.2023 a o odvolaní žalobkyne proti dopĺňaciemu rozsudku Okresného súdu Banská Bystrica sp.
zn. 20C/58/2021 zo dňa 04.07.2023, takto

r o z h o d o l :

I. Rozsudok Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. 20C/58/2021 zo dňa 11.05.2023 vo výrokoch I.,

II., IV. a dopĺňací rozsudok Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. 20C/58/2021 zo dňa 04.07.2023
z r u š u j e a vec vracia súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

o d ô v o d n e n i e :

1.Odvolanímnapadnutýmrozsudkom(rozsudokzodňa11.05.2023)súdprvejinštancie žalovanejuložil
povinnosť zaplatiť žalobkyni titulom náhrady nákladov na liečenie sumu 55 Eur v lehote 3 dní odo dňa
právoplatnosti rozhodnutia (výrok I.). Žalovanej uložil povinnosť zaplatiť žalobkyni titulom nemajetkovej

ujmy sumu 3.000,- Eur v lehote 3 dní odo dňa právoplatnosti rozhodnutia (výrok II.). V prevyšujúcej časti
žalobu zamietol (výrok III.). Rozhodol, že žalobkyňa má nárok na náhradu trov tohto konania vo výške
100 % titulom nemajetkovej ujmy, ktoré je žalovaná povinná zaplatiť žalobkyni v lehote 3 dní odo dňa
právoplatnosti rozhodnutia (výrok IV.).
Keďže súd prvej inštancie v rozsudku nerozhodol o nároku na náhradu trov konania vo vzťahu
uplatneného nároku titulom náhrady nákladov na liečenie a nerozhodol o trovách intervenienta,

dopĺňacím rozsudkom zo dňa 04.07.2023 rozhodol, že žalovaná má nárok na náhradu trov konania
voči žalobkyni podľa pomeru úspechu v konaní vo výške 94,14 %, ktoré je žalobkyňa povinná zaplatiť
žalovanej v lehote 3 dní odo dňa právoplatnosti uznesenia o výške trov konania (výrok I.). Ďalej rozhodol,
že intervenient má nárok na náhradu trov konania voči žalobkyni podľa pomeru úspechu v konaní vo
výške 94,14 %, ktoré je žalobkyňa povinná zaplatiť intervenientovi v lehote 3 dní odo dňa právoplatnosti
uznesenia o výške trov konania (výrok II.).

Vo vzťahu k uplatnenému nároku súd prvej inštancie rozhodoval o žalobe žalobkyne, ktorou sa
domáhala uloženia povinnosti žalovanej zaplatiť sumu 5.875,- Eur, ktorá pozostáva z náhrady škody,
a to účelných nákladov spojených s liečením podľa § 449 ods. 1 Občianskeho zákonníka (ďalej „OZ“)
vo výške 1.875,- Eur a z nemajetkovej ujmy vo výške 4.000,- Eur podľa § 13 ods. 1, 2 OZ. Súd
prvej inštancie poukázal na spis Úradu pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou č. XXXXX/XXXX/
XXX, I. XXX/XXXX. Úrad pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou prešetroval podnet žalobkyne na

poskytnutú zdravotnú starostlivosť u žalovanej a vykonal dohľad s využitím zdravotnej dokumentácie,
stanoviska dohliadaného subjektu, spolupracujúceho subjektu, odborného konzultanta, úradu z odborustomatológia, čeľustná ortopédia a bolo zistené, že do stomatologickej starostlivosti žalovanej bola
žalobkyňaprijatápodľazáznamovodroku2008.Vzhľadomnavrodenéchýbaniezuba12bolonavrhnuté
dohliadaným subjektom vytvorenie priestoru pre náhradu zuba 12 ortodontickou liečbou, v roku 2011

sa posunom zuba 13 vytvoril priestor pre zub 12 a dohliadaný subjekt zhotovil náhradu zuba 12 na
sklených vláknach (adhezívny mostík). Pri tomto riešení časom dochádzalo k uvoľňovaniu modelácie,
čo je zaznamenané v zdravotnej dokumentácii. Po opakovaných uvoľneniach adhezívneho mostíka aj
vzhľadom na to, že trvalý predčasný kontakt na zube 11 pravý stredný rezák, nadbytkom fixačnej hmoty
spôsobil posun vykrivenie tohto zuba a zväčšenie medzery pre zub 12, dohliadaný subjekt navrhol

trvalé riešenie náhrady zuba 12. Z uvedeného oznámenia ďalej bolo zistené, že žalobkyňa súhlasila
s navrhnutým fixným mostíkom typu dens pendens (korunka na zube 13 ponesie voľný člen náhradu
zuba 12) aj za cenu nutnosti preparácie zbrúsenia zuba 13, ktorá bola vykonaná v januári 2019. Prvá
protetická práca bola zhotovená ako provizórium zo živice. Po nalepení tejto protetiky žalobkyňa zistila,
že nenahrýza na zadné zuby. Dohliadaný subjekt pristúpil k zbrusovaniu dolných frontálnych zubov,
napriek tomu náhrada vypadávala a musela byť opakovane fixovaná. Posledný záznam zo zdravotnej

dokumentácie je zo dňa 04. 03. 2020, v ktorom je uvedené, že sa žalobkyňa nedostavila na ošetrenie a
dňa 29. 05. 2020 bola na vlastnú žiadosť vyradená zo stomatologickej starostlivosti žalovanej. Následne
absolvovala niekoľko odborných konzultácii na iných pracoviskách, kde bolo navrhované iné riešenie a
dňa 20. 05. 2020 navštívila pracovisko v E., kde absolvovala protetické a estetické ošetrenie chrupu.
Úrad výkonom dohľadu zistil nedostatky pri protetickom ošetrení chrupu žalobkyne žalovanou v zmysle

nevhodnejpreparáciezbrúseniazuba13,čospôsobovaloprekážkuvartikulácii,opakovanéuvoľňovanie
náhrady a jej nefunkčnosť pri hryzení potravy. Z protokolu č. XXX/XXXX o vykonanom dohľade na diaľku,
predmetom ktorého bolo prešetrenie poskytnutej zdravotnej starostlivosti žalobkyni dohliadané obdobie
od 01. 01. 2010 do 03. 06. 2020 v zmysle predloženej zdravotnej dokumentácie žalobkyne v spolupráci
s firmou A., H., E. boli zistené nedostatky u dohliadaného subjektu, t. j. u žalovanej v dohliadanom

období pri poskytovaní zdravotnej starostlivosti žalobkyne. Dohliadaný subjekt vykonal pri protetickom
ošetrení najprv adhezívnym mostíkom chybnú fixáciu náhrady a jej nedostatočná artikulácia spôsobovali
časté opakované uvoľňovanie náhrady a jej nefunkčnosť pri hryzení potravy. Pri následnom ošetrení
fixným mostíkom sa artikulačná chyba opakovala, bola spôsobená nevhodnou preparáciou zuba 13.
Zub 13 bol z troch strán preparovaný príliš radikálne a s nesprávnou koncitiou pahýľu, čím nebola

zaistená dostatočná pasívna retencia náhrady a z podnebnej strany bol zub preparovaný nedostatočne
čo spôsobovalo prekážku v artikulácii, nefunkčnosť a časté uvoľňovanie náhrady. Úprava pahýľu zuba
13 bola nutná v zmysle trojplôškovej dostavby a vhodnej preparácie. Záver úradu výkonu dohľadu
je v tom, že pri protetickom ošetrení adhezívnym mostíkom v decembri 2011 bola vykonaná chybná
fixácia náhrady a jej nedostatočná artikulácia spôsobovali časté opakované uvoľňovanie náhrady a jej

nefunkčnosť pri hryzení potravy, preparácia zuba 13 bola dňa 14. 01. 2019 vykonaná nevhodne ako už
bolo vyššie uvedené.
Vo vzťahu k uplatnenej náhrade škody v súvislosti s nákladmi na liečenie, ktoré podľa žalobkyne táto
vynaložila z dôvodu nesprávne poskytnutej zdravotnej starostlivosti, a to platbu za konzultáciu v zubnej
ambulancii A. zo dňa 02. 02. 2020 sumu 15 Eur, za konzultáciu v ambulancii A., H. dňa 22. 05. 2020

sumu 20 Eur, dňa 27. 05. 2020 sumu 20 Eur, za ošetrenie chrupu dňa 27. 07. 2021 sumu 1 820 Eur, ktorá
suma pozostáva zo sumy 30 Eur jedenkrát odtlačok, jedenkrát dentálna hygiena 50 Eur a celokeramická
fazeta 1 740 Eur, spolu vo výške 1 875 Eur. Súd priznal žalovanej titulom náhrady nákladov na liečenie
sumu 55 Eur, a to za konzultáciu zo dňa 02. 02. 2020 vo výške 15 Eur, konzultáciu zo dňa 22. 05.
2020 vo výške 20 Eur a konzultáciu zo dňa 27. 05. 2020 vo výške 20 Eur a vo zvyšnej časti jej nárok

ako nedôvodný zamietol a mal za to, že ostatné liečebné náklady, ktoré si žalobkyňa v tomto konaní
uplatnila nesúvisia s nesprávne poskytnutou zdravotnou starostlivosťou, pretože požadovala úhradu,
ktorá už súvisela s trvalým riešením zubnej náhrady a tak ako vyplynulo z konania Úradu pre dohľad nad
zdravotnou starostlivosťou, zdravotná starostlivosť žalobkyni dňa 14. 01. 2019 nebola poskytnutá lege
artis, pretože bola nevhodne vykonaná preparácia zuba 13, bol z troch strán preparovaný príliš radikálne

s nesprávnou koncitou pahýľu, čím nebola zaistená dostatočná pasívna retencia náhrady a z podnebnej
strany bol zub 13 preparovaný nedostatočne, čo spôsobovalo prekážku v artikulácii, nefunkčnosť a
časté uvoľňovanie náhrady. Zo správy zubného lekára E. F. zo dňa 27. 05. 2020, ktorá sa nachádza
v spise Úradu pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou bolo zistené, že sa žalobkyňa dostavila kvôli
odovzdaniu provizória, jeho odskúšanie, následná adhezívna príprava povrchu pahýľa 13, nalepenie

duálne tuhnúcim samoadhezívnym živicovým cementom breeze v odtieni A2 s tým, že bola poučená,
že ide o provizórne dočasné riešenie a v budúcnosti sa plánuje rozhodnúť pre jedno z navrhnutých
riešení, konkrétne zhotovenie mostíka. Súd mal za to, že žalobkyni nepatrí platba za ošetrenie chrupu,
ktorá predstavuje už konkrétne zhotovenie mostíka, zároveň v uvedenej platbe je dentálna hygiena 50Eur, odtlačok 30 Eur a teda uvedená platba nesúvisí s nákladmi na dočasné riešenie, tieto si žalobkyňa
neuplatnila, žalovaná nevykonávala žalobkyni trvalé riešenie. Súd prvej inštancie s poukazom na
ustanovenie § 449 ods. 1 OZ v odôvodnení rozhodnutia konštatoval, že predpokladom vzniku nároku na

náhradu nákladov je, že došlo ku škode na zdraví, za ktorú škodca zodpovedá, k vynaloženiu nákladov
už došlo a náklady, ktoré boli vynaložené sú spojené s liečením poškodeného. Súd mal za to, že v danej
veci došlo ku škode na zdraví žalobkyne, ktorá vznikla zavineným konaním žalovanej, a to nesprávnym
spôsobom zbrúsenia zuba č. 13, tak ako vyplýva aj zo zisteného skutkového stavu Úradu pre dohľad nad
zdravotnou starostlivosťou a medzi vzniknutou škodou a konaním žalovanej existuje príčinná súvislosť

a teda žalovaná zodpovedá za poškodenie zdravia u žalobkyne, ktorá si uplatnila nárok na náhradu
liečebných nákladov. Náklady už boli vynaložené, toto v konaní sporné nebolo, avšak náklady musia
súvisieť s liečením poškodeného a platba za ošetrenie chrupu - trvalá náhrada vo výške 1 820 Eur,
ktorá zároveň zahŕňala aj dentálnu hygienu nepredstavuje náklady na liečenie v súvislosti s postupom u
žalovanej, ktorá nikdy žalobkyni nevykonala trvalú náhradu. Pokiaľ obrana žalovanej spočívala v tom, že
išlo iba o dočasné riešenie aj z protokolu č. 432/2020 Úradu pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou

z jeho záveru vyplýva, že už pri protetickom ošetrení adhezívnym mostíkom bola vykonaná chybná
fixácia náhrady v dôsledku čoho došlo k opakovanému uvoľňovaniu náhrady, jej nefunkčnosti pri hryzení
potravy a bolo pristúpené k zbrusovaniu dolných frontálnych zubov z dôvodu, že žalobkyňa nenahrýzala
na zadné zuby a dňa 14. 01. 2019 bola vykonaná nevhodne preparácia zuba 13, ktorý nebol správne
zbrúsený a teda uvedené nemôže vyviniť žalovanú tak, že nezodpovedá za náhradu škody, a to liečebné

náklady. Súd uviedol, že dočasná náhrada znamená len použitie iného materiálu, čo ale neznamená, že
práca nemá byť urobená správne a teda tak, aby nedošlo k poškodeniu zdravia pacienta, k obrusovaniu
zdravých zubov a poškodeniu zdravého zuba, ktorý bolo treba obrúsiť pre náhradu zuba.
Vo vzťahu k uplatnenej náhrade nemajetkovej ujmy vo výške 4.000,- Eur podľa § 13 ods. 2 OZ,
ktorá podľa žalobkyne spočívala v pocite hanby, nemožnosti venovať sa určitým aktivitám v dôsledku

vypadávania protetickej náhrady a artikulačným ťažkostiam, ktoré viedli k jej spoločenskej izolácii a bolo
zasiahnutédoprávažalobkynenaochranuzdraviaadoprávažalobkynenaprejavosobnejpovahy,reča
zvuk hlasu, a to v dôsledku nesprávne poskytnutej zdravotnej starostlivosti žalovanou, kedy nevhodnou
preparáciou zuba č. 13 došlo k prekážke v artikulácii, uvoľňovaniu náhrady a nefunkčnosti náhrady pri
hryzení, súd prvej inštancie mal za preukázané výsluchom svedkov v konaní (C. H., J. K. a L. M.),

že došlo k zásahu do osobnostných práv žalobkyne, a to práva na ochranu zdravia, do práva prejavu
osobnej povahy, a to nesprávne poskytnutou zdravotnou starostlivosťou žalovanou, t. j. nevhodnou
preparáciou zuba č. 13. Súd priznal žalobkyni nemajetkovú ujmu vo výške 3.000,- Eur, ktorú považoval
za primeranú s tým, že priznaním takejto sumy sa žalobkyňa bezdôvodne neobohacuje a mal za
preukázanú príčinnú súvislosť medzi porušením povinnosti zo strany žalovanej a vznikom nemajetkovej

ujmy, tak ako vyplýva zo skutkového stavu uvedeného v spise Úradu pre dohľad nad zdravotnou
starostlivosťou, v zmysle ktorého dôsledky nesprávneho lekárskeho postupu, a to nesprávneho
zbrúsenia zuba č. 13, ktorý mal za následok nedostatočnú pasívnu retenciu náhrady, prekážku v
artikulácii, nefunkčnosť a časté uvoľňovanie zubnej náhrady, čo spôsobovalo zásah do osobnostnej
sféry žalobkyne. K námietkam žalovanej, že žalobkyňa nepreukázala, že by zažívala tvrdené pocity

hanby, ktoré by boli takej intenzity, ktorá by odôvodňovala priznanie náhrady nemajetkovej ujmy z
dôvodu závažného zásahu do jej osobnostných práv, nepreukázala, akú kvalifikovanú ujmu, namietaný
lekársky postup u nej vyvolal, absentuje, aké následky to malo v jej súkromnom a spoločenskom
živote, neuviedla, či a akým aktivitám sa nemohla venovať v dôsledku namietaného lekárskeho postupu,
subjektívne prežívanie nenapĺňa kritéria spoločenskej diskriminácie a je v rozpore s bohatými sociálnymi

intervenciami žalobkyne, sociálne siete, spoločenské podujatia, nepredložila dôkaz, že by trpela ujmou
na psychickom zdraví, nepreukázala, že by mala problémy s artikuláciou, že by bola spoločensky
izolovaná a nepreukázala, že v značnej miere bola znížená jej dôstojnosť a vážnosť v spoločnosti ani
zásah do jej osobného života, napríklad zmena v jej osobnom živote v dôsledku namietaného lekárskeho
postupu, nestratila zamestnanie, nerozpadol sa jej partnerský ani priateľský vzťah, žalovaná mala za

to, že žalobkyňa nepreukázala vznik ujmy, príčinnú súvislosť medzi ujmou a protiprávnym zásahom,
t. j. postupom žalovanej, uviedol, že podmienkou priznania materiálnej satisfakcie je nemajetková
ujma, ktorá jej spôsobila v značnej miere znížiť dôstojnosť občana a jeho vážnosť v spoločnosti.
Nemajetková ujma je akákoľvek ujma, ktorá nezasahuje majetkovú sféru, ale poškodzuje osobnostnú
sféru poškodeného. Ide o zásah do osobnosti človeka, pričom tento zásah sa môže dotýkať zdravia,

cti, súkromia alebo osobného života poškodenej osoby. Súd mal za to, že bol preukázaný zásah, tak
ako bolo vyššie uvedené a poukazovanie žalovanej, že nemajetkovú ujmu nepreukázala, pretože sa jej
nerozpadol partnerský vzťah, neprišla o zamestnanie a zverejňovala fotografie na sociálnych sieťach
ešte neznamená, že k zásahu nedošlo. Pokiaľ do konania boli predložené fotografie zo sociálnych sietísúd mal za to, že nejde o nezákonný a neprípustný dôkaz, tak ako na to poukazovala žalobkyňa, pretože
tieto zverejnila na sociálnej sieti Instagram s verejným dosahom bez obmedzenia ich vzhliadnutia a boli
prístupné každému na základe dobrovoľného uverejnenia žalobkyňou a boli predložené len do konania

ako listinný dôkaz. K fotografiám, ktoré zachytávajú jej vzhľad, zážitky z cestovania, trávenie voľného
času súd mal za to, že neprezentujú jej sociálne postavenie ani postavenie v spoločnosti a že sama
žalobkyňa uviedla, že uvedené fotografie boli upravované. Takýto dôkaz tiež nepreukazuje, že nedošlo
k zásahu do osobnostnej sféry žalobkyne. Predmetné fotografie nemajú tú výpovednú hodnotu aké
bolo vnútorné prežívanie žalobkyne ani tú výpovednú hodnotu, že sa stránila spoločnosti, t. j. osobného

kontaktu vzhľadom na problém s jedením, problémom vypadávania predmetnej náhrady, tak ako vyplýva
z výpovede žalobkyne a z výpovede svedkov.
Pokiaľ žalovaná namietala, že postačuje morálna satisfakcia, žalovaná po podaní žaloby ani v priebehu
celého konania i napriek zisteným nedostatkom Úradu pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou
neprejavila vo vzťahu k žalobkyni, či už ľútosť alebo ospravedlnenie, naopak jej obrana spočívala hlavne
v tom, že išlo len o provizórium a teda nemôže zodpovedať za vzniknutú škodu alebo nemajetkovú ujmu,

s čím súd nesúhlasil. V danom prípade už nebola postačujúca morálna satisfakcia. Výška nemajetkovej
ujmyjenaposúdenísúdu.Súdmalzato,ženemajetkováujmavovýške3000Eurzodpovedázistenému
skutkovému stavu a preto vo zvyšku žalobu zamietol.
Vec právne posúdil podľa § 420, § 449 ods. 1, § 11 a § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka.
O trovách konania v časti nemajetkovej ujmy súd rozhodol podľa § 255 ods. 1 CSP a § 262 ods. 1 CSP

a priznal nárok na náhradu trov konania titulom nemajetkovej ujmy žalobkyni, keďže výška náhrady je
na posúdení súdu. Súd prvej inštancie zároveň v odôvodnení rozhodnutia uviedol, že z dôvodu, že súd
opomenul rozhodnúť o nároku na náhradu trov konania vo vzťahu k intervenientovi, pri priznaní náhrady
trov konania žalobkyni vo vzťahu k nemajetkovej ujme a zároveň opomenul rozhodnúť o trovách konania
pri výroku I., súd uvedené napraví dopĺňacím rozsudkom.

2. Súd prvej inštancie dopĺňacím rozsudkom zo dňa 04.07.2023 rozhodol, že žalovaná má nárok
na náhradu trov tohto konania voči žalobkyni podľa pomeru úspechu v konaní vo výške 94,14 %,
ktoré je žalobkyňa povinná zaplatiť žalovanej v lehote 3 dní odo dňa právoplatnosti uznesenia o
výške trov konania (výrok I.) a zároveň rozhodol, že intervenient má nárok na náhradu trov tohto

konania voči žalobkyni podľa pomeru úspechu v konaní vo výške 94,14 %, ktoré je žalobkyňa povinná
zaplatiť intervenientovi v lehote 3 dní odo dňa právoplatnosti uznesenia o výške trov konania (výrok
II.). Súd postupom v zmysle § 225 ods. 1 a 2 rozhodol o trovách konania v časti náhrady liečebných
nákladov. Na strane žalovanej vstúpil do konania listom zo dňa 25. 11. 2022 intervenient Union
poisťovňa, a.s., Bratislava z dôvodu, že má právny záujem na výsledku sporu. Union poisťovňa, a.s.

ako poisťovateľ má so žalovanou ako poistníkom a poisteným uzavretú poistnú zmluvu č. XX-XXXX
o poistení zodpovednosti prevádzkovateľa zdravotníckeho zariadenia s tým, že v prípade neúspechu
žalovaného prichádza do úvahy plnenie z poistenia. Intervenient sa stotožnil s vyjadreniami žalovanej.
Zároveň uviedol, že poistenie sa nevzťahuje na náhradu nemajetkovej ujmy, preto sa k tomuto nároku
nevyjadril. Z dôvodu, že súd uložil žalovanej povinnosť zaplatiť titulom náhrady nákladov na liečenie

sumu 55 Eur, ide o samostatne žalovateľný nárok, opomenul pri vyhlásení rozhodnutia rozhodnúť o
trováchkonaniavčastivýrokuI.Súdpriznalžalovanejnároknanáhradutrovtohtokonaniavočižalobkyni
ako úspešnej strane sporu o náhradu nákladov na liečenie podľa pomeru úspechu v konaní, tak ako
vyplýva z výrokovej časti dopĺňacieho rozsudku. Súd priznal intervenientovi nárok na náhradu trov tohto
konania voči žalobkyni podľa pomeru úspechu v konaní, a to podľa § 255 ods. 1 CSP ako úspešnej

strane sporu, keďže vo zvyšku súd nárok žalobkyne zamietol a teda úspech je na strane žalovanej a
intervenienta.

3. V zákonom stanovenej lehote proti rozsudku súdu prvej inštancie zo dňa 11.05.2023 ako aj proti
dopĺňaciemu rozsudku zo dňa 04.07.2023 podala odvolanie žalovaná, pričom uvádzala odvolacie

dôvody podľa § 365 ods. 1 písm. b/, f/ a h/ Civilného sporového poriadku (ďalej len CSP).
V konkrétnostiach namietala nedostatočné odôvodnenie rozhodnutia, keď podľa žalovanej sa jedná
o rozhodnutia v prevažnej miere nepreskúmateľné, namietala, že súd sa v odôvodnení rozhodnutia
(rozsudku zo dňa 11.05.2023) obmedzil len na vymenovávanie dôkazov a ich citácií bez ich ďalšieho
adekvátneho vyhodnotenia ako aj bez uvedenia svojich vlastných úvah, ktoré ho viedli k záverom, že

v danom prípade bol preukázaný nárok na priznanie nemajetkovej ujmy, jej závažnosť a objektivita
a ani úvah o výške priznanej nemajetkovej ujmy a jej primeranosti. Nedostatočne sa vysporiadal
so všetkými skutočnosťami, dôkazmi a tvrdeniami strán v priebehu konania, neuviedol, prečo sa
stotožnil len s tvrdeniami žalobkyne a na základe akých skutočností nepovažoval tvrdenia a dôkazyžalovanej za relevantné, čím zaťažil svoje rozhodnutie nepreskúmateľnosťou. Napadnuté rozhodnutie
nevyhovuje požiadavkám kladeným na riadne odôvodnenie rozhodnutia. Súd prvej inštancie týmto
nesprávnym procesným postupom znemožnil žalovanej, aby uskutočňovala jej patriace procesné

práva v takej miere, že došlo k porušeniu jej práva na spravodlivý proces. Namietala nenaplnenie
predpokladov pre vznik zodpovednosti na náhradu nemajetkovej ujmy. Pri ujme na osobnostných
právach prvým predpokladom je protiprávny zásah, ktorý je objektívne spôsobilý nemajetkovú ujmu
vyvolať. Predpokladom zodpovednosti pre vznik zodpovednosti na náhradu nemajetkovej ujmy je
porušenie právnej povinnosti pri medicínskom úkone, druhým predpokladom je ujma na chránenej

osobnosti človeka a tretím predpokladom je príčinná súvislosť medzi porušením právnej povinnosti
a ujmou. Namietala, že v danom prípade žalobkyňa nepreukázala vznik ujmy na jej osobnostných
právach, konkrétne nepreukázala, že by ňou tvrdené pocity hanby ju obmedzovali v bežnom živote,
v pracovnom prostredí v sociálnych interakciách v partnerských alebo priateľských väzbách, trpela
neznesiteľnými pocitmi hanby, v dôsledku čoho by bola sociálne izolovaná a taktiež nepreukázala, že by
vdôsledkupostupužalovanejmalaartikulačnéproblémy,ktorébyjuvyraďovalizbežnéhoživota.Ajkeby

bolo možné pripustiť existenciu pocitov hanby, sociálnu izoláciu žalobkyne a problémov s artikuláciou,
muselo by byť preukázané, že nimi bolo závažným spôsobom zasiahnuté do osobnostných práv
žalobkyne, čo však preukázané nebolo. Žalobkyňa netvrdila a ani nepreukázala, že by v dôsledku
týchto subjektívnych pocitov bolo zasiahnuté do jej psychického zdravia, keď neprodukovala žiadny
dôkaz o narušení jej psychického zdravia. Nestotožňuje sa so záverom súdu o tom, že by nerozpadnutie

partnerského vzťahu a priateľských vzťahov a ani nepreukázanie negatívneho dopadu na pracovný
vzťah žalobkyne nemalo žiaden vplyv na posúdenie vyžadovanej existencie závažnosti ujmy, resp.
zásahu ako to súd uviedol v bode 40. odôvodnenia rozhodnutia. Samotná existencia namietaného
postupu žalovanej nemá bez ďalšieho za následok vznik nároku na nemajetkovú ujmu. Bez preukázania
ujmy požadovanej závažnosti a následne príčinnej súvislosti nie je možné uvažovať o priznaní náhrady

nemajetkovej ujmy. Práve skutočnosti, ktoré potvrdili svedkovia vo svojich výpovediach (svedkyňa N.,
svedok H.) a predložená fotodokumentácia zo sociálnej siete F. potvrdili, že žalobkyňa aj po roku
2019 sa zúčastňovala výletov, večerí v reštauráciách, spoločenských aktivít, bola plne spoločensky
integrovaná, čím bolo vyvrátené, že by namietaný postup žalovanej spôsobil u žalobkyni závažné
následky v jej súkromnom živote alebo v spoločenskom uplatnení. Z výpovede svedkov nevyplynulo, že

by žalobkyňa v dôsledku namietaného postupu žalovanej bola vystavovaná výsmechu od tretích osôb.
Podľa žalovanej súd nesprávne vyhodnotil dôkaz „fotografie so sociálnej siete F.“, ktoré preukázali, že
žalobkyňa bez obmedzenia i po namietanom postupe žalovanej viedla bohatý spoločenský život, čím
bolo vyvrátené tvrdenie žalobkyne o jej sociálnej izolácii. Súd bez ďalšieho uveril iba tvrdeniu žalobkyne
o tom, že svoje fotografie umiestňované na F. žalobkyňa vo vzťahu k svojmu vzhľadu upravovala,

túto tvrdenú úpravu nepreukázala. Uniklo súdu, že nie je pre toto konanie podstatnú, či žalobkyňa
svoj vzhľad na fotografiách upravovala, ale podstatné je, že v z predmetných fotografií bez pochýb
vyplýva, že žalobkyňa bola spoločensky aktívna a v kruhoch spoločnosti sa necítila nekomfortne, čo
vlastne potvrdil i súd v napadnutom rozsudku. Podľa žalovanej vyznieva nelogicky záver súdu, že
práve tieto fotografie nepreukazujú vnútorné prežívanie žalobkyne; ak človek trpí pocitmi hanby zo

svojho vzhľadu, nezapája sa do spoločenského diania a neprezentuje svoju osobu verejným spôsobom,
ako to činila žalobkyňa. Výpisy z komunikácie žalobkyne prostredníctvom SMS nepreukazujú, že by
sa jednalo o komunikáciu s jej zamestnávateľom, keďže z tohto listinného dôkazu tieto skutočnosti
nevyplývajú a ani ich neosvedčujú. Ďalej uviedla, že aj keď vzhľadom na rozhodnutie úradu pre
dohľad súd konštatoval, že došlo k porušeniu právnej povinnosti, nemožno automaticky ustáliť, že došlo

aj k vzniku ujmy. Podmienkou priznania náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch je vždy existencia
závažnej ujmy, a to v závislosti na individuálnych okolnostiach daného prípadu. Nie sú rozhodujúce
subjektívne pocity poškodenej strany, ale objektívne hľadisko, teda to, či by predmetnú ujmu takto
v danom mieste a čase (v tej istej situácii, prípadne spoločenskom postavení a pod.) vnímala aj
každá iná fyzická osoba. Poukázala na nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 492/2012. S touto

podmienkou i napriek tomu, že bola žalovanou uvádzaná, sa súd v žiadnej časti odôvodnenia rozsudku
nevysporiadal. Podľa žalovanej u žalobkyni nie je možné jej tvrdený zásah do osobnostných práv
považovať za ujmu závažnú a za ujmu objektívnu. Žalobkyňa nepreukázala, že namietaný postup
žalovanej dlhodobo, trvale a nezvratne ovplyvňuje súkromný, pracovný a rodinný život, nedošlo ani
k zhoršeniu rodinných priateľských, partnerských a iných vzťahov, nešlo o nenapraviteľný zásah, pričom

žalobkyňa v nich nebola zásadným spôsobom obmedzená. Nebol naplnený vyžadovaný predpoklad
závažnosti ujmy. To, že tvrdenú ujmu žalobkyne nie je možné považovať za závažnú, vyplýva aj
z nemožnosti bodovo ohodnotiť žalobkyňou tvrdené poškodenie zdravia systémom stanovených pre
výpočet bolestného SSU. Nebola preukázaná ani objektivita dôvodnosti priznania nemajetkovej ujmy,ani vyžadovaná príčinná súvislosť, keď žalobkyňa nepreukázala, že by ňou tvrdená ujma v jej právach
bola dôsledkom namietaného postupu žalovanej. Žalobkyňa pred vykonaním namietaného postupu
žalovanej sa dlhodobo podrobovala ortodontickej liečbe (zubným strojčekom), s ktorou sú spojené

nemalé obmedzenia. Celé konanie žalovaná vníma ako vykonštruované konanie, zakladajúce sa len
na vymyslených tvrdeniach žalobkyne a svedkov, ktoré neboli podložené žiadnymi inými dôkazmi.
Nestotožňuje sa so záverom súdu, že došlo do zásahu osobnostných práv žalobkyne a to do práva
na ochranu zdravia a do práva prejavu osobnej povahy. Takéto konštatovanie súdu ostalo v rozsudku
len vo všeobecnej rovine bez bližšieho vysvetlenia, akým spôsobom bolo do týchto práv zasiahnuté

– teda čo bolo namietaným lekárskym postupom žalobkyni spôsobené. Súd bližšie nekonkretizoval,
v čom by mala spočívať ujma žalobkyne. Podľa žaloby, ujma v osobnostných právach mala spočívať
vpocitochhanby,nemožnostivenovaniusaaktivitám(nekonkretizovalaakým),artikulačnýmťažkostiam,
čo malo viesť k spoločenskej izolácii. Podľa žalovanej ani jeden z vyššie uvádzaných zásahov
žalobkyňa nepreukázala. Vo vzťahu k pocitu hanby z predloženej fotodokumentácie zo sociálnej
siete Instagram vyplynulo, že žalobkyňa viedla počas celej doby, a to i po namietanom lekárskom

postupe bohatý spoločenský život, zúčastňovala sa koncertov, dovoleniek, spoločenských udalostí,
čím bolo vyvrátené tvrdenie žalobkyne a následne i svedkov o spoločenskej izolovanosti žalobkyne.
V prípade, ak by v dôsledku lekárskeho postupu žalobkyňa pociťovala hanbu „pravdepodobne za
svoj vzhľad“ (možno sa len domnievať) je logické, že by sa nezúčastňovala podujatí, na ktorých by
mohla zažiť zahanbujúce situácie v dôsledku ňou tvrdeného vypadávania náhrady, alebo v dôsledku

problému s prijímaním potravy alebo artikulačným problémom. Vo vzťahu k tvrdenej nemožnosti
venovaniu sa aktivitám, žalovaná nepreukázala, že by v dôsledku namietaného lekárskeho postupu
bola obmedzená v bežných aktivitách, ktoré žalobkyňa ani bližšie nešpecifikovala, takže túto skutočnosť
ani nebolo možné objektívne v konaní posúdiť. Vo vzťahu k artikulácii nie je možné ani ustáliť, že by
žalobkyňa preukázala artikulačné problémy, ktoré mali byť spôsobené zásahom žalovanej. Poukázala

na výpoveď svedkyne K., ktorá uviedla, že žiadnu významnú rečovú vadu v dôsledku postupu žalovanej
u žalobkyni nespozorovala. Samotná žalobkyňa vyvrátila ňou tvrdené problémy s artikuláciou, keď
vypovedala, že chodí na dabingy, kde by s problémom s artikuláciou nemohla chodiť. Vyhrávala
súťaže ako Hviezdoslavov Kubín. Súd opomenul pri rozhodovaní prihliadnuť tiež na okolnosti za akých
k namietanému postupu žalovanej došlo a síce, že sa nejednalo o žiadne úmyselné konanie, žalovaná

po namietanom postupe so žalobkyňou komunikovala, prejavovala záujem na vyriešení žalobkyňou
tvrdeného problému s náhradou. Snažila sa žalobkyni pomôcť s jej problémom. V minulosti sa žalovaná
nedopustila žiadneho pochybenia v súvislosti s poskytovaním lekárskej starostlivosti. Žalovanej bola
uložená úradom pre dohľad sankcia, ktorú žalovaná uhradila. Aj keby bolo možné uznať, že žalobkyňa
prežívala problémy s náhradou ako zásah do jej osobnostných práv, a že postup žalovanej by

spôsobil u žalobkyni určité následky, pričom žalobkyňa mohla mať subjektívny pocit, že sa jej zmenil
život, je potrebné konštatovať, že právo na primerané finančné zadosťučinenie v podobe priznania
nemajetkovej ujmy je vyhradené pre tie prípady, keď intenzita zásahu do súkromného a rodinného
života dotknutej osoby je značná a nenapraviteľná, napr. v prípade smrti blízkej osoby, vážneho alebo
pretrvávajúceho narušenia rodinných väzieb alebo v prípade vážnych doživotných následkov. V danom

prípade vypadávanie náhrady nemalo dlhodobý vplyv na súkromný ani rodinný život žalobkyne, ktorá
nebola vôbec obmedzená v pracovnej a ani v inej oblasti. Nebolo preukázané zhoršenie rodinných,
priateľských, partnerských a iných vzťahov, ani uplatnenie v spoločnosti, a preto je uplatnený nárok na
náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch v celom rozsahu nedôvodný. Ďalej namietala neprimeranosť
výšky nemajetkovej ujmy, keď výška nemajetkovej ujmy závisí aj od závažnosti zásahu, pri určovaní

výšky nemajetkovej ujmy by sa mala brať do úvahy závažnosť vzniknutej ujmy a okolnosti, za ktorých
k nej došlo, závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v súkromnom živote a v spoločenskom
uplatnení. Namietaným postupom žalovanej nedošlo u žalobkyni k trvalým následkom na zdraví,
namietaný postup súvisel s vykonaním dočasného riešenia zubnej náhrady žalovanej, pričom žalobkyňa
bola násobne upozorňovaná na nutnosť doriešenia situácie formou trvalého riešenia. Žalovaná sa

snažila vyriešiť problém s vypadávajúcou náhradou, avšak z dôvodu neochoty žalobkyne nájsť si
dostatočnýčasovýpriestorpreodstránenieproblémuneboloobjektívnemožnésituáciuriešiť.Žalobkyňa
opakovane žiadala vždy len o prelepenie danej práce a odmietala akýkoľvek iný návrh. Žalobkyňa od
žalovanej odchádzala s vitálnym zubom, s ktorým sa dalo pracovať. Do úvahy treba brať aj krátkodobosť
doby trvania zásahu, aj správanie, resp. postoj žalobkyne k riešeniu zdravotného problému. Poukázala

vo vzťahu k neprimeranosti priznanej nemajetkovej ujmy na rozhodnutia vo veciach nemajetkovej ujmy
priznanej za závažné zásahy do osobnostných práv ako boli smrť osoby alebo závažné medicínske
pochybenia s trvalým následkom (rozhodnutia KS Prešov 7Co/14/2020, KS BB 14Co/339/2011, NS
SR 1Cdo/77/2009, NS SR 2Cdo/164/2011, NS SR 2Cdo/131/2018, NS SR 6Cdo/143/2017, KS BB17Co/136/2012, NS SR 1Cdo/85/2017). Vo vzťahu k týmto rozhodnutiam pri porovnaní výšok priznanej
nemajetkovej ujmy a závažnosti zásahu do osobnostných sfér, súdom priznaná nemajetková ujma je
zjavne neprimeraná. Ďalej uviedla, že spochybňuje, že by žalobkyni spôsobila závažnú ujmu na jej

právach. Ak však mal súd za to, že existencia vzniku ujmy bola preukázaná, mal ex offo skúmať, či
nebol naplnený § 441 O. z., pričom je potrebné prihliadnuť aj na správanie žalobkyne, ktorá opakovane,
i napriek upozorňovaniu žalovanej o dočasnosti riešenia a nutnosti dohodnutia si konzultácie o trvalom
riešení, akékoľvek návrhy žalovanej odmietala. Žalobkyňa porušila svoju právnu povinnosť uvedenú v §
415 O. z. (prevenčná povinnosť), čím v prípade preukázania vzniku ujmy by jej vzniklo spoluzavinenie

a z tohto dôvodu by nemala nárok na náhradu nemajetkovej ujmy.
Vo vzťahu k nákladom spojených s liečením, pokiaľ súd priznal žalobkyni náklady spojené s liečením,
a to konzultáciu zo dňa 02.02.2020, zo dňa 22.05.2020 a 27.05.2020, nestotožňuje sa s rozhodnutím
súdu ani v tejto časti. Z dôkazov predložených žalobkyňou, a to výpisu z účtu žalobkyne za obdobie
od 01.02.2020 do 02.03.2020 a ani detailov pohybov z účtu žalobkyne zo dňa 26.05.2020 a zo dňa
01.06.2020 nevyplývajú aké konkrétne náklady na liečenie boli týmito sumami kryté. Súd nemal z čoho

usúdiť, že sa jednalo o konzultácie a ani to, že by predmetné „konzultácie“ súviseli s liečením žalobkyne,
apretoivtejtočastineboladôvodnosťtohtonárokužalobkynepreukázaná.Priznanénákladynaliečenie
nesúviseli s vyhotovením dočasného riešenia u žalobkyne (t. j. s jej liečením), preto napadnutý rozsudok
aj vo výroku o liečebných nákladoch je nesprávny.
Vo vzťahu k dopĺňaciemu rozsudku uviedla, že je pravdou, že o nároku intervenienta na náhradu trov

konania nebolo súdom na pojednávaní dňa 11.05.2023 rozhodnuté, a preto dopĺňací rozsudok bol
vydaný dôvodne, avšak o trovách konania žalovanej súd rozhodol dňa 11.05.2023 na pojednávaní. Ďalej
namietala výrok IV. v napadnutom rozsudku zo dňa 11.05.2023, keď takýto výrok je nevykonateľný,
keďže z neho nie je zrejmá výška náhrady trov konania, ktorá bude vyčíslená až v samostatnom
uznesení o výške trov konania vydaného po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej.

Poukazovala na procesnú vadu konania, keď súd pojednával vo veci dňa 24.01.2023 v neprítomnosti
intervenienta, ktorému predvolanie na pojednávanie nebolo doručené napriek tomu, že do konania
vstúpil listom zo dňa 25.11.2022.
Navrhovala, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie a dopĺňací rozsudok zrušil a vec vrátil súdu
prvej inštancie na opätovné prejednanie a rozhodnutie, alebo aby napadnuté rozsudky zmenil tak, že

žalobu žalobkyne v celom rozsahu zamietne a prizná žalovanej náhradu trov konania v rozsahu 100 %.

4. Žalobkyňa v písomnom vyjadrení k odvolaniu žalovanej vo vzťahu k námietke nedostatočného
odôvodnenia rozhodnutia poukázala na bod 34., bod 38. odôvodnenia rozsudku súdu prvej inštancie.
Žalobkyňa má za to, že tvrdenie žalovanej o nevyhodnotení dôkazov súdom sa nezakladá na pravde

a je v rozpore s odôvodnením rozsudku. Podľa žalobkyne odôvodnenie súdu je riadne a presvedčivé.
Súd sa zaoberal vykonanými dôkazmi a ich vyhodnotením, ako aj právnym posúdením veci. Žalovaná
v odvolaní nenastolila žiadnu právnu otázku, na ktorú by jej odôvodnenie rozsudku nedalo zrozumiteľnú
a jednoznačnú odpoveď. Neuviedla žiadne dôkazy, ktoré by žalovaná navrhla, a ktoré neboli vykonané,
alebo ich vykonanie nebolo zohľadnené v odôvodnení rozsudku.

Vo vzťahu k nenaplneniu predpokladov zodpovednosti na náhradu nemajetkovej ujmy žalobkyňa
poukázala na výpovede svedkov H., K. a N.. Nemajetková ujma je nemateriálnou škodou, ktorej
vznik nie je možné preukazovať prostredníctvom materiálnych dôkazov, nakoľko vzniká a prejavuje
sa v duchovnej sfére vnútorného prežívania ľudskej bytosti. O vnútornom psychickom rozpoložení
žalobkyne nie je možné priniesť hmotný dôkaz preukazujúci vznik nemajetkovej ujmy. Poukázala na

rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I.ÚS 689/2014. Rozhodujúcim kritériom
pre unesenie dôkazného bremena vo vzťahu k vzniku nemajetkovej ujmy je preukázanie zásahu do
osobnostných práv, medzi ktoré patrí aj právo na ochranu zdravia. Určujúcou je pri tom rozumná úvaha
o tom, či by vzniknutý následok protiprávneho konania (zásahu do zdravia) súčasne každá priemerná
ľudská bytosť za rovnakých okolností pociťovala ako takýto následok, ako ujmu na jej osobnostných

právach. Pokiaľ žalovaná v odvolaní argumentuje tým, že žalobkyňa nepreukázala narušenie svojho
psychického zdravia, zamieňa si nemajetkovú ujmu a škodu na zdraví, keďže súčasťou zdravia a škody
na zdraví je aj zdravie psychické a v prípade jeho narušenia nejde o nemajetkovú ujmu, ale škodu na
zdraví. Interpretácia výpovedí svedkov zo strany žalovanej je v rozpore s obsahom výpovedí svedkov.
Pokiaľžalovanáuvádza,žesúdsabezdôkazovstotožnilstvrdenímžalobkyne,žefotografienasociálnej

sieti Instagram žalobkyňa upravovala, prílohou vyjadrenia žalobkyne zo dňa 20.12.2021 boli aj fotografie
žalobkyne, a to vždy 2 fotografie popri sebe. Jedna pôvodná a druhá, ktorá bola po úprave zverejnená
na sociálnej sieti Instagram. Z porovnania fotografií je zrejmé, že fotografie boli upravované. Pokiaľ
žalovaná poukazuje na nelogické závery súdu v bode 41. odôvodnenia rozsudku vo vzťahu k fotografiámžalobkyne, záver súdu nie je nelogický, naopak z fotografie nemožno vyvodzovať, či náhrada žalobkyni
vypadávala, alebo nie, rovnako nie je možné z fotografie vyvodzovať, či žalobkyňa mala problémy
sjedenímaartikuláciou.Žalobkyňamázato,vovzťahukobjektizovaniunemajetkovejujmy,žekaždáiná

osoba v rovnakej situácii by zažívala rovnaké pocity ako žalobkyňa a vznikla by jej rovnaká nemajetková
ujma. K námietke žalovanej, že žalobkyňa nepreukázala trvalé a nezvratné ovplyvnenie jej súkromného,
pracovného a rodinného života, uviedla, že žalovaná k zákonným podmienkam vzniku zodpovednosti
za škodu a na náhradu nemajetkovej ujmy pripája dodatočné podmienky nezvratnosti a trvalosti, ktoré
zákon nepozná. Vo vzťahu k časti odvolania žalovanej, kde poukazuje na nepreukázanie príčinnej

súvislosti medzi porušením povinnosti žalovanou a vznik škody na zdraví a nemajetkovej ujmy na strane
žalobkyne, žalobkyňa poukazuje na závery Úradu pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou a závery
odborného vyjadrenia E. F.. Príčinná súvislosť medzi nesprávnym protetickým ošetrením chrupu
žalobkyne – príliš radikálna preparácia zubu z troch strán a nedostatočná preparácia zubu z podnebnej
strany, ktoré vykonala žalovaná a nesprávnou artikuláciou, nefunkčnosťou a častým uvoľňovaním
náhrady, je tak daná a preukázaná. Otázka, či žalobkyňa utrpela nemajetkovú ujmu v dôsledku

nesprávnej artikulácie, nefunkčnosti náhrady a častým uvoľňovaním náhrady bola zodpovedaná kladne
a dostatočne preukázaná svedeckými výpoveďami. Žalobkyňa tak má za to, že príčinná súvislosť je
daná a bola v konaní preukázaná. Pokiaľ žalovaná tvrdí, že žalobkyňu nemožno bodovo ohodnotiť
za vzniknutú ujmu, uvádza tvrdenia, ktoré nemajú oporu v súdnom spise a ktoré žiadnym spôsobom
nepreukazuje. Pokiaľ žalovaná v odvolaní uvádza, že žalobkyňa nepreukázala zásah do osobnostných

práv spočívajúcich v pocitoch hanby z dôvodu, že žalobkyňa zverejňovala fotografie na sociálnej
sieti F., žalobkyňa uviedla, že sa nehanbí a nehanbila za svoj celkový výzor, ale za to, ako pri jedle
a ako aj pri bežnom rozhovore jej vypadávala zubná náhrada. Uvedené z fotografií vytvorených
a uverejnených žalobkyňou nemožno zistiť. K námietke o nemožnosti venovania sa aktivitám z dôvodu,
že žalobkyňa lekárskym posudkom nepreukázala, že by bola obmedzená v bežných aktivitách, si

žalovaná zamieňa podmienky priznania nároku na náhradu za sťaženie spoločenského uplatnenia
a nároku na náhradu nemajetkovej ujmy, pričom poukázala na rozhodnutie NS SR sp. zn. 7Cdo/65/2013.
Žalobkyňa nebola fyzicky neschopná zúčastňovať sa diskoték, posedení v spoločnosti alebo boxu
(čo by zakladalo nárok na náhradu za sťaženie spoločenského uplatnenia), prestala sa uvedených
aktivít zúčastňovať, pretože jej to bolo nepríjemné, keď v spoločnosti širšieho okruhu známych strácala

zubnú náhradu (pocity hanby a sociálnej izolácie zakladajúce nárok na náhradu nemajetkovej ujmy).
Vo vzťahu k námietke žalovanej, že žalobkyňa nepreukázala artikulačné problémy, pričom žalovaná
argumentuje viacerými skutočnosťami, ktoré sú však vytrhnuté z kontextu, a to predovšetkým svedectvo
výpoveďou svedkyne K., výpovede žalobkyne, pričom artikulačné problémy u žalobkyne začali až po
nesprávnom zbrúsení zubu č. 13 a nasadení zubnej náhrady žalovanou. K námietke žalovanej, že súd

nezohľadnil skutočnosť, že sa nejednalo o úmyselné konanie žalovanej, zákon nevyžaduje úmysel ako
podmienku vzniku zodpovednosti za škodu na zdraví a nemajetkovej ujmy, že žalovaná i po namietanom
postupe so žalobkyňou komunikovala a prejavovala záujem na vyriešenie žalobkyňou tvrdeného
problému s náhradou – žalovaná napriek záverom Úradu pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou
naznačuje, že ide len o akýsi žalobkyňou „tvrdený problém“, pričom takáto komunikácia žalovanej

nesmeruje a ani v minulosti nemohla smerovať k vyriešeniu problému, ktorý žalovaná navrhovala riešiť
použitím väčšieho množstva fixačného krému, že sa snažila žalobkyni pomôcť s jej problémom – nie
je zrejmé ako, že v minulosti sa žalovaná nedopustila žiadneho pochybenia v súvislosti s poskytnutím
zdravotnej starostlivosti – uvedené je tvrdením žiadnym spôsobom nepreukázaným a súčasne pre
konanie irelevantným, že žalovanej bola Úradom pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou uložená

sankcia, ktorú uhradila – žalovanej bola uložená sankcia, avšak len v nepatrnej výške a súčasne
zaplatením sankcie uloženej v správnom konaní nezaniká zodpovednosť žalovanej za vznik škody na
zdraví a nemajetkovej ujmy.
Vo vzťahu k tvrdenej neprimeranosti výšky nemajetkovej ujmy poukázala na to, že pri určení výšky
nemajetkovej ujmy sa vychádza zo zásady formulovanej Európskym súdom pre ľudské práva, kedy

podľa Európskeho súdu pre ľudské práva, by priznaná náhrada napr. v konaniach o ochranu osobnosti
nemala byť neprimeraná iným peňažným kompenzáciám – napr. výške náhrady za utrpenie a bolesť.
Poukázala aj na rozhodnutie NS SR vo veci 4Cdo/171/2005. Poukázala na ustanovenie § 5 ods. 2
zákona č. 473/2004 o náhrade za bolesť a náhradu za sťaženie spoločenského uplatnenia s tým, že
vzávislostiodzmenyvýškypriemernejmzdyzamestnancavhospodárstveSlovenskejrepublikysamení

aj priznávaná výška náhrady za bolesť a za sťaženie spoločenského uplatnenia. Uvedené má totožný
vplyv aj na určenie výšky náhrady nemajetkovej ujmy, ktorú je potrebné posudzovať nie len z hľadiska
skutkových okolností, ale aj z hľadiska času, kedy došlo k vzniku nároku. Suma vo výške 3.500,- Eur
mohla byť za nemajetkovú ujmu utrpenú v roku 2010 posúdená ako dostatočná, čo však automatickyneznamená, že rovnaká suma je primeraná pri rovnakej ujme utrpenej v roku 2020. Vo vzťahu
k žalovanou uvádzaným rozhodnutiam uviedla v jednotlivých prípadoch v akej sume by zodpovedala
priznaná nemajetková ujma v roku 2023. Má za to, že výška priznanej náhrady nemajetkovej ujmy, ktorá

vznikla žalobkyni v rokoch 2019 a 2020 v sume 3.000,- Eur nie je neprimeraná vzniknutej nemajetkovej
ujme, a to ani s prihliadnutím na žalovanou uvádzanú judikatúru súdov, predovšetkým s prihliadnutím
na zmenu priemernej mzdy v národnom hospodárstve, od ktorej sa odvíja výška náhrady za bolesť
a sťaženie spoločenského uplatnenia, ktorá je rozhodujúca pre určenie limitov výšky nároku na náhradu
nemajetkovej ujmy.

Pokiaľ žalovaná v odvolaní rozporuje účelnosť vynaloženia nákladov na liečenie, argumentujúc tým, že
pri platbe nie je uvedené, za aký zdravotný výkon boli tieto sumy uhradené, iba že išlo o stomatologickú
konzultáciu, toto tvrdenie žalovanej je síce pravdivé, avšak vychádza z izolovaného posudzovania
výpisov z účtu a pokladničných dokladov, neprihliadajúc na iné listinné dôkazy, ako je výpis zo zdravotnej
dokumentácie pacienta, v ktorom je uvedený dátum uskutočnenia vyšetrenia (ktorý je aj dátumom
platby), zistený nález a uskutočnené zdravotné úkony. Súd, posudzujúc uvedené dôkazy v ich vzájomnej

súvislosti, správne uzatvoril, že žalobkyni patrí nárok na náhradu týchto nákladov na liečenie, keďže
z popisu zistených nálezov a uskutočnených zdravotných úkonov je zrejmé, čo bolo predmetom
vyšetrenia, ktoré bolo v ten ktorý deň uhradené. Navrhla, aby rozsudok súdu prvej inštancie zo dňa
11.05.2023 čo do výroku I. až IV. odvolací súd potvrdil.

5. Žalovaná v písomnom vyjadrení k vyjadreniu žalobkyne uviedla, že podľa žalovanej podrobne
žalovaná špecifikovala svoje odvolacie námietky aj vo vzťahu k právu na porušenie práva na spravodlivý
súdny proces v častiach odvolania nazvaných Nenaplnenie predpokladov pre vznik zodpovednosti na
náhradu nemajetkovej ujmy, Závažnosť a objektivita ujmy, Neprimeranosť výšky nemajetkovej ujmy.
Výpovede svedkov, na ktoré poukazuje žalobkyňa sú v zjavnom rozpore s prezentovaním žalobkyne

sa na sociálnych sieťach. Žalobkyňa síce neuvádza, čo poukazovaním na tieto výpovede sledovala,
avšak je jednoznačné, že výpovede svedkov nepreukázali, že by žalobkyňa zažívala tvrdené pocity
hanby, alebo že by sa stránila spoločenského kontaktu, resp. že by bola obmedzená v bežných
aktivitách. Z predloženej fotodokumentácie zachytávajúcej žalobkyňu v jej „bežnom živote“ vyplynulo, že
žalobkyňa nebola sociálne izolovaná, a teda, že tvrdenia jej alebo svedkov o jej „utiahnutosti v dôsledku

vykonaného namietaného postupu žalovanej“ sa nezakladajú na pravde. Žalobkyňa nepreukázala,
že by ňou tvrdené vyradenie z bežných činností bolo následkom namietaného postupu žalovanej.
V konaní nebola preukázaná objektivita tvrdenej ujmy, t. j. či by rovnaký následok konania v danom
mieste a čase pociťovala aj každá iná fyzická osoba. Žalobkyňa tvrdí, že pociťovala také pocity
hanby, ktoré ju obmedzovali v sociálnych interakciách, podľa svedkov sa mala uzavrieť, strániť sa

spoločnosti. Žalobkyňou tvrdené následky by sa teda mali odzrkadľovať aj v jej psychike. Preto žalovaná
poukazovala na absenciu dôkazov, ktoré by preukazovali žalobkyňou tvrdenú sociálnu izoláciu, zmenu
v osobnosti. V dôsledku namietaného postupu žalovanej so žalobkyňou nikto preukázateľne neprerušil
kontakty, ktoré dovtedy, či už v osobnom, alebo pracovnom živote mala. Nepreukázala, že by došlo
k následkom na jej psychike a tým spojenej sociálnej izolácii a najmä, že sa tak stalo v dôsledku

namietaného postupu žalovanej. Nepreukázala rozsah kvalifikovaných nepriaznivých následkov, ktoré
jej mali vzniknúť v súvislosti s namietaným postupom žalovanej a ani objektivitu tvrdenej nemajetkovej
ujmy. Vo vzťahu k poukazovaniu žalobkyňou na rozhodnutie I.ÚS 689/2014 uviedla, že toto si nemožno
vykladať tak, že súd automaticky prizná akúkoľvek finančnú náhradu podľa požiadavky žalobkyne bez
zreteľa na pravidlá dokazovania a na okolnosti konkrétnej veci. Žalovaná v odvolaní nepoukazovala na

fotodokumentáciu za účelom preukázania neexistencie pocitov hanby, ktoré mala žalobkyňa pociťovať
v súvislosti so svojím vzhľadom, ako súdu podsúva žalobkyňa, ale že žalobkyňa reálne nezažívala také
pocity hanby (akékoľvek, či už z dôvodu ňou tvrdeného vypadávania náhrady alebo iného), ktoré by
viedli k jej sociálnej izolovanosti, utiahnutosti, odmietania sociálnych interakcií. Opakovane poukázala,
že žalovaná žalobkyni vždy poskytla zdravotnú starostlivosť keď o to požiadala, nikdy ju neodmietla

vyšetriť, vždy sa snažila problém vyriešiť, pričom žalobkyňa sa vždy dožadovala len prelepenia práce.
Nestotožňuje sa s hypotézou žalobkyne o vplyve zmeny výšky priemernej mzdy na určenie výšky
nemajetkovej ujmy. Pri stanovení výšky nemajetkovej ujmy sa nevychádza zo žiadneho právneho
predpisu upravujúceho jej výšku tak, ako je to v prípade SSU a bolestného. Aj keby uvedené bolo možné
pripustiť, žalobkyňou citovaný zákon pre položku stratu jedného zubu, alebo odlomenie korunkovej

časti zuba, alebo jej prevažnej časti pri jednom až šiestich zuboch priraďuje nulovú hodnotu bodov.
S poukazom na spôsob určenia výšky nemajetkovej ujmy uvádzanou žalobkyňou vo vyjadrení by teda
bola jednoznačne porušená zásada primeranosti náhrady k iným finančným kompenzáciám – náhrady
zabolesť,bolestného(naktorúpoukazuježalobkyňa)keďžepriznanávýškanemajetkovejujmyvovýške3.000,- Eur je zjavne neprimeraná k výške bolestného a SSU, ktorá by bola nulová. Výpočty žalobkyne
o výške nemajetkovej ujmy uvádzané vo vyjadrení sú nesprávne, keďže nemajú oporu v zákone a sú
to iba hypotetické úvahy. Žalovanou uvádzané rozhodnutia o výškach nemajetkových ujm sa týkajú

ujmy spôsobenej smrťou, alebo trestnými stíhaniami, ktoré predstavovali závažné zásahy do práv
poškodených. Všetci poškodení stratili príbuzného, alebo dlhodobo bolo zasahované do ich osobnej
slobody, a boli v dôsledku neoprávneného trestného stíhania vystavení či už verejnému odsúdeniu,
alebo strate zamestnania, priateľov, rozpadu sociálnych vzťahov a podobne, čo v súdenom prípade
nestalo. V doplnení vyjadrenia žalovanej k vyjadreniu žalobkyne poukázala na to, že Okresný súd

v Nitre rozsudkom zo dňa 18.04.2023 priznal poškodenému náhradu nemajetkovej ujmy vo výške
6.000,-Eur,ktorémunemajetkováujmabolaspôsobenáoperáciounesprávnehokolena,pričomodvolací
súd dňa 05.10.2023 v časti týkajúcej nemajetkovej ujmy rozsudok potvrdil. Opätovne poukázala na
neprimeranosť priznanej náhrady nemajetkovej ujmy žalobkyni v sume 3.000,- Eur za nesprávny
lekársky postup, ktorý mal spočívať v nesprávnej preparácii zuba žalovanou, kedy sa jednalo o dočasné
riešenie vyžadujúce si ďalšie úkony v podobe realizácie trvalého riešenia chýbajúceho zubu žalobkyne.

6. Žalobkyňa podala odvolanie v zákonom stanovenej lehote voči dopĺňaciemu rozsudku zo dňa
04.07.2023,ktorýmrozhodolsúdprvejinštancieotrováchkonaniatak,žežalovanámánároknanáhradu
trov konania voči žalobkyni podľa pomeru úspechu v konaní vo výške 94,14 % a rozhodol o nároku
intervenienta na náhradu trov konania voči žalobkyni vo výške 94,14 %. Žalobkyňa namietala, že súd

rozhodol podľa pomeru úspechu vo veci podľa ustanovenia § 255 ods. 1 CSP, pričom v súdenej veci
sú dôvody hodné osobitného zreteľa podľa ustanovenia § 257 CSP odôvodňujúce nepriznanie nároku
na náhradu trov konania. Vychádzajúc z hodnoty veci v tejto časti (vo vzťahu k nemajetkovej ujme bolo
rozhodnuté samostatne, a to vrátane rozhodnutia o trovách konania) jej náklady konania predstavovali
trovy právneho zastúpenia žalovanej za osem úkonov právnej služby spolu 894,86 Eur s DPH a trovy

intervenienta za tri úkony vo veci spolu vo výške 335,72 Eur s DPH. Celková výška nákladov by tak
predstavovala sumu vo výške 1.230,58 Eur a náhrada, ku ktorej súd zaviazal žalobkyňu predstavuje
sumu vo výške 1.158,47 Eur s DPH. Výnimočnosť okolností spočíva podľa žalobkyne už v samotnom
nepomere výšky náhrady trov konania k hodnote sporu, kedy náhrada trov konania predstavuje 61,78
% z hodnoty sporu. Ďalej poukázala na to, že sa jedná o spor o náhradu škody na zdraví spôsobenej

nesprávnym poskytnutím zdravotnej starostlivosti, pričom súd konštatoval, že skutočne došlo k vzniku
škody a v časti priznal žalobkyni nárok na náhradu škody vo výške 55,- Eur, pričom čo do zvyšku
sumu v celkovej výške 1.820,- Eur vyhodnotil ako sumu vynaloženú na trvalé riešenie zdravotného
stavu žalobkyne, hoci v tejto sume boli započítané aj náklady na odstránenie nesprávne vykonanej
stomatologickej práce žalovanou (dostavba a opätovné zbrúsenie zubu), ktorých výška však osobitne

vyčíslená nebola a žalobkyňa ju ani nemohla osobitne vyčísliť, nakoľko nebola osobitne vyčíslená
v daňovom doklade ošetrujúcim lekárom A. H.. Žalobkyňa bola počas prakticky celého konania osobou
poberajúcou dávku v hmotnej núdzi, ktorej bol priznaný nárok na bezplatnú právnu pomoc. Žalovaná je
stomatologičkou, u ktorej je predpoklad vyššieho príjmu, než je dávka v hmotnej núdzi a intervenientom
je poisťovňa disponujúca vlastným právnym oddelením. Vzhľadom na uvedené výnimočné okolnosti

prípadu, je podľa žalobkyne daný dôvod hodný osobitného zreteľa na nepriznanie náhrady trov konania
žalovanej a intervenientovi, spočívajúci tak v okolnostiach prípadu ako aj v osobe žalobkyne, žalovanej
a intervenienta. Navrhla, aby odvolací súd zmenil doplňujúci rozsudok súdu prvej inštancie tak, že
žalovaná a ani intervenient nemá nárok na náhradu trov súdneho konania voči žalobkyni.

7. Žalovaná v písomnom vyjadrení k odvolaniu žalobkyne (vyjadrenie zo dňa 04.09.2023) uviedla, že
s odvolaním žalobkyne sa nestotožňuje, žalobkyňa súdu zámerne podsúva nie kompletné informácie
o svojom postavení, stavia sa do pozície slabšej strany v spore a dožaduje sa vyššej súdnej ochrany.
Je pravdou, že žalobkyni bola priznaná bezplatná právna pomoc aj z titulu, že je poberateľom dávky
v hmotnej núdzi, avšak aplikácie § 257 sa žalobkyňa v priebehu konania nedomáhala. Žalovaná je

toho názoru, že žalobkyňa zneužíva legislatívne možnosti na priznanie poskytovania bezplatnej právnej
pomoci, keďže sa v skutočnosti v stave hmotnej núdze nenachádza. Z výpisu ww.orsr.sk vyplýva, že
žalobkyňa sa stala jedinou spoločníčkou a konateľkou dňa 06.12.2022, A. H., IČO: XX XXX XXX,
dňa 14.06.2023 A. F. H., IČO: XX XXX XXX – tesne pred podaním odvolania. Pokiaľ bola žalobkyňa
schopná založiť si dve spoločnosti s ručením obmedzeným v priebehu súdneho konania a dokonca

jeden mesiac pred podaním odvolania, nie je možné uveriť jej tvrdeniam o stave hmotnej núdzi.
Žalobkyňa je podľa vlastných informácií poskytnutých a uverejnených na sociálnej sieti F. majiteľom
a riaditeľom H. O. P. a je dizajnérkou nábytku a interiéru. Je jednoznačné, že aj z týchto činností dosahuje
príjem. S prihliadnutím na tieto skutočnosti nie je možné ustáliť, že by na strane žalobkyne existovalidôvody hodné osobitného zreteľa pre nepriznanie náhrady trov konania úspešnej strane – žalovanej.
Nestotožňuje sa s úvahami žalobkyne o existencii nepomeru výšky náhrady trov konania k hodnote
sporu, kedy náhrada trov konania podľa žalobkyni prestavuje 61,78 % hodnoty sporu. Žalobkyňa tento

nepomer vypočítala iba v kontexte ňou uplatnených liečebných nákladov a neuvádza, že jej v uvedenom
konaní bola priznaná náhrada nemajetkovej ujmy v sume 3.000,- Eur, ako aj náhrada trov konania
v rozsahu 100 %. V súdenom prípade bola žalobkyňa neúspešná takmer v rozsahu 100 %, pričom jej
neúspech smeroval do základu jej nároku – liečebných nákladov a nie do nemajetkovej ujmy, ktorý si
uplatňovala. Žalobkyňa uplatňuje si aplikáciu § 257 CSP vo vzťahu k jej neúspechu v nároku o náhradu

liečebných nákladov, žalobkyňa nemá žiadne zdravotné ani iné obmedzenia, pre ktoré by nemohla
dosahovať príjem, žalobkyni neboli spôsobené žiadne trvalé následky, nie je poberateľkou starobného
dôchodku, je v mladom produktívnom veku, žaloba, ktorou si uplatňovala náhradu liečebných nákladov
bola podávaná advokátom. Žalobkyňa nepreukázala, že by sa nachádzala v zložitej životnej situácii,
pričom ani skutočnosť, že jej bola priznaná bezplatná právna pomoc neodôvodňuje záver, že by bolo
možné ustáliť, že by sa nachádzala v nepriaznivej sociálnej a ani ekonomickej situácii, čo žalobkyňa

ani netvrdila. Je plne pracovne spôsobilá, v dosahovaní príjmu jej nebráni žiadna objektívna prekážka,
platenie trov konania nebude pre ňu v žiadnom prípade likvidačné. Žalobkyňa tvrdí, že jej mesačný
príjem predstavuje sumu 166,29 Eur, čo však vo svetle uvádzaných skutočností nie je uveriteľným
tvrdením. Pokiaľ žalobkyňa tvrdí, že v sume nákladov spojených s liečením, ktoré si uplatňovala
žalobkyňa vo výške 1.820,- Eur boli započítané aj náklady na dočasné riešenie, pričom tieto neboli

osobitne vyčíslené v daňovom doklade, jedná sa o úplne nové tvrdenie žalobkyne, ktoré v priebehu
celého konania neuvádzala, takže sa jedná len o účelové zavádzanie súdu. Voči rozsudku vo veci
samej vo vzťahu k výške liečebných nákladov nepodala odvolanie. Odvolanie žalobkyne považuje za
nedôvodné. U žalobkyne neexistujú dôvody hodné osobitného zreteľa, na ktoré by mal súd prihliadnuť
pri rozhodovaní o trovách konania.

8. Žalobkyňa v písomnom vyjadrení k vyjadreniu žalovanej uviedla, že žalovaná zo skutočnosti, že
žalobkyňa je spoločníčkou a konateľkou dvoch obchodných spoločností vyvodzuje predčasné závery
o majetkových pomeroch žalobkyne. Finančné prostriedky na založenie obchodných spoločností získala
žalobkyňa od rodičov. Príjem z podnikania je príjmov z obchodnej spoločnosti, nie príjmom spoločníka

alebokonateľa,pričomobchodnáspoločnosťA.H.dosiahlavroku2022výsledokhospodárenia–340,51
Eur. Príjem žalobkyne z podnikania je obmedzený na symbolickú odmenu a je vo výške zmluvného
základného platu 102,- Eur. Stránka „H. H.“ je súčasťou spoločnosti A. H.. Vo vzťahu k tvrdeniam
žalovanej ohľadom príjmu z inej činnosti prezentovanej na stránke „P. O. J.“ na F., tieto slúžia výhradne
prezentácii umeleckých diel žalobkyne a nie pre obchodné účely. V dôsledku založenia obchodnej

spoločnosti A. H. bola od 01.12.2022 žalobkyni odňatá dávka v hmotnej núdzi. Na jej odvolanie
jej dávka v hmotnej núdzi bola opätovne priznaná a spätne doplatená. Následne žalobkyňa sama
požiadalaoodňatiedávkyvhmotnejnúdziod01.03.2023zdôvoduneprimeranejadministratívnejzáťaže
žalobkyne.Odvolanievovecisamejvovzťahukuplatnenémunárokunanáhradunákladovnaliečeniesa
žalobkyňa rozhodla nepodať, nakoľko si priala ukončenie súdneho procesu. Trvá na podanom odvolaní.

9. Krajský súd, ako súd odvolací (§ 34 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového poriadku, ďalej
len „CSP“), vec preskúmal v medziach daných ustanovením § 379 a § 380 CSP a bez nariadenia
pojednávania v súlade s ustanovením § 385 ods. 1 CSP a contrario rozsudok súdu prvej inštancie vo
výrokoch I., II. a IV., ako aj dopĺňajúci rozsudok, s poukazom na ustanovenie § 389 ods. 1 písm. b/ CSP

zrušil a vec podľa § 391 ods. 1 CSP vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie,
keď dospel k názoru, že odvolanie žalovanej je čiastočne dôvodné.

10. Odvolací súd, po oboznámení sa s obsahom spisu, napadnutým rozsudkom súdu prvej inštancie,
ako aj dopĺňacím rozsudkom, odvolaním sa žalovanej vo vzťahu k rozsudku súdu prvej inštancie zo

dňa 11.05.2023, súhlasí s názorom žalovanej, že rozsudok súdu prvej inštancie je potrebné zrušiť a vec
vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie z dôvodu nesprávneho procesného
postupu súdu zo strany súdu prvej inštancie, ktorým došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,
a ktorý zakladá dôvodnosť aplikácie ustanovenia § 389 ods. 1 písm. b/ CSP, podľa ktorého odvolací
súd rozhodnutie súdu prvej inštancie zruší, ak súd nesprávnym procesným postupom znemožnil

strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na
spravodlivý proces, ak tento nedostatok nemožno napraviť v konaní pred odvolacím súdom. Pokiaľ
žalovaná v podanom odvolaní predovšetkým namieta nedostatočné odôvodnenie súdneho rozhodnutia
zdôrazňujúc, že podľa žalovanej v prevažnej miere je rozhodnutie súdu nepreskúmateľné z dôvodu,že súd sa v odôvodnení rozhodnutia obmedzil len na vymenovanie dôkazov a ich citácií bez ďalšieho
adekvátneho vyhodnotenia, ako aj bez uvedenia svojich vlastných úvah, ktoré ho viedli k záverom, že
v danom prípade bol preukázaný nárok na priznanie nemajetkovej ujmy, jej závažnosť a objektivita,

neuviedol úvahy o výške priznanej nemajetkovej ujmy a jej primeranosti, je táto námietka žalovanej
dôvodná, keďže odvolací súd preskúmaním veci zistil, že súd prvej inštancie v odôvodnení rozhodnutia
len stroho konštatoval, že mal za preukázané, a to výsluchom svedkov, že došlo k zásahu do
osobnostných práv žalobkyne, a to práva na ochranu zdravia, do práva prejavu osobnej povahy, a to
nesprávne poskytnutou zdravotnou starostlivosťou žalovanou, t. j. nevhodnou preparáciou zuba č.

13. Vo vzťahu k priznanej výške nemajetkovej ujmy súd len uviedol, že sumu 3.000,- Eur považoval
za primeranú s tým, že priznaním takejto sumy sa žalobkyňa bezdôvodne neobohacuje a mal za
preukázanú príčinnú súvislosť medzi porušením povinnosti zo strany žalovanej a vznikom nemajetkovej
ujmy tak, ako to vyplýva zo skutkového stavu uvedeného v spise Úradu pre dohľad nad zdravotnou
starostlivosťou, v zmysle ktorého, dôsledky nesprávneho lekárskeho postupu, a to nesprávneho
zbrúsenia zuba č. 13, mal za následok nedostatočnú pasívnu retenciu náhrady, prekážku v artikulácii,

nefunkčnosť a časté uvoľňovanie zubnej náhrady, čo spôsobovalo zásah do osobnej sféry žalobkyne.
Súd konštatoval, že v danom prípade už nebola postačujúca morálna satisfakcia. Poukázal, že určenie
výšky nemajetkovej ujmy je na posúdení súdu, pričom mal za to, že nemajetková ujma vo výške 3.000,-
Eur zodpovedá zistenému skutkovému stavu, preto vo zvyšnej časti žalobu žalobkyne zamietol (čo
do čiastky 1.000,- Eur). Odvolací súd preskúmaním odôvodnenia rozsudku súdu prvej inštancie je

nútený konštatovať, že odvolacia námietka žalovanej, pokiaľ namietala nepreskúmateľnosť rozsudku,
v prevažujúcej časti odôvodnenia je dôvodná. Odvolací súd uvádza, že hoci rozsudok súdu prvej
inštancie spĺňa náležitosti v zmysle § 220 ods. 1 CSP, napriek tomu trpí vadou nepreskúmateľnosti,
keďže nie je súladný s ustanovením § 220 ods. 2 CSP. Štruktúra odôvodnenia rozsudku musí byť vždy
v priamej spojitosti so základným právom strán sporu na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy

SR. Ak súd pri odôvodňovaní rozsudku nepostupuje spôsobom, ktorý záväzne určuje ustanovenie §
220 ods. 2 CSP, dochádza nielen k tomu, že rozsudok je nepreskúmateľný pre nedostatok dôvodov
alebo pre ich nezrozumiteľnosť, ale aj k tomu, že základné právo na súdnu ochranu nie je naplnené
reálnym obsahom. Odvolací súd poukazuje na to, že podľa § 220 ods. 2 CSP v odôvodnení rozsudku
súd uvedie, čoho sa žalobca domáhal, aké skutočnosti tvrdil, aké dôkazy označil, aké prostriedky

procesného útoku použil, ako sa vo veci vyjadril žalovaný a aké prostriedky procesnej obrany použil. Súd
jasne a výstižne vysvetlí, ako posúdil podstatné tvrdenia a právne argumenty strán, ktoré skutočnosti
považuje za preukázané, a ktoré nie, ktoré dôkazy vykonal, z ktorých dôkazov vychádzal, ako ich
vyhodnotil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil, prípadne odkáže na
ustálenú rozhodovaciu prax. Súd dbá, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé. Preskúmaním veci

odvolací súd zistil, že súd prvej inštancie pri vypracovaní rozhodnutia, čo sa týka jeho odôvodnenia,
sa dôsledne neriadil ustanovením § 220 ods. 2 CSP, keď dostatočným spôsobom sa v odôvodnení
rozhodnutia nevysporiadal s existenciou všetkých podmienok potrebných pre konštatovanie splnenia
zákonných podmienok v zmysle § 13 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého fyzická osoba má právo
najmä sa domáhať, aby sa upustilo od neoprávnených zásahov do práva na ochranu jeho osobnosti,

aby sa odstránili následky týchto zásahov a aby mu bolo dané primerané zadosťučinenie (ods. 1).
Pokiaľ by sa nezdalo postačujúce zadosťučinenie podľa ods. 1 najmä preto, že bola v značnej miere
znížená dôstojnosť fyzickej osoby alebo jeho vážnosť v spoločnosti, má fyzická osoba tiež právo na
náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch (ods. 2). Výšku náhrady podľa ods. 2 určí súd s prihliadnutím
na závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo (ods. 3). Odvolací

súd poukazuje na to, že všeobecnou podmienkou uplatnenia ochrany podľa ustanovenia § 13 O. z. je,
že ide o závažnejší zásah do psychickej a morálnej integrity osobnosti, ktorý je objektívne spôsobilý
fyzickej osobe privodiť ujmu na jednotlivých stránkach osobnosti. Špeciálne prostriedky súdnej ochrany
osobnostných práv uvedené v jednotlivých odsekoch ustanovenia § 13 sa môžu podľa jednotlivých
okolností konkrétneho prípadu uplatniť buď samostatne, alebo kumulatívne, pričom žalobkyňa sa

podanou žalobou domáhala náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch v zmysle § 13 ods. 2 Občianskeho
zákonníka. Podmienkou priznania materiálnej satisfakcie je nemajetková ujma, ktorá je spôsobilá
v značnej miere znížiť dôstojnosť fyzickej osoby a jej vážnosť v spoločnosti. Ustanovenie § 13 ods. 2
O. z. už pri demonštratívnom výpočte dôvodov priznania peňažnej satisfakcie uvádza jednak zníženie
dôstojnosti alebo vážnosti v spoločnosti. Predpokladom priznania peňažného zadosťučinenia je tak

najmä situácia, ak zásah do osobnosti bol takej povahy, intenzity alebo takého trvania, že v jeho
dôsledku došlo k zníženiu dôstojnosti fyzickej osoby (človeka). Pritom je irelevantné, či k zníženiu
dôstojnosti došlo v spoločnosti alebo inde, podstatné je, že išlo o taký zásah, ktorý (pri objektívnom
vnímaní) podstatne znížil dôstojnosť dotknutej osoby. Je potrebné prisvedčiť námietke žalovanej, žesúd sa nedostatočne vysporiadal aj s existenciou zníženia dôstojnosti žalobkyne, alebo jej vážnosti
v spoločnosti, pričom odvolací súd uvádza, že právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch
v prípade zníženia dôstojnosti fyzickej osoby alebo vážnosti v spoločnosti prináleží len za situácie, že

došlo k zníženiu dôstojnosti, alebo vážnosti v spoločnosti v značnej miere. Pričom rovnako je potrebné
zdôrazniť, že súd sa dostatočným spôsobom nevysporiadal ani s otázkou príčinnej súvislosti tak, ako
to v odvolaní namieta aj žalovaná. Odvolací súd súhlasí s odvolacou námietkou žalovanej, že súd
prvej inštancie síce uviedol zistený skutkový stav, v odôvodnení rozhodnutia uviedol obsah výpovedí,
napr. obsah výpovedí svedkov, avšak už dostatočným spôsobom neuviedol úvahy súdu, ako zistený

skutkový stav vyhodnotil, pri akých úvahách dospel k názoru, že žalovanej s prihliadnutím na konanie
žalovanej v rámci poskytovania zdravotnej starostlivosti žalobkyne (konkrétne nevhodná preparácia
zubu č. 13), u žalobkyne vzniklo právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch. Odvolací súd musí
hodnotiť ako dôvodnú aj námietku žalovanej v podanom odvolaní, že súd v odôvodnení rozhodnutia
neuviedol svoje hodnotenia a úvahy vo vzťahu k výške priznanej nemajetkovej ujmy v sume 3.000,-
Eur, pričom nevykonal ani žiadnu komparáciu s prihliadnutím na rozhodovaciu prax súdov. Odvolací súd

v tomto smere poukazuje aj na názor vyjadrený Najvyšším súdom SR vo veci sp. zn. 4Cdo/15/2003,
podľa ktorého „pokiaľ ide o vyjadrenie miery akou bola zásahom znížená dôstojnosť alebo vážnosť
osoby v spoločnosti, treba vychádzať z následnej reakcie, ktorú zásah vyvolal v rodinnom, pracovnom
či inom prostredí fyzickej osoby. Túto mieru treba zisťovať dokazovaním a posúdiť na základe poznania
a vyhodnotenia tejto reakcie. Iba v prípade, ak sa dostatočne preukáže reakcia svedčiaca o znížení

dôstojnosti alebo vážnosti v spoločnosti v značnej miere, v zmysle § 13 ods. 2 O. z., môže byť fyzickej
osobevýnimočnesubsidiárnepriznanánáhradanemajetkovejujmyvpeniazoch“.Podmienkoupriznania
náhradynemajetkovejujmyvpeniazochvzmysle§13ods.2Občianskehozákonníkajevždy,vzávislosti
na individuálnych okolnostiach konkrétneho prípadu, existencia závažnej ujmy, pričom za závažnú ujmu
je nutné považovať takú ujmu, ktorú fyzická osoba vzhľadom na okolnosti, za ktorých došlo k porušeniu

právasprihliadnutímnaintenzituzásahu,jehotrvaniealebodopadadôsledkypovažujezaujmuznačnú.
Pri vyhodnocovaní súdom pri tom nie sú rozhodujúce jej subjektívne pocity, ale objektívne hľadisko,
spočívajúce vo vyhodnotení, či by predmetnú ujmu v danom mieste a čase vnímala aj každá iná
fyzická osoba (viď. aj uznesenie NS SR sp. zn. 4Cdo/81/2011). Zároveň pri rozhodovaní o uplatnenom
nároku je potrebné vziať do úvahy aj skutočnosť, že samotná závažnosť ujmy vzniknutej v dôsledku

neoprávneného zásahu do práva na ochranu osobnosti nie je jediným a výlučným kritériom pre určenie
výšky nemajetkovej ujmy v peniazoch, a preto sa pri určení výšky súd musí vždy vysporiadať a prihliadať
aj na okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo, pričom tieto okolnosti sú významné tak u osoby
postihnutej, ako aj u osoby, ktorá neoprávnený zásah spôsobila. Odvolací súd po preskúmaní veci
uvádza,žesúdprvejinštanciedospelksprávnemunázoru,želekárskymzákrokomžalovanej(zbrúsenie

zuba č. 13) došlo k neoprávnenému zásahu do práva na ochranu osobnosti žalobkyne. Súd prvej
inštancie sa však dostatočným spôsobom nevysporiadal v odôvodnení rozhodnutia, či týmto zásahom
došlo k zníženiu dôstojnosti žalobkyne ako fyzickej osoby alebo jej vážnosti v spoločnosti v značnej
miere tak, aby žalobkyni vzniklo právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch, pričom sa dostatočne
v odôvodnení rozhodnutia ani nevysporiadal akým spôsobom dospel k názoru o primeranosti výšky

náhrady v sume 3.000,- Eur, ktorú súd má určiť, s prihliadnutím na závažnosť vzniknutej ujmy a na
okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo. Keďže súd prvej inštancie v odôvodnení rozhodnutia
žiadnym spôsobom neuviedol myšlienkovú líniu na základe akej úvahy dospel k záveru o dôvodnosti
priznanej výšky náhrady, trpí rozsudok súdu prvej inštancie aj v časti určenia výšky náhrady vadou
nepreskúmateľnosti, a teda zásadná a najdôležitejšia odvolacia námietka zo strany žalovanej, že

rozsudok súdu prvej inštancie je arbitrárny a trpí vadou nepreskúmateľnosti je dôvodná. V súlade
s ustanovením § 220 ods. 2 CSP, musí súd v odôvodnení rozhodnutia podať výklad opodstatnenosti
a zákonnosti výroku rozhodnutia a musí sa vysporiadať so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami a jeho
myšlienkový postup musí byť v odôvodnení dostatočne vysvetlený s poukazom na zistené rozhodujúce
skutočnosti, ale tiež s poukazom na ním prijaté závery. Účelom odôvodnenia rozhodnutia je vysvetliť

postup súdu a dôvody jeho rozhodnutia. Odôvodnenie rozhodnutia súdu prvej inštancie musí byť tiež aj
dostatočným podkladom pre uskutočnenie prieskumu v odvolacom konaní. Ak rozhodnutie súdu prvej
inštancie neobsahuje náležitosti uvedené v ustanovení § 220 ods. 2 CSP, je nepreskúmateľné, pričom
takéto rozhodnutie súdu odníma strane sporu možnosť uskutočňovať procesné práva a v konečnom
dôsledku porušuje jej právo na spravodlivý proces, pretože jej upiera možnosť náležite skutkovo

a právne argumentovať proti rozhodnutiu súdu v rámci opravných prostriedkov. Súdne konanie sa
riadi princípom dvojinštančnosti a vyjadruje vzájomnú nadväznosť i prepojenosť odvolacieho konania
s konaním uskutočneným pred súdom prvej inštancie. Rozhodnutiu vydanému v odvolacom konaní musí
predchádzať náležité konanie pred súdom prvej inštancie, pretože až jeho naplnením sa môže vytvoriťpriestor pre účinné uplatňovanie účelu, ktorý zákon sleduje v prípade odvolacieho konania. K naplneniu
tejto úlohy je potrebné najskôr zistiť, ako súd prvej inštancie ustálil skutkový stav, ako ho právne posúdil,
čo je možné zistiť práve z odôvodnenia rozhodnutia. Rozhodnutie a jeho odôvodnenie je základným

objektom prieskumnej činnosti vykonávanej odvolacím súdom, tzn. že preskúmavané rozhodnutie musí
spĺňať požiadavky zákona z hľadiska jeho odôvodnenosti (preskúmateľnosti) v zmysle § 220 ods. 2
CSP. Nepreskúmateľnosť či arbitrárnosť súdneho rozhodnutia musí byť napravená, pretože bráni jeho
vecnému preskúmaniu (§ 389 ods. 1 písm. b/ CSP), pričom konvalidácia tohto nedostatku odvolacím
súdom neprichádza z logických a systematických dôvodov do úvahy (tiež pre zachovanie princípu

dvojinštančnosti); keďže súd prvej inštancie sa v odôvodnení rozhodnutia nedostatočne zaoberal
splnením zákonných predpokladov v zmysle § 13 ods. 2 O. z. a neodôvodnil svoje rozhodnutie vo vzťahu
k výške priznanej náhrady s prihliadnutím na ustanovenie § 13 ods. 3 O. z.. Z týchto dôvodov preto
odvolací súd postupom v zmysle § 389 ods. 1 písm. b/ zrušil rozsudok súdu prvej inštancie a vec mu
vrátil postupom v zmysle § 391 ods. 1 na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.
Odvolací súd uvádza, že priznanie zadosťučinenia v peniazoch v zmysle § 13 ods. 2 a 3 O. z. súdom

predpokladá splnenie určitých zákonom kvalifikovaných podmienok, ktoré sú uvedené v § 13 ods. 2
O. z.. Týmito kumulatívne stanovenými podmienkami sú:
a) Morálne zadosťučinenie sa javí v konkrétnom prípade nepostačujúce,
b) neoprávneným zásahom došlo k zníženiu dôstojnosti fyzickej osoby alebo jej vážnosti v spoločnosti
v značnej miere.

V zmysle nálezu ústavného súdu III.ÚS 288/2017 pri určovaní sumy nemajetkovej ujmy musia
všeobecné súdy zároveň zohľadňovať svoju vlastnú rozhodovaciu činnosť, a teda v súlade s princípom
rovnosti rozhodovať v porovnateľných veciach rovnako a v ich judikatúre by tak mal existovať vzťah
priamej úmernosti medzi „závažnosťou ujmy a výškou priznanej náhrady“. Ústavný súd skonštatoval, že
priznanie náhrady nemajetkovej ujmy závisí vo veľkej miere na úvahe rozhodujúceho súdu, na druhej

strane však táto úvaha neznamená priestor na svojvôľu či arbitrárnosť. Príslušný súd musí uskutočniť
dokazovanie a následne na základe z neho vyplývajúcich skutkových zistení posúdiť, či táto ujma vznikla
a ako bola závažná. Jej vznik pritom musí tvrdiť a doložiť žalobca, ktorý nesie dôkazné bremeno.
Príslušné závery súdu musia byť riadne odôvodnené a musia spočívať na logických a legitímnych
faktoch.Odvolacísúdpoukazujenato,žepriznanienemajetkovejujmyvpeniazochzákonponechávana

voľnej úvahe súdu; súd však musí hodnotiť tak jednotlivé okolnosti, ako aj celkovú povahu konkrétneho
prípadu. Určenie výšky náhrady nemajetkovej ujmy, hoci je zo zákona na voľnej úvahe súdu, musí mať
základ v zistenom skutkovom stave a musí byť odôvodnená. Náhrada nemajetkovej ujmy v peniazoch
patrí iba za zákonom ustanovených podmienok (§ 13 ods. 2 O. z.) a iba v zákonom ustanovenej výške
(§ 13 ods. 3 O. z.). Pri rozhodovaní o tom, či bude priznaná náhrada nemajetkovej ujmy v peniazoch

a v akej výške, je preto potrebné aplikovať ustanovenie § 13 ods. 2 a § 13 ods. 3 O. z. v ich vzájomnej
súvislosti. Vždy je potrebné posudzovať intenzitu, trvanie a rozsah nepriaznivých následkov vzniknutých
fyzickej osobe vzhľadom na postavenie tejto osoby, či už v rodine, v spoločnosti a podobne. Túto mieru
treba zisťovať dokazovaním a posúdiť na základe poznania a vyhodnotenia tejto reakcie. Najvyšší súd
SR vo svojej rozhodovacej praxi poukazuje, že závažnosť vzniknutej nemajetkovej ujmy sa posudzuje

aj so zreteľom na ohlas zásahu, ako aj na dĺžku trvania ujmy (R 29/2001), ktoré musia byť preukázané.
V ďalšom konaní súd prvej inštancie opätovne posúdi uplatnený nárok žalobkyne, ktorá sa domáha
náhrady nemajetkovej ujmy, pri posúdení existencie zákonných podmienok v zmysle § 13, pričom
v odôvodnení rozhodnutia uvedie zistený skutkový stav na základe vykonaného dokazovania, vykoná
právne posúdenie s prihliadnutím na zistený skutkový stav a zákonnú úpravu nároku pri aplikácii

ustanovenia § 13 ods. 1, 2 a 3 Občianskeho zákonníka. Náležite uvedie myšlienkovú líniu a úvahy
súdu prvej inštancie vo vzťahu k právnemu posúdeniu vykonanému súdom prvej inštancie. V prípade,
že dôjde k záveru o existencii zákonných podmienok v zmysle § 13 ods. 2 O. z., zároveň uvedie
všetky rozhodujúce okolnosti pre určenie výšky náhrady nemajetkovej ujmy, a to aj komparáciou v rámci
rozhodovacej praxe súdov pri priznávaní náhrady nemajetkovej ujmy, berúc do úvahy všetky konkrétne

okolnosti daného prípadu. Nové rozhodnutie odôvodní v súlade s požiadavkami ustanovenia § 220 ods.
2 CSP tak, aby rozhodnutie súdu prvej inštancie a jeho odôvodnenie netrpeli vadou nepreskúmateľnosti
a nedochádzalo k porušeniu práva na spravodlivý proces strán sporu.
Keďže odvolací súd zrušil odvolaním napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie vo veci samej (rozsudok
zo dňa 11.05.2023), a to vo výrokoch I. a II., proti ktorým výrokom podala odvolanie žalovaná, zrušil

odvolací súd zároveň aj výrok rozsudku o trovách konania (výrok IV.), ako aj dopĺňací rozsudok súdu
prvejinštanciezodňa04.07.2023,ktorýmsúdrozhodovalonárokunanáhradutrovkonaniažalovanejvo
vzťahu k uplatnenému nároku titulom náhrady nákladov na liečenie, ako aj vo vzťahu k trovám konania
intervenientanastranežalovanej,atopostupomvzmysle§396ods.3CSP.Otrováchkonaniazdôvodu,že odvolací súd zrušil rozhodnutie rozsudok vo veci samej (výroky I. a II.) a vrátil vec súdu prvej inštancie
na ďalšie konanie, rozhodne o náhrade trov súd prvej inštancie v novom rozhodnutí o veci (§ 396 ods.
3 CSP). Keďže voči dopĺňaciemu rozsudku podala odvolanie žalobkyňa namietajúc existenciu dôvodov

hodných osobitného zreteľa pre nepriznanie náhrady trov konania vo vzťahu k nároku týkajúceho sa
náhrady nákladov na liečenie a z rozsudku súdu prvej inštancie vo vzťahu k výroku, ktorým rozhodoval
o nároku na náhradu trov konania, nevyplýva explicitne, či posudzoval pri rozhodovaní o nároku na
náhradu trov konania aj prípadnú existenciu dôvodov hodných osobitného zreteľa v zmysle § 257 CSP,
súd prvej inštancie v novom rozhodnutí opätovne rozhodne o nároku na náhradu trov konania strán

sporu, pričom v odôvodnení rozhodnutia sa zároveň vysporiada aj s otázkou, či v súdenej veci na strane
žalobkyne existujú alebo neexistujú dôvody hodné osobitného zreteľa pre aplikáciu ustanovenia § 257
CSP, podľa ktorého výnimočne súd neprizná náhradu trov konania, ak existujú dôvody hodné osobitného
zreteľa.Otrováchkonaniarozhodnepostupompodľa§262ods.1CSPspoukazomna§262ods.2CSP
tak, aby rozhodnutie netrpelo vadou vykonateľnosti tak, ako to správne namietala žalovaná v odvolaní.

11. Rozhodnutie senátu krajského súdu bolo prijaté pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia

opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,

b/ ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c/ strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e/ rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo

f/ súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej

otázky,
a/ pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b/ ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c/ je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 písm. a/ až c/ CSP).

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a/ až n/ CSP (§ 421 ods. 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;

na príslušenstvo sa neprihliada,
b/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c/ je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a/ a b/.

Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1 a 2 CSP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a/ dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b/ dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c/ dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený

osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v

akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).