Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Monday, September 30, 2024

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 6Co/86/2023

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5822200847
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 09. 2024
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Andrej Kekely

ECLI: ECLI:SK:KSZA:2024:5822200847.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedu Mgr. Andreja Kekelyho a členov

JUDr. Jany Urbanovej a JUDr. Vladimíra Topoľančíka, v spore žalobcov: 1/ A. A. B., nar. XX.XX.XXXX,
trvale bytom B. XXX, XXX XX B.,
2/ C. D., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom E. F. XXX/XX, XXX XX C.,
3/ A. B., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom G. XXX/XX, XXX XX C., 4/ A. B., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom
B. XX, XXX XX H. H., všetci zastúpení obchodnou spoločnosťou ACRES spol. s r. o., so sídlom Digital
Park III, Einsteinova 19,
851 01 Bratislava - mestská časť Petržalka, IČO: 36 861 987, proti žalovanému: Slovenská republika,

v mene ktorej koná Správa Tatranského národného parku so sídlom v Tatranskej Lomnici, so sídlom
Tatranská Lomnica 14066, 059 60 Vysoké Tatry, IČO: 54 435 293, zastúpenému JUDr. Marekom
Radačovským, advokátom so sídlom Žriedlová 3, 040 01 Košice - mestská časť Staré Mesto, IČO: 35
553 961, o určenie, že vec patrí do dedičstva, o odvolaní žalobcov 1/ až 4/ proti rozsudku Okresného
súdu Námestovo č. k. 12C/19/2022-327 zo dňa 20. apríla 2023, takto

r o z h o d o l :

I. Rozsudok Okresného súdu Námestovo č. k. 12C/19/2022-327 zo dňa 20. apríla 2023 potvrdzuje.

II.Žalobcovia1/až4/sú povinníspoločneanerozdielnenahradiťžalovanémutrovyodvolaciehokonania
v rozsahu 100 %.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Námestovo (ďalej „súd prvej inštancie“) napadnutým rozsudkom zamietol žalobu (výrok
I.). Zároveň žalovanému voči žalobcom 1/ až 4/ spoločne a nerozdielne priznal nárok na náhradu trov
konania v rozsahu 100% (výrok II.).
2. V odôvodnení rozsudku súd prvej inštancie uviedol, že žalobcovia sa žalobou podanou na súd prvej
inštancie dňa 19.04.2022 domáhali určenia, že stavba so súpisným číslom XXX, popis stavby „objekt I.",
postavená na pozemku parcela KN-C č. 1579/6, druh pozemku: zastavaná plocha a nádvorie s výmerou

297 m2, obe zapísané na LV č. XXXX vedenom Okresným úradom Tvrdošín, katastrálnym odborom pre
okres Tvrdošín, obec C., katastrálne územie C. (ďalej „J. I.“, a tam kde nie je potrebné rozlišovať medzi
J. I. a E. I. ďalej len „I.“), patrí
do dedičstva po nebohej K. A. B., G. L.. nar. XX.XX.XXXX, naposledy bytom G. XXX/XX, C., zomrelej
dňa XX.XX.XXXX (poručiteľka). Zároveň žiadali priznať voči žalovanej náhradu trov konania v rozsahu
100 %.
3. Žalobu žalobcovia odôvodnili tým, že sú jedinými zákonnými dedičmi v prvej dedičskej skupine po

ich nebohej matke – poručiteľke. V rozhodnom čase boli správcom majetku žalovanej Štátne lesy
Tatranského národného parku Tatranská Lomnica (ďalej „ŠL TANAP“). V roku 1948 bol v katastrálnom
území C. na pozemku (podľa evidencie tohto pozemku aktuálnej v roku 1999) parcele KN č. 1576
- zastavaná plocha a nádvorie o výmere 91 m2 postavený drevený zrub nazývaný aj ako „I.“, ktorýhistoricky plnil funkciu robotníckeho baraku („E. I.“), ktorý bol od roku 1987 opustený a v roku 1999
mu bolo určené súpisné číslo XXX. Poručiteľka zasvätila prevažnú väčšinu svojho profesijného života
podnikaniu v oblasti cestovného ruchu. V roku 1992 začala za pomoci manžela prevádzkovať servis

a požičovňu lyžiarskeho výstroja a školu lyžovania. Neskôr svoje podnikanie rozšírila aj o prevádzku
bufetu a parkoviska. Od roku 1993 sa usilovala zrealizovať jej podnikateľský zámer v podobe rozsiahlej
prestavby E. I.
za účelom jeho prevádzkovania ako ubytovacieho a reštauračného zariadenia. Úsilie vyústilo dňa
25.10.2000 do uzavretia nájomnej zmluvy medzi poručiteľkou a ŠL TANAP ktorej predmetom bol nájom

E. I. a pozemkov zapísaných na liste vlastníctva
č. XXXX. E. I. sa nachádzal v dezolátnom stave, bol neupotrebiteľný. Zamýšľanú prestavbu Ministerstvo
financií SR vyhodnotilo ako neprijateľnú a odmietlo schváliť nájomnú zmluvu. E. I. mal byť odstránený.
Z uvedeného dôvodu by išlo o novú stavbu. Napriek tomu uzavreli o dva roky neskôr, dňa 09.07.2002
poručiteľka
a ŠL TANAP nájomnú zmluvu, ktorej predmetom bol nájom tých istých pozemkov

aj E. I., pričom rozsah prestavby odsúhlasenej prenajímateľom ostal nezmenený formou odkazu
na projektovú dokumentáciu. Dňa 24.07.2002 bola nájomná zmluva schválená Ministerstvom
pôdohospodárstva SR. Nájom bol uzavretý na dobu určitú do 30.06.2022. Zamýšľaná prestavba bola
povolená rozhodnutím Okresného úradu
v Tvrdošíne, odbor životného prostredia, č. 2000/185170 o umiestnení stavby zo dňa 14.09.2000, ktoré

bolovydanépreporučiteľkuaStavebnýmpovolenímč.2002/17216zodňa03.10.2002,ktorétaktiežbolo
vydané pre poručiteľku. Hoci sa prestavba formálne označovala ako zmena a stavebné úpravy, obom
zmluvným stranám bolo zrejmé, že v jej rámci dôjde k úplnému zbúraniu stavby. Poručiteľka pristúpila
k realizácií prestavby
v intenciách nájomnej zmluvy a projektovej dokumentácie a krátko po začatí stavby došlo

ku kompletnej demontáži E. I.. Na mieste bol postavený úplne nový stavebný objekt - J. I., na ktorý na
svoje náklady zriadila aj vodnú, kanalizačnú
a plynovú prípojku. Náklady súvisiace so zamýšľanou prestavbou a teda s postavením znášala
poručiteľka a tieto financovala prostredníctvom bankového úveru. Investícia sa premietla
do trhovej hodnoty J. I.. Toho času je J. I. postavený na rovnakom mieste a ako jeho vlastník je evidovaný

žalovaný. Z právneho hľadiska ide o dve rôzne veci majúce dvoch rôznych vlastníkov. Poručiteľka
prevádzkovala zariadenie od otvorenia v roku 2003 až do svojej smrti v roku 2018, kedy prevádzku
prevzala jej dcéra - žalobkyňa 2/.
4. Žalovaný žiadal, aby súd žalobu zamietol. Svoj postoj odôvodnil tým, že nájomná zmluva umožňovala
poručiteľke realizovať rekonštrukciu E. I.. Popieral, že by projektová dokumentácia preukazovala

demontáž stavby. Tá uvádzala, že rekonštrukcia bude realizovaná čiastočne na pôvodných základoch
a aj drevo dreveného zrubu bude po rozobraní a posúdení technického stavu použité pri prestavbe.
Poprel, že by mu bolo zrejmé, že dôjde k zbúraniu stavby. Takéto tvrdenie je v priamom rozpore
s prílohou nájomnej zmluvy. Aj rozhodnutia Okresného úradu v Tvrdošíne o umiestnení stavby a
o povolení stavby zhodne označovali realizovanú stavbu ako prestavbu a prístavbu. Stavebný úrad

zároveň uložil stavebníkovi dodržať, okrem iného aj požiadavky dotknutých orgánov štátnej správy, a to
podmienky nájomnej zmluvy. Tvrdenie žalobcov je tak v priamom rozpore so stavebným denníkom, kde
sa nenachádza zmienka o tom, aby základový nízky múrik, ktorý určoval dispozičné riešenie stavby bol
odstránený či demontovaný. E. I. bol postavený na základovom múriku, pričom drevený zrub tvoril aj
zvislé nosné konštrukcie, ktoré boli

na tomto múriku osadené. Ak by poručiteľka v čase kolaudácie mala za to, že ide o novú vec, túto novú
vec by nechala zapísať do katastra nehnuteľnosti ako stavbu v jej vlastníctve, čo nikdy nerealizovala.
Naopak plnila svoje záväzky titulom nájomnej zmluvy, doba nájmu uplynula dňa 30.06.2022, čím
akceptovalapoceléobdobienájomnéhovzťahužalovanéhoakovlastníkaI..Žalobužalobcoviapodaliaž
po tom, ako boli vyzvaní žalovaným na odovzdanie nehnuteľností ku dňu ukončenia nájmu. Skutočnosť,

že si poručiteľka uvedomovala, že nie je vlastníčkou I. preukazuje aj to, že požiadala žalovaného
v roku 2013 písomne o odkúpenie I. aj pozemkov. Z opatrnosti žalovaný argumentoval tým, že ak
došlo k zániku veci, tak ide o spracovanie cudzej veci jej nevlastníkom. Žalovaný zároveň namietal
neexistenciu naliehavého právneho záujmu všetkých žalobcov a nedostatku miestnej príslušnosti súdu
prvej inštancie, keďže v danom prípade nejde o rozhodovanie o vecnom práve k nehnuteľnosti, keďže

v konečnom dôsledku neurčí vlastníka spornej nehnuteľnosti.
5. Súd prvej inštancie nepovažoval námietku svojej miestnej nepríslušnosti súdu s poukazomna znenie ust. § 20 písm. a) zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP“) za
nedôvodnú, keďže odpoveď na otázku, či niečo patrí do dedičstva po poručiteľovi je zároveň odpoveďou
na otázku, či bol poručiteľ vlastníkom veci ku dňu svojej smrti.

6. Súd prvej inštancie uviedol, že vo veci vykonal dokazovanie oboznámením s obsahom listín tvoriacich
súdny spis, výsluchom žalobcov 1/ až 4/. Výsluch svedkov navrhnutých stranami nevykonal, keďže mal
za to, že by bol nadbytočným vzhľadom na to, že skutočnosti, ktoré mali byť ich výpoveďami zisťované,
mal preukázané z doposiaľ vykonaného dokazovania. Zároveň nevykonal žalovaným navrhovaný dôkaz
znaleckým dokazovaním k rozsahu prístavby a prestavby E. I., keďže takéto dokazovanie tiež považoval

za nadbytočné vzhľadom na svoje závery a vzhľadom k vykonanému dokazovaniu.
7. Ďalej citujúc ust. § 137 písm. c) CSP, ust. § 34, § 100 ods. 2, § 460 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky
zákonník (ďalej len „OZ“) a ust. § 13a ods. 1, 2 a 4 zákona
č. 278/1993 Z. z. o správe majetku štátu, súd prvej inštancie primárne konštatoval, že pri určovacích
žalobách sa vyžaduje existencia naliehavého právneho záujmu na žiadanom určení v čase vyhlásenia
rozhodnutia. Povinnosť preukázať naliehavý právny záujem zaťažuje žalobcu. Mal za to, že v danej veci

naliehavý právny záujem žalobcov na požadovanom určení daný bol. Spočíval na tom, že žalobcovia
mali záujem odstrániť nesúlad skutočného a evidenčného stavu k J. I., teda chceli dosiahnuť stav, kedy
bude v katastri nehnuteľnosti ako vlastník J. I. vedená poručiteľka, ktorej dedičmi sú žalobcovia, a títo
budú môcť na podklade rozsudku o ich žalobe iniciovať dodatočné dedičské konanie po poručiteľke.
Súd prvej inštancie v odôvodnení svojho rozhodnutia ďalej argumentoval, že sa nestotožnil s námietkou

žalovaného o vecnej legitimácií žalobcov. Mal za to, že žalobcovia sa domáhajú určenia inej skutočnosti,
ako toho čo bolo predmetom dedičského konania. Predmetom dedičského konania bola živnosť
poručiteľky,vrámciktorejbolvedenýakodlhodobýmajetok„BudovaI.–zrekonštruovanie“.Totoaktívum
nadobudla v dedičskom konaní žalobkyňa 2/. Dedičské rozhodnutie neriešilo vlastníctvo I., ale riešilo
daňovo-účtovné dôsledky rekonštrukcie I.. Mal preto za to,

že všetci žalobcovia boli v tomto konaní aktívne vecne legitimovanými. Okruh dedičov mal preukázaný
z uznesenia Okresného súdu Námestovo č. k. 5D/262/2018-69, Dnot 134/2018
zo dňa 04.02.2020.
8. Za jednu zo zásadných otázok v spore považoval súd prvej inštancie otázku, či súčasný I. je z
právneho hľadiska pôvodnou stavbou. Dospel k záveru v súlade s výpoveďou žalobcov a obsahom

stavebného denníka, že stavebný denník nepojednával o demontáži pôvodnej stavby. Demontáž bola
realizovaná ešte predtým, ako došlo k započatiu výstavby staviteľom – obchodnou spoločnosťou
AKORD, a. s. Vzhľadom na charakter a veľkosť pôvodnej stavby a s tým spojenému času potrebnému
na odstránenie pôvodnej stavby, bolo zrejmé, že obchodná spoločnosť AKORD, a. s. sa nezaoberala
odstránením pôvodnej stavby, ale prišla na stavenisko, kde pôvodná stavba už nebola. Absenciu

zmienky o demontáži nebolo možné považovať za dôkaz toho, že k odstráneniu E. I. nedošlo. Žalovaný
tvrdil, že z E. I. zostal základový múrik, ktorý je skutočne viditeľný na fotografiách pôvodnej stavby.
K tomuto tvrdeniu súd prvej inštancie uviedol,
že múrik sa rozkladal len pod obvodom pôvodnej stavby, nijakým spôsobom nevytváral vnútorné
dispozičné usporiadanie stavby a nepresahoval v interiérovej časti výšku podlahy. Išlo len o obvodový

múrik, ktorého účelom bolo vyrovnanie terénnych nerovností a keby bol aj takýto múrik zachovaný,
nepredstavovalo by jeho zachovanie aj zachovanie pôvodnej stavby z občiansko-právneho hľadiska.
Súd prvej inštancie uzavrel, že na mieste E. I. vznikla kvalitatívne a aj rozlohou úplne nová stavba, čo
preukazovali fotografie. Aj súdu prvej inštancie ako osobe stavebne odborne neznalej bolo zrejmé, že
budova parametrov J. I., t. j. murovaná stavba obložená drevenými masívnymi hranolmi, nemohla byť

postavenánauvedenompôvodnommúriku.J.I.bolpostavenýnaúplnenovýchzákladoch,čopreukázali
fotografie, na ktorých niet známky o zachovaní pôvodných základov, naopak je vidieť nové základové
jamy. Uvedený záver potvrdil aj znalecký posudok č. 065/2022 zo dňa 31.03.2022 vyhotovený K. K. M..
Tvrdenia žalovaného
o postavení J. I. na pôvodnom kamennom múriku vyvrátilo aj zameranie pôvodnej a novej stavby,

z ktorého bolo zrejmé, že obe stavby majú rôznu orientáciu vzhľadom na okolie a J. I. je
navyše podpivničený objekt. Súd prvej inštancie tak dospel k záveru, že dnes stojaca stavba I. je
novopostavenou stavbou. K argumentu o vzniku stavby nedobromyseľným spracovaním pôvodnej
stavby súd prvej inštancie uviedol, že J. I. vznikol ako murovaná (tehlová) stavba na betónovom základe.
Vzhľadom na veľkosť novej stavby, by hoc aj použitie pôvodného kameňa predstavovalo len nepatrnú

spotrebu materiálu skutočne potrebného na výstavbu novej stavby. Zároveň bolo v súčasnosti nemožné
určiť, či je lomový kameň v násypoch totožný s lomovým kameňom, ktorý bol použitý na pôvodný
kamenný múrik.9. Za ďalšiu zásadnú okolnosť, ktorá ovplyvnila výsledok sporu, považoval súd prvej inštancie existenciu
skutočnej vôle poručiteľky nadobudnúť novopostavený I. do svojho vlastníctva. Vo vzťahu k tejto otázke
súd prvej inštancie uviedol, že zhotovenie stavby je originárnym spôsobom nadobudnutia vlastníckeho

práva. Vlastníkom zhotovenej stavby sa stáva osoba, ktorá stavbu zhotovila v úmysle nadobudnúť ju
do svojho vlastníctva. Najčastejším prípadom je situácia, keď stavebník nadobúda zhotovovanú stavbu
do svojho vlastníctva, môžu však nastať situácie, kedy stavebník a vlastník zhotovovanej stavby sú
rôzne osoby. Za otázne považoval súd prvej inštancie to, či sa stavebník v posudzovanom prípade
stal aj vlastníkom zhotovovanej stavby. V kontexte so zodpovedaním nastolenej otázky súd prvej

inštancie vychádzal zo skutkových zistení, že poručiteľka počas 90-tych rokov 20. storočia žiadala
žalovaného, aby jej prenajal I. za tým účelom, aby tam poskytovala služby v turistickom ruchu. Žalovaný
jej žiadosti nevyhovel. Kladné stanovisko k jej žiadosti zaujal žalovaný až v roku 2000, kedy bola medzi
žalovaným ako prenajímateľom a poručiteľkou ako nájomcom uzatvorená pôvodná nájomná zmluva,
ktorá podliehala ešte schváleniu Ministerstva financií SR. Ministerstvo zmluvu vrátilo z dôvodu, že táto
odporuje zákonu, pretože uskutočnením rekonštrukcie v zmysle projektovej dokumentácie by došlo k

výstavbe novej stavby na pozemkoch štátu, čo je v rozpore
so zákonom č. 278/1993 Z. z. Obe zmluvné strany tak považovali pôvodnú nájomnú zmluvu za neplatnú.
Následne uzatvorili nájomnú zmluvu, v ktorej sa uvádzalo, že všetky nehnuteľnosti, ktoré sú predmetom
nájmu, sú vo vlastníctve žalovaného. Zmluva počítala
s rozsiahlou rekonštrukciou I. v rozsahu projektovej dokumentácie na náklady nájomcu. Ten si mal

náklady na vykonanú rekonštrukciu odpisovať počas celej doby nájmu. Doba nájmu bola vzhľadom k
ekonomickej efektívnosti finančných prostriedkov
a s prihliadnutím na dobu odpisovania hmotného investičného majetku dohodnutá
od 01.07.2002 do 30.06.2022. Ročné nájomné bolo dohodnuté za roky 2002 až 2009 vo výške 1.000,-
Sk (33,19 eur) a za roky 2010 až 2022 vo výške 15.000,- Sk (497,91 eur).

Zo stavebného povolenia vyplynulo, že stavebníkom bola poručiteľka a jednou zo záväzných podmienok
na uskutočnenie stavby bolo dodržanie podmienok nájomnej zmluvy. Že
na pozemkoch štátu nie je možné postaviť novú stavbu si museli byť vedomé obe zmluvné strany. Toto
potvrdil aj žalobca 1/, ktorý zvykol poručiteľku voziť na stretnutia s vlastníkom E. I., keď vo výsluchu
uviedol, že jeho mama mala na TANAP-e nadštandardné vzťahy a keďže chceli postaviť penzión, tak

to dokázali na TANAP-e vymyslieť jedine takto. Súd prvej inštancie ďalej poznamenal, že poručiteľka v
žiadostiach z roku 1993, 1994 a 1998 vždy navrhovala nájomný vzťah, bola si vedomá havarijného stavu
stavby, od postavenia J. I. pravidelne platila nájom a zotrvala v nájomnom vzťahu až do svojej smrti.
Následne podnikanie (živnosť) po nej prevzala jej dcéra (žalobkyňa 2/), ktorá tiež v nájomnom vzťahu
pokračovala a platila nájom aj za stavbu J. I.. Z predložených listín vyplynulo, že poručiteľka listom zo

dňa 26.03.2013 žiadala žalovaného o odpredaj J. I. a pozemkov parciel KN-C č. 1579/5 a č. 1579/8
do jej vlastníctva. Domáhať sa vlastníckeho práva sa začali žalobcovia až po smrti poručiteľky.
10. Súd prvej inštancie tak uzavrel, že z hľadiska stavebného konania nedošlo k vzniku novej stavby, v
katastri nehnuteľností sa nemenil ani zápis vlastníctva a v roku 2002 bola na list vlastníctva zapísaná
poznámka o existencii nájomnej zmluvy. Uvedené konanie bolo

zo strany poručiteľky, žalovaného, Ministerstva pôdohospodárstva SR a stavebného úradu len
prostriedkomakoobísťzákonč.278/1993Z.z.,ktorýneumožňovalpostavenienovejstavbynapozemku
štátu,navyšenaúzemínárodnéhoparku.Symbolickávýškanájomnéhoboladanátým,žeužpriuzavretí
nájomnej zmluvy sa počítalo so značnými investíciami nájomcu do „rekonštrukcie“. Návratnosť vysokej
investície vloženej do „rekonštrukcie“ zas bola zohľadnená v dĺžke doby nájmu. Súd prvej inštancie

nenechal bez povšimnutia, že všetci žalobcovia sa profilovali ako osoby podnikajúce v cestovnom ruchu.
Ide preto o osoby minimálne s bežnou znalosťou podnikateľského prostredia a vzťahov v ňom, vrátane
rozdielov medzi nájmom a vlastníctvom. Skutočnosť, že poručiteľka a následne žalobkyňa 2/ platila
riadne nájomné bolo vonkajším prejavom ich vnútorného presvedčenia, že sú v nájomnom vzťahu, z
ktorého im vyplýva takýto záväzok platenia nájomného. To,

že poručiteľka nie je vlastníkom J. I., si musela byť vedomá aj pri financovaní jeho výstavby, keď úver
na jeho výstavbu nezabezpečila samotnou stavbou J. I., ale inými nehnuteľnosťami. Konala tak zároveň
v zmysle nájomnej zmluvy a zákona č. 278/1993 Z. z., ktorý možnosť zabezpečenia úveru majetkom
štátu zakazoval.
11. Na podklade uvedené dospel súd prvej inštancie k záveru, že poručiteľka nemala nikdy v úmysle

nadobudnúť J. I. do svojho vlastníctva. Žiadna listina nepreukázala to, že by sa poručiteľka niekedy cítila
byť vlastníkom alebo sa ním chcela stať. Bolo pre ňu irelevantné, či z hľadiska občianskoprávneho pôjde
o zrekonštruovaný E. I., alebo úplne novú stavbu. V intenciách nájomnej zmluvy konali aj žalobcovia,
ktorých prvý právne relevantný úkon popierajúci nájomný vzťah bola až žaloba v tejto veci. Vzhľadomna to, že predmet nájmu podľa nájomnej zmluvy čiastočne zanikol, nájomná zmluva bola v tejto časti
neplatná. Nebolo však bez významu, aká bola vôľa zmluvných strán,
o to viac, ak sa strany sporu nájomnou zmluvou riadili 20 rokov. V danej veci bolo úplne zásadné to, čo si

v danom čase o právnych úkonoch myslela a ako si ich vysvetľovala poručiteľka. Z uvedených dôvodov
sa preto poručiteľka nikdy nestala vlastníčkou J. I..
12. Záverom súd prvej inštancie dodal, že aj keby poručiteľka nadobudla J. I. v rokoch 2002 až 2003
ako stavebník do jej výlučného vlastníctva, došlo k vydržaniu vlastníckeho práva k J. I. žalovaným, ktorý
bol totiž celý čas od zhotovenia novej stavby presvedčený, že je jeho vlastníkom. Toto presvedčenie

bolo umocnené aj tým,
že sa poručiteľka nikdy nedomáhala svojho zápisu ako vlastníčky do katastra nehnuteľností.
13. Citujúc napokon ust. § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 CSP vychádzal pri rozhodnutí o nároku na náhradu
trov konania súd prvej inštancie z toho, že žalovaný bol z procesného hľadiska úspešný v celom rozsahu
uplatneného nároku. Preto zaviazal žalobcov spoločne a nerozdielne na náhradu trov konania, ktoré
vznikli žalovanému, vo výške 100 %.

14. Proti rozsudku súdu prvej inštancie v celom rozsahu podali v zákonom stanovenej lehote odvolanie
spoločne žalobcovia 1/ až 4/, ktorým sa domáhali, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej
inštancie zmenil tak, že žalobnému návrhu vyhovie, inak aby napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie
zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.
15. Odvolanie žalobcovia odôvodnili tým, že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho

právneho posúdenia veci, súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym
skutkovým zisteniam, nesprávnym procesným postupom znemožnil žalobcom, aby uskutočňovali im
patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces a z dôvodu, že
zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli
uplatnené.

16. Odvolacie dôvody žalobcovia konkretizovali tým, že vyhodnotenie čiastkovej otázky o údajnej
neexistencii vôle poručiteľky nadobudnúť penzión pri jeho výstavbe do svojho vlastníctva považovali
za irelevantné pre posúdenie otázky, kto sa v momente vzniku J. I. ako veci z pohľadu občianskeho
práva stal jeho vlastníkom. Pravidlo, podľa ktorého sa vlastníkom zhotovenej stavby stáva osoba, ktorá
stavbu zhotovila v úmysle nadobudnúť ju do svojho vlastníctva, sa môže aplikovať iba v prípadoch

tzv. svojpomocného postavenia stavby. J. I. však nebol postavený svojpomocne, ale stavebnou
spoločnosťou AKORD, a. s. ako staviteľom, čo považovali za preukázané a za nesporné, pretože
toto nebolo žalovaným nikdy popreté. Právny titul, na základe ktorého prebehla výstavba, bola zmluva
odielouzavretámedziobjednávateľom-poručiteľkouazhotoviteľom-stavebnouspoločnosťouAKORD,
a .s. Zmluva bola uzavretá medzi podnikateľmi, týkala sa ich podnikateľskej činnosti. Zhotoviteľ staval

pre objednávateľa stavbu na pozemku, ktorý objednávateľ obstaral, a preto objednávateľ (poručiteľka)
nadobudla vlastníctvo k stavbe v zmysle ust. § 542 zákona č. 513/1991 Zb. Obchodný zákonník (ďalej
len „ObZ“).
17. Ďalej žalobcovia namietali, že vytvorenie veci (napr. postavenie stavby) nie je právnym úkonom, ako
to nesprávne posúdil súd prvej inštancie v napadnutom rozsudku, ale sa jedná o tzv. právnu skutočnosť

závislúodsprávaniaľudí.Zákonompredpísanénáležitostiprávnychúkonovpodľaust.§37OZnemožno
vzťahovať na právne skutočnosti. Opačný záver by viedol k absurdným situáciám, že by niekto postavil
stavbu v rozpore so zákonom a nestal by sa jej vlastníkom, pretože tento právny úkon by bol neplatný
pre rozpor so zákonom podľa ust. § 39 OZ. Aby právna skutočnosť vyvolala s ňou spájané právne účinky,
nie je potrebné, aby bola daná existencia vôle konajúcej osoby, a nie je potrebné existenciu takejto vôle

preukazovať. Podľa právnej teórie treba za vlastníka novovytvorenej veci považovať toho, kto ju vytvoril,
ak zo zmluvy nevyplýva, že vec bola vytváraná od počiatku pre iného.
Pri postavení novej stavby sa predpokladá, že vlastníkom je stavebník. Namietali, že nebola preukázaná
existencia relevantnej zmluvy, z ktorej by bolo možné odvodiť, že poručiteľka realizovala výstavbu J. I. do
vlastníctva žalovaného. Ak by nenadobudla vlastnícke právo na základe zmluvy o dielo, nadobudla by ho

ako osoba, ktorá J. I. ako vec v zmysle občianskeho práva vytvorila a svedčila by jej právna domnienka,
v zmysle ktorej je vlastníkom novovytvorenej veci. Súd prvej inštancie mal podľa nich existenciu vyššie
uvedenej domnienky rešpektovať. Ak by rozhodujúcou bola iba vôľa respektíve úmysel samotného
staviteľa postaviť J. I. do vlastníctva žalovanej, tak takýto úmysel nebol v konaní preukázaný.
18. Žalobcovia zároveň namietali, že súd prvej inštancie dospel k nesprávnemu skutkovému zisteniu, že

poručiteľka mala vôľu postaviť J. I. do vlastníctva žalovaného. Uvedená dedukcia súdu bola v zásadnom
rozpore s jeho skutkovým zistením, že dotknuté konanie bolo zo strany poručiteľky, žalovaného,
Ministerstva pôdohospodárstva SR a Okresného úradu v Tvrdošíne, len prostriedkom ako obísť zákon,pričom všetci dotknutí si museli byť vedomí toho, že dôjde k zhotoveniu úplne novej stavby. Súd prvej
inštancie tak
na jednej strane konštatoval, že nájomnou zmluvou strany vedome predstierali, že pôjde iba

o rekonštrukciu, hoci si museli byť vedomé, že dôjde k zhotoveniu úplne novej stavby, ale
na účely posúdenia skutočnej vôle, tento úkon vyhodnotil, akoby simulovaný nebol. Nájomná zmluva
nemôže predstavovať zmluvu, z ktorej vyplýva, že J. I. bol stavaný
do vlastníctva žalovanej, pretože nájomná zmluva neupravovala vzťahy k stavbe. Disimulovaný právny
úkon je navyše absolútne neplatný pre jeho rozpor so zákonom, konkrétne s ust. § 13a ods. 1

zákona č. 278/1993 Z. z. Z okolností prípadu bolo zjavné, že obe zmluvné strany nemali žiaden dôvod
nepokračovať v simulácii nájomného vzťahu a poručiteľka nemala ani na výber, pretože by riskovala
veľmi pravdepodobný bankrot rodinného podniku, stratu živobytia a rodinných nehnuteľností, ktoré
zabezpečovali jej vysoký úver. Hlavnou motiváciou, pre ktorú uhrádzala nájomné nebolo potvrdenie
vlastníctva J. I. žalovanému, ale strach z toho, čo by nastalo, ak by vlastnícke právo žalovaného oficiálne
spochybnila. Pokus o odkúpenie nebolo ničím iným, ako pokusom

o mimosúdnu dohodu a zosúladenie zápisu v katastri nehnuteľností so skutočným stavom. Žalobcovia
vyjadrili presvedčenie, že nájomná zmluva, ako ani následné správanie zmluvných strán nemohlo
vzhľadom na komplexné okolnosti svedčiť v prospech záveru,
že by poručiteľka realizovala výstavbu penziónu do vlastníctva žalovaného. Súd prvej inštancie založil
napadnuté rozhodnutie na neprípustných domnienkach, z ktorých vychádzal pri hodnotení skutkového

stavu. Takéto rozhodnutie hodnotili ako arbitrárne, ak súd prvej inštancie správanie poručiteľky po
postavení J. I. vyhodnotil ako dôkaz jej vôle postaviť penzión do vlastníctva žalovaného.
19. Žalobcovia taktiež namietali aj závery súdu prvej inštancie o možnom vydržaní predmetu sporu
žalovaným. Síce pripustili, že žalovaný mal J. I. vo svojej držbe tým, že ho poručiteľke oficiálne
prenajímal, napriek tomu, že vedel, že ide o novú stavbu. Takúto držbu však nemožno posúdiť ako

oprávnenú. Žalovaný vzhľadom na všetky okolnosti prípadu nemohol byť dobromyseľný v tom, že
mu penzión ako novopostavená stavba patrí. Žalovanému chýbal čo i len domnelý titul nadobudnutia
vlastníckeho práva.
20. Napokon žalobcovia zdôraznili, že ak by pre meritórne rozhodnutie zohrávalo kľúčovú otázku, či sa
zo strany žalovanej jednalo o ospravedlniteľný omyl, súdom zistený skutkový stav by nemohol obstáť,

pretože sú tu prípustné ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené. Uviedli, že v tomto
smere nevideli dôvod na procesnú aktivitu. Napadnuté rozhodnutie považovali za prekvapivé, pretože
zmienka o ťažiskových argumentoch súdu prvej inštancie počas konania nezaznela ani jeden raz,
s výnimkou stručného odôvodnenia rozsudku, a to nie len zo strany súdu prvej inštancie, ale dokonca
ani zo strany žalovaného. Žalovaný sa pritom aktívne procesne bránil celým spektrom účelových

argumentov. Žalobcovia v tomto kontexte poukazovali na to, že súčasťou práva na spravodlivý proces
je aj zákaz prekvapivých rozhodnutí, ktorého účelom je umožniť stranám konania v plnom rozsahu sa
vyjadriť ku skutočnostiam, ktoré súd považuje v konaní za podstatné. Princíp právnej istoty predstavuje
neoddeliteľnú súčasť princípu právneho štátu podľa ust. čl. 1 Ústavy SR, pričom jedným z jeho
komponentov je predvídateľnosť práva. Medzi procesné inštitúty, ktorými sa má v praxi zabezpečiť

dôsledná realizácia princípu zákazu prekvapivých rozhodnutí patrí aj predbežné právne posúdenie.
Súd uvedením predbežného právneho posúdenia veci stranám indikuje, ktoré konkrétne právne otázky
vníma ako relevantné pre rozhodnutie vo veci samej, čím stranám umožní, aby tomuto predbežnému
právnemu posúdeniu veci prispôsobili ich právnu argumentáciu a procesný postup v konaní. Podľa
žalobcov súd prvej inštancie v konaní, ktoré predchádzalo rozsudku, takto nepostupoval. Aj keď

predbežné právne posúdenie nie je pre súd záväzné, ale jeho význam v civilnom sporovom procese
je nezanedbateľný. Ak súd v tomto smere nesplní svoju povinnosť, takýto nesprávny procesný postup
nesporne vedie k porušeniu práva dotknutej strany konania na spravodlivý proces. Ak súd síce určí
sporné a nesporné skutkové tvrdenia, avšak napokon rozhodne na základe skutkových tvrdení, ktoré pri
prvotnomposúdenínepovažovalzavýznamné,budetakétorozhodnutiespravidlaprekvapivé.Poukázali

na to, že ust. čl. 8 CSP síce primárne upravuje jednu zo základných procesných povinností strán -
povinnosť tvrdenia a dôkazné bremeno, no zároveň zdôraznili, že strany túto procesnú povinnosť musia
plniť v súlade s princípom hospodárnosti a podľa pokynov súdu. Súd má konkrétne povedať, ktoré
skutočnosti sú z jeho pohľadu sporné a relevantné pre jeho rozhodnutie. Súd nemá sám vyhľadávať
dôkazy alebo pátrať po pravde; má ale jasne a konkrétne vymedziť arénu, v ktorom sa má súboj

argumentov, dôkazov a tvrdení strán odohrávať. V prípade, ak súd zmení svoje prvotné skutkové, či
právne posúdenie, je povinný túto skutočnosť dať stranám konania na vedomie a umožniť im prispôsobiť
tomu svoju argumentáciu v konaní. Ak súd prvej inštancie považoval za ťažiskové posúdenie, či
poručiteľka mala pri výstavbe J. I. vôľu alebo úmysel tento nadobudnúť do svojho vlastníctva, mal tietoskutočnosti uviesť v rámci svojho predbežného právneho posúdenia, čo však neurobil a tým pádom
neposkytol žalobcom priestor na predkladanie relevantných právnych argumentov, skutkových tvrdení
a návrhov

na vykonanie dokazovania.
21. Žalovaný vo vyjadrení k odvolaniu považoval napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie za vecne
správny, a preto navrhol, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil a zároveň mu priznal
voči žalobcom 1/ až 4/ nárok na náhradu trov odvolacieho konania
v rozsahu 100 %. Argumentácia žalobcov vo vzťahu k otázke nadobudnutia vlastníckeho práva k stavbe

stavebníkom považoval za nesprávnu a právne irelevantnú z pohľadu otázok, ktoré boli predmetom
sporu. V prípade existencie zmluvy o dielo bolo vylúčené, aby poručiteľka ako objednávateľ nadobudla
vlastnícke právo k stavbe s vedomím, že stavbu a pozemky, na ktorých sa stavba nachádza, si prenajíma
na obdobie dvadsiatich rokov. V prípade vedomia a úmyslu na základe zmluvy o dielo nadobudnúť
stavbu, poručiteľka by následne nemala žiaden dôvod zotrvať v nájomnom vzťahu. Pri posúdení
nadobudnutia vlastníckeho práva nebola použitá nesprávna právna norma. Žalovaný zdôraznil, že vôľa

právnej predchodkyne žalobcov sa prejavila práve pri uzatvorení zmluvy o dielo, keďže výsledkom tejto
vôle boli stavebné práce týkajúce sa stavby „Objekt I.“, pričom stavba zostala vo vlastníctve žalovaného.
O tom, že vôľa poručiteľky nespočívala pri uzatvorení zmluvy o dielo v tom, aby sa ako stavebník
stala vlastníkom diela, svedčilo množstvo listinných dôkazov, ako aj celkový vývoj právnych vzťahov
medzi poručiteľkou a žalovaným. Ak by poručiteľka mala vôľu nadobudnúť vlastnícke právo k dielu,

rozhodne by viac ako desať rokov nezostala pasívnou v tom smere, že by vystupovala len ako nájomca.
Žalovaný bol toho názoru, že nedobromyseľný objednávateľ s vedomosťou o tom, že nie je vlastníkom
pozemkov ani rekonštruovanej stavby nemôže ex lege nadobudnúť vlastnícke právo k stavbe len preto,
že je zmluvou stranou zmluvy o dielo. Vykonané dokazovanie viedlo k záveru o tom, že poručiteľka
nechcela vlastnícke právo nadobudnúť, ale zotrvala v súlade s nájomnou zmluvou v nájomnom vzťahu

uvedomujúc si neexistenciu svojho vlastníckeho práva. Súd prvej inštancie sa zaoberal celkovou vôľou
poručiteľkypriuzatvorenínájomnejzmluvysožalovaným,vôľouporučiteľkypriuzatvorenízmluvyodielo
so spoločnosťou AKORD, a. s. a následnými prejavmi jej vôle v rámci žiadostí o odkúpenie stavby z
vlastníctva žalovaného do jej vlastníctva. Súd prvej inštancie na základe vykonaného dokazovania vec
správne právne posúdil, keď sa zaoberal všetkými právnymi vzťahmi, ktoré historicky medzi poručiteľkou

a žalovanou existovali a tieto správne právne posúdil a vyhodnotil. Nemôže požívať právnu ochranu
nedobromyseľné konanie žalobcov, ktorí sú právni nástupcovia subjektu, ktorý mal po celý čas užívania
stavby vedomosť a vnútorné presvedčenie o tom, že nie je vlastníkom dotknutých nehnuteľností, správal
sa k ním
od počiatku ako prenajatým a vedel, že nemôže nadobudnúť vlastnícke právo k stavbe, ktorá by

bola realizovaná v rozpore s uzatvorenou nájomnou zmluvou. Vôľa poručiteľky smerujúca k realizácii
rekonštrukcie spočívajúcej v prístavbe stavby J. I., v prospech jej vlastníka – žalovaného, bola
konzistentne plnená a prejavovaná takmer 20 rokov. Poručiteľka sa naopak snažila svojimi písomnými
prejavmi vôle odkúpiť túto stavbu do svojho vlastníctva. Tvrdenia o údajnej hrozbe bankrotu boli v plnom
rozsahuvyvrátenélistinnýmidôkazmi.Žalobcoviacelkomzjavnenemôžupoznaťvnútornépresvedčenie

poručiteľky,pričomtotoúdajnevnútornépresvedčenieporučiteľkybolovyvrátenéprávejejprejavmivôle,
keď sa snažila stavbu od žalovanej odkúpiť. Ďalej žalovaný uviedol, že je zrejmé,
že poručiteľka nebola ako objednávateľ vlastníkom stavby, ale bola jej investorom a náklady na jej
výstavbu boli zohľadnené vo výške nepomerne nízkeho nájomného. Investícia poručiteľky do výstavby
stavby v prospech žalovaného sa jej vrátila vo forme takmer dvadsaťročného symbolického nájomného.

Žalovaný tiež namietal, že žalobcovia nepreukázali svoje tvrdenia o tom, že žiadosti adresované
žalovanej mali byť akési pokusy o zmier. Taktiež nepreukázali svoje tvrdenia o tom, že kúpna cena
v rámci kúpnej zmluvy medzi žalovaným ako predávajúcim a poručiteľkou ako kupujúcou by mala
byť symbolická. Dohodnutie symbolickej ceny neumožňuje zákon. Správca majetku štátu by rozhodne
nemohol predávať majetok štátu za symbolickú cenu. Konanie žalobcov po smrti poručiteľky malo plný

súvis s konaním a právnymi vzťahmi, do ktorých poručiteľka vstúpila. Po jej smrti do nájomného vzťahu
namiestonejvstúpilažalobkyňa2/,ktorárovnakoplnilasvojepeňažnézáväzkyvyplývajúceznájomného
vzťahu a v tomto nájomnom vzťahu bez akýchkoľvek námietok zotrvala takmer 4 roky. Žalobcovia
úmyselne do konania nepredložili neoddeliteľné prílohy nájomnej zmluvy, že zánik stavby N. I. nebol v
rámci zmien odsúhlasených prenajímateľom nikdy odsúhlasený.

22. Napokon žalovaná zopakovala svoje námietky, že dielo „rekonštrukcia stavby I.“ už bolo predmetom
dedenia v dedičskom konaní, kde došlo k prejednaniu aktív poručiteľky. Medzi aktíva patrilo aj technické
zhodnotenie nehnuteľnosti. Predmetom dedenia sú aktívaa pasíva poručiteľa a nie účtovné kategórie. Dedičom majetku sa stala len žalobkyňa 2/. Toto zistenie
zvýrazňuje jedinú možnosť riešenia vzniknutej situácie zákonný spôsobom, a to
s poukazom na ust. § 667 ods. 1 OZ. Žalovaný zároveň uviedol, že v konaní nebol doposiaľ vykonaný

jediný dôkaz, ktorý by akokoľvek preukázal jeho vedomosť o tom, že prestavbou N. I. vznikne nová
stavba. V konaní bol podľa jej názoru preukázaný presný opak tohto tvrdenia. V rámci podmienok
nájomnej zmluvy a príloh k nájomnej zmluve žalovaný jasne zadefinoval podmienky rekonštrukcie
pôvodnej stavby. Ak ich poručiteľka porušila, jej konanie nemôže požívať právnu ochranu. Držba
bola v celom rozsahu od podpisu nájomnej zmluvy s poručiteľkou oprávnená a dobromyseľná. Zo

správania žalobcov je zrejmé, že riadne plnili svoje záväzky z uzatvorenej nájomnej zmluvy, že investície
poručiteľky sa zohľadnili v minimálnej výške nájomného po mimoriadne dlhú dobu 20 rokov, pričom zo
správania poručiteľky bolo možné zistiť jej vôľu pri uzatvorení zmluvy o dielo týkajúcej sa stavby, a to v
tom smere, že vlastníkom diela bol žalovaný, a nie objednávateľka.
23. Žalobcovia v odvolacej replike uviedli, že ak žalovaný spochybňuje (z právneho hľadiska) existenciu
zmluvy o dielo medzi poručiteľkou ako objednávateľom a stavebnou spoločnosťou AKORD, a. s. ako

zhotoviteľom, na základe ktorej bol postavený Penzión I. v C., zhotovenie diela v konaní na súde prvej
inštancie preukázali, čo doposiaľ žalovaný ani nepoprel. K takémuto skutkovému zisteniu dospel aj
súd prvej inštancie, čo neumožňuje inú právnu kvalifikáciu, ako že právnym titulom na postavenie J.
I. bola zmluva o dielo uzavretá podľa ust. § 536 a nasl. ObZ medzi poručiteľkou ako objednávateľom
a obchodnou spoločnosťou AKORD, a. s. ako zhotoviteľom v rámci výkonu ich podnikateľskej činnosti.

Vedomosť objednávateľa (poručiteľky) o dočasnosti trvania užívacieho titulu k cudziemu pozemku, na
ktorom si objednala postavenie nehnuteľnej stavby, je pritom bez akejkoľvek relevancie pre posúdenie
otázky kto nadobudol vlastnícke právo k predmetu diela v čase jeho vzniku. Podľa judikatúry totiž
následná strata oprávnenia k vykonaniu stavby na pozemku, a to bez ohľadu, či strata nastala ex nunc
alebo ex tunc, nemení nič na tom, že objednávateľ riadne podľa ust. § 542 ods. 1 ObZ nadobudol k

stavbe vlastnícke právo. K tvrdeniu žalovaného, že zmluva o dielo musela určovať žalovaného ako
vlastníka J. I., pretože v opačnom prípade by bola v rozpore s nájomnou zmluvou, žalobcovia uviedli, že
tento argument predstavuje neprípustnú skutkovú domnienku a nesprávny právny záver. Takýto obsah
zmluvy o dielo totiž v konaní pred súdom prvej inštancie nebol nijako preukázaný a žalovaný ho ani len
netvrdil. K J. I. si však žalovaný v nájomnej zmluve a ani v zmluve o dielo svoje vlastnícke právo nijakým

spôsobom neupravil, pretože jeho vznik ako novej veci zo zištných dôvodov vedome ignoroval. Žalovaný
nijakým spôsobom neparticipoval na príprave a uzavretí zmluvy o dielo a ani sa nijako nezúčastňoval
samotnej výstavby J. I.. Zmluva o dielo nemala písomnú formu a vznikla úplne štandardným spôsobom
na základe objednávky objednávateľa (poručiteľky) akceptovanej zhotoviteľom (AKORD, a. s.), pričom
dielo bolo neskôr vykonané na základe a v súlade s projektovou dokumentáciou výslovne schválenou

žalovaným, z ktorej obsahu bez ohľadu na jej pomenovanie jednoznačne vyplývalo, že ide o novú
stavbu. Zhotoviteľ (ako osoba odborne znalá) po oboznámení sa s obsahom projektovej dokumentáciou
nevyhnutne musel vedieť, že pre poručiteľku bude stavať novú stavbu (zhotoviteľ dokonca ani len
neparticipoval na zbúraní pôvodného I. a s výstavbou J. I. začal takpovediac na „zelenej lúke"). Potiaľto
bol obsah zmluvy o dielo riadne preukázaný. Prípadný skutkový záver o tom, že obsahom zmluvy

o dielo bolo postavenie J. I. pre inú osobu ako objednávateľa, t. j. žalovaného, ktorý nebol stranou
tejto zmluvy, je do tej miery radikálny, že ho nemožno urobiť iba na podklade špekulácií. Aj prípadný
rozpor medzi zmluvou o dielo a nájomnou zmluvou, ktorý však vzhľadom na odsúhlasenie projektovej
dokumentácie žalovaným v čl. IV ods. 1 nájomnej zmluvy neexistuje, je bez akejkoľvek relevancie pri
posudzovaní otázky, kto sa stal vlastníkom takto (hoci aj protiprávne) postavenej stavby. Rovnako je bez

právnej relevancie aj poukaz žalovaného na nedobromyseľné a protiprávne konanie poručiteľky, pretože
zákon nadobudnutie vlastníctva k stavbe (s výnimkou vydržania) nepodmieňuje dobromyseľnosťou
objednávateľaalebofaktickéhozhotoviteľa.Rovnakovšakajžalovanýsvojimkonanímzákonobchádzal,
preto sa nemôže voči žalobcom dovolávať odoprenia ochrany ich práva pre údajný rozpor s dobrými
mravmi. Pokiaľ ide o vedomosť poručiteľky o tom, že došlo k zhotoveniu úplne novej stavby, žalobcovia

poukázali na to, že táto bola preukázaná technickou správou tvoriacou neoddeliteľnú súčasť projektovej
dokumentácie a listom Ministerstva financií SR
zo dňa 06.12.2000. Vo zvyšnej časti obsahu odvolacej repliky žalobcovia len zopakovali argumentáciu
uvedenú v odvolaní.
24. V odvolacej duplike žalovaný zotrval na svojej námietke, že žalobcovia nepreukázali existenciu

zmluvy o dielo medzi matkou žalobcov a obchodnou spoločnosťou AKORD, a. s. Výsluchy žalobcov
ako strán sporu nie sú dôkazom o existencii tvrdenej zmluvy o dielo. Ak by aj žalobcovia preukázali
existenciu zmluvy o dielo, v rámci ktorej by poručiteľka ako matka žalobcov vystupovala v postavení
objednávateľa, tak tento objednávateľ mal vedomosť o tom, že nie je vlastníkom pozemkov a zároveňnie je vlastníkom rekonštruovanej stavby, a teda nemôže ex lege nadobudnúť vlastnícke právo k stavbe
len preto, že je zmluvou stranou zmluvy o dielo. Dohoda matky žalobcov v postavení objednávateľa
v rámci zmluvy o dielo, ktorá by určovala, že objednávateľ je vlastníkom diela by bola absolútne

neplatná pre porušenie dojednaní dohodnutých medzi žalovanou a matkou žalobcov v rámci nájomnej
zmluvy. Navyše, vykonané dokazovanie viedlo k jednoznačnému záveru o tom, že právna predchodkyňa
žalobcov nechcela vlastnícke právo nadobudnúť, ale zotrvala v súlade s uzatvorenou nájomnou zmluvou
v nájomnom vzťahu uvedomujúc si neexistenciu svojho vlastníckeho práva k stavbe „Objekt I.“, a
táto vôľa bola prejavená aj pri zmluve o dielo so zhotoviteľom. V ostatnom žalovaný zotrval na svojej

argumentácii uvedenej
vo vyjadrení k odvolania, a túto čiastočne zopakoval.
25. Iné podania sporových strán v tomto odvolacom konaní odvolaciemu súdu predložené neboli.
26. Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací (§ 34 ods. 1 CSP), po zistení, že odvolanie žalobcov 1/ až
4/ proti rozsudku súdu prvej inštancie bolo podané oprávneným subjektom (§ 359 CSP) – žalobcami,
ktorých žaloba bola zamietnutá a proti nim bol žalovanému priznaný nárok na náhradu trov konania,

teda bolo rozhodnuté v ich neprospech , včas (§ 362 ods. 1 CSP) a proti rozhodnutiu, ktoré je možné
napadnúť takýmto opravným prostriedkom [§ 355 ods. 1 a 2 v spojení s § 357 písm. m) CSP], preskúmal
rozsudok súdu prvej inštancie v rozsahu vyplývajúcom z ust. § 379 CSP, viazaný odvolacími dôvodmi
podľa ust. § 380 CSP a bez nariadenia pojednávania postupom podľa ust. § 385 ods. 1 CSP a contrario
v spojení s ust.

§ 219 ods. 3 CSP rozsudok súdu prvej inštancie v zmysle ust. § 387 ods. 1 CSP ako vecne správny
v celom rozsahu, t. j. tak vo výroku I. v merite veci, ako aj v závislom výroku II. o nároku na náhradu
trov konania, potvrdil.
27. Odvolací súd podrobne preskúmal všetky rozhodujúce otázky, ktoré boli vo veci vznesené, pričom
sa stotožnil so zásadnými skutkovými a právnymi závermi súdu prvej inštancie. Súd prvej inštancie v

dostatočnom rozsahu zistil skutočnosti rozhodné pre posúdenie danej veci, vecne správne rozhodol a
svoje rozhodnutie odôvodnil v súlade s ust. § 220 ods. 2 CSP. Odôvodnenie rozhodnutia súdu prvej
inštancie je vecne správne, pričom v jednotlivostiach naň poukazuje aj odvolací súd. Z uvedených
dôvodov sa odvolací súd v odvolacom konaní primárne obmedzil na konštatovanie správnosti dôvodov
napadnutého rozhodnutia (§ 387 ods. 2 CSP).

28. Je potrebné zdôrazniť, že odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom konaní nemá odpovedať
na každú námietku alebo argument vznesený v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú
rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní a zostali sporné, alebo sú nevyhnutné na doplnenie
dôvodov rozhodnutia súdu prvej inštancie, ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní. V dvojinštančnom
súdnom konaní rozhodnutia súdov prvej a druhej inštancie tvoria jednotu, a preto je nadbytočné, aby

odvolací súd opakoval vo svojom rozhodnutí správne skutkové a právne závery súdu prvej inštancie.
29. Vo všeobecnosti odvolací súd považuje za potrebné tiež uviesť, že je v zmysle ust. § 380 CSP
viazaný odvolacími dôvodmi (ods. 1), s výnimkou vád týkajúcich sa procesných podmienok, na ktoré je
povinný prihliadať, aj keď neboli v odvolacích dôvodoch uplatnené (ods. 2). Z tohto vyplýva, že na iné
pochybenia súdu prvej inštancie, mimo tých, ktoré namietol odvolateľ v odvolacej lehote, ktoré by inak

mohli byť v zmysle ust. § 365 CSP dôvodom na podanie odvolania, prihliadať nemôže, aj keď by takéto
pochybenia zistil. Vady týkajúce sa procesných podmienok odvolací súd nezistil.
30. Na doplnenie považoval odvolací súd za nevyhnutné reagovať na odvolacie námietky žalobcov
formulované v ich opravnom prostriedku, pričom sa tak v zmysle princípu neúplnej apelácie nezaoberal
inými prípadnými pochybeniami súdu prvej inštancie.

31. Žalobcovia v odvolaní namietali nesprávne posúdenie veci súdom prvej inštancie, konkrétne že súd
prvej inštancie založil posúdenie otázky (prvotného) nadobudnutia vlastníckeho práva k „E. I.“ v čase
jeho vzniku na právnom režime nadobudnutia vlastníckeho práva stavebníkom v zmysle občianskeho
práva, ktorý (režim) sa však má aplikovať iba
na prípady, keď stavebník stavia stavbu svojpomocne, a nie na prípady, akým bola posudzovaná

vec. Súd prvej inštancie pritom nesprávne považoval postavenie stavby za „právny úkon“, hoci ide
o tzv. „inú právnu skutočnosť“, pričom tak postaveniu stavby „Penziónu I.“ nepriznal právne účinky
vzniku vlastníckeho práva v prospech jeho stavebníka, keďže konštatoval údajnú absenciu podstatnej
náležitosti právneho úkonu v podobe vôle poručiteľky K. A. B. nadobudnúť „E. I.“ pri jeho výstavbe do
jej vlastníctva. Zároveň za právne relevantnú a dostatočnú podmienku pre nadobudnutie vlastníckeho

práva k „E. I.“ žalovaným považoval (údajný) úmysel K. A. B. a žalovaného, a nie platnú zmluvu. Navyše
žalobcovia namietali, že v spore nebola ani preukázaná dohoda medzi poručiteľkou A. B. a žalovaným
o tom, že poručiteľka realizovala výstavbu novozhotovenej stavby „E. I.“ do vlastníctva žalovaného.32. Odvolací súd vo všeobecnosti poukazuje na to, že vlastníctvo k novozhotovenej stavbe nadobúda
ten, kto stavbu uskutočnil s právne relevantným úmyslom mať ju pre seba, a to bez ohľadu na to,
či staval z vlastného alebo cudzieho materiálu, ako aj bez ohľadu na, kto je vlastníkom pozemku

zastavaného stavbou alebo ako bola stavba realizovaná a financovaná. Nerozhoduje ani to, kto je v
stavebnom (kolaudačnom) rozhodnutí uvedený ako stavebník (rozsudok Najvyššieho súdu SR spis. zn.
4Cdo/58/2021zodňa25.01.2023).Vstavebnompovolenítotižstavebnýúradurčujezáväznépodmienky
uskutočnenia a užívania stavby, ktorými predovšetkým zabezpečuje ochranu záujmov spoločnosti pri
výstavbe a pri užívaní stavby, komplexnosť stavby, dodržanie všeobecných technických požiadaviek na

výstavbu, prípadne ich predpisov a technických noriem, a dodržanie požiadaviek určených dotknutými
orgánmi štátnej správy [pozri § 66 zákona č. 50/1975 Zb. o územnom plánovaní a stavebnom poriadku
(stavebný zákon)], nedotýka sa však vlastníckych vzťahov k stavbe (rozsudok Najvyššieho súdu SR
spis zn. 4Cdo/93/1999 zo dňa 01.03.2000).
33. Vo všeobecnosti tak možno vychádzať z toho, že ak niekto osobne (svojpomocne) zhotoví vec,
vyjadruje tým aj vôľu (úmysel) vec vlastniť, a teda vlastníctvo k zhotovenej veci nadobúda na základe

samotnej právnej skutočnosti, ktorou je zhotovenie veci. Teda aj v takomto prípade je však prítomná
vôľová zložka – úmysel mať vec pre seba. Inak to je však v prípade, ak niekto zhotoví vec s úmyslom
zhotoviť ju pre iného. Najčastejšie tomu bude
na zmluvnom základe. V takom prípade nadobudne vlastníctvo k zhotovenej veci iná osoba ako
zhotoviteľ (napr. objednávateľ na základe zmluvy o dielo). Nemožno však vylúčiť prípad, kedy stavbu

zhotoví (svojpomocne) alebo objedná jej zhotovenie jeden subjekt, ale vlastníctvo k zhotovenej stavbe
nadobudne na základe dohody subjekt odlišný. Dôležitý je totižto úmysel (vôľa) mať novozhotovenú
stavbu pre seba. Inak povedané vlastníctvo k veci nemožno nadobudnúť bez vôle (úmyslu) vec
vlastniť. Z tohto dôvodu potom nie je ani možné vychádzať bezvýhradne z predpokladu, že vlastníctvo
k zhotovovanej veci na základe zmluvy o dielo nadobúda objednávateľ, ako argumentovali v odvolaní

žalobcovia s poukazom
na uznesenie Najvyššieho súdu ČR spis. zn. 22Cdo/1266/2016 zo dňa 18.05.2016.
34. Vôľa je vnútorná, psychická kategória a v právnom zmysle vyjadruje vzťah osoby k jeho vonkajšej
aktivite, resp. k jej následkom. Na to, aby bola vôľa právne relevantná, musí byť prejavená navonok.
Prejav môže byť vykonaný výslovne (písomne, ústne) alebo konkludentne (per facta concludentia).

Konkludentný čin spočíva v konaní, ktoré nevzbudzuje pochybnosti o tom, akú vôľu chcel konajúci
prejaviť (ukázanie prstom, prikývnutie a pod.).
35. Účelom výkladu prejavu vôle je snaha o zistenie, čo konajúci zamýšľal svojím prejavom vyvolať.
Ak adresát nepozná skutočnú vôľu konajúceho, na základe pravidla dobrej viery sa chráni primárne
dobromyseľnosť adresáta. Predovšetkým pri adresovanom úkone je potrebné brať do úvahy aj to, ako

prejavu vôle konajúceho rozumie samotný adresát. Ani tu sa však neprihliada na subjektívne vnímanie
konkrétneho adresáta, ale prejav vôle sa posudzuje podľa toho, ako by mu rozumel priemerne rozumný
jednotlivec v obdobnom postavení. Adresát sám sa však tiež nemôže dovolávať toho, ako on prejav vôle
subjektívne pochopil, ale snažiť sa o porozumenie prejavu vôle v súlade s bežnou praxou. Základom
pre pochopenie konajúceho sú nasledovné pravidlá: pravidlo zdravého rozumu – teda predpoklad,

že osoby sa správajú riadne a logicky; pravidlo poctivého správania – predpoklad, že osoby konajú
v súlade so zákonom; pravidlo sprievodných okolností – prihliadnutie na to, ako sa osoba správala pred
a po vykonaní úkonu; pravidlo efektivity konania – cieľom je dosiahnuť žiadaný výsledok, na ktorom
majú záujem obe strany; pravidlo vylúčenia nezmyselného záveru – motív konania nie je absurdný ani
nerozumný. Ani jazykové a konkludentné výrazy sa nesmú vykladať izolovane, ale v kontexte vety, resp.

správania a jej začlenenie do súvislosti konania, podľa účelu právneho úkonu, ale aj s prihliadnutím na
pohnútku, ak bola konajúcim výslovne vyjadrená.
36. V nadväznosti na uvedené potom bol správny postup súdu prvej inštancie, keď tento skúmal vôľu
zainteresovaných subjektov (poručiteľky A. B. a žalovaného, resp. správcu majetku štátu, pri zhotovení
predmetu sporu ako novozhotovenej veci, keď zároveň dospel k právnemu záveru, že pôvodná stavba

(„E. I.“) ako predmet občianskoprávnych vzťahov zanikla.
37. Pri výklade vôle (úmyslu poručiteľky a žalovaného) súd prvej inštancie podľa odvolacieho súdu
vychádzal z vyššie uvedených princípov a vykonaných dôkazov, pričom tieto hodnotil v zmysle ust. §
191 CSP v súlade s princípmi formálnej logiky. Odvolací súd sa v plnom rozsahu stotožnil so skutkovými
a právnymi závermi súdu prvej inštancie uvedenými v odsekoch č. 20, č. 21 a č. 23 odôvodnenia

napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie.
38. Odvolací súd sa tak stotožnil so záverom súdu prvej inštancie, že poručiteľka A. B. nemala úmysel
(vôľu) nadobudnúť vlastníctvo k novozhotovenej stavbe.39. Pre účely posudzovanej veci považuje odvolací súd za potrebné uviesť, že na uzavretie dohody o
vzniku vlastníctva k novozhotovenej stavbe zákon nepredpisuje žiadnu konkrétnu formu, preto takáto
dohoda môže byť urobená buď výslovne (za použitia slov) tak, že sa slová prednesú ústne (ústna forma),

alebo zaznamenajú písomne (písomná forma), ale tiež iným než výslovným spôsobom (konkludentne)
nevzbudzujúcim pochybnosti o tom, čo chceli účastníci prejaviť. Pre uzavretie takejto dohody postačuje,
ak medzi zainteresovanými subjektmi
(v posudzovanom prípade medzi poručiteľkou a žalovaným) dôjde k stretu prejavov vôle s uvedeným
obsahom.

40. Konkludentný prejav vôle (tiež prejav vôle realizovaný mlčky) je akýkoľvek nevýslovný prejav, ktorý
s prihliadnutím ku všetkým okolnostiam prípadu vylučuje pochybnosti o tom, že tu vôľa je, ako aj to, aká
je prejavovaná vôľa. Takýto prejav vôle možno v spoločenskom a právnom styku realizovať všetkými
vyjadrovacími prostriedkami, ktoré obvykle slúžia k vyjadreniu určitej vôle.
41. Z prejavov vôle poručiteľky a žalovaného (zachytených v listinných dôkazoch vykonaných súdom
prvej inštancie) nepochybne vyplynulo, že skutočnou vôľou oboch zúčastnených bolo, aby výsledok

činnosti, označenej v nájomnej zmluve zo dňa 09.07.2002 a v súvisiacej projektovej dokumentácii
ako „E. O. E. – K.“ bude vo vlastníctve žalovaného. Obaja zúčastnení, ako v podstate vyplýva zo
skutkových zistení súdu prvej inštancie a ktoré žalobcovia nespochybnili, sledovali bez najmenších
pochybností cieľ naplniť podnikateľský zámer poručiteľky A. B. užívať výsledok dotknutej stavebnej
činnosti (rozumej tým novozhotovenej stavby) po dobu 20 rokov tak, aby došlo na jej strane k návratnosti

vynaložených investícií na zhotovenie stavby zo zisku z jeho prevádzky pri dojednanom „symbolickom“
nájme a zároveň k formálnemu dodržaniu podmienok zákona č. 278/1993
Z. z. o správe majetku štátu tým, že výsledok dotknutej stavebnej činnosti zostane vo vlastníctve
žalovaného. Tomu nasvedčujú aj ustanovenia predmetnej nájomnej zmluvy o dobe nájmu (čl. II. ods.
1 zmluvy), že zmluva sa vzhľadom k ekonomickej efektívnosti finančných prostriedkov vložených

nájomcom s prihliadnutím na dobu odpisovania hmotného investičného majetku uzatvára na dobu
určitú od 01.07.2002 do 30.06.2022 (t. j. na dobu 20 rokov) a ustanovenia o súhlase prenajímateľa
s vykonaním rekonštrukcie prenajatého objektu pri dodržaní podmienok v listoch prenajímateľa zo
dňa 06.12.1999 a zo dňa 26.12.1999 a s tým, aby si nájomca (poručiteľka) náklady na vykonanú
rekonštrukciu odpisoval v súlade so zákonom vo svojom vlastnom účtovníctve po celú dobu nájmu (čl.

IV. ods. 1 a 3 zmluvy). Zároveň tomu nasvedčuje aj komunikácia zúčastnených a ich konanie pred
ako aj po asanovaní pôvodnej stavby objektu „I.“ drevený zrub a výstavbe nového objektu, ako ju
zmenil súd prvej inštancie v odseku č. 20 odôvodnenia napadnutého rozsudku. Žiaden z vykonaných
dôkazov nenasvedčoval inej vôli zúčastnených osôb. Na uvedenom závere nemení nič ani skutočnosť,
že poručiteľka nevykonala výstavbu nového subjektu osobne, ale na zmluvnom základe, pričom však

konkrétny obsah zmluvy uzavretej s obchodnou spoločnosťou AKORD, a. s. zostal v konaní pred súdom
prvej inštancie neobjasnený (žalobcami nebola predložená zmluva v písomnej podobe, po prvý raz
bližšie k forme a obsahu zmluvy žalobcovia vyjadrili až v odvolacej replike).
42. Vyššie doposiaľ uvedenému nasvedčuje aj list poručiteľky adresovaný Štátnym lesom TANAPu zo
dňa 26.03.2013, v ktorom poručiteľka žiadala o odkúpenie predmetu sporu. Odvolací súd považoval

za účelové tvrdenie žalobcov v odvolaní, že predmetný list bol len pokusom poručiteľky o zosúladenie
stavu v evidencii nehnuteľností so stavom skutočným (právnym), resp. akýmsi pokusom o zmierlivé
usporiadanie vzájomných vzťahov. Obsah tohto listu totižto vôbec nenasvedčuje tomuto tvrdeniu.
V spore nebol produkovaný akýkoľvek relevantný dôkaz o tom, že by si poručiteľka A. B. mala byť
vedomá svojho vlastníctva, keď naopak po celú dobu nájmu až do jej smrti plnila svoje povinnosti podľa

uzavretej nájomnej zmluvy zo dňa 09.07.2022. Neobstojí ani námietka žalobcov, že si súd prvej inštancie
protirečil v odôvodnení napadnutého rozsudku, ak na jednej strane vyslovil záver o tom, že predmetnou
nájomnou zmluvou obaja jej účastníci simulovali (predstierali), že u predmetu nájmu (objekt „I.“ B. C.)
dôjde iba k jeho rekonštrukcii a prístavbe, pričom im bolo zrejmé, že dôjde k jeho asanácii a následne
k zhotoveniu novej stavby, avšak pre účely posúdenia skutočnej vôle poručiteľky tento istý právny úkon

vyhodnotil, ako by simulovaný nebol, ale bol prejavom jej skutočnej vôle, pokiaľ ide o nadobudnutie
vlastníckeho práva k novovzniknutej stavbe. Súd prvej inštancie svoje závery o vôli zúčastnených
subjektov totižto nezaložil len na obsahu tohto jedného listinného dôkazu, posudzujúc ho izolovane, ale
nahodnotenívšetkýchvykonanýchdôkazovjednotlivoavovzájomnejsúvislosti(bližšiektomuviďodsek
č. 20 odôvodnenia napadnutého rozsudku). V kontexte konania poručiteľky ako „nájomcu“ predmetu

sporu, považoval odvolací súd za účelovú aj argumentáciu žalobcov (v žalobnej replike),
že predmetom nájmu nebola len následne asanovaná pôvodná stavba dreveného zrubu, ale aj
pozemkov, a preto mala poručiteľka hospodársky a právny dôvod pri symbolickom nájme za tieto
pozemky nájomnú zmluvu dodržiavať. Z obsahu nájomnej zmluvy je totiž úplne zjavné, že jej predmetombol nájom objektu „I.“ drevený zrub, ktorého rozsiahlu rekonštrukciu mala zabezpečiť poručiteľka ako
nájomca a nájom zastavaného pozemku a okolitých pozemkov plnil len účel v spojení s „hlavným“
predmetom nájmu, ktorým bol daný objekt. Bez nájmu daného objektu bolo účelné užívanie najmä

zastavaného pozemku objektívne nemožné. Pokiaľ ide o ďalšie tvrdenia žalobcov v odvolaní o motivácii
poručiteľky pre postup pokračovať v simulácii nájomného vzťahu (veľmi pravdepodobný bankrot
rodinného podniku, strata živobytia ako živiteľka rodiny a rodinných nehnuteľností, ktoré zabezpečovali
jej vysoký úver; viď bližšie bod 22 odvolania žalobcov), tieto skutkové tvrdenia (nepochybne prostriedky
procesného útoku a procesnej obrany, § 149 CSP) žalobcovia produkovali až v odvolacom konaní.

Odvolací súd tieto vyhodnotil v zmysle ust.
§366CSPakoneprípustnénovoty,keďženeboliuplatnenévkonanípredsúdomprvejinštancieazjavne
sa netýkali procesných podmienok [§ 366 písm. a) CSP], ani vylúčenia sudcu či nesprávneho obsadenia
súdu [§ 366 písm. b) CSP] a ani nimi nemalo byť preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli
mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci [§ 366 písm. c) v spojení s § 365 ods. 1 písm. d)
CSP]. Napokon žalobcovia ani neuviedli žiadnu skutočnosť, odôvodňujúcu záver, že by tieto prostriedky

procesného útoku či procesnej obrany nemohli bez svojej viny uplatniť v konaní pred súdom prvej
inštancie. Preto na uvedené skutkové tvrdenia o ďalšej motivácii poručiteľky odvolací súd neprihliadal.
43. Pokiaľ ide o tvrdenie vedomia poručiteľky o vlastníctve predmetu sporu, z vykonaného dokazovania
vyplynulo len to, že po prvý raz bolo preukázateľne vlastníctvo poručiteľky tvrdené až v žalobe zo
dňa 13.04.2022 podanej na súd prvej inštancie dňa 19.04.2022, a to až následne po tom, čo Správa

Tatranského národného parku so sídlom v Tatranskej Lomnici požiadala listom zo dňa 11.04.2022
žalobkyňu 2/ o odovzdaniu predmetu nájmu z dôvodu uplynutia doby nájmu, ku ktorému malo dôjsť dňa
30.06.2022.
44. Vzhľadom na uvedené tak odvolací súd považoval odvolacie námietky žalobcov za nedôvodné,
naopak skutkové zistenia súdu prvej inštancie za správne a za správny aj právny záver súdu prvej

inštancie, že poručiteľka sa nestala vlastníkom spornej (novozhotovenej) stavby. Vzhľadom na tento
záver potom považoval odvolací súd úvahy súdu prvej inštancie o možnom vydržaní vlastníckeho
práva k spornej stavbe žalovaným, ak by aj poručiteľka nadobudla výstavbou vlastníctvo k spornej
stavbe, za nadbytočné a bez relevancie k vecnej správnosti napadnutého rozhodnutia. Z tohto dôvodu
potom odvolací súd považoval za nadbytočné vysporiadavať sa bližšie odvolacími námietkami žalobcov

vzťahujúcimi sa k záverom súdu prvej inštancie o možnom vydržaní vlastníckeho práva k spornej stavbe
žalovaným.
45. V súvislosti so žalobcami namietaným odvolacím dôvodom podľa ust. § 365 písm. b) CSP odvolací
súd zdôrazňuje, že do práva na spravodlivý proces nepatrí právo strany sporu, aby sa všeobecný súd
stotožnil s jej právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov (uznesenie Ústavného súdu SR

spis. zn. IV.ÚS 252/2004 zo dňa 31.08.2004), ani právo na to, aby bola strana pred všeobecným súdom
úspešná, teda aby sa rozhodlo v súlade s jej požiadavkami (uznesenie Ústavného súdu SR spis. zn.
I.ÚS 50/2004 zo dňa 03.03.2004).
Do obsahu základného práva podľa ust. čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a práva na spravodlivý proces podľa
ust. čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd nepatrí ani právo strany sporu

vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ňou navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať ňou
navrhnutého spôsobu hodnotenia dôkazov (uznesenia Ústavného súdu SR spis. zn. II. ÚS 3/1997 zo
dňa 19.03.1997 a spis. zn. II. ÚS 251/2003 zo dňa 17.12.2003). Teda skutočnosť, že sa strana sporu
s vysloveným právnym názorom súdu, ako aj jeho skutkovými závermi nestotožňuje, nemôže založiť
záver o arbitrárnosti rozhodnutia súdu, resp. o inej vade konania [§ 365 ods. 1 písm. d) CSP], či porušení

práva strany
na spravodlivý proces [§ 365 ods. 1 písm. b) CSP]. Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia súdu prvej
inštancie je zrejmé, o akom žalobcami uplatnenom nároku súd prvej inštancie konal, ako tento nárok
právne kvalifikoval a na podklade akých dôvodov žalovaný nárok žalobcom nepriznal a žalobu zamietol,
pričom ako už bolo vyššie uvedené, odôvodnenie napadnutého rozhodnutia ma všetky atribúty uvedené

v ust. § 220 ods. 2 CSP. Odvolanie žalobcov tak ani v tejto časti nebolo dôvodné.
46. Napokon za nedôvodnú považoval odvolací súd aj námietku žalobcov, že dôvody rozhodnutia súdu
prvejinštanciebolizaloženénaargumentoch,oktorýchsasúdprvejinštancieaždovyhláseniarozsudku
nezmienil, čím konal v rozpore s ust. § 181 ods. 2 CSP, Napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie tak
považovali žalobcovia za prekvapivé. Odvolací súd poukazuje na to, že cieľom ust. § 181 ods. 2 CSP

je zamerať procesnú aktivitu strán
na skutočnosti, ktoré sú podľa posúdenia súdu sporné, teda viesť strany už počas konania k tomu,
aby dokázali predvídať rozhodnutie súdu. Okrem toho je cieľom zrýchliť a zjednodušiť konanie
tak, aby sa nevykonávali zbytočné dôkazy, ktoré súd nepovažuje za dôležité a nevenovala sapozornosť bezdôvodným skutkovým tvrdeniam, ktoré sú podľa názoru súdu buď nesporné alebo právne
bezvýznamné. Porušenie uvedeného ustanovenia súdom prvej inštancie však nelimituje stranu sporu
pri realizácii jej procesných práv, a preto nemôže založiť odvolací dôvod podľa ust. § 365 ods. 1 písm.

b) CSP (uznesenie Najvyššieho súdu SR spis. zn. 2Obdo/56/2020 zo dňa 28.12.2020 publikované
v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu SR č. 6 ročník 2021 pod poradovým č. 60). Striktné nedodržanie
postupu podľa ust.
§ 181 ods. 2 CSP zo strany súdu možno hodnotiť len ako tzv. inú vadu konania, ktorou možno odvolanie
odôvodniť v zmysle ust. § 365 ods. 1 písm. d) CSP. Pre naplnenie tohto odvolacieho dôvodu však

musí byť s touto inou vadou nevyhnutne spojený následok v podobe možnosti nesprávneho rozhodnutia
vo veci. Pre úvahu, či vada „mohla mať“ za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, je rozhodujúcim
porovnanie, či by rozhodnutie ako výsledok konania mohlo byť iné, ak by k predmetnej vade nedošlo,
resp. by ju súd prvej inštancie včas odstránil. V posudzovanom prípade však odvolací súd nevzhliadol
v nedostatočnom predbežnom právnom posúdení takú vadu, ktorá by mala sama o sebe za následok
nesprávne rozhodnutie vo veci samej. Nie je totiž zjavným cieľom ust. § 181 ods. 2 CSP zmeniť

rozloženie bremena tvrdenia či dokazovania medzi stranami sporu. Skutočnosť, že súd prvej inštancie
neupozornil žalobcov na to, aby preukázali určitý predpoklad, na ktorý sa má viazať určitý právny
následok, nemôže znamenať, že by im bola odopretá možnosť splniť si povinnosti podľa ust. čl. 8 CSP
(povinnosť tvrdenia a dôkazná povinnosť), čo by prípadne mohlo viesť k nesprávnemu rozhodnutiu vo
veci.

47. Pokiaľ ide o odvolanie žalobcov proti rozsudku súdu prvej inštancie vo výroku II. o nároku na náhradu
trovkonania,žalobcoviavovzťahuktejtočastinapadnutéhorozsudkusúduprvejinštancieneformulovali
žiadne odvolacie námietky a je tak zrejmé, že výrok II. rozsudku súdu prvej inštancie napadli len ako
závislý výrok. Vzhľadom na to odvolací súd mohol o odvolaní v časti odvolania žalobcov proti rozsudku
súdu prvej inštancie vo výroku II. rozhodnúť len v nadväznosti na rozhodnutie o odvolaní žalobcov proti

rozsudku súdu prvej inštancie vo výroku I.
48. V nadväznosti na uvedené odvolací súd, konštatujúc neopodstatnenosť odvolacích námietok
žalobcov, napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie tak vo výroku I., ako aj v závislom výroku II. o nároku
na náhradu trov konania podľa ust. § 387 ods. 1 CSP ako vecne správny potvrdil.
49. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd v zmysle ust. § 396 ods. 1

v spojení s ust. § 262 ods. 1 a ust. § 255 ods. 1 CSP. Žalovaný bol v odvolacom konaní v plnom rozsahu
úspešný a vznikol mu tak nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu 100 % proti v odvolacom
konaní neúspešným žalobcom 1/ až 4/ (ako nerozlučným spoločníkom, § 77 ods. 1 CSP). Odvolací súd
potomuložilžalobcom1/až4/povinnosťspoločneanerozdielnenahradiťžalovanémutrovyodvolacieho
konania v rozsahu 100 %. O výške náhrady trov odvolacieho konania rozhodne súd prvej inštancie v

lehote do 60 dní
po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny
úradník (§ 262 ods. 2 CSP).
50. Toto rozhodnutie senátu odvolacieho súdu bolo prijaté hlasovaním pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,

c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné

práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,

b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená aleboc) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) [§ 421 ods. 2 CSP].

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 CSP nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,

c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) [§ 422 ods. 1 CSP].
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
CSP).

Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania ustanovených v § 127 ods. 1 CSP (ktorému
súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpísania) uvedie, proti ktorému
rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie

považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) [§ 428 CSP].

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený

osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).

V prípade, že nebude dobrovoľne splnená povinnosť uložená týmto rozhodnutím, môže sa osoba
oprávnená z rozhodnutia domáhať uspokojenia svojho nároku návrhom na vykonanie exekúcie podľa

osobitného zákona [zákon č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný
poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov].