Rozsudok – Ostatné ,
Iná povaha rozhodnutia Judgement was issued on Monday, April 3, 2023

Súd: Správny súd v Banskej Bystrici
Spisová značka: ZA-30S/117/2021

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5021200328
Dátum vydania rozhodnutia: 03. 04. 2023
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Zuzana Jančárová

ECLI: ECLI:SK:KSZA:2023:5021200328.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, ako správny súd, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Zuzany

Jančárovej a členov senátu JUDr. Jozefa Šuleka a Mgr. Denisy Slivovej (sudca spravodajca), v právnej
veci žalobcu: Slovenské liečebné kúpele Turčianske Teplice, a.s., so sídlom SNP 519, 039 12 Turčianske
Teplice, IČO: 31 642 322, právne zastúpený: AK SUCHOŇOVÁ & PARTNERS, s.r.o., so sídlom
Komenského č. 4, 974 01 Banská Bystrica, IČO: 47 234 784, proti žalovanému: Finančné riaditeľstvo
Slovenskej republiky, so sídlom Lazovná 63, 974 01 Banská Bystrica, o preskúmanie zákonnosti
rozhodnutia žalovaného číslo: 195884/2021 zo dňa 30.04.2021, takto

r o z h o d o l :

Krajský súd v Žiline žalobu z a m i e t a.

Žalobcovi a žalovanému právo na náhradu trov konania n e p r i z n á v a.

o d ô v o d n e n i e :

Priebeh administratívneho konania

1. Mesto Turčianske Teplice ako správca dane rozhodnutím č. 31/2015/2017 zo dňa 05.01.2011 (ďalej
aj ako „prvostupňové rozhodnutie“) podľa § 79 ods. 1 zákona č. 563/2009 Z.z. o správe daní (daňový
poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „Daňový

poriadok“) žiadosti daňového subjektu Slovenské liečebne kúpele Turčianske Teplice, a.s., SNP 519,
039 12 Turčianske Teplice, IČO: 31642322, DIC: 2020435857, DPH SK2020435857 (pozn. súdu: v
tomto konaní v postavení žalobcu), podanej prostredníctvom právneho zástupcu, o vrátenie daňového
preplatku na miestnej dani za ubytovanie za obdobie od 01.01.2015 do 31,03.2020 zo dna 18.05.2020,
doručenej správcovi dane dňa 18.05.2020, nevyhovelo. V odôvodnení prvostupňového rozhodnutia
správca dane rekapituloval priebeh konania nasledovne: Mestu Turčianske Teplice (ďalej aj ako
„správca dane”) bola dňa 18.05.2020 doručená žiadosť daňového subjektu Slovenské liečebné kúpele

Turčianske Teplice o vrátenie daňového preplatku na dani za ubytovanie za roky 2015 - 2020, ktorou
daňový subjekt žiada o vrátenie preplatku na dani za ubytovanie vo výške 1.081.615,50 EUR (ďalej aj
ako „žiadosť o vrátenie daňového preplatku”). Daňový subjekt žiadosť' odôvodnil tým, že spoločnosť
Slovenské liečebné kúpele Turčianske Teplice, a.s., ako poskytovateľ ústavnej zdravotnej starostlivosti,
nebola povinná vyberať a odvádzať daň za ubytovanie podľa ust. § 37 a nasl. zákona č. 582/2004 Z.z.
o miestnych daniach a miestnom poplatku za komunálne odpady a drobné stavebné odpady v znení
neskorších predpisov (ďalej len „zákon o miestnych daniach") ani po novele tohto zákona zákonom

č. 268/2014 Z.z. účinného od 15.10.2014. Podľa daňového subjektu že touto novelou zákona došlo k
špecifikáciiubytovaciehozariadenia,vktoromsaposkytujeodplatnéprechodnéubytovaniepodľa754až
759 Občianskeho zákonníka (ďalej len „OZ”). Takéto ubytovanie vznikne na základe zmluvy o ubytovaní.
Zo znenia zákona o miestnych daniach v spojení s určenými podmienkami odplatného prechodnéhoubytovania upravenými v 754 až 759 OZ vyplýva, že predmetom dane za ubytovanie je aj odplatné
prechodné ubytovanie pokynuté v kúpeľnom dome, liečebnom dome, ubytovacom zariadení liečebných
kúpeľov a kúpeľných liečební. Podľa daňového subjektu z citácie zákona o miestnych daniach nevyplýva

kúpeľom, ako poskytovateľovi ústavnej zdravotnej starostlivosti v zmysle zákonov č. 576/2004 Z.z. a č.
538/2005Z.z.,povinnosťplatiťdaňzaubytovanie.Kúpeleod14.10.2014odvádzalidaňzaubytovanieza
všetkých ubytovaných, teda za tých, ktorým bolo poskytnuté prechodné ubytovanie v mysle OZ a tiež za
klientov,ktorýmbolaposkytovanázdravotnástarostlivosť'.Zaosoby,ktorýmbolaposkytovanázdravotná
starostlivosť' daň za ubytovanie nemal odvádzať a tým vznikol preplatok. Správca dane rozhodnutím

č. 1671/2020 zo dňa 12.06.2020, nevyhovel žiadosti daňového subjektu o vrátenie daňového preplatku
na miestnej dani za ubytovanie za obdobie od 01.01.2015 do 31.03.2020 vo 1.081.615,50 Eur. Daňový
subjekt sa proti rozhodnutiu odvolal, okrem uvedenia dôvodov, pre ktoré odvolanie podáva, uviedol
výšku preplatku v sume 1.081.363,50 Eur. Uvedená výška preplatku je odlišná od výšky preplatku, ktorú
daňový subjekt vyčíslil vo svojej žiadosti zo dňa 18.05.2020 (1.081.615,50 Eur). Uvedenie odlišnej sumy
preplatku daňový subjekt odôvodnil skutočnosťou, že na jeho strane došlo k pochybeniu pri sčítaní

jednotlivých položiek. Rozhodnutím Finančného riaditeľstva SR č. 480940/2020 zo dňa 16.10.2020, bolo
rozhodnutie správcu dane č. 1671/2020 zrušené a vec bola vrátená na ďalšie konanie a rozhodnutie.
Správca dane pri posudzovaní opodstatnenosti žiadosti daňového subjektu vychádzal správca dane z
nasledovných dokladov:
- Vyúčtovanie dane za ubytovanie za jednotlivé mesiace od 01.01.2015 do 31.07.2016, od 01.09.2016

do 31.12.2019 spolu so zoznamom ubytovaných z elektronickej evidencie,
- hlásenie k miestnej dani za ubytovanie za mesiac január 2020 a február 2020 spolu so zoznamom
ubytovaných z elektronickej evidencie a fotokópiou dokladu preukazujúceho oslobodenie,
- hlásenie k miestnej dani za ubytovanie za mesiac marec 2020 spolu so zoznamom ubytovaných
z elektronickej evidencie a fotokópiami dokladov preukazujúcich oslobodenie, zoznam ubytovaných

z elektronickej evidencie s fotokópiou dokladu preukazujúceho oslobodenie za mesiac marec 2020,
doručený na základe výzvy na odstránenie nedostatkov podania zo dňa 27.05.2020,
- Vyúčtovanie dane za ubytovanie za mesiac august 2016 spolu so zoznamom ubytovaných z
elektronickej evidencie, predložený na základe výzvy na predloženie dokladov zo dňa 07.12.2020,
- výpisy z účtu správcu dane z ktorých je zrejmá úhrada dane za ubytovanie za jednotlivé mesiace od

01.01.2015 do 31.03.2020.
Správca dane mal z preskúmaných dokladov zistené nasledovné skutočnosti: Na rok 2015 ustanovovalo
VZN č. 4/2012 v 16 sadzbu dane vo výške 1,00 EUR na osobu a prenocovanie. Za rok 2015 daňový
subjekt (platiteľ dane) vybral a odviedol daň za ubytovanie vo výške 203.622,00 Eur. Na rok 2016,
2017, 2018 a 2019 ustanovovalo VZN č. 6/2015 v 16 sadzbu dane vo výške 1,00 Eur na osobu a

prenocovanie. Za rok 2016 daňový subjekt (platiteľ dane) vybral a odviedol daň za ubytovanie vo
Výške 202.890,00 Eur. Za rok 2017 daňový subjekt (platiteľ' dane) vybral a odviedol daň za ubytovanie
vo Výške 208.146,00 EUR. Za rok 2018 daňový subjekt (platiteľ' dane) vybral a odviedol daň za
ubytovanie vo výške 221.791,00 Eur. Za rok 2019 daňový subjekt (platiteľ dane) vybral a odviedol daň
za ubytovanie vo výške 226.419,00 Eur. Na rok 2020 ustanovovalo VZN č. 6/2019 v § 16 sadzbu dane

vo výške 1,50 Eur na osobu a prenocovanie. Za rok 2020 (január, február, marec) daňový subjekt
(platiteľ dane) vybral a odviedol daň za ubytovanie vo Výške 62.127,00 Eur. Za január 2015 až marec
2020 daňový subjekt (platiteľ dane) vybral 1.124.995,00 Eur a odviedol daň za ubytovanie od všetkých
odplatne prechodne ubytovaných hostí vo Výške 1.124.995,00 Eur. Správca dane mal preukázané, že
daňový subjekt je prevádzkovateľom zariadenia, v ktorom sa poskytuje prechodné ubytovanie, a teda

je platiteľom dane s poukazom na § 37 zákona o miestnych daniach, podľa ktorého je predmetom
dane za ubytovanie odplatné prechodné ubytovanie podľa § 754 až 759 Občianskeho zákonníka
(zmluva o ubytovaní) fyzickej osoby v ubytovacom zariadení, pričom ubytovacie zariadenia sú priamo
vymenované v citovanom ustanovení zákona. Podľa správcu dane daňovníkom dane za ubytovanie
je vždy fyzická osoba, ktorá sa v ubytovacom zariadení odplatne prechodne ubytuje, pričom fyzická

osoba v polohe daňovníka nemusí nevyhnutne uskutočňovať úhradu za ubytovacie služby sama vo
svojom mene, ale úhrada môže byť vykonaná aj inou osobou - napr. sprostredkovateľom. Pre daň za
ubytovanie je rozhodujúce, či daňovníkovi bolo poskytnuté odplatné prechodné ubytovanie podľa zmluvy
o ubytovaní, pričom existencia písomnej zmluvy nie je podmienkou vzniku daňovej povinnosti, postačuje
aj konkludentné naplnenie zmluvy o ubytovaní tým, že sú naplnené znaky z citovaných ustanovení

Občianskeho zákonníka. Dohoda o poskytovaní služby môže byt' aj ústna alebo nepriama prijatím
podmienokubytovaciehozariadenia.Vprípadeposkytovaniazdravotnejstarostlivostiposkytovaldaňový
subjekt odplatné prechodné ubytovanie, za ktoré mu bola poskytnutá úhrada buď' zo strany príslušnej
zdravotnej poisťovne (pacienti v indikačnej skupine „A”), alebo si pacienti hradili ubytovanie sami(indikačná skupina „B”). Pokiaľ súčasťou zmluvného vzťahu medzi poisťovňou a daňovým subjektom
bolo aj poskytnutie odplatného ubytovania tretej osobe, takáto zmluva napĺňa pojmové znaky zmluvy o
ubytovaní v zmysle 754 a nasl. Občianskeho zákonníka, bez ohľadu na jej formálne označenie. Zároveň

je dôležitým faktom to, že akákoľvek zmluva môže byť uzatvorená aj v prospech tretej osoby (v tomto
prípade pacienta) v zmysle 50 ods. I Občianskeho zákonníka. Správca dane poukázal a rozsudok
Krajského súdu v Žiline č. k. 21S/125/2014-94 zo dňa 11. februára 2015, ktorého bolo preskúmanie
zákonnosti rozhodnutia Finančného riaditeľstva SR a správcu dane mesta Turčianske Teplice o vyrubení
rozdielu dane za ubytovanie podľa zákona o miestnych daniach za obdobie od 0l.01.2012 do 31.12.2012

vo výške 166.645,- Eur, v ktorom krajský súd potvrdil, že od účinnosti zákona č. 268/2014 Z.z. (t.j.
od 15.10.2014) vznikla prevádzkovateľovi kúpeľného zariadenia daňová povinnosť' k plateniu dane
za ubytovanie i v postavení poskytovateľa kúpeľnej zdravotnej starostlivosti. Z citovaného rozsudku
vyplýva, že daňový subjekt je od15.10.2014 povinný platiť' daň za ubytovanie v prípade poskytovania
zdravotnej (kúpeľnej) starostlivosti vo svojich zariadeniach. S uvedeným názorom Krajského súdu v
Žiline sa stotožnil aj Najvyšší súd SR v rozsudku SP. zn. 8Sžf/36/2015 zo dňa 18.02.2016. Správca

dane rozhodol o nevrátení sumy 1.081.363,50 Eur daňovému subjektu, keďže neeviduje žiadne platby
prijaté od daňového subjektu (platiteľa dane) na dani za ubytovanie, ktoré by prevyšovali splatnú daň.
Nakoľko daňový subjekt (platiteľ' dane) za obdobie január 2015 až marec 2020 vybral od všetkých
odplatne prechodne ubytovaných hostí 1.124.995,00 Eur a tejto výške a v lehote splatnosti daň odviedol
na účet správcu dane, nevznikol mu daňový preplatok. Suma 1.081.363,50 EUR nepredstavuje daňový

preplatok, ale daň, na ktorej vybratie a odvedenie boli splnené všetky zákonné predpoklady.

2. Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky rozhodnutím č. 195884/2021 zo dňa 30.04.2021 (ďalej len
„napadnuté rozhodnutie“) podľa § 74 ods. 4 Daňového poriadku prvostupňové rozhodnutie potvrdilo.
Žalovaný zrekapituloval priebeh administratívneho konania a obsah odvolacích námietok. Stotožnil

sa s názorom správcu dane, že bol naplnený v zmysle § 37 zákona o miestnych daniach predmet
dane za ubytovanie i v prípade ubytovania fyzickej osoby, ktorej bola poskytnutá zdravotná (kúpeľná
starostlivosť), nakoľko i v ich prípade išlo o odplatné prechodné ubytovanie podľa Š 754 až Š
759 Občianskeho zákonníka v ubytovacom zariadení Slovenských liečebných kúpeľov Turčianske
Teplice, a.s. Fyzická osoba, ktorej bola poskytnutá zdravotná (kúpeľná starostlivosť) je v zmysle Š

38 zákona o miestnych daniach považovaná za daňovníka, nakoľko bola v zariadeniach daňového
subjektu odplatne prechodne ubytovaná. Ako uviedol i správca dane daňovníkom dane za ubytovanie
je vždy fyzická osoba, ktorá sa v ubytovacom zariadení odplatne prechodne ubytuje, pričom fyzická
osoba v polohe daňovníka nemusí nevyhnutne uskutočňovať úhradu za ubytovacie služby sama
vo vlastnom mene, ale úhrada môže byt' vykonaná aj inou osobou - napr. sprostredkovateľom.

Zákon o miestnych daniach explicitne neustanovuje účel, na ktorý sa fyzická osoba v zariadení
odplatne prechodne ubytuje, napr. turistický pobyt, kúpeľná starostlivosť, rekondičný, rehabilitačný
alebo relaxačný pobyt a pod. Daňový subjekt - Slovenské liečebné kúpele, a.s. je v zmysle § 41
zákona o miestnych daniach platiteľom dane za ubytovanie, nakoľko je prevádzkovateľ zariadení, v
ktorých sa odplatné prechodné ubytovanie poskytuje. Námietky odvolávajúceho súvisiace s tvrdením,

že napadnuté rozhodnutie správcu dane vychádza z nesprávneho právneho posúdenia prechodného
ubytovania a poskytovania zdravotnej starostlivosti a služieb súvisiacich s poskytovaním zdravotnej
starostlivosti považuje odvolací orgán za nedôvodné, Podľa žalovaného správca dane postupoval v
súlade s platnými právnymi predpismi. Pre posúdenie toho či ubytovanie fyzických osôb, ktorým bola
poskytovaná kúpeľná zdravotná starostlivosť, spadá pod predmet miestnej dane za ubytovanie, je

podstatné posúdiť splnenie podmienok právnej normy uvedenej v § 37 zákona o miestnych daniach.
Týmito podmienkami sú odplatnosť ubytovania, prechodnosť ubytovania, ubytovanie poskytované podľa
§ 754 až 759 Občianskeho zákonníka, ubytovanie poskytované v zariadení, ktoré je uvedené v §
37 zákona o miestnych daniach. V súvislosti s odplatnosťou ubytovania fyzických osôb, ktorým bola
poskytovaná kúpeľná zdravotná starostlivosť' poukázal na ust. § 7 ods. 3, § 38 a § 38a zákona

č. 577/2004 Z.z. o rozsahu zdravotnej starostlivosti uhrádzanej na základe verejného zdravotného
poistenia a o úhradách za služby súvisiace s poskytovaním zdravotnej starostlivosti. Z uvedenej úpravy
podľa žalovaného vyplýva, že fyzické osoby - poistenci - pacienti v indikačnej skupine „B” si musia
uhrádzať ubytovanie v zariadeniach kúpeľnej starostlivosti z vlastných zdrojov, teda musia kúpeľnému
zariadeniu poskytnúť odplatu. Fyzické osoby - poistenci - pacienti v indikačnej skupine „A” musia od

01. 11. 2017 uhrádzať taktiež určitú čiastku, t. j. 1,70 eur denne, teda taktiež odvádzajú kúpeľnému
zariadeniu odplatu, do 31. 10. 2017 bola od týchto osôb v indikačnej skupine „A” vyberaná odplata
najviac zo sumy 1,5% zo sumy životného minima. Tak pri fyzických osobách poistencoch - pacientoch v
indikačnej skupine „B”, ako aj v indikačnej skupine „A” ide o odplatné prechodné ubytovanie. Žalovanýpoukázal na to, že sám daňový subjekt - platiteľ dane za ubytovanie na internetových stránkach vo
svojich všeobecných obchodných podmienkach, ako i v desatoro pre poistencov s odvolaním sa na
zákon č. 268/2014 Z. z., ktorým sa menil a dopĺňal zákon č. 582/2004 Z. z. uvádza, že neoddeliteľnou

súčasťoupobytujetzv.kúpeľnýpoplatok,ktorýsavzťahujenaobjednanéprenocovanieaosobuataktiež
poukázal, že s účinnosťou od 15. 10. 2014 je povinný vyberať za odplatné prechodné ubytovanie daň
za ubytovanie podľa platného VZN mesta Turčianske Teplice a to tak pri indikačnej skupine A, ako i pri
indikačnej skupine B. Taktiež cenník kúpeľných pobytov a procedúr pre liečebné pobyty (pacientov v
indikačnej skupine A a B) obsahuje informáciu, že na mieste sa platí kúpeľný poplatok na osobu a noc a

daň za ubytovanie podľa platného VZN mesta Turčianske Teplice. Pre posúdenie toho, či je ubytovane
poskytované na základe zmluvy o ubytovaní podľa Občianskeho zákonníka, je podstatné to, či obsahom
právneho vzťahu medzi daňovým subjektom a ubytovanými sú pravá a povinnosti v zmysle § 754 OZ.
Žalovaný mal za to, že poskytovanie prechodného ubytovania na základe § 754 ods. 1 Občianskeho
zákonníka jednotlivým klientom je nepochybné. Ďalej žalovaný poukázal, že ďalším pojmovým znakom
zmluvy o ubytovaní je povinnosť' ubytovaného uhradiť odplatu v zmysle § 754 ods. 2 OZ, mal za to, že

aj tento znak je naplnený. Podľa § 50 ods. 1 OZ účastníci môžu uzavrieť' zmluvu aj v prospech tretej
osoby. Zmluva v prospech tretej osoby nie je osobitným zmluvným typom. Predstavuje určitú modifikáciu
zmlúv (čo do právnych následkov týkajúcich sa tretej osoby), či už ide o pomenované zmluvy uvedené
v ôsmej časti OZ (napr. kúpna zmluva, darovacia zmluva, zmluva o pôžičke, ale aj zmluva o ubytovaní),
alebo o nepomenované zmluvy. Zásadne každá zmluva môže predstavovať zmluvný základ zmluvy v

prospech tretieho. Na základe zmluvy v prospech tretieho sa dlžník ako sľubujúci (promitent) zaväzuje
voči druhej zmluvnej strane - veriteľovi ako príjemcovi sľubu (promisár), že bude plniť tretej oprávnenej
osobe (tertius), ktorá nie je účastníkom zmluvy medzi veriteľom a dlžníkom- V posudzovanej veci možno
daný vzorec aplikovať tak, že dlžník - daňový subjekt sa zaväzuje veriteľovi - zdravotnej poisťovni - že
poskytne ubytovanie tretej osobe - poistníkovi - pacientovi. Na druhej strane sa zdravotná poisťovňa

zaväzuje, že poskytne odplatu daňovému subjektu, za prechodné ubytovanie. Ubytovacie zariadenie
prírodnýchliečebnýchkúpeľovjeexplicitneuvedenév§37zákonaomiestnychdaniach,čímjenaplnená
aj ďalšia podmienka naplnenia predmetu dane za ubytovanie.
Žalovaný nesúhlasil s tvrdením žalobcu v odvolaní, že ubytovanie pacienta je predmetom plnenia
zmluvy o poskytovaní zdravotnej starostlivosti podľa § 12 zákona č. 576/2004 Z.z. o zdravotnej

starostlivosti. Z cit ust. § 1 ods. 1, § 2 ods. 1, § 12, § 13 zákona č. 576/2004 Z.z. o zdravotnej
starostlivosti vyplýva, že zákonodarca rozlišuje medzi zdravotnou starostlivosťou a službami súvisiacimi
s poskytovaním zdravotnej starostlivosti. Z § 12 ods. 1 zák. 576/2004 Z.z. vyplýva, že predmetnom
dohody o poskytovaní zdravotnej starostlivosti je len poskytovanie zdravotnej starostlivosti, a nie služieb
súvisiacich s poskytovaním zdravotnej starostlivosti. Uvedené podporuje hypotézu, v zmysle ktorej je

odplatné prechodné ubytovanie aj v prípade pacientov poskytované na základe zmluvy o ubytovaní
podľa § 754 Občianskeho zákonníka. Ak by aj predmetom zmluvy o poskytovaní zdravotnej starostlivosti
bolo poskytnutie ubytovania, nič to nemení na skutočnosti, že tento právny vzťah má všetky podstatné
náležitosti zmluvy o ubytovaní. Vzhľadom na naplnenie všetkých podmienok hypotézy právnej normy
v § 37 zákona o miestnych daniach nie sú relevantné úvahy odvolávajúceho sa o akcesorite právneho

vzťahu, ktorého obsahom je ubytovanie v kúpeľnom zariadení, a to vzhľadom k tomu, že tento vzťah nie
je predmetom zmluvy o poskytovaní zdravotnej starostlivosti. Žalovaný na podporu svojej argumentácie
poukázal aj na stanovisko Ministerstva financií SR prezentované v odpovedi č.j. MF/004707/2020-726
zo dňa 08. 01. 2021 k žiadosti správcu dane (žiadosť správcu dane č. 3200/2020 zo dňa 14. 12. 2020)
vo veci dane za ubytovanie.

K námietke žalobcu, že správca dane nesprávne aplikuje v napadnutom rozhodnutí rozsudky Krajského
súdu v Žiline č. k. 21S/125/2014 v spojení s rozsudkom Najvyššieho súdu SR sp. zn. 8Sžf/36/2015
žalovaný uviedol, že je pre posúdenie dôvodnosti rozhodnutia vo veci nevyhovenia žiadosti o
vrátenie daňového preplatku na dani za ubytovanie za obdobie od 01. 01. 2015 - 31. 03. 2020 v
sume.1.081.363,50 Eur právne irelevantná. Podľa žalovaného závery prijaté v predmetných rozsudkoch

majú priamu súvislosť so skutkovo a právne obdobnou vecou, a to povinnosti daňového subjektu
(Slovenských liečebných kúpeľov, a.s.) vyberať a odvádzať' daň za ubytovanie za obdobie od 0l.01.2015
-31.03.2020ivprípadeposkytovaniaubytovaniafyzickýmosobámvsúvislostisposkytnutímliečebného
pobytu v zariadeniach prírodných liečebných kúpeľov a tým nedôvodnosti tvrdenia žalobcu, že mu
vznikol za predmetné obdobie preplatok z titulu, že vyberal a odvádzal (a nemal vyberať' a odvádzať')

daň za ubytovanie v prípade ubytovania fyzických osôb, ktorým bol poskytnutý kúpeľný liečebný pobyt
v jeho zariadeniach (zariadeniach prírodných liečebných kúpeľov). Rozsudok KS v Žiline č. k. 21 S/
125/2014 v spojení s rozsudkom Najvyššieho súdu SP. zn. 8Sžf/36/2015, na ktoré poukazuje správca
dane sa síce zaoberali zákonnosťou, resp. nezákonnosťou vyberania a odvádzania dane za ubytovanieza obdobie od 01. 01. 2012 - 31. 12. 2012, z jeho záverov však vychádzal i rozsudok Krajského súdu v
Žiline č.k. 20S/65/2015 - 125 zo dňa 18. 04. 2017, ktorý bol potvrdený rozsudkom Najvyššieho súdu SR
8Sžsk 47/2017 zo dňa 12. 12. 2018 (vec nároku na vrátenie preplatku za obdobie január 2007 - marec

2012). Z predmetných rozsudkov vyplýva, že v období do účinnosti novely zákona o miestnych daniach,
t. j. do 14. 10. 2014 nebol povinný daňový subjekt (Slovenské liečebné kúpele, a.s.) vyberať a odvádzať
daň za ubytovanie v prípade ubytovania fyzických osôb, ktorým bola poskytnutá kúpeľná zdravotná
starostlivosť', z čoho vyplýva, že ak v predmetnom období daň vyberal a odvádzal správcovi dane, tak
vybratá a odvedená daň z ubytovania od fyzických osôb, ktorým bola poskytnutá kúpeľná zdravotná

starostlivosť' sa považuje za preplatok Krajský súd v Žiline sa v rozsudku č. k. 20S/65/2015 - 125 dňa
18. 04. 2017 v bode 30. vyjadril, že až novela zákona o miestnych daniach s účinnosťou od 15.10.2014
jednoznačne špecifikuje, čo je predmetom dane za ubytovanie, t. j. odplatné prechodné ubytovanie
podľa § 754 - 759 OZ v ubytovacom zariadení, ktorým je už aj kúpeľný dom, liečebný dom, ubytovacie
zariadenia prírodných liečebných kúpeľov a kúpeľných liečební, t.j. až od tohto momentu je žalobca
(Slovenské liečebné kúpele, a.s.), tak ako je to v tomto ustanovení zákona uvedené povinný platiť' daň

za ubytovanie v zmysle § 41, a to aj pokiaľ' ide o poskytovanie zdravotnej (kúpeľnej starostlivosti) v
zariadeniach žalobcu (Slovenských liečebných kúpeľov, a.s.). To, že Najvyšší súd SR v rozsudku SP.
zn. 8Sžfk 47/2017 zo dňa 12. 12. 2018 (bod 37.) sa k názoru krajského súdu v bode 30. nevyjadril a to
vo vzťahu k interpretácii právnej normy zakotvenej v § 37 zákona o miestnych daniach s účinnosťou od
15.10.2014 neznamená, že tento názor KS nie je aplikovateľný pre predmetné konanie.

Za nedôvodnú považoval žalovaný námietku, že správca dane nepostupoval podľa správneho právneho
predpisu,keď'rozhodovalpodľa§79ods.2daňovéhoporiadkunapriektomu,žerozhodovalonárokuna
vrátenie preplatku na dani za ubytovanie, ktoré je upravené v zákone o miestnych daniach, a preto mal
rozhodovať podľa § 98a ods. 4 zákona o miestnych daniach. Žalovaný konštatoval, že ustanovenie § 98a
ods. 4 zákona o miestnych daniach neupravuje skutočnosť, ak podľa správcu dane preplatok nevznikol,

preplatok neeviduje. Správca dane postupoval v súlade so zákonom, keď vo veci nevyhovenia žiadosti
o vrátenie preplatku rozhodol podľa daňového poriadku a to v nadväznosti na ustanovenie § 102 zákona
o miestnych daniach, podľa ktorého na správu miestnych daní a poplatku sa vzťahuje osobitný predpis
- Daňový poriadok, ak tento zákon v 28, 34b, 35, 41, 42, 50, 58, 64a, 64b, 65, 72, 73, 73a, 75, 81a,
82, 98a, 98b neustanovuje inak. Tým, že správca dane dospel k záveru, že daňový preplatok na dani

za ubytovanie za predmetné obdobie nevznikol, preplatok neeviduje, nenastal dôvod na rozhodovanie
vo veci žiadosti o vrátenie preplatku v zmysle § 98a ods. 4 zákona o miestnych daniach, ale rozhodol
v zmysle § 79 ods. 2 daňového poriadku tak, že žiadosti o vrátenie daňového preplatku na dani za
ubytovanie za obdobie od 01.01.2015-31.03.2020 v sume 1.081.363, 50 Eur nevyhovel.

Konanie pred správnym súdom

3.Podanímzodňa13.07.2021podalžalobcavčasvšeobecnúsprávnužalobu,ktorounavrholpreskúmať
zákonnosť rozhodnutia správneho orgánu prvého stupňa a žalovaného a obe tieto rozhodnutia následne

zrušiť. Žalobca uviedol, že sa cíti byť dotknutý na svojich právach tým, že rozhodnutie žalovaného
(„napadnuté rozhodnutie“), ako aj rozhodnutie, ktoré mu predchádzalo, vychádzalo z nesprávneho
právneho posúdenia v dôsledku ktorého bol nedostatočne zistený skutkový stav, čo viedlo k vydaniu
nezákonného rozhodnutia vo veci samej ohľadom nevrátenie preplatku daňovému subjektu, čím
došlo k finančnému poškodeniu žalobcu. Žalobca skutkovo a právne odôvodnil žalobu nasledovne:

Žalovaný v odôvodnení napadnutého rozhodnutia sa stotožnil s názorom správcu dane, že bol
naplnený v zmysle § 37 zákona o miestnych daniach predmet dane za ubytovanie i v prípade
ubytovania fyzickej osoby, ktorej bola poskytnutá zdravotná ( kúpeľná ) starostlivosť, nakoľko i v
ich prípade išlo o odplatné prechodné ubytovanie podľa § 754 až § 759 Občianskeho zákonník v
ubytovacom zariadení Slovenských liečebných kúpeľov Turčianske Teplice, a.s.. Fyzická osoba, ktorej

bola poskytnutá zdravotná starostlivosť je v zmysle § 38 zákona o miestnych daniach považovaná
za daňovníka, nakoľko bola v zariadeniach daňového subjektu odplatne prechodne ubytovaná. Podľa
žalobcu oba správne orgány nesprávne aplikujú ustanovenia § 37 až § 43 zákona miestnych daniach
vspojenísustanoveniami§754až759Občianskehozákonníka,akoaj ustanoveniazákonač.576/2004
Z. z. o zdravotnej starostlivosti, napriek tomu, že jednotlivé ustanovenia zákonov citujú správne.

Žalovanývychádzaprisvojichúvaháchoprechodnomubytovaníznesprávnejpremisyato,že vkaždom
prípade fyzická osoba, či už je ubytovaná v kúpeľných zariadeniach žalobcu ako pacient v indikačnej
skupine „A“ alebo „B“ na základe poskytnutia zákona o zdravotnej starostlivosti musí si uhrádzať určitú
čiastku za ubytovanie, t.j. odvádza kúpeľnému zariadeniu odplatu za ubytovanie, a preto tvrdí, žeide o odplatné prechodné ubytovanie v zmysle Občianskeho zákonníka. Finančné orgány nerozlišujú
medzi prechodným ubytovaním upraveným ustanoveniami § 754 až 759 Občianskeho zákonníka a
poskytnutím zdravotnej starostlivosti a služieb súvisiacich s poskytovaním zdravotnej starostlivosti

podľa zákona č. 576/2004 Z.z. , ktoré sú súčasťou tejto zdravotnej starostlivosti (viď. Katarína
Ševcová: Komentár: zákon o zdravotnej starostlivosti, EUROKÓDEX, 2019) a sú taxatívne vymenované
v ustanovení § 13 zák. č. 576/2004 Z. z., medzi ktoré patrí, okrem iných služieb, aj poskytovanie
stravovania, poskytovanie pobytu na lôžku, doprava, pobyt sprievodcu osoby v ústavnej starostlivosti
a iné. Žalobca považoval za potrebné poukázať na odlišnosti ustanovení Občianskeho zákonníka a

zákona o zdravotnej starostlivosti, ktoré sa navzájom od seba odlišujú účelom, ako aj predmetom úpravy,
preto právne vzťahy vzniknuté na základe iného zákon nemožno zamieňať. Podľa ust. § 1 ods. OZ
predmetom úpravy sú majetkové vzťahy fyzických a právnických osôb, majetkové vzťahy medzi týmito
osobami a štátom, ako aj vzťahy vyplývajúce z práva na ochranu osôb, pokiaľ tieto občianskoprávne
vzťahy neupravujú iné zákony, na rozdiel od zák. č. 576/2004 Z. z., ktorým je podľa § 1 upraviť
poskytovanie zdravotnej starostlivosti a služieb súvisiacich s poskytovaním zdravotnej starostlivosti,

práva a povinnosti fyzických osôb a právnických osôb pri poskytovaní zdravotnej starostlivosti, postup
pri úmrtí a výkon štátnej správy na úseku zdravotnej starostlivosti. Občiansky zákonník predstavuje
základnýpredpissúkromnéhopráva,kýmzákonozdravotnejstarostlivostič.576/2004Z.z.,jejednýmzo
základných zdravotníckych zákonov, teda ide o špeciálnu úpravu, ktorá má prednosť pred všeobecnou
úpravou Pri posudzovaní vzťahov je potrebné v prvom rade prednostne rešpektovať špeciálnu úpravu

vzťahov a pokiaľ táto špeciálna úprava neupravuje konkrétny vzťah, potom sa musí použiť všeobecná
úprava. Žalovaný nevzal do úvahy, že pri poskytovaní prechodného ubytovania podľa Občianskeho
zákonníka a pri poskytovaní zdravotnej starostlivosti, vrátane služieb súvisiacich s poskytovaním
zdravotnej starostlivosti, podľa zdravotníckych predpisov ide o dva rôzne právne vzťahy, ktoré sa
odlišujú:

1) právnym titulom (dôvodom), na základe ktorého vznikajú;
2) hospodárskym dôvodom - kauzou, ktorá môže byť chápaná v dvojakom význame: (i) objektívne
hľadisko alebo (ii) subjektívne hľadisko; z objektívneho hľadiska ide o hospodársky dôvod, ktorý je
súčasťou právneho úkonu a na základe ktorého došlo k vzniku právneho vzťahu a subjektívne hľadisko
predstavuje cieľ, ktorý účastníci právneho úkonu sledujú ( viď. Imrich Fekete: Občiansky zákonník,

Veľký komentár, 2.diel str. 1404);
3) obsahom - právami a povinnosťami jednotlivých účastníkov vzťahu;
4) subjektmi;
5) charakterom vzťahu - či ide o hlavný vzťah alebo akcesorický.
Právnym titulom - pri poskytovaní prechodného ubytovania v zmysle § 754 OZ je zmluva o ubytovaní

podľa § 754 OZ, pri poskytovaní zdravotnej starostlivosti a s ňou súvisiacimi službami v zmysle § 13
zák. č. 576/2004 Z. z. vzťah vzniká na základe právneho titulu - dohody o poskytovaní zdravotnej
starostlivosti v zmysle § 12 cit. zákona, Kauzou (hospodársky dôvod záväzku) pri prechodnom
ubytovaní je poskytnúť ubytovanie na prechodnú dobu. Doba ubytovania je podstatnou náležitosťou
zmluvy o ubytovaní, ktorá je charakteristická prechodnosťou. Z hľadiska spôsobu určenia doby

ubytovania je možné tieto zmluvy považovať za fixné zmluvy v zmysle § 518 OZ. pri poskytovaní
zdravotnej starostlivosti je poskytnutie zdravotnej starostlivosti, ktorej cieľom je preventívna ochrana
alebo reparácia neobchodovateľnej hodnoty, ktorou je ľudské zdravie a život. Obsahom - právami a
povinnosťami jednotlivých účastníkov vzťahu
• právo objednávateľa prechodného ubytovania nie je ničím obmedzené, žiadnym zákonom t.j.

objednávateľ si môže vybrať akéhokoľvek poskytovateľa ubytovania na základe svojej zmluvnej
voľnosti.
• právo pacienta na výber poskytovateľa zdravotnej starostlivosti je limitované špeciálnym zákonom v
taxatívne vymedzených prípadoch v § 11 ods. 6,7,8 zákona č. 576/2004 Z. z
• poskytovateľ ubytovania nie je zákonom limitovaný a platí pre neho zmluvná voľnosť

•poskytovateľ zdravotnej starostlivosti je zákonom limitovaný tak, že sú taxatívne určené dôvody,
na základe ktorých tento poskytovateľ môže odmietnuť návrh na uzavretie dohody o poskytnutí
zdravotnej starostlivosti ( viď. §12 cit. zák.), že je určené obmedzenie zmluvnej voľnosti poskytovateľa
pri uzatváraní dohody uložením kontraktačnej povinnosti, ako aj obmedzenie dôvodov na strane
poskytovateľa odstúpiť od dohody o poskytovaní zdravotnej starostlivosti, obmedzenie vytvárania

osobitného obsahu zmluvy úpravou základných práv a povinností poskytovateľa a pacienta v právnom
predpise verejného práva. Subjektmi - zmluva o ubytovaní podľa § 754 OZ je uzavretá medzi subjektmi
objednávateľom a ubytovateľom t. j. akýmikoľvek osobami bez zákonných požiadaviek. Pri poskytovaní
zdravotnej starostlivosti a s ňou súvisiacimi službami v zmysle § 13 zák. č. 576/2004 Z.z. dohodu oposkytnutí zdravotnej starostlivosti uzatvára poskytovateľ zdravotnej starostlivosti s pacientom (ide o
špecifický subjekt určený zákonom) - prijímateľom zdravotnej starostlivosti, čo je každá fyzická osoba,
ktorej sa poskytuje zdravotná starostlivosť v zmysle § 2 ods.1 a 3 a § 7 zák. č. 576/2004 Z. z. ( § 2 bod

26 cit. zákona). Charakterom vzťahu - pri prechodnom ubytovaní v zmysle § 754 a nasl. OZ predstavuje
poskytnutie prechodného ubytovania hlavnú službu (hlavný predmet činnosti) s konkrétne určenou
dobou. Ubytovanie osoby (pacienta) v liečebných kúpeľoch počas poskytovania kúpeľnej starostlivosti
je realizované na základe spomenutej dohody o poskytovaní zdravotnej starostlivosti ako doplnková
služba k poskytovaniu zdravotnej starostlivosti a nie ako hlavný predmet činnosti poskytovateľa. Nejde

teda o samostatný právny vzťah, ale o vzťah akcesorický, ktorý vzniká a môže vzniknúť len vtedy, ak je
pacientovi poskytovaná ústavná zdravotná starostlivosť, pričom odplata za pobyt na lôžku - ubytovanie
v ústavnom (kúpeľnom) zariadení je zahrnutá v cene zdravotnej starostlivosti.
Aj závery rozsudkov Súdneho dvora EÚ potvrdzujú správnosť argumentácie žalobcu. V tejto súvislosti
poukázal, že v rámci riešenia predbežných otázok týkajúcich sa výkladu niektorých ustanovení
Šiestej smernice Rady 77/388/EHS a smernice Rady 2006/112/ES sa zaoberal aj Súdny dvor EÚ vo

svojich rozsudkoch, a riešil aj otázku, čo spadá pod pojem plnenia úzko súvisiace so zdravotnou
starostlivosťou. V rozsudku C-45/01 Dornier konštatoval, že pod pojem plnenia úzko súvisiace so
zdravotnou starostlivosťou patria len také plnenia, ktoré sú skutočne poskytované ako doplnkové plnenia
k zdravotnej starostlivosti poskytovanej ako hlavnému plneniu. Na základe citovanej smernice náš
právny systém zakomponoval do zákona o dani z pridanej hodnoty aj ustanovenie o oslobodení kúpeľnej

liečby, vrátane oslobodenia služieb súvisiacich s touto poskytnutou kúpeľnou liečbou. Ustanovenie § 29
ods.1a2zákonač.222/2004Z.z.odanizpridanejhodnotyjednoznačneurčuje,žekúpeľnástarostlivosť
ako zdravotná starostlivosť je oslobodená od dane z pridanej hodnoty, ako aj ubytovanie a stravovanie
poskytované v rámci tejto starostlivosti, pretože tieto služby sa považujú za služby priamo súvisiace
s kúpeľnou starostlivosťou a predstavujú jej súčasť (rovnako ako sú uvedené služby oslobodené aj

pri poskytovaní zdravotnej starostlivosti pacientom v nemocničných lôžkových zariadeniach). Každá
kúpeľná starostlivosť, ak je poskytovaná právnickou alebo fyzickou osobou, ktorá má povolenie na
poskytovanie kúpeľnej starostlivosti vydané príslušným orgánom, je oslobodená od dane, pričom na
účely oslobodenia od dane nie je rozhodujúce, či je kúpeľná starostlivosť poskytovaná na základe
povinného zdravotného poistenia bezplatne, za čiastočnú úhradu na základe zmluvného pripoistenia

alebo za celú úhradu (viď komentár JUDr. Aleny Zuzikovej k Zákonu o dani z pridanej hodnoty
PORADCA 2017).
Podľa žalobcu, aby by správca dane pristúpil k výberu dane za ubytovanie aj za pobyt na lôžku
v prípade poskytovania ústavnej starostlivosti (kúpeľnej starostlivosti), dopúšťal by sa diskriminácie
týchto fyzických osôb, nakoľko ani pacienti v nemocniciach neplatia daň za ubytovanie v prípade

ich hospitalizácie. V oblasti zdravotnej starostlivosti sa zásada rovnakého zaobchádzania uplatňuje v
spojení s právami osôb ustanovenými osobitnými zákonmi, a teda aj zák. č. 576/2004 Z.z. o zdravotnej
starostlivosti, službách súvisiacich s poskytovaním zdravotnej starostlivosti o zmene a doplnení
niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, v oblastiach prístupu a poskytovania zdravotnej
starostlivosti.Žalobcaakoposkytovateľkúpeľnejstarostlivostinemôžeznevýhodňovaťsvojichpacientov

oproti pacientom v iných zdravotníckych zariadeniach, napr. v nemocniciach, vyberaním dane za
ubytovanie, ako ho k tomu núti správca dane nesprávnou aplikáciou ustanovenia § 38 zákona o
miestnych daniach, čím mu spôsobuje aj poškodenie dobrej povesti. Žalobca by pacientov takýmto
konaním diskriminoval, čím by sa dopúšťal porušovania zákonov o zdravotnej starostlivosti.
Správca dane pri vyberaní dane za ubytovanie v prípade poskytnutej zdravotnej starostlivosti

nerešpektuje osobitný predpis zák. č. 577/2004 Z.z., ktorý upravuje podmienky pobytu na lôžku
prijímateľov zdravotníckej starostlivosť), ktorý má prednosť pred všeobecnou úpravou uvedenou v
Občianskom zákonníku, čím prekračuje svoju právomoc a porušuje nielen uvedené zákony, ale aj
zásadu zákonnosti daňového poriadku v zmysle § 3 DP, ako aj Ústavu SR v čl. 2 a čl. 13 Ústavy SR .
Žalobca namietal, že správca dane ani odvolací orgán neoboznámil žalobcu so stanovisko Ministerstva

financií SR prezentovaným v Odpovedi č. j. MF/004707/2020-726 zo dňa 08.01.2021 k žiadosti správcu
dane (žiadosť správcu dane č. 3200/2020 zo dňa 14.12.2020) vo veci dane za ubytovanie. Závery tohto
stanoviska sú v rozpore so stanoviskom Ministerstva financií SR zo dňa 09.07.2004, č.:10183/2004-73
(príloha 4), ktoré je v súlade s ust. § 29 zákona o DPH.
K poukazu žalovaného na závery rozsudkov KS Žilina č. k. 21S/125/2014 v spojení s rozsudkom

NS SR sp. zn. 8sžf/36/2015, žalobca namietal, že v týchto rozsudkoch sa riešila otázka, či daňový
subjekt mal platiť daň za ubytovanie za obdobie od 01.01.2012 do 31.12.2012, t. j. riešilo sa platenie
daní za prechodné ubytovanie pred účinnosťou novely zákona o miestnych daniach č. 268/2014 Z.z.
(účinnosť15.10.2014), a preto ich závery nemožno aplikovať na situáciu ohľadom vrátenia preplatku poúčinnosti citovanej novely. Tieto rozsudky sú záväzné pre účastníkov konania pre žalované (rozhodné)
obdobie a nijako nie sú záväzné pre obdobie po účinnosti novely zákona č. 582/2004 Z.z. t. j.
po 15.10.2014. K podobnému záveru, ako je názor žalobcu, dospel Najvyšší súd SR v rozsudku sp.

zn. 8 Sžfk 47/2017 zo dňa 12.12.2018, ktorý rovnako rozhodoval o preplatku dane žiadateľa avšak
za obdobie pred účinnosťou novely zákona o miestnych daniach, kde na str. 18 v bode 37. uvádza:
“Pokiaľ sa však jedná o právny názor vyslovený v bode 30. napadnutého rozsudku krajského súdu
(KS ZA č. k 20S/65/2015-125 zo dňa 18.04.2017) vo vzťahu k interpretácii právnej normy zakotvenej v
novelizovanom ustanovení § 37 zákona o miestnych daniach s účinnosťou od 15.10.2014 a jej aplikácii

„pro futuro“, tento považuje za predčasný a kasačný súd sa k nemu nebude vyjadrovať, nakoľko takéto
právne posudzovanie nebolo podstatné pre rozhodnutie v predmetnej veci s ohľadom na skutočnosť, že
predmetom bola retrospektívna kontrola zákonnosti rozhodnutia a postupu žalovaného.“
Na základe vypracovaného právneho názoru Advokátskou kanceláriou ŠKUBLA & PARTNERI s.r.o. zo
dňa 27.6.2016 žalobca dospel k záveru, že ako poskytovateľ zdravotnej starostlivosti nemal povinnosť
odvádzať daň za ubytovanie za prijímateľov zdravotnej starostlivosti aj po 15.10.2014. Každá žalobcom

takto zaplatená suma predstavovala daňový preplatok, hoci takúto povinnosť nemal, potom tieto platby
prevyšovali splatnú daň, ktorá mala byť odvedená za poskytnuté prechodné ubytovanie fyzickým
osobám podľa § 754 až 759 Občianskeho zákonníka v zariadeniach uvádzaných v zákone o miestnych
daniach.

4. Podaním zo dňa 14.10.2021 sa k žalobe vyjadril žalovaný. Žalovaný vo vyjadrení uviedol, že správca
dane dospel k záveru, že žalobca je podľa relevantných cit. ustanovení všeobecne záväzných právnych
predpisov prevádzkovateľom zariadenia, v ktorom poskytuje odplatné prechodné ubytovanie a teda je
platiteľom dane za ubytovanie v zmysle § 41 zákona o miestnych daniach. Žalovaný v napadnutom
rozhodnutí náležite zdôvodnil, že aj ubytovanie fyzických osôb, ktorým bola poskytnutá kúpeľná

zdravotná starostlivosť, spadá pod predmet miestnej dane za ubytovanie podľa § 37 a vysporiadal sa
so všetkými námietkami žalobcu, uvedenými v odvolaní a to na stranách 10 - 17 žalobou napadnutého
rozhodnutia. Podľa žalovaného správne orgány postupovali v súlade so zákonom, keď rozhodli o
nevrátení požadovaného preplatku žalobcom za obdobie od 01.01.2015 - 31.03.2020 v sume 1 081 363,
50 eur (žiadosť o vrátenie preplatku zo dňa 18.05.2020 v sume 1.081.615,50 Eur; po úprave žalobcom v

odvolaní zo dňa 27.07 2020 požadovaná výška preplatku v sume 1.081.363,50 Eur). Daň za ubytovanie
bola vyrubená jej zaplatením, nakoľko nebola povinnosť podať za predmetnú daň daňové priznanie.
Keďže daň za ubytovanie bola odvádzaná (zaplatená za obdobie od 01.01 2015 - 31.03.2020 v rovnakej
výške, ako bola vybratá od daňovníkov - fyzických osôb, ktorí sa odplatne prechodne ubytovali podľa
§ 754 - 759 OZ v ubytovacích zariadeniach prírodných liečebných kúpeľov, nevznikol žalobcovi daňový

preplatok. Daňovým preplatkom je podľa § 2 písm. d) daňového poriadku suma platby, ktorá prevyšuje
splatnú daň. Správca dane neeviduje sumu platby, ktorá by prevyšovala splatnú daň.
Žalobca namietal nesprávnu aplikáciu § 37 až 43 zákona o miestnych daniach. Podľa žalovaného
je predmetná námietka nedôvodná. Podľa § 37 zákona o miestnych daniach predmetom dane za
ubytovanie je odplatné prechodné ubytovanie podľa § 754 až 759 Občianskeho zákonníka v ubytovacom

zariadení (ďalej len "zariadenie"), ktorým je hotel, motel, botel, hostel, penzión, apartmánový dom,
kúpeľný dom, liečebný dom, ubytovacie zariadenie prírodných liečebných kúpeľov a kúpeľných liečební,
turistická ubytovňa, chata, stavba na individuálnu rekreáciu, zrub, bungalov, kemping, minikemp,
táborisko, rodinný dom, byt v bytovom dome, v rodinnom dome alebo v stavbe slúžiacej na viaceré
účely. Pre posúdenie toho či ubytovanie fyzických osôb - klientov žalobcu, ktorým bola poskytovaná

kúpeľná starostlivosť, spadá pod predmet miestnej dane za ubytovanie, je podstatné posúdiť splnenie
podmienok hypotézy právnej normy uvedenej v § 37 zákona o miestnych daniach. Týmito podmienkami
sú odplatnosť ubytovania, prechodnosť ubytovania, ubytovanie poskytované podľa § 754 až 759
Občianskeho zákonníka, ubytovanie je poskytované v jednom zo zariadení, ktoré § 37 zákona o
miestnych daniach uvádza. Žalovaný zopakoval argumentáciu k jednotlivým podmienkam rovnako ako

v správca dane v prvostupňovom rozhodnutí. Žalovaný sa nestotožnil s tvrdením žalobcu, že ubytovanie
pacienta je predmetom zmluvy o poskytovaní zdravotnej starostlivosti podľa § 12 zákona č. 576/2004
Z.z. o zdravotnej starostlivosti (ďalej aj ako „zák. 576/2004“). Z cit. ustanovení zákona č. 576/2004 Z.z.
(§ 12, § 13) podľa žalovaného je zrejmé, že zákonodarca rozlišuje medzi zdravotnou starostlivosťou
a službami súvisiacimi s poskytovaním zdravotnej starostlivosti. Z § 12 ods. 1 zák. 576/2004 Z. z.

vyplýva, že predmetnom dohody o poskytovaní zdravotnej starostlivosti je len poskytovanie zdravotnej
starostlivosti, a nie služieb súvisiacich s poskytovaním zdravotnej starostlivosti. Uvedené podporuje
hypotézu, v zmysle ktorej je odplatné prechodné ubytovanie aj v prípade pacientov poskytované na
základezmluvyoubytovanípodľa§754anasl.OZ.Preúplnosťžalovanýdodáva,žeakbyajpredmetomzmluvyoposkytovanízdravotnejstarostlivostiboloposkytnutieubytovania,ničtonemenínaskutočnosti,
že tento právny vzťah má všetky podstatné náležitosti zmluvy o ubytovaní. Podľa žalovaného žalobca
nesprávne vykladá ustanovenia zák. 576/2004 Z. z., keď tvrdí, že služby súvisiace s poskytovaním

zdravotnej starostlivosti sú súčasťou zdravotnej starostlivosti. Už z lexikologického (jazykového) výkladu
je zrejmé, že sa jedná rôzne inštitúty, ktoré síce spolu súvisia, avšak jeden nie je súčasťou druhého. V
takomto prípade by legálny pojem znel „služby, ktoré sú súčasťou zdravotnej starostlivosti“ a nie „služby,
ktoré súvisia so zdravotnou starostlivosťou“. Preto aj špeciálny právny predpis - zák. 577/2004Z. z.
- celkom jednoznačne rozlišuje medzi rozsahom úhrady zdravotnej starostlivosti a rozsahom úhrady

služieb súvisiacich s poskytovaním zdravotnej starostlivosti.
K námietke, že žalovaný nepostupoval v súlade s § 74 ods. 3 daňového poriadku, keď neoboznámil
žalobcu s obsahom stanoviska Ministerstva financií SR č. MF/004707/2020-726 zo dňa 08. 01. 2021
k žiadosti správcu dane č. 3200/2020 zo dňa 14. 12. 2020 vo veci dane za ubytovanie, žalovaný
uviedol že túto námietku považuje za právne irelevantnú. Podľa § 74 ods.3 daňového poriadku odvolací
orgán je oprávnený vykonávať v rámci odvolacieho konania dokazovanie, ak to považuje za potrebné.

Ak odvolací orgán vykonáva dokazovanie, je povinný pred vydaním rozhodnutia o odvolaní umožniť
účastníkovi konania oboznámiť sa s výsledkami vykonaného dokazovania. Stanovisko MF SR, na ktoré
poukázal žalovaný v žalobou napadnutom rozhodnutí nie je listinným dôkazom, ktorý získal žalovaný na
základe vykonávaného dokazovania, žalovaný preto nebol povinný oboznamovať žalobcu s obsahom
tohto stanoviska a neporušil teda ustanovenie § 74 ods. 3 daňového poriadku. Žalovaný naň poukázal

podporne - k veci naplnenia predmetu dane za ubytovanie v zmysle § 37 zákona o miestnych daniach
v spornom prípade.
Žalovaný taktiež poukazuje na rozsudok Najvyššieho správneho súdu ČR zo dňa 05. 11. 2009, č.j. 2 Afs
51/2009 - 85, v ktorom konajúci súd v právnej vete uviedol: „Pobytom za úplatu dle § 3 ods. 1 zákona
č. 565/1990 Zb., o místních poplatcích, je i pobyt fyzické osoby hrazené plně z prostředků veřejného

zdravotního pojištení v rámci komplexní lázeňské péče. Tato fyzická osoba je poplatníkem místního
poplatku za lázeňský nebo rekreační pobyt.“ Podľa žalovaného tieto závery sú vzhľadom na podobnú
právnu úpravu v ČR aplikovateľné aj v predmetnom prípade. Ak platí, že odplatným pobytom je aj pobyt
hradený plne z prostriedkov verejného zdravotného poistenia, platí, že odplatným pobytom je aj pobyt
hradený čiastočne z prostriedkov verejného zdravotného poistenia (pacienti v indikačnej skupine „A“).

Žalobca argumentoval v žalobe rozhodnutím Súdneho dvora EÚ, ktoré však súvisí s iným druhom
dane, a to s daňou z pridanej hodnoty. Vzhľadom na odlišnosť právnej úpravy a na skutočnosť, že v
ustanovení § 37 zákona o miestnych daniach zákonodarca vyslovene medzi ubytovacími zariadeniami
uvádza „ubytovacie zariadenia prírodných liečebných kúpeľov a kúpeľných liečební“, nemá uvedená
argumentácia žalobcu s prejednávanou vecou žiadny súvis. Uvedené platí rovnako vo vzťahu k

stanovisku MF SR ) zo dňa 09. 07. 2004, č. 10183/2004 - 73, na ktoré žalobca poukazuje na str. 7
správnej žaloby.
Žalobca ďalej argumentoval diskrimináciou fyzických osôb odplatne prechodne ubytovaných v
ubytovacích zariadeniach žalobcu v prípade, že by museli platiť daň za ubytovanie, oproti pacientom v
nemocniciach, ktorý neplatia daň za ubytovanie. Uvedenú námietku považoval žalovaný za irelevantnú,

keďže medzi pobytom v kúpeľných ubytovacích zariadeniach a na lôžku v nemocnici je diametrálny
rozdiel,atojednakvkomforteubytovania,jehocharaktereaúčele.Pobytvkúpeľnomzariadenínemožno
stotožňovať. To, že pobyt na lôžku v nemocnici a pobyt v kúpeľnom zariadení nie je rovnakej kvality je
zrejmý aj z § 38a ods. 1 zák. č. 577/2004 Z.z., v zmysle ktorého pacient za pobyt na lôžku v nemocnici
neodvádza žiadnu odplatu na rozdiel pobytu v kúpeľoch. Taktiež je potrebné poukázať na rozdielny účel

ubytovania, keďže nemocničné zariadenie poskytuje pobyt na lôžku za účelom poskytnutia zdravotnej
starostlivosti, zatiaľ čo žalobca ako plnohodnotný podnikateľský subjekt poskytuje ubytovanie v prvom
rade za účelom dosiahnutia zisku.
Pokiaľ žalobca spochybňuje priamu súvislosť záverov KS v Žiline č. k. 21S/125/2014-94 zo dňa 11.
02. 2015 v spojení s rozsudkom Najvyššieho súdu SR sp. zn. 8Sžf/36/2015 zo dňa 18. 02. 2016

s prejednávanou vecou, uvedenú námietku považoval žalovaný za nedôvodnú. Krajský súd v Žiline
v uvedenom rozsudku, ktorého predmetom bolo preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného a
správcu dane o vyrubení rozdielu dane za ubytovanie žalobcovi podľa zákona o miestnych daniach
za obdobie od 01.01.2012 do 31.12.2012 v sume 166 645, 00 Eur potvrdil, že od účinnosti zákona č.
268/2014 Z.z. (t .j. od 15.10.2014) vznikla prevádzkovateľovi kúpeľného zariadenia daňová povinnosť k

plateniu dane za ubytovanie i v postavení poskytovateľa kúpeľnej - zdravotnej starostlivosti.

5. Žalobca sa k vyjadreniu žalovaného vyjadril replikou zo dňa 27.11.2021. Zotrval na právnom názore,
že je potrebné pri posudzovaní ubytovania pri poskytovaní kúpeľnej (ústavnej zdravotnej) starostlivostivychádzať zo špeciálnej právnej úpravy, ktorou je zákon o zdravotnej starostlivosti a nie zo všeobecnej
právnej úpravy podľa Občianskeho zákonníka. Tento názor pri výklade zdravotnej starostlivosti zastáva
aj Ministerstvo financií SR (ako to vyplýva z predloženého stanovisko z roku 2004), ako aj autori

komentárovkzákonuozdravotnestarostlivostinapr.O..K.,arovnako ztakejtoaplikácieprávavychádza
aj Národné centrum zdravotníckych informácií (ďalej ako „NCZI“). Žalobca však namieta a nestotožňuje
sa s právnymi závermi žalovaného uvedenými na str. 9 jeho vyjadrenia, že „vzhľadom na citovanú
právnu úpravu (§38, §38a cit. zákona) tak pri fyzických osobách poistencoch - pacientoch v indikačnej
skupine „B“, ako aj v indikačnej skupine „A“ ide o odplatné prechodné ubytovanie.“ Nie je možné z

rozvedených úvah žalovaného zistiť, akým spôsobom dospel k takémuto záveru, že z ust. § 38, 38a
zák. č. 577/2004 Z. z. vyplýva, že ide pri týchto osobách o odplatné prechodné ubytovanie. Z obsahu
citovanýchustanovenívyplývajedineto,žejednotlivédefinovanéosobyzaradenédoindikačnýchskupín
prispievajú na zdravotnú starostlivosť vo výške a rozsahu uvedenom v tomto zákone, ale jednoznačne
nevyplýva, že ide o odplatu za prechodné ubytovanie v zmysle Občianskeho zákonníka. Aj pri rozbore
obsahu právneho vzťahu medzi žalobcom a fyzickou osobu - ubytovaným v zmysle § 754 a nasl.

OZ žalovaný podáva vzájomne protirečivú argumentáciu. Napr. na jednej strane tvrdí, že prechodné
ubytovanie vzniká na základe zmluvy o ubytovaní podľa § 754 ods.2 OZ, pričom objednávateľ je
povinný zaplatiť ubytovateľovi cenu v lehotách určených ubytovacími poriadkami, ale v závere svojich
argumentácií tvrdí, že ubytované fyzické osoby boli povinné uhrádzať odplatu za ubytovanie v zmysle
zákona č. 577/2004 Z. z. (posledný odsek na str. 10 jeho vyjadrenia) t.j. zákona upravujúceho súvislosti

s poskytnutím zdravotnej starostlivosti. Protirečivosť tejto argumentácie spočíva v tom, že žalovaný
stotožňuje odplatu za ubytovanie určenú ubytovacími poriadkami podľa § 754 OZ s úhradou, ktorú
pacienti ( fyzické osoby - prijímatelia zdravotníckej starostlivosti) platia v zmysle zákona č 577/2004 Z.
z. za stravovanie a za pobyt na lôžku . V žiadnom prípade nemožno stotožňovať odplaty rôzneho druhu
na základe odlišných právnych predpisov a tak ich generalizovať. Právny vzťah medzi pacientom a

žalobcom bol potvrdený podpísaním dohody o poskytnutí zdravotnej starostlivosti podľa § 12 ods.1 zák.
č. 576/2004 Z. z., čím sa zaviazal aj k dodržiavaniu liečebného poriadku, v ktorom je určený liečebný
režim. Liečebný režim je životosprávou osoby na podporu liečby, ktorú určuje ošetrujúci lekár ( § 2 ods.11
zák. č. 576/2004 Z. z.) Žalobca ako prevádzkovateľ zdravotníckych zariadení je právnymi predpismi
postavený na úroveň nemocnice (§7 ods.4 písm. a) zák. č. 578/2004 Z.z.). Vzhľadom na túto skutočnosť,

ak by sme pripustili výklad žalovaného, že pacienti - fyzické osoby, ktoré uhrádzali odplatu za ubytovanie
v zmysle zákona č. 577/2004 Z. z. v súvislosti s poskytnutím zdravotnej starostlivosti v zariadeniach
žalobcu, tak v takom prípade by musel správca dane vyberať daň za ubytovanie aj od pacientov v
nemocniciach. Všetkým osobám je notoricky známe, že osoby - pacienti v nemocniciach neplatia daň
za ubytovanie. Žalobca súhlasí so žalovaným, že ak je fyzická osoba ubytovaná v jeho zariadeniach

za účelom prechodného ubytovania na základe zmluvy o ubytovaní podľa § 754 a nasl. OZ, potom
je povinný od týchto osôb vyberať predmetnú daň a odvádzať, čo aj v skutočnosti robí a postupuje v
zmysle platného a účinného VZN. Žalovaný právo podať dupliku k replike žalobcu nevyužil.

6. Na pojednávaní dňa 03.04.2023 sa zúčastnila právna zástupkyňa žalobcu a poverená pracovníčka

žalovaného. Žalobca prostredníctvom právnej zástupkyne uviedol, že žalovaný vychádzal z
nesprávneho právneho posúdenia, keď zamietol a nevyhovel žiadosti na vrátenie preplatku z toho
dôvodu, že v zmysle novely zákona o miestnych daniach podľa § 37 predmetom dane za ubytovanie je
odplatné prechodné ubytovanie podľa § 754 - § 759 Občianskeho zákonníka, pričom sú vymenované
presné ubytovacie zariadenia, v ktorých toto ubytovanie malo prebiehať. Touto novelou nedošlo k

takej zmene zákona, že by nebolo možné, resp. že by musel poskytovateľ zdravotnej starostlivosti,
ktorými sú Slovenské kúpele, teda žalobca, platiť daň za ubytovanie aj za tých ľudí - pacientov, ktorým
bola poskytnutá kúpeľná liečba, pretože na jednej strane žalovaný síce tvrdí, že ide o prechodné
ubytovanie v zariadeniach kúpeľov, čiže v kúpeľnom zariadení a z toho dôvodu všetci, ktorí sú tam, bez
ohľadu na to, či im je poskytnutá zdravotná starostlivosť alebo nie, musia platiť daň z ubytovania. Na

jednej strane hovorí, že ubytovanie pacienta, ktorý sa podrobí kúpeľnej liečbe, sa spravuje zákonom o
zdravotnej starostlivosti, to znamená, že ak sa spravuje zákonom o zdravotnej starostlivosti, tak potom
správca dane nemôže od týchto ľudí vyberať daň z ubytovania, pretože to ubytovanie a stravovanie
je súčasťou poskytnutia zdravotnej starostlivosti v zmysle zákona o zdravotnej starostlivosti. Žalobca
poukázal na rozdielnosť vzťahov, ktoré sú poskytnuté podľa Občianskeho zákonníka, a vzťahov, ktoré

vznikajú na základe zákona o zdravotnej starostlivosti. Ide o dva úplne rozdielne právne vzťahy, ktoré
sa odlišujú nielen subjektmi práva, ale aj obsahom a povinnosťami práva a účelom tohto vzťahu,
čiže vôbec to nemožno stotožňovať. V Dohode o poskytnutí zdravotnej starostlivosti je obsiahnutá
aj tá skutočnosť, že v zmysle tohto zákona o zdravotnej starostlivosti je poskytnutie aj ubytovaniaa stravovania, súčasne spolu. To znamená, ak teda ubytovanie aj stravovanie sa poskytuje podľa
zákona o zdravotnej starostlivosti a nie podľa Občianskeho zákonníka § 754 a nasl., potom to znamená
jednoznačne, že nemôže podliehať dani z ubytovania takýto pobyt. Žalovaný poukazuje na rozsudok

Najvyššieho správneho súdu ČR zo dňa 05.11.2009 číslo 2Acs51/2009, ktorý je neaplikovateľný z toho
dôvodu, že vychádza z odlišnej formulácie právnej normy, než je platná norma v Slovenskej republike.
Ustanovenie § 3 ods. 1 zákona č. 565/1990 Zb. o místních poplatcích v platnom znení, z ktorého
vychádzal súd v Českej republike, ktorý rozhodoval za obdobie od januára do júna roku 2007 znelo
takto: „Poplatek za lázeňský nebo rekreační pobyt platí fyzické osoby, které přechodně a za úplatu

pobývají v lázeňských místech a v místech soustředěného turistického ruchu za účelem léčení nebo
rekreace, pokud tito osoby neprokáži jiní důvod svého pobytu“. V tomto smere poukázal na to, že
predmetom poplatku v tejto kauze bol kúpeľný a rekreačný pobyt, išlo teda o kúpeľný a rekreačný
poplatok, ale nie o daň za prechodné ubytovanie v ponímaní nášho právneho systému, teda ide o
dve rôzne kategórie a z tohto dôvodu nie je možné aplikovať na tento prípad. Na jednej strane sa
správca dane stotožňuje s tým, že v prípade poskytnutia kúpeľnej liečby je poskytnuté ubytovanie podľa

zákona o zdravotnej starostlivosti, ale na druhej strane poukazuje na to, že ak si to sám platí ten
pacient, aj keď využíva zdravotnú starostlivosť, tak že podlieha dani z ubytovania, žalobca odmieta
takýto výklad. Žalobca aj keď platil za všetky osoby, to neznamená, že uznáva, že musel platiť daň za
ubytovanie tak, ako to tvrdí žalovaný vo svojom vyjadrení, lebo žalobca v podstate nesprávne považoval
za daňovníkov dane za ubytovanie aj týchto ľudí a platby vyberal v úmysle plniť objektívne neexistujúcu

daňovú povinnosť. Ak je ubytovanie pre pacienta riešené na základe Dohody o poskytovaní zdravotnej
starostlivosti, tak súčasťou Dohody o poskytovaní zdravotnej starostlivosti je aj zdravotná dokumentácia
a keď je poskytnuté ubytovanie hotelové, čiže na základe Občianskeho zákonníka, tam nikto nemusí
žiadnu zdravotnú dokumentáciu vypisovať, tam nemusí podstúpiť vstupnú prehliadku, kým títo pacienti,
aj keď si sami platia- samoplatcovia, musia to isté absolvovať ako všetci ostatní pacienti, pretože sa

to riadi zákonom o zdravotnej starostlivosti. Poverená pracovníčka žalovaného zotrvala na písomných
stanoviskách, navrhla žalobu zamietnuť.

7. Krajský súd v Žiline ako správny súd na nariadenom pojednávaní podľa ust. § 107 ods. 1 písm.
a) SSP po oboznámení sa s obsahom súdneho spisu, administratívneho spisu správnych orgánov

oboch stupňov ako aj vyjadreniami účastníkov na pojednávaní, preskúmal v rozsahu uplatnených
žalobných bodov (§ 134 ods. 1 SSP) napadnuté rozhodnutie, prvostupňové rozhodnutie ako aj priebeh
administratívneho konania predchádzajúci ich vydaniu, vychádzajúc zo stavu existujúceho v čase
právoplatnosti rozhodnutia žalovaného (§ 135 ods. 1 SSP), rešpektujúc nastúpené účinky koncentrácie
rozsahu a dôvodov žaloby v zmysle úpravy § 183 SSP a dospel k záveru, že žaloba nie je dôvodná, a

preto ju zamietol podľa § 190 SSP z nasledujúcich dôvodov:

Relevantná právna úprava

8. Podľa § 3 ods. 1 zákona č. 563/2009 Z.z. o správe daní (daňový poriadok) a o zmene a doplnení
niektorých zákonov v znení ku dňu právoplatnosti napadnutého rozhodnutia - 20.05.2021 (ďalej len
„Daňový poriadok“) sa pri správe daní postupuje podľa všeobecne záväzných právnych predpisov,
chránia sa záujmy štátu a obcí a dbá sa pritom na zachovávanie práv a právom chránených záujmov
daňových subjektov a iných osôb.

9. Podľa § 2 písm. d) Daňového poriadku daňovým preplatkom je suma platby, ktorá prevyšuje splatnú
daň.

10. Podľa § 68 ods. 4 písm. c) Daňového poriadku daň je vyrubená zaplatením dane, pri ktorej nie je

povinnosť podať daňové priznanie.

11. Podľa § 79 ods. 2 Daňového poriadku k nemožno daňový preplatok použiť podľa odseku 1 alebo
uplatniť postup podľa odseku 9 alebo odseku 10, správca dane na žiadosť daňového subjektu preúčtuje
daňový preplatok na nesplatný preddavok na daň, inak daňový preplatok vráti v lehote do 30 dní od

doručenia žiadosti o jeho vrátenie, ak je väčší ako 5 eur; daňový preplatok na dani z príjmov a na
dani z motorových vozidiel za príslušné zdaňovacie obdobie sa vráti najskôr po uplynutí lehoty na
podanie daňového priznania podľa osobitných predpisov, 44) najneskôr však do 40 dní odo dňa vznikudaňového preplatku. Ak správca dane žiadosti o vrátenie preplatku vyhovie v plnom rozsahu, správca
dane rozhodnutie nevydáva.

12. Podľa § 37 zákona č. 582/2004 Z.z. o miestnych daniach a miestnom poplatku za komunálne
odpady a drobné stavebné odpady v znení účinnom od 15.10.2014 (ďalej len „zákon o miestnych
daniach“) predmetom dane za ubytovanie je odplatné prechodné ubytovanie podľa § 754 až 759
OZ v ubytovacom zariadení (ďalej len „zariadenie“), ktorým je hotel, motel, botel, hostel, penzión,
apartmánový dom, kúpeľný dom, liečebný dom, ubytovacie zariadenie prírodných liečebných kúpeľov

a kúpeľných liečební, turistická ubytovňa, chata, stavba na individuálnu rekreáciu, zrub, bungalov,
kemping, minikemp, táborisko, rodinný dom, byt v bytovom dome, v rodinnom dome alebo v stavbe
slúžiacej na viaceré účely.

13. Podľa § 38 zákona o miestnych daniach daňovníkom dane za ubytovanie je fyzická osoba, ktorá
sa v zariadení odplatne prechodne ubytuje.

14. Podľa § 39 zákona o miestnych daniach základ dane za ubytovanie je počet prenocovaní.

15. Podľa § 40 ods. 1 zákona o miestnych daniach sadzbu dane určí obec v eurách na osobu a
prenocovanie.

16. Podľa § 40 ods. 2 zákona o miestnych daniach obec môže všeobecne záväzným nariadením
ustanoviť rôznu sadzbu dane pre časti obce alebo pre jej jednotlivé katastrálne územia.

17. Podľa § 41 zákona o miestnych daniach platiteľom dane je prevádzkovateľ zariadenia, ktorý odplatné

prechodné ubytovanie poskytuje.

18. Podľa § 42 zákona o miestnych daniach miestne príslušnou je obec, na ktorej území sa zariadenie
nachádza.

19. Podľa § 43 zákona o miestnych daniach obec ustanoví všeobecne záväzným nariadením najmä
náležitosti a lehotu oznamovacej povinnosti platiteľa dane, sadzbu dane, rozsah a spôsob vedenia
preukaznej evidencie na účely dane, spôsob vyberania dane, náležitosti potvrdenia o zaplatení dane,
lehoty a spôsoby jej odvodu obci, prípadné oslobodenia od tejto dane alebo zníženia dane.

20. Správca dane v nadväznosti na splnomocňovacie ustanovenie § 43 zákona o miestnych daniach vo
všeobecne záväzných nariadeniach mesta Turčianske Teplice o miestnych daniach (ďalej „VZN“), a to
vo VZN č. 4/2012, účinnom od 01.01.2013 do 31.12.2015 (účinné i na rok 20015) a vo VZN č. 6/2015,
účinnom od 01.01.2016 do 31.12.2019 (účinné na rok 2016, 2017, 2018 a 2019) a vo VZN č. 6/2019,
účinnom od 01.01.2020 (účinné na rok 2020) ustanovil pre oblasť dane za ubytovanie v § 16 sadzbu

dane za ubytovanie, v § 17 spôsob vyberania a odvádzanie dane za ubytovanie a v § 18 oslobodenie
od dane za ubytovanie. Vo VZN č. 4/2012 a VZN č. 6/2015 ustanovil sadzbu dane v sume 1,00 euro za
osobu a prenocovanie a vo VZN č. 6/2019 sadzbu dane 1,50 eur za osobu a prenocovanie.

21.Podľa§98aods.4zákonaomiestnychdaniachaknemožnopoužiťneoznačenúplatbupodľaodseku

2 alebo postup podľa odseku 3, obec vráti na základe žiadosti neoznačenú platbu, daňový preplatok
miestnej dane a poplatku podľa § 2 ods. 1 a 2 alebo ich pomernú časť do 60 dní odo dňa doručenia
žiadosti.

22. Podľa § 102 zákona o miestnych daniach na správu daní a poplatku sa vzťahuje osobitný predpis,

ak tento zákon neustanovuje inak. Osobitným predpisom je daňový poriadok.

23. Podľa § 754 ods. 1 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení neskorších predpisov (ďalej
len „OZ“) zo zmluvy o ubytovaní vznikne objednávateľovi právo, aby mu ubytovateľ poskytol prechodné
ubytovanie na dohodnutú dobu alebo na dobu vyplývajúcu z účelu ubytovania v zariadení na to určenom

(hotely, nocľahárne, ubytovne a iné zariadenia).

24. Podľa § 754 ods. 2 OZ za ubytovanie a služby s ním spojené je objednávateľ povinný zaplatiť
ubytovateľovi cenu v lehotách určených ubytovacími poriadkami.25. Podľa § 755 OZ ubytovaný má právo užívať priestory, ktoré mu boli na ubytovanie vyhradené,
ako aj užívať spoločné priestory ubytovacieho zariadenia a používať služby, ktorých poskytovanie je s

ubytovaním spojené.

26. Podľa § 756 OZ ubytovateľ je povinný odovzdať ubytovanému priestory vyhradené mu na ubytovanie
v stave spôsobilom na riadne užívanie a zabezpečiť mu nerušený výkon jeho práv spojených s
ubytovaním.

27.Podľa§757OZubytovanýjepovinnýužívaťpriestoryvyhradenémunaubytovanieaplneniaspojené
s ubytovaním riadne; v týchto priestoroch nesmie ubytovaný bez súhlasu ubytovateľa vykonávať žiadne
podstatné zmeny.

28.Podľa§758OZozodpovednostiubytovateľazavecivnesenédoubytovacíchpriestorovubytovaným

alebo pre neho platia ustanovenia § 433 a 436.

29. Podľa § 759 ods. 1 OZ ubytovaný môže odstúpiť od zmluvy pred uplynutím dohodnutej doby;
ujmu vzniknutú ubytovateľovi predčasným zrušením ubytovania je ubytovaný povinný nahradiť, iba ak
nemohol ubytovateľ ujme zabrániť.

30. Podľa § 759 ods. 2 OZ ubytovateľ môže od zmluvy pred uplynutím dohodnutej doby odstúpiť, ak
ubytovaný v ubytovacom zariadení aj napriek výstrahe hrubo porušuje dobré mravy alebo inak hrubo
porušuje svoje povinnosti zo zmluvy.

31. Podľa § 50 ods. 1 OZ účastníci môžu uzavrieť zmluvu aj v prospech tretej osoby.

32. Podľa § 7 ods. 3 zákona č. 577/2004 Z.z. o rozsahu zdravotnej starostlivosti uhrádzanej na
základe verejného zdravotného poistenia a o úhradách za služby súvisiace s poskytovaním zdravotnej
starostlivosti (ďalej aj ako „zákon č. 577/2004“) choroby, pri ktorých sa kúpeľná starostlivosť plne

alebo čiastočne uhrádza na základe verejného zdravotného poistenia, indikačné podmienky a dĺžka
liečebného pobytu sú uvedené v Indikačnom zozname pre kúpeľnú starostlivosť, ktorý tvorí prílohu č. 6.

33. Podľa § 38 ods. 1 zákona č. 577/2004 Z.z. v znení účinnom od 01.01.2005 na základe verejného
zdravotného poistenia sa plne alebo čiastočne uhrádzajú služby súvisiace s poskytovaním zdravotnej

starostlivosti v rozsahu ustanovenom týmto zákonom.

34. Podľa § 38 ods. 3 písm. a) bod 2 zákona č. 577/2004 Z.z. v znení účinnom od 01.01.2006 ak sa
poistencovi poskytuje zdravotná starostlivosť plne uhrádzaná alebo čiastočne uhrádzaná na základe
verejného zdravotného poistenia, poistenec uhrádza, ak nie je oslobodený od úhrady podľa odseku

8, stravovanie a pobyt na lôžku počas poskytovania ústavnej starostlivosti za každý deň ústavnej
starostlivosti v liečebni a v prírodných liečebných kúpeľoch a v kúpeľných liečebniach bez ohľadu na
dĺžku ústavnej starostlivosti.

35. Podľa § 38 ods. 5 zákona č. 577/2004 Z.z. v znení účinnom od 01.01.2005 služby podľa odseku 3

sa uhrádzajú poskytovateľovi po ich poskytnutí v hotovosti; ak ide o služby súvisiace s poskytovaním
ústavnej starostlivosti, pri prepustení z ústavnej starostlivosti alebo do desiatich dní po prepustení z
ústavnej starostlivosti na účet poskytovateľa.

36. Podľa § 38a ods. 1 písm. a) bod 3. zákona č. 577/2004 Z.z. v znení účinnom od 01.01.2006

do 31.10.2017 výška úhrady poistenca za stravovanie a pobyt na lôžku počas poskytovania ústavnej
starostlivosti je najviac 1,5 % zo sumy životného minima na jednu plnoletú fyzickú osobu podľa
osobitného predpisu (ďalej len „suma životného minima”), za každý deň ústavnej starostlivosti v
prírodných liečebných kúpeľoch a v kúpeľných liečebniach pri indikáciách zaradených v skupine A podľa
§ 7 ods. 3 bez ohľadu na dĺžku ústavnej starostlivosti.

37. Podľa § 38a ods. 1 písm. b) zákona č. 577/2004 Z.z. v znení účinnom od 01.11.2017 pri poskytovaní
ústavnej zdravotnej starostlivosti plne uhrádzanej alebo čiastočne uhrádzanej na základe verejného
zdravotného poistenia je výška úhrady poistenca za služby podľa § 38 ods. 3 písm. a) za každý deň, akpoistenec nie je oslobodený od povinnosti úhrady podľa § 38 ods. 8 písm. a), 1,70 eura za stravovanie a
pobyt na lôžku počas poskytovania ústavnej zdravotnej starostlivosti v prírodných liečebných kúpeľoch
pri indikáciách zaradených v skupine A podľa § 7 ods. 3 bez ohľadu na dĺžku ústavnej zdravotnej

starostlivosti.

38. Podľa § 1 ods. 1 zákona č. 576/2004 Z. z. o zdravotnej starostlivosti (ďalej len „zákon č. 576/2004“)
tento zákon upravuje poskytovanie zdravotnej starostlivosti a služieb súvisiacich s poskytovaním
zdravotnej starostlivosti, práva a povinnosti fyzických osôb a právnických osôb pri poskytovaní

zdravotnej starostlivosti, postup pri úmrtí a výkon štátnej správy na úseku zdravotnej starostlivosti.

39. Podľa § 2 ods. 1 zákona č. 576/2004 Z.z. ak tento zákon neustanovuje inak, zdravotná starostlivosť
je súbor pracovných činností, ktoré vykonávajú zdravotnícki pracovníci, vrátane poskytovania liekov,
zdravotníckych pomôcok a dietetických potravín s cieľom predĺženia života fyzickej osoby (ďalej len
„osoba“),zvýšeniakvalityjejživotaazdravéhovývojabudúcichgenerácií;zdravotnástarostlivosťzahŕňa

prevenciu, dispenzarizáciu, diagnostiku, liečbu, biomedicínsky výskum, ošetrovateľskú starostlivosť a
pôrodnú asistenciu. Súčasťou poskytovania zdravotnej starostlivosti je aj preprava podľa § 14 ods.
1; pracovné činnosti pri preprave podľa prvej časti vety nemusia byť vykonávané zdravotníckymi
pracovníkmi. Zdravotnou starostlivosťou nie je poskytovanie osobitného liečebného režimu osobám v
detencii podľa osobitného predpisu.

40. Podľa § 12 ods. 1 zákona č. 576/2004 Z.z. právny vzťah, ktorého predmetom je poskytovanie
zdravotnej starostlivosti, vzniká na základe dohody o poskytovaní zdravotnej starostlivosti, ktorú osoba
uzatvorí s poskytovateľom, ak tento zákon neustanovuje inak (§ 6 ods. 9 cit. zákona).

41. Podľa § 13 zákona č. 576/2004 Z.z. služby súvisiace s poskytovaním zdravotnej starostlivosti sú
a) poskytovanie stravovania počas poskytovania ústavnej starostlivosti,
b) poskytovanie pobytu na lôžku počas poskytovania ústavnej starostlivosti,
c) spracúvanie údajov zistených pri poskytovaní zdravotnej starostlivosti v elektronickej forme na účely
zdravotného poistenia,

d) pobyt sprievodcu osoby v ústavnej starostlivosti,
e) vypracovanie lekárskeho posudku,
f) poskytnutie výpisu zo zdravotnej dokumentácie podľa § 24 ods. 4.

Posúdenie veci správnym súdom

42. Z obsahu administratívneho spisu mal správny súd za preukázané, že žalobca podal dňa 18.05.2020
správcovi dane Mestu Turčianske Teplice žiadosť o vrátenie daňového preplatku na dani za ubytovanie
za roky 2015 - 2020. Žiadosť odôvodnil tým, že ako poskytovateľ ústavnej zdravotnej starostlivosti
nebol povinný vyberať a odvádzať daň za ubytovanie podľa ustanovenia § 37 a nasledujúcich zákona

č. 582/2004 Z.z. o miestnych daniach a miestnom poplatku za komunálne odpady a drobné stavebné
odpady (ďalej len „zákon o miestnych daniach“), ani po novele zákona o miestnych daniach tohto
zákona, a to zákonom č. 268/2014 Z. z. účinného od 15.10.2014. Žalobca v žiadosti o vrátenie
preplatku uviedol, že touto novelou zákona došlo k špecifikácii ubytovacieho zariadenia, v ktorom sa
poskytuje odplatné prechodné ubytovanie podľa § 754 až 759 Občianskeho zákonníka na základe

zmluvy o ubytovaní, na základe ktorej objednávateľovi vznikne právo, aby mu poskytovateľ poskytol
prechodné ubytovanie na dohodnutú dobu alebo na dobu vyplývajúcu z účelu ubytovania v zariadení
na to určenom. Podľa žalobcu z ustanovení zákona o miestnych daniach nevyplynulo kúpeľom, ako
poskytovateľovi ústavnej zdravotnej starostlivosti v zmysle zákonov č. 576/2004 Z.z. a č. 538/2005 Z.z.,
povinnosť platiť daň za ubytovanie. Žalobca poukázal na to, že od účinnosti novely odvádzal daň za

ubytovanie za všetkých ubytovaných, teda za tých, ktorým bolo poskytnuté prechodné ubytovanie v
zmysle Občianskeho zákonníka a tiež za klientov, ktorým bola poskytovaná zdravotná starostlivosť.
Podľa žalobcu však za osoby, ktorým bola poskytovaná zdravotná starostlivosť nemal odvádzať daň
za ubytovanie, a tým mu vznikol preplatok. V žiadosti žalobca uviedol, že odo dňa 01.01.2015 do
31.03.2020 odviedol správcovi dane daň za ubytovanie v sume 1.125.515 Eur, avšak v zmysle zákona

o miestnych daniach v spojení s Všeobecne záväzným nariadením mesta Turčianske Teplice mala
byť správne odvedená daň len v sume 43.899,50 Eur, čím mu vznikol preplatok ku dňu 31. marca
2020 v sume 1.081.615,50 Eur, ktorý žiadal vrátiť v lehote do 60 dní odo dňa doručenia žiadosti
(žiadosť bola doručená dňa 18.05.2020), s poukazom na ustanovenie § 98a ods. 4 zákona o miestnychdaniach. Správca dane rozhodnutím č. 1671/2020 zo dňa 12.06.2020 nevyhovel žiadosti žalobcu o
vrátenie daňového preplatku na miestnej dani za ubytovanie za obdobie od 01.01.2015 do 31.03.2020
v sume 1.081.615,50 Eur. Žalobca sa proti rozhodnutiu správcu dane odvolal a v odvolaní, doručenom

správcovi dane dňa 27. júla. 2020 okrem uvedenia dôvodov, pre ktoré odvolanie podal, upravil
pôvodnú výšku deklarovaného preplatku v žiadosti o vrátenie preplatku zo sumy 1.081.615,50 Eur na
sumu 1.081.363,50 Eur. Finančné riaditeľstvo Slovenské republiky preskúmalo odvolaním napadnuté
rozhodnutie č. 1671/2020 zo dňa 12.06.2020, ktoré z dôvodu nedostatočného odôvodnenia rozhodnutím
č. 480940/2020 zo dňa 16.10 2020 zrušilo a vrátilo vec na ďalšie konanie a rozhodnutie. Správca

dane v ďalšom konaní vydal rozhodnutie č. 31/2021 zo dňa 05.01.2021, ktorým nevyhovel žiadosti
zo dňa 18.05.2020 o vrátenie daňového preplatku za obdobie od 01.01.2015 do 31.03.2020, ktorý
žalobca vyčíslil v konečnej sume 1.081.363,50 Eur. Proti rozhodnutiu správcu dane č. 31/2021 zo dňa
05.01.2021 podal žalobca odvolanie dňa 08.03.2021. Žalovaný preskúmal napadnuté rozhodnutie a
dospel k záveru, že správca dane nevyhovením predmetnej žiadosti o vrátenie preplatku postupoval v
súlade so zákonom. Žalovaný v odôvodnení napadnutého rozhodnutia sa stotožnil s názorom správcu

dane, že bol naplnený v zmysle § 37 zákona o miestnych daniach predmet dane za ubytovanie i v
prípade ubytovania fyzickej osoby, ktorej bola poskytnutá zdravotná (kúpeľná) starostlivosť, keďže i
v ich prípade išlo o odplatne prechodne ubytovanie podľa § 754 až § 759 Občianskeho zákonníka v
ubytovacom zariadení Slovenských liečebných kúpeľoch v Turčianske Teplice, a.s. Fyzická osoba, ktorej
bola poskytnutá zdravotná starostlivosť, je v zmysle § 38 zákona o miestnych daniach považovaná za

daňovníka, keďže bola v zariadeniach daňového subjektu odplatne prechodne ubytovaná.

43. Z podaní účastníkov konania vyplýva, že žalobca sa rozchádza s názorom žalovaného v právnom
posúdení, či existuje na strane žalobcu daňový preplatok na dani za ubytovanie alebo nie. Hlavnou
žalobnou námietkou bola teda námietka nesprávneho právneho posúdenia veci podľa § 191 ods. 1 písm.

c) SSP.

44. Pre danú vec je rozhodujúce právne posúdiť, či žalobca bol povinný za rozhodné obdobie vyberať a
odvádzať daň za ubytovanie ako poskytovateľ kúpeľnej (zdravotnej) starostlivosti od pacientov, a teda
vyberať daň za ubytovanie, ktoré tvorilo súčasť poskytovania zdravotnej starostlivosti v zmysle zákonov

o zdravotnej starostlivosti ako doplnkovej služby. V závislosti od zodpovedania tejto otázky bude zrejme,
či žalobcovi vznikol preplatok na dani za ubytovanie alebo nie a následne, či výška preplatku zodpovedá
uplatnenej výške 1.081.363,50 Eur.

45. Podľa správneho súdu v zmysle § 37 zákona o miestnych daniach bol naplnený predmet dane za

ubytovanie i v prípade ubytovania fyzickej osoby - poistenca v indikačnej skupina A alebo B, ktorej
bola poskytnutá zdravotná - kúpeľná starostlivosť z dôvodu, že i v takomto prípade išlo o odplatné
prechodné ubytovanie podľa § 754 až § 759 Občianskeho zákonníka v ubytovacom zariadení, ktoré
je citované v predmetnom ustanovení, a to v zariadeniach prírodných liečebných kúpeľov. Žalobca
je v zmysle § 41 zákona o miestnych daniach platiteľom dane za ubytovanie i v prípade ubytovania

fyzických osôb, ktorým bola poskytnutá zdravotná - kúpeľná starostlivosť, nakoľko je prevádzkovateľ
zariadení, v ktorých sa týmto osobám poskytlo odplatné prechodné ubytovanie. Podľa správneho súdu
ubytovanie pacienta bez ohľadu na indikačnú skupinu napĺňa pojmové znaky zmluvy o ubytovaní podľa
§ 754 a nasl. OZ. Správny súd sa v celom rozsahu stotožnil s argumentáciou žalovaného ohľadom
posúdenia ubytovania fyzických osôb - poistencov, ktorým bola poskytovaná kúpeľná starostlivosť, že

podstatným pre konštatovanie naplnenia hypotézy právnej normy § 37 zákona o miestnych daniach je
posúdiť splnenie jednotlivých podmienok hypotézy právnej normy § 37 zákona o miestnych daniach,
ktorými sú odplatnosť ubytovania, prechodnosť ubytovania, ubytovanie poskytované podľa § 754 až
759 Občianskeho zákonníka, ubytovanie poskytované v zariadení, ktoré je uvedené v § 37 zákona
o miestnych daniach, ku ktorým jednotlivým aspektom sa podobne vyjadril žalovaný v napadnutom

rozhodnutí ako aj vo vyjadrení k žalobe. Tvrdenie žalobcu, že by sa ubytovanie pacientov spravovalo
iba na základe zmluvy o poskytovaní zdravotnej starostlivosti podľa § 12 zákona č. 576/2004 Z.z.,
podľa správneho súdu nie je správne. To, že do právnych vzťahov medzi poistencami a prírodnými
liečebnými kúpeľmi vstupujú aj verejnoprávne normy - zákon č. 576/2004 Z.z., zákon č. 577/2004 Z.z.,
čo sa týka rozsahu a poskytovania zdravotnej starostlivosti, nevylučuje podľa správneho súdu, aby sa

pri poskytovaní ubytovacích služieb spojených s poskytovaním zdravotnej starostlivosti riadili parciálne
vzťahy medzi kúpeľmi a poistencom- ubytovaným Občianskym zákonníkom.46. Správny súd poukazuje v tomto smere na zmysel a účel zákona o miestnych daniach, konkrétne
dane za ubytovanie. Je v súlade so zmyslom a účelom tejto dane, aby jeho poplatníkmi boli aj tí, ktorí
sa ubytujú v zariadeniach prírodných liečebných kúpeľov na základe komplexnej kúpeľnej starostlivosti,

plne hradenej z prostriedkov verejného zdravotného poistenia. Nie je totiž dôvod také osoby z hľadiska
významu uvedenej dane v sústave miestnych daní žiadnym spôsobom uprednostňovať. Aj títo kúpeľní
hostia zaťažujú v rovnakej miere verejné vybavenie obce a spotrebovávajú primárne turistom určené
verejné statky a služby. Správny súd upriamuje pozornosť na to, že obec, na území ktorej sa nachádzajú
prírodne liečebné kúpele, na jednej strane má legitímny záujem na príjme od týchto ubytovaných osôb

do rozpočtu obce, na druhej strane formou oslobodenia od dane môže zohľadniť rôzne životné situácie
osôb (napr. deti, ZŤP).

47. Argumentáciu žalobcu o diskrimináciou fyzických osôb odplatne prechodne ubytovaných v
ubytovacích zariadeniach žalobcu v prípade, že by museli platiť daň za ubytovanie, oproti pacientom v
nemocniciach, ktorý neplatia daň za ubytovanie, vyhodnotil správny súd ako nedôvodnú. Predmetnom

dane za ubytovanie v zmysle § 37 zákona o miestnych daniach nie je poskytovanie ubytovania v
nemocnici.

48. Správny súd sa nestotožnil s názorom žalobcu, že nebol povinný za rozhodné obdobie vyberať
a odvádzať daň za ubytovanie, ako poskytovateľ kúpeľnej (zdravotnej starostlivosti). Žalovaný ako aj

správca dane postupovali v súlade so zákonom o miestnych daniach i Daňového poriadku, keď žiadosti
o vrátenie preplatku v zmysle § 79 ods. 2 Saňového poriadku nevyhoveli.

49. Námietku žalobcu, že nebol oboznámený so stanoviskom Ministerstva financií SR č.
MF/004707/2020-726 zo dňa 08.01.2021, vyhodnotil správny súd ako nedôvodnú. Stanoviská

Ministerstva financií SR sú metodické usmernenia, ktoré nie sú listinným dôkazom, ktoré by
žalovaný získal na základe vykonaného dokazovania, a preto nebol povinný žalovaný žalobcu s nim
oboznamovať. Rovnako poukaz na oslobodenie služieb súvisiacich s poskytnutou kúpeľnou liečbou od
DPH, vyhodnotil správny súd ako irelevantné. Jedná sa o samostatné dane, oslobodenie od platenia
jednej dane nezakladá oslobodenie od inej dane.

50. Správca dane i žalovaný náležite v súlade so zákonom dospeli k záveru, podľa ktorého žalobcovi
nevznikol nárok na vrátenie daňového preplatku na dani za ubytovanie za predmetné obdobie v sume
1.081.363,50 Eur. Správca dane a žalovaný svoje závery náležite, zrozumiteľne a dostatočne vo svojich
rozhodnutiach odôvodnili, ich postupy a závery sú zákonné a ich rozhodnutia sú preskúmateľné, nakoľko

uvádzajú všetky relevantné dôvody, ktoré boli základom prijatých rozhodnutí a správneho právneho
posúdenia veci, v nadväznosti na čo dôvody pre zrušenie uvedených rozhodnutí podľa § 191 ods. 1
písm. c), g) SSP dané neboli.

51. Žalobca nebol v konaní úspešný, preto mu správny súd náhradu trov konania nepriznal podľa § 167

ods. 1 SSP a contrario. Účastníkom úspešným v tomto konaní je žalovaný. Nebola však preukázaná
podmienka výnimočnosti, splnenie ktorej predpokladá priznanie náhrady trov konania žalovanému voči
žalobcovi, ak to možno spravodlivo požadovať, v nadväznosti na čo, správny súd ani žalovanému podľa
§ 168 SSP náhradu trov konania nepriznal.

52. Toto rozhodnutie senát Krajského súdu v Žiline prijal pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku je prípustná kasačná sťažnosť, ak to zákon pripúšťa (§ 439, §
440 SSP) v lehote 30 dní od doručenia rozhodnutia krajského súdu, prostredníctvom krajského súdu,
ktorý napadnuté rozhodnutie vydal. O kasačnej sťažnosti rozhoduje Najvyšší správny súd Slovenskej

republiky.

V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa § 57 SSP uviesť
a) označenie napadnutého rozhodnutia,
b) údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené,c) opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440
SSP sa podáva (ďalej len "sťažnostné body"),
d) návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh).

Sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné
podania sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Tieto povinnosti neplatia, ak
a) má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na
kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,

b) ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c) a d),
c) je žalovaným Centrum právnej pomoci.

Kasačnú sťažnosť možno urobiť písomne, a to v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe.
Podanie vo veci samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu
treba dodatočne doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného

predpisu; ak sa dodatočne nedoručí správnemu súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada.
Správny súd na dodatočné doručenie podania nevyzýva. K podaniu kolektívneho orgánu musí byť
pripojené rozhodnutie, ktorým príslušný kolektívny orgán vyslovil s podaním súhlas.

Podanie urobené v listinnej podobe treba predložiť v potrebnom počte rovnopisov s prílohami tak, aby

sa jeden rovnopis s prílohami mohol založiť do súdneho spisu a aby každý ďalší účastník konania dostal
jeden rovnopis s prílohami. Ak sa nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, správny súd vyhotoví
kópie podania na trovy toho, kto podanie urobil.