Uznesenie ,
Iná povaha rozhodnutia Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 23. august 2023

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 9Cdo/254/2021

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4213222045
Dátum vydania rozhodnutia: 23. 08. 2023

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Soňa Mesiarkinová
ECLI: ECLI:SK:NSSR:2023:4213222045.1

Uznesenie

Najvyšší súd Slovenskej republiky v spore žalobkyne B. I., narodená XX. W. XXXX, N. I. XXX, zastúpenej
Advokátskou kanceláriou JUDr. Roman BLAŽEK, s.r.o., Komárno, Pohraničná 4, proti žalovanej K. L.,
narodená XX. V. XXXX, N. I. XXX, zastúpenej advokátom Mgr. Jozefom Danczim, Komárno, Župná
1147, o zaplatenie 2 812,82 eura s príslušenstvom, vedenom na Okresnom súde Komárno pod sp. zn.
10C/390/2013, o dovolaní žalobkyne proti rozsudku Krajského súdu v Nitre zo 17. júna 2020 sp. zn.

5Co/134/2019, takto

r o z h o d o l :

Dovolanie o d m i e t a.

Žalovaná má nárok na náhradu trov dovolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Komárno (ďalej aj ,,okresný súd“ alebo ,,súd prvej inštancie“) rozsudkom z 21. februára

2019, č. k. 10C/390/2013 - 268 konanie v časti o uložení povinnosti žalovanej zaplatiť pôvodnému
žalobcovi 1/ (Y. Z., narodený X. W. XXXX, zomrelý XX. I. XXXX, počas dovolacieho konania, viď
uznesenie Okresného súdu Komárno z 8. júla 2021 č. k. 10C/390/2013 - 413) sumu 464,72 eura spolu s
úrokom z omeškania vo výške 8,75 % ročne zo sumy 464,72 eura od 29. novembra 2012 do zaplatenia
zastavil (I. výrok); konanie v časti o uložení povinnosti žalovanej zaplatiť žalobkyni sumu 798,10 eura
spolu s úrokom z omeškania vo výške 8,75 % ročne zo sumy 798,10 eura od 29. novembra 2012 do

zaplatenia zastavil (II. výrok); vo zvyšnej časti súd žalobu zamietol (III. výrok); súčasne rozhodol, že
žalovaná má voči pôvodne žalobcovi 1/ nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 % (IV. výrok) a
žalovaná má voči žalobkyni nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 % (V. výrok).
1.1. Okresný súd po vykonanom dokazovaní dospel k záveru, že žalobu na náhradu škody je potrebné
zamietnuť pre neunesenie dôkazného bremena a nepreukázanie splnenia predpokladov vzniku nároku
na náhradu škody, ako aj pre účinne vznesenú námietku uplynutia premlčacej doby. Po vykonanom

dokazovaní sa stotožnil s námietkou žalovanej, že hnuteľné veci, ktorých vydania sa žalobcovia
neúspešne domáhali a za ktorých nevydanie žiadajú náhradu titulom spôsobenej škody, neboli v
konaní jednoznačne identifikované tak, aby neboli zameniteľné s inými vecami rovnakého druhu. Keďže
ani predžalobná výzva žalobcov na vydanie hnuteľných vecí adresovaná žalovanej neobsahovala
ich presnú identifikáciu, nemožno prisvedčiť tvrdeniu žalobcov, že žalovaná porušila svoju právnu
povinnosť vydať žalobcom hnuteľné veci. Žalovaná túto povinnosť nemohla porušiť, keďže nebolo

jednoznačne špecifikované, ktoré veci má vydať. V tomto smere bolo potrebné poukázať na skutočnosť,
že aj samotné osvedčenie o dedičstve po nebohom S. Z. bolo v časti identifikácie požadovaných
hnuteľných vecí neurčité, keďže tieto veci neboli v osvedčení dostatočne identifikované. Keďže teda
nebolo jednoznačne špecifikované, ktoré hnuteľné veci bola žalovaná povinná vydať, neprichádzalo do
úvahy porušenie povinnosti vydať tieto presne nešpecifikované veci, pretože nebol splnený predpoklad
vznikuzodpovednostizaškodu,atoprotiprávnyúkonžalovanej.Navyše,ajvprípade,akbytietoveciboli

dostatočne identifikované, a teda žalovaná by vedela, ktoré veci má vydať, pričom by si svoju povinnosť
vydať predmetné veci dobrovoľne nesplnila, mal súd za to, že žalobcovia dostatočným spôsobomnepreukázali, že žalovaná je, resp. po smrti nebohého S. Z. bola držiteľom týchto hnuteľných vecí.
Žalobcom (pôvodným) sa ani napriek rozsiahlemu dokazovaniu nepodarilo jednoznačne preukázať,
že po smrti nebohého boli tieto hnuteľné veci u žalovanej. Výpovede strán sporu boli protichodné a

ani výsluchmi svedkov sa rozpory v skutkových tvrdeniach strán nepodarilo jednoznačne odstrániť.
K samotnej výške uplatnenej škody súd prvej inštancie uviedol, že v konaní žalobcovia dostatočným
spôsobom nepreukázali ani skutočnú výšku škody, pričom pri určení skutočnej výšky škody sa vychádza
z ceny veci v čase jej poškodenia, preto bolo potrebné v prvom rade vedieť, kedy mala údajná
škoda vzniknúť a následne bolo potrebné preukázať, aká bola cena poškodenej veci práve v čase jej

poškodenia. Pri určení výšky škody nie je postačujúce vychádzať z ceny veci v čase jej obstarania,
ani zo zhodných tvrdení žalobcov ako dedičov v dedičskom konaní a ani z vyjadrenia svedkov, pokiaľ
nie je preukázaná ich odborná spôsobilosť v tomto smere a pokiaľ žalovaná takto určenú výšku škody
namieta. Žalobcovia teda neuniesli dôkazné bremeno ani vo vzťahu k výške uplatneného nároku na
náhradu škody.
1.2. Súd prvej inštancie mal vykonaným dokazovaním dostatočne preukázanú len skutočnosť, že

žalovaná po smrti nebohého S. Z. neoprávnene vybrala z jeho osobného účtu sumu 200 eur. Keďže však
žalovaná v priebehu konania vzniesla námietku premlčania tohto žalobkyňou uplatneného nároku, súd
skúmal, či nárok žalobkyne na náhradu škody v tejto časti nie je premlčaný. V danej veci prvoinštančný
súd konštatoval, že k udalosti, z ktorej škoda vznikla, došlo 05. novembra 2009, kedy žalovaná
neoprávnene uskutočnila výber sumy 200 eur z osobného účtu nebohého S. Z.. Týmto dňom teda začala

plynúť objektívna premlčacia doba. Keďže súd uveril obrane žalovanej, že nevedela o tom, že po smrti
nebohého nemôže z jeho účtu vyberať finančné prostriedky a úmysel žalovanej spôsobiť žalobcom
škodu nebol v konaní preukázaný, mal súd za to, že v danej veci plynula trojročná objektívna premlčacia
doba, ktorá uplynula dňa 05. novembra 2012. Keďže žaloba bola na súd podaná až dňa 30. septembra
2013, bola podaná až po uplynutí trojročnej objektívnej premlčacej doby. S tvrdením zástupcu žalobcov,

že premlčacia doba nemohla plynúť od úmrtia brata žalobcov, ale začala plynúť až od právoplatnosti
osvedčenia o dedičstve, sa súd nestotožnil, keďže ustanovenie § 106 ods. 2 Občianskeho zákonníka
jednoznačne stanovuje, že pri práve na náhradu škody je pre začiatok plynutia objektívnej premlčacej
doby rozhodujúci deň, keď došlo k udalosti, z ktorej škoda vznikla. Súd mal za to, že týmto dňom nebol
deň úmrtia nebohého S. Z., ale deň, kedy žalovaná neoprávnene z účtu nebohého vybrala sumu 200

eur. Týmto dňom začala plynúť trojročná objektívna premlčacia doba, na ktorej priebeh nemal žiaden
vplyv čas ukončenia dedičského konania po nebohom.

2. Krajský súd v Nitre (ďalej aj ,,odvolací súd“) rozsudkom zo 17. júna 2020 sp. zn. 5Co/134/2019
rozsudok súdu prvej inštancie v časti výroku o zamietnutí žaloby o zaplatenie 200 eur s príslušenstvom

ako aj výroku o náhrade trov konania zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. V časti
týkajúcej sa výroku rozsudku o zamietnutí zvyšnej časti žaloby napadnutý rozsudok potvrdil.
2.1. Odvolací súd uviedol, že súd prvej inštancie správne s poukazom na § 420 Občianskeho zákonníka,
(ďalej len ,,OZ“) vyhodnotil predpoklady nároku na náhradu škody so záverom, že hnuteľné veci,
ktorých vydania sa pôvodní žalobcovia neúspešne domáhali a za ktorých nevydanie žiadali náhradu

titulom spôsobenej škody, neboli v konaní jednoznačne identifikované tak, aby neboli zameniteľné
s inými vecami rovnakého druhu. Keďže ani predžalobná výzva žalobcov na vydanie hnuteľných
vecí adresovaná žalovanej neobsahovala ich presnú identifikáciu, nebolo možné prisvedčiť tvrdeniu
žalobcov, že žalovaná porušila svoju právnu povinnosť vydať žalobcom hnuteľné veci. Žalovaná túto
povinnosť nemohla porušiť, keďže nebolo jednoznačne špecifikované, ktoré veci má vydať. Navyše súd

prvej inštancie správne poukázal aj na skutočnosť, že žalobcovia dostatočným spôsobom nepreukázali,
že žalovaná je resp. po smrti nebohého S. Z. bola držiteľom týchto hnuteľných vecí. Žalobcom sa ani
napriek rozsiahlemu dokazovaniu nepodarilo jednoznačne preukázať, že po smrti nebohého boli tieto
hnuteľné veci u žalovanej. Odvolací súd poukázal na súdom prvej inštancie vykonané dokazovanie,
najmä na ohliadku na mieste samom, kde sa nepodarilo odstrániť pochybnosti o existencii (väčšiny

vecí), totožnosti (identifikácii) vecí, za ktorých náhradu žalobcovia žiadali priznať náhradu škody.
Predpokladom priznania nároku na náhradu škody je existencia vzniku škody, protiprávnosť konania
(nekonania) konkrétneho škodcu a príčinná súvislosť medzi uvedenými predpokladmi. V tomto prípade,
nebolo možné hodnoverne ani len ustáliť, že ak vznikla škoda, v akej výške a to preto, že nebolo
identifikované bezpečne ani to, kedy malo nastať protiprávne konanie žalovanej. Uvedené súvisí aj s

otázkou identifikácie vecí, tak ako konštatoval prvoinštančný súd. Nemožno priznať nárok na náhradu
škodyžalobcovivočižalovanémunazákladetvrdenýchskutočností,žežiadapeňažnúnáhradunevedno
za aké (konkrétne) veci, ktoré nevedno, či vôbec mala v dispozícii žalovaná, a ak áno, či vôbec svojímkonaním „dopustila“ ich zničenie, stratu alebo neupotrebiteľnosť, alebo že s nimi naložil inak, v rozpore
s právom.
2.2. Pokiaľ išlo o potencionálne relevantný odvolací dôvod spočívajúci v tom, že pôvodní žalobcovia boli

v tomto spore slabšou stranou, odvolací súd konštatoval, že na účel posudzovania postavenia subjektov
konania, ktoré sú stranami sporu nebolo možné zistiť, že by strana bola „slabšou stranou“ tak ako to
vyjadruje prvý, druhý a tretí diel druhej hlavy Civilného sporového poriadku (ďalej len ,,CSP“) „spory s
ochranou slabšej strany“, kedy by bol súd povinný realizovať aj také úkony, ktoré pri klasickom sporovom
konaní dvoch rovnocenných strán neprichádzajú do úvahy. Žalobcovi síce v súvislosti s uvedenou

výčitkou postupu súdu zrejme mali v úmysle poukázať na problematiku tzv. informačného deficitu, ktorý
spočíval v ich prípade v nemožnosti identifikácie hnuteľných vecí, keďže prístup k veciam mala (podľa
tvrdení žalobcov) žalovaná. V tejto súvislosti odvolací súd poukázal na to, že dokazovaním (najmä
obhliadkou) sa ani súdu nepodarilo identifikovať totožnosť vecí, ktoré boli predmetom sporu. Azda iba
pokiaľ išlo 12 ks plechov, ktoré boli namontované na vedľajšej stavbe a ktoré súd vyhodnotil ako tie,
ktoré boli predmetom sporu, by prichádzali do úvahy v rámci možného ďalšieho vyhodnocovania (tie sa

podľa všetkého stali súčasťou vedľajších stavieb). Vo vzťahu k uvedenému ale odvolací súd zopakoval
záver prvoinštančného súdu o tom, že žalobcovia nepreukázali, že konania, vo vzťahu ku ktorému sa
žalobcovia domáhali náhrady škody, sa dopustila žalovaná, alebo že existuje jej zodpovednosť bez
ohľadu na to, kto mal škodu spôsobiť.
2.3. Pokiaľ išlo o časť odvolania týkajúce sa výberu finančnej čiastky 200 eur z osobného účtu nebohého

S. Z. (zomr. XXXX) žalovanou po jeho smrti, v tejto časti (vrátane príslušenstva a závislých výrokov o
náhrade trov konania) bolo potrebné napadnutý rozsudok podľa § 389 ods. 1 písm. b/ a c/ CSP zrušiť
a vec vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Odvolací súd konštatoval, že
právny záver prvoinštančného súdu (právne posúdenie) spočívajúci v tom, že v dôsledku vznesenej
námietky premlčania žalovanou nemohol priznať nárok žalobcov v tejto časti v dôsledku uplynutia

trojročnej objektívnej premlčacej doby v zmysle § 106 ods. 2 OZ bol predčasný (resp. nesprávny). K tejto
okolnosti prvoinštančný súd v odôvodnení napadnutého rozsudku neurobil dostatočné skutkové závery
a okolnosti premlčania nesprávne právne posúdil.
2.4. Podľa názoru odvolacieho súdu až právoplatnosťou osvedčenia o dedičstve (dňa 12. júla 2012)
nastalo medzi dedičmi dedičské vyporiadanie, ktoré autoritatívne stanovilo, čo z aktív existuje a kto z

neho nadobúda do vlastníctva. Ide síce o deklaratórne rozhodnutie, ale s tým, že konkrétne vyporiadanie
a modifikácia vlastníctva pri aktívach nastala až právoplatnosťou osvedčenia. Dovtedy bolo možné
hovoriť o spoločnom vlastníctve práv, vecí a iných majetkových hodnôt všetkými, ktorí mali dediť
(vzhľadom na charakter dedičského systému). Až od uvedeného momentu (právoplatnosť osvedčenia o
dedičstve) bolo možné vyhodnocovať bezpečnú vedomosť dotknutej osoby o tom, že jej bola spôsobená

škoda a prípadne v akej výške. Ide teda o nadobudnutie vedomosti osoby, ktorej mali podľa dedičského
vyporiadania peniaze patriť o osobe, ktorá zavinila, že tieto peniaze už vyplatené z účtu poručiteľa
byť nemôžu, a teda, že spôsobila škodu. Subjektívna premlčacia doba začala plynúť od právoplatnosti
osvedčenia o dedičstve a tak subjektívna ako aj objektívna premlčacia doba v čase podania žaloby
neuplynuli, preto nemôže byť nárok v tejto časti premlčaný.

3. Proti rozsudku krajského súdu do potvrdzujúcej časti výroku podala dovolanie žalobkyňa. Vytýkala
odvolaciemu súdu, že sa náležite nezaoberal obsahom rozsudku súdu prvej inštancie, ani obsahom
odvolania žalobcov. Konal tak v rozpore s ustanovením § 387 ods. 3 CSP, podľa ktorého odvolací
súd sa v odôvodnení musí zaoberať podstatnými vydareniami strán prednesenými v konaní na súde

prvej inštancie, pokiaľ sa s nimi nevysporiadal v odôvodnení rozhodnutia súd prvej inštancie. Vyjadrila
presvedčenie o tom, že vzhľadom na žalovanou spôsobenú dôkaznú núdzu žalobcov, súd na obranu
žalovanej nemal prihliadať a nelipnúť striktne na unesení dôkazného bremena žalobcami. Z tohto
hľadiska boli žalobcovia analogicky „slabšou stranou“, ktorý status im súd nedôvodné nepriznal.
Dôkaznú núdzu žalobcov žalovaná spôsobila jednak bezdôvodným popretím všetkých skutkových

tvrdení žalobcov, ako aj znemožnením žalobcom zúčastniť sa ohliadky na mieste samom. Tolerovanie
znemožnenia zo strany žalovanej a nezabezpečenie možnosti žalobcom zúčastniť sa ohliadky na mieste
samom, došlo zo strany súdu ku odňatiu práva žalobcom konať pred súdom a zároveň súd nesprávnym
procesným postupom znemožnil strane žalobcov, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej
miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, ako to má na mysli ustanovenie § 420 písm.

f / CSP. Ak ba sa žalobcovia mohli zúčastniť ohliadky na mieste samom, dôkazná situácia by bola v ich
prospech. Ohliadka na mieste samom bola v danej veci jedným z kľúčových dôkazov, ktorý by prispel ku
bližšej identifikácii predmetov, ktorý nedostatok súd žalobcom vytýkal. Žiadala rozsudok krajského ako
i okresného súdu v zamietajúcej časti zrušiť a vec vrátiť na ďalšie konanie.4. Žalovaná vo vyjadrení k dovolaniu navrhla dovolanie podľa § 448 CSP zamietnuť a priznať jej nárok
na náhradu trov dovolacieho konania v plnom rozsahu. Uviedla, že žalobcovia vo svojej argumentácii sa

nezaoberali faktom, že žalovaná nebola v čase vykonania obhliadky vlastníčkou nehnuteľností, ďalej,
že právny zástupca žalobcov sa zúčastnil na obhliadke a žiadnym spôsobom nenamietal skutočnosti
obhliadky. Žalobcovia neuniesli dôkazné bremeno v konaní.

5. Najvyšší súd ako súd dovolací (§ 35 CSP) po zistení, že dovolanie podala v stanovenej lehote (§

427 ods. 1 CSP) strana zastúpená v súlade so zákonom (§ 429 ods. 1 CSP), v ktorej neprospech bolo
napadnutérozhodnutievydané(§424CSP),beznariadeniapojednávania(§443CSP),dospelkzáveru,
že dovolanie žalobkyne nie je prípustné.

6. V zmysle § 419 CSP je proti rozhodnutiu odvolacieho súdu dovolanie prípustné, ak to zákon pripúšťa.
Rozhodnutia odvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie prípustné, sú vymenované v ustanoveniach

§ 420 a 421 ods. 1 CSP.

7. Z hľadiska ústavného aspektu treba rešpektovať právomoc najvyššieho súdu ústavne konformným
spôsobom vymedzovať si prípustnosť veci v konaní o dovolaní a vychádzať z toho, že v prvom rade
je vecou najvyššieho súdu určovať si koncepciu interpretácie prípustnosti mimoriadnych opravných

prostriedkov, a to za predpokladu, že táto nie je nepriateľská z hľadiska ochrany základných práv a
slobôd.

8. Dovolanie treba považovať za mimoriadny opravný prostriedok, ktorý má v systéme opravných
prostriedkov civilného sporového konania osobitné postavenie. Dovolanie nie je „ďalším odvolaním“ a

dovolací súd nesmie byť vnímaný (procesnými stranami, ani samotným dovolacím súdom) ako tretia
inštancia, v rámci konania ktorej by bolo možné preskúmať akékoľvek rozhodnutie odvolacieho súdu z
akýchkoľvek dôvodov a hľadísk.

9. O všetkých mimoriadnych opravných prostriedkoch platí, že narušenie princípu právnej istoty strán,

ktorých právna vec bola právoplatne skončená, musí byť vyvážené sprísnenými a jasne čitateľnými
podmienkami prípustnosti. Právnu úpravu dovolania, ktorá stanovuje podmienky, za ktorých môže
byť výnimočne prelomená záväznosť už právoplatného rozhodnutia, nemožno interpretovať bezbreho;
namieste je skôr zdržanlivý (uvážený) prístup.
Dovolací súd opakovane konštatuje aj v súlade so závermi ústavného súdu, že dovolacie konanie

má povahu typického „advokátskeho procesu“, a to nielen vzhľadom na znenie sporového poriadku.
Spracovaniu dovolania a celkovej kvalite zastupovania dovolateľa musí advokát, dovolateľ, ktorý má
vysokoškolské vzdelanie druhého stupňa, ale aj zamestnanec dovolateľa, ktorý je právnická osoba,
nevyhnutne venovať zvýšenú pozornosť. Dovolací proces je v porovnaní s predchádzajúcou právnou
úpravou podstatne rigoróznejší a odborne náročnejší. Z hľadiska posúdenia prípustnosti dovolania je

teda podstatné správne vymedzenie dovolacích dôvodov spôsobom upraveným v zákone (§ 431 až
§ 435 CSP), a to v nadväznosti na konkrétne, dovolaním napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu.
Pokiaľ nie sú splnené procesné podmienky dovolacieho konania a predpoklady prípustnosti dovolania,
nemožno dovolaním napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu podrobiť vecnému preskúmaniu v
dovolacom konaní.

10. Dovolateľka vyvodzovala prípustnosť podaného dovolania na základe ustanovenia § 420 písm. f/
CSP, v zmysle ktorého dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci
samej alebo ktorým sa konanie končí, ak súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby
uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý

proces.

11. Dovolateľka namietala, že procesným postupom odvolacieho súdu došlo k zásahu do jej práva na
spravodlivý súdny proces. Podstatou tohto práva je možnosť fyzických a právnických osôb domáhať
sa svojich práv na nestrannom súde a v konaní pred ním využívať všetky právne inštitúty a záruky

poskytované právnym poriadkom. Integrálnou súčasťou tohto práva je právo na relevantné, zákonu
zodpovedajúce konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky. Z práva na spravodlivý súdny
proces pre procesnú stranu nevyplýva jej právo na to, aby sa všeobecný súd stotožnil s jej právnymi
názormi a predstavami, preberal a riadil sa ňou predkladaným výkladom všeobecne záväznýchpredpisov, rozhodol v súlade s jej vôľou a požiadavkami (IV. ÚS 252/04, I. ÚS 50/04, I. ÚS 97/97, II.
ÚS 3/97 a II. ÚS 251/03).

12. Žalobkyňa v súvislosti s vadou § 420 písm. f/ CSP odvolaciemu súdu vytýkala neodôvodnenosť
jeho rozhodnutia. Mala za to, že odvolací súd sa nevysporiadal s podstatnými otázkami, podstatnými
námietkami a dôležitými skutočnosťami podstatnými pre rozhodnutie vo veci samej.

13. K tomuto dôvodu prípustnosti dovolania treba uviesť, že ustálená judikatúra Európskeho súdu

pre ľudské práva (ESĽP) uvádza, že súdy musia v rozsudkoch jasne a zrozumiteľne uviesť dôvody,
na ktorých založili svoje rozhodnutia, musia sa zaoberať najdôležitejšími argumentami vznesenými
stranami sporu (účastníkmi konania) a uviesť dôvody pre prijatie alebo odmietnutie týchto argumentov,
a že nedodržanie týchto požiadaviek je nezlučiteľné s ideou práva na spravodlivý proces (pozri napr.
Garcia Ruiz v. Španielsko, Vetrenko v. Moldavsko, Kraska v. Švajčiarsko).

14.Ajnajvyššísúdužvminulostivoviacerýchsvojichrozhodnutiach,právepodvplyvomjudikatúryESĽP
aústavnéhosúdu,zaujalstanovisko,žemedziprávastranycivilnéhoprocesu/účastníkamimosporového
konania na zabezpečenie spravodlivej ochrany jej práv a právom chránených záujmov patrí nepochybne
aj právo na spravodlivý proces a že za porušenie tohto práva treba považovať aj nedostatok riadneho a
vyčerpávajúceho odôvodnenia súdneho rozhodnutia. Povinnosť súdu rozhodnutie náležite odôvodniť je

totiž odrazom práva strany sporu/účastníka konania na dostatočné a presvedčivé odôvodnenie spôsobu
rozhodnutia súdu, ktorý sa zaoberá všetkými právne relevantnými dôvodmi uplatnenej žaloby, ako aj
špecifickými námietkami strany sporu/účastníka konania. Porušením uvedeného práva strany sporu/
účastníka konania na jednej strane a povinnosti súdu na strane druhej, sa strane sporu/účastníkovi
konania (okrem upretia práva dozvedieť sa o príčinách rozhodnutia práve zvoleným spôsobom) odníma

možnosť náležite skutkovo, aj právne argumentovať proti rozhodnutiu súdu v rámci využitia prípadných
riadnych alebo mimoriadnych opravných prostriedkov. Ak nedostatok riadneho odôvodnenia súdneho
rozhodnutia je porušením práva na spravodlivé súdne konanie, táto vada zakladá i prípustnosť dovolania
podľa § 420 písm. f/ CSP.
14.1. Ak dovolateľka v rámci dovolacieho dôvodu v zmysle § 420 písm. f/ CSP namietala nedostatočné

odôvodenie napadnutého rozsudku odvolacieho súdu, dovolací súd opakovane vyjadruje záver, že
odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom konaní nemusí odpovedať na každú námietku alebo
argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o
odvolaní alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov rozhodnutia, ktoré sa preskúmava v odvolacom
konaní (II. ÚS 78/05). Právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia neznamená, že súd musí dať

podrobnú odpoveď na každý argument účastníka konania (II. ÚS 76/07). O arbitrárnosti (svojvôli) pri
výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak
by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam
(m. m. I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 383/06). K zjavnej neodôvodnenosti (arbitrárnosti) rozhodnutí
všeobecných súdov sa vyjadril aj Ústavný súd Slovenskej republiky, keď uviedol, že je najčastejšie

daná rozporom súvislostí ich právnych argumentov a skutkových okolností prerokúvaných prípadov s
pravidlami formálnej logiky alebo absenciou jasných a zrozumiteľných odpovedí na všetky právne a
skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou
proti takému uplatneniu (IV. ÚS 115/03, III. ÚS 209/04). Uvedené nedostatky pritom musia dosahovať
mieru ústavnej relevancie, teda ich intenzita musí byť spôsobilá porušiť niektoré z práv uvedených v čl.

127 ods. 1 Ústavy. (II. ÚS 302/2019-44 z 20. februára 2020, ods. 17).

15. Obsah spisu v ničom neopodstatňuje tvrdenie dovolateľky, že rozhodnutie odvolacieho súdu nie
je dostatočne odôvodnené. Odvolací súd zrozumiteľným a jednoznačným spôsobom uviedol dôvody,
ktoré ho viedli k rozhodnutiu; pričom odôvodnenie napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu spĺňa

náležitosti riadneho odôvodnenia v zmysle § 393 ods. 2 CSP. Odvolací súd zhodnotil skutkový stav,
ktorý vyplynul z dokazovania, a pri svojom právnom závere, podrobne a presvedčivo odôvodnil, z čoho
vychádzal. Zároveň sa vysporiadal s podstatnými odvolacími námietkami.

16. Pokiaľ dovolateľka vyvodzovala porušenie jej práva na spravodlivý proces z dôvodu, že sa nemohla

zúčastniť vykonania jedného z dôkazov, ktoré nariadil súd, a to obhliadky hnuteľných vecí, dovolací
súd dáva do pozornosti, že zo zápisnice z vykonania obhliadky 23. apríla 2015 (č.l. 137 spisu) vyplýva,
že bola prítomná, ale najmä, potom, čo vlastníčka nehnuteľnosti W. L. nedovolila jej vstup do obydlia,
túto vykonali prítomná sudkyňa, jej asistentka, ktorá spísala zápisnicu o ohliadke, a právni zástupcoviasporových strán, ktorým bola zápisnica doručená (viď doklady o doručení z č.l. 137 spisu). Obsah
zápisnice v ďalšom konaní na súde prvej inštancie nikto nenamietal. Postupom súdu tak nemohlo
prísť k porušeniu práva žalobkyne na spravodlivý proces, nakoľko bola zastúpená v celom konaní

kvalifikovaným právnym zástupcom. Táto skutočnosť je podľa dovolacieho súdu relevantná i k námietke
žalobkyne o jej postavení „slabšej strany“ v spore, ktorá nemá oporu v ustanoveniach procesného
poriadku, ako správne uviedol i odvolací súd.

17. Dovolací súd pri posudzovaní dôvodnosti všeobecne namietaného porušenia procesných práv

dovolateľky nezistil také nedostatky v postupe odvolacieho súdu, ktoré by odôvodňovali záver, že jeho
výklad a záver boli svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené. Z obsahu preskúmavaného rozhodnutia
odvolacieho súdu nevyplýva taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych
predpisov, ktorá by bola popretím ich podstaty a zmyslu.

18.Zaprocesnúvadukonaniapodľa§420písm.f/CSPtaknemožnopovažovaťto,žesúdyneodôvodnili

svoje rozhodnutia podľa predstáv dovolateľky. Žalobkyňa preto neopodstatnene namietala existenciu
vady v zmysle § 420 písm. f/ CSP.

19. Na základe vyššie uvedeného dospel dovolací súd k záveru, že dovolanie žalobkyne nie je podľa §
420 písm. f/ CSP prípustné, a preto dovolací súd dovolanie žalobkyne ako neprípustné odmietol podľa

§ 447 písm. c/ CSP.

20. Najvyšší súd rozhodnutie o trovách dovolacieho konania neodôvodňuje (§ 451 ods. 3 veta druhá
CSP).

21. Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.