Rozsudok ,
Potvrdzujúce, Zmeňujúce Judgement was issued on Thursday, January 29, 2025

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 9Co/118/2023

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4219201229
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 01. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Andrea Szombathová Poláková

ECLI: ECLI:SK:KSNR:2025:4219201229.4

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Nitre v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Andrey Szombathovej-Polákovej

a členiek senátu Mgr. Ingrid Vallovej a JUDr. Kataríny Marčekovej, v spore žalobcu: A. B. C., nar. XX. XX.
XXXX, bytom B., D. XX, zastúpený advokátskou kanceláriou HKP Legal, s. r. o. so sídlom Bratislava,
Krížkova 9, IČO: 36 727 334 proti žalovanému: Obec Iža, so sídlom Iža, Ďatelinová 315, IČO: 00 306
487, zastúpená JUDr. Ing. Ivan Katona, PhD., LL.M.- advokátska kancelária, s. r. o., skrátene IKAK, s. r.
o.,sosídlomNovéZámky,G.Czuczora4,IČO:51816865,ozaplatenie4.862,54euraspríslušenstvom,
o odvolaniach žalobcu aj žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Komárno zo dňa 28. júna 2023
č. k. 10C/14/2019-1130 takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v jeho napadnutom vyhovujúcom výroku (I.) p o t v r d z u j e .

V napadnutom zamietajúcom výroku (II.) rozsudok súdu prvej inštancie m e n í tak, že žalovaný je
povinný zaplatiť žalobcovi sumu 942,09 eura spolu s úrokom z omeškania vo výške 5% ročne zo sumy
942,09 eura od 05. 06. 2019 do zaplatenia, do 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku. Vo zvyšnom
napadnutom zamietajúcom výroku rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .

Žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo.

Napadnutý výrok o trovách konania štátu (IV.) m e n í tak, že trovy konania štátu znáša štát.

o d ô v o d n e n i e :

1.1. Napadnutým rozsudkom (druhým v poradí) súd prvej inštancie rozhodol tak, že žalovanému
uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi náhradu škody vo výške 703,58 eura spolu s úrokom z omeškania vo
výške 5% ročne zo sumy 703,58 eura od 05. 06. 2019 do zaplatenia. Vo zvyšnej časti žalobu zamietol
a o trovách konania rozhodol tak, že žalovaný má proti žalobcovi nárok na náhradu trov konania vo
výške 72,46%. Súčasne rozhodol, že štát má proti žalovanému nárok na náhradu trov tlmočenia v plnom

rozsahu. Rozhodnutie po právnej stránke odôvodnil ustanoveniami § 415, § 420 ods. 1, § 11, § 13 ods. 1,
2, 3, § 444, § 447, § 449 ods. 1 Občianskeho zákonníka, § 9 ods. 1, 2 a § 9a ods. 1, 3 Cestného zákona,
§ 12 ods. 1, ods. 2, 3 písm. a/, b/, c/, ods. 4 až 6 Vyhlášky Federálneho ministerstva dopravy č. 35/1984
Zb., ktorou sa vykonáva zákon o pozemných komunikáciách (Cestný zákon), § 144, § 145 ods. 2 a § 146
ods. 1 CSP. Uviedol, že žalobca sa podanou žalobou domáhal, aby bol žalovaný zaviazaný zaplatiť mu
sumu 5.110,73 eura titulom náhrady škody a nemajetkovej ujmy. Dôvodil tým, že dňa 29. 03. 2017 v čase
približne o 20:15 hod. utrpel počas chôdze na dohodnuté stretnutie za zhoršenej viditeľnosti po chodníku

vo vlastníctve a správe Obce B., na E. ulici v blízkosti domu č. XXX úraz, ktorého následkom utrpel škodu
na zdraví, majetku a aj nemajetkovú ujmu. Príčinou úrazu bol pád do jamy na chodníku z betónových
kociek, z ktorých sa jedna kocka vo veľkosti cca 50x50x10 cm pod ním v dôsledku podmytia prepadla,
pričom žalobca spadol po driek do jamy hlbokej cca 1 meter. Žalovaný je vlastníkom a správcompredmetného chodníka a z toho dôvodu je povinný sa oň v zmysle § 9 zákona č. 135/1961 Zb. o
pozemných komunikáciách (Cestný zákon) náležite starať. Žalobca má za to, že správaním žalovaného
došlo k porušeniu jemu prislúchajúcich povinností a naplneniu obligatórnych znakov zodpovednosti

za škodu, keďže preukázateľne došlo k protiprávnemu konaniu spočívajúcemu v porušení právnej
povinnosti uloženej právnym predpisom (protiprávne konanie), žalobcovi preukázateľne následkom
porušenia povinností žalovaným vznikla škoda a medzi protiprávnym konaním a vznikom škody je
príčinná súvislosť (kauzálny nexus). Žalobca si žalobou uplatnil voči žalovanému nárok na náhradu za
bolesť vo výške 638,40 eura (t. j. 18,24 eura x 35 bodov), náhradu škody na veciach vo výške 104,79

eura, náhradu nákladov spojených s liečením vo výške 72,54 eura a náhradu straty na zárobku vo výške
1.295 eur. Žalobca ďalej podanou žalobou požadoval od žalovaného náhradu nemajetkovej ujmy vo
výške 3.000 eur ako finančné zadosťučinenie za spôsobenú ujmu.

1.2. Žalobca v priebehu konania vzal podanú žalobu späť v časti o zaplatenie sumy 248,19 eura, pričom
žalovaný s čiastočným späťvzatím žaloby súhlasil. Súd prvej inštancie konanie v časti o zaplatenie

sumy 248,19 eura spolu s úrokom z omeškania vo výške 5% ročne zo sumy 248,19 eura od 01.
04. 2019 do zaplatenia v zmysle § 145 ods. 2 CSP zastavil. Proti tomuto rozhodnutiu nebol podaný
opravný prostriedok a rozsudok v tejto časti nadobudol právoplatnosť 29. 04. 2021. Po vrátení sa spisu
z Krajského súdu v Nitre súd prvej inštancie uznesením z 05. 01. 2023 pripustil zmenu žaloby tak, že -
Žalovaný je povinný žalobcovi zaplatiť náhradu škody na zdraví a veciach vo výške 1.862,54 eura spolu

s 5% ročným úrokom z omeškania zo sumy 1.862,54 eura od 01. 04. 2019 do zaplatenia. Žalovaný je
povinný žalobcovi zaplatiť náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 3.000 eur spolu s 5% ročným úrokom
z omeškania zo sumy 3.000 eur od 01. 04. 2019 do zaplatenia. Žalovaný je povinný žalobcovi nahradiť
trovy súdneho konania vo výške 100%.

1.3. Súd prvej inštancie konštatoval, že v zmysle § 9 ods. 2 Cestného zákona závady v schodnosti
miestnych komunikácií určených pre chodcov alebo v schodnosti chodníkov sú bez prieťahov povinní
odstraňovať správcovia miestnych komunikácií. Vyhláška č. 35/1984 Zb. v § 12 ods. 5 definuje závady v
schodnostichodníkatak,žesútozávadyobdobnézávadámvzjazdnosti(§12ods.2vyhláškyč.35/1984
Zb.), ktorými sú najmä ojedinelé výtlky, výmole a hrbole v inak bezchybnom povrchu súvislého úseku

vozovky, nevhodne uložený udržiavací materiál a iné prekážky, ak sa na ne predpísaným spôsobom
neupozorňuje, pokiaľ tieto závady neumožňujú bezpečnú chôdzu ani pri zvýšenej opatrnosti chodcov.
Ustanovenie § 9a ods. 3 Cestného zákona upravuje zodpovednosť správcu miestnej komunikácie
za škody tak, že správca miestnej komunikácie zodpovedá za škodu, ktorej príčinou bola závada v
schodnosti miestnej komunikácie určenej pre chodcov alebo v schodnosti chodníkov okrem prípadu,

že preukáže, že nebolo v medziach možností túto závadu odstrániť ani na ňu predpísaným spôsobom
upozorniť. Predpokladmi zodpovednosti správcu komunikácie za škodu v zmysle § 9a ods. 3 Cestného
zákona teda sú:
1) závady v schodnosti na priechodoch pre chodcov, na miestnych komunikáciách a prejazdných
úsekoch ciest cez mestá a obce, miestnych komunikáciách určených výhradne pre chodcov a na

chodníkoch
2) vznik škody
3) príčinná súvislosť medzi závadami a vznikom škody.
Závada v schodnosti miestnej komunikácie zakladá objektívnu zodpovednosť správcu komunikácie.
Správca miestnej komunikácie však nezodpovedá za akúkoľvek škodu vzniknutú v súvislosti so závadou

v schodnosti, keďže zákon pripúšťa možnosť exkulpácie, ktorou sa správca miestnej komunikácie môže
vyviniť preukázaním liberačných dôvodov podľa § 9a ods. 3 Cestného zákona, teda, ak preukáže, že
nebolo v medziach jeho možností závadu odstrániť alebo na ňu predpísaným spôsobom upozorniť.

1.4. Medzi stranami nebolo sporné, že pozemok parc. reg. „C“ parc. č. 430/7 evidovaný na liste

vlastníctva č. XXXX pre katastrálne územie B., na ktorom sa úraz mal stať, je vo vlastníctve a
správe žalovaného. Sporným však bolo, či miesto, kde sa úraz mal stať, je alebo nie je chodníkom,
sporným bol spôsob, akým malo dôjsť k úrazu, skutočnosť, či žalovaný pri správe tohto svojho majetku
porušil svoje povinnosti alebo nie, a ak áno, či v dôsledku tohto porušenia došlo k vzniku škody a ak
áno, aká je jej výška. V konaní bolo (vychádzajúc aj z odôvodnenia rozhodnutia odvolacieho súdu)

ustálené, že miesto, kde sa úraz mal stať, je potrebné považovať za chodník. K tomuto záveru súd
dospel predovšetkým z vykonaných obrazovo-zvukových záznamov, z ktorých je zrejmé, že chodník v
danom mieste je tak, ako v mnohých iných miestach v obci, vytvorený z dvoch radov vedľa seba sa
nachádzajúcich betónových kociek, pričom toto miesto sa žiadnym spôsobom neodlišuje od mnohýchiných miest v obci Iža, ktoré žalovaný označuje ako chodník a ktoré sú rovnako tvorené dvomi radmi
betónových kociek. Uvedenému záveru nasvedčuje aj stanovisko Okresného dopravného inšpektorátu
Okresného riaditeľstva PZ v Komárne, ktorý počas kontroly chodníkov, vykonanej dňa 04. 01. 2018,

zistil, že chodníky sa nachádzajú na oboch stranách cesty, ako aj výpovede svedkov B. F. a G. C.,
ktorí vypovedali o chodníku nachádzajúcom sa v mieste, kde sa úraz mal stať. Pokiaľ žalovaný pri
preukazovaní neexistencie chodníka v mieste, kde sa mal úraz stať, poukazoval jednak na Technickú
evidenciu miestnych komunikácii, ktorú vedie a podľa ktorej sa chodník má nachádzať len na opačnej
strane cesty, a jednak na výpoveď svedka B. H., ktorý vypovedal, že na tej strane cesty, kde sa úraz

mal stať, bol kedysi chodník, ktorý sa však už nepoužíva a nie je evidovaný ako chodník, súd prvej
inštancie túto procesnú obranu žalovaného nepovažoval za relevantnú, keďže z predložených fotografií
a obrazovo-zvukových záznamov jednoznačne vyplýva, že miesto úrazu vykazuje rovnaké technické
znaky chodníka, ako aj v mnohých iných miestach na druhej strane cesty, ktoré už žalovaný označuje
ako chodník. Pokiaľ má žalovaný za to, že na tej strane cesty, kde sa úraz stal, nie je chodník, mal
urobiť opatrenia zabraňujúce tomu, aby sa toto miesto v skutočnosti ako chodník využívalo, a ak tak

neurobil, musel byť minimálne uzrozumený s tým, že toto miesto sa ako chodník využíva. Nemožno
totiž od chodcov využívajúcich chodníky v obci Iža rozumne (racionálne) očakávať, že budú schopní bez
ďalšieho rozlíšiť, či nimi využívané miesto na prechod má charakter chodníka alebo nie, ak na jednom
mieste sa technické dielo tvorené betónovými kockami má považovať za chodník, ale na inom mieste sa
rovnakétechnickédieloužnemápovažovaťzachodník,aktentorozdielniejepriuvedenýchtechnických

dielach (chodníkoch) žiadnym spôsobom vyznačený a má vyplývať len zo žalovaným vedenej evidencie
miestnych komunikácii, ktorá nie je bežným užívateľom chodníkov známa. Z uvedených dôvodov preto
súd prvej inštancie miesto, kde sa úraz mal stať, považoval za chodník.

1.5. Súd prvej inštancie ďalej uviedol, že sa musel v ďalšom vysporiadať s nekonzistentnosťou

skutkových tvrdení žalobcu ohľadom samotného nehodového deja. Žalobca pri podávaní oznámenia
na OO PZ Komárno dňa 29. 03. 2017 o 45 minút neskôr po nehode uviedol, že si nepamätá, či v
chodníku bola diera, alebo sa pod ním kocka prepadla. V žalobe a následne v ďalších podaniach, ako
aj vo výpovedi v rámci tohto konania, žalobca uvádzal, že sa pod ním prepadla betónová kocka o
rozmeroch 50 x 50 x 10 cm. V podaní z 07. 08. 2019 už uviedol, že padol do stredu diery o rozmeroch

cca 500 x 300 mm. V podaní z 24. 02. 2023, teda takmer po 6 rokoch od nehody predložil žalobca
súdu vyjadrenie, kde do najmenších detailov a podrobností opísal priebeh udalosti, kde poskytol súdu
tretiu verziu nehodového deja a to takú, že na mieste sa nachádzala polovica až 2/3 kocky, kde uvádza:
„aj keď mechanicky popraskanej na viacero fragmentov, ktoré sa síce stále nachádzali na svojom
pôvodnom mieste vedľa seba, ale už netvorili jeden celistvý celok a boli nesúdržné.“ Žalobca zároveň

ešte podrobnejšie opísal tieto 2/3 kocky tak, že: „ako tak ich pokope držala len spleť koreňov trávy a
bočný tlak susedných kociek na popraskané zvyšky inkriminovanej kocky. Zvyšok predstavoval dieru,
teda 1/3 až polovica pôvodnej kocky, čiže 50 x 30 cm“ Súd však uvádza, že 50 x 30 cm je väčšia časť
z plochy 50 x 50 cm. Žalobca ďalej uviedol: „svojimi oboma končatinami dopadol na zvyšky pôvodnej
kocky a aj na čierny fľak (predtým označený ako diera a ako zvyšná tretina až polovica pôvodnej kocky)

zanesený zeminou zamestnancami obce“ žalobca ďalej uviedol: „pod vplyvom gravitácie sa v tichosti
prepadolavlastnýmtelom(bruchomachrbtom)strholzvyškybetónovejkocky,ktorésatamnachádzalia
ktoré ostali pridržané blatom a koreňovou sústavou hustej trávy“. Na ďalšom mieste rovnakého podania
uvádza, že zvyšné časti kocky strhol nohami, sedacími svalmi a driekom pri dopade do otvoru. Žalobca
ďalej pokračoval v podrobnejšej charakteristike čierneho fľaku takto: „tento nepozostával z udusanej

(sic!) zeminy, ale išlo vlastne o hlinou a trávou sčasti prekryté ústie obrovskej tmavej podzemnej dutiny“.
Súd s touto nekonzistentnosťou konfrontoval žalobcu na pojednávaní dňa 29. 05. 2023, kde žalobca
súdu uviedol, že nebol po nehode policajtami vypočutý, podrobný opis nehody zo strany žalobcu si
vyžiadala situácia, a keďže je archeológom, preto poskytol natoľko podrobný popis. Žalobca pristúpil k
súdu spolu so svojimi náčrtmi betónovej kocky a uviedol, že sa prepadol pod popraskanou betónovou

kockou, v ktorej v strede bol čierny fľak, ktorý nevedel identifikovať a toto bola aj spomínaná diera. Išlo o
nepravidelný útvar, ktorý rozhodne nebol väčší ako polovica pôvodnej kocky, ale vo svojom najdlhšom a
najširšom rozmere mal 50 x 30 cm. Dôvod, pre ktorý sa na daný úsek chodníka nesťažoval, bolo, že sa
po tomto úseku nikdy nepohyboval. V strede predmetnej betónovej kocky sa mu javilo, že sa nachádzala
zeminou vyplnená diera. Zároveň žalobca, svedok F. a svedkyňa C. vypovedali, že videli v jame časti

betónovej kocky. Vo vyšetrovacom spise však na č. l. 11 sa nachádza úradný záznam podpísaný oboma
príslušníkmi OO PZ Komárno, ktorí v ňom uviedli, že prepadnutá časť chodníka sa nenachádzala v jame
ani v jej okolí a nebolo spozorované, kde by sa táto chýbajúca časť chodníka mohla nachádzať. Rovnakí
príslušníci OO PZ Komárno, ktorí neskôr v konaní vypovedali ako svedkovia, však už tieto okolnostisúdu nepotvrdili. Súd sa stotožnil s právnym názorom prvoinštančného súdu, a síce, že žalobca by mal
byť schopný minimálne jednoznačne uviesť skutkové tvrdenia o priebehu nehodového deja, avšak v
tomto konkrétnom prípade vec vyhodnotil tak, že právne nie je relevantné, či sa pod žalobcom prepadla

väčšia alebo menšia časť kocky, respektíve jej pozostatok zmiešaný s trávou a hlinou, pretože následok
v podobe jeho úrazu a škody by nastal bez ohľadu na vyriešenie tejto skutkovej otázky.

1.6. Súd prvej inštancie uviedol, že v prejednávanej veci nebolo zo strany žalovaného žiadnym
spôsobompreukázané,žebynazávaduvschodnostichodníkaupozornilpredpísanýmspôsobom(alebo

aspoň akýmkoľvek iným spôsobom), a rovnako nepreukázal, že nebolo v jeho medziach tieto závady
odstrániť. Čo sa týka príčinnej súvislosti, súd mal z výpovede žalobcu, ako aj svedkov, preukázané, že
ku škodovej udalosti - pádu do chodníka došlo. Čo sa týka protiprávneho konania žalovaného, súd bol
názoru, že v čase rozhodovania prvoinštančného súdu prvým rozsudkom nebolo preukázané, v akom
stave sa nachádzala tá konkrétna časť chodníka, na ktorej k nehode došlo, tesne pred touto nehodou.
Vykonaným dokazovaním však bolo ustálené, že diera v chodníku sa v čase nehody nachádzala, pričom

takto vypovedali svedok F., privolaní policajti, ako aj lekárka. Všetci vypovedali, že chodník nebol v
dobrom stave už len preto, že bol nepokosený, vysoká tráva prerastala do značnej výšky pomedzi časti
chodníka a zároveň jednotlivé betónové kocky boli krivé tak, že jedna vytŕčala ponad druhú a opačne, z
čoho sa zdá, že na predmetnom mieste existovalo aj riziko zakopnutia o niektorú z betónových kociek.
Tieto výpovede podporuje mnoho fotografií predložených dospisu, aj keď boli vyhotovené po predmetnej

nehode v kratšom alebo dlhšom časovom intervale, a v širšom kontexte aj ponosy obyvateľov obce
na schodnosť chodníkov vo všeobecnosti. Je pritom nutné uviesť, že žalovaná obec sama dlhodobo
nepovažovala predmetný úsek za chodník, z čoho implicitne vyplýva, že údržba tohto úseku nebola
realizovaná rovnako ako údržba chodníkov, kde zákon predpokladá zabezpečenie ich schodnosti.
Napokon, žalovanému sa ani predvolanými svedkami nepodarilo podľa názoru súdu preukázať, že by

sa o predmetný úsek chodníka pravidelne a riadne staral tak, aby mohol následne zistiť a upozorniť
na závady v jeho schodnosti. Svedkovia ako zamestnanci žalovaného sa najmä nevedeli vyjadriť k
predmetnému úseku chodníka, kde došlo k nehode. Okrem toho, sám starosta obce, ako zástupca
žalovaného vypovedal, že nemali žiadnu vedomosť o akomkoľvek probléme na tomto úseku chodníka.
Uviedol ďalej, že tuje na tomto mieste vysadené neboli. Na tomto úseku chodníka od domu č. 197 až po

budovu pošty sa síce nachádzajú okrasné dreviny a kríky, on však na ich výsadbu súhlas nevydal. Tento
úsek však monitorujú. Predmetné dreviny nepovažovali za potrebné odstrániť, pretože ľudia túto časť
nepovažujúzachodník.Evidenciuvyužívaniatohtochodníkaneevidujú.Danýúsekakochodníknevedú.
Nedáva mu logiku, aby sa kvôli tujám tadiaľ chodilo. Verejné priestranstvá čistia podľa ich možností.
Žalobca fotografiami preukázal, že na chodníku sa nachádzajú dreviny, ktoré zasahujú do chodníka.

Aj vzhľadom na výpoveď zástupcu žalovaného je potom ťažko akceptovať tézu, že o predmetný úsek
chodníka prebieha riadna starostlivosť a údržba, ako o chodník a žalovaný ani pri dodržaní zákona
nemohol závadu v schodnosti chodníka predvídať. Pokiaľ súd zistil, že jednou z hlavných príčin vzniku
škody je závada v schodnosti chodníka v mieste pádu žalobcu v zmysle ustanovenia § 12 ods. 5
vyhl. č. 35/1984 Zb., ktorou sa vykonáva Cestný zákon, bola daná objektívna zodpovednosť správcu

komunikácie za uplatňovanú škodu podľa osobitného ustanovenia § 9a ods. 3 Cestného zákona.

1.7. Vzhľadom na to, že súd prvej inštancie vzhliadol zodpovednosť žalovaného za nehodu žalobcu,
pristúpil k posudzovaniu jednotlivých nárokov žalobcu, pričom zistil, že žaloba je čiastočne dôvodná, a
to v rozsahu náhrady za bolesť vo výške 638,40 eura v zmysle bodového ohodnotenia MUDr. Gustáva

Škodáčka z 26. 02. 2019, pričom mal za to, že príčinná súvislosť v tomto prípade bola preukázaná
s určitosťou, a to najmä poukazom na výpovede svedkov, privolaných policajtov, ako aj privolanej lekárky
a s poukazom na listinný dôkaz - lekársku správu z 29. 03. 2017. Žaloba je rovnako dôvodná v časti
náhrady nákladov za farmakologickú liečbu a úhrad za poskytnutie zdravotnej starostlivosti vo výške
43,19 eura s poukazom na pokladničné bloky, lekársku správu a indikáciu liečby zakúpenými liekmi a

na príjmový pokladničný doklad v spise. Okrem toho, uplatnené položky sú nesporné. Napokon mal
súd za to, že žaloba je dôvodná aj v časti náhrady cestovných nákladov spojených s návštevou lekára
a rehabilitácie v Komárne vo výške 21,99 eura, vychádzajúc z rozpisu ciest, pričom žalobca predložil
súdu priemerné ceny PHM, ako aj technický preukaz vozidla. V tejto časti nároku mal súd rovnako za
to, že nebol žalovaným rozporovaný, okrem jednej cesty žalobcu, a to hneď prvej 29. 03. 2017 z Iže do

Komárna,kedyžalobcuviezladonemocniceprivolanásanitka,sktorouargumentáciousasúdstotožnila
náhradu žalobcovi za túto cestu nepriznal. Súd rovnako nepriznal žalobcovi nárok na náhradu nákladov
za poštovné spojených s oznamovaním poistnej udalosti, pretože takýto nárok žalobca súdu žiadnym
dôkazom v spise nepreukázal.1.8. Čo sa týka náhrady škody na veciach vo výške 104,79 eura, žalobca svojimi nárokmi v plnej
výške kúpnej ceny predmetných vecí neprihliadol na amortizáciu a svoj nárok tým pádom nepreukázal. Z

pokladničných blokov je zrejmé, že veci, okrem opasku, boli vo vlastníctve žalobcu po nie zanedbateľne
dlhý čas, pričom tieto, ako každá vec, podliehajú opotrebeniu a ich hodnota sa časom znižuje. Čo sa
týka opasku, z fotografie vyplýva, že z pracky je odštiepená iba malá časť kovu, čo neznehodnocuje
opasok v celej jeho hodnote, preto ani tento nárok žalobca nepreukázal.

1.9. Čo sa týka náhrady straty na zárobku, súd tento nárok žalobcovi nepriznal. Stratou na zárobku
sa neodškodňuje samotná skutočnosť, že zásahom do života došlo k strate alebo zníženiu pracovnej
spôsobilosti. Predpokladom priznania náhrady je to, že v dôsledku straty alebo zníženia pracovnej
spôsobilosti prichádza poškodený sčasti alebo celkom o zárobok, ktorý by dosiahol, ak by nedošlo k
poškodeniu zdravia (Rc 64/2003). Ak sa po skončení pracovnej neschopnosti poškodený zamestnal,
stratou na zárobku bude pokles zárobku. Súdna prax spresnila, že z hľadiska príčinnej súvislosti

je nárok na náhradu straty na zárobku daný len vtedy, ak poškodený nie je schopný pre svoje
zdravotné postihnutie (za ktoré škodca zodpovedá) vykonávať doterajšiu prácu (prácu rovnakého druhu)
a dosahovať tak zárobok, ktorý predtým mal, prípadne keby bol uznaný invalidným alebo čiastočne
invalidným (Rc 64/2003). Žiaden z týchto predpokladov však žalobca súdu nepreukázal a de facto ani
skutkovo netvrdil.

1.10. Súd prvej inštancie ďalej vo vzťahu k uplatnenej nemajetkovej ujme konštatoval, že základnou
podmienkou pre priznanie zadosťučinenia v peniazoch (tzv. materiálna satisfakcia) je existencia
okolnosti dokladujúcich, že v konkrétnom prípade je morálne zadosťučinenie nepostačujúce z hľadiska
intenzity, trvania a rozsahu nepriaznivých následkov vzniknutých na strane žalobcu, vzhľadom na jeho

postavenie v rodine a spoločnosti. Občiansky zákonník garantuje fyzickej osobe právo na úhradu
nemajetkovej ujmy v peniazoch najmä, ak bola v značnej miere znížená dôstojnosť alebo vážnosť
fyzickej osoby v spoločnosti. Primeranosť, ktorá je pojmovým znakom zadosťučinenia, sa vzťahuje
nielen na výšku poskytnutého zadosťučinenia, ale aj na jeho zvolenú formu a rozsah. Podľa ustálenej
rozhodovacej praxe všeobecných súdov je objektívnym kritériom posúdenia dôvodnosti priznania

náhradynemajetkovejujmyvpeniazochzistenie,čibyzakonkrétnejsituácie,zaktorejkneoprávnenému
zásahu do osobnosti fyzickej osoby došlo, vzniknutú nemajetkovú ujmu, vzhľadom na jej intenzitu,
rozsah a trvanie ako závažnú pociťoval každý nachádzajúci sa na mieste a v postavení postihnutej
fyzickej osoby. Súd prvej inštancie dospel k záveru, že nárok na náhradu nemajetkovej ujmy nie je
dôvodný, žalobcovi nebola v značnej miere znížená dôstojnosť alebo vážnosť v spoločnosti, a to ani

v rovine zásahu do jeho cti alebo dobrého mena a ani v rovine fyzického utrpenia, ktorého intenzita
v žiadnom prípade nemôže odôvodňovať náhradu nemajetkovej ujmy. Zásah do práv žalobcu nebol
objektívne spôsobilý takúto ujmu spôsobiť, pretože následok, ktorý v prejednávanom prípade nastal, je v
spoločnosti v zásade bežným javom. Je preto spravodlivé nahradiť vzniknutú škodu a oprávnené nároky,
ale nie je spravodlivé požadovať neprimerane vysoké peňažné čiastky v rámci nedôvodne nárokovanej

ujmy. Aj zástupca žalobcu má možnosť oboznámiť sa s rozhodnutiami slovenských súdov, týkajúcich sa
náhradynemajetkovejujmy,vrámciktorýchsaodškodňujúibatienajzávažnejšienásledkyprotiprávnych
skutkov, tzn. smrť alebo doživotné ťažké zdravotné postihnutie alebo ťažkosti. Iba v prípade ťažkej ujmy
na zdraví, kedy bolo dotknuté právo na súkromný a rodinný život, predstavuje pre postihnutú osobu
závažnú ujmu na jej osobnosti. Aby prišlo k naplneniu predpokladov stanovených v § 13 ods. 2, 3

Občianskeho zákonníka je nevyhnutné, aby v konkrétnom prípade došlo k neoprávnenému zásahu do
chráneného osobnostného práva, ďalej, že u postihnutej fyzickej osoby došlo k vzniku nemajetkovej
ujmy v značnej miere, a že medzi neoprávneným zásahom do chráneného osobnostného práva a
nemajetkovou ujmou vzniknutou u postihnutej osoby v značnej miere existuje príčinná súvislosť.

1.11. Čo sa týka úrokov z omeškania, súd tieto priznal žalobcovi od 05. 06. 2019, nie dňom podania
žaloby, pretože žaloba bola doručená žalovanému 04. 06. 2019 a od nasledujúceho dňa sa dostal do
omeškania. Nie je preukázané, že by si žalobca svoje nároky uplatnil u žalovaného aj predtým. Vo
zvyšnej časti úrokov z omeškania súd žalobu zamietol. O nároku na náhradu trov konania súd rozhodol
podľa § 255 ods. 1 a 2 CSP, podľa pomeru úspechu strán v spore. Súd mal za to, že žalobca bol úspešný

v pomere 13,77% a žalovaný bol úspešný v pomere 86,23%. Súd preto žalovanému voči žalobcovi
priznal nárok na náhradu trov konania v rozsahu 72,46%. Súd zároveň rozhodol o tom, že štát má proti
žalovanému nárok na náhradu trov tlmočenia dňa 21. 06. 2023 v plnom rozsahu, pretože išlo o tlmočenie
výpovedí svedkov, ktorých výsluch navrhol vykonať žalovaný. Súd žalovaného zároveň nepreddavkovalna možné výdavky spojené s výsluchom svedkov, avšak zabezpečil tlmočníka na pojednávanie, keďže
predvolaní svedkovia neovládali slovenský jazyk tak, aby v ňom mohli vypovedať. Vychádzal pritom zo
zásady, že štátu nemôžu vzniknúť trovy okrem prípadu, že tlmočenie je potrebné zabezpečiť sporovej

strane, ktorá má právo, aby sa pojednávalo v jej materinskom jazyku. Z tohto dôvodu mal súd za to, že
trovy tlmočenia má znášať sporová strana, ktorá navrhla vypočuť svedkov, ktorí tlmočenie potrebovali.
Keďže súd nahradí tlmočníkovi jeho odmenu a hotové výdavky, má proti žalovanému nárok na náhradu
týchto trov.

2. Proti tomuto rozsudku, v rozsahu jeho výrokov II. a III., podal žalobca v zákonnej lehote odvolanie,
namietajúc, že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci,
súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a súd
prvej inštancie nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace
procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Čo sa týka náhrady
škody na veciach vo výške 104,79 eura, je presvedčený, že záver súdu prvej inštancie o tom, že

bol povinný preukázať výšku amortizácie, je nesprávny, nakoľko podľa jeho názoru stačí preukázať
nadobúdaciu hodnotu poškodených vecí, ktoré boli v čase bezprostredne predchádzajúcom nehode
v bezchybnom stave. Pri veciach tohto druhu je možná (resp. účelná/efektívna) naturálna reštitúcia
(uvedenie do predošlého stavu) výlučne zakúpením novej veci, nakoľko oprava vecí by prevyšovala
ich hodnotu. Ak nie je možné uvedenie veci do pôvodného stavu, potom je vodidlom na určenie

výšky náhrady škody výška nákladov, ktoré boli potrebné k tomu, aby odškodnenie bolo poskytnuté
iným spôsobom než uvedením do pôvodného stavu (napr. pôjde o náklady na obstaranie tej istej
alebo obdobnej veci). Navyše, je presvedčený, že v prípade spochybňovania hodnoty poškodených
vecí mal prípadnú amortizáciu pred súdom spochybniť samotný žalovaný. Pokiaľ žalovaný v konaní
nepreukázal, že by bola hodnota vecí v čase bezprostredne predchádzajúcom nehode nižšia, mal súd

vychádzaťzhodnotyvecí,akojupreukázal.Nakoľkožalovanývrámciceléhokonaniaaniraznenamietal
výšku škody predmetných vecí, tak táto výška sa mala považovať za preukázanú a nespornú, a to v
zmysle ustanovenia § 151 CSP. Čo sa týka názoru súdu ohľadne údajného neznehodnotenia opaska
odlomením jeho tŕňa, uviedol, že úplným odlomením tŕňa pracky od tela pracky došlo k absolútnemu
znefunkčneniu užívania tohto predmetu, nakoľko už nemohol plniť svoju funkciu, pre ktorú bol vyrobený.

Uviedol ďalej, že je presvedčený, že súd uplatňovaný nárok na náhrady straty na zárobku zásadne
nesprávne vyhodnotil, nakoľko v prípade, ak súd dospel k záveru, že sa nejedná o náhradu straty
na zárobku, mal tento nárok vyhodnotiť ako typický škodový nárok – ušlý zisk v zmysle ust. § 442
ods. 1 Občianskeho zákonníka. Súd v danej veci nie je viazaný právnou kvalifikáciou žalobcu, ale
výlučne skutkovými tvrdeniami žalobcu, ktoré sú v tomto smere nesporné a žalovaný ich ani relevantným

spôsobom v priebehu konania nespochybnil. Nevidí teda dôvod, prečo súd prvej inštancie uplatňovaný
nárok na náhradu „ušlého zárobku“ arbitrárne zamietol a jeho závery presvedčivo nezdôvodnil, keď
sa mal ex offo zaoberať otázkou, či sa nemôže jednať o inak právne kvalifikovaný nárok. Napriek
rozsiahlemu odôvodneniu súdu prvej inštancie k otázke nemajetkovej ujmy, je naďalej presvedčený,
že ním uplatňovaný nárok na náhradu nemajetkovej ujmy je v prejednávanej veci plne dôvodný a

oprávnený. Má za to, že konaním žalovaného, ktorý mal za následok jeho úraz dňa 29. 03. 2017,
jednoznačne došlo k zásahu do jeho práva na ochranu osobnosti. Odôvodnenosť svojho nároku na
nemajetkovú ujmu z titulu zásahu do jeho osobnostných práv riadne a dostatočne odôvodnil už v
samotnejpodanejžalobe,akoajvďalšíchsvojichvyjadreniach,kdesaktýmtoskutočnostiamvyťažujúco
vyjadroval. Tieto skutočnosti netvrdil len on samotný, ale boli aj objektívne preukázané svedeckými

výpoveďami viacerých svedkov, ako bývalej manželky žalobcu G. G. C., ako aj B. I. F.. Rovnako je
potrebné dať do pozornosti, že takto hádkami naštrbený vzťah manželov spôsobený v priamej súvislosti
s jeho úrazom, a napokon gradovaný už aj viac ako 4 roky trvajúcim súdnym sporom v tejto veci,
kedy sa voči žalovanému nevie úspešne domôcť ochrany svojich porušených práv a nárokov a z tohto
dôvodu je ešte viac frustrovaný a emocionálne vypätý, malo za následok úplný rozvrat manželského

vzťahu, ktorý napokon vyústil až do definitívneho rozvodu manželov. Na základe týchto skutočností
je teda jednoznačne možné konštatovať, že samotným jeho pádom došlo k hrubému zásahu do jeho
rodinného a súkromného života, pričom tento škodný následok naďalej pretrváva a bude mať negatívne
následky až do konca jeho života, a to v prejave absolútneho rozpadu manželského vzťahu a súbežne
tým aj rodinného života. Taktiež aj spoločenský a profesijný život bol jeho úrazom značne ovplyvnený.

Taktiež sa nestotožňuje s právnym názorom súdu ohľadne tvrdenia, že vždy v dôsledku zásahu do
osobnostnejsféryfyzickejosobymusísúčasnedôjsťajkzníženiujejdôstojnostialebovážnostivznačnej
miere. Zdôvodnenie súdu uvedené v ods. 69. odôvodnenia napadnutého rozsudku, že „následok, ktorý
v prejednávanom prípade nastal, je v spoločnosti v zásade bežným javom,“ je podľa názoru žalobcucelkom neudržateľné, keď už pri trojnásobne menšom sťažení obvyklého spôsobu poškodeného,
Trestný zákon sankcionuje takéto protiprávne konanie trestom odňatia slobody. Preventívny účinok
priznania nemajetkovej ujmy je v prejednávanej veci obzvlášť významný. Priznanie nemajetkovej ujmy

by totiž malo odradiť žalovaného od opakovaného porušovania svojich povinností pri údržbe komunikácií
a verejných priestranstiev, ktorých sa žalovaný dopúšťa stále. Poukázal aj na rozsudok Krajského
súdu v Nitre pod sp. zn. 9Co/330/2012 zo dňa 02. 10. 2013, ktorým odvolací súd nastolil primeranú
výšku nemajetkovej ujmy pri závažných tragických udalostiach (100.000 eur). Žalobca, vzhľadom
na rozsah jeho zranení, požadoval iba zlomok (3%) z takejto sumy. Súd prvej inštancie mu však

nepriznal akékoľvek finančné zadosťučinenie (nemajetkovú ujmu) za čas (22 dní + následné opakované
vyšetrenia) jeho práceneschopnosti a nemožnosti viesť jeho život obvyklým spôsobom. Je preto naďalej
presvedčený, že jeho nárok na priznanie nemajetkovej ujmy (primeraného finančného zadosťučinenia/
satisfakcie) je dôvodný. Pokiaľ ide o náhradu trov konania, podľa jeho názoru opomenul súd prvej
inštancie zohľadniť pri prejednávanej veci skutočnosť, že v časti 3.000 eur nemajetkovej ujmy závisela
výška plnenia od úvahy súdu (sudcovské právo), a preto túto sumu nemal v celom rozsahu zahrnúť

do pomeru úspechu a neúspechu strán sporu. Taktiež mal za to, že na otázku trov konania sa naňho
vzťahujú dôvody osobitného zreteľa v zmysle § 257 CSP. Javí sa za nespravodlivé, že napriek tomu,
že preukázal oprávnenosť svojho nároku a úspešne bránil svoje porušené práva, je rozhodnutím súdu
zaviazaný zaplatiť v pomere 86,23% trovy konania žalovanému, pričom jemu prisúdená náhrada škody
predstavuje iba 703,58 eura spolu s úrokom z omeškania. Takýto rozsudok zo strany súdu môže

mať za následok aj absurdnú situáciu, kedy samotná výška trov konania, ktorú bude povinný uhradiť
žalovanému, bude presahovať samotný prisúdený nárok voči žalovanému. Takáto situácia jednoznačne
nemá žiadnu oporu v intenciách spravodlivosti, a preto je potrebné uplatniť ustanovenie § 257 CSP.
Rovnako je potrebné dať na zreteľ, že k aplikácii ustanovenia § 257 CSP dochádza aj z aspektov
sociálnych. Súd by mal tiež napr. prihliadať na to, či strana uviedla skutočnosti a dôkazy už pri

prvom úkone, ktorý jej patril, s výnimkou tých, ktoré uplatniť nemohla, pričom žalovaný v rámci celého
konania od samotného počiatku tendenčne a úmyselne klamal a zavádzal, všetky jeho nároky, hoc aj
bezdôvodné, v celej miere spochybňoval a popieral, pričom na neho ako žalobcu bola kladená nutnosť
unesenia dôkazného bremena extrémneho rozsahu, aby sa vôbec domohol svojich nárokov a ochrany
svojich porušených práv. Taktiež je potrebné poukázať na to, že žalovaný ako obec, resp. samospráva

v rámci predmetného konania disponoval takmer neobmedzenými materiálnymi a ľudskými substrátmi,
ako aj financiami, ktorými mohol v rámci predmetného sporu bojovať proti nemu, jedinému obyvateľovi,
otcovi troch nezaopatrených detí a živiteľovi rodiny s obmedzenými finančnými prostriedkami, ktorý
bol nútený sa nechať zastúpiť kvalifikovaným advokátom pre svoju právnu neznalosť. Ďalšou vadou
napadnutého rozsudku je podľa názoru žalobcu nedostatočné odôvodnenie napadnutého rozsudku.

Napadnutý rozsudok je v dôsledku absencie jeho náležitého odôvodnenia nepreskúmateľným, čo je
dôvodom na vyslovenie porušenia základného práva na súdnu ochranu. Navrhol, aby odvolací súd
rozsudoksúduprvejinštancievjehonapadnutomrozsahuzmeniltak,žežalobevcelomrozsahuvyhovie
a zároveň žalovaného zaviaže nahradiť mu trovy konania v rozsahu 100%.

3. Proti rozsudku súdu prvej inštancie, v rozsahu jeho výrokov I. III a IV., podal odvolanie aj
žalovaný, namietajúc, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaného dokazovania k nesprávnym
skutkovým zisteniam a vec nesprávne právne posúdil. Uviedol, že pozemok, na ktorom došlo k
úrazu žalobcu, nie je pozemkom, na ktorom by sa nachádzala miestna, účelová komunikácia, cesta
alebo chodník. Na základe uvedeného nemohlo dôjsť ani k porušeniu jeho povinnosti stanovenej

Cestným zákonom, nakoľko nedošlo k závadám v schodnosti miestnych komunikácii určených pre
chodcov, resp. v schodnosti chodníkov. Má za to, že v spore po vrátení veci z odvolacieho súdu bolo
dostatočne preukázané, že si riadne splnil svoju povinnosť spočívajúcu v riadnej starostlivosti o verejné
priestranstvá, resp. nebola preukázaná zo strany žalobcu, že by vytknutá závada existovala aj pred
uvedeným úrazom žalobcu a že by obec mala, resp. mohla mať vedomosť o tejto závade. Taktiež

poukázal na skutočnosť, že v súdnom konaní vôbec nebolo vysvetlené, resp. zadefinované, v čom
vlastne spočíva riadna starostlivosť o verejné priestranstvá, na ktoré žalobca poukazuje, ako ani to,
aká povinnosť bola z jeho strany porušená. Je potrebné prihliadnuť na tú skutočnosť, že v súdnom
spore nebolo jednoznačne preukázané, akým spôsobom došlo k tomuto pádu, či betónová kocka už
aj predtým chýbala z chodníka, alebo sa prepadla pod žalobcom, aj samotné vyjadrenia žalobcu sú

odlišné, teda ani samotný žalobca, ktorý bol ako jediný prítomný v čase udalosti v mieste udalosti,
nebol schopný jednoznačne popísať priebeh udalosti. Napriek tomu, že súd prvej inštancie sa stotožnil
s právnym názorom, že žalobca by mal byť schopný minimálne jednoznačne uviesť skutkové tvrdenia o
priebehu nehodového deja, konkrétny prípad vyhodnotil tak, že právne nie je relevantné ako sa stal úraz,pretože následok by nastal aj bez vyriešenia tejto skutkovej otázky. Uvedené považuje na nesprávne
právne posúdenie veci zo strany súdu. Naďalej trval na tom, že je možné vylúčiť skutočnosť, že by obec
riadnu starostlivosť o predmetnej časti verejného priestranstva nerealizovala. Má za to, že pokiaľ by

k pádu žalobcu došlo v dôsledku prepadnutia sa jednej betónovej kocky chodníka, teda tak, ako to v
prevažujúcej miere tvrdil žalobca, potom ide o udalosť tak nepredvídateľnú, náhlu a neočakávanú, že
tak, ako nie je v možnostiach žalobcu ako chodca ju predvídať, nebolo ani v medziach jeho možností
(objektívnych) na takúto závadu vopred upozorniť a ani ju pre vznikom takejto škodovej udalosti
odstrániť.Jetaktohonázoru,žebolisplnenéliberačnédôvodyvzmysle§9aodsek3zákonač.135/1961

Zb. o pozemných komunikáciách (Cestný zákon), pre ktoré by za spôsobenú škodu nezodpovedal.
O verejné priestranstvo, kde sa údajne stal úraz, sa riadne staral, ako aj o každé iné verejné miesto v
obci Iža, o čom svedčia aj výpovede svedkov, ktorí boli ním navrhnutí a ktorí boli roky zamestnancami
obce Iža. Súd ale bral do úvahy len to, čo vypovedali svedkovia zo strany žalobcu, čo považuje za
nespravodlivé. Je taktiež potrebné uviesť, že je irelevantné, či sa obyvatelia obce Iža sťažujú alebo
nesťažujú na iné miesta v obci, predmetom sporu je totiž konkrétne miesto, a nie celé územie obce

Iža a taktiež nie je predmetom sporu skúmať stav verejných priestranstiev pred alebo po predmetnej
udalosti. Žalobcovi sa nepodarilo preukázať, že príčinou jeho úrazu mala byť závada v schodnosti miesta
úrazu vzniknutá v dôsledku porušenia povinností žalovaným, keďže on ako žalovaný o závade pred
tvrdenou škodovou udalosťou nevedel, nevedel o nej ani žalobca, ani svedok pán B. F., ktorý okolo tohto
miesta chodí každý deň. Podobne ako iné samosprávy, ani on, nemôžu miestne komunikácie (vrátane

ciest, námestí, parkov a chodníkov) denne kontrolovať, a to po celej ich dĺžke. Údržby sú vykonané v
určitých intervaloch, údržba sa týka najmä činnosti kosenia, upratania, výmeny, resp. opravy dlažby, ak
je na to dôvod. Lekárske správy, ktoré žalobca predložil, preukazujú len zranenia žalobcu a taktiež nie
spôsob, akým k nim došlo, pričom vychádzajú výlučne z tvrdení žalobcu o priebehu udalostí. Taktiež
treba prihliadnuť aj na všeobecnú prevenčnú povinnosť stanovenú v § 415 Občianskeho zákonníka,

pričom žalobca bol ten, ktorý nepreukázal, že by dodržal prevenčné povinnosti, ktoré sa vzťahujú aj na
neho, práve naopak. Má za to, že škodu mohla spôsobiť iba nepredvídateľná závada pri prechádzke
žalobcom cez nehnuteľnosť uvedenej v žalobe, preto nedošlo k škode následkom toho, že by všeobecná
prevenčná povinnosť ustanovená v § 415 Občianskeho zákonníka bola z jeho strany porušená. Doposiaľ
nedošlo k preukázaniu nároku žalobcu, príčinnej súvislosti medzi úrazom a konaním žalovaného, výšky

škody, z doterajších výsluchov svedkov vyplýva, že aj daný úsek, ktorý nie je bežne chodcami využívaný,
je udržiavaný, na danom úseku nebola hlásená závada, o takejto závade on nevedel, po vzniku závady -
poúrazedošlokjejodstráneniu,škodamunebolaoznámená,neporušilzákonomustanovenúpovinnosť,
avšak žalobca neprihliadol na všeobecnú prevenčnú povinnosť, pričom dôsledkom toho bol jeho pád,
ako to uvádza, avšak dôsledky porušenia tejto prevenčnej povinnosti žalobcom nemôže niesť iná osoba.

Výrok IV. napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie taktiež považuje za absolútne nespravodlivý a
nesprávny, nakoľko právo na tlmočníka v súdnom konaní považuje Ústavný súd SR za jeden z atribútov
spravodlivého súdneho procesu. Ústava SR garantuje právo konať vo svojom jazyku v článku 47 ods. 4,
a to v podobe práva každej osoby na tlmočníka, pokiaľ táto osoba vyhlási, že nerozumie jazyku, v ktorom
sa vedie súdne konanie. Má za to, že v prípade účasti svedkov a ich vypočutia na pojednávaní treba

analógiou aplikovať ustanovenie § 155 CSP ohľadom práva strany konať vo svojom jazyku. Navrhol, aby
odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom rozsahu zmenil a žalobu zamietol a priznal
mu právo na náhradu trov konania v rozsahu 100% a výrok č. IV. napadnutého rozsudku zrušil.

4. K odvolaniu žalovaného sa písomne vyjadril žalobca, udávajúc, že zo strany žalovaného dochádza

k tendenčnému cykleniu už predtým ním prezentovanej argumentácie, ktorú úspešne spochybnil a
v plnom rozsahu vyvrátil. Žalovaný týmto svojím odvolaním taktiež spochybňuje právny a skutkový
stav v mnohých takých otázkach, ktoré už zo strany samotného odvolacieho súdu boli vyriešené.
Žalovaný hrubo a flagrantne nerešpektuje doterajšie zistenia a posúdenia súdu prvej inštancie, ako aj
odvolacieho súdu, ktoré jednoznačne vyslovili ten záver, že miesto, kde sa stal úraz, je so zreteľom

na individuálne okolnosti prípadu potrebné jednoznačne pokladať za chodník. Nie je mu vôbec zrejmé,
ako sa podarilo žalovanému údajne preukázať, že si riadne plnil svoje zákonné povinnosti spočívajúce
v riadnej starostlivosti o verejné priestranstvá. Žalovaný nebol schopný ani uviesť, ktorí konkrétni
jeho zamestnanci vykonávali na mieste pádu údržbu, pričom aj samotní zamestnanci sa vyjadrovali
všeobecne a vo väčšej miere ku skutočnostiam, ktoré ani neboli predmetom konania. Má za to,

že žalovaný žiadnym spôsobom nepreukázal, nanajvýš iba tvrdil, že vykonal všetky také opatrenia,
ktorými by podmienky liberácie naplnil. Tieto svoje tvrdenia však absolútne žiadnym spôsobom
nepreukázal, pričom aj samotní zamestnanci žalovaného sa k údržbe chodníka, kde sa stal úraz,
nevedeli vôbec vyjadriť. Argumentácia žalovaného spočívajúca v poukázaní na nepredvídateľnosť,náhlosť a neočakávateľnosť takejto škodovej udalosti je taktiež absolútne nepodložená. Žalobca má
za to, že ak by žalovaný vykonával pravidelnú kontrolu a údržbu predmetného chodníka, jednoznačne
by závadu spozoroval a mohol ju tak aj odstrániť. Avšak žalovaný takúto údržbu a kontrolu v žiadnom

prípade nevykonával, nakoľko nechal, aby predmetný chodník zarástol vysokou trávou, dlažobné
kocky trčali jedna cez druhú a aby vznikla obrovská vymytá dutina, do ktorej sa prepadol. Opätovné
poukazovanie žalovaného na údajnú nesprávnosť konania žalobcu spočívajúcu vo využití chodníka, kde
sa mu úraz stal, je absolútne tendenčné a nedôvodné. Je taktiež potrebné poukázať na to, že si nikto
nemôže uzurpovať právo na určenie toho, ktorý z chodníkov s rovnakými charakteristickými znakmi, t.

j. rovnomerne v dvojradoch usporiadaných dlažobných kociek, je vhodný na využitie a ktorý nie, a to aj
so zreteľom práve na absenciu akéhokoľvek obmedzujúceho označenia. Ohľadne priebehu a spôsobu
jeho pádu poukazuje na všetky svoje predchádzajúce vyjadrenia a odkazuje na ne. Pokiaľ ide o spôsob
vzniku jeho zranení dôsledkom pádu, tento je objektívne konštatovaný lekárskou správou A. A. J. zo
dňa 29. 03. 2017, na ktorý opätovne poukázal. Taktiež je potrebné poukázať na to, že pravdivosť jeho
tvrdení nijakým spôsobom nespochybnila ani samotná polícia, pričom na základe týchto skutočností

aj iniciovala priestupkové a neskôr trestné konanie. V neposlednom rade uviedol, že k samotnému
spochybňovaniu jeho pádu, resp. k vzniku škodnej udalosti došlo až po tom, kedy žalovaného zastúpil
kvalifikovaný právny zástupca, nakoľko do tohto času ani on sám žiadnym spôsobom ním tvrdené
skutočnosti nespochybňoval. Procesná obrana žalovaného spočívajúca v namietaní samotného udiania
sa pádu, je absolútne tendenčná a nedôvodná. Je presvedčený, že odvolanie žalovaného je nedôvodné.

5. K odvolaniu žalobcu sa písomne vyjadril žalovaný, udávajúc, že žalobca uvádzal rozporuplné
skutkové tvrdenia o tom, ako sa úraz mal stať, pričom na uvedené nepretržite poukazoval v celom
súdnom spore. Zdôraznil, že všeobecná prevenčná povinnosť v § 415 Občianskeho zákonníka platí
aj pre žalobcu. Pokiaľ ide o výšku škody, poukázal na jeho doterajšie vyjadrenia a uviedol, že nebola

preukázaná výška škody. V prvom rade, stále nie je zrejmé, z akého dôvodu bol žalobca nútený v
mesiaci apríl 2017 prerušiť pracovný pomer, nevie, kedy si žalobca dohodol nový pracovný pomer,
a prečo s nástupom dňa 02. 05. 2017, kedy už po údajnom úraze musel vedieť, že bude nútený
absolvovať rehabilitáciu, a to vzhľadom aj na to, že už pred údajným úrazom zo dňa 29. 03. 2017
mal ťažkosti s chrbticou. Dočasná pracovná neschopnosť žalobcu trvala do 22. 04. 2017, pričom ak

žalobca mal také vážne zdravotné ťažkosti ako tvrdí, je potom absolútne nelogické, že keď ešte ani
nevedel, koľko mu bude trvať rehabilitácia, sa rozhodne uzavrieť pracovnú zmluvu s nástupom do
práce ku dňu 02. 05. 2017. Na druhej strane, keby žalobca predmetnú novú pracovnú zmluvu uzavrel
ešte pred údajným úrazom, tak potom zase nemá zmysel skutočnosť, že v mesiaci apríl 2017 musel
prerušiť doterajší jeho pracovný pomer, nakoľko by tento pracovný pomer aj tak skončil, keď už má novú

pracovnú zmluvu uzavretú. Za dobu práceneschopnosti mal žalobca nárok na peňažné plnenie, a to na
náhradu príjmu pri dočasnej pracovnej neschopnosti - t.j. neprišiel o zárobok. Takisto nebol podložený
žiadnymi dôkazmi nárok žalobcu na náhradu straty na zárobku za mesiac máj 2017. Pri uplatnení
náhrady škody na veciach žalobca neprihliadol na amortizáciu a opotrebovanie hnuteľných vecí. Nie je
možné očakávať, aby súd zaviazal protistranu na úhradu napr. mobilného telefónu, pričom nie je ani

samotné poškodenie preukázané, či ide o plne nefunkčný telefón alebo o prasknutie displeja. Tvrdenie
žalobcu,vzmyslektoréhouplatnenénárokyzjehostranyakožalovanéhonebolispochybnené,považuje
žalovaný za absolútne nepravdivé a nezmyselné. Od začiatku sporu neuznal nárok žalobcu titulom
náhrady škody a ani nemajetkovej ujmy, počas celého konania trval na tom, že nedošlo k preukázaniu
nároku žalobcu a že on neporušil zákonom stanovené povinnosti. Uviedol tiež, že žiadnym spôsobom

nezasahoval do osobnosti žalobcu, nekonal proti osobnej a mravnej integrite žalobcu, nekonal proti
žalobcovi spôsobom, na základe ktorého by bola znížená jeho dôstojnosť, vážnosť a česť a ktoré
by ohrozovalo jeho postavenie a uplatnenie v spoločnosti. Nič také nepreukázal ani žalobca, ani to
nevyplýva z dokazovania. Tvrdenie žalobcu, v zmysle ktorého jeho údajný úraz mal za následok úplný
rozvrat manželského vzťahu, považuje za absurdné. Žalobca bol ten, kto podal žalobu, v čase podania

žaloby a začatia sporu žalobca a pani. G. G. C. ešte boli manželia, dokonca na pojednávaní dňa 06. 07.
2020 pani G. G. C. ešte vypovedala ako manželka žalobcu. Žalobca žiada od začiatku takú istú sumu
ako náhradu nemajetkovej ujmy, keď ešte neboli rozvedení a ešte žili v manželskom vzťahu s pani G.
G. C.. Konštatovanie žalobcu, že samotným údajným pádom do jamy došlo k hrubému zásahu do jeho
rodinného a súkromného života je absurdné a nezmyselné. Žalobca uplatňuje náhradu nemajetkovej

ujmy za ujmy, ktoré mu neboli spôsobené, a to hlavne nie žalovaným, a ktoré vôbec nie sú v súvislosti s
úrazom zo dňa 29. 03. 2017 (ako je nárok na náhradu nemajetkovej ujmy z dôvodu zníženia dôstojnosti
v obci za obštrukcie a posmechy zo strany obce). Z predložených fotiek o škode na nohaviciach, telefóne
a opasku nevyplýva, či došlo k roztrhnutiu a iným vadám uvedených vecí priamo v súvislosti s pádomžalobcu, nie je možné priznať náhradu škody na základe potrhaných nohavíc, je to v rozpore so zásadou
spravodlivosti, dobrých mravov a právnej istoty, prečo by mal tieto náklady znášať žalovaný, ktorému
doteraz nebola preukázaná vina ani v trestnom, priestupkovom, ale ani v sporovom konaní. Navrhol,

aby odvolací súd vyhovel ním podanému odvolaniu.

6. Žalovaný sa vyjadril k vyjadreniu žalobcu k odvolaniu žalovaného s tým, že poukázal
na všetky jeho doterajšie podania a vyjadrenia v prvoinštanenom, ako aj v odvolacom konaní.

7. Žalobca v písomnom vyjadrení k podanému vyjadreniu žalovaného k odvolaniu žalobcu opätovne
uviedol, že žalovaný cyklicky opakuje svoje predošlé argumenty spoeívajúce v absolútnom neuznaní
nárokov, spochyboovaní akejko3vek zodpovednosti za pád, ako aj samotný pád a vznik jeho zranení.
Vo veci nároku na náhradu majetkovej škody v plnom rozsahu odkázal na ním podané odvolanie, ako
aj na jeho predošlé vyjadrenia. Vo veci nároku na stratu na zárobku sa už pri svojom prvom vyhlásení
vyjadril pred súdom prvej inštancie, že v takom špecifickom vednom odbore, akým je archeológia, kde

je terénna práca podmienená sezónnos?ou a roeným obdobím, sa dohody uzatvárajú pred sezónou
na ialší výskumný rok, a to ústnou dohodou. Tiež uviedol, že až do predmetného pádu nepoci?
oval akéko3vek zdravotné problémy v driekovej oblasti. Jediné akútne bolesti zaeal poci?ova? až od
momentu pádu, kedy si narazil driek o hranu betónovej kocky a aj z toho dôvodu musel na zmiernenie
bolestí navštevova? ošetrujúcim lekárom predpísané rehabilitácie.

8. Krajský súd v Nitre ako súd odvolací (§ 34 CSP), viazaný rozsahom a dôvodmi podaných odvolaní
strán sporu (§ 379 a § 380 ods. 1 CSP), prejednal vec na nariadenom odvolacom pojednávaní, po
zopakovaní dokazovania, a dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie vo veci samej je potrebné
v zmysle ustanovenia § 387 ods. 1 CSP v jeho napadnutom vyhovujúcom výroku (I.) potvrdi?. Napadnutý

zamietajúci výrok (II.) rozsudku súdu prvej inštancie odvolací súd v zmysle ustanovenia § 388 CSP
zmenil tak, že žalovaný je povinný zaplati? žalobcovi sumu 942,09 eura spolu s úrokom z omeškania vo
výške 5% roene zo sumy 942,09 eura od 05. 06. 2019 do zaplatenia, do 3 dní od právoplatnosti tohto
rozsudku a zvyšný napadnutý zamietajúci výrok rozsudok súdu prvej inštancie odvolací súd ako vecne
správny potvrdil.

9. Z obsahu spisu v danej veci vyplýva, že doa 29. 03. 2019 bola Okresnému súdu Komárno dorueená
žaloba, ktorou sa žalobca domáhal zaplatenia sumy 5.110,73 eura titulom náhrady škody (2.110,73
eura) a nemajetkovej ujmy (3.000 eur). Žalobu odôvodnil tým, že doa 29. 03. 2017 v ease približne

o 20:15 hod. utrpel poeas chôdze na dohodnuté stretnutie za zhoršenej vidite3nosti po chodníku vo
vlastníctve a správe Obce Iža, na Hlavnej ulici v blízkosti domu e. 199 úraz, ktorého následkom utrpel
škodu na zdraví, majetku a aj nemajetkovú ujmu. Príeinou úrazu bol pád do jamy na chodníku z
betónových kociek, z ktorých sa jedna kocka vo ve3kosti cca 50x50x10 cm pod žalobcom v dôsledku
podmytia prepadla, prieom žalobca spadol po driek do jamy hlbokej cca 1 meter. V žalobe poukazoval na

skutoenos?, že žalovaný bol nieko3kokrát na zlý, zdravie a život ohrozujúci stav chodníkov upozornený
písomne, ale aj ústne na zasadnutiach obecného zastupite3stva viacerými obeanmi a aj Obeianskym
združenímProcastellumKelemantiao.z.Nauvedenés?ažnostiapodnetyžalovanýreagovalzamietavo
a vyhodnotil ich ako neopodstatnené, avšak deo po úraze žalobcu, doa 30. 03. 2017 došlo k urýchlenej
sanácii chodníka zo strany žalovaného. Uvedený stav chodníkov je evidentný na viacerých miestach,

po ktorých sa pohybujú obeania, no najmä deti pri ceste do školy a starší 3udia, ktorí sa denne vystavujú
riziku podobného úrazu. Žalovaný má vedomos? o tom, že na mieste úrazu došlo už v minulosti k
prepadnutiu chodníka, keiže sa tam kedysi nachádzali sýpky. Na potenciálnu hrozbu prepadnutia sa
chodníka a možného nebezpeeenstva neboli napriek nieko3kým podnetom obyvatelia obce upozornení
a uvedený úsek nie je ani nijakým spôsobom náležite oznaeený. Žalovaný je vlastníkom a správcom

predmetného chodníka a z toho dôvodu je povinný sa oo v zmysle § 9 zákona e. 135/1961 Zb.
o pozemných komunikáciách (Cestný zákon) v znení neskorších predpisov náležite stara?. Žalobca
má za to, že správaním žalovaného došlo k porušeniu jemu prislúchajúcich povinností a naplneniu
obligatórnych znakov zodpovednosti za škodu, keiže preukázate3ne došlo k protiprávnemu konaniu
spoeívajúcemu v porušení právnej povinnosti uloženej právnym predpisom, žalobcovi preukázate3ne

následkom porušenia povinností žalovaným vznikla škoda a medzi protiprávnym konaním a vznikom
škody je príeinná súvislos? (kauzálny nexus). Žalobca si žalobou uplatnil voei žalovanému nárok na
náhradu za boles? vo výške 638,40 eura (t.j. 18,24 eura x 35 bodov), náhradu škody na veciach vo výške
104,79 eura, náhradu nákladov spojených s lieeením vo výške 72,54 eura a náhradu straty na zárobkuvo výške 1.295 eur. Žalobca ialej podanou žalobou požadoval od žalovaného náhradu nemajetkovej
ujmy vo výške 3.000 eur ako finanené zados?ueinenie za spôsobenú ujmu prejavujúcu sa napr. v strate
bežného komfortu žalobcu a jeho rodinných príslušníkov, ktorí sa o neho poeas práceneschopnosti

museli stara? a prispôsobova? mu svoje aktivity, v s?ažení žalobcovho rodinného života, obmedzení
spoloeenského uplatnenia, v osobnej traume, ako aj z dôvodu zníženia dôstojnosti v obci, obštrukcií a
posmechov zo strany obce v podobe zamietavých odpovedí na jeho podnety a s?ažnosti bez náležitého
odôvodnenia, konštruovania nepravdivých informácií o žalobcovi, ako aj dehonestovania jeho osoby
pri úeasti na zasadnutiach obecného zastupite3stva zo strany starostu a poslancov obce Iža, ako aj z

dôvodu, že sa v dooch 31. 01. 2017 - 02. 04. 2017 nemohol zúeastni? workshopu za úeelom zvyšovania
a prehlbovania svojej kvalifikácie. Po eiastoenom spä?vzatí žaloby žalobcom v priebehu konania zostala
predmetom sporu suma 4.862,54 eura, ktorá bola rozhodnutím súdu prvej inštancie o pripustení zmeny
žaloby rozšírená na nárok na úrok z omeškania.

10. Prejednávajúc podané odvolania, tak žalobcu, ako i žalovaného, odvolací súd považuje z hľadiska

základu uplatneného nároku za podstatné primárne uviesť, že s právnymi závermi súdu prvej inštancie,
že miesto, kde sa stal úraz žalobcu, je chodník, sa odvolací súd stotožňuje. Odvolací súd uvedené
konštatoval už vo svojom prvom rozhodnutí v tejto veci zo dňa 30. novembra 2022 č. k. 6Co/46/2021-813
anataktoprijatýchzáverochnemádôvodničmeniť,keďanipozrušeníveciavrátenísúduprvejinštancie
na ďalšie konanie žiadny dôvod na zmenu tohto právneho záveru nenastal. Odvolací súd sa stotožňuje

s prijatými závermi súdu prvej inštancie konštatovanými v bode 61. odôvodnenia napadnutého rozsudku
a zhodne s ním zdôrazňuje, že pokiaľ sú v obci Iža chodníky ako technické diela tvorené radom
betónových kociek (čo je zrejmé aj z fotodokumentácie nachádzajúcej sa v spise), nemožno pri
absencii akéhokoľvek označenia, resp. existencie diferenčných znakov jednotlivých úsekov chodníkov
na rôznych miestach v obci, od chodcov očakávať, že budú schopní bez ďalšieho rozlíšiť, či nimi

využívané miesto má charakter chodníka alebo nie.

11. V kontexte vyššie konštatovaného a súdom prvej inštancie správne prijatého záveru, súd prvej
inštancie následne správne uzavrel, že je daná objektívna zodpovednosť správcu komunikácie, t. j.
žalovaného za škodu žalobcu v zmysle ustanovenia § 9a ods. 3 Cestného zákona. Súd prvej inštancie

správne konštatoval, že objektívna zodpovednosť žalovaného ako správcu komunikácie za škody
spôsobené závadou podľa Cestného zákona je spájaná s takým stavom chodníka, ktorý tvorí závadu
v jeho schodnosti, pričom takouto závadou sa rozumejú natoľko významné zmeny schodnosti chodníka,
že chodec ani pri obozretnej chôdzi rešpektujúcej stav komunikácie a dôsledky počasia, nemôže
ich výskyt predpokladať a účinne na ne reagovať. Rovnako súd prvej inštancie správne konštatoval,

že žalovaný nepreukázal, že nebolo v jeho medziach tieto závady odstrániť, resp. na ne upozorniť.
Pokiaľ žalovaný v odvolaní argumentoval, že vo veci bolo dostatočne preukázané, že si riadne plnil
svoju povinnosť spočívajúcu v riadnej starostlivosti o verejné priestranstvá, je potrebné uviesť, že
s takouto argumentáciou žalovaného sa odvolací súd nestotožňuje, predovšetkým upozorňujúc, že
úlohoužalovanéhobolopreukázať,žesiplnilpovinnosťriadnejstarostlivostiopredmetnýúsekchodníka,

čo sa však žalovanému i podľa názoru odvolacieho súdu nepodarilo, pretože uvedené nebolo ním
preukázanéanipozrušeníveciodvolacímsúdomadoplnenídokazovaniasúdomprvejinštancie,keďani
žalovaným navrhnutí svedkovia, jeho zamestnanci, sa k predmetnému úseku chodníka a starostlivosti
oň relevantne nevyjadrili. V tomto ohľade ani doplnené dokazovanie súdom prvej inštancie neprinieslo
žiadne nové skutkové zistenia, ktoré by nasvedčovali tomu, že žalovaný vykonával riadnu starostlivosť

a údržbu danej miestnej komunikácie, ktorú navyše sám za chodník nepovažoval a nepovažuje.
Žalovaným tvrdené, že nebolo preukázané, že by mal, resp. mohol mať vedomosť o tejto závade,
je z hľadiska vyvodenia jeho objektívnej zodpovednosti nepodstatné, keď liberačné dôvody v zmysle
ustanovenia § 9a ods. 3 Cestného zákona sa vzťahujú len na situáciu, že by preukázal, že nebolo
v medziach jeho možností túto závadu odstrániť, resp. predpísaným spôsobom na ňu upozorniť, čo sa

však nestalo. Pokiaľ ďalej žalovaný namietal, že doposiaľ nebolo v konaní zadefinované, v čom vlastne
spočíva riadna starostlivosť o verejné priestranstvá, je potrebné uviesť, že Cestný zákon ukladá obciam
povinnosťudržiavaťchodníkyvstaveschodnostiazároveňpovinnosťbezprieťahovodstraňovaťzávady
v schodnosti. Z uvedeného zákonného rámca teda musí žalovaný ako správca pozemných komunikácií
vychádzať, a teda i v situácii, že zákon neobsahuje presnú definíciu pojmu riadnej starostlivosti, resp.

vymedzeniepresnýchpovinnostísprávcuvtejtosúvislosti,čovzhľadomnaichrozsiahlosťarôznorodosť
ani nie je dobre možné, je vecou správcu udržiavať pozemné komunikácie v stave zodpovedajúcom
účeluabezzávadvschodnosti,pričomto,čosúpredovšetkýmzávadyvschodnostidefinujeustanovenie
§ 12 ods. 3 vyhlášky č. 35/1984 Zb., na ktoré súd prvej inštancie správne poukázal. Pokiaľ z vykonanéhodokazovania pred súdom prvej inštancie vyplynulo, že chodník bol nepokosený, vysoká tráva prerastala
pomedzi časti chodníka a jednotlivé betónové kocky boli krivé a vytŕčajúce, takýto stav chodníka
predstavuje závady v jeho schodnosti v zmysle uvedeného ustanovenia § 12 ods. 3 vyhlášky č. 35/1984

Zb. Ohľadne riadnej starostlivosti a údržby daného chodníka žalovaný v konaní ani len neuviedol,
ako často, resp. v akých časových intervaloch údržbu tejto miestnej komunikácie zabezpečuje, pričom
argumentácia o čistení verejných priestranstiev podľa jeho možností nie je v žiadnom prípade spôsobilá
prijať súdom záver o tom, že žalovaný realizoval údržbu a starostlivosť o chodník riadne, resp. záver,
že nebolo v medziach jeho možností závady v schodnosti chodníka odstrániť, resp. na ne upozorniť.

Rovnako ako súd prvej inštancie, i odvolací súd má za to, že ohľadne starostlivosti žalovaného
o chodníky v obci je namieste poukázať i na širší kontext veci, pretože tento dokresľuje skutkovú situáciu
údržby a starostlivosti správcu o miestne komunikácie, a to i napriek tomu, že odvolaciemu súdu je
zrejmé, že z hľadiska vyvodenia zodpovednosti žalovaného v tejto veci je zásadné dané miesto a daný
čas úrazu žalobcu, avšak žalobcom predložené fotografie vo všeobecnej rovine nenasvedčujú tomu, že
by starostlivosť o mieste komunikácie v obci bola náležitá. Pokiaľ žalovaný tvrdí a tvrdil opak, nič mu

nebránilo tieto tvrdenia žalobcu relevantne vyvrátiť.

12. V kontexte vyššie uvedeného a odvolacím súdom už raz konštatovaného, v konfrontácii plnenia si
prevenčnej povinnosti oboch strán sporu v zmysle ustanovenia § 415 Občianskeho zákonníka, nemožno
uzavrieť, že žalobca by si nepočíňal v súlade s týmto zákonným ustanovením, keď využil chodník, ku

ktorému má obec zákonnú povinnosť správcu miestnej komunikácie a vo vzťahu, ku ktorému neboli
správcom vyznačené žiadne obmedzenia prechodu a neboli zrejmé ani iné obmedzenia, ktoré by
prechodubránili,keďtútomiestnukomunikáciuvyužilzaúčelomprechoducezcestujedinýmprechodom
pre chodcov v obci a ako účastník cestnej premávky nijak nepochybil. Žalobca nemohol predpokladať
poškodenie chodníka ani pri zachovaní všetkej miery opatrnosti, predovšetkým nie v prípade, keď

žalovaný na závadu schodnosti neupozornil a nijak prechod cez tento chodník chodcom neobmedzil.

13. Vo vzťahu k žalovaným namietanému, že v konaní nebolo doposiaľ jednoznačne preukázané,
akým spôsobom došlo k pádu žalobcu a k tomu, že žalobca nebol schopný jednoznačne popísať priebeh
udalosti, odvolací súd udáva, že k tejto skutkovej otázke zaujal súd prvej inštancie svoje stanovisko

v bode 62. odôvodnenia napadnutého rozhodnutia a odvolací súd sa s prijatými závermi súdu prvej
inštancie stotožňuje. Z vykonaného dokazovania súdom prvej inštancie je podľa názoru odvolacieho
súdu jednoznačné, že úraz sa žalobcovi stal, stal sa mu pádom do jamy na chodníku z betónových
kociek. Tieto tvrdenia žalobcu dokazujú i svedecké výpovede tých svedkov, ktorí sa bezprostredne po
úraze nachádzali na danom mieste a videli žalobcu v jame na chodníku, a to svedka F., svedkov A.

a D. - príslušníkov PZ, svedkyne A. E. D. - lekárky rýchlej lekárskej pomoci. To, že k úrazu žalobcu
pádom do jamy došlo, vyplýva i z úradného záznamu OR PZ Komárno zo dňa 29. 03. 2017. To, že
žalobca ohľadne samotného pádu vypovedal nekonzistentne, logicky nasvedčuje len tomu, že od nikoho
nemožno spravodlivo požadovať, aby bol spôsobilý presne opísať detailný priebeh nehodového deja,
ktorý sa stal náhle, neočakávane, rýchlo. V konečnom dôsledku súd prvej inštancie správne konštatoval,

že to, či sa pod žalobcom prepadla väčšia alebo menšia časť kocky, resp. jej pozostatok zmiešaný
s trávou a hlinou, je právne irelevantné, pretože to nemá vplyv na vzniknutý následok v podobe úrazu
žalobcu. Na uvedené nemá vplyv a je bez významu i to, či sa v jame nachádzali úlomky betónovej kocky
alebo nie.

14. S ohľadom na vyššie uvedené, odvolací súd potom udáva, že odvolanie žalovaného vo veci
samej je nedôvodné, keď súd prvej inštancie v danej veci ohľadne prijatých záverov o zodpovednosti
žalovanéhozavzniknutúškodužalobcusprávnezistilskutkovýstavveciavyvodilznehosprávne,vyššie
konštatované, právne závery. Odvolací súd potom rozsudok súdu prvej inštancie v jeho napadnutom
vyhovujúcom výroku ako vecne správny podľa ustanovenia § 387 ods. 1 CSP potvrdil. Žalovaný

v podanom odvolaní neprezentoval žiadne odvolacie dôvody vo vzťahu k výške sumy priznanej náhrady
škody žalobcovi v rozsahu 703,58 eura s úrokom z omeškania a pre absenciu odvolacích dôvodov sa
odvolací súd k výške priznanej náhrady škody nevyjadruje, pričom len zdôrazňuje, že so závermi súdu
prvej inštancie sa v tomto ohľade stotožňuje.

15. Predmetom odvolacieho prieskumu, vzhľadom na podané odvolanie žalobcu, bol i zamietajúci
výrok rozhodnutia súdu prvej inštancie, pričom po prejednaní veci odvolací súd dospel k záveru, že tento
výrok rozhodnutia súdu prvej inštancie vo vzťahu k nepriznanému nároku na náhradu škody na veciacha na ušlý zisk (žalobcom definovaný ako strata na zárobku) je potrebné v zmysle ustanovenia § 388
CSP zmeniť tak, ako vyplýva z výroku tohto rozhodnutia.

16. Súd prvej inštancie v napadnutom rozhodnutí ustálil, že žalobca ohľadne uplatneného nároku
na škodu na veciach, ktorý si uplatnil v plnej výške kúpnej ceny predmetných vecí neprihliadol na ich
amortizáciu, a teda tento nárok nepreukázal. S takýmto názorom súdu prvej inštancie sa odvolací súd
nestotožňuje. Žalobca si v rámci škody na veciach uplatnil náhradu za zničené nohavice v hodnote
39,90 eura, kožený opasok v hodnote 11,99 eura a mobilný telefón v hodnote 52,90 eura. Pokiaľ ide

o náhradu škody za zničené nohavice a zničený kožený opasok, odvolací súd považuje odvolanie
žalobcu, ktorý argumentoval, že pri týchto veciach je možná reštitúcia výlučne zakúpením novej veci,
za dôvodné. V prípade poškodených nohavíc a opasku žalobcu je tieto potrebné považovať za veci
zničené, ktorých navrátenie do predošlého stavu ani ich opravou nie je dobre možné a v takomto prípade
je potrebné za skutočnú škodu považovať náklady potrebné na obstaranie novej veci za vec zničenú.
Určenie výšky náhrady škody potom vychádza z výšky nákladov na obstaranie veci tohto istého druhu

alebo podobnej veci a táto výška náhrady škody sa odvodzuje od ceny veci, čo je hodnota veci vyjadrená
v peniazoch a určuje sa ako cena obvyklá. Cena obvyklá potom predstavuje cenu, za ktorú možno
v danom mieste a čase za obvyklých obchodných podmienok zabezpečiť náhradnú vec rovnakých kvalít.
Pokiaľ si žalobca za poškodené nohavice vyčíslil náhradu škody v sume 39,90 eura a za poškodený
opasokvsume11,99eura,odvolacísúdmalzato,žetietosumypredstavujúvýškunákladov,potrebných

na obstaranie nových vecí rovnakej kvality a žalobcovi ich ako dôvodný nárok priznal. Vo vzťahu
k mobilnému telefónu odvolací súd dospel k záveru, že na rozdiel od zničených nohavíc a opasku, pri
ktorých navrátenie do predošlého stavu nebolo dobre možné, rovnaké závery nemožno prijať i ohľadne
tejtoveci,keďmalzato,žežalobcasúdunepreukázalrozsahakvalitupoškodeniatejtovecitak,abybolo
možné prijať totožný záver o tom, že vec je zničená a jej navrátenie do predošlého stavu nie je možné.

Len zo žalobcom predloženej fotografie mobilného telefónu nie je zrejmé, či jeho vadou v dôsledku úrazu
je len poškodený displej, resp. či je telefón v celom rozsahu poškodený, resp. zničený a nefunkčný, keď
v tomto ohľade žalobca navyše neprezentoval ani žiadne podstatné skutkové tvrdenia. Preto odvolací
súd mal za to, že pokiaľ ide o reparáciu vzniknutej škody na veciach, žalobca preukázal zničenie nohavíc
a koženého opasku, v prípade ktorých výška škody predstavuje náklady na obstaranie nových vecí

rovnajúce sa obvyklej cene vecí, avšak v prípade mobilného telefónu žalobca tento nárok nepreukázal,
keď primárne nepreukázal rozsah škody na tejto veci. S ohľadom na uvedené, odvolací súd zmenil
rozsudok súdu prvej inštancie v jeho napadnutom zamietajúcom výroku podľa ustanovenia § 388 CSP
tak, že uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 51,89 eura spolu s úrokom z omeškania vo
výške 5% ročne od 05. 06. 2019 do zaplatenia, keď nárok žalobcu v tomto rozsahu na náhradu škody na

veciach považoval za dôvodný. Vo zvyšku uplatneného nároku na náhradu škody na veciach odvolací
súd potvrdil napadnutý zamietajúci výrok rozhodnutia súdu prvej inštancie.

17. Pokiaľ ide o žalobcom uplatnený nárok na náhradu straty na zárobku v celkovej výške 1
047 eur, súd prvej inštancie tento nárok žalobcu nepovažoval za dôvodný a jeho žalobu v tomto

rozsahu zamietol, udávajúc, že uplatnený nárok žalobcu nemožno ako nárok na stratu na zárobku
kvalifikovať. Žalobca v podanom odvolaní argumentoval, že pokiaľ súd prvej inštancie mal za to, že
ním uplatnený nárok nepredstavuje náhradu straty na zárobku, mal tento nárok vyhodnotiť ako ušlý
zisk v zmysle ustanovenia § 442 ods. 1 Občianskeho zákonníka, keďže právnou kvalifikáciou veci
žalobcom nie je viazaný. V zmysle ustanovenia § 446 Občianskeho zákonníka (v danom prípade

účinnéhodo30.11.2019)poškodenémupatrilpodobupracovnejneschopnostiakonáhradazastratuna
zárobku úrazový príplatok, pričom aby poškodenému vznikol nárok na náhradu straty na zárobku počas
práceneschopnosti, musela byť splnená podmienka, že poškodený bol uznaný za práceneschopného
a bola mu vyplácaná náhrada príjmu pri dočasnej práceneschopnosti alebo nemocenské. Úrazový
príplatoksapritomurčovalpodľapočtudnítrvaniapráceneschopnostivovýške,ktorásaurčilazdenného

vymeriavacieho základu poškodeného, spravidla vypočítaného z podielu súčtu vymeriavacích základov
dosiahnutých v rozhodnom období a počtu kalendárnych dní rozhodujúceho obdobia. V zmysle
ustanovenia § 447 Občianskeho zákonníka (rovnako účinného do 30. 11. 2019) nárok na náhradu
za stratu na zárobku po skončení pracovnej neschopnosti poškodenému vzniká len vtedy, ak nie je
schopný pre svoje zdravotné postihnutie, za ktoré škodca zodpovedá, vykonávať doterajšiu prácu

a dosahovať zárobok, ktorý predtým mal, príp. keby bol uznaný invalidným alebo čiastočne invalidným.
Vychádzajúc z uvedenej zákonnej charakteristiky nároku na náhradu za stratu na zárobku počas trvania
práceneschopnosti, resp. po skončení pracovnej neschopnosti, tak ako ich ustanovenia § 446 a § 447
Občianskeho zákonníka vymedzujú (s účinnosťou do 30. 11. 2019), je potrebné stotožniť sa so súdomprvej inštancie, že žalobcom uplatnený nárok na zaplatenie sumy 1.047 eura nemožno definovať ako
nárok na náhradu za stratu na zárobku v zmysle uvedených zákonných ustanovení. Na druhej strane je
však potrebné uviesť, že rovnako treba súhlasiť s argumentáciou žalobcu, že pokiaľ súd prvej inštancie

dospel záveru, že sa nejedná o nárok na náhradu za stratu na zárobku, mal ho vyhodnotiť ako nárok na
ušlý zisk v zmysle ustanovenia § 442 ods. 1 Občianskeho zákonníka.

18. V zmysle ustanovenia § 442 ods. 1 Občianskeho zákonníka uhrádza sa skutočná škoda a to,
čo poškodenému ušlo (ušlý zisk). Ušlý zisk je v podstate ušlým majetkovým prospechom a spočíva

v nenastalom zväčšení majetku poškodeného, ktoré bolo možné - nebyť škodovej udalosti-odôvodnene
očakávať, vzhľadom na pravidelný priebeh vecí. Za ušlý zisk možno považovať aj akúkoľvek stratu na
odmene, ktorú možno odškodniť, ak protiprávne konanie škodcu znemožnilo poškodenému vykonávať
činnosti vedúce k dosiahnutiu prospechu, ktorý by dosiahol v prípade, ak by k protiprávnemu konaniu
škodcu nedošlo. Tiež treba uviesť, že ušlý zisk nemôže predstavovať len zmarenie zamýšľaného
zárobkového zámeru alebo prísľubu možného zárobku, ak nie je takýto majetkový prínos podložený už

existujúcimialeboužreálnedosiahnuteľnýmiokolnosťami,zktorýchmožnousudzovať,žeakbynedošlo
ku škodovej udalosti, k predpokladanému zisku by skutočne došlo. Teda, vždy musí ísť o prospech, ktorý
sa dal podľa obvyklého priebehu vecí na základe doložených a vyčíslených podkladov očakávať.

19. V kontexte vyššie uvedeného mal odvolací súd za to, že pokiaľ si žalobca uplatnil nárok, ktorý bol

ním označený ako nárok na náhradu za stratu na zárobku, avšak odvolacím súdom v súlade s vyššie
konštatovaným vyhodnotený ako nárok na ušlý zisk, takto uplatnený nárok žalobcu bol uplatnený
dôvodne, avšak nie v žalobcom požadovanej výške. Pokiaľ ide o nárok na ušlý zisk na mesiac apríl
2017, ktorý si žalobca uplatnil v sume 106 eur, z dôvodu, že v tomto mesiaci žalobca nemohol
odpracovať konštantne 10 hodín, s hodinovou mzdou 10,61 eura, pretože bol v dôsledku škodovej

udalosti práceneschopný, takto uplatnený nárok žalobcu odvolací súd považoval za dôvodný. Žalobca
listinnými dokladmi, a to potvrdeniami Hornorakúskej sociálnej poisťovne a Korutánskej regionálnej
zdravotnej poisťovne, spolu s výplatnými páskami preukázal, že bol od 01. 12. 2016 do 30. 04. 2017
zamestnaný v Etechnik Helm a Staritz s. r. o., kde v mesiaci december 2016 dosiahol príjem 120,76
eura, v mesiaci január 2017 106,10 eura, v mesiaci február 2017 84,88 eura a v mesiaci marec 2017

príjem 106,10 eura, a to pri konštantnej hodinovej mzde v roku 2017 10,61 eura (v decembri 2016 vo
výške 10,35 eura). Žalobca tak podľa názoru odvolacieho súdu preukázal, že nebyť škodovej udalosti,
pri bežnom chode vecí a stavu jeho zamestnanosti by v mesiaci apríl 2017 dosiahol ním požadovaný
zárobok 106 eur. Vychádzajúc z charakteru tohto nároku, odvolací súd mal za to, že je ho potrebné
priznať v uvedenej výške, bez ohľadu na to, že žalobcovi boli vyplatené nemocenské dávky v tomto

mesiaci vo výške 61,20 eura, keď žalobca nielen v dôsledku práceneschopnosti, ktorá trvala do 21. 04.
2017, ale i následných rehabilitácií nemohol dosiahnuť reálne predpokladaný príjem v tomto mesiaci
vôbec. Z obsahu spisu je ďalej zrejmé, že žalobca uzavrel nový pracovný pomer, počnúc od 02. 05.
2017 u Archaologischer Dienst Karnten s. r. o., rovnako je zrejmé, že počet dní poskytnutého výkonu
v tomto mesiaci bol 30 (čo potvrdil žalobca i na pojednávaní a žalovaný to nerozporoval), ako i to, že

v zmysle potvrdenia o rehabilitácii žalobca absolvoval od 25. 04. 2017 rehabilitácie, ktoré však podľa
jeho udania neabsolvoval do 12. 05. 2017, ako z potvrdenia vyplýva, ale do 05. 05. 2017, s tým, že do
práce nastúpil v pondelok 08. 05. 2017. Z potvrdenia o zárobku žalobcu za mesiac máj 2017 vyplýva, že
v tomto mesiaci žalobca dosiahol zárobok vo výške 3.648,96 eura brutto, čo predstavuje sumu 3.006,01
eura netto. Pokiaľ potom žalobca v mesiaci máj 2017 nemohol pracovať od 02. 05. 2017 do 07. 05.

2017 vrátane, t. j. 6 dní, podľa názoru odvolacieho súdu nárok na ušlý zisk za uvedený mesiac nie je
namieste vyčísliť spôsobom, ako to urobil žalobca, a to z priemerného mesačného brutto zárobku za
obdobie od 05/2017 do 08/2017, ale je potrebné reálne vyčísliť v danom mesiaci, čo žalobcovi ušlo, a to
tak, že pokiaľ v mesiaci máj 2017 žalobca dosiahol netto zárobok 3.006,01 eura za 23 pracovných dní,
potom na 1 deň v tomto mesiaci prináleží zárobok 130,70 eura (3.006,01 eura deleno 23 odpracovaných

dní), čo následne za 6 neodpracovaných dní predstavuje reálny ušlý zisk žalobcu vo výške 784,20 eura.
Odvolací súd tak mal za to, že žalobcovi prináleží nárok na ušlý zisk za mesiace apríl až máj 2017 spolu
vo výške 890,20 eura, a nie v žalobcom uplatnenej výške 1.047 eura. Uvedené závery odvolacieho súdu
potom našli svoj odraz v zmene zamietajúceho výroku rozhodnutia súdu prvej inštancie tak, že odvolací
súd zaviazal žalovaného i na zaplatenie ušlého zisku žalobcovi vo výške 890,20 eura spolu s úrokom

zomeškaniaavozvyškutohtonárokurozsudoksúduprvejinštancievzamietnutížalobypotvrdil,pretože
nad priznanú sumu ušlého zisku 890,20 eura nárok žalobcu za dôvodný nepovažoval. Zhrňujúc vyššie
uvedené, potom odvolací súd v zmysle ustanovenia § 388 CSP rozsudok súdu prvej inštancie v jeho
napadnutom zamietajúcom výroku zmenil tak, že žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi spolusumu 942,09 eura (škoda na veciach a ušlý zisk) spolu s úrokom z omeškania vo výške 5% ročne od 05.
06.2019dozaplatenia,dotrochdníodprávoplatnostirozsudku.Vozvyšnomnapadnutomzamietajúcom
výroku rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil, pričom tak ako už z tohto rozhodnutia vyplýva, vo vzťahu

k nároku na náhradu škody na veciach ide o nedôvodný nárok na náhradu škody za mobilný telefón a vo
vzťahu k nároku na ušlý zisk ide o nedôvodný nárok nad uplatňovanú sumu 890,20 eura.

20. Pokiaľ ďalej žalobca v podanom odvolaní vzhliadol nesprávnosť rozhodnutia súdu prvej inštancie
v tom, že ním uplatnený nárok na náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 3.000 eur súd prvej inštancie

považoval v celom rozsahu za nedôvodný, s takouto odvolacou argumentáciou žalobcu sa odvolací
súd nestotožňuje a zhodne so súdom prvej inštancie má za to, že tento nárok žalobcu nebol uplatnený
dôvodne.

21. Nemajetkovou ujmou v zmysle ustanovenia § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka je taká
ujma, ktorá sa premieta do psychickej sféry fyzickej osoby a ktorej zmyslom náhrady je dosiahnuť

vyváženosť miery ujmy na hodnotách ľudskej dôstojnosti s konkrétnym finančným vyjadrením náhrady
takej nemajetkovej ujmy a s prihliadnutím na všetky okolnosti konkrétneho prípadu, prípadne optimálne,
atýmúčinnevyvážiťazmierniťnepriaznivýnásledokneoprávnenéhozásahuaposkytnúťčonajúplnejšiu
a najúčinnejšiu občianskoprávnu ochranu osobnosti fyzickej osoby. Súd pri úvahe o primeranosti
požadovanej satisfakcie musí predovšetkým vychádzať z celkovej povahy, ale i z jednotlivých okolností

konkrétneho prípadu (musí prihliadnuť k intenzite, povahe, spôsobu neoprávneného zásahu, charakteru
a rozsahu zasiahnutej hodnoty osobnosti, trvaniu nemajetkovej ujmy a pod.). Platná právna úprava
neustanovuje rozsah (výšku) peňažného zadosťučinenia. Výšku náhrady nemajetkovej ujmy určuje súd,
pričom výška peňažného zadosťučinenia musí byť primeraná, avšak je predmetom voľnej úvahy súdu.
Súd pri svojom rozhodovaní musí vychádzať z dvoch kritérií - a to závažnosti vzniknutej ujmy a z

okolností, ku ktorým došlo k neoprávnenému zásahu do osobnosti fyzickej osoby. Súd preto musí v
každom prípade vychádzať z dostatočne zisteného skutkového stavu, pretože len tak je možné docieliť
satisfakčnú funkciu priznanej náhrady nemateriálnej ujmy v peniazoch, ktorou sa sleduje primerané
a zodpovedajúce vyváženie a zmiernenie vzniknutej nemajetkovej ujmy osobnosti postihnutej fyzickej
osoby.

22. Podmienkou priznania peňažného zadosťučinenia je, že zásah do práva na ochranu osobnosti mal
takú intenzitu, že bola v značnej miere znížená dôstojnosť fyzickej osoby alebo jej vážnosť v spoločnosti.
Peňažné zadosťučinenie môže súd priznať, ak dospeje k záveru, že v konkrétnom prípade došlo ku
skutočnému zníženiu dôstojnosti, resp. vážnosti fyzickej osoby v spoločnosti, pričom tento zásah má

značnú intenzitu. Dôkazné bremeno na preukázanie uvedeného zaťažuje žalobcu.

23. Súd prvej inštancie v napadnutom rozhodnutí konštatoval, že uplatnený nárok žalobcu na náhradu
nemajetkovej ujmy nie je dôvodný, žalobcovi nebola v značnej miere znížená dôstojnosť alebo vážnosť
v spoločnosti, a to ani v rovine zásahu do jeho cti alebo dobrého mena a ani v rovine fyzického utrpenia,

ktorého intenzita v žiadnom prípade nemôže odôvodňovať náhradu nemajetkovej ujmy. S takýmto
záverom súdu prvej inštancie sa odvolací súd stotožňuje. Žalobca si v tomto konaní uplatnil nárok na
náhradu nemajetkovej ujmy z dôvodov, že mal za to, že bolo zasiahnuté do jeho práva na zdravie (strata
jeho bežného komfortu počas práceneschopnosti, strata bežného komfortu jeho rodinných príslušníkov,
ktorí sa o neho museli starať a prispôsobovať mu svoje aktivity), do jeho práva na rodinný život

(nemožnosť zúčastňovať sa voľnočasových aktivít, obmedzenia spoločenského uplatnenia a pod.),
z dôvodu zníženia dôstojnosti v obci (posmechy a obštrukcie zo strany obce, zamietajúce odpovede na
jeho podnety, dehonestovanie jeho osoby na zasadnutiach obecného zastupiteľstva), ako i z dôvodu
zásahu do sféry pracovného života (nemožnosť nástupu do novovzniknutého pracovného pomeru,
nemožnosť zúčastniť sa workshopu). Z obsahu spisu je zrejmou skutočnosť, že práceneschopnosť

žalobcu trvala v rozsahu 22 dní, počnúc od 30. 03. 2017 do 21. 04. 2017, pričom následne, od 25. 04.
2017 do 05. 05. 2017 sa žalobca podrobil rehabilitačnej starostlivosti. Z hľadiska žalobcom uplatneného
nároku na náhradu nemajetkovej ujmy, v súvislosti s úrazom, ktorý dňa 29. 03. 2017 utrpel a toho,
čo pre konštatovanie tohto nároku ako dôvodného vyžaduje zákonná úprava, je potrebné ustáliť, že
žalobca nepreukázal taký zásah zo strany žalovaného do jeho osobnostných práv, ktorým by v značnej

miere bola znížená jeho dôstojnosť a vážnosť v spoločnosti, tak ako to ustanovenie § 13 Občianskeho
zákonníka vyžaduje. Pokiaľ ide o zásah do práva žalobcu na zdravie, sám žalobca ho definuje ako
stratu jeho bežného komfortu po dobu práceneschopnosti, pričom táto trvala 22 dní a žalobcovi bol
vystavený lekársky posudok o bolestnom, v ktorom rozsah zranení bol obodovaný počtom bodov 35za položky – pomliaždenie driekovej chrbtice a pomliaždenie a odrenina predkolenia vpravo. Uvedené
evokuje stav, pri ktorom súd prvej inštancie celkom opodstatnene konštatoval, že následky zranenia
žalobcu sú v zásade bežným javom a s takýmto záverom možno súhlasiť, a to i napriek tomu, že

žalobca ho považuje za neudržateľný, avšak odvolací súd žiadnu takúto neudržateľnosť záveru súdu
prvej inštancie v tomto ohľade nevzhliadol. Čo považuje odvolací súd naopak za neudržateľné, je poukaz
žalobcu na rozsudok Krajského súdu v Nitre pod sp. zn. 9Co/330/2012 vydaný v prípade poškodeného
I. G., ktorého následky poškodenia zdravia boli tak mimoriadne závažné, nenapraviteľné a trvalé, že
k nim v žiadnom prípade a v akejkoľvek súvislosti nemožno primerovať poškodenie zdravia žalobcu,

a to ani poukazom na to, že žalobca si v tomto spore uplatňuje iba zlomok (3%) zo sumy náhrady
nemajetkovej ujmy priznanej v konaní sp. zn. 9Co/330/2012, pretože sa jedná v akomkoľvek ohľade
o neporovnateľné prípady. Odvolací súd tak mal jednoznačne za to, že žalobca nepreukázal, že do
jeho práva na zdravie bolo zo strany žalovaného zasiahnuté v značnej miere, a to takej, ktorá by
odôvodňovala konštatovanie opodstatnenosti nároku na nemajetkovú ujmu. Rovnako treba nazerať i na
žalobcom tvrdený zásah do jeho práva na rodinný život, keď v tomto ohľade žalobca nepreukázal žiadny

taký závažný zásah zo strany žalovaného do jeho rodinného života, ktorý by rovnako odôvodňoval nárok
nanáhradunemajetkovejujmy.Pokiaľžalobcavodvolanípoukázalnaúplnýrozvratmanželskéhoživota,
vedúci až k rozvodu manželstva, je namieste uviesť, že v čase podania žaloby a začatia tohto konania
boli žalobca a G. G. C. manželia a táto v konaní v postavení svedka i vypovedala, pričom žalobca
nepreukázal, že rozvrat manželského zväzku nastal ako dôsledok protiprávneho konania žalobcu,

v dôsledku ktorého došlo k škodovej udalosti. Pokiaľ k rozvratu manželstva žalobcu a jeho manželky
došlo až v priebehu a počas rokov tohto konania, nemožno bez ďalšieho uzavrieť, že tento následok
bol vyvolaný samotnou škodovou udalosťou a jej bezprostrednými následkami na žalobcu. Taktiež
treba konštatovať, že žalobcom tvrdené zásahy do jeho cti a dôstojnosti vo forme znevažovania jeho
osoby, obštrukcií a posmechov zo strany obce, žalobca nijakým spôsobom nepreukázal. Za preukázanie

takýchto zásahov do osobnosti žalobcu nemožno považovať ani listinné dôkazy predložené žalobcom
v súvislosti s vybavovaním žiadostí a podnetov obcou, ktoré samé o sebe a predložené prevažne
za obdobie, ktoré s predmetom tohto sporu nesúvisia, nemajú žiadnu výpovednú hodnotu vo vzťahu
k preukázaniu závažného zásahu do cti a dôstojnosti žalobcu zo strany žalovaného. Pokiaľ napokon
žalobca tvrdil, že škodová udalosť zasiahla i do sféry jeho pracovného života, žiadny takýto zásah

dosahujúci intenzitu značnej miery nebol preukázaný a nemožno zaň považovať to, že žalobca bol
krátkodobo práceneschopný, ako ani to, že sa nemohol zúčastniť workshopu v trvaní 3 dní. Pokiaľ
potom súd prvej inštancie konštatoval, že nárok na náhradu nemajetkovej ujmy bol žalobcom nedôvodne
nárokovaný, tento záver súdu prvej inštancie je správny a odvolací súd tak rozsudok súdu prvej inštancie
v jeho zamietajúcom výroku vo vzťahu k tomuto nároku ako vecne správny potvrdil. Vychádzajúc zo

všetkých vyššie uvedených záverov odvolacieho súdu, odvolací súd potom rozhodol v zmysle výroku
tohto rozhodnutia.

24. O náhrade trov tohto konania odvolací súd rozhodol v zmysle ustanovenia § 255 ods. 2, § 396 ods.
1, 2 CSP tak, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo, majúc za to, že pomer úspechu

a neúspechu oboch strán sporu v tomto konaní bol pomerný. Žalobca si v tomto konaní uplatňoval nárok
na náhradu škody (na zdraví, vecnú škodu a ušlý zisk), ako i nárok na náhradu nemajetkovej ujmy
v peniazoch. Kým nárok na náhradu škody vo vzťahu k posúdeniu úspechu, resp. neúspechu strany
v konaní závisí od výšky požadovaného a výšky priznaného plnenia, nárok na náhradu nemajetkovej
ujmy z hľadiska jeho základu je posudzovaný na základe zásady úspechu, resp. neúspechu strany

v konaní, avšak súčasne platí, že pri výške tohto nároku je táto závislá od úvahy súdu, a teda úspech,
resp. neúspech v konaní vo vzťahu k tomuto nároku sa skúma, čo do právneho základu, a nie, čo do
výšky nároku. V danom prípade bol žalobca v prevažnej miere úspešný v uplatňovanom nároku na
náhradu škody, v rozsahu 78%, a to v rozsahu priznaných nárokov na náhradu škody v spoločnej výške
1.645,67 eura, ktorá vo vzťahu k pôvodne žalovanej výške tohto nároku (2.110,73 eura, zohľadňujúc

i späťvzatie žaloby ako neúspech žalobcu) predstavuje práve 78% úspech žalobcu. Na druhej strane
bol žalobca neúspešný v nároku na náhradu nemajetkovej ujmy ako takom, ktorý nárok z hľadiska
jeho výšky vždy závisí od úvahy súdu, a preto uplatnená výška tohto nároku z hľadiska pomerovania
úspechu a neúspechu strán sporu nie je faktorom majúcim vplyv na tento pomer. Teda, žalobca bol
v prevažujúcom rozsahu úspešný v nároku na náhradu škody a žalovaný bol úspešný v nepriznanom

nároku na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch. Podľa názoru odvolacieho súdu možno konštatovať,
že pomer týchto dvoch nárokov možno považovať za porovnateľný a taký, ktorý odôvodňuje súdu
vysloviť záver, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo. V tomto ohľade potompožiadavka žalobcu na rozhodnutie o trovách konania v zmysle ustanovenia § 257 CSP už nemá svoje
opodstatnenie a uplatnenie.

25. Posledným výrokom rozhodnutia odvolací súd v zmysle ustanovenia § 388 CSP zmenil napadnutý
výrok rozhodnutia súdu prvej inštancie, ktorým súd prvej inštancie priznal štátu voči žalovanému nárok
na náhradu trov tlmočenia v plnom rozsahu, keď odvolanie žalovaného proti tomuto výroku rozhodnutia
bolo dôvodné, pretože v zmysle ustanovenia § 155 ods. 1 CSP každý, a teda aj svedok, má právo konať
pred súdom v jazyku, ktorému rozumie a tieto trovy tlmočenia znáša štát. Vzhľadom na uvedené, trovy

konania štátu znáša štát.

Toto rozhodnutie bolo prijaté v senáte pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§
419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu

na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od
doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).