Rozsudok ,
Iná povaha rozhodnutia Judgement was issued on Wednesday, January 23, 2025

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 5Cdo/12/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7716216057
Dátum vydania rozhodnutia: 23. 01. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jana Bajánková

ECLI: ECLI:SK:NSSR:2025:7716216057.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jany Bajánkovej a

sudcov JUDr. Jozefa Kolcuna, PhD. a JUDr. Eriky Zajacovej, v spore žalobcu: Inprega, a.s., Karpatské
námestie 10A, Bratislava, IČO: 47 811 498, zastúpený: JUDr. Martin Kostrej, advokát, Cyrila a Metoda
3, Michalovce, proti žalovanému: Košický samosprávny kraj, Námestie Maratónu mieru 1, Košice, IČO:
35 541 016, o zaplatenie 11.839,80 eura s prísl., ktorý sa viedol na Okresnom súde Michalovce pod sp.
zn. 5C/246/2016, o dovolaní žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Košiciach zo dňa 10. mája 2023
sp. zn. 11Co/32/2022 takto

r o z h o d o l :

Dovolanie z a m i e t a.

Žalovanému náhradu trov dovolacieho konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Michalovce rozsudkom č. k. 5C/246/2016-471 z 29. novembra 2021 uložil žalovanému
povinnosť zaplatiť žalobcovi 706,21 eura spolu s 5,05 % ročnými úrokmi z omeškania od 7. novembra
2016 do zaplatenia, to všetko do troch dní od právoplatnosti rozsudku, zamietol žalobu v prevyšujúcej
časti a priznal žalovanému proti žalobcovi náhradu trov konania v rozsahu 88 %, o výške ktorej bude
rozhodnuté po právoplatnosti rozsudku samostatným uznesením.
1.1. Rozhodol tak o žalobe, ktorou sa žalobca domáhal proti žalovanému zaplatenia sumy 11.839,80

eura s úrokmi z omeškania vo výške 5,05 % ročne od doručenia žaloby žalovanému do zaplatenia.
Skutkovým základom takto uplatneného nároku bolo v podstatnom tvrdenie žalobcu, že žalovaný užíva
nehnuteľnosti nachádzajúce sa v katastrálnom území Z., zapísané na LV č. XXXX ako parc. č. XXXX
- zastavané plochy a nádvoria o výmere 397 m2 (vo vlastníctve žalobcu) a na LV č. XXXX ako parc.
č. XXXX - zastavané plochy a nádvoria o výmere 243 m2 a parc. č. XXXX - orná pôda o výmere 481
m2, na LV č. XXXX ako parc. č. XXXX - zastavané plochy a nádvoria o výmere 254 m2 a parc. č.
XXXX - zastavané plochy a nádvoria o výmere 245 m2 a na LV č. XXXX ako parc. č. XXXX - zastavané

plochy a nádvoria o výmere 197 m2 (ostatné nehnuteľnosti vo vlastníctve P. R. E., bytom E., Z.), v
prírode predstavujúce pozemky, na ktorých sú sčasti vybudované pozemné komunikácie vo vlastníctve
žalovaného (§ 3d zák. č. 135/1961 Zb.), bez primeraného plnenia spočívajúceho v primeranej náhrade
za ich užívanie, resp. v povinnosti strpieť zákonné vecné bremeno držby a užívania pozemkov v zmysle
§ 4 zák. č. 66/2009 Z. z. Žalobca svoju vecnú legitimáciu vo vzťahu k vyššie opísaným nehnuteľnostiam
vo vlastníctve P. R. E. preukazoval zmluvou o postúpení pohľadávky zo dňa 26. júna 2016, na základe
ktorej P. R. E. ako postupca postúpil žalobcovi ako postupníkovi „pohľadávku vo výške 6,50 eur/m2

ročne, t. j. vo výške 27.690,- eur za výmeru 1.420 m2 voči žalovanému titulom nezaplatenej náhrady
za užívanie predmetných nehnuteľností za obdobie od 25.06.2013 do 25.06.2016". Žalobca svoj nárok
kvantifikoval v nadväznosti na trhovú cenu nájmu obdobných pozemkov v rokoch 2013 - 2016.1.2. Súd prvej inštancie v napadnutom rozsudku vyšiel zo skutkových tvrdení strán, pričom na takto
ustálený skutkový stav aplikoval ustanovenia § 2 až § 4 zák. č. 66/2009 Z. z. o niektorých opatreniach
pri majetkovoprávnom usporiadaní pozemkov pod stavbami, ktoré prešli z vlastníctva štátu na obce a

vyššie územné celky a o zmene a doplnení niektorých zákonov, § 151n, § 151o a § 151p Občianskeho
zákonníka (ďalej len „OZ") a § 3 nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z. z., z ktorých po posúdení otázky
vecnej legitimácie strán a skonštatovaní nespornosti výmery častí predmetných pozemkov, na ktorých
sa nachádza stavba - cestná komunikácia II. triedy vo vlastníctve žalovaného, vyvodil záver o čiastočnej
dôvodnosti žaloby. Pri určovaní charakteru a výšky náhrady za zákonné vecné bremeno podľa zák.

č. 66/2009 Z. z. vychádzal zo záväzného právneho názoru odvolacieho súdu vysloveného v skoršom
zrušujúcom uznesení v tejto veci a zo záveru nariadeného znaleckého dokazovania, podľa ktorého je
všeobecná hodnota opakovanej náhrady za zákonné vecné bremeno podľa ust. § 4 zák. č. 66/2009
Z. z. za žalované obdobie stanovená vo výške 706,21 eura. Rozhodnutie o trovách konania súd prvej
inštancie odôvodnil s poukazom na ust. § 255 ods. 2 CSP pomerným procesným úspechom strán v
spore.

2.1. Krajský súd v Košiciach rozsudkom zo dňa 10. mája 2023 sp. zn. 11Co/32/2022 napadnutý rozsudok
súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdil podľa § 387 ods. 1 CSP. Odvolací súd sa v celom
rozsahu stotožnil so skutkovými a právnymi závermi uvedenými v rozsudku súdu prvej inštancie a v
podrobnostiach naň poukázal.

2.2. V odôvodnení rozsudku vo vzťahu k odvolaniu žalobcu proti zamietajúcemu výroku rozsudku
okresného súdu uviedol, že predmetom odvolacieho prieskumu v tejto časti bola správnosť právneho
posúdenia otázky výšky náhrady za dotknuté vecné bremená, ktorú odvodzoval od výšky obvyklého
nájomného za užívanie porovnateľných pozemkov.
2.3. Skonštatoval, že v preskúmavanej veci sporné pozemky už v minulosti boli zastavané cestnou

komunikáciou, pričom k ich zaťaženiu vecným bremenom došlo až nadobudnutím účinnosti zákona č.
66/2009 Z. z., teda od 1. júla 2009. Až účinnosťou tohto zákona sa vlastník stavby stal oprávneným
užívateľom pozemkov, čo vylučuje možnosť domáhať sa vydania bezdôvodného obohatenia za jeho
užívanie. Vyslovil, že vlastníkovi pozemku náhrada za nútené obmedzenie vlastníckeho práva patrí v
zmysle ochrany základných práv a slobôd a teda základného práva vlastniť a užívať majetok, pričom

finančná náhrada za vznik vecného bremena v danom prípade je opakujúcou sa náhradou.
2.4. Pokiaľ ide o otázku výšky primeranej náhrady v prípade užívania cudzieho pozemku, keď
rozsah plnenia nie je stanovený právnym predpisom, odvolací súd podporne poukázal na uznesenie
Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Cdo/8/2009 z 13. novembra 2009, ktorý vyjadril rozsah náhrady sumou,
ktorú by obvykle bolo nevyhnutné vynaložiť v danom mieste a čase za porovnateľné užívanie veci, s

prihliadnutím na účel a spôsob užívania a na druh právneho dôvodu, ktorým sa spravidla právo užívania
veci vzhľadom na jeho rozsah a spôsob zakladá s tým, že najčastejšie ide o nájomnú zmluvu. Zároveň
doplnil, že až pri absencii zodpovedajúcich podkladov môže súd vychádzať aj z výšky náhrad v iných
prípadoch.
2.5. Odvolací súd uviedol, že obsahom právneho vzťahu strán je držba a užívanie pozemku pod stavbou

vo vlastníctve žalovaného, ktoré právo má v zákone inštitucionálnu podobu vecného bremena (teda
nejdeonájom).Určenievýškynáhradymusívychádzaťzosumy,ktorúbyoprávnenýzvecnéhobremena
zaplatil pri „bežnom chode veci", determinovanej proporcionalitou a vyvažovaním hodnoty vlastníckeho
práva a hodnoty verejného záujmu.
2.6. K odvolacím námietkam k postupu súdu pri hodnotení znaleckých posudkov uviedol, že súd prvej

inštancie v bodoch 43. až 45. napadnutého rozsudku vysvetlil, akými úvahami sa riadil pri hodnotení
jednotlivých znaleckých posudkov, s ktorými sa plne stotožnil. Zdôraznil, že v prejednávanej veci je
zrejmé, že súkromný znalecký posudok predložený žalobcom bol vypracovaný za účelom stanovenia
všeobecnej hodnoty predmetných nehnuteľností „pre právny úkon uzatvorenia nájomnej zmluvy", a teda
je (vzhľadom na právne posúdenie veci súdom) nepoužiteľným v konaní. Znalecký posudok znalca Ing.

Vladimíra Závackého č. 27/2020 zo dňa 22. februára 2021 vyhodnotil odvolací súd za presvedčivý a
spĺňajúci zákonom vyžadované kritériá. Považoval ho za úplný vo vzťahu k zadaniu, súladný s ostatnými
vykonanými dôkazmi a právnym posúdením veci súdom, s logicky odôvodneným znaleckým nálezom
obsahujúcim zdôvodnenie nepoužiteľnosti súkromných znaleckých posudkov strán v spore, v ktorých
znalci použili podklady a postupy pre komerčný charakter využitia pozemkov pri použití porovnávacej

metódy ako aj metódy polohovej diferenciácie, čo je v rozpore s proporcionalitou a vyvažovaním hodnoty
vlastníckeho práva a hodnoty verejného záujmu (teda zákonom č. 66/2009 Z. z.), ako aj funkčným
využitím predmetných pozemkov, na ktorých sa nachádza cestná komunikácia, ktoré v tejto podobe
stanovuje aj územný plán mesta Michalovce.3. Proti rozsudku odvolacieho súdu podal dovolanie žalobca, prípustnosť ktorého odôvodnil poukazom
na § 420 písm. f) a § 421 ods. 1 písm. a) CSP. Dovolateľ namietal, že rozhodnutie nedáva odpovede

na zásadné právne otázky nastolené v odvolaní, z ktorých sa odvíja základ a výška nároku, čo ho
robí hrubo arbitrárnym, nepreskúmateľným a v konečnom dôsledku nezákonným. Odvolací súd ich
síce v bode 4. odôvodnenia rozhodnutia vymenúva, v ďalšej časti odôvodnenia však k nim nezaujíma
žiaden postoj. Jedná sa predovšetkým o otázku: - nemožnosti obmedzenia vlastníckeho práva priamo
zo zákona v zmysle čl. 20 ods. 4 Ústavy SR, - nemožnosti znehodnotenia (zníženia hodnoty) pozemku

stavbou na ňom postavenej, - odôvodnenia výšky nájomného len podľa súdnoznaleckého posudku,
a nie i vo vzťahu k ostatným vykonaným dôkazom, predovšetkým znaleckým posudkom a kúpnym a
nájomným zmluvám. Nesúhlasil s postupom odvolacieho súdu, ktorý vychádzal z hodnoty predmetných
pozemkov určených podľa posudku znalca Závackého, ktorý sa však odvíjal len z cien iných obdobných
zastavaných pozemkov pozemnými komunikáciami, teda len z účelu využitia jedného druhu stavby -
cesty. Odvolací súd, ani prvoinštančný, nevyhodnotil predložené kúpne a nájomné zmluvy k pozemkom,

podľa ktorých na menej výhodných a okrajových častiach mesta hodnota 1 m2 pozemku predstavovala
76 eur, resp. hodnota nájomného v najvzdialenejšej časti mesta 3,68 eur/m2/ročne. Súdy na tieto dôkazy
a argumenty nereagovali, čo považoval za porušenie § 191 CSP v hodnotení dôkazov v ich vzájomnej
súvislosti. Mal za to, že súd uvedeným nesprávnym procesným postupom zasiahol do jeho práva
na spravodlivý proces. Ďalej namietal, že pozemok a stavba na ňom postavená sú v rovnoprávnom

postavení. Stavba teda nedeterminuje hodnotu pozemku. Jedná sa pritom o fundamentálne pravidlo
vyplývajúce zo zákona (§ 120 ods. 2 OZ), z ktorého je potrebné vyvodiť záver, že ani účel využitia stavby,
resp. druh stavby, nemôže určovať (znižovať) hodnotu pozemku, lebo účel využitia stavby je vlastnosť
stavby. Poukázal na rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Cdo/8/2009 a 1Cdo/91/2010, s ktorými
je napadnuté rozhodnutie v rozpore.

4. Žalovaný sa k dovolaniu nevyjadril.

5. Najvyšší súd ako súd dovolací (§ 35 CSP) po zistení, že dovolanie podala v stanovenej lehote (§
427 ods. 1 CSP) strana zastúpená v súlade so zákonom (§ 429 ods. 1 CSP), v ktorej neprospech bolo

napadnuté rozhodnutie vydané (§ 424 CSP), dospel k záveru, že dovolanie je potrebné zamietnuť.

K dovolaciemu dôvodu podľa § 420 písm. f) CSP

6. Dovolateľ považoval rozhodnutie odvolacieho súdu za svojvoľné a arbitrárne, pretože pri určení výšky

nároku za pozemky zastavané stavbou - cestnou komunikáciou, vychádzal z hodnoty predmetných
pozemkov určených podľa posudku znalca Závackého, ktorý sa však odvíjal len z cien iných obdobných
zastavaných pozemkov pozemnými komunikáciami, teda len z účelu využitia jedného druhu stavby -
cesty, a neprihliadol na kúpne a nájomné zmluvy k pozemkom, podľa ktorých na menej výhodných a
okrajových častiach mesta hodnota 1 m2 pozemku, resp. hodnota nájomného v najvzdialenejšej časti,

bola vyššia. Vyjadril nesúhlas so skutkovými a právnymi závermi konajúcich súdov z dôvodu, že podľa
neho sa tieto závery nezhodujú s vykonanými dôkazmi a boli nesprávne právne posúdené, v rozpore
s ústavou a zákonom (§ 120 ods. 2 OZ) a judikatúrou najvyšších súdnych autorít. Dovolací súd preto,
vychádzajúc z obsahu dovolania, skúmal existenciu tzv. vady zmätočnosti v zmysle § 420 písm. f) CSP.
Ak totiž dovolanie z dovolacieho dôvodu uvedeného v § 420 CSP smeruje proti rozhodnutiu odvolacieho

súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, potom existencia tohto dôvodu, t. j. existencia
niektorej z vád uvedených v tomto ustanovení (spôsobujúcich tzv. zmätočnosť rozhodnutia) neznamená
lensplneniepodmienkyprípustnostidovolania,alezakladábezďalšiehoajjehodôvodnosť.Dovolacísúd
pristúpil k posúdeniu argumentačnej udržateľnosti rozhodnutia odvolacieho súdu z pohľadu, či napĺňa
záruky garantujúce, že výkon spravodlivosti v danom prípade nie je arbitrárny (svojvoľný), teda takého

práva strany sporu na odôvodnenie rozhodnutia, ktoré je imanentnou súčasťou práva na spravodlivý
proces i práva na súdnu ochranu.

7. Ústavný súd Slovenskej republiky vo viacerých svojich rozhodnutiach, napr. v uznesení sp. zn.
III. ÚS 44/2022 zo dňa 27. januára 2022 uviedol, že arbitrárnosť sa v zásade môže prejavovať

vo dvoch podobách. Procesná arbitrárnosť je hrubým alebo opakovaným porušením zásadných
ustanovení právnych predpisov upravujúcich postup orgánu verejnej moci, hmotnoprávna (meritórna)
arbitrárnosť sa prejavuje ako extrémny nesúlad medzi právnym základom pre rozhodovanie veci a
závermi orgánu verejnej moci, ktoré sú vo vzťahu k tomuto právnemu základu neobhájiteľné všeobecneakceptovateľnými výkladovými postupmi. Z judikatúry ústavného súdu tiež vyplýva, že arbitrárnosť (i
zjavná neodôvodnenosť rozhodnutí) všeobecných súdov je najčastejšie daná rozporom súvislostí ich
právnych argumentov a skutkových okolností prejednávaných prípadov s pravidlami formálnej logiky

alebo absenciou jasných a zrozumiteľných odpovedí na všetky právne a skutkovo relevantné otázky
súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu
(napr. IV. ÚS 115/03). Pritom uvedené nedostatky musia dosahovať mieru ústavnej relevancie, teda
ich intenzita musí byť spôsobilá porušiť niektoré z práv uvedených v čl. 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky (ďalej len „ústava"). O zjavnú neodôvodnenosť alebo arbitrárnosť súdneho rozhodnutia ide

spravidla vtedy, ak sa zistí taká interpretácia a aplikácia právnej normy zo strany súdu, ktorá zásadne
popiera účel a význam aplikovanej právnej normy, alebo ak dôvody, na ktorých je založené súdne
rozhodnutie, absentujú, sú zjavne protirečivé alebo popierajú pravidlá formálnej a právnej logiky,
prípadne, ak sú tieto dôvody zjavne jednostranné a v extrémnom rozpore s princípmi spravodlivosti (III.
ÚS 305/08, IV. ÚS 150/03, I. ÚS 301/06).

8. Dovolací súd dospel k záveru, že rozhodnutie odvolacieho súdu v spojení s rozhodnutím súdu
prvej inštancie spĺňa kritériá pre odôvodňovanie rozhodnutí v zmysle § 393 ods. 2 CSP a § 220
ods. 2 CSP z hľadiska formálnej štruktúry a obsahuje aj zdôvodnenie všetkých pre vec podstatných
skutkových a právnych otázok. Oba súdy v základnom konaní dospeli k záveru, že vlastníkovi pozemku
náhrada za nútené obmedzenie vlastníckeho práva vecným bremenom patrí. Určenie výšky náhrady

musí vychádzať zo sumy, ktorú by oprávnený z vecného bremena zaplatil pri „bežnom chode veci",
determinovanej proporcionalitou a vyvažovaním hodnoty vlastníckeho práva a hodnoty verejného
záujmu. Z troch znaleckých posudkov len Znalecký posudok znalca Ing. Vladimíra Závackého č.
27/2020 zo dňa 22. februára 2021 považoval odvolací súd za úplný vo vzťahu k zadaniu, súladný s
ostatnými vykonanými dôkazmi a právnym posúdením veci súdom, zohľadňujúci hodnotu vlastníckeho

práva a hodnotu verejného záujmu, ktorý upravuje aj zákon č. 66/2009 Z. z., ako aj funkčné využitie
predmetných pozemkov, na ktorých sa nachádza cestná komunikácia, ktoré v tejto podobe stanovuje aj
územný plán mesta Michalovce. Z odôvodnení oboch rozhodnutí sú zrejmé právne úvahy odvolacieho
i prvoinštančného súdu, ktoré viedli k prijatiu konečného záveru v prejednávanom spore. Za procesnú
vadu konania podľa § 420 písm. f) CSP nemožno považovať to, že odvolací súd svoje rozhodnutie

neodôvodnil podľa predstáv dovolateľa, ale len to, že ho neodôvodnil objektívne uspokojivým spôsobom,
pričom to rozhodne nie je tento prípad. V tejto súvislosti považuje dovolací súd za potrebné poznamenať,
že odvolací súd v odôvodnení svojho rozhodnutia nemusí dať odpoveď na všetky odvolacie námietky
uvedené v odvolaní, ale len na tie, ktoré majú pre rozhodnutie o odvolaní podstatný význam, ktoré zostali
sporné, alebo na ktoré považuje odvolací súd za nevyhnutné dať odpoveď z hľadiska doplnenia dôvodov

rozhodnutia súdu prvej inštancie (II. ÚS 78/05). Ako vyplýva aj z judikatúry Ústavného súdu Slovenskej
republiky, iba skutočnosť, že dovolateľ sa s právnym názorom odvolacieho súdu nestotožňuje, nemôže
viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti jeho rozhodnutia (napr. I. ÚS 188/06).

9. Nespôsobilou založiť prípustnosť dovolania bola aj ďalšia dovolacia námietka žalobcu, ktorá mala

spočívať v tom, že súdy oboch inštancií nesprávne vyhodnotili vykonané dôkazy, najmä s akcentom na
znalecký posudok ním v konaní predložený.

10. V súvislosti s uvedenou námietkou dovolateľa treba zdôrazniť, že dovolaním nie je zásadne možné
úspešne napadnúť hodnotenie dôkazov. Napadnúť možno len výsledok činnosti súdu pri hodnotení

dôkazov, pričom nesprávnosť hodnotenia dôkazov, ako to vyplýva zo zásady voľného hodnotenia
dôkazov, možno vyvodzovať len zo spôsobu, ako k výsledku súd dospel. Dovolací súd poznamenáva,
že dovolanie nepredstavuje opravný prostriedok, ktorý by mal slúžiť na odstránenie nedostatkov pri
ustálení skutkového stavu veci. Dovolací súd nemôže v dovolacom konaní formulovať nové skutkové
závery a rovnako nie je oprávnený preskúmavať správnosť a úplnosť skutkových zistení, už len z

toho dôvodu, že nie je oprávnený prehodnocovať vykonané dôkazy, pretože (na rozdiel od súdu prvej
inštancie a odvolacieho súdu) v dovolacom súde nemá možnosť vykonávať dokazovanie. Dovolaním
sa preto nemožno úspešne domáhať revízie skutkových zistení urobených súdmi nižšej inštancie,
ani prieskumu nimi vykonaného dokazovania. Inými slovami, na hodnotenie skutkových okolností a
zisťovanie skutkového stavu sú teda povolané súdy prvej inštancie a druhej inštancie ako skutkové súdy,

aniedovolacísúd,ktorýjevzmysle§442CSPviazanýskutkovýmstavom,takakohozistilodvolacísúd,
a jeho prieskum skutkových zistení nespočíva v prehodnocovaní skutkového stavu, ale len v kontrole
postupu súdu pri procese jeho zisťovania (porov. I. ÚS 6/2018). V rámci tejto kontroly dovolací súd síce
má možnosť vyhodnotiť a posúdiť, či konanie nie je postihnuté rôznymi závažnými deficitmi v dokazovaní(tzv. opomenutý dôkaz, deformovaný dôkaz, porušenie zásady voľného hodnotenia dôkazov a pod.) a či
konajúcimi súdmi prijaté závery nie sú svojvoľné, neudržateľné alebo prijaté v zrejmom omyle, ktorý by
poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces, čím by mohlo dôjsť k vade zmätočnosti v zmysle

§ 420 písm. f) CSP, avšak dovolací súd uvádza, že tieto vady v prejednávanej veci nezistil.

11. V posudzovanej veci z rozhodnutia odvolacieho súdu (rovnako aj súdu prvej inštancie) je zrejmý
jeho myšlienkový postup pri hodnotení dôkazov, výsledkom ktorého bol určujúci skutkový záver, podľa
ktorého výška náhrady za vecné bremeno sa odvíja od sumy, ktorú by oprávnený z vecného bremena

zaplatilpribežnomchodevecísprihliadnutímnaverejnýzáujem,ktorývecnébremeno(vdanomprípade
verejná komunikácia) nepochybne predstavuje. Podľa názoru dovolacieho súdu spôsob, akým odvolací
súd dospel k tomuto rozhodujúcemu skutkovému zisteniu, zodpovedá ustanoveniu § 191 CSP v spojení
s ustanovením § 185 CSP. Úvahy, ktorými sa v rámci hodnotenia dôkazov riadil, sú v súlade so zásadami
formálnej logiky, pričom výsledok hodnotenia dôkazov zodpovedá tomu, čo malo byť nimi zistené.

K dovolaciemu dôvodu podľa § 421 ods. 1 písm. a) CSP

12. Dovolateľ vyvodzoval prípustnosť dovolania v danej veci aj z ustanovenia § 421 ods. 1 písm. a)
CSP, podľa ktorého dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo
alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia

právnej otázky, pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho
súdu. Dovolateľ tvrdil, že otázkou, od posúdenia ktorej záviselo rozhodnutie odvolacieho súdu a pri
riešení ktorej sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, bola otázka
výšky náhrady za dotknuté vecné bremená, ktorú odvodzoval od výšky obvyklého nájomného za
užívanie porovnateľných pozemkov.

13. Najvyšší súd SR ako súd dovolací vo veci sp. zn. 5Cdo/175/2019 (uznesenie z 27. apríla 2022),
riešil niektoré otázky výkladu zákona č. 66/2009 Z. z o niektorých opatreniach pri majetkovoprávnom
usporiadaní pozemkov pod stavbami, ktoré prešli z vlastníctva štátu na obce a vyššie územné celky.
13.1. Primárne riešil otázky, či vlastníkovi pozemku pod stavbou, ktorá je povolená podľa platných

právnych predpisov a prešla z vlastníctva štátu na obec alebo vyšší územný celok, vzniká nárok na
náhradu za vecné bremeno vzniknuté podľa § 4 zák. č. 66/2009 Z. z. a v kladnom prípade, či je
táto náhrada vo forme opakujúceho sa alebo jednorazového plnenia. Skonštatoval, že táto otázka
bola už riešená vo viacerých rozhodnutiach dovolacieho súdu (sp. zn. 7Cdo/49/2023, 2Cdo/194/2018,
1Cdo/99/2019), pričom súdna prax dovolacieho súdu sa ustálila v názore, že nárok na náhradu za

vecné bremeno vzniknuté zo zákona patrí a táto náhrada je jednorazová a patrí iba tomu, kto bol
vlastníkom zaťaženého pozemku ku dňu účinnosti tohto zákona (pričom tieto rozhodnutia prešli aj
testom ústavnosti). Keďže dovolací súd je viazaný rozsahom dovolania, nemohol k týmto rozhodnutiam
prihliadnuť v danej veci.
13.2. V tomto rozhodnutí riešil následne otázku, či výška tejto náhrady má zodpovedať výške

bezdôvodného obohatenia rovnajúcej sa obvyklému nájomnému za prenájom porovnateľných
pozemkov. Dovolací súd v tejto veci vyslovil, že tým, že zákonodarca vznikom zákonného vecného
bremena legalizoval v § 4 ods. 1 zák. č. 66/2009 Z. z. užívanie pozemkov, na ktorých sa nachádzajú
stavby vymedzené v § 1 ods. 1, 2 zák. č. 66/2009 Z. z., užívanie pozemku žalobcu žalovaným teda
nadobudloprávnyzákladanedochádzakjehoužívaniubezprávnehodôvodu,kedybyboldanýzákonný

nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia rovnajúcemu sa obvyklému nájomnému za prenájom
porovnateľných pozemkov.
13.3. Ak v danej veci súdy v základnom konaní pri určení výšky náhrady vychádzali zo sumy, ktorú
by oprávnený z vecného bremena zaplatil pri „bežnom chode veci", determinovanej proporcionalitou a
vyvažovaním hodnoty vlastníckeho práva a hodnoty verejného záujmu, dovolací súd konštatuje, že sa

neodklonili od ustálenej praxe dovolacieho súdu.

14. Pre úplnosť dovolací súd dodáva, že pokiaľ dovolateľ poukazoval na rozhodnutia najvyššieho súdu
sp. zn. 5Cdo/8/2009 a 1Cdo/91/2010, tieto s problematikou náhrady za vecné bremeno vzniknuté podľa
zákona č. 66/2009 Z. z. § 4 ani nesúvisia. Vo veci sp. zn. 5Cdo/8/2009 bola riešená náhrada za

užívania pozemku zastavaného stavbou za obdobie pred účinnosťou vyššie uvedeného zákona, teda
išlo o užívanie zastavaného pozemku vlastníkom stavby bez právneho dôvodu, keďže právo zákonného
vecného bremena vzniklo až 1. júla 2009. Vo veci sp. zn. 1Cdo/91/2010 bola predmetom sporu náhradazaužívaniepozemkuvlastníčkoustavby(fyzickouosobou)bezprávnehodôvodu,pričomnešlooverejný
záujem.

15. Dovolací súd preto konštatuje, že ani dovolací dôvod, ktorý dovolateľ uplatnil podľa ustanovenia §
421 ods. 1 písm. a) CSP nie je daný.

16. Z týchto dôvodov dospel najvyšší súd k záveru, že dovolanie je vzhľadom na uvedené nedôvodné,
a preto ho ako celok zamietol (§ 448 CSP).

17. Úspešnému žalovanému súd nepriznal náhradu trov dovolacieho konania pretože mu v dovolacom
konaní žiadne nevznikli.

18. Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.