Uznesenie ,
Zrušujúce Judgement was issued on Thursday, February 28, 2024

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 5Cdo/239/2022

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6120397711
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 02. 2024

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Alena Adamcová
ECLI: ECLI:SK:NSSR:2024:6120397711.2

Uznesenie

Najvyšší súd Slovenskej republiky v spore žalobcu: M. Z., nar. XX. XX. XXXX, bytom K., zastúpený MV
Legal s. r. o., advokátska kancelária, Bratislava, Jedenásta 16, IČO: 36 857 947, proti žalovaným: 1/
M. C., nar. XX. XX. XXXX, bytom Z., 2/ A. C., nar. XX. XX. XXXX, bytom tamtiež, obaja zastúpení Mgr.
Michalom Ferčákom, advokátom, Topoľčany, Bernolákova 1652, IČO: 50 825 739, o zaplatenie sumy
15.000 eur s príslušenstvom, vedenom na Okresnom súde Nitra pod sp. zn. 7C/101/2020, o dovolaní

žalovaných 1/ a 2/ proti rozsudku Krajského súdu v Nitre z 28. júla 2022 sp. zn. 9Co/4/2022, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok Krajského súdu v Nitre z 28. júla 2022 sp. zn. 9Co/4/2022 z r u š u j e a vec mu vracia
na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Nitra (ďalej aj „súd prvej inštancie“ alebo „okresný súd“) rozsudkom zo 17. júna 2021
č. k. 7C/101/2020-249 v spojení s opravným uznesením z 21. júla 2021 č. k. 7C/101/2020-270 uložil

žalovaným povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 15.000 eur spolu s úrokom vo výške 2 % mesačne zo
sumy 15.000 eur od 27. 01. 2016 do 31. 03. 2016, s úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy
15.000 eur od 01. 04. 2016 do zaplatenia spoločne a nerozdielne, a to do 3 dní od právoplatnosti
rozhodnutia (výrok I.). Zároveň rozhodol, že žalobca má voči žalovaným nárok na náhradu trov konania
v rozsahu 100 % (výrok II.).

1.1. Súd prvej inštancie v dôvodoch rozhodnutia uviedol, že preskúmal zmluvu označenú ako zmluva
o úvere, na základe ktorej si žalobca uplatnil žalovaný nárok a vyhodnotil ju podľa obsahu ako zmluvu
o pôžičke, predmetom ktorej bolo poskytnutie pôžičky dlžníkovi vo výške 15.000 eur. Súd predmetný
zmluvný vzťah posúdil ako zmluvu uzatvorenú podľa zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení
neskorších predpisov (ďalej aj „OZ“) a nie ako zmluvu o úvere uzatvorenú podľa Obchodného zákonníka
(ďalej aj „ObZ“). K námietke legitimácie žalovaných uviedol, že ju považuje za nedôvodnú. Zmluvu

posúdil v súlade s § 657 ods. 1 Občianskeho zákonníka ako listinu obsahujúcu viaceré samostatné
právne úkony - zmluvu medzi žalobcom a dlžníkom a zmluvu žalobcu s dlžníkom a so spoločnosťou
FEM Invet, so A. A. a so žalovanými 1/ a 2/, ktorí pristupujú k záväzkom dlžníka. Zmluvu medzi žalobcom
a dlžníkom súd posúdil ako zmluvu o pôžičke, keď záväzok žalobcu bol poskytnúť dlžníkovi peňažné
prostriedky v presne stanovenej sume a dlžník sa zaviazal poskytnuté peňažné prostriedky vrátiť a
zaplatiť žalobcovi úroky (§ 657 ods. 2 OZ). Zmluva o pôžičke súčasne obsahovala dohodu žalobcu a

dlžníka o pristúpení k záväzkom dlžníka pristupujúcimi dlžníkmi (vrátane žalovaných). Túto súd posúdil
ako nepomenovanú zmluvu s účinkami obdobnú pristúpeniu k záväzku podľa § 533 a § 534 OZ, nebolo
teda potrebné, aby pred uplatnením nároku voči žalovaným svoj záväzok nesplnil dlžník. Súd mal za
preukázané zaplatenie peňažných prostriedkov žalobcom na účet dlžníka, t. j. že záväzok žalobcu
poskytnúť peňažné prostriedky v súlade so zmluvou bol splnený. Zdôraznil, že poukázanie finančných
prostriedkov na účet dlžníka, resp. tretej osoby, nezbavuje pristupujúcich dlžníkov povinnosti vrátiť

finančné prostriedky, ktoré žalobca poskytol dlžníkovi.1.2. Pokiaľ išlo o námietku premlčania, súd prvej inštancie uviedol, že zo zmluvy o pôžičke vyplýva, že
žalovaní boli povinní predmetnú pôžičku vrátiť do 31. 03. 2016, pričom žaloba bola na súd podaná 15.
10. 2020. Strany sporu uzatvorili dňa 21. 08. 2019 uznanie dlhu, obsahom ktorého bola aj pôžička, ktorá

je predmetom tohto sporu, pričom v zmysle § 558 OZ platí, že ak niekto uzná písomne, že zaplatí svoj
dlh určený čo do dôvodu aj výšky, predpokladá sa, že dlh v čase uznania trval. Z ustanovenia § 110 ods.
1 veta druhá OZ vyplýva, že ak právo dlžník písomne uznal čo do dôvodu i výšky, premlčuje sa za desať
rokov odo dňa, keď k uznaniu došlo; ak bola však v uznaní uvedená lehota na plnenie, plynie premlčacia
doba od uplynutia tejto lehoty. Z uvedeného je zrejmé, že v dôsledku uznania dlhu nastúpila 10-ročná

premlčacia lehota. Neobstál argument o nevedomosti žalovaných, že dlh je premlčaný pri uznaní, resp.
čo je premlčanie, nakoľko z emailovej komunikácie z 21. 11. 2017 (č. l. 152) mal súd za preukázané,
že žalovaný 1/ kontaktoval žalobcu ohľadne pôžičiek a ich prípadného premlčania, keď uviedol, že „a z
toho dôvodu, aby nedošlo premlčacej dobe na sumy 30.000 eur a 20.000 eur je A. pripravený podpísať
dodatok k pôžičke.“ Aj keď predmetom tejto komunikácie nebola práve pôžička, ktorá je predmetom
tohto sporu, uvedené preukazuje, že žalovaný 1/ je znalý právnych predpisov, ako aj inštitútu premlčania

a jeho dôsledkov. Bolo zrejmé, že pohľadávka žalobcu nie je premlčaná a žaloba bola na súd podaná
včas, v rámci 10-ročnej premlčacej lehoty.

1.3. Súd prvej inštancie uviedol, že po preskúmaní zmluvy o pôžičke ako aj uznania dlhu zistil, že tieto
právne úkony sú jasné, zrozumiteľné čo do obsahu plnenia a je z nich zrejmé, čo sa predmetnými úkonmi

sleduje. Súd nevzhliadol dôvody, pre ktoré by mal tieto úkony v rámci predbežnej otázky vyhodnotiť za
absolútne neplatné. Náhradu trov konania priznal podľa pomeru úspechu vo veci.

2. Krajský súd v Nitre (ďalej len „odvolací súd“) rozsudkom z 28. júla 2022 sp. zn. 9Co/4/2022 na
odvolanie žalovaných rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil a žalobcovi priznal voči žalovaným 1/ a 2/

nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.

2.1. Odvolací súd po preskúmaní veci dospel k záveru, že súd prvej inštancie správne vyhodnotil
skutkový stav veci, ktorú aj správne právne posúdil, pričom riadne odôvodnil všetky pre posúdenie
veci podstatné skutočnosti. Rozsudok súdu prvej inštancie preto ako vecne správny potvrdil, s jeho

odôvodnením sa stotožnil a na tieto dôvody podľa § 387 ods. 2 CSP odkázal. Na potvrdenie
správnosti záverov súdu prvej inštancie a k námietkam uvedeným v odvolaní žalovaných doplnil ďalšie
dôvody. Odvolací súd uviedol, že vzhľadom k subjektom predmetnej zmluvy nejde o priamu aplikáciu
Obchodného zákonníka v zmysle ustanovenia § 261, táto zmluva bola posúdená ako zmluva o pôžičke
podľa Občianskeho zákonníka. Zhodne konštatoval platnosť predmetnej zmluvy o pôžičke, keď žalobca

preukázal, že finančnú čiastku na základe zmluvy o pôžičke zaslal dlžníkovi. Stotožnil sa tiež s tým,
že obsah bodu 4. predmetnej zmluvy posúdil ako zmluvu nepomenovanú podľa § 51 OZ, keď z nej
vyplýva, že na základe dohody veriteľa a dlžníka sa rozširuje okruh subjektov povinných vrátiť pôžičku s
príslušenstvom. Odvolací súd uviedol, že ide o zmluvu s obdobnými účinkami ako pristúpenie k záväzku
podľa § 553 a § 554 OZ, pričom dohodu uzavretú v bode 4. predmetnej zmluvy nemožno podriadiť

pod ustanovenia § 533 a § 534 OZ o pristúpení k záväzku, ani pod ustanovenia § 546 OZ o ručení,
pretože nespĺňa podmienky týchto ustanovení. V bode 4. predmetnej zmluvy bol dohodnutý odlišný
inštitút ako je pristúpenie k záväzku a ručenie, teda súd žiaden zo žalovanými uvádzaných inštitútov
neuprednostnil, pričom ak by aj dohoda o ručení (posledná veta bodu 4.) bola platne dojednaná podľa
§ 546 OZ, žalovaní 1/ a 2/ sa v zmysle tohto bodu stali dlžníkmi veriteľa popri dlžníkovi, čo vylučuje

možnosť byť zároveň ručiteľmi. Žalovaní sa považovali za dlžníkov žalobcu, čo vyplýva aj z mailovej
korešpondencie žalobcu so žalovaným 1/, založenej v spise.

2.2. Pokiaľ ide o premlčanie, podľa odvolacieho súdu nepreukázaná vedomosť žalovaných 1/ a 2/
o premlčaní predmetnej pôžičky v čase podpísania uznania dlhu, mala za následok len to, že týmto

úkonom nebola založená právna domnienka existencie dlhu v čase jeho uznania. Nemení to nič na
tom, že uznanie dlhu žalovanými má za následok, že právo žalobcu uznané čo do dôvodu i výšky sa
premlčuje za desať rokov odo dňa, keď k uznaniu došlo. Odvolací súd aj preto dospel k záveru, že právo
žalobcu na vrátenie dlhu nie je premlčané. Samotná existencia dlhu, teda vyplatenie pôžičky žalobcom
na účet dlžníka v priebehu konania nebolo sporné a bolo preukázané prevodným príkazom v banke.

Pokiaľ ide o určitosť tohto právneho úkonu a o to, či sú jednotlivé pôžičky zameniteľné, odvolací súd
dodal, že v uznaní dlhu je zahrnutých viacero právnych úkonov (uznanie dlhu vo vzťahu k viacerým
pôžičkám), ktoré sú navzájom oddeliteľné a vo vzťahu k predmetnej pôžičke považoval toto uznanie za
dostatočne určité, keď je z neho zrejmé, že žalovaní 1/ a 2/ uznali pôžičku na základe zmluvy o pôžičkez 27. 01. 2016 v sume 15.000 eur, ktorej splatnosť bola 31. 03. 2016, čo korešponduje s predmetnou
zmluvou o pôžičke. Z uvedeného dôvodu považoval odvolací súd uznanie dlhu vo vzťahu k predmetnej
zmluveopôžičkezaplatné,pričomuznaniedlhuvovzťahukostatnýmpôžičkámbolopreposúdenietejto

veci bezpredmetné. Osobitne sa vysporiadal aj s ďalšími odvolacími námietkami (posúdenie dohody o
limitovaní vymáhania, neoprávnené podnikanie žalobcu, absencia riadneho odôvodnenia).

3. Proti rozsudku odvolacieho súdu podali žalovaní 1/ a 2/ (ďalej aj „dovolatelia“) dovolanie,
prípustnosť ktorého vyvodzovali z ustanovení § 420 písm. f) CSP a § 421 ods. 1 písm. b) CSP.

3.1. Za podstatnú otázku v zmysle dovolania podľa § 421 ods. 1 písm. b) CSP považovali aplikačný
vzťah uznania práva podľa § 110 ods. 1 OZ a uznania dlhu podľa § 558 OZ. Uviedli, že aj odvolací
súd výslovne konštatoval, že ich vedomosť o premlčaní žalobou uplatnenej pôžičky nebola v spore
preukázaná a táto vedomosť nevyplýva ani zo sporného dokumentu označeného ako Uznanie dlhu,
splátkovýkalendár,dohodaolimitovanívymáhaniazáväzkuz21.08.2019,alenapriektomumuodvolací

súd priznal účinky plynutia 10-ročnej premlčacej doby. Takéto právne posúdenie veci odvolacím súdom
nepovažovali za správne. Z dikcie § 558 OZ nepochybne vyplýva, že uznať možno i premlčaný dlh.
Relevantnou otázkou je, či uznanie premlčaného dlhu má právne následky uvedené v ustanovení § 110
ods. 1 druhá veta OZ, a teda či takéto uznanie zakladá plynutie novej desaťročnej premlčacej doby
aj za situácie, keď dlžník o premlčaní nevedel. Podľa názoru dovolateľov správny výklad a aplikácia

ustanovenia § 558 v spojení s § 110 ods. 1 OZ by mal viesť k záveru, že uznanie premlčaného dlhu,
v tomto prípade plynutie novej desaťročnej premlčacej doby, nezakladá. Opačné názory, že z pohľadu
účinkov v zmysle § 110 ods. 1 OZ nie je podstatná vedomosť dlžníka o premlčaní záväzku, vychádzajú
z rozhodnutia publikovaného pod R 51/1968. Uvedené rozhodnutie podľa názoru dovolateľov nie je
možné na túto otázku aplikovať, pretože vzhľadom na dátum jeho vydania logicky nemôže zohľadňovať

zmenu právnej úpravy uznania dlhu, ku ktorej došlo od 1. januára 1992 v dôsledku novely OZ. Doplnili,
že ustanovenia § 110 ods. 1 a § 558 OZ neupravujú dva samostatné inštitúty uznania dlhu/práva, ale
navzájom spolu súvisiace. Na podporu správnosti uvedeného právneho posúdenia poukázali napríklad
na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd“) z 25. marca 2010 sp. zn.
1Cdo/197/2009 a viaceré rozhodnutia odvolacích súdov. Názor, podľa ktorého nevedomosť o premlčaní

dlhu nemá vplyv na účinky uznania práva podľa § 110 ods. 1 OZ nemožno akceptovať, pretože vychádza
z výkladu práva ignorujúceho vnútornú prepojenosť uvedených ustanovení (§ 110 ods. 1 OZ a § 558
OZ) a historické súvislosti ich zavedenia do právneho poriadku. Prípadný poukaz na rozhodnutia a
súdnu prax Najvyššieho súdu Českej republiky neobstojí, pretože nejde o ustálenú rozhodovaciu prax
najvyšších súdnych autorít podľa článku 2 ods. 2 základných princípov Civilného sporového poriadku.

Za ustálenú rozhodovaciu prax nemožno považovať ani rozhodnutie R 51/1968 (rozhodnutie NS ČR sp.
zn. 3Cz/6/1968 z 27. 02. 1968), pretože bolo prekonané neskoršou zmenou Občianskeho zákonníka v
znení účinnom od 01. 01. 1992 (R 71/2018). Vedomosť dlžníka o premlčaní dlhu pri jeho uznaní (§ 558
OZ) musí byť v prípade sporu preukázaná pozitívne (t. j. nielen domnienkou), inak by táto podmienka
stanovená zákonom nemala žiadny zmysel (nakoľko domnienka znalosti právneho poriadku pôsobí voči

každému, nikto by sa nemohol dovolávať toho, že o premlčaní dlhu nevedel).

3.2. Pokiaľ išlo o dovolací dôvod v zmysle ustanovenia § 420 písm. f) CSP dovolatelia namietali
nedostatočné a vnútorne rozporné odôvodnenie rozhodnutí súdov nižších inštancií vo vzťahu k
neurčitosti predmetnej zmluvy o pôžičke, ako i k premlčaniu. V tejto súvislosti uviedli, že odvolací súd

nereagoval na ich námietky z odvolania, týkajúce sa aj problematiky bezprávnej vyhrážky, ktorej museli
zo strany žalobcu čeliť, a ktorá by mohla zneplatniť uznanie dlhu. Rovnako sa krajský súd podľa
dovolateľov nevysporiadal s námietkou predčasného podania žaloby i neoprávneného podnikania
žalobcu.

4. Žalobca vo vyjadrení k dovolaniu považoval argumentáciu dovolateľov za nedôvodnú a argumentáciu
odvolacieho súdu za správnu, nemajúcu znaky zmätočnosti alebo arbitrárnosti. Navrhol dovolanie
zamietnuť a priznať mu náhradu trov dovolacieho konania.

5. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 35 CSP) po zistení, že dovolanie podali v

stanovenej lehote (§ 427 ods. 1 CSP) strany zastúpené v súlade so zákonom (§ 429 ods. 1 CSP), v
ktorých neprospech bolo napadnuté rozhodnutie vydané (§ 424 CSP), bez nariadenia pojednávania (§
443 CSP) dospel k záveru, že dovolanie žalovaných 1/ a 2/ je prípustné a aj dôvodné, a preto
rozsudok odvolacieho súdu zrušil (§ 449 ods. 1 CSP) a vec mu vrátil na ďalšie konanie (§ 450 CSP).6. V zmysle § 421 ods. 1 CSP je dovolanie prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa
potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od

vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe
dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je
dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. V danom prípade dovolatelia vyvodili prípustnosť dovolania
z ustanovenia § 421 ods. 1 písm. b) CSP.

7. Žalovaní v dovolaní argumentovali tým, že rozhodnutie odvolacieho súdu vychádza z nesprávneho
právneho posúdenia veci, pokiaľ ide o aplikačný vzťah uznania práva podľa § 110 ods. 1 OZ a uznania
dlhu podľa § 588 OZ. Nesúhlasili s názorom krajského súdu, že nepreukázaná vedomosť žalovaných
o premlčaní predmetnej pôžičky v čase podpísania uznania dlhu má za následok len to, že týmto
úkonom nebola založená právna domnienka existencie dlhu v čase jeho uznania, čo však nič nemení
na tom, že toto uznanie dlhu žalovanými má za následok, že právo žalobcu, uznané čo do dôvodu i

výšky, sa premlčuje za desať rokov, a teda právo žalobcu na vrátenie dlhu nie je premlčané. Podľa
dovolateľov tento názor nemožno akceptovať, pretože vychádza z výkladu práva, ignorujúceho vnútornú
prepojenosť uvedených ustanovení (§ 110 ods. 1 OZ a § 558 OZ) a historické súvislosti ich zavedenia
do právneho poriadku. Judikatúru zastávajúcu tento názor považovali za prekonanú alebo nezáväznú.
Dovolací súd dospel k záveru, že dovolatelia týmto spôsobom zodpovedajúcim spôsobom vymedzili

právnu otázku, ktorú podľa nich odvolací súd nesprávne právne posúdil. Uvedená právna otázka nebola
doposiaľ v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu riešená, a preto je dovolanie žalovaných v danom
prípade procesne prípustné. K tejto otázke sa síce vyjadril najvyšší súd v uznesení z 25. marca 2010
sp.zn. 1Cdo/197/2010, avšak v predmetnomrozhodnutítobolaibavedľajšiaotázka,ktorúdovolacísúd
riešil popri hlavnom dôvode, na ktorom založil svoje meritórne rozhodnutie (čas splnenia dlhu). Dovolací

súd nepovažoval za ustálenú prax dovolacieho súdu rozhodnutie R 51/1968 (rozhodnutie najvyššieho
súdu Českej socialistickej republiky sp. zn. 3Cz/6/1968), pretože toto rozhodnutie vzniklo v čase, keď
nebolo účinné ustanovenie § 558 OZ, ktoré má zásadný vplyv na uznanie premlčaného dlhu a plynutie
novej premlčacej doby podľa § 110 ods. 1 vety druhej OZ. Novela Občianskeho zákonníka č. 509/1991
Zb. účinná 1. januára 1992 zásadne ovplyvnila vzájomné vzťahy medzi predmetnými ustanoveniami.

Rovnako nemožno považovať za ustálenú rozhodovaciu prax dovolacieho súdu judikatúru Najvyššieho
súdu Českej republiky, ktorá vznikla po zániku spoločného štátu (R 71/2018). Nebolo preto potrebné
predkladať vec veľkému senátu, keďže dovolací súd sa nepotreboval odlíšiť od názoru iného senátu
najvyššieho súdu.

8. Podľa ustanovenia § 110 ods. 1 veta druhá Občianskeho zákonníka, ak právo dlžník písomne uznal
čo do dôvodu i výšky, premlčuje sa za desať rokov odo dňa, keď k uznaniu došlo; ak bola však v uznaní
uvedená lehota na plnenie, plynie premlčacia doba od uplynutia tejto lehoty. Podľa ustanovenia § 558
OZ, ak niekto uzná písomne, že zaplatí svoj dlh určený čo do dôvodu aj výšky, predpokladá sa, že dlh
v čase uznania trval. Pri premlčanom dlhu má také uznanie tento právny následok, len ak ten, kto dlh

uznal, vedel o jeho premlčaní.

9. Rozhodnutie odvolacieho súdu i vymedzenie právnej otázky, na ktorej zakladajú
prípustnosť dovolania žalovaní, sa vo svojej podstate líšia v pohľade na právne následky
nevedomosti žalovaných o premlčaní uznávaného dlhu, pričom objasnenie spornej otázky má vyplynúť

z vyriešenia výkladového problému ustanovení Občianskeho zákonníka citovaných v bode 8. v tom,
či nevedomosť žalovaných o premlčaní podľa ustanovenia § 558 OZ má za následok, že (ne)začne
plynúť nová (10-ročná) premlčacia doba podľa ustanovenia § 110 ods. 1 OZ. Je preto potrebné vysvetliť
vzájomný vzťah týchto ustanovení a normatívny režim, ktorý z ich právnej úpravy vyplýva. Je žiadúce
objasniť, či právny režim týchto ustanovení existuje oddelene (ako tvrdí súd odvolací), alebo sú tieto

ustanovenia vo vzájomnom vzťahu prepojené a ich právne režimy spolu súvisia, resp. istým spôsobom
je jeden podmienkou druhého (ako tvrdia dovolatelia). Ide teda o odpoveď, či predmetné ustanovenia
Občianskeho zákonníka tvoria jeden zákonný inštitút.

10. Odvolací súd v dovolaním napadnutom rozhodnutí uviedol, že vedomosť žalovaných o premlčaní

predmetného dlhu pri jeho uznaní nie je preukázaná.

11. Právny názor odvolacieho súdu, ktorý zaujal v napadnutom rozhodnutí, dovolací súd považuje
za nesprávny. Ako východisko možno označiť uznesenie najvyššieho súdu z 25. marca 2010 sp. zn.1Cdo/197/2009, z ktorého vyplýva, že uznávací prejav dlžníka učinený po uplynutí pôvodnej 3-ročnej
premlčacej doby, pokiaľ dlžník o premlčaní nevedel, nezakladá plynutie novej premlčacej doby podľa
ustanovenia § 110 ods. 1 OZ. Dovolací súd sa s týmto právnym názorom stotožňuje. Treba tu prihliadať

na historické súvislosti vzniku právnej úpravy, jednotlivých ustanovení, vzťahov medzi nimi, ako aj
vnútornú logiku a usporiadanie ustanovení Občianskeho zákonníka. Dovolací súd je toho názoru, že
uznanie dlhu je v Občianskom zákonníku upravené ako jednotný inštitút, čo by malo byť štandardom pri
tvorbe práva i všeobecne v právnom živote. Prípadná dvojkoľajnosť nie je v súlade s doktrínou
racionálneho zákonodarcu a nie je ani v súlade s potrebou rozumnej systematiky právneho poriadku.

Ak by mala v danom prípade oprávnene existovať, mala by byť v zákone jasne označená, prípadne
jednoznačne odvoditeľná.

12. Dvojkoľajnosť pri posudzovaní uznania dlhu nie je z pohľadu systematiky právnej úpravy
žiadúca a považovať ju za zámer zákonodarcu, len s ohľadom na obsiahnutie jednotlivých
inštitútov v zákone na rozličných miestach, nepostačuje na jednoznačný záver o tom, že bola zo

strany zákonodarcu zámerná. Pri pohľade na spôsob právnej úpravy tej časti Občianskeho zákonníka,
ktorá upravuje premlčanie, a v ktorej sa nachádza ustanovenie § 110 ods. 1 Občianskeho zákonníka,
ustanovujúce desaťročnú premlčaciu dobu, možno vyvodiť niekoľko záverov. Zo systematiky právnej
úpravy premlčania totiž vyplýva, že ustanovenie § 110 ods. 1 veta druhá OZ len konštatuje dĺžku
premlčacej doby, pokiaľ ide o právo uznané čo do dôvodu a výšky.

12.1. Premlčanie je v Občianskom zákonníku upravené takým spôsobom, že v § 100 je vyjadrená vo
svojej podstate generálna klauzula premlčania. Toto ustanovenie definuje obsah premlčania, jeho
právne následky vo všeobecnosti a rozsah práv, na ktoré sa toto kvalifikované plynutie času vzťahuje.
Ďalej v § 101 je stanovená všeobecná 3-ročná premlčacia doba a moment, odkedy v zásade začína

plynúť. V ďalších ustanoveniach § 102 až § 105 sú upravené osobitné začiatky plynutia premlčacej doby,
pokiaľ ide o niektoré špecifické práva (napr. práva z poistenia a pod.). Nasledujú ustanovenia § 106 až
§ 110 OZ, upravujúce osobitné prípady, kedy je premlčacia doba pri vymedzených právach v inej dĺžke
ako v § 101 OZ, pri niektorých plynie kratšie a pri niektorých dlhšie (vrátane premlčania uznaného dlhu).
Napokon v § 111 až § 114 stanovuje OZ pravidlá plynutia premlčacej doby (spočívanie a pod.).

12.2. Pokiaľ ide o úpravu osobitných dĺžok premlčacej doby, ide o právo na náhradu škody, vydanie
plnenia z bezdôvodného obohatenia, práva z prepravy, vecné bremená a pod. Tieto inštitúty sú osobitne
upravené v iných častiach OZ a tvoria s právnou úpravou premlčania jednotný celok. Bolo by predsa
absurdné tvrdiť, že náhrada škody upravená v ustanovení § 106 OZ je iná ako v ustanovení § 420 a nasl.

OZ. Preto je podľa dovolacieho súdu logické nahliadať na uznanie dlhu upravené v ustanovení § 110 a
v ustanovení § 558 OZ ako na jednotný inštitút a ich právnu úpravu považovať za vzájomne prepojenú.
Prečo by práve v ustanovení § 110 OZ mal byť zakladaný nový právny inštitút, keď sa to v analogických
prípadoch napr. § 106 až § 109 OZ nedeje. Odlišný názor, ktorý sa v časti rozhodovacej praxe i
odbornej právnickej obce usídlil, možno odôvodniť ako následok toho, že rozširujúca úprava uznania

dlhu v Občianskom zákonníku, ktorá by sa zaoberala vedomosťou o premlčaní pôvodne upravená
nebola, pričom do Občianskeho zákonníka bola pridaná až novelizáciou v roku 1991. Doktrína, ale aj
rozhodovacia činnosť Najvyššieho súdu ČR sa zmene prispôsobila v prospech dvojkoľajnosti
úpravy uznania dlhu (práva). Podľa názoru dovolacieho súdu tento názor, hoc dlhodobo zaužívaný,
je potrebné vyvrátiť. V roku 1991 sa osobitne upravovali novelizáciou Občianskeho zákonníka

aj iné inštitúty, pričom v týchto prípadoch sa jednotnosť inštitútu, hoc podrobnejšie doplneného v roku
1991, nespochybňuje.

13. Dovolací súd sa pri výklade predmetných ustanovení Občianskeho zákonníka zaoberal aj otázkou,
prečo by sa uznanie premlčaného dlhu spomínalo v ustanovení § 558, ak by nemalo súvisieť s

ustanovením § 110 OZ. Čo zákonodarcu viedlo k tomu, aby v jednom predpise upravil dva inštitúty,
ale ich obsah by vyjadril rovnakými slovami („uznal, čo do dôvodu i výšky“)? Na tieto otázky nenašiel
logickú ani racionálnu odpoveď. Dovolací súd sa nestotožňuje v argumentácii pri výklade rovnakej
právnej úpravy, že ide o rozdielne právne inštitúty, nakoľko ustanovenie § 110 ods. 2 OZ neobsahuje
ako povinnú náležitosť prísľub dlh zaplatiť (porovnaj rozsudok Najvyššieho súdu ČR z 1. júla 2008 sp.

zn. 28Cdo/84/2008). Na tento názor poukázal aj žalobca vo svojom vyjadrení. Podľa tejto argumentácie
v prípade, ak je dlh uznaný len do dôvodu a výšky a neobsahuje prísľub zaplatiť, platí síce premlčacia
doba 10 rokov, avšak neplatí domnienka existencie a výšky dlhu. S poukazom na predmetné rozhodnutiesúdu iného štátu žalobca precízne analyzuje jazykové znenie predmetných ustanovení, avšak na širšie
položené otázky o účele dvojkoľajnosti úpravy uznania dlhu (práva), neodpovedá.

13.1. Dôvod, prečo zákonodarca vložil do ustanovenia § 558 OZ povinnosť vyhlásiť (prisľúbiť) zaplatenie
dlhu je práve v tom, že na rozdiel od § 110 ods. 1 OZ ide o uznanie „dlhu“ a nie uznanie „práva“. Z
podstaty pojmu dlh vyplýva povinnosť ho zaplatiť, preto zákonodarca pri precizovaní úpravy uznania
peňažného dlhu doplnil i prísľub jeho zaplatenia. Prísľub zaplatiť znamená špecifikáciu, že ide o peňažný
záväzok a tento prísľub dopĺňa podmienky jeho uznania. Prísľub zaplatenia sa logicky nemôže týkať

nepeňažných záväzkov (práv), keďže § 110 ods. 1 veta druhá OZ sa vzťahuje aj na uznanie iných
povinností ako peňažných dlhov. Naviac § 110 ods. 1 veta druhá OZ v časti za bodkočiarkou uvádza
lehotu na plneniu dlhu, ktorá zodpovedá prísľubu platiť, keďže ide o písomné vyhlásenie dlžníka. Ak
vo vyhlásení lehota chýba, implicitne predmetné ustanovenie predpokladá, že dlžník je pripravený plniť
ihneď. Ak by sa práve z tohto dôvodu rozchádzalo jeho vyhlásenie s realitou („načo uznáva dlh, keď
je pripravený plniť“), práve z tohto dôvodu zákonodarca veriteľovi poskytuje dlhšiu premlčaciu lehotu,

aby v prípade kompromisu, ktorým je uznanie dlhu z oboch strán bol dlhšie chránený pred prípadnými
obštrukciami a nedodržiavaním povinnosti zo strany dlžníka.

13.2. Podľa názoru najvyššieho súdu je uznanie dlhu v Občianskom zákonníku upravené ako jednotný
inštitút. Právna úprava tohto inštitútu v § 558 OZ obsahuje podmienky jeho uplatnenia a jeho následky.

Takisto upravuje v druhej vete podmienky uznania premlčaného dlhu. Túto úpravu (obdobne ako je to
napr. pri náhrade škody) potom dopĺňa osobitná úprava dĺžky premlčacej doby uznaného práva vo vete
druhej § 110 ods. 1 OZ. Ustanovenie § 110 ods. 1, veta druhá OZ je teda iba osobitnou reguláciou
(odlišnou od všeobecnej 3-ročnej) dĺžky premlčacej doby dlhu (práva), ktorý bol uznaný, čo do dôvodu
i výšky podľa § 558 OZ. Pokiaľ teda platí, že podmienkou účinného uznania premlčaného dlhu podľa

§ 558 OZ je vedomosť dlžníka o tomto premlčaní, je táto vedomosť podmienkou aj počiatku plynutia
novej, teraz už desaťročnej premlčacej doby podľa ustanovenia § 110 ods. 1 druhej vety OZ.

13.3. Predpokladom uloženia povinnosti zaplatiť dlh je, že existuje (slovami zákona „trvá“) a v súdnom
sporovom konaní je to prvá vec, ktorú súd skúma. Aby mohol byť dlh premlčaný, musí existovať a teda

ak dlh netrvá, nie je potrebné skúmať jeho premlčanie. Za stavu, že je potvrdené, že dlh trvá, lebo ho
dlžník uznal, je namieste skúmať premlčanie (ak bola vznesená námietka premlčania). Dovolaciemu
súdu z právnej úpravy, ani z povahy právneho vzťahu, nevyplýva žiaden dôvod, prečo by vedomosť
dlžníka o premlčaní mala mať iné účinky na existenciu dlhu („dlh trval“), ako na jeho premlčanie.
Použitímargumentumamaiori adminus,keďsa(ne)vedomosťdlžníkaopremlčanívzťahujenavážnejší

dôsledok (existencia dlhu), týka sa aj následku menej podstatného (plynutie premlčacej doby).

14. Ustanovenie § 558 Občianskeho zákonníka bolo do tohto právneho predpisu zavedené až novelou
uskutočnenou zákonom č. 509/1991 Zb. účinnou od 01. 01. 1992; Občiansky zákonník v znení účinnom
do 31. 12. 1991 podmienky uznania premlčaného dlhu vôbec neupravoval. Ak uznanie premlčaného

dlhu do 31. 12. 1991 nebolo viazané na vedomosť dlžníka o premlčaní, z ustanovenia § 110 ods. 1
OZ nevyplývalo, že by nebolo možné uznať už premlčaný dlh (k tomu záveru dospela aj súdna prax
v R 51/1968). V dôsledku zmeny právnej úpravy uznania premlčaného dlhu po 01. 01. 1992, právne
následky viažuce sa na možnosť počítania novej desaťročnej premlčacej doby pri právach písomne
uznaných čo do dôvodu a výšky (§ 110 ods. 1 druhá veta OZ) sú závislé od toho, či dlžník o premlčaní

vedel alebo nie. Nová právna úprava účinná od 01. 01. 1992 stanovila podmienky uznania dlhu vrátane
uznania premlčaného dlhu, preto ustanovenie § 110 ods. 1 druhá veta OZ a ustanovenie § 558 OZ
nemožno aplikovať oddelene (§ 110 ods. 1 veta druhá OZ žiadne podmienky uznania dlhu osobitne
nestanovuje). Uznanie premlčaného práva zakladá právne dôsledky uvedené v ustanovení § 110 ods.
1 druhá veta OZ len vtedy, ak dlžník o premlčaní vedel (§ 558 posledná veta OZ); ak dlžník o premlčaní

nevedel, či už pre omyl skutkový alebo pre omyl právny (napr. že nepoznal ustanovenia o premlčaní),
nemá jeho uznanie akékoľvek právne účinky (porovnaj rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici sp.
zn. 17Co/231/2018 z 24. 04. 2019, Právo a judikatúra v praxi 12/2023).

15. Tvrdenie odvolacieho súdu, podľa ktorého nevedomosť o premlčaní dlhu nemá vplyv na účinky

uznania práva podľa § 110 ods. 1 OZ nie je správne, pretože vychádza z výkladu práva, ktorý ignoruje
vnútornú prepojenosť uvedených ustanovení (§ 110 ods. 1 OZ a § 558 OZ) a historické súvislosti ich
zavedenia do právneho poriadku. Súdna prax Najvyššieho súdu Českej republiky nie je pre najvyšší
súd záväzná, pretože nejde o ustálenú rozhodovaciu prax najvyšších súdnych autorít podľa článku 2ods. 2 základných princípov Civilného sporového poriadku a osobitne za ustálenú rozhodovaciu prax
nemožno považovať ani rozhodnutie R 51/1968 (rozhodnutie NS ČR sp. zn. 3Cz/6/1968 z 27. 02. 1968),
pretože bolo prekonané neskoršou zmenou OZ v znení účinnom od 01. 01. 1992 (R 71/2018); z tohto

dôvodu nebolo potrebné odôvodňovať odklon od ustálenej rozhodovacej praxe (§ 220 ods. 3 CSP, resp.
§ 393 ods. 3 CSP).

16. Pokiaľ nebolo preukázané, že žalovaní v čase tvrdeného uznania dlhu disponovali informáciami o
jeho premlčaní, uznanie dlhu o premlčaní ktorého žalovaní vedomosť nemali, nemohlo vyvolať právne

dôsledky predpokladané ustanovením § 110 ods. 1 OZ, spočívajúce v začatí plynutia novej desaťročnej
premlčacej doby na uplatnenie práva na vrátenie spornej pôžičky; pre premlčanie uplatneného nároku
tak platila všeobecná trojročná premlčacia doba opierajúca sa o ustanovenie § 101 OZ. Vedomosť
žalovanejstranyakodlžníka(-ov)opremlčanídlhunemožnopreukazovaťdomnienkouznalostiprávneho
predpisu zverejneného v Zbierke zákonov.

17. Keďže dovolací súd zistil, že je dovolanie nielen prípustné, ale i dôvodné, neostalo mu nič iné, ako
predmetné rozhodnutie v zmysle ustanovení § 449 ods. 1 a § 450 CSP zrušiť a vrátiť vec krajskému
súdu na ďalšie konanie.

18. V súvislosti s námietkou dovolateľov o zmätočnosti napadnutého rozhodnutia v zmysle ustanovenia

§ 420 písm. f) CSP, vzhľadom na konštatované nesprávne právne riešenie podstaty prejednávaného
sporu odvolacím súdom, považuje dovolací súd za nadbytočné zaoberať sa kvalitou odôvodnenia jeho
rozhodnutia, nakoľko vec bude znovu predmetom rozhodovania odvolacieho súdu, ktorému sa vracia
na ďalšie konanie.

19. Ak bolo rozhodnutie zrušené a ak bola vec vrátená na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, súd prvej
inštancie a odvolací súd sú viazaní právnym názorom dovolacieho súdu (§ 455 CSP).

20. Ak dovolací súd zruší rozhodnutie a ak vráti vec odvolaciemu súdu alebo súdu prvej inštancie na
ďalšie konanie, rozhodne tento súd o trovách pôvodného konania a o trovách dovolacieho konania (§

453 ods. 3 CSP).

21. Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.