Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Wednesday, September 12, 2024

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 9Co/26/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6120397711
Dátum vydania rozhodnutia: 12. 09. 2024
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Katarína Marčeková

ECLI: ECLI:SK:KSNR:2024:6120397711.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Nitre v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Kataríny Marčekovej a členiek

senátu Mgr. Ingrid Vallovej a Mgr. Andrey Szombathovej-Polákovej, v spore žalobcu: A. B., nar. XX.
XX. XXXX, bytom C. XX, D., zast. MV Legal s. r. o., advokátska kancelária, Jedenásta 16, Bratislava,
IČO: 36 857 947, proti žalovaným: 1. A. E., nar. XX. XX. XXXX, bytom B. F. XXX, B. G., 2. H. E., nar.
XX. XX. XXXX, bytom B. F. XXX, B. G., obaja zast. Mgr. Michalom Ferčákom, advokátom, Bernolákova
1652, Topoľčany, o zaplatenie sumy 15 000,- eur s príslušenstvom, o odvolaní žalovaných v 1. a 2. rade
proti rozsudku Okresného súdu Nitra zo dňa 17. júna 2021 č. k. 7C/101/2020-249 v spojení s opravným
uznesením zo dňa 21. júla 2021 č. k. 7C/101/2020-270 takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .

Žalobcovi sa priznáva voči žalovaným v 1. a 2. rade nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom
rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie uložil žalovaným povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu
15000,-eurspolusúrokomvovýške2%mesačnezosumy15000,-eurod27.01.2016do31.03.2016,
s úrokom z omeškania vo výške 5% ročne zo sumy 15 000,- eur od 01. 04. 2016 do zaplatenia spoločne
a nerozdielne, a to do 3 dní od právoplatnosti rozhodnutia (I.). Rozhodol, že žalobca má voči žalovaným

nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100% (II.). Rozhodnutie právne odôvodnil ustanoveniami
§ 51, § 100 ods. 1, § 101, § 533, § 534, § 559 ods. 1, 2, § 517 ods. 1, 2, § 657, § 658 ods. 1, 2
Občianskeho zákonníka a § 3 ods. 1 nariadenia vlády č. 87/1995 Z. z. a uviedol, že zmluvou o úvere
zo dňa 27. 01. 2019 sa žalobca ako veriteľ zaviazal spol. FEMAK spol. s r. o. ako dlžníkovi a ďalej
FEM invest, H. H. a žalovaným v 1. a 2. rade ako pristupujúcim dlžníkom poskytnúť prevodom z účtu
na účet peňažnú sumu vo výške 15 000,- eur na nákup dreva a výrobu drevených výrobkov a súčasne
sa dlžník zaviazal túto sumu vrátiť do 31. 03. 2016 spolu jednorazovou sumou 1 000,- eur, s úrokom vo

výške 2% mesačne z pôžičky, a to za každý aj začatý mesiac až do úplného vrátenia sumy. Splatnosť
úrokov bola mesačná, vždy v posledný deň mesiaca, za ktorý sa úrok platí. Súčasne sa strany zmluvy
dohodli, že ak dlžník nesplatí pôžičku riadne a včas, zaplatí žalobcovi zmluvnú pokutu vo výške 0,1%
z pôžičky denne až do uhradenia celého dlhu. Zmluva o úvere súčasne obsahuje aj ďalší právny úkon,
že spoločnosť FEM Invest, ako aj H. H., nar. XX. XX. XXXX, bytom H. XX, I., A. E., nar. XX. XX. XXXX
a H. E., nar. XX. XX. XXXX, obaja bytom B. F. XXX, B. G. pristupujú k záväzkom dlžníka a stávajú sa
dlžníkmi žalobcu v rovnakom rozsahu ako dlžník FEMAK spol. s r. o. Súčasne bolo dohodnuté, že ak

dlžník alebo pristupujúci dlžníci 1-4 porušia svoje záväzky podľa tejto zmluvy, zaplatia žalobcovi zmluvnú
pokutu vo výške nesplatenej časti dlhu. Z detailu pohybu mal súd preukázané odpísanie z účtu žalobcu
dňa 27. 01. 2016 sumu 15 000,- eur v prospech dlžníka ako pôžička na nákup surovín. Uvedené mal súd
preukázané aj z platobného príkazu Tatra banka. Žalovaní v priebehu sporu vzniesli viaceré námietkya to, že žalovaní nie sú pasívne legitimovaní, pôžička je premlčaná, titulom má byť zmluva o pôžičke, a
nie zmluva o úvere, zmluva obsahuje neprimerané plnenie v podobe úrokov a zmluvnej pokuty, finančné
prostriedky boli poukázané na účet žalobcu, neplatnosť zmluvy o pôžičke a uznanie dlhu a porušenie

sudcovskej koncentrácie konania. Súd preskúmal predmetnú zmluvu označenú ako zmluva o úvere a
vyhodnotil ju podľa obsahu ako zmluvu o pôžičke, predmetom ktorej bolo poskytnutie pôžičky dlžníkovi
vovýške15000,-eur.SúdpredmetnýzmluvnývzťahposúdilakozmluvuuzatvorenúpodľaObčianskeho
zákonníka, a nie ako zmluvu o úvere uzatvorenú podľa Obchodného zákonníka. K námietke legitimácie
žalovaných súd uviedol, že túto považuje za nedôvodnú. Zmluvu o pôžičke zo dňa 27. 01. 2016 súd

posúdil v súlade s § 657 ods. 1 Občianskeho zákonníka ako listinu obsahujúcu viaceré samostatné
právne úkony - zmluvu medzi žalobcom a dlžníkom a zmluvu žalobcu, s dlžníkom a so spoločnosťou
FEM Invest, so H. H. a so žalovanými v 1. a 2. rade, ktorí pristupujú k záväzkom dlžníka. Zmluvu medzi
žalobcom a dlžníkom súd posúdil ako zmluvu o pôžičke, keď záväzok žalobcu bol poskytnúť dlžníkovi
peňažné prostriedky v presne stanovenej sume a dlžník sa zaviazal poskytnúť peňažné prostriedky
vrátiť a zaplatiť žalobcovi úroky. Zmluva o pôžičke súčasne obsahovala dohodu žalobcu a dlžníka o

pristúpení k záväzkom dlžníka pristupujúcimi dlžníkmi v 1. až 4. rade. Súd túto zmluvu posúdil ako
zmluvu nepomenovanú (§ 51 Občianskeho zákonníka), keď táto zmluva ale dostatočne jasne určila
predmet svojho záväzku a to tak, že táto zmluva rozširuje okruh subjektov povinných vrátiť pôžičku s
príslušenstvom aj so zmluvnou pokutou, teda ide o zmluvu s účinkami obdobnú pristúpeniu k záväzku
podľa § 533 a § 534 Občianskeho zákonníka, keď v prejednávanej veci ale súhlasili s rozšírením počtu

subjektov aj veriteľ aj dlžník, teda vznikol priamy vzťah medzi žalobcom a žalovanými v 1. a 2. rade.
Nie je tiež potrebné, aby pred uplatnením nároku voči žalovaným svoj záväzok nesplnil dlžník, nie je
potrebné vykonanie výzvy na tohto, keďže takáto podmienka uplatnenia nároku nebola medzi stranami
dohodnutá. Žalovaní v 1. a 2. rade sa stali dlžníkmi. S poukazom na uvedené tak súd mal preukázané, že
žalovaní v 1. a 2. rade sú pasívne legitimovanými v tomto spore. Ďalej sa súd vysporiadaval s námietkou

premlčania. Zo zmluvy o pôžičke vyplýva, že žalovaní boli povinní predmetnú pôžičku vrátiť do 31. 03.
2016, pričom žaloba bola na súd podaná 15. 10. 2020. V zmysle § 101 Občianskeho zákonníka platí, že
pokiaľ nie je v ďalších ustanoveniach uvedené inak, premlčacia doba je trojročná a plynie odo dňa, keď
sa právo mohlo vykonať po prvý raz. Strany sporu uzatvorili dňa 21. 08. 2019 uznanie dlhu, obsahom
ktorého je aj pôžička, ktorá je predmetom tohto sporu, pričom v zmysle § 558 Občianskeho zákonníka

platí, že ak niekto uzná písomne, že zaplatí svoj dlh určený, čo do dôvodu aj výšky, predpokladá sa, že
dlh v čase uznania trval. Pri premlčanom dlhu má také uznanie tento právny následok, len ak ten, kto dlh
uznal, vedel o jeho premlčaní. V zmysle § 110 ods. 1 druhá veta Občianskeho zákonníka vyplýva, že ak
právo dlžník písomne uznal, čo do dôvodu i výšky, premlčuje sa za desať rokov odo dňa, keď k uznaniu
došlo; ak bola však v uznaní uvedená lehota na plnenie, plynie premlčacia doba od uplynutia tejto lehoty.

Z uvedeného je tak zrejmé, že v dôsledku uznania dlhu nastúpila 10-ročná premlčacia lehota. Neobstojí
ani argument žalovaných, že nevedeli, že dlh je premlčaný pri uznaní, resp. čo je premlčanie, nakoľko
z emailovej komunikácie zo dňa 21. 11. 2017 (č. l. 152) mal súd za preukázané, že žalovaný v 1. rade
kontaktoval žalobcu ohľadne pôžičiek a ich prípadnému premlčaniu, keď uviedol, že: „a z toho dôvodu,
aby nedošlo k premlčacej dobe na sumy 30 000 eur a 20 000 eur je Sergej pripravený podpísať dodatok

k pôžičke.“ Aj keď predmetom tejto komunikácie nie je práve pôžička, ktorá je predmetom tohto sporu,
uvedenépreukazuje,žežalovanýv1.radejeznalýprávnychpredpisov,akoajinštitútupremlčaniaajeho
dôsledkov. Z vyššie uvedeného je teda zrejmé, že pohľadávka žalobcu nie je premlčaná a žaloba bola na
súd podaná včas, teda v rámci 10-ročnej premlčacej lehoty. Súd mal z listiny počítačový výstup - Detail
pohybu za preukázané zaplatenie peňažných prostriedkov žalobcom na účet dlžníka, teda, že záväzok

žalobcu poskytnúť peňažné prostriedky v súlade so zmluvou bol splnený. To, že finančné prostriedky
boli poukázané na účet dlžníka, resp. tretej osoby, nezbavuje pristupujúcich dlžníkov povinnosti vrátiť
finančné prostriedky, ktoré žalobca poskytol dlžníkovi. Uvedené vyplýva aj z odôvodnenia uznesenia
Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 28 Cdo 4279/2016 zo dňa 12. 10. 2016. Žalobca finančné prostriedky
poskytoval na platobné miesto, ktoré bolo dohodnuté v zmluve, t.j. č. ú. dlžníka. Žalovaní v 1. a 2. rade

tak s poukazom na pristúpenie k dlhu boli, okrem pôžičky, ďalej povinní uhradiť aj príslušenstvo, a to
úroky z poskytnutých peňažných prostriedkov v dohodnutej výške 2% mesačne. Splatnosť úrokov bola
dohodnutá v zmluve. Výšku úroku považoval súd za primeranú aj s poukazom na to, že žalobca sa v
spore domáhal úroku vo výške 2% mesačne zo sumy 15 000 eur za obdobie od 27. 01. 2016 do 31.
03. 2016. Ročne výška úroku predstavuje 24% a takýto poskytnutý úrok je v súlade s dobrými mravmi.

Úroky sú odplatou za poskytnutie peňažných prostriedkov, dlžník ich je povinný platiť od okamihu ich
reálneho poskytnutia až do okamihu ich reálneho vrátenia, a to či už v lehote alebo v omeškaní. Úrok z
úveru je nárokom, na ktorý nemá vplyv omeškanie dlžníka, ktoré je skutočnosťou, ktorá zakladá vznik
nových sankčných záväzkov dlžníka, samotný vznik nároku na úrok z poskytnutej pôžičky neovplyvňuje.Vuzneseníč.k.1MCdo1/2009NajvyššísúdSRuviedol,žehocimaximálnavýškaúrokovpripeňažných
pôžičkách ani pri úveroch nie je žiadnym právnym predpisom limitovaná a je ponechaná výlučne na
dohodu zmluvných strán, nie je neobmedzená. Dohoda o výške úrokov totiž musí byť v súlade s

ustanovením § 39 Občianskeho zákonníka, teda nesmie sa priečiť dobrým mravom. Súdna prax zaujala
stanovisko, že pri posúdení primeranosti dojednanej výšky úrokov pri peňažnej pôžičke treba prihliadnuť
na celkové okolnosti úkonu, jeho pohnútky a účel, ktorý sledoval. Súd s poukazom na výšku pôžičky, ako
aj obdobie, za ktoré žalobca požaduje úroky, tieto vyhodnotil ako dôvodné a ich výšku za akceptovanú
a súladnú. Zmluva o pôžičke zo dňa 27. 01. 2016 súčasne obsahovala dohodu o povinnosti zaplatiť

zmluvnú pokutu v určenej výške pre prípad porušenia povinnosti dlžníka splniť svoj akýkoľvek peňažný
záväzokvčas.Zmluvnápokutaboladojednanávzákonomvyžadovanejforme.Záväzokzaplatiťzmluvnú
pokutu je peňažným záväzkom vznikajúcim po splnení podmienok dohodnutých účastníkmi zmluvy.
Vznik nároku na zaplatenie zmluvnej pokuty je následkom porušenia právnej povinnosti vrátiť finančné
prostriedky, pričom porušenie tejto povinnosti mal súd nesporné. Povinnosť splniť záväzok riadne a
včas v dôsledku porušenia a vzniknutého omeškania nezaniká a trvá ďalej až do doby poskytnutia

riadneho plnenia alebo do doby, keď zanikne iným spôsobom, pričom povinnosť ktorej splnenie bolo
zabezpečené zmluvnou pokutou je dlžník zaviazaný plniť aj po jej zaplatení (§ 545 ods. 1 Občianskeho
zákonníka). Preto každým ďalším dňom po dobu, po ktorú trvá omeškanie dlžník opätovne porušuje
svoju povinnosť plniť riadne a včas, a preto za každý ďalší deň omeškania vzniká veriteľovi ďalšie
právo na zmluvnú pokutu (obdobne rozsudok NS ČR zo dňa 29. 10. 2002 sp. zn. 29 Odo 847/2001).

Nakoľko zmluvná pokuta nie je predmetom tohto sporu, pričom predbežne súd nevyhodnotil jej výšku
za neprimeranú, súd na nárok na úhradu zmluvnej pokuty neprihliadal, keďže žalobca sa jej ako v spore
nedomáhal. Žalovaní ďalej namietali neplatnosť zmluvy o pôžičke, ako aj uznanie dlhu. Súd preskúmal
oba právne úkony a zistil, že takého právne úkony sú jasné, zrozumiteľné, čo do obsahu plnenia a je z
nich zrejmé, čo sa predmetnými úkonmi sleduje. Súd ich preskúmaním nevzhliadol dôvody, pre ktoré by

mal tieto úkony si v rámci predbežnej otázky vyhodnotiť za absolútne neplatné. Súd poukázal na to, že
spochybňovanie platnosti dobrovoľne a slobodne uzavretej súkromnej zmluvy by malo byť výnimočným
javom v prípade jednoznačne preukázaných okolností dokazujúcich neplatnosť, nakoľko v prvom rade je
potrebné chrániť dobrú vieru druhého účastníka zmluvného vzťahu, zachovať právnu istotu a legitímnu
vieru v záväznosť právnych úkonov (uznesenie ústavného súdu sp. zn. II. ÚS 289/2014-34 zo dňa

11. 06. 2014). K námietke o porušení sudcovskej koncentrácie súd uviedol, že zástupca žalovaných
v záverečnej reči na pojednávaní dňa 03. 06. 2021 vzniesol námietku, že žalobca nepreukázal, že
doručenie odstúpenia od dohody o limitovaní vymáhania záväzku, pričom súd dal priestor žalobcovi,
aby na túto námietku reagoval a doložil do spisu takéto preukázanie odstúpenia. Z uvedeného dôvodu
súd odročil pojednávanie na 14 dní. Zároveň súd uviedol, že tak ako súd prihliadol na takúto námietku

vznesenú až v záverečnej reči, pričom žalobca nemal ako reagovať a súd túto námietku pripustil, z
dôvodu právnej istoty a zásady rovnosti strán, súd umožnil aj žalobcovi reagovať a poprieť takéto
vyjadrenie žalovaných. Na záver súd dodal, že súd nemal z predložených pohybov na účte na č. l. 175
za preukázané, že jednotlivé platby sa viažu práve k spornej pôžičke, a že z tohto dôvodu by žalobca
nemal nárok na vrátenie pôžičky vo výške 15 000 eur. S poukazom na vyššie uvedené mal súd tak

nad všetky pochybnosti preukázané, že žalobca uniesol dôkazné bremeno, a preto žalovaných v 1. a
2. rade zaviazal na spoločne a nerozdielne plnenie pôžičky vo výške 15 000 eur, ako aj dohodnutých
úrokov, ktorých nárok vyplýva aj z § 658 ods. 2 Občianskeho zákonníka, a to vo výške 2% mesačne z
dlžnej sumy od 27. 01. 2016 do 31. 03. 2016, ako aj úroku z omeškania vo výške 5% ročne, ktorého
nárok vyplýva z § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka v spojení s § 3 ods. 1 nariadenia vlády, nakoľko

žalovaní tým, že nesplnili svoj dlh riadne a včas, sa dostali do omeškania. Predmetný úrok tak súd priznal
od nasledujúceho dňa po splatnosti pôžičky, t.j. od 01. 04. 2016 do zaplatenia. O trovách konania súd
rozhodol s poukazom na § 255 ods. 1 CSP tak, že žalobcovi súd náhradu trov konania priznal v plnej
výške, nakoľko vo veci mal plný úspech, pričom v sporových konaniach sa uplatňuje zásada úspechu,
teda strana, ktorá mala v konaní plný úspech, čo je v tomto prípade žalobca, keďže žalobe bolo v celom

rozsahu vyhovené, má právo na náhradu trov konania proti neúspešnej strane a v konaní neboli zistené
žiadne výnimočné dôvody hodné osobitného zreteľa ani v okolnostiach danej veci, ani u strán sporu, a
to s poukazom na ustanovenie § 257 CSP.

2. Proti tomuto rozhodnutiu podali žalovaní v zákonom stanovenej lehote odvolanie, odôvodniac ho tým,

že v bode 19. rozsudku dospel súd prvej inštancie na základe vykonaných dôkazov k nesprávnemu
záveru, že zmluvou o úvere zo dňa 27. 01. 2019 (pozn. správne 27. 01. 2016) sa žalobca ako veriteľ
zaviazal spoločnosti FEMAK spol. s r. o. ako dlžníkovi a ďalej FEM invest, H. H. a žalovaným v 1.
a 2. rade ako pristupujúcim dlžníkom poskytnúť prevodom z účtu na účet peňažnú sumu vo výške15 000 eur. V nadväznosti na ustanovenie § 40 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka platí, že obsah
predmetnej zmluvy nemožno meniť inak ako písomnou dohodou zmluvných strán. Zmluva o pôžičke
používa určitú terminológiu, ktorú si slobodne zvolil sám žalobca ako jej tvorca a osoba s právnickým

vzdelaním vykonávajúca advokátsku prax. V úvodnej časti zmluvy sa nachádzajú identifikačné údaje
spoločnosti FEMAK spol. s r. o., za ktorými je v zátvorke uvedené označenie (ďalej len „Dlžník“).
Slovo Dlžník je uvedené s veľkým začiatočným písmenom. Pokiaľ ide o ich osoby, v zmluve je za
ich osobnými údajmi uvedené (ďalej len „Pristupujúci dlžníci 3 a 4“). Z bodu 1. zmluvy vyplýva bez
akýchkoľvek pochybností, že príjemcom pôžičky je Dlžník. Z bodu 2. zmluvy zase vyplýva, že „ ... Dlžník

sa zaväzuje vrátiť Veriteľovi Pôžičku najneskôr do 31. 03. 2016. ...“ V bode 1. a 2. zmluvy sa nikde
neuvádza označenie „Pristupujúci dlžníci 3 a 4“. Z uvedeného teda jasne vyplýva, že ako „Dlžník“ je v
zmluve označený výlučne FEMAK spol. s r. o., že práve len tejto spoločnosti bola pôžička poskytnutá,
a že ona sa ju zaviazala vrátiť. Ich postavenie z predmetnej zmluvy o pôžičke bolo sporným, keď
opakovane namietali jej neurčitosť. Súd prvej inštancie sa s touto námietkou vysporiadal tak (bod 21.
rozsudku), že zmluvu o pôžičke zo dňa 27. 01. 2016 posúdil ako listinu obsahujúcu viaceré samostatné

právne úkony. Vo vzťahu k ich postaveniu vyhodnotil obsah zmluvy o pôžičke tak, že ide o zmluvu s
účinkami obdobnými pristúpeniu k záväzku podľa § 533 a 534 Občianskeho zákonníka. Takýto názor
považujú za nesprávny, odporujúci vykonanému dokazovaniu a jeho odôvodnenie za nedostatočné.
Nimi uplatnená námietka neurčitosti právneho úkonu spočívala v tom, že z obsahu zmluvy o pôžičke
nie je zrejmé, či ich postavenie malo vzniknúť titulom pristúpenia k záväzku podľa § 533 OZ alebo

titulom ručenia podľa § 546 a nasl. OZ. Pojem „Pristupujúci dlžníci“ sa prvýkrát používa až v bode
4. zmluvy o pôžičke. V prvej vete bodu 4. sa uvádza, že „Pristupujúci dlžníci 1-4 týmto pristupujú
k záväzkom Dlžníka podľa tejto zmluvy....“. V poslednej vete bodu 4. sa uvádza, že „Pristupujúci dlžníci
1- 4 sú zároveň voči Veriteľovi ručiteľmi za splnenie záväzkov Dlžníka podľa tejto Zmluvy.“ Sám žalobca
napr. v bode 15. a nasl. svojho vyjadrenia zo dňa 17. 12. 2020 argumentoval (čo zopakoval aj na

pojednávaní), že k pristúpeniu k záväzku nedošlo. Následne žalobca v bode 17. vyjadrenia výslovne
dodal, že medzi stranami nikdy nedošlo ani k dohode o ručení. Aj v ich písomnom vyjadrení zo dňa 16.
06. 2021 zdôraznili, že formulácia bodu 4. zmluvy o pôžičke nenasvedčuje iba dojednaniu pristúpenia
k záväzku, ale výslovne v ňom je uvedený aj záväzok ručiteľský. Dlžník z pôžičky nemôže byť v rámci
tohto istého záväzku súčasne ručiteľom, a naopak. V prípade kolízie dvoch záväzkov majú za to, že

tento rozpor nie je možné odstrániť výkladom zmluvy a už vôbec nie je súd oprávnený daný nedostatok
určitosti zmluvy odstrániť tým spôsobom, že autoritatívne určí, ktorý z dvoch záväzkov si zmluvné strany
dojednali. Súd prvej inštancie v bode 21. rozsudku vo vzťahu k nim vyhodnotil obsah bodu 4. zmluvy o
pôžičke svojimi účinkami obdobný pristúpeniu k záväzku. V napadnutom rozsudku ale nedostali žiadnu
odpoveď na námietku, prečo je neplatná iba časť o ručení a z akých dôvodov uprednostnil súd jeden

z navzájom si kolidujúcich záväzkov. S námietkou premlčania sa súd prvej inštancie vysporiadal tak,
že vzhľadom na uznanie dlhu zo dňa 21. 08. 2019 nastúpila 10-ročná premlčacia lehota. Zároveň súd
poukázal na obsah emailovej komunikácie zo dňa 21. 11. 2017. Pokiaľ súd poukázal na mail zo dňa
21. 11. 2017, tak účastníčkou tejto komunikácie nebola žalovaná v 2. rade, napriek tomu súd otázke
vedomosti žalovanej v 2. rade o premlčaní dlhu nevenoval žiadnu pozornosť. Má za to, že mail zo dňa

21. 11. 2017 nie je dôkazom ani o vedomosti žalovaného v 1. rade o premlčaní dlhu. Súd konštatoval,
že obsahom tejto komunikácie nie je pôžička, ktorá je predmetom tohto sporu. Mail zo dňa 21. 11.
2017 nehovorí nič o premlčaní pohľadávok, ale o riziku ich premlčania, navyše v čase, kedy došlo
k podpisu uznania dlhu, už bola situácia medzi stranami sporu výrazne odlišná, keďže boli vyhrotené
spory medzi žalobcom a pánom H. a tieto prerástli až do trestno-právnej roviny. V napadnutom rozsudku

nedostali žiadnu odpoveď na ich námietku týkajúcu sa okolností podpísania predmetnej listiny zo dňa
18. 09. 2019, hoci podstatu tejto námietky súdu podrobne zdôvodnili. Nátlak a hrozby voči ich osobám
pri podpise uznania dlhu žalobca ani nepopieral, preukázané boli jeho vlastnými vyjadreniami, ako aj
mailovou komunikáciou. Na pojednávaní konanom dňa 03. 06. 2021 poukázali na mail zo dňa 22. 11.
2017, kde žalobca naznačuje, že ich dražba môže poškodiť, v maily zo dňa 09. 11. 2017 oznamuje

žalovanému v 1. rade, že podá trestné oznámenie a v mailoch zo dňa 30. 11. 2017, 31. 01. 2018 a 28.
03. 2019 ho informuje o právnych následkoch zriadeného záložného práva. Opakovane namietali, že k
podpísaniu uznania dlhu pristúpili v tiesnivej situácii, kedy im zo strany žalobcu bezprostredne hrozila
dražba nehnuteľností v k. ú. B. G. zapísaných na LV č. XXXX. Žalobca sa od nich sústavne domáhal
úhrady viacerých pôžičiek a ich neprimeraného príslušenstva, pričom ich uvádzal do omylu, že sú jeho

dlžníkmi. Ak by nepristúpili k podpisu uznania dlhu, žalobca im hrozil stratou strechy nad hlavou. K
tomu sa žalobca voči nim domáhal zaplatenia pôžičiek zo zmlúv, ktoré nikdy nepodpísali. Tieto zmluvy
súdu predložili aj na pojednávaní dňa 03. 06. 2021. Ich obsah žalobca zakomponoval aj do uznania
dlhu, čím ich bez akýchkoľvek pochybností donútil uznať neexistujúce záväzky. Zároveň ich žalobcapresviedčal, že všetky ním tvrdené záväzky sú zabezpečené záložným právom na ich nehnuteľnosti v
k. ú. B. G.. Dôkazom neprimeraného konania žalobcu odporujúceho dobrým mravom je napríklad aj
ním predložená výzva zo dňa 10. 05. 2018, v ktorej sa voči nim domáhal zaplatenia zmluvnej pokuty

v celkovej výške 24 000 eur. Všetky tieto skutočnosti je nevyhnutné vykladať vo vzájomnej súvislosti,
pretože jasne vykresľujú atmosféru, v ktorej uznanie dlhu podpisovali. V konečnom dôsledku potom
nie je podstatné, ktoré nároky si žalobca voči nim aj reálne súdnou cestou uplatnil, ale že hrozby ich
uplatnenia používal v rámci sústavného nátlaku na ich osoby, a že ich využil okrem iného pri vynútení si
ich podpisu na dokumente zo dňa 18. 09. 2019. Súd prvej inštancie sa žiadnym spôsobom nevysporiadal

ani s ich námietkou, že dlh definovaný v čl. I uznania dlhu je naformulovaný nejasne a neurčito, pričom
jednotlivé pôžičky sú navzájom zameniteľné. Z dlhu vymedzeného v čl. I. písm. a) uznania dlhu nie
je možné určiť, ktorá z viacerých osôb označená ako dlžník je skutočne dlžníkom žalobcu, a ktorej
z viacerých pôžičiek uvedených v tabuľke písm. a). Jednotliví dlžníci a uvádzané pôžičky sú potom
zameniteľné a z obsahu uznania dlhu nemožno jednoznačne identifikovať osoby dlžníkov z konkrétnych
zmlúv. Vzhľadom na predbežné právne posúdenie sporu namietali, že uznanie dlhu z 18. 09. 2019

obsahuje v čl. 2 aj dohodu o limitovaní vymáhania záväzku. Ak by súd vyhodnotil túto dohodu ako
platnú, žalobca podal žalobu predčasne, a to pre absenciu predmetnej pôžičky v čl. 2. Zároveň nebolo
preukázané odstúpenie v zmysle bodu 2.5 v spojení s bodom 4.3. V podaní zo dňa 16. 06. 2021 uviedli,
že v zmysle uzavretej dohody zo dňa 18. 09. 2019 je mailová komunikácia bezpredmetná. Mail zo dňa
06. 10. 2020 bol adresovaný len žalovanému v 1. rade, nie žalovanej v 2. rade, no najmä bod 4.3 dohody

vyžaduje doručenie písomností poštou alebo osobne. Žalobcom predložené doručenky nepreukazujú,
aká písomnosť bola obsahom zásielok (rukou, pravdepodobne žalobcom, písaná veta na zadnej strane
podacieho lístku podľa všetkého bola dopisovaná účelovo a dodatočne). Žalobca zasielal žalovaným
opakovane rôzne výzvy na splatenie jednotlivých pôžičiek, prípadne zmluvných pokút a podobne, preto
podľa ich názoru aj obsahom zásielok zo dňa 28. 09. 2020 bola len výzva na úhradu niektorej z pôžičiek.

O tom svedčí aj žalobcom predložený mail zo dňa 06. 10. 2020, kde žalobca oznamuje žalovanému v 1.
rade, že nemá inú možnosť, než mu týmto predložiť odstúpenie od limitácie výšky vymáhanej pôžičky.
V predmetnom maily nehovorí žalobca nič o dodatočnom predkladaní odstúpenia, ani o jeho skoršom
odoslaníprostredníctvompošty.Hocisaopätovnejednaloopodstatnénámietky,keďželimitáciazáväzku
by znamenala predčasné podanie žaloby, v napadnutom rozsudku na ne nedostali žiadnu odpoveď.

Trvajú tiež na tom, že na listiny doručené súdu žalobcom po odročení pojednávania dňa 03. 06. 2021
nemá súd vôbec prihliadať. V sporovom konaní, vyznačujúcom sa zásadou kontradiktórnosti, súd zisťuje
skutkový stav z prostriedkov procesného útoku a procesnej obrany uplatnených stranami sporu včas, t.j.
pri zohľadnení sudcovskej a zákonnej koncentrácie konania. Sám žalobca v priebehu konania predložil
súdu uznanie dlhu zo dňa 18. 09. 2019, ktorého súčasťou bola aj dohoda o limitovaní záväzku. Nimi

v záverečnom návrhu uvedená skutočnosť o dohode o limitovaní záväzku nebola nová, ale vyplývala
priamo z dokumentov predložených žalobcom. Bolo preto výlučne na procesnej zodpovednosti žalobcu,
aby súdu včas preukázal dôvodnosť žalobou uplatneného nároku. Za podstatnú námietku považovali
aj námietku neoprávneného podnikania žalobcu, teda konania v rozpore so zákonom č. 455/1991 Zb.
o živnostenskom podnikaní. V konaní poukázali na konkrétne dôkazy, z ktorých vyplýva, že žalobca

poskytoval pôžičky dlhodobo, opakovane, za účelom dosiahnutia zisku. Napríklad výzvy žalobcu zo
dňa 26. 01. 2018, 17. 04. 2018 a 10. 05. 2018 preukazujú, že žalobca poskytoval pôžičky opakovane,
minimálne v období od 08. 12. 2014 do 13. 02. 2017. Z obsahu zmlúv o pôžičke doložených do
spisu vyplýva, že pôžičky a úvery boli žalobcom poskytované na účely dosahovania zisku. Z mailovej
komunikácie vyplýva, že žalobca aktívne pomáhal H. H. v hľadaní obchodných partnerov a zaujímal sa

o jeho podnikanie, či financovanie podniku. Všetky tieto skutočnosti a vyjadrenia žalobcu len potvrdzujú,
že poskytovanie pôžičiek nebolo len akousi priateľskou výpomocou, ale určitou formou aktívneho
podieľania sa žalobcu na podnikateľských aktivitách pána H. za účelom dosiahnutia zisku. V maily
zo dňa 28. 03. 2019 žalobca konštatuje, že už k tomuto dátumu je príslušenstvo pohľadávok vyššie
než samotná istina. Žalobca podnikateľské oprávnenie na poskytovanie úverov alebo pôžičiek nemal,

čo ani nepopiera. Výkon činnosti v rozpore so zákonom č. 455/1991 Zb. o živnostenskom podnikaní
potom znamená, že poskytnuté pôžičky a úvery odporujú zákonu. Zmluva o pôžičke, ktorej zaplatenia
sa žalobca domáha v tomto konaní, je tak absolútne neplatný právny úkon a domáhať sa vydania
bezdôvodného obohatenia môže žalobca len voči reálnemu príjemcovi peňažných prostriedkov, tými ale
žalovaní neboli. K námietke neplatnosti zmluvy o pôžičke a uznania dlhu súd prvej inštancie v závere

(bod24.)rozsudkulenvšeobecnedodal,žepreskúmalobaprávneúkonyazistil,žetakéhoprávneúkony
sú jasné, zrozumiteľné, čo do obsahu plnenia a je z nich zrejmé, čo sa predmetnými úkonmi sleduje.
Súd ich preskúmaním nevzhliadol dôvody, pre ktoré by mal tieto úkony si v rámci predbežnej otázky
vyhodnotiť za absolútne neplatné a poukázal na uznesenie Ústavného súdu sp. zn. II. ÚS 289/2014-34zo dňa 11. 06. 2014. Z pohľadu ich obrany proti podanej žalobe považujú odôvodnenie rozsudku za
nedostatočné, keďže v napadnutom rozsudku nedostali náležitú, resp. vôbec žiadnu odpoveď na viaceré
podstatné námietky. Odvolaním napadnutý rozsudok neobsahuje náležitosti vyžadované ustanovením

§ 220 ods. 1 CSP. Absencia riadneho odôvodnenia rozhodnutia je potom jednou z vád spočívajúcou v
odňatí možnosti konať pred súdom (uznesenie NS SR sp. zn. 5 Obdo 32/2013 zo dňa 10. februára 2014),
pretože povinnosť súdu rozhodnutie náležite odôvodniť je odrazom práva strany sporu na dostatočné a
presvedčivé odôvodnenie spôsobu rozhodnutia súdu, ktorý sa zaoberá so všetkými právne relevantnými
dôvodmi uplatnenej žaloby, ako aj so špecifickými námietkami strany sporu. Porušením uvedeného

práva strany sporu na jednej strane a povinnosti súdu na strane druhej, sa strane sporu odníma
možnosť náležite skutkovo aj právne argumentovať proti rozhodnutiu súdu v rámci využitia prípadných
riadnych alebo mimoriadnych opravných prostriedkov. Požiadavka na presvedčivé, logicky konzistentné
rozhodnutie dávajúce odpoveď na všetky podstatné námietky strany sporu, je dôležitou aj s ohľadom
na preskúmateľnosť súdneho rozhodnutia. Z dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm. b), f), h) CSP navrhli,
aby odvolací súd rozsudok OS Nitra sp. zn. 7C/101/2020-249 zo dňa 17. 06. 2021 zmenil tak, že

podanú žalobu v celom rozsahu zamietne a žalovaným prizná voči žalobcovi náhradu trov konania pred
súdom prvej inštancie a odvolacieho konania v rozsahu 100 %. V prípade, ak odvolací súd vyhodnotí
ako dôvodný aj odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. b) CSP a súčasne dospeje k názoru, že
tento nedostatok nemožno napraviť v konaní pred odvolacím súdom, alternatívne navrhli odvolaním
napadnutý rozsudok zrušiť a vec vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

3. Žalobca k odvolaniu žalovaných uviedol, že námietky žalovaných považuje za nedôvodné v celom
rozsahu. Súd prvej inštancie správne zistil skutkový stav, na ktorý správne aplikoval príslušné právne
predpisy a relevantnú judikatúru. Súd podrobne vyhodnotil všetky prostriedky procesného útoku i
obrany, vysporiadal sa so všetkými relevantnými tvrdeniami strán, ich námietkami a právnymi názormi

a svoje závery riadne, zrozumiteľne a presvedčivo zdôvodnil v odôvodnení napadnutého rozsudku.
Súd účelové námietky žalovaných neakceptoval a posúdil vec po právnej stránke rovnako ako v
inej veci vedenej na tomto súde pod sp. zn. 8C/61/2020 alebo Okresný súd Pezinok v analogickej
veci, na ktorú žalobca v tomto konaní podrobne poukázal. Žalobca vo svojich dôkazmi podložených
vyjadreniach podrobne zdôvodnil uplatnený žalobný nárok na vrátenie pôžičky. Súčasne preukázal

účelovosť námietok žalovaných. Tí spolu s ich priateľom H. H. prevzali od žalovaného viac než 10
pôžičiek a uzavreli viaceré právne úkony (zmluvy o prevode nehnuteľností, zmluvu o zriadení záložného
práva, dohody o splátkach, uznaní dlhu, limitácii vymáhania dlhov, podpísali zabezpečovacie zmenky
a prisľúbili viacero ďalších garancií), ktoré v súčasnosti, v čase splatnosti spochybňujú, napádajú ich
žalobamialebosabrániažalobámoichsplnenie.Plneniuzáväzkovsatakužsaniekoľkorokovvyhýbajú,

a to na jednej strane neustálymi odkladmi, sľubmi a prosbami, a na strane druhej, spochybňovaním
písomne uznaných nárokov v rámci súdnych konaní. Ide o podvodné konanie, ktoré má podľa názoru
žalobcu znaky trestnej činnosti. Žalovaní namietajú postup súdu, ktorý v nadväznosti na ich námietku,
že v konaní nebolo preukázané doručenie odstúpenia od dohody o limitácii vymáhania nárokov žalobcu
z pôžičiek, umožnil žalobcovi, aby na túto námietku reagoval a predložil dôkaz o opaku. Je však zjavné,

že súd iba zachoval rovnosť strán a zbraní. Ak na jednej strane umožnil žalovaným vzniesť novú
námietku, umožnil na druhej strane aj žalobcovi na uvedené reagovať. Následne, keď žalobca predložil
jednoznačný dôkaz o odstúpení od dohody o limitácii (poštovou zásielkou i emailom), žalovaní začali
dokonca spochybňovať obsah poštovej zásielky – podľa ich názoru bola jej obsahom iba obyčajná výzva
na úhradu niektorej z pôžičiek. Dôvodnosť ich názoru však ničím nezdokladovali. V prvoinštančnom

konaní pritom doručenie odstúpenia nepopierali, iba uviedli, že nebolo v konaní preukázané. To bola
spočiatku pravda, pretože nešlo o spornú otázku, keďže žalovaní túto okolnosť nespochybňovali – po
vznesení tejto neopodstatnenej námietky ju žalobca obratom dôkazmi vyvrátil. Samotnú skutočnosť
doručenia začali žalovaní spochybňovať až v odvolacom konaní. I bez týchto dôkazov je jeho nárok
osvedčený dostatočným spôsobom. Nebolo preukázané, že by žalobca poskytol pôžičku aj iným

osobám, než skupinke žalovaných a H. H., otázka podnikateľského oprávnenia je v tomto konaní
irelevantná, príslušenstvo pohľadávky je primerané najmä na účel pôžičky a čas splatnosti. Ak by
aj žalovaní hypoteticky o premlčaní nevedeli, takáto okolnosť by mala vplyv výlučne na existenciu
vyvrátiteľnej domnienky existencie dlhu v čase uznania. Pokiaľ ide o získanie výhody predĺženej 10-
ročnej premlčacej doby v prospech žalobcu, na túto skutočnosť by tvrdená nevedomosť žalovaných

nemala vôbec žiaden vplyv, nakoľko je v tomto smere právne bezvýznamná. Vzájomná dohoda (vrátane
uznania dlhu) bola pre žalovaných výhodná, nakoľko im bola podmienečne odpustená značná časť
dlhu, za predpokladu, že budú riadne a včas plniť zvyšnú časť. Žalobca svoje dôkazné bremeno
uniesol. Žalovaní, naopak, dôkazné bremeno neuniesli, ani len čiastočne, a to k žiadnemu z ichzavádzajúcich a nepravdivých výrokov. To, že sa súd nestotožnil s právnym názorom žalovaných, si títo
neopodstatnenezamieňajúsosituáciou,kedysasúdnevysporiadalsnámietkamialebonedádostatočnú
odpoveď na všetky relevantné právne otázky, teda s nezrozumiteľnosťou, nedostatkom dôvodov a

nepreskúmateľnosťou rozhodnutia. O takýto prípad tu zjavne nejde, pretože rozhodnutie obsahuje
dostatočne presvedčivé odôvodnenie. Odôvodnenie napadnutého rozsudku dalo jasnú a zrozumiteľnú
odpoveď na to, akými úvahami sa súd spravoval pri rozhodovaní o tom, či boli splnené podmienky
pre vznik pôžičky, kto je dlžník a pod., pričom jeho záver sa nejaví ako nekoherentný, ale naopak,
ako konzistentný s argumentmi, ktoré vo svojom rozhodnutí použil, a ktoré tento záver podporujú.

Z uvedených dôvodov navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok potvrdil ako správny v celom
rozsahu.

4. Žalovaní vo vyjadrení k vyjadreniu žalobcu uviedli, že v celom rozsahu trvajú na podanom odolaní
a dôvodoch v ňom uvedených. Všetky nimi uplatnené námietky a odvolacie dôvody riadne zdôvodnili,
či už po vecnej alebo právnej stránke. Z obsahu zmluvy o pôžičke, ako aj predžalobných výziev žalobcu

jasne vyplýva, že v prípade vyberania poplatkov, či úrokov, resp. v situácii, ak príslušenstvo pohľadávky
za pár rokov prevýši samotnú istinu, možno len ťažko hovoriť o poskytovaní pôžičiek ako o „priateľských“
službách. V konaní pred súdom prvej inštancie nebolo preukázané, že by v čase podpisu uznania dlhu
žalovaní využili služby advokáta, nie to ešte advokáta, ktorý by ich na premlčanie upozornil. Všetky
okolnosti podpísania sporného uznania dlhu preukazujú, že tento dokument nemohol vyvolať žiadne

právne účinky, a teda ani vo vzťahu k plynutiu novej premlčacej doby.

5. Žalobca vo vyjadrení k vyjadreniu žalovaných uviedol, žalobca zotrváva na svojich doterajších
vyjadreniach. Zjavne nepravdivé je tvrdenie žalovaných, že nebolo preukázané, že by boli pri uzatváraní
dohody o uznaní zastúpení advokátom. Súdny spis obsahuje desiatky emailov medzi žalobcom a

advokátmi žalovaných, ktoré predložil žalobca ako dôkaz o niekoľko mesiacov trvajúcich rokovaniach
o uznaní dlhu a odpustení jeho časti, resp. o limitácii vymáhania dlhu. Tieto rokovania priamo vyústili
do podpisu uznania dlhu, pričom za žalovaných všetko zabezpečovali ich advokáti. To bolo nepochybne
preukázané.Žalobcanerozumieanizmysluopakovaniatvrdeniažalovanýchoneoprávnenompodnikaní
žalobcu, keďže bolo preukázané, že nešlo o konanie so znakmi podnikania, žalobca neposkytoval

pôžičky nikomu, okrem žalovaných a ich spoludlžníkom, žalobca neposkytoval pôžičky ani pred, ani
po týchto udalostiach, t.j. išlo o jedinečnú situáciu, pôžičky poskytol na základe výslovných prosieb
a naliehania žalovaných, išlo o priateľskú pomoc, neexistoval zámer vytvorenia zisku; krátkodobosť
pôžičky ani nezakladala dôvodný predpoklad dosahovania zisku alebo navyšovania nákladov, na tom
nič nemení zabezpečenie pôžičky zmenkami, zmluvnou pokutou a pod., nakoľko išlo nie o zárobkové,

ale iba zabezpečovacie inštitúty, pre prípad neplnenia záväzkov zo strany žalovaných, pôžička bola
poskytnutánakrátkeobdobie, vzmysleplatnýchprávnychpredpisovanineoprávnenépodnikanie(ktoré
však nenastalo) by nemohlo mať vplyv na platnosť súkromných právnych úkonov a vznik záväzkov.

6. O odvolaní žalovaných rozhodol Krajský súd v Nitre rozsudkom zo dňa 28. júla 2022 č. k.

9Co/4/2022-357 tak, že napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil. Žalobcovi priznal voči
žalovaným v 1. a 2. rade nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.

7. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu podali žalovaní v 1. a 2. rade dovolanie, o ktorom rozhodol
Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením zo dňa 28. februára 2024 č. k. 5Cdo/239/2022 tak, že

rozsudok Krajského súdu v Nitre z 28. júla 2022 sp. zn. 9Co/4/2022 zrušil a vec mu vrátil na ďalšie
konanie.

8.1. Najvyšší súd v tomto rozhodnutí, okrem iného, uviedol, že rozhodnutie odvolacieho súdu i
vymedzenie právnej otázky, na ktorej zakladajú prípustnosť dovolania žalovaní, sa vo svojej podstate

líšia v pohľade na právne následky nevedomosti žalovaných o premlčaní uznávaného dlhu, pričom
objasnenie spornej otázky má vyplynúť z vyriešenia výkladového problému ustanovení Občianskeho
zákonníka citovaných v bode 8. v tom, či nevedomosť žalovaných o premlčaní podľa ustanovenia § 558
OZ má za následok, že (ne)začne plynúť nová (10-ročná) premlčacia doba podľa ustanovenia § 110
ods. 1 OZ. Je preto potrebné vysvetliť vzájomný vzťah týchto ustanovení a normatívny režim, ktorý z ich

právnej úpravy vyplýva. Je žiadúce objasniť, či právny režim týchto ustanovení existuje oddelene (ako
tvrdí súd odvolací), alebo sú tieto ustanovenia vo vzájomnom vzťahu prepojené a ich právne režimy
spolu súvisia, resp. istým spôsobom je jeden podmienkou druhého (ako tvrdia dovolatelia). Ide teda o
odpoveď, či predmetné ustanovenia Občianskeho zákonníka tvoria jeden zákonný inštitút.8.2. Odvolací súd v dovolaním napadnutom rozhodnutí uviedol, že vedomosť žalovaných o premlčaní
predmetného dlhu pri jeho uznaní nie je preukázaná. Právny názor odvolacieho súdu, ktorý zaujal v

napadnutom rozhodnutí, dovolací súd považuje za nesprávny.

8.3. Podľa názoru najvyššieho súdu je uznanie dlhu v Občianskom zákonníku upravené ako jednotný
inštitút. Právna úprava tohto inštitútu v § 558 OZ obsahuje podmienky jeho uplatnenia a jeho následky.
Takisto upravuje v druhej vete podmienky uznania premlčaného dlhu. Túto úpravu (obdobne ako je to

napr. pri náhrade škody) potom dopĺňa osobitná úprava dĺžky premlčacej doby uznaného práva vo vete
druhej § 110 ods. 1 OZ. Ustanovenie § 110 ods. 1, veta druhá OZ je teda iba osobitnou reguláciou
(odlišnou od všeobecnej 3-ročnej) dĺžky premlčacej doby dlhu (práva), ktorý bol uznaný, čo do dôvodu
i výšky podľa § 558 OZ. Pokiaľ teda platí, že podmienkou účinného uznania premlčaného dlhu podľa
§ 558 OZ je vedomosť dlžníka o tomto premlčaní, je táto vedomosť podmienkou aj počiatku plynutia
novej, teraz už desaťročnej premlčacej doby podľa ustanovenia § 110 ods. 1 druhej vety OZ.

8.4. Predpokladom uloženia povinnosti zaplatiť dlh je, že existuje (slovami zákona „trvá“) a v súdnom
sporovom konaní je to prvá vec, ktorú súd skúma. Aby mohol byť dlh premlčaný, musí existovať, a teda,
ak dlh netrvá, nie je potrebné skúmať jeho premlčanie. Za stavu, že je potvrdené, že dlh trvá, lebo ho
dlžník uznal, je namieste skúmať premlčanie (ak bola vznesená námietka premlčania). Dovolaciemu

súdu z právnej úpravy, ani z povahy právneho vzťahu, nevyplýva žiaden dôvod, prečo by vedomosť
dlžníkaopremlčanímalamaťinéúčinkynaexistenciudlhu(„dlhtrval“),akonajehopremlčanie.Použitím
argumentumamaioriadminus,keďsa(ne)vedomosťdlžníkaopremlčanívzťahujenavážnejšídôsledok
(existencia dlhu), týka sa aj následku menej podstatného (plynutie premlčacej doby).

8.5. Tvrdenie odvolacieho súdu, podľa ktorého nevedomosť o premlčaní dlhu nemá vplyv na účinky
uznania práva podľa § 110 ods. 1 OZ, nie je správne, pretože vychádza z výkladu práva, ktorý ignoruje
vnútornú prepojenosť uvedených ustanovení (§ 110 ods. 1 OZ a § 558 OZ) a historické súvislosti ich
zavedenia do právneho poriadku.

8.6. Pokiaľ nebolo preukázané, že žalovaní v čase tvrdeného uznania dlhu disponovali informáciami o
jeho premlčaní, uznanie dlhu, o premlčaní ktorého žalovaní vedomosť nemali, nemohlo vyvolať právne
dôsledky predpokladané ustanovením § 110 ods. 1 OZ, spočívajúce v začatí plynutia novej desaťročnej
premlčacej doby na uplatnenie práva na vrátenie spornej pôžičky; pre premlčanie uplatneného nároku
tak platila všeobecná trojročná premlčacia doba opierajúca sa o ustanovenie § 101 OZ. Vedomosť

žalovanejstranyakodlžníka(-ov)opremlčanídlhunemožnopreukazovaťdomnienkouznalostiprávneho
predpisu zverejneného v Zbierke zákonov. Keďže dovolací súd zistil, že je dovolanie nielen prípustné,
ale i dôvodné, neostalo mu nič iné, ako predmetné rozhodnutie v zmysle ustanovení § 449 ods. 1 a § 450
CSP zrušiť a vrátiť vec krajskému súdu na ďalšie konanie. Vzhľadom na konštatované nesprávne právne
riešenie podstaty prejednávaného sporu odvolacím súdom, považuje dovolací súd za nadbytočné

zaoberať sa kvalitou odôvodnenia jeho rozhodnutia, nakoľko vec bude znovu predmetom rozhodovania
odvolacieho súdu, ktorému sa vracia na ďalšie konanie.

9. Krajský súd v Nitre ako odvolací súd podľa § 34 zák. č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového poriadku
(ďalej len „CSP“) po zrušení jeho predchádzajúceho rozsudku Najvyšším súdom SR, po zistení, že

odvolanie bolo podané v zákonom stanovenej lehote (§ 362 ods. 1 CSP), stranou (žalovanými v 1.
a 2. rade), v neprospech ktorých bolo rozhodnutie vydané (§ 359 CSP), proti rozhodnutiu súdu prvej
inštancie, proti ktorému zákon odvolanie pripúšťa (§ 355 ods. 1 CSP), po skonštatovaní, že odvolanie
má zákonné náležitosti (§ 127 a § 363 CSP) opätovne preskúmal napadnutý rozsudok súdu prvej
inštancie v medziach daných rozsahom podaného odvolania (§ 379 CSP) a dôvodmi odvolania (§ 380

ods. 1 CSP), viazaný skutkovým stavom, ako ho zistil súd prvej inštancie (§ 383 CSP), postupom
bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario) a po preskúmaní zákonnosti
a vecnej správnosti napadnutého rozhodnutia dospel k záveru, že napadnutý rozsudok súdu prvej
inštancie je potrebné podľa § 387 ods. 1 CSP ako vecne správny potvrdiť.

10. Z obsahu súdneho spisu vyplýva, že žalobca sa podanou žalobou domáha zaplatenia sumy 15 000
eur spolu s úrokom z omeškania 2% mesačne zo sumy 15 000 eur od 27. 01. 2016 do 31. 03. 2016
a s úrokom z omeškania 5% ročne zo sumy 15 000 eur od 01. 04. 2016 do zaplatenia a náhrady
trov konania. Žalobu zdôvodnil tým, že predmetný nárok vyplýva zo zmluvy o pôžičke zo dňa 27. 01.2016, v ktorej sú žalovaní na strane dlžníkov. Na základe zmluvy bola zo strany žalobcu poskytnutá
žalovaným pôžička na nákup dreva vo výške 15 000 eur, a to bankovým prevodom na účet uvedený v
zmluve. Žalovaní pôžičku neuhradili, napriek uplynutiu lehoty splatnosti a opakovaným výzvam zo strany

žalobcu. Súd prvej inštancie žalobe žalobcu vyhovel v plnom rozsahu, preto je celý napadnutý rozsudok
predmetom prieskumu odvolacím súdom.

11. Podľa § 387 ods. 1 CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne
správne.

12.Podľa§387ods.2CSP,aksaodvolacísúdvcelomrozsahustotožňujesodôvodnenímnapadnutého
rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého
rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

13. Odvolací súd po preskúmaní veci v rozsahu a z dôvodov uvedených žalovanými v 1. a 2. rade

v odvolaní, dospel k záveru, že súd prvej inštancie z preukázaných tvrdení strán sporu správne
vyhodnotil skutkový stav veci a vec aj správne právne posúdil, pričom v odôvodnení rozhodnutia
dal odpovede a riadne odôvodnil všetky pre posúdenie veci podstatné skutočnosti, preto odvolací
súd rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 387 ods. 1 CSP ako vecne správny potvrdil, a keďže
s odôvodnením napadnutého rozhodnutia sa stotožňuje, na tieto dôvody podľa § 387 ods. 2 CSP

odkazuje. Na potvrdenie správnosti záverov súdu prvej inštancie a k námietkam uvedeným v odvolaní
žalovaných v 1. a 2. rade odvolací súd uvádza nasledovné.

14. V danej veci žalobca právo uplatňované v tomto konaní odvodzoval od zmluvy o úvere uzavretej
podľa Obchodného zákonníka SR (podľa záhlavia zmluvy) zo dňa 27. 01. 2016, pričom v bode 1.

zmluvy sa používa pojem úver a už v ďalších bodoch zmluvy sa používa pojem pôžička. Žalobca už
v žalobe odôvodňoval žalobu zmluvou o pôžičke a aj žalovaní už v odpore uvádzali, že predložená
zmluva je síce formálne označená ako zmluva o úvere, z jej obsahu, ako aj z postavenia veriteľa (ktorý
nevystupoval v postavení podnikateľa) však vyplýva, že predmetom zmluvy bolo poskytnutie pôžičky,
nie úveru a nebol daný dôvod na to, aby sa zmluva spravovala ustanoveniami Obchodného zákonníka.

Uviedli, že v zmluve použitá terminológia nasvedčuje tomu, že sa jednalo o poskytnutie pôžičky, a
nie úveru. Obe strany sa teda zhodli na tom, že išlo o zmluvný vzťah z pôžičky podľa Občianskeho
zákonníka, a nie z úverovej zmluvy podľa Obchodného zákonníka. Súd nie je právnym posúdením veci
stranami viazaný, pričom súd prvej inštancie k tomuto uviedol, že ju posúdil ako zmluvu o pôžičke, keď
záväzok žalobcu bol poskytnúť dlžníkovi peňažné prostriedky a v presne stanovenej sume a dlžník sa

zaviazal poskytnuté peňažné prostriedky vrátiť a zaplatiť žalobcovi úroky. Vzhľadom k tomu, že žalovaní
v odvolaní k tomuto uviedli, že žalobca ako veriteľ priamo vyjadril vôľu označiť predmetnú zmluvu (aj iné
zmluvy) ako zmluvy o úvere a spravovať ich ustanoveniami Obchodného zákonníka, avšak neuviedol,
že podľa jeho názoru mala byť správne posudzovaná podľa Obchodného zákonníka (teda nie je jasné,
či to je odvolacím dôvodom), odvolací súd k tomu len dodáva, že vzhľadom k subjektom predmetnej

zmluvy nejde o priamu aplikáciu Obchodného zákonníka v zmysle ustanovenia § 261 Obchodného
zákonníka na túto zmluvu, a keďže v nej nie je vyjadrená vôľa všetkých strán zmluvy, aby sa v zmysle
ustanovenia § 262 ods. 1 Obchodného zákonníka na túto zmluvu aplikoval Obchodný zákonník, súd
prvej inštancie správne túto zmluvu posúdil ako zmluvu o pôžičke podľa Občianskeho zákonníka, pričom
s týmto právnym posúdením sa obe strany v priebehu konania stotožňovali.

15. Zmluva o pôžičke v zmysle § 657 Občianskeho zákonníka je tzv. reálnym kontraktom, to znamená,
že k jej uzavretiu sa vyžaduje, aby veriteľ aj skutočne odovzdal predmet pôžičky dlžníkovi. Ak sa tak
nestane, medzi zmluvnými stranami právny vzťah z pôžičky nevznikne (rozhodnutie Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky z 30. júna 2010 sp. zn. 3 Cdo 325/2009), a to aj keby všetky náležitosti tohto

právneho úkonu (vrátane náležitostí vôle) boli dané. Skutočnosť poskytnutia pôžičky v konaní vždy
preukazuje veriteľ. Musí byť preukázané skutočné odovzdanie predmetu pôžičky veriteľom dlžníkovi.
Odvolací súd zhodne so súdom prvej inštancie konštatuje platnosť predmetnej zmluvy o pôžičke, keď
žalobca preukázal listinným dôkazom (prevodným príkazom), že finančnú čiastku na základe zmluvy
o pôžičke zaslal dlžníkovi na jeho účet. Týmto bola splnená podstatná podmienka platnosti zmluvy

o pôžičke, t.j. reálne odovzdanie finančnej čiastky dlžníkovi.

16. K odvolaciemu dôvodu, nesprávnemu právnemu posúdeniu veci súdom prvej inštancie, že v danej
veci išlo o zmluvu s účinkami obdobnými pristúpeniu k záväzku podľa § 553 a § 534 Občianskehozákonníka a že zo zmluvy o pôžičke nie je zrejmé, či ich postavenie malo vzniknúť titulom pristúpenia
k záväzku podľa § 553 Občianskeho zákonníka alebo titulom ručenia podľa § 546 a nasl. Občianskeho
zákonníka, k tomu je potrebné uviesť, že so záverom súdu prvej inštancie, že zmluva z 27. 01. 2016

obsahuje viaceré samostatné právne úkony, sa odvolací súd stotožňuje. Stotožňuje sa tiež s tým,
že obsah bodu 4. predmetnej zmluvy posúdil ako zmluvu nepomenovanú podľa § 51 Občianskeho
zákonníka, keď z nej vyplýva, že na základe dohody veriteľa a dlžníka sa rozširuje okruh subjektov
povinných vrátiť pôžičku s príslušenstvom. Súd uviedol, že ide o zmluvu s obdobnými účinkami ako
pristúpenie k záväzku podľa § 553 a § 554 Občianskeho zákonníka, pričom je potrebné uviesť,

že dohodu uzavretú v bode 4. predmetnej zmluvy nemožno podriadiť pod ustanovenia § 533 a
§ 534 Občianskeho zákonníka o pristúpení k záväzku, ani pod ustanovenia § 546 Občianskeho
zákonníka o ručení, pretože nespĺňa podmienky týchto ustanovení, preto nemožno hovoriť o tom, že súd
uprednostnil jeden z navzájom si kolidujúcich záväzkov. V bode 4. predmetnej zmluvy bol dohodnutý
odlišný inštitút ako je pristúpenie k záväzku a ručenie, teda súd žiaden zo žalovanými uvádzaných
inštitútov neuprednostnil, pričom ak by aj dohoda o ručení (posledná veta bodu 4.) bola platne dojednaná

podľa § 546 Občianskeho zákonníka, to, že sa žalovaní v 1. a 2. rade v zmysle tohto bodu stali dlžníkmi
veriteľa popri dlžníkovi, vylučuje, aby mohli byť zároveň ručiteľmi, čo uvádzali aj žalovaní. To, že žalovaní
sa považovali za dlžníkov žalobcu, vyplýva aj z mailovej korešpondencie žalobcu so žalovaným v 1.
rade, založenej v spise.

17. Ďalšou právnou otázkou, ktorá rezonovala v priebehu konania, bola otázka premlčania dlhu, pričom
posúdenie tejto otázky súviselo s právnym posúdením uznania dlhu zo dňa 21. 08. 2019 (č. l. 68 a nasl.),
pretože v prípade, ak by uznanie dlhu nevyvolalo právne účinky, dlh žalovaných by bol premlčaný.

18. Uznanie dlhu, splátkový kalendár, dohoda o limitovaní vymáhania záväzku zo dňa 21. 08. 2019

obsahuje uznanie dlhu žalovanými k viacerým pôžičkám, podľa jej znenia mala byť uzavretá podľa §
558 Občianskeho zákonníka, pričom z jej obsahu nevyplýva, že by týmto uznaním dlhu žalovaní uznali aj
dlhy, o ktorých by v čase podpísania uznania dlhu vedeli, že sú premlčané. Najvyšší súd SR v uznesení,
ktorým zrušil skorší rozsudok odvolacieho súdu okrem iného uviedol, že odvolací súd v dovolaním
napadnutom rozhodnutí uviedol, že vedomosť žalovaných o premlčaní predmetného dlhu pri jeho uznaní

nie je preukázaná. Právny názor odvolacieho súdu, ktorý zaujal v napadnutom rozhodnutí, dovolací
súd považuje za nesprávny. Vychádzajúc z uvedeného názoru dovolacieho súdu, ktorým je odvolací
súd viazaný (§ 455 CSP), sa odvolací súd opätovne zaoberal posúdením vedomosti žalovaných
o premlčaní dlhu, ktorý v uznaní zo dňa 21. 08. 2019 uznali okrem iného aj dlh zo zmluvy o pôžičke
zo dňa 27. 01. 2016 v sume 15 000 eur a vychádzal z toho, že v konaní bolo preukázané, že žalovaní

o premlčaní dlhu v čase uznania dlhu vedeli, preto ich uznanie dlhu má za následok počiatok plynutia
novej desaťročnej premlčacej doby, pretože v zmysle rozhodnutia NS SR je podmienkou účinného
uznania premlčaného dlhu podľa § 558 OZ vedomosť dlžníka o tomto premlčaní, táto vedomosť je
podmienkou aj počiatku plynutia novej, teraz už desaťročnej premlčacej doby podľa ustanovenia §
110 ods. 1 druhej vety OZ. Z dôkazov predložených súdu, a to mailovej komunikácie strán sporu,

vyplývajú ich postupne sa meniace vzájomné vzťahy z priateľských až po nedôverčivé. Z mailovej
komunikácie žalobcu žalovanému v 1. rade vyplýva, že v mailoch požadoval urýchlené podpísanie
predĺženia lehoty ohľadom pôžičiek, v opačnom prípade hrozí premlčanie, ako aj uvádzal, že nenechá
to prepadnúť, nemôže nechať svoje nároky prepadnúť, niektorým pôžičkám končí premlčacia doba.
V inom maily žalovaný v 1. rade uvádza, že „z dôvodu, aby nedošlo k premlčaniu ...“, teda z uvedenej

mailovej komunikácie považoval odvolací súd za preukázané, že žalobca a žalovaný v 1. rade boli
vo vzájomnom písomnom kontakte prostredníctvom mailov ohľadne pôžičiek, uzavretých medzi nimi,
mailová komunikácia sa týkala aj ich prípadného premlčania, a aj keď predmetom tejto ich vzájomnej
komunikácie nie je konkrétne pôžička, ktorá je predmetom tohto sporu, z uvedeného možno dospieť
k záveru, že žalovaný v 1. rade je znalý právnych predpisov, ako aj inštitútu premlčania a jeho dôsledkov,

pričom na základe uvedeného žalobca dostatočne preukázal, že žalovaní vedeli o možnosti premlčania
všetkých pôžičiek, a teda aj pôžičky, ktorá je predmetom tohto sporu. Z vyššie uvedeného je zrejmé,
že pohľadávka žalobcu nie je premlčaná a žaloba bola na súd podaná včas, teda v rámci 10-ročnej
premlčacej lehoty. Okrem záväzného právneho názoru dovolacieho súdu odvolací súd tento svoj záver
zmenil tiež z dôvodu, že v záujme právnej istoty je, aby sa rovnaké prípady rozhodovania rovnako.

Medzi stranami sporu prebiehajú viaceré spory, týkajúce sa rôznych pôžičiek, uzavretých medzi tými
istými stranami, ktoré sú uvedené v uznaní dlhu zo dňa 18. 09. 2019. V konaní vedenom na Okresnom
súde Nitra pod sp zn. 8C/61/2020 súd prvej inštancie žalobe vyhovel a žalovaných zaviazal k zaplateniu
sumy 7 500 eur s príslušenstvom na základe zmluvy o pôžičke z 4. marca 2016, ktorá bola tiež uznanáv uznaní dlhu zo dňa 18. 09. 2019. Súd prvej inštancie v tomto konaní k námietke premlčania uviedol,
že v dôsledku uznania dlhu je potrebné aplikovať desaťročnú premlčaciu lehotu podľa § 110 ods. 1
druhá veta Občianskeho zákonníka. Na základe vykonaných dôkazov, uznania dlhu žalovanými, ako aj

z komunikácie medzi stranami sporu, mal preukázané, že tvrdenie žalovaných o tom, že o premlčaní
nevedeli, nie je pravdivé. Dospel k záveru, že pohľadávka žalobcu nie je premlčaná a žaloba bola na
súd podaná včas, teda v rámci desaťročnej premlčacej lehoty. Tento záver súdu prvej inštancie potvrdil
vo svojom rozhodnutí aj Krajský súd v Nitre v rozhodnutí sp. zn. 25Co 94/2021, v ktorom uviedol, že súd
prvej inštancie sa v napadnutom rozsudku podrobne vysporiadal aj so žalovanými vznesenou námietkou

premlčania (bod 30. rozsudku). Odvolací súd k tomuto záveru nemá viac čo dodať, jeho záver považuje
za správny a dostatočne zdôvodnený. Názor súdov prvej inštancie a odvolacieho súdu bol potvrdený
aj v rozhodnutí NS SR pod sp. zn. 5Cdo 34/2023 z 30. novembra 2023, v ktorom NS SR považoval
rozsudok súdu prvej inštancie, ako aj rozsudok odvolacieho súdu za dostatočne odôvodnený, spĺňajúci
kritériá pre odôvodňovanie rozhodnutí v zmysle § 220 ods. 2 CSP, pričom v bode 12.3 dovolací súd
uviedol, že odvolací súd aj okresný súd sa vyporiadali so skutkovými zisteniami žalovaných a žalobcu,

ale aj s platnosťou ručenia, uznania dlhu, limitácie záväzku a odstúpenia žalobcu od neho, zaoberali sa
námietkou premlčania aj dĺžkou premlčacej doby v spojitosti s uznaním dlhu, rovnako platnosťou zmluvy
z hľadiska možného rozporu so zákonom pre tvrdené neoprávnené podnikanie žalobcu aj žalovanými
tvrdeným nátlakom pri uznávaní dlhu. Samotná existencia dlhu, teda vyplatenie pôžičky žalobcom na
účet dlžníka však v priebehu konania nebolo sporné a bolo preukázané prevodným príkazom v banke

(č. l. 5). Pokiaľ ide o určitosť tohto právneho úkonu a o to, či sú jednotlivé pôžičky zameniteľné, k tomu
odvolací súd považuje za potrebné dodať, že v uznaní dlhu je zahrnutých viacero právnych úkonov
(uznaní dlhu vo vzťahu k viacerým pôžičkám), ktoré sú navzájom oddeliteľné a vo vzťahu k predmetnej
pôžičke považoval odvolací súd toto uznanie za dostatočne určité, keď je z neho zrejmé, že žalovaní
v 1. a 2. rade uznali pôžičku na základe zmluvy o pôžičke zo dňa 27. 01. 2016 v sume 15 000,- eur,

ktorej splatnosť bola 31. 03. 2016, čo korešponduje s predmetnou zmluvou o pôžičke. Z uvedeného
dôvodu považoval odvolací súd uznanie dlhu vo vzťahu k predmetnej zmluve o pôžičke za platné, pričom
uznanie dlhu vo vzťahu k ostatným pôžičkám je pre posúdenie tejto veci bezpredmetné. K okolnostiam
podpísania uznania dlhu je potrebné uviesť, že v spise sa nachádza množstvo listinných dôkazov –
výziev adresovaných žalobcom žalovaným v 1. a 2. rade na splnenie ich záväzkov, v ktorých žalobca

žalovaných vyzýva na splnenie dlhu, pričom okrem istiny si v nich vyčísluje aj príslušenstvo. V spise
sa nachádza aj mailová komunikácia medzi žalobcom a žalovaným v 1. rade, z ktorej vyplýva, že si boli
blízkymi osobami, napriek tomu, že žalovaní splatnosť zmlúv o pôžičke nedodržiavali, žalobca uvádzal,
že nepochybuje o dobrých úmysloch žalovaného v 1. rade (č. l. 87). Žalobca aj žalovaného v 1. rade
upozorňoval na premlčanie pôžičiek a žiadal podpísanie predĺženia lehoty, pretože v opačnom prípade

by musel aspoň formálne proti nim podať žalobu a začať výkon záložného práva (č. l. 88). Sám žalovaný
v 1. rade uvádzal, že so žalobcom sa treba vyrovnať a vrátiť dlžoby, so žalovanou v 2. rade je im
nepríjemné čítať o začatí záložného práva. Žalobcu žiadali o zaslanie harmonogramu splátok istín, aby
vedeli, koľko a za akú nehnuteľnosť treba vyplatiť (č. l. 89). Žalovaný v 1. rade uvádzal, že peniaze
určite budú mať a uhradia žalobcovi poskytnutú pôžičku (č. l. 89). V inom maily žalobca žalovanému

v 1. rade uvádzal, že zábezpeku vôbec nechcel využívať, ale oni ho nútia nad tým rozmýšľať inak (č.
l. 90). Napriek tomu, že sľubovali, že v septembri a najneskôr v októbri všetko vyplatia, je november
a nedošlo mu ani 1 euro, správajú sa neseriózne (č. l. 90). Žalobca žalovanému v 1. rade uviedol, že
ak má úprimný záujem o mimosúdne riešenie, aby konal okamžite, pretože neskôr to už nebude vedieť
bez ďalších škôd zastaviť. Nemá v úmysle im škodiť, rád by im dokonca pomohol, ale musí chrániť

svoje práva, ktoré oni dlhodobo nezodpovedne poškodzujú (č. l. 91). Žalobca žalovanému v 1. rade
oznámil, že mu posiela výzvu súdu na uhradenie súdneho poplatku v prvej žalobe. Ak mu nedoručia
uznanie dlhu, potrebné na predĺženie premlčacej lehoty, nemá inú možnosť, než zaplatiť poplatok
a pokračovať v súdnom procese, aby pôžička neprepadla (č. l. 93). Následne mu oznámil, že opätovne
žiadal o potvrdenie, či uhradia aspoň zažalované čiastky alebo podpíšu ním zaslaný dokument o uznaní

dlhu. Súd mu poslal oznámenie o zastavení konania pre nezaplatenie súdneho poplatku a ak neurobí
príslušné procesné kroky spojené s dodatočnou úhradou súdneho poplatku, nebude vo veci konať (č.
l. 93). Neskôr žalobca žalovaného v 1. rade upozorňoval na to, že za pôžičky ručí vlastným domom,
preto by mal mať o to väčšiu snahu, svoje záväzky splniť, inak reálne hrozí dražba (č. l. 96). Žalobca
tiež žalovanému v 1. rade uviedol, aby si zohnal kupca s najvyššou možnou kúpnou cenou, aby ho

predaj čo najmenej poškodil (č. l. 92). Z uvedených dôkazov vyplýva, že žalobca opakovane vyzýval
žalovaného v 1. rade na zaplatenie pôžičiek, neskôr ho upozorňoval aj na hrozbu dražby v prípade,
ak jeho záväzky nebudú splnené. Za takýchto okolností, keď žalovaní v 1. a 2. rade uzavreli dňa
02. 12. 2015 so žalobcom zmluvu o zriadení záložného práva k nehnuteľnosti, nepovažoval správaniežalobcu za také, ktoré by odôvodňovalo záver, že právny úkon žalovaných v 1. a 2. rade – podpísanie
uznania dlhu nebolo urobené slobodne, čo by spôsobovalo neplatnosť tohto úkonu. V konaní nebola
preukázaná bezprávna vyhrážka žalobcu vo vzťahu k žalovaným. O bezprávnu vyhrážku, ktorou je

vôľa konajúceho subjektu deformovaná, ide len vtedy, ak osoba vykonávajúca psychický nátlak hrozí
niečím, čo nie je oprávnená urobiť alebo sa vyhráža tým, čo by síce bola oprávnená urobiť, avšak
prostredníctvomvyhrážkysivynucujeniečo,kčomusapoužiťnesmie.Totovkonanínebolopreukázané,
keď si žalobca svojimi opakujúcimi výzvami len uplatňoval svoje práva, ktoré mal vo vzťahu k žalovaným.
O bezprávnu vyhrážku, ktorou je vôľa konajúceho subjektu deformovaná, ide len vtedy, ak osoba

vykonávajúca psychický nátlak hrozí niečím, čo nie je oprávnená urobiť alebo sa vyhráža tým, čo by síce
bola oprávnená urobiť, avšak prostredníctvom vyhrážky si vynucuje niečo, k čomu sa použiť nesmie.
Totovkonanínebolopreukázané,keďsižalobcasvojimiopakujúcimivýzvamilenuplatňovalsvojepráva,
ktoré mal vo vzťahu k žalovaným.

19. K ďalšiemu odvolaciemu dôvodu, a to k posúdeniu dohody o limitovaní vymáhania záväzku a k

otázke prihliadnutia súdom na listiny, doručené žalobcom súdu po odročení pojednávania dňa 03. 06.
2021, odvolací súd považuje za potrebné uviesť, že účelom sudcovskej koncentrácie konania v zmysle
ustanovenia § 153 CSP je zabrániť tomu, aby strany zdržiavali spor neskoro vykonanými procesnými
úkonmi.Nieježelateľné,aby strany predkladaliskutkovétvrdeniaadôkazynapojednávaní,čobymohlo
znamenať odročenie pojednávania a predlžovanie konania. V zmysle čl. 5 CSP súd môže odmietnuť

procesné úkony strany, ktoré vedú k nedôvodným prieťahom v konaní. Aplikácia tejto zásady súdom
však musí zároveň zabezpečovať rovnosť strán, teda ak umožní niektorej zo strán na pojednávaní
uviesť nové skutkové tvrdenia, ktoré mieni súd pri rozhodovaní zohľadniť, musí tiež druhej strane
umožniť sa k nim vyjadriť. Práve takáto situácia nastala na pojednávaní dňa 03. 06. 2021, keď právny
zástupca žalovaných v záverečnom návrhu rozšíril svoju argumentáciu o právne argumenty vo vzťahu

k dohode o limitovaní vymáhania záväzku obsiahnutej v dohode o uznaní dlhu z 18. 09. 2019, keď
mal za to, že žaloba bola podaná predčasne a v konaní nebolo preukázané odstúpenie od nej. Keďže
súd pripustil uplatnenie nových skutkových tvrdení žalovanými, potom správne umožnil žalobcovi na
tieto tvrdenia právneho zástupcu žalovaných reagovať, a keďže išlo o preukázanie odstúpenia od tejto
dohody, vyžadovalositoodročeniepojednávania,abyžalobcamoholpreukázať,žeod dohodyodstúpil.

V takomto postupe súdu prvej inštancie odvolací súd nevidel pochybenie, pričom takýmto postupom
súdu bolo zachovanie rovnosti strán sporu. Ak súd pripustil spochybnenie odstúpenia od dohody
o limitovaní vymáhania záväzku zo dňa 21. 08. 2019 zo dňa 26. 09. 2020, ktoré bolo v spise založené (č.
l. 59) a doposiaľ nebolo žalovanými spochybňované, súd musel dať priestor na túto situáciu reagovať
a svoje tvrdenia preukázať. Žalobca predložil súdu podacie lístky (č. l. 196) zo dňa 28. 09. 2020, teda

dva dni po vyhotovení odstúpenia zo dňa 26. 09. 2020, ktorými preukazoval doručenie odstúpenia
žalovaným. Voči týmto dôkazom právny zástupca žalovaných na následnom pojednávaní dňa 17. 06.
2021 nič neuviedol, nespochybnil ich, na vyvrátenie tvrdenia žalobcu, preukázaného týmto dôkazom
nenavrhol vykonať ďalšie dokazovanie, preto z nich súd prvej inštancie vychádzal a odstúpenie od
dohody mal za preukázané. Spochybňovať doručenia odstúpenia od dohody o limitovaní začali žalovaní

až v odvolaní, čo odvolací súd považoval za neprípustnú novotu. Za takejto situácie potom odvolací súd
nepovažoval žalobu za predčasne podanú, keďže žalobca od dohody o limitovaní záväzku odstúpil.

20. Na záver odvolací súd ešte dodáva, že za nedôvodnú považuje aj argumentáciu žalovaných
o neoprávnenom podnikaní žalobcu. Ustanovenie § 658 ods. 1 Občianskeho zákonníka umožňuje

dohodnúť pri peňažnej pôžičke úroky. Z uvedeného dôvodu, preto iba na základe toho, že v predmetnej
zmluve o pôžičke boli dohodnuté úroky z pôžičky, nie je možné hovoriť o poskytovaní pôžičky za účelom
zisku, t.j. o podnikaní. Nedovolenosť podnikania nie je oprávnený riešiť súd v tomto konaní, k prijatiu
záveru o neoprávnenom podnikaní je potrebné rozhodnutie súdu o tom, že žalobca sa dopustil trestného
činu neoprávneného podnikania (§ 251 Trestného zákona).

21. Čo sa týka námietky žalovaných, že napadnutý rozsudok neobsahuje náležitosti vyžadované
ustanovením § 220 ods. 1 CSP, pričom absencia riadneho odôvodnenia rozhodnutia je jednou z vád,
spočívajúcich v odňatí možnosti konať pred súdom, k tomu odvolací súd dodáva, že podľa judikatúry
Európskeho súdu pre ľudské práva ohľadne potreby riadneho odôvodnenia súdneho rozhodnutia, nie

je potrebné zdôvodňovať každý argument strany sporu, ale musia byť odôvodnené a musia obsahovať
odpovede súdu na všetky argumenty, prednesené stranami, ktoré viedli k rozhodnutiu. Dôvody musia
byť špecifikované s ohľadom na skutkové okolnosti prípadu, a nie len odkazovať na určité časti zákonov
(napr. rozsudok ESĽP Ruiz Torija proti Španielsku z 09. 12. 1994). Odvolací súd sa s rozhodnutímsúdu prvej inštancie podľa § 387 ods. 2 CSP stotožnil, preto na správnosť týchto dôvodov ďalej iba
poukázal. Odvolací súd poznamenáva, že konanie pred súdom prvej inštancie a odvolacím súdom tvorí
jeden celok a určujúca spätosť rozsudku odvolacieho súdu s potvrdzovaným rozsudkom vytvára ich

organickú (kompletizujúcu) jednotu. Ak preto následne odvolací súd v plnom rozsahu odkáže na dôvody
rozhodnutia súdu prvej inštancie stačí, ak v odôvodnení rozsudku iba poukáže na relevantné skutkové
zistenia a stručne zhrnie právne posúdenie veci; rozhodnutie odvolacieho súdu v sebe tak zahŕňa po
obsahovej stránke aj odôvodnenie rozsudku súdu prvej inštancie. Súd prvej inštancie spolu s odvolacím
súdom v rozhodnutí zdôvodnili pre rozhodnutie veci podstatné skutkové a právne okolnosti, ktoré

viedli k rozhodnutiu súdu, pričom odvolací súd ešte doplnil dôvody vo vzťahu k odvolacím námietkam.
Súčasťou obsahu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (resp. práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru)
je právo účastníka konania na dostatočné odôvodnenie súdneho rozhodnutia (napr. II. ÚS 209/04, III.
ÚS 95/06, III. ÚS 206/07), t. j. na také odôvodnenie, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky
právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a
obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené

stranou sporu, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú
skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných
stranami sporu (I. ÚS 241/07). Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozhodnutia dospel k záveru,
že rozhodnutie súdu prvej inštancie zodpovedá uvedeným kritériám, preto túto odvolaciu námietku
považoval za nedôvodnú. Na záver odvolací súd dodáva, že vzhľadom k tomu, že dovolací súd sa

zaoberal len jednou čiastočnou právnou otázkou a ostatné závery odvolacieho súdu nepreskúmaval,
odvolací súd v ostatných otázkach zotrval na svojich doterajších záveroch.

22. O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1, 2 a § 255 ods.
1 CSP a pri rozhodovaní o nich zohľadnil úspech strán v konaní. Keďže žalobca mal v konaní plný

úspech, odvolací súd mu priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania voči žalovaným v 1. a 2.
rade v plnom rozsahu. O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie v lehote do 60 dní
po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny
úradník (§ 262 ods. 2 CSP).

Toto rozhodnutie bolo v senáte prijaté pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia

opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne

(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).