Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, February 26, 2025

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 11Co/71/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4123236559
Dátum vydania rozhodnutia: 26. 02. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Marek Janigloš

ECLI: ECLI:SK:KSNR:2025:4123236559.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Nitre, v senáte zloženom z predsedu senátu Mgr. Mareka Janigloša a členiek senátu JUDr.

Evy Šiškovej a JUDr. Dariny Vargovej, v právnej veci žalobcov: 1/ A. B., nar. XX. XX. XXXX, C. XXX, 2/
D. B., nar. XX. XX. XXXX, D. XXX, E. F., 3/ G. B., nar. XX. XX. XXXX, D. XXX, E. F., 4/ H. B., nar. XX. XX.
XXXX, H. F. XXX, adresa na doručovanie: D. XXX, E. F., 5/ F. B., nar. XX. XX. XXXX, B. XX, I., 6/ J. K.,
nar. XX. XX. XXXX, D. XXX, E. F., 7/ L. M., nar. XX. XX. XXXX, A. XXX, všetci právne zastúpení JUDr.
Luciou Lehmanovou, advokátkou, Fraňa Mojtu 43, Nitra, IČO: 50 173 201, proti žalovanému: K. M., nar.
XX. XX. XXXX, B. N. XXX/X, E. F., právne zastúpený: Attorneity Legal s.r.o., Krížna 56, Bratislava -
mestská časť Ružinov, IČO: 54 912 989, o určenie vlastníckeho práva, o podanom odvolaní žalovaného

proti rozsudku Okresného súdu Nitra č. k. 8C/59/2023-305 zo dňa 28. 02. 2024, takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .

II. Súd p r i z n á v a žalobcom 1/ až 7/ voči žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania
v plnej výške.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom Okresný súd Nitra (ďalej len „súd prvej inštancie“) určil, že žalobkyňa 6/ je
vlastníčkou pozemku v katastrálnom území E. F., obec E. F., D. I., zapísanému na LV č. XXX ako parcela
registra „E“ parc. č. XXX/X - záhrada o výmere 216 m2, v podiele 4/6 k celku (výrok I.). Ďalším výrokom

určil, že spoluvlastnícky podiel 1/6 k celku k pozemku v katastrálnom území E. F., obec E. F., D. I.,
zapísanému na LV č. XXX ako parcela registra „E“ parc. č. XXX/X - záhrada o výmere 216 m2, patrí do
dedičstva po A. B., nar. XX. XX. XXXX, zomr. XX. XX. XXXX (výrok II.) Následne určil, že spoluvlastnícky
podiel 1/6 k celku k pozemku v katastrálnom území E. F., obec E. F., D. I., zapísanému na LV č. XXX
ako parcela registra „E“ parc. č. XXX/X - záhrada o výmere 216 m2, patrí do dedičstva po K. B., nar.
XX. XX. XXXX, zomr. XX. XX. XXXX (výrok III.). Ďalším výrokom žalovanému uložil povinnosť zaplatiť
žalobcom 1/ až 7/ spoločne a nerozdielne sumu vo výške 1.324,43 eura do troch dní od právoplatnosti

rozsudku (výrok IV.)

2. Čo sa týka trov konania, súd prvej inštancie priznal žalobcom 1/ až 7/ spoločne a nerozdielne
voči žalovanému náhradu trov konania v rozsahu 100 %, o výške ktorej rozhodne súd prvej inštancie
samostatným uznesením po právoplatnosti rozsudku (výrok V).

3. Svoje rozhodnutie súd prvej inštancie odôvodnil citáciou § 123, § 126 ods. 1, § 132 ods. 1, § 134 ods.

1 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník, § 14 ods. 1 a 2 zákona č. 180/1995 Z. z. o niektorých
opatreniach na usporiadanie vlastníctva k pozemkom a § 137 písm. c/ zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný
sporový poriadok.4. Súd prvej inštancie v odôvodnení napadnutého rozsudku uviedol, že žalobcovia sa podanou žalobou
domáhajú voči žalovanému určenia, že žalobkyňa 6/ je vlastníčkou podielu 4/6 k celku na parcele
registra „E“ č. XXX/X - záhrada o výmere 216 m2 v k. ú E. F. a že podiel po 1/6 k celku na uvedenej

nehnuteľnosti patrí do dedičstva po A. B., nar. XX. XX. XXXX, zomr. XX. XX. XXXX a po K. B., nar.
XX. XX. XXXX, zomr. XX. XX. XXXX (správne malo byť XX. XX. XXXX). Zároveň žiadali nahradiť
trovy konania vrátane trov právneho zastúpenia a trov znaleckého dokazovania. Dôvodili, že výmera a
poloha súčasnej parcely EKN XXX/X bola pred zápisom ROEP v roku 2015 súčasťou pozemkovoknižnej
parcely č. XXX/X - záhrady o výmere 1.097 m2, ktorú nadobudli v roku 1923 kúpnou zmluvou právni

predchodcovia žalobcov manželia J. (D.) a M. B.. Zdôvodnili právne nástupníctvo žalobcov s poukazom
na dedičské konania. V dedičských konaniach nadobudli postupne parcelu XXX/X A. B. v 1/2, K. B.
v 1/2 a žalobkyňa 6/ v podiele 4/6 k celku. V dedičských konaniach po A. a K. nebola parcela XXX/X
predmetom dedenia. K vlastníckemu právu žalovaného, ktorý je v súčasnosti vlastníkom parcely XXX/
X, uviedli, že parcela XXX/X bola do katastra nehnuteľností vpísaná až zápisom ROEP-u v roku 2015
na vlastníka - obec E. F. a výmera parcely XXX/X bola znížená na 832 m2. Z výpisu vlastníckych

vzťahov sa parcela XXX/X uvádza ako usporiadaná, z výpisu nie je zrejmé, že sa mala výmera parcely
znížiť. Žalovaný nadobudol parcelu XXX/X kúpnou zmluvou v roku 2018. Pred kúpou si dal vyhotoviť
geometrický plán a bol si vedomý toho, že parcela XXX/X je užívaná žalobcami ako súčasť parcely XXX/
X. Žalobcovia si dali v roku 2008 vyhotoviť geometrický plán pozemkov parc. č. XXX/X a XXX/X, ktorého
súčasťou bola ešte parcela XXX/X s výmerou 1.097 m2. Plán bol overený a autorizovaný, nestal sa však

podkladom ďalších právnych úkonov. V roku 2021 žalobcovia v úmysle zrušiť podielové spoluvlastníctvo
zistili, že z časti ich pozemku bola vytvorená parcela XXX/X a túto vlastní žalovaný. Žalobcovia si dali
vyhotoviť znalecký posudok 6/2022, v závere ktorého je konštatované, že parcela XXX/X bola pri ROEP-
e nesprávne zapísaná ako neknihovaná parcela v prospech obce E. F.. Táto výmera mala byť zapísaná
v prospech LV č. XXX, kde je evidovaná parcela XXX/X. So žalovaným sa pokúsili o mimosúdnu dohodu,

uskutočnili sa dve stretnutia, jedno za účasti znalkyne a právnej poradkyne žalovaného, ktoré neviedli
k vyriešeniu duplicity vlastníctva. Žalobcovia argumentujú, že od roku 1923 neexistuje žiaden právny
úkon, na základe ktorého by sa ich právni predchodcovia vzdali svojho vlastníctva k parcele XXX/X a
ani skutočnosť oprávňujúca znížiť výmeru parcely XXX/X pri ROEP-e v prospech obce.

5. Žalovaný popiera nárok žalobcov. Na základe prerokovania jeho žiadosti na Okresnom úrade Nitra
(zápisnici K1 738/2023-14 zo dňa 17. 04. 2023) ohľadom údajov o predchádzajúcich vlastníkoch a
vzhľadom k znaleckému posudku č. 6/2022 nadobudol presvedčenie, že vlastnícke právo žalobcov k
parcele XXX/X nie je jednoznačne preukázané. Žalovaný nesúhlasí so závermi znaleckého posudku, že
vlastníctvo k parcele XXX/X bolo nesprávne zapísané počas ROEP-u v roku 2015, ani že parcela XXX/X

mala byť ROEP-om zapísaná na LV č. XXX. Uvedené tvrdenie žalovaný odôvodnil tým, že v znaleckom
posudku na strane 7 sa uvádza, že v roku 1937 boli presnejšími metódami zamerané nehnuteľnosti v
mieste šetrenia parciel XXX/X a XXX/X. Z výsledku týchto meraní boli určené nové hranice parciel a
nové výmery (ktoré nie sú uvedené v textovej časti znaleckého posudku). Záznamom o týchto zmenách
je parcelný protokol - príloha č. 11 k ZP a nákres v katastrálnej mape pozemkového katastra - príloha

č. 2.4, z ktorých je zrejmé, že v roku 1937 došlo k zlúčeniu vtedajších parciel XXX/X a XXX/X pod
parcelu 125/7 s výmerou 1.920 m2, čo približne zodpovedá súčasnému stavu grafickému aj výmere
parciel (XXX/X a XXXX) v súčte. Ďalej je zo záznamov zrejmá existencia parcely XXX/X (v grafickom
znázornení a výmere, ktorá zodpovedá dnešnému stavu), ku ktorej je poznámka (zrejme o vlastníkoch
alebo užívateľoch) pán A. O. a nie D. B. ako pri parcele XXX/X. Potvrdenie vyššie uvedeného stavu

vyplýva aj z prílohy č. 10 - poľný list z roku 1962 (na podklade údržby bola parcela XXX/X rozdelená na
parcely XXX/XX - dnešná XXX/X a XXX/X), prílohy č. 2.3 - nová pozemková mapa (sútlač pozemkovej
mapy a mapy pozemkového katastra) z roku 1964, prílohy č. 2.2 - katastrálna mapa so stavom z roku
2004. Vo všetkých prílohách je stav grafického znázornenia parciel XXX/X a XXX/X identický so stavom
v prílohe 2.4 - mapa pozemkového katastra z roku 1906, doplnená o zmeny z roku 1937. Stav grafického

znázornenia parciel XXX/X a XXX/X je identický s dnešným. Tvrdenie žalovaného má preukazovať aj
zápisnica katastrálneho odboru okresného úradu zo dňa 17. 04. 2023. Žalovaný ďalej poukázal na
skutočnosť (ohľadom ohradenia pozemku od kúpy v 1923), že na južnej hranici parcely XXX/X sa
nachádzajú pozostatky plotu, ktoré tu boli už v roku 2018. Žalovaný tiež namietal vecnú legitimáciu
žalobcov ako aj seba ako žalovaného.

6. Súd prvej inštancie mal na základe pripojených dedičských spisov a dedičských rozhodnutí
preukázané, že parcelu XXX/X nadobudli dedením po vlastníkoch - D. a M. B., žalobkyňa 6/ (ktorá
žiada o určenie svojho vlastníckeho práva) a A. a K. B., ktorí zomreli a žalobcovia (okrem žalobkyne6/) sú ich dedičmi, a teda osobami aktívne vecne legitimovanými na žalobu o určenie, že nehnuteľnosti
patria do dedičstva. Súd prvej inštancie mal teda aktívnu vecnú legitimáciu žalobcov za preukázanú
a okruh aktívne legitimovaných osôb za kompletný. Skutočnosť, že si žalobcovia odvodzujú svoju

vecnú legitimáciu od vlastníctva parcely XXX/X (a nie od 126/1), nie je v rozpore so záverom súdu
prvej inštancie o danosti vecnej legitimácie žalobcov, keďže žalobu postavili na tvrdení, že ich právni
predchodcovia nadobudli spornú parcelu (v zmysle hraníc a výmery) ako súčasť parcely XXX/X a
nenastala žiadna právna skutočnosť, aby svoje vlastnícke právo stratili.

7. Súd prvej inštancie ďalej uviedol, že žaloba o určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnosti musí
smerovať voči všetkým, ktorí sú ako vlastníci zapísaní v katastri nehnuteľností, čo je v danom prípade
splnené (žalovaný je zapísaný ako výlučný vlastník), preto jeho námietky neobstoja. Pasívne vecne
legitimovaným nemôže byť iná osoba (ani vyhotoviteľ ROEP, ani obec), lebo takýto výrok by nezaväzoval
aktuálneho vlastníka a nemohlo by dôjsť k zmene zápisu vlastníckeho práva. Skutočnosť, že žalovaný
neporušil ani neohrozil žiadne právo, nie je v súvislosti s vecnou legitimáciou pri žalobe o určenie

vlastníckeho práva relevantná, keď jediným určujúcim kritériom v tomto smere je zápis žalovaného ako
vlastníka v katastri nehnuteľností.

8. Súd prvej inštancie ďalej konštatoval, že ak je žalovaný zapísaný v katastri nehnuteľností ako
vlastník spornej nehnuteľnosti, žalobcovia majú naliehavý právny záujem na určení svojho vlastníckeho

práva, lebo len také súdne rozhodnutie môže byť podkladom pre vykonanie zmeny zápisu v katastri
nehnuteľností. Súd prvej inštancie mal za to, že pokiaľ je sporné, kto je vlastníkom určitej nehnuteľností,
tentosporsamusírozhodnúťvcivilnomsporovomkonaní,pretožeažnazákladerozhodnutiasúdumôže
byťpôvodnespornýúdajvkatastrinehnuteľnostízmenený,pretopodanážalobanaurčenievlastníckeho
práva je tak jediným možným postupom, ako dosiahnuť zmenu zápisu v katastri nehnuteľností. Preto

majú žalobcovia naliehavý právny záujem na predmetnej určovacej žalobe.

9. Medzi stranami sporu nebolo sporné vlastnícke právo právnych predchodcov žalobcov k časti
pozemku, ktorý teraz tvorí (polohovo a výmerou) parcelu XXX/X, a to od roku 1923 (zápis do
pozemkovoknižnej vložky) až do roku 1937. Žalovaný v rámci svojej procesnej obrany tvrdil, že po

roku 1937 sa sporná parcela odčlenila a musela nastať právna skutočnosť, na základe ktorej došlo
k zmene vlastníckeho práva, teda že právni predchodcovia žalobcov prestali byť vlastníkmi pozemku
predstavujúceho parcelu XXX/X. Takúto právnu skutočnosť však nijako nekonkretizoval (skutkovými
tvrdeniami) a nepreukázal. Súd prvej inštancie v tejto súvislosti dodal, že na druhom pojednávaní
(napriek oneskorenému návrhu žalovaného) poskytol žalovanému lehotu na predloženie návrhov na

doplnenie dokazovania (ktoré malo preukazovať, že k parcele XXX/X boli v pozemkovo-knižných
vložkách uvádzaní iní vlastníci ako právni predchodcovia žalobcov), žalovaný však žiadne dôkazy v
rámci stanovenej lehoty, ani potom nepredložil.

10. Súd prvej inštancie poukázal na to, že skutočnosť, že parcela XXX/X bola po roku 1937

geometricky odčlenená od parcely XXX/X (bez preukázaného právneho titulu), nemôže preukazovať
stratu vlastníckeho práva právnych predchodcov žalobcov. Je nesporné, že táto parcela existovala (bola
zachytená v rôznych dokumentoch, meraniach), avšak bez relevantnej zmeny vlastníckych vzťahov.
Znalkyňa na pojednávaní ozrejmila rozdiel medzi záväznosťou údajov (vo vzťahu k vlastníckemu právu)
v pozemkovom katastri (do ktorého sa vyhotovovali zamerania od roku 1927) a v pozemkovej knihe.

Vlastnícke právo zostalo pôvodné, zapísané v pozemkovej knihe. Znalkyňa uviedla, že pri vyčlenení
parcely č. XXX/X išlo len o zameranie druhu pozemku, keď parcela XXX/X bola v pozemkovo-knižnej
vložke vedená ako záhrada, po roku 1937 je vedená ako zastavaná plocha a nádvorie a ako záhrada
sa vyčlenila parcela XXX/X. Parcely a výmery boli vytvorené zameraním v roku 1937 na podklade
držby na mieste samom (parcelný protokol z 09. 01. 1937 - príloha č. 11 posudku). Toto zameranie

nebolozapísanédopozemkovejknihy.Tietoúdajezpozemkovéhokatastra(parcelnéhoprotokolu)sapri
ROEP-e brali ako určený operát. Znalkyňa skonštatovala, že vyhotoviteľ ROEP pochybil v tom, že tieto
parcelyzpozemkovéhokatastraneporovnalspozemkovouknihou,tedažeurčenýoperátneidentifikoval
dopozemkovejknihy.PriROEP-emalobyťpreskúmanégeometrickéurčenieparcielvpozemkovejknihe
s parcelami v pozemkovom katastri. Vlastnícke právo v prospech obce bolo zapísané v zmysle § 14 ods.

2 zákona č. 180/1995 Z. z. Znalkyňa teda v znaleckom posudku, ako aj vo výpovedi na pojednávaní
skonštatovala nesprávne zapísanie parcely XXX/X v prospech obce, nakoľko táto mala byť podľa údajov
v pozemkovej knihe zapísaná ako parcela reg. „E“ záhrada o výmere 216 m2 na LV č. XXX (v prospech
žalobkyne v 6/ a právnych predchodcov žalobcov). Rovnako konštatovala, že pôvodná parcela XXX/Xo výmere 1.097 m2 bola po zápise na list vlastníctva č. XXX geometricky zmenšená o časť označenú
ako parcela XXX/X. Podľa geometrického určenia pôvodnej parcely XXXX/X z PKV č. XXX mali byť
na LV č. XXX zapísané parcely reg. „E“ č. XXX/X zastavaná plocha a nádvorie o výmere 832 m2 a

č. XXX/X záhrada o výmere 216 m2. Žalovaný síce namietal uvedené závery znalkyne, avšak nijako
nespochybnil znalkyňou uvádzanú metodiku pri určovaní vlastníctva v rámci ROEP (zohľadňovanie
údajov tak v pozemkovom katastri ako aj v pozemkovej knihe a zapísanie vlastníckych práv podľa
pozemkovej knihy). Súd prvej inštancie skonštatoval, že odôvodnenie znalkyne v znaleckom posudku
o nesprávnom zapísaní vlastníckeho práva v prospech obce je dôveryhodné, podložené príslušnými

zisteniami a listinami.

11. Súd prvej inštancie ďalej dodal, že žalovaný navrhol na záverečnom pojednávaní dopyt na
zhotoviteľa ROEP-u, avšak tento návrh podal oneskorene, po uplynutí dodatočnej lehoty na predloženie
dôkazov. Už pred predložením tohto návrhu na vykonanie dokazovania súd prvej inštancie poskytol
žalovanému dodatočnú lehotu na doplnenie dokazovania a za týmto účelom odročil pojednávanie.

Opakované odročenie pojednávania z dôvodu navrhovaných dôkazov, ktorých potreba nevyplynula
bezprostredne na danom pojednávaní, je v rozpore so zásadou hospodárnosti konania a povinnosťou
strany predkladať návrhy dôkazov včas. Zároveň žalovanému nič nebránilo uvedený dôkazný
prostriedok navrhnúť už skôr, prípadne si stanovisko mohol vyžiadať sám a predložiť ho súdu prvej
inštancie. Napokon daný dôkaz považoval súd prvej inštancie za nadbytočný (jeho účelom malo byť

preukázanie, akým spôsobom bolo zapísané vlastnícke práv na obec, keď tieto skutočnosti už vyplývajú
z predložených dôkazov - Register obnovenej evidencie pozemkov k. ú. E. F. - Parcely predmetu konania
UO a Vlastnícke vzťahy parciel (príloha 7 posudku - č. l. 256-262 spisu). Z uvedeného dôkazného
prostriedku vyplýva, že zhotoviteľ vyhodnotil parcelu XXX/X ako neknihovanú a za vlastníka určil obec
v zmysle § 14 ods. 2 zákona č. 180/1995 Z. z. Súd prvej inštancie poukázal na to, že do roku 1950

boli do pozemkovej knihy zapísaní vlastníci a ich pozemky, ale v pozemkovej knihe neboli evidované
tzv. neknihované pozemky. Jednalo sa o pozemky vo vlastníctve štátu pod cestami a riekami. Sporná
parcela však bola zapísaná v PKV ako súčasť parcely XXX/X - záhrada, ktorú nadobudli fyzické osoby
na základe kúpnej zmluvy (doposiaľ je parcela XXX/X vedená ako záhrada). Preto ani neboli naplnené
predpoklady § 14 ods. 2 zákona č. 180/1995, na základe ktorého bolo určené vlastnícke právo obce

(teda že sa jednalo o pôvodné vlastníctvo štátu).

12. Súd prvej inštancie zdôraznil, že ROEP nezakladá nové právne vzťahy k nehnuteľnostiam, iba
evidenčne zapíše jestvujúce práva. Rozhodnutie o schválení ROEPu je síce podkladom pre zápis
vlastníctva do katastra nehnuteľností, ale jedná sa o deklaratórne rozhodnutie, ktoré len deklaruje

vlastníctvo nadobudnuté na základe iného titulu. V konaní nevyplynul iný titul nadobudnutia spornej
parcely ako kúpna zmluva z roku 1922, na základe ktorej bolo zapísané v roku 1923 do PKV vlastnícke
právo právnych predchodcov žalobcov. Ak žalovaný tvrdil, že po roku 1937 musela nastať nejaká
právna skutočnosť, na základe ktorej došlo k zmene vlastníctva, tak v tomto prípade by musela byť
zmena vlastníctva zapísaná v pozemkovej knihe, pretože tieto zápisy mali konštitutívny charakter.

Takouto skutočnosťou nemohlo byť ani presnejšie meranie, pretože bolo preukázané, že súčasná
parcelabolapolohovosúčasťoupôvodnejparcelyXXX/XzapísanejvPKV,kuktorejvlastníctvoprávnych
predchodcov žalobcov sporné nebolo (len geometrickým odčlenením parcely nemohlo dôjsť k zmene
alebo zániku vlastníckeho práva pôvodných vlastníkov). Ak žalovaný tvrdil, že žalobcovia nepreukázali
žiaden právny titul nadobudnutia spornej parcely XXX/X, toto nie je pravdivé, pretože žalobcovia

preukázali nadobudnutie pôvodnej parcely XXX/X, ktorej súčasťou bola v čase nadobudnutia aj súčasná
parcela XXX/X. Naopak, žalovaného zaťažovalo dôkazné bremeno preukázať, že nastala právna
skutočnosť majúca za následok stratu vlastníckeho práva žalobcov zákonom predpísaným spôsobom,
pričom žalobca dôkazné bremeno v tomto smere neuniesol. Vo vzťahu k tvrdeniu žalovaného, že
znalecký posudok nemôže byť podkladom pre nadobudnutie vlastníckeho práva, súd prvej inštancie

uviedol, že tomu skutočne tak je a znalecký posudok ani nezaložil vlastnícke práva žalobcov, resp.
právnych predchodcov, súd prvej inštancie len z neho ako jedného z dôkazov vychádzal pri zisťovaní
skutkového stavu, pričom tento dôkaz vyhodnotil podľa svojej úvahy a vec právne posúdil.

13. Žalovaný poukazoval na § 4 Občianskeho zákonníka (proti tomu, kto právo ohrozí alebo poruší,

možno sa domáhať ochrany u orgánu, ktorý je na to povolaný) argumentujúc, že neporušil žiadnu
právnu povinnosť, ako aj na svoju dobrú vieru pri nadobúdaní spornej parcely od obce. Na druhej strane
právni predchodcovia žalobcov spornú parcelu ako súčasť pozemku riadne odkúpili (súd prvej inštancie
považuje kúpnu zmluvu za platnú, napokon vady kúpnej zmluvy tvrdené ani neboli), túto riadne nerušeneužívali od roku 1923 až doposiaľ. Uvedenú situáciu spôsobil práve nesprávne zrealizovaný ROEP. Tak
sa dostali do kolízie dva ústavné princípy - princíp ochrany dobrej viery žalovaného ako nadobúdateľa a
princípochranyvlastníckeprávožalobcov,resp.ichprávnychpredchodcov.Ktvrdeniužalovanéhoojeho

dobromyseľnosti súd prvej inštancie poukázal na závery uznesenia veľkého senátu obchodnoprávneho
kolégia (ďalej len „veľký senát“) zo dňa 27. 04. 2021 sp. zn. 1VObdo/2/2020, na základe ktorého
došlo k ustáleniu rozhodovacej praxe v otázke prelomenia zásady nemo plus iuris a s tým súvisiaceho
nadobudnutia vlastníckeho práva od nevlastníka na základe dobrej viery nadobúdateľa, v zmysle
ktorého nadobudnutie veci v dobrej viere od nevlastníka vo všeobecnosti (okrem prípadov výslovne

predpokladaných zákonom) nie je možné zaradiť ani medzi iné skutočnosti ustanovené zákonom, na
základe ktorých možno nadobudnúť vlastnícke právo k veci (podľa § 132 ods. 1 Občianskeho zákonníka)
(NS SR sp. zn. 4Cdo/242/2020). Vzhľadom na uvedené by nebolo možne posúdiť a priznať žalovanému
vlastnícke právo na základe jeho dobrej viery. Ak by aj k uvedenému mohol súd prvej inštancie pristúpiť,
pri teste proporcionality kolidujúcich práv by prisúdil ochranu právu žalobcov vzhľadom na dlhodobý
(takmer storočný) výkon ich vlastníckeho práva.

14. Napokon žalovaný argumentoval, že obec mohla nadobudnúť vlastnícke právo aj vydržaním, čo
nezodpovedáužlendĺžkevydržacejdoby10rokov(§134ods.1 CSP),keďžeodROEP-urealizovaného
v roku 2015 nemohlo uplynúť 10 rokov. Na druhej strane, takýto právny titul by svedčal žalobcom (ak
by ich nárok súd prvej inštancie neposúdil ako dôvodný na základe iného), keď by bol daný domnelý

titul (kúpna zmluva), dobromyseľnosť a nerušená držba niekoľko desiatok rokov. K posudzovaniu
podmienokvydržanianastranežalobcov,resp.ichprávnychpredchodcovsúdprvejinštancienepristúpil,
nakoľko zohľadniac východiská a závery uvedené vyššie žalobu vyhodnotil ako dôvodnú s poukazom
na primárnu argumentáciu žalobcov, keď mal preukázané, že právni predchodcovia žalobcov platne
nadobudli v roku 1923 pozemok - parcelu XXX/X, ktorého časť polohovo zodpovedá súčasnej parcele

XXX/X a toto vlastnícke právo zákonom predpísaným spôsobom nestratili. Súd prvej inštancie mal ďalej
za preukázané, že podľa geometrického určenia bola parcela č. XXX/X záhrada o výmere 216 m2
nesprávne zapísaná pri ROEP na LV č. XXX v prospech obce E. F. ako neknihovaná parcela, správne
mala byť zapísaná na LV č. XXX spolu s parcelou č. XXX/X zastavaná plocha a nádvorie o výmere
832 m2 (ako súčasti pôvodnej parcely XXX/X o výmere 1.097 m2 evidovanej v PKV č. XXX). Preto súd

prvej inštancie žalobe vyhovel a v zmysle dedičských konaní, v ktorých bola prededená parcela XXX/X
rozhodol v súlade s požadovaným petitom tak, že žalobkyňa 6/ je vlastníčkou spornej parcely v podiele
4/6 a podiel po 1/6 patrí do dedičského konania po K. a A. B..

15. K návrhu žalovaného na vydanie medzitýmneho rozsudku súd prvej inštancie skonštatoval, že pri

požadovanom nároku ani nie je možné vydať takýto rozsudok, keďže sa posúdenie nároku prelína (je
totožné) s rozhodnutím vo veci samej (medzitýmnym rozsudkom je možné rozhodnúť v prípade, ak od
posúdenie nároku, resp. dôvodu závisí plnenie, ktoré je požadované žalobou). Zároveň nie je splnené
ani kritérium účelnosti, teda princípu procesnej ekonómie.

16. Záverom súd prvej inštancie uviedol, že žalobcovia si v žalobe uplatnili náklady znaleckého
dokazovania za znalecký posudok vypracovaný pred začatím konania, pôvodne v rámci trov konania.
Po tom, ako súd prvej inštancie vyslovil svoj názor v danej veci, žalobcovia spresnili na pojednávaní
svoj nárok na náhradu za znalecký posudok tak, že žiadajú tento nárok priznať ako náhradu účelne
vynaložených nákladov spojených s uplatnením pohľadávky, a to celú náhradu vo výške 1.324,43

eura. Nárok odôvodnili tým, že boli nútení si tento znalecký posudok dať vyhotoviť na preukázanie
svojich tvrdení. Žalovaný namietal, že posudok nebol vyhotovený na žiadosť súdu, je zbytočný a
nič nepreukazuje. Súd prvej inštancie posúdil nárok žalobcov prostredníctvom ust. § 853 ods. 1
Občianskeho zákonníka a analogicky aplikoval § 121 ods. 3 Občianskeho zákonníka, pretože je svojím
účelom a obsahom v prejednávanej veci najbližšie. Súd prvej inštancie sa nestotožnil s tvrdením

žalovaného, že znalecký posudok bol zbytočný. Žalobcovia si ho dali vyhotoviť v predsúdnej fáze
rokovaní s protistranou a následne po neúspešných mimosúdnych rokovaniach najmä týmto dôkazom
preukazovali svoj nárok a súd prvej inštancie z neho pri zisťovaní skutkového stavu ako z podstatného
dôkazu vychádzal. Znalecký posudok bol v danej veci účelný, takmer nevyhnutný, vzhľadom na odborný
charakter posudzovaných skutočností. Náklady za znalecký posudok teda sledovali legitímny cieľ a

boli opodstatnené. Náklady znaleckého posudku sú preukázané na č. l. 31 vo výške 1.324,43 eura. Na
základe uvedeného súd prvej inštancie nárok na náhradu nákladov znaleckého dokazovania žalobcom
priznal v plnej výške vynaložených výdavkov v sume 1.324,43 eura.17. Pretože mali žalobcovia v konaní plný úspech, súd prvej inštancie im priznal voči žalovanému
náhradu trov konania v rozsahu 100 %.

18. Proti vyššie uvedenému rozsudku súdu prvej inštancie podal žalovaný odvolanie zo dňa 17. 04.
2024, a to z dôvodov podľa ust. § 365 ods. 1 písm. b/, e/, f/ a h/ zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný
sporový poriadok (teda že súd prvej inštancie nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby
uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý
proces,súdprvejinštancienevykonalnavrhnutédôkazy,potrebnénazistenierozhodujúcichskutočností,

súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a
rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci).

19. Nesprávny procesný postup v rozpore s právom na spravodlivý proces v spojení s nevykonaním
navrhnutých dôkazov potrebných na zistenie rozhodujúcich skutočností podľa žalovaného/odvolateľa
spočíva v neumožnení vykonať dôkaz, ktorý žalovaný navrhoval, a ktorý by mal zásadný vplyv na

rozhodnutie vo veci. Žalovaný navrhoval vykonať dopyt na zhotoviteľa ROEP, na základe čoho bolo
zapísané vlastníctvo na obec E. F., od ktorej žalovaný neskôr odkúpil sporný pozemok. Tento dôkaz súd
odmietol vykonať. Podobne odvolateľ ešte na pojednávaní dňa 24. 01. 2024 žiadal súd prvej inštancie,
aby od správy katastra vyžiadal spätnú identifikáciu parc. č. XXX/X. Uvedený dôkaz si nemohol odvolateľ
zaobstarať sám, nakoľko správa katastra takéto informácie (spätnú identifikáciu) poskytuje iba orgánom

štátu, resp. iba na požiadanie súdu. Takúto spätnú identifikáciu pritom súd prvej inštancie odmietol
vyžiadať, resp. jej vyžiadanie podľa zápisnice z pojednávania zo dňa 24. 01. 2024 podmieňoval ďalšími
úkonmi zo strany žalovaného (odvolateľa) – konkrétne mu uložil predložiť pozemnoknižné vložky ako
podmienku vyžiadania spätnej identifikácie parc. č. XXX/X. Súd prvej inštancie tak odmietol postupovať
tak, aby zistil rozhodujúce skutočnosti, ktoré viedli k zápisu vlastníckeho práva v prospech obce E.

F.. Tým, že súd prvej inštancie neumožnil žiadaný procesný postup a podmieňoval ho ďalšími úkonmi
na strane žalovaného, znevýhodnil odvolateľa a zvýhodnil žalobcov. Keďže žalobcovia jednoznačne
nepreukázali vlastníctvo sporného pozemku, nepredložili žiadne dôkazy k vlastníctvu parc. č. XXX/X,
ale iba k parc. č. XXX/X, pričom žalovaný žiadal súd prvej inštancie práve o prešetrenie identifikácie
a právnych vzťahov k parc. č. XXX/X, čo súd prvej inštancie odmietol, mal žalovaný za to, že týmto

postupom súdu prvej inštancie došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Osobitne vzhľadom
na skutočnosť, že v iných obdobných prípadoch súdy bežne vykonávajú dopyt na správu katastra k
informáciám o podkladoch k ROEP a k spätnej identifikácii parciel.

20. Nesprávne skutkové zistenia súdu prvej inštancie vidí žalovaný v tom, že žalobcovia nepreukázali

vlastníctvo k pozemku par. č. XXX/X, ale iba k pozemku par. č. XXX/X. Vzájomný vzťah týchto pozemkov
pritom nebol správne ustálený. V bode 19. napádaného rozsudku, ktorý hovorí o skutočnostiach
zistených v znaleckom posudku, ktorý dali vypracovať žalobcovia, je uvedené: „Parcela reg. E KN č.
XXX/X bola geometricky zmenšená po zápise na LV č. XXX o časť označenú ako parcela reg. E KN
č. XXX/X záhrada o výmere 216 m2. Podľa geometrického určenia pôvodnej parcely č. XXX/X dom a

dvor o výmere 1097 m2 z pkn. vl. č. XXX mali byť na LV č. XXX zapísané parcely reg. E KN č. XXX/
X zastavaná plocha a nádvorie o výmere 832 m2 a parcela reg. E KN č. XXX/X záhrada.“Ďalej aj v
bode 39. napádaného rozsudku: „(pozn. znalkyňa) Rovnako konštatovala, že pôvodná parcela XXX/X
o výmere 1097 m2 bola po zápise na list vlastníctva č. XXX geometricky zmenšená o časť označenú
ako parcela XXX/X.“ Žalovaný poukázal na to, že ak by bola pôvodná parcela č. XXX/X zmenšená o

spornú parcelu XXX/X, mala by výmeru 881 m2 a nie uvádzanú výmeru 832 m2. Preto mal za to, že
záver v znaleckom posudku: „Podľa geometrického určenia bola parcela reg. E KN č. XXX/X záhrada o
výmere 216 m2 nesprávne zapísaná pri ROEP na LV č. XXX v prospech Obce E. F. ako neknihovaná
parcela, správne mala byť zapísaná na LV č. XXX“ nevychádza zo spoľahlivo zisteného skutkového
stavu a zistenia znalkyne sú mylné. Takisto mal za to, že znalkyňa sa nemôže vyjadrovať k vlastníctvu

pozemku v súlade s ust. § 207 ods. 2 CSP: „V písomnom znaleckom posudku znalec odpovie na
položené otázky; nevyjadruje sa k právnemu posúdeniu veci.“ Primárne však poukázal na to, že pokiaľ
podľa súdu prvej inštancie i znalkyne právne rozhodujúcimi dobovo neboli katastrálne merania a údaje
v katastrálnej mape, ale výlučne údaje v pozemkovej knihe, potvrdzuje sa tým práve argumentácia
žalovaného (odvolateľa), že pokiaľ katastrálnymi meraniami v roku 1937 došlo k zmene výmery parc.

č. XXX/X a k nezapísaniu parc. č. XXX/X do pozemkovej knihy, vlastnícke právo v pozemkovej knihe
bolo vedené v prospech právnych predchodcov žalobcov iba k (zmenšenej) parc. č. XXX/X. Pozemková
kniha je totiž rozhodujúca pre evidenciu vlastníckych práv k jednotlivým parcelám, ale nie pre ich
zameranie. Pre tieto aspekty je rozhodujúcou katastrálna mapa. Pre žalobcov platí, že ich vlastníckeprávonebolovpozemkovejknihevedenékparc.č.XXX/X,ktorábolavroku1937vyčlenenásamostatne
ako neknihovaná parcela. Pokiaľ novými a presnejšími meraniami v roku 1937 boli právni predchodcovia
žalobcov ukrátení na výmere svojich pozemkov parc. č. XXX/X, mohli sa domáhať nápravy pri príslušnej

úprave. Zjavne tak však nepostupovali a akceptovali upresnenie výmery svojej parcely č. XXX/X. Ak
mali za to, že sú vlastníkmi i novej parc. č. XXX/X, túto si mali žiadať zaknihovať v zmysle dobových
predpisov. Pokiaľ tak neučinili, boli buď nedbalými vlastníkmi (po dobu vyše 80 rokov), alebo veľmi dobre
vedeli, že vlastníkmi uvedenej parcely nie sú. Žalobcovia musia byť považovaní za nedbalých vlastníkov
aj preto, že od roku 2015, kedy bolo zapísané vlastníctvo k pozemku par. č. XXX/X na obec E. F. a

následne v roku 2018 na žalovaného, sa o svoje vlastnícke právo vôbec nezaujímali. Pritom aj vzhľadom
na publicitu katastra nehnuteľností žalobcovia museli vedieť, že im sporný pozemok nepatrí, a že jeho
vlastníkom je žalovaný, resp. ešte pred ním obec.

21. Súd prvej inštancie napokon vychádzal aj z nesprávneho právneho posúdenia veci, keď konštatoval,
že žalovaný neuniesol dôkazné bremeno. Žalovaný mal za to, že nemal povinnosť preukazovať

neexistenciu vlastníckeho práva žalobcov k pozemku parc. č. XXX/X. Naopak sú to žalobcovia,
ktorí nepreukázali vlastníctvo k spornému pozemku, ale len k pozemku parc. č. XXX/X do roku
1937, kedy vznikol sporný pozemok parc. č. XXX/X, po upresnení výmery pôvodnej parc. č. XXX/
X. Súd prvej inštancie nesprávne vyhodnotil dôkazy, za neúplného zistenia skutkového stavu. Súd
prvej inštancie pritom zasiahol do vlastníckeho status quo v rozpore s princípom právnej istoty, ktorý

Civilný sporový poriadok upravuje v čl. 1 ods. 2. Žalovaný nadobudol vlastnícke právo k spornému
pozemku dobromyseľne kúpnou zmluvou od obce E. F.. Súd prvej inštancie sa nevysporiadal uspokojivo
s otázkou dobromyseľnosti a vyvažovania záujmov nedbalého vlastníka (žalobcov) a aktuálneho
vlastníka (žalovaného-odvolateľa). Keďže obec bola zapísaná ako vlastník pozemku, neexistovala
žiadna pochybnosť o vlastníckom práve obce a následne ani o dobromyseľnosti žalovaného. V tejto

súvislostipoukázalnanálezuÚstavnéhosúduSlovenskejrepublikysp.zn.I.ÚS151/2016zodňa03.05.
2017, pričom súd prvej inštancie neprihliadol na jeho závery a naopak uprednostnil nedbalého vlastníka
pred súčasným dobromyseľným vlastníkom. Mal za to, že súd prvej inštancie napádaným rozhodnutím
jednoznačne porušil základné právne princípy a odklonil sa od ustálenej súdnej praxe.

22. Navrhol, aby odvolací súd zrušil napadnutý rozsudok a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie
konanie a rozhodnutie vo veci.

23. Žalobcovia sa k podanému odvolaniu vyjadrili v podaní zo dňa 09. 05. 2024. Uviedli, že argumentácia
žalovanéhoozvýhodnenížalobcovtým,žemusúdprvejinštancieneumožnilvykonaťprávneirelevantné

dôkazy, je účelová a zjavne nepravdivá. Navyše žalovanému bola poskytnutá lehota na predloženie
návrhov na doplnenie dokazovania aj po vypočutí znalkyne na pojednávaní dňa 24. 01. 2024, avšak
žalovaný žiadny dôkaz spochybňujúci vlastníctvo žalobcov nepredložil. Znalecký posudok č. X/XXXX
obsahuje identifikáciu parciel XXX/X, XXX/X a ich stotožnenie v teréne, zmeny hraníc a zápisy v
pozemkovej knihe ako aj zákresy rôznych meraní v pozemkovom katastri od roku 1923 až doposiaľ.

ZnaleckýposudokobsahujeajodpoveďnaotázkužalovanéhonazákladečohobolovROEP-ezapísané
vlastníctvo v prospech obce E. F.. Žalovanému bola doručená žaloba zo dňa 14. 07. 2023 spolu
s prílohami a znaleckým posudkom, bolo mu doručené vyjadrenie žalobcov zo dňa 17. 10. 2023,
zúčastnil sa na pojednávaní dňa 06. 12. 2023, 24. 01. 2024 a 28. 02. 2024. Žalovaný bol vo vzťahu
k svojej dôkaznej povinnosti od začiatku konania pasívny, síce namietal závery znaleckého posudku

a poukazoval na „z jeho pohľadu“ nesprávnosti v ňom uvádzané, avšak tieto svoje tvrdenia nepodložil
žiadnymi dôkazmi a súdu prvej inštancie nepredložil žiadny relevantný návrh na vykonanie takého
dôkazu, ktorý by umožnil spochybniť závery znaleckého posudku. Žalovaný si mohol, rovnako ako
žalobcovia, na vlastné náklady dať vypracovať vlastný znalecký posudok, urobiť dopyt na spracovateľa
ROEP-u, predložiť pozemnoknižné vložky (verejne dostupné), právne listiny spochybňujúce vlastnícke

právo a preukazujúce vlastníctvo k parcele XXX/X, identifikácie parciel alebo oznámenie katastra,
že takúto identifikáciu vie vykonať resp. za akých podmienok ju vykoná. Obrana žalovaného bola
celý čas založená na spochybnení záverov znaleckého posudku, ktorý si dali žalobcovia na vlastné
náklady vypracovať ešte pred podaním žaloby, aby žalovaného presvedčili o opodstatnenosti ich nároku.
Žalovaného ani tento dôkaz nepresvedčil o ich vlastníckom práve napriek tomu, že znalecký posudok

detailne zachytil históriu zápisov v pozemkovom katastri (do ktorého sa zapisovali merania, užívacie
hranice, druh pozemku, nové výmery) a v pozemkovej knihe (do ktorej sa zapisovali právne listiny,
ktoré zakladali a menili vlastníctvo), napriek tomu, že znalkyňa na pojednávaní dňa 24. 01. 2024
jednoznačne konštatovala správnosť zápisov v pozemkovej knihe v prospech vlastníctva žalobcov anesprávnosťzápisupočasROEP-uazaloženiavlastníctvavovzťahukobcibezrelevantnýchpodkladov.
Znalkyňa na pojednávaní dňa 24. 01. 2024 uviedla, že ROEP-om nevzniká nové vlastnícke právo, ale sa
vlastníctvo prepisovalo z iných právnych listín. V uvedenom prípade chybne zhotoviteľ ROEP-u uviedol

a následne na parcelu XXX/X zapísal vlastnícke právo v prospech obce s tým, že parcela XXX/X bola
zameraná v pozemkovom katastri príloha č. 11 v roku 1937 avšak parcela XXX/X v pozemkovej knihe
zanikla po č.d.1609/1922 PKN vložka X. Na pojednávaní dňa 24. 01. 2024 bola žalovanému poskytnutá
dodatočná lehota 10 dní, aby predložil súdu návrhy na doplnenie dokazovania a predloženie nových
skutkových tvrdení ohľadom vlastníctva k parcele č. XXX/X, resp. aby oznámil súdu prvej inštancie,

že je možné vykonať spätnú identifikáciu. Žalovaný napriek poučeniu o sudcovskej koncentrácii si
nesplnil povinnosť tvrdenia ani dôkaznú povinnosť. Dôkazom toho, že sám žalovaný nedisponuje ani
samotnou vedomosťou, nieto dôkazom/právnou listinou o zmene vlastníckych vzťahov k parcele XXX/
X resp. k parcele XXX/X po roku 1923 (ktorá bola vytvorená novým meraním v roku 1937, avšak ku
ktorej nebola pripojená žiadna právna listina, ktorá by bola zapísaná do pozemkovej knihy a zakladala
by vlastníctvo k tejto parcele iným vlastníkom ako právnym predchodcom žalobcov), je konštatovanie

jeho zástupcu na pojednávaní dňa 28. 02. 2024 v rámci záverečných rečí „V roku 1937 mohol nastať
predaj,dražba,takistomohlibyťpoužiténovémetódymerania...“Žalovanýhádaavymýšľasisimultánnu
realitu, čo by mohlo byť a nastať v roku 1937, len aby dokázal, že závery znaleckého posudku nie sú
správne a sú správne jeho tvrdenia o existencii parcely XXX/X a existencii vlastníctva iných osôb k
tejto parcele. Všetko je to však výsledok jeho dezinterpretácie záverov znaleckého posudku a príloh

v ňom obsiahnutých. Žalobcovia nemuseli preukazovať osobitne vlastníctvo k parc. č. XXX/X (teda
predkladať, ako si to mylne vykladá žalovaný, listinu z roku 1937 preukazujúcu ich vlastníctvo, ktorá by
obsahovala číslo parcely XXX/X), keďže výmera parcely XXX/X bola odčlenená v roku 1937 od pôvodnej
parcely č. XXX/X, ktorú ich právni predchodcovia nadobudli riadnou kúpnou zmluvou. Výmera parcely
XXX/X bola len zameraním faktického a užívacieho stavu zapísaná do pozemkového katastra bez

ďalších právnych listín spôsobilých vyvolať zmenu vlastníctva k tejto výmere. Ich právni predchodcovia
vlastníctvo nikdy nestratili tak k pôvodnej parcele XXX/X vrátane jej odčlenenej výmery do parcely XXX/
X. Naopak, žalovaný nemohol získať vlastníctvo na základe kúpnej zmluvy od obce, ak samotná obec
nedisponovala platným právnym nadobúdacím titulom k parcele XXX/X. ROEP nemohol založiť obci
vlastníctvo k parcele XXX/X, ak toto vlastníctvo neexistovalo už pred samotným spracovaním ROEP-u.

24. Predmetom určovacej žaloby bola nehnuteľnosť nachádzajúca sa v kat. úz. E. F. – pozemok parcela
registra E KN č. XXX/X záhrada o výmere 216 m2, evidovaná na LV č. XXX, ktorá bola stotožnená s
pôvodnou parcelou PKV č. XXX/X – záhrady o výmere 1.097 m2 znaleckým posudkom č. XX/XXXX.
Žalobcovia upozornili na zámernú dezinterpretáciu záverov znaleckého posudku ako aj skutkových

zistení žalovaným, ktorý sám konštatuje, že záväzné údaje sú v pozemkovej knihe, a teda ak došlo
len k zameraniu a odčleneniu výmery parc. č. XXX/X, (pozn. BEZ PRÁVNEHO ÚKONU), nemohla byť
táto výmera odňatá z vlastníctva žalobcov. Parcela XXX/X ostala v ich vlastníctve aj naďalej. Vytvorenie
parcely XXX/X bolo výsledkom meraní, s ktorými nebol spojený žiadny právny úkon, ktorý by zmenil
vlastníctvo k tejto výmere a odňal by ho žalobcom. Žalovaný žiadny takýto dôkaz nepredložil.

25. S poukazom na rozhodnutie veľkého senátu Najvyššieho súdu zo dňa 27. 04. 2021 pod spisovou
značkou 1VObdo/2/2020 uviedli, že nález Ústavného súdu SR, na ktorý poukazoval žalovaný, je
prekonaný týmto zjednocujúcim stanoviskom Najvyššieho súdu SR. Je zrejmé, že ROEP nemôže
zakladať vlastníctvo a tým meniť vlastnícke vzťahy predošlých vlastníkov. Ak bola obec zapísaná

ako vlastník do katastra nehnuteľností nesprávne pre pochybenie spracovateľa ROEP-u, je takýto
nadobúdací titul absolútne neplatný a ani zápis v katastri nehnuteľností v prospech obce nemôže slúžiť
ako argument v prospech dobromyseľného nadobúdateľa, ktorým bol žalovaný.

26. Žalovaný v následnom vyjadrení doručenom súdu prvej inštancie dňa 02. 06. 2024 trval na

nesprávnom procesnom postupe súdu prvej inštancie. Dopyt na správu katastra k informáciám o
podkladoch k ROEP a k spätnej identifikácii parciel mohol potvrdiť správnosť záverov ROEP, ktoré
žalobcovia začali spochybňovať až po uplynutí lehôt na podanie námietok proti ROEP, až keď sa
vlastníkompozemkustalžalovaný,čímzačalipostupovaťvprotikladesosvojímdovtedajšímpostupoma
správaním (contra factum proprium), čo považoval za konanie v rozpore s dobrými mravmi, zneužívanie

práva a súdnu šikanu. Súd prvej inštancie však napriek tomu znemožnil žalovanému efektívne sa brániť.
Uvedená identifikácia pritom mohla potvrdiť správnosť záverov ROEP a spochybniť závery znaleckého
posudku,predloženéhožalobcami.Opätovneuviedol,žežalobcovianepreukázalivlastníctvokpozemku
parc. č. XXX/X, ale iba k pozemku parc. č. XXX/X. Vlastnícke právo v pozemkovej knihe bolo vedenév prospech právnych predchodcov žalobcov iba k parc. č. XXX/X. Žalobcov označil za buď nedbalých
vlastníkov, alebo takých, ktorí veľmi dobre vedeli, že vlastníkmi uvedenej parcely nie sú. Súd prvej
inštancie tu nedostatočne a nesprávne zistil skutkový stav, a to osobitne v dôsledku vyššie uvedeného

nedožiadania spätnej identifikácie parciel. Nesprávne tiež skutkovo vyhodnotil obsah a závery ROEP,
poukazujúce na titul nadobudnutia obcou E. F. (§ 14 ods. 2 zákona č. 180/1995 Z. z.), čo odmietol
bez skutkového opodstatnenia, v dôsledku nedostatočného a nesprávneho zistenia skutkového stavu o
identite spornej neknihovanej parcely. Bližšie informácie o priebehu a podkladoch ROEP sú rozhodujúce
nielen pre titul zápisu vlastníckeho práva do katastra (§ 14 ods. 2 zákona č. 180/1995 Z. z. v prípade

obce E. F.), ale aj pre posúdenie toho, do akej miery boli zohľadnené dostupné podklady a informácie
od svedkov, resp. od samotných žalobcov. Informácie o priebehu ROEP podľa názoru žalovaného
preukázali, že žalobcovia nenamietali správnosť zistenia, že nie sú vlastníkmi sporných pozemkov, a to
anivpriebehuprípravyROEP,aaniposchváleníROEPvlehotenapodanienámietok.Žalobcoviažiadne
námietky nedoložili. Súd prvej inštancie teda opäť nesprávne posúdil skutkový stav, keď neprihliadol na
pasivitu žalobcov v konaní o ROEP. Ak v priebehu prípravy ROEP neboli zo strany žalobcov podané

žiadne námietky, a takisto neboli podané žiadne námietky v lehote plynúcej od zápisu rozhodnutia o
schválení ROEP do katastra nehnuteľností, z uvedeného je úplne zrejmé, že žalobcovia sa nikdy svojho
tvrdeného vlastníckeho práva nedomáhali, v procese prípravy ROEP nedokladali dokumenty, na ktoré
sa teraz odvolávajú, a proti záverom ROEP nenamietali, čím uznávali, že nie sú vlastníkmi pozemku.

27. Opätovne poukázal na to, že súd prvej inštancie vychádzal aj z nesprávneho právneho posúdenia
veci, keď žalovaný/odvolateľ nemal povinnosť preukazovať neexistenciu vlastníckeho práva žalobcov k
pozemku par. č. XXX/X. Naopak sú to žalobcovia, ktorí nepreukázali vlastníctvo k spornému pozemku,
ale len k pozemku par. č. XXX/X. Súd prvej inštancie teda nesprávne vyhodnotil rozloženie dôkazného
bremena. Súd prvej inštancie neskúmal ani právne aspekty nadobudnutia vlastníckeho práva od

nevlastníka, ako sa to vyžaduje podľa nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS
151/2016 z 03. 05. 2017, ale i v uznesení veľkého senátu obchodnoprávneho kolégia Najvyššieho súdu
z 27. 04. 2021 vydanom v konaní sp. zn. 1VObdo 2/2020, ktorým ustálil rozhodovaciu prax tak, že
nadobudnutie vlastníckeho práva od nevlastníka je možné len v zákonom stanovených prípadoch, t.
j. len v prípade, ak priamo zákon umožňuje aplikovať princíp dobrej viery nadobúdateľa. Uvedeným

zákonom stanoveným dôvodom možnej aplikácie dobromyseľnosti nadobúdateľa je okrem iného napr.
ustanovenie § 446 Obchodného zákonníka, teda prípad uzatvorenia kúpnej zmluvy spravujúcej sa
ustanoveniami Obchodného zákonníka. Tento aspekt súd prvej inštancie neskúmal.

28. Súd prvej inštancie tiež nesprávne vyhodnotil predložené dôkazy. Žalovaný mal za to, že vlastnícke

právo k parc. č. XXX/X žalobcom nepatrilo a obec E. F. bola skutočným vlastníkom, keďže ako to
určuje aj ROEP doložená ako dôkaz, šlo o neknihovanú parcelu v intraviláne obce, ktorá podľa platnej
právnej úpravy prešla zo zákona do vlastníctva obce. Podľa § 14 ods. 2 zákona č. 180/1995 Z.
z., pozemky, ktoré tvorili verejný majetok (neknihované pozemky) a ktoré boli vo vlastníctve štátu,
nachádzajúce sa v zastavanom území obce, prešli dňom účinnosti tohto zákona do vlastníctva obce,

na ktorej území sa nachádzajú. Nakoľko v prípade pôvodnej parcely išlo o neknihovaný pozemok a
nachádzala sa v zastavanom území obce, jej vlastníctvo prešlo dňom 01. 09. 1995 na obec E. F. zo
zákona. Pripomenul ust. § 132 ods. 1 Občianskeho zákonníka: „Vlastníctvo veci možno nadobudnúť
kúpnou, darovacou alebo inou zmluvou, dedením, rozhodnutím štátneho orgánu alebo na základe
iných skutočností ustanovených zákonom.“ Na uvedenú právnu úpravu súd prvej inštancie neprihliadol,

napriek tomu, že súd pozná právo. Obec pritom bola v dôsledku uvedenej právnej úpravy zachytenej
v dôkaze – v ROEP – dobromyseľným držiteľom (a vlastníkom) od roku 1995 až do roku 2018, čím by
nepochybne vlastnícke právo vydržala i v prípade, že by sa preukázalo, že vlastnícke právo malo patriť
žalobcom. Žalovaný teda nadobudol vlastnícke právo od obce, ktorá bola dobromyseľným vlastníkom
už od roku 1995 a dobromyseľne pozemok držala (a v prípade pochybností aj vydržala) od roku 1995

do roku 2018.

29. Žalovaný odmietol tiež tvrdenie, že by rozhodnutie Ústavného súdu SR, na ktoré poukázal,
stratilo aktuálnosť v dôsledku opačných záverov Najvyššieho súdu SR. Ústavný súd SR ako garant
ústavnosti posudzuje súlad práva a rozhodovacej činnosti súdov s Ústavou SR a ústavnými princípmi,

a preto hoci i zjednotená rozhodovacia prax všeobecných súdov, pokiaľ nie je súladná s rozhodovacou
činnosťou a závermi Ústavného súdu, musí ustúpiť ochrane ústavnosti, vyjadrenej v rozhodovacej
činnosti Ústavného súdu SR. Preto trval na záveroch nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.
zn. I. ÚS 151/2016 z 03. 05. 2017. Súd prvej inštancie pritom uvedenú požiadavku Ústavného súduSR nezohľadnil a naopak uprednostnil nedbalého vlastníka pred súčasným dobromyseľným vlastníkom
a jeho dobromyseľným predchodcom (obcou), bez vysporiadania sa s nedbanlivosťou žalobcov. Tiež
bez vysporiadania sa s vyššie uvedenými požiadavkami samotného rozhodnutia veľkého senátu a bez

vysporiadania sa s § 14 ods. 2 zákona č. 180/1995 Z. z., na ktorý odkazovala samotná ROEP ako na
právny titul nadobudnutia vlastníckeho práva obcou Horné Lefantovce už od roku 1995.
30. Žalovaný mal za to, že súd prvej inštancie napadnutým rozhodnutím jednoznačne porušil základné
ústavné princípy a odklonil sa od záverov Ústavného súdu Slovenskej republiky. Žalobcovia pritom
zjavne musia byť považovaní za nedbalých vlastníkov aj preto, že nielen od roku 1995, ale ani v priebehu

ROEP, ani po schválení ROEP od roku 2015, kedy bolo zapísané vlastníctvo k pozemku par. č. XXX/
X na obec E. F. a následne v roku 2018 na žalovaného, sa o svoje vlastnícke právo vôbec nezaujímali.
Pritom aj vzhľadom na publicitu katastra nehnuteľností žalobcovia museli najneskôr od roku 2015 vedieť,
že im sporný pozemok nepatrí, a že jeho vlastníkom je žalovaný, resp. ešte pred ním obec (v zmysle
§ 14 ods. 2 zákona č. 180/1995 Z. z.).

31. Žalobcovia v následnom vyjadrení zo dňa 20. 06. 2024 uviedli, že súd má právomoc posúdiť,
či je navrhovaný dôkaz relevantný a potrebný pre rozhodnutie vo veci samej. Dopyt na zhotoviteľa
ROEP a spätná identifikácia parcely č. XXX/X boli odmietnuté z dôvodu, že súd už mal dostatok
dôkazov na rozhodnutie. Súd rozhoduje, ktoré z navrhnutých dôkazov vykoná s tým, že súd nemusí
vykonať všetky účastníkom navrhnuté dôkazy. Výber dôkazov, ktoré sa budú v rámci dokazovania

vykonávať, je výlučne na súde, a preto odmietnutie vykonania neskoro navrhnutých dôkazov, ktoré
nie sú právne relevantné k preukázaniu skutkových tvrdení, nie je porušením princípu na spravodlivé
súdne konanie. Navyše, žalovaný mal dostatok času na predloženie a navrhovanie dôkazov, ktoré
mohol zabezpečiť pred začiatkom súdneho procesu ako aj v jeho priebehu. Túto povinnosť si žalovaný
nesplnil. Vyhovením žiadosti žalovaného by boli porušené procesné práva žalobcov na rýchlosť a

efektívnosť konania. Práve striktným dodržiavaním princípu koncentrácie konania, ktorý je zakotvený
v civilnom sporovom poriadku sa napĺňa požiadavka na zabezpečenie efektívnosti súdneho procesu
a ochranu práv oboch strán tým, že sa predchádza zbytočnému predlžovaniu konania. Žalovaný mal
dostatočný čas na prípravu a predloženie dôkazov počas celého konania. Na pojednávaní dňa 24. 01.
2024 bola žalovanému poskytnutá lehota 10 dní. Súd prvej inštancie stanovil lehoty, ktoré boli v súlade

so zákonom a žalovaný mal minimálne možnosť požiadať o predĺženie lehoty, ak by mal naozaj problém
so zabezpečením potrebných a relevantných dôkazov. Žalovaný však túto možnosť nevyužil. Žalovaný
sa vôbec v súdom určenej lehote nevyjadril, ani nepožiadal o jej predĺženie. Znalecký posudok bol
súdom prvej inštancie riadne preskúmaný a zohľadnený v rozhodovaní súdu. Žalovaný však nepredložil
žiadne nové skutočnosti alebo dôkazy v priebehu konania a na také skutočnosti ani nepoukazoval, ktoré

by boli relevantné pre zvrátenie záverov znaleckého posudku, resp. vyvrátenie dôkazov v prospech
vlastníckeho práva žalobcov. Znalecký posudok tiež nie je jediným dôkazom, na základe ktorého súd
prvej inštancie rozhodoval. Súd prvej inštancie opieral svoje rozhodnutie o ďalšie dôkazy a výpovede
podporujúce vlastnícke právo žalobcov. Tým, že ROEP-om nevzniká nové vlastnícke právo, akékoľvek
vyjadrenie spracovateľa ROEP-u by bolo právne irelevantné k zápisu vlastníctva v prospech právneho

predchodcu žalovaného. Listiny, ktoré boli podkladom pre zápis ROEP-u sú obsiahnuté v znaleckom
posudku. Ak žalovaný poukazoval na iné možné listiny, mal dostatočný časový priestor tieto dôkazy
predložiť, alebo súdu prvej inštancie navrhnúť ich vyžiadanie.

32. Žalovaný namietal, že sa žalobcovia nikdy svojho tvrdeného vlastníckeho práva nedomáhali, v

procese prípravy ROEP nedokladali dokumenty, na ktoré sa teraz odvolávajú, a proti záverom ROEP
nenamietali, čím uznali, že nie sú vlastníkmi pozemku. Nečinnosť žalobcov v minulosti neznamená,
že stratili svoje vlastnícke právo. Vlastnícke právo je chránené zákonom a nezaniká nečinnosťou,
nepremlčuje sa. Žalobcovia majú právo na ochranu svojho vlastníckeho práva kedykoľvek, keď sa
dozvedia o jeho porušení. Skutočnosti a okolnosti, ako sa dozvedeli o zmenšení výmery ich pozemkov

sú popísané v žalobe a boli preukázané výsluchmi účastníkov. Ak by o tejto skutočnosti vedeli skôr,
domáhali by sa svojho vlastníctva v danom čase. Táto argumentácia žalovaného neobstojí, nakoľko by
absolútne stratili význam všetky relevantné zákonné ustanovenia na ochranu vlastníctva.

33. Podľa názoru žalovaného, súd prvej inštancie neskúmal ani právne aspekty nadobudnutia

vlastníckeho práva od nevlastníka. Žalovaný tvrdil, že obec bola v dôsledku uvedenej právnej úpravy
zachytenej v dôkaze – v ROEP – dobromyseľným držiteľom (a vlastníkom) od roku 1995 až do roku
2018. Tieto tvrdenia žalovaného sú účelové a nepravdivé a vyvrátené vykonaným dokazovaním. Práve
žalobcovia, ak by aj nenadobudli vlastníctvo právne perfektnou zmluvou, by sa mohli domáhať určeniavlastníckeho práva z titulu vydržania sporného pozemku, nakoľko boli dobromyseľní držitelia a dodnes
oni, resp. ich právni predchodcovia sporný pozemok užívajú. Obec nikdy nemohla byť dobromyseľným
držiteľom, a ani vlastníkom od roku 1995, keďže obec nikdy pozemok neužívala. Toto je preukázané

výpoveďami účastníkov konania a táto skutočnosť nebola ani žalovaným spochybnená. Obec nikdy
nebola vlastníkom sporného pozemku a v zmysle zásady nemo plus iuris ad alium transferre potest
quam ipse habet (nikto nemôže previesť na iného viac práv, než má sám), ktorá zostáva stále základnou
zásadou slovenského právneho poriadku, nemohla
platne previesť na žalovaného vlastníctvo k spornej parcele. V danom prípade neprichádza do úvahy

prelomenie tejto zásady, keďže prevod z obce na žalovaného nie je ani jednou zo zákonom stanovených
výnimiek. Žalovaný pred nadobudnutím spornej nehnuteľnosti nemohol byť dobromyseľný v dôsledku
dobrej znalosti pomerov v obci a užívacích práv k spornej nehnuteľnosti. Žalovaný si bol vedomý toho,
že parcelu užívajú žalobcovia, teda ich rodina celé desaťročia a nikdy sa k nej neprestali správať ako jej
vlastníci. Preto neobstojí argument žalovaného, že súd prvej inštancie uprednostnil nedbalého vlastníka
pred súčasným dobromyseľným vlastníkom a jeho dobromyseľným predchodcom (obcou), nakoľko

obec, ani žalovaný, sa nikdy nestali vlastníkmi spornej parcely a neboli ani oprávnenými držiteľmi, keďže
faktickú držbu pozemku vždy vykonávali žalobcovia a ich právni predchodcovia. Žalovaný nepredložil
žiaden dôkaz na preukázanie svojej dobromyseľnosti, a preto sa na ňu nemôže odvolávať. Jeho
dobromyseľnosť vylučuje faktická držba nehnuteľnosti žalobcami.

34. Krajský súd v Nitre ako súd odvolací (§ 34 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok, ďalej
len „CSP“), po zistení, že odvolanie bolo podané stranou sporu v zákonom stanovenej lehote na podanie
odvolania(§359,362ods.1CSP)azistení,žespĺňanáležitosti§363CSP,viazanýdôvodmiarozsahom
odvolania (§ 379, § 380 CSP), prejednal podané odvolanie bez nariadenia odvolacieho pojednávania
(§ 385 CSP), pričom dospel k záveru, že napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie je potrebné potvrdiť

ako vecne správny v zmysle ust. § 387 ods. 1 a 2 Civilného sporového poriadku.

35. Žalobcovia sa žalobou domáhali určenia vlastníckeho práva k nehnuteľnosti – parcele registra „E“
č. XXX/X – záhrada o výmere 216 m2 v k. ú. E. F., a to v prospech žalobkyne 6/ a ich právnych
predchodcov (t. j. určenia, že predmetná nehnuteľnosť patrí do dedičstva po právnych predchodcoch A.

B. a K. B.) argumentujúc tým, že predmetnú nehnuteľnosť užívajú oni, resp. ich právni predchodcovia od
roku 1923 na základe kúpnej zmluvy, pričom neexistuje žiaden právny úkon, na základe ktorého by sa
ich právni predchodcovia vzdali svojho vlastníctva k predmetnej nehnuteľnosti. Žalovaný popieral tento
nárokžalobcov,malzato,ževlastníckeprávožalobcovkparceleXXX/Xniejejednoznačnepreukázané.
Žalovaný nesúhlasil so závermi znaleckého posudku, že vlastníctvo k parcele XXX/X bolo nesprávne

zapísané počas ROEP-u v roku 2015, ani že parcela XXX/X mala byť ROEP-om zapísaná na LV č. XXX.

36. Súd prvej inštancie rozhodol vo veci tak ako je to uvedené v odsekoch 1 a 2 tohto rozhodnutia.
Z dôvodu odvolania podaného žalovaným je vec predmetom prieskumu odvolacím súdom.

37. Odvolací súd po oboznámení sa s obsahom spisu, s napadnutým rozsudkom, podaným odvolaním
ako aj ďalšími vyjadreniami strán dospel k názoru, že je potrebné napadnutý rozsudok súdu prvej
inštancie potvrdiť ako vecne správny podľa § 387 ods. 1 CSP, keďže súd prvej inštancie dospel k
správnym skutkovým zisteniam, na ktoré aplikoval správne ustanovenie právneho predpisu a súčasne
vec správne právne posúdil. V tejto súvislosti v plnom rozsahu odkazuje na odôvodnenie napadnutého

rozsudku súdu prvej inštancie vrátane citácie právnych predpisov vzťahujúcich sa na tento prípad.

38. Odvolací súd sa stotožňuje s posúdením aktívnej a pasívnej legitimácie strán sporu súdom prvej
inštancie, ako aj s posúdením existencie naliehavého právneho záujmu na strane žalobcov na podaní
určovacej žaloby. K posúdeniu merita predmetnej veci je potrebné v zhode s odôvodnením napadnutého

rozhodnutia súdu prvej inštancie konštatovať, že žalobcovia v konaní preukázali titul nadobudnutia
pôvodnej parcely č. XXX/X, a teda aj spornej parcely č. XXX/X, ktorá bola súčasťou tejto pôvodnej
parcely č. XXX/X, pričom v konaní nebol preukázaný žiaden taký iný titul, na základe ktorého by
prípadne došlo k zmene vlastníckeho práva právnych predchodcov žalobcov aj k tejto spornej parcele.
Žalovaný v konaní nekonkretizoval a nepreukázal konkrétnu právnu skutočnosť, na základe ktorej by

došlo k zmene vlastníckeho práva právnych predchodcov žalobcov, a to od roku 1923, kedy bolo
zapísané vlastnícke právo právnych predchodcov žalobcov do PKV. Vyjadrenie žalovaného v tom
zmysle,ževroku1937mohlanastaťnejakáprávnaskutočnosť,ktorámalazanásledokstratuvlastníctva
právnychpredchodcovžalobcovkpredmetnejparcele,čipoukazynarôznegrafickéznázorneniaparciel,na prípadne potvrdenie zmeny vlastníckych vzťahov k spornej parcele nepostačujú. Len geometrické
odčlenenie od parcely č. XXX/X (bez preukázaného právneho titulu) nemôže preukazovať stratu
vlastníckeho práva právnych predchodcov žalobcov. Zároveň aj zo záverov znaleckého posudku č. X/

XXXX znalkyne G. P. C. vyplýva nesprávne zapísanie spornej parcely v prospech obce E. F., pričom
sa odvolací súd tiež stotožňuje s tým záverom súdu prvej inštancie, že znalkyňou uvádzaná metodika
nebola v priebehu konania pred súdom prvej inštancie žalovaným nijako relevantne spochybnená.
Znalkyňa v znaleckom posudku vyslovila záver o nesprávnom zapísaní spornej parcely pri ROEP,
samotné právne posúdenie veci už uskutočnil súd prvej inštancie aj na základe znaleckého posudku

ako jedného z dôkazov. Za týchto okolností potom nie je možné vytknúť súdu prvej inštancie nesprávne
právneposúdenieveci,nesprávnerozloženiedôkaznéhobremena,čito,žebysúdprvejinštanciedospel
na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam.

39. Odvolací súd nevzhliadol ani naplnenie ďalších odvolacích dôvodov uvádzaných žalovaným, t. j.
taký nesprávny procesný postup súdu prvej inštancie, ktorý by znemožnil žalovanému, aby uskutočňoval

jemu patriace procesné práva v miere vedúcej k porušeniu práva na spravodlivý proces, či nevykonanie
navrhnutýchdôkazov.Jepotrebnéuviesť,žesúdprvejinštancieneodmietolvykonaťdôkazynavrhované
žalovaným, ako je to prezentované žalovaným v podanom odvolaní. Takáto skutočnosť nevyplýva ani zo
zápisnice o pojednávaní zo dňa 24. 01. 2024. Súd prvej inštancie stanovil žalovanému na pojednávaní
dňa 24. 01. 2024 lehotu 10 dní na uvedenie podstatných skutkových tvrdení a na predloženie návrhov

dôkazov, a to aj vo vzťahu k spätnej identifikácii parciel, pokiaľ však žalovaný zostal v tomto smere v
ďalšom konaní nečinný a následne v stanovenej lehote neuviedol žiadne skutkové tvrdenia a neurobil
žiadne návrhy dôkazov, prípadne akékoľvek iné vyjadrenie, z ktorého by vyplývalo, že nie je v jeho
možnostiach osobne zabezpečiť dôkazy na preukázanie konkrétnych skutkových tvrdení, na ktoré
sa odvolával a zostal v tomto smere absolútne nečinný, pričom nepožiadal súd prvej inštancie ani

o prípadné predĺženie lehoty na zabezpečenie potrebných dôkazov a ani na ďalšom nariadenom
pojednávaní neuskutočnil v tomto smere žiadne takéto vyjadrenie, potom nie je možné konštatovať, že
by postupom súdu došlo k nesprávnemu procesnému postupu v takej miere, ktorá by viedla k porušeniu
práva žalovaného na spravodlivý proces. Konajúci súd sa za stavu nečinnosti žalovaného v poskytnutej
dodatočnej lehote a aj po jej uplynutí nemá ako domnievať, že žalovaný prípadne naďalej trvá na

vykonaní nejakého konkrétneho dokazovania. Z uvedených dôvodov nie je v tomto prípade možné,
podľa názoru odvolacieho súdu, dospieť k záveru o akomkoľvek odňatí procesných práv žalovaného.

40.Odvolacísúdďalejuvádza,žesúdprvejinštancienepochybil,pokiaľvrámcisudcovskejkoncentrácie
konania neprihliadol na návrh žalovaného na doplnenie dokazovania dopytom na zhotoviteľa ROEP,

ktorý právny zástupca žalovaného navrhol až na pojednávaní nariadenom na deň 28. 02. 2024 po
jeho záverečnej reči. Žalovanému nič nebránilo predniesť tento dôkazný návrh skôr. Odvolací súd
pritom poukazuje na znenie ust. § 153 ods. 2 CSP, podľa ktorého, na prostriedky procesného útoku a
prostriedky procesnej obrany, ktoré strana nepredložila včas, nemusí súd prihliadnuť, najmä ak by to
vyžadovalonariadenieďalšiehopojednávaniaalebovykonanieďalšíchúkonovsúdu.Jepotrebnéuviesť,

že žalovaný mohol uviesť rozhodujúce skutočnosti a navrhnúť dôkazy už v rámci svojich písomných
vyjadrení k podanej žalobe žalobcov zo dňa 12. 07. 2023, či k následnému vyjadreniu žalobcov zo dňa
17. 10. 2023, teda žalovaný mal dostatok času na predloženie a navrhovanie dôkazov, čo však neurobil
včas. Navyše, ako je už aj vyššie uvedené, žalovanému bola na pojednávaní nariadenom na deň 24.
01. 2024 poskytnutá aj ďalšia dodatočná lehota na predloženie skutkových tvrdení a návrhov dôkazov,

na ktorú žalovaný žiadnym spôsobom nereflektoval. Postup súdu prvej inštancie preto nie je možné v
tomto smere vyhodnotiť ako procesne nesprávny.

41. Čo sa týka argumentácie žalovaného ohľadom mylných zistení znalkyne v znaleckom posudku
v súvislosti s výmerou parcely č. XXX/X, jedná sa o novú argumentáciu žalovaného, ktorú prvýkrát

uplatnil až v odvolacom konaní. Žalovanému opätovne nič nebránilo, aby uvedené namietal už v konaní
pred súdom prvej inštancie, prípadne aj na pojednávaní nariadenom na deň 24. 01. 2024, ktoré sa
uskutočnilo aj za prítomnosti znalkyne, ktorá by sa prípadne mohla k tejto argumentácii žalovaného
vyjadriť už priamo na tomto pojednávaní. Uvedené tak predstavuje novú argumentáciu žalovaného,
takáto nová argumentácia však nie je v zmysle § 366 CSP prípustná a na túto odvolací súd zo zákona

neprihliada. Odvolací súd len na doplnenie uvádza, že predmetom tohto konania je určenie vlastníckeho
práva k parcele č. XXX/X (záhrada) s konkrétnou a z časového hľadiska konštantnou výmerou 216
m2, kde prípadná nejasnosť ohľadom výmery parcely č. XXX/X na LV č. XXX nespochybňuje, podľa
názoru odvolacieho súdu, závery znalkyne v znaleckom posudku o nesprávnom zápise parcely č. 126/1(záhrada) na nesprávny LV, navyše za situácie, kedy zároveň nie je preukázaná ani konkrétna právna
skutočnosť, ktorá by mala za následok stratu vlastníctva právnych predchodcov žalobcov k tejto časti
a prípadne by odôvodňovala takýto zápis.

42. Čo sa týka otázky uprednostnenia ochrany práv pôvodného vlastníka pred ochranou
dobromyseľného nadobúdateľa od nevlastníka, odvolaciemu súdu je známa a zrejmá donedávna
existujúca názorová nejednotnosť judikatúry v tomto smere, ktorá však bola odstránená uznesením
veľkého senátu obchodnoprávneho kolégia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1VObdo/2/2020 z 27. 04. 2021,

na ktoré poukazoval aj súd prvej inštancie, kde došlo týmto zjednocujúcim stanoviskom k prekonaniu
nejednotnosti judikatúry v tejto otázke. Z predmetného uznesenia veľkého senátu
vyplýva, že nadobudnutie vlastníckeho práva od nevlastníka právna úprava umožňuje len v zákonom
upravených prípadoch predstavujúcich výnimku zo zásady, že vlastnícke právo možno nadobudnúť len
od vlastníka, a len v týchto prípadoch zákon uprednostňuje ochranu dobromyseľného nadobúdateľa
veci a umožňuje prelomenie zásady nemo plus iuris. Neprichádza do úvahy, aby súdy bez toho, aby

existoval zákonný podklad, rozširujúco vyvodzovali možnosť ochrany dobromyseľného nadobúdateľa
tým spôsobom, že samotná dobrá viera nadobúdateľa postačuje na priznanie jeho vlastníckeho práva,
t. j. že by nadobudnutie vlastníckeho práva od nevlastníka bolo prípustné vo všeobecnosti. Uvedené
platí bez ohľadu na to, že zotrvanie na zásade nemo plus iuris môže pôsobiť v subjektívnej rovine
nespravodlivo voči nadobúdateľovi veci. V uznesení veľkého senátu sa uvádzajú výnimky zo zásady

nemo plus iuris, medzi ktoré veľký senát zaradil § 486 Občianskeho zákonníka, § 446 Obchodného
zákonníka, § 93 ods. 3 zákona o konkurze a reštrukturalizácii, § 19 ods. 3 zákona o cenných papieroch
a § 61 Exekučného poriadku (v znení účinnom do 31. marca 2017), resp. § 140 ods. 2 písm. l)
v spojení s § 150 ods. 2 Exekučného poriadku v znení účinnom od 01. 04. 2017, pričom uviedol,
že v iných prípadoch má dobrá viera nadobúdateľa význam len pri nárokoch podľa § 126 ods. 2 v

spojení s § 129 ods. 1 Občianskeho zákonníka, ktorých sa však nadobúdateľ v dobrej viere, ktorý sa
nestal vlastníkom veci s poukazom na zásadu nemo plus iuris, nemôže domáhať proti skutočnému
vlastníkovi veci. V tomto prípade nejde o vyššie uvedené výnimky, teda súd prvej inštancie sa správne
vysporiadal aj s otázkou prípadnej dobromyseľnosti na strane žalovaného, keď na predmetný spor
aplikoval aktuálnu súdnu prax ohľadom otázky prelomenia zásady nemo plus iuris. Prípadná aplikácia

ust. § 446 Obchodného zákonníka, na ktorú poukazoval žalovaný, neprichádza v predmetnej veci do
úvahy, pretože toto ustanovenie sa týka predaja tovaru, keď chráni kupujúceho a jeho vlastnícke právo
ku kúpeným hnuteľným veciam.

43. Argumentácia žalovaného ohľadom vlastníctva parcely samotnou obcou Horné Lefantovce od

roku 1995 s poukazom na ust. § 14. ods. 2 zákona č. 180/1995 Z. z., či jej vydržania obcou ako
dobromyseľným vlastníkom od roku 1995 predstavuje rozšírenú právnu argumentáciu žalovaného.
V konaní pred súdom prvej inštancie žalovaný len bez bližšej konkretizácie uvádzal, že obec mohla
parcelu získať aj vydržaním. V súvislosti s uvedeným odvolací súd poukazuje na to, že vykonané
dokazovanie neposkytuje záver o prípadnom dobromyseľnom a faktickom užívaní spornej parcely (a

jej prípadnom vydržaní) inými subjektmi než žalobcami, resp. ich právnymi predchodcami vzhľadom
k skutkovým tvrdeniam žalobcov ohľadom toho, kto reálne uvedenú parcelu užíval, pričom skutočnosť,
že to boli žalobcovia, či ich právni predchodcovia, nebola žalovaným v konaní spochybňovaná. Už
vyššie odvolací súd skonštatoval nepreukázanie konkrétnej právnej skutočnosti, na základe ktorej by
došlo k zmene vlastníckeho práva k spornej parcele žalobcov, či ich právnych predchodcov. V konaní

teda nebolo preukázané ani to, že by sporná parcela prípadne bola vo vlastníctve štátu, či prešla do
vlastníctva štátu. Preto ani neboli naplnené predpoklady ust. § 14 ods. 1 a 2 zákona č. 180/1995 Z. z. pre
určenie vlastníckeho práva obce k predmetnej parcele, a to že sa v prípade spornej parcely jednalo o
vlastníctvo štátu. Na skutočnosť nenaplnenia predpokladov v zmysle ust. § 14 ods. 2 zákona č. 180/1995
Zb. poukazoval aj súd prvej inštancie v rámci odôvodnenia napadnutého rozsudku (ods. 42).

44. V súvislosti s poukazom žalovaného na nečinnosť žalobcov v rámci ROEP je potrebné poukázať na
to, že ani prípadná nečinnosť žalobcov v minulosti vo vzťahu k spornej parcele nie je dôvodom, ktorý
by znamenal stratu vlastníckeho práva žalobcov, resp. uznanie žalobcov, že nie sú vlastníkmi spornej
parcely, ako to prezentuje žalovaný. Vlastnícke právo je nepremlčateľné, je teda právne bezvýznamné,

kedy sa ho vlastník domáha a jeho uplatnenie určovacou žalobou bez ohľadu na dĺžku času, ktorá
uplynula od nesprávneho zápisu vlastníckeho práva v prospech inej osoby do katastra nehnuteľností,
nemôže byť v rozpore s dobrými mravmi. Je potrebné zdôrazniť, že žalobcovia v danom konaní ibauplatnili svoje legitímne základné právo na súdnu ochranu spôsobom, ktorý CSP pripúšťa, keď sa
dôvodne domáhali určenia svojho vlastníckeho práva k predmetnej parcele.

45. Zo všetkých vyššie uvedených dôvodov odvolací súd konštatuje, že nie je naplnený žiaden
z odvolacích dôvodov uvádzaných žalovaným v podanom odvolaní, v dôsledku čoho je potrebné
napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie potvrdiť ako vecne správny v zmysle § 387 ods. 1 CSP.

46. Odvolací súd v zmysle ustanovenia § 396 ods. 1 v spojení s § 255 ods. 1 CSP o nároku na náhradu

trov odvolacieho konania rozhodol tak, že žalobcom priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania
v plnej výške, keďže boli v odvolacom konaní úspešní. O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej
inštancie v lehote do 60 dní po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, a to samostatným
uznesením, ktoré vydá súdny úradník (§ 262 ods. 2 CSP).

47. Záverom odvolací súd uvádza, že neušlo jeho pozornosti, že súd prvej inštancie v záhlaví

napadnutého rozsudku nesprávne uviedol adresu trvalého pobytu žalobcu 5/ F. B., keď namiesto
správnej adresy B. XX, I. uviedol adresu M. X, I.. Rovnako tak je uvedené nesprávne priezvisko
žalobkyne 7/, keď toto je správne M., a nie M.. Uvedené skutočnosti odvolací súd zistil z lustrácie z
registra obyvateľov, z ktorého tieto informácie vyplývajú. Z uvedeného dôvodu bude povinnosťou súdu
prvej inštancie vydať opravné uznesenie, ktorým opraví záhlavie napadnutého rozsudku.

48. Toto rozhodnutie prijal odvolací senát Krajského súdu v Nitre pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie n i e j e prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu možno podať dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419, § 420, § 421
CSP), v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na
súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii.
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje,
vakom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za
nesprávne(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).