Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 13. marec 2025

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 8Co/80/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4421205581
Dátum vydania rozhodnutia: 13. 03. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Lenka Konštiaková

ECLI: ECLI:SK:KSNR:2025:4421205581.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Nitre, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Lenky Konštiakovej a členov senátu

JUDr. Vladimíra Novotného a JUDr. Adriany Kálmánovej, PhD., v spore žalobcu: A. A. B. C., D., nar.
XX.XX.XXXX, bytom E., D. XXXX/XX, proti žalovanej: D. F. G., nar. XX.XX.XXXX, bytom H. I., G. XX,
právne zastúpená: Mgr. Ivan Uhlár, advokát, so sídlom Bratislava, Šoltésovej 14, IČO: 53 041 887,
o zaplatenie 150 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Nové Zámky
č. k. 18C/101/2021-231 zo dňa 5. augusta 2024, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .

Žalovanej p r i z n á v a proti žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %,
o výške ktorého nároku rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti tohto rozhodnutia.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd žalobu zamietol a žalovanej priznal nárok na náhradu trov konania
v rozsahu 100% voči žalobcovi. Právne svoje rozhodnutie odôvodnil poukazom na § 657 a § 517 ods.
2 Občianskeho zákonníka, ako aj čl. 8 CSP a ustanoveniami § 132 ods. 1, 2, § 150 ods. 1, § 151 ods.
1, 2 CSP.

2. V odôvodnení súd prvej inštancie uviedol, že žalobca sa podanou žalobou, doručenou tunajšiemu

súdu dňa 20.12.2021, domáhal od žalovanej zaplatenia sumy 150,- eur istiny s úrokom z omeškania
vo výške 5 % ročne z istiny od 01.01.2019 až do zaplatenia a žalobu odôvodnil tým, že žalovaná ho
požiadala o pôžičku peňazí na štúdium, s ktorým návrhom on súhlasil, ale vzhľadom k tomu, že spolu
nespísali žiadnu písomnú zmluvu o pôžičke peňazí, tak žalobca poskytnuté peniaze poukázal cez svoj
bankový účet na bankový účet žalovanej pre prehľadnosť a nepopierateľnosť. Žalovaná mu doteraz
požičané peniaze nevrátila. Kvôli premlčaniu nároku sa žalobca rozhodol podať žalobu a vymáhať si
pôžičku súdnou cestou. V prípade úspechu žiadal priznať nárok na náhradu trov konania.

3.Súdprvejinštancierozhodolvovecisamejnajskôrrozsudkomdňa20.01.2023č.k. 18C/101/2021-117
tak, že žalobu zamietol a žalovanej priznal nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 % voči
žalobcovi. Právne svoje rozhodnutie odôvodnil podľa ustanovení § 657 odsek 1, § 628 odsek 1, 2 OZ,
§ 177 odsek 2 písmeno b), § 183 odsek 2 (druhá veta), § 267 odsek 4 prvá veta Civilného sporového
poriadku (ďalej len „CSP“). Proti tomuto rozsudku v zákonnej lehote podal odvolanie žalobca, o ktorom
rozhodol odvolací súd uznesením zo dňa 13.03.2024 č.k. 8Co/65/2023-204 tak, že napadnutý rozsudok

súdu prvej inštancie zrušil a vec mu vrátil na ďalšie a nové rozhodnutie, keď dospel k záveru, že
preskúmavaný rozsudok súdu prvej inštancie je potrebné podľa § 389 odsek 1 písmeno b) v spojení s
§ 391 odsek 1 CSP zrušiť a vec vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.4. V ďalšom konaní súd prvej inštancie vykonal dokazovanie prednesom právneho zástupcu žalovanej,
výpoveďami strán sporu, výpoveďou svedkyne a oboznámením sa s listinnými dôkazmi, a mal za
preukázané, že žalobca predložil tabuľku vyhotovenú cez počítač, kde uviedol, že 19.12.2018 z jeho

účtu poukázal žalovanej na jej účet 150,- eur. Následne, že si vypočítal z tejto sumy 5 % zákonný úrok
z omeškania v sume 22,19 eura s dátumom vzniku omeškania od 01.01.2019 do zaplatenia 1080 dní
a z výpisu z účtu žalobcu, ktorý má zriadený vo VÚB, a.s., pobočka Trnava súd zistil, že 19.12.2018
odoslal zo svojho účtu na účet žalovanej sumu 150,- eur. Z listinného dôkazu žalobcu: „Náklady na
bývanie (obdobie dec. 13 - jún 19)“ zistil, aké výdavky platil žalobca v súvislosti s bývaním vo svojom

byte v Trnave, kde mal vykázané aj preplatky za obdobie rokov 2013 až 2019. Z listinného dôkazu
žalobcu: „Pohyby na kreditnej karte (obdobie dec. 13 - jún 19)“ zistil, že aké pohyby realizoval žalobca
na svojej kreditnej karte. Z Výpisu z Obchodného vestníka 57/2022 zo dňa 23.03.2022 zistil, že Okresný
súd Trnava oznámil správcovi konkurznej podstaty D. J. A. F. so sídlom Piešťany nemožnosť zostaviť
návrh splátkového kalendára pre dlžníka žalobcu po preskúmaní jeho pomerov a odporučil dlžníkovi,
aby podal návrh na vyhlásenie konkurzu. Z Prehľadu exekúcií (číslo listu 75) zistil, koľko exekúcií mal

žalobca v rokoch 2019, 2020 a 2021 spolu v sume 12.249,33 eura.

5. Na základe vykonaného dokazovania súd prvej inštancie dospel k právnemu záveru, že žalobe
žalobcu nie je možné vyhovieť, lebo žalobca nezvládol dôkazné bremeno v konaní a bez pochyby
nevedel súdu preukázať dohodu strán sporu, resp., že došlo k ústne uzavretej zmluve o pôžičke so

žalovanou. Z týchto dôvodov žalobu v celom rozsahu zamietol ako nedôvodnú a nepreukázanú, pričom
mal za to, že v predmetnom konaní sa žalobca podanou žalobou domáhal od žalovanej zaplatenia sumy
150,- eur s príslušenstvom titulom uzavretej ústnej zmluvy o pôžičke s tým, že žalovaná ho požiadala
o pôžičku peňazí na štúdium, s ktorým návrhom žalobca súhlasil, ale nespísali spolu žiadnu písomnú
zmluvu o pôžičke peňazí a žalobca sumu 150,- eur poskytol žalovanej prevodom cez svoj účet na

bankový účet žalovanej. Žalovaná mu však dodnes peniaze nevrátila. Žalovaná nepoprela skutočnosť,
že obdržala na svoj účet sumu 150,- eur, ale zároveň uviedla, že túto sumu obdržala od žalobcu titulom
daru a nikdy si od žalobcu nepožičala žiadne peniaze. Ak by peniaze potrebovala, nemusí si ich požičať,
resp. požičala by si ich od matky alebo priateľa alebo od starej matky. V období, keď obdržala od žalobcu
sumu 150,- eur, bola študentkou 3. ročníka na medicíne, peniaze nepotrebovala, pretože jej potreby

pokrýval sirotský dôchodok. Uviedla, že žalobca jej chcel prispieť podľa jej názoru na výlet do Salzburgu
a k meninám. V tom čase žalobca bol partnerom jej matky. Pracoval v Trnave a cez víkendy chodieval
za matkou a boli spolu. Poznala ho ako matkinho partnera, lebo chodili spolu na výlety a dovolenky.
Skutočnosti, ktoré uviedla žalovaná, potvrdila svojou výpoveďou jej matka, ktorá bola v konaní vypočutá
ako svedkyňa, a to pani B. B. G., ktorá potvrdila súdu, že žalobca bol jej priateľ, s ktorým žila v

partnerskom vzťahu 5 rokov, a to od roku 2014 do roku 2019 a žalovaná je jej dcérou. Mala vedomosti o
tom, že žalobca chcel jej dcéru obdarovať, lebo išli Vianoce a mala meniny. Vzhľadom k tomu, že dcéra
išla na dovolenku do Salzburgu, svedkyňa sa dohodla so žalobcom, že pri tejto príležitosti žalovanej dá
dar, a to vo forme finančných prostriedkov. Svedkyňa potvrdila súdu, že žalobca mal finančné problémy,
mal exekúcie a chcel prepísať svoje nehnuteľnosti na svedkyňu a na svoju matku a následne potom

žalovaná s ním ukončila vzťah.

6. Súd prvej inštancie v prvom rade odstránil nedostatok konania, ktorý vytkol súdu prvej inštancie
odvolací súd v uznesení zo dňa 13.03.2024, keď s termínom predvolania doručil žalobcovi podrobné
procesné poučenie pre stranu sporu podľa ustanovení Civilného sporového poriadku, kde podrobne bol

poučený o všetkých procesných právach a povinnostiach súvisiacich s predmetným sporom, vrátane
ustanovenia § 160 odsek 2 a 3 CSP. Sám žalobca v tejto súvislosti uviedol súdu pri svojej výpovedi,
že požiadal Centrum právnej pomoci o poskytnutie bezplatného právneho zástupcu s tým, že Centrum
právnej pomoci mu neposkytlo takéto právne zastúpenie s odôvodnením, že v predmetnej veci ide o
zaplatenie nízkej istiny, čo je nerentabilné pre Centrum právnej pomoci. Zároveň však nepredložil súdu

o tom žiadny relevantný listinný dôkaz. Okrem toho súd žalobcu vo veci vypočul ako stranu sporu, keďže
doteraz v konaní vypočutý nebol.

7. Z vykonaného dokazovania v prejednávanej veci, s poukazom na listinné dôkazy, ktoré do konania
predložil žalobca, a to z dôvodu, že zmluva o pôžičke bola uzavretá ústnym spôsobom a prítomní pri

jej uzavretí mali byť iba strany sporu, súd prvej inštancie skúmal, či bola zmluva o pôžičke uzavretá
takým spôsobom, ako to uviedol žalobca a či jej uzavretie žalobca ním predloženými dôkazmi preukázal
a za tým účelom súd strany sporu podrobne k veci vypočul. Z výpovede žalobcu nezistil, že by žalobca
preukázal, že uzavrel so žalovanou ústnu zmluvu o pôžičke takým spôsobom, ako to opísal v žalobea vo svojom písomnom vyjadrení k vyjadreniu žalovanej. Žalobca v konaní bezpochyby nepreukázal,
na čom sa ústne dohodol so žalovanou, keď jej previedol na jej účet sumu 150,- eur, naopak, žalovaná
prostredníctvom výsluchu svedkyne - matky v konaní preukázala, že žalobca poskytol žalovanej sumu

150,- eur titulom daru, keďže v tom čase išli Vianoce a žalovaná mala aj meniny a okrem toho išla na
výlet do Salzburgu. Z tohto dôvodu mal súd za to, že v konaní bol preukázaný právny úkon poskytnutia
finančných prostriedkov zo strany žalobcu titulom daru a nie titulom ústne uzavretej zmluvy o pôžičke.
Z tohto dôvodu súd vyhodnotil ústne uzavretú zmluvu o pôžičke tak, že táto trpí neodstrániteľnou
vadou, lebo žalobca nevedel preukázať podstatnú náležitosť ústne dohodnutej zmluvy o pôžičke, a to

vymedzenie požičiavaných peňazí, teda na aký účel mali byť poskytnuté tieto peniaze titulom zmluvy
o pôžičke a na čom sa mali strany sporu dohodnúť ohľadom odovzdania a prevzatia týchto peňazí.
Žalobca v konaní nepreukázal, že by písomne akýmkoľvek spôsobom vyzval žalovanú pred podaním
žaloby na vrátenie pôžičky peňazí vo výške 150,- eur. Skutočnosť, že žalobca k písomnému odporu
žalovanej predložil tabuľku s názvom Náklady na bývanie za obdobie decembra 2013 do júna 2019, ako
aj dôkaz: Pohyby na kreditnej karte za toto isté obdobie, nie sú dôkazom toho, že malo ísť o pôžičku

peňazí a že takto sa dohodli strany sporu, že peniaze, ktoré jej poskytne zo svojho účtu žalobca, sú
peniazmi, ktoré tvoria zmluvu o pôžičke ústne dohodnutú a že žalovaná sa zaväzuje tieto peniaze
mu vrátiť. Iné dôkazy v konaní žalobca nenavrhoval vykonať ani neprodukoval a tie, ktoré predložil,
nie sú dôkazom o tom, že by medzi stranami sporu bola jednoznačne preukázaná ústna dohoda o
pôžičke peňazí, resp. dohoda, na čom sa mali strany sporu dohodnúť. Naopak, zo strany žalovanej

bolo popreté, že by došlo k uzavretiu zmluvy o pôžičke a práve výsluchom svedkyne matky žalovanej
vyplynulo, že žila v partnerskom vzťahu so žalobcom 5 rokov a že spoločne v tom čase sa svedkyňa
so žalobcom dohodli, že žalobca dcére žalovanej poskytne dar v sume 150,- eur. Bolo pravdou, že
listinný dôkaz o poskytnutí takéhoto daru žalovaná nevedela v konaní preukázať, ale hodnovernosť
výpovede svedkyne súd považoval za dôvodnú, pretože svedkyňa vystupuje v ďalších konaniach, ktoré

prebiehajú na tomto súde, ako žalovaná (10C/6/2022, 4C/6/2022, 9C/2/2022, 13C/8/2022), kde tiež
uviedla, že žila so žalobcom v partnerskom vzťahu 5 rokov, čo bolo podporené inými dôkazmi, preto súd
jej výpoveď považoval za hodnovernú, ktorá v konaní preukázala skutočnosť, že finančné prostriedky
žalobca poskytol žalovanej titulom daru. Takéto dôkazy produkovala napríklad v konaní 9C/2/2022
čiernobielymi fotografiami, ktoré svedkyňa ako žalovaná preukázala, ktoré jednoznačne potvrdzovali

existenciu partnerského vzťahu žalobcu a svedkyne a ktoré žalobca nepoprel a sám potvrdil, že sa
zúčastňoval so žalovanou na rôznych rodinných oslavách, spoločných dovolenkách, výletoch a zároveň
nepoprel ani tvrdenie svedkyne, že s ňou býval v spoločnej domácnosti v jej dome.

8. Potom s poukazom na listinné dôkazy, ktoré predložil žalobca v konaní, nebolo možné konštatovať,

že žalobca preukázal v konaní konsenzus zmluvných strán ohľadom uzavretia ústnej zmluvy o pôžičke
so žalovanou. Samotné odovzdanie, resp. poslanie finančných prostriedkov z účtu na účet ešte
neznamená, že prišlo k uzavretiu ústnej zmluvy o pôžičke. Pokiaľ žalobca chcel mať relevantný dôkaz
o uzavretí zmluvy o pôžičke, keďže si bol úplne istý, že sumu 150,- eur poskytol žalovanej titulom
zmluvy o pôžičke, mal možnosť ju spísať písomne. Pokiaľ by malo dôjsť k uzavretiu zmluvy o pôžičke,

žalovaná sama uviedla, že nemala dôvod si pýtať peniaze práve od žalobcu, lebo keby potrebovala
požičať peniaze, tak by si ich požičala od svojej matky, priateľa alebo od starej matky. Nebola odkázaná
na to, aby si peniaze požičiavala priamo od žalobcu aj pri akceptovaní partnerského vzťahu jej matky so
žalobcom. Aj ústne uzavretá zmluva o pôžičke vyžaduje nutnosť preukázania dohody zmluvných strán
na podstatných náležitostiach zmluvy. Žalobca žiadnym spôsobom v konaní nepreukázal, že by túto

podmienku zmluvy o pôžičke preukázal v konaní.

9. Z dokazovania vykonaného v predmetnom spore jednoznačne vyplývalo, že žalobca dôkazné
bremeno v tomto konaní nezvládol, lebo bezpochyby nevedel preukázať konsenzus zmluvných strán,
na čom sa mali dohodnúť ohľadom podmienok uzavretia ústnej zmluvy o pôžičke, čo je jednou z

podstatných náležitostí zmluvy o pôžičke a naopak, žalovaná bola tá, ktorá v konaní preukázala
výpoveďou svedkyne - matky, že peniaze obdržala od žalobcu titulom daru, lebo matka žalovanej žila
so žalobcom v partnerskom vzťahu 5 rokov, ktorá skutočnosť bola súdu preukázaná z iných konaní
prebiehajúcich na tunajšom súde a ktoré okolnosti žalobca v týchto konaniach nepoprel. Z listinných
dôkazov predložených žalobcom nevyplývali žiadne skutočnosti, ktoré by preukázali v konaní dohodu

strán sporu o ústne uzavretej zmluve o pôžičke. Žalobca nepreukázal, na aký účel by mala byť
poskytnutá ústna zmluva o pôžičke, nepreukázal, do akej doby mala žalovaná pôžičku vrátiť, akými
sumami ju mala splácať alebo či ju mala splatiť jednorazovou sumou a z týchto dôvodov žaloba trpízákladnými vadami, ktoré je potrebné v konaní o zaplatenie sumy 150,- eur titulom ústne uzavretej
zmluvy o pôžičke preukázať.

10. Tvrdenia strán môžu byť nesporné buď de facto, alebo de iure. De facto je skutkové tvrdenie
nesporné, ak protistrana vyhlási, že je pravdivé alebo ak protistrana uvedie rovnaké skutkové tvrdenie.
Deiurejeskutkovétvrdenienesporné,akhoprotistrananepoprelavôbecaleboakhosícepoprela,avšak
neúčinne. Posudzovanie spornosti skutkových tvrdení strán treba teda posudzovať vo vzťahu medzi
stranami sporu a nie z hľadiska preukázania nároku žalobcu z hľadiska posúdenia súdom. Vyvodiac

z vyššie uvedeného, v konaní bolo nesporne preukázané, že poskytnutie sumy 150,- eur žalobcom
žalovanej nebolo titulom ústne uzavretej zmluvy o pôžičke, ale titulom poskytnutia daru žalobcom
žalovanej pri príležitosti jej menín, Vianoc a výletu do Salzburgu, na ktorý sa žalovaná v tom období
chystala a keďže poskytnutie tohto daru žalobcom bolo výsledkom dohody svedkyne - matky žalovanej
a žalobcu, ktorí žili v tom čase v partnerskom vzťahu. Žalobca, je možné konštatovať, že neprodukoval
dôkazy, ktoré by jednoznačne preukázali dohodu strán sporu o ústne uzavretej zmluve o pôžičke a

bolo možné konštatovať, že pokiaľ žalobca aj poprel nejaké nesporné tvrdenia, poprel ich neúčinne.
Jednou zo základných procesných povinností strany sporu je povinnosť tvrdiť. V tomto smere ale stranu
sporu zaťažuje bremeno tvrdenia. Schopnosť strany sporu uniesť bremeno tvrdenia spolu s dôkazným
bremenom je predpokladom pre úspech v spore. Nesplnenie povinnosti tvrdiť má pre stranu sporu
procesnoprávnu sankciu, a to v podobe prehry v spore. Prejaví sa v meritórnom rozhodnutí. Posúdenie

otázky, ktorá strana sporu je povinná tvrdiť a aký je obsah jej povinností tvrdiť, teda kto a aké tvrdenia
má uviesť, sa odvíja od hmotného práva. Strana sporu je povinná tvrdiť skutočnosti, ktoré sú na základe
hmotnéhoprávaspôsobiléprivodiťjejúspechvspore.Procesnejpovinnostistranysporuuviesťskutkové
tvrdenia zodpovedá procesná povinnosť protistrany poprieť tvrdené skutočnosti. Okruh rozhodujúcich
skutočností, ktorých sa týkajú povinnosti tvrdenia a označenia dôkazov na preukázanie tvrdení, je daný

hypotézou hmotnoprávnej normy, ktorá upravuje sporný právny pomer strán sporu. Táto norma zásadne
určuje tak rozsah dôkazného bremena (okruh skutočností, ktoré musia byť preukázané), ako aj nositeľa
dôkazného bremena. Na povinnosť tvrdenia nadväzuje povinnosť označiť dôkazy preukazujúce tvrdené
skutočnosti. Toto žalobca v predmetnom konaní nesplnil, pretože nepreukázal súdu svoje tvrdené
skutočnosti, a to dohodu - konsenzus strán sporu, na čom sa mali vlastne dohodnúť ohľadom ústne

uzavretej zmluvy o pôžičke o zaplatenie 150 eur. Žalovaná na druhej strane nie je procesným subjektom,
ktorého by sa vyššie spomenuté procesné povinnosti netýkali, pokiaľ sa chce v konaní úspešne brániť,
musí poprieť skutkové tvrdenia a na svoje tvrdenia musí označiť dôkazy. Teória v tejto súvislosti hovorí o
tzv.presúvanídôkaznéhobremena.Tútoskutočnosťzvládlaapreukázalažalovaná,ženedošlovdanom
prípade k dohode so žalobcom ohľadom podmienok uzavretia ústnej zmluvy o pôžičke, a to z dôvodov,

na ktoré súd už vyššie poukázal a nebude ich opakovať. Naviac, odvolací súd vo svojom uznesení
zo dňa 13.03.2024 č.k. 8Co/65/2023-204 nekonštatoval, že by súd prvej inštancie sa dostatočným
spôsobom nezaoberal dôvodmi z hľadiska hmotného práva, pre ktoré žalobu zamietol, naopak, zo
strany odvolacieho súdu sa vo väčšej miere jednalo o zrušenie rozsudku súdu prvej inštancie z dôvodov
procesných, keď súd prvej inštancie nesprávne procesne poučil žalobcu o jeho procesných právach,

pretože nebol oboznámený s možnosťou sa dať zastúpiť prostredníctvom Centra právnej pomoci podľa
§ 160 odsek 2 CSP a nebol podrobne poučený o všetkých svojich procesných právach v súvislosti s
týmto konaním.

11.Otrováchkonaniasúdprvejinštancierozhodolpodľaust.§255CSPapriznalichžalovanejvrozsahu

100 %, ktorá bola v konaní plne úspešná, podľa § 262 odsek 1 CSP a o výške náhrady trov konania
rozhodne súd samostatným uznesením podľa ustanovenia § 262 odsek 2 CSP po právoplatnosti tohto
rozsudku.

12. Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca, trvajúc na predchádzajúcom

odvolaní. Popieral tvrdenie žalovanej, že rozhodnutie súdu vychádza z dôsledne zisteného skutkového
stavu a rozsiahle vykonaného dokazovania. K jednotlivým odvolacím dôvodom uviedol, že nedostatok
riadneho odôvodnenia rozsudku je porušením práva na spravodlivý proces. Mal za to, že súd ignoroval
mnohé jeho argumenty a vôbec sa k nim nevyjadril, teda ani ich právne neposúdil. Súd konal
v rozpore so zásadou rovnosti zbraní, čím porušil jeho právo na spravodlivý proces. Rozhodnutie súdu

z tohto dôvodu bolo prekvapujúce, svojvoľné a v rozpore s princípom právnej istoty. Vytýkal absenciu
odôvodnenia žiadosti na prerušenie konania zo dňa 04.12.2023, nakoľko uviedol, že tento nepokladal
za dôvodný, a preto ho zamietol. Vytýkal, že súd opravil svoje rozhodnutie len vo výroku poučenia
žalobcu, avšak vytýkal, že nespĺňa podmienky na pridelenie advokáta cez Centrum právnej pomoci.V predchádzajúcom odvolaní sa podrobne vyjadril k jednotlivým bodom odôvodnenia rozhodnutia súdu.
Upozornil na nesprávne procesné postupy, na jeho nesprávne závery dokazovania, ako aj nesprávne
právne posúdenie veci. Spôsob, akým súd viedol konanie dňa 05.08.2024, pokladal len za formálny

a neobjektívny. Žalovaná, ani navrhovaná svedkyňa sa pojednávania nezúčastnili. Mal tiež za to, že
svedkyňa je vo finančnej núdzi, preto nemohla poskytnúť žalovanej sumu 150 eur. Svedkyňa okrem
záväzkov voči nemu, má aj iné záväzky, o ktorých sa dozvedel až tento rok a poukázal na to, že
spoločnosť ATEA s.r.o. má voči štátu nesplatné pohľadávky. Svedkyňa je aj dlžníkom voči mestu
Nové Zámky, aj dlžníčkou Sociálnej poisťovne. Uvedené potvrdzuje jeho tvrdenie o tom, že svedkyňa

nebola schopná financovať svoje rodinné životné náklady, a preto si od neho požičiavala finančné
prostriedky, ako aj žalovaná. Ak by súd aspoň raz vylustroval svedkyňu, mohol by prísť k záveru, že jej
finančná situácia nie je dobrá, a preto došlo k pôžičke so žalovanou. Poukázal preto na nedôveryhodnú
výpoveď žalovanej, na nedôveryhodnú svedkyňu v tomto konaní. Vytýkal, že súd sa vecou dostatočne
nezaoberal, o čom svedčia mnohé nepresnosti a chyby uvedené v odôvodnení rozhodnutia. Mal za
to, že v rámci konania nebolo sporné, že poskytol finančné prostriedky v sume 150 eur. Prijatie týchto

finančných prostriedkov potvrdila aj žalovaná, iba tvrdila, že nešlo o pôžičku, ale o dar a že tieto
boli poskytnuté prevodom cez bankové účty. Jemu tým vznikla ujma, strata na majetku, ktorú mu
žalovaná odmietla vrátiť. Má teda právo domáhať sa ochrany svojich práv na súde. Súd si protirečí
vo výroku s presným popisom podmienok poskytnutia pôžičky, ale po presných postupoch poskytnutia
daru nebola ani zmienka. Trval na tom, že rozhodnutie súdu už druhýkrát vychádza z nesprávneho

právneho posúdenia vecí. Mal za to, že súdu predložil jasný dôkaz o tom, že poskytol žalovanej
finančné prostriedky. Zároveň predložil dôkazy o tom, že išlo o dohodu, že jej krátkodobo požičal
finančné prostriedky, ktoré mu žalovaná mala vrátiť na jeho účet v priebehu niekoľkých dní cez matku
a svedkyňu. Ako žalovaná tvrdila, potrebovala peniaze ihneď na výlet. Keďže žalovaná túto konkrétnu
pôžičku nezačala nijako splácať tak, ako boli dohodnutí, dostala sa do omeškania s dlžnou sumou.

On žalovanú na vrátenie finančných prostriedkov niekoľkokrát slovne vyzval. Podľa neho boli naplnené
všetky zákonné predpoklady uzatvorenia zmluvy o pôžičke, i keď iba ústnou formou, preukázané bolo aj
reálne odovzdanie finančných prostriedkov. Súd neuviedol, aký iný dôkaz by bol podľa neho dostatočný
na preukázanie jeho tvrdení. V konaní išlo o protichodné tvrdenia strán, pričom súd sa bez riadneho
zistenia skutkového stavu a riadneho odôvodnenia priklonil na stranu žalovanej. V rámci konania

preukázal, že od žalovanej požadoval vrátenie poskytnutých finančných prostriedkov, čo nepoprela ani
žalovaná, takže súd mal len čiastočne zamietnuť žalobcu a to v časti uplatneného úroku. Zotrval na tom,
že žalovanej v minulosti poskytol dary, ako ním kúpený dlhodobý hmotný majetok, napr. knihy na štúdium
alebo notebook, nikdy nie dar v peniazoch. Právna kvalifikácia je však vecou súdu. On ako žalobca
uviedol súdu rozhodné skutočnosti a svoje tvrdenia podoprel jemu prístupnými dôkazmi. Žalovaná nikdy

nepreukázala, že by finančné prostriedky vrátila alebo, že by mali dohodu, že ich nemusí vrátiť. Navrhol,
aby odvolací súd jeho odvolaniu vyhovel a rozhodnutie zmenil tak, že žalobe vyhovie v celom jej rozsahu
a prizná mu voči žalovanej nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100%, o ktorom bude rozhodnuté
osobitným uznesením po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa rozhodlo vo veci samej.

13. K odvolaniu žalobcu zaslala písomné vyjadrenie žalovaná a uviedla, že žalobca v konaní neuniesol
dôkazné bremeno a to tým, že nepreukázal, že by medzi žalobcom a žalovanou prišlo k uzatvoreniu
zmluvy o pôžičke. Podstatnou náležitosťou zmluvy o pôžičke je okrem označenia zmluvných strán,
predovšetkým určenie predmetu pôžičky a z obsahu zmluvy musí vyplynúť povinnosť dlžníka vrátiť veci
rovnakého druhu. Žalobca nepredložil žiadne dôkazy preukazujúce jeho tvrdenia. V spore o vrátenie

pôžičky spočíva dôkazné bremeno na žalobcovi, pričom žalovaná naďalej popierala, že by uzavrela so
žalobcom akúkoľvek zmluvu o pôžičke. Mala za to, že z dôkazov predkladaných žalobcom nevyplýva
uzavretie zmluvy o pôžičke medzi žalobcom a žalovanou. Poukázala na to, že aj žalobca sám
poukázal na svoju vlastnú povinnosť preukázať obsah dohody. Žalobca nepreukázal a v konaní nevedel
preukázať, na čom sa mali strany dohodnúť, čo podporuje aj žalovanou v celom konaní uvádzanú

skutočnosť, že k uzavretiu zmluvy o pôžičke nikdy neprišlo. Čo sa týkalo nesúhlasu žalobcu s výsluchom
matky žalovanej, uviedla, že žalobcom uvádzané nové tvrdenia, týkajúce sa svedkyne, nemajú súvis
s touto vecou, spoločnosť bola založená dňa 25.11.2022 a ku dňu 18.10.2024 nemala žiadne záväzky
voči verejným ani súkromným inštitúciám. Okrem toho poukázala aj na to, že svedok bez ohľadu,
o akú osobu ide, má povinnosť vypovedať pravdu, o čom je náležite súdom a to aj o trestnoprávnej

zodpovednosti poučený. Rovnako to bolo aj v prípade svedkyne. Žalobca v konaní nepreukázal, že
by tvrdenia svedkyne boli nepravdivé, pričom je to práve žalobca, ktorý v konaní klamal a popieral,
že mal partnerský vzťah so svedkyňou. Žalovaná preto mala za to, že súd prvej inštancie rozhodol
po vyhodnotení všetkých dôkazov a tvrdení správne. Skutočnosť, že žalobca s rozsudkom nesúhlasí,automatiky neznamená, že súd nevyhodnotil skutkové tvrdenia správne. V rámci odôvodnenia sa súd
prvejinštancievysporiadalsovšetkýmipodstatnýmiargumentmistránarozhodolzákonne,pretonavrhla
rozsudok súdu prvej inštancie potvrdiť a priznať žalovanej voči žalobcovi trovy odvolacieho konania

v rozsahu 100%.

14. Ďalšie písomné vyjadrenie v rámci odvolacieho konania podané nebolo.

15. Krajský súd v Nitre, ako súd odvolací (§ 34 CSP), po zistení, že odvolanie bolo podané stranou,

v ktorej neprospech bolo rozhodnuté, v zákonom stanovenej lehote na podanie odvolania (§ 359 CSP,
362 ods. 1 CSP) a zistení, že spĺňa náležitosti (§ 363 CSP), viazaný rozsahom odvolania a odvolacími
dôvodmi odvolania (§ 379 a § 380 CSP) a viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie
(§ 383 CSP), prejednal odvolanie žalobcu bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP),
pretože nepovažoval za potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie a nevyžadoval si to dôležitý
verejnýzáujem,snáslednýmverejnýmvyhlásenímrozhodnutia(§219ods.3CSP),keďdospelkzáveru,

že odvolanie žalobcu nie je dôvodné a napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie je potrebné podľa §
387 ods. 1 CSP potvrdiť ako vo výroku vecne správne.

16. Podľa § 387 ods. 1 CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku
vecne správne.

Podľa § 387 ods. 2 CSP, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého
rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého
rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

Podľa § 387 ods. 3 CSP, odvolací súd sa v odôvodnení musí zaoberať aj podstatnými vyjadreniami
strán prednesenými v konaní na súde prvej inštancie, ak sa s nimi nevysporiadal v odôvodnení
rozhodnutia súd prvej inštancie. Odvolací súd sa musí v odôvodnení vysporiadať s podstatnými
tvrdeniami uvedenými v odvolaní.

17. Predmetom konania bola žaloba, ktorou sa žalobca domáhal úhrady sumy 150,- eur
s príslušenstvom z titulu nezaplatenej pôžičky. Poskytnutie sumy 150,- eur preukázal výpisom z účtu, čo
žalovaná nepoprela, avšak namietala titul poskytnutia sumy 150,- eur ako dar. Súd prvej inštancie vec
prejednalnanariadenompojednávaní,naktoromvypočulžalovanúamatkužalovanejakosvedkyňuavo
veci samej rozhodol v poradí prvým rozsudkom tak, že žalobu zamietol. Rozsudok súdu prvej inštancie

včas podaným odvolaním napadol žalobca, v dôsledku čoho odvolací súd uznesením napadnutý
rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, vytýkajúc
porušenieprávanaspravodlivýproces.Súdprvejinštancieodstránilprocesnépochybenia,vecopätovne
prejednal na nariadenom pojednávaní, vypočul žalobcu a vo veci opätovne rozhodol rozsudkom (bližšie
špecifikovaným v záhlaví) tak, že žalobu zamietol a žalovanej priznal nárok na náhradu trov konania

v rozsahu 100% voči žalobcovi. Aj proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca,
namietajúc nedostatok riadneho odôvodnenia rozsudku, ignorovanie mnohých jeho argumentov, rozpor
so zásadou rovností zbraní a právnej istoty. Namietal tiež, že súd prvej inštancie viedol pojednávanie
len formálne, nedostatočne sa vysporiadal s návrhom na prerušenie konania, nevysporiadal sa s tým,
že svedkyňa má finančnú núdzu, pričom poukázal na verejne dostupné listiny, čo spôsobuje jej

nedôveryhodnosť. Akumulácia týchto vád konania mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Mal
tiež za to, že zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie dôkazy, pričom súd odignoroval
jeho návrhy na dokazovanie a tvrdenia žalovanej si žiadnym spôsobom neoveriť. Neskúmal presné
postupy poskytnutia daru, pričom právna kvalifikácia je vecou súdu.

18. Ohľadom námietky, týkajúcej sa návrhu žalobcu na prerušenie konania, odvolací súd v prvom
rade poukazuje na to, že o tomto návrhu rozhodoval Krajský súd v Nitre ako odvolací súd a to
v uznesení č.k. 8Co/65/2023-204 zo dňa 13. marca 2024, nakoľko bol podaný v rámci odvolacieho
konania, preto súd prvej inštancie o tomto návrhu už rozhodovať nemohol. Zamietnutie návrhu žalobcu
na prerušenie konania odvolací súd odôvodnil v bode 20, kde uviedol, že civilný sporový poriadok dôvod

prerušenia konania, vymedzený žalobcom, neupravuje a nemožno ho subsumovať ani pod fakultatívne,
či obligatórne dôvody prerušenia konania. Naviac, návrh žalobcu na prerušenie konania bol podľa
názoru odvolacieho súdu v rozpore so základnými princípmi súdneho konania, ktoré má byť rýchle
a hospodárne, bez zbytočných prieťahov, preto ho odvolací súd nevzhliadol za dôvodný.19. Následne, zaoberajúc sa ďalšími odvolacími dôvodmi, odvolací súd po prejednaní veci dospel k
záveru, že súd prvej inštancie vykonal vo veci dostatočné dokazovanie, správne zistil skutkový stav, vec

správne posúdil po právnej stránke, preto napadnutý rozsudok ako vo výroku vecne správny potvrdil
(§ 387 ods. 1 CSP). Odvolací súd sa plne stotožňuje s dôvodmi súdu prvej inštancie uvedenými v
napadnutom rozsudku, na tieto poukazuje ako na správne a preto ich nebude duplicitne opakovať (§ 387
ods. 2 CSP). Rozhodnutie súdu prvej inštancie považuje za správne, skutkovo a právne zdôvodnené s
tým, že následne sa odvolací súd obmedzil už len na doplnenie dôvodov podporujúcich vecnú správnosť

napadnutého rozhodnutia, zameriavajúc sa pritom na podstatnú odvolaciu argumentáciu žalobcu.

20. Z obsahu odvolania vyplýva, že žalobca namietal nedostatky v procese dokazovania, ako aj
nesprávne vyhodnotenie dôkazov, neoverenie si tvrdení žalovanej a tiež nesprávne právne posúdenie.
Mal pritom za to, že on ako žalobca preukázal, že žalovanej finančnú sumu poskytol na účet a žalovaná
nepreukázala jej vrátenie. Iné skutkové tvrdenia neuznával, nakoľko mal za to, že žalovaná mala

preukázať darovaciu zmluvu, čo nepreukázala. Sám žalobca však aj podľa názoru odvolacieho súdu
žiadne dôkazy na preukázanie zmluvy o pôžičke neprodukoval, preto odvolací súd v prvom rade
k námietkam žalobcu uvádza, že civilné sporové konanie je ovládané prejednacou zásadou, v súlade s
ktorou je úspech procesnej strany definovaný jej povinnosťou tvrdenia a na ňou nadväzujúcou dôkaznou
povinnosťou a im zodpovedajúcim korelátom v podobe bremena tvrdenia a dôkazného bremena. Z

prejednacej zásady potom následne vyplýva základné procesné pravidlo, podľa ktorého každá strana
je povinná dokazovať skutočnosti zodpovedajúce znakom právnej normy, ktorá je pre ňu priaznivá a
ktorej sa domáha. Strana domáhajúca sa týchto právnych následkov ponesie aj nepriaznivé dôsledky
stavu non liquet (neobjasneného určitého skutkového stavu, resp. určitej relevantnej skutočnosti), teda
procesných následkov toho, ako keby bolo zistené, že k naplneniu skutkových predpokladov hypotézy

právnej normy, ktorej účinkov sa domáhala, nedošlo (Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky
č. k. I. ÚS 24/2019 z 9. júna 2020). Vychádzajúc z uvedeného aj podľa názoru odvolacieho súdu
žalobca dôkazné bremeno ohľadom uzatvorenia zmluvy o pôžičke neuniesol, nakoľko nepreukázal
záväzok žalovanej vrátiť druhovo určené veci a tiež ani nepreukázal lehotu na vrátenie takto druhovo
určených vecí. Skutočnosť, že finančné prostriedky boli poskytnuté bezhotovostným prevodom, sama

o sebe neznamená uzatvorenie zmluvy o pôžičke a to najmä aj z toho dôvodu, že takýto účel platby
nie je uvedený ani v bankovom výpise. Žalobca teda nepreukázal uzatvorenie zmluvy o pôžičke.
Okrem existencie pôžičky, žalobca však podľa názoru odvolacieho súdu nepreukázal ani existenciu
dohody o konkrétnom dátume pôžičky, keď jeho tvrdenia o dojednaní vrátenia pôžičky matkou žalovanej
nasvedčuje dohode o pôžičke s matkou žalovanej a nie so žalovanou a účet žalovanej by bol len

miestom medzi nimi dojednaného plnenia. Naproti tomu žalovaná sa bránila tým, že poskytnuté finančné
prostriedky považovala za dar, preto nemala dôvod ich vrátiť ako poskytnuté bez právneho dôvodu.
V rámci svojej obrany žalovaná predložila nielen svoje skutkové tvrdenie, ale aj navrhla a zabezpečila
výsluch svedka – matky a taktiež poukázala aj na iné dary, ktoré aj žalobca potvrdil. Teda bolo potrebné
ustáliť, že žalovaná preukázala, že sa dôvodne domnievala, že finančné prostriedky boli poskytnuté ako

dar, v dôsledku čoho jej nevznikla povinnosť vrátiť ich žalobcovi. Ak žalobca s týmto tvrdením nesúhlasil,
dôkazné bremeno bolo na ňom, aby vyvrátil, že k uzatvoreniu darovacej zmluvy z jeho strany nedošlo.
Ani v tomto rozsahu však žalobca žiadne dôkazy neprodukoval. Čo sa týkalo finančnej situácie matky
žalovanej, odvolací súd uvádza, že v konaní žalobca sám uvádzal, že žalovaná s matkou boli dobre
finančne zabezpečené (viď. odvolanie zo dňa 27.03.2023), preto akákoľvek argumentácia ohľadom

súčasnej finančnej situácie matky žalovanej je s poukazom na predmet sporu (poskytnutie sumy v roku
2018), bezpredmetná. Ani v odvolaní, ako ani v konaní, žalobca žiadnym spôsobom nepreukázal, že by
žalovaná bola v čase poskytnutia sumy 150 eur vo finančnej núdzi. Dôkazy pritom navrhujú strany sporu
a zo strany žalobcu žiadne dôkazy navrhované neboli, preto ich súd prvej inštancie ani nemohol vykonať.
Ohľadom spochybňovania svedeckej výpovede matky žalovanej, odvolací súd opätovne poukazuje

na závery vyslovené v náleze Ústavného súdu SR z 9. júna 2015, sp. zn. III. ÚS 276/2014-29,
ktorý k hodnoteniu svedkov uviedol, že: „spochybňovanie objektívnosti výpovedí svedkov a účastníkov
konania iba na základe ich kolegiálneho alebo iného rodinného či spoločenského vzťahu bez toho, aby
vierohodnosť výpovedí spochybňovali aj iné, objektívne zadokumentované skutočnosti a dôkazy, by
v prípadoch, kedy jediným dostupným dôkazom je práve iba výpoveď účastníkov konania či svedkov

majúcich medzi sebou takýto vzťah, viedlo k nemožnosti uniesť dôkazné bremeno navrhovateľom a
zároveň by viedlo k vytvoreniu neakceptovateľnej „prezumpcie nepravdivosti“ svedeckých výpovedí
či tvrdení účastníkov konania.“ Z uvedeného teda vyplýva, že súd musí posudzovať všetky dôkazy
komplexne vo vzájomných súvislostiach a nemôže niektorý z nich odmietnuť, len preto, že sa jedná ospriaznené osoby, zvlášť, ak tieto to od začiatku prezentujú a tým vysvetľujú svoje konanie. Vzhľadom na
uvedené bolo potrebné konštatovať, že neboli zistené vady v procese dokazovania a jeho hodnotenia,
ktoré by zakladali dôvodnosť odvolania. Bolo potrebné ustáliť, že súd prvej inštancie vykonal navrhnuté

dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností a na základe vykonaných dôkazov dospel
k správnym skutkovým zisteniam, ako aj rozhodnutie vychádza zo správneho právneho posúdenia veci.

21. Z obsahu odvolania tiež vyplývalo, že žalobca v rámci odvolania vytýkal, že súd prvej inštancie
sa v rámci odôvodnenia rozsudku nevysporiadal so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami tvoriacimi

základ pre toto rozhodnutie, a to konkrétne tým, že žalovaná finančné prostriedky žalobcovi nevrátila
a nepreukázala uzatvorenie darovacej zmluvy. K predmetnej námietke odvolací súd uvádza, že súd
prvej inštancie správne ustálil, že žalobca nepreukázal, že by bola uzatvorená ústna zmluva o pôžičke.
Naproti tomu žalovaná súdu preukázala, prečo poskytnuté finančné prostriedky považovala za dar,
a preto jej nevznikla povinnosť ich vrátiť. Ak chcel žalobca dosiahnuť zmenu tohto skutkového stavu,
zisteného súdom prvej inštancie, mal v tomto rozsahu uniesť aj dôkazné bremeno. Popretie žalovanou

tvrdených skutočností nestačí. K uvedenému sa súd prvej inštancie dostatočne vyjadril v bodoch
21 – 28, preto podľa názoru odvolacieho súdu odôvodnenie rozhodnutia súdu prvej inštancie má
všetky zákonom vyžadované náležitosti. Za procesnú vadu pritom nemožno považovať to, že súd prvej
inštancieneodôvodnilsvojerozhodnutiepodľapredstávžalobcu,alelento,žehoneodôvodnilobjektívne
uspokojivým spôsobom, čo nie je tento prípad. V tejto súvislosti považuje odvolací súd za potrebné

poznamenať, že súd prvej inštancie v odôvodnení svojho rozhodnutia nemusí dať odpoveď na všetky
námietky uvedené v konaní, ale len na tie, ktoré majú pre rozhodnutie o žalobe podstatný význam,
ktoré zostali sporné alebo na ktoré považuje súd za nevyhnutné dať odpoveď. Odôvodnenie rozhodnutia
všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na
záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces

(IV. ÚS 115/03, III. ÚS 209/04). Pre úplnosť odvolací súd poznamenáva, že ako vyplýva aj z judikatúry
Ústavného súdu Slovenskej republiky, iba skutočnosť, že účastník konania sa s právnym názorom súdu
nestotožňuje, nemôže viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti jeho rozhodnutia
(napr. I. ÚS 188/06).
Rovnako tak odvolací súd nezistil ani ďalšie procesné vady, vytýkané žalobcom.

22. Z uvedených dôvodov odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v celom rozsahu
podľa § 387 ods. 1 CSP ako vo výroku vecne správny potvrdil.

23. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol v zmysle § 396 ods. 1 CSP v

súvislosti s § 262 ods. 1 a § 255 ods. 1 CSP tak, že v odvolacom konaní plne úspešnej žalovanej priznal
nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 % voči neúspešnému žalobcovi. O výške náhrady trov
konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia o odvolaní v zmysle § 262 ods. 2
samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

24. Odvolací súd prijal toto rozhodnutie v senáte pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP)

v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde,
ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa

musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).