Rozsudok ,
Zmeňujúce Judgement was issued on Thursday, February 19, 2025

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 6Co/16/2023

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1207232735
Dátum vydania rozhodnutia: 19. 02. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Otília Belavá

ECLI: ECLI:SK:KSBA:2025:1207232735.11

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Otílie Belavej a členiek

senátu JUDr. Renáty Janákovej a Mgr. Jany Janics Bajánkovej, v právnej veci žalobcu: V. B., N..
XX.XX.XXXX, A. L.. Q. W. XXXX, V. A., Č. T., právne zastúpený advokátom JUDr. Andrejom Garom,
so sídlom Štefánikova 14, Bratislava, IČO: 30 850 436, proti žalovaným: X. J.. B. F., N.. XX.XX.XXXX,
A. A. X, A., X. J.. V. M., N.. XX.XX.XXXX, A. L. XX, A., obaja právne zastúpení Advokátska kancelária
JUDr. M. Mareková, spol. s r. o., so sídlom Záblatská 28, Trenčín, IČO: 47 241 098, o určenie,
že nehnuteľnosti patria do dedičstva, vedenej na bývalom Okresnom súde Bratislava II pod sp. zn.
20C/308/2007-795 zo dňa 30.04.2019, po dovolaní žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave

sp. zn. 6Co/114/2020-873 zo dňa 25.11.2020, takto

r o z h o d o l :

I. Krajský súd v Bratislave rozsudok súdu prvej inštancie sp. zn. 20C/308/2007-795 zo dňa 30.04.2019
m e n í tak, že:

Súd u r č u j e , že poručiteľ Q. B., N.. XX.XX.XXXX, T..Č.. XXXXXX/XXX, ktorý zomrel dňa XX.XX.XXXX,
naposledy bytom A. X, XXX XX A., bol ku dňu smrti vlastníkom bytu č. X nachádzajúci sa na X. poschodí
bytového domu na A. L.. X M. A. so súp. č. XXXX, postavený na parc. č. XXXX, k. ú. W., vedený na

Okresnom úrade Bratislava, katastrálny odbor, na liste vlastníctva č. XXXX, spolu so spoluvlastníckym
podielom na spoločných častiach a spoločných zariadeniach bytového domu o veľkosti 3/1000.

II. Krajský súd v Bratislave žalobcovi p r i z n á v a voči žalovaným 1., 2. nárok na náhradu trov
prvoinštančného, odvolacieho a dovolacieho konania v rozsahu 100%.

O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie v lehote do 60 dní po právoplatnosti
rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

o d ô v o d n e n i e :

1.Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zamietol žalobu (výrok I.) a žalovaným v 1. a 2. rade
priznal nárok na náhradu trov konania voči žalobcovi v rozsahu 100%, o výške ktorých rozhodne súd
prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí (výrok II.).

2. Žalobou doručenou súdu prvej inštancie dňa 26.11.2007 a doplneným podaním doručeným súdu dňa
30.11.2007, sa žalobca domáhal proti pôvodnému žalovanému Ľ. H., N.. XX.X.XXXX, A. L.. D. Č.. XXX/
XX, V. určenia, že Zmluva o prevode vlastníckeho práva k bytu č. X nachádzajúci sa na X. p. bytového

domu na A. L.. Č.. X M. A., súp. č. XXXX, postavený na parc. č. XXXX, katastrálne územie W., vedený
Katastrálnym úradom Bratislava, Správa katastra pre hlavné mesto SR Bratislavu na liste vlastníctva
č. XXXX, uzatvorená medzi Q. B., N.. XX.X.XXXX, T..Č.. XXXXXX/XXX, D. F. XX.XX.XXXX, naposledy
bytom A. X, A. P. Ľ. H., N.. XX.X.XXXX, trvale bytom K. XX, XXX XX A., na základe ktorej bol vkladvlastníckeho práva povolený Správou katastra pre hlavné mesto SR Bratislavu dňa 12.07.2006 pod č.
M. - XXXX/XX v prospech Ľ. H., je neplatná.

3. Súd prvej inštancie svojím prvým rozhodnutím sp.zn. 20C 308/2007-384 zo dňa 06.12.2010 žalobu
zamietol so záverom, že žalobca v konaní nepreukázal naliehavý právny záujem na určení neplatnosti
zmluvy o prevode vlastníckeho práva k vyššie označenému bytu.
Proti predmetnému rozhodnutiu podal odvolanie žalobca, o ktorom rozhodol odvolací Krajský súd
v Bratislave pod sp.zn. 3Co 126/11-407 zo dňa 31.05.2011 tak, že napadnutý rozsudok súdu prvej

inštancie zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Odvolací súd konštatoval, že záver súdu prvej inštancie
onedostatkunaliehavéhoprávnehozáujmužalobcunapožadovanom určení nie je správny.Rozsudok,
ktorým by súd prvej inštancie určil, že zmluva o prevode vlastníctva bytu je neplatná, by nebol záväzný
pre súčasných vlastníkov bytu V. F. P. B. F., ktorí nie sú účastníkmi konania (§ 159 ods. 2 O.s.p.) a
nebol by pre nich záväzný ani podľa § 159a O.s.p. (aktuálne poznámka odvolacieho súdu: že v tom čase
účastníkmi konania hol žalobca a na strane žalovaného Ľ. H.). Odvolací súd tiež uviedol, že na druhej

strane treba vziať do úvahy, že v prípade vyhovenia žaloby o určenie neplatnosti zmluvy o prevode
vlastníctva bytu by malo zásadný vplyv na právne postavenie žalobcu v tom, že z takéhoto rozsudku by
vychádzal Okresný súd Bratislava V vo veci sp. zn. 5C 142/2008, ktorej predmetom konania je určenie
neplatnosti následnej kúpnej zmluvy, ktorou žalovaný sporný byt predal tretím osobám. Neplatnosť
zmluvy o prevode vlastníctva bytu uzavretej medzi otcom žalobcu a žalovaným by totiž spôsobila

neplatnosť následnej kúpnej zmluvy uzavretej medzi žalovaným a tretími osobami. Ak by žalovaný nebol
vlastníkom sporného bytu, logicky by ho ako nevlastník nemohol platne predať tretím osobám v zmysle
zásady, že nikto nemôže na druhého previesť viac práv, než skutočne má. V ďalšom odvolací súd uviedol
následný postup súdu prvej inštancie.

4. Súd prvej inštancie uznesením sp. zn. 20C 308/2007-412 zo dňa 03.08.2011 rozhodol o návrhu
žalobcu doručeným súdu dňa 25.01.2011 o zmene petitu tak, že žalobný petit pripustil v nasledovnom
znení:
Súd určuje, že Zmluva o prevode vlastníckeho práva k bytu č. X nachádzajúci sa na X. p. bytového
domu na A. L.. Č.. X M. A., súp. č. XXXX, postavený na parc. č. XXXX, katastrálne územie W., vedený

Katastrálnym úradom Bratislava, Správa katastra pre hlavné mesto SR Bratislavu na liste vlastníctva č.
XXXX, uzatvorená medzi Q. B., N.. XX.XX.XXXX, T..Č.. XXXXXX/XXX, D. F. XX.XX.XXXX, naposledy
bytom A. X, A. P. Ľ. H., N.. XX.XX.XXXX, C. A. D. L. XX, XXX XX V., na základe ktorej bol vklad
vlastníckeho práva povolený Správou katastra pre hlavné mesto SR Bratislavu dňa 12.07.2006 pod č.
M. - XXXX/XX v prospech Ľ. H., je neplatná.

Súd určuje, že nehnuteľnosť - byt č. X, nachádzajúci sa na X. p. bytového domu na A. L.. Č.. X M. A., súp.
č. XXXX, postavený na parc. č. XXXX, katastrálne územie W., vedený Katastrálnym úradom Bratislava,
Správa katastra pre hlavné mesto SR Bratislavu na liste vlastníctva č. XXXX, patrí do dedičstva po
nebohom Q. B., N.. XX.XX.XXXX, T..Č.. XXXXXX/XXX, zomrelom dňa XX.XX.XXXX, naposledy bytom
A. X, XXX XX A..

Žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi náhradu trov konania do troch dní od právoplatnosti rozsudku.

5. Súd prvej inštancie uznesením sp. zn. 20C 308/2007-489 zo dňa 12.07.2013 rozhodol o návrhu
žalobcu o vstupe ďalších účastníkov do konania a o zmene petitu tak, že pripustil, aby do konania vstúpili
ďalší účastníci na strane žalovaného a to: žalovaný 2. J.. B. F., N.. XX.XX.XXXX, A. A. X, A., X. J.. V. F.,

N.. XX.XX.XXXX, A. A.Y. X, A., žalobný petit pripustil v nasledovnom znení:
Súd určuje, že Zmluva o prevode vlastníckeho práva k bytu č. X nachádzajúci sa na X. p. bytového
domu na A. L.. Č.. X M. A., súp. č. XXXX, postavený na parc. č. XXXX, katastrálne územie W., vedený
Katastrálnym úradom Bratislava, Správa katastra pre hlavné mesto SR Bratislavu na liste vlastníctva č.
XXXX a prislúchajúcemu spoluvlastníckemu podielu na spoločných častiach a spoločných zariadeniach

bytového domu o veľkosti 3/1000, uzatvorená medzi Q. B., N.. XX.XX.XXXX, T..Č.. XXXXXX/XXX,
zomrelom dňa XX.XX.XXXX, naposledy bytom A. X, A. a žalovaným 1. Ľ. H., N.. XX.XX.XXXX, trvale
bytom D. L. XX, XXX XX V., na základe ktorej bol dňa 12.07.2006 pod č. M. - XXXX/XX Správou katastra
pre hlavné mesto SR Bratislavu vklad vlastníckeho práva k bytu a prislúchajúcemu spoluvlastníckemu
podielu v prospech Ľ. H., je neplatná.

Súd určuje, že nehnuteľnosť - byt č. X, nachádzajúci sa na X. p. bytového domu na A. L.. Č.. X M.
A., súp. č. XXXX, postavený na parc. č. XXXX, katastrálne územie W., vedený Katastrálnym úradom
Bratislava, Správa katastra pre hlavné mesto SR Bratislavu na liste vlastníctva č. XXXX a prislúchajúci
spoluvlastnícky podiel na spoločných častiach a spoločných zariadeniach bytového domu o veľkosti3/1000, patria do dedičstva po nebohom Q. B., N.. XX.XX.XXXX, T..Č.. XXXXXX/XXX, zomrelom dňa
XX.XX.XXXX, naposledy bytom A. X, XXX XX A..
Žalovaní sú povinní uhradiť žalobcovi náhradu trov konania na účet právneho zástupcu žalobcu do troch

dní odo dňa právoplatnosti rozsudku, pričom splnením tejto povinnosti jedným z nich zaniká povinnosť
ostatných.

6. Súd prvej inštancie uznesením sp. zn. 20C 308/2007-533 zo dňa 17.03.2015 rozhodol o späťvzatí
žaloby v časti určenia neplatnosti Zmluvy o prevode vlastníckeho práva, ktorý podal žalobca podaním

doručeným súdu dňa 23.04.2014 tak, že :
Súd zastavuje konanie v časti o určenie, že zmluva o prevode vlastníckeho práva k bytu č. X
nachádzajúci sa na X. poschodí bytového domu na A.Ň. L.. Č.. X M. A., súp. č. XXXX, postavený
na parc. č. XXXX, K.. Ú.. W., vedený Katastrálnym úradom v Bratislava, Správa katastra pre hlavné
mesto SR Bratislavu, na LV č. XXXX a prislúchajúci spoluvlastnícky podiel na spoločných častiach a
spoločných zariadeniach bytového domu o veľkosti 3/1000, uzatvorená medzi Q. B., N.. XX.XX.XXXX,

T..Č.. XXXXXX/XXX, zomrelom dňa XX.XX.XXXX, naposledy bytom A. X, XXX XX A. a žalovaným 1. Ľ.
H.K., N.. XX.XX.XXXX, C. A. D. L. Č.. XX, XXX XX V., na základe ktorej bol dňa 12.07.2006 pod č. M.-
XXXX/XX Správou katastra pre hlavné mesto SR Bratislavu povolený vklad vlastníckeho práva k bytu a
prislúchajúcemu spoluvlastníckemu podielu v prospech žalovaného 1. Ľ. H., je neplatná.
Súd pripustil zmenu petitu v nasledovnom znení:

Súd určuje, že nehnuteľnosť - byt č. X, nachádzajúci sa na 1. poschodí bytového domu na A. L.. Č.. X
M. A., súp. č. XXXX, postavený na parcele č. XXXX, K..Ú.. W., vedený na Okresnom úrade Bratislava,
katastrálny odbor, na LV č. XXXX a prislúchajúci spoluvlastnícky podiel na spoločných častiach a
spoločných zariadeniach bytového domu o veľkosti 3/1000, patrí do dedičstva po nebohom Q. B., N..
XX.XX.XXXX, T..Č.. XXXXXX/XXX, zomrelom dňa XX.XX.XXXX, naposledy bytom A. X, XXX XX A..

Žalovaní v 1., v 2. a v 3. rade sú povinní uhradiť žalobcovi náhradu trov konania na účet právneho
zástupcu žalobcu do troch dní odo dňa právoplatnosti rozsudku, pričom splnením tejto povinnosti jedným
z nich zaniká povinnosť ostatných.

7. Právny zástupca žalobcu na pojednávaní dňa 16.10.2015 zobral žalobu späť proti žalovanému 1. Ľ.

H. o určenie, že nehnuteľnosť - byt č. X, nachádzajúci sa na 1. poschodí bytového domu na A. L.. Č.. X
M. A., súp. č. XXXX, postavený na parcele č. XXXX, K..Ú.. W., vedený na Okresnom úrade Bratislava,
katastrálny odbor, na LV č. XXXX a prislúchajúci spoluvlastnícky podiel na spoločných častiach a
spoločných zariadeniach bytového domu o veľkosti 3/1000, patria do dedičstva po nebohom Q. B.E.,
N.. XX.XX.XXXX, T..Č.. XXXXXX/XXX, D. F. XX.XX.XXXX, naposledy bytom A. X, XXX XX A.. Žalobca

trvá na náhrade trov konania proti žalovanému 1..

8. Súd prvej inštancie svojím druhým rozhodnutím sp.zn. 20C 308/2007-609 zo dňa 13.11.2015, konanie
proti žalovanému 1. zastavil, žalobu proti žalovaným 2. a 3. zamietol a o trovách konania rozhodne
súd po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej. Svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že žalobca ochranu

svojich práv (po súdom pripustených zmenách) sa proti žalovaným 2. a 3. domáha určenia, že označené
nehnuteľnosti patria do dedičstva po poručiteľovi, jeho otcovi Q. B., D. F. XX.XX.XXXX (ďalej len
„poručiteľ“). Súd zistil, že konanie o dedičstve po poručiteľovi, vedené Okresným súdom Bratislava V pod
sp.zn. XD XXX/XXXX-XX, bolo zastavené podľa § 175h ods. 2 O.s.p. z dôvodu, že poručiteľ zanechal
majetoknepatrnejhodnoty,ktorýsúdvydaldružkeporučiteľaV.N.,ktorásapostaralaopohreb.Poručiteľ

bol v čase smrti rozvedený, závet nezanechal a tak ako dedičia poručiteľa prichádzali do úvahy zo
zákona jeho deti. Ak bolo o dedičskom práve právoplatne rozhodnuté v konaní o dedičstve, je takéto
rozhodnutie záväzné (§ 167 ods. 2, § 159 ods. 2 O.s.p., § 135 ods. 2 veta druhá O.s.p.) a súd je preto
povinný z tohto rozhodnutia vychádzať pri prejednávaní a rozhodovaní inej veci. V prípade, že (tak je
tomu aj v prejednávanej veci) bolo konanie o dedičstve zastavené (poručiteľ nezanechal majetok alebo

zanechal majetok nepatrnej hodnoty), a o dedičskom práve nebolo rozhodnuté v konaní o dedičstve
ani neskôr (napr. pri dodatočnom prejednaní dedičstva), môže si súd v inom občianskom súdnom
konaní otázku dedičského práva po poručiteľovi posúdiť sám ako otázku predbežnú. Posúdenie otázky
o určenie, že nehnuteľnosť patrí do dedičstva po poručiteľovi, musia byť účastníkmi všetci jeho právni
nástupcovia (dedičia), a to na strane žalobcov alebo na strane žalovaných (napr. Najvyšší súd SR sp.

zn. 3 Cdo 178/2006 zo dňa 28.09.2006, sp. zn. 3 Cdo 131/99 zo dňa 27.07.2000). Preto, pokiaľ poručiteľ
zanechal viac dedičov, sú v období od smrti poručiteľa až do vyporiadania dedičstva právoplatným
rozhodnutím súdu, považovaní za spoluvlastníkov celého majetku patriaceho do dedičstva. Z právnych
úkonov týkajúcich sa spoločných vecí alebo majetkových práv patriacich do dedičstva sú oprávnení vočiiným osobám spoločne a nerozdielne. V konaní o určenie predmetu dedičstva majú z týchto dôvodov
postavenie tzv. nerozlučných spoločníkov v zmysle § 91 ods. 2 O.s.p.. V konaní nebolo preukázané, že
žalobca je jediným dedičom po poručiteľovi, naopak bolo preukázané, že po poručiteľovi bolo spolu 5

dedičov. Pre úspešnosť žaloby bolo nevyhnutné, aby účastníkmi konania boli všetci tí, ktorí prichádzali
do úvahy ako dedičia po poručiteľovi. Keďže sa tohto sporového konania nezúčastnili všetci dedičia na
strane žalobcov alebo na strane žalovaných, nemôže byť žalobe o určenie, že vec patrí do dedičstva,
vyhovenéprenedostatokvecnejlegitimácieúčastníkovvyplývajúcejzhmotnéhopráva.Pretosúdžalobu
proti žalovaným 2.a 3. zamietol a nezaoberal sa dôvodnosťou žaloby vo veci samej.

Proti predmetnému rozhodnutiu podal odvolanie žalobca, o ktorom rozhodol odvolací Krajský súd v
Bratislave pod sp.zn. 6Co 50/2016-642 zo dňa 28.06.2017 tak, že rozsudok súdu prvej inštancie v
napadnutom výroku zrušil a vec v tomto rozsahu vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. Krajský
súd v Bratislave zároveň pripustil zmenu žaloby, ktorú podal žalobca podaním doručeným Krajskému
súdu v Bratislave dňa 22.02.2016 v znení:
Súd určuje, že poručiteľ Q. B., N.. XX.XX.XXXX, T..Č.. XXXXXX/XXX, zomrelom dňa XX.XX.XXXX,

naposledy bytom A. X, XXX XX A., bol ku dňu smrti vlastníkom bytu č. X nachádzajúceho sa na X.
poschodí bytového domu na A. L.. Č.. X M. A. so súp. č. XXXX, postavený na parc. č. XXXX, k. ú.
W., vedený na Okresnom úrade Bratislava, katastrálny odbor, na liste vlastníctva č. XXXX, spolu so
spoluvlastníckympodielomnaspoločnýchčastiachaspoločnýchzariadeniachbytovéhodomuoveľkosti
3/1000.

Odvolací súd svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že zmena petitu žaloby v odvolacom konaní bola do
01.07.2016 prípustná v zmysle § 211 ods. 2 v spojení s § 216 ods. 1 O.s.p. a contrario (v tomto
ustanovení nebolo uvedené, že by ust. § 95 O.s.p. pre odvolacie konanie neplatilo). Vzhľadom na
to, že žalobca zmenil petit žaloby v čase platnosti a účinnosti Občianskeho súdneho poriadku, treba
v zmysle prechodného ust. § 470 ods. 2 prvá veta CSP zmenu žaloby posúdiť podľa § 95 ods. 1,

2, v spojení s § 211 ods. 2 O.s.p. Inak povedané, treba vychádzať z toho, že zmena žaloby je aj v
odvolacom konaní prípustná. Opačný prístup by bol v rozpore s princípom právnej istoty. Odvolací súd
preto posudzoval, či by výsledky doterajšieho konania mohli byť podkladom pre konanie o zmenenej
žalobe (§ 95 ods. 2 prvá veta O.s.p.). V tejto súvislosti odvolací súd konštatoval, že výsledky doterajšieho
konania neumožňujú konať o zmenenej žalobe v prípadoch, keby výsledky doterajšieho dokazovania

a vôbec celkovej procesnej aktivity súdu a ostatných subjektov konania boli zmarené v tom zmysle,
že pripustením zmeny žaloby by sa konalo o úplne odlišných skutočnostiach s úplne odlišnou právnou
kvalifikáciou než doteraz (Občiansky súdny poriadok, Komentár - I. diel, 2. vydanie, C.H.Beck 2012, str.
338). Odvolací súd dospel k názoru, že zmenou žaloby zo žaloby na určenie, že nehnuteľnosti patria
do dedičstva, na žalobu, že poručiteľ bol ku dňu smrti vlastníkom predmetných nehnuteľností, nedôjde

k zmareniu výsledkov doterajšieho dokazovania. Z týchto dôvodov podľa § 389 ods. 1 písm. c) CSP
odvolací súd zrušil napadnutý rozsudok vo výroku, ktorým bola žaloba proti žalovaným 2., 3. zamietnutá
a podľa § 391 ods. 1 CSP vec v tomto rozsahu vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. V ďalšom
odvolací súd uviedol následný postup súdu prvej inštancie.

9. Súd prvej inštancie svojím tretím rozhodnutím sp.zn. 20C 308/2007-795 zo dňa 30.04.2019 žalobu
zamietol (výrok I.) a žalovaným v 1. a 2. rade priznal nárok na náhradu trov konania voči žalobcovi v
rozsahu 100%, o výške ktorých rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia ktorým sa
konanie končí (výrok II.).

10. Súd prvej inštancie svoje rozhodnutie právne odôvodnil § 2 ods. 1, § 34, § 37 ods. 1, § 38
ods. 1, ods. 2 zákona č. 40/1967 Zb. Občianskeho zákonníka (ďalej len „Občiansky zákonník“) a
skutkovo tým, že zo zhodných skutkových tvrdení strán sporu ako aj z kúpnej zmluvy zo dňa 30.06.2006
mal preukázané, že otec žalobcu/poručiteľ Q. B., dňa 30.06.2006 uzavrel s Ľ. H. zmluvu o prevode
vlastníctva bytu č. X nachádzajúceho sa na X. poschodí bytového domu na A. L.. Č.. X M. A. a

spoluvlastníckeho podielu na spoločných častiach a spoločných zariadeniach domu a na pozemku.
Vklad vlastníckeho práva v prospech Ľ. H. do katastra nehnuteľností bol povolený pod č. M. - XXXX/
XX, ku dňu 12.07.2006. Dňa 24.11.2006 Q. B. zomrel a Okresný súd Bratislava V uznesením sp.zn.
X F.-XX zo dňa 20.09.2007 dedičské konanie zastavil podľa § 175h ods. 2 O.s.p., keďže poručiteľ
zanechal majetok nepatrnej hodnoty a tento majetok vydal V. N.. Kúpnou zmluvou zo dňa 15.05.2007

Ľ. H. sporný byt predal žalovaným 1., 2., ktorí ho nadobudli v dobrej viere a sú jeho vlastníkmi doposiaľ.
Sporným bolo tvrdenie žalobcu, že Zmluva o prevode vlastníctva bytu, ktorú uzavrel jeho otec Q. B. s
Ľ. H. je absolútne neplatná podľa § 38 ods. 2 Občianskeho zákonníka, pretože jeho otec pri uzavretí
tejto zmluvy konal v duševnej poruche, ktorá ho robila na tento právny úkon neschopným. Právneposúdenie otázky neplatnosti právneho úkonu, odôvodnil súd prvej inštancie v odsekoch 62. a 63.
napadnutého rozhodnutia. Pri skutkovom posúdení, či poručiteľ v čase podpisu Zmluvy dňa 23.06.2006
bol schopný pochopiť a posúdiť obsah a následky tohto právneho úkonu, súd prvej inštancie vychádzal

z vykonaného dokazovania, ktoré odôvodnil v odsekoch 64. až 67. napadnutého rozhodnutia (uviedol
závery súkromných znaleckých posudkov predložených sporovými stranami), avšak pri konečnom
rozhodovaní súd prvej inštancie vychádzal zo záveru znaleckého posudku vypracovaného znalcom
ustanoveným súdom V.. V. Č., znalec z odboru zdravotníctvo a farmácia, odvetvie: psychiatria (liečba
alkoholizmu a toxikománie, gerontopsychiatria) číslo XX/XXXX zo dňa 10.11.2009, ktorý po oboznámení

sa s kompletnou zdravotnou dokumentáciou neb. Q. B. ustálil, že poručiteľ Q. B. v čase uzavretia
Zmluvy o prevode vlastníctva bytu dňa 23.06.2006 síce trpel organickou duševnou poruchou (ktorej
klinický obraz sa vyhodnocuje podľa diagnostického manuálu Medzinárodnej klasifikácie chorôb - 10,
platná revízia - ako: Organické poruchy - zmeny osobnosti a poruchy správania vyvolané cievnym
ochorením (neurologicky preukázaným) mozgu, čomu zodpovedá aj zistenie parkinsovho syndrómu),
avšak znalec nezistil v tomto čase u Q. B. klinicky rozvinutú demenciu, čo by znamenalo, že sa jedná

o duševnú chorobu v užšom zmysle slova. Organická porucha - zmena osobnosti a poruchy správania
(ktorou trpel Q. B. v čase uzavretia Zmluvy a ktorá sa v príslušnom manuáli popisuje pod štatistickým
kódom H..X a ktorá zodpovedá aj zisteniu znalca), sa prejavuje úbytkom kognitívnych funkcií (pamäť,
pozornosť, myslenie, intelekt) ale nedosahuje tento úbytok prislúchajúci demencii, t. j. kedy sú uvedené
kognitívne funkcie ešte výraznejšie poškodené. Uvedená organická duševná porucha neobsahuje vo

svojich klinických kritériách chorobne zmenenú schopnosť úsudku (nie je ešte nekritickosť a absencia
subjektívneho užívania chorobnosti ako je tomu v prípade demencie) a preto znalec neurčil, že by
poručiteľ Q. B. dňa 23.06.2006 konal v stave, ktorý by nereflektoval okolitú realitu a teda i seba samého
v danom čase, priestore a situácii. Uvedená duševná porucha v danom čase nezabraňovala (nemala
takýto klinický priebeh v kontexte takéhoto diagnostického zistenia) Q. B. pochopiť podstatu a súvislosti

- dôsledky uzavretia zmluvy o prevode vlastníctva. Cievne poškodenie mozgu má však dopady na
psychické funkcie a osobnosť pacienta aj také, a platí to aj v prípade Q. B., Ž. Q. B. mohol byť v
čase uzavretia zmluvy sugestibilný, ovplyvniteľný a ľahšie manipulovateľný, obzvlášť za svojej osobnej
situácie, kedy mohol pociťovať chýbanie záujmu o svoj zdravotný stav zo strany svojej rodiny (zdravotná
dokumentácia o tomto stručne, ale predsa len informuje). Znalec sa vyjadril k znaleckému posudku

vypracovaného F.. V.. Ľ. M., E.. zo dňa 29.03.2009 s tým, že nezistil zásadné odlišnosti od záverov
uvedeného posudku a to s poukazom na to, čo uviedol v posudku v časti psychopatologický rozbor. V
tejtosúvislostisúdprvejinštancievodseku67.napadnutéhorozhodnutiatiežpoukázalnavýsluchznalca
V.. V. Č. na pojednávaní dňa 02.10.2018 kde uviedol, že v chorobopise Q. B., sa nikde nenachádza
vyjadrenie psychiatra, diagnostikovania, že sa jedná o demenciu. Q. B. mal diagnózu organická porucha

osobnosti a pacienti s touto diagnózou majú špecifické správanie, t.j. sú samotárski, viac vnímajú svoju
chorobnosť,správajúsapodivínsky,avšak následkomtejtodiagnózyniejepasívneneuchopeniesvojich
schopností niečo urobiť. Uvedené potvrdzujú aj denné záznamy z obdobia podpisu kúpnej zmluvy,
uvedené v chorobopise Q. B.. Súd prvej inštancie v odsekoch 68. a 69. napadnutého rozhodnutia
odôvodnil právne a skutkové okolnosti so záverom, že v konaní sa jednoznačne nepreukázalo, že by Q.

B. nedokázal v čase podpisu kúpnej zmluvy posúdiť následky svojho konania alebo svoje konanie v tom
čase ovládnuť, pričom je v tomto smere vylúčené urobiť záver o konaní Q. B. v duševnej poruche iba na
základe pravdepodobnosti, a preto súd žalobu v celom rozsahu zamietol. O trovách konania rozhodol
podľa § 255 ods. 1 v spojení s § 262 ods. 1 CSP a žalovaným 1., 2., ktorí boli v konaní plne úspešní,
priznal voči žalobcovi nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu.

11. Proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie podal včas odvolanie žalobca, ktoré odôvodnil ustanovením
§ 365 ods. 1 písm. b), f) a h) CSP a navrhol, aby odvolací súd v zmysle § 390 v spojení s § 470 ods.
1, ods. 2 CSP sám rozhodol a aby rozsudok súdu prvej inštancie zmenil tak, že žalobe vyhovie v plnom
rozsahu a žalobcovi prizná právo na náhradu trov konania v plnom rozsahu.

12. Žalobca v úvode svojho odvolania citoval z odsekov 61., 62., 66., 67., 68. a 69. napadnutého
rozhodnutia súdu prvej inštancie a namietal nesprávne skutkové zistenia s odôvodnením, že žalobca v
konaní „úplne jednoznačne nepreukázal, že by Q. B. nedokázal v čase podpisu kúpnej zmluvy posúdiť
následky svojho konania alebo svoje konanie v tom čase ovládnuť“. Žalobca uvedený skutkový záver

súdu prvej inštancie rozporuje ako nesprávny. Žalobca poukázal na odsek 66. napadnutého rozsudku,
v ktorom súd prvej inštancie konštatuje, že Q. B. „trpel organickou duševnou poruchou“, ktorá sa
prejavuje „úbytkom kognitívnych funkcií (pamäť, pozornosť, myslenie, intelekt) ale údajne „nedosahuje
tento úbytok prislúchajúci demencii“. Z vykonaného dokazovania ale vyplýva a to v zmysle Lekárskejsprávy z hospitalizácie Q. B. v období od 22.11.2004 do 30.11.2004 na Neurologickom oddelení FNsP
sv. Cyrila a Metoda v Bratislave, že Q. B. v novembri roku 2004 nebol schopný podpísať informovaný
súhlas. Q. B. bola diagnostiková atrofia mozgu, t.j. postupný rozpad. V tejto súvislosti žalobca uviedol,

že na podpísanie informovaného súhlasu pritom netreba žiadnu vyššiu intelektuálnu činnosť, jedná
sa o formalitu vyžadovanú od každého pacienta. Zdravotný stav Q. B. sa zhoršoval a nebol schopný
informovaný súhlas podpísať ani pri hospitalizácii dňa 19.06.2006, čo potvrdzuje Lekárska správa z
hospitalizácie v období od 19.06.2006 do 14.07.2006 v liečebni B.. H., K. XX, A.. Tu žalobca zdôraznil,
že kúpna zmluva o predaji bytu bola podpísaná dňa 23.06.2006. Preto má žalobca za absurdné, aby Q.

B. počas posledných takmer 2 rokov nebol schopný podpísať ani len predtlačený informovaný súhlas,
avšak o štyri dni na to dokáže údajne negociovať o zmluvných podmienkach, prečítať si a pochopiť
Kúpnu zmluvu a prevziať kúpnu cenu vo výške 1.000.000,- SK (ktorá sa nikdy nenašla, záznam o tom, že
by Q. B. disponoval miliónom korún nebol uvedený v žiadnom zázname v zdravotnej dokumentácii a táto
suma nebola ani uložená v trezore na cennosti v zdravotníckom zariadení, kde bol Q. B. umiestnený).
Žalobca tiež poukázal na výsluch znalca V.. Č. na pojednávaní dňa 02.10.2018, ktorý uviedol, že

zdravotné záznamy nebohého Q. B. odôvodňujú závery „iba“ o organickej poruche osobnosti pri
poškodení mozgu, ktorá však nemá vplyv na spôsobilosť na právne úkony nebohého, nakoľko sa
nejedná o demenciu. Zároveň však znalec V.. Č. uviedol, že v zdravotnej dokumentácii Q. B. je
obsiahnutý diagnostický záver o demencii a to vo finálnej - ťažkej forme (záznam z psychiatrického
vyšetrenia zo dňa 03.10.2006, kde je vyslovene uvedené „demencia, strata schopností postupuje, ide

o postihnutie ťažké“). Žalobca tak namieta, že ak by Q. B. trpel „iba“ organickou poruchou osobnosti
nezasahujúcou vážnejšie jeho intelektuálne schopnosti, dokázal by podpísať aspoň informovaný súhlas.
Rovnako ak by Q. B. ešte v lete 2006 trpel „iba“ organickou poruchou osobnosti, nie je možné, aby už o
tri mesiace trpel až ťažkou demenciou, čo je najvyšší stupeň. Na základe uvedeného má žalobca za to,
že ak súd prvej inštancie uzavrel, že Q. B. bol pri podpise Kúpnej zmluvy dňa 23.06.2006 plne spôsobilý

posúdiť následky svojho konania, jedná sa o nesprávny skutkový záver.

13. Žalobca namieta nesprávny procesný postup súdu prvej inštancie porušujúci právo žalobcu na
spravodlivý proces a v tejto súvislosti opakovane poukázal na skutočnosť, že ak by Q. B. trpel „iba“
organickou poruchou osobnosti nezasahujúcou vážnejšie jeho intelektuálne schopnosti, dokázal by

podpísať aspoň informovaný súhlas. Rovnako, ak by Q. B. ešte v lete 2006 trpel „iba“ organickou
poruchou osobnosti, nie je možné, aby už o tri mesiace trpel ťažkou demenciou, čo je najvyššie štádium.
Žalobca v priebehu konania opakovane argumentoval aj tým, že v zmysle terapeutických záznamov
mal Q. B. značne zhoršený zrak, bol imobilný, mal neprekonateľný tras ruky v dôsledku Parkinsonovho
syndómu (napr. Zápisnicu z pojednávania zo dňa 30.04.2019). Uvedenému zodpovedá aj „podpis“ Q.

B. na Kúpnej zmluve zo dňa 23.06.2006, ktorý tvorí iba súbor vlnoviek („detská čarbanica“). V zmysle §
40 ods. 6 Občianskeho zákonníka platí, že na písomné právne úkony tých, ktorí nemôžu čítať a písať,
je potrebná úradná zápisnica. Napriek opísanému zdravotnému stavu Q. B., Kúpna zmluva podpísaná
dňa 23.06.2006, takýto úradný zápis, formu notárskej zápisnice, nemala.
Žalobca tiež poukázal na svoje vyjadrenie na pojednávaní dňa 30.04.2019 titulom záverečného zhrnutia

v ktorom odkázal na vyjadrenie zo dňa 04.11.2015, v ktorom žalobca poukazoval na absurdné rozpory
vo vyjadreniach Ľ. H., ktorý predmetný byt na základe Kúpnej zmluvy zo dňa 23.06.2006 od Q. B.
kúpil (poznámka odvolacieho súdu: správne má byť 30.06.2006). Ľ. H. podľa jeho vyjadrení predmetný
byt údajne potreboval pre seba, pretože staval dom, nemal zabezpečené bývanie, pritom sa do
predmetného bytu nikdy nenasťahoval, údajne nemal financie na dostavbu rodinného domu a preto kúpil

za milión korún byt od Q. B., hoci nemal financie. Okolnosti kúpy bytu Ľ. H. jednoznačne spochybňujú
reálnosť kúpno-predajnej transakcie medzi ním a Q. B..
Súd prvej inštancie k uvedeným skutočnostiam odôvodňujúcim záver o tom, že k predaju bytu nikdy
neprišlo, neuviedol absolútne nič, tieto skutočnosti úplne odignoroval, hoci predstavovali relevantnú časť
argumentácie žalobcu.

Súd prvej inštancie sa v napadnutom rozsudku absolútne nevysporiadal ani so skutočnosťou, že Kúpna
zmluva zo dňa 23.06.2006 (poznámka odvolacieho súdu: správne má byť 30.06.2006) nemala formu
notárskej zápisnice, a ani s námietkami o popise Ľ. H..
Žalobca tiež namietal, že súd prvej inštancie sa v odôvodnení svojho rozsudku nevysporiadal so
všetkými relevantnými skutočnosťami a zároveň rozsudok nedostatočne odôvodnil.

14. Žalobca namieta nesprávne právne posúdenie ktoré spočíva v tom, že v zmysle záverov súdu
prvej inštancie je zrejmé, že žalobu zamietol z dôvodu, že žalobca nebol schopný „úplne jednoznačne“
preukázať, že Q. B. nedokázal v čase podpisu kúpnej zmluvy posúdiť následky svojho konania alebosvoje konanie v tom čase ovládnuť. Podľa názoru súdu nemožno záver o duševnej poruche urobiť „iba
na základe pravdepodobnosti“. Takéto závery považuje žalobca za nesprávne právne posúdenie, ktoré
má spočívať v nesprávnom výklade právnej normy obsiahnutej v § 38 ods. 2 Občianskeho zákonníka.

V tejto súvislosti žalobca uviedol, že schopnosť Q. B. posúdiť následky svojho konania alebo svoje
konanie v danom čase ovládnuť, bola preskúmavaná po jeho smrti a znalci vychádzali výlučne zo
zdravotnej dokumentácie zomrelého, nakoľko Q. B. zomrel dňa 24.11.2006 (5 mesiacov po údajnom
predaji bytu na základe Kúpnej zmluvy zo dňa 23.06.2006; poznámka odvolacieho súdu: správne má
byť dátum 30.06.2006, t.j. dátum uzavretia zmluvy, ktorú Q. B. podpísal dňa 23.06.2006). V zmysle

vyjadrení znalcov, sa skúmanie psychického stavu chorej osoby ex post vždy vyhodnocuje iba na
báze pravdepodobnosti, pre „úplnú jednoznačnosť“ vyžadovanú súdom prvej inštancie by bolo potrebné
skúmať psychický stav osoby v momente vykonania právneho úkonu, čo je však fakticky vylúčené.
Preto ak súd prvej inštancie požadoval od žalobcu „úplne jednoznačné“ preukázanie toho, že v čase
podpisu Kúpnej zmluvy dňa 23.06.2006 nevedel Q. B.E. posúdiť následky svojho konania, súd žalobu
vopred odsúdil na neúspech. V zmysle konštantnej judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky

takýto postup predstavuje odopretie spravodlivosti a porušenie práva na spravodlivý proces, nakoľko od
strany sporu vyžaduje nesplniteľné unesenie dôkazného bremena. Žalobca svoj názor oprel o citáciu z
Nálezu ÚS SR sp.zn. II. ÚS 716/2016 zo dňa 24.10.2017.
Žalobca konštatoval, že súd prvej inštancie pri formulácii záverov o potrebe absolútnej istoty pri
vyhodnocovaní spôsobilosti osôb posúdiť následky svojho konania alebo svoje konanie ovládnuť,

vychádzal pravdepodobne zo staršej judikačnej línie, ktorá v uvedenej otázke odmietala určenie miery
pravdepodobnosti ako nedostatočné. Táto judikačná línia je už v súčasnosti prekonaná v dôsledku
toho, že súdy od strán sporu vyžadovali unesenie nemožného dôkazného bremena. Dodatočné alebo
posmrtné posudzovanie právnych úkonov fyzických osôb, najmä tých v nepriaznivom zdravotnom
stave s ochoreniami mozgu, bude totiž vždy možné určiť iba s určitou mierou pravdepodobnosti (a

takmer výlučne zo zdravotnej dokumentácie). Striktné zotrvanie na požiadavke „úplne jednoznačného“
preukázania psychického stavu osoby trpiacej duševnou poruchou spätne v čase, je preto nesplniteľnou
požiadavkou, odopierajúcou právo na spravodlivé konanie. Ústavný súd ČR v tejto súvislosti už vyslovil
v judikáte sp.zn. I. ÚS 173/2013 „... Doterajší vysoký dôkazný štandard pre preukázanie konania
v dušenej poruche, vyžadujúci, aby skutkový záver súdu bol vykonaný „úplne jednoznačne“ a „bez

akejkoľvek pochybnosti“, narušuje spravodlivú rovnováhu medzi relevantnými protichodnými záujmami
a v konečnom dôsledku porušuje právo na ochranu majetku osoby s duševným postihnutím, pokiaľ
bol posudzovaným jednaním negatívne zasiahnutý jej majetok. ...“. Súčasťou judikátu je uvedený
judikát citovaný s doplnením, že „... v prípade riešenia problematiky tzv. dôkazného štandardu
pre preukazovanie konania v duševnej poruche je úplne postačujúce dosiahnutie vysokej miery

pravdepodobnosti preukázania, že osoba konala v duševnej poruche, ktorá ju v danej chvíli robila
neschopnou vykonávať právne úkony ...“. (napr. NS ČR uznesenie sp. zn. 30 Cdo 821/2015 zo dňa
27.05.2015, NS ČR uznesenie sp. zn. 20 Cdo 4593/2016 zo dňa 09.11.2016, NS ČR uznesenie sp.
zn. 30 Cdo 2610/2017 zo dňa 31.01.2018). Preto ak súd prvej inštancie ust. § 38 ods. 2 Občianskeho
zákonníka vykladá tak, že na preukázanie neplatnosti právneho úkonu je potrebné „úplne jednoznačné“

preukázanie toho, že žalobca v čase podpisu Kúpnej zmluvy dňa 23.06.2006 nevedel posúdiť následky
svojho konania, jedná sa o nesprávny výklad právnej normy, čo spadá pod nesprávne právne posúdenie
veci a predstavuje odvolací dôvod v zmysle § 365 ods. 1 písm. h) CSP. Postup súdu vyžadujúci
od žalobcu unesenie dôkazného bremena v nemožnej miere, predstavuje v zmysle vyššie citovanej
judikatúry porušenie práva na spravodlivé súdne konanie, čo predstavuje naplnenie odvolacieho dôvodu

v zmysle § 365 ods. 1 písm. b) CSP.

15. Žalovaní 1., 2. sa k podanému odvolaniu vyjadrili s tým, že napadnuté rozhodnutie súdu prvej
inštancie považujú za vecne správne a podané odvolanie považujú za nedôvodné a zmätočné, ktoré
nemožno oprieť o tvrdenia, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym

skutkovým zisteniam, vec nesprávne právne posúdil, a tiež, že súd prvej inštancie zároveň nesprávnym
procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere,
že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. O ústavne zaručené procesné práva a ich porušenie,
ktoré by boli z hľadiska § 365 ods. 1. písm. f) CSP významné, by šlo vtedy, ak by súd v konaní
postupoval v rozpore so zákonom, prípadne s ďalšími všeobecne záväznými právnymi predpismi a týmto

postupom by odňal účastníkovi konania jeho procesné práva, ktoré mu právny poriadok priznáva. O taký
prípad v prejednávanej veci nešlo z dôvodu, že súd prvej inštancie pri prejednávaní a rozhodovaní veci
postupoval v súlade s právnymi predpismi a žalobcovi neznemožnil uplatniť procesné práva priznané
mu právnym poriadkom na zabezpečenie jeho práv a oprávnených záujmov. Vec bola spravodlivo, i keďv neprimeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom, vecne správne, pričom boli splnené
všetky procesné podmienky, za ktorých súd konal a rozhodol o veci samej a riadne svoje rozhodnutie
odôvodnil. Napriek poučeniu súdom o predložení dôkazov na ich vykonanie, žalobca opakovane

žiadne dôkazy nenavrhol. Žalovaní majú zato, že znalecké dokazovanie vykonané súdom ustanoveným
znalcom V.. V. Č., ako aj jeho dopočutie súdom na pojednávaní, jednoznačne preukázalo, že právny
úkon urobený nebohým Q. B. dňa 23.06.2006 je platný a pol vykonaný v zákonom predpísanej forme.
Z uvedeným názorom sa stotožňuje aj znalecký posudok znalca V.. Ľ. M.. Podľa znalcov organická
porucha osobnosti nečiní osobu neschopnou na právne úkony.

K námietke nepodpísania informovaného súhlasu s liečbou Q. B., uvedené v lekárskej správe zo
dňa 22.11.2004, žalovaní poukázali na skutočnosť, že v lekárskej správe je uvedené, že bol dňa
22.11.2004 privezený pre náhlu slabosť dolných končatín a hospitalizovaný. Taktiež v roku 2006 bol
dňa 19.06.2006 Q. B. hospitalizovaný ako pacient s diabetes mellitus, ischemickou chorobou srdca,
koxartózou, obezitou, nikde však nie je zmienka o odmietnutí podpísať informovaný súhlas s liečbou. V
tejto súvislosti žalovaní poukázali aj na inštitút informovaného súhlasu, ktorý je v slovenskom právnom

poriadku zakotvený v zákone č. 576/2004 Z. z. o zdravotnej starostlivosti a v zákone č. 578/2004 Z.
z. o poskytovateľoch zdravotnej starostlivosti, s tým, že zákonná úprava nevyžaduje písomnú formu
informovaného súhlasu. V zásade postačuje ústna forma alebo iná preukázateľná forma (napríklad
konkludentná). Písomná forma informovaného súhlasu sa teda nevyžaduje v každom jednotlivom
prípade, ale len v zákonom špecifikovaných prípadoch: zákrok umelého prerušenia tehotenstva, výkon

sterilizácie, transplantácia orgánov a tkanív, účasť fyzickej osoby na biomedicínskom výskume, pred
vykonaním invazívnych zákrokov v celkovej anestézii alebo lokálnej anestézii, pri zmene diagnostického
postupu alebo liečebného postupu, ktorý nebol obsahom predošlého informovaného súhlasu. Žalovaní
sú tak názoru, že nepodpísanie informovaného súhlasu Q. B.E. nemôže mať takú silu, že by spôsobil
vyvrátenie celého procesného postupu súdu pri ustálení skutkového stavu a spôsobil nesprávnosť

skutkových záverov o zdravotnom stave nebohého ku dňu vykonania právneho úkonu. V rámci
vykonaného dokazovania sa znalci F.. V.. M., E.. P. V.. Č. vyjadrili k platnosti právneho úkonu nebohého
a vysvetlili, že psychický stav nebohého s najväčšou pravdepodobnosťou (po smrti niet 100% istota)
dovoľoval právny úkon vykonať. Zo znaleckého posudku F.. V.. Ľ. M., E.., ktorý konziliárne pôsobil v
danom čase v ústave kde sa nachádzal nebohý (strana 7 posudku, č.l. 170 spisu) je jasne uvedené, že

v čase podpisu kúpnej zmluvy podľa dokumentácie ústavu i osobného vyšetrenia dňa 27.06.2006 nie
je vidno znaky demencie a v dňoch kedy vykonal právny akt nebohý nebol dezorientovaný. Treba preto
vychádzať z listín a dôkazov, ktorými je preukázané, že k podpisu kúpnej zmluvy došlo (overený podpis
nebohého v súlade so zákonom), bol vykonaný zápis vlastníckeho práva v katastri nehnuteľností a z
listiny o prevzatí kúpnej ceny (overený podpis nebohého v súlade so zákonom). Tvrdenie žalobcu, že

kúpna zmluva mala byť spísaná formou notárskej zápisnice nemá oporu v zákone. Žalobca sa domáha
určenia, že poručiteľ bol ku dňu smrti vlastníkom nehnuteľnosti a to na základe toho, že bol „dementný“.
Zdravotný stav nebohého Q. B., podľa znaleckého dokazovania, je jediným relevantným dôkazom,
s ohľadom na konanie post mortam, pričom nebolo preukázané, že by bol psychiater diagnostikoval
demenciu.ŽalovanízanajdôležitejšíargumentoznačilivýsluchznalcaV..V.Č.,ktorýnaotázkuprávneho

zástupcu žalobcu uviedol, že aj sugestibilita, ovplyvniteľnosť a úbytok kognitívnych schopností (ktoré
bližšie však nešpecifikoval, ktoré mal na mysli) má za následok, že sa pacient pre niečo rozhodne, ale
nie je to pasívne neuchopenie svojich schopností. Žalovaní taktiež poukázali na znalecký posudok F..
V.. Ľ. M., E.. nakoľko jediný v inkriminovanú dobu prišiel do styku s nebohým a bol požiadaný o zaujatie
stanoviska, či Q. B. bol schopný vykonania právneho úkonu, ktorý v znaleckom posudku spôsobilosť

vyslovil. Žalovaní poukázali na to, že v takýchto prípadoch stabilitu právnych vzťahov zabezpečuje
požiadavka preukázania nespôsobilosti na právny úkon, a súd vychádzal zo zásady, že nebohý bol plne
spôsobilý na právne úkony, pokiaľ sa nepreukáže opak. Dohady o tom, že v roku 2004 bol jeho zdravotný
stav vážny, alebo že v minúte podpisu kúpnej zmluvy bol jeho zdravotný stav taký, že nevedel posúdiť
následky svojho konania, nemôžu byť podkladom pre rozhodnutie súdu bez ich náležitého preukázania.

Post mortem nik už nepreukáže, že v hodinu podpisu kúpnej zmluvy bol nebohý „neschopný“ posúdiť
následky svojho konania. Naopak, v konaní bolo preukázané, že v čase podpisu kúpnej zmluvy bol
orientovaný, cítil sa dobre, bol obézny a ťažko sa pohyboval.
Žalovaní majú zato, že súd prvej inštancie dodržal zásadu „rovnosti zbraní“, a nemožno argumentovať
nesplniteľným dôkazným bremenom, nakoľko v danom spore súd riešil spôsobilosť na právny úkon,

ktorý bol v súlade s právom zakladajúcim právne účinky zmluvy, ktorej platnosť žalobca jednoznačne
nevyvrátil.
Žalovaní nesúhlasia s aplikáciu označeného judikátu NS ČR sp.zn. 30Cdo/821/2015 (v zmysle ktorého
je postačujúce dosiahnutie vysokej miery pravdepodobnosti konania v duševnej poruche, ktorá osobuv danej chvíli robila neschopnou vykonať právny úkon), nakoľko z rozhodovania súdov v tejto veci nie
je známe ako bolo vykonané preukázanie neschopnosti na právny úkon darovania osoby so stredne
ťažkou demenciou, nie je k dispozícii obsah znaleckého posudku, z ktorého súd konštatoval, že závery

posudku „hraničia s istotou“. V prípade Q. B. súd prvej inštancie disponuje lekárskymi vyjadreniami, že
nebohý netrpel demenciou, ale len organickou poruchou, a v tomto prípade „hraničiaca istota“ je podľa
vyjadrení znalcov „s veľkou pravdepodobnosťou“, že právny úkon vykonal vedome.
Žalovaní taktiež namietajú aplikáciu judikátu ÚS ČR sp. zn. I. ÚS 173/2013 (úplného a jednoznačného
preukázaniapsychickéhostavuosobytrpiacejduševnouporuchouspätne),akonesplniteľnúpožiadavku

odopierajúcu právo na spravodlivé konanie, nakoľko v danom spore ide o diagnózu Wilsonovej choroby,
ktorá spôsobuje intoxikáciu tela a s ňou súvisiace psychické potiaže v podobe zmätenosti a reversibilnej
demencie, a tiež nie je k dispozícii obsah znaleckého posudku.
Žalovaní zdôraznili, že znalec V.. Č. uviedol, že laická verejnosť používa nesprávny výraz „dementný,
demencia“ bez jeho diagnostikovania, však vo svojej podstate organická porucha osobnosti nie je
demencia, ktorá u nebohého nikdy nebola diagnostikovaná. Nebohému Q. B. bol v máji 2006 F.. V..

M.Ž., E.. prvý krát diagnostikovaný organický psychosyndróm, na ktorý bol liečený. Znalec F.. V.. Ľ. M.,
E.. vo svojej výpovedi uviedol, že je tretí stupeň - najvyšší pravdepodobnosti, že nebohý bol schopný
právny úkon posúdiť (čl.l. 233) a poukázal na to, že ľudia s takouto diagnózou bežne žijú a pracujú.
Taktiež znalec V.. V. Č. vo svojej výpovedi uviedol, že je tretí stupeň - pravdepodobnosti - najvyšší,
doplnený výslovne so slovom „áno“, teda že nebohý bol schopný právny úkon posúdiť (čl.l. 234), pričom

vedomie mal jasné.
V závere vyjadrenia žalovaní poukázali na to, že žalobca sa o uvedenom právnom úkone dozvedel,
preto pricestoval, ale vec neriešil za života otca, o ktorého nejavil záujem dlhé roky, a týmto konaním
sa domáha majetku z dedičstva. Žalovaní sú v postavení poškodených, nakoľko za uvedený byt riadne
vyplatili kúpnu cenu, byt nadobudli v dobrej viere, pričom v prípade, ak by rozhodnutím súdu došlo k

určeniu, že poručiteľ bol ku dňu smrti vlastníkom bytu, budú sa na dedičoch domáhať neoprávneného
obohatenia.
Žalovaní žiadali, aby odvolací súd pri svojom rozhodovaní prihliadal aj na dobré mravy, keďže je
preukázané,žekúpnucenuĽ.H.Á.uhradilnebohému,avprípaderozhodnutiavneprospechžalovaných
dôjde k ďalšiemu súdnemu sporu voči žalobcovi.

Vzhľadom na uvedené žalovaní žiadali, aby odvolací súd potvrdil v celom rozsahu rozhodnutie súdu
prvej inštancie a priznal žalovaným nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100%.

16. Krajský súd v Bratislave svojím tretím rozhodnutím pod sp.zn. 6Co/114/2020-873 zo dňa 25.11.2020
rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil a žalovaným priznal nárok na náhradu trov konania v plnom

rozsahu. Odvolací súd svoje rozhodnutie odôvodnil v závislosti posúdenia otázky, či neb. Q. B. v
čase právneho úkonu - kúpnej zmluvy zo dňa 23.06.2006, ktorou predal predmetný byt Ľ. H., konal
v duševnej poruche, ktorá ho robila na tento právny úkon neschopným. Ak v čase tohto právneho
úkonu neb. Q. B. takouto duševnou poruchou trpel, právny úkon by bol absolútne neplatný podľa §
38 ods. 2 Občianskeho zákonníka, v dôsledku čoho by Ľ. H. nenadobudol vlastnícke právo sporného

bytu a nemohol by ho platne previesť na žalovaných. Ak však v čase tohto právneho úkonu neb. Q.
B. nekonal v duševnej poruche, ktorá by ho robila na tento právny úkon neschopným, potom je právny
úkon platný a Ľ. H. nič nebránilo, aby sporný byt predal žalovaným. Odvolací súd konštatoval, že vo
všeobecnosti možno povedať, že záver o neplatnosti právneho úkonu podľa § 38 ods. 2 Občianskeho
zákonníka predpokladá, aby bolo bezpečne zistené, že jeho subjekt buď nedokázal posúdiť následky

svojho právneho úkonu, alebo ovládnuť svoje konanie, prípadne oboje. Pod duševnou poruchou v
zmysle § 38 ods. 2 Občianskeho zákonníka treba rozumieť aj prechodnú duševnú poruchu (napr.
jednorazový stav opitosti, drogového opojenia, atď.) vylučujúci u konajúcej osoby posúdiť následky
svojho konania (rozumová - rozpoznávacia intelektuálna schopnosť) alebo svoje konanie ovládnuť
(určovacia schopnosť). Ako uviedol odvolací súd v odseku 14. svojho rozhodnutia, z vykonaného

dokazovania vyplynulo, že zdravotný stav neb. Q. B. bol premenlivý, keď napr. v ošetrovateľskom
zázname zo dňa 19.06.2006, iba štyri dni pred uzavretím predmetnej zmluvy (č.l. 80), sa konštatuje, že
neb. Q. B. mal zastreté vedomie a bol dezorientovaný, a v Informovanom súhlase hospitalizovaného
pacienta zo dňa 19.06.2006 sa konštatuje, že informovaný súhlas pacienta nebolo možné vzhľadom
na jeho zdravotný stav získať (č.l. 82). No podľa lekárskeho záznamu zo dňa 25.06.2006, dva dni po

uzavretí predmetnej zmluvy, sa konštatuje, že neb. Q. B. komunikoval a bol orientovaný (č.l. 89).

17. Odvolací súd vychádzal zo záverov znaleckých posudkov, z ktorých citoval v odseku 15. svojho
rozhodnutia s tým, že vo veci súd prvej inštancie nariadil dva znalecké posudky. Znalecký posudok V.. T.X., E.., znalec z odvetvia neurológia (znalecký posudok č. X/XXXX na č.l. 139) a znalecký posudok V.. V.
Č., znalec z odvetvia psychiatria (znalecký posudok č. XX/XXXX na č.l. 194). Z týchto posudkov vyplýva,
ženeb.Q.B.maldiagnostikovanúorganickúduševnúporuchunapodkladecievnehoadegeneratívneho

ochorenia mozgu, parkinsonský syndróm, atrofiu mozgu a leukoaraiózu (difúzne organické zmeny
v bielej hmote mozgu). Okrem toho trpel demenciou vaskulárneho typu ťažkého stupňa, obezitou,
arteriosklerózou, cukrovkou a ischemickou chorobou srdca. Znalec z odvetvia neurológia V.. X., E..
vo svojom znaleckom posudku okrem iného uviedol „... Q. B. trpel dlhodobou závažnou psychickou
poruchou na podklade organického poškodenia mozgu kombinovanej cievnej a degeneratívnej etiológie,

prejavujúcou sa celkovou poruchou orientácie, pamäti, intelektu. Podľa záznamu z 19. 6. 2006, teda
4 dni pred uzavretím zmluvy o prevode vlastníctva bytu, nebol pre závažné psychické zmeny schopný
podpísať informovaný súhlas, ktorý podpisuje každý hospitalizovaný pacient. Dané poškodenie mozgu
je trvalého charakteru, takže je vylúčené, aby v priebehu niekoľkých dní po uvedenom dátume mohlo
nastať zlepšenie. Preto jednoznačne uzatváram, že nebohý Q. B. nebol v čase uzavretia zmluvy o
prevode vlastníctva bytu dňa 23. 6. 2006 schopný pochopiť a posúdiť obsah a následky tohto právneho

úkonu. ...“. Znalec z odvetvia psychiatrie V.. V. Č. v závere svojho znaleckého posudku uviedol, „... že
neb. Q. B. trpel organickou duševnou poruchou, ktorá sa prejavuje úbytkom kognitívnych funkcií (pamäť,
pozornosť, myslenie, intelekt ), ale nedosahuje tento úbytok prislúchajúci demencii, t. j. kedy sú uvedené
kognitívne funkcie ešte výraznejšie poškodené. Uvedená organická duševná porucha neobsahuje vo
svojich klinických kritériách chorobne zmenenú schopnosť úsudku (nie je ešte nekritickosť a absencia

subjektívneho prežívania chorobnosti, ako je tomu v prípade demencie) a preto znalec nemôže určiť,
že by zosnulý dňa 23. 6. 2006 konal v stave, ktorý by nereflektoval okolitú realitu a teda i seba samého
v danom čase, priestore a situácii. Uvedená duševná porucha v danom čase nezabraňovala (nemala
takýto klinický priebeh v kontexte takéhoto diagnostického zistenia) zosnulému pochopiť podstatu
a súvislosti - dôsledky uzavretia zmluvy o prevode vlastníctva. Znalec musí však dodať, že cievne

poškodenie mozgu má dopady na psychické funkcie a osobnosť pacienta aj také, a platí to aj v
prípade zosnulého, že zosnulý mohol byť v čase uzavretia zmluvy sugestibilný, ovplyvniteľný, a teda
aj ľahšie manipulovateľný, obzvlášť za svojej osobnej situácie, kedy mohol pociťovať chýbanie záujmu
o svoj zdravotný stav zo strany svojej rodiny (zdravotná dokumentácia o tomto stručne, ale predsa len
informuje. ...“. Odvolací súd tak konštatoval, že každý zo znalcov ustanovených súdom prvej inštancie

dospel k rozdielnemu záveru.

18. Odvolací súd tiež vychádzal zo súkromných znaleckých posudkov ktoré si dali vypracovať strany
sporu a tieto uviedol v odseku 16. svojho rozhodnutia. Žalobca si nechal vypracovať súkromný znalecký
posudok V.. Q. V., znalec z odvetvia psychiatria, ktorý v závere svojho znaleckého posudku (č.l. 316)

uviedol, „... že neb. B. trpel v inkriminovanej dobe tzv. zmiešanou demenciou (vaskulárnou, senilnou), v
dôsledku ktorej nebol v čase uzavretia zmluvy o prevode vlastníctva bytu schopný pochopiť a posúdiť
obsah a najmä následky tohto právneho úkonu. ...“. Pôvodný žalovaný Ľ. H. si nechal vypracovať
súkromný znalecký posudok F.. V.. Ľ. M., E.., znalec z odvetvia psychiatria, ktorý v závere svojho
znaleckého posudku (č.l. 163) uviedol, „... že Q.. B. trpel duševnou poruchou - nešpecifikovanou

organickou poruchou po dysfunkcii a poškodení mozgu (organický psychosyndróm). Na základe
rozboru a hodnotenia zdravotnej dokumentácie vrátane záznamu o mojom vyšetrení (tri dni podľa
inkriminovaného dátumu podpisu) s veľkou pravdepodobnosťou bol Q. B. schopný posúdiť a pochopiť
obsah a následky právneho úkonu podpísania zmluvy o prevode vlastníctva. ...“.

19. Následne v odsekoch 17. až 21. odvolací súd v svojom rozhodnutí konštatoval, že po zhodnotení
znaleckých posudkov sa priklonil k záveru znalcov V.. T. X., E.. P. V.. Q. V., Ž.Z. N.. Q. B. v čase
predmetného právneho úkonu trpel takou duševnou poruchou, ktorá ho robila na tento právny úkon
neschopným. V tejto súvislosti odvolací súd poukázal na jednoznačný záver znalca - neurológa V.. T.
X., E.., že organické poškodenie mozgu neb. Q. B. malo trvalý charakter, takže je vylúčené, aby štyri

dni po tom (ako nebol schopný podpísať ani informovaný súhlas), mohol pochopiť obsah a následky
predmetného právneho úkonu. Taktiež mal odvolací súd otázne, či by neb. Q. B. uzavrel predmetnú
zmluvu, ak by bol na tento právny úkon zo zdravotného hľadiska schopný, keďže uzavretím predmetnej
zmluvy stratil svoju jedinú možnosť bývania (po prepustený zo zdravotného zariadenia by nemal kam
ísť). Zo svedeckej výpovede dcéry družky neb. Q. B. je zrejmé, že keď sa ho jej matka opýtala, či predal

byt, tak jej povedal, že on nič nepredal. Odvolací súd tiež poukázal na okolnosti, za ktorých došlo k
uzavretiu Zmluvy o prevode vlastníctva bytu, v ktorej kúpna cena bola dojednaná na 1.000.000,- Sk,
ktorú mal predávajúci Ľ. H. odovzdať v hotovosti neb. Q. B. dňa 25.06.2006 (potvrdenie č.l. 173), pričom
v dokumentácii nachádzajúcej sa v zdravotnom zariadení kde bol neb. Q. B. umiestnený, sa nenachádzažiadna zmienka o tom, že by neb. Q. B. touto sumou disponoval. Inými slovami, nikdy nikto tieto peniaze
u neb. Q. B. nevidel a neboli uložené ani v trezore zdravotníckeho zariadenia, a dedičské konanie po
neb. Q. B. bolo zastavené pre nemajetnosť poručiteľa. Odvolací súd vyslovil názor, že za týchto okolností

nemožnovylúčiť,žedošlokpodvodnémukonaniupredávajúcehoĽ.L.H.(ikeďnevyplateniekúpnejceny
samo o sebe nespôsobuje neplatnosť kúpnej zmluvy). Na základe uvedeného odvolací súd konštatoval,
že predmetná Kúpna zmluva o prevode vlastníctva bytu je absolútne neplatná v zmysle § 38 ods. 2
Občianskeho zákonníka a tak na jej základe sa Ľ. H. nemohol stať vlastníkom predmetného bytu a ako
nevlastník ho v zmysle zásady nemo plus iuris nemohol platne predať žalovaným. V odseku 19. svojho

rozhodnutia však odvolací súd poukázal na ostatnú čiastočnú zmenu judikatúry týkajúcej sa zásady
nemo plus iuris ad alium transferre potest ipse habet, a to nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS
549/2015 zo dňa 16.03.2016, z ktorého citoval „... Z hľadiska poskytnutia ústavnoprávnej ochrany je
treba postaviť na rovnakú úroveň vlastnícke právo pôvodného vlastníka a nadobudnutie vlastníckeho
práva k nehnuteľnosti novým nadobúdateľom na základe jeho dobrej viery. Tým sa dostávajú do
vzájomnej kolízie obidva ústavné princípy - princíp ochrany dobrej viery ďalšieho nadobúdateľa (princíp

dobrej viery, dôvery v akty štátu a právnej istoty v demokratickom právnom štáte) a princíp ochrany
vlastníckeho práva pôvodného vlastníka (princíp nemo plus iuris ad alium transferre potest quam ipse
habet, t. j. nikto nemôže previesť na iného viac práv, než koľko sám má). Pokiaľ však nemožno zachovať
maximum z obidvoch základných práv, treba prihliadnuť na princíp všeobecnej spravodlivosti, keď je
nutné zvažovať všeobecné súvislosti tohto typu kolízie základných práv, ako aj individuálne okolnosti

konkrétneho rozhodovaného prípadu. Vyššie riziko má niesť nedbalý vlastník než nadobúdateľ v dobrej
viere,pretožetentoniejeschopnýsanijakodozvedieťotom,akovecopustilavlastníkovusféruadostala
sa na list vlastníctva prevodcu po zákonom určenom správnom (katastrálnom) konaní. ...“ Odvolací súd
poukázal na rovnaký právny názor Ústavného súdu ČR pod sp. zn. III. ÚS 247/14 zo dňa 28.01.2016, z
ktorého tiež citoval „... Ústavní soud zastává ve své nálezové judikatuře konstantní názor, že je třeba při

posouzení nabytí vlastnictví k nemovitostem zapsaným v katastru nemovitostí od nevlastníka, důsledně
zvažovat a hodnotit existenci dobré víry nového nabyvatele. Absencí posouzení dobré víry nabyvatele
nemovitostí tak došlo k upřednostnění principu, že nikdo nemůže na jiného převést více práv než sám
má před principem právní jistoty, ochrany dobré víry a důvěry v akty státu. ...“. S poukazom na uvedenú
judikatúru tak odvolací súd uzavrel, že ochrana dobromyseľného nadobúdateľa nehnuteľnosti, ktorý ju

nadobudol od nevlastníka, môže mať prednosť pred princípom ochrany vlastníckeho práva pôvodného
vlastníka, kedy ide v podstate o prelomenie zásady nemo plus iuris ad alium transferre potest ipse habet
(nikto nemôže previesť na iného viac práv, než sám má). Keďže v predmetnej veci došlo ku kolízii práv,
keď na jednej strane v dôsledku neplatnosti Zmluvy o prevode vlastníctva bytu, jeho vlastníkom bol ku
dňu svojej smrti neb. Q. B., a na druhej strane vystupujú žalovaní, ktorí tvrdia, že boli dobromyseľní v

tom, že predmetný byt kupujú od jeho skutočného vlastníka, odvolací súd dal prednosť ochrane dobrej
viery žalovaných pred ochranou vlastníckeho práva neb. Q. B.. Dobrá viera žalovaných pri nadobudnutí
predmetného bytu nebola vykonaným dokazovaním spochybnená, žalovaní sa nemali odkiaľ dozvedieť
o okolnostiach, za ktorých sa „vlastníkom“ sporného bytu stal Ľ. H. P. N.. Q. B. nepoznali. Predmetný
byt kupovali prostredníctvom realitnej kancelárie, ktorá ich ubezpečila, že Ľ. H. je na liste vlastníctva

zapísaný ako vlastník sporného bytu. Odvolací súd v odseku 21. svojho rozhodnutia uzavrel, že napriek
neplatnosti Zmluvy o prevode vlastníctva bytu nebolo možné žalobe vyhovieť, pretože žalovaní sa stali
vlastníkmi sporného bytu v dôsledku svojej dobromyseľnosti pri jeho kúpe, a napadnutý rozsudok súdu
prvej inštancie potvrdil podľa § 387 ods. 1 CSP. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol
podľa § 255 ods. 1 v spojení s § 396 ods. 1 CSP a úspešným žalovaným priznal nárok na náhradu trov

odvolacieho konania v plnom rozsahu.

20. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu podal žalobca dovolanie, ktoré v zmysle § 432 ods. 1
CSP považuje ako nesprávne právne posúdenie veci. Žalobca závery odvolacieho súdu, ktorý
dobromyseľnosť žalovaných bez ďalšieho priorizoval nad ústavným právom žalobcu na ochranu

vlastníctva, považuje za nesprávne právne posúdenie veci, keď sa odvoláva na nález ústavného súdu,
ktorého závery nesprávne interpretoval, aplikoval a odchýlil sa od ustálenej rozhodovacej praxe v zmysle
§ 421 ods. 1 písm. a) CSP a zároveň platí, že právna otázka konkurencie dobromyseľnosti a ochrany
vlastníckeho práva je dovolacím súdom posudzovaná rozdielne v zmysle § 421 ods. 1 písm. c) CSP.
Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 549/2015 zo dňa 16.03.2016, odvolací súd citoval a označil

za nový trend v judikatúre narušujúci zásadu „nemo plus iuris“ v prospech zásady dobromyseľnosti
nadobúdateľov. Uvedený nález, podľa názoru žalobcu, však bez ďalšieho nepriorizuje ani jednu zo
zásad, práve naopak, hovorí, že rovnako ako nie je absolútna zásada „nemo plus iuris“, tak nie je
absolútna ani zásada dobromyseľnosti nadobúdateľov. Sám ústavný súd konštatuje, že každý prípadje potrebné vnímať individuálne vzhľadom na všetky okolnosti a prihliadnuť na princíp všeobecnej
spravodlivosti. Dobrú vieru nadobúdateľov ústavný súd priorizuje pred zásadou „nemo plus iuris“ iba v
prípade nedbalého vlastníka; dobrú vieru však neabsolutizuje en bloc a pro futuro pre všetky prípady

kolízií práv vlastníka verzus práv nadobúdateľa v dobrej viere. V rozpore s uvedeným, odvolací
súd v svojom rozhodnutí uvedený nález ústavného súdu dezinterpretoval, kedy na strane žalovaných
ako nadobúdateľov posudzoval výlučne iba existenciu dobrej viery, ktorej existencia postačovala
odvolaciemu súdu na konštatovanie záveru, že právo žalovaných na vlastníctvo je silnejšie ako právo
žalobcu (ods. 20. a 21. rozsudku odvolacieho súdu „... dobrá viera žalovaných pri nadobudnutí

predmetného bytu nebola vykonaným dokazovaním spochybnená a preto napriek neplatnosti zmluvy
o prevode vlastníctva bytu z 23.6.2006 nebolo možné žalobe vyhovieť, pretože žalovaní 1/, 2/ sa stali
vlastníkmi sporného bytu v dôsledku svojej dobromyseľnosti pri jeho kúpe. ...“). S uvedeným názorom
odvolacieho súdu žalobca nesúhlasí nakoľko v citovanom náleze ústavného súdu sa žiadnom prípade
netvrdí,žeexistenciadobrejvierynastranenadobúdateľovjejedinýmpredpokladomnaúspechvkonaní
a sama o sebe postačuje na úspech v konaní. Práve naopak, ústavný súd výslovne uvádza povinnosť

zvážiť „princíp všeobecnej spravodlivosti, všeobecné súvislosti tohto typu kolízie základných práv, ako
aj individuálne okolnosti konkrétneho rozhodovaného prípadu“, a až na základe uvedeného rozhodnúť o
tom, ktoré z kolidujúcich práv má prevalenciu. Posúdenie aj iných skutočností, ako výlučne dobrej viery
nadobúdateľov, však odvolací súd v svojom rozhodnutí opomenul, čím vec nesprávne právne posúdil -
nesprávne vyložil a aplikoval závery jednoznačnej judikačnej línie založenej Nálezom ÚS SR.

Odvolací súd sa zaoberal výlučne posúdením existencie dobrej viery na strane žalovaných ako
nadobúdateľov, nerešpektujúc povinnosť zaoberať sa aj hodnotením všeobecných súvislostí prípadu,
individuálnych okolností a princípu všeobecnej spravodlivosti. Sám odvolací súd v rozhodnutí
konštatoval, že Kúpna zmluva uzatvorená medzi neb. Q. B. a Ľ. H. je neplatná pre nedostatok
spôsobilosti na strane neb. Q. B.; že údajne vyplatená kúpna cena 1.000.000,- Sk za byt sa nikdy

nenašla; že vysvetlenia Ľ. H. vo veci kúpy a následného prevodu bytu sú krajne nedôveryhodné a
nepravdepodobné; že neb. Q. B. bol ako starý chorý človek nachádzajúci sa v ústavnej starostlivosti de
facto okradnutý Ľ. H. o byt. A práve v tejto súvislosti žalobca uviedol, že v právnom štáte je neprípustné,
ak odvolací súd na jednej strane jasne pomenuje podvodný a nezákonný proces, akým bol neb. Q. B.
(otec žalobcu) pripravený o byt, na druhej strane tieto okolnosti ponechá bez povšimnutia pri celkovom

právnom posúdení, keď na konečné rozhodnutie postačuje iba prezumovaná dobrá viera na strane
žalovaných. Odvolací súd mal v odôvodnení svojho rozhodnutia, s ohľadom na princíp všeobecnej
spravodlivosti, vziať do úvahy a odôvodniť aj právny stav, ktorý svojím zamietavým rozhodnutím založí.
Odvolací súd tým, že potvrdil zamietavý rozsudok súdu prvej inštancie založil právny stav ktorým:
žalovaným zostal byt, za ktorý zaplatili Ľ. H., Ľ. H., ktorý neb. Q. B. okradol o byt, za ktorý nikdy nezaplatil

si ponechal kúpnu cenu za byt jemu vyplatenú žalovanými, čím žalobca je ukrátený na svojich právach
keď byt nebude prejednaný v dedičskom konaní po neb. Q. B. (otec žalobcu), žalobca tak nemá byt,
ani kúpnu cenu za byt, nakoľko nebola nikdy Ľ. H. vyplatená a Ľ. H. ako osoba, ktorá všetko zapríčinila,
ostane bez akéhokoľvek negatívneho následku svojho konania.
Ak by odvolací súd zmenil rozsudok súdu prvej inštancie tak, že žalobe vyhovie, nastolil by právny stav,

ktorým by sa vrátil byt do dedičského konania po neb. Q. B., na základe čoho by sa žalobca po 14 rokoch
súdnych konaní konečne domohol spravodlivosti, žalovaní by síce prišli o byt nadobudnutý na základe
neplatnej zmluvy, avšak by sa mohli voči Ľ. H. domáhať náhrady škody, čím by bol konfrontovaný s
následkami svojho podvodného konania a žalovaným by musel vrátiť kúpnu cenu, ako aj nahradiť všetku
spôsobenú škodu, čím by bolo spravodlivosti učinené zadosť.

Žalobca osobitne zdôraznil, že nejde o prípad neplatnosti kúpnej zmluvy z dôvodu formálneho
pochybenia (absencia zákonnej náležitosti), alebo o prípad nedbalého vlastníka. Ale v predmetnej veci
bol chorému človeku na sklonku života (Q. B. po štyroch mesiacoch po prevode bytu zomrel) ukradnutý
byt počas pobytu v ústavnej starostlivosti, čo je ľudsky zvlášť zavrhnutiahodné.
V závere dovolania žalobca uviedol, že hneď ako sa dozvedel o vzniknutej situácii, napriek tomu, že

je občan Českej republiky a otca predtým bližšie nepoznal, pricestoval na Slovensko a vec ihneď riešil
trestným oznámením (nachádza sa v súdnom spise) a iniciáciou tohto súdneho konania. K odôvodneniu
uvedené v ods. 20. odvolacieho súdu, že sa údajne žalobca o otca nezaujímal a ani ho nenavštívil v
zdravotníckom zariadení, sa žalobca vyjadril s tým, že sa nezakladá na pravde, nakoľko žalobca až do
sklonku života neb. Q. B. nevedel, že je jeho otcom. V súdnom spise sú uvedené skutočnosti, že neb.

Q. B. počas svojho života pôsobil ako železničiar na rôznych miestach vtedajšieho Československa, a
splodilminimálnepäťdetí.Zdôvodupresunovnarôznemiestavýkonupráce,smatkamidetíneudržiaval
žiadny kontakt, resp. o splodení detí ani nevedel. Žalobca sa až v dedičskom konaní dozvedel, že má
minimálne štyroch súrodencov, ktorí sa navzájom nepoznajú.Vzhľadom na uvedené má žalobca za to, že odvolací súd správnym výkladom a aplikáciou predmetného
nálezu ústavného súdu mal zohľadniť princíp všeobecnej spravodlivosti a individuálne okolnosti prípadu,
a byt vrátiť do dedičského konania po neb. Q. B.. Žalobca tak žiada dovolací súd, aby zmenil rozsudok

Krajského súdu v Bratislave tak, že žalobe vyhovie a žalobcovi prizná nárok na náhradu trov v plnom
rozsahu, alebo aby rozsudok Krajského súdu v Bratislave zrušil a vec odvolaciemu súdu vrátil na ďalšie
konanie. Žalobca si uplatnil nárok na náhradu trov dovolacieho konania.

21. Žalovaní sa k podanému dovolaniu vyjadrili s tým, že dovolanie považujú za nedôvodné. Poukázali,

že žalobca napáda rozhodnutie odvolacieho súdu len v časti odôvodnenia, pričom odvolací súd síce
rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil, avšak z iných dôvodov, na akých bol rozsudok súdu prvej
inštancie založený, a v zmysle § 423 CSP dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné.
Žalovaní poukázali na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6 Cdo 71/2011 zo dňa
27.02.2013, ktorým riešil ochranu skutočného vlastníka, zaručovanú zásadou „nikto nemôže previesť
viac práv, než má sám“, ktorú možno prelomiť ochranou dobrej viery nadobúdateľa, pokiaľ je nad

akúkoľvek pochybnosť zrejmé, že nadobúdateľ je dobromyseľný, že vec riadne podľa práva nadobudol.
Rovnako ústavný súd v náleze sp. zn. II. ÚS 165/11 zo dňa 11.05.2011 konštatoval, že z vývoja
jeho judikatúry jednoznačne vyplýva rozširovanie ochrany osôb konajúcich v dobrej viere v prípade
nadobudnutia nehnuteľnosti od nevlastníka. Obdobne aj vo veciach sp. zn. I. ÚS 151/2016, sp.zn. I. ÚS
460/2017, sp.zn. I. ÚS 92/2018. Najvyšší súd SR v rozhodnutí sp. zn. 5 Cdo 201/2007 konštatoval, že

„... Predpokladom prípustnosti dovolania podľa tohto ustanovenia je taká zmena rozsudku súdu prvého
stupňa rozsudkom odvolacieho súdu, pri ktorej z porovnania obsahu rozhodnutí súdov oboch stupňov
je zrejmé, že práva a povinnosti účastníkov konania boli nimi odlišne konštituované alebo deklarované.
Rozhodujúcim preto nie je formálne hľadisko, teda to, ako odvolací súd napríklad z hľadiska slovného
vyjadrenia označil, zostavil a zoštylizoval výrok svojho rozhodnutia, ale vecné (obsahové) hľadisko, teda

to, či odvolací súd svojím rozsudkom niečo vecne zmenil na tom, čo pred ním deklaroval. Z hľadiska
prípustnosti dovolania možno za zmenu rozsudku súdu prvého stupňa odvolacím súdom považovať len
také rozhodnutie, ktorým odvolací súd vecne zmení rozhodnutie súdu prvého stupňa a nahrádza ho
svojím iným rozhodnutím o veci samej. V porovnaní s rozhodnutím súdu prvého stupňa musí ísť o iné,
rozdielne rozhodnutie o veci samej. ...“.

Žalovaní zdôraznili, že žalobca je zjavne s rozsudkom odvolacieho súdu stotožnený, keď ako sám
uvádza v dovolaní, dosiahol to, čo od počiatku namietal a mienil dosiahnuť, že právny úkon poručiteľa
je neplatný, hoci súd prvej inštancie posledné rozhodnutie oprel o rozsiahle dokazovanie a znalecký
posudok znalca V.. Č., ktorý konštatoval, že právny úkon bol učinený platne. Aj napriek tomu, že mal
odvolací súd zato, že právny úkon je neplatný, žalovaní sú názoru, že vo veci samej, o nadobudnutí

nehnuteľností zapísaných na liste vlastníctva od nevlastníka na žalovaných, rozhodol správne. Žalovaní
poukázali na skutočnosť, že žalobca napáda odôvodnenie rozsudku na základe Nálezu Ústavného súdu
SR sp.zn. I. US 549/2015, pričom žiadne dôvody pochybenia odvolacieho súdu neuvádza. Žalovaní
majú zato, že rozsudok odvolacieho súdu je dostatočne odôvodnený, vysporiadal sa s nedbanlivosťou
vlastníka jasne a za dôvod zamietnutia žaloby označil dobrú vieru žalovaných, objasnil, z akých

skutkových zistení vyvodil tento právny záver a čo tento záver znamená v konfrontácii s jeho iným
záverom o tom, že právny úkon bol neplatný. Bolo povinnosťou odvolacieho súdu v prejednávanej veci
vyvinúť maximálne úsilie pre nájdenie takého riešenia, ktoré je zlučiteľné so všeobecnou predstavou
spravodlivosti. Žalobca sám uviedol, že otca nepoznal, nebol s ním v kontakte, nestaral sa o neho,
nenavštevoval ho, nepozná ani svojich súrodencov, a títo o dedičstvo neprejavili záujem. S ohľadom

nato, že žalobca sa domáha určenia, že nebohý otec bol v čase smrti vlastníkom bytu a nie je zrejmé
v akom podiele by sa stal spoluvlastníkom bytu v následnom dedičskom konaní, sú práva žalobcu k
bytu sporné (v dedičskom konaní prichádza do úvahy päť dedičov). Žalovaní tiež poukázali na to, že
o predaji bytu bol žalobca informovaný listami opatrovateľky nebohého, V. N., ktorá žalobcu vyzývala,
aby prišiel vec riešiť, že Ľ. H. byt kupuje (č.l. 248 spisu - list V. N. zo dňa 31.07.2006). Žalobca však

na list neodpovedal, vec neriešil, čo žalovaní považujú za nedbanlivosť na strane žalobcu a v tomto
konaní nevyhodnotenie takéhoto prístupu žalobcu, za nespravodlivé voči žalovaným, zvlášť keď táto
situácia nastala ešte za života neb. Q. B. (nebohý kúpnu zmluvu podpísal dňa 23.06.2006, zomrel dňa
XX.XX.XXXX). Nedbanlivý prístup žalobcu k uvedenej situácii žalovaní akcentujú i s poukazom na ďalší
list opatrovateľky V. N. zo dňa 03.10.2006 adresovaný žalobcovi (č.l. 257), v ktorom informuje žalobcu

o tom, že Ľ. H. má byt prepísaný na seba, je škoda, že žalobca neprišiel pred mesiacom, ako sľúbil.
Na základe uvedených skutočností majú žalovaní za to, že ak by bol žalobca pristúpil k zodpovednému
a skutočnému riešeniu vecí mohlo sa predísť sporu ešte za života neb. Q. B. a nebolo by došlo k
prevoduvlastníckehoprávabytunažalovaných,ktorínadobudlibytdňa15.05.2007bezmožnostipoznaťsúvislosti nadobudnutia bytu predávajúcim. Ak by bol žalobca riešil vec neodkladne, neboli by žalovaní
v uvedenej situácii, a z podanej žaloby zo dňa 26.11.2007 je zrejmé, že si žalobca ani neoveril, kto je
vlastníkom bytu v tom čase. Žalobca sa stavia do polohy ukráteného dediča, hoci sa o majetkové pomery

neb. otca nezaujímal, a nie je spravodlivé, aby dedičia nadobudli byt, z ktorého predaja dosiahnu príjem,
a žalovaní nebudú vlastniť byt, a museli by sa žalobou domáhať vrátenia kúpnej ceny, ktorá po 14 rokoch
nezodpovedá skutočnej trhovej cene, a tiež predmetný byt rekonštruovali.
K tvrdeniu žalobcu, že Ľ. H. je podvodník, ktorý sa obohatil na úkor žalobcu, žalovaní uviedli, že
žalobca svoje tvrdenie ničím nepreukázal, pričom v konaní bolo toto tvrdenie vyvrátené potvrdením,

keď pri uzatváraní kúpnej zmluvy, bolo vystavené potvrdenie o úhrade kúpnej ceny, a nik nevyvrátil
ani nepotvrdil, či kúpna cena bola skutočne uhradená a kam sa podela. Žalobca tvrdí, že byt bol
ukradnutýneb.Q.B.,avšakto,činiektosakúpnoucenouobohatilnebolopreukázané,napriekzačatému
trestnému konaniu voči kupujúcemu Ľ. H., ktoré bolo zastavené. V tejto súvislosti žalovaní poukázali, že
pochybnosti o vyplatení kúpnej ceny neboli predmetom sporu, súd nemal dôvod riešiť vyplatenie kúpnej
ceny s ohľadom na žalobný petit, a žaloba na vyplatenie kúpnej ceny podaná nebola. V konečnom

dôsledku, kúpna cena mala byť vyplatená za života neb. Q. B., teda mohol s ňou naložiť on alebo hocikto
iný. Žalovaní tiež uviedli, že žalobca sa voči Ľ. H. nedomáhal súdnou cestou vyplatenia kúpnej ceny.
Vzhľadom na uvedené žalovaní majú zato, že vlastnícke právo pôvodného vlastníka a nadobudnutie
vlastníckeho práva k nehnuteľnosti žalovanými na základe ich dobrej viery aj keď sa práva dostali do
vzájomnej kolízie, správne odvolací súd vyhodnotil keď prihliadol na princíp všeobecnej spravodlivosti.

Je správne, že vyššie riziko má niesť nedbalý vlastník než nadobúdateľ v dobrej viere, pretože tento nie
je schopný sa nijako dozvedieť o tom, ako vec opustila vlastníkovu sféru a dostala sa na list vlastníctva
prevodcu po zákonom určenom správnom (katastrálnom) konaní. Treba vziať do úvahy pomer medzi
neb. Q. B. a žalobcom ako synom a ďalšími súrodencami žalobcu, ako aj to, že nedbanlivosť žalobcu
ako syna bola vedomá, za života otca veci neriešil a teraz chce byť dedičom.

Žalovaní poukázali na zodpovednosť žalobcu za daný stav, nakoľko ak by žalobca vo veci konal (č.l. 216
- list advokáta V.. T. W. zo dňa 19.01.2007) napr. zabezpečením majetku predbežným opatrením súdu,
čo neurobil, zanedbal tým svoju zákonnú povinnosť ochrany majetku, čo spôsobilo prevod majetku, a
tak možno len vymáhať vzniknutú škodu voči Ľ. H., ak žalobca tvrdí, že kúpna cena nebola vyplatená.
Žalovaní odôvodnenie rozsudku odvolacieho súdu považujú za presvedčivé, rozhodnutie vo veci bolo

výsledkom starostlivého zhodnotenia relevantných faktov a navrhli, aby dovolací súd dovolanie žalobcu
v zmysle § 421 ods. písm. a) a c) CSP odmietol.

22. Žalobca sa k vyjadreniu žalovaných k podanému dovolaniu vyjadril s tým, že dal do pozornosti
uznesenie veľkého senátu obchodnoprávneho kolégia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1VObdo/2/2020

zo dňa 27.04.2021 (ďalej len „Zjednocujúce uznesenie veľkého senátu“), v ktorom bola konštatovaná
nesprávnosť právnych záverov Nálezu ÚS SR (z ktorého vychádzal po právnej stránke aj odvolací súd
pri svojom rozhodnutí), v dôsledku čoho je nesprávny aj rozsudok odvolacieho súdu. V Zjednocujúcom
uznesení veľkého senátu vo výroku V. až VIII. výslovne konštatoval, že:
- na základe absolútne neplatného právneho úkonu nie je možné nadobudnúť vlastnícke právo, a to ani

v prípade, že na jeho podklade bol uskutočnený vklad vlastníckeho práva do katastra nehnuteľností,
- s poukazom na právnu zásadu, podľa ktorej nikto nemôže previesť na iného viac práv, ako sám má
(nemo plus iuris ad alium transferre potest quam ipse habet), nemôže platne previesť vlastnícke právo
k nehnuteľnosti na inú osobu ten, kto je na základe absolútne neplatného právneho úkonu vedený v
katastri nehnuteľností ako vlastník nehnuteľností,

- dobrá viera nadobúdateľa, že hnuteľnú alebo nehnuteľnú vec nadobúda od vlastníka, má vplyv na
nadobudnutie vlastníckeho práva, len pokiaľ zákon v taxatívne vymedzených prípadoch nadobudnutie
vlastníckeho práva s poukazom na dobrú vieru ich nadobúdateľa výslovne upravuje. V iných prípadoch
právna úprava de lege lata nadobudnutie vlastníckeho práva od nevlastníka s poukazom na dobrú vieru
nadobúdateľa neumožňuje,

- ustanoveniu § 70 ods. 1 zákona č. 162/1995 Z. z. o katastri nehnuteľností a o zápise vlastníckych
a iných práv k nehnuteľnostiam (katastrálny zákon), ktoré upravuje hodnovernosť údajov katastra,
nezodpovedá výklad, podľa ktorého už len sama evidencia vlastníctva nehnuteľnosti v katastri
nehnuteľnosti zakladá dobrú vieru evidovaného vlastníka v to, že je vlastník.
Z uvedeného má žalobca za to, že Zjednocujúce uznesenie veľkého senátu, označuje Nález ÚS SR

za „jedinú výnimku z doterajších právnych záverov, ktorý v neskoršej judikatúre a ani doktríne nenašiel
výraznejšiu odozvu“, a že predstavuje „odklon od predchádzajúcej judikatúry ústavného súdu, ktorý
nebol uskutočnený spôsobom predpokladaným zákonom o ústavnom súde“. Týmto Veľký Senát NS SR
vyriešil otázku prelomenia zásady nemo plus iuris dobromyseľnosťou nadobúdateľov tak, že uvedenéoznačil za neprípustné (okrem zákonných výnimiek v ods. 82. Zjednocujúceho uznesenia veľkého
senátu). Odteraz pre rozhodovaciu prax súdov platí, že ani dobromyseľnosť nadobúdateľov nespôsobí,
že títo nadobudnú vec od nevlastníka, hoci je nevlastník zapísaný v katastri nehnuteľností t.zn., že

rozhodovacia prax súdov má priorizovať ochranu vlastníckeho práva a rešpektovať zásadu nemo plus
iuris. Na základe uvedeného, žalovaní nemohli byt platne nadobudnúť od Ľ. H. ako od nevlastníka, byt
má patriť do dedičstva po neb. Q. B. a preto je žaloba dôvodná.
Ak odvolací súd vydal rozsudok opierajúc sa o právny názor uvedený v náleze ústavného súdu, ktorý bol
Zjednocujúcim uznesením Veľkého senátu označený za nesprávny, je zrejmé, že rozsudok odvolacieho

súdu je založený na nesprávnom právnom posúdení veci.

23. O dovolaní žalobcu rozhodol Najvyšší súd SR pod sp.zn. 7Cdo/221/2021 zo dňa 13.12.2022 tak,
že rozsudok Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 6Co/114/2020-873 zo dňa 25.11.2020 zrušil a vec mu
vrátil na ďalšie konanie. Dovolací súd svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že žalobca prípustnosť svojho
dovolania formálne vyvodzoval z § 421 ods. 1 písm. a) a c) CSP, v súvislosti s ktorým dovolací súd (aj)

s použitím výkladového pravidla uvedeného v § 124 ods. 1 CSP ustálil, že žalobca v podanom dovolaní
namietal nesprávne právne posúdenie právnej otázky možnosti nadobudnutia vlastníckeho práva k
nehnuteľnosti od nevlastníka dobromyseľným kupujúcim a spôsob posúdenia tejto dobromyseľnosti.
Dovolací súd vychádzajúc z vlastnej rozhodovacej činnosti a tiež na skutočnosť, že súčasná existencia
predpokladov prípustnosti dovolania podľa § 421 ods. 1 písm. a) a písm. c) CSP je bez ďalšieho

z povahy veci vylúčená, prípustnosť dovolania posudzoval, s dôrazom na odôvodnenie uvedené v
odseku 10.1. až 10.3., iba z ustanovenia § 421 ods. 1 písm. c) CSP, nakoľko rozhodnutie odvolacieho
súdu záviselo od vyriešenia dovolateľom nastolenej právnej otázky, ktorá dovolacím súdom v čase
rozhodovania odvolacieho súdu (25. november 2020) aj v čase podania dovolania (16. marec 2021) bola
rozhodovaná rozdielne. Zároveň dovolací súd upriamil pozornosť na to, že v otázke prelomenia zásady

„nemo plus iuris “ a s tým súvisiaceho nadobudnutia vlastníckeho práva od nevlastníka na základe
dobrej viery nadobúdateľa, došlo po podaní predmetného dovolania k ustáleniu rozhodovacej praxe
dovolacieho súdu a to uznesením veľkého senátu obchodnoprávneho kolégia sp. zn. 1 VObdo/2/2020
zo dňa 27.04.2021, ktorý nastolenú právnu otázku uzatvoril tým, že (i) na základe absolútne neplatného
právneho úkonu nie je možné nadobudnúť vlastnícke právo, a to ani v prípade, že na jeho podklade

bol uskutočnený vklad vlastníckeho práva do katastra nehnuteľností; (ii) s poukazom na právnu zásadu,
podľa ktorej nikto nemôže previesť na iného viac práv, ako sám má (nemo plus iuris ad alium transferre
potest quam ipse habet), nemôže platne previesť vlastnícke právo k nehnuteľnosti na inú osobu ten,
kto je na základe absolútne neplatného právneho úkonu vedený v katastri nehnuteľností ako vlastník
nehnuteľností; (iii) dobrá viera nadobúdateľa, že hnuteľnú alebo nehnuteľnú vec nadobúda od vlastníka,

má vplyv na nadobudnutie vlastníckeho práva, len pokiaľ zákon v taxatívne vymedzených prípadoch
nadobudnutie vlastníckeho práva s poukazom na dobrú vieru ich nadobúdateľa výslovne upravuje, v
inýchprípadochprávnaúpravadelegelatanadobudnutievlastníckehoprávaodnevlastníkaspoukazom
na dobrú vieru nadobúdateľa neumožňuje; (iv) ustanoveniu § 70 ods. 1 zákona č. 162/1995 Z. z. o
katastri nehnuteľností a o zápise vlastníckych a iných práv k nehnuteľnostiam (katastrálny zákon), ktoré

upravuje hodnovernosť údajov katastra, nezodpovedá výklad, podľa ktorého už len sama evidencia
vlastníctva nehnuteľnosti v katastri nehnuteľnosti zakladá dobrú vieru evidovaného vlastníka v to, že je
vlastník. Na základe uvedeného dovolací súd uzavrel, že pokiaľ odvolací súd založil svoje rozhodnutie
v dovolateľom nastolenej právnej otázke na inom právnom názore, podľa ktorého ochrana žalobcu ako
právneho nástupcu pôvodného vlastníka sporného bytu zaručovaná zásadou „nikto nemôže previesť

viac práv, než má sám“ bola v predmetnej veci prelomená ochranou dobrej viery žalovaných ako
nadobúdateľov sporného bytu (za situácie, keď nešlo ani o jeden z taxatívne vymedzených prípadov,
ktorézákonvsúvislostisnadobudnutímvlastníckehoprávaspoukazomnadobrúvieruichnadobúdateľa
výslovne upravuje), treba mať za to, že jeho rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci.
Dovolanie žalobcu je tak nielen prípustné podľa § 421 ods. 1 písm. c) CSP, ale aj dôvodné (§ 432 ods.

2 CSP) a vec vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie odvolaciemu súdu, pričom súd rozhodne o
trovách pôvodného konania a o trovách dovolacieho konania.

24. Odvolací súd, po vrátení veci najvyšším súdom, opäť preskúmal rozsudok súdu prvej inštancie v
medziach uplatnených odvolacích dôvodov žalobcu, ktorými je viazaný (§ 379, § 380 ods. 1 CSP),

s dôrazom na právny názor dovolacieho súdu vyjadrený v rozhodnutí sp.zn. 7Cdo/221/2021 zo dňa
13.12.2022, prejednal odvolanie na nariadenom pojednávaní (§ 385 CSP) a po zopakovaní dokazovania
dospel k záveru, že podané odvolanie je dôvodné a rozsudok súdu prvej inštancie je potrebné podľa §
388 CSP zmeniť, pretože nie sú splnené podmienky na jeho potvrdenie a ani na jeho zrušenie.25. Odvolací súd zopakoval dokazovanie všetkými listinnými dôkazmi ktoré sú súčasťou spisu ako
aj svedeckými výpoveďami, tak ako ich vykonal súd prvej inštancie a uviedol v odsekoch 21. - 48.

napadnutého rozhodnutia a tieto vyhodnotil a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej
súvislosti, pri použití princípu proporcionality a práva na spravodlivý proces.

26. Predmetom konania je určenie, že poručiteľ Q. B. bol ku dňu smrti vlastníkom bytu, tak ako je
špecifikované v odseku 8. tohto rozhodnutia a to s dôrazom na obranu žalovaných, že za predmetný byt

riadne vyplatili kúpnu cenu a že byt nadobudli v dobrej viere od Ľ. H..

27. Námietku žalobcu, že súd prvej inštancie v svojom rozhodnutí uviedol nesprávne skutkové zistenia,
že žalobca v konaní nepreukázal jednoznačne, že by Q. B. nedokázal v čase podpisu kúpnej zmluvy
posúdiť následky svojho konania alebo svoje konanie v tom čase ovládnuť, uvedenú v odseku 12. a 14.
tohto rozhodnutia, vyhodnotil odvolací súd ako dôvodnú.

Aktuálne odvolací súd vychádzal výlučne zo záverov znaleckých posudkov, znalcov z odvetvia
psychiatria a to s dôrazom na celkový zdravotný stav neb. Q. B. v čase podpísania Kúpnej zmluvy
o prevode vlastníctva bytu dňa 23.06.2006, a vzhliada ich jednotnú líniu v tom, že znalec V.. V.
Č. konštatoval „... že neb. Q. B. trpel organickou duševnou poruchou, nezistil v tomto čase klinicky
rozvinutú demenciu a preto neurčil, že by poručiteľ Q. B. dňa 23.06.2006 konal v stave, ktorý by

nereflektoval okolitú realitu, seba samého v danom čase, priestore a situácii. Cievne poškodenie mozgu
má však dopady na psychické funkcie a osobnosť pacienta aj také, a platí to aj v prípade Q. B.,
že mohol byť v čase uzavretia zmluvy sugestibilný, ovplyvniteľný a ľahšie manipulovateľný, obzvlášť
za svojej osobnej situácie, kedy mohol pociťovať chýbanie záujmu o svoj zdravotný stav zo strany
svojej rodiny. ...“. (poznámka odvolacieho súdu, sám znalec konštatoval, že organická duševná porucha

diagnostikovaná u neb. Q. B., neobsahovala v klinických kritériách chorobne zmenenú schopnosť
úsudku, a zároveň vzápätí znalec tiež konštatuje, že cievne poškodenie mozgu má dopady na psychické
funkcie a osobnosť, čo platí aj v prípade neb. Q. B., a to, že mohol byť v čase uzavretia zmluvy
sugestibilný, ovplyvniteľný, a teda ľahšie manipulovateľný). Znalec V.. Q. V. konštatoval „... neb. Q. B.
trpelzávažnouduševnouporuchoutzv.zmiešanoudemenciu(vaskulárou,senilnou),ktorábolaprítomná

i v čase jeho pobytu v LDCH sv. Františka. V dôsledku závažnej duševnej poruchy nebol neb. Q. B.E.
v čase uzatvorenia zmluvy o prevode vlastníctva bytu (23.06.2006) schopný pochopiť a posúdiť obsah
a hlavne následky tohto právneho úkonu. Jedinci s touto poruchou sú sugestibilní, ľahko ovplyvniteľní
a zmanipulovatelní a nie sú si vedomí následkov svojho právneho úkonu. ...“. Znalec doc. V.. Ľ.T. M.,
E.. konštatoval „... Q. B. trpel dušenou poruchou, nešpecifikovanou organickou poruchou po dysfunkcii

a poškodení mozgu (org. psychosyndrom), s veľkou pravdepodobnosťou bol Q. B. schopný posúdiť a
pochopiť obsah a následky právneho úkonu podpísania zmluvy o prevode vlastníctva. ...“.
Na tomto mieste odvolací súd konštatuje, že spravidla výsledok sporu je závislý od toho, či sa
žalobcovi podarí alebo nepodarí preukázať a to bez pochybností, či v danom prípade neb. Q. B.
trpel organickou duševnou poruchou v dôsledku ktorej nebol schopný v čase podpísania zmluvy dňa

23.06.2006, pochopiť a posúdiť jej obsah a hlavne následky tohto právneho úkonu, pričom dôkazná
povinnosť/dôkazné bremeno zaťažuje v zásade toho účastníka, ktorého tvrdenie má byť preukázané.
Následne posúdenie takejto otázky nie je otázkou právnou, ale ide o otázku skutkovú, ktorú možno
riešiť výlučne len v konkrétnych súvislostiach daného prípadu. Pri riešení skutkovej otázky súd vychádza
z odborných vyjadrení a znaleckých posudkov. Práve špecifickosť takýchto sporov (medicínskych)

vyvoláva legitímnu a racionálnu potrebu súdu pristupovať rozdielne k požiadavke tvrdenia strany sporu,
nakoľko podľa názoru odvolacieho súdu takéto 100 % preukázanie neprimerane zaťažuje žalobcu resp.
je v stave dôkaznej núdze. Preto vyžadované 100 % preukázanie zdravotného stavu v dôsledku ktorého
nebol v danom prípade neb. Q. B. schopný v čase podpísania zmluvy dňa 23.06.2006, pochopiť a
posúdiť jej obsah a hlavne následky tohto právneho úkonu, práve v týchto špecifických prípadoch,

považuje odvolací súd za neudržateľné. Odvolací súd má zato, že práve pri preukazovaní takýchto
skutkových okolností je potrebné posilniť slabšie postavenie tej strany sporu, na ktorej spočíva dôkazné
bremeno s tým, že nie je nutné stopercentne preukázať tvrdený skutkový stav, ale stačí, ak vykonaným
dokazovaním a následným relevantným vyhodnotením súdu je možné s ohľadom na všetky dôkazy ktoré
v konaní vyšli najavo (znalecké posudky, listinné dôkazy, svedecké výpovede, ...), pri nenarušenom

prirodzenom chode vecí možno reflektovať, že je vyššia alebo nižšia pravdepodobnosť (súd porovnáva
pravdepodobnosť) ako je to v predmetnej veci, či v dôsledku organickej duševnej poruchy ktorou neb.
Q. B. trpel, bol/nebol schopný v čase podpísania zmluvy dňa 23.06.2006, pochopiť a posúdiť jej obsah
a následky tohto právneho úkonu.Odvolací súd vychádzal zo zistení súdu prvej inštancie, ktoré mal preukázané zo znaleckých posudkov,
že neb. Q. B.Ö. v čase podpísania zmluvy dňa 23.06.2006 trpel organickou duševnou poruchou, pričom
znalecké posudky sa rozlišovali len v konštrukcii slov „organická duševná porucha“, „po dysfunkcii a

poškodení mozgu“, „zmiešanou demenciu (vaskulárou, senilnou)“, a tak posúdil vec s poukazom na
dôkaznú núdzu na strane žalobcu v rovnováhe s doktrínou „straty šancí“, v kontexte 100 % preukázania
zdravotného stavu s tým, že neb. Q. B. nebol schopný v čase podpísania zmluvy dňa 23.06.2006,
pochopiť a posúdiť jej obsah a následky tohto právneho úkonu, ako neprimerane zaťažujúcu žalobcu.
Odvolací súd tento názor a postup zdôraznil pri posudzovaní predmetnej veci, nakoľko práve pri takýchto

sporoch je charakteristická zložitá skutková situácia prejavujúca sa v súbehu viacerých okolností
spôsobilých privodiť daný následok.
Odvolací súd okrem vyššie uvedených znaleckých posudkov vychádzal z listinných dôkazov a to žiadosť
o zabezpečenie bytu podaná žalobcom na OR PZ, úrad justičnej a kriminálnej polície zo dňa 19.01.2007
(č.l. 217), trestné oznámenie žalobcu na Ľ. H. podané OO PZ Bratislava W. pod č.:Y.-X-X/PJ-XXXX-M.
zo dňa 17.04.2007 (č.l. 215), písomná korešpondencia V. N. so žalobcom (č.l. 248 - 289), svedeckej

výpovede S. W. na pojednávaní dňa 02.10.2018 (č.l. 692) dcéra V. N., z ktorých odvolací súd mal
potvrdené skutkové okolnosti ohľadom zdravotnej kondície neb. Q. B. ako aj skutkové okolnosti o
pravdepodobnom podvodnom úkone ohľadom uzavretia kúpnej zmluvy neb. Q. B. B. Ľ. H.Á..
V kontexte vyššie uvedeného, odvolací súd tak pri posúdení právnej otázky, či poručiteľ Q. B. bol ku
dňu smrti vlastníkom bytu, vychádzal zo všetkých skutkových okolností a dôkazov, ktoré vyšli v konaní

najavo (znalecké posudky, listiny, svedecká výpoveď), tieto vyhodnotil jednotlivo ako aj vo vzájomnej
súvislosti a dospel k názoru, že Kúpna zmluva o prevode vlastníctva bytu podpísaná neb. Q. B.Ö. dňa
23.06.2006 je absolútne neplatná v zmysle § 38 ods. 2 Občianskeho zákonníka. Napokon odvolací súd
poznamenáva, že záver súdu o tom, či bol neb. Q. B. spôsobilý vykonať právny úkon, a tak Kúpna
zmluva o prevode vlastníctva bytu je absolútne neplatná v zmysle § 38 ods. 2 Občianskeho zákonníka,

je vecou právneho posúdenia súdom a nie otázkou posudzovanou znalcom.

28. Námietku žalobcu uvedenú v odseku 20. tohto rozhodnutia, vznesenú v dovolaní, že odvolací súd
sa odchýlil od ustálenej rozhodovacej praxe, keď nesprávne interpretoval a aplikoval nález Ústavného
súdu SR sp. zn. I. ÚS 549/2015 zo dňa 16.03.2016, ktorý označil za nový trend v judikatúre narušujúci

zásadu „nemo plus iuris“ v prospech zásady dobromyseľnosti nadobúdateľov, s dôrazom na následné
uznesenie Zjednocujúceho veľkého senátu obchodnoprávneho kolégia Najvyššieho súdu SR sp. zn.
1VObdo/2/2020 zo dňa 27.04.2021, vyhodnotil odvolací súd ako dôvodnú, v spojení s uznesením
Najvyššieho súdu SR pod sp.zn. 7Cdo/221/2021 zo dňa 13.12.2022, uvedené v odseku 23. tohto
rozhodnutia.

29. Pri riešení predmetnej veci za situácie a argumentácie sporových strán, t.j. riešenie následku
nadobudnutia vlastníckeho práva nadobúdateľa (žalovaných) od nevlastníka (Ľ. H.), aktuálne nastalo
pre aplikačnú prax riešenie dimenzované vyššie uvedeným Zjednocujúcim uznesením Veľkého senátu
NS SR.

30. Podľa článku 1 ods. 1 Ústavy SR, Slovenská republika je zvrchovaný, demokratický a právny štát.
Neviaže sa na nijakú ideológiu ani náboženstvo.

31. Podľa článku 20 ods. 1 Ústavy SR, každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo všetkých

vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpore s právnym poriadkom
ochranu nepožíva. Dedenie sa zaručuje.

32. Podľa § 123 Občianskeho zákonníka, vlastník je v medziach zákona oprávnený predmet svojho
vlastníctva držať, užívať, požívať jeho plody a úžitky a nakladať s ním.

33. Podľa § 132 ods. 1 Občianskeho zákonníka, vlastníctvo veci možno nadobudnúť kúpnou, darovacou
alebo inou zmluvou, dedením, rozhodnutím štátneho orgánu alebo na základe iných skutočností
ustanovených zákonom.

34. Podľa § 133 ods. 2 Občianskeho zákonníka, ak sa prevádza nehnuteľná vec na základe zmluvy,
nadobúda sa vlastníctvo vkladom do katastra nehnuteľností podľa osobitných predpisov, ak osobitný
zákon neustanovuje inak.35. Podľa § 38 ods. 2 Občianskeho zákonníka, takisto je neplatný právny úkon osoby konajúcej v
duševnej poruche, ktorá ju robí na tento právny úkon neschopnou.

36. Podľa 451 ods. 1 Občianskeho zákonníka, kto sa na úkor iného bezdôvodne obohatí, musí
obohatenie vydať.

37.Podľa451ods.2Občianskehozákonníka,bezdôvodnýmobohatenímjemajetkovýprospechzískaný
plnením bez právneho dôvodu, plnením z neplatného právneho úkonu alebo plnením z právneho

dôvodu, ktorý odpadol, ako aj majetkový prospech získaný z nepoctivých zdrojov.

38. Podľa § 457 Občianskeho zákonníka, ak je zmluva neplatná alebo ak bola zrušená, je každý z
účastníkov povinný vrátiť druhému všetko, čo podľa nej dostal.

39. Podľa § 28 ods. 1 katastrálneho zákona, práva k nehnuteľnostiam zo zmlúv uvedené v § 1 ods. 1

sa zapisujú do katastra vkladom, ak tento zákon neustanovuje inak.

40. Podľa § 28 ods. 2 katastrálneho zákona, práva k nehnuteľnostiam uvedené v § 1 ods. 1 vznikajú,
menia sa alebo zanikajú vkladom do katastra, ak tento zákon neustanovuje inak.

41. Podľa § 28 ods. 3 katastrálneho zákona, právne účinky vkladu vznikajú na základe právoplatného
rozhodnutia správy katastra o jeho povolení.

42. Podľa § 70 ods. 1 katastrálneho zákona, údaje katastra uvedené v § 7 sú hodnoverné, ak sa
nepreukáže opak.

43. Podľa § 70 ods. 2 katastrálneho zákona, údaje katastra, a to údaje o právach k nehnuteľnostiam,
parcelné číslo, geometrické určenie nehnuteľnosti, druh pozemku, geometrické určenie a výmera
katastrálneho územia, názov katastrálneho územia, výmera poľnohospodárskej jednotky alebo lesnej
hospodárskej jednotky, alebo organizačnej jednotky, údaje o základných a podrobných polohových

bodových poliach, údaje o bodových poliach, ako aj štandardizované geografické názvy sú hodnoverné
a záväzné, ak sa nepreukáže opak. Hodnoverným a záväzným údajom katastra je aj výmera parcely, ak
je určená v digitálnej forme obnovou katastrálneho operátu novým mapovaním vykonaným po účinnosti
tohto zákona.

44. Otázku konfliktu ochrany vlastníckeho práva pôvodného vlastníka a ochrany dobromyseľnosti
nového nadobúdateľa, inak povedané, prelomenie zásady nemo plus iuris, odvolací súd vyriešil s
odkazom na vyššie citované zákonné ustanovenia, v zmysle ktorých vlastník veci je oprávnený v
medziach zákona predmet svojho vlastníctva držať, užívať, požívať jeho plody a úžitky a nakladať s
ním, všetci vlastníci majú rovnaké práva a povinnosti, poskytuje sa im rovnaká právna ochrana (§ 124

Občianskeho zákonníka), pričom vlastník veci má právo na ochranu proti tomu, kto do jeho vlastníckeho
práva neoprávnene zasahuje; najmä sa môže domáhať vydania veci od toho, kto mu ju neprávom
zadržuje (§ 126 ods. 1 Občianskeho zákonníka). Zákon upravuje spôsob nadobudnutia vlastníckeho
práva a to originárne (vydržanie, vytvorenie novej veci, spracovanie cudzej veci, nadobudnutie zo
zákona, nález veci, privlastnenie, oddelenie prírastku veci, pozemkové úpravy) a derivatívne, kedy

dochádza k prevodu alebo k prechodu vlastníckeho práva z pôvodného vlastníka na nadobúdateľa a
tak je nevyhnutné, aby prevodca (resp. právny predchodca) bol skutočným vlastníkom prevádzanej
veci (scudzovacie zmluvy, nepeňažný vklad do majetku právnickej osoby, resp. prechod na základe
dedenia, dobrovoľnou dražbou, rozhodnutím štátneho orgánu, nadobudnutie vlastníckeho práva na
základe zákona). Len osobe, ktorá nadobudla vlastnícke právo (majetok) v súlade so zákonom (v

súlade s platným právnym poriadkom), patrí ochrana podľa článku 20 ods. 1 ústavy. Taktiež platí,
že „... rovnaká ústavná ochrana sa priznáva všetkým vlastníkom, ktorí nadobudli vlastníctvo v súlade
s právnym poriadkom. Protiprávne nadobudnutie vlastníctva nie je predmetom ochrany prvou vetou
článku 20. ...“. (DRGONEC, J. Ústava Slovenskej republiky. 2. vydanie. C. H. BECK: Bratislava,
2019, s. 517 a nasl.) Z uvedeného tak vyplýva, že právna úprava Slovenskej republiky, nadobudnutie

vlastníckeho práva od nevlastníka neupravuje, keďže vlastnícke právo možno nadobudnúť len zákonom
predpísaným spôsobom. Nadobudnutie vlastníckeho práva od nevlastníka, právna úprava umožňuje
len zákonom ustanovených prípadoch, čo sú výnimky zo zásady a len v týchto prípadoch zákon
uprednostňuje ochranu dobromyseľného nadobúdateľa veci a umožňuje prelomenie zásady nemo plusiuris. Z uvedeného vyplýva, že nemožno priznať ochranu dobromyseľnému nadobúdateľovi s tým, že
postačuje samotná dobrá viera nadobúdateľa na priznanie vlastníckeho práva, a to bez ohľadu na to,
že zásada nemo plus iuris môže subjektívne pôsobiť nespravodlivo voči nadobúdateľovi veci.

45. V zmysle Zjednocujúceho uznesenia Veľkého senátu, NS SR sú medzi výnimkami zo zásady
nemo plus iuris zaradené situácie vyplývajúce z ustanovenia § 486 Občianskeho zákonníka, § 446
Obchodného zákonníka, § 93 ods. 3 zákona o konkurze a reštrukturalizácii, § 19 ods. 3 zákona
o cenných papieroch a § 61 Exekučného poriadku (v znení účinnom do 31. marca 2017; resp. §

140 ods. 2 písm. l v spojení s § 150 ods. 2 Exekučného poriadku v znení účinnom od 1. apríla
2017), ktoré v odseku 73. pod 73.1. až 73.5. zjednocujúceho uznesenia špecifikoval. S poukazom
na uvedené odôvodnenie, odvolací súd môže bezpečne konštatovať, že medzi uvedenými výnimkami
zo zásady nemo plus iuris, absolútna neplatnosť kúpnej zmluvy v zmysle § 38 ods. 2 Občianskeho
zákonníka, uvedená nie je. Zjednocujúci Veľký senát NS SR v svojom rozhodnutí tiež zotrval na
právnom závere ktorý vyslovil najvyšší súd vo veci pod sp. zn. 1Cdo/96/1995 (publikovaný v časopise

Zo súdnej praxe pod č. 39/1998), v zmysle ktorého „... absolútna neplatnosť právneho úkonu nastáva
bez ďalšieho priamo zo zákona a hľadí sa naň, ako by nebol urobený; táto neplatnosť nemôže byť
zhojená dodatočným schválením a nemôže sa konvalidovať ani dodatočným odpadnutím dôvodu
neplatnosti. Absolútne neplatný právny úkon nespôsobí právne následky ani v prípade, že na jeho
základe už bolo kladne rozhodnuté o vklade vlastníckeho práva do katastra nehnuteľností. ...“ (aj

uznesenie sp. zn. 6Cdo/107/2011 zo dňa 30.05.2012). V tejto súvislosti Zjednocujúci Veľký senát NS
SR v odseku 79. svojho rozhodnutia poukázal, že prelomenie zásady nemo plus iuris (okrem zákonom
predvídateľných výnimiek) nie je možné odvodiť ani z ustanovenia § 70 ods. 1 katastrálneho zákona,
a to ani s odkazom na článok 1 ods. 1 ústavy, a poukázal na nález sp. zn. I. ÚS 549/2015 zo dňa
16.03.2016. Zjednocujúci Veľký senát NS SR konštatoval, že súčasťou princípu právnej istoty je síce

dôvera v rozhodnutia (v akty) štátu alebo iných orgánov verejnej moci, avšak túto nie je možné vnímať
absolútne. Princíp právnej istoty môže byť v určitých situáciách prelomený právnou úpravou. O takúto
situáciu ide napr. v prípade mimoriadnych opravných prostriedkov, kedy zákon priamo upravuje možnosť
prelomenia princípu právnej istoty v podobe zrušenia právoplatného rozhodnutia súdu. Rovnakou
optikou, je potrebné podľa názoru Zjednocujúceho veľkého senátu nahliadať aj na ustanovenie § 70

ods. 1 katastrálneho zákona, z ktorého vyplýva, že bez ohľadu na existenciu rozhodnutia príslušného
okresného úradu (jeho katastrálneho odboru) nemusí údaj zapísaný v katastri nehnuteľnosti zodpovedať
skutočnosti, ktorý je možné považovať za hodnoverný (pravdivý), avšak len dovtedy, kým sa preukáže
opak. Z uvedeného vyplýva, že rozhodnutie o povolení vkladu vlastníckeho práva (s výnimkou protestu
prokurátora) nie je preskúmateľné v správnom konaní v rámci použitia opravných prostriedkov, a

tak nie je definitívnym rozhodnutím o tom, že osoba, ktorá je zapísaná v katastri, je v skutočnosti
jej vlastníkom, pokiaľ sa preukáže opak (napr. rozsudok sp. zn. 2Cdo/67/2000 zo dňa 27.10.2000
publikovaný v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky č. X/XXXX
pod T. XX/XXXX, uznesenie sp. zn. 1MObdoV/11/2009 zo dňa 30.11.2009 publikované v Zbierke
stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky č. 7/2010 pod č. 13, rozsudok

sp. zn. 4Cdo/196/2019 zo dňa 28.11.2019, sp. zn. II. ÚS 202/2011 zo dňa 12.05.2011, sp. zn. I. ÚS
510/2016 zo dňa 19.01.2021). Aj keď súd v civilnom sporovom konaní nie je oprávnený posudzovať
zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy na základe ktorých malo byť nadobudnuté vlastníctvo,
výnimku tu predstavuje rozhodnutie orgánu katastra o povolení vkladu, na ktoré sa neprihliada, keďže
vklad sa chápe ako súčasť vlastníctva zapísaného v katastri nehnuteľností. V civilnom sporovom konaní

súd môže v rámci predbežnej otázky skúmať, či rozhodnutie orgánu verejnej správy nie je ničotné
(nulitné),arovnakomôžeskúmať,čiprirozhodnutíorgánuverejnejsprávy,ktorýmmalodôjsťkprechodu
vlastníctva, bol pôvodný vlastník skutočným vlastníkom veci (viď. FEČÍK, M. In: ŠTEVČEK, M., DULAK,
A.,BAJANKOVÁ,J.,FEČÍK,M.,SEDLAČKO,F.,TOMAŠOVIČ,M.akol.Občianskyzákonník.Komentár.
2. vydanie. C. H. BECK: Praha, 2019, s. 961). V odseku 82. Zjednocujúci Veľký senát NS SR v

svojom rozhodnutí konštatoval, že dobrá viera nadobúdateľa nehnuteľnosti v správnosť zapísaného
údaja v katastri nehnuteľností o jej (predchádzajúcom) vlastníkovi nepostačuje pre záver súdu o tom,
že mohol nadobudnúť vlastnícke právo (a pre poskytnutie ochrany tomuto právu), ak sa preukáže, že
zapísaná osoba v čase uzavretia kúpnej zmluvy nebola vlastníkom prevádzanej nehnuteľnosti, napríklad
z dôvodu, že predchádzajúca zmluva o prevode nehnuteľnosti predstavovala absolútne neplatný právny

úkon. Z dôvodu absolútnej neplatnosti zmluvy predávajúci nemohol nadobudnúť vlastnícke právo k
nehnuteľnosti a rovnako tak nemohol „neexistujúce“ vlastnícke právo previesť na ďalšiu osobu, hoci
konajúcu v dobrej viere. Zjednocujúci Veľký senát NS SR v odsekoch 82.2. a 82.3. o.i. uviedol, že
dobrá viera nadobúdateľa v správnosť zápisov v katastri nehnuteľností je limitovaná právnou úpravoukatastra a absenciu vlastníckeho práva na strane prevodcu (okrem zákonom predpísaných výnimiek) nie
je možné zhojiť ani odkazom na princíp právnej istoty argumentujúc správnosťou aktov štátu. K princípu
právnej istoty, ktorého súčasťou je dôvera subjektov v platné právo a k uplatneniu princípu ochrany práv

nadobudnutých v dobrej viere, Zjednocujúci Veľký senát NS SR zdôraznil, že predpokladom uplatnenia
tejto zásady, a aj princípu právnej istoty je, že nadobúdateľ vec nadobudol od skutočného vlastníka
a nie od nevlastníka (uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 6Cdo/107/2011 zo dňa 30.05.2012). Je
zrejmé, že ak nadobúdateľ mal nadobudnúť vec od osoby, ktorá v skutočnosti nebola jej vlastníkom,
nemôže sa dovolávať ochrany práva nadobudnutého v dobrej viere. Dobrá viera nadobúdateľa má

právny význam len vtedy, ak to uvádza zákon (viď. rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. 1Cdo/146/2012,
sp.zn. 2MCdo/20/2011, sp.zn. 3Cdo/144/2010, sp.zn. 3Cdo/223/2016, sp.zn. 5MCdo/12/2011, sp.zn.
7Cdo/139/2019, sp.zn. 5Cdo/45/2007). V súvislosti s nadobudnutím vlastníckeho práva je dobrá
viera nadobúdateľa významná v prípade vydržania podľa § 134 Občianskeho zákonníka, v prípade
nadobudnutia veci z dedičstva od dediča, ktorému bolo dedičstvo potvrdené podľa § 486 Občianskeho
zákonníka, v prípade nadobudnutia vlastníckeho práva od predávajúceho podľa § 446 Obchodného

zákonníka (len v prípade hnuteľných vecí), v prípade dobromyseľného nadobudnutia veci v konkurze
podľa § 93 ods. 3 ZKR, v prípade nadobudnutia cenného papiera podľa § 19 ods. 3 zákona o cenných
papieroch a v prípade nadobudnutia veci v exekúcii podľa § 61 Exekučného poriadku v znení účinnom
do 31.03.2017, resp. v prípade vydraženia nehnuteľnosti v exekúcii, ak do začatia dražby nebolo
preukázané právo inej osoby nepripúšťajúce dražbu podľa § 140 ods. 2 písm. l v spojení s § 150 ods. 2

Exekučného poriadku v znení účinnom od 01.04.2017. V iných prípadoch má dobrá viera nadobúdateľa
význam len pri nárokoch podľa § 126 ods. 2 v spojení s § 129 ods. 1 Občianskeho zákonníka, ktorých sa
však nadobúdateľ v dobrej viere nestal vlastníkom veci s poukazom na zásadu nemo plus iuris a nemôže
sa domáhať voči skutočnému vlastníkovi veci.Jednoznačne Zjednocujúci Veľký senát NS SR v odseku
83. svojho rozhodnutia uviedol „... že sa stotožňuje s právnym názorom prezentovaným v judikatúre

najvyššieho súdu, podľa ktorého v prípade absolútne neplatného právneho úkonu nedochádza k
prevodu vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam a k zmene v osobe vlastníka, a to ani v prípade, ak
bolo vyhovené návrhu na vklad vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam. Osoba, ktorá bola ako vlastník
nehnuteľností zapísaná v katastri nehnuteľností, hoci ich vlastníkom nebola pre neplatnosť právneho
úkonu o prevode vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam, nemôže tieto nehnuteľnosti platne previesť na

ďalší subjekt - hoci konajúci v dobrej viere v správnosť zápisu v katastri nehnuteľností - s poukazom na
zásadu, v zmysle ktorej nikto nemôže previesť na iného viac práv, ako sám má. Preto sa veľký senát
obchodnoprávneho kolégia prikláňa k tej časti judikatúry najvyššieho súdu - ktorá v prípade prvého
absolútne neplatného právneho úkonu o prevode vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam zotrváva pri
ďalších prevodoch nehnuteľností na zásade nemo plus iuris ad alium transferre potest quam ipse habet

- prezentovanej uznesením z 27. januára 2016, sp. zn. 1Cdo/146/2012, rozsudkami z 30. marca 2011,
sp. zn. 3Cdo/144/2010 a z 26. januára 2017, sp. zn. 3Cdo/223/2016 a uznesením z 29. apríla 2014,
sp. zn. 5MCdo/12/2011. ...“.
V odseku 84. Zjednocujúci Veľký senát NS SR uzavrel „... že
I. Na základe absolútne neplatného právneho úkonu nie je možné nadobudnúť vlastnícke právo, a to

ani v prípade, že na jeho podklade bol uskutočnený vklad vlastníckeho práva do katastra nehnuteľností.
II. S poukazom na právnu zásadu, podľa ktorej nikto nemôže previesť na iného viac práv, ako sám má
(nemo plus iuris ad alium transferre potest quam ipse habet), nemôže platne previesť vlastnícke právo
k nehnuteľnosti na inú osobu ten, kto je na základe absolútne neplatného právneho úkonu vedený v
katastri nehnuteľností ako vlastník nehnuteľností.

III. Dobrá viera nadobúdateľa, že hnuteľnú alebo nehnuteľnú vec nadobúda od vlastníka, má vplyv na
nadobudnutie vlastníckeho práva, len pokiaľ zákon v taxatívne vymedzených prípadoch nadobudnutie
vlastníckeho práva s poukazom na dobrú vieru ich nadobúdateľa výslovne upravuje. V iných prípadoch
právna úprava de lege lata nadobudnutie vlastníckeho práva od nevlastníka s poukazom na dobrú vieru
nadobúdateľa neumožňuje.

IV. Ustanoveniu § 70 ods. 1 zákona č. 162/1995 Z. z. o katastri nehnuteľností a o zápise vlastníckych
a iných práv k nehnuteľnostiam (katastrálny zákon), ktoré upravuje hodnovernosť údajov katastra,
nezodpovedá výklad, podľa ktorého už len sama evidencia vlastníctva nehnuteľnosti v katastri
nehnuteľnosti zakladá dobrú vieru evidovaného vlastníka v to, že je vlastník. ...“.

46. Zjednocujúci Veľký senát NS SR vyslovil právny názor aj k otázke, či skúmanie dobrej viery
nadobúdateľa predstavuje skutkovú otázku, alebo či ide o právnu otázku a to v kontexte vyššie
uvedeného prijatého právneho záveru v tom zmysle, keďže okrem zákonnom predpokladaných
prípadov, nie je možné nadobudnúť vlastnícke právo od nevlastníka, a to ani v situácii, keď nadobúdateľveci koná v dobrej viere (v takom prípade ostáva v platnosti zásada nemo plus iuris), potom riešenie
predmetnej otázky nemá význam pre rozhodnutie vo veci a zodpovedanie predmetnej otázky by malo
výlučne akademický charakter. Posudzovanie otázky, či nadobúdateľ konal v dobrej viere (resp. kedy

možno uvažovať o dobrej viere nadobúdateľa), by bolo relevantné len v prípade, ak by prichádzalo
do úvahy prelomenie zásady nemo plus iuris a bolo by možné nadobudnutie vlastníckeho práva od
nevlastníka. Poznámka odvolacieho súdu, čo ale nie je prípad žalovaných.

47.ŽalovanípodoručeníuzneseniaNajvyššiehosúduSRpodsp.zn.7Cdo/221/2021zodňa13.12.2022,

doručili odvolaciemu súdu odborné stanovisko znaleckej organizácie Centrum duševného zdravia, s.r.o.,
pod číslom XXX/XXXX zo dňa 16.06.2023 k otázke, či je možné považovať zo súdne psychiatrického
hľadiska vo veci posúdenia duševného stavu neb. Q. B. znalecký posudok znalca z odvetvia neurológia
za rovnako kompetentný ako znalecké posudky znalcov z odvetvia psychiatrie.
Predmetnú listinu odvolací súd doručil právnemu zástupcovi žalobcu s možnosťou na vyjadrenie, ktorú
využil a vyjadril sa s tým, že žalovaní predložili odborné stanovisko bez zdôvodnenia svojho postupu v

zmysle § 366 CSP. Zdôraznil, že z vykonaného dokazovania vyplýva, že otázka kompetencií znalcov
bola pred súdom prvej inštancie prejednaná a nebránilo im nič, aby svoju argumentáciu podporenú
odborným stanoviskom urobili pred súdom prvej inštancie. Zároveň žalobca zdôraznil, že predložené
odborné stanovisko nepoukazuje na žiadne vady v konaní, či nesplnenie procesných podmienok.
Žalobca má zato, že predmetný dôkaz nie je možné v odvolacom konaní použiť a teda ani naň prihliadať.

Odvolací súd pri svojom rozhodovaní vo veci, na predložené odborné stanovisko neprihliadal, nakoľko
ako vyplýva z odseku 27. tohto rozhodnutia, odvolací súd pri svojom rozhodovaní vychádzal z posudkov
V.. V. Č., V.. Q. V. P. F.. V.. Ľ. M., E.., všetko v jednej odbornej línii súdnych znalcov z odvetvia psychiatria.

48. K námietke žalobcu, že súd prvej inštancie sa nevysporiadal so skutočnosťou, že Kúpna zmluva

zo dňa 23.06.2006 (poznámka odvolacieho súdu: správne má byť 30.06.2006) nemala formu notárskej
zápisnice s odkazom na § 40 ods. 6 Občianskeho zákonníka, a nevysporiadal sa ani s námietkou popisu
skutkových udalostí uvedených Ľ. H., uvedenú v odseku 13. tohto rozhodnutia, sa odvolací súd z dôvodu
nadbytočnosti pre posúdenie základu prejednávanej veci, nezaoberal.
Súdnemusídaťodpoveďnavšetkyotázkynastolenéstranou,alelennatie,ktorémajúprevecpodstatný

význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzal
do všetkých detailov sporu uvádzaných sporovými stranami. Preto odôvodnenie rozhodnutia súdu, ktoré
stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto
aspektu je plne realizované základné právo strany sporu na spravodlivý proces (IV. ÚS 115/03). Za
odňatie možnosti konať pred súdom v žiadnom prípade nemožno považovať to, že súd neodôvodnil

svoje rozhodnutie podľa predstáv, či požiadaviek strany, ktorá je nespokojná s právnymi závermi, a tým
nemohlo dôjsť k porušeniu práva sporovej strany na spravodlivý súdny proces. Do práva na spravodlivý
proces totiž nepatrí právo účastníka konania (strany sporu), aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho
právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov (IV. ÚS 252/04), ani právo na to, aby bol
účastník konania (strana sporu) pred všeobecným súdom úspešný, t.zn., aby sa rozhodlo v súlade s jeho

požiadavkami a ani právo účastníka konania (strany sporu) vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ňou
navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať ňou navrhnutého spôsobu hodnotenia dôkazov
(I. ÚS 50/04).

49. Krajský súd v Bratislave s poukazom na vyššie uvedené s akcentom na vyslovené právne

závery Zjednocujúceho Veľkého senátu uzatvára, že záver súdu prvej inštancie nie je správny, a preto
napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 388 CSP zmenil tak, ako je uvedené vo výrokovej
časti tohto rozhodnutia.

50. O náhrade trov konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 2 CSP v spojení s § 255 ods. 1 a

§ 262 ods. 1 CSP a žalobcovi, ktorý mal v konaní plný úspech, priznal voči žalovaným 1., 2. nárok na
náhradu trov prvostupňového, odvolacieho a dovolacieho konania v rozsahu 100 % s tým, že o výške
náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie v lehote do 60 dní po právoplatnosti rozhodnutia,
ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník (§ 262 ods. 2 CSP).
51. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3 : 0 (§ 393 ods. 2 CSP).

Poučenie:Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa. (§ 419 CSP)

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo
ktorým sa konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,

c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu
zákonný zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace
procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. (§ 420 CSP)

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia
právnej otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,

b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. (§ 421 ods. 1 CSP)

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o
odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n). (§ 421 ods. 2 CSP)

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a)napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok
minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
b)napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej

strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c)je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva
v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). (§ 422 ods. 1 CSP)

Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň

podania žaloby na súde prvej inštancie. (§ 422 ods. 2 CSP)

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné. (§ 423 CSP)

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu

oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. (§ 427 ods.
1 CSP)

Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom

súde. (§ 427 ods. 2 CSP)

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu
smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje
za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). (§ 428 CSP)

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom. (§ 429 ods. 1 CSP)

Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je

a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má
vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákonazastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na
zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo
odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické

vzdelanie druhého stupňa. (§ 429 ods. 2 CSP)

Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej
v tomto ustanovení. (§ 431 ods. 1 CSP)

Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada. (§ 431 ods. 2 CSP)

Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v
nesprávnom právnom posúdení veci. (§ 432 ods. 1 CSP)

Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za

nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. (§ 432 ods. 2 CSP)

Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom
prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom. (§ 433 CSP)

Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania. (§ 434 CSP)

V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej
obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania. (§
435 CSP)