Rozsudok – Žaloby proti právoplatným… ,
Iná povaha rozhodnutia Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 18. február 2025

Súd: Správny súd v Bratislave
Spisová značka: BA-6S/261/2019

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1019201665
Dátum vydania rozhodnutia: 18. 02. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Monika Hrašnová

ECLI: ECLI:SK:SpSBA:2025:1019201665.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Správny súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Moniky Hrašnovej a členiek

senátu JUDr. Barbory Vrbovej a Mgr. Simony Kočišovej, PhD., v právnej veci žalobcu: LOJECT 4 s.r.o.,
so sídlom Šoltesovej 2, 811 08 Bratislava, IČO: 45 476 691, v zastúpení: advokátska kancelária IKRÉNY
& REHAK, s.r.o., so sídlom Šoltesovej 2, 811 08 Bratislava, IČO: 36 854 808, proti žalovanému: Finančné
riaditeľstvo Slovenskej republiky, Lazovná 63, Banská Bystrica, o preskúmanie zákonnosti opatrenia
žalovaného č. 102374538/2019 zo dňa 16.10.2019, takto

r o z h o d o l :

I. Súd žalobu z a m i e t a.
II. Žalovanému právo na náhradu trov konania n e p r i z n á v a.

o d ô v o d n e n i e :

I.

Administratívne konanie

1. Žalobca výzvou zo dňa 09.11.2017 na vydanie rozhodnutia o priznaní úrokov – vrátenie odpočtu
za 5/2011 požiadal Daňový úrad Bratislava o vydanie rozhodnutia a o priznanie úroku z preplatku na
dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie máj 2011, z dôvodu jeho nečinnosti vo veci v rozpore
s ust. § 79 ods. 3 zák. č. 563/2009 Z. z. o správe daní (daňový poriadok) a o zmene a doplnení
niektorých zákonov (ďalej len „daňový poriadok“). Žalobca vo svojej výzve adresovanej Daňovému

úradu Bratislava uviedol, že Daňový úrad Bratislava rozhodnutím č.102122955/2017 zo dňa 06.10.2017
žalobcovivovyrubovacomkonaní,poprávoplatnostirozhodnutiaNajvyššiehosúduSlovenskejrepubliky
(ďalej aj „najvyšší súd“) sp. zn. 3 Sžf/119/2015 zo dňa 24.05.2017, ktorým najvyšší súd potvrdil
rozsudok Krajského súdu v Bratislave, sp. zn. 5S/252/2013 zo dňa 19.05.2015, určil kladný rozdiel
medzi nadmerným odpočtom priznaným vo vyrubovacom konaní a nadmerným odpočtom po daňovej
kontrole v sume 402 817,81 Eur za zdaňovacie obdobie máj 2011. Daňový úrad Bratislava uvedený
nadmerný odpočet uhradil dňa 23.10.2017, t. j. do lehoty splatnosti určenej vnútroštátnou legislatívou

na bankový účet žalobcu. Žalobca berúc do úvahy najmä bod 29 a ostatné závery rozhodnutia Súdneho
dvora EÚ uvedené v rozsudku vo veci C - 120/15, týkajúce sa vnútroštátnej právnej úpravy Slovenskej
republiky, mal za to, že správca dane je povinný v zmysle § 79 ods. 3 a 7 daňového poriadku
v lehote pätnástich dní od vrátenia daňového preplatku rozhodnúť o priznaní úroku. Zákonná lehota
na rozhodnutie o priznaní úroku podľa žalobcu márne uplynula dňa 07.11.2017. Daňový úrad Bratislava
do dnešného dňa nevydal rozhodnutie a vo veci je nečinný.

2. Daňový úrad Bratislava listom zo dňa 05.12.2017 č. 102515796/2017, označeným ako Oznámenie,
oznámil žalobcovi že daňový poriadok neupravuje priznanie úroku za dobu vykonávania daňovej
kontroly, úrok podľa ustanovenia § 79 ods. 3 daňového poriadku správca dane prizná rozhodnutím len
v prípade, ak sú splnené zákonné podmienky na jeho priznanie. Rovnako ani zákon č. 222/2004 Z. z.o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov (ďalej len ako „zákon o DPH“ alebo „zák. č.
222/2004 Z.z.“) neupravuje priznanie úroku za obdobie počas vykonávania daňovej kontroly, ktorá bola
ukončenádo31.12.2016.Zoznenia§79ods.6zákonač.222/2004Z.z.nevyplývaplatiteľovidanenárok

na kompenzáciu finančnej straty počas kontroly, ktorá začala v lehote na vrátenie nadmerného odpočtu.
Správca dane je povinný v zmysle ustanovenia § 79 ods. 6 zákona č. 222/2004 Z. z. vrátiť nadmerný
odpočet vo výške zistenej daňovým úradom do desiatich dní odo dňa nadobudnutia právoplatnosti
rozhodnutia. Až za nedodržanie 10 dňovej lehoty od právoplatnosti rozhodnutia prizná správca dane
úrok za každý deň omeškania v súlade s daňovým poriadkom. Z dôvodu, že Daňový úrad Bratislava

pri vyplatení nadmerného odpočtu postupoval v súlade s ustanovením § 79 ods. 6 zák. č. 222/2004 Z. z.,
nie je možné priznať úrok za požadované obdobie od 25.08.2011 do 23.10.2017. Uvedené oznámenie
bolo žalobcovi doručené dňa 11.12.2017.

3. Proti Oznámeniu Daňového úradu Bratislava zo dňa 05.12.2017, č. 102515796/2017 podal žalobca
odvolanie a žiadal Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky o zmenu uvedeného opatrenia tak,

že vyhovie odvolaniu a žalobcovi prizná podľa § 79 ods. 3 daňového poriadku a úniového práva úrok
za oneskorené vrátenie nadmerného odpočtu za mesiac máj 2011 zo sumy 402 817, 81 Eur, vypočítaný
vo výške ročnej úrokovej sadzby 10 % za obdobie od 25. 08.2011 do 23.10.2017.

4. Daňový úrad Bratislava svojím listom zo dňa 17.01.2018, č. 100155479/2018 označeným

ako Oznámenie, žalobcovi oznámil, že v zmysle daňového poriadku je odvolanie proti oznámeniu
neprípustné. Opravný prostriedok je v zmysle ustanovenia § 72 ods. 1 daňového poriadku možné podať
výlučne proti rozhodnutiu. Uvedené oznámenie bolo žalobcovi doručené dňa 25.01.2018.

5. Žalobca sa svojou výzvou zo dňa 30.01.2018 na prijatie opatrenia proti nečinnosti Daňového

úradu Bratislava vo veci odvolania voči oznámeniu č. 102515796/2017 obrátil na Finančné riaditeľstvo
SR a žiadal o prijatie opatrenia proti nečinnosti Daňového úradu Bratislava v odvolacom konaní
voči oznámeniu č. 102515796/2017 zo dňa 05.12.2017 o nepriznaní úroku z titulu oneskoreného
vrátenia nadmerného odpočtu dane za zdaňovacie obdobie máj 2011 v sume 402 817,81 Eur v zmysle
§ 66 daňového poriadku alebo o prijatie rozhodnutia vo veci samej. Daňový úrad Bratislava listom

zo dňa 18.09.2019 č. 521559/2019 uvedenú výzvu dňa 18.09.2019 predložil Finančnému riaditeľstvu
Slovenskej republiky.

6. Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky listom zo dňa 16.10.2019 č. 102 374538/2019, označeným
ako „Výzva na prijatie opatrenia proti nečinnosti – oznámenie“, postupujúc podľa ustanovenia § 66

daňového poriadku, oznámil žalobcovi, že postup správcu dane nemožno považovať za nezákonný
a neštandardný. Vydané oznámenie nie je vydané v rozpore s ust. § 72 a 73 daňového poriadku.
Náhrada za zadržanie nadmerného odpočtu počas daňovej kontroly v zmysle ustanovenia § 79a zák.
č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov platí od 01.01.2017
a vzťahuje sa na daňové kontroly neskončené do dňa 31.12.2016. Finančné riaditeľstvo Slovenskej

republiky sa stotožnilo s názorom správcu dane, že proti oznámeniu nie je možné podať odvolanie.
K požiadavke žalobcu, aby vo veci vydania rozhodnutia rozhodol druhostupňový orgán Finančné
riaditeľstvo Slovenskej republiky uviedol, že ako druhostupňový orgán je odvolacím orgánom a nemôže
konať namiesto správcu dane z dôvodu, že to povaha veci vylučuje. Uvedené oznámenie bolo žalobcovi
doručené dňa 21.10.2019.

II.
Argumenty žalobcu

7. Žalobca sa žalobou, pôvodne doručenou Krajskému súdu v Bratislave dňa 06.12.2019, domáhal
preskúmania zákonnosti Oznámenia Finančného riaditeľstva Slovenskej republiky č. 102374538/2019
zo dňa 16.10.2019, v spojení s Oznámením Daňového úradu Bratislava č. 102515796/2017
z 05.12.2017. Navrhol, aby súd podľa § 191 ods. 1 písm. c/, d/ zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny
poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „SSP“) zrušil žalobou napadnuté Opatrenie žalovaného

v spojení s Opatrením správcu dane.
8. V úvode žaloby výslovne uviedol, že podáva všeobecnú správnu žalobu podľa § 177 a nasl. v spojení
s § 6 ods. 2 písm. a) SSP, pretože Oznámenie Daňového úradu Bratislava autoritatívne zasiahlo do
majetkových práv žalobcu. Domnieva sa, že z toho dôvodu bol proti nemu prípustný opravný prostriedok(§ 72 ods. 1 v spojení s § 63 ods. 6 daňového poriadku), a to bez ohľadu na jeho označenie. Poukázal na
skutočnosť, že prípustnosť prieskumu oznámenia správcu dane potvrdil v takmer identickej veci napr.
Krajský súd v Trnave sp. zn. 20S/11/2015. Žalobca poukazom na postup správcu dane ako i Finančného

riaditeľstva SR zastal názor, že nielen oznámenie správcu, ale aj oznámenie Finančného riaditeľstva
SR sú rozhodnutiami, ktoré zasahujú do práv a právom chránených záujmov žalobcu v tej istej veci
týkajúcej sa práva na úroky zo zadržaného nadmerného odpočtu. Oznámenie správcu dane považuje
za rozhodnutie o výzve (prvostupňové rozhodnutie) a oznámenie finančného riaditeľstva považuje za
rozhodnutie o odvolaní (druhostupňové rozhodnutie).

9. Žalobca namieta právne posúdenie daňových orgánov, ktoré považuje za nesprávne. Dovoláva
sa eurokonformného výkladu zákona o DPH ako i daňového poriadku v otázke rozhodovania
o priznaní úroku z vráteného nadmerného odpočtu. Z článku 183 Smernice rady 2006/112/ES z
28.11.2006 o spoločnom systéme dane z pridanej hodnoty (ďalej len „Smernica“) vyplýva, že platiteľ
dane má nárok na vrátenie nadmerného odpočtu. Právny poriadok má určiť buď podmienky jeho
prenesenia do nasledujúceho zdaňovacieho obdobia alebo podmienky jeho vrátenia. Súdny dvor

EÚ sa k interpretácii článku 183 Smernice vyjadril, napríklad v rozhodnutí vo veci C - 107/10 Enel
Maritsa Iztok 3. Súdny dvor v uznesení vo veci KOVOZBER, s.r.o. proti Daňovému úradu Košice,
C - 120/15, poskytol záväzný výklad smernice v podmienkach právneho poriadku Slovenskej republiky.
Z uvedených rozhodnutí súdneho dvora okrem iného vyplýva jednoznačný záver, že podľa úniového
práva, aj keď štát má právo vykonávať daňovú kontrolu v primeranom trvaní, daňovým subjektom

patria úroky zo súm predstavujúcich zadržané nadmerné odpočty DPH od uplynutia všeobecných
lehôt na vrátenie odpočtov. Takýto výklad akceptovali a potvrdili viaceré rozhodnutia domácich súdov.
Pre úplnosť poukázal žalobca, napríklad na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.
1Sžf/96/2015 a sp. zn. 8Sžf/114/2014. Daňové orgány vec nesprávne právne posúdili, keď odmietli
rešpektovať, okrem iného, právne závery rozhodnutí Súdneho dvora EÚ vo veci KOVOZBER a Enel

Maritsa Iztok 3, a úrok zo zadržaného nadmerného odpočtu nepočítali odo dňa uplynutia všeobecnej
lehoty na jeho vrátenie, ale naopak, odmietli sa vecou zaoberať. Pre úplnosť uviedol, že právna úprava
§ 79a zákona o DPH účinná od 01.01.2017 upravuje kompenzáciu (úrok) zo zadržaného nadmerného
odpočtu počas daňovej kontroly, ktorá sa považuje za primeranú po dobu šiestich mesiacov (úroková
sadzba 1,5 % ročne). S ohľadom na prechodné ustanovenie k novele zákona o DPH vykonanej zákonom

č. 297/2016 Z. z. však túto právnu úpravu nie je možné použiť v prípadoch, kedy daňová kontrola bola
skončená pred 01.01.2017 (čo je situácia žalobcu).
10. Žalobca, považujúc napadnuté oznámenie správcu dane za rozhodnutie, má za to, že nie je možné
akceptovať absenciu zákonných náležitostí rozhodnutia, ktoré sú definované v § 62 daňového poriadku.
Oznámenie správcu dane uvedené požiadavky kladené na rozhodnutie v zásade spĺňa, i keď nie

v členení a spôsobom, ako sa vyžaduje od riadneho rozhodnutia. Oznámenie neobsahuje náležitý
výrok rozhodnutia, nijakým spôsobom sa nevyporiadava s argumentáciou žalobcu, neuvádza podklady
a informácie, ktoré odôvodňujú výrok rozhodnutia, a neobsahuje poučenie o možnosti podať opravný
prostriedok. Vo svetle vyššie uvedeného, preto žalobca považuje oznámenie správcu dane ako také
za nezrozumiteľné a nezákonné. Rovnakými vadami je podľa názoru žalobcu zaťažené aj oznámenie

finančného riaditeľstva, ktoré je preto nezrozumiteľné a nezákonné.

III.
Vyjadrenie žalovaného a replika žalobcu

11. Žalovaný vo svojom písomnom vyjadrení k žalobe zo dňa 26.02.2020 uviedol, že správca dane
správne posúdil žiadosť podľa obsahu t.j. bolo mu zrejmé, že daňový subjekt požaduje vyplatenie tzv.
kompenzačného úroku, pričom uviedol všetky zistené skutočnosti a príslušné relevantné ustanovenia
zákona, v zmysle ktorých postupoval a nepriznanie úroku z omeškania riadne odôvodnil s tým,
že legislatíva Slovenskej republiky nemá právnu úpravu priznania a výpočtu úroku za dobu vykonávania

kontroly u daňovému subjektu, a preto úrok z tohto titulu nemôže byť priznaný; v predmetnej veci bolo
v tomto zmysle vydané oznámenie. Práve z dôvodu, že priznanie úroku zo zadržania nadmerného
odpočtu počas výkonu daňovej kontroly nebolo vo vnútroštátnej legislatíve Slovenskej republiky
do 31.12.2016 upravené, bol novelou zákona o DPH č. 297/2016 Z.z. účinnou od 01.01.2017 zákon
o DPH doplnený o nové ustanovenie - § 79a Náhrada za zadržanie nadmerného odpočtu počas

daňovej kontroly, ktoré absentujúci právny stav vo veci priznania úroku z nadmerného odpočtu z dôvodu
oneskoreného vrátenia, respektíve zadržania počas daňovej kontroly súladne s európskou legislatívou
upravilo. Z uvedeného jednoznačne podľa žalovaného vyplýva, že v Slovenskej republike neexistovala
do 01.01.2017 právna úprava na priznanie úrokov za dobu vykonávania daňovej kontroly na zistenieoprávnenosti nároku na vrátenie nadmerného odpočtu alebo jeho časti, a preto podľa žalovaného,
Daňový úrad Bratislava pri nepriznaní nároku postupoval v súlade so zákonom.

12. Vzhľadom na nejednotnú rozhodovaciu činnosť súdov a z dôvodu zabezpečenia zákonného
princípu právnej istoty sa Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky obrátilo na Najvyšší súd
Slovenskej republiky so žiadosťou o zjednocujúce stanovisko. Stanovisko vo veciach správnych bod
56 - Zjednotenie rozhodovacej činnosti najvyššieho súdu ohľadne náhrady za zadržanie nadmerného
odpočtu počas daňovej kontroly je zverejnené v Zbierke stanovísk NS a súdov SR 6/2019. Uvádza

sa v ňom, že ustanovenie § 79a zák. č. 222/2004 o dani z pridanej hodnoty v znení účinnom
od 01.01.2017 (náhrada za zadržanie nadmerného odpočtu počas daňovej kontroly) je v pomere
špeciality k ustanoveniu § 79 ods. 3 zák. č. 563/2009 o správe daní v znení účinnom od 01.01.2012
(daňové preplatky a úrok). Vnútroštátna úprava právneho poriadku SR spočívajúca v ustanovení § 85ke,
vety druhej zákona o DPH v znení účinnom od 01.01.2017 (prechodné ustanovenia k úpravám účinným
od 01.01.2017), v znení „ustanovenie § 79a sa neuplatní, ak daňová kontrola v lehote na vrátenie

nadmerného odpočtu podľa § 79 ods. 1, 2 alebo ods. 5 bola skončená do 31.12.2016 vrátane.“ nie
je v súlade s právom Európskej únie, a to najmä s uznesením súdneho dvora Európskej únie vo veci
C - 120/15 Kovozber, ktoré má aplikačnú prednosť s účinkom ex tunc. Na zabezpečenie súladu s právom
Európskej únie sú orgány verejnej správy a súdy povinné sa zdržať aplikácie tohto ustanovenia.

13. Žalovaný zotrval na svojom stanovisku, že oznámenie žalovaného č. 102374538/2019 zo dňa
16.10.2019 v spojení s oznámením Daňového úradu Bratislava č. 102515796/2017 zo dňa 05.12.2017,
bolo vydané v súlade s platnou a účinnou legislatívou v danom čase. Žalovaný navrhol, aby správny súd
žalobu ako nedôvodnú podľa § 190 SSP zamietol a žalobcovi nepriznal trovy konania.

14. Žalobca v replike zo dňa 24.03.2020 k vyjadreniu žalovaného zotrval na jednotlivých bodoch
žaloby a žalobnom petite. Z vyjadrenia žalovaného nevyplývajú nové relevantné skutočnosti a tvrdenia,
ktoré by neboli uvedené už v žalobe. Sám žalovaný vo vyjadrení uznáva, že vnútroštátna úprava
DPH v rozhodnom čase nepredpokladala priznanie úroku (resp. kompenzácie) zadržanie nadmerného
odpočtu odporovalo európskej legislatíve. Táto skutočnosť nie je sporná. Za spornú považuje žalobca

odpoveď na otázku, či žalovaný (daňové orgány) mal povinnosť a možnosť uplatniť taký výklad
vnútroštátnej legislatívy, ktorý by umožnil dosiahnuť ciele sledované európskou legislatívou, teda
poskytnúť žalobcovi relevantnú kompenzáciu. Žalovaný de facto zastáva názor, že takúto povinnosť,
respektíve možnosť nemal, pretože môže aplikovať príslušnú vnútroštátnu legislatívu len mechanicky.
Zjednodušene povedané žalovaný tvrdí, že nemôže uplatniť eurokonformný výklad vnútroštátnej

legislatívy.Stýmtonázoromžalobcanesúhlasí,keďženezodpovedánajmäustálenejrozhodovacejpraxi
vnútroštátnych aj zahraničných súdov, ako žalobca uviedol v žalobe. Paradoxne žalovaný v závere
vyjadrenia cituje stanovisko správneho kolégia Najvyššieho súdu SR z 30.10.2011 spisová značka
Snj 36/2019, ktorého závery ignoruje. Zo stanoviska jednoznačne vyplýva, že žalovaný je povinný
uplatniť eurokonformný výklad. Postoj a argumentáciu žalovaného považuje žalobca za neudržateľnú

a v rozpore s princípmi právneho štátu, respektíve záväzkami vyplývajúcimi z európskej legislatívy.
Pre úplnosť vo vzťahu k stanovisku správneho kolégia Najvyššieho súdu SR žalobca uviedol,
že aj keď smeruje k aplikovateľnosti eurokonformného výkladu § 79a v spojení s § 85ke zákona o DPH,
v predmetnej veci by mal byť eurokonformne aplikovaný § 79 ods. 3 daňového poriadku, keďže nárok
vznikol v minulosti. Žalobca nepovažoval za vhodné a správne vzťahovať novelu kvázi eurokonformným

výkladomnajehonároknaúrokzozadržanéhonadmernéhoodpočtu.Viedlobytookreminéhokprávnej
retroaktivite, ktorá je ospravedlniteľná iba v prospech subjektívnych práv jednotlivca (napr. rozsudok
Najvyššieho súdu SR sp. zn. 8Sžf/114/2014 z 25.10. 2016).

15. Žalovaný právo podať dupliku nevyužil.

IV.
Konanie pred správnym súdom a relevantná právna úprava

16. Správny súd v Bratislave bol zriadený zákonom č. 151/2022 Z. z. o zriadení správnych súdov a o
zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zák. č. 151/2022 Z.z.“) a svoju činnosť začal od 1.
júna 2023.17. V zmysle ust. § 3 ods. 3 písm. b/ zák. č. 151/2022 Z. z. výkon súdnictva prešiel od 1. júna 2023
z krajských súdov na správne súdy vo všetkých veciach, v ktorých je od 1. júna 2023 daná právomoc
správnych súdov, a to z Krajského súdu v Bratislave, Krajského súdu v Nitre a Krajského súdu v Trnave

na Správny súd v Bratislave.
18. Podľa ust. § 493e SSP, konania začaté a neskončené do 30. júna 2023 sa dokončia podľa tohto
zákona v znení účinnom do 30. júna 2023; ustanovenie § 493f tým nie je dotknuté.
19. Správny súd po oboznámení sa s obsahom spisového materiálu a administratívneho spisu,
preskúmal v medziach žalobného návrhu a podstatných žalobných bodov (§ 134 ods. 1 SSP, § 183

SSP) napadnuté opatrenie žalovaného, ako aj postup predchádzajúci jeho vydaniu, vec prejednal bez
nariadenia pojednávania za splnenia procesných podmienok § 107 ods. 2 SSP v spojení s § 137 ods.
4 SSP dňa 18.02.2025 a dospel k záveru o nedôvodnosti žaloby.
20. Podľa ust. § 6 ods. 2 SSP, správne súdy v správnom súdnictve preskúmavajú na základe žalôb
zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy, opatrení orgánov verejnej správy a iných zásahov
orgánov verejnej správy, poskytujú ochranu pred nečinnosťou orgánov verejnej správy a rozhodujú

v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom.
21.Podľa§3ods.1písm.b)SSP,naúčelytohtozákonasarozumie rozhodnutímorgánuverejnejsprávy
správny akt vydaný orgánom verejnej správy v administratívnom konaní, ktorý je formálne označený ako
rozhodnutie alebo je za rozhodnutie považovaný podľa osobitného predpisu a zakladá, mení, zrušuje
alebo deklaruje práva, právom chránené záujmy alebo povinnosti fyzickej osoby a právnickej osoby,

alebo sa jej priamo dotýka,
22. Podľa § 3 ods. 1 písm. c) SSP, na účely tohto zákona sa rozumie opatrením orgánu verejnej správy
správny akt vydaný orgánom verejnej správy v administratívnom konaní, ktorým sú alebo môžu byť
práva, právom chránené záujmy alebo povinnosti fyzickej osoby a právnickej osoby priamo dotknuté,
23. Podľa § 63 ods. 1 zák. č. 563/2009 Z. z. (ďalej len „daňového poriadku“) platného v rozhodnom

čase, ukladať povinnosti alebo priznávať práva podľa tohto zákona alebo osobitného predpisu možno
len rozhodnutím, ktoré musí byť doručené podľa tohto zákona, ak tento zákon neustanovuje inak.
24. Podľa § 72 ods. 1 zák. č. 563/2009 Z. z. proti rozhodnutiu možno podať odvolanie, ak tento zákon
neustanovuje inak alebo ak sa účastník konania odvolania nevzdal písomne alebo ústne do zápisnice.
25. Podľa § 66 zák. č. 563/2009 Z. z., ak orgán príslušný na rozhodnutie v daňovom konaní je v tomto

konaní nečinný a nerozhodne ani v lehotách ustanovených v § 65 ods. 1 a 2 a nápravu nemožno
dosiahnuť inak a povaha veci to nevylučuje, je príslušný vo veci rozhodnúť druhostupňový orgán.

V.
Právne posúdenie správnym súdom

26. Úvodom správny súd poukazuje na skutočnosť, že žalobca nesprávne spája vydanie oznámenia
žalovaným č. 102374538/2019 ako i správcom dane č. 102515796/2017 do jedného konania, keď
oznámenie správcu dane považuje za rozhodnutie o výzve (prvostupňové rozhodnutie) a oznámenie
žalovaného považuje za rozhodnutie o odvolaní (druhostupňové rozhodnutie).

27. Správny súd vychádzajúc z obsahu administratívneho spisu mal za preukázané, že správca dane
na základe výzvy žalobcu o vydanie rozhodnutia o priznaní úrokov – vrátenie odpočtu za 5/2011 vydal
Oznámenie č. 102515796/2017 z 05.12.2017, ktorým žalobcovi oznámil, že jeho žiadosti s poukazom
na § 79 ods. 3 daňového poriadku v spojení s § 79 ods. 3 a ods. 6 zákona o DPH nie je možné vyhovieť.
Žalobcapodalprotiuvedenémuoznámeniuodvolanie,naktorésprávcadanereagovalvydanímďalšieho

opatrenia zo dňa 17.01.2018, ktorým žalobcovi oznámil, že v zmysle daňového poriadku je odvolanie
voči oznámeniu neprípustné, opravný prostriedok je možné podať v zmysle § 72 ods. 1 daňového
poriadku výlučne proti rozhodnutiu. Žalobca mal za to, že správca dane je v konaní o odvolaní nečinný,
preto sa s výzvou na prijatie opatrenia proti nečinnosti obrátil na žalovaného a žiadal, aby bolo prijaté
opatrenie proti nečinnosti v zmysle § 66 daňového poriadku alebo prijaté rozhodnutie vo veci samej.

Žalovaný sa vo svojom Oznámení z 16.10.2019, č. 102374538/2019 stotožnil s názorom správcu
dane, že proti oznámeniu nie je možné podať odvolanie, súčasne uviedol, že nemôže konať namiesto
správcu dane z dôvodu, že to povaha veci vylučuje. Postup správcu dane nepovažuje za nezákonný
ani neštandardný.
28. Žalobca v žalobe argumentuje tým, že správca dane autoritatívne zasiahol do jeho majetkových práv,

keď mu odmietol vyhovieť vo veci priznania úroku. Na tom základe zastal žalobca názor, podporený aj
staršoujudikatúrou(vodvolaníprotiopatreniusprávcudaneč.102515796/2017z05.12.2017poukazuje
na rozsudok Krajského súdu v Bratislave, sp. zn. 19S/31/2002, a uznesenie Najvyššieho súdu SR sp.
zn. 6Sži/4/2013), že bol proti uvedenému oznámeniu správcu dane prípustný opravný prostriedok, a tobez ohľadu na jeho označenie. Žalobca uviedol, že prípustnosť prieskumu oznámenia správcu dane
potvrdil v takmer identickej veci napr. Krajský súd v Trnave vo svojom rozsudku sp. zn. 20S/11/2015.
29. S uvedeným však nemožno súhlasiť. Žalobca pri formulovaní svojho právneho názoru vychádza

z judikatúry, ktorá má základ v piatej časti zák. č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok
v znení neskorších predpisov, upravujúcej správne súdnictvo, ktorá nerozlišovala medzi rozhodnutím
a opatrením orgánu verejnej správy tak, ako je tomu za účinnosti Správneho súdneho poriadku.
Správny súd sa plne stotožnil s názorom Krajského súdu v Trnave vyjadreným v rozsudku sp. zn.
20S/44/2018, bod. 42 z 26.06.2018, podľa ktorého „Správny súdny poriadok na rozdiel od Občianskeho

súdneho poriadku už explicitne rozlišuje medzi rozhodnutím a opatrením orgánu verejnej správy. Za
účinnosti Občianskeho súdneho poriadku, ktorý definíciu individuálnych správnych aktov neobsahoval,
predmet súdneho prieskumu (s výnimkou rozhodnutí) s dopadom na subjektívne práva fyzických a
právnických osôb vymedzovala judikatúra Ústavného súdu SR a Najvyššieho súdu SR (napríklad
rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. 6 Sž 196/01 z 29. apríla 2002) s tým výsledkom, že súdnemu
prieskumu podliehali aj napríklad oznámenia a listy, ak mali dopad na subjektívne práva, a preto tieto

boli označované za „rozhodnutia“, nakoľko pojem „opatrenie“ bol použitý iba v ustanovení § 7 ods. 2
Občianskehosúdnehoporiadku,pričomdojehopiatejčasti,upravujúcejsprávnesúdnictvo,sanedostal.“
30. Z uvedeného je tak zrejmé, že žalobca vychádzal z nesprávnej premisy, že opatrenie správcu
dane je rozhodnutím, proti ktorému je prípustný opravný prostriedok – odvolanie. Opatrenie správcu
dane nemožno považovať za rozhodnutie z dôvodu, že žalobcovi neboli uložené žiadne povinnosti

ani priznané právo podľa daňového poriadku alebo osobitného predpisu, naopak bolo mu oznámené,
že jeho žiadosti o priznanie sankčného úroku nebude vyhovené, preto ani nebolo možné podať proti
tomuto oznámeniu odvolanie. Uvedeným oznámením správcu dane došlo k vyriešeniu veci (žiadosti
žalobcu o priznanie sankčného úroku) končeným spôsobom, a preto bolo toto oznámenie samo
osebe spôsobilým predmetom súdneho prieskumu zákonnosti. Daňový poriadok totiž pripúšťa podanie

opravnéhoprostriedkulenprotirozhodnutiu(§72ods.1daňovéhoporiadku.)Vtejtosúvislostipoukazuje
správny súd na skutočnosť, že súdna prax je v otázke prípustnosti prieskumu zákonnosti vyššie
uvedených opatrení správcu dane jednotná a tieto vzhľadom na ich autoritatívny charakter preskúmava.
(bližšie pozri napr. rozsudok Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 5S/164/2017 z 16.10.2018, rozsudok
Krajského súdu v Trnave sp. zn. 20S/44/2018 z 26.06.2018) Z uvedeného je tak zrejmé, že opatrenie

Daňového úradu Bratislava č. 102515796/2017 z 05.12.2017 je buď samostatne alebo v spojení
s opatrením Daňového úradu Bratislava č. 100155479/2018 z 17.01.2018 spôsobilým predmetom
prieskumu zákonnosti v správnom súdnom konaní. (§ 3 ods. 1 písm. c/ SSP).
31. Taktiež nemožno súhlasiť s názorom žalobcu v tom smere, že žalovaný sa odvolaním žalobcu
proti opatreniu správcu dane (meritórne) zaoberal, a preto je potrebné ním vydané oznámenie č.

102374538/2019 zo dňa 16.10.2019 považovať za rozhodnutie o odvolaní. Žalovaný na podklade
podnetu žalobcu – označenému ako výzva na prijatie opatrenia proti nečinnosti Daňového úradu
Bratislava vo veci odvolania proti oznámeniu č. 102515796/2017, pri vydaní svojho opatrenia postupoval
podľa ust. § 66 daňového poriadku, podľa ktorého, ak orgán príslušný na rozhodnutie v daňovom
konaní je v tomto konaní nečinný a nerozhodne ani v lehotách ustanovených v § 65 ods. 1 a 2

a nápravu nemožno dosiahnuť inak a povaha veci to nevylučuje, je príslušný vo veci rozhodnúť
druhostupňový orgán. Žalovaný preveroval opodstatnenosť podnetu žalobcu, či je správca dane
skutočne nečinný. Postup správcu dane vo všeobecnosti nepovažoval za nezákonný a neštandardný.
Zásadnou skutočnosťou v danom prípade je fakt, že proti oznámeniu správcu dane nie je prípustné
odvolanie,pretosaanižalovanýnemoholodvolaním,ktorémuaninebolopredložené,alebolosprávcom

dane konečným spôsobom vybavené opatrením z 17.01.2018, č. 100155479/2018, zaoberať.
32. Keďže nie je možné v tomto konaní z vyššie uvádzaných dôvodov preskúmať zákonnosť
opatrenia správcu dane č. 102515796/2017 z 05.12.2017, ktorého zrušenia sa žalobca v spojení
s opatrením žalovaného č. 102374538/2019 domáha, správny súd zameral svoju pozornosť na žalobou
napadnuté opatrenie žalovaného č. 102374538/2019 zo dňa 16.10.2019, pričom dospel k záveru, že

žalobná argumentácia žalobcu nie je vo vzťahu k napadnutému opatreniu žalovaného relevantná, ale
smeruje proti opatreniu správcu dane č.102515796/2017 z 05.12.2017, ktorým nebolo žiadosti žalobcu
o priznanie úroku z preplatku na dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie máj 2011 vyhovené.
Toto opatrenie však nie je, a ani nemôže byť predmetom prieskumu v tomto konaní. Ako už bolo uvedené
vyššie, opatrenie správcu dane č. 102515796/2017 z 05.12.2017 o nevyhovení žiadosti o priznanie

úroku z preplatku na dani je samostatne preskúmateľné súdom a ako také nebolo v zákonom stanovenej
lehote napadnuté správnou žalobou.
33. Správny súd v medziach žaloby nezistil, že by bolo napadnuté opatrenie žalovaného č.
102374538/2019 zo dňa 16.10.2019 (vydané vo veci konania proti nečinnosti správcu dane) v rozporeso zákonom. Žalovaný vybavil výzvu na prijatie opatrenia proti nečinnosti prešetrením, pričom nezistil,
že by bol postup správcu dane nezákonný. Správca dane vybavil žiadosť žalobcu o priznanie úroku
z preplatku na dani, tak že jej nevyhovel (správny súd sa správnosťou tohto postupu nezaoberal), pričom

reagoval aj na žalobcom podané odvolanie. Tento procesný postup správcu dane považuje správny
súd za danej situácie za súladný so zákonom. Čo sa týka námietky žalobcu o nepreskúmateľnosti
opatrenia žalovaného pre jeho nezrozumiteľnosť, tak túto považuje správny súd za nedôvodnú. Hoci
nie je formálna štruktúra opatrenia normotvorne upravená, malo by z neho byť zrejmé, čoho sa týka a
ktorý orgán ho vydal. V danej veci tieto náležitosti z opatrenia žalovaného č. 102374538/2019 zo dňa

16.10.2019 jednoznačne vyplývajú.
34. Podľa názoru súdu žalobca účelne nevyužil zákonné prostriedky právnej, resp. súdnej ochrany,
ktoré mal v danej veci k dispozícií, keď nenapadol opatrenie správcu dane č. 102515796/2017
z 05.12.2017 správnou žalobou, namiesto toho sa snaží svoje konanie (pred daňovými orgánmi)
legitimizovať vykonštruovaným procesným postupom (v odvolacom konaní, ktoré je proti tomuto typu
oznámenia podľa daňového poriadku neprípustným riadnym opravným prostriedkom), v ktorom sa chce

domôcť vecného prieskumu oznámenia správcu dane č. 102515796/2017 z 05.12.2017. V každom
právnom vzťahu je žiaduce obozretné a zodpovedné správanie účastníka, aby neutrpeli jeho práva,
s čím korešponduje aj rímsko-právna zásada „vigilantibus iura scripta sunt“, t.j. „práva patria len
bdelým“ (pozorným, ostražitým, opatrným, starostlivým), teda tým, ktorí sa aktívne zaujímajú o ochranu
a výkon svojich práv a ktorí svoje procesné oprávnenia uplatňujú včas a s dostatočnou starostlivosťou

a predvídavosťou.
35. Záverom správny súd konštatuje, že je oboznámený s rozhodnutím iného senátu tunajšieho
súdu v obdobnej veci, ktorý rozsudkom zo dňa 07.12.2023, sp. zn BA-1S/135/2019 vyhovel žalobe
a opatrenie žalovaného v spojení s opatrením správcu dane zrušil a vec vrátil správcovi dane na
ďalšie konanie, pričom sa s jeho závermi uvedenými v bode 43 plne nestotožnil (senát 1S nepopiera

záver o preskúmateľnosti opatrenia správcu dane o nevyhovení žiadosti o priznaní úroku z preplatku,
avšak nesúhlasí s umelým spájaním postupu správcu dane podľa § 79 daňového poriadku a postupom
žalovaného podľa § 66 daňového poriadku do jedného konania), a to z dôvodov bližšie uvedených
v bodoch 28 až 32 tohto rozhodnutia. V uvedených veciach ide o rozdielne, skutkovo a predovšetkým
vecno-právne odlišné a vzájomne nesúvisiace predmety súdneho prieskumu zákonnosti. Rovnako tak

nejde o súvisiace ani na seba vecne nadväzujúce štádiá daňového konania v tej istej veci. V rámci
konania druhostupňového daňového orgánu vo veci opatrenia proti nečinnosti podľa § 66 daňového
poriadku nie je možné vecne vyhodnocovať hmotnoprávne podmienky na vznik kompenzačného úroku
podľa § 79 ods. 3 daňového poriadku.
36.Hocižalobcavýzvouzodňa09.11.2017požadovalpriznaniepredmetnéhoúrokuzdôvodunečinnosti

správcu dane v rozpore s § 79 ods. 3 daňového poriadku, správca dane správne a v súlade s §
13 ods. 3 vety prvej daňového poriadku vyhodnotil žalobcovu výzvu podľa jej obsahu ako žiadosť
o priznanie úroku z preplatku na dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie máj 2011. V nadväznosti
na obsah žiadosti aj správca dane odpovedal oznámením, v ktorom uviedol právne dôvody, pre
ktoré v danom prípade žalobcovi nevzniklo právo na priznanie požadovaného kompenzačného úroku.

V tomto ohľade možno považovať predmetnú vec za vybavenú oznámením (opatrením z pohľadu
samostatného predmetu súdneho prieskumu zákonnosti v zmysle Správneho súdneho poriadku), keďže
podľa daňového poriadku nešlo o konanie, v ktorom správca dane vydáva rozhodnutie. Teda vo veci
žiadosti žalobcu o priznanie úroku z preplatku na dani z pridanej hodnoty za predmetné zdaňovacie
obdobie nie je možné konštatovať nečinnosť správcu dane. Obdobne, ako už súd vyššie poukázal

na body 32 a 33 tohto rozhodnutia, nie je možné prisvedčiť nečinnosti žalovaného vo veci odvolania
podanému žalobcom proti oznámeniu o nepriznaní uplatneného nároku na kompenzačný úrok. Teda
ani v jednom z uvedených prípadov nebola splnená zákonná podmienka ustanovenia § 66 daňového
poriadku na taký postup odvolacieho orgánu (žalovaného), aby v prípade nečinnosti správcu dane
atrahoval na seba príslušnosť na rozhodnutie o predmete konania zo správcu dane na seba a rozhodol

vo veci priznania úroku z omeškania namiesto prvostupňového daňového orgánu, keďže nečinnosť
správne nebola zistená/konštatovaná.
37. Vychádzajúc z vyššie uvedených skutočností správny súd žalobu ako nedôvodnú podľa § 190 SSP
zamietol.
38. O trovách konania rozhodol správny súd podľa § 168 SSP a úspešnému žalovanému trovy konania

nepriznal, pretože v správnom súdnom konaní orgánu štátnej správy možno ich náhradu priznať iba
výnimočne.
39. Toto rozhodnutie senát Správneho súdu v Bratislave prijal pomerom hlasov 3:0 (§ 139 ods. 4 SSP).Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu je prípustná kasačná sťažnosť, ktorú je možné podať prostredníctvom
Správneho súdu v Bratislave na Najvyšší správny súd Slovenskej republiky v lehote 30 dní od jeho

doručenia (§ 443 ods. 2 písm. a/ v spojení s § 493e SSP). Zmeškanie lehoty na podanie kasačnej
sťažnosti nemožno odpustiť (§ 443 ods. 5 SSP).

Kasačná sťažnosť proti tomuto rozhodnutiu má odkladný účinok (§ 446 ods. 2 písm. a/ SSP).

V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa § 57 uviesť

a) označenie napadnutého rozhodnutia,
b) údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené,
c) opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440
sa podáva (ďalej len „sťažnostné body“),
d) návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). (§ 445 ods. 1 SSP)

Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti (§ 445 ods. 2
SSP).

Kasačnú sťažnosť možno odôvodniť len tým, že správny súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil
zákon tým, že

a) na rozhodnutie vo veci nebola daná právomoc súdu v správnom súdnictve,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako účastník konania, nemal procesnú subjektivitu,
c) účastník konania nemal spôsobilosť samostatne konať pred krajským súdom v plnom rozsahu a
nekonal za neho zákonný zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už skôr právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už skôr začalo konanie,

e) vo veci rozhodol vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený krajský súd,
f) nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace
procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,
g) rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci,
h) sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu,

i) nerešpektoval záväzný právny názor, vyslovený v zrušujúcom rozhodnutí o kasačnej sťažnosti alebo
j) podanie bolo nezákonne odmietnuté. (§ 440 ods. 1 SSP)

Dôvodkasačnejsťažnostiuvedenývodseku1písm.g)aži)savymedzítak,žesťažovateľuvedieprávne
posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho

posúdenia. Dôvod kasačnej sťažnosti nemožno vymedziť tak, že sťažovateľ poukáže na svoje podania
pred krajským súdom (§ 440 ods. 2 SSP).

Sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné
podania sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Tieto povinnosti neplatia, ak má sťažovateľ, jeho

zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa; ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c) a d); je
žalovaným Centrum právnej pomoci (§ 449 ods. 1 a 2 SSP).