Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Tuesday, March 4, 2025

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 8CoCsp/11/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5117216131
Dátum vydania rozhodnutia: 04. 03. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jozef Turza

ECLI: ECLI:SK:KSZA:2025:5117216131.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Jozefa Turzu

a členiek senátu Mgr. Kataríny Beniačovej a Mgr. Zuzany Hartelovej, v spore žalobcu: A. A. B., nar.
XX. XX. XXXX, bytom C. D. E. XXX/XX, F., zastúpený advokátom: JUDr. Michal Mudrák, so sídlom
Vajnorská 100/A, Bratislava, IČO: 42 173 353, proti žalovanému: Československá obchodná banka, a.s.,
so sídlom Žižkova 11, Bratislava, IČO: 36 854 140, zastúpená: Advokátska kancelária HAVRILLA & Co.
s.r.o., so sídlom Nám. M. Benku 2, Bratislava, IČO: 36 364 606, o zaplatenie primeraného finančného
zadosťučinenia vo výške 5.000,- EUR s príslušenstvom, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného
súdu Žilina č. k. 6Csp/104/2017-329 z 05.10.2023, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku II. a v nadväzujúcom výroku III. potvrdzuje.

Vo výroku I., odvolaním nenapadnutom, ponecháva rozsudok súdu prvej inštancie nedotknutý.

Žalovanému priznáva proti žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie podľa ust. § 48 ods. 1,2, § 52 ods. 1,3,4, § 517 ods. 1,2,
§ 563, § 663, § 679 ods. 3 OZ, § 3 ods. 5 zák. č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa a § 3 Nariadenia
vlády SR č. 87/1995 Z. z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Občianskeho zákonníka

zaviazal žalovaného zaplatiť žalobcovi 100,- EUR z titulu primeraného finančného zadosťučinenia
spolu s úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne z uvedenej sumy od 24.08.2016 do zaplatenia,
všetko do troch dní od právoplatnosti rozsudku (I.). Žalobu vo zvyšnej časti zamietol (II.) a žalobcovi
proti žalovanému priznal nárok na náhradu trov prvoinštančného, druhoinštančného a dovolacieho
konania v rozsahu 100 % (III). Vychádzal z toho, že predmetom sporu bol nárok žalobcu na primerané
finančné zadosťučinenie vyplývajúci z ust. § 3 ods. 5 zák. č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa,
pretože úspešne uplatnil porušenie povinnosti ustanovenej týmto zákonom a osobitnými predpismi, od

toho, kto za porušenie zodpovedá. Tvrdenie žalobcu o úspechu v konaní bolo preukázané uznesením
Okresného súdu Žilina z 09.05.2016 sp. zn. 2C/202/2015-38, ktorým bolo konanie o určenie neplatnosti
výpovede dňa 16.03.2015 zo zmluvy o nájme bezpečnostnej schránky zastavené z dôvodu správania
sa právneho predchodcu žalovaného, ktorý výpoveď vystornoval, a preto bol žalobca v konaní fakticky
(z materiálneho hľadiska) úspešný (1Cdo/173/2022). Aj keď právny predchodca žalovaného vypovedal
nájomnú zmluvu pre nezaplatenie nájomného, podľa obsahu sa jedná o odstúpenie od zmluvy podľa §
679 ods. 3 OZ, kedy môže prenajímateľ od zmluvy odstúpiť, ak nájomca, hoci upovedomený, nezaplatil

nájomné do splatnosti ďalšieho nájomného. Žalobca ešte počas plynutia lehoty na zaplatenie podľa
upomienky z 03.03.2015 nájomné uhradil, pričom takéto odstúpenie bolo žalobcovi odoslané a doručené
preduplynutímlehotyvupomienke,ktoránavyšenezodpovedalalehotezákonnejpodľa§679ods.3OZ.
Právny predchodca žalovaného preto takýmto úkonom porušil ustanovenia Občianskeho zákonníka akoosobitného zákona, a to navyše vo vzťahu k spotrebiteľovi ako slabšej strane. Ďalej vychádzal z toho,
že primerané finančné zadosťučinenie predstavuje istú formu satisfakcie pre spotrebiteľa, preto jeho
výška musí zohľadniť aj rozsah, v akom spotrebiteľ v spore o porušení jeho práva uspel. Nemôže však

predstavovať nástroj na istú formu obohatenia, či neprimeranú sankciu voči neúspešnému dodávateľovi.
Uvedené platí najmä za predpokladu, že už samotný úspech v konaní o porušení práva je základom
pre priznanie nároku. Prijatie názoru, že akákoľvek požiadavka spotrebiteľa je akceptovateľná, popiera
zmysel daného právneho inštitútu slúžiaceho prednostne ako „bonus“ pre spotrebiteľa a zároveň ako
sankcia pre dodávateľa porušujúceho jeho povinnosti vo vzťahu k slabšej zmluvnej strane. Ak sa

má vytvoriť nástroj, ktorý bude viesť dodávateľov k obmedzeniu nekalých praktík v spotrebiteľských
vzťahoch, potom tento nemôže znamenať neprimeraný trest, či absolútnu demotiváciu pri vstupovaní
do ďalších zmluvných vzťahov s dlžníkmi. Základom pre určenie výšky peňažného zadosťučinenia
je primeranosť, ktorú určí na základnej vlastnej úvahy v intenciách konkrétneho sporu vychádzajúc
z konkrétnych zistených skutkových okolností, ktoré viedli spotrebiteľa k podaniu žaloby o jeho priznanie.
Prihliadne sa pritom na závažnosť a intenzitu protiprávneho konania, vplyv tohto konania, intenzitu

trvania rozsah nepriaznivých následkov a na subjektívny prístup oboch strán k protiprávnemu konaniu.
K závažnosti a intenzite protiprávneho konania zo strany právneho predchodcu žalovaného uviedol,
že výpoveď z nájomnej zmluvy žalobcovi doručil 19.03.2015 a odpoveď na žiadosť žalobcu spolu
s ospravedlnením za doručenie výpovede bola žalobcovi doručená 11.05.2015, teda zásah trval menej
ako dva mesiace, kedy nedošlo k zjavnému zásahu vo vzťahu k bezpečnostnej schránke. Vplyv

protiprávneho konania zo strany právneho predchodcu žalovaného na žalobcu spočíval v znepríjemnení
tohto obdobia jeho života, v ktorom tento zásah trval. Žalobca okrem riešenia organizačných záležitostí
týkajúcich sa hrubej stavby jeho rodinného domu, záležitostí týkajúcich sa ukončenia spolupráce
partnerky jeho advokátskej kancelárie, záležitostí spojených s podaním daňového priznania, prípravy
na filmový festival, ktorého sa zúčastňoval v Olomouci počas 5 dní v mesiaci apríl 2015, bol prinútený

venovať sa aj riešeniu, resp. aktivitám, účelom ktorých bolo odvrátiť neoprávnený zásah právneho
predchodcu žalobcu. Tieto aktivity spočívali v príprave návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia,
podanie žaloby vo veci samej o určenie neplatnosti výpovede, ako aj v príprave výzvy na upustenie
protiprávneho konania adresovanej právnemu predchodcovi žalobcu. Žalobca v žalobe prezentoval, že
v období, kedy k zásahu došlo, bol nadmieru zaneprázdnený a zásah zo strany predchodcu žalobcu mu

toto obdobie ešte viac znepríjemnil, pričom v dôsledku preťaženia bol v lete 2015 práceneschopný.
Pri určení výšky primeraného zadosťučinenia zobral do úvahy aj prístup predchodcu žalovaného, ktorý
ešte predtým ako mu bolo zo strany súdu doručené neodkladné opatrenie zo 06.05.2015, ktoré mu
zakazoval bez súhlasu žalobcu otvoriť bezpečnostnú schránku, koncipoval a následne doručil žalobcovi
list z 05.05.2015, v ktorom uviedol, že z jeho strany došlo pri generovaní výpovede k zlyhaniu interného

procesu, výpoveď vystornoval a za vzniknutú situáciu a problémy s tým spojené sa ospravedlnil, keď
už v tomto ospravedlnení došlo k určitej forme satisfakcie pre žalobcu za protiprávne konanie zo strany
právneho predchodcu žalovaného.
S prihliadnutím na tieto konkrétne okolnosti, najmä na čas trvania zásahu, následky zásahu, ktoré
spočívali v znepríjemnení prežívania už v tom čase dosť stresujúceho obdobia v živote žalobcu,

avšak aj vzhľadom na ospravedlnenie učinené a adresované žalobcovi do jedného mesiaca po
výzve žalobcu predchodcovi žalovaného, považoval výšku primeraného zadosťučinenia v sume 100,-
EUR za primeranú, a to aj s prihliadnutím na okolnosť, že výška ročného nájomného za nájom
bezpečnostnej schránky predstavovala 129,60 EUR v roku 2015 (teda v čase vykonania zásahu).
Priznanie zadosťučinenia v takejto výške bude aj s prihliadnutím na okolnosti týkajúce sa výšky nájmu

mať reálny a efektívny odradzujúci účinok vo vzťahu k dodávateľovi od recidívy a na upustenie od
porušovania spotrebiteľských práv.
Vo zvyšnej časti z uvedených dôvodov žalobu žalobcu vo výroku II. zamietol (v časti o zaplatenie
4.900,- EUR s príslušným úrokom z omeškania z uvedenej sumy). Keďže nárok žalobcu vzniká
samotným úspešným uplatnením porušenia práva, čo nastalo, ako bolo vyššie uvedené, zastavením

konania o určenie neplatnosti výpovede nájomnej zmluvy, z ktorého dôvodu rozhodnutie, ktorým priznal
primerané finančné zadosťučinenie v peniazoch už len deklaruje existenciu tejto zákonom priznanej
právnej skutočnosti a nárokov z nej vyplývajúcich (nie je teda konštitutívnym rozhodnutím), preto
podľa ust. § 563 OZ, ak čas plnenia nie je dohodnutý, ustanovený právnym predpisom alebo určený
v rozhodnutí, je dlžník povinný splniť dlh prvého dňa po tom, čo ho o plnenie veriteľ požiadal. K vzniku

omeškania s plnením nemajetkovej ujmy došlo dňom nasledujúcom po dni, v ktorom došla predchodcovi
žalovaného výzva žalobcu na zaplatenie finančného zadosťučinenia (dôjdenie 22.08.2016, nasledujúci
deň 23.08.2016), a teda predchodca žalovaného sa dostal do omeškania s plnením finančného
zadosťučinenia žalobcovi nasledujúcim dňom, t. j. 24.08.2016, odkedy mu priznal úrok z omeškania vovýške 5 % ročne podľa § 3 Nariadenia vlády č. 87/1995 Z. z. z priznanej sumy 100,- EUR od 24.08.2016
do zaplatenia.
O nároku na náhradu trov konania rozhodol podľa § 255 ods. 1 CSP v spojení s ust. § 396 ods.

3, § 453 ods. 3 CSP, keďže rozhodoval o trovách prvoinštančného, druhoinštančného a dovolacieho
konania ako o jednom celku. Žalobcovi priznal nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %, keďže
výška priznaného nároku závisela od jeho úvahy. V takých prípadoch nejde o procesne neúspešného
žalobcu, ak mu bola priznaná aspoň časť žalobou uplatneného nároku, keďže nemožno žalobcu zaťažiť
procesnou zodpovednosťou za predvídanie výsledku sporu na základe úvahy súdu.

2. Proti výroku II. a nadväzujúcemu výroku III. podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobcu,
podľa obsahu z dôvodov podľa ust. § 365 ods. 1 písm. f/, h/ CSP a žiadal ho zmeniť tak, že
žalovaný mu bude povinný zaplatiť 4.900,- EUR spolu s ročným úrokom z omeškania z uvedenej
sumy od 24.08.2016 do zaplatenia a priznaný mu bude nárok na náhradu trov konania v rozsahu
100 %. Mal za to, že výška priznaného zadosťučinenia neplní svoju sankčnú funkciu, keďže nemá

vo vzťahu k dodávateľovi odstrašujúci účinok od recidívy protiprávneho konania. Žalovaný je veľká
banka, jeden z najväčších dodávateľov v Slovenskej republike, a preto 100,- EUR nemôže na neho
pôsobiť odradzujúco a nemotivuje ho, aby zlepšil vnútorné procesy tak, aby k chybám nedošlo, keďže
investície na ich nápravu zadosťučinenie rádovo prevyšujú, navyše za situácie, keď sa spolieha, že
len nepatrná časť spotrebiteľov sa bude domáhať svojich práv na súde. Súd nezohľadnil rozsah

a charakter protiprávneho konania. Súd sa nevysporiadal s jeho preukázanou argumentáciou, že išlo
sériu pochybení ústiacich v ukončení nájomného vzťahu (žalovaný odoslal a doručil upomienku po
zaplatení nájomného, poskytol mu na splnenie povinnosti namiesto zákonných troch mesiacov 15 dní,
výpoveď vyhotovil a odoslal a doručil pred uplynutím lehoty a po zaplatení nájomného, keď navyše
žalovanýichučinilvčase,kedynájomnéneboloanisplatné).Hociuviedolžalovanému,žesibudefaktúry

preberať v jeho sídle, žalovaný ju pre neho nielen v čase splatnosti, ale ani s dlhším časovým odstupom
nemal pripravenú. Pritom sa nejednalo o ojedinelý prípad, keďže situácia sa opakovala aj v roku
2017, z čoho vyplýva, že priznané finančné zadosťučinenie nesplnilo svoj odradzujúci účinok a sankčnú
funkciu. Mal za to, že ani zadosťučinenie vo výške 5.000,- EUR nebude plniť dostatočnú sankčnú
funkciu a motivovať žalovaného k úprave jeho procesov tak, aby k daným situáciám nedochádzalo.

Ďalej mal za to, že primerané zadosťučinenie nespĺňa ani funkciu satisfakčnú, popisujúc, aký vplyv
mala výpoveď (a výzva) na jednotlivé aspekty jeho života, ktoré skutočnosti aj doložil a ktoré tvrdenia
neboli žalovaným nijako rozporované. Poukázal na to, že do miesta bydliska v F. sa vrátil z Bratislavy
na víkend po namáhavom pracovnom dni v piatok 20.03.2015, kde si našiel výpoveď (aj výzvu), ktorá
ho veľmi pobúrila a hlavne veľmi rozrušila najmä svojou nepravdivosťou a neuplynutím lehoty na

odstránenie údajného porušenia zmluvy, čo bolo umocnené aj tým, že v bezpečnostnej schránke mal
majetok vysokej hodnoty (viď zvýšenú hodnotu poistného a cenník), ku ktorému mu žalovaný chcel
neoprávnene zakázať prístup k 31.05.2015, z čoho sa taktiež dalo usudzovať, že pristúpi k jej násilnému
otvoreniu a jej vyprázdneniu, ktorá možnosť vyplývala z nájomnej zmluvy, v prípade ukončenia nájmu,
čo v ňom vzbudilo aj dôvodný strach, že by žalovaný (jeho zamestnanci) v prípade otvorenia zatajil

jej obsah a tento si privlastnil. Preto cez víkend musel myslieť na to, ako sa môže brániť a trápenie,
pobúrenie, rozrušenie a pocit obavy ho sprevádzali aj v ďalšom období, kedy uskutočňoval úkony
voči žalovanému, resp. keď preberal vec so svojím advokátom, a to v podstate až do doby, kedy
súd vydal proti žalovanému 06.05.2016 predbežné opatrenie a on sa o ňom dozvedel. Pritom veľmi
stresujúcou bola aj situácia pred nariadením neodkladného opatrenia, keďže išlo o veľké riziko, či

bude nariadené a doručené žalovanému do 31. mája 2015 pri možnom odstraňovaní jeho nedostatkov,
navyše keď pri jeho zamietnutí a nutnosti podať odvolanie by odvolaciemu súdu do 31. mája 2015
ani neuplynula lehota na rozhodnutie o odvolaní. Súčasne v danom čase zažíval časovú tieseň a
stres spojený s dokončovaním hrubej stavby rodinného domu v Rusovciach, v súvislosti s ktorou
musel riešiť aj financovanie a taktiež musel riešiť ukončenie pôsobenia bývalej partnerky v advokátskej

kancelárii a podanie daňového priznania, keďže s partnermi podniká, čo všetko si vyžadovalo veľa
času, keď navyše sa mal zúčastniť aj filmového festivalu. Preto výpoveď a hrozba núteného otvorenia
a vyprázdnenia bezpečnostnej schránky uvedenú situáciu ešte zhoršila a dostala ho ešte pod väčší tlak
a časovú tieseň, pokiaľ ide o možnosť sa efektívne brániť. Koncom leta 2015 z dôvodu preťaženosti
dostal aj závrate, ktoré ho obmedzili mesiac v práci, k čomu prispelo aj konanie žalovaného a nutnosť

naň reagovať. Súd sa pritom v podstate stotožnil s rozsahom takéhoto zásahu, avšak finančné
zadosťučinenie 100,- EUR nemôže plniť satisfakčnú funkciu za uvedenú ujmu. Mal za to, že súd
nemal pri určení finančného zadosťučinenia prihliadať na ospravedlnenie žalovaného, keďže jeho nárok
nie je nijako ním podmienený, ak by ospravedlnenie nebolo postačujúce (§ 13 ods. 2 OZ), pretožeospravedlnenie spotrebiteľom nijako nepomôže a satisfakčnú funkciu vo forme primeraného finančného
zadosťučinenia neplní a nepredstavuje ani žiadnu sankciu. Preto nemôže slúžiť na zníženie výšky
primeraného zadosťučinenia a len jeho prípadná absencia pre ľahostajnosť dodávateľa by mohla slúžiť

na určenie jeho výšky v neprospech dodávateľa. Nejednalo sa pritom o riadne ospravedlnenie, ale
nútenú formuláciu uvádzanú v listoch v prípade vyhovenia žiadosti druhej strany. Ospravedlnenie je
neúprimné, keďže žalovaný v podstate uvádza, že daná situácia by nenastala, ak by si preberal faktúry
na pobočke, hoci keď sa 05.03.2015 za účelom jej prevzatia na pobočku dostavil, ju pripravenú nemal
a tým žalovaný zvaľuje vinu na neho, prihliadnuc aj k tomu, že jeho výzvu na upustenie od protiprávneho

konania, ktorú považoval samotný žalovaný za reklamáciu vybavil, napriek jeho vlastným interným
predpisom, až po uplynutí 30-dňovej lehoty. Za irelevantnú považoval skutočnosť, že žalovaný počas
danej doby neotvoril bezpečnostnú schránku, čo súd vyhodnotil v prospech žalovaného, keďže to
bolo spôsobené uznaním jeho pochybenia pred 31.05.2015. Súd nesprávne pri určení primeraného
finančného zadosťučinenia zohľadnil výšku nájomného 129,60 EUR, keďže predmetom základného
súdneho sporu nebolo zaplatenie tejto sumy, ale bezpečnostná schránka a zachovanie jej obsahu,

predstavujúceho majetok vysokej hodnoty, ktorý mal poistený až na 33.200,- EUR, z ktorého dôvodu
mesačné nájomné predstavovalo až 3-násobok 9,- EUR, t. j. predmetom ochrany v základnom konaní
bola ochrana značných majetkových hodnôt. Zo strany žalovaného sa súčasne jednalo o agresívnu
obchodnú politiku, počas zmluvného vzťahu (§ 2 písm. q/ zákona o ochrane spotrebiteľa) z dôvodu
hrozby zamedzenia prístupu k bezpečnostnej schránke bez právneho dôvodu, ktorej cieľom bolo zbaviť

sa spotrebiteľa a donútiť ho prestať používať služby dodávateľa, keďže významne zhoršuje slobodu
výberu, resp. jeho správanie. Navyše okolnosti, za ktorých bola výpoveď uskutočnená (poskytnutie
nápravnej lehoty 15 dní a uskutočnenie výpovede pred jej uplynutím už po 5 dňoch) zhoršujú túto
situáciu, nakoľko predstavujú obťažovanie a nátlak na neho, z ktorého dôvodu bol v zúfalej situácii,
keďže toto konanie u neho vzbudzovalo obavu, že žalovaný bude v tomto nekalom konaní pokračovať

pri aplikácii VI. ods. 6 nájomnej zmluvy, ktoré mu umožňuje násilné otvorenie bezpečnostnej schránky
obsahujúcej predmety vysokej hodnoty len v prítomnosti dvoch zamestnancov, kedy by si mohol jej
obsah prisvojiť. Žalobou o určenie neplatnosti výpovede sa žalovaný bránil vyššie uvedenej agresívnej
obchodnej praktike. Súčasne mal za to, že konanie žalovaného bolo aj v rozpore s dobrými mravmi,
keďže už len samotné nerešpektovanie nápravnej lehoty, ktorú stanovil sám žalovaný, je v rozpore so

vžitými tradíciami, preto je zrejmé, že konanie žalovaného predstavuje agresívnu obchodnú praktiku
ako aj konanie v rozpore s dobrými mravmi, pričom súdom priznané nízke zadosťučinenie dokáže
žalovanéhoakododávateľalenutvrdiťvtom,ževtomtokonanímôžepokračovať,pretonímpožadovaná
suma primeraného finančného zadosťučinenia nie je neprimeraná. Súčasne poukázal na to, že žalovaný
mu nedoručil faktúru v zmluve dohodnutým spôsobom, a preto nemohla byť ani podľa čl. III. ods. 2

písm. b/ nájomnej zmluvy splatná, a preto deň, keď si ju u žalovaného prevzal a zaplatil na základe jeho
žiadosti o preberanie v sídle žalovaného, nemohol byť s jej úhradou v omeškaní, keď žalovaný ho ani
neinformoval, kedy bude mať u neho faktúru vystavenú, aby sa po ňu mohol zastaviť.

3. Žalovaný vo svojom vyjadrení k odvolaniu žiadal rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny

potvrdiť, stotožňujúc sa s jeho skutkovými a právnymi závermi. Mal za to, že aj keď žalobca opísal
zásahy, na základe ktorých malo dôjsť najmä k jeho psychickej ujme, nijako ich ani ich následky
nepreukazuje. Ďalej mal za to, že pri určení výšky primeraného finančného zadosťučinenia sa prihliada
na závažnosť a intenzitu, čo znamená, že nie akákoľvek požiadavka spotrebiteľa je akceptovateľná. Za
nedôvodné považoval tvrdenie žalobcu, že uložená povinnosť zaplatiť 100,- EUR nemôže pri tak veľkej

banke plniť sankčnú funkciu a pôsobiť odradzujúco, keďže v konaní o určenie neplatnosti výpovede sa
rozhodovalo o vnútorných procesoch jeho právneho predchodcu G. H. I., a.s. v roku 2015, ktoré boli
výsledkom chyby jej jednotlivých zamestnancov a nie systémovej chyby interných procesov, ktoré sa
v súčasnosti neaplikujú. Preto požadovaným vysokým finančným plnením nemá byť ako motivovaný
niečo zmeniť, z ktorého dôvodu túto argumentáciu považoval za účelovú. Ak bola žalobcovi spôsobená

ujma, dostáva sa do popredia kompenzačná funkcia, t. j. uvedenie do pôvodného stavu. Zmluva o nájme
bola obnovená a nedošlo k žiadnemu zásahu vo vzťahu k bezpečnostnej schránke ani k finančnej
strate, keď sa navyše žalobcovi ospravedlnil, čo je určitá forma satisfakcie, ku ktorej sa musí prihliadnuť,
ako aj k tomu, že zásah trval menej ako dva mesiace, ktoré skutočnosti okresný súd zobral pri určení
výšky zadosťučinenia do úvahy, prihliadnuc aj k výške mesačného nájmu. Úvahy žalobcu o neúprimnosti

ospravedlnenia sú pritom nepreukázané. Výšku finančného zadosťučinenia žalobca odvodzoval od
utrpenej psychickej ujmy a následne zmätočne od hodnoty obsahu bezpečnostnej schránky, ktorý
však odmietal vyčísliť, pričom jej poistenie až do sumy 33.000,- EUR nijako neprepojil s nárokom vo
výške 5.000,- EUR. Okresný súd naopak priznanú sumu správne dôvodil výškou mesačného nájmu. Zanedôvodné považoval tvrdenie žalobcu, že jeho konanie predstavuje agresívnu obchodnú politiku a je
v rozpore s dobrými mravmi, z ktorého dôvodu ho nízke zadosťučinenie dokáže utvrdiť v tom, že môže
pokračovať v takomto konaní, keďže spor sa týka postupu jeho právneho predchodcu, a preto odmietol

akékoľvek opísané protiprávne správanie voči žalobcovi ako spotrebiteľovi. Pokiaľ žalobca poukazoval
na doručovanie a preberanie faktúr, uvedené bolo predmetom sporu o určenie neplatnosti výpovede,
a preto je irelevantné.

4.Žalobcavosvojomvyjadreníkvyjadreniužalovanéhozotrvalnaskutočnostiachuvedenýchvodvolaní.

Ďalejuviedol,žepresnepopísal,akozásahžalovanéhozasiaholdojednotlivýchzložiekjehofungovania,
k čomu doložil listinné dôkazy, pričom žalovaný jeho tvrdenia nepoprel, len spochybňoval, že by za to
mal zaplatiť akékoľvek primerané finančné zadosťučinenie, preto sa jeho skutkové tvrdenia považujú
za nesporné a nebolo ich ani potrebné preukazovať. Nárok na finančné zadosťučinenie vznikol voči
právnemu predchodcovi žalovaného v určitom rozsahu, v ktorom ho mal motivovať urobiť nápravu
v interných procesoch, a keď žalovaný zlúčením vstúpil do jeho právneho postavenia, nemôže to mať za

následok zmenu nároku, keďže každý dodávateľ by sa vedel zbaviť zodpovednosti prevodom podniku
na tretiu osobu, čo platí aj o tvrdeniach týkajúcich sa agresívnej obchodnej politiky. Navrátenie do
pôvodného stavu, ktorého sa domáhal žalobou o určenie neplatnosti výpovede, neplní kompenzačnú
funkciukonzumujúcuprimeranézadosťučinenie,keďžeide odvasamostatnénároky,naktorémánárok.
Žalovaný nereagoval na argumentáciu, ktorou preukazoval neúprimnosť ospravedlnenia.

5. Žalovaný vo svojom vyjadrení k vyjadreniu žalobcu ďalej uviedol, že nepreukázanie ujmy namietal už
v priebehu prvostupňového konania, čo vylučuje aplikáciu § 151 ods. 1 CSP.

6. Krajský súd ako súd odvolací (§ 34 CSP) preskúmal vec v rozsahu vymedzenom v podanom odvolaní

(§ 379, § 380 ods. 1 CSP) a bez nariadenia pojednávania (§ 385 CSP) vo výroku II. a nadväzujúcom
výroku III. rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny podľa ust. § 387 ods. 1 CSP potvrdil. Vo
výroku I., odvolaním nenapadnutom, ponechal rozsudok súdu prvej inštancie nedotknutý.

7. Odvolací súd preskúmaním napadnutého rozsudku, prislúchajúceho spisového materiálu

a vyhodnotením toho, čo uviedol v rámci odvolacieho konania žalobca, konštatuje, že súd prvej inštancie
vo veci samej v dostatočnom rozsahu zistil skutočnosti potrebné pre posúdenie veci, vykonal za tým
účelom potrebné dokazovanie a následne dospel k správnym skutkovým a právnym záverom. V tomto
smere sa odvolací súd v celom rozsahu stotožnil s dôvodmi napadnutého rozhodnutia, napĺňajúcimi
atribúty ust. § 220 ods. 2 CSP, ktoré v takomto prípade nie je potrebné opakovať (§ 387 ods. 2 CSP),

keďže ani odvolateľ vo svojom odvolaní neuviedol žiadne podstatné skutočnosti, s ktorými by sa súd
prvej inštancie v napadnutom rozhodnutí nevysporiadal, a ktoré by boli spôsobilé inak vyhodnotiť zistený
skutkový stav a prijaté právne závery. Z odôvodnenia rozhodnutia v tejto časti pritom vyplýva vzťah
medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov na strane jednej a právnymi závermi na
strane druhej.

8. Na zdôraznenie správnosti napadnutého rozsudku a k odvolacej námietke žalobcu o nenaplnení
satisfakčnej funkcie priznaného zadosťučinenia vzhľadom na ohrozenie, pobúrenie, rozrušenie, trápenie
a nutnosť cez víkend po doručení a následne, zamyslieť sa nad tým, ako sa môže proti protiprávnej
výpovedi (aj výzve) brániť, krajský súd dopĺňa, že samotný žalobca v priebehu prvostupňového konania

uvádzal, že je partnerom v advokátskej kancelárii, t. j. advokátom, u ktorého sa pre výkon advokácie
zákonom vyžaduje vysokoškolské právnické vzdelanie, niekoľkoročná prax a zloženie advokátskej
skúšky, teda u ktorého je na rozdiel od bežného spotrebiteľa nutné predpokladať, že vie, ako sa
má proti ním popísanému konaniu žalovaného brániť, čo sa potvrdilo aj jeho úspechom v konaní
o určenie neplatnosti výpovede, vrátane vyhovenia jeho návrhu na nariadenie predbežného opatrenia,

a u ktorého sa predpokladá, vzhľadom na výkon advokácie aj vyššia odolnosť proti takémuto konaniu,
vychádzajúc aj z jeho tvrdenia na pojednávaní 24.04.2018, že v priebehu jej výkonu sa už stretol so
strašne zákernými a nekorektnými vecami. Pritom sám žalobca v priebehu konania tvrdil, že v danom
čase už prežíval časovú tieseň a stres spojený s dokončovaním hrubej stavby rodinného domu v J.,
v súvislosti s ktorou musel riešiť aj financovanie a taktiež musel riešiť ukončenie pôsobenia bývalej

partnerky v advokátskej kancelárii a podanie daňového priznania, keďže s partnermi podniká, keď
navyše sa mal zúčastniť aj filmového festivalu, čo viedlo aj k následným závratom a práceneschopnosti,
k čomu konanie žalovaného prispelo, t. j. sám uviedol, že nebolo toho prvotnou príčinou. Pokiaľ žalobca
tvrdil, že následky zásahu žalovaného do jeho života nebolo potrebné preukazovať, keďže jeho tvrdenianepoprel, a preto sa považujú za nesporné, krajský súd dopĺňa, že žalovaný už v písomnom vyjadrení
k žalobe ako aj na uvedenom pojednávaní namietal, že listinné dôkazy predložené žalobcom skutočnosti
tvrdené žalobcom nepreukazujú, t. j. nejedná sa o skutkové tvrdenia preukázané. Pokiaľ žalobca tvrdil

aj obavu a strach z otvorenia schránky, pretože v nej mal mať uložený majetok vysokej hodnoty,
uvedené tvrdenie nijako nepreukazoval a nepreukazuje ho ani to, že jej obsah mal poistený až na
33.200,- EUR, a preto súd správne pri určení výšky zadosťučinenia prihliadal k výške nájomného
129,60 EUR. Pritom ničím nepodloženým zostalo aj jeho tvrdenie, že žalovaný by po násilnom otvorení
schránky zatajil a prisvojil si jej obsah, keď žalovaný naopak korektne svoje pochybenie ešte pred

nariadením predbežného opatrenia uznal a výpoveď stornoval a žalobcovi prístup a užívanie schránky
od stanovenej lehoty neznemožnil. Neobstojí ani námietka žalobcu, že vysvetlenie nebolo úprimné
a jednalo sa len o nútenú formuláciu uvádzanú v listoch, ak je vyhovené druhej strane, keďže žalovaný
sa mu ospravedlnil niekoľkokrát aj osobne na pojednávaní 24.04.2018, pričom z písomného znenia
ospravedlnenia nevyplýva, že by vinu zvaľoval na neho. Žalobca síce tvrdil, že ospravedlnenie nemôže
slúžiť na zníženie výšky zadosťučinenia, avšak sám uvádza, že jeho absencia (z ľahostajnosti) by slúžila

na určenie výšky zadosťučinenia v neprospech žalovaného. Vzhľadom na uvedené sa preto nemôže
jednať ani o agresívnu obchodnú praktiku a nerešpektovanie nápravnej lehoty za konanie v rozpore
s dobrými mravmi, keďže sa jedná o konanie porušujúce zákonné ustanovenia, ktoré bolo predmetom
sporu o neplatnosť výpovede.
K namietanému nenaplneniu sankčnej funkcie zadosťučinenia krajský súd dopĺňa, že žalobcom

vytýkaného konania sa dopustil právny predchodca žalovaného, G. H. I., a.s., ktorá zanikla zlúčením
so žalovaným, z ktorého dôvodu, aj keď na žalovaného prešli práva a povinnosti, sankčná funkcia
zadosťučinenia už nemôže motivovať na zlepšenie vnútorných procesov a odradiť ju od jej ďalšieho
protiprávneho konania, keď žalobca ani netvrdil nieto preukazoval, že by takéto vnútorné procesy, resp.
protiprávne konanie uskutočňoval, resp. uskutočňuje žalovaný.

9. Vychádzajúc aj z uvedených skutočností, vysporiadajúc sa s podstatnými námietkami žalobcu, či už
v prvostupňovom, resp. odvolacom konaní, krajský súd rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku II. ako
vecne správny potvrdil, keďže pri určení primeranej výšky finančného zadosťučinenia správne zobral
do úvahy závažnosť a intenzitu protiprávneho konania, vplyv tohto konania, intenzitu trvania a rozsah

nepriaznivých následkov a subjektívny prístup strán k protiprávnemu konaniu, v dôsledku čoho bola
správne naplnená aj jeho satisfakčná a sankčná funkcia. Súčasne ako vecne správny potvrdil aj výrok
III. napadnutého rozsudku o nároku žalobcu na náhradu trov konania priznaného mu podľa § 255 ods. 1
CSP, vzhľadom na plný úspech vo veci, v rozsahu 100 %, keďže o nároku bolo rozhodované na základe
voľnej úvahy súdu.

10. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania krajský súd rozhodol podľa ust. § 396 ods. 1 CSP
v spojení s ust. § 255 ods. 1 CSP a v odvolacom konaní úspešnému žalovanému ho priznal v rozsahu
100 %.

11. Toto rozhodnutie senátu odvolacieho súdu bolo prijaté hlasovaním pomerom hlasov 3
(za) : 0 (proti).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote 2
mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval
v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného
uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach
podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda,
z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha
(dovolací návrh) (§ 428 CSP).