Rozsudok ,
Zmeňujúce Judgement was issued on Tuesday, April 29, 2025

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 15Co/123/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6415202245
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 04. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Eva Dzúriková

ECLI: ECLI:SK:KSBB:2025:6415202245.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Banskej Bystrici v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Evy Dzúrikovej a členov

senátu JUDr. Anny Snopčokovej a JUDr. Vladimíra Šalamúna, v právnej veci žalobkyne: A. B., nar.
XX.XX.XXXX, bytom C. D., E. F. XXXX/XX, právne zastúpená G. H. I., F., so sídlom v C., J. X, IČO:
XX XXX XXX, proti žalovanému: K. L. I., F., so sídlom M., M. XX/XXXX, IČO: XX XXX XXX, o určenie,
že nehnuteľnosti nie sú zaťažené záložným právom v prospech žalovaného, o odvolaní žalobkyne proti
rozsudku Okresného súdu Žiar nad Hronom č. k. 5C/85/2015-260 zo dňa 12.11.2018, takto

r o z h o d o l :

I. Rozsudok Okresného súdu Žiar nad Hronom č. k. 5C/85/2015-260 zo dňa 12.11.2018 m e n í tak, že
určuje, že nehnuteľnosti nachádzajúce sa v kat. úz. C. D., zapísané na LV č. XXXX, a to byt č. X, vchod

č. XX, v bytovom dome N., súpisné č. XXXX, na parc. č. XXXX/X v podiele 1/1, so spoluvlastníckym
podielom na spoločných častiach a spoločných zariadeniach domu XXXX/XXXXXX, CKN parc. č. XXXX/
Xvovýmere925m2,druhpozemkuzastavanéplochyanádvoria,spoluvlastníckypodielXXXX/XXXXXX
nie sú zaťažené záložným právom v prospech žalovaného.

II. Žalovaný j e p o v i n n ý zaplatiť žalobkyni náhradu trov prvoinštačného, odvolacieho a dovolacieho
konania v rozsahu 100 % v lehote troch dní odo dňa právoplatnosti uznesenia súdu prvej inštancie,

ktorým rozhodne o výške trov konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Žalobkyňa sa žalobou doručenou Okresnému súdu Žiar nad Hronom (ďalej aj len „okresný súd“ alebo
aj „súd prvej inštancie“) domáhala určenia, že nehnuteľnosti špecifikované v žalobnom návrhu (byt. č.
X, v bytovom dome N., zapísané na LV č. XXXX, v kat. úz. C. D.) nie sú zaťažené záložným právom.

2. V predmetnej veci rozhodol okresný súd v poradí prvým rozsudkom č. k. 5C/85/2015-145 zo dňa
10.04.2017 tak, že určil, že nehnuteľnosti nachádzajúce sa v kat. úz. C. D., a to byt č. X, vchod č. XX,
špecifikované v žalobe, nie sú zaťažené záložným právom v prospech žalovaného. Žalobkyni osobitným

výrokom priznal náhradu trov konania v rozsahu 100 %.
2.1 V odôvodnení súd prvej inštancie uviedol dôvody, na základe ktorých sa žalobkyňa domáhala
súdneho rozhodnutia o určení, že nehnuteľnosti ňou označené nie sú zaťažené záložným právom. Súd
postupoval vo veci podľa ustanovení § 52 ods. 1, 2, 3, 4 Občianskeho zákonníka a na vec aplikoval
tiež ustanovenia § 151a, 151b, 151c, 151d a tiež ustanovenia § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka.
Konštatoval, že zmluva o zriadení záložného práva k nehnuteľnosti uzavretá medzi stranami sporu
je spotrebiteľskou zmluvou a na žalobkyňu je potrebné hľadieť ako na spotrebiteľa, pretože pri jej

uzatváraní nekonala v rámci predmetu svojej podnikateľskej činnosti a žalovaná ako dodávateľ bola
osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy konala v rámci predmetu svojej obchodnej
činnosti. Súd konštatoval, že žalovaná uzavrela dňa 26.01.2011 s dlžníkom O. O. P. Zmluvu o Q.
americkej hypotéke a poskytla dlžníkovi bezúčelový spotrebný úver zabezpečený nehnuteľnosťou vsume 37.200,- Eur. Žalovaná ako záložný veriteľ uzavrela dňa 26.01.2011 so žalobkyňou ako záložcom
Zmluvu o zriadení záložného práva k nehnuteľnosti. Ďalej súd konštatoval, že rozsudkom Okresného
súdu Žiar nad Hronom sp. zn. 2T/116/2016 zo dňa 26.10.2016 právoplatným dňa 26.10.2016 súd schváli

dohodu o vine treste, ktorou bol O. O. P. uznaný za vinného zo zločinu úverového podvodu v zmysle §
222 ods. 1, 4 Tr. zákona a za to bol odsúdený k trestu odňatia slobody v trvaní XX mesiacov.
2.2 Súd ďalej uviedol, že dospel k záveru, že zmluva o zriadení záložného práva je neplatný právny
úkon pre rozpor s dobrými mravmi. Žalobkyňa je spotrebiteľkou, a preto požíva aj náležitú právnu
ochranu. Pri vstupe do zmluvného vzťahu so žalovanou pri uzatváraní zmluvy o zriadení záložného

práva k nehnuteľnosti dôvodne očakávala, že žalovaná pri poskytovaní úveru dlžníkovi O. O. P., bude
postupovať s príslušnou odbornou starostlivosťou, pri preverovaní jeho schopnosti splácať úver a
dôsledne zisťovať jeho spôsobilosť úver splácať riadnym spôsobom. Žalovaná nezohľadnila skutočnosť,
že voči dlžníkovi sa viedla exekúcia, konštatovaná v trestnom konaní. Tak ako vyplýva i z rozsudku
OkresnéhosúduŽiarnadHronomsp.zn.2T/116/2016dlžníkužvčaseuzatváraniazmluvysožalovanou
vedel, že úver v stanovenej výške nebude schopný splácať. Žalobkyňa v čase, keď so žalovanou

uzatvárala zmluvu o týchto skutočnostiach nemala vedomosť a domnievala sa, že žalovaná ako
banková inštitúcia dôsledne preverila príjmy a výdavky dlžníka, už aj s poukazom na to, že mu poskytla
úver v sume 37.200,- Eur. Žalobkyňa poskytla záloh z dôvodu, že dlžníkom bola ubezpečená, že
dlžník bude úver splácať a k realizácii záložného práva nedôjde. Taktiež súd poukázal i na sociálnu
situáciu žalobkyne, na ktorú bola a je celkom odkázaná jej ťažko zdravotne postihnutá dcéra, ktorú má

v celodennej opatere. Taktiež súd zvýraznil, že žalobkyňa v čase uzatvárania záložnej zmluvy nemala
vedomosť o celkovej výške dlhu dlžníka. Záložným právom sa zabezpečila pohľadávka na splatenie
úveru spolu s jeho príslušenstvom, úrokmi, úrokmi z omeškania, poplatkami a ostatnými pohľadávkami
a zmluvnými pokutami vyplývajúcimi zo zmluvy o úvere. Keďže žalovaná pri uzatváraní záložnej zmluvy
žalobkyňu neoboznámila s obsahom úverovej zmluvy, žalobkyňa nemala vedomosť o tom, aké je

príslušenstvo pohľadávky, keď úroky sú konštatované zvlášť, nemohla mať vedomosť ani o tom, čo sú
uvádzanéostatnépohľadávky.Nemohlamaťtakvedomosť,akájecelkovávýškapohľadávky.Žalobkyňa
nebola informovaná ani o tom, že žalovaná uzavrela s dlžníkom tzv. americkú hypotéku. Súd tak posúdil
zmluvu uzavretú medzi stranami sporu ako neplatný právny úkon s poukazom na jej rozpor s dobrými
mravmi a rozhodol, že nehnuteľnosti, ktoré sú predmetom zálohu nie sú zaťažené záložným právom

v prospech žalovanej.

3. V dôsledku podaného odvolania žalovanej vo veci rozhodoval Krajský súd v Banskej Bystrici ako
súd odvolací a tento uznesením č. k. 14Co/351/2017-179 zo dňa 27.03.2018 rozsudok Okresného súdu
Žiar nad Hronom č. k. 5C/85/2015-145 zo dňa 10.04.2017 zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie a nové

rozhodnutie. Odvolací súd v zrušujúcom uznesení konštatoval, že súd prvej inštancie nesprávne posúdil
záložnú zmluvu uzavretú medzi žalobkyňou ako žalovanou ako zmluvu spotrebiteľskú, keď základný
charakteristický znak spotrebiteľskej zmluvy, a to dodávateľsko-odberateľský vzťah v súdenom prípade
v záložnej zmluve chýba a zásadne ju od spotrebiteľského typu zmluvy oddeľuje. Uviedol, že záložná
zmluva môže napĺňať znaky spotrebiteľskej zmluvy vtedy, ak je záložný veriteľ v postavení dodávateľa

a záložca v postavení spotrebiteľa pokiaľ sa týka hlavného (zabezpečovaného) vzťahu, smerom, ku
ktorému je vzťah založený záložnou zmluvou akcesorickej povahy. Len v prípade, ak je spotrebiteľskou
zmluvou samotná záložná zmluva, t. j. kde je samotný záložca v postavení spotrebiteľa, a to vzhľadom
na hlavný zabezpečovaný vzťah, aplikuje sa rozsah ochrany zakotvený v § 52 až 54 OZ a v ostatných
predpisoch na ochranu spotrebiteľa. V prejednávanej veci však žalobkyňa ako záložca nie je totožná

s osobou spotrebiteľa, sama v uvedenom vzťahu spotrebiteľkou nie je a záložná zmluva je výlučne
zabezpečovacím inštitútom, hoci na zabezpečenie plnenia vyplývajúceho zo spotrebiteľského vzťahu.
V ďalšom sa odvolací súd venoval i špecifikácii a určitosti zabezpečovanej pohľadávky vyplývajúcej
zo zmluvy o úvere a tiež konštatoval, že s prihliadnutím na zásadu, že právo patrí bdelým, je výlučne
rozhodnutím prípadného záložcu, či poskytne na zabezpečenie pohľadávky dlžníka hnuteľnú alebo

nehnuteľnú vec, ktorá mu patrí do vlastníctva a je preto dôvodné očakávať, že k takému právnemu úkonu
pristúpi záložca až po náležitom oboznámení sa so všetkými rozhodujúcimi okolnosťami, a to priamo od
dlžníka, ktorého záväzok sa zabezpečuje. Odvolací súd tak nevzhliadol dôvod rozporu s dobrými mravmi
a rozsudok súdu prvej inštancie z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia zrušil a vec vrátil súdu prvej
inštancie na ďalšie konanie. V tomto zadal konajúcemu prvoinštančného súdu posúdiť záložnú zmluvu

inak ako zmluvu spotrebiteľskú, a to v zmysle ustanovení § 151a, 151b, 151c, 151d, 151e Občianskeho
zákonníka a ustáliť, či zodpovedá zákonným predpokladom obsiahnutých v uvedených ustanoveniach
a vo veci opätovne rozhodne.4. Po zrušení a vrátení veci a po opätovnom prejednaní veci súd prvej inštancie rozhodol rozsudkom
č. k. 5C/85/2015-260 zo dňa 12.11.2018 (v poradí druhým), ktorým žalobu žalobkyne zamietol; návrh
žalobkyne na prerušenie konania zamietol a o trovách konania rozhodol tak, že žalovanej priznal voči

žalobkyni náhradu trov konania v rozsahu 100%. V odôvodnení súd prvej inštancie poukázal na to,
že je viazaný právnym názorom odvolacieho súdu, opätovne pristúpil k posúdeniu zmluvy o zriadení
záložného práva a uzavrel, že zmluva o zriadení záložného práva, ktorú uzavreli sporové strany nie
je spotrebiteľskou zmluvou, keďže osoba záložcu nie je totožná s postavením dlžníka, ktorý vstúpil
so žalovanou (bankou) do vzťahu na základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere. Po uvedenom závere

súd následne konštatoval, že záložná zmluva spĺňa všetky predpoklady ustanovené pre jej platnosť
zmysle ustanovení § 151a, § 151b Občianskeho zákonníka; je na záložcovi, aby zvážil všetky prípadné
riziká spojené so zriadením záložného práva, pričom nedostatočnú opatrnosť zo strany žalobkyne
pri uzatváraní záložnej zmluvy, nemožno pri spisovať na zodpovednosť žalovanej a tiež, že sociálna
situácia žalobkyne nie je dôvodom neplatnosti záložnej zmluvy pre jej rozpor s dobrými mravmi. Súd tak
konštatoval, že v súdenej veci bolo potrebné žalobu zamietnuť.

5. V dôsledku podaného odvolania vo veci rozhodoval opätovne Krajský súd v Banskej Bystrici ako
súd odvolací, ktorý rozsudkom č. k. 14Co/35/2019-293 zo dňa 31.03.2020 rozhodol tak že: I. návrh
žalobkyne na prerušenie konania zamietol, II. rozsudok okresného súdu v napadnutom prvom výroku
o zamietnutí žaloby a v závislom treťom výroku o trovách konania potvrdil, III. odvolanie voči druhému

výroku o zamietnutí návrhu na prerušenie konania odmietol a IV. žalovanej náhradu trov odvolacieho
konania nepriznal. V odôvodnení predmetného rozsudku zotrval na právnych názoroch vyslovených vo
svojom predchádzajúcom zrušujúcom uznesení.

6. V dôsledku podaného dovolania žalobkyne vo veci rozhodoval Najvyšší súd Slovenskej republiky

a uznesením z 30.11.2022 sp. zn. 4Cdo/287/2020 rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici z
31.03.2020 sp. zn. 14Co/35/2019 zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie, keď konštatoval, že zo spisu
zistil, že v danom prípade žalobkyňa v podanom odvolaní požiadala v zmysle ustanovenia § 219 ods.
3 CSP, aby bola v prípade verejného vyhlásenia upovedomená o mieste a čase verejného vyhlásenia
rozhodnutia do elektronickej schránky jej právneho zástupcu, pričom dovolací súd zistil, že odvolací súd

oznámil verejné vyhlásenie rozsudku na úradnej tabuli a na webovej stránke súdu, avšak o mieste a
čase verejného vyhlásenia rozsudku neupovedomil zástupcu žalobkyne elektronickými prostriedkami. Z
uvedeného dôvodu dovolací súd rozhodnutie odvolacieho súdu zrušil a vec vrátil odvolaciemu súdu na
ďalšie konanie a nové rozhodnutie, bez vyslovenia sa k meritórnemu posúdeniu prejednávanej veci.

7. V nadväznosti na uvedené, po vrátení veci dovolacím súdom, odvolací súd určil termín verejného
vyhlásenia rozsudku a o uvedenom upovedomil elektronicky právneho zástupcu žalobkyne a opätovne
vo veci rozhodol rozsudkom č. k. 14Co/4/2023-357 zo dňa 18.04.2023, ktorým: I. návrh žalobkyne na
prerušenie konania zamietol, II. rozsudok Okresného súdu Žiar nad Hronom č. k. 5C/85/2015-260 zo
dňa 12.11.2018 v napadnutom prvom výroku o zamietnutí žaloby a v závislom treťom výroku o trovách

konania potvrdil; III. odvolanie voči druhému výroku o zamietnutí návrhu na prerušenie konania odmietol
a IV. žalovanej náhradu trov odvolacieho a dovolacieho konania nepriznal. Opätovne odvolací súd v
obsahu odôvodnenia zotrval na záveroch vyslovených vo svojom prvom rozhodnutí, t. j. v zrušujúcom
uznesení č.k. 14Co/351/2017-179 zo dňa 27.03.2018.

8. Proti rozsudku krajského súdu podala žalobkyňa dovolanie, o ktorom rozhodoval Najvyšší súd
Slovenskej republiky a ten uznesením zo dňa 30.10.2024 sp. zn. 4Cdo/133/2023 rozsudok Krajského
súdu Banskej Bystrici z 18.04.2023 sp. zn. 14Co/4/2023-357 v spojení s opravným uznesením zo dňa
19.06.2023 č. k. 14Co/4/2023-389 zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie s tým, že konštatoval, že z obsahu
spisu vyplynulo naplnenie dovolacích dôvodov podľa § 420 písm. b/ a písm. f/ CSP, nakoľko odvolací

súd rozhodol za zjavne procesne neprípustnej situácie, keď rozhodol v prospech pôvodne žalovaného
subjektu (Q. D. F., G.) a to napriek tomu, že odvolací súd mal mať vedomosť o tom, že došlo k právnemu
zániku tohto subjektu s právnym nástupcom R. Q. D., G.. Podľa § 378 ods. 1 CSP v spojitosti s §
66 CSP mal odvolací súd z úradnej povinnosti, t. j. i bez návrhu rozhodnúť uznesením, že v konaní
pokračuje s právnym nástupcom pôvodne žalovaného subjektu, a to ešte pred vyhlásením rozsudku

zo dňa 18.04.2023. Opravné uznesenie nie je procesne správne riešenie procesného nástupníctva na
strane žalovaného. Napriek tomu, že pôvodná žalovaná dňa 30.06.2020 postúpila pohľadávku na K.
L. I., F., o procesnom návrhu žalobkyne na zmenu žalovanej odvolací súd nerozhodol a rozhodoval
rozsudkom z 18.04.2023 za účasti zaniknutej žalovanej Q. D. F.. Dňa 01.10.2021 Q. D. F., G. akoobchodnáspoločnosťzanikla,užnebolanositeľomprocesnejsubjektivityatýmsúdzaťažilsvojekonanie
a rozhodnutie vadou zmätočnosti, keď nezohľadnil prevod práv a povinností na spoločnosť R. Q. D.,
G.. Dovolací súd tak zadal odvolaciemu súdu v ďalšom konaní okrem vyššie uvedeného, zohľadniť

právne skutočnosti, ku ktorým došlo po vydaní napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu, a to zánik
obchodnej spoločnosti Q. D. F., G. a vyriešiť tým procesné nástupníctvo na strane žalovanej.

9. Po zrušení rozsudku odvolacieho súdu a vrátení veci dovolacím súdom odvolaciemu súdu dňa
04.12.2024 doručila žalobkyňa odvolaciemu súdu podanie, v ktorom poukázala na uznesenie Súdneho

dvora zo dňa 14.09.2016 vo veci C-534/15.

10. Uvedené podanie spolu s rozhodnutím súdneho dvora odvolací súd doručil strane žalovanej na
vedomie.

11. V ďalšom procesnom postupe odvolací súd uznesením č. k. 15Co/123/2024-438 zo dňa 16.12.2024

rozhodol, že v konaní pokračuje s právnym nástupcom (pôvodne) žalovanej Q. D. F., G., so sídlom
D., J. X, a to: R. Q. D., G., so sídlom D., S. XX, IČO: XX XXX XXX, keď postupoval podľa ustanovení
§ 64 Civilného sporového poriadku. V odôvodnení uviedol, že z obsahu súdneho spisu odvolací súd
zistil, že žalobkyňa v (poradí prvom) dovolaní zo dňa 30. júna 2020 proti rozsudku Krajského súd v
Banskej Bystrici sp. zn. 14Co/35/2019 zo dňa 31. marca 2020 oznámila, že zo strany pôvodnej žalovanej

došlo dňa 29. júna 2020 k postúpeniu pohľadávky zo zmluvy o úvere č. XXX/XXXX/XXXX zo dňa
26. januára 2011, uzavretej medzi Q. D. a O. P., nar. XX. XXXXX XXXX, a všetkými právami z
akéhokoľvek zabezpečenia na spoločnosť K.. Žalobkyňa uviedla, že všetky práva zo záložnej zmluvy
pôvodná žalovaná postúpila na spoločnosť K., a preto žiadala, aby sa v zmysle § 80 CSP v dovolacom
konaní pokračovalo ďalej už len so spoločnosťou K.. O tomto návrhu na zmenu subjektu na strane

žalovanej dovolací súd nerozhodol. Následne, dňa 1. októbra 2021, došlo k zániku Q. D. z dôvodu
zlúčenia so spoločnosťou R. Q. D., G., so sídlom D., S. XX, IČO: XX XXX XXX (ďalej len „R.“).

12. Uvedené uznesenie nadobudlo účinky právoplatnosti dňom 20.12.2024.

13. Následne odvolací uznesením č. k. 15Co/123/2024-445 zo dňa 21.01.2025 rozhodol že pripúšťa,
aby z konania vystúpila pôvodná žalovaná: R. Q. D., G., so sídlom D., S. XX, IČO: XX XXX XXX, a na
jej miesto vstúpila do konania spoločnosť K. L. I., F., so sídlom M., M. XX/XXXX, IČO: XX XXX XXX, ako
žalovaná. Odvolací súd postupoval podľa ustanovení § 80 ods. 1, 2, 3 CSP a v odôvodnení konštatoval,
že po ustálení okruhu strán sporu a rozhodnutí o pokračovaní s právnym nástupcom pôvodne žalovanej,

a to s R. Q. D., G., pristúpil k rozhodnutiu o návrhu žalobkyne na zmenu žalovanej v zmysle ustanovenia
§ 80 CSP zo dňa 30.06.2020, ktorý bol obsahom dovolania proti rozsudku Krajského súdu v Banskej
Bystrici sp. zn. 14Co/35/2019. Žalobkyňa v návrhu uviedla, že oznámením zo dňa 30. júna 2020 jej
pôvodná žalovaná oznámila, že všetky svoje práva zo záložnej zmluvy postúpila dňa 29. júna 2020
na spoločnosť K., a preto žalobkyňa navrhla, aby sa v dovolacom konaní ďalej pokračovalo len so

spoločnosťou K.. Žalobkyňa k návrhu priložila oznámenie o postúpení pohľadávky, datované dňom 30.
júna 2020, z ktorého vyplýva, že zo strany Q. D. došlo k postúpeniu pohľadávky, z titulu zmluvy o úvere
č. XXX/XXXX/XXXX zo dňa 26. januára 2011 (ďalej len „zmluva o úvere“), spolu s príslušenstvom a
všetkými právami z akéhokoľvek zabezpečenia, ku ktorej poskytla žalobkyňa zabezpečenie na základe
ZZ k ÚZ č. XXX/XXXX/XXXX zo dňa 26. januára 2011 (ďalej len „záložná zmluva“), a to na spoločnosť

K., ku dňu 29. júna 2020. Odvolací súd preto vyhovel návrhu žalobkyne a pripustil zmenu strán sporu
na strane žalovanej, nakoľko boli splnené podmienky vyžadované ustanovením § 80 ods. 2 CSP pre
takéto procesné rozhodnutie súdu.

14. Uvedené uznesenie nadobudlo účinky právoplatnosti dňom 19.02.2025.

15. V dôsledku podaného odvolania žalobkyne krajský súd ako súd odvolací (§ 34 zákona č. 160/2015
Z. z. Civilného sporového poriadku, ďalej len „CSP“) vec preskúmal v medziach daných ustanovením §
379 a § 380 CSP a bez nariadenia pojednávania v súlade s ustanovením § 385 ods. 1 CSP a contrario
rozsudok súdu prvej inštancie podľa ustanovenia § 388 CSP zmenil tak, ako je uvedené vo výrokovej

časti tohto rozsudku, nakoľko neboli splnené podmienky na jeho potvrdenie ani na jeho zrušenie.

16. Podľa § 388 CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie zmení, ak nie sú splnené podmienky
na jeho potvrdenie, ani na jeho zrušenie.17. V priebehu konania o veci bolo vykonaným dokazovaním zistené a súdmi oboch inštancií už viackrát
konštatované, že pôvodne žalovaná Q. D. uzavrela dňa 26.1.2011 s dlžníkom O. O. P. Zmluvu o Q.

americkej hypotéke XXX/XXXX/XXXX. Právny predchodca súčasného žalovaného (Q. D.) poskytla
dlžníkovi bezúčelový spotrebný úver zabezpečený nehnuteľnosťou v sume 37.200 €, ktorý sa dlžník
zaviazal splácať v 203. mesačných splátkach po 302,35 € (posledná splátka vo výške 299,47 €), s
konečnou splatnosťou dňa 25.1.2028. V zmysle Čl. II Zmluvy úver bol zabezpečený záložným právom
na nehnuteľnosť vo vlastníctve žalobkyne zapísanej na LV č. XXXX k.ú. C. D. a to byt č. X, vo vchode č.

XX, v bytovom dome číslo súpisné XXXX s príslušenstvom. Uvedené skutočnosti medzi stranami sporu
sporné neboli.

18. Pôvodná žalovaná, ako záložný veriteľ, uzavrela totožného dňa - 26.1.2011 so žalobkyňou, ako
záložcom, Zmluvu o zriadení záložného práva k nehnuteľnosti. V Čl.I Zmluvy je uvedené, že záložný
veriteľ zmluvou o spotrebnom úvere č. XXX/XXXX/XXXX zo dňa 26.1.2016 sa zaviazal poskytnúť

dlžníkovi O. O. P. úver vo výške 37.200 € a dlžník sa zaviazal splácať tento úver s príslušenstvom v
splátkach a termínoch podľa splátkového kalendára dohodnutého v zmluve o úvere, pričom posledná
splátka je splatná dňa 25.1.2028. Záložným právom sa zabezpečovala pohľadávka úveru spolu s
jeho príslušenstvom, úrokmi, úrokmi z omeškania, poplatkami a ostatnými pohľadávkami a zmluvnými
pokutami, vyplývajúcimi zo zmluvy o úvere. Záložné právo sa vzťahovalo na záloh: nehnuteľnosť

zapísaná na LV č. XXXX k.ú. C. D. a to byt č. X, vo vchode č. XX, v bytovom dome číslo súpisné XXXX
s príslušenstvom, vo vlastníctve žalobkyne. Strany sporu uzavretie uvedenej zmluvy nerozporovali.

19. Rozsudkom Okresného súdu Žiar nad Hronom sp. zn. 2T 116/2016 zo dňa 26.10.2016 právoplatným
dňa 26.10.2016, súd schválil dohodu o vine treste, v zmysle ktorej bol O. O. P. uznaný za vinného, že

v úmysle získať finančný prospech z úveru požiadal A. B. o založenie nehnuteľnosti v jej vlastníctve za
účelom zabezpečenia poskytnutého úveru; po tom, čo táto súhlasila, uzavrel dňa 26.1.2011 v D. D. s
Q. D. F. G. zmluvu o Q. americkej hypotéke č. XXX/XXXX/XXXX, na základe ktorej mu bol poskytnutý
bezúčelový spotrebný úver vo výške 37.200 €, ktorý sa zviazal splácať v 203 mesačných splátkach po
302,35 € počnúc dňom 25.3.2011, pričom na zabezpečenie úveru použil nehnuteľnosti patriace A. B., s

ktorou Q. D. F. G. pobočka D. D. uzatvorila dňa 26.1.2011 zmluvu o zriadení záložného práva č. ZZ1 k
ÚZ č. XXX/XXXX/XXXX k nehnuteľnostiam zapísaným na LV č. XXX/X (zrejme chyba v písaní, správne
má byť LV č. XXXX), k.ú. C. D. a to byt č. X/XXX v bytovom dome súpisné číslo XXXX, vchod č.XX,
nachádzajúci sa na O.. poschodí so spoluvlastníckym podielom na parc. č. XXXX/X, pričom už v čase
uzatvárania zmluvy obvinený vedel, že úver v stanovenej výške nebude schopný splácať, pretože jeho

čistý mesačný príjem v roku 2010 dosiahol 265,74 € (1.627,14 € /rok spoločnosť D. F. a 1.561,81 €/
rok príjem zo spoločnosti C. O. F.), pričom bol povinný plniť si vyživovaciu povinnosť voči mal. F. P.
nar. X.X.XXXX, na základe zmluvy o mimoriadnom medziúvere č. XXXXXXX X X zo dňa 22.2.2006 bol
povinný E. G. uhrádzať pravidelné mesačné vklady minimálne vo výške 66,39 € až do pridelenia cieľovej
sumy splácať úroky mesačne vo výške 71,83 €, na základe zmluvy o stavebnom úvere č. XXXXXXX X

XX zo dňa 25.5.2005 bol povinný E. G. uhrádzať mesačné splátky stavebného úveru vo výške 99,59
€ a Q. D. F. G. pobočka D. D., ako aj A. B. zamlčal, že je voči nemu vedená exekúcia T. U. H., C. (A.
XXX/XXXX) vo výške 4.614,59 € v prospech oprávneného Sociálna poisťovňa pobočka C., teda vylákal
od iného úver a zabezpečenie úveru tým, že ho uviedol do omylu v otázke splnenia podmienok na
poskytnutie úveru alebo na splácanie úveru a spôsobil tak značnú škodu, čím spáchal zločin úverového

podvodu v zmysle § 222 ods.1, ods.4 Trestného zákona a za to bol odsúdený k trestu odňatia slobody
v trvaní 42 mesiacov. Zároveň poškodená A. B. bola odkázaná na občianske súdne konanie.

20. Odvolací súd predovšetkým poukazuje na to, že zmysle judikátu R 71/2018 patria do pojmu
„ustálená rozhodovacia prax dovolacieho súdu“ (§ 421 ods. 1 CSP) predovšetkým stanoviská alebo

rozhodnutia Najvyššieho súdu, ktoré sú (ako judikáty) publikované v Zbierke stanovísk Najvyššieho
súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky. Súčasťou ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho
súdu je tiež prax vyjadrená opakovane vo viacerých nepublikovaných rozhodnutiach Najvyššieho súdu
alebo dokonca aj v jednotlivom, dosiaľ nepublikovanom rozhodnutí, pokiaľ niektoré neskôr vydané
(nepublikované) rozhodnutia Najvyššieho súdu názory obsiahnuté v skoršom rozhodnutí nespochybnili,

prípadne tieto názory akceptovali a z hľadiska vecného na ne nadviazali. S prihliadnutím Čl. 3 CSP
do pojmu ustálená rozhodovacia prax dovolacieho súdu treba zahrnúť aj rozhodnutia Ústavného súdu
SR a Európskeho súdu pre ľudské práva, prípadne Súdneho dvora Európskej únie (porov. sp. zn.
6Cdo/129/2017).21. Odvolací súd v tomto smere uvádza, že v intenciách zákona a judikatúry je odvolací súd v zásade
oprávnenýsaodkloniťodsvojhopôvodnéhoprávnehonázoruvyjadrenéhovzrušujúcomuznesení,aka)

došlo k zmene skutkového stavu, b) došlo k zmene relevantnej judikatúry, c) ak by pôvodný právny názor
nebol ústavne udržateľný ( s dôrazom na princíp spravodlivosti) (pozri tiež rozhodnutie Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky sp. zn. 4Cdo/232/2022 zo dňa 25. apríla 2022).

22. Od ostatného rozhodnutia odvolacieho súdu došlo k podstatnej judikatúrnej zmene a to s poukazom

na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 14.12.2023 sp. zn. 4Cdo/132/2023,
v ktorom (odsek 18.) dovolací súd poukázal na skutočnosť: Súdny dvor rozhodol, že „Článok 1 ods. 1
a článok 2 písm. b) smernice 93/13 sa majú vykladať v tom zmysle, že táto smernica sa môže použiť
na zmluvu o zabezpečení záväzku nehnuteľnosťou alebo zmluvu o ručení uzavretú medzi fyzickou
osobou a úverovou inštitúciou s cieľom zabezpečiť splnenie povinnosti, na ktoré sa zaviazala obchodná
spoločnosť voči tejto inštitúcii v úverovej zmluve, ak táto fyzická osoba konala s cieľom, ktorý nesúvisí

s jej obchodom, podnikaním alebo povolaním a k uvedenej spoločnosti nemá žiadny funkčný vzťah.
Otázka aplikability smernice 93/13 je otázkou právnou a Najvyšší súd je názoru, že smernica na
prípad navrhovateľky dopadá a súdy boli povinné aplikovať hmotné právo k neprijateľným zmluvným
podmienkam (§ 52 a nasl. Občianskeho zákonníka), čo má podstatný vplyv na účinky záložného práva
v súvislosti s námietkou o neprimeranosti hodnoty zálohu k zabezpečovanej pohľadávke. Ochrana

garantovaná v čase vzniku spornej zmluvy podľa generálnej klauzuly upravenej aj v § 53 ods. 1
Občianskeho zákonníka je de lege lata už presne normovaná ako neprijateľná zmluvná podmienka
v § 53 ods. 4 písm. s/ Občianskeho zákonníka. Navyše dovolací súd poukazuje na skutočnosť,
že smernica 93/13 nadobúda význam aj vo vzťahu k povinnosti ex offo prieskumu neprijateľných
zmluvných podmienok, ak spadajú do predmetu konania. Preto bolo povinnosťou súdov sa so zmluvnou

podmienkou ako aj o predčasnej splatnosti pohľadávky vyrovnať (Súdny dvor z 14. marca 2013 vo
veci C - 415/11, bod 73.). Dovolací súd na základe uvedeného uzatvára, že v danom prípade išlo o
spotrebiteľský vzťah medzi žalobkyňou a žalovanou“.

23. Uvedenému vyššie citovanému rozhodnutiu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky predchádzal

nález Ústavného súdu Slovenskej republiky III. ÚS 701/2022, ktorý uznesenie Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky sp. zn. 4Cdo/199/2021 z 29. júna 2022 zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie,
pričom vyslovil o. i. i to, že „ak záloh predstavuje obydlie ako je tomu aj v preskúmavanej veci, reflexia
všeobecných súdov vo svetle smernice 93/13 bola dôležitá vo vzťahu k judikatúre Súdneho dvora, akým
je aj rozsudok vo veci C-34/18, ECLI: EÚ:C:2019:764 bod 65. V procesnej rovine judikatúra Súdneho

dvora v prípade aplikácie spotrebiteľských noriem konštatuje potrebu vyššej miery procesnej ingerencie
súdu aj napriek zastúpeniu advokátom (napr. rozsudok Súdneho dvora zo 04.06.2015 vo veci C-497/13,
ECLI:EÚ:C:2015:357 a pod.). Za imperatív je potrebné považovať výklad Súdneho dvora o nutnosti
aplikácie smernice 93/13 v rovine pravidiel verejného poriadku (napr. uznesenie Súdneho dvora zo dňa
16.11.2010 vo veci C-76/10, ECLI:EÚ:C:2010:685 bod 50 „vzhľadom na povahu a význam všeobecného

záujmu, na ktorom sa zakladá ochrana spotrebiteľov, ktorú smernica 93/13 zabezpečuje, jej článok 6
musí byť považovaný za ustanovenie, ktoré je rovnocenné s vnútroštátnymi pravidlami, ktoré v rámci
vnútroštátneho poriadku majú právnu silu noriem verejného poriadku (rozsudok G. M., už citovaný bod
52).
V ostatnom obsahu nálezu Ústavný súd SR uviedol, že „z uvedeného je zrejmé, že pre naplnenie

cieľa smernice 93/13 je dôležitá typová formulárová agenda s vopred naformulovanými zmluvnými
podmienkami a ak osoba nemá k podnikateľskému subjektu a jeho úveru funkčný vzťah, vyplývajúci
či už z podielu na riadení (napr. konateľ) alebo na zisku a nekoná v rámci svojho obchodovania,
povolania, či zamestnania, tak pôsobnosť smernice je na takéto prípady daná. Ústavný súd SR už len
pripomína, že sťažovateľkou artikulované rozhodnutie vo veci C-74/15 nie je v judikatúre ojedinelým

rozhodnutím. Súdny dvor v uznesení zo 14.09.2014 C-534/15, ECLI:EÚ:C:2016:700 konštatoval, že
„článok 1 ods. 1 a článok 2 písm. b/ smernice rady 93/13 EHS z 05 04.1993 nekalých podmienkach v
spotrebiteľských zmluvách sa majú vykladať v tom zmysle, že táto smernica sa uplatňuje na zmluvu o
založení nehnuteľnosti, uzatvorenú medzi fyzickými osobami a úverovou inštitúciou s cieľom zaručiť sa
záväzky obchodnej spoločnosti, ktoré má táto spoločnosť voči uvedenej úverovej inštitúcii na základe

zmluvy o úvere, pokiaľ tieto fyzické osoby konali s cieľom nevzťahujúcim sa na ich obchody, podnikanie
alebo povolanie a nemajú funkčný vzťah s uvedenou spoločnosťou, čo prináleží posúdiť vnútroštátnemu
súdu ".24. V kontexte prejednávanej veci je nutné uzavrieť, že žalobkyňa uzatvorila s právnym predchodcom
žalovaného zmluvu o zriadení záložného práva, v ktorej poskytla ako záloh svoj byt č. X/XXX, ktorý
zároveň predstavoval obydlie žalobkyne a na ňu odkázaných osôb, pričom uvedená zmluva o zriadení

záložného práva slúžila na zabezpečenie bezúčelového spotrebného úveru vo výške 37.200, Eur
poskytnutého právnym predchodcom žalovaného O. O. P. (spotrebiteľovi).

25. Odvolací súd preto, prihliadnutím na ostatnú, vyššie uvedenú judikatúru najvyššieho súdu, opätovne
preskúmal zmluvu o zriadení záložného práva a túto posúdil i cez prizmu spotrebiteľského práva,

a ustanovení § 52 až 54 Občianskeho zákonníka v znení účinnom ku dňu uzatvorenia zmluvy o zriadení
záložného práva, upravujúcich neprijateľné zmluvné podmienky obsiahnuté v spotrebiteľskej zmluve,
tak ako to učinil súd prvej inštancie vo svojom v poradí prvom rozsudku. Žalobkyňa uzatvorila s právnym
predchodcom žalovaného (len) zmluvu o zriadení záložného práva, ktorá slúžila na zabezpečenie
úverového vzťahu založeného zmluvou o bezúčelovom spotrebiteľskom úvere uzatvorenou s treťou
osobou, odlišnou od žalobkyne, ako osoby poskytujúcej záloh (O. P.). I napriek tejto skutočnosti

žalobkyňa nebolo oboznámená so samotnou zmluvou o bezúčelovom spotrebnom úvere, zo zmluvy
o zriadení záložného práva vyplýva len výška poskytnutého úveru 37 200,- Eur. Z čl. I., bod 2, veta
prvá vyplýva, že „záložným právom podľa tejto zmluvy sa zabezpečuje pohľadávka Záložného veriteľa
na splatenie uvedeného úveru spolu s jeho príslušenstvom, úrokmi, úrokmi z omeškania, poplatkami
a ostatnými pohľadávkami a zmluvnými pokutami vyplývajúcimi zo zmluvy o úvere“. Z ostatného

obsahuuvedenejzmluvyvšaknevyplývašpecifikáciazabezpečovanejpohľadávkysvymedzením, čosa
považuje za príslušenstvo pohľadávky, žalobkyňa nemala vedomosť o výške úroku, úroku z omeškania;
zo zmluvy nie je zrejmé a žalobkyňa nebola ani inak oboznámená s tým, čo predstavujú „poplatky,
ostatné pohľadávky a zmluvné pokuty vyplývajúce zo zmluvy“, ktoré záložná zmluva síce zabezpečuje,
ale nešpecifikuje ich ani do základu, ani do výšky, nestanovuje spôsob ich určenia. Žalobkyňa tak

v čase uzatvorenia zmluvy o zriadení záložného práva mala vedomosť len o výške poskytnutého
úveru 37 200,- Eur, avšak nemala vedomosť ani o charaktere úveru („americká hypotéka“ s osobitným
spôsobom splácania a úročenia) o výške a spôsobe určenia „ostatného príslušenstva“ zabezpečovanej
pohľadávky,apretonebolomožnéurčiťazozmluvynijakonevyplýva,akúcelkovúpohľadávkuprávneho
predchodcu žalovaného zmluva o zriadení záložného práva k obydliu žalobkyne zabezpečuje, táto bola

v čase uzatvorenia záložnej zmluvy neurčitá.

26. Podľa ust. § 53 ods. 1 zák. č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka v znení účinnom do 29.06.2011
(ďalej len „Občiansky zákonník“), spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať ustanovenia, ktoré spôsobujú
značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa (ďalej len

„neprijateľná podmienka“). To neplatí, ak ide o zmluvné podmienky, ktoré sa týkajú hlavného predmetu
plnenia primeranosti ceny, ak tieto zmluvné podmienky sú vyjadrené určito, jasne a zrozumiteľne alebo
ak boli neprijateľné podmienky individuálne dojednané.
26.1 Podľa ods. 2 citovaného zákonného ustanovenia, za individuálne dojednané zmluvné ustanovenia
sa nepovažujú také, s ktorými mal spotrebiteľ možnosť oboznámiť sa pred podpisom zmluvy, ak nemohol

ovplyvniť ich obsah.

27. Podľa § 53 ods. 4 písm. a) Občianskeho zákonníka, za neprijateľné podmienky uvedené
v spotrebiteľskej zmluve sa považujú najmä ustanovenia, ktorá má spotrebiteľ plniť a s ktorými sa nemal
možnosť oboznámiť pred uzavretím zmluvy.

28. Podľa § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka neprijateľné podmienky upravené v spotrebiteľských
zmluvách sú neplatné.

29. V uvedených okolnostiach prejednávanej veci a v obsahu zmluvy o zriadení záložného práva v jej

Čl. I bod. 2, vymedzujúcom zabezpečovanú pohľadávku, vzhliadol odvolací súd neprijateľné zmluvné
podmienky v zmysle § 53 ods. 4 písm. a) Občianskeho zákonníka v aktuálnom znení, keď v zmluve
o zriadení záložného práva neboli špecifikované plnenia, ktoré tvoria zabezpečovanú pohľadávku
a žalobkyňa, ako spotrebiteľka zabezpečovala plnenie (teda mala za dlžníka sama plniť), s ktorým
nemala možnosť oboznámiť sa pred uzatvorením zmluvy a výšku zabezpečovanej pohľadávky nebolo

možné určiť. V tom dôsledku je i zmluva o zriadení záložného práva vo svojom predmete – vymedzení
zabezpečovanejpohľadávkyneurčitá.Dôsledkomuvedenéhojeneplatnosťzmluvyozriadenízáložného
práva, túto posudzujúc vo svetle recentnej judikatúry ako zmluvu so spotrebiteľským charakterom,
aplikujúc ustanovenia o spotrebiteľskom práve § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka.30. Taktiež sa žiada uviesť, že z vykonaného dokazovania v súdenej veci, ale i zo samotnej skutkovej
vety rozsudku Okresného súdu Žiar nad Hronom sp. zn. 2T/116/2016 zo dňa 26.10.2016 vyplýva, aká

bola v skutočnosti majetková a finančná situácia O. O. P. - dlžníka z úveru, s ktorým právny predchodca
žalovaného vstúpil do úverového vzťahu založeného na zmluve o bezúčelovom spotrebnom úvere. V
čase žiadosti a rozhodovacieho procesu o schválení úveru mal samotný O. O. P. vedomosť o tom, že má
už jestvujúce finančné záväzky, ktoré predstavujú každomesačné splátky stavebného úveru a povinnosť
uhrádzať pravidelné mesačné vklady vo výške 66,39 Eur až do pridelenia cieľovej sumy splácať tiež

úroky vo výške 71,83 Eur mesačne, ďalej si bol vedomý svojej vyživovacej povinnosti k maloletej F. P.,
a to pri jeho zistenom čistom mesačnom príjme v roku 2010 265,74 Eur v spoločnosti D. a pri ročnom
príjme priemernom 1.561,81 Eur. Zároveň v rozhodnom čase žiadosti a poskytnutia úveru právnym
predchodcom žalovaného bola voči O. O. P. vedená i exekúcia sp. zn. EX 509/2009 exekútorom T. U. H.,
atonavymoženiesumy4.614,59EurvprospechoprávnenéhoSociálnejpoisťovne. Uvedenépodstatné
skutočnosti však banke pri žiadosti o úver neuviedol, rovnako ako ani žalobkyni, ktorá menovanému na

zabezpečenie bezúčelového spotrebného úveru poskytla svoj byt ako záloh, pričom uvedeným konaním
O. P. naplnil znaky skutkovej podstaty trestného činu úverového podvodu.

31. O. P. tak v úmysle vylákať od iného (právneho predchodcu žalovaného) uviedol nepravdivé
a neúplné informácie o skutočnom stave veci (svojej finančnej situácii a spôsobilosti splácať úver)

a rovnako v úmysle získať zabezpečenie úveru uviedol nepravdivé a neúplné informácie aj žalobkyni,
ktorá však nevstúpila do priameho zmluvného vzťahu s osobou, ktorá takto podvodne konala, ale
s bankou, s ktorou uzatvorila zmluvu o zriadení záložného práva zabezpečujúcu pohľadávku podvodne
konajúceho spotrebiteľa, pričom sa domnievala, že banka pri posudzovaní schopnosti splácať úver
bude postupovať s osobitnou starostlivosťou a skutočný stav a spôsobilosť žiadateľa splácať úver bude

zisťovať kvalifikovaným spôsobom, zistením informácií z príslušných registrov a databáz a na uvedený
kvalifikovaný postup banky sa žalobkyňa spoliehala.
31.1 Žalobkyňa tak uzatvorila s právnym predchodcom žalovaného zmluvu o zriadení záložného práva
v dôsledku podvodného konania inej osoby – O. P., ktorý žalobkyňu a rovnako i banku uviedol do omylu
v otázke svojich skutočných možností a schopností splácať úver.

32. Najvyšší súd v rozsudku sp. zn. 3Cdo/192/2008 z 23.11.2009 vo vzťahu k výkladu ustanovenia §
49a Občianskeho zákonníka uviedol, že „citované ustanovenie obsahuje úpravu právnych následkov pre
prípad, že právny úkon bol urobený v omyle ako nevedomosti o skutočnom stave veci. Právna podstata
omylu spočíva v tom, že konajúci mal nesprávnu, resp. nedostatočnú predstavu o právnych účinkoch

úkonu. Omyl vo vôli je právne významný (má za následok neplatnosť právneho úkonu) len vtedy, ak ho
konajúca osoba urobila v omyle vychádzajúcom zo skutočnosti, ktorá bola pre právny úkon rozhodujúca,
resp. podstatná a osoba, ktorej bol právny úkon určený, tento omyl vyvolala alebo o ňom musela vedieť
v čase právneho úkonu. Omyl je pri právnom úkone rozhodujúci, resp. podstatný ak sa týka právneho
dôvodu alebo inej skutočnosti, ktorá bola pre uskutočnenie právneho úkonu podľa prejavenej vôle

rozhodujúca. Právne následky omylu sú teda spojené len s určitým kvalifikovaným (právne významným)
omylom. Právne významný je omyl vtedy, ak je tento omyl skrytý ( t.j. účastník konajúci v omyle o ňom
nevie) a druhý účastník tento omyl spôsobil priamo úmyselne. O omyl však pôjde aj vtedy, keď druhý
účastník omyl vyvolal inak, napr. neúmyselne alebo o ňom musel vedieť. V takomto prípade omyl musí
vychádzať zo skutočnosti, ktorá je pre uskutočnenie právneho úkonu rozhodujúca (musí ísť o omyl

podstatný). Omyl je podstatný, ak ho konajúce osoba urobila v omyle vychádzajúcom zo skutočnosti,
ktorá je pre jeho uskutočnenie rozhodujúca (podstatná), a bez ktorej by k právnemu úkonu nedošlo
a ďalej osoba, ktorej bol právny úkon určený, tento omyl vyvolala alebo o ňom musela v čase právneho
úkonu aspoň vedieť. Ustanovenie § 49 a Občianskeho zákonníka však nemožno vykladať tak, že na jeho
základe je osoba, ktorá sa omylu dovoláva, zbavená povinnosti si sama, podľa okolností konkrétneho

prípadu, zabezpečiť objektívne informácie o okolnostiach, ktoré považuje táto osoba za rozhodujúce pre
uskutočnenie zamýšľaného právneho úkonu a bez príčiny sa vo svojho úsudku nechala mylne ovplyvniť
prípadnými náznakmi riešenia zamýšľaného právneho úkonu“.

33. V uznesení sp. zn. 3Cdo/113/2008 z 29. apríla 2010 najvyšší súd vyslovil právny záver v zmysle

ktorého, „zanedbanie požiadavky okolnostiam primeranej starostlivosti konajúcej osoby zabezpečiť si
zodpovedajúce odborné informácie pre posúdenie existencie predpokladov, ktoré sú pre ňu z hľadiska
uvažovaného právneho úkonu významné (resp. rozhodné), je spôsobilé potom spochybniť možnosť
účinne sa v zmysle § 49a Občianskeho zákonníka dovolať týmto konaním ovplyvneného omylu.V takomto prípade je treba, ak sa konajúca osoba omylu v zmysle § 49a Občianskeho zákonníka
dovoláva podľa § 40a tohto zákona zvážiť, či sa tu jedná o tzv. omyl ospravedlniteľný, či naopak
o omyl neospravedlniteľný. O ospravedlniteľný omyl, ktorým je pravidelne omyl konajúcej osoby

týkajúci sa skutkových okolností (error facti) potom nepochybne nejde vtedy, ak mala konajúca omylu
sa dovolávajúca osoba možnosť takémuto omylu sa vyhnúť vlastnou starostlivosťou pri poznaní
rozhodujúcich skutočností právneho úkonu. Nemožno totiž akceptovať možnosť, že by sa bolo možné
účinne dovolať neplatnosti pre omyl podľa § 4 a Občianskeho zákonníka za situácie, kedy by omylu sa
dovolávajúca osoba zanedbala objektívne existujúcu možnosť presvedčiť sa o pravom stave veci a bez

príčiny sa vo svojom úsudku nechala mylne ovplyvniť prípadnými dojmami alebo náznakmi riešenia
zamýšľaného právneho úkonu. Ospravedlniteľným je pritom len taký omyl, ku ktorému došlo napriek
tomu, že konajúca (mýliaca sa osoba) postupovala s obvyklou mierou opatrnosti, teda vyvinula obvyklú
starostlivosť, ktorú možno so zreteľom k okolnostiam konkrétneho prípadu od každého vyžadovať, aby
sa takému omylu vyhol, ide teda o situáciu, ak nemohla konajúca (mýliaca sa) osoba rozpoznať skutočný
stav veci (zistiť existenciu omylu) ani potom, keby postupovala s obvyklou mierou opatrnosti (potom, čo

by vyvinula obvyklú starostlivosť), ktoré od nej možno požadovať.

34. Uvedené aplikujúc na okolnosti súdenej veci, je potrebné konštatovať, že pri v danom čase vedenej
exekúcii proti žiadateľovi o úver, už existujúcich povinnostiach splácať splátky vyššie uvedených úverov,
ktoré povinnosti zjavne prevyšovali dokladovaný príjem žiadateľa o úver O. O. P., by pri riadnej a

úplnej znalosti majetkovej sféry žiadateľa o úver, vysoko pravdepodobne bolo nutné zo strany banky
dospieť k záveru, že jeho finančná a majetková situácia nedovoľuje riadne splácať i ďalšie úverové
záväzky z ďalšieho úveru, o ktorý O. O. P. právneho predchodcu žalovaného požiadal. Menovaný
bol však ako žiadateľ o úver posúdený najmä s prihliadnutím na spôsob zabezpečenia úverového
záväzku, a to zmluvou o zriadení záložného práva k nehnuteľnosti žalobkyne. Žalobkyňa tak ako

fyzická osoba, ktorá poskytla svoje obydlie ako záloh inej fyzickej osobe za účelom zabezpečenia
úverového vzťahu, vstúpila do zmluvného vzťahu s právnym predchodcom žalovaného, t. j. s Q. D., na
základe osobitného právneho titulu Zmluvy o zriadení záložného práva, pričom ona sama vstupovala do
zmluvného vzťahu s bankou - finančnou inštitúciou, nad ktorou je vykonávaný dohľad Národnou bankou
Slovenska, a preto dôvodne a s dôverou očakávala primeranú odbornú starostlivosť a kvalifikovaný

postup pri preverovaní a skúmaní bonity osoby žiadajúcej o poskytnutie spotrebného z úveru, t. j. O.
O. P.. V tomto procese však konajúca banka zjavne rezignovala na dostatočné zisťovanie všetkých
skutočností rozhodujúcich potrebných pre rozhodnutie o pridelení, resp. poskytnutí spotrebného úveru,
keď dostatočným spôsobom nezisťovala existenciu iných úverových povinností a povinností mesačných
splátok vyplývajúcich z úverov poskytnutých E. F. F. a vlastnou činnosťou banka nezistila ani v danom

čase aktuálne vedenú exekúciu proti osobe žiadajúcej o poskytnutie úveru pre vymoženie 4 614,-
Eur. V tejto súvislosti je potrebné zvýrazniť, že je to práve banka, ktorá má a i v tom čase mala
spôsoby a zo zákona určené možností na potrebné, náležité a úplné zistenie bonity (schopnosti splácať
úver) žiadajúceho subjektu, keď práve banka, ako finančná inštitúcia, má umožnený prístup do
osobitných registrov a má možnosť dostatočne zistiť i jestvujúce finančné záväzky žiadajúcej osoby, či

disciplínu žiadateľa pri splácaní existujúcich úverov. Takúto možnosť na strane druhej však nemá bežná
fyzická osoba, v danom prípade, napr. žalobkyňa, ktorá nie je oprávnená zisťovať a žiadať informácie
od akéhokoľvek ďalšieho subjektu týkajúce sa schopnosti splácať úver žiadateľa o úver, nakoľko
uvedené informácie predstavujú bankové tajomstvo. V uvedenom zmysle je potrebné konštatovať
značne nevýhodnejšie postavenie žalobkyne oproti banke.

35. Už v čase uzatvorenia zmluvy o zriadení záložného práva (a tiež samotnej úverovej zmluvy)
v zmysle § 92a zákona č. 483/2001 Z.z. si banky a pobočky zahraničných bánk mohli vytvoriť spoločný
register bankových informácií, prostredníctvom ktorého si banky mohli poskytovať údaje o úveroch
a bankových zárukách poskytnutých svojim klientom, údaje o svojich pohľadávkach a o zabezpečení

svojich pohľadávok proti klientom z poskytnutých úverov a bankových záruk, údaje o splácaní záväzkov
klientov z poskytnutých úverov a bankových záruk a údaje o bonite a dôveryhodnosti klientov z hľadiska
splácania ich záväzkov z poskytnutých úverov a bankových záruk. V zmysle uvedeného zákona však
informácie poskytnuté do spoločného bankového registra alebo zo spoločného bankového registra
zostávajú predmetom bankového tajomstva a takéto informácie a informácie o ďalších skutočnostiach

súvisiacich s prevádzkovaním spoločného bankového registra možno poskytovať len bankám.

36. Pokiaľ teda právny predchodca a žalovaného, t. j. Q. D. dostatočne nezisťovala vlastnou činnosťou
prostredníctvomregistrovadatabázanepreverilaúdajeposkytnutésamotnýmžiadateľomoúver,možnokonštatovať, že schopnosť žiadateľa splácať úver nezisťovala a neposudzovala dostatočne a nekonala
s dostatočnou starostlivosťou dobrého hospodára. Pokiaľ by totiž banka mala úplné informácie, ktoré,
na rozdiel od žalobkyne, bola schopná a spôsobilá zistiť i vlastnou činnosťou, pri v tom čase zistených

úverových povinnostiach, vedenej exekúcii a príjmom žiadateľa nepresahujúcim 400,- Eur mesačne,
musela by nevyhnutne dospieť k záveru, že uvedený žiadateľ nespĺňa podmienky poskytnutia úveru vo
výške 37.200,- Eur.
Pokiaľ by banka postupovala s osobitnou starostlivosťou, tak ako jej to už v čase uzatvárania úverovej
a aj záložnej zmluvy ukladal zákon mohla skutočný stav a reálnu schopnosť žiadateľa splácať úver zistiť

už v čase uzatvárania úverovej zmluvy a zmluvy o zriadení záložného práva.

37. Zároveň je nutné konštatovať, že podvodné konanie O. O. P. je potrebné osobitne kvalifikovať vo
vzťahu k banke a rovnako i vo vzťahu k žalobkyni, ktorej menovaný úmyselne uvádzal nepravdivé
informácie o svojich finančných a majetkových možnostiach a pomeroch a uvedeným podvodným
konaním získal od žalovanej zabezpečenie svojho úveru. Úkon uzavretia zmluvy o zriadení záložného

práva s bankou bol uskutočnený v priamej nadväznosti na konanie O. P., ktoré bolo neskôr vyhodnotené
ako trestný čin, a teda bolo výsledkom konania a úkonov, ktoré priamo odporujú zákonu. O podvodné
konanie nešlo zo strany banky, ktoré zmluvu o zriadení záložného práva so žalobkyňou uzatvárala,
avšak tejto je nutné pričítať nedbanlivostné zavinenie na tom, že žalobkyňa bola uvedená do omylu.
O tomto omyle týkajúcom sa skutočných pomerov na strane žiadateľa banka mohla resp. musela

vedieť,pokiaľbysodbornoustarostlivosťoupristúpilaknáležitémuzisťovaniuapreverovaniuschopnosti
žiadateľa splácať úver a neuspokojila sa len s existenciu poskytnutého zálohu obydlím zo strany
žalobkyne. Na povinnosť banky riadne zisťovať pomery na strane žiadateľa a schopnosť splácať úver
sa žalobkyňa, ako záložca dôvodne spoliehala, nakoľko banka je inštitúciu, ktorej primárnou činnosťou
je práve poskytovanie úverov a zároveň za účelom náležitého zisťovania skutočného stavu má banka

neporovnateľne širšie zákonné možnosti získať i informácie, ktoré sú predmetom bankového tajomstva,
než akákoľvek fyzická osoba, teda i žalobkyňa. S poukazom na uvedené dôvody, odvolací súd dospel
i k záveru o neplatnosti právneho úkonu zmluvy o zriadení záložného práva z dôvodu podľa § 49a
Občianskeho zákonníka, z dôvodu, že tento bol učinený v omyle. Keďže odvolací súd dospel k záveru
o neplatnosti zmluvy o zriadení záložného práva vyššie uvedeného dôvodu a i z dôvodu, že zmluva

v časti vymedzenia zabezpečovanej pohľadávky je neprijateľnou zmluvnou podmienkou spotrebiteľskej
zmluvy a teda neplatná, výrokom vyslovil, že nehnuteľnosti označené v žalobnom návrhu, ako i vo
výrokovej časti tohto rozsudku, predstavujúce obydlie žalobkyne, nie sú zaťažené záložným právom
v prospech žalovaného.

38. S poukazom na vyššie uvedené dôvody odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie zmenil tak ako
je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia postupom podľa § 388 CSP.

39. Keďže odvolací súd po zrušení a vrátení veci dovolacím súdom pristúpil k zmene rozsudku súdu
prvej inštancie, rozhodol v súlade s ust. § 453 ods. 3 CSP o trovách pôvodného konania a o trovách

dovolacieho konania. Tento nárok tvorí jeden celok, preto odvolací súd rozhodol jedným výrokom
o trovách celého doterajšieho konania (prvoinštačného, odvolacieho i dovolacieho). O týchto rozhodol
odvolací súd podľa ust. § 255 ods. 1 CSP a keďže bola žalobkyňa v konečnom dôsledku úspešná v spore
v celom rozsahu, uložil žalovanému zaplatiť žalobkyni náhradu trov prvoinštančného, odvolacieho
a dovolacieho konania v rozsahu 100 % v lehote 3 dní odo dňa právoplatnosti uznesenia súdu prvej

inštancie, ktorým rozhodne o výške trov konania.

40. Rozhodnutie odvolacieho súdu bolo prijaté pomerom hlasov členov senátu 3 : 0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote

dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa

konanie končí, aka/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b/ ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c/ strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný

zástupca alebo procesný opatrovník,
d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e/ rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f/ súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a/ pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b/ ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo

c/ je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 písm. a/ až c/ CSP).

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a/ až n/ CSP (§ 421 ods. 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,

c/ je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a/ a b/.

Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1 a 2 CSP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a/ dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b/ dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,

c/ dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).