Rozsudok ,
Zmeňujúce, Zrušujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 29. apríl 2025

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 3To/191/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1621010225
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 04. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Danica Veselovská

ECLI: ECLI:SK:KSBA:2025:1621010225.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Danice Veselovskej a členov

senátu JUDr. Denisy Mészárosovej a JUDr. Márie Šimkovej, v trestnej veci obžalovaného ml. V. P. a
spol. pre zločin vydierania podľa § 189 ods. 1, ods. 2 písm. b) Trestného zákona a iné, o odvolaní
obžalovaných ml. V. P. a ml. Y. P., a prokurátora Okresnej prokuratúry Malacky proti rozsudku Okresného
súdu Malacky sp.zn. 7T/29/2021 zo dňa 14.05.2024, na verejnom zasadnutí konanom dňa 29.04.2025
jednomyseľne takto

r o z h o d o l :

Podľa § 321 ods. 1 písm. b), písm. d), písm. e) Trestného poriadku sa prvostupňový rozsudok z r
u š u j e.

Podľa § 322 ods. 3 Trestného poriadku sa obžalovaní

ml. V. P., nar. XX.XX.XXXX v Z., trvale bytom N. XX,
Z.,

ml. Y. P., nar. XX.XX.XXXX v Z., trvale bytom N. XX,

Z.

u z n á v a j ú v i n n ý m i, ž e

- od doposiaľ presne nezisteného dňa v mesiaci október r. 2020 najmenej do 22.00h dňa 04.10.2020
v obci Sološnica v budove Reedukačného centra, pod hrozbou násilia nútili poškodeného mal. M..Z..,
nar. XX.XX.XXXX, a mal. M..Y.., nar. XX.XX.XXXX, ako aj iných chovancov, aby plnili ich príkazy, ktoré
spočívali v tom, že sa mali medzi sebou chovanci reedukačného centra navzájom biť, prípadne mali

zbiť niekoho zo slabších chovancov, ďalej pod hrozbou fyzického násilia im chovanci museli odovzdávať
stravu, cigarety, robiť za nich rajóny, obvinení ich fyzicky napádali, udierali ich do oblasti tváre a
iných častí tela s tým, že ak čokoľvek povedia „otvoria im hlavu“, čo vnímali poškodení ako hrozbu
násilia, rovnako sa im vyhrážali zbitím, ak budú na obvinených žalovať zamestnancom reedukačného
centra, pod hrozbou fyzického napadnutia so slovami „..inak ti rozbijem prašivú papuľu..“ mal. P.F.,
nar. 01.10.2003, donútili, aby zbil mal. M...Z.., nar. XX.XX.XXXX, pričom takéto agresívne správanie
sa stupňovalo, kedy obvinení chovancov, najmä poškodeného M..Y.., nar. XX.XX.XXXX, opakovane

aj viackrát počas dňa tzv. „vypínali“ tým spôsobom, že ho chytili pod krk, priškrtili ho až tak, že mu
hrozila strata vedomia a odpadnutie na zem, pričom obžalovaný ml. Y. P. spolu s ďalšími neustálenými
chovancami pod hrozbou bitky donútili maloletých poškodených M..Y.. a M..Z.., aby dňa 04.10.2020 v
čase okolo 20.19 hod. na izbe č. 4 v Reedukačnom centre Sološnica, k tomu, aby M..Y.. na M..Z.. vykonal
orálny styk, z čoho bol vyhotovený videozáznam na mobilný telefón zn. LG, bielej farby, C.: XXXXXX-
XX-XXXXXX-X, na čom sa prítomní chovanci zabávali,

t e d aspoločným konaním iného násilím a hrozbou násilia alebo inej ťažkej ujmy nútili, aby niečo konal,
opomenul alebo trpel,

čím spáchali

zločin vydierania spolupáchateľstvom podľa § 20 k § 189 ods. 1 Trestného zákona.

Za to sa u obžalovaného ml. V. P. podľa § 44 Trestného zákona vzhľadom na rozsudok Okresného súdu

Trnava sp. zn. 35T/49/2023 zo dňa 19.09.2023 upúšťa od uloženia ďalšieho trestu, nakoľko trest uložený
obžalovanému uvedeným rozsudkom je na ochranu spoločnosti a nápravu páchateľa dostatočný.

Obžalovanému ml. Y. P. sa

u k l a d á

podľa § 189 ods. 1 Trestného zákona účinného od 06.08.2024 s použitím § 117 ods. 1 Trestného zákona
trest odňatia slobody vo výmere 1 (jeden) rok.

Podľa § 48 ods. 2 písm. a) Trestného zákona sa pre výkon trestu odňatia slobody zaraďuje do ústavu

na výkon trestu s minimálnym stupňom stráženia.

Podľa § 319 Trestného poriadku sa odvolanie prokurátora Okresnej prokuratúry Malacky z a m i e t a.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom boli obžalovaní mladiství V. P. a Y. P. uznaní vinnými zo spáchania zločinu

vydierania podľa § 189 ods. 1, ods. 2 písm. b) Trestného zákona s poukazom na § 139 ods. 1 písm. a)
Trestného zákona formou spolupáchateľstva podľa § 20 Trestného zákona na tom skutkovom základe,
že

- obžalovaní od doposiaľ presne nezisteného dňa v mesiaci október r. 2020 najmenej do 22.00h dňa

04.10.2020 v obci Sološnici v budove Reedukačného centra, pod hrozbou násilia nútili poškodeného
mal. K.T., nar. XX.XX.XXXX a mal. K.D., nar. XX.XX.XXXX, ako aj iných chovancov, aby plnili ich príkazy,
ktoré spočívali v tom, že sa mali medzi sebou chovanci reedukačného centra navzájom biť, prípadne
mali zbiť niekoho zo slabších chovancov, ďalej pod hrozbou fyzického násilia museli odovzdávať stravu,
cigarety, robiť za nich rajóny, obžalovaní ich fyzicky napádali, udierali ich do oblasti tváre a iných častí

tela s tým, že ak čokoľvek povedia „otvoria im hlavu“, čo vnímali poškodení ako hrozbu násilia, rovnako
sa im vyhrážali zbitím, ak budú na obžalovaných žalovať zamestnancom reedukačného centra, pod
hrozbou fyzického napadnutia so slovami „..inak ti rozbijem prašivú papuľu..“ mal. P.F., nar. XX.XX.XXXX
donútili, aby zbil mal. K.T., nar. XX.XX.XXXX, pričom takéto agresívne správanie sa stupňovalo, kedy
obžalovaní chovancov, najmä poškodeného K.D., nar. XX.XX.XXXX opakovane aj viackrát počas dňa

tzv. „vypínali“ tým spôsobom, že ho chytili pod krk, priškrtili ho až tak, že mu hrozila strata vedomia
a odpadnutie na zem, pričom vo večerných hodinách v presne nezistenom čase dňa 3. až 4.10.2020
pravdepodobne však dňa 04.10.2020 v čase okolo 20.19h najskôr predtým na izbe č. X a následne na
izbe č. X v reedukačnom centre Sološnica obžalovaní pod hrozbou ďalšieho fyzického násilia donútili
mal. K.T., nar.XX.XX.XXXX, aby sa vyzliekol a mal. K.D., nar.XX.XX.XXXX pod hrozbou bitky donútili,

aby ho orálne uspokojoval, čo na izbe č. X bolo za prítomnosti mal. P.F., nar. XX.XX.XXXX, mal. D.F., nar.
XX.XX.XXXX, mal. A. L., nar. XX.XX.XXXX, mal. S.B., nar. XX.XX.XXXX a mal. D.Š., nar. XX.XX.XXXX,
pričom mal. D.F., nar. XX.XX.XXXX na pokyn obžalovaných mobilným telefónom zn. LG, bielej farby,
C.: XXXXXX-XX-XXXXXX-X orálny sex na izbe číslo X natočil za prítomnosti týchto chovancov a súbor
s jeho obsahom prechovávali na uvedenom mobilnom telefóne až do dňa 06.10.2020, kedy bol tento

nájdený zamestnancami reedukačného centra.

Súd prvého stupňa obžalovanému ml. V. P. uložil podľa § 189 ods. 2, § 37 písm. m), § 38 ods. 4, § 117
ods. 1, ods. 2 Trestného zákona trest odňatia slobody vo výmere 3 roky, pre výkon ktorého ho podľa §
48 ods. 2 písm. a) Trestného zákona zaradil do ústavu na výkon trestu s minimálnym stupňom stráženia.

Obžalovanému ml. Y. P. súd podľa § 189 ods. 2, § 38 ods. 2, § 117 ods. 1, ods. 2 Trestného zákona uložiltrest odňatia slobody vo výmere 2 roky. Pre výkon trestu odňatia slobody súd obžalovaného podľa § 48
ods. 2 písm. a) Trestného zákona zaradil do ústavu na výkon trestu s minimálnym stupňom stráženia.

Proti tomuto rozsudku podal obžalovaný ml. V. P. a prokurátor ihneď po jeho vyhlásení odvolanie, obe
odvolania smerujú proti výrokom o vine a treste, odvolanie prokurátora bolo podané v neprospech oboch
obžalovaných. Odvolanie podal v zákonnej lehote aj obžalovaný ml. Y. P., odvolaním napáda výrok o
vine, výrok o treste a aj výrok o ochrannom opatrení.

Prokurátor odôvodnil odvolanie podaním doručeným súdu prvého stupňa dňa 05.09.2024. Nesúhlasí
s výrokom o vine, nakoľko skutok, pre ktorý bola podaná obžaloba, sa mal posudzovať aj ako
zločin výroby detskej pornografie podľa § 368 ods.1, ods. 2 písm. c) Trestného zákona formou
spolupáchateľstva podľa § 20 Trestného zákona. Samosudca v predmetnej veci vykonal počas hlavného
pojednávania rozsiahle dokazovanie, pričom správne zistili skutkový stav v rozsahu potrebnom pre
vydanie spravodlivého rozhodnutia, pritom sa veľmi podrobne vysporiadal so zisteným skutkovým

stavom ohľadom skutočností, ktoré preukazovali spáchanie a naplnenie skutkovej podstaty zločinu
vydierania podľa § 189 ods. 2 Trestného zákona oboma obžalovanými, avšak sa nedostatočne
vysporiadal ohľadom spáchania trestného činu - zločinu výroby detskej pornografie podľa § 368 ods. 1 a
ods. 2 písm. c) Trestného zákona, spáchaného formou spolupáchateľstva podľa § 20 Trestného Zákona.
Súd síce správne skonštatoval tak, ako to uvádzala prokuratúra, že video zachytávajúce orálny styk

medzi maloletými v RC napĺňa znaky detskej pornografie podľa § 132 ods. 4 Trestného zákona, avšak
zároveň nesprávne skonštatoval právny záver, že zo strany obžalovaných absentuje úmysel výroby
detskej pornografie, ako jeden zo zákonných znakov skutkovej podstaty tohto trestného činu. Uvedený
záver odôvodnil tým, že nebolo možné bez akýchkoľvek pochybností skonštatovať, aký následok
obžalovaní sledovali pri točení videa, pričom z jednotlivých výpovedí mali vyplynúť také skutočnosti,

že video vytvorili, lebo sa nudili, pri jeho natáčaní si robili „srandu“, resp. išlo im aj o to, aby jedného
z aktérov potrestali za to, že ich žaloval vychovávateľom. Inak povedané, nebol preukázaný úmysel
vytvoriť pornografické dielo ako také. Preto súd vyhodnotil aj natočenie orálneho uspokojenia na mobilný
telefón ako súčasť zločinu vydierania. Popísaným konaním obžalovaných P. bola naplnená aj skutková
podstata zločinu výroby detskej pornografie podľa § 368 ods. 1, ods. 2 písm. c) Trestného zákona formou

spolupáchateľstva podľa § 20 Trestného zákona, vrátane jeho všetkých zákonných znakov, nevynímajúc
subjektívnu stránku trestného činu. Objektívna stránka spočíva vo využití, získaní, ponúknutí alebo
inom zneužití dieťaťa na výrobu detskej pornografie alebo detského pornografického predstavenia, resp.
umožnenie takéhoto zneužitia alebo podieľaní sa na jej výrobe. Subjektom môže byť ktorákoľvek, trestne
zodpovedná osoba, pričom subjektívna stránka vyžaduje úmyselnú formu zavinenia, pritom postačí

nepriamy úmysel, t.j. vedel, že svojím konaním môže také porušenie alebo ohrozenie spôsobiť, a pre
prípad, že ho spôsobí, bol s tým uzrozumený. Na existenciu zavinenia páchateľa nemá vplyv neznalosť
ustanovení samotného Trestného zákona vrátane trestnosti činu. Vedomostná zložka zavinenia je
prítomná v tom prípade, ak si páchateľ uvedomuje, že konaním predpokladaným skutkovou podstatou
trestného činu, môže ohroziť alebo porušiť záujem chránený totožnou skutkovou podstatou trestného

činu, ktorý v tomto prípade je ochrana detí pred ich zneužívaním na výrobu detskej pornografie. Vôľová
zložka môže mať podobu chcenia alebo uzrozumenia. Príslušná forma zavinenia (úmysel, nedbanlivosť)
sa nemusí vzťahovať na znenie skutkovej podstaty trestného činu a význam právnych pojmov, ktoré sú v
nej uvedené a ktorých obsah je vysvetlený v samotnom Trestnom zákone. Postačuje, aby sa v Trestnom
zákone požadovaná forma zavinenia vzťahovala na konkrétne skutočnosti (skutkové okolnosti), ktoré

možno podradiť pod skutkovú podstatu trestného činu vrátane pojmov v nej uvedených.

Už z vykonaného dokazovania vyplynulo, že k prvému orálnemu styku z donútenia medzi mladistvými
Z. a Y. došlo na izbe č. 6, následne potom na izbe č. 4, tento akt sa zopakoval druhýkrát, pričom už
sa nahrával na mobilný telefón tak, ako to bolo popísané v odôvodnení rozsudku súdu. Po nahratí

videa obaja obžalovaní išli za svedkom U. V., ktorému video ukazovali. Pri nepriamom úmysle páchateľ
nechce spôsobiť následok predpokladaný skutkovou podstatou trestného činu, iba s jeho nástupom je
uzrozumený. Napríklad na spáchanie úmyselného trestného činu útoku na verejného činiteľa postačuje,
aby páchateľ fyzicky napadol sudcu za to, že ho odsúdil za trestný čin. Nie je potrebné, aby si pritom
páchateľ uvedomoval, že sudca je pri rozhodovaní o vine a treste považovaný za verejného činiteľa.

Uvedené možno analogicky použiť na situáciu, kedy obžalovaní donútili poškodených k orálnemu sexu,
pričom tento akt z donútenia, resp. zo strachu musel natočiť svedok Y. X.. Je teda irelevantné, či si
uvedomovali, že natočením orálneho sexu medzi mladistvými (to, že ide o mladistvých im muselo byť
zrejmé, lebo všetci chovanci boli deťmi t.j. osobami do 18 rokov ), vytvoria video, ktoré obsahovo napĺňaznaky detskej pornografie podľa § 132 ods. 4 Trestného zákona. V každom prípade po tom, čo už raz
došlo k orálnemu sexu z donútenia na izbe č. 6, následne došlo k zopakovaniu celej situácie na izbe č.
4, kde sa celý akt, ako videosúbor už nahral na mobilný telefón.

Z popísaného konania je podľa názoru prokuratúry zrejmé a v potrebnom rozsahu preukázané, že obaja
obžalovaní konali minimálne vo forme nepriameho úmyslu. Svojím konaním vytvorili videonahrávku,
ktorá napĺňa všetky znaky detskej pornografie podľa § 132 ods. 4 Trestného zákona, pričom je úplne
irelevantné, či chceli ďalej výsledok ich umeleckej tvorby prechovávať, resp. ďalšej šíriť, nakoľko znakom

skutkovej podstaty trestného činu výroby detskej pornografie podľa § 368 Trestného zákona je len
samotná výroba detskej pornografie, ktorej prechádza konanie páchateľa, ktorý využije, získa, ponúkne
alebo inak zneužije dieťa. Prípadne jej ďalšie prechovávanie alebo distribúcia, už potom napĺňa zákonné
znaky skutkovej podstaty ďalších trestných činov tejto kategórie, a to rozširovania alebo prechovávania
detskej pornografie podľa § 369 až 370 Trestného zákona. Teda skutočnosť, že detskú pornografiu
ďalej nerozširovali, resp. ju nestihli rozširovať, prípadne následne potom prechovávať, ich nevyviňuje

zo samotnej výroby detskej pornografie. Z ich úmyselného konania, vrátane prípadného motívu, ich
usvedčuje tá skutočnosť, že k nanútenému orálnemu styku došlo najprv na izbe č. X a potom sa
zopakoval na izbe č. 4, kde sa tento už nahrával.

Prokurátor navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zrušil vo výroku o vine a treste a sám

rozsudkom vo veci rozhodol tak, že uzná obžalovaných vinnými aj za zločin výroby detskej pornografie
podľa § 368 ods. 1 , ods. 2 písm. c) Trestného zákona, spáchaného formou spolupáchateľstva podľa
§ 20 Trestného zákona, a reflektujúc na túto skutočnosť im uložiť prísne nepodmienečné tresty odňatia
slobody.

Obžalovaný ml. V. P. odôvodnil odvolanie prostredníctvom obhajcu podaním zo dňa 27.09.2024.

K výroku o vine obhajoba uvádza, že s časťou rozsudku, kde súd skonštatoval dôvody nemožnosti
uznania viny obžalovaného zo zločinu výroby detskej pornografie podľa § 368 ods. 1, ods. 2 písm. c)
Trestného zákona sa obhajoba v plnej miere stotožňuje. Súhlasí s postojom súdu prvého stupňa v tom,

že rešpektujúc uznesenie odvolacieho súdu správne vyhodnotil, že dokazovaním nebolo preukázané
zavinenie, ktoré zločin výroby detskej pornografie predpokladá a spočíva na aspoň zamýšľanom využití
pornografického materiálu na sexuálne účely, v danom prípade bol preukázaný výslovný opak. Napriek
tomu, že súd prvého stupňa sa stotožnil s názorom Krajského súdu v Bratislave týkajúcim sa právnej
kvalifikácie skutku, nemožno súhlasiť s tým, že z vykonaného dokazovania nevyplynuli pochybnosti o

vine obžalovaného aj s ohľadom na zostávajúcu právnu kvalifikáciu podľa § 189 ods. 1, ods. 2 písm.
b) Trestného zákona.

Súd prvého stupňa nedostatočne rozlíšil obžalovaný skutok, resp. jeho súčasti, ktorých sa mali dopustiť
obžalovaný Y. P. a V. P., a tak ich nespravodlivo postavil na rovnakú úroveň. Výpovede svedkov

jednoznačne hovorili o tom, že každý z obžalovaných mal konať iným spôsobom a podieľať sa na iných
činnostiach, ktoré nie je preto možné zovšeobecniť ako jeden a ten istý skutok oboch obžalovaných.
Ohľadom niektorých okolností uvádzali svedkovia, že sa ich mal dopustiť len Y. P. a V. P. do toho konania
nezahŕňali , poprípade vice versa. Napriek tomu súd obe tieto tvrdené odlišné konania obžalovaných
zlúčil. Takéto konanie súdu podľa obhajoby neobstojí a vec mala byť posudzovaná individuálne vo

vzťahu ku každému obžalovanému. Vina každého obžalovaného, nielen v tomto prípade, musí byť
preukazovaná na základe konkrétnych dôkazov a individuálne a to bez ohľadu na to, že trestné konanie
je vedené v rámci spolupáchateľstva ako forme účastníctva. Súčasťou spravodlivého súdneho procesu
je vymedzenie skutkového deja, ktorý sa vzťahuje na každého z obžalovaných samostatne. Súd prvého
stupňataksvojímpostupomporušilprávoobžalovanéhonaspravodlivýprocespodľačl.46ods.1Ústavy

Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane základných práv a slobôd tým,
že nerozlíšil údajné konania obžalovaných a ich takpovediac „nečitateľne“ skĺbil do jedného skutku, čo
malo následok aj nesprávne vyhodnotenie viny u obžalovaného V. P.. Rozdielnosť v konaní Y. a V. P. je
možné vnímať z jednotlivých svedeckých výpovedí, na ktorých stojí a padá v podstate celé dokazovanie
obžaloby. Podľa výpovede poškodeného M. Y., poškodeného M. Z. a svedka P. I. z prípravného konania

obžalovaný nebol v rozhodný čas v príslušnej izbe prítomný, pričom naopak Y. prítomný bol. Ohľadom
situácie nútenia iných chovancov na určité činnosti či vyvolávanie bitiek, svedkovia a poškodení jasne
rozlišovali konanie V. a Y., toto sa však nijako neodrazilo do modifikácie skutku, resp. ani do odôvodnenia
rozsudku. V ďalších prípadoch je možné vidieť pochybenie súdu v tom, že niektorí svedkovia uvádzajúoboch bratov P., pričom ďalší vyslovene uvádzajú, o ktorého z nich sa jedná. Aj vo vzťahu k prítomnosti
obžalovaných v izbe, kde mal nastať incident natáčania orálneho styku poškodených, nie je u svedkov
vôbec súlad v tom, či tam boli obaja bratia alebo len jeden z nich, avšak obaja poškodení M. Z. a M. Y.

potvrdili, že obžalovaný V. P. sa v čase incidentu v izbe nenachádzal. Je očividné, že niektorí zo svedkov
sami nerozlišovali vo svojej výpovedi V. a Y.. Uvedené skutočnosti mali byť vo vzťahu k obžalovanému
V. P. súdom prvého stupňa nielen dôkladne preverené, ale následne aj v rozsudku riadne zhodnotené
a zohľadnené.

Čo sa týka udalosti zo dňa 04.10.2020, vzhľadom na vyššie uvedené je jednoznačné, že obžalovaný
nemohol spáchať v tejto časti popísaného skutku trestný čin vydierania podľa § 189 ods. 1 ods. 2
písm. b) Trestného zákona, keďže o čine sa dozvedel až ex post, na mieste (v izbe) nebol a v konaní
nebol nijakým spôsobom bez dôvodných pochybností preukázaný opak. Z tohto dôvodu je potrebné
uviesť, že subjektívna stránka trestného činu vydierania v danej časti skutku nepochybne absentuje.
Obžalovaný nemal vedomosť o tom, že medzi poškodenými dôjde k sexuálnemu aktu. Bol o tom

následneinformovaný,akoajotom,žebolvyhotovenýaudiovizuálnyzáznam.Ajpretopokladáobhajoba
za dôležité rozlišovať to, ktorého skutku, ktorej časti obžalovaného skutku, sa dopustil obžalovaný Y. P. a
ktoréhoV.P..Počasdokazovanianebolopreukázané,žeuobžalovanéhoV.P.bolanaplnenásubjektívna
stránka trestného činu vydierania vo vzťahu donútenia poškodených k orálnemu styku. Pre trestný čin
vydierania zákon vyžaduje úmyselné konanie páchateľa. To znamená, že sú u páchateľa prítomné obe

zložky, aj vedomá aj vôľová. Z výpovedí svedkov, ktorých tvrdenia podľa napadnutého rozsudku súd
prvého stupňa bral v úvahu pri posúdení okolností prípadu, odôvodnene vyplýva, že obžalovaný incident
orálneho styku nijako neinicioval, nebol v izbe prítomný a nevedel o ňom. Javí sa, že súd v rozsudku
zovšeobecňuje, že mu postačuje, že obžalovaný V. P. „mal tento nápad“ (str. 57) a že pod hrozbou bitky
poškodených údajne nútil (str. 58 rozsudku). Súd nijakým spôsobom však nevysvetľuje, ako mohol mať

V. P. taký nápad či niekoho nútiť, keď ako obžaloba opakovane zdôrazňuje, samotní poškodení uviedli,
že obžalovaný sa na mieste vôbec nenachádzal. Súd taktiež nijako nezohľadnil, že svoje presvedčenie
odvíja predovšetkým od časti výpovede M. Y., o ktorom psychologička U.. P. v postavení svedka
pred súdom uviedla, že trpí retardáciou. Súd nevysvetľuje, prečo sa na jednej strane opiera o časť
výpovede svedka M. Y. (ohľadom donútenia), avšak už nijako nespomína, že v inej časti M. Y. vyslovene

popiera prítomnosť V. P. na mieste. V súdnom konaní bola viackrát a viacerým svedkom prehratá
nahrávka, kde po vizuálnej a audio stránke boli svedkovia dopytovaní na identifikovanie V. P. - ani jeden
svedok na základe predmetnej nahrávky obžalovaného neidentifikoval, naopak, bol identifikovaný napr.
Y. X.. Obžalovaný nemohol poškodených donútiť, aby pod hrozbou násilia konali, keďže o incidente
v danom čase nevedel a na mieste sa preukázateľne nenachádzal. Z logiky veci potom vyplýva, že

vôľová zložka úmyslu u obžalovaného absentuje. Súd prvého stupňa tieto skutočnosti nezohľadňoval
a nezaoberal sa naplnením znakov skutkovej podstaty trestného činu vydierania, a to napriek tomu,
že vec právne prekvalifikoval. Z rozsudku takéto posúdenie nevyplýva, v značnej časti odôvodnenia
rozsudku súd iba prebral predchádzajúci text zrušeného rozsudku 29.09.2022. Preto v tomto kontexte
obhajoba namieta aj nedostatky odôvodnenia rozsudku, keďže sa súd dostatočne nevyjadril k vyššie

uvedeným okolnostiam. Zárukou práva na spravodlivý proces je aj naplnenie náležitostí viažucich sa na
odôvodenie súdnych rozhodnutí. Zjavne vysoký dôraz sa kladie na relevanciu dôvodov, na ktorých sú
svoje rozhodnutie postavil. Dostatočnosť a relevantnosť týchto dôvodu sa vzťahu tak ako na posúdenie
skutkových okolností aj na právne posúdenie. Je súčasťou čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, aby
rozhodnutie bolo jasné, zrozumiteľné a právne korektné. V zmysle nálezu Ústavného súdu Slovenskej

republiky sp. zn. III. ÚS 311/07 sa vyžaduje, aby adresát rozhodnutia: „nemusel hľadať odpoveď na
nastolenúproblematikuvrovinedohadov,abysasprijatýmizávermibolomožnéstotožniťakoslogickým
záverom procesu poznania nielen právnych záverov, ale aj záverov skutkových, z ktorých právne závery
vychádzajú.” Ústavný súd Slovenskej republiky vo veci sp.zn. I. ÚS 33/2012 uviedol, že: „Podobne ako v
skutkovej oblasti, aj v oblasti nedostatočne vyloženej a zdôvodnenej právnej argumentácie (subsumpcia

skutkového stavu pod zvolené právne normy) nastávajú obdobné následky vedúce k neúplnosti a hlavne
k nepresvedčivosti rozhodnutia, čo je však v rozpore nielen s požadovaným účelom súdneho konania,
ale tiež aj so zásadami spravodlivého procesu podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.“. Keďže sa súd prvého
stupňa nezaoberal tým, či konanie obžalovaného vo vzťahu k udalosti zo dňa 04.10.2024 po zmene
právnej kvalifikácie naplnilo znaky skutkovej podstaty trestného činu vydierania, má obhajoba za to, že

súd rozhodol arbitrárne o vine obžalovaného.

V pôvodnom konaní pred prvostupňovým súdom došlo k viacerým otázkam vo vzťahu k výpovediam z
prípravného konania svedkov P. I., Y. X. a F. V.. Z tohto dôvodu bol svedok P. I. a Y. X. opätovne vypočutýpred súdom, avšak svedok F. V. napriek naliehaniu obhajoby a trvaní na vykonaní tohto dôkazného
prostriedku vypočutý nebol.

Dňa 26.04.2024 vypovedal svedok P. I. o tom, že v predmetnej izbe počas incidentu sa malo
nachádzať 15 chovancov, medzi ktorými boli aj obžalovaní. Obhajoba si dovolí uviesť, že svedok I. v
prípravnom konaní o tejto skutočnosti vypovedal presne naopak. Svedok I. pôvodne tak že skonštatoval
neprítomnosť obžalovaného V. P. v izbe počas sexuálneho aktu poškodených. Z obsahu výpovede v
prípravnom konaní vyplýva, že obžalovaný V. P., mal prísť do izby č. X až po tom, ako boli poškodení

donútení ku konaniu opísaného v obžalobe. Obhajoba upozorňuje, že svedok I. o týchto skutočnostiach
vypovedá po takmer X rokoch od spáchania skutku. Uplynutie takejto dlhého času môže mať vplyv
na to, ako si svedok udalosť pamätá. Sám svedok počas výpovede v prípravnom konaní si nemal
pamätať okolnosti prípadu a až po tom, ako mu orgány činné v trestnom konaní prečítali skutkovú
vetu sa mal údajne rozpamätať. Výsluch svedka P. I. sa po incidente konal 9 dní, t.j. 13.10.2020,
pričom svedok už v tomto štádiu uviedol, že si niektoré zo skutočností presne nepamätá. Existuje

teda vysoká pravdepodobnosť, že svedok I. si po 4 rokoch nemusí pamätať aj tie dôležité, základe
okolnosti spáchania skutku. Napriek uvedeným skutočnostiam, ak by sa svedok I. počas výpovede zo
dňa 13.10.2020 rozpamätal, ako to sám vo výpovedi zo dňa 26.04.2024 uvádza, je stále nezodpovedná
otázka o tom, prečo v aktuálnej výpovedi spomenul medzi prítomnými chovancami aj obžalovaného,
ak predtým tvrdil, že ten sa v izbe č. 4 objavil až potom. Obhajca preto na hlavnom pojednávaní

navrhol odstrániť podstatné rozpory z výpovedí svedka I. z prípravného a súdneho konania postupom
podľa § 264, čo však prvoinštančný súd zamietol (viď zápisnica z HP zo dňa 01.10.2023). Súd tak
evidentne nemohol prihliadať a neprihliadal na nevysvetliteľné rozpory vo výpovedi svedka I.. Keďže
súd prvého stupňa na predmetné rozpory výpovede svedka I. neprihliadal, obhajoba uvádza, že vo
vzťahu k tvrdenému fyzickému násiliu zo strany obžalovaného tento svedok uviedol, že na vlastné oči

nevidel útoky na poškodeného M. Z. ani na poškodeného M. Y., a ani to, že by ich obžalovaný nútil robiť
rajóny. Naopak, svedok zároveň všeobecne tvrdil, že obžalovaný spoločne s jeho bratom mali fyzicky
a psychicky šikanovať chovancov v RC Sološnica. Výpoveď svedka je tak nejasná a nekonzistentná.
Výpoveď svedka I. je nekonzistentná aj v tom, že vo svojej prvej výpovedi na otázku, koho bol mobilný
telefón, ktorým bol vyhotovený audiovizuálny záznam odpovedal, že Y. P., pričom podľa jeho posledných

tvrdení mu nie je známe, komu mobilný telefón patril. Ako bolo vyššie uvedené, obhajoba nenamieta
tento postup ex post, obhajoba chcela odstrániť všetky rozpory už pri výsluchu svedka I., toto však bolo
zamietnuté.

Súd v rámci konania vykonal aj výsluch svedka Y. X. k prejednávaným skutočnostiam. Na začiatku

svedok uviedol, že bitky boli zo strany bratov P. mierené práve na slabších chovancov. Napriek
tomu, že túto skutočnosť svedok uviedol, neozrejmil to, o ktoré konkrétne osoby ide. V niektorých
častiach výpovede sa javí z pohľadu obhajoby ako celkom zrejmé, že svedok Y. X. vypovedá účelovo,
pričom neuvádza pravdivé informácie. Podľa tvrdení svedka sa mal riaditeľ RC F. U.. B. dozvedieť o
videozázname od neho a svedka F. V. nasledujúci deň. Vo výpovedi samotného U.. B. však nie je žiadna

zmienka o tom, že by o tejto veci dozvedel od chovancov, ale od vedúceho vychovávateľa E. G., čo
potvrdil pred súdom aj sám p. G.. Aj na základe uvedeného je možné vidieť, že svedok Y. X. napriek
zákonnej povinnosti vypovedať pravdivo o skutočnostiach, ktoré svojimi zmyslami vnímal, upravuje
svoju výpoveď evidentne na svoj prospech tak, aby podľa všetkého vyhol svojej zodpovednosti. Aj v
ďalších častiach výpovede je možné vidieť, že sa svedok snaží vytvoriť dojem o ňom ako o morálnej a

správnej osobe. Svedok napríklad tvrdil, že sa do bitiek s inými chovancami nezapájal, práve naopak
slabších chránil. Ohľadom jeho vzťahu s obžalovaným skonštatoval, že bratov z bratov P. mal strach a
tak záznam, ku ktorého natáčaniu sa priznal, vyhovoril len z donútenia obžalovaných, pretože mu hrozili
napadnutím. V tejto veci však celkom opačne svedok I. vypovedal o Y. X., ako o jednotlivcovi , ktorého
označil ako „najväčšie zlo“ v RC Sološnica. Svedok I. taktiež spomenul, že Y. X. sa P. nebál. Otázne teda

je, ako mohol byť svedok Y. X. k natáčaniu údajne donútený, ak podľa svedka I. predstavoval „najväčšie
zlo“ a nebol obžalovaným zároveň nijako podriadený (?). Podľa svedka I. mal Y. X. incident natáčať sám
od seba. Na vytvorenie záznamu nedostal od nikoho z prítomných chovancov pokyn. Na otázku koho
hlas vyslovil „Y. davaj Y. hubou“ uviedol svedok X., že nevie opoznať hlas, ale nie je to on. Na druhú
stranu svedok P. I. na otázku, či pozná hlas na videu, jasne skonštatoval, že hlas patrí Y. X.. Napriek

tomu, že je X. na nahrávke zachrípnutý, pozná jeho hlas, keďže sa s ním nedávno pred výsluchom
stretol. Aj psychologička RC Sološnice U.. G. P. na hlavnom pojednávaní na otázku odpovedala, že ide
o hlas Y. X. a uvedené nevyvrátil ani svedok E. G.. Viacerí svedkovia sa teda zhodli v tom, kto dával
povel poškodeným, pričom Y. X. uvedenú skutočnosť účelovo popiera. Je tak evidentné, že svedok Y. X.neuvádza ku viacerým skutočnostiam pravdu a jeho výpoveď je účelová. Z tohto dôvodu nie je možné
uvedeného svedka považovať za dôveryhodného. Na tomto mieste obhajoba upozorňuje, že výrok „Y.
davaj Y. hubou“ z nahrávky je vyslovený evidentne v „dobrej nálade“ svedka Y. X., čo ďalej svedčí o

tom, že je nezmysel tvrdiť, že X. mal byť k čomukoľvek nútený a už vôbec nie je preukázané, že sa tak
malo stať zo strany obžalovaného.

Obhajoba má za to, že súd mal v rámci svojho rozhodovania dôkladne posúdiť vierohodnosť svedka
Y. X., keďže z iných výpovedí vyplýva, že tento svedok účelovo klame a jeho tvrdenia sú v rozpore s

inými preukázanými skutočnosťami. Je pochybením súdu, že túto skutočnosť dostatočne nezohľadnil
a v rozsudku sa touto otázkou nijako nevysporiadal. Uvedené je celkom podstatné, keďže výpoveď
svedka X. má evidentne dopad na preukázanie spáchania skutku obžalovaným. Vzhľadom na existujúce
nezrovnalosti mal súd dôsledne preskúmať všetky relevantné výpovede a objektívne zhodnotiť, či bol
skutkový stav zistený bez dôvodných pochybností.

Súd sa vo svojom rozsudku pri rozhodovaní o vine zameral aj na výpoveď svedka R. G.. Podľa jeho
tvrdení mali obžalovaní nútiť ostatných chovancov, aby iniciovali bitky, pričom tí ich mali pre hrozbu
z násilia poslúchnuť. Súd svoje argumentácie opiera aj o záznam spísaný U.. P. s P. I.. Ak súd v
tomto smere považoval tvrdenia týchto svedkov za preukazujúce vydieranie zo strany obžalovaného,
prečo opomenul aj ďalšie skutočnosti, ktoré popierajú tvrdenia ďalších mladistvých svedkov. Súd sa

v rozsudku v tomto smere nijako hlbšie nevenuje a neanalyzuje rozpor uvedeného so záznamami
o šikanovaní zo dňa 8. a 9. októbra 2021, v ktorých jednotliví chovanci (I., Y., K.) tvrdia, že v RC
dochádzakfyzickýmaverbálnymútokommedzijednotlivýmichovancami,kdeakoútočníkovopakovane
označujú aj mená Y. I., Y. X., ale aj iné osoby ako napr. V. M., P. U., N. a iní. Uvedení svedkovia ani
bezprostredne po incidente neoznačujú za útočníka či akéhosi primárneho porušovateľa obžalovaného

V. P.. Súd sa s uvedeným nevysporiadal napriek tomu, že autenticitu týchto záznamov a ich obsahu,
resp. pravdovravnosť chovancov pred psychologičkou P. potvrdil nielen svedok Z. B., ale aj sama G. P..
Je povinnosťou súdu hodnotiť dôkazy samostatne v ich súhrnnej súvislosti, pričom by tak dôkladným
preverením zistil, že niektoré okolností nielen ohľadom incidentu zo dňa 14.10.2020, ale aj všeobecne
o údajnom nútení iných chovancov či šikane, boli rôznymi svedkami tvrdené celkom rozdielne. Táto

rozdielnosť výpovedí zakladá podstatné pochybnosti v prospech obžalovaného. Konkrétne príklady:
svedok G. napr. uviedol, že obžalovaný prišiel na izbu až neskôr a iniciátorom sexuálneho aktu medzi
poškodenými mal byť Y. P., nie V. P.. O tejto skutočnosti vypovedal aj svedok I., ktorý pôvodne v
prípravnom konaní uviedol, že obžalovaný na izbe vôbec nebol, prišiel až neskôr. Ak teda súd považoval
týchto dvoch svedkov za kľúčových ohľadom preukázania skutočností, že chovanci boli obžalovanými

zastrašovaní a nútili ich biť ostatných chovancov, mal nazerať aj tieto ďalšie okolnosti, ku ktorým sa
svedkovia náležite vyjadrili, a na ktorých sa aj vzájomne zhodli.

Súd vzápätí uvádza, že aj z výpovede svedka M. vyplýva, že obžalovaní iných k násilnostiam nútili,
pričom svedok však vo svojej výpovedi len uviedol, že obaja bratia boli v čase bitky prítomní.

Nie je preukázané, že by obžalovaný R. G. nútili k bitke so svedkom M., preto súd nemal týmto
odôvodňovaťvinuobžalovaného.Akoužbolozmienené,výpovedesvedkovniesúkonzistentné,namálo
záležitostiachtohtoprípadusasvedkoviazhodnú,vniektorýchdokoncasiabsolútneoponujú.Akékoľvek
bitky či vydieranie ako také zo strany obžalovaných dospelí svedkovia ako riaditeľ RC Sološnica B.,
psychologička P. či vedúci vychovávateľ G. popreli, resp. ich nevedeli nijako potvrdiť (nemali o nich

vedomosť). Preto konštatovanie súdu o tom, že bitky obžalovaných a nútenie iných chovancov k
fyzickému násiliu sú preukázané výpoveďami svedkov, nepovažuje obhajoba za správne. Obhajoba
nespochybňuje to, že poškodení mohli byť RC Sološnica fyzicky atakovaní, ale nie je preukázané, že
to mal praktizovať obžalovaný, a že nejaký konkrétny atak aj naplnil skutkovú podstatu trestného činu
vydierania podľa § 189 Trestného zákona. Ako už bolo zmienené, zo svedeckých výpovedí vyplýva,

že aj Y. X. na chovancov fyzicky útočil, pričom viacerými chovancami bol označený za agresora.
Podávanie trestných oznámení na OO PZ Rohožník pre fyzické konflikty medzi chovancami potvrdil aj
samotný riaditeľ B., pričom nikdy neuviedol, že by „vinníkmi“ boli obžalovaní. Inými slovami, všeobecné
konštatovanie súdu o tom, že poškodení aj boli fyzicky napádaní nedokazuje to, že toto páchal
obžalovaný. Aj svedok P. I. uviedol, že fyzická šikana bola v RC Sološnica bežná, pričom na chovancov

útočili samotní vychovávatelia.

Vzhľadom na závažné pochybnosti a nezrovnalosti vo výpovediach jednotlivých svedkov je nevyhnutné
konštatovať, že skutkový stav nebol zistený bez dôvodných pochybností. Niektoré z výpovedí si priamoodporujú a v niektorých prípadoch si svedkovia navzájom spochybňujú svoju dôveryhodnosť. Takéto
rozpory v kľúčových výpovediach vedú k záveru, že súd nemôže mať preukázané, že skutok bol
spáchaný obžalovaným s istotou vyžadovanou na uznanie viny.

V tejto súvislosti je nevyhnutné zdôrazniť význam zásady in dubio pro reo, ktorá patrí medzi základné
princípy trestného konania. Ide o základný nástroj ochrany jednotlivca pred nespravodlivým odsúdením
a má za cieľ zabezpečiť, aby súd v prípade existencie dôvodných pochybností rozhodoval v prospech
obvineného. Ak sa takéto pochybnosti vyskytnú, súd nemôže uznať obžalovaného za vinného a musí

postupovať v intenciách tejto zásady. Kľúčový význam tejto zásady spočíva v predchádzaní omylov a
garancii, že žiadna osoba nebude odsúdená na základe pochybností alebo nejasných či rozporných
dôkazov. Podľa vyššie zmienených skutočností je zrejmé, že skutkový stav nebol dostatočne zistený bez
dôvodných pochybností, čo samo o sebe zakladá dôvod na oslobodenie obžalovaného spod obžaloby,
alebo minimálne zrušenie a vrátenie veci súdu prvého stupňa na opätovné prejednanie.

Hoci obžalovaný nesúhlasí vzhľadom na vyššie uvedené ani s výrokom jeho viny k obžalovanému
skutku, považuje za podstatné sa cestou tohto odvolania vyjadriť aj k otázke trestu samostatne, t.j. pre
prípad, že jeho obhajoba vo vzťahu k vine nebude odvolacím súdom prijatá. V zmysle napadnutého
rozsudku bol obžalovanému uložený nepodmienečný trest odňatia slobody vo výmere 3 roky, vzhľadom
na aplikáciu ustanovení § 189 ods. 2 Trestného zákona spoločne s § 37 písm. m), § 38 ods. 4 Trestného

zákona s použitím § 117 ods. 1, ods. 2 Trestného zákona. Obhajoba považuje takto uložený trest za
nespravodlivý a nezákonný, odporujúci pravidlám ukladania trestov v zmysle zásad ukladania trestov. V
úvodnej časti rozsudku ohľadom trestu súd prvého stupňa správne zhodnotil potrebu zníženia zákonom
ustanovenej trestnej sadzby pre zločin vydierania v zmysle § 117 ods. 1 Trestného zákona, vzhľadom
k tomu, že obžalovaný je stíhaný ako mladistvý. Potreba zníženia zákonom určenej trestnej sadzby

má svoje opodstatnenie vo výchovnej funkcii trestu. S týmto stanoviskom súdu sa obhajoba stotožňuje.
Keďže trestná sadzba zločinu vydierania podľa § 189 ods. 1, ods. 2 písm. b) Trestného zákona je
zákonodarcom daná v rozmedzí 4 až 10 rokov, pre mladistvého páchateľa sa trestná sadzba zmenší o
polovicu, teda pôjde o rozpätie trestu odňatia slobody na 2 až 5 rokov. V nasledujúcej časti rozsudku
sa súd vyjadril k tomu, prečo pristúpil k zvýšeniu spodnej hranice trestnej sadzby z 2 rokov na 3

roky. Súd svoju argumentáciu opiera prirodzene o § 37 písm. m) a § 38 ods. 4 Trestného zákona
účinného do 05.08.2024. V rámci posúdenia trestu a jeho výmery bola súdom zohľadnená skutočnosť,
že obžalovaný už bol v minulosti za trestný čin odsúdený. Obžalovaný bol rozsudkom Okresného
súdu Trnava sp. zn. 4T/10/2020 zo dňa 01.12.2020 uznaný za vinného zo zločinu lúpeže v zmysle
§ 188 ods. 1, ods. 2 písm. c), písm. d) Trestného zákona a bol mu uložený súhrnný trest odňatia

slobody vo výmere 18 mesiacov so skúšobnou dobou 33 mesiacov. Uvedené odsúdenie zohľadnil súd
prvého stupňa ako priťažujúcu okolnosť v zmysle § 37 písm. m) Trestného zákona, čím bola ex lege
z dôvodu prevahy priťažujúcich okolností dolná hranica trestnej sadzby zvýšená o 1/3. Priťažujúca
okolnosť upravená § 37 psím. m) Trestného zákona predvída situáciu, kedy je obžalovaný v postavení
recidivistu. Recidíva je definovaná ako situácia, kedy ten istý páchateľ znova spácha trestný čin po tom,

ako bol súdom právoplatne odsúdený za iný predchádzajúci trestný čin. Inými slovami, predpokladom
aplikácie § 37 písm. m) Trestného zákona, t.j. recidívneho konania, a následne § 38 ods. 4 Trestného
zákona účinného do 05.08.2024 sa vyžaduje, aby skutok, za ktorý je páchateľ stíhaný, spáchal po
právoplatnosti predchádzajúceho odsúdenia za jeho iný (skorší) skutok - v tomto prípade tomu tak však
nie je. V odôvodnení rozsudku absentuje zmienka o tom, na akom mieste pomyslenej časovej osi sa

právoplatné odsúdenie obžalovaného nachádza. Z rozsudku nie je zrejmé, prečo by sa odsúdenie vo
veci sp. zn. 4T/10/2020 vo vzťahu k výmere trestnej sadzby malo posudzovať ako priťažujúca okolnosť.
Súd pochybil, keď zohľadnil odsúdenie 4T/10/2020 a prijal záver o tom, že skutok, ktorý je v tejto trestnej
veci prejednávaný je recidívou obžalovaného. Okresný súd Trnava vo veci 4T/10/2020 rozhodol ku
dňu 01.12.2020, pričom obžalovaný bol právoplatne odsúdený ku dňu 17.12.2020. Podľa obžaloby sa

mal však obžalovaný dopustiť tu prejednávaného skutku v období októbra roka 2020 a 04.10.2020. To
znamená, že obžalovaný mal skutok, ktorý sa mu kladie za vinu spáchať predtým ako bol rozsudok
Okresného súdu Trnava sp. zn. 4T/10/2020 vôbec vydaný, teda aj pred tým ako bol samotný rozsudok
Okresného súdu Trnava právoplatný. Obžalovaný v čase tu obžalovaného skutku tak laicky povedané
nevedel a nemohol vedieť o svojej „recidíve“, pretože táto by vznikla až k 17.12.2020. V zmysle právnej

teórie platí, že priťažujúce okolnosti sa vzťahujú ku dňu spáchania skutku a nevznikajú, na rozdiel o
poľahčujúcich okolností, neskôr po skutku. Tým je zrejmé, že ani nedošlo k naplneniu podmienok pre
aplikáciu § 37 písm. m) Trestného zákona v spojení s § 38 ods. 4 Trestného zákona účinného predúčinnosťou zákona 40/2024 Z.z. a zvýšenie dolnej hranice trestnej sadzby z 2 rokov na 3 roky bolo už
aj v čase vydania rozsudku nesúladné so zákonom.

Obhajobe a súdom všeobecne je samozrejme celkom zrejmé, že medzičasom bol prijatý zákon č.
40/2024 Z.z., ktorým sa mení a dopĺňa Trestný zákon, ktorý vzhľadom na uznesenie Ústavného
súdu SR a následný nález PL. ÚS 3/2024-761 nadobudol účinnosť dňa 06.08.2024, t.j. po vydaní
rozsudku. Uvedené má prirodzene značný dopad na otázku posúdenia uloženia druhu a výmery
trestu, resp. priamo výmery trestu odňatia slobody vo veci obžalovaného. V zmysle aktuálnej právnej

úpravy Trestného zákona, ktorá sa ako priaznivejšia pre obžalovaného uplatní, platí, že predtým roky
platné pravidlá podľa § 38 Trestného zákona ohľadom zvýšenia/zníženia trestnej sadzby zohľadnením
priťažujúcich a poľahčujúcich okolností sa neuplatnia. T.j. v tu obžalovanej veci, ani v prípade súhlasu
odvolacieho súdu s otázkou viny obžalovaného, nie je možné automaticky zvyšovať dolnú sadzbu trestu
odňatia slobody o jednu tretinu. Účelom novej právnej úpravy je dôkladnejšie zabezpečenie aplikácie
zásady individualizácie trestov. Z doterajšej praxe súdov vyplynulo, že zohľadňovanie priťažujúcich a

poľahčujúcich okolností bolo len akýmsi automatickým výpočtom, určujúcim hornú/dolnú hranicu trestnej
sadzby, pričom súdy opomínali potrebu individuálneho posúdenia uloženého trestu vzhľadom na pomery
páchateľa. Tieto podmienky ukladania trestu a ustanovenia hraníc trestnej sadzby sa javili, vzhľadom
na osobitosti konkrétneho prípadu, ako nespravodlivé. Z tohto dôvodu mal zákonodarca záujem na tom,
aby v zmysle aktuálnej právnej úpravy absentovali pravidlá obligatórneho zvýšenia a zníženia hraníc

trestnej sadzby. V súčasnosti je na úvahe súdu, akým spôsobom zhodnotí priťažujúce a poľahčujúce
okolnosti vo vzťahu k druhu a výmeru trestu tak, aby uložený trest zodpovedal zásadám podľa Trestného
zákona. Súd tak má „voľnú ruku“ v tom, akým spôsobom posúdi tieto okolnosti a aký dopad bude tento
aspekt predstavovať pri uložení trestu. Je na zodpovednosti konkrétneho súdu ako sa s priťažujúcimi
a poľahčujúcimi okolnosťami vysporiada, akým spôsobom si svoje úvahy, ktorými sa pri uložení trestu

spravuje, odôvodní. Vzhľadom k tomu, že § 2 ods. 2 Trestného zákona predvída pri uložení trestu
možnosť uplatnenia zákona účinného v čase, kedy sa o trestnom čine rozhoduje, ak je to pre páchateľa
priaznivejšie, je samozrejmosťou, že obhajoba považuje za potrebné, aby odvolací súd, v prípade, ak
by aj nerušil výrok rozsudku o vine obžalovaného, prispôsobil výrok o treste podľa právnych noriem
Trestného zákona účinného od 06.08.2024.

Vo vzťahu k uvedenému sa vyžaduje povedať, že medzi poľahčujúce okolnosti po novom patrí aj
neprimeraná dĺžka trestného stíhania za predpokladu, že to nemožno spravodlivo pričítať páchateľovi
alebo jeho obhajcovi. Z tohto dôvodu obhajoba súdu pripomína, že obžalovanému bolo vznesené
obvinenia ku dňu 14.10.2020 a obžalovaný bol pôvodne stíhaný väzobne. To znamená, že obžalovaný je

trestne stíhaný 4 roky. Je možné skonštatovať, že vzhľadom na okolnosti prípadu je táto dĺžka trestného
konania neprimeraná. Ak by súd prvého stupňa správne právne vec posúdil a nepristúpil k pôvodne
vadnému záveru o tom, že skutok je trestným činom výroby detskej pornografie, ale naopak dospel
by k zmene právnej kvalifikácie, bolo by vysoko pravdepodobné, že konanie by neprebiehalo uvedené
4 roky. Znova obhajoba pripomína, že na nesprávny postup OČTK a následne súdu ohľadom právnej

kvalifikácie obhajoba poukazovala počas celého trestného konania, pričom napriek tejto argumentácii
sa súd prvého stupňa touto námietkou až do uznesenia odvolacieho súdu nezaoberal. Môže teda
skonštatovať, že neprimeranosť dĺžky trestného stíhania obžalovaného nie je zapríčinená obhajobu
ani samotným obžalovaným, keďže práve tá naopak poukazovala na nesprávnu právnu kvalifikáciu od
samotného počiatku a jasne hovorila o tom, že takáto vadná právna kvalifikácia podstatne predĺži celé

trestné konanie. Na úplne prvom hlavnom pojednávaní obhajoba hovorila o tom, že obžalovaný ani
nemôže uvažovať o prípadnom vyhlásení svojej viny podľa § 257 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku,
pretože súhrn údajných protiprávnych činností je „zhluknutý“ nezákonne a neprehľadne do jedného
skutku a zároveň je vadne právne kvalifikovaný aj podľa § 368 Trestného zákona. Obhajoba je preto
toho názoru, že by odvolací súd mal priznať aj v prípade skonštatovanie viny obžalovaného poľahčujúcu

okolnosť spočívajúcu v neproporcionálnej dĺžky trestného stíhania obžalovaného v zmysle § 36 písm.
p) Trestného zákona.

Súd prvého stupňa pri určovaní druhu trestu podľa názoru obhajoby pochybil aj v tom, že aplikoval
§ 49 ods. 2 Trestného zákona. Podľa § 49 ods. 2 Trestného zákona ustanovenie ods. 1 toho istého

§, t.j. možnosť podmienečného odkladu výkonu trestu odňatia slobody, nemožno uplatniť, ak súd
odsudzuje páchateľa za úmyselný trestný čin spáchaný v skúšobnej dobe podmienečného odsúdenia.
Pri vôbec odmietnutí možnosti zvažovať podmienečný trest, súd podľa rozsudku zvážil to, že obžalovaný
sa mal dopustiť skutku, ktorý je predmetom obžaloby v čase, kedy mu prebiehala skúšobná dobapodmienečného dosúdenia, uloženého rozsudkom Okresného súdu Trnava, sp. zn. 4T/48/2020. T.j. táto
skutočnosť bola základným argumentačným pilierom toho, aby sa súd nezaoberal možnosťou uloženia
podmienečného trestu, vzhľadom na § 49 ods. 2 Trestného zákona. To znamená, že prvostupňový

súd uložil obžalovanému obligatórny nepodmienečný trest z dôvodu nemožnosti aplikácie § 49 ods. 1
Trestného zákona . V tejto súvislosti dáva obhajoba do pozornosti uznesenie Krajského súdu v Trenčíne,
sp. zn. 23 To 20/2011, ktorý vyslovil nasledovný právny názor: „Nejde o trestný čin spáchaný v skúšobnej
dobe podmienečného odsúdenia, tak, ako to predpokladá ustanovenie § 49 ods. 2 Trestného zákona, ak
síce chronologicky bol trestný čin inak spáchaný v tejto skúšobnej dobe, avšak v dobe rozhodovania o

tomto trestnom čine je predchádzajúce odsúdenie zahladené, resp. sa na obžalovaného hľadí pre tento
(skorší)trestnýčin,akobynebolodsúdený.“ZprávnehonázoruKrajskéhosúduvTrenčínevyplýva,žeak
dôjdekzahladeniuodsúdeniapodľa§92anasl.Trestnéhozákona,hľadísanapáchateľa,akonaosobu,
ktorá nebola súdne trestaná. V tejto premise je premietnutá hlavná myšlienka zahladenia odsúdenia,
keďže táto skutočnosť môže mať zásadný vplyv na spoločenský a pracovný život jednotlivca. Keďže
po zahladení odsúdenia sa podľa § 93 ods. 1 Trestného zákona na páchateľa hľadí, ako keby nebol

odsúdený, nie je možné, aby súd pri zohľadnení druhu trestu na takéto (zahľadené) odsúdenia prihliadal.
Z logického výkladu potom vyplýva, že ak sa páchateľ zahladením trestu nepovažuje za odsúdeného,
nenazerá sa ani na plynutie skúšobnej doby podmienečného odkladu výkonu trestu.

Tieto okolnosti sú významne pre prejednávanú vec, keďže prvostupňový súd nesprávnou aplikáciou § 49

ods. 2 Trestného zákona znemožnil v širšom zmysle, aby došlo k riadnej úvahe o uložení individuálneho,
spravodlivého a primeraného trestu a užšom zmysle, aby vôbec došlo ku kvalifikovanej úvahe o
podmienečnom treste. V odôvodnení rozsudku súd uvádza, že na obžalovaného sa vo vzťahu k prvému
odsúdeniu uloženému Okresným súdom Trnava, sp. zn. 4T/48/2020 hľadí, ako keby nebol odsúdený.
Napriek tomu, že túto skutočnosť súd vyslovene v rozsudku uvádza, následne zahľadenie tohto trestu

v prospech obžalovaného nielenže opomína, ale predmetný trest z konania sp. zn. 4T/48/2020 používa
proti obžalovanému v jeho neprospech. Súd prvého stupňa si tak odporuje. Na jednu stranu tvrdí, že
odsúdenie obžalovaného za trestný čin krádeže je zahladené, a na strane druhej ho pri posudzovaní
uloženia trestu zohľadňuje. Je teda v súhrne nesprávne a nezákonné, ak súd v rozsudku dospel k
tomu, že je potrebné uplatniť § 49 ods. 2 Trestného zákona, keď sám explicitne uvádza, že odsúdenie,

posudzované pri využití tejto právnej normy je zahladené a na obžalovaného sa hľadí akoby nebol
odsúdený.

Ohľadom uloženého trestu obhajoba upriamuje pozornosť odvolacieho súdu aj na § 44 Trestného
zákona, ktorý súd nevzal vôbec v úvahu. Považuje za významné prihliadnuť na to, že ak bol páchateľovi

uložený trest za iný skutok, a ten ešte nebol vykonaný, mal by súd aspoň uvažovať a dôvodiť, či
je vzhľadom na výšku uloženého trestu, nápravy páchateľa a ochrany spoločnosti možné upustiť od
uloženia ďalšieho trestu.

Obžalovanému bol dňa 19.09.2023 rozsudkom Okresného súdu Trnava, sp.zn. 35T/49/2023 uložený

trest odňatia slobody vo výmere 44 mesiacov. Tento rozsudok sa stal vykonateľným ku dňu 19.09.2023
a obžalovaný tento trest vykonáva a bude ho aj naďalej vykonávať až do konca roku 2026. V tu
prejednávanom prípade súd ukladal tzv. ďalší trest, ktorého podmienky uloženia sú vymedzené v § 43
Trestného zákona. Obžalovanému je ukladaný trest pred tým, ako obžalovaný vykonal trest uložený
Okresným súdom Trnava sp. zn. 35T/49/2023. Vo vzťahu podmienky rovnakého druhu uloženého trestu

je možné skonštatovať, že oba sú klasifikované ako trest odňatia slobody. Z uvedeného vyplýva, že súd
mal v tomto konaní zohľadniť splnenie predpokladov pre uloženie ďalšieho trestu, pričom mal prihliadnuť
aj na možnosť upustenia od jeho uloženia. Je evidentné, že uložený trest vo výmere 44 mesiacov v
konaní sp. zn. 35T/49/2023 je dostatočne prísny a zabezpečil by tak najmä výchovnú funkciu trestu, a
to aj vzhľadom k tomu, že tresty sa nemajú výlučne prezentovať ako forma represie. Keďže obžalovaný

je stíhaný ako mladistvý, má byť kladený väčší dôraz na jeho prevýchovu. Účelom uloženia ďalšieho
trestu je ochrana spoločnosti. Skutok, za ktorý je obžalovaný stíhaný je v rámci reedukačných centier
nechcenou, ale bohužiaľ bežnou záležitosťou (čo vyplýva zo správy Generálnej prokuratúry SR k stavu
reedukačných centier na Slovensku). Je nepochybné, že v niektorých v prípadoch môže dôjsť k situácii,
kedy bežná šikana v týchto zariadeniach prekročí hranice trestného práva. To však neznamená, že

páchateľ stíhaný za takýto skutok je vo vysokej mierou nebezpečný pre spoločnosť a vyžaduje si ďalší
nepodmienečný 36-mesačný trest. U chovancov v reedukačných centrách je možné vidieť, že takéto
správania je prítomné zväčša počas ich pobytu v zariadení. Je zrejmé, že ich správanie je podmienené
nastoleným systémom, ktorý podľa zhodnotenia generálneho prokurátora SR evidentne zlyháva. Poodchode už nemajú chovanci dôvod pristupovať k akejkoľvek forme šikany, keďže je možné vnímať,
že takéto správanie je odzrkadlením celkovej situácie kolektívu v reedukačnom centre. U niektorých
chovancov je šikana len istou obranou, čo je možné vnímať aj z výpovede mladistvých svedkov v tu

prejednávanej veci. Preto má obhajoba za to, že aj v prípade uznania viny obžalovaného je jeho trest,
ktorý mu bol uložený v konaní pod sp.zn. 35T/49/2023, dostačujúci na to, aby naplnil zmysel trestného
postihu. Postoj obhajoby k nepodmienečnému trestu vo výmere 3 rokov, ktoré uložil v tomto konaní súd
prvého stupňa, je negatívny v tom zmysle, že popri vykonávanom treste 44 mesiacov, nebude napĺňať
vyššie uvedenú funkciu spočívajúcu vo výchove obžalovaného, to platí ešte viac vzhľadom k veku

obžalovaného.Prevýchovaaopätovnériadnezačlenenieobžalovanéhodospoločnostijedosiahnuteľné
už skôr uloženým trestom bez potreby uloženia ďalšieho postihu, ktorý môže mať práve negatívny vplyv
na správanie obžalovaného.

Obhajobanavrhla,abyodvolacísúdzrušilnapadnutýrozsudokaoslobodilobžalovanéhospodobžaloby,
alternatívne, aby vec vrátil súdu prvého stupňa.

Obžalovaný ml. Y. P. odôvodnil odvolanie prostredníctvom obhajcu podaním doručeným súdu prvého
stupňa dňa 06.09.2024. Obhajoba namieta, že formulácia skutkovej vety v rozsudku je nezrozumiteľná
a nejasná, nie je z nej zrejmé, ku ktorým iným chovancom konkrétne sa mali obžalovaní dopustiť
„pod hrozbou násilia“ nútiť vykonávať v skutkovej vete uvedené jednotlivé skutky, pretože týchto súd

identifikuje ako „aj iných chovancov“, ale neuvádza ktorých. Rovnako nie je možné určiť, ktorého dňa sa
mali takéhoto chovania k „iným chovancom“ dopustiť pretože čas spáchania skutku súd identifikuje ako
„presne nezisteného dňa v mesiaci október najmenej do 22:00 dňa 04.10.2020“, teda nie je zrejmé, či sa
takého správania mali dopúšťať sústavne dlhšiu dobu, alebo niekoľkokrát opakovane, alebo čas konania
bol nakoniec ustálený OČTK a súdom na konkrétny deň 04.10. Nie je možné z takejto formulácie určiť,

akej intenzity malo byť chovanie voči ostatnému, presne nevymedzeného okruhu subjektov, pretože
podľa názoru obhajcu je zásadný rozdiel, ak malo k uvedenému konaniu dôjsť celkovo 3x alebo sústavne
niekoľkokrát denne. Nie je zrejmé, že ak súd uvádza, že sa skutok mal stať v presne nezisteného dňa v
mesiaci október, následne uvádza, že ku skutku malo dôjsť najmenej dňa 04.10., či si tento dátum súd
vybral z celého októbra len preto, že v tento deň malo dôjsť k vytvoreniu inkriminovaného videa, lebo inak

nebolo žiadnym spôsobom možné ustáliť, kedy mali iných chovancov pod hrozbou násilia nútiť k rôznym
iným skutkom. Rovnako nie je z formulácie možné jasne určiť, čo konkrétne sa vlastne obžalovaným
kladie za vinu vo vzťahu k trestnému činu vydierania, či súdom tvrdené rôzne „služby“, ktoré mal
obžalovaný požadovať od iných chovancov, alebo výlučne vytvorenie inkriminovaného videozáznamu,
pretože podľa obhajoby ide o dva rozdielne skutky, resp. viac skutkov, čo do času spáchania ako aj

konkrétnych okolností.

Zákonná úprava je jednoznačná napr. pokiaľ ide o konanie o trestných činoch, pretože podľa trestného
zákona musí výrok rozsudku presne označovať trestný čin, ktorého sa týka, a to nielen zákonným
pomenovaním a uvedením príslušného zákonného ustanovenia ale aj uvedením miesta, času a spôsobu

spáchania, poprípade i iných skutočností potrebných, aby skutok nemohol byť zamenený s iným.
Obžalovaný má za to, že skutková veta, ktorá má opisovať spáchanie skutku, ktorým mali byť podľa
okresného súdu naplnené znaky skutkovej podstaty trestného činu vydierania, je formulovaná zmätočne
a neurčito, čo do opisu konania, ako aj do určenia času, ktorý je okresným súdom určený len
odhadom, kedy malo k spáchaniu skutku dôjsť. Určitosť vymedzenia konania, resp. skutku, ktorého sa

mal obžalovaný dopustiť a presné určenie času, kedy malo k takému konaniu dôjsť, sú podstatnými
náležitosťami výroku rozhodnutia a ich absencia spôsobuje nezákonnosť rozsudku.

Obžalovaný ďalej namieta, že skutky, ktorých spáchanie sa mu kladie za vinu voči ostatným chovancom
RC Sološnica, boli v tomto zariadení takmer na každodennom poriadku zo strany nie len ostatných

maloletých chovancov, ale aj zo strany vychovávateľov, na čo obžalovaný poukazoval aj počas konania,
a na čo opätovne bližšie poukazuje v ďalšej časti tohto odôvodnenia. Uvedené tvrdenie vyplýva priamo
z dokazovania vykonaného pred okresným súdom, a to z výsluchu psychologičky Reedukačného centra
Sološnica (ďalej len „RC Sološnica“) Mgr. G. P. na hlavnom pojednávaní zo dňa 18.02.2022 na str. 3
zápisnice, ako aj výsluch riaditeľa RC Sološnica Mgr. Z. B. na hlavnom pojednávaní dňa 17.12.2021

na str. 10 zápisnice a výsluch pána E. G., vedúceho vychovávateľov na hlavnom pojednávaní zo dňa
18.2.2022 str. 6 zápisnice, ďalej aj svedkyňa T. V. (matka poškodeného K. Z.) na hlavnom pojednávaní
dňa 17.12.2021, str. 5 zápisnice. Uvedené verifikujú aj listinné dôkazy, ktorými sú podrobné záznamy o
šikane zo dňa 8., 9. a 11. októbra 2020, v ktorých jednotliví chovanci tvrdia, že v RC Sološnica dochádzak fyzickým a verbálnym útokom medzi jednotlivými chovancami, kde ako útočníkov opakovane označujú
mená Y. I., Y. X., ale aj iné osoby ako napr. V. M., P. U., N. a iných:
- „P. U. prejde okolo mňa každú chvíľu vo výchove, aj na praxi a udrie ma, slovne ma uráža, nadáva mi,

najviac ma dojalo, že uráža moju rodinu a mamu. N. Y. opakovane, skoro každý deň vypne.“ (Záznam
o šikanovaní v RC Sološnica - P. I. dňa 08.10.2020);
- „Dňa 12.9.2020 M. Y. zbil W. K.. ... M. Z. bol šikanovaný aj zo strany X., dokonca mu musel dobíjať
kredit na telefóne. Tento kredit mu dobíjala mama M. Z.. ... dňa 11.10.2020 som sa rozprávala s E. K.,
ten spomínal, že ho viackrát bez príčiny zbil V. M., tak isto aj Y. I.. I. musel odovzdávať aj cigarety, keď

mal.“ (Záznam o šikane spísaný U.. D. dňa 11.10.2020)
- „X. ma nútil, aby som fajčil M. Z. ...a Y. I., že keď to neurobím, tak ma zabije.
... Na klubovni mi dal D. I. päsťou a X. mi dal poza ucho... títo dvaja mi dávali zauchá a päste. Nič
nehovorili, len ma začali biť. I. ma dusil a bol som „vypnutý“. Bili ma aj uterákom, s gumenými rukavicami,
dusili ma v dielňach. ... Nikomu som nepovedal, som sa ich bál. M. Z. furt bil X., že mu má jeho mama
dobiť kredit, a že ak nie tak ho zbije. K. robili tiež zle, navádzali ma, aby som mu robil zle... musel som

K. dávať päsťovky, facky, kopačky do hlavy.“ (Záznam o šikane zo dňa 09.10.2020, M. Y.)

To, že poškodeného M. Y. donútili pod hrozbou násilia biť iného chovanca K., potvrdzuje aj K. o šikane
E. K. zo dňa 09.10.2020: „Ako som prišiel z úteku, všade ma kopal M. Y., opakovane ma kopal aj v iné
dni. .. Vypol ma v dielňach... M. prišiel zozadu škrtil ma, neviem presne ako dlho som bol mimo. Chcel

sa ukázať, že je silnejší.“ Z uvedeného záznamu o šikane tiež vyplýva, že aj samotný poškodený sa s
príchodom nováčikov snažil využiť svoju príležitosť na to, aby získal v okruhu chovancov RC Sološnica
lepšie postavenie a obraz v očiach „tých silnejších“. V zázname o šikane R. K. uviedol, že keď prišiel
do RC Sološnica ako nový, okamžite sa na ňom poškodený a ostatní chovanci začali vyvršovať: „Keď
som prišiel ako nováčik, chcel odo mňa cigaretu, nadával mi na mamu. ...ležal som na posteli a udieral

ma (M. Y.), volal som aj na pani, neviem ako sa volá (pozn.: vychovávateľka), dala mu len mínusové
body. ... X. a I. ma bili, za to som aj utiekol. ... keď išiel I. okolo mňa vždy ma udrel, povedal mi nech mi
zomrie mama...Videl som aj I. ako furt Y. udieral ...kopal ho päste mu dával, facky ako len chcel.“

Obhajoba podotýka, že tieto záznamy boli spísané priamo v RC Sološnica a to bezprostredne v

období, kedy malo vzniknúť inkriminované video, ešte pred tým, než bolo vyhotovenie inkriminovaného
videa vyšetrované OČTK, a teda išlo o priame a autentické výpovede o tom, aké pomery medzi
chovancami v RC Sološnica vzájomne pretrvávali. Z uvedeného je viac než zrejmé, že tieto pomery
v RC Sološnica pretrvávali už dlhodobo, pretože objektívne nie je možné, aby došlo k takejto situácií
v priebehu za rádovo pár týždňov resp. za mesiac. Takáto situácia je výsledkom dlhodobého vývoja a

zanedbávania povinností vychovávateľov (z ktorých niektorí, ako vyplýva z vyššie uvedeného, niektoré
incidenty riešili udelením len mínusových bodov) a celého vedenia reedukačného centra. Tieto pomery
nevznikli náhle s príchodom obžalovaného, ktorý tam zrazu počas svojho mesačného pôsobenia, mal
v celom RC Sološnica náhle vytvoriť akúsi anarchiu a doteraz celému RC Sološnica neznámu situáciu
tak, ako sa to snaží v rozsudku prezentovať okresný súd. Vyššie uvedené záznamy potvrdzujú, že

konanie obžalovaných sa nijakým zásadným spôsobom neodlišovalo od správania ostatných maloletých
chovancov v RC Sološnica, lebo títo chovanci sa dopúšťali:
- fyzického a psychického násilia na iných chovancoch,
- zastrašovania iných chovancov slovne a fyzicky,
- nadávali im, zosmiešňovali ich , posmievali sa im,

- pod hrozbou násilia ich nútili odovzdávať cigarety, dobíjať kredit a plniť im rôzne iné služby,
- pod hrozbou násilia nútili iných mlčať, zatajovať udalosti a klamať,
- alebo dokonca pod hrozbou násilia nútili iných chovancov sa medzi sebou vzájomne fyzicky napádať,
- a taktiež , že viacerí z chovancov „vypínali“ iných chovancov a to tak, že ich priškrtili, čím na niekoľko
minút stratili vedomie.

Toto správanie nie je nijakým spôsobom obmedzené výlučne na osobu obžalovaného. Poukázaním na
pomery,aképretrvávalivRCSološnica,saobžalovanývžiadnomprípadenesnažíbagatelizovaťprípady
šikany, ku ktorej v tomto zariadení dochádzalo. Snaží sa poukázať na to, že reedukačné zariadenia,
ktoré majú naprávať to, kde v živote dieťaťa zlyhali rodičia, namiesto nápravy vytvárajú akýsi sociálny

subsystém, v ktorom platia vlastné pravidlá a hierarchia. Namiesto toho, aby dochádzalo k hĺbkovej
práci s ovplyvniteľnými a nedozretými osobnosťami maloletých detí, ktoré sa v RC Sološnica ocitli už s
poruchami správania, tieto deti sú rýchlo nútené naučiť sa, že pokiaľ sami nebudú demonštrovať svoju
silu a dominanciu, stanú sa z nich tí utláčaní a šikanovaní, a preto sa radšej postavia na stranu tých, čošikanujú, ako tých ktorí majú byť všetkými šikanovaní, pretože títo sú v očiach chovancov považovaní
za slabých („Keď vyhrám bitku ja, tak majú rešpekt oni, keď prehrám tak mám rešpekt ja.“) Obžalovaný
nepopiera, že v RC Sološnica dochádzalo aj z jeho strany k bitkám iných chovancov, avšak obhajoba

poukazuje na to, že obžalovaný skutočne nebol jediným iniciátorom takéhoto správania. Jediný rozdiel
medzi ostatnými iniciátormi a obžalovaným je v tom, že tí ostatní dnes nestoja pred súdom ako označení
vinníci a z celého vyviazli beztrestne.

Obhajoba už pri rozsudku okresného súdu sp. zn. 7T/29/2021-563 zo dňa 29.09.2022 poukazovala na

nezákonnosť vykonaného dokazovania výsluchmi vykonanými OČTK v prípravnom konaní. Postupom
orgánov činných v trestnom konaní k flagrantnému porušeniu práva obžalovaného na spravodlivý
proces v zmysle čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv ako aj k porušeniu práva na obhajobu a na
kontradiktórny proces, nakoľko OČTK účelovo vypočuli kľúčových svedkov (K. Y., K. Z., D. X., I., S. V.)
ešte pred vznesením obvinenia obžalovanému, a to napriek vedomosti o tom, kto má byť páchateľom
skutku. Obžalovanému tak bol znemožnený výsluch kľúčových svedkov kontradiktórnym spôsobom za

účasti jeho obhajcu. Nedostatočnosť vykonaného dokazovania okresným súdom potvrdil aj Krajský súd
Bratislave vo svojom rozsudku sp. zn. 3To/82/2023 zo dňa 22.08.2023, ktorým rozsudok okresného
súdu sp. zn. 7T/29/2021-563 zo dňa 29.09.2022 zrušil a vrátil okresnému súdu na nové prejednanie,
a v ktorom sa vyjadril, že nepovažuje skutkový stav zistený súdom prvého stupňa za zistený náležite,
a pred súdom nevypočul ani jedného z kľúčových svedkov: „Súd prvého stupňa paušálne aplikoval na

všetky vypočuté osoby mladšie ako 18 rokov ustanovenie § 135 ods. 1 Trestného poriadku, hoci nie pri
všetkých svedkoch vypočutých po začatí trestného stíhania pred vznesením obvinenia boli na prehratie
ich výpovede splnené zákonné podmienky.“ Rovnako krajský súd vyjadril, že vo vzťahu k výpovedi
svedka Y. X. je otázne, či tento mal byť obeťou alebo nie, čo môže mať význam pri hodnotení celkových
okolností vzniku videa a objasnenie jeho účasti na videu. Krajský súd preto odporučil okresnému súdu

zopakovať dokazovanie a vypočuť minimálne X., V. a svedka I., ktorí mali byť kľúčovými svedkami pri
objasňovaní okolností spáchania skutku a v prípade ich nedosiahnuteľnosti neprihliadať na ich výpovede
prehraté na hlavnom pojednávaní (z prípravného konania). Rovnako malo podľa krajského súdu ich
výsluchom dôjsť k odstráneniu rozporov v ich svedeckých výpovediach z prípravného konania.

V konaní pred súdom bol napokon dňa 26.04.2024 vypočutý P. I., ktorý označil za iniciátorov videa
obžalovaných, tak isto týchto označil ako chovancov, ktorí často a iniciatívne šikanovali iných chovancov.
Počet chovancov na izbe uviedol „približne 15“, pritom takýto počet sa nezhoduje s výpoveďou svedka
z prípravného konania zo dňa 13.10.2020 (kde uvádzal približne 8 osôb spolu s poškodenými),
poškodeného z prípravného konania a ani zo záznamov o šikane nevyplýva takýto náhly nárast počtu

osôb na jednej izbe. I. si v prípravnom konaní nebol istý, kedy malo dôjsť k natočeniu videa, ale že
„...všetci mi hovorili, že to bolo v utorok. Pozeral som to s pani do kalendára, sme pozerali a povedala,
že to bolo v utorok.“ Výsluch I. bol vykonaný dňa 13.10.2020, z toho vyplýva, že „v utorok“ malo byť
podľa tvrdenia svedka 6.10.2020, pričom tento deň sa nezhoduje s výpoveďami ostatných svedkov. I.
pred súdom vypovedal, že v súčasnosti udržuje kamarátsky vzťah s V., preto je pre obhajobu zjavné a

pochopiteľné, že by nevypovedal tak, aby uškodil kamarátovi. Po odchode obžalovaných z RC Sološnica
označil za „najväčšie zlo“ Y. X., ktorý sa údajne snažil presadiť si v zariadení dominantné postavenie.

Pred súdom bol napokon vypočutý ako svedok dňa 05.05.2024 (po 4 rokoch od spáchania skutku) aj
Y. X., ktorý sa postavil do úlohy obete, ktorá bola obžalovanými utláčaná a šikanovaná, hoci z tvrdení

viacerých chovancov v minulosti vyplynulo, že to bol práve X., ktorý iných šikanoval. Rozpory v jeho
výpovediach odstránené neboli, pričom k podstatným okolnostiam uvádzal, že si ich už nepamätá,
dokonca si už nepamätal ani skutočnosť, na koho telefón bolo video natáčané, čo považuje obhajoba
za zvláštne, keďže v zariadení boli telefóny vyslovene zakázané a zdá sa nepravdepodobné, že ak
by sa tam jeden objavil, nepamätal by si komu patril. Zo skorších výpovedí pritom vyplynulo, že tento

telefón používal často a aktívne okrem V. práve X., ktorý okrem iného nútil poškodeného Z., aby mu ho
pravidelne dobíjal, čo potvrdili aj iní chovanci a poškodeného Z., matka T. V., priamo na pojednávaní dňa
17.12.2021 - a to tak, že musela žiadosť syna pravidelne telefón dobíjať. To, že hlas na videozázname,
dávajúci poškodeným pokyny, patrí X., potvrdila aj psychologička RC Sološnica U.. G. P. na hlavnom
pojednávaní dňa 18.2.2022 uviedla: „Čo sa týka iných osôb, predpokladám, že jeden z tých hlasov bol

Y. X.. V. na videu neviem identifikovať.“ Na otázku obhajcu U.. Z., viete identifikovať osobu, ktorá hovorí
„Y. dávaj a Y. hubou“, svedkyňa uvádza, je možné, že to je Y. X.. Na otázku obhajkyne JUDr. Trubanovej,
viete identifikovať osobu Y. na videu, svedkyňa uvádza, že nie.Rovnako výpovede poškodených K. Y. a K. Z. pritom obsahujú zásadné rozpory v tom, kto ich mal
donútiť k orálnemu styku, kto sa na nich dopúšťal násilia, na základe koho iniciatívy došlo k natáčaniu
videa, a kto z chovancov bol prítomný v izbe, v porovnaní s výpoveďami iných svedkov, ako aj prvotnými

záznamami o šikane, ktoré boli spísané priamo v RC Sološnica, bezprostredne po údajnom spáchaní
skutku obžalovanými. Je zrejmé, že po tom, čo riaditeľ RC Sološnica podal trestné oznámenie a vec sa
začala riešiť na polícii, sa ostatní chovanci báli, že takéto niečo sa môže stať aj im, v dôsledku čoho
mohli vo svojich výpovediach uviesť aj skutočnosti, ktoré sa nezakladali na pravde.

Okresný súd na hlavnom pojednávaní nevypočul poškodených M. Y. ani M. Z.. Obhajoba je toho názoru,
že sa nepodarilo odstrániť rozpory v ich výpovediach, a preto má za zato, že by súd mal v danom prípade
postupovať v zmysle zásady in dubio pro reo, t.j. v pochybnostiach v prospech obvineného. Výpoveď
M. Y. totiž je podporená nielen jeho svedeckou výpoveďou spred vznesenia obvinenia, ale aj listinným
dôkazom záznamom o šikane totožne uvádza (bezprostredne po natočení videa), že k natočeniu videa
ho donútil práve Y. X..

Obžalovaný na hlavnom pojednávaní dňa 04.11.2021 vypovedal, že k incidentu došlo na izbe č. 4, kde
boli prítomní okrem poškodených aj X., I. a I.. Tak isto vypovedal, že aby toto spravili, im povedal X. a V.,
a telefón, na ktorý X. video natáčal bol V., nakoľko mu tento sám obžalovaný daroval, pretože ho dostal
na „brigáde“ v dedine. Uvedené sa zhoduje aj s obsahom záznamu o šikane poškodeného K. Y. zo dňa

09.10.2020, v ktorom uviedol že ku skutku došlo 04.10.2020 a označil za iniciátorov videa V. a Y. X.,
ktorý to aj natáčal, pričom I. mu povedal, že keď to neurobí, tak ho zabije, pričom obaja dávali na videu
aj slovné pokyny, čo je zaznamenané na inkriminovanom videu.

Zo záznamu o šikane zo dňa 11.10.2020 naopak svedok V. označil za iniciátora videa B. P., čo bolo v

priamom rozpore s opisom skutku poškodeného K. Y., a že k uvedenému došlo dňa 03.10.2020. Potvrdil
však, že nahrával X. na jeho (V.) telefón, počet a identifikácia prítomných sa taktiež nezhodovala s tým
čo tvrdil poškodený K. Y.. Pri výpovedi v prípravnom konaní zo dňa 13.10.2020 poškodený výslovne
potvrdil, že k orálnemu styku ho donútil Y. X., ale odlišne od obsahu záznamu o šikane tvrdil, že to bol
spoločný nápad X. a B. P..

Obhajoba opakovane spochybňuje nielen spôsob vykonania výsluchov v prípravnom konaní, ale taktiež
namieta absolútne laxný prístup OČTK vykonávať dôkazné prostriedky nad rámec výsluchov. OČTK
nepodrobila videozáznam ani len znaleckému skúmaniu, aby s istotou stotožnila, komu patria hlasy na
nahrávke,hocitaképrostriedkykdispozíciímá.Týmbysajednoznačneodstránilapochybnosťotom,kto

dával pokyny na videu, a či bol X. s I. poškodenými, alebo naopak iniciátormi, ktorí sa počas natáčania
videa na poškodených náramne bavili. Pritom tieto hlasy identifikoval ako obžalovaný tak aj poškodený
Y. zhodne ako hlasy X. a I., ktorí poškodených nielen povzbudzovali, usmerňovali a dávali im pokyny,
čo majú robiť a súčasne sa na celej udalosti smiali. Z takto nedostatočného vykonaného dokazovania
je zrejmé, že OČTK pracovali len s verziou, v ktorej už mali vopred určených páchateľov, a preto nemali

potrebu vykonať dôslednejšie dokazovanie, ktoré by rozptýlilo namietané rozpory. Obhajoba je však
presvedčená, že z takto nedostatočne zisteného dokazovania nie je možné objasniť skutkový stav a už
vôbec nie rozhodnúť o vine obžalovaného. Z priebehu dokazovania pred súdom sa možno domnievať,
že verziu „predurčených“ páchateľov zrejme prebral aj súd, a to napriek tomu, že v trestnom konaní
je zásada prezumpcie neviny kruciálna. Uvedené potvrdzuje aj odôvodnenie rozsudku, ktorý napriek

nedostatočnému zisteniu skutkového stavu, preukázania viny bez všetkých pochybností, a napriek
existencii rozporov v kľúčových okolnostiach prípadu rozhodol o vine obžalovaného.

Obhajoba podotýka, že OČTK ani okresný súd sa nezaoberali ani nezohľadnili napríklad také zásadné
skutočnosti, že video bolo natáčané na izbe číslo č. 4, čo bola izba na ktorej býval V., že video bolo

natáčané na mobilný telefón, ktorý patril V. a používal ho okrem V. aj X., ktorý pod hrozbou násilia
nútil poškodeného Z., aby tento pravidelne dobíjal kreditom (cez poškodeného matku). Taktiež súd
odignoroval, že pokyny poškodeným na videu zadával práve X., čo potvrdila samotná psychologička
RC Sološnica, po vzhliadnutí videa. Súd sa taktiež nezaoberal logickými rozpormi, prečo by obžalovaní
nútili iných chovancov zostávať na V. izbe a natáčať na V. mobilný telefón, a ďalších niekoľko chovancov

zúčastniť sa na tomto akte, pričom v zariadení, kde sa bežne bili za cigarety, zrazu sa im nikto nepostavil
a všetci to súhlasne sledovali, čo sa na izbe deje a zrazu sa každý bál. Z vykonaného dokazovania,
listinných dôkazov a existujúcich rozporov, podľa obhajoby vyplynulo, že v danom prípade existuje
dôvodné podozrenie, že išlo o skupinovú akciu, ktorá bola iniciovaná V. a X., udialo sa tak priamo naizbe V. a na jeho mobilný telefón. Pričom táto „akcia“ bola ostatnými chovancami v lepšom prípade mlčky
schválená a v horšom prípade bola považovaná za zdroj zábavy. Keď sa však „vec“ dostala k vedeniu
RC Sološnica, a vec sa začala riešiť aj na polícií, iniciátori si náhle uvedomili následky svojho chovania,

báli sa a poškodení sa hanbili, prišli s verziou ako sa z uvedeného vyviniť. X. sa pred inými chovancami
opakovane vyjadril, že sa veľmi bojí, že „pôjde do basy“. Je na zváženie, prečo by sa obával „basy“, ak by
v uvedenom nijako aktívne nefiguroval. Obžalovaný bol v zariadení pomerne nový, avšak na šikanu od
ostatnýchchovancovreagovaltak,žeimjuvracal,nebolľahkýmterčom,čomohlonarušiťvočiachV.aX.
„pomer síl“ v zariadení. Spoločne dohodnutá a ostatnými chovancami prijatá verzia o vine obžalovaných

by im pomohla z danej situácie sa vyviniť a zároveň by sa zbavili aj novej „konkurencie“. Uvedené mohlo
byť motívom, prečo sa X. s V. napokon rozhodli prísť s verziou, že vinu hodili na obžalovaných, ktorí
už boli navyše predtým trestne stíhaní za krádež, čo im na pozitívnom obraze nepridávalo. Naopak,
to mohlo podporiť názor, že pokiaľ už spáchali iný trestný čin, okolie bude náchylné uveriť verzii, že
„niečo“ spáchali znova. Súd ani OČTK však pri dokazovaní neskúmali motívy iných chovancov, dokonca
sa v žiadnom bode ani len nepozastavili nad vyššie uvedenou skutkovou okolnosťou, že všetko sa

dialo v V. izbe, že skutok bol natočený na V. telefón, a napriek jeho dominantnej pozícií sa tento
konaniu v jeho izbe na jeho telefón nijako výrazne neohradil a ostal pasívnym a submisívnym. Tu
opätovne obhajoba podotýka, že X. skutok natočil na telefón V. a pri natáčaní videa dával poškodeným
pokyny, čo majú na videu robiť. Je naozaj absurdné, že napriek týmto skutočnostiam, OČTK obvinili zo
skutku obžalovaných a následne ich súd aj odsúdil, bez toho, aby sa vysporiadal z vyššie uvedenými

zásadnými skutočnosťami. Navyše súd V. ani nevypočul. Zároveň okresný súd ako aj OČTK všetkých
ostatných chovancov v RC Sološnica automaticky brali ako obete obžalovaných, aj keď obhajobe nie je
z dokazovania známe, čo okresný súd viedlo k takémuto jednoznačnému názoru a záveru.

Ako vyplynulo z výpovedí viacerých chovancov, V. mal v RC Sološnica pomerne dominantnú a

„bezpečnú“ pozíciu, v skupine viedol, ostatní chovanci ho rešpektovali, dali naňho, poslúchali ho, navyše
sa mu za ten čas podarilo vybudovať si dobré vzťahy aj s vychovávateľmi a bol si istý svojím postavením,
ktoré si za 4 roky pobytu v zariadení (v čase spáchania skutku) postupne vybudoval. Naproti tomu
obžalovaný sa od umiestnenia v RC Sološnica počas incidentu nachádzal v zariadení približne jeden
mesiac. Objektívne nie je možné, aby si nováčik vybudoval v tomto type zariadenia za mesiac takú

pozíciu (a to aj s poukazom na pomery, ktoré v RC Sološnica prevládali), akú sa snaží prezentovať
okresný súd v rozsudku. F. V. napriek svojej kľúčovej úlohe, nebol v konaní pred súdom nikdy vypočutý.
Obhajobou nikdy nemohol byť konfrontovaný, kľúčové okolnosti a rozpory v dôsledku jeho absencie
nikdy neboli objasnené.

Z vykonaného dokazovania ani v prípravnom konaní, ani v konaní pred okresným súdom s istotu
nevyplynulo, že by sa konania uvedeného v skutkovej vete rozsudku mal dopustiť obžalovaný, alebo
že by konanie obžalovaného bolo takej intenzity, že by na rozdiel od konania iných chovancov naplnilo
znaky skutkovej podstaty zločinu vydierania. Okresný súd nemohol mať bez dôvodných pochybností
preukázané, že obžalovaný šikanoval ostatných chovancov v takej intenzite, že by to napĺňalo skutkovú

podstatu vydierania a taktiež, že by video natočil samotný obžalovaný, resp. že by vo videu dával
poškodeným pokyny, čo majú na videu robiť. Z vykonaného dokazovania rovnako nevyplynulo s
určitosťou hraničiacou s istotou (i) kedy malo dôjsť k spáchaniu skutku, pretože tvrdenia o dňoch sa
líšili, (ii) kto skutok spáchal, pretože konanie ktoré sa kladie obžalovanému za vinu, páchali iní chovanci
vrátane poškodených a vo vzťahu k videu sa verzie líšili podľa toho, pred kým svedkovia vypovedali,

ani (iii) koľkokrát malo dôjsť k spáchaniu skutku, či 1x alebo 2x (iv) a dokonca nebolo ani jednoznačne
ustálené, kto bol prítomný pri natáčaní inkriminovaného videa.

Na vydanie odsudzujúceho rozsudku sa vyžaduje 100%-ná miera istoty o páchateľovi trestného činu a
zároveň o každom jednom zákonnom znaku skutkovej podstaty, ktorá sa mu kladie za vinu - vyžaduje

sa ten najvyšší možný stupeň istoty, ktorý možno od ľudského poznania požadovať (uznesenie NS SR
sp. zn. 4To 3/2016). Ako z vyššie uvedených skutočností vyplýva v konaní pred okresným súdom nebolo
so 100 % istotou preukázané, že by skutok minimálne v časti natočenia videa spáchal obžalovaný.

K výroku o treste obhajoba namieta, že súd síce skonštatoval, že u obžalovaného neexistovala

žiadna priťažujúca okolnosť, avšak ako dôvod uloženia trestu zároveň uviedol, že u obžalovaného ako
maloletého boli vykonané dve zahladenia a vzhľadom na jeho trestnú minulosť, preto nemôže pristúpiť k
uloženiu podmienečného odloženia výkonu trestu odňatia slobody. Zároveň súd poukázal na negatívny
vplyv rodinného prostredia obžalovaného, pričom podľa súdu je práve rodinné prostredia obžalovanéhonepochybne dôvodom jeho budúcej negatívnej prognózny. Jednou z priťažujúcich okolností v zmysle
§ 37 Trestného zákona je, že páchateľ bol už za trestný čin odsúdený. Súd však aj napriek tomu
pri existencii reálnej recidívy, nemusí na túto prihliadať v každom prípade obligatórne, ale môže sám

uvážiť, že na ňu vzhľadom na povahu predchádzajúceho odsúdenia neprihliadne, a tým má možnosť
znížiť mieru negatívnych dopadov na páchateľa, ktorý pod vplyvom rôznych životných okolností mohol
skĺznuť do páchania trestnej činnosti. Dôležitou podmienkou však je, že tresty vyplývajúce z tohto
odsúdenia nesmú byť zahladené - teda ak sú zahladené, súd pri ukladaní trestu nesmie zo zákona
na tieto prihliadať. Súd teda u obžalovaného nemohol zo zákona pri ukladaní výšky trestu formálne

prihliadnuť na predchádzajúce odsúdenia, nakoľko právne neexistovali. Napriek tomu na ne pri ukladaní
trestu prihliadal a práve s poukazom na ne uložil obžalovanému nepodmienečný trest odňatia slobody
vo výmere dva roky. Pritom aj pri existencii recidívy môže súd zvážiť, že na ňu neprihliadne. Obhajoba
má za to, že pri zahladení odsúdenia, navyše v dobe, kedy bol obžalovaný maloletý, by malo uvedené
platiť dvojnásobne, práve vzhľadom na účel zahladenia odsúdenia, nehovoriac o tom, že vo veci, ktorá
bola predmetom konania na okresnom súde, ide o skutok, ktorý mal obžalovaný spáchať taktiež ako

mladistvý. Zmyslom zahladenia odsúdenia je, aby u páchateľa zanikli nepriaznivé účinky trestného
odsúdenia, aké na páchateľa dopadajú pri recidíve: „Zahladenie odsúdenia spojené so zákonnou fikciou
neodsúdenia znamená okrem iných dôsledkov spojených s bezúhonnosťou určitej osoby, že vo výpise z
registra trestov sa jej zahladené odsúdenie už neuvádza. V oblasti trestnoprávnej zanikajú nepriaznivé
následky spojené s odsúdením páchateľa. Zahladením odsúdenia s fikciou neodsúdenia môže taká

osoba preukazovať stav svojej bezúhonnosti. Odpadnutie prekážky odsúdenia teda môže viesť k vzniku
alebo k obnoveniu takých právnych vzťahov a práv, ktoré občan nemohol nadobudnúť alebo sa ich
nemohol dožadovať, pokým u neho existovala prekážka odsúdenia páchateľa.

Súd síce v odôvodnení hovorí o zahladení predchádzajúcich odsúdení obžalovaného, ale zároveň na

nich prihliada pri ukladaní trestu. Tieto zahladenia sú jediným dôvodom neuloženia podmienečného
trestu odňatia slobody. Pokiaľ predchádzajúce odsúdenia obžalovaného sú zahladené, súd nemá právo
nanichpriukladanítrestuprihliadať.Akbypostupokresnéhosúdubolsprávny,t.j.,ženapriekzahladeniu
odsúdenia súd pri ukladaní trestu na predchádzajúce odsúdenia prihliada, potom inštitút zahladenia
odsúdenia je v Trestnom poriadku obsolentný a absolútne zbytočný. Pokiaľ súd bol presvedčený o

tom, že obžalovanému je nutné uložiť nepodmienečný trest odňatia slobody napriek skutočnosti, že v
danom prípade mal súd možnosť uložiť obžalovanému podmienečný trest odňatia slobody (§ 49 a § 51
Trestného zákona), mal dôvody uloženia tohto najzávažnejšieho trestu odôvodniť inak ako poukázaním
na predchádzajúce odsúdenia obžalovaného.

Vo vzťahu k mladistvým sa v zmysle Trestného zákona a Trestného poriadku postupuje osobitne nielen
pri určovaní výmery trestu, ale na osobitný postup treba pamätať počas celého konania vzhľadom na
ich nezrelosť a vzhľadom na dôsledky potrestania na ich ďalší život. Uvedené sa pritom netýka len
mladistvých, ale aj osôb veku blízkeho mladistvým. Keďže obžalovaný síce už dosiahol plnoletosť, stále
je však osobou blízkou veku mladistvých v zmysle definície § 127 ods. 2 Trestného zákona. Aj pri týchto

osobách treba dôsledne prihliadať na ich mentálnu nezrelosť a na to, aké následky by mal pre ne pobyt
v ústave na výkon trestu odňatia slobody. Negatívne dôsledky sa netýkajú len ovplyvniteľnej psychiky
takejto osoby, ale aj praktických dopadov na ich ďalší život (napríklad výpis z registra trestov pri hľadaní
stáleho zamestnania a ďalšie uplatnenie sa v spoločnosti). Právna fikcia, že sa na páchateľa hľadí, ako
keby nebol odsúdený znamená, že odsúdenie, ktorého sa týka táto fikcia, prestalo právne existovať.

Je preto prinajmenšom v logickom rozpore, ak sa v jednej súvislosti odsúdenie považuje za právne
neexistujúce, ale v inej súvislosti sa naopak považuje za existujúce.

Obhajca tiež považuje za potrebné pripomenúť aj fakt, že v prípadoch zahladenej trestnej činnosti
obžalovaného, na ktoré súd v odôvodnení poukazoval, Obžalovaný ako maloletý nekonal iniciatívne

sám, nebol objektívne iniciátorom trestnej činnosti, ale túto spáchal v oboch prípadoch so svojimi bratmi.
Obhajca nemusí mať odborné psychologické vzdelanie, aby v oboch prípadoch videl evidentný vplyv
skupiny a snahu v danom momente zapadnúť a pred staršími bratmi nebyť za „zbabelca“. Obhajoba
dodáva, že faktor trestnej minulosti a závažnosť aktuálne prejednávaného skutku obžalovaného sú
síce zohľadňované pri určovaní prognózy očakávania vedenia riadneho života, táto prognóza však

nemôže byť založená primárne na trestnej minulosti obžalovaného. Ak by totiž záver súdu o nenaplnení
podmienky očakávania vedenia riadneho života bol založený výlučne a primárne len na okolnostiach a
dôvodoch, ktoré hrali úlohu pri ukladaní samotného trestu odňatia slobody (predchádzajúce odsúdenia,
závažnosť trestnej činnosti), mohlo by prísť k porušeniu zásady zákazu ne bis in idem.Súd osobu obžalovaného s poukazom na správy zo školy, správy z Reedukačného centra Vráble (ďalej
len „RC Vráble“) ako agresívneho, nerešpektujúceho autority, so sklonom k násiliu a kriminálnemu

konaniu (str. 63 rozsudku). Pritom podľa správy z RC Vráble sa obžalovaný zadaptoval v zariadení bez
výraznejších problémov, počas pobytu v zariadení bolo správanie obžalovaného v poriadku, v zariadení
sa snažil dodržiavať pravidlá, týždenne mal dobré hodnotenia, dosahoval celkom dobré výsledky, bol
veľmi šikovný, manuálne zručný, športovo nadaný, s ostatnými chlapcami nedochádzal do konfliktu,
snažil sa ovládať, zväčša sa stiahol.“ V RC Vráble strávil obžalovaný približne pol roka (na rozdiel

od RC Sološnica, kde strávil približne mesiac), následne však musel byť premiestnený pretože už
dosiahol 15 rokov. Okresný súd si zo správy z RC Vráble, kde bol obžalovaný umiestnený vyslovene
účelovo, povyberal z hodnotenia osoby obžalovaného výlučne len to negatívne, pretože to súdu
sedelo do jeho jednostranného naratívnu pri vykreslení osobnosti obžalovaného ako nenapraviteľného
kriminálneho živlu. Obžalovaný je síce v čase rozhodovania o opravnom prostriedku plnoletý, ale v čase,
keď sa začalo trestné stíhanie, bol maloletou ovplyvniteľnou osobou. Je tiež pravdou, že obžalovaný

mal v minulosti ako mladistvý problémy s dodržiavaním zaužívaných spoločenských pravidiel. Avšak
treba poukázať na to, že pokiaľ dieťa prejavuje odchýlky od „bežných očakávaných spoločenských
konvencií“, takéto správanie má svoje hlbšie dôvody a s takýmto deťmi je potrebné intenzívne a
individuálnepracovaťprostredníctvomšpecifickyzameranejpsychologickejalebopsychiatrickejpomoci.
Na negatívne odchýlky v správaní dieťaťa je vždy potrebné prihliadať individuálne. Ak sa dieťa namiesto

bezpečného rodinného prostredia ocitne v reedukačnom centre, pochopiteľným očakávaním je, že tam
kde zlyhali rodičia má suplovať úlohu pomoci dieťaťu štát. Je prinajmenšom otázne, akým spôsobom sa
túto úlohu darí plniť reedukačným centrám, a to aj s poukazom na Zhodnotenia Generálnej prokuratúry
Slovenskej republiky o stave zákonnosti v reedukačných centrách z roku 2023.

Súd v odôvodnení uvádza, že konanie obžalovaného bolo dôvodom, prečo jeden z poškodených
nakoniec z RC Sološnica utiekol. Avšak z listinných dôkazov - záznamov o šikane ohlásenej inými
chovancami, ako aj zo svedeckej výpovede matky poškodeného K. Z., T. V., na hlavnom pojednávaní
17.12.2021, ako aj samotného poškodeného, dôvodom úteku nebolo výlučne chovanie iných chovancov
voči nemu, ale aj iné vážne skutočnosti, ktoré poškodený na výsluchu, zrejme zo strachu, nechcel

konkretizovať („Bude sa to riešiť potom v Bratislave“). Z výpovede matky poškodeného jednoznačne
vyplynulo, že v RC Sološnica dochádzalo zo strany vychovávateľov k absolútne nevhodnému a
neakceptovateľnému správaniu voči chlapcom, a to vrátane zastrašovania, verbálnej ako aj fyzickej
šikany. Preto je nepravdivé tvrdenie súdu, keď útek poškodeného K. Z. z RC Sološnica pripisoval
v odôvodnení výlučne správaniu obžalovaného (resp. obžalovaných). Tento prípad úteku bol neskôr

zo strany matky poškodeného riešený samostatným trestným oznámením voči RC Sološnica, nie
obžalovanému. Obhajoba poukazuje na to, že vďaka mediálnej pozornosti tohto prípadu sa ozvala
médiám aj iná matka, ktorej dieťa bolo v danom RC umiestnené, a potvrdila neprípustné postupy
samotných vychovávateľov. Úteky detí zverených do reedukačných centier majú rôzne dôvody a
tieto dôvody treba pri každom dieťati zohľadňovať a skúmať, pričom uvedené bolo zohľadnené v aj

v Príkaze generálneho prokurátora Slovenskej republiky por. č. 4/2022 zo 6.júna 2022 o postupe
prokurátora pri výkone dozoru nad dodržiavaním zákonnosti v zariadeniach, v ktorých sa vykonáva
ústavná starostlivosť, neodkladné opatrenie, výchovné opatrenie alebo iné súdom nariadené opatrenie.
Od účinnosti tohto príkazu (k 10.06.2022), bolo RC Sološnica jedným z dvoch reedukačných centier,
kde bolo zaznamenaných najviac útekov chovancov zo všetkých reedukačných centier. Pritom k týmto

útekom dochádzalo opakovane a dávno po tom, ako zo zariadenia odišiel obžalovaný (resp. obaja
obžalovaní). Zo zverejneného Zhodnotenia vyplýva, že samotný riaditeľ RC Sološnica svojím postupom,
keď posielal na rôzne pracovné činnosti maloleté deti do obce, na tzv. brigády, porušoval nielen
ustanovenia Zákonníka práce aj medzinárodné dohovory o právach dieťaťa. (Uvedené potvrdzuje aj
výpoveď obžalovaného, ktorý za prácu v obci mal od neznámeho pána dostať starý telefón, ktorý neskôr

odovzdal F. V..) Okrem nedostatočnej hygieny zistenej skoro v každom jednom reedukačnom centre,
bol spoločný pre každé zariadenie prístup riaditeľov centier, keď bagatelizovali zistené nedostatky a za
vinníkov zlyhania označili problémové správanie detí. Generálna prokuratúra sa pritom zhodla, že nie
je zodpovednosťou detí dlhodobé a systematické zanedbávanie hygieny a podmienok reedukačných
centier, vyúsťujúce v rozsiahle plesne, hrdzu a priestory nezodpovedajúce minimálnym hygienickým

štandardom. Konkrétne v RC Sološnica Generálna prokuratúra identifikovala pri zaobchádzaní s
maloletými nasledovné nedostatky: možnosť chlapcov sprchovať len každý druhý deň, nezákonné
zosobňovanie škôd z vreckového maloletých, markantné porušovanie zákonnej úpravy pri umiestňovaní
detí do ochrannej miestnosti. Riaditeľ zistené zlyhania v RC Sološnica opakovane bagatelizoval,prekrúcal alebo za tieto pripisoval vinu paradoxne maloletým deťom. Preto je pochopiteľné, že zo strany
RC Sološnica opätovne ani v tomto prípade nedošlo k sebareflexii.

RCSološnicajejasnýmpríkladomzlyhaniazodpovednýchautorítaštátu,naktoréopakovanedoplácatá
najzraniteľnejšia skupina. Je preto otázne, ako sa majú deti, umiestené do týchto centier, resocializovať,
viesť k náprave, riadnemu životu a morálnym hodnotám, keď jediné čo vidia zo strany autorít v danom
zariadení je získavanie moci a cez tresty, bitky a strach, pričom ani u samotného vedenia reedukačného
centra nedostávajú príklad, čo znamená prijať zodpovednosť za vlastné zlyhanie.

Súd v odôvodnení poukazuje na celkové rodinné zázemie obžalovaného, najmä vplyv jeho bratov v
súvislosti s predchádzajúcou trestnou činnosťou. Je pravdou, že obžalovaný pochádza z 14 súrodencov
a zrejme nemal úplne tradičné rodinné zázemie. Avšak súd veľmi jednostrannou negatívnou a
zjednodušenou optikou prihliadol na celkové rodinné zázemie obžalovaného a nad obžalovaným
tak povediac už „zlomil palicu“, bez všetkého tak obžalovaného vyhodnotil ako beznádejný prípad,

ktorému už niet pomoci a preto ho treba potrestať nepodmienečným trestom odňatia slobody: „Ml.
obžalovaný Y. P., v dôsledku rodinného prostredia, z ktorého pochádza, má jednoznačne negatívnu
prognózu budúceho správania“. Nepodmienečný trest odňatia slobody vidí súd ako jedinú možnosť,
akou môže dôjsť k náprave obžalovaného. Opak je však pravdou a umiestnenie obžalovaného do
výkonu trestu odňatia slobody je pre budúcnosť a šance budúcej resocializácie obžalovaného tou

najhoršou možnosťou. Z odborných poznatkov vyplýva, že „páchatelia odsúdení na nepodmienečný
trest odňatia slobody sú vo výkone tohto trestu izolovaní v špecifických podmienkach, ktoré sa výrazne
odlišujú od reálneho života mimo väzenia. Tento fakt vlastne predstavuje aj prekážku ich integrácie späť
do spoločnosti. Úspešná reintegrácia, resp. pravdepodobnosť reintegrácie sa znižuje s dĺžkou trestu.
Pobytom v ústave pre výkon trestu odňatia slobody dochádza k prijatiu subkultúrnych pravidiel a noriem,

dokonca mnohí páchatelia sa v tomto prostredí priučia ďalším kriminálnym skúsenostiam, doslova akoby
prešli vysokou školou zločinu.

Obhajoba má za to, že v konaní nebola jednoznačne preukázaná vina obžalovaného vo vzťahu ku
skutku, a rovnako nebolo preukázané, že skutok s určitosťou spáchal obžalovaný, preto je uložený

trest vo vzťahu k obžalovanému vo výmere dvoch rokov odňatia slobody absolútne neprimeraný.
Ako vyplynulo z priebehu dokazovania pred súdom, ale aj v prípravnom konaní, obžalovaný už od
počiatku trestného stíhania vstúpil do trestného konania so spoločenskou stigmou na jeho osobe,
kedy bol už vopred aj vzhľadom na svoje rodinné pomery ako aj na predchádzajúcu trestnú činnosť
verejnýmiorgánmiurčenýzapáchateľa,ktorýmábyťpotrestaný.Obhajobapritompočasceléhokonania

poukazovala na závažné nedostatky vo vykonanom dokazovaní, čo však zjavne okresný súd nijako
nevyrušovalo a nebránilo mu vo veci rozhodnúť o vine a uložení trestu obžalovanému. Okresný súd
v odôvodnení tvrdí, že k náprave obžalovaného neexistuje iné riešenie, avšak takýmto postupom, len
prehĺbil nedôveru obžalovaného v systém, v spoločnosť a v spravodlivosť.

Obhajoba netvrdí, že by konanie obžalovaného nemalo byť riešené, ale prostriedky trestného práva
považuje za neadekvátne prísne a absolútne neúčelné vzhľadom na vek a osobu obžalovaného. Tento
potrebuje systematickú psychologickú/psychiatrickú alebo pedagogickú starostlivosť v špecializovanom
zariadení, v ktorom s ním bude dennodenne pracované. Ak by súd mal bez všetkých pochybností
preukázané, že skutok spáchal obžalovaný a uložil mu trest odňatia slobody, vo výmere 2 roky, má

obhajobazato,žeajvtaktomprípadesúvzhľadomnavekaosobnosťobžalovanéhosplnenépodmienky
podmienečného odloženia výkonu trestu podľa § 49 Trestného zákona s uložením primeranej skúšobnej
doby, prípadne podmienečného odloženia výkonu trestu s probačným dohľadom podľa § 51 Trestného
zákona s uložením primeranej skúšobnej doby. Obhajoba je toho názoru, že nepodmienečný trest
odňatia slobody je pre obžalovaného neprimerane prísny, nakoľko skutok spáchal ako mladistvý a

momentálne je vo veku blízkom mladistvého, taktiež obžalovaný nemôže za to, z akých rodinný pomerov
pochádza, a obhajoba považuje za neprijateľné, aby súd uvedené pripisoval na ťarchu obžalovaného
a do tretice osobitne zdôrazňuje, že súd pri ukladaní trestu nemá prihliadať na „kriminálnu minulosť“
obžalovaného, jeho predchádzajúce odsúdenia, keďže sú zahladené.

Obhajoba z uvedených dôvodov navrhla, aby odvolací súd zrušil napadnutý rozsudok a vec vrátil súdu
prvého stupňa, alternatívne, aby sám rozhodol o treste tak, že obžalovanému uloží podmienečný trest
odňatia slobody.Poškodený M. Y. využil svoje právo vyjadriť sa k podaným odvolaniam podaním doručeným súdu prvého
stupňadňa16.10.2024,vktoromuviedol,ženesúhlasístrestnomuloženýmobžalovanýmsúdomprvého
stupňa a žiada rozhodnúť spravodlivo, nakoľko má obavy, aby sa mu to v budúcnosti nevrátilo, ťažko sa

mu na to spomína. Má traumu a žiada náhradu škody, nakoľko bol šikanovaný a psychicky týraný.

Obžalovaný V. P. sa podaním obhajcu zo dňa 17.10.2024 vyjadril k odvolaniu prokurátora tak, že súd
prvého stupňa dostatočne presvedčivo a s ohľadom na účel Trestného zákona vysvetlil, prečo v danom
prípade nejde o zločin výroby detskej pornografie. Z vykonaného dokazovania nebolo preukázané,

že by obžalovaný mal akýkoľvek vzťah k následku skutku, ktorý sa mu kladie za vinu, a ktorý je §
368 ods. 1 Trestného zákona pri páchateľovi predpokladaný. Zo žiadneho dôkazového materiálu, ktorý
bol pred súdom prvého stupňa vykonaný, a na ktorý súd pri rozhodovaní vo veci samej prihliadal,
nevyplynulo, že by audiovizuálny záznam vyhotovený na mobilné zariadenie mal slúžiť na sexuálne
účely všeobecne, a už vôbec nie na sexuálne účely pre obžalovaného. Práve naopak. Zo svedeckých
výpovedí aj zo samotných skutočností, ktoré sa odohrali po vyhotovení záznamu je zrejmé, že účelom

jeho zhotovenia bolo pobavenie sa prítomných osôb na úkor poškodených. Táto premisa vyplýva aj
zo samotného faktu o tom, že poškodení boli ostatnými chovancami v Reedukačnom centre Sološnica
(ďalej len „RC Sološnica“) považovaní za slabších jedincov, a tým sa stali terčom posmechov a šikany.
Toto správanie zo strany ostatných chovancov mohlo byť vedené pokusom o získanie dominancie nad
poškodenými, čo je častým prvkom šikany. Cieľom tak v nijakom smere nebola sexuálne útecha, resp.

uvedené konanie dokonca paradoxne zo smeru prítomných chovancov nemá ani len žiaden sexuálny
podtón. Z dokazovania vyplynulo, že cieľom prítomných osôb bolo spoločenské poníženie poškodených
pred ostatnými chovancami. Je nepochybné, že tieto motívy/pohnútky sa výrazne od seba líšia a majú
podstatný dosah na otázku naplnenia skutkovej podstaty podľa § 368 ods. 1 Trestného zákona. Napriek
týmto skutočnostiam bolo odvolanie prokurátora odôvodnené tým, že súd skutok nesprávne právne

kvalifikoval a okrem zločinu vydierania podľa § 189 ods. 1, ods. 2 písm. b) Trestného zákona sa mal
obžalovaný dopustiť aj zločinu výroby detskej pornografie podľa § 368 ods. 1, ods. 2 písm. c) Trestného
zákona. Na tomto mieste obhajoba opakovane podčiarkuje, že na prvoinštančom konaní nebolo vôbec
ani len preukázané, že by obžalovaný bol počas natáčania aktu prítomný. Okrem toho, zo svedeckých
výpovedí zjavne vyplýva, že obžalovaný neprejavoval žiadne príznaky sexuálnej deviácie, nemal nijakú

záľubu v zhromažďovaní pornografického materiálu, tento ani nijako nezbieral, nemal kde zbierať a
jeho správanie v RC Sološnica nikdy nebolo sexuálne. P. RC Sološnica, U.. P. o obžalovanom jasne
uviedla, že trpí ľahkou retardáciou a tak je z pohľadu obhajoby snáď až rečníckou otázkou, či by vôbec
bol schopný mysľou poňať pojem „na sexuálne účely“. Obžalovaný nerozumie ani len pojmu „detská
pornografia“. Obhajoba preto vždy argumentovala a preukazovala, že je vylúčené, aby obžalovaný

naplnil subjektívnu a objektívnu stránku trestného činu výroby detskej pornografie. Uvedené vylúčil aj
samotný súd vo svojom rozsudku, čím správne zhodnotil, že nie je naplnená subjektívna stránka zločinu
detskej pornografie.

Jediným kameňom úrazu, kde prokuratúra nesúhlasila s tvrdením súdu, bolo právne posúdenie

zavinenia obžalovaného. Bez ohľadu na tento faktor, sa prokuratúra s naplnením zvyšných znakov
skutkovej podstaty tohto trestného činu zhodla so súdom. Preto je podľa názoru obžalovaného
nedôvodnéopätovnevodvolaníhodnotiťobjekt,objektívnustránkuasubjektzločinudetskejpornografie,
keďže podľa námietok prokuratúry sa má súd vyslovene sústrediť na subjektívnu stránku a motív. Taktiež
obhajoba si nevie vysvetliť, prečo sa obžaloba zamerala na posúdenie vedomostnej zložky úmyslu,

keď to nemá k povahe veci žiaden relevantný význam. Obžalovaný nikdy neopieral svoju obhajobu o
neznalosť zákona alebo neznalosť o trestnosti činu, a je tak otázne, prečo prokurátor vo svojom odvolaní
kladie na túto okolnosť určitú váhu. Táto skutočnosť je vo vzťahu prejednávanej veci nepodstatná.
Podľa prokurátora si obžalovaný mal uvedomovať, že konaním, ktoré sa mu kladie za vinu, ohrozuje
alebo porušuje záujem chránený Trestným zákonom. V kontexte tohto prípadu podľa prokurátora bol

obžalovaný pri natáčaní záznamu vedomý toho, že zasahuje do ochrany detí pred ich zneužívaním
na výrobu detskej pornografie. Obhajoba opätovne poukazuje na to, že bez ohľadu na skutočnosť, že
v konaní nebolo preukázané, že obžalovaný sa v izbe č. 4 počas natáčania nachádzal, čiže nebolo
preukázané, že sa tohto skutku dopustil práve on, je s istotou zrejmé, že podľa všetkých okolností si
nemohol uvedomovať zásah do ochrany detí pred ich zneužitím výrobou detskej pornografie a celý

skutok bol súčasťou šikany poškodených.

Čo sa týka vôľovej zložky úmyslu obžalovaného, prokuratúra tvrdí, že úmysel páchateľa má smerovať
ku skutkovým okolnostiam, ktoré je možné subsumovať pod trestný čin, zakotvený v osobitnej častiTrestného zákona. Prokuratúra poukazuje v tomto smere viac na nepriamy úmysel a konštatuje, že
obžalovaný mal byť s následkom svojho konania uzrozumený. V prvom rade sa vyžaduje uviesť, že z
dôvodu rozporuplnosti v tvrdení svedkov, ktoré neboli v konaní pred súdom prvého stupňa odstránené,

nie je preukázané, že obžalovaný spáchal uvedený skutok. Napriek opätovnému prejednaniu veci,
nebolo nijako preukázané to, že by sa obžalovaný v izbe č. 4 v danom čase čo i len nachádzal
a či vôbec o donútení poškodených k orálnemu styku a vyhotovení záznamu vopred vedel. Preto
nie je na mieste konštatovať, že obžalovaný zastal ľahostajný postoj k následku spáchaného skutku,
ak sa o ňom dozvedel až po jeho dokonaní. Obhajoba by si rovnako extenzívny a tvrdý prístup

prokuratúry ako v prípade obžalovaného želala v rámci výkonu jej povinností aj pri svedkovi X.. Totiž,
od prvého dňa po ustanovení povinnej obhajoby, táto poukazovala na prítomnosť a celkové konanie
tohto svedka pri natáčaní „aktu“ na izbe č. 4. Na rozdiel od obžalovaného, o prítomnosti a dobrej
zábave svedka X. na mieste samom pochybnosti nie sú. Vyžaduje sa taktiež zdôrazniť aj to, že je
rozdiel pri posudzovaní zavinenia páchateľa a jeho pohnútky. Zavinenie je súčasťou subjektívnej stránky
ako obligatórneho znaku skutkových podstát trestných činov. Bez existencia zavinenia, či už v podobe

úmyslu alebo nedbanlivosti, nedokáže byť subjekt trestne zodpovedný. Okrem obligatórnych znakov
skutkovej podstaty trestných činov existujú aj fakultatívne znaky ako je predmet útoku, miesto, čas
a taktiež aj motív. Ak tieto znaky nie sú súčasťou skutkovej podstaty trestného činu, pre posúdenie
trestnej zodpovednosti nie je potrebné skúmať ich naplnenie. Prípadne ak sa tieto znaky stanú súčasťou
skutkovej podstaty toho ktorého trestného činu, stávajú sa jeho obligatórnym znakom, ktorého naplnenie

je nevyhnutné na vyvodenie trestnoprávnej zodpovednosti voči páchateľovi. V prípade, ak nedôjde
k naplnenie všetkých znakov skutkovej podstaty, a to aj fakultatívnych, ktoré sa začlenením stali
obligatórnymi, nie je možné hovoriť o tom že konanie je subsumovateľné pod daný trestný čin. Keďže
motív „na sexuálne účely“, ako obligatórny znak trestného činu výroby detskej pornografie v danom
prípade absentuje, skutok nenaplnil všetky znaky skutkovej podstaty. Obžalovaný sa tak stotožňuje

s tvrdením súdu prvého stupňa vo vzťahu k právnej kvalifikácii skutku. Súd prvého stupňa navyše
postupoval v zmysle usmernení, ktoré položil Krajský súd v Bratislave vo svojom uznesení 3To/82/2023
zo dňa 22.08.2023, kde vyslovil, že je potrebné, aby sa súd prvého stupňa zameral na zhodnotenie
subjektívnej stránky, pričom z uznesenia je podľa obhajoby zrejmé, že „sexuálny účel“ v danej veci
jednoznačne absentuje. Podľa názoru Krajského súdu v Bratislave (str. 13 uznesenia) sa vyžadovalo

vyhodnotiť pohnútku „na sexuálne účely“, a to v čase vzniku videozáznamu a so zreteľom na okolnosti,
za ktorých vznikol, a aký následok páchateľ týmto konaním sledoval. Avšak už v prípravnom konaní bolo
zrejmé, že záznam nemohol slúžiť na sexuálne účely a súdne konanie uvedené už pred vydaním prvého
rozsudku iba potvrdilo. Argumentácia prokurátora odporuje podstate zákonnej úpravy trestného činu
výroby detskej pornografie, nerešpektuje závery Krajského súdu v Bratislave ohľadom absencie motívu

„na sexuálne účely“, a z tohto dôvodu nemá obžalovaný ani potrebu sa vyjadriť k analógii, ktorú obžaloba
v odvolaní skonštatovala. Taktiež vyjadrenie obžalovaného k tomu, či došlo k rozširovaniu nahrávky
obžalovanými alebo nie, je irelevantné, keďže jadrom právneho posúdenia skutku ako trestného činu
výroby detskej pornografie bolo zhodnotenie prítomnosti pohnútky u páchateľa. Napriek tomu, že
obžaloba podala odvolanie voči výroku o vine aj o treste, sa k súdom uloženému trestu ani k jeho

výmere žiadnym spôsobom nevyjadrila. Obžalovanému tak nie je známe, čo v tomto smere prokuratúra
konkrétne v jeho neprospech namieta.

Ako je možné vidieť na prijatí zákona č. 40/2024 Z.z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 300/2005 Z.
z. Trestný zákon v znení neskorších predpisov, a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony, a taktiež

aj z pohľadu jeho posúdenia Ústavným súdom Slovenskej republiky v náleze sp.zn. PL. ÚS 3/2024,
zákonodarca má záujem na zmene trestnej politiky. Je nepochybné, že z dôvodu aj naďalej existujúcich
prísnychtrestov,Slovenskárepublika,poniekoľkoročnejodbornejajverejnejdiskusii,napredujesmerom
restoratívnej justícii, v rámci ktorej sa neposudzujú tresty ako prostriedok represie štátu, ale nástroj
nápravy páchateľa. Výchovná funkcia trestov je tak v popredí novej koncepcie trestného práva,

čo je výrazne podmienené sociologickými faktormi a vývojom spoločnosti. Tento prístup zdôrazňuje
základné hodnoty každého jednotlivca ako spravodlivosť, zodpovednosť, rešpekt a ľudskú dôstojnosť,
čo sa zjavne odlišuje od retributívnej justíce, ktorej základným pilierom je trestanie zavrhnutiahodného
správania sa v spoločnosti. Obžalovaný verí, že odvolací súd prihliadne na jeho tvrdenia o tom, že
odvolanie prokuratúry je v tomto smere bezpredmetné, podložené na nesprávnej právnej argumentácii

a nezohľadňujúce skutočnosti, ktoré už skôr Krajský súd v Bratislave minimálne naznačil, a súd prvého
stupňa následne dôkladne zhodnotil a vo svojom rozsudku aj v potrebnej miere vysvetlil. Z tohto dôvodu
je žiadúce, aby odvolací súd odvolanie prokuratúry ako nedôvodné zamietol.Tiež sa vyjadril k odvolaniu spoluobžalovaného, s ktorého viacerými dôvodmi sa stotožňuje, najmä vo
vzťahu k tomu, že súd prvého stupňa nezistil skutkový stav veci bez dôvodných pochybností. Niektoré
z námietok, ktoré spoluobžalovaný v odvolaní uvádza, sa priamo prelínajú s tými, na ktoré poukazoval

vo svojom odvolaní aj samotný obžalovaný, a preto považuje podané odvolanie za dôvodné.

Prokurátor ani poškodený M. Z. nevyužili svoje právo vyjadriť sa k odvolaniam protistrán, ktoré im boli
v súlade s § 314 Trestného poriadku doručované.

Nadriadený súd po predložení veci zistil, že súd prvého stupňa po vrátení veci odvolacím súdom nesplnil
viaceré pokyny týkajúce sa dokazovania, ktoré mu odvolací súd uložil, a to bez toho, aby došlo k zmene
dôkaznej situácie umožňujúcej prehodnotiť závery odvolacieho súdu. Takéto opomenutie zo strany súdu
prvého stupňa spravidla odôvodňuje zrušenie rozsudku na neverejnom zasadnutí. Odvolací súd ale
berúc zreteľ na odstup času od skutku a fakt, že obžalovaní ho mali spáchať ako mladiství, nepristúpil
k zrušeniu rozsudku na neverejnom zasadnutí a nariadil vo veci verejné zasadnutie, na ktorom podľa §

326 ods. 5 Trestného poriadku doplnil dokazovanie tak, ako pôvodne požadoval od súdu prvého stupňa.

Obžalovaný ml. Y. P., ktorý bol v čase verejného zasadnutia plnoletý, požiadal o vykonanie verejného
zasadnutia v jeho neprítomnosti. Nakoľko takémuto postupu nebránili žiadne zákonné prekážky,
odvolací súd podľa § 293 ods. 5 Trestného poriadku vykonal verejné zasadnutie v neprítomnosti

obžalovaného, a tiež v neprítomnosti poškodených a orgánu povereného starostlivosťou o mládež podľa
§ 294 ods. 2 Trestného poriadku, ktorí sa na verejné zasadnutie neustanovili.

Na verejnom zasadnutí odvolací súd pristúpil k výsluchu svedka F. V. a k pokusu o výsluch svedka P.
I., pri ktorom súd prvého stupňa nezákonne a nedôvodne odmietol návrh obhajcu na odstraňovanie

rozporov v jeho výpovedi na hlavnom pojednávaní a v prípravnom konaní, avšak zabezpečiť prítomnosť
svedka predvolaním sa odvolaciemu súdu nepodarilo, pričom nepovažoval za súladné so zásadou
zdržanlivosti pri zásahoch do ústavných práv opätovne obmedzovať osobnú slobodu svedka podľa § 88
Trestného poriadku. Preto od výsluchu tohto svedka upustil s tým, že podstatné rozpory vo výpovediach
svedka vyhodnotil v prospech obhajoby. Napokon odvolací súd doplnil dokazovanie zabezpečením

a prečítaním súdnych spisov a rozhodnutí, ktorých predmetom boli predchádzajúce a nasledujúce
odsúdenia obžalovaných, čím sanoval ďalšie pochybenie súdu prvého stupňa, ktorý príslušné spisy síce
k dispozícii mal a existenciu súbehu či recidívy posudzoval, avšak pred predložením veci odvolaciemu
súdu ich bezdôvodne odpojil, čím znemožnil odvolaciemu súdu bez vyvinutia nadbytočného úsilia
spočívajúcehovopätovnomzapožičiavaníspisovrevidovaťsprávnosťjehozáverovvovzťahukvýrokom

o treste.

Zástupca krajskej prokuratúry sa na verejnom zasadnutí v plnom rozsahu pridržiaval písomného
odvolania a navrhol, aby súd zrušil napadnutý rozsudok, a aby uznal vinu v zmysle podanej obžaloby.
Tiež navrhol, aby uložil obžalovaným prísnejšie nepodmienečné tresty odňatia slobody a odvolanie

obžalovaných zamietol.

Obhajca obžalovaného ml. V. P. sa tiež v plnom rozsahu pridržiaval písomného odvolania, a to aj
po doplnení dokazovania na verejnom zasadnutí. Bol toho názoru, že vina obžalovaného nebola bez
pochybností preukázaná, a preto navrhol, aby odvolací súd zrušil napadnutý rozsudok a oslobodil

obžalovaného spod obžaloby, alternatívne aby vec vrátil súdu prvého stupňa. Pre prípad, že odvolací
súd dospeje k záveru o vine, obhajca zdôraznil, že obžalovaný vykonáva trest vo výmere 44 mesiacov do
roku 2026, ktorý obhajoba považuje za dostatočný. Odvolanie prokurátora vice versa navrhol zamietnuť.

Obhajca obžalovaného ml. Y. P. konštatoval, že vina obžalovaného v zmysle obžaloby preukázaná

nebola, naopak, vyšlo najavo, že obžaloba bola podaná nedôvodne. Navrhol, aby odvolací súd v zmysle
zásady in dubio pro reo zrušil napadnutý rozsudok a oslobodil obžalovaného spod obžaloby, a tiež aby
odvolanie prokurátora zamietol.

Obžalovaný ml. V. P. sa pridržiaval toho, čo povedal jeho obhajca.

Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací primárne konštatoval prípustnosť všetkých troch odvolaní
(§ 306 ods. 1 Trestného poriadku) a absenciu dôvodov na rozhodnutie podľa § 316 ods. 1 alebo
ods. 3 Trestného poriadku, preto podľa § 317 ods. 1 Trestného poriadku preskúmal zákonnosťa odôvodnenosť napadnutých výrokov rozsudku, proti ktorým odvolatelia podali odvolanie, ako aj
správnosť postupu konania, ktoré im predchádzalo, riadiac sa pritom zásadou, že na chyby, ktoré neboli
odvolaním vytýkané, prihliadne len vtedy, ak by odôvodňovali podanie dovolania podľa § 371 ods. 1

Trestného poriadku, a po doplnení dokazovania pred odvolacím súdom dospel k záveru, že odvolania
obžalovanýchsúčiastočnedôvodné,pretožesúdprvéhostupňazvykonanýchdôkazovvyvodilohľadom
niektorých skutkových okolností skutkové závery, o ktorých existujú rozumné pochybnosti, v právnej
kvalifikácii došlo k pochybeniu v ustálení kvalifikačného znaku odôvodňujúceho sprísnenie trestnej
sadzby, hoci na to neboli splnené formálne ani materiálne podmienky, čo je dovolací dôvod podľa ô 371

ods. 1 písm. i) Trestného poriadku, uložené tresty nie celkom zodpovedajú zásadám a kritériám trestania
mladistvých, a nezohľadňujú odstup času od skutku i celkové okolnosti ich pobytu v reedukačnom
zariadení, ktoré sú významné z hľadiska správania chovancov. Písomné odôvodnenie napadnutého
rozsudkuvykazujecharakterkvantitynaúkorkvality,abstrakciuodvyslovenýchargumentovodvolacieho
súdu a citáciu tých svedeckých výpovedí, ktoré odvolací súd označil ako nepoužiteľné pred súdom z
dôvodu, že neboli splnené zákonné podmienky na ich prehratie (prečítanie). Hodnotiace úvahy týkajúce

sa najmä výrokov o treste nie sú celkom správne, ako konštatuje v odvolaní obhajoba, obsahujú viaceré
konštatácie, ktoré sú špekuláciami, a ktoré nemožno akceptovať. Odvolanie prokurátora odvolací
súd vyhodnotil ako nedôvodné, pričom na jeho odvolaciu argumentáciu dal odpovede už vo svojom
predchádzajúcom rozhodnutí vo veci.

Podľa § 2 ods. 12 Trestného poriadku orgány činné v trestnom konaní a súd hodnotia dôkazy získané
zákonným spôsobom podľa svojho vnútorného presvedčenia založeného na starostlivom uvážení
všetkých okolností prípadu jednotlivo i v ich súhrne nezávisle od toho, či ich obstaral súd, orgány činné
v trestnom konaní alebo niektorá zo strán.

Podľa § 321 ods. 1 písm. b), písm. d), písm. e) Trestného poriadku odvolací súd
zruší napadnutý rozsudok pre chyby v napadnutých výrokoch rozsudku, najmä pre
nejasnosť alebo neúplnosť jeho skutkových zistení alebo preto, že sa súd nevysporiadal
so všetkými okolnosťami významnými pre rozhodnutie, ak bolo napadnutým rozsudkom
porušené ustanovenie Trestného zákona , a ak je uložený trest neprimeraný.

Podľa § 322 ods. 3 Trestného poriadku, alinea prvá, odvolací súd rozhodne sám rozsudkom vo veci,
ak možno nové rozhodnutie urobiť na podklade skutkového stavu, ktorý bol v napadnutom rozsudku

správne zistený alebo doplnený dôkazmi vykonanými pred odvolacím súdom.

Z predloženého spisového materiálu odvolací súd zistil nasledovné skutočnosti:

Dňa 19.05.2021 podal prokurátor Okresnej prokuratúry Malacky na ml. V. P. a ml. Y. P. obžalobu pre

zločin vydierania spolupáchateľstvom podľa § 20 k § 189 ods. 1, ods. 2 písm. b) Trestného zákona s
poukazom na § 139 ods. 1 písm. a) Trestného zákona a zločin výroby detskej pornografie podľa § 368
ods. 1, ods. 2 písm. c) Trestného zákona spolupáchateľstvom podľa § 20 Trestného zákona na tom
skutkovom základe, že

- obvinení od doposiaľ presne nezisteného dňa v mesiaci október r. 2020 najmenej do 22.00h dňa
04.10.2020 v obci Sološnici v budove Reedukačného centra, pod hrozbou násilia nútili poškodeného
mal.K.T.,nar.XX.XX.XXXX,amal.K.D.,nar.XX.XX.XXXX,akoajinýchchovancov,abyplniliichpríkazy,
ktoré spočívali v tom, že sa mali medzi sebou chovanci reedukačného centra navzájom biť, prípadne
mali zbiť niekoho zo slabších chovancov, ďalej pod hrozbou fyzického násilia museli odovzdávať stravu,

cigarety, robiť za nich rajóny, obvinení ich fyzicky napádali, udierali ich do oblasti tváre a iných častí tela
s tým, že ak čokoľvek povedia „otvoria im hlavu“, čo vnímali poškodení ako hrozbu násilia, rovnako sa
im vyhrážali zbitím, ak budú na obvinených žalovať zamestnancom reedukačného centra, pod hrozbou
fyzického napadnutia so slovami „..inak ti rozbijem prašivú papuľu..“ mal. P.F., nar. XX.XX.XXXX donútili,
aby zbil mal. K.T., nar. XX.XX.XXXX, pričom takéto agresívne správanie sa stupňovalo, kedy obvinení

chovancov, najmä poškodeného K.D., nar. XX.XX.XXXX, opakovane aj viackrát počas dňa tzv. „vypínali“
tým spôsobom, že ho chytili pod krk, priškrtili ho až tak, že mu hrozila strata vedomia a odpadnutie na
zem, pričom vo večerných hodinách v presne nezistenom čase dňa 03. až 4.10.2020 pravdepodobne
však dňa 04.10.2020 v čase okolo 20.19h najskôr predtým na izbe č. X a následne na izbe č. 4 vReedukačnom centre Sološnica obvinení pod hrozbou ďalšieho fyzického násilia donútili mal. K.T.,
nar.XX.XX.XXXX, aby sa vyzliekol a mal. K.D., nar.XX.XX.XXXX, pod hrozbou bitky donútili, aby ho
orálne uspokojoval, čo na izbe č. 4 bolo za prítomnosti mal. P.F., nar. XX.XX.XXXX, mal. D.F., nar.

XX.XX.XXXX, mal. A.L., nar. XX.XX.XXXX, mal. S.B., nar. XX.XX.XXXX a mal. D.Š., nar. XX.XX.XXXX,
ktorému dal obvinený ml. Y. P. mobilný telefón zn. LG, bielej farby, C.: XXXXXX-XX-XXXXXX-X a prikázal
mu, aby orálny sex na izbe číslo 4 na mobilný telefón za prítomnosti týchto chovancov natočil a súbor
s jeho obsahom prechovávali na uvedenom mobilnom telefóne až do dňa 06.10.2020, kedy bol tento
nájdený zamestnancami reedukačného centra.

Na hlavnom pojednávaní konanom dňa 04.11.2021 obžalovaní neučinili žiadne z vyhlásení podľa § 257
ods. 1 Trestného poriadku, preto súd vykonal vo veci dokazovanie v celom rozsahu obžaloby. Vypočul
oboch obžalovaných, podľa § 270 ods. 2 Trestného poriadku prehral videozáznamy zachytávajúce
výpoveď maloletého poškodeného K.D. zo dňa 13.10.2020 a výpoveď maloletého poškodeného K.T.
zo dňa XX.XX.XXXX, prehral videozáznamy z výpovedí maloletých svedkov Y. X., F. V., P. I., V.

M., U. V. a čiastočne R. G., podľa § 263 ods. 1 Trestného poriadku prečítal časť prepisu výpovede
maloletého svedka R. G. a prepis výpovede maloletého R. V.. Ďalej prehral videozáznam z SD karty
zachytávajúci orálny styk, v procesnom postavení svedkov vypočul riaditeľa reedukačného centra C..
Z. B., U.. G. P., psychologičku centra, E. G., vedúceho vychovávateľa, R. P., matku obžalovaných, T.
V., matku poškodeného K.D., podľa § 263 ods. 1 Trestného poriadku prečítal svedeckú výpoveď Y. F.,

matky poškodeného K.T., podľa § 268 ods. 2 Trestného poriadku prečítal znalecký posudok z odboru
kriminalistika, odvetvie kriminalistická informatika, a podľa § 269 Trestného poriadku prečítal listinné
dôkazy.

Súd prvého stupňa odmietol návrhy obhajoby na vykonanie výsluchu poškodených, a tiež výsluchov

svedkov E., U., P., U. U., U. V., P. I., Y. X., U.. M., a na zabezpečenie vyjadrenia Úradu práce, sociálnych
vecí a rodiny Trnava, na pribratie znalca z odboru zdravotníctvo, odvetvie psychiatria, a z odboru
psychológia, a tiež odmietol vyžiadať správu o šikane z Obvodného oddelenia PZ Rohožník.

Na tomto dôkaznom podklade vydal dňa 29.09.2022 v poradí prvý odsudzujúci rozsudok, ktorý bol

v odvolacom konaní uznesením sp.zn. 3To/82/2023 zo dňa 22.08.2023 zrušený a vec bola vrátená
súdu prvého stupňa. Odvolací súd v zrušujúcom uznesení nepovažoval za dostatočné, že súd prvého
stupňa nevypočul ku skutku čo i len jedného zo svedkov, pričom vytkol súdu prvého stupňa paušálne
použitie § 135 ods. 1 Trestného poriadku na všetkých chovancov, ktorí boli vypočutí v prípravnom
konaní, hoci nie pri všetkých svedkoch boli na prehratie ich výpovede a upustenie od osobného výsluchu

splnené zákonné podmienky uvedené v citovanom ustanovení. Odvolací súd konštatoval, že tieto boli
jednoznačne splnené pri prehratí výpovedí maloletých poškodených K.D. a K.T., pretože predmetom ich
výpovedí boli skutočnosti závažne zasahujúce do ich intímnej sféry, a z ostatných dôkazov je zrejmé, že
ich správanie v ústave malo byť v podstatnej miere determinované správaním obžalovaných. Maloletí
mali byť vystavovaní nielen verbálnemu ponižovaniu, ale aj takému fyzickému zaobchádzaniu, pre ktoré

opakovaním ich výsluchu skutočne hrozí ich sekundárna viktimizácia a minimálne u poškodeného K.T.
aj retraumatizácia. U poškodeného K.D. síce vzhľadom na výpoveď jeho matky nie je toto riziko vysoké,
avšak tým, že poškodený bol prítomný pri výsluchu obžalovaných na hlavnom pojednávaní, nie je ďalší
jeho výsluch možný. Po vzhliadnutí videozáznamov výpovedí maloletých poškodených odvolací súd
konštatoval, že oba výsluchy boli vedené odborne a citlivo, vypočúvajúca nekládla maloletým žiadne

klamlivé otázky ani otázky obsahujúce neprijateľnú sugesciu.

U ostatných svedkov bol súd prvého stupňa povinný precíznejšie zvážiť návrh obhajoby na ich vypočutie,
najmä vo vzťahu ku svedkovi Y. X., ktorého výpoveď je vo vzťahu ku konaniu obžalovaných, vrátane
okolností vyhotovenia videozáznamu, kľúčová. Aj z výpovede poškodeného K.D. a videozáznamu

orálneho styku totiž vyplýva, že je otázne, či bol svedok Y. X. obeťou alebo nie, čo môže mať význam
pri hodnotení účasti obžalovaných na vyhotovení videozáznamu. Za týchto okolností nemožno k jeho
výpovedi bez ďalšieho pristúpiť tak, ako to predpokladá ustanovenie § 135 ods. 1 Trestného poriadku.
Podstatnou okolnosťou tohto konštatovania odvolacieho súdu je to, že výpovede maloletých svedkov
neboli v prípravnom konaní vykonané kontradiktórne, a preto rozhodnutie o vine obžalovaných bez

toho, aby mala obhajoba možnosť aspoň raz v konaní spochybniť svedecké výpovede kladením otázok,
nezodpovedá pravidlám spravodlivého súdneho procesu podľa čl. 6 ods. 3 písm. d) Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd. Pri posudzovaní toho, ktorých svedkov vypočutých v prípravnom
konaní treba na hlavnom pojednávaní vypočuť, je potrebné sa zamerať na tie podstatné skutočnosti zoskutkovej vety, ktoré sú vo výpovediach obžalovaných sporné. Odvolací súd v zrušujúcom uznesení tiež
vyslovil potrebu pre účely zachovania práva na obhajobu okrem Y. X. vypočuť minimálne svedkov F. V. a
P. I., a potom tieto posudzovať vo vzájomných súvislostiach s výpoveďami obžalovaných, poškodených

a svedkov R. G., V. M. a U. V., ktoré boli v prípravnom konaní vykonané kontradiktórnym spôsobom a na
hlavnom pojednávaní boli zákonným spôsobom prehraté či prečítané, a tiež v súvislostiach s dôkazmi
zákonnevykonanýminahlavnompojednávaní,predovšetkýmsvýpoveďamisvedkovU..Z.B.aU..G.P..

Ako bolo už konštatované, súd prvého stupňa sa po vrátení veci vypočul iba Y. X. a P. I., hoci nie celkom

uspokojivým spôsobom vzhľadom na odmietnutie prečítania svedkovej predchádzajúcej výpovede a
umožnenia obhajobe odstraňovať rozpory.

Obhajoba obžalovaného V. P. spočívala v tom, že konanie uvedené v skutkovej vete v podstate priznal s
výnimkou okolností vyhotovenia videozáznamu a prítomnosti pri tejto udalosti. Priznáva teda opakované
fyzické násilie voči iným chovancom, vrátane poškodených, a to bitky a „vypínanie“, a tiež nepopiera

manipuláciu poškodených vo vzťahu k odovzdávaniu jedla či vykonávaniu iných úkonov, hoci túto
časť bagatelizuje a označuje konanie poškodených ako dobrovoľné. Okrem uvádzania svojej obhajoby
vypovedá, že ostatných chovancov vypínal aj F. V., mobil s videom bol Y. X.. V reedukačnom centre bola
šikana zo strany viacerých chovancov aj zo strany vedenia ústavu, psychologička o tom vedela.

Obdobne aj obžalovaný Y. P. opísal fungovanie oboch bratov a iných osôb v reedukačnom zariadení,
teda ani on nepoprel používanie fyzického násilia voči poškodeným a iným chovancom, poprel
vynucovanie odovzdávania jedla a robenia „rajónov.“ Obžalovaní si museli vybudovať rešpekt. Pri
vyhotovení videa bol prítomný, poškodených donútili Y. X. a F. V..

Z výpovede poškodeného M. Y. vyplýva okrem používania násilia proti nemu, poškodenému M. Z. a
iným chovancom oboma obžalovanými to, že k orálnemu styku ho donútil Y. X. a F. V.. Hoci uvádza, že
to bol nápad V. P., tohto medzi osobami prítomnými na izbe č. 4 neuvádza, naproti tomu konkretizuje,
ako ho Y. X. zobudil a nakázal mu, aby išiel „vyfajčiť“ M. Z., konkretizuje, ako sa správali iní chovanci
prítomní na izbe č. 4, čo je čiastočne zachytené aj na inkriminovanom videu. Tiež vypovedal, že nebili

ho len obžalovaní, ale aj Y. X..

Poškodený M. Z. potvrdil obhajobu obžalovaného V. P., že nebol účastný donútenia poškodených k
orálnemu styku, obžalovaného Y. P. však označil za iniciátora, ktorý oboch poškodených tesne pred
aktom zastrašoval bitkou, ak to neurobia. Vypovedal o neustálom bití oboch poškodených a iných

chovancov oboma obžalovanými, najmä Y. P., opakovanom „vypínaní“, nútenom odovzdávaní jedla
obom obžalovaným, ponižovaní, zatváraní do skrine, nútení robiť „rajóny“ a pod.

Reagujúc na obhajobné námietky týkajúce sa celkového fungovania komunity v reedukačnom centre
odvolací súd konštatuje, že tieto okolnosti pri hodnotení, či sa skutok stal alebo nie, nie sú rozhodujúce.

Preto pri revízii dokazovania odvolací súd prihliadal len na to, či vykonané dôkazy skutok potvrdzujú,
nepotvrdzujú alebo ho vyvracajú. Posudzoval teda výlučne konanie kladené obžalovaným za vinu z
dôkazného hľadiska. Po doplnení dokazovania dospel k záveru, že súd prvého stupňa nezistil skutkový
stav celkom správne, najmä ohľadom účasti obžalovaného ml. V. P. na nútení poškodených k orálnemu
styku a vyhotovovaní videozáznamu z neho, a tiež nič nedokazuje, že k nechcenému orálnemu styku

došlo 2 razy, najprv na izbe č. 6. O tento mylný údaj nevyplývajúci z rozhodujúceho dôkazu, ktorým je
výpoveď poškodeného M. Z., ako priamy a spoľahlivý dôkaz vzhľadom na pomerne prijateľnú mentálnu
výbavu svedka zistiteľnú z videozáznamu jeho výpovede i z jej obsahu, opiera svoje odvolanie aj
prokurátor. Dôkladnou analýzou obsahu dôkazov však možno s určitosťou konštatovať, že k núteniu k
orálnemu styku došlo iba raz, a to na izbe č. 4. Neúčasť obžalovaného ml. V. P. na tejto časti skutku je

v podstate jedinou časťou skutku, ktorá bola uňho sporná, pretože bitie, ponižovanie a zastrašovanie
poškodených obžalovaný nepoprel. Obžalovaný ml. Y. P. tiež nepopieral fyzické násilie a dominanciu,
len konkrétne popieral vynucovanie robenia rajónov a odovzdávania jedla, a tiež nútenie k orálnemu
styku, hoci svoju prítomnosť pri ňom priznával.

Odvolací súd, v zhode so súdom prvého stupňa, dospel k záveru, že bitie, zastrašovanie, „vypínanie“
a iné šikanovanie, tzn. nútenie k vzájomnej bitke, odoberanie jedla, cigariet, balíkov, nútenie robenia
rajónov, vo vzťahu k poškodeným a ďalším chovancom - P. I., V. M., R. G. - bolo obom obžalovaným
preukázané bez rozumných pochybností, a to nielen výpoveďami poškodených, ale aj viacerýchsvedkov, ktorých výpovede o týchto skutočnostiach sa zhodujú. Jedná sa o výpoveď P. I., ktorý bol tiež
objektom násilia zo strany oboch obžalovaných, a potvrdzuje, že obaja iných bili a „vypínali“, ďalej o
výpoveď svedka Y. X., ktorú odvolací súd hodnotí ako vierohodnú v tých častiach, ktoré sa zhodujú s

inými dôkazmi, tzn. v tom, že obaja obžalovaní nútili M. Y. robiť rajóny, brali mu jedlo, M. Z. zobrali z
balíka od mamy sladké, „vypínali“ iných. Svedok R. G. o oboch obžalovaných vypovedal, že šikanovali,
vydierali, brali jedlo, chytili niekoho pod krk a vypli ho, na vlastné oči videl, ako udieral V. I., E., Y.. Boli
to facky, kopačky, Y. bil M. Z., zobral mu cigaretu, V. s Y. povedali I., aby sa išiel biť s Y.. Svedok V. M.
potvrdzoval, že obaja obžalovaní bili aj jeho a vypínali, viac V., V. bral chalanom druhé večere. V. robil

najviac zle Y., svedka R. G. nútili, aby zbil M.. Aj svedok U. V. potvrdzuje bitie, vypínanie, rajóny, jedlo,
ak to nespravia, bude bitka, V. kázal Y., aby vypol K., ale on nemal takú silu, Y. musel V. prať ponožky.
Na rozdiel od súdu prvého stupňa odvolací súd nepripisoval zásadný význam záznamom o šikane, ktoré
boli spísané pracovníkmi reedukačného centra, pretože sa nejedná o zápisnice o výpovediach svedkov
spísané orgánmi činnými v trestnom konaní s príslušnou formou, vážnosťou a poučením vypočúvanej
osoby, preto na nich nemôžu stáť skutkové závery tvoriace trestný čin.

V časti nútenia k orálnemu styku odvolací súd dospel k záveru, že z vykonaného dokazovania vyplynula
aktívna účasť obžalovaného ml. Y. P., na ktorej sa zhodli všetci vypočutí svedkovia, avšak neboli
odstránené všetky rozumné pochybnosti o účasti obžalovaného ml. V. P., a ani o jeho prítomnosti
na inkriminovanej izbe č. 4 v danom čase. Ako správne konštatuje obhajoba v odvolaní, ani jeden z

poškodených prítomnosť obžalovaného ml. V. P. pri nútení k orálnemu styku nepotvrdzuje, poškodený
M. Z. explicitne uvádza, že „V. bol vtedy na desine a pozeral telku.“ Poškodení menovali osoby, ktoré sa
mali na mieste činu nachádzať a participovať na skutku, avšak obžalovaného ml. V. P. neuvádzali. Jeho
prítomnosť nevyplýva ani z videozáznamu skutku, vylúčil ju aj svedok F. V. vypočutý pred odvolacím
súdom, a tiež svedok P. I. vo svojej výpovedi z prípravného konania, z ktorou nezákonne nebol pred

súdom prvého stupňa konfrontovaný. Naopak, svedok Y. X., ktorý zrejme vyhotovil videozáznam, a na
akte poškodených sa pravdepodobne zabával, tvrdí, že poškodených k uvedenému donútili obaja bratia,
v zhode s čím vypovedali aj tí svedkovia, ktorých obaja bratia preukázateľne bili a šikanovali, tzn. P.
I., V. M. a R. G.. Ostatní svedkovia, ktorí usvedčujú obžalovaného ml. V. P., mali túto informáciu podľa
vlastných výpovedí iba z počutia. Za takejto dôkaznej situácie, kedy usvedčujúce výpovede nemajú

vzhľadom na nezrelé a problematické osobnosti svedkov a ich negatívne zážitky spojené s osobou
obžalovaného ml. V. P. vysokú spoľahlivosť, a existujú výpovede poškodených a očitých svedkov, ktoré
obžalovaného vyviňujú, nemožno prijať záver, že o tejto okolnosti neexistujú rozumné pochybnosti.

Na základe týchto skutočností odvolací súd zrušil napadnutý rozsudok v celom rozsahu a upravil

skutkovú vetu v súlade s vyššie uvedenými hodnotiacimi úvahami o vykonaných dôkazoch.

Vo vzťahu k odvolacej argumentácii prokurátora odvolací súd poukazuje na svoje zrušujúce uznesenie,
ktorého úvahy a závery môže len zopakovať, pretože od jeho vydania k žiadnej zmene zákona ani
ustálenej judikatúry nedošlo. Pre úplnosť teda s cieľom neopomínať odvolanie prokurátora odvolací súd

opakuje, že:

Podľa§132ods.4Trestnéhozákonadetskoupornografiousanaúčelytohtozákonarozumiezobrazenie
skutočnej alebo predstieranej súlože, iného spôsobu pohlavného styku alebo iného obdobného
sexuálneho styku s dieťaťom alebo osobou vyzerajúcou ako dieťa alebo zobrazenie obnažených častí

tela dieťaťa alebo osoby vyzerajúcej ako dieťa určené na sexuálne účely.

Znak „na sexuálne účely“ je z hľadiska zavinenia potrebné hodnotiť k času vzniku videozáznamu, a so
zreteľom na okolnosti, za ktorých vznikol, z toho pohľadu, aký následok páchateľ sledoval v čase, kedy
mali byť poškodení donútení k orálnemu styku. Nestačí len teoretická možnosť, že videozáznam mohol

slúžiť na sexuálne účely v budúcnosti, ale takáto skutočnosti musí konkrétne vyplynúť z dokazovania.

Odvolací súd k citovanej vlastnej konštatácii dodáva, že z vykonaných dôkazov bolo úplne zrejmé,
že cieľom vyhotovenia videozáznamu nebolo žiadne sexuálne uspokojenie zhotoviteľa či ostatných
prítomných, ani v danom čase, a ani v budúcnosti, ale poníženie aktérov styku, demonštrácia ich

submisivity, ich ďalšie vydieranie, potrestanie a pod. Záznam teda nie je detskou pornografiou, ako
nesprávne uvádza súd prvého stupňa, ktorý sa snažil postupovať podľa uznesenia odvolacieho súdu,
pretože v konečnom dôsledku v tejto časti správne rozhodol, ale nie celkom presne pochopil, čo mal
odvolacísúdnamysli,aakotrebadefiníciupornografickéhodielavykladať.Odvolacísúdtedavysvetľuje,že nemožno vylúčiť, že za iných okolností by v budúcnosti inkriminovaný záznam hypoteticky mohol byť
detskou pornografiou, a mohol by byť podkladom trestného činu podľa § 369 Trestného zákona, pretože
zachytáva orálny styk neplnoletých, avšak už nikdy nemôže predmetom trestného činu výroby detskej

pornografie podľa § 368 Trestného zákona, pretože okolnosti vzniku tohto záznamu sú predmetom tohto
trestného konania, kedy záznam na sexuálne účely vyrobený nebol. Ako opäť správe dôvodí obhajoba
vo vyjadrení k odvolaniu prokurátora, pohnútka sa pri žalovanom trestnom čine prelína s formálnymi
znakmi trestného činu, a preto je jeho obligatórnym znakom. Pohnútku treba vykladať tak, že sa jedná
o dôvody, pre ktoré páchateľ, či už priamy alebo nepriamy, pristúpil ku konaniu - zhotoveniu záznamu.

Týmito dôvodmi žiadne sexuálne uspokojenie jednoznačne nebolo.

Na základe týchto skutočností odvolací súd podľa § 319 Trestného poriadku odvolanie prokurátora ako
nedôvodné zamietol.

Hoci súd prvého stupňa správne a v súlade s právnym názorom odvolacieho súdu vysloveným v

zrušujúcom uznesení neuznal obžalovaných vinnými zo spáchania žalovaného zločinu výroby detskej
pornografie podľa § 368 ods. 1, ods. 2 písm. c) Trestného zákona spolupáchateľstvom podľa §
20 Trestného zákona, dopustil sa vážneho pochybenia v právnej kvalifikácii skutku, kedy uznal
obžalovaných vinnými v kvalifikovanej skutkovej podstate, hoci skutok tento kvalifikačný moment
neodrážal, a keby ho aj odrážal, nebol by daný z materiálneho hľadiska. Súd prvého stupňa abstrahoval

od právnych záverov vyslovených v rozsudku Najvyššieho súdu SR sp.zn. 2Tdo/65/2013, ktorý bol
publikovaný v Zbierke stanovísk a rozhodnutí Najvyššieho súdu SR č. 8/2014 pod č. 117, a ktorým
bola zjednotená a ustálená súdna prax neskôr vyjadrená v množstve dovolacích rozhodnutí najvyššieho
súdu, keď uznal obžalovaných vinnými v kvalifikovanej skutkovej podstate zločinu vydierania podľa §
189 ods. 2 písm. b) Trestného zákona s poukazom na § 139 ods. 1 písm. a) Trestného zákona, teda že

trestný čin bol spáchaný na dieťati. Najvyšší súd konštatoval, že „II. V zmysle § 139 ods. 2 Tr. zák. možno
spáchanie činu voči (na) osobe vyššieho veku (§ 127 ods. 3, § 139 ods. 1 písm. e/ Tr. zák.) považovať za
okolnosť, ktorá podmieňuje použitie vyššej trestnej sadzby, len pri úmyselnom trestnom čine. Zároveň
sa vyžaduje, aby páchateľ vedel, že poškodený je osobou vyššieho veku a aby túto okolnosť subjektívne
spájal s menším odporom alebo slabšou odvetou poškodeného, umocnením účinku trestného činu voči

poškodenému, alebo inou okolnosťou, ktorá zakladá alebo podporuje rozhodnutie páchateľa spáchať
trestný čin. Taká subjektívna súvislosť, primeraná postaveniu alebo stavu chránenej osoby, sa vyžaduje
aj pri kvalifikačnom použití ostatných ustanovení uvedených v § 139 ods. 1 pod písmenami a/ až d/ a
f/ až i/ Tr. zák.“

Odvolací súd však zistil, že súd prvého stupňa nielenže v časti hodnotenia právnej kvalifikácie ponechal
úvahy o naplnení znakov skutkovej podstaty zločinu výroby detskej pornografie podľa § 368 Trestného
zákona zo svojho predošlého zrušeného rozsudku, čo svedčí o jeho nesústredenosti pri písomnom
vyhotovení napadnutého rozsudku, a činí odôvodnenie rozporné s výrokom, ale najmä sa vecne
vôbec nevenoval naplneniu kvalifikačného znaku „na dieťati“, hoci sa jedná o znak podmieňujúci

použitie prísnejšej trestnej sadzby. Odvolací súd preto toto chýbajúce hodnotenie zisteného skutkového
stavu z pohľadu naplnenia uvedeného kvalifikačného znaku namiesto súdu prvého stupňa vykonal
sám, a zistil, že napadnutý rozsudok nie je v súlade so zákonom ani v tejto časti. Z vykonaného
dokazovania vyplynulo, že dôvodom, prečo obžalovaní vydierali poškodených, vôbec nebol ich vek nižší
ako 18 rokov, a z veku vyplývajúci slabší odpor, prípadne absencia odvety, pričom vek poškodených

nehral pri rozhodnutí obžalovaných spáchať trestný čin žiadnu rolu. Týmto dôvodom boli osobnostné
charakteristiky poškodených a ich správanie v reedukačnom centre, ktoré zaradili poškodených medzi
slabších a zraniteľnejších chovancov, nad ktorými chceli obžalovaní demonštrovať svoju nadradenosť.
Správnosť tohto záveru umocňuje aj fakt, že obžalovaní boli v zmysle § 127 ods. 1 Trestného zákona tiež
deťmi. Preto nebol kvalifikačný znak „na chránenej osobe - na dieťati“ naplnený z materiálneho hľadiska.

Na základe uvedených skutočností odvolací súd dospel k záveru, že výrok o vine napadnutého rozsudku
nie je v súlade so zákonom, pretože súd prvého stupňa sa správne alebo vôbec nevysporiadal s
podstatnými skutočnosťami, preto odvolací súd zrušil napadnutý rozsudok podľa § 321 ods. 1 písm.
b), písm. d) Trestného zákona a po doplnení dokazovania sám rozhodol vo veci rozsudkom, ktorým

korigoval skutkovú vetu tak, aby zodpovedala vykonanému dokazovaniu, a uznal obžalovaných vinnými
len zo spáchania zločinu vydierania spolupáchateľstvom podľa § 20 k § 189 ods. 1 Trestného zákona.
Bolo totiž preukázané, že fyzické násilie a hrozbu bitkou s cieľom nútiť poškodených a iných chovancov
konať v rozpore s ich skutočnou vôľou, aby si upevňovali v reedukačnom centre svoje dominantnépostavenie medzi chovancami. Hoci nie vždy konali vyslovene koordinovane, skutočnosť, že boli bratia,
prišli do ústavu cca v rovnakom čase, a konali obdobným spôsobom, bola významným faktorom
umocňujúcim ich dominanciu. Spravidla sa však pri násilí či jeho hrozbe vyskytovali naraz, a teda ich

dohoda o spolupáchateľstve mala minimálne konkludentný charakter.

Keďže odvolací súd v porovnaní s napadnutým rozsudkom zmenil právnu kvalifikáciu skutku, nanovo
vyhodnocoval všetky zákonné kritériá ukladania trestov obžalovanými, pričom aplikoval modifikované
kritériá ukladania trestov zavedené novelou Trestného zákona č. 40/2024 Z.z. účinnou od 06.08.2024.

Napriek tomu je potrebné uviesť, že súd prvého stupňa pochybil aj vo výrokoch o treste ukladaných
obžalovanýmzaskutok,zktoréhoichuznalvinnými.Vzhľadomnanedostatkydokazovaniaaskutkových
zistení nediferencoval tresty celkom správne, vychádzal zo skutočností, z ktorých vychádzať nemal
(zahladené odsúdenia), a nevychádzal zo skutočností, z ktorých vychádzať mal - celkové okolnosti
spáchania skutku v rámci nefunkčného reedukačného a resocializačného systému, a tiež odstup času
od skutku, ktorý obžalovaní nezavinili. Preto uložil obžalovaným neprimerane prísne tresty.

Podľa § 34 ods. 1 Trestného zákona trest má zabezpečiť ochranu spoločnosti pred páchateľom tým,
že mu zabráni v páchaní ďalšej trestnej činnosti a vytvorí podmienky na jeho výchovu k tomu, aby
viedol riadny život a súčasne iných odradí od páchania trestných činov; trest zároveň vyjadruje morálne
odsúdenie páchateľa spoločnosťou.

Podľa § 34 ods. 4 Trestného zákona pri určovaní druhu trestu a jeho výmery súd prihliadne najmä
na spôsob spáchania činu a jeho následok, zavinenie, pohnútku, priťažujúce okolnosti, poľahčujúce
okolnosti, na osobu páchateľa, jeho pomery a možnosť jeho nápravy, na jeho správanie po spáchaní
trestného činu, najmä na jeho úsilie o náhradu škody a odstránenie škodlivého následku trestného činu a

na úsilie páchateľa o dosiahnutie urovnania s poškodeným, ako aj na dobu, ktorá uplynula od spáchania
trestného činu. Súd pri určovaní druhu trestu a jeho výmery prihliadne aj na to, že páchateľ trestného
činu získal alebo sa snažil získať trestným činom majetkový prospech; ak tomu nebránia majetkové
alebo osobné pomery páchateľa alebo to nebude na ujmu náhrady škody alebo odstránenia škodlivého
následku trestného činu, uloží mu s prihliadnutím na výšku tohto majetkového prospechu niektorý trest,

ktorým ho postihne na majetku, a to buď ako samostatný trest alebo popri inom treste, pričom zváži
najmä uloženie peňažného trestu. Pri určovaní druhu trestu a jeho výmery súd prihliadne aj na práva a
právom chránené záujmy osôb poškodených trestným činom, ako aj osôb, ktoré boli dotknuté škodlivým
následkom trestného činu.

Podľa § 97 ods. 1 Trestného zákona účelom trestu u mladistvého je predovšetkým vychovať ho na
riadneho občana, pričom trest má zároveň pôsobiť na predchádzanie protiprávnych činov a primerane
chrániť aj spoločnosť; uložený trest má súčasne viesť k obnoveniu narušených sociálnych vzťahov a k
začleneniu mladistvého do rodinného a sociálneho prostredia.

Podľa§117ods.2Trestnéhozákonanepodmienečnýtrestodňatiaslobodymôžesúdmladistvémuuložiť
len za podmienky, že by vzhľadom na okolnosti prípadu, osobu mladistvého alebo vzhľadom na predtým
uložené opatrenia uloženie iného trestu zjavne neviedlo k dosiahnutiu účelu trestu podľa tohto zákona.

Odvolací súd uvádza, že znenie Trestného zákona účinného v čase rozhodovania odvolacieho súdu

je pre oboch obžalovaných priaznivejšie ako znenie zákona v čase skutku a v čase vyhlásenia
napadnutého rozsudku.

Trestná sadzba pri zločine vydierania podľa § 189 ods. 1 Trestného zákona je 2 až 6 rokov, keďže
obžalovaní spáchali trestný čin ako mladiství, podľa § 117 ods. 1 Trestného zákona sa znižuje o polovicu

na 1 až 3 roky.

Z hľadiska posudzovania súbehu či recidívy bolo významné, že listinných dôkazov vykonaných
pred súdom prvého stupňa a zopakovaných a doplnených pred odvolacím súdom vyplynulo, že
obaja obžalovaní sa dňa 21.02.2020 dopustili zločinu lúpeže podľa § 188 ods. 1, ods. 2 Trestného

zákona, za ktorý boli odsúdení rozsudkom Okresného súdu Trnava sp.zn. 4T/48/2020, a boli im
uložené podmienečné tresty odňatia slobody. Tento trestný čin spáchali v súbehu s trestnou činnosťou
dokonanou dňa 11.07.2019, za ktorú boli odsúdení Okresným súdom Trnava pod sp.zn. 4T/10/2020
rozsudkom zo dňa 01.12.2020, obžalovanému ml. V. P. bol uložený súhrnný trest odňatia slobodyvo výmere 18 mesiacov nepodmienečne a obžalovanému ml. Y. P. súhrnný trest odňatia slobody vo
výmere 1 rok nepodmienečne, obaja za súčasného zrušenia výroku o treste rozsudku Okresného
súdu Trnava sp.zn. 4T/48/2020. Po vyhlásení rozsudku Okresného súdu Trnava sp.zn. 4T/48/2020 a

pred vyhlásením rozsudku Okresného súdu Trnava sp.zn. 4T/10/2020 sa obžalovaní spoločne dopustili
žalovaného skutku. Z týchto časových súvislostí vyplýva, že žalovaný skutok nespáchali v súbehu so
žiadnym iným trestným činom, a tento je recidívou k zločinu lúpeže, za ktorý boli odsúdení Okresným
súdom Trnava pod sp.zn. 4T/48/2020. Recidivovali teda potom, ako boli jedenkrát odsúdení za trestný
čin k podmienečnému trestu odňatia slobody, pričom v čase žalovaného skutku plynula skúšobná doba.

Odvolací súd nezdieľa právny názor Krajského súdu v Trenčíne vo veci sp.zn. 23To/20/2011. ktorý v
odvolaní cituje obhajoba, pretože vychádzajúc z ustálenej súdnej praxe, že fikcia sa vzťahuje len na
odsúdenie za trestný čin, nie na jeho spáchanie pri posudzovaní okolnosti vedenia riadneho života. Táto
fikcia neznamená aj zánik skutočnosti, že páchateľ spáchal trestný čin, lebo nepôsobí tak, že „likviduje"
samotný fakt spáchania činu. Preto nebráni súdu, aby v neskoršom konaní, súvisiacom so skorším
trestným činom a odsúdením na podmienečný trest, k tejto skutočnosti relevantne prihliadol a hodnotil

ju z hľadiska jej materiálneho významu pre riešenú otázku (viď uznesenie Najvyššieho súdu SR sp.zn.
7Tz/7/2001, rozsudok Najvyššieho súdu SR sp.zn. 6Tz/207/1995, I. ÚS 140/2011). U obžalovaného ml.
V. P. bolo uznesením Okresného súdu Trnava sp.zn. 104Nt/4/2023 zo dňa 19.07.2023 rozhodnuté, že
odsúdenie Okresným súdom Trnava sp.zn. 4T/10/2020 sa nezahladzuje, pričom uznesenie o zahladení
tohto odsúdenia u obžalovaného ml. Y. P., ktoré je vykázané v odpise z registra trestov sa v spise

nenachádza.

Pri hodnotení možností nápravy obžalovaných odvolací súd v ich neprospech prihliadal na to, že
spáchali násilný trestný čin v skúšobnej dobe podmienečného odsúdenia za iný násilný trestný čin,
z čoho vyvodil, že možnosti ich nápravy sú otázne, pričom v čase skutkov sa jednalo o nedospelé

nezrelé osoby pochádzajúce z nepodnetného prostredia, čo naopak, hodnotil v ich prospech, pretože
ako obhajoba správne poznamenáva, za rodinné prostredie, z ktorého pochádzajú, obžalovaní ako
neplnoletí nie sú zodpovední, pričom práve toto sa podstatným spôsobom podieľalo na formovaní
ich osobností a hodnôt. Tiež možno súhlasiť s obhajobou, že pobyt v danom reedukačnom centre
neúspešne, neefektívne a nesystémovo kompenzoval nedostatky v pozitívnej stimulácie chýbajúcej v

rodine. V čase verejného zasadnutia mal obžalovaný ml. V. P. 21 rokov a obžalovaný ml. Y. P. 20 rokov,
avšak v čase skutku mali 17 a 16 rokov, teda boli vo veku, ktorý je pre budúce formovanie osobnostných
vlastnostní mimoriadne dôležitý, pričom práve nastavenie pozitívneho smerovania v takomto veku je pre
ďalší život mladistvého často rozhodujúce. Z vykonaných dôkazov je zrejmé, že v reedukačnom centre
k ničomu takému nedošlo. Hoci odvolací súd súhlasí, že povaha skutku i jeho potenciálne následky na

dotknutých chovancov sú závažné, pretože konanie obžalovaných bolo bezcitné, surové, ponižujúce,
ba až trýznivé pre poškodeného K.T., avšak súčasne je treba brať zreteľ aj na nezrelosť samotných
obžalovaných a nepriaznivé okolnosti podieľajúce sa na ich morálke, ktoré nezavinili a z dôvodu svojho
vtedajšieho veku neboli schopní svoje emocionálne nedostatky eliminovať.

Vzhľadom na to, že obaja obžalovaní spáchali trestný čin vydierania podľa § 189 ods. 1 Trestného
zákonavskúšobnejdobezazločinlúpežepodľa§188ods.1,ods.2písm.d)Trestnéhozákona,atiežna
to, že pri skutku demonštrovali vysokú mieru bezcitnosti a surovosti, pričom sa násilností a psychického
násilia dopúšťali na slabších určitú dobu, nie iba jednorazovo, pričom v nich denne vyvolávali pocit
strachu a podriadenosti, odvolací súd dospel k záveru, že u oboch z nich sú splnené zákonné podmienky

uvedené v § 117 ods. 2 Trestného zákona na uloženie nepodmienečného trestu odňatia slobody.

Obžalovaný ml. V. P. bol po spáchaní žalovaného skutku rozsudkom Okresného súdu Trnava sp.zn.
35T/49/2023 zo dňa 19.09.2023 odsúdený za zločin lúpeže podľa § 188 ods. 1 Trestného zákona k
nepodmienečnému trestu odňatia slobody vo výmere 44 mesiacov, ktorý vykonáva až do 06.11.2026, a

preto bolo potrebné s ohľadom na tento trest posudzovať ukladaný trest ako ďalší trest v zmysle § 43
Trestného zákona. Vzhľadom na vyššie uvedeného skutočnosti k osobe obžalovaného v čase skutku,
na odstup 5 rokov od skutku i vykonávanie prísneho trestu odňatia slobody uloženého v inom konaní
odvolací súd dospel k záveru, že trest odňatia slobody vo výmere 44 mesiacov je na ochranu spoločnosti
i potrestanie obžalovaného dostatočný, a preto uňho podľa § 43 Trestného zákona od uloženia ďalšieho

trestu upustil.

Obžalovaný ml. Y. P. po skutku vykonal nepodmienečný trest odňatia slobody za drobnú krádež vo
výmere 3 mesiace, a preto uňho uvedený postup neprichádzal do úvahy. Prihliadajúc na závažnosťskutku, ktorý mu bol preukázaný, a ktorého súčasťou, na rozdiel od obžalovaného ml. V. P., bolo aj
prinútenie poškodených k orálnemu styku, čo je zásah nad rámec sféry fyzickej integrity poškodených,
pretože presahuje do ich intímnej sféry, čím je obzvlášť zavrhnutiahodný, odvolací súd dospel k záveru,

že mu treba uložiť nepodmienečný trest odňatia slobody. Pri jeho výmere však tiež bolo potrebné
zohľadniť odstup času od skutku a vyššie uvedené nepriaznivé okolnosti, ktoré sa zo širšieho pohľadu
na spáchaní trestného činu obžalovaným podieľali, a preto mu odvolací súd uložil trest na samej spodnej
hranici trestnej sadzby, ktorá je v jeho prípade 1 rok. Obžalovaný ml. Y. P. nebol v posledných 10 rokoch
pred spáchaním skutku vo výkone trestu odňatia slobody za úmyselný trestný čin, preto ho odvolací súd

podľa § 48 ods. 2 písm. b) Trestného zákona zaradil do ústavu na výkon trestu s minimálnym stupňom
stráženia.

Súd prvého stupňa pochybil aj v konaní predchádzajúcom rozhodnutiu o ochrannom opatrení - zhabaní
mobilného telefónu podľa § 83 ods. 1 písm. d) Trestného zákona, pretože sa uspokojil s tým, že z
dokazovania sa nepodarilo ustáliť, komu patrí inkriminovaný mobilný telefón. Takáto dôkazná situácia

ohľadom telefónu zotrvala aj po doplnení dokazovania pred odvolacím súdom, ktorý ale nemohol
nahrádzať nezákonný proces na prvostupňovom súde, ktorý neposkytol žiadnu procesnú ochranu
neznámemu vlastníkovi telefónu, ktorý bol použitý na spáchanie trestného činu, pretože mu podľa § 300
ods. 1 Trestného poriadku neustanovil opatrovníka a nekonal vo veci za jeho účasti. Preto odvolací súd
o ochrannom opatrení nerozhodol.

Na základe uvedených skutočností odvolací súd rozhodol tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto
rozsudku.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je prípustný riadny opravný prostriedok.