Rozsudok ,
Zmeňujúce Judgement was issued on Thursday, April 23, 2025

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 15CoCsp/30/2022

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6617209591
Dátum vydania rozhodnutia: 23. 04. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ama Odalošová

ECLI: ECLI:SK:KSBB:2025:6617209591.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Banskej Bystrici, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Amy Odalošovej a

sudcov Mgr. Martina Štubniaka (sudca spravodajca) a Mgr. Kataríny Katkovej, v spore žalobcu COFIDIS
SA,sosídlomParcdelaHauteBorne,avenueHalley61,Villeneuve-d´AscqCEDEX59866,Francúzska
republika, podnikajúceho na území Slovenskej republiky prostredníctvom organizačnej zložky COFIDIS
SA, pobočka zahraničnej banky, so sídlom Landererova 12, 811 09 Bratislava, IČO: 50 595 628, právne
zastúpeného URBÁNI & Partners s.r.o., so sídlom Skuteckého 17, 974 01 Banská Bystrica IČO: 36 646
181,protižalovaným1/A.B.,narodenémuXX.XX.XXXX,strvalýmpobytomC.a2/D.B.,narodenejXX.
XX. XXXX, s trvalým pobytom E. F. XXX/XXX, C., o zaplatenie 7.069,46 Eur s príslušenstvom, o odvolaní

žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Lučenec č. k. 17Csp/186/2017-311 z 24. mája 2022, takto

r o z h o d o l :

I.RozsudokokresnéhosúduvI.výroku mení tak,žežalovaní1/a2/súpovinníspoločneanerozdielne
zaplatiť žalobcovi sumu 5.212,73 Eur s úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 5.212,73 Eur
od 21. 04. 2021 do zaplatenia, všetko v lehote 90 dní odo dňa právoplatnosti tohto rozsudku a vo zvyšku
žalobu z a m i e t a .

II. Žalovaní 1/ a 2/ sú p o v i n n í spoločne a nerozdielne zaplatiť žalobcovi náhradu trov

prvoinštančného a odvolacieho konania v rozsahu 90 % do 90 dní od právoplatnosti uznesenia, ktorým
súd prvej inštancie rozhodne o ich výške.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Lučenec (ďalej aj „okresný súd“, alebo „súd prvej inštancie“, resp. „prvoinštančný súd“)
napadnutým rozsudkom (v poradí druhým) žalobu vo zvyšku zamietol (I. výrok). Vyslovil, že žalovaný
1/ je povinný zaplatiť dlžnú sumu 1.506,63 Eur s príslušenstvom v lehote troch dní od právoplatnosti
rozsudku (II. výrok). Žalovanej 2/ povolil splácať dlžnú sumu a trovy konania v splátkach po 50,- Eur
mesačne splatných do konca príslušného mesiaca počnúc mesiacom jún 2022 pod hrozbou straty
výhody splátok (III. výrok). Žalobcovi priznal nárok na náhradu trov konania voči žalovaným 1/ a 2/ vo

výške 55,16 % s tým, že o výške tejto náhrady rozhodne samostatným uznesením a žalovaný 1/ je
povinný zaplatiť trovy konania do troch dní odo dňa právoplatnosti uznesenia (IV. výrok).

2. Súd prvej inštancie uviedol, že jeho prvý rozsudok zo dňa 25. 04. 2019 bol na odvolanie žalobcu
odvolacím súdom čiastočne zrušený a vec mu bola vrátená na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.
Východiskovo potom skonštatoval, že na základe zmluvy o úvere žalobca poskytol žalovaným 1/
a 2/ peňažné prostriedky, ktoré sa zaviazali vrátiť v pravidelných mesačných splátkach zvýšené o

spracovateľský poplatok. Zmluva spĺňa náležitosti zmluvy o úvere podľa § 497 Obchodného zákonníka
(ďalej len „ObchZ“), ide o vzťah majúci povahu tzv. absolútneho obchodu a zároveň ide o zmluvu
spotrebiteľskú v zmysle § 52 ods. 1 Občianskeho zákonníka (ďalej len „OZ“) uzavretú medzi žalobcom
ako dodávateľom a žalovanými ako spotrebiteľmi a tiež o zmluvu o spotrebiteľskom úvere v zmyslezákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy (ďalej len
„zákon č. 129/2010 Z. z.“, resp. „zákon o spotrebiteľských úveroch“).

3. Odkazujúc potom na zrušujúce uznesenie odvolacieho súdu skúmal súd prvej inštancie správnosť
výšky RPMN v zmluve, konanie žalobcu s odbornou starostlivosťou v súvislosti s poskytnutím úveru
a tiež existenciu náležitosti zmluvy vyžadovanej § 9 ods. 2 písm. c) zákona o spotrebiteľských
úveroch. V súvislosti s RPMN uvedenou v úverovej zmluve na hodnotu 26,70 % sa súd prvej inštancie
stotožnil s kontrolným prepočtom v ním vyžiadanej odpovedi NBS zo dňa 29. 10. 2021, podľa ktorej

RPMN predstavuje hodnotu 37,04 %. Absencia správneho údaja o RPMN v úverovej zmluve preto
spôsobila bezúročnosť a bezpoplatkovosť úveru podľa § 11 ods. 1 písm. b) zákona o spotrebiteľských
úveroch. S odkazom na ust. § 7 ods. 1 a 2 cit. zákona následne súd prvej inštancie dospel k záveru,
že žalobca nepreukázal konanie s odbornou starostlivosťou pri poskytnutí úveru žalovaným, lebo
nepoznal celkový objem výdavkov klienta a teda takýto ľahkovážny prístup musí ísť na jeho ťarchu
s dôsledkami určenými § 11 ods. 2 zákona o spotrebiteľských úveroch. Napokon podľa súdu prvej

inštancie úverová zmluva nemá náležitosť podľa § 9 ods. 2 písm. c) zákona o spotrebiteľských úveroch,
nakoľkojenepostačujúcouadresadodávateľaprostredníctvomspornéhoúveružalovanýmikupovaného
motorového vozidla uvedená v zmluve ako D. D. D., G.: XX XXX XXX F. F. H., C. I. XX, C. J. K.
XXX L., resp. článok XX všeobecných podmienok úverovej zmluvy obsahujúci odkaz na Slovenskú
obchodnú inšpekciu. Podľa súdu prvej inštancie bol totiž veriteľ povinný poskytnúť žalovaným presnú

adresu veriteľa, na ktorej môže uplatniť reklamáciu alebo sťažnosť.

4. Súd prvej inštancie uvedené nedostatky považoval za také, ktoré spôsobili bezúročnosť
a bezpoplatkovosť žalovaným poskytnutého úveru. V dôsledku toho boli žalovaní 1/ a 2/ povinní vrátiť
iba samotný úver vo výške 7.002,- Eur, z ktorého už uhradili sumu 5.495,37 Eur. Rozdiel predstavuje

sumu 1.506,63 Eur, na ktorej zaplatenie už žalovaní boli zaviazaní prvým rozsudkom a preto vo zvyšku
bolo potrebné žalobu zamietnuť ako nedôvodnú.

5.Prvýmrozsudkomžalobcovipriznanúsumupovolilsúdprvejinštanciezaplatiťžalovanej2/vsplátkach
s odkazom na § 232 ods. 3 a 4 Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“) a o trovách konania

rozhodol podľa § 255 ods. 1 a 2 CSP vzhľadom na pomer úspechu žalobcu v spore.

6. V zákonnej lehote podal proti výroku rozsudku súdu prvej inštancie o zamietnutí žaloby vo zvyšku
(I. výrok) a proti závislému výroku o trovách konania (IV. výrok) odvolanie žalobca. Nesúhlasil so
záverom, že v úverovej zmluve bola uvedená nesprávna hodnota RPMN. Poukázal na to, že výpočet

RPMN v zmluve vychádza z prílohy č. 2 zákona č. 129/2010 Z. z., konajúcemu súdu dokonca predložil
matematický výpočet RPMN a napriek tomu súd prvej inštancie zotrval na názore o nesprávnosti
hodnoty RPMN v zmluve. NBS podľa žalobcu vo svojom výpočte nesprávne posúdila obsah a zloženie
dojednanej mesačnej splátky vo vzťahu k spracovateľskému poplatku a poplatku za trvalý príkaz, keď pri
výpočte RPMN v danom prípade treba vychádzať z mesačnej splátky 172,24 Eur, ktorá zahrňuje splátku

istiny, úroku, spracovateľského poplatku a nezahrňuje poplatok za trvalý príkaz v sume 3,- Eur mesačne
z dôvodu, že uzavretie zmluvy nebolo podmienené zriadením trvalého príkazu. Vo vzťahu k záveru súdu
prvej inštancie o nesplnení povinnosti podľa § 7 ods. 1 zákona o spotrebiteľských úveroch žalobca
namietal, že pri posúdení bonity žalovaných vzal do úvahy aj skutočnosti nad rámec tohto ustanovenia,
keď ich lustroval v bankovom registri, v Sociálnej poisťovni, bola overená pracovná zmluva žalovaného

1/, ktorý vtedy pracoval v zahraničí a preveroval aj ich občianske preukazy. Napokon k záveru súdu prvej
inštancie, že v úverovej zmluve absentuje náležitosť podľa § 9 ods. 2 písm. c) zákona č. 129/2010 Z. z.
žalobca uviedol, že z označenia adresy dodávateľa vozidla je aj priemernému spotrebiteľovi zrejmé, že
sa jedná o adresu, na ktorej môže uplatniť reklamáciu alebo sťažnosť. Z týchto dôvodov žiadal žalobca
napadnutý rozsudok zmeniť a žalobe vyhovieť (a priznať náhradu trov odvolacieho konania).

7. Žalovaní 1/ a 2/ sa k odvolaniu žalobcu nevyjadrili.

8. Krajský súd, ako súd odvolací (§ 34 CSP), preskúmal vec bez potreby nariadenia odvolacieho
pojednávaniapodľa§385ods.1CSPlenvrozsahuodvolaniapodľa§379CSPzdôvodovvymedzených

v odvolaní podľa § 380 ods. 1 CSP a s použitím § 219 ods. 3 CSP rozsudok súdu prvej inštancie
v napadnutých výrokoch (I. a IV. výrok) podľa § 388 CSP zmenil, pretože neboli splnené podmienky na
jeho potvrdenie ani na jeho zrušenie.9. Odvolací súd konštatuje, že súd prvej inštancie prvý krát rozhodol vo veci rozsudkom zo dňa 25. 04.
2019 tak, že žalovaným 1/ a 2/ uložil povinnosť zaplatiť spoločne a nerozdielne žalobcovi sumu 1.506,63
Eur s úrokom z omeškania 5 % ročne od 03. 06. 2017 do zaplatenia (prvý výrok), vo zvyšku žalobu

zamietol (druhý výrok), konanie v časti o zaplatenie sumy 350,10 Eur zastavil (tretí výrok), žalovaným
1/ a 2/ povolil zaplatiť dlžnú sumu a trovy konania v stanovených splátkach (štvrtý výrok) a žalobcovi
priznal nárok na náhradu trov konania v rozsahu 55,16 % (piaty výrok).

10. Na odvolanie žalobcu odvolací súd uznesením zo dňa 27. 05. 2021 rozsudok súdu prvej inštancie

v druhom, štvrtom a piatom výroku zrušil a v tomto rozsahu mu vec vrátil na ďalšie konanie
a nové rozhodnutie. Odvolací súd poukázal na nepreskúmateľnosť rozsudku ohľadne jeho záveru
o nesprávnosti RPMN v úverovej zmluve konštatujúc, že nepochybne sa vo veci jedná o spotrebiteľskú
zmluvu a tiež o zmluvu o spotrebiteľskom úvere podľa zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských
úveroch. Odvolací súd tiež vytkol, že súd prvej inštancie neaplikoval znenie uvedeného zákona účinné
v čase uzavretia úverovej zmluvy vo vzťahu k aplikácii § 9 ods. 2 písm. c) zákona č. 129/2010 Z. z.,

pričom odvolací súd súčasne uviedol, že „adresa dodávateľa vozidla - D. D. D., D. bola zároveň aj
adresou na uplatnenie nárokov, teda reklamácie pre spotrebiteľa, preto daný záver okresného súdu
nemôže obstáť. Z daného označenia adresy dodávateľa vozidla na uplatnenie nárokov dlžníka bolo
aj pre priemerného spotrebiteľa pochopiteľné, že sa jedná o adresu v zmysle ustanovenia zákona, t.
j. adresu predávajúceho, na ktorej môže spotrebiteľ uplatniť reklamáciu alebo sťažnosť“. Vo vzťahu

k nutnosti rozčlenenia splátok úveru odvolací súd dal do pozornosti rozhodnutie Súdneho dvora EÚ vo
veci C-42/15 a uzavrel, že záver okresného súdu, že žalobca nekonal pri posúdení bonity žalovaných
s odbornou starostlivosťou bol prekvapivý, lebo žalobcovi nedal možnosť na to reagovať, pričom aj
pri konštatovaní o bezúročnosti a bezoplatkovosti žalovaným poskytnutého úveru použil okresný súd
nesprávne zákonné ustanovenie.

11. Odvolací súd konštatuje, že ani nové rozhodnutie nie je v napadnutých výrokoch vecne správne,
pretože súd prvej inštancie ohľadne RPMN spornej úverovej zmluvy nekriticky prebral iba jednu časť
vyžiadanéhostanoviskaNBSbeztoho,abysa(vzhľadomnanámietkyžalobcu)komplexnezamyslelnad
celým jeho obsahom, ustanovenia § 7 ods. 1 a 2 zákona o spotrebiteľských úveroch nevyložil správne

z hľadiska ich účelu a zmyslu a v neposlednom rade ignoroval vyššie citovaný právny záver odvolacieho
súdu ohľadne náležitosti podľa § 9 ods. 2 písm. c) cit. zákona, kedy súd prvej inštancie v rozpore s § 391
ods.2CSPbezakéhokoľvekodkazuuviedol,že„...jenatútoproblematikuviaceroprávnychnázorov...“.

12. Odvolací súd potom pri viazanosti skutkovým stavom zisteným súdom prvej inštancie musel pristúpiť

k zmene napadnutého rozhodnutia, pretože súd prvej inštancie nesprávne zamietol žalobu v časti, ktorá
zostala predmetom konania po právoplatnom priznaní sumy 1.506,63 Eur s príslušenstvom žalobcovi
a zastavení konania ohľadne zaplatenia sumy 350,10 Eur.

13. Už v zrušujúcom uznesení odvolací súd uviedol, že právny vzťah medzi žalobcom a žalovanými

1/ a 2/ je vzťahom spotrebiteľským, t. j. stranami uzavretá zmluva o úvere je spotrebiteľskou zmluvou
vzhľadom na § 52 ods. 1 až 4 OZ a súčasne ide o spotrebiteľský úver podľa zákona č. 129/2010 Z.
z. o spotrebiteľských úveroch (čo v konaní ani sporné nebolo). Ako potom správne uviedol súd prvej
inštancie, zmluva o úvere je zmluvným typom upraveným v § 497 a nasl. ObchZ a teda v danom
prípade išlo nielen o spotrebiteľský právny vzťah, ale aj o vzťah rámcovo majúci súčasne absolútny

obchodnoprávny charakter podľa § 497 v spojení s § 261 ods. 6 písm. d) ObchZ.

14. Z hľadiska posúdenia náležitostí vyžadovaných § 9 ods. 2 zákona o spotrebiteľských úveroch
(v znení účinnom ku dňu 16. 04. 2014, kedy bola úverová zmluva uzavretá) odvolací súd konštatuje,
že zmluva obsahuje všetky náležitosti stanovené uvedeným ustanovením, pretože v zmluve uvedené

údaje týkajúce sa parametrov úveru poskytovali žalovaným ako spotrebiteľom jasné a dostatočné
informácie o úverovom záväzku zo zmluvy pre nich vyplývajúcom. Zmluva obsahovala aj určenie
adresy predávajúceho, na ktorej môže spotrebiteľ uplatniť reklamáciu alebo sťažnosť. Odvolací súd
to skonštatoval už v zrušujúcom uznesení, pričom uvádza, že táto náležitosť sa primárne vzťahuje
na zmluvy o spotrebiteľskom úvere, ktorých predmetom je financovanie kúpy určitého tovaru od

predávajúcehoprostredníctvomveriteľomposkytovanéhoúveru,kedyveriteľommôžebyťosobaodlišná
od predávajúceho. V takom prípade je opodstatnené, aby spotrebiteľ zo zmluvy vedel, kde má
reklamovať daný výrobok, resp. podať sťažnosť. V súdenej veci bola v úverovej zmluve jasne takáto
adresa uvedená (v rámci rubriky Určenie dodávateľa) ako D. D. D., J. I. XXX, XXX XX L.. Žalovaníako spotrebitelia boli teda dostatočne informovaní o tom, kde môžu uplatniť svoje prípadné nároky.
Súd prvej inštancie v tejto súvislosti nedôvodne poukázal na ust. § 18 ods. 1 zákona č. 250/2007 Z. z.
o ochrane spotrebiteľa, lebo toto je (len) všeobecným ustanovením zakotvujúcim informačnú povinnosť

predávajúceho, ktorej splnenie navyše nie je viazané na nutnosť písomného zakotvenia do zmluvy.
Hlavne však odvolací súd zdôrazňuje, že pod vplyvom rozhodnutia Súdneho dvora EÚ vo veci C-42/15
bola zákonom č. 279/2017 Z. z. s účinnosťou od 01. 05. 2018 táto náležitosť zmluvy o spotrebiteľskom
úvere vypustená zo zákona o spotrebiteľských úveroch z dôvodu, že zmluva o spotrebiteľskom úvere
má obsahovať len nevyhnutné náležitosti výslovne uvedené v čl. 10 ods. 2 smernice 2008/48/ES.

Táto smernica totiž prostredníctvom jej čl. 22 zabezpečuje úplnú harmonizáciu právnej úpravy v oblasti
spotrebiteľských úverov (bližšie viď dôvodová správa k zákonu č. 279/2017 Z. z.) a to znamená,
že eurokonformný výklad § 9 ods. 2 zákona o spotrebiteľských úveroch v znení účinnom ku dňu
uzavretia predmetnej úverovej zmluvy ani neumožňoval podľa odvolacieho súdu sankcionovať veriteľa
(v tomto prípade žalobcu) kvôli tomu, že v zmluve o spotrebiteľskom úvere nebola uvedená adresa
predávajúceho,naktorejmalspotrebiteľuplatniťreklamáciualebosťažnosť.Vnútroštátnaprávnaúprava

odporovala smernici v tom, že išla nad rámec ňou stanovených podmienok.

15. Súdny dvor EÚ vo veci C-42/15 tiež uviedol, že „Za týchto okolností je potrebné odpovedať na
siedmu otázku tak, že článok 23 smernice 2008/48 sa má vykladať v tom zmysle, že nebráni tomu, aby
členský štát vo svojej vnútroštátnej právnej úprave stanovil, že v prípade, ak zmluva o úvere neobsahuje

všetky náležitosti uvedené v článku 10 ods. 2 tejto smernice, táto zmluva sa bude považovať za zmluvu
o úvere bez úrokov a poplatkov, pokiaľ ide o okolnosť, ktorej neuvedenie môže spochybniť možnosť
spotrebiteľa posúdiť rozsah svojho záväzku.“. Z uvedeného vyplýva, že absencia predpísanej náležitosti
v zmluve o spotrebiteľskom úvere je dostatočným dôvodom pre sankcionovanie veriteľa bezúročnosťou
a bezpoplatkovosťou úveru len v tom prípade, ak neuvedenie takej náležitosti môže spochybniť možnosť

spotrebiteľa posúdiť rozsah svojho záväzku a majúc toto na zreteli je potom potrebné pristupovať aj
k náležitostiam uzavretej zmluvy o spotrebiteľskom úvere.

16. V tomto smere potom odvolací súd uvádza k námietkam žalovanej 2/, ktoré predniesla v rámci
prvoinštančného konania, že sprostredkovateľ úveru D. D. D., D. bol riadne označený v žalovanými dňa

16. 04. 2014 podpísanom informačnom formulári štandardných európskych informácií o spotrebiteľskom
úvere, jeho označenie vyplýva aj z uzavretej zmluvy a navyše ide o náležitosť zmluvy o spotrebiteľskom
úvere podľa § 9 ods. 2 písm. b) zákona č. 129/2010 Z. z., ktorej prípadná absencia nemôže mať žiadny
dopad na možnosť spotrebiteľa posúdiť rozsah svojho záväzku.

17. Pokiaľ ide o namietanú výšku úrokovej miery (§ 9 ods. 2 písm. i) zákona č. 129/2010 Z. z.),
v uzavretej zmluve o spotrebiteľskom úvere je uvedené, že spracovateľský poplatok je započítaný
v mesačných splátkach. Priložený finančný plán je tak podľa odvolacieho súdu nesprávny, pretože pri
rozpise štruktúry jednotlivých mesačných splátok v sume 175,24 Eur nezohľadňuje, že časť splátky tvorí
v zmysle zmluvného dojednania aj úhrada spracovateľského poplatku a tiež poplatok za trvalý príkaz

a súčasne finančný plán vychádza nesprávne z toho, akoby predmetom zmluvy bolo poskytnutie úveru
v sume 9.778,29 Eur a nie v sume 7.002,- Eur, ktorá je uvedená v zmluve o spotrebiteľskom úvere ako
celková výška spotrebiteľského úveru. Vychádzajúc potom z parametrov poskytnutého úveru, ktoré sú
uvedené v úverovej zmluve – výška úveru 7.002,- Eur (ktorého vyplatenie predajcovi vozidla dňa 05.
05. 2014 potvrdzuje výpis z účtu na č. l. 125 spisu), mesačná splátka 175,24 Eur, počet splátok 84

a celkovej čiastky na úhradu vo výške 14.720,16 Eur, nie je v zmluve uvedená ročná úroková miera
vo výške 11,93 % takou, ktorá by prekrývala skutočnú výšku úroku, ako to tvrdila žalovaná. Ak totiž od
čiastky14.720,16Eurodpočítamesumu252,-Eur(84splátokx3,-Eurakodojednanýmesačnýpoplatok
za trvalý príkaz) a dohodnutý spracovateľský poplatok 2.426,19 Eur, dostaneme sumu 12.041,97 Eur,
pri ktorej prihliadajúc na výšku úveru 7.002,- Eur a počet 84 mesačných splátok vychádza ročný úrok

dokonca nižší než v zmluve uvedených 11,93 % ročne. Žalovanou 2/ predložený prepočet z internetovej
kalkulačky nie je právne relevantným, pretože nevychádza z uvedených úverových parametrov, ale je
zameraný na výpočet mesačnej splátky, t. j. výsledkom prepočtu predmetnej kalkulačky nie je výška
úrokovej sadzby, ale výška mesačnej splátky, resp. celkovo zaplatenej sumy. Nebolo opodstatneným
ani tvrdenie žalovanej 2/, že spracovateľský poplatok predstavoval neprijateľnú zmluvnú podmienku

(§ 53 ods. 1 OZ). Toto zmluvné ustanovenie nespôsobuje nerovnováhu vo vzájomných právach
a povinnostiach, lebo spracovateľský poplatok je vo finančnej praxi bežným poplatkom spojeným
s úhradou nákladov financujúceho subjektu na poskytnutie úveru dlžníkovi.18. V zmluve bola správne uvedená aj výška RPMN a zrozumiteľne bola uvedená aj celková čiastka,
ktorú bolo potrebné na úver zaplatiť (§ 9 ods. 2 písm. j) zákona č. 129/2010 Z. z.). Výška RPMN uvedená
v zmluve na hodnotu 26,70 % je podľa odvolacieho súdu správna, pretože to nepriamo potvrdzuje

aj stanovisko Národnej banky Slovenska zo dňa 28. 10. 2021 (č. l. 252 spisu), ktoré si na overenie
správnosti prepočtu RPMN vyžiadal súd prvej inštancie. NBS totiž určila RPMN na úroveň 37,04 %
výpočtom vychádzajúcim z načerpania spotrebiteľského úveru dňa 19. 05. 2014 a z mesačnej splátky
204,12 Eur (mesačná splátka 175,24 Eur plus 28,88 Eur ako alikvotná časť spracovateľského poplatku
pripadajúca na jeden mesiac), čo nie je správne, nakoľko podľa úverovej zmluvy bol spracovateľský

poplatok (jeho splatenie) už zahrnutý v mesačných splátkach vo výške 175,24 Eur a úver bol načerpaný
dňa 05. 05. 2014 (podľa výpisu na č. l. 125 spisu). NBS v odpovedi zároveň uviedla, že hodnota RPMN
by bola na úrovni 28,52 % vychádzajúc z celkovej čiastky 14.720,16 Eur a mesačnej splátky 175,24
Eur zahŕňajúcej poplatok za trvalý príkaz a rozpočítaný spracovateľský poplatok. To podľa odvolacieho
súdu znamená, že ak by NBS v tomto prepočte zohľadnila skoršie načerpanie úveru dňa 05. 05. 2014
a mesačnú splátku 172,24 Eur (t. j. bez poplatku za trvalý príkaz 3,- Eur mesačne, ktorého platenie na

rozdiel od spracovateľského poplatku nebolo podmienkou uzavretia úverovej zmluvy, ako to určuje § 2
písm. g) zákona č. 129/2010 Z. z.), RPMN by bola nepochybne logicky nižšia než uvádzaných 28,52
% a preto nie je možné dospieť k záveru o nesprávnosti v úverovej zmluve uvedenej RPMN 26,70 %.
Celková čiastka na úhradu nebola uvedená v zmluve nijak mätúco, keďže je zo zmluvy úplne jasné a
nespochybniteľné, že v prípade sumy 14.720,16 Eur ide o súčet sumy poskytnutého úveru a celkových

nákladov úveru, ako to určuje § 2 písm. h) zákona č. 129/2010 Z. z.

19.Pokiaľideonáležitosťpodľa§9ods.2písm.k)zákonač.129/2010Z.z.,SúdnydvorEÚvrozhodnutí
vo veci C-42/2015 uviedol, že zmluva o spotrebiteľskom úvere nemusí obsahovať vo forme amortizačnej
tabuľky, aká časť každej splátky bude započítaná na vrátenie istiny, čo reflektovala následne aj

vnútroštátna judikatúra (pozri napr. rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Cdo/146/2017 zo dňa 22.
02. 2018) a pod vplyvom toho legislatíva, kedy s účinnosťou od 01. 05. 2018 zákon č. 129/2010 Z. z.
o spotrebiteľských úveroch v ust. § 9 ods. 2 písm. i) vyžaduje, aby v zmluve o spotrebiteľskom úvere
bola uvedená výška, počet a frekvencia splátok (a nie ich členenie).

20. Preto nebolo potrebné, aby zmluva o spotrebiteľskom úvere obsahovala rozčlenenie splátok
z hľadiska úhrady istiny, úrokov, resp. poplatkov, ako to namietala žalovaná 2/, ktorá nedôvodne počas
konania poukazovala aj na rozpornosť výšky zmluvnej odplaty so zákonom, resp. dobrými mravmi.
Odvolací súd zdôrazňuje, že kým RPMN je definovaná v ust. § 2 písm. i) zákona č. 129/2010 Z. z. a
percentuálne určiteľná podľa ust. § 19 cit. zákona, odplata majúca svoj základ v ust. § 53 ods. 6 OZ je

definovaná od 01. 06. 2014 v ust. § 1 ods. 1 nariadenia vlády č. 87/1995 Z. z. a určuje sa podľa § 1 ods.
2 a 3 cit. nariadenia. Tieto dve veličiny sa stanovujú odlišne a hoci obe majú percentuálne vyjadrenie
(také vyjadrenie má však aj úroková sadzba úveru), nemožno ich porovnávať ako rovnocenné vo vzťahu
k posúdeniu primeranosti odplaty podľa ust. § 53 ods. 6 OZ. To, že nejde o veličiny totožné je potom
zrejmé aj z toho, že zákon o spotrebiteľských úveroch vyžadoval s účinnosťou od 01. 04. 2015 popri

sebe uvedenie odplaty a súčasne aj RPMN ako obligatórnych náležitostí v zmluve o spotrebiteľskom
úvere (§ 9 ods. 2 písm. j) a k) zákona č. 129/2010 Z. z. v znení účinnom od 01. 04. 2015 do 01.
05. 2018). Ustanovenie § 53 ods. 6 OZ v znení účinnom do 01. 06. 2014 určovalo, že ak predmetom
spotrebiteľskej zmluvy je poskytnutie peňažných prostriedkov, nesmie odplata podstatne prevyšovať
odplatu obvykle požadovanú na finančnom trhu za spotrebiteľské úvery v obdobných prípadoch. Pri

posudzovaní obdobnosti prípadov sa prihliada najmä na finančnú situáciu spotrebiteľa, spôsob a
mieru zabezpečenia jeho záväzku, objem poskytnutých peňažných prostriedkov a lehotu splatnosti.
V uvedenom ustanovení ide o príkladmo uvedené kritériá, ktoré majú byť zohľadňované, pokiaľ sa má
konštatovať odplata podstatne prevyšujúca situáciu na finančnom trhu v relevantnom čase v prípade
poskytnutia spotrebiteľského úveru (a teda znamenajúca rozpor so zákonom) a preto je potrebné

zohľadniť aj finančnú situáciu spotrebiteľa, spôsob akým bola poskytnutá suma zabezpečená, jej výšku
a dobu vrátenia a treba samozrejme dodať, že finančný trh nezahŕňa len banky ale aj tzv. nebankové
spoločnosti poskytujúce úvery. Z uvedeného je potom zrejmé, že bol nenáležitým odkaz žalovanej
2/, ktorá porovnávala RPMN zmluvy s priemernou RPMN. Odvolací súd výšku zmluvnej odplaty
(dojednaného úroku) nepovažuje za závažné vybočenie zo všeobecne spoločensky akceptovaných

zásad správania sa (ako sú takýmto spôsobom definované v právnej teórii dobré mravy), resp. že by išlo
o všeobecne netolerovateľné dojednanie z hľadiska v spoločnosti prevládajúcich princípov mravnosti
ľudských vzťahov, v dôsledku čoho by bolo nutné považovať predmetnú zmluvu o spotrebiteľskom úvere
za neplatnú.21. Nebolo preukázané porušenie § 7 ods. 1 a 2 zákona o spotrebiteľských úveroch v znení účinnom
ku dňu uzavretia úverovej zmluvy. Z dokazovania realizovaného súdom prvej inštancie vyplynulo, že

banka pri skúmaní schopnosti žalovaných vrátiť poskytnutý úver postupovala s vynaložením odbornej
starostlivosti, keď skúmala aj v bankovom registri, aj v Sociálnej poisťovni aj vyhodnotením úverových
žiadostí parametre majúce význam z hľadiska poskytnutia úveru. V zmysle ust. § 7 ods. 1 zákona
č. 129/2010 Z. z. v znení účinnom ku dňu 16. 04. 2014 bolo povinnosťou veriteľa pred uzavretím
zmluvy o spotrebiteľskom úvere posúdiť s odbornou starostlivosťou schopnosť spotrebiteľa splácať

spotrebiteľský úver, pričom ustanovenie ukladalo veriteľovi brať do úvahy v rámci tohto posúdenia najmä
dobu, na ktorú sa poskytuje spotrebiteľský úver, výšku spotrebiteľského úveru, príjem spotrebiteľa a
prípadne aj účel spotrebiteľského úveru. V nadväznosti na to potom ust. § 11 ods. 2 cit. zákona určovalo,
že ak veriteľ nekonal s odbornou starostlivosťou podľa § 7 ods. 1, nie je oprávnený vyžadovať od
spotrebiteľa jednorazové splatenie spotrebiteľského úveru a v prípade hrubého porušenia povinnosti
podľa § 7 ods. 1 sa úver považuje za bezúročný a bez poplatkov s tým, že za hrubé porušenie povinnosti

podľa § 7 ods. 1 sa považuje posudzovanie schopnosti splácať úver veriteľom bez akýchkoľvek údajov
o príjmoch, výdavkoch a rodinnom stave spotrebiteľa alebo bez nahliadnutia do príslušnej databázy
údajov o spotrebiteľoch na účely posudzovania ich schopnosti splácania úverov.

22. Odvolací súd zdôrazňuje, že výklad právnych predpisov a ich inštitútov nemôže byť založený len

na texte zákona, a to ani v prípade, keď sa text môže javiť ako jednoznačný a určitý, ale k výkladu
treba pristupovať podľa zmyslu a účelu zákona (pozri napr. rozhodnutie Ústavného súdu SR sp.
zn. IV. ÚS 71/2013). Riadiac sa touto zásadou odvolací súd konštatuje, že zmysel ust. § 7 ods. 1
zákona o spotrebiteľských úveroch treba vnímať v dvoch rovinách. Prvou je zabezpečenie záujmu
veriteľa poskytnúť úver spotrebiteľovi, u ktorého sú predpoklady, že ho bude schopný splatiť, teda

správať sa obozretne z hľadiska návratnosti úveru a druhou je zabezpečenie ochrany samotného
dlžníka (spotrebiteľa) pred nezodpovedným požičiavaním, resp. zadlžovaním sa. Oba ciele majú byť
dosiahnuté tým, že veriteľ ako poskytovateľ úveru musí kvalifikovane posúdiť okolnosti na strane
spotrebiteľa, či tento vzhľadom na príjmové, finančné, sociálne a osobné pomery bude schopný
za dojednaných podmienok úver vrátiť. Úroveň posúdenia bonity spotrebiteľa musí zodpovedať tzv.

odbornej starostlivosti veriteľa (ako objektívnemu kritériu) predpokladajúcej jeho patričné skúsenosti
a informovanosť, na základe ktorých potom urobí rozhodnutie o (ne)poskytnutí úveru (príkladmo zákon
v tom čase uvádzal, že veriteľ má zohľadniť v tomto procese dobu, výšku, účel úveru a príjem
spotrebiteľa). Za tým účelom § 7 ods. 2 zákona o spotrebiteľských úveroch v znení účinnom ku dňu 16.
04. 2014 ukladal spotrebiteľovi povinnosť poskytnúť veriteľovi na jeho žiadosť úplné, presné a pravdivé

údaje potrebné na posúdenie schopnosti spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver, pričom splnenie si
tejto povinnosti spotrebiteľom sa nijak nedotýkalo práva veriteľa využiť v procese posúdenia bonity
spotrebiteľa informácie z príslušných databáz.

23. Odvolací súd potom vychádzajúc z vyššie uvedeného výkladu ust. § 7 ods. 1 zákona

o spotrebiteľských úveroch berúc do úvahy skutkové okolnosti prípadu konštatuje, že nie je možné
dospieť k záveru, že veriteľ nevynaložil odbornú starostlivosť v súvislosti s posúdením schopnosti
žalovaných splatiť predmetný úver. Nešlo o prípad, kedy by banka nekonala s odbornou starostlivosťou,
či dokonca o prípad hrubého porušenia takejto povinnosti, lebo z konania nijak nevyplynulo, že by
banka poskytujúca predmetný úver prehliadla určitú skutočnosť, ktorá by mala mať vplyv na posúdenie

schopnosti žalovaných splácať poskytnutý úver. Nebolo dokázané, že banka si ich pomery riadne
nepreverila nahliadnutím do príslušných databáz, z ktorých by bolo možné zistiť skutočnosť, ktorá by ich
diskvalifikovala na poskytnutie predmetného úveru. Odvolací súd zdôrazňuje, že ust. § 7 ods. 1 v spojení
s § 11 ods. 2 zákona o spotrebiteľských úveroch nemá slúžiť na zbavovanie sa zodpovednosti dlžníkov
spod svojich úverových povinností, ale na sankcionovanie veriteľov poskytujúcich úvery spotrebiteľom,

ktorí na to z rôznych dôvodov nemajú predpoklady (napr. nízky príjem, prílišná úverová zaťaženosť
atď.). A o takú situáciu v prejednávanej veci nešlo. Nepriamym dôkazom toho, že banka svoje povinnosti
nezanedbala je i skutočnosť, že poskytnutý úver žalovaní vyše dva roky riadne splácali. Účel ust. § 7
ods. 1 zákona o spotrebiteľských úveroch bol v danom prípade zachovaný a preto odvolací súd nemohol
dať za pravdu tomu, že zo strany veriteľa došlo k porušeniu uvedeného ustanovenia.

24. V konaní potom nebolo sporným, že žalovaní prestali splácať mesačné úverové splátky, kedy
boli listami zo dňa 09. 05. 2017 vyzývaní na úhradu omeškaných splátok. Je pravdou, že doručenie
týchto listov žalovaným 1/ a 2/ preukázané nebolo, pričom listami zo dňa 25. 05. 2017 veriteľ pristúpilk predčasnému zosplatneniu úveru, ktorých doručenie žalovanými takisto preukázané nebolo, nakoľko
predložené poštové podacie hárky dokazujú len podanie na poštovú prepravu. Podstatné ale v tomto
smere je, že celý proces smerujúci k predčasnému zosplatneniu bol neplatný podľa § 39 OZ z hľadiska

nenaplnenie podmienok určených ust. § 53 ods. 9 v spojení s § 565 OZ z dôvodu, že v listoch zo
dňa 09. 05. 2017 neboli žalovaní riadne, resp. vôbec informovaní o tom, čo (aké splátky) a v akom
rozsahu dlhujú, aby tak mohli prípadnou úhradou predísť predčasnému zosplatneniu úveru. Veriteľ tu
podľa odvolacieho súdu zanedbal svoju informačnú povinnosť a teda nedošlo k platnému zosplatneniu
úveru. Nakoľko ale posledná úverová splátka mala byť podľa zmluvy splatnou dňa 20. 04. 2021, ku dňu

vyhlásenia rozhodnutia vo veci mal byť už celý úver uhradený a preto v konečnom dôsledku nebolo
pre rozhodnutie (s výnimkou rozhodnutia ohľadne úrokov a úrokov z omeškania) rozhodujúce, či zo
strany veriteľa došlo k platnému predčasnému zosplatneniu úveru. Odvolací súd v nadväznosti na to
dospel k opodstatnenosti žalovaného nároku v sume 5.212,73 Eur, ktorej zaplatenie žalobca požadoval
po čiastočnom späťvzatí žaloby ohľadne sumy 350,10 Eur a právoplatnom priznaní sumy 1.506,63 Eur.
Vychádzajúc totiž z povinnosti žalovaných uhradiť celkovo na úver sumu 14.720,16 Eur, z ktorej už

uhradili 5.495,37 Eur, vychádza potom neuhradený rozdiel na sumu 9.224,79 Eur. Z toho suma 1.506,63
Eur bola žalobcovi už priznaná a teda aktuálne žalovaná suma nie je vyššia ako rozdiel medzi sumou
9.224,79 Eur mínus 1.506,63 Eur. Odvolací súd tak zmenil napadnutý rozsudok a prisúdil žalobcovi
aj sumu 5.212,73 Eur, nakoľko povinnosťou dlžníka z úverovej zmluvy je vrátiť poskytnuté peňažné
prostriedky a zaplatiť úroky (§ 497 ObchZ), k čomu v súdenom prípade pristúpila aj stranami zmluvne

dohodnutá povinnosť zaplatiť spracovateľský poplatok a poplatky za trvalý príkaz. Za nedôvodnú ale
odvolací súd považoval žalobu, pokiaľ ide o uplatnený úrok z úveru vo výške 11,93 % ročne zo sumy
6.719,36 Eur od 21. 12. 2016 do 02. 06. 2017 vzhľadom na skutočnosť, že nedošlo k platnému
zosplatneniu úveru, preto v tejto časti žalobu zamietol.

25. O úrokoch z omeškania z dlžnej sumy rozhodol odvolací súd vzhľadom na už uvedený spotrebiteľský
charakter záväzku (§ 52 a nasl. OZ) podľa ust. § 517 ods. 2 OZ a § 3 nariadenia vlády č. 87/1995 Z.
z. v znení účinnom od 01. 02. 2013. Podľa tohto znenia je výška úrokov z omeškania o 5 % vyššia
ako je základná úroková sadzba Európskej centrálnej banky platná k prvému dňu omeškania s plnením
peňažného dlhu. Žalovaní sa s úhradou dlžnej sumy nedostali do omeškania už v roku 2017, keďže

k platnému zosplatneniu nedošlo. Zo žalobcom uplatnenej sumy potom nemožno presne identifikovať,
ktorých sa týka, nepochybne však celý úver mal byť uhradený najneskôr 20. 04. 2021, kedy nastala
splatnosť poslednej splátky a preto odvolací priznal úrok z omeškania až odo dňa 21. 04. 2021 (a vo
zvyšku žalobu zamietol) v žalobcom uplatnenej výške 5 % ročne, ktorá vychádza z výšky základnej
úrokovej sadzby ECB v hodnote 0,00 % ročne.

26. Priznanú sumu s príslušenstvom (a potom i trovami konania) odvolací súd uložil žalovaným zaplatiť
žalobcovi v dlhšej než zákonnej lehote podľa § 232 ods. 3 CSP vzhľadom na výšku dlhu a pomery
deklarované žalovanou 2/, ktoré ale neodôvodňovali umožniť plnenie v splátkach vzhľadom na dobu
uplynulú od vzniku záväzku, kedy by sa vrátenie dlhu úhradou splátok ešte podstatne predĺžilo.

27. Keďže odvolací súd zmenil rozsudok súdu prvej inštancie, musel podľa ust. § 396 ods. 1 a 2
CSP rozhodnúť o trovách celého konania (prvoinštančného aj odvolacieho konania), a to v spojení s
§ 262 ods. 1 CSP, podľa ktorého o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v
rozhodnutí, ktorým sa konanie končí. Odvolací súd aplikoval ust. § 255 ods. 1 a 2 v spojení s § 256

CSP so zohľadnením úpravy článku 4 odsek 1 a 2 Základných princípov CSP, ktoré hovoria o tom akým
spôsobom posudzovať vec, pokiaľ absentuje určité zákonné ustanovenie, podľa ktorého by súd mal
danúvecprejednaťarozhodnúť.Vdanomprípadežalobcaprocesnezavinilzastaveniekonaniaohľadne
sumy 350,10 Eur, inak bol v spore neúspešný len v pomerne nepatrnej časti ohľadne počiatku úročenia
žalovanými úrokmi z omeškania z plne dôvodne žalovanej sumy a tiež v časti žalovaných zmluvných

úrokov.

28. Žalobca sa domáhal zaplatenia čiastky 7.069,46 Eur s príslušenstvom, úspešný bol v rozsahu sumy
1.506,63 Eur plus 5.212,73 Eur, čo spolu je 6.719,36 Eur. Jeho percentuálny úspech tak predstavuje po
zaokrúhlení 95 % zo žalovanej sumy, zvyšok je úspechom žalovaných, t. j. 5 %. Čistý úspech žalobcu

potom predstavuje rozdiel uvedených hodnôt, čo je 90 %, v ktorom rozsahu má žalobca nárok na
náhradu trov konania voči žalovaným. O výške náhrady trov konania rozhodne podľa § 262 ods. 2 CSP
súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením,
ktoré vydá súdny úradník.29. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Banskej Bystrici, ako súdu odvolacieho,
pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,

c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné

práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,

b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) CSP (§ 421 ods. 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 CSP nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,

c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).
Dovolanie nie je prípustné proti rozsudku, ktorým sa vyslovilo, že sa manželstvo rozvádza, že je neplatné

alebo že nie je a proti uzneseniu v konaní o návrat maloletého do cudziny vo veciach neoprávneného
premiestnenia alebo zadržania (§ 76 CMP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,

lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
CSP).
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania (t.j. ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej

veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpis) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa
toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody)
a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený

osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľapredpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou
a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za neho koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého
stupňa (§ 429 ods. 2 CSP).

Ak má dovolanie vady podľa § 429 a dovolateľ na výzvu súdu prvej inštancie na odstránenie vád
neodstráni vady, následkom neodstránenia vád dovolania je odmietnutie dovolania.