Rozsudok Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 25. október 2023

Súd: Okresný súd Prešov
Spisová značka: 29Csp/10/2023

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8123201555
Dátum vydania rozhodnutia: 25. 10. 2023
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Diana Vlčková

ECLI: ECLI:SK:OSPO:2023:8123201555.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

20

29Csp/79/2023

Okresný súd Prešov sudkyňou JUDr. Dianou Vlčkovou v právnej veci žalobcov: 1. A. B., nar.
XX.XX.XXXX, bytom C. XXX, XXX XX D., 2. E. B., nar. XX.XX.XXXX, bytom C. XXX, XXX XX D., obaja
právne zastúpení: JUDr. Igor Šafranko, advokátska kancelária so sídlom Sovietskych hrdinov 163/66,
089 01 Svidník, IČO: 31 954 448, proti žalovanému: Slovenská sporiteľňa a.s., so sídlom Tomášikova
48, 832 37 Bratislava, IČO: 00 151 653, zastúpenému: Advokátska kancelária Mária Grochová a partneri

s.r.o., so sídlom Bočná 10, 040 01 Košice, o určenie neprijateľnosti zmluvných podmienok takto

r o z h o d o l :

20
29Csp/79/2023

I. U r č u j e , že zmluvná podmienka uvedená v Zmluve o splátkovom úvere č. 0505323892 zo dňa
19.03.2010 v časti I., čl. II. Záverečné ustanovenia, bod 4., v znení: ,,Zmluvné strany sa dohodli, že
ich vzájomné právne vzťahy sa budú podľa § 262 Obchodného zákonníka spravovať podľa príslušných

ustanovení Obchodného zákonníka“, je neprijateľnou zmluvnou podmienkou.

II. V prevyšujúcej časti žalobu z a m i e t a .

III. P r i z n á v a žalovanému voči žalobcom v 1. a v 2. rade nárok na náhradu trov konania v rozsahu
33 %, o výške ktorých bude rozhodnuté samostatným uznesením v lehote 60 dní po právoplatnosti
rozhodnutia súdu vo veci samej.

o d ô v o d n e n i e :

18

29Csp/79/2023

1. Žalobcovia žalobou doručenou súdu dňa 15.02.2023 sa domáhali určenia neprijateľnosti zmluvných
podmienok, uvedených v zmluve o splátkovom úvere č. XXXXXXXXXX zo dňa XX.XX.XXXX v časti
I. článok I. Základných podmienok a to vo vzťahu k spracovateľskému poplatku a poplatku za správu
úveru; v časti I. článku II. Záverečných ustanovení v predmete vyhlásenia, že dlžník sa oboznámil
so súčasťami úverovej zmluvy, ktorými sú Všeobecné obchodné podmienky, úverové podmienky,

sadzobníkapodmienkyurčenézverejnenímavčastiI.článkuIIZáverečnýchustanoveníbod4,vktorom
si zmluvné strany dohodli, že ich vzájomné právne vzťahy sa budú podľa § 262 Obchodného zákonníka
spravovať podľa príslušných ustanovení Obchodného zákonníka.2. Žalobu odôvodnili tým, že so žalovaným uzatvorili spotrebiteľskú zmluvu, a to zmluvu o splátkovom
úvere č. XXXXXXXXXX zo dňa XX.XX.XXXX v predmete poskytnutia úveru vo výške 40 000 EUR, ktorý
žalovanému v celom rozsahu uhradili úverom poskytnutým OTP bankou Slovensko a.s. na základe

úverovej zmluvy č. XXX/XXXX/XXXX zo dňa XX.XX.XXXX.

3. Zmluva o splátkovom úvere obsahuje neprijateľnú zmluvnú podmienku a to spracovateľský poplatok
a poplatok za správu úveru. Žalovaný neposkytol reálne plnenie za takéto poplatky. Ako súčasť
formulára neboli individuálne dojednané a absenciou zodpovedajúceho protiplnenia spôsobujú značnú

nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán.

4. Úver je odplatným právnym úkonom. Odplatu pri úvere predstavujú za hlavný predmet plnenia úroky
so synonymami cena úveru, odplata za úver. Je potom otázne, čo je v predmetnej veci cenou úveru,
keď zaň má spotrebiteľ platiť úrok za poskytnutie úveru aj spracovateľský poplatok a poplatok za správu
úveru. Čo sa týka určenia neprijateľnosti spracovateľského poplatku vo vzťahu priamo k žalovanému,

poukazuje na rozhodnutie Krajského súdu v Prešove pod sp. zn. 3Co/177/2018 a 7CoCsp/5/2021. Čo sa
týka neprijateľnosti poplatku za správu úveru vo vzťahu priamo k žalovanému, poukazuje na rozhodnutie
Krajského súdu v Prešove 5CoCsp/14/2020, 7CoCsp/5/2021 a 7CoCsp/55/2022.

5.ZmluvaosplátkovomúvereobsahujeďalšiuneprijateľnúzmluvnúpodmienkuuvedenúvčastiI.článku

II. Záverečných ustanovení bod 2, ktorou dlžník vyhlasuje, že sa oboznámil so súčasťami úverovej
zmluvy, pričom o neprijateľnosti tejto zmluvnej podmienky priamo vo vzťahu k žalovanému rozhodol
Okresný súd Kežmarok rozsudkom pod sp. zn. 9C/2/2014, ktorý bol potvrdený rozsudkom Krajského
súdu v Prešove 2Co/41/2016. Zmluva o splátkovom úvere obsahuje aj neprijateľnú podmienku v časti
I. článku II Záverečných ustanovení bod 4, týkajúcich sa voľby práva podľa Obchodného zákonníka.

Žalobcovia zdôraznili, že platná právna úprava na území SR, ktorá má svoj základ v predpisoch
EÚ používa výlučne termín spotrebiteľský úver, pod ktorý spadá dočasné poskytnutie peňažných
prostriedkov vo forme pôžičky. Z uvedeného vyplýva názor, že každá zmluva o spotrebiteľskom úvere,
bez ohľadu na formu a typ sa vždy spravuje špeciálnymi ustanoveniami o spotrebiteľských zmluvách
a podporne Občianskym zákonníkom. Taktiež uvedená zmluvná podmienka bola opakovane aj vo

vzťahu k žalovanému vyhlásená za neprijateľnú zmluvnú podmienku.

6. Žalovaný vo svojom vyjadrení namietal procesnú neprípustnosť uvedenej žaloby. Uviedol, že
základným predpokladom takejto žaloby je, aby existovalo ustanovenie všeobecne záväzného právneho
predpisu, ktoré explicitne umožňuje jej podanie. Najmä z hľadiska systematického a teleologického

výkladu je obhájiteľný výlučne záver, že na naplnenie hypotézy predmetného ustanovenia sa vyžaduje
existencia konkrétneho zákonného ustanovenia, ktoré umožňuje podanie určovacej žaloby na riešenie
presne definovanej skutkovej situácie. Žiaden z týchto ukazovateľov však nie je v prípade žalobných
návrhov na určenie neprijateľnosti zmluvných podmienok prítomný. So žalobcami odkazovaných
zákonných ustanovení určite nevyplýva potrebné žalobné oprávnenie.

7. Inými slovami, v kontexte citovanej reglementácie práva na súdnu ochranu by požiadavka podľa § 137
písm. c) CSP bola úplne nezmyselná, nakoľko právo na podanie určovacej žaloby by bolo dané vždy.
To však priamo odporuje zmyslu a účelu právnej normy tam obsiahnutej, ktorá má smerovať k redukcii
sporov o neplatnosť, a teda takáto interpretácia by mala byť odmietnutá ako rozporná so základnými

postulátmi civilného procesu. Rovnaké žalobné oprávnenie nemôže byť založené ani ustanovením §
53a Občianskeho zákonníka, keďže je ním normovaná povinnosť dodávateľa v zmluvách so všetkými
spotrebiteľmi zdržať sa používania neprijateľnej zmluvnej podmienky. Uvedené zákonné ustanovenie
nie je hmotno-právnym podkladom pre určenie neprijateľnosti zmluvnej podmienky v individuálnych
spotrebiteľských sporoch, ale výlučne v sporoch abstraktnej kontroly v spotrebiteľských veciach.

8. Napokon nemôže obstáť ani prípadný argument, že procesná prípustnosť žalobných návrhov je daná
ust. § 298 CSP. Nielenže odporuje výslovnému zneniu § 137 písm. d) CSP, ktoré vyžaduje existenciu
osobitného predpisu, čo Civilný sporový poriadok nie je, ale úplne absentuje aj tvrdenie rozhodujúcich
skutočností, ktoré sú nevyhnutné pre procesný úspech v intenciách individuálneho spotrebiteľského

sporu.

9. Z citovaných procesných noriem § 298 a 301 CSP zreteľne vyplýva, že v individuálnom
spotrebiteľskom spore iniciovanom žalobou, ktorá je zásade prostriedkom slúžiacim na ochranukonkrétneho ohrozeného alebo porušeného subjektívneho práva prichádza do úvahy vyslovenie
neprijateľnosti zmluvnej podmienky iba v prípade, ak jej obsah akýmkoľvek spôsobom dopadá alebo
má vplyv na právo, na ochranu ktorého je taký spor vedený. Vyjadrené inak, súd môže posudzovať

a následne prípadne určiť za neprijateľnú iba takú zmluvnú podmienku, ktorá je relevantná pre žalobcom
konkretizované právo, ktorého ochrany sa domáha. V opačnom prípade, ak ide o podmienku, ktorá nie
je prepojená na konkrétne subjektívne právo spotrebiteľa, je možné iba konanie o abstraktnej kontrole.

10.Žalobcavtomtokonanívovzťahuknimvypočítaným,údajneneprijateľnýmzmluvnýmustanoveniam

neuviedol žiadne relevantné skutočnosti, týkajúce sa konkrétneho záväzkového vzťahu s našou
bankou, najmä neprodukoval žiadne tvrdenia, ako sa tieto majú negatívne premietať do jeho právneho
postavenia.

11. Uvedené znamená, že prieskum spotrebiteľskej prijateľnosti ako ho žalobca požaduje vykazuje
všetky parametre prieskumu abstraktného.

12. Práve v týchto súvislostiach, preto musí opäť poukázať na zásadnú zmenu implementovanú
pri rekodifikácii civilného sporového procesu a to na nový procesný inštitút abstraktnej kontroly
v spotrebiteľských veciach, ktorý je zameraný na skúmanie zmluvných podmienok a obchodných
praktík nezávisle od okolností konkrétneho prípadu. Civilný sporový poriadok založil pre tento

špecifický typ prieskumu výlučnú právomoc civilných súdov a zároveň vymedzil okruh na to určených
kauzálne príslušných súdov. A iba v rozsudku vydanému v takomto konaní možno následne priznať
účinky predvídané vyššie zmieneným ust. § 53a Občianskeho zákonníka. Rozhodne nepovažuje za
neprimerané, aby žalobca bol povinný uviesť, aké jeho konkrétne, subjektívne práva sú zmluvnými
podmienkami dotknuté a ako sa jeho vlastná právna pozícia zlepší v prípade vyhovenia žalobe.

Bez toho je akákoľvek určovacia žaloba podľa presvedčenia žalovaného nespôsobilá na prejednanie,
avcelospoločenskommeradlepôsobíajvyloženekontraproduktívne,keďžesúdnusústavuzamestnáva
akademickými spormi a tým nevyhnutne odďaľuje poskytnutie ochrany iným žalobcom a ich reálne
ohrozeným, alebo porušeným právam.

13. Je preto bezpodmienečnou povinnosťou konajúceho súdu, aby z vlastnej iniciatívy a úradnej
povinnosti vykonal aj šetrenia za účelom zistenia skutočných pohnútok vedúcich k podaniu žaloby a tieto
hodnotil predovšetkým v kontexte kritérií dobrých mravov a zákazu šikany.

14. Z meritórneho hľadiska namieta zlyhanie žalobcu v riadnom splnení povinnosti tvrdenia na základné

znaky relevantných, t.j. na ním vymedzený predmet sporu aplikovateľných – hmotno-právnych noriem.
Akceptuje, že aj v takom sporovom konaní, ktoré je zaradené medzi tzv. spotrebiteľské spory platia
zásady dispozičná a prejednacia a je teda primárne vecou strán sporu tvrdiť skutočnosti a označiť
dôkazy na preukázanie svojich skutkových tvrdení. V týchto súvislostiach namieta spôsob, akým
žalobca odôvodnil svoje žalobné návrhy. Vonkoncom totižto nezodpovedá obsahu relevantných hmotno-

právnych noriem.

15. Musí konštatovať, že ak ust. § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka jednoznačne vymedzuje základné
definičnéznakyinštitútuneprijateľnostizmluvnýchpodmienokanajmäkľúčovúpodmienkukvalifikovanej
a značnej nerovnováhy na ich splnenie v prípade žalobou napadnutých zmluvných podmienok neboli

prednesené žiadne tvrdenia. Argumentačná pasivita žalobcu sa najväčšmi týka ústredného prvku
inštitútu neprijateľnosti zmluvných podmienok a to najmä podmienky značnej nerovnováhy v právach
a povinnostiach vzniknutých na základe zmluvy. Pojem značná nerovnováha treba posúdiť na základe
analýzy vnútroštátnych právnych predpisov uplatňovaných v prípade absencie dohody medzi zmluvnými
stranami s cieľom posúdiť, či a v prípade v akej miere je právne postavenie spotrebiteľa vyplývajúce zo

zmluvy nevýhodnejšie, než právne postavenie zakotvené v platnom vnútroštátnom práve (rozhodnutie
Súdneho dvora EÚ C-415/11).

16. A tieto ďalej rozvinul v rozsudku vo veci C-226/12 zo záverov ktorého vyplýva, že existencia
značnej nerovnováhy nevyhnutne vyžaduje, aby výdavky, ktoré znáša spotrebiteľ na základe zmluvnej

podmienky mali na tohto spotrebiteľa značný ekonomický vplyv vzhľadom na hodnotu predmetnej
transakcie, ale môže vyplývať už zo samotnej skutočnosti dostatočne závažného narušenia právneho
postavenia, v ktorom sa tento spotrebiteľ ako zmluvná strana nachádza na základe platných
vnútroštátnych predpisov. Práve týmito nárokmi teda musí byť pomeriavaná každá individuálna zmluvnápodmienka, ktorej neprijateľnosť je významná pre rozhodnutie sporu a čo je najzásadnejšie v kontexte
potrieb spravodlivého konania a najmä jeho zásad kontradiktórnosti a rovnosti zbraní. Sumarizujúc
vyššie uvedené, hoci sa žalobca domáha určenia neprijateľnosti zmluvných podmienok, neprodukoval

v skutočnosti žiadne tvrdenia, ktoré by zodpovedali obsahu pre tieto otázky relevantných právnych
noriem, preto žiada žalobu ako nedôvodnú zamietnuť.

17. Žalobcovia v replike k vyjadreniu žalovaného uviedli, že nesúhlasia s názorom a argumentáciou
žalovaného, ktorý v celom rozsahu popiera žalobu. Konštatovanie žalovaného, že žalobou o určenie

neprijateľnosti zmluvných podmienok nie je možné požadovať takéto určenie a pripustiť súdny prieskum
neprijateľných zmluvných podmienok predstavuje popieranie ich práva na prístup k súdu a vyjadruje
celkový vzťah žalovaného k rešpektovaniu Ústavou garantovaného práva na súdnu a inú právnu
ochranu.

18. Žalovaný v podstate vykladá ust. § 137 CSP tak, ako by tento uzákoňoval taxatívny výpočet možných

žalôb, brániac spotrebiteľovi podať žalobu o určenie neprijateľnosti zmluvných podmienok.

19. Práve rozhodovanie súdov o neprijateľnosti zmluvných podmienok v individuálnych sporoch popri
posudzovaní nekalých obchodných praktík je nosným pilierom spotrebiteľského práva tak, ako to
vyplýva z úniového práva a vnútroštátnych právnych noriem. Poukazujú na ust. § 11 ods. 4 zákona č.

129/2010 Z.z. s účinnosťou od 01.01.2018, podľa ktorého spotrebiteľ sa môže pred súdom domáhať
určenia neplatnosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere, alebo určenia bezúročnosti a bezpoplatkovosti
spotrebiteľského úveru. Nemali by preto už byť žiadne pochybnosti o tom, že od 01.01.2018 sa môže
spotrebiteľ pred súdom domáhať určenia bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru, ako aj neprijateľnosti
zmluvných podmienok. Pre úplnosť však je potrebné zdôrazniť, že určenie neprijateľnosti zmluvnej

podmienky malo oporu v zákone aj pred 01.01.2018 v zmysle ust. § 137 CSP, § 298 CSP a zákona č.
250/2007 Z.z..

20. Na podporu svojej argumentácie poukázal aj na rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
6Cdo/27/2018, 6Cdo/127/2017, 6 Ndc/20/2016, 3Ndc/1/2017.

21. Rovnaký názor prípustnosti a nutnosti rozhodovania o ,,sólo žalobách“ na určovanie neprijateľnosti
zmluvných podmienok vyplýva z rozsudku Najvyššieho súdu SR pod sp. zn. 4Cdo/148/2017, ako aj
6Cdo/27/2018.

22. Žalovaný v duplike zotrval na svojej argumentácii o neprípustnosti žaloby o určenie neprijateľnosti
zmluvnej podmienky v individuálnom spotrebiteľskom spore a súčasne namietal aj vecnú neprípustnosť
súdneho prieskumu. Samotnému prieskumu spotrebiteľskej prijateľnosti zmluvného dojednania musí
totiž najprv predchádzať ustálenie, či je taký prieskum vôbec povolený a teda, či nie je prítomná
niektorá zo zákonom výslovne aprobovaných okolností, ktorá vylučuje podrobiť zmluvnú podmienku

testu prijateľnosti. V prípade žalobcami namietaných zmluvných dojednaní o poplatku za poskytnutie
a správu úveru tu pritom takáto výluka nepochybne existuje, keďže ide o cenové dojednanie.

23. Podľa článku 4 ods. 2 Smernice 93/13/EHS hodnotenie nekalej povahy podmienok sa nevzťahuje
k definícii hlavného predmetu zmluvy, ani na primeranú cenu a úhradu na jednej strane. Nemožnosť

prieskumu dojednania poplatku za poskytnutie úveru je však dôsledkom aj ďalšej rovnocennej výluky
rezultujúcej z ust. článku 1 ods. 2 Smernice 93/13/EHS: zmluvné podmienky, ktoré odrážajú záväzné
zákonné alebo regulačné ustanovenia a ustanovenia alebo zásady medzinárodných dohovorov,
ktorých sú členské štáty alebo spoločenstvo zmluvnou stranou najmä v oblasti dopravy, nepodliehajú
ustanoveniam tejto Smernice.

24. Z rozhodnutia Súdneho dvora C34/13 vyplýva, že článok 1 ods. 2 Smernice 93/13/EHS sa má
vykladať v tom zmysle, že zmluvná podmienka obsiahnutá v zmluve, ktorú uzavrel predajca, alebo
dodávateľ so spotrebiteľom je vylúčená z pôsobnosti tejto Smernice len vtedy, ak uvedená zmluvná
podmienka odráža obsah záväzného zákonného, alebo regulačného ustanovenia, čo overiť prináleží

vnútroštátnemu súdu.

25. V popísaných okolnostiach preto apeluje, že žalobcami spochybnená zmluvná podmienka
o spracovateľskom poplatku nie je ničím iným ako premietnutím zákonného pravidla normovanéhov ust. § 499 Obchodného zákonníka. Za dojednanie záväzku veriteľa poskytnúť na požiadanie peňažné
prostriedky možno dojednať odplatu, ak poskytovanie úveru je predmetom podnikania veriteľa. Je
teda evidentné, že slovenský právny poriadok inštitút odplaty za dojednanie záväzku poskytnúť úver

vyslovene pozná a jeho používanie predpokladá a túto skutočnosť dlhodobo rešpektuje právna náuka,
ako aj aplikačná prax najvyšších súdnych autorít.

26. Ohľadne poplatku za správu úveru by zase požadovaným určovacím petitom došlo aj k porušeniu
najvyššími súdnymi autoritami opakovaním vyjadrenej zásady, že určovacia žaloba v zásade nemá

slúžiť na určenie ani za dobu minulú, ani do budúcnosti. Uplatňovanie tohto poplatku bolo s účinnosťou
odo dňa 10.06.2013 zapovedané novelou zákona č. 483/2001, kedy banke, zahraničnej banke, ako aj
pobočke zahraničnej banky sa zakázalo požadovať od spotrebiteľa úhradu poplatkov, náhradu nákladov
alebo inú odplatu za vedenie, evidenciu alebo správu úveru. Od daného okamihu žalovaný poplatok za
správu úveru nikdy nevyberal a ani žalujúca strana v danom ohľade netvrdí, ani nepreukazuje opak. Ak
odhliadneme, že legislatívna zmena bola zrealizovaná predpisom verejného práva a navyše vo vzťahu

aj k iným subjektom ako spotrebiteľom, nič to nemení na najhlavnejšej okolnosti, a to, že žalobcovia
sa domáhajú určenia neprijateľnosti zmluvnej podmienky, ktorá sa odo dňa 10.06.2013 na obsahu
záväzkového vzťahu nijako reálne nepodieľala.

27. K špecifickému argumentu žalobcov, že zo zmluvných dokumentov nedokážu zistiť, aké plnenia

a akého účelu boli za dané poplatky poskytnuté poukazuje nad rámec rozhodnutí najvyšších súdnych
autorít, že táto okolnosť nemôže sama o sebe založiť dovolenosť prieskumu prijateľnosti. Súdny dvor
EÚ v rozsudku C-621/17 postuloval, že ust. článku 4 a článku 5 Smernice Rady 93/13/EHS, podľa
ktorýchmusiabyťzmluvnépodmienkyformulovanéjasneazrozumiteľnesamajúvykladaťvtomzmysle,
že z nich nevyplýva povinnosť podrobne špecifikovať všetky služby poskytované ako protihodnota.

Rovnako akcentoval, že článok 3 ods. 1 Smernice, pojednávajúci o neprijateľnosti individuálne
nedojednanej podmienky iba v prípade, ak spôsobí značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach
zmluvných strán sa má vykladať tak, že zmluvná podmienka, ktorá sa týka poplatkov a ktorá neumožňuje
jednoznačne určiť konkrétne služby poskytované ako protihodnotu v zásade nespôsobuje v rozpore
s požiadavkou dobrej viery na úkor spotrebiteľa značnú nerovnováhu.

28. Napokon rezolútne odmieta aj evidentné dovolávanie sa pravej retroaktivity zo strany žalobcov, ktorá
na zmluvný vzťah založený dňa 19.03.2010 a ukončený dňa 25.10.2013 žiada uplatňovať znenie právnej
normy § 53 ods. 4 písm. t) Občianskeho zákonníka, účinnej odo dňa 13.06.2014. Definujúcim znakom
právneho štátu patrí aj zákaz retroaktivity právnych noriem, ktorý je významnou demokratickou zárukou

ochrany práv a právnej istoty. O pravú retroaktivitu ide napríklad vtedy, keď neskorší právny predpis
so spätnou účinnosťou upravuje vzťahy, ktoré vznikli v minulosti. Prechodné ust. § 879p Občianskeho
zákonníka navyše jednoznačne uvádza, že ustanoveniami § 53 ods. 4 písm. t) sa spravujú aj právne
vzťahy vzniknuté pred 13.06.2014; vznik týchto právnych vzťahov, ako aj nároky z nich vzniknuté pred
13.06.2014 sa však posudzujú podľa predpisov účinných do 12.júna 2014.

29. Napokon ďalšou mimoriadne dôležitou procesnou okolnosťou je, že otázka prípustnosti bankových
poplatkov bola už z viacerých hľadísk reflektovaná aj rozhodnutiami najvyšších vnútroštátnych súdnych
autorít, ktoré majú aj účinky ustálenej rozhodovacej praxe, pričom ide najmä o rozsudok Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky 7Cdo/294/2019.

30. Čo do určovacieho návrhu smerujúceho proti vyhláseniu o oboznámení sa dlžníka s obchodnými
podmienkami, poukázal na samotné znenie relevantnej právnej normy § 53 ods. 4 písm. l), podľa
ktorého za neprijateľné zmluvné podmienky uvedené v spotrebiteľskej zmluve sa považujú najmä
ustanovenia, ktoré obmedzujú prístup k dôkazom alebo ukladajú spotrebiteľovi povinnosti niesť dôkazné
bremeno, ktoré by podľa práva, ktorým sa riadi zmluvný vzťah mala niesť iná strana. Napadnuté

zmluvné vyhlásenie však takýto charakter určite nemá. Otázka dôkazného bremena je v Slovenskej
republike riešená predovšetkým normami procesného práva, ktoré neumožňujú žiadne svojvoľné,
jednostranné prenášanie dôkazného bremena na iný subjekt práva. Nemožno takisto prehliadať, že určiť
neprijateľnosť príslušného zmluvného vyhlásenia by malo za následok vážny zásah do zaručených práv
veriteľa zo zmluvy o úvere, ktoré sú súčasťou ústavného konceptu práva na súdnu a inú právnu ochranu

v zmysle článku 46 ods. 1 a článku 48 ods. 2 Ústavy SR.

31. Základným hmotno-právnym predpokladom záväznosti tzv. nepriamych zmluvných dojednaní je
vedomosť druhej strany, že sa podieľajú na formovaní obsahu záväzkového vzťahu. Takáto vedomosť jevšak vždy vnútorným stavom jednotlivca, o ktorom sa z povahy veci nedá vykonávať žiadne hodnoverné
dokazovanie a preto na jeho prítomnosť, či absenciu, rovnako ako v iných prípadoch možno usudzovať
ibazvonkajšíchobjektívnychskutočností.Vyhlasovaťzaneprijateľnézmluvnévyhlásenieooboznámení

sa s obchodnými podmienkami je v jadre to isté ako keby mala byť za neprijateľnú určená zmluvná
klauzula, že sa kupujúci oboznámil so stavom predmetu kúpy a je si vedomý jeho určitých vád.
Znamenalo by to totiž, že kupujúci by sa nikdy nemohol odvolať na uzavretú zmluvu a v nej obsiahnuté
vyhlásenie o určitej skutočnosti ako dôkaz.

32. Pokiaľ ide o neprijateľnosť zmluvnej podmienky voľby práva uviedol, že ak existuje norma
podriaďujúca zmluvu o úvere ako takú do sféry obchodného práva a následne norma dovoľujúca
dojednať určitý zmluvný režim, je vylúčené, aby ako správny záver obstála neprijateľnosť zmluvných
podmienok, ktoré len reflektujú ich obsah. Alebo výstižnejšie, nemôže sa presadiť záver o neprijateľnosti
určitej zmluvnej podmienky, ak by po jej vylúčení, úplne rovnaké účinky aj tak vyplývali priamo
z normatívnej úpravy.

33. Zároveň, vzhľadom na právnu úpravu § 52 ods. 2 Občianskeho zákonníka neprichádza
znevýhodňovanie spotrebiteľa ani len hypoteticky do úvahy, keďže je explicitne zákonne riešené
v prospech občiansko-právnej regulácie. Napadnuté zmluvné dojednanie o voľbe Obchodného
zákonníka tento účinok nijako nevylučuje ani neobmedzuje – použije sa Obchodný zákonník

s prednostnou aplikáciou tých ustanovení Občianskeho zákonníka, ktoré určitú, právne významnú
otázku riešia odlišne od ustanovení Obchodného zákonníka.

34. Zároveň poukázal na závery rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky 7Cdo/294/2019,
v ktorom potvrdil, že voľba Obchodného zákonníka je v zmluvnom práve explicitne dovolená právnou

úpravou, pričom zároveň v spotrebiteľských zmluvných vzťahoch platí, že sa použijú normy občiansko-
právne, ak sú pre spotrebiteľa priaznivejšie.

35. Súd na základe skutkových tvrdení žalobcov, popretí skutkových tvrdení žalovaného, oboznámením
zmluvy o splátkovom úvere, zistil tento skutkový stav:

36. Medzi stranami nebolo sporné, že tieto dňa 19.03.2010 uzatvorili zmluvu o splátkovom úvere č.
XXXXXXXXXX na základe ktorej poskytol žalovaný žalobcom úver vo výške 40 000 EUR s uvedením
úrokovej sadzby 5,59 %, výšky spracovateľského poplatku 531,07 EUR, poplatku za správu úveru vo
výške 2,99 EUR, s uvedením počtu splátok 357 od 20.06.2010 do 20.02.2040 so splátkou úveru do

31.05.2010 vo výške 195,53 EUR a od 20.06.2010 vo výške 187,74 EUR.

37. Žalobcovia sa predmetnou žalobou domáhajú určenia neprijateľnosti zmluvnej podmienky v časti
I. v bode1. v predmete spracovateľského poplatku, poplatku za správu úveru, ďalej vyhlásenia
o oboznámení sa so súčasťami úverovej zmluvy v časti II. bodu 2 Záverečných ustanovení zmluvy

a voľby práva uvedenej v časti II. bod 4 Záverečných ustanovení zmluvy.

38. Podľa názoru súdu prvej inštancie žaloby upravené v ust. § 137 písm. c/ a d/ CSP nevylučujú žalobný
návrh o neprijateľnosti zmluvnej podmienky v individuálnom spotrebiteľskom vzťahu v zmysle ust. §
298 CSP. Zo samotného znenia ust. § 137 CSP je možné vyvodiť nepochybný záver, že obsahuje iba

demonštratívny výpočet žalôb.

39. Aj zo znenia ust. § 298 CSP vyplýva, že súd môže v rozsudku v spotrebiteľskom spore aj bez návrhu
určiť,žezmluvnápodmienkapoužívanádodávateľomvspotrebiteľskejzmluvejeneprijateľnouzmluvnou
podmienkou. Uvedené zákonné ustanovenie teda umožňuje, aby sa spotrebiteľ aj individuálnom

spotrebiteľskom spore domáhal určenia neprijateľnosti zmluvnej podmienky bez súčasne uplatneného
nároku na plnenie z neprijateľného zmluvného dojednania.

40. Okrem iného zo samotného zák. ust. § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka vyplýva právny záujem
žalobcov ako spotrebiteľov na určení neplatnosti neprijateľnej zmluvnej podmienky ktorá spôsobuje

nerovnováhu v postavení účastníkov tohto konania a predmetnej spotrebiteľskej zmluvy.

41. Platí, že členské štáty zabezpečia, aby nekalé podmienky použité v zmluvách uzatvorených so
spotrebiteľom zo strany predajcu alebo dodávateľa podľa ich vnútroštátneho práva neboli záväzné prespotrebiteľa a aby zmluva bola podľa týchto podmienok naďalej záväzná pre strany, ak je jej ďalšia
existencia možná bez nekalých podmienok (čl. 6 bod 1 Smernice rady 93/13/EHS z 5.4.1993 o nekalých
podmienkach v spotrebiteľských zmluvách).

42. Spotrebiteľ má právo, aby jeho právne postavenie nebolo spochybňované existenciou neprijateľnej
zmluvnej podmienky a v tomto slova zmysle nie je rozhodné, či dochádza aj k uplatneniu práv na plnenie
vyplývajúcich z takejto neprijateľnej podmienky, ako ani to, kedy sa spotrebiteľ domáha určenej zmluvnej
podmienky za neprijateľnú.

43. Súdny dvor EÚ v rozhodnutí sp. zn. C - 473/00 potvrdil, že uplynutie času v žiadnom prípade nemôže
byť skutočnosťou, ktorá by mala znížiť alebo znemožniť ochranu práv spotrebiteľa pred nekalými
obchodnými podmienkami podľa čl. 3 ods. 1 Smernice rady 93/13/EHS.

44. Žalobcovia v postavení spotrebiteľa má zákonné právo na ochranu pred neprijateľnými podmienkami
v spotrebiteľských zmluvách aj v zmysle ustanovenia § 3 ods. 3 zákona č. 250/2007 Z.z., z čoho

taktiež naliehavý právny záujem na požadovanom určení vyplýva. Uvedené je aj v súlade s judikatúrou
Európskeho súdneho dvora na ochranu spotrebiteľa, ako slabšej zmluvnej strany.

45. Aj z rozhodnutia NS SR pod sp. zn. 6Ndc/20/2016 z 23.1.2017 vyplýva, že právo súdu vysloviť
v konkrétnom prípade neprijateľnosť zmluvnej podmienky ostalo aj po nadobudnutí účinnosti CSP

zachované, ale na rozdiel od rozhodnutia vydaného v konaní podľa § 301 a nasl. CSP len s účinkami
inter partes.

46.Žaloba,ktorousažalobcadomáhavyslovenianeprijateľnostizmluvnýchpodmienok,resp.vyslovenia
ich neplatnosti z dôvodu neprijateľnosti, nie je určovacou žalobou v zmysle § 137 ods. 1 písm. c) CSP.

Ide o osobitný druh žaloby patriacej spotrebiteľovi s cieľom domáhať sa proti porušiteľovi ochrany svojho
práva pred neprijateľnými podmienkami na súde, ktorá má podklad v osobitných predpisoch (§ 53 ods.
1, ods. 4 a 5 a § 53a Občianskeho zákonníka, § 3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z.z.). V prípade takejto
žaloby nie je preto potrebné tvrdiť a preukazovať naliehavý právny záujem (rozhodnutie Najvyššieho
súdu SR 6Cdo/27/2018, 6Cdo/127/2017).

47. Zároveň z rozhodnutia Ústavného súdu SR pod sp. zn. III.ÚS 124/2020 vyplýva, že zmluvnú
podmienku, ktorá bola súdom vyhlásená za nekalú treba v zásade chápať tak, že nikdy neexistovala,
takže nemôže voči spotrebiteľovi vyvolávať účinky. Určenie nekalej povahy tejto podmienky súdnym
rozhodnutím musí v zásade viesť k navráteniu jeho právnej a skutkovej situácie, v ktorej by sa

spotrebiteľ nachádzal, ak by uvedená podmienka neexistovala. Rozsudok o určení neprijateľnosti
zmluvnej podmienky prispel k odstráneniu pochybností o spätných účinkoch rozhodnutia súdu o určení
neplatnosti zmluvnej podmienky a tieto účinky z dôvodu neprijateľnosti zmluvnej podmienky nemožno
v zásade z hľadiska reštitúcie vzťahov časovo obmedzovať. Žalobu o určenie možno uplatniť už pri
potencionálnej hrozbe vzniku ujmy. Existuje teda možnosť domáhať sa vyhlásenia zmluvnej podmienky

z preventívnych dôvodov bez práva na reštitučné plnenie. Zo súdnej kontroly nie sú vylúčené ani
zmluvné klauzuly, ktorých obsahom nie je právo na plnenie a z ktorých by bolo kumulatívne uplatnenie
reštitučnýchprávnaplnenieproblematické,ažnemožné.Členskýmštátompatríprocesnáautonómia,no
špecifiká súdnych konaní nemôžu predstavovať skutočnosť spôsobilú ovplyvniť právnu ochranu, ktorá
spotrebiteľom musí byť poskytnutá podľa ustanovení Smernice 93/13. Ak spotrebiteľ vyvolá individuálny

súdny spor o posúdenie zmluvnej podmienky, či nie je neprijateľná, súd ex offo zohľadňuje všetky
okolnosti prípadu, aby sa dopracoval k finálnemu záveru a to nielen z dôvodu individuálnej ochrany
spotrebiteľa, ale aj v záujme dôležitého spoločenského cieľa.

48. Súd rozhodne o neprijateľnosti zmluvnej podmienky obsiahnutej v zmluve aj keď ide o zmluvnú

podmienku, ktorá je v dobe rozhodovania súdu už neplatná, aj keď už nie je používaná a dokonca je ju
povinný vyhlásiť aj v prípade, ak ju zmluvné strany zmluvne zmenili (uznesenie Najvyššieho súdu SR
7Cdo/149/2020 z 24.08.2022 a rozsudok Súdneho dvora EÚ vo veci C-19/20).

49. Vo všeobecnosti možno konštatovať, že neprijateľnou zmluvnou podmienkou je podmienka, ktorá

vyvoláva v neprospech spotrebiteľa ako slabšej zmluvnej strany hrubú nerovnováhu. Súdu I. inštancie sú
známe rozhodnutia všeobecných súdov Slovenskej republiky vo vzťahu určenia neprijateľnosti zmluvnej
podmienky spracovateľského poplatku a poplatku za správu úveru.50. Z odôvodnení uvedených rozhodnutí nesporne vyplýva, že neprijateľnou podmienkou je aj zmluvné
dojednanie,ktorévyjadrujefinančnýzáväzokspotrebiteľazaplnenie,ktorémupomateriálnejstránkenie
je dodané a slúži v skutočnosti záujmom dodávateľa. Vo vzťahu k poplatku za správu úveru uviedli, že zo

zmluvy ani zo všeobecných obchodných podmienok nie je zrejmé, aké úkony veriteľa v prospech dlžníka
majú byť týmto poplatkom odmeňované. Takéto ustanovenie tak celkom jednoznačne zakladá pre
veriteľa nárok na ďalšiu peňažnú výhodu voči dlžníkovi, teda spôsobuje značnú nerovnováhu v právach
a povinnostiach medzi dodávateľom a spotrebiteľom.

51. Vo vzťahu k akceptovateľnosti spracovateľského poplatku uviedli, že samotný dodávateľ
opodstatnenosť tohto poplatku odvíja od práva na odplatu za poskytnutie úveru a práve v tom je zásadný
rozpor vedúci k právnemu záveru súdu prvej inštancie o neprijateľnosti takejto zmluvnej podmienky.
Z označenia spracovateľský poplatok je jednoznačné, že má ísť o poplatok za spracovanie úveru, teda
za úkony zo strany veriteľa súvisiace s poskytnutím úveru, ako napr. oslovenie dlžníka, zistenie jeho
údajov, vypracovanie a uzavretie konkrétnej zmluvy, ktoré sú internou záležitosťou veriteľa a súčasťou

jeho nákladov. Odplata za poskytnutý úver má byť dojednaná jednoznačne, a to napr. dojednaním úroku
a nie je dôvod odplatu za poskytnutý úver skrývať pod akýsi spracovateľský poplatok.

52. Z čl. 3 CPS nesporne vyplýva, že každé ustanovenie tohto zákona je potrebné vykladať v súlade
s Ústavou SR, verejným poriadkom, princípmi, na ktorých spočíva tento zákon, s medzinárodnými

záväzkami SR, ktoré majú prednosť pred zákonom, judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva
a Súdneho dvora EÚ, a to s trvalým zreteľom na hodnoty, ktoré sú nimi chránené.

53. Vznik členstva SR v EÚ tkvie okrem iného aj v dobrovoľnom vzdaní sa časti suverenity štátu
v prospech EÚ. Ide pritom aj o časť suverenity pri všeobecne záväznom regulovaní spoločenských

vzťahov. Za určitých okolností teda slovenské orgány aplikujúce právo (aj súdy) musia skúmať nielen
vôľu zákonodarcu, ale aj vôľu únijného tvorcu zodpovedajúcej právnej regulácie, ktorá je z hľadiska
právnej relevancie úpravy správania subjektov práva v právnych vzťahoch postavená na roveň, ba
niekedy aj nad vôľu zákonodarcu (uznesenie ÚS SR pod sp. zn. III. ÚS 666/2016 z 11.10.2016).

54. Z odôvodnenia uvedeného rozhodnutia ÚS SR vyplýva, že smernice ako typová kategória predpisov
sekundárneho práva sú na rozdiel od nariadení typické absenciou priamej uplatniteľnosti voči fyzickým
osobám a právnickým osobám v jednotlivých členských štátoch. Podľa čl. 288 ods. 3 Zmluvy o fungovaní
EÚ je smernica záväzná pre každý členský štát, ktorému je určená, a to vzhľadom na výsledok, ktorý sa
má dosiahnuť, pričom sa voľba foriem a metód ponecháva vnútroštátnym orgánom.

55. Citované ustanovenie primárneho práva EÚ vysiela zrozumiteľné posolstvo vnútroštátnym orgánom
členských štátov zaväzujúc ich na taký výkon ich vrchnostenských kompetencií, ktorý zabezpečí
dosiahnutie výsledku očakávaného smernicou. Inými slovami, ide tu o povinnosť naplniť vôľu únijného
tvorcu smernice vnútroštátnymi právnymi prostriedkami. Štandardným prostriedkom dosahovania cieľa

stanoveného smernicou je zmena právnej úpravy, ku ktorej pristúpi vnútroštátny zákonodarca. Avšak pre
prípad, že túto svoju povinnosť nesplní, vyvinula rozhodovacia prax Súdneho dvora EÚ teóriu priameho
účinku smerníc a nepriameho účinku smerníc. Priamy účinok dotknutých smerníc v posudzovanom
prípade neprichádza do úvahy, a to vzhľadom na závery rozsudku Súdneho dvora EÚ C-152/84, podľa
ktorého záväzná podstata smernice, ktorá konštituuje základňu pre možnosť odvolať sa na smernicu

pred vnútroštátnym súdom, existuje len vo vzťahu ku každému členskému štátu, ktorému je určená.
Z tohto vyplýva, že smernica nemôže sama o sebe ukladať povinnosť jednotlivcom a že ustanovenia
smernice ako takej nemožno uplatňovať voči jednotlivcom. Môžu tak uvažovať len o nepriamom účinku
smernice, ktorý zakladá rozhodnutie Súdneho dvora EÚ C-106/89 s odvolaním sa na prejudikatúru
C-14/83. Podľa tohto rozhodnutia pri aplikácii vnútroštátneho práva bez ohľadu na to, či aplikované

ustanovenia boli schválené pred alebo po smernici, vnútroštátny súd povolaný na výklad vnútroštátneho
práva je povinný interpretovať ho, nakoľko je to možné vo svetle dikcie (textu) a účelu smernice, aby sa
dosiahol výsledok sledovaný smernicou, a tým zabezpečil súlad s 3. odsekom čl. 189 Zmluvy o založení
EHS.

56. Je nepochybné, že novelou Občianskeho zákonníka, v znení účinnom od 1.4.2004 (zák. č. 150/2004
Z. z.), boli prevzaté právne akty Európskych spoločenstiev a EÚ uvedené v prílohe (§ 879g Občianskeho
zákonníka), medzi inými aj Smernicu Rady 93/13/EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských
zmluvách.57. Bez ohľadu na doterajšiu rozhodovaciu činnosť všeobecných súdov SR pri posudzovaní zmluvnej
podmienky poplatkov za správu a poskytnutie úveru (spracovateľský poplatok), súd prvej inštancie

považuje za právne významný výklad Smernice 93/13/EHS rozsudkom Súdneho dvora EÚ vo veci
C-621/17 z 3.10.2019. Z uvedeného rozhodnutia nesporne vyplýva, že čl. 4 ods. 2 a čl. 5 Smernice
Rady 93/13/EHS, sa majú vykladať v tom zmysle, že z požiadavky, podľa ktorej musí byť zmluvná
podmienka formulovaná jasne a zrozumiteľne, nevyplýva povinnosť, aby také zmluvné podmienky,
o aké ide vo veci samej, ktoré neboli individuálne dohodnuté a sú obsiahnuté v zmluve o úvere

uzatvorenej so spotrebiteľmi, pričom presne určujú sumu poplatkov za správu a za poskytnutie úveru,
ktoré znáša spotrebiteľ, spôsob ich výpočtu a dátum ich splatnosti, tiež podrobne špecifikovali všetky
služby poskytované ako protihodnota dotknutých súm.

58.Čl.3ods.1Smernice93/13/EHSsamávykladaťvtomzmysle,žetakázmluvnápodmienka,oakúide
vo veci samej, ktorá sa týka poplatkov za správu zmluvy o úvere a ktorá neumožňuje jednoznačne určiť

konkrétne služby poskytované ako protihodnota, v zásade nespôsobuje v rozpore s požiadavkou dobrej
viery na úkor spotrebiteľa značnú nerovnováhu medzi právami a povinnosťami strán, ktoré vyplývajú
zo zmluvy.

59. Zo záverov uvedeného rozhodnutia Súdneho dvora EU, teda možno vyvodiť jednoznačný záver,

že nedostatočná individualizácia plnení za poplatky za správu ako aj spracovateľského poplatku v
tomto prípade, ktorých výška, resp. spôsob ich výpočtu a dátum splatnosti sú v zmluve presne určené
nespôsobujú v rozpore s požiadavkou dobrej viery na úkor spotrebiteľa značnú nerovnováhu medzi
právami a povinnosťami strán.

60. Taktiež z rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 28.02.2022 pod sp. zn.
7Cdo/294/2019 vyplýva, že v zmysle rozsudku Súdneho dvora vo veci C 621/17 zo dňa 13.10.2019
článok 4 ods. 2 a článok 5 Smernice Rady 93/13 EHS z 05.04.1993 o nekalých podmienkach
v spotrebiteľských zmluvách sa majú vykladať v tom zmysle, že z požiadavky, podľa ktorej musí
byť zmluvná podmienka formulovaná jasne a zrozumiteľne nevyplýva povinnosť, aby také zmluvné

podmienky, o aké ide vo veci samej, ktoré neboli individuálne dohodnuté a sú obsiahnuté v zmluve
o úvere uzatvorenej so spotrebiteľmi, pričom presne určujú sumu poplatkov za správu a poplatku za
poskytnutie úveru, ktoré znáša spotrebiteľ, spôsoby ich výpočtu a dátum splatnosti, tiež podrobne
špecifikovali všetky služby poskytované ako protihodnota dotknutých súm.

61. Dovolací súd poukázal na to, že z označenia sporného poplatku vyplýva, že ide o poplatok za
poskytnutie úveru teda za úkony na strane veriteľa, ktoré sú nevyhnutné pre uzavretie zmluvy a ktoré
sú jeho internou záležitosťou a súčasťou jeho nákladov, teda za úkony veriteľa súvisiace s poskytnutím
úveru ako vypracovanie zmluvy a jej uzavretie a pod. Poplatok za poskytnutie úveru teda predstavuje
cenu za poskytovanie služby veriteľom, pričom možnosť jeho uplatňovania pripúšťa zákon č. 129/2010

Z.z. a táto možnosť vyplýva aj z judikatúry Súdneho dvora EÚ. Nemožno teda v súvislosti s dojednaním
poplatku za poskytnutie úveru dospieť k záveru o existencii nekalej zmluvnej podmienky.

62. Nemožno opomenúť tú skutočnosť, že bolo na dovolateľovi, ktorý mohol posúdiť hospodárske
dôsledky vyplývajúce zo zmluvy, či ju uzavrieť, a ak sa mu poplatok za poskytnutie úveru, ktorý bol v

zmluve vyjadrení určito, jasne a zrozumiteľne javil vysoký, nič mu nebránilo obrátiť sa na iný subjekt.
Dovolací súd má za to, že nemožno tolerovať, aby dovolateľ, ktorý vopred vedel, že bude musieť
zaplatiť poplatok za poskytnutie úveru a zároveň poznal jeho výšku, zmluvu aj napriek tomu uzavrel, teda
s poplatkom a jeho výškou súhlasil, následne zaujal stanovisko, že poplatok predstavuje neprijateľnú
zmluvnú podmienku.

63. Zo záverov vyššie uvedeného rozhodnutia Súdneho dvora EÚ, ako aj z rozhodnutia Najvyššieho
súdu SR 7Cdo/294/2019 teda možno vyvodiť jednoznačný záver, že nedostatočná individualizácia
plnení za poplatky za správu, ako aj spracovateľského poplatku v tomto prípade, ktorých výška, resp.
spôsob ich výpočtu a dátum splatnosti sú v zmluve presne určené, nespôsobujú v rozpore s požiadavkou

dobrej viery na úkor spotrebiteľa značnú nerovnováhu medzi právami a povinnosťami strán, preto súd
prvej inštancie žalobu o určenie ich neprijateľnosti ako nedôvodnú zamietol.64. S týmto záverom sa stotožnil vo svojom rozhodnutí Krajský súd v Prešove v rozsudku pod sp. zn.
23CoCsp/6/2022, ako aj v rozsudku 17CoCsp/46/2020 priamo vo vzťahu k žalovanému pri obdobnej
zmluve o splátkovom úvere uzatvorenej 07.06. 2010.

65. Zo záverov rozsudku Súdneho dvora zo dňa 03.09.2020 v spojených veciach C84/19, C222/19 a
C252/19vyplýva,žečlánokIVods.2Smernice93/13zmenenejsmernicou2011/83samávykladaťvtom
zmysle, že podmienky zmluvy o spotrebiteľskom úvere, ktoré spotrebiteľovi ukladajú iné poplatky, než je
splatenie istiny a úrokov nespadajú pod výnimku ustanovenú v tomto ustanovení, pokiaľ tieto podmienky

nešpecifikujú ani povahu týchto poplatkov, ani služby, za ktoré stanovujú odmenu a sú formulované
spôsobom spôsobilým uviesť spotrebiteľa do omylu pokiaľ ide o jeho povinnosti a ekonomické dôsledky
týchto podmienok, čo musí overiť vnútroštátny súd.

66. V prejednávanej veci konštatoval, že pokiaľ ide o náklady nazvané poplatok za spracovanie úveru a
provízia si navrhovateľ mohol klásť legitímne otázky tak pokiaľ ide o služby, za ktoré mal tieto poplatky

zaplatiť, ako aj o ich prípadné prekrývanie. Na jednej strane totiž zmluva obsahovala dve ustanovenia
upravujúce správne poplatky nazvané poplatok za spracovanie úveru a provízia, pričom obe naznačujú,
že ide o sumy, ktoré sa majú zaplatiť na účely získania úveru.

67. Na druhej strane prináleží vnútroštátnemu súdu, aby overil či nákladová položka nazvaná

provízia, mohla podľa svojho obvyklého významu v poľskom práve naznačovať, že ide o odmenu
sprostredkovateľov úveru, ktorý pôsobil pri uzavretí zmluvy a či v takej situácii spotrebiteľ nebol schopný
na rozdiel od toho, čo stanovuje článok 21 písm. b) Smernice 2008/48 posúdiť, či platí za služby
predajcu alebo dodávateľa, s ktorým uzavrel zmluvy alebo za služby sprostredkovateľa. Za týchto
okolností by nebolo zabezpečené, že spotrebiteľ celkovo porozumel svojim platobným povinnostiam a

ekonomickým dôsledkom podmienok stanovujúcich tieto poplatky. Po druhé, pokiaľ ide o preskúmanie
primeranosti medzi cenou a odmenu na jednej strane a tovarom a službami na strane druhej, z ustálenej
judikatúry vyplýva, že táto kategória podmienok, ktorých prípadnú nekalú povahu nemožno skúmať, má
obmedzený dosah, keďže sa týka len primeranosti medzi stanovenou cenou alebo odmenou a tovarom
alebo službami. Vzhľadom na tento reštriktívny výklad, Súdny dvor spresnil, že podmienky týkajúce

sa protihodnoty, ktorú dlhuje spotrebiteľ veriteľovi alebo ktorá má vplyv na skutočnú cenu, ktorú má
spotrebiteľ zaplatiť veriteľovi, teda v zásade nepatrí do tejto druhej kategórie podmienok s výnimkou
otázky, či je výška protihodnoty alebo cena, ktorá je dohodnutá v zmluve primeraná službe poskytovanej
ako protiplnenie veriteľov.

68. Pokiaľ ide o posúdenie primeranosti zmluvných podmienok dotknutých v predmetnej veci, teda
vzťahu medzi požadovanými platbami a plnením, ktorému zodpovedajú, z rozhodnutia vnútroštátneho
súdu vyplýva, že uvedené podmienky nespresňovali, na ktorú službu sa vzťahujú poplatky zvané
poplatok za spracovanie úveru a provízia.

69. Z obsahu vyššie uvedeného rozhodnutia Súdneho dvora tak vyplýva, že predmetom prejudiciálneho
konania bolo posudzovanie dvoch správnych poplatkov, nešpecifikujúcich, za ktoré služby je spotrebiteľ
tieto povinný zaplatiť napriek tomu, že obe sumy sa mali zaplatiť za účelom získania úveru s rozdielom,
že poplatok za spracovanie úveru sa uhrádzal dodávateľovi a provízia sprostredkovateľovi úveru.

70. Keďže predmetom uvedeného prejudiciálneho konania boli diametrálne odlišné skutkové okolnosti
s prejednávaným prípadom, v ktorom boli žalobcovia ako spotrebitelia povinní uhradiť žalovanému
ako poskytovateľovi úveru iba poplatok za spracovanie úveru vo výške uvedenej v zmluve, potom s
poukazom na ustálenú rozhodovaciu prax najvyšších súdnych autorít nie je možné tento považovať
za neprijateľnú zmluvnú podmienku. Výška spracovateľského poplatku je taktiež v súlade so závermi

vyššie uvedeného rozhodnutia Súdneho dvora, podľa ktorého článok 3 ods. 1 Smernice 90/13 zmenenej
Smernicou 2011/83 sa má vykladať v tom zmysle, že zmluvná podmienka týkajúca sa nákladov
na úver bez úrokov, ktorá stanovuje tieto náklady pod zákonnou hranicou a ktorá prenáša náklady
na ekonomickú činnosť veriteľa za spotrebiteľa môže spôsobiť značnú nerovnováhu v právach a
povinnostiach strán vzniknutých na základe zmluvy na úkor spotrebiteľa, ak spotrebiteľovi ukladá

povinnosť, aby znášal neprimerané náklady v porovnaní s poskytnutými službami a výškou úveru, čo
musí overiť vnútroštátny súd. Podľa názoru súdu I. inštancie, výška požadovaného spracovateľského
poplatku v sume 531,07 EUR pri sume poskytnutého úveru 40 000 EUR, teda v rozsahu 1,3 % zhodnoty úveru bola primeraná a zodpovedala obvyklej výške sadzby spracovateľského poplatku za
úvery poskytované bankami v rozhodnom období v rozsahu cca 2 % z hodnoty úveru.

71. Žalobcovia ďalej namietali neprijateľnosť zmluvnej podmienky uvedenej v časti I. článok II.
Záverečných ustanovení, bod 2 Zmluvy s tým, že obdobná zmluvná podmienka už bola vyhlásená za
neprijateľnú vo vzťahu Slovenskej sporiteľne a.s. rozsudkom Okresného súdu Kežmarok pod sp. zn.
9C/2/2014 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Prešove pod sp. zn. 2 Co/41/2016.

72. Žalovaný už v inom súdnom konaní v obdobnej veci poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu
SR 4Cdo/9/2019 zo dňa 27.05.2020, ktorým bol zrušený rozsudok Krajského súdu spolu s rozsudkom
Okresného súdu Košice 2 z 01.06.2016 pod sp. zn. 41C20/2016.

73. Zo záverov uvedeného rozhodnutia vyplýva, že podľa ústavne konformného výkladu je preferovaná
platnosť pred neplatnosťou právneho úkonu. Preto aj v prejednávanej veci je potrebné uprednostniť

výklad, ktorý rešpektuje vôľu zmluvných strán, pred výkladom, ktorý vedie k absolútnej neplatnosti
účastníkmi uzatvorenej zmluvy. Ak teda strany uzatvorili zmluvu, ktorej podstatné náležitosti sú
v listine podpísanej obidvoma stranami určené výslovným odkazom na samostatnú listinu, ktorá nebola
podpísaná, nespôsobuje to bez ďalšieho neplatnosť tejto zmluvy za podmienky, že ich prejav vôle bol
dostatočne určitý a zmluvný konsenzus pokrýva aj tieto dojednania. Stačí, že zmluvné strany ju vyhlásia

za súčasť zmluvy v podpísanom texte vlastnej zmluvy. Dovolateľke tak možno prisvedčiť, že pri výklade
ustanovenia § 75 ods. 4 Zákona o bankách, úverová zmluva a príloha patria k sebe (je jej súčasťou)
a tvoria jeden celok. Súdny dvor Európskej únie v tejto súvislosti tiež judikoval, že zmluva o úvere
nemusí byť nevyhnutne vyhotovená ako jediný dokument, ale všetky (podstatné) náležitosti musia byť
vyhotovené písomne alebo na inom trvalom nosiči (C-42/15).

74. Pri analogickej aplikácii týchto záverov je zjavné, že právny názor nižších súdov bol nesprávny
a skutočnosť, že podstatné náležitosti boli uvedené v prílohe, nemôže byť dôvodom neplatnosti úverovej
zmluvy.

75. Z uvedeného rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky je tak možné vyvodiť jednoznačný
záver,žepokiaľstranysporuvúverovejzmluvepodpísanejobomistranamivyhlásia,žesúčasťouzmluvy
sú ďalšie samostatné listiny, v ktorých sú uvedené podstatné náležitosti, nespôsobuje to neplatnosť
úverovej zmluvy. Pokiaľ Najvyšší súd Slovenskej republiky konštatoval, že neplatnosť úverovej zmluvy
nie je daná v prípade, ak jej podstatné náležitosti sa nachádzajú na samostatnej listine, ktorá podpísaná

nie je, ale zmluvné strany ju vyhlásili ako súčasť zmluvy v podpísanom texte vlastnej zmluvy, potom nie
je možné konštatovať neplatnosť takéhoto zmluvného dojednania pre jeho neprijateľnosť v zmysle ust.
podľa § 53 ods. 4 písm. l) Občianskeho zákonníka.

76. Na základe vyššie uvedených skutočností, preto súd zamietol žalobu žalobcov v časti určenia

neprijateľnej zmluvnej podmienky uvedenej v bode 2. Záverečných ustanovení zmluvy.

77. Žalobcovia sa ďalej domáhali určenia neprijateľnosti zmluvnej podmienky v bode 4. Záverečných
ustanovení, podľa ktorého sa zmluvné strany dohodli, že ich vzájomné právne vzťahy sa budú podľa §
262 Obchodného zákonníka spravovať podľa príslušných ustanovení Obchodného zákonníka.

78. Zmluva medzi stranami sporu má nepochybne charakter spotrebiteľskej zmluvy v zmysle jej definície
podľa § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka a súčasne má charakter zmluvy o spotrebiteľskom úvere
v zmysle ust. § 1 a nasl. zák. č. 129/2010 Z.z. V súvislosti s dojednaním účastníkov zmluvného vzťahu,
podľa ktorého sa zmluva uzatvára podľa § 262 Obchodného zákonníka, treba poukázať na to, že

podľa § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka, spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať ustanovenia, ktoré
spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa,
ako aj s poukazom na ust. § 53 ods. 4 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého sú neprijateľné
podmienky upravené v spotrebiteľskej zmluve neplatné. Súčasne v zmysle ust. § 54 ods. 1 Občianskeho
zákonníka, zmluvné podmienky upravené spotrebiteľskou zmluvou, sa nemôžu odchýliť od tohto

zákona v neprospech spotrebiteľa. Uvedená zmluvná podmienka vo výroku tohto rozhodnutia nebola
dohodnutá individuálne, keďže žalobcovia nemohli ovplyvniť jej obsah v tejto časti. Z uvedeného je teda
zrejmé, že dojednanie o voľbe Obchodného zákonníka podľa § 262 ObZ tvoriace súčasť záverečných
ustanovení zmluvy o splátkovom úvere súd prvej inštancie posúdil ako neprijateľnú zmluvnú podmienkuv zmysle § 53 Občianskeho zákonníka a považoval ju za neplatnú. Zmluvný vzťah sporových strán sa
v tomto prípade vždy riadi ustanoveniami Občianskeho zákonníka a nemôže sa riadiť ustanoveniami
Obchodného zákonníka, ako to potvrdzuje aj prijatá novela Občianskeho zákonníka zák. č. 102/2014

Z. z., ktorá odstránila nejednotnosť v rozhodovaní súdov v tom, že jednoznačne stanovila, že na všetky
právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, sa vždy prednostne použijú ustanovenia Občianskeho
zákonníka, aj keď by sa inak mali použiť normy obchodného práva. Potom je uzavretá dohoda o voľbe
Obchodného zákonníka medzi účastníkmi spotrebiteľského právneho vzťahu pre rozpor s uvedeným
zákonným ustanovením neplatným zmluvným dojednaním. Nakoľko právny predpis zák. č. 102/2014 Z.

z. neobsahuje prechodné ustanovenia, tzn. že od jej účinnosti sa vzťahuje aj na právne vzťahy založené
pred týmto dňom. Uvedený právny záver judikoval NS SR vo svojom rozhodnutí zo dňa 21.4.2015 pod
sp. zn. 3MCdo/14/2014 v právnej vete: „Ustanovenie § 52 ods. 2 tretej vety Občianskeho zákonníka,
podľa ktorého na všetky právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, sa vždy prednostne použijú
ustanovenia Občianskeho zákonníka, aj keď by sa inak mali použiť normy obchodného práva, sa
vzťahuje aj na právne vzťahy založené pred jeho účinnosťou.“

79. Taktiež Najvyšší súd Slovenskej republiky v konaní pod sp. zn. 5 MCdo/20/2009 konštatoval, že za
neprijateľnú podmienku je potrebné považovať aj podmienku o uplatnení obchodného práva.

80. Rovnaká zmluvná podmienka vo vzťahu k žalovanému už bola vyhlásená za neprijateľnú

právoplatným rozhodnutím Krajského súdu v Prešove pod sp. zn. 5CoCsp/14/2020, 15CoCsp/23/2020,
7CoCsp/5/2021, 18CoCsp/36/2020 a 17CoCsp/46/2022.

81. Žalovaný argumentoval nedôvodnosťou žaloby v uvedenej časti aj rozhodnutím Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky 7Cdo/294/2019, ktorý v bode 13. odôvodnenia uvádza, že k dohode o uplatnení

Obchodného zákonníka považoval za nevyhnutné doplniť, že aj napriek tomu, že vzťah založený
zmluvou je absolútnym obchodnoprávnym vzťahom v zmysle § 261 ods. 6 písm. d) Obchodného
zákonníka, ide o právny vzťah založený spotrebiteľskou zmluvou. Ak teda spotrebiteľská zmluva
odkazuje na aplikáciu Obchodného zákonníka, tento sa bude aplikovať v prípade, ak bude mať za
následok priaznivejšie podmienky pre spotrebiteľa. V dôsledku toho, ak by došlo k rôznej právnej

úprave rovnakého inštitútu, napr. premlčacej lehoty, tak Občianskym zákonníkom, ako aj Obchodným
zákonníkom, tak by sa aplikovala občianskoprávna úprava upravujúca tento inštitút pre spotrebiteľa
výhodnejšie a naopak, napr. pri uznaní záväzku, začína plynúť v režime Obchodného zákonníka
štvorročná premlčacia doba, kým v režime Občianskeho zákonníka až desaťročná premlčacia doba, tak
by sa aplikovala obchodnoprávna úprava.

82. Uvedený názor Najvyššieho súdu Slovenskej republiky nie je aplikovateľný pre predmetné zmluvné
dojednanie, keďže v tomto sa výslovne uvádza, že právne vzťahy strán sporu na základe predmetnej
zmluvy o úvere sa budú riadiť výlučne právnou úpravou Obchodného zákonníka. Z uvedeného
zmluvného dojednania teda nevyplýva, že by sa Obchodný zákonník aplikoval iba v prípade, ak bude

mať za následok priaznivejšie podmienky pre spotrebiteľa.

83. Okrem iného uvedený názor Najvyššieho súdu Slovenskej republiky odporuje výslovnému
zákonnému zneniu ustanovenia § 52 ods. 2 Občianskeho zákonníka, z ktorého vyplýva, že na všetky
právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ sa vždy prednostne použijú ustanovenia Občianskeho

zákonníka, aj keď by sa inak mali použiť normy obchodného práva.

84. Zároveň sa Najvyšší súd Slovenskej republiky v predmetnom rozhodnutí nevyporiadal so svojou
predchádzajúcou rozhodovacou činnosťou vo vzťahu k aplikácii noriem obchodného práva na
spotrebiteľské vzťahy tak, ako boli prezentované v rozhodnutiach 5MCdo/20/2009 a 3MCdo/14/2014.

85. Za daného stavu, preto súd prvej inštancie vyhodnotil takúto dohodu o voľbe práva, ako neprijateľnú
zmluvnú podmienku spôsobujúcu hrubú nerovnováhu v právach a povinnostiach účastníkov zmluvy
v neprospech spotrebiteľa.

86. Podľa § 255 ods. 2 CSP, ak mala strana vo veci úspech len čiastočný, súd náhradu trov konania
pomerne rozdelí, prípadne vysloví, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo.87. Podľa § 262 ods. 2 CSP, o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie v lehote do
60 dní po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá
súdny úradník.

88. Keďže žalobcovia v 1. a v 2. rade sa predmetnou žalobou domáhali určenia troch neprijateľných
zmluvných podmienok a boli úspešní iba v časti o určenie jednej neprijateľnej zmluvnej podmienky,
čo predstavuje cca 33 % z celkovej hodnoty sporu, potom súd priznal úspešnému žalovanému voči
neúspešným žalobcom nárok na pomernú časť náhrady trov konania v percentuálnom rozdiele úspechu

a neúspechu v spore, teda v rozsahu 33 % (úspech žalovaného cca 66 % a neúspech žalovaného cca
33 %) o výške ktorých bude rozhodnuté samostatným uznesením v lehote do 60 dní po právoplatnosti
rozhodnutia súdu vo veci samej.

Poučenie:

2
29Csp/79/2023

Protitomutorozsudku možnopodaťodvolaniedo15dníododňajehodoručenianaOkresnýsúdPrešov.

Podľa § 365 ods. 1 CSP, odvolanie možno odôvodniť len tým, že neboli splnené procesné podmienky,
súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva

v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, rozhodoval vylúčený sudca alebo
nesprávne obsadený súd, konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo
veci, súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,
súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie

prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza
z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Podľa § 365 ods. 2 CSP, odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že
právoplatné uznesenie súdu prvej inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu

uvedenú v odseku 1, ak táto vada mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej.
Podľa § 365 ods. 3 CSP, odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do
uplynutia lehoty na podanie odvolania.
Ak žalovaný nesplní povinnosť uloženú týmto rozsudkom, môže žalobca podať návrh na vykonanie
exekúcie podľa exekučného poriadku. Ak žalovaný nesplní povinnosť uloženú týmto rozsudkom, môže

žalobca podať návrh na vykonanie exekúcie podľa exekučného poriadku.