Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Monday, March 31, 2025

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 6Co/29/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6124305317
Dátum vydania rozhodnutia: 31. 03. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Andrej Kekely

ECLI: ECLI:SK:KSZA:2025:6124305317.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedu Mgr. Andreja Kekelyho a členiek

JUDr. Jany Urbanovej a JUDr. Renáty Krajčiovej, v spore žalobkyne: A. A., nar. XX.XX.XXXX, trvale
bytom B. B. XXX, XXX XX B. B., zastúpenej obchodnou spoločnosťou Advokátska kancelária MIERT
s. r. o., so sídlom M. R. Štefánika 820/7, 010 01 Žilina, IČO: 56 343 418, proti žalovanému: C. A., nar.
XX.XX.XXXX, trvale bytom B. D. E. XXX, XXX XX F., zastúpenému JUDr. Ivetou Mikulovou, advokátom
so sídlom Makovického 55/3, 010 01 Žilina, IČO: 35 657 103, o zaplatenie 2.325,- eur, o odvolaní
žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Žilina
č. k. 25C/74/2024-128 zo dňa 18. decembra 2024, takto

r o z h o d o l :

I. Odvolanie žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Žilina č. k. 25C/74/2024-128 zo dňa 18.
decembra 2024 vo výroku I. odmieta.

II. Rozsudok Okresného súdu Žilina č. k. 25C/74/2024-128 zo dňa 18. decembra 2024 vo výrokoch II.
a III. potvrdzuje.

III. Žalobkyni priznáva proti žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Žilina (ďalej „súd prvej inštancie“) napadnutým rozsudkom konanie o zaplatenie sumy

914,52 eur zastavil (výrok I.), ďalej žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobkyni sumu 1.410,48 eur
do 3 dní od právoplatnosti rozsudku (výrok II.) a napokon žalobkyni priznal voči žalovanému nárok na
náhradu trov konania v rozsahu 21,62 % (výrok III.).
2. Na odôvodnenie rozsudku súdu prvej inštancie uviedol, že žalobkyňa si žalobou uplatnila nárok na
zaplatenie sumy 2.325,- eur a nárok na náhradu trov konania. Ako dôvod
pre podanie žaloby žalobkyňa uviedla, že žalovaný užíval jej betónovú garáž bez právneho dôvodu
minimálne v období od januára 2021 do novembra 2023. S poukazom na bezdôvodné obohatenie ktoré

vzniklo na strane žalovaného z titulu užívania cudzej veci bez právneho dôvodu, domáhala sa žalobkyňa
voči žalovanému zaplatenia sumy 75,- eur mesačne
za obdobie január 2021 až november 2023, spolu v sume 2.325,- eur.
3. Žalovaný žiadal žalobu zamietnuť, vzniesol voči uplatnenému nároku žalobkyne námietku premlčania.
Žalovaný považoval žalobu žalobkyne za neetickú, vzhľadom na nadobudnutie pozemku s garážou
na základe kúpnej zmluvy (tiež aj následnú kúpu garáže od žalobkyne v roku 2023). Poukazoval na
skutočnosť, že v posudzovanom prípade mu nevzniklo bezdôvodné obohatenie a uplatnený nárok

považoval za nezákonný.
4. Súd prvej inštancie na podklade vykonaného dokazovania zistil, že žalobkyňa kúpnou zmluvou zo
dňa 14.01.2001 kúpila od predávajúceho PREFA Sučany, a. s. prefabrikovanú murovanú betónovú
garáž, na základe ktorej kúpnej zmluvy sa stala žalobkyňa jej výlučnou ako samostatnej veci. Tútogaráž umiestnila / postavila žalobkyňa na svojom pozemku parcela KN-C č. 2514/9 - zastavaná plocha
a nádvorie o výmere 20 m2, vedenom na LV č. XXXX, k. ú. G.. Dňa 15.12.2006 žalobkyňa uzatvorila
darovaciu zmluvu, ktorou svojej dcére E. F. darovala uvedený pozemok (avšak bez garáže). Obdarovaná

E. F. následne uzatvorila dňa 15.04.2016 so žalovaným kúpnu zmluvu, predmetom ktorej bol prevod
vlastníckeho práva k pozemku parcela KN-C č. 2514/9, ako aj ku garáži z betónového prefabrikátu, v
prospech žalovaného ako kupujúceho. Žalobkyňa podala dňa 16.02.2017
na Okresný súd Žilina žalobu, ktorou sa domáhala určenia vlastníckeho práva k dotknutej garáži.
Rozsudkom č. k. 2C/14/2017-212 zo dňa 29.06.2023, právoplatným dňa 25.07.2023, Okresný súd Žilina

určil, že žalobkyňa je výlučnou vlastníčkou garáže postavenej na parcele KN-C č. 2514/9 - zastavaná
plocha a nádvorie o výmere 20 m2, k. ú. G.. Následne kúpnou zmluvou zo dňa 13.12.2023 previedla
žalobkyňa na žalovaného vlastnícke právo ku garáži
za 14.300,- eur. Na základe uvedenej kúpnej zmluvy sa stal žalovaný vlastníkom dotknutej garáže.
Listom zo dňa 31.01.2024 vyzvala žalobkyňa žalovaného na majetkové usporiadanie ku garáži v jej
vlastníctve, a to zaplatenia nájomného za obdobie od 1/2021 do 11/2023

v sume 3.500,- eur (100,- eur za každý mesiac).
5. Vzhľadom na žalovaným vznesenú námietku premlčania vzala žalobkyňa žalobu v časti o zaplatenie
sumy 914,52 eur späť, pričom žalovaný s čiastočným späťvzatím žaloby súhlasil. Predmetom sporu tak
zostal nárok na zaplatenie sumy 1.410,48 eur, ktorý vymedzila žalobkyňa za obdobie od 19.05.2022 do
12.12.2023 a z hľadiska výšky sumou 75,- eur mesačne.

6. Súd prvej inštancie citujúc ust. § 144, § 145 ods. 1 až 3, § 146 ods. 1 a 2 zákona č. 160/2015 Z. z.
Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP“) vzhľadom na dispozičný procesný úkon žalobkyne konanie
v časti o zaplatenie sumy 914,52 eur zastavil.
7. Ďalej citujúc ust. § 100 ods. 1 až 3, § 107 ods. 1 až 3, § 451 ods. 1 a 2 zákona č. 40/1964 Zb.
Občiansky zákonník (ďalej len „OZ“) uviedol, že ten, kto sa na úkor iného bezdôvodne obohatí, musí

toto obohatenie vydať. Dôvodom vzniku záväzku je získanie bezdôvodného obohatenia na úkor iného.
Na základe toho vzniká záväzkový vzťah medzi tým, kto sa bezdôvodne obohatil, ktorý je povinný
bezdôvodné obohatenie vydať, a medzi tým, na úkor koho sa niekto obohatil, ktorý má právo na vydanie
bezdôvodného obohatenia, aj keď to zákon výslovne neustanovuje. E. F. v posudzovanom prípade,
aj napriek tomu, že nebola vlastníčkou betónovej garáže (len pozemku pod ňou), ju kúpnou zmluvou

predala. Vychádzajúc so zásady, že nikto nemôže previesť viac práv, ako sám má, E. F. nemohla platne
previesť vlastnícke právo ku garáži, ktorej nebola vlastníkom. Právoplatnosťou rozsudku Okresného
súdu Žilina č. k. 2C/14/2017-212 zo dňa 29.6.2023 bolo jednoznačne určené, že žalobkyňa je vlastníkom
dotknutej garáže, ktorá skutočnosť nebola už následne spochybnená. Žalobkyňou vo zvyšku uplatnený
nárok tak považoval súd prvej inštancie za zákonný a za nie premlčaný. Pokiaľ nebola sporná výške

bezdôvodného obohatenia 75,- eur mesačne, žalobkyni súd prvej inštancie priznal nárok na vydanie
bezdôvodného obohatenia za uplatnené obdobie v celkovej sume 1.410,48 eur.
8. Napokon citujúc ust. § 255 ods. 1 a 2, § 262 ods. 1 až 3 CSP súd prvej inštancie s odkazom
na úspech / neúspech strán v spore o nároku na náhradu trov konania rozhodol tak, že priznal
úspešnejšej žalobkyni voči žalovanému (pozn. odvolacieho súdu: v odôvodnení rozsudku súdu prvej

inštancie je uvedená zrejmá nesprávnosť, že súd prvej inštancie priznal úspešnejšiemu žalovanému
voči žalobcovi) nárok na náhradu trov konania v rozsahu 21.62 %.
9. Proti rozsudku súdu prvej inštancie v celom jeho rozsahu podal v zákonnej lehote odvolanie žalovaný,
ktorý navrhol, aby dovolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zmenil tak, že žalobu zamietne
(„aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie zamietol“) a prizná žalovanému náhradu trov konania

v rozsahu 100 %.
10. Žalovaný odvolanie odôvodnil s odkazom na ust. § 365 ods. 1 písm. f) a h) CSP. Odvolacie dôvody
konkretizoval tým, že súd prvej inštancie neodôvodnil v žiadnom odseku odôvodnenia napadnutého
rozsudku, že ide o skutkovú podstatu vzniku bezdôvodného obohatenia získaného plnením bez
právneho dôvodu a prečo. V priebehu sporu argumentoval tým, že skutková podstata bezdôvodného

obohatenia nie je skutočnosť, že užíval dotknutú garáž (hnuteľnú vec) bez právneho dôvodu, ale túto
užíval na základe neplatnej zmluvy. Garáž nadobudol v dobrej viere dňa 15.04.2016 od E. F. spolu
s pozemkom parcela KN-C č. 2514/9 - zastavaná plocha nádvoria. Vklad jeho vlastníckeho práva
do katastra nehnuteľností bol povolený príslušným okresným úradom dňa 27.07.2016. E. F. mala
dotknutú garáž nadobudnúť darovacou zmluvou zo dňa 15.12.2006 od žalobkyne. Až v súdnom

konaní rozsudkom Okresného súdu Žilina č. k. 2C/14/2017-212 zo dňa 29.06.2023, právoplatného dňa
25.07.2023, bolo určené,
že vlastníčkou dotknutej garáže je žalobkyňa a že E. F. nemohlana žalovaného previesť vlastníctvo k dotknutej garáži. Okresný súd Žilina de facto určil kúpnu zmluvu
zo dňa 15.04.2016 za neplatnú. Odhliadnuc od uvedeného však súd prvej inštancie neprihliadol ku
všetkým rozhodným skutkovým okolnostiam. Zo záväzkového charakteru bezdôvodného obohatenia

totiž vyplýva, že právo na vydanie bezdôvodného obohatenia sa neviaže na vec, ale na osobu,
ktorá sa bezdôvodne obohatila. Ak teda niekto prevedie na tretiu osobu vec, o ktorú sa bezdôvodne
obohatil, nezbavuje sa tým povinnosti vydať bezdôvodné obohatenie tomu, na úkor koho sa obohatil.
V posudzovanej veci sa bezdôvodne obohacovala E. F., pretože žalobkyňa jej darovacou zmluvou
zo dňa 15.12.2006 dotknutú garáže nedarovala, pričom E. F. dotknutú garáže následne scudzila –

predala za kúpnu cenu 5.000,- eur žalovanému dňa 15.04.2016.
11. Súd prvej inštancie podľa žalovaného neprihliadol na skutočnosť, že žalovaný dotknutú garáž
dodatočne od žalobkyne odkúpil kúpnou zmluvou zo dňa 13.12.2023, pričom jej uzatvoreniu
predchádzalo rokovanie zmluvných strán o výške kúpnej ceny a žalobkyňa žalovaného nijakým
spôsobom neupozornila, že za obdobie predchádzajúce kúpe bude od neho požadovať nájomné a v akej
výške. Z tohto dôvodu považoval žalovaný rozsudok súdu prvej inštancie za nespravodlivý a bol toho

názoru, že dotknutá garáž tak stála v žalovanom období na pozemku vo vlastníctve žalovaného a na
strane žalobkyne tak prichádzalo tiež k bezdôvodnému obohateniu. Preto konanie žalobkyne považoval
žalovaný za konanie v rozpore s dobrými mravmi.
12. Žalobkyňa vo vyjadrení k odvolaniu žalovaného navrhla, aby odvolací súd napadnutý rozsudok
súdu prvej inštancie potvrdil. Žalobkyňa uviedla, že súd prvej inštancie primeraným spôsobom odôvodnil

vznik a existenciu bezdôvodného obohatenia, spolu s jeho jednotlivými náležitosťami. Súčasne
dostatočne vymedzil, prečo konanie žalovaného naplnilo skutkovú podstatu bezdôvodného obohatenia
bez právneho dôvodu. Medzi ňou a žalovaným počas celého obdobia užívania dotknutej garáže
neexistoval žiadny právny vzťah. Žalovaný počas doby jej užívania nemal so ňou uzatvorenú žiadnu
zmluvu a ani dohodu. Z týchto dôvodov bolo nepochybné, že dotknutú garáž užíval bez právneho

dôvodu. Túto nemohol užívať
na základe neplatnej zmluvy, ako jedného z dôvodov bezdôvodného obohatenia, a to z toho dôvodu,
že takáto zmluva medzi ním a žalobkyňou nikdy neexistovala. Žalovaný nenadobudol garáž zmluvou
dňa 15.16.2016, uzatvorenou s E. F., keďže táto nikdy jej vlastníčkou nebola. Nie je pravdou, že E. F.
nadobudla dotknutú garáž od žalobkyne darovacou zmluvou zo dňa 15.12.2006, keďže predmetom tejto

zmluvy nebol prevod vlastníckeho práva žalobkyne ku garáži, ale výlučne prevod vlastníckeho práva
k pozemku parcela KNC č. 2514/9, k. ú. G.. Z tohto dôvodu E. F. nebola nikdy oprávnená s garážou
umiestnenou na pozemku, ako hnuteľnou vecou disponovať.
13. K námietke žalovaného, že v posudzovanom prípade sa na úkor žalobkyne bezdôvodne obohatila
E. F., žalobkyňa uviedla, že bezdôvodne obohacovať sa na jej úkor nemohla E. F., keďže táto garáž

fakticky neužívala. Jej užívateľom bol počas celého rozhodného obdobia žalovaný. Osobou, ktorá sa
na jej úkor obohacovala, môže tak byť len osoba, ktorá na jej úkor užívala jej majetok bez právneho
dôvodu, pričom touto osobou bol výlučne žalovaný.
14. Žalobkyňa napokon považovala skutočnosť, že neupozornila žalovaného na to, že má voči nemu
nárok na bezdôvodné obohatenie, za bezpredmetnú. Jednak kúpna zmluva, ktorá bola uzatvorená

medzi ňou a žalovaným, neobsahovala žiadne ustanovenie ani vyhlásenie, o tom, že by takýto
nárok uzatvorením kúpnej zmluvy zanikol a ani sa kúpnou zmluvou sa nevzdala svojho nároku voči
žalovanému. Zároveň aj keby v čase uzatvárania kúpnej zmluvy vedela,
že si bude od žalovaného nárokovať bezdôvodné obohatenie, nič jej neurčovalo, aby svoj zámer
žalovanému oznámila. Vo vzťahu k žalovaným namietanému konaniu v rozpore

s dobrými mravmi žalobkyňa uviedla, že voči žalovanému si uplatnila svoj nárok vo výške 75,- eur za
mesiac užívania garáže, čo je v porovnaní s obdobnými objektmi v k. ú. G. absolútne najnižšia možná
uplatniteľná výška náhrady za užívanie.
15. Žalovaný odvolaciu repliku nepodal a odvolaciemu súdu neboli doručené ani žiadne ďalšie podania
strán v rámci odvolacieho konania.

16. Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací (§ 34 CSP), po zistení, že odvolanie žalovaného proti rozsudku
súdu prvej inštancie vo výrokoch II. a III. bolo podané oprávneným subjektom
(§ 359 CSP - súd prvej inštancie rozhodol v neprospech žalovaného, keď žalobe čiastočne vyhovel
a žalobkyni proti žalovanému priznal nárok na náhradu trov konania v rozsahu 21,62 %), včas (§ 362
ods. 1 CSP) a proti rozhodnutiu, ktoré je možné napadnúť takýmto opravným prostriedkom [§ 355 ods. 1

a 2 a § 357 písm. m) CSP], preskúmal napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v rozsahu vyplývajúcom
z ust. § 379 CSP, t. j. vo výrokoch II. a III., viazaný odvolacími dôvodmi podľa ust. § 380 CSP a bez
nariadenia pojednávania postupom podľa ust. § 385 ods. 1 CSP a contrario v spojení s ust. § 378 ods.
1 a § 219 ods. 3 CSP rozsudok súdu prvej inštancie podľa ust. § 387 ods. 1 CSP ako vecne správny takvo výroku II., ako aj v závislom výroku III. o nároku na náhradu trov konania, potvrdil. Zároveň odvolanie
žalovaného proti rozsudku súdu prvej inštancie vo výroku I. odmietol podľa ust. § 386 písm. b) CSP
ako podané neoprávnenou osobou.

17. Žalovaný napadol rozsudok súdu prvej inštancie v celom jeho rozsahu (čo vyplýva z toho,
že v úvode odvolania uviedol, že súd prvej inštancie v spore rozhodol rozsudkom zo dňa 18.12.2024,
pričom uviedol všetky výroky tohto rozsudku a v ďalšej vete uviedol, že proti tomuto rozsudku podáva
odvolanie; zároveň v odvolacom návrhu navrhol: „aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie
zamietol“), hoci vo vzťahu k výroku I. neuviedol žiadne odvolacie dôvody. Vo vzťahu k odvolaniu

žalovaného proti rozsudku súdu prvej inštancie
vo výroku I., ktorým bolo konanie v časti o zaplatenie sumy 914,52 eur zastavené, odvolací súd
zdôrazňuje, že prípustnosť odvolania má vo všeobecnosti nielen stránku objektívnu, ale aj stránku
subjektívnu. Objektívna stránka sa nevzťahuje na osobu konkrétneho odvolateľa a zohľadňuje (len)
vecný aspekt tohto opravného prostriedku – či smeruje proti rozhodnutiu vykazujúcemu zákonné znaky
rozhodnutia, proti ktorému je odvolanie prípustné (objektívna prípustnosť odvolania je vymedzená ust. §

355 a nasl. CSP určujúcim podmienky, v prípade splnenia ktorých je odvolanie prípustné). Na rozdiel od
toho sa subjektívna stránka prípustnosti odvolania viaže na osobu konkrétneho odvolateľa a zohľadňuje
osobný aspekt toho, kto podáva odvolanie – či je u neho daný dôvod, ktorý ho oprávňuje podať odvolanie
(hoci aj proti rozhodnutiu objektívne napadnuteľnému týmto opravným prostriedkom); takým dôvodom je
skutočnosť, že rozhodnutím súdu prvej inštancie bol odvolateľ po procesnej stránke negatívne dotknutý

a bola mu spôsobená ujma dopadajúca na jeho pomery. Záver o tom, že podané odvolanie je prípustné,
predpokladázaujatiezáveruojehoprípustnostitakpostránkeobjektívnej,akoajpostránkesubjektívnej.
Posúdenie subjektívnej prípustnosti odvolania ale vo všeobecnosti predchádza posúdeniu objektívnej
prípustnosti odvolania
(k tomu napr. uznesenie Najvyššieho súdu SR spis. zn. 3Cdo/240/2012 zo dňa 12.11.2012). Súd prvej

inštancie vo výroku I. napadnutého rozsudku konanie o zaplatenie sumy 914,52 eur zastavil, a to na
podklade čiastočného späťvzatia žaloby žalobkyňou potom, ako žalovaný vzniesol námietku premlčania
časti žalovaného nároku, pričom žalovaný vyjadril s týmto čiastočným späťvzatím žaloby žalobkyňou
súhlas (k tomu viď odsek č. 18 odôvodnenia napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie). Odvolací súd
pri posudzovaní subjektívnej prípustnosti odvolania žalovaného proti rozsudku súdu prvej inštancie vo

výroku I. dospel k záveru, že právo podať odvolanie prináleží len tej strane, ktorej bola rozhodnutím
spôsobená ujma, pričom v danom prípade žalovanému čiastočným zastavením konania žiadna ujma na
jeho procesných právach spôsobená nebola. Žalovaný totiž s čiastočným späťvzatím žaloby žalobkyňou
vyjadril súhlas, a teda nedomáhal sa meritórneho rozhodnutia súdu aj o tejto časti žaloby. Procesná
zodpovednosť žalobkyne na čiastočnom zastavení konania sa potom zároveň prejavila v prospech

žalovaného, keďže v tejto časti konania žalovaného súd prvej inštancie považoval za procesne úspešnú
stranu. Preto žalovaný nie je osobou subjektívne oprávnenou na podanie odvolania proti rozhodnutiu
súdu prvej inštancie v tejto jeho časti (výroku I.). Podstatným je totiž to, že z výroku I. napadnutého
rozsudku súdu prvej inštancie žalovanému žiadna povinnosť nevyplynula. S poukazom na uvedené
potom odvolací súd odvolanie žalovaného proti rozsudku súdu prvej inštancie vo výroku I. ako podané

neoprávnenou osobou podľa ust. § 386 písm. b) CSP odmietol.
18. Odvolací súd v ďalšom podrobne preskúmal všetky rozhodujúce otázky, ktoré boli vo veci vznesené
a v celom rozsahu sa stotožnil s ťažiskovými skutkovými a právnymi závermi,
na ktorých svoje rozhodnutie súd prvej inštancie vo výrokoch II. a III. založil. Súd prvej inštancie
v dostatočnom rozsahu zistil skutočnosti rozhodné pre rozhodnutie o žalobe žalobkyne v zostávajúcej

časti, vecne správne rozhodol a svoje rozhodnutie odôvodnil v súlade s ust. § 220 ods. 2 CSP.
Odôvodnenie rozhodnutia súdu prvej inštancie je vecne správne, pričom v jednotlivostiach naň
poukazuje aj odvolací súd. Z uvedených dôvodov sa odvolací súd v odvolacom konaní obmedzil na
konštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia (§ 387 ods. 2 CSP).
19. Odvolací súd poukazuje na to, že odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom konaní nemá

odpovedať na každú námietku alebo argument vznesený v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré
majúrozhodujúcivýznamprerozhodnutieoodvolaníazostalisporné,alebosúnevyhnutnénadoplnenie
dôvodov rozhodnutia súdu prvej inštancie, ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní. V dvojinštančnom
súdnom konaní rozhodnutia súdov prvej a druhej inštancie tvoria jednotu, a preto je nadbytočné, aby
odvolací súd opakoval vo svojom rozhodnutí správne skutkové a právne závery súdu prvej inštancie.

20. Vo všeobecnosti odvolací súd považuje za potrebné zdôrazniť, že je v zmysle ust. § 380 CSP viazaný
odvolacími dôvodmi (ods. 1), s výnimkou vád týkajúcich sa procesných podmienok, na ktoré je povinný
prihliadať, aj keď neboli v odvolacích dôvodoch uplatnené (ods. 2). Z tohto vyplýva, že na iné pochybeniasúdu prvej inštancie, mimo tých, ktoré namietol odvolateľ v odvolacej lehote, ktoré by inak mohli byť
v zmysle ust. § 365 CSP dôvodom
na podanie odvolania, prihliadať nemôže, aj keď by takéto pochybenia zistil. Z uvedenej zásady

neúplnej apelácie vyplýva, že odvolateľ má principiálnu zodpovednosť za obsahové vymedzenie svojho
odvolania. Odvolací súd nemôže nahrádzať nevyhnutnú procesnú aktivitu odvolateľa a formulovať
namiesto neho odvolacie dôvody, resp. preskúmavať rozhodnutie na základe iných, než stranou sporu
v odvolaní vznesených konkrétnych námietok. Vady týkajúce sa procesných podmienok odvolací súd
nezistil.

21. Odvolací súd tak považoval v ďalšom za nevyhnutné vysporiadať sa s odvolacími námietkami
žalovaného formulovanými v jeho opravnom prostriedku.
22. Primárne odvolací súd poukazuje na to, že súd prvej inštancie v odseku č. 20 odôvodnenia
napadnutého rozsudku uviedol, že predmetom posúdenia bol žalobkyňou uplatňovaný nárok na
zaplatenie sumy 1.410,48 eur ako bezdôvodného obohatenia. Ako uviedol v odseku č. 2 odôvodnenia
napadnutého rozsudku, súd prvej inštancie rozhodoval o nároku uplatnenom žalobou, ktorý žalobkyňa

vymedzilaakonároknavydaniebezdôvodnéhoobohateniavzniknutéhožalovanémuužívanímdotknutej
garáže bez právneho dôvodu. V ďalšom odseku č. 23 súd prvej inštancie citoval ust. § 451 ods. 1 a 2 OZ,
z čoho vyplýva, že posudzovaný nárok právne kvalifikoval podľa tejto právnej normy. Právne posúdenie
veci potom rozvinul súd prvej inštancie vo výklade uvedenom v ďalšom odseku č. 26 odôvodnenia
napadnutého rozsudku. Z uvedeného potom možno jednoznačne vyvodiť, že súd prvej inštancie právne

posúdil žalovaný nárok ako nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia získaného žalovaným bez
právneho dôvodu užívaním dotknutej garáže vo vlastníctve žalobkyne (§ 451 ods. 2 OZ). Nebola potom
dôvodná námietka žalovaného, že súd prvej inštancie nijako neodôvodnil,
že vo veci išlo o skutkovú podstatu vzniku bezdôvodného obohatenia spočívajúceho v majetkovom
prospechu získaného plnením bez právneho dôvodu. Napokon z obsahu odvolania vyplýva, že aj sám

žalovaný mal za to, že súd prvej inštancie žalovaný nárok posúdil ako nárok na vydanie bezdôvodného
obohatenia získaného plnením bez právneho dôvodu.
23.Nesprávnymprávnymposúdenímsarozumiesubsumovanieskutkovéhostavupodnormuhmotného
práva alebo procesného práva, ktorá v hypotéze nemá také predpoklady, aké vyplývajú zo zisteného
skutkového stavu. Nesprávne právne posúdenie veci konkrétne spočíva v tom, že odvolací súd použil

nesprávnu právnu normu, alebo síce aplikoval správnu právnu normu, ale ju nesprávne interpretoval, a
napokon právnu normu síce správne vyložil, ale na zistený skutkový stav ju nesprávne aplikoval.
24. Žalovaný namietal nesprávne právne posúdenie veci súdom prvej inštancie, ktoré vzhliadol v tom, že
v posudzovanej veci užíval dotknutú garáž nie bez právneho dôvodu, ale na základe neplatnej zmluvy,
pričom dotknutú garáž tak užíval v dobrej viere, že jej jej vlastník.

25. Z napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie vyplýva, že súd prvej inštancie výrokom II.
napadnutého rozsudku rozhodol o žalobkyňou uplatnenom nároku na vydanie bezdôvodného
obohatenia získaného užívaním dotknutej garáže za obdobie od 19.05.2022 do 12.12.2023. V tomto
období už mal žalovaný bez najmenších pochybností vedomosť o skutočnostiach, z ktorých vyplývala
neplatnosť zmluvy, ktorou mal nadobudnúť dotknutú garáž a v nadväznosti na túto neplatnosť, že nie

je vlastníkom dotknutej garáže. O týchto skutočnostiach sa žalovaný ako strana sporu dozvedel po
začatí konania vedeného
naOkresnomsúdeŽilinapodspis.zn.2C/14/2017,vktoromsažalobkyňavočinemužaloboudoručenou
Okresnému súdu Žilina dňa 16.02.2017 domáhala určenia jej vlastníckeho práva k dotknutej garáži.
Preto žalovaný nemohol byť v období po 19.05.2022 so zreteľom

na všetky okolnosti dobromyseľný, že je vlastníkom dotknutej garáže a nebol tak oprávneným držiteľom,
s čím by bolo potom spojené jeho právo dotknutú garáž užívať. Na uvedenom závere nič nemení
skutočnosť, že Okresný súd Žilina rozhodol o žalobe žalobkyne o určenie jej vlastníckeho práva
kdotknutejgarážiažrozsudkomč.k.2C/14/2017-212zodňa29.06.2023,ktorýnadobudolprávoplatnosť
dňa 25.07.2023.

26.Neobstojíaniargumentáciažalovaného,ževdanomprípadesanaúkoržalobkyneobohatilajejdcéra
E. F., keďže táto neplatnou kúpnou zmluvou zo dňa 15.04.2016 scudzila dotknutú garáž žalovaného.
Predmetom sporu bolo vydanie majetkového prospechu získaného užívaním veci (dotknutej garáže) vo
vlastníctve žalobkyne bez právneho dôvodu, a nie vydanie dotknutej garáže žalobkyni, resp. ekvivalentu
jej hodnoty. V rozhodnom období (od 19.05.2022 do 13.12.2023) nesporne užíval dotknutú garáž

žalovaný, a teda týmto získal majetkový prospech. Keďže tento predmet vlastníctva žalobkyne užíval
bez právneho dôvodu, vzniklo na jeho strane bezdôvodné obohatenie (§ 451 ods. 2 OZ) a je teda osobou
povinnou vydať bezdôvodné obohatenie (§ 451 ods. 1 OZ) žalobkyni (vlastníčke dotknutej garáže) ako
osobe, na úkor ktorej ho získal.27. Napokon sa odvolací súd nestotožnil ani s argumentom žalovaného, že v danom prípade išlo zo
strany žalobkyne o výkon práva v rozpore s dobrými mravmi (§ 3 ods. 1 OZ). Skutočnosť, že žalovaný
dňa 13.12.2023 odkúpil od žalobkyne dotknutú garáž a že ho žalobkyňa neupozornila na to, že za

predchádzajúce obdobie si bude uplatňovať právo na vydanie bezdôvodného obohatenia a v akej výške,
nemožno vziať na ťarchu žalobkyne. Pokiaľ chcel žalovaný odkúpením dotknutej garáže vyporiadať aj
nároky súvisiace s jej predchádzajúcim užívaním, mal možnosť tieto nároky vyporiadať dohodou v rámci
kúpnej zmluvy, ktorú
so žalobkyňou uzavrel. Takúto dohodu, ktorá by sa napríklad premietla aj do kúpnej ceny dojednanej

medzi stranami sporu, však žalovaný netvrdil a ani nepreukázal. Napokon
na aplikáciu ust. § 3 ods. 1 OZ nemohla mať vplyv ani skutočnosť, že dotknutá garáž bola v období od
roku 2016 (teda aj po celé rozhodné obdobie) umiestnená ako hnuteľná vec na pozemku vo vlastníctve
žalovaného, čím na strane žalobkyne rovnako dochádzalo k vzniku bezdôvodného obohatenia.
Žalovanému nič nebránilo vykonať jednostranný zápočet jeho prípadnej pohľadávky voči žalovanej
pohľadávke žalobkyne, resp. postupovať v spore podľa ust. § 147 ods. 1 a 2 CSP a uplatniť si svoj nárok

vzájomnou žalobou, alebo kompenzačnou námietkou ako prostriedkom procesnej obrany.
28. V nadväznosti na uvedené považoval odvolací súd odvolanie žalovaného za nedôvodné, ním
namietané odvolacie dôvody podľa ust. § 365 ods. 1 písm. f) a h) CSP za nenaplnené, a preto rozsudok
súdu prvej inštancie vo výroku II., ako ak v závislom výroku III. o nároku
na náhradu trov konania (k tomuto žalovaný neformuloval v odvolaní žiadne konkrétne odvolacie

námietky) ako vecne správny podľa ust. § 387 ods. 1 CSP potvrdil.
29. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd v zmysle ust. § 396 ods. 1
v spojení s ust. § 262 ods. 1, ust. § 255 ods. 1 CSP a ust. čl. 4 ods. 1 v spojení s ust.
§ 256 ods. 1 CSP. Žalobkyňa bola v odvolacom konaní v časti konania o odvolaní žalovaného proti
rozsudku súdu prvej inštancie vo výrokoch II. a III. úspešná, keďže o odvolaní žalovaného v tejto časti

odvolací súd rozhodol tak, že rozsudok súdu prvej inštancie
vo výrokoch II. a III. potvrdil (§ 255 ods. 1 CSP). Pokiaľ ide o časť odvolacieho konania o odvolaní
žalovaného proti rozsudku súdu prvej inštancie vo výroku I., odvolací súd poukazuje na to, že CSP
neobsahuje osobitnú úpravu rozhodovania o trovách konania v prípade, že odvolanie je odmietnuté.
Preto odvolací súd považoval za nutné o trovách časti odvolacieho konania o odvolaní žalovaného proti

rozsudku súdu prvej inštancie vo výroku I. rozhodnúť vychádzajúc z ust. čl. 4 ods. 1 CSP analogicky
podľa ust. § 256 ods. 1 CSP, ktoré upravuje problematiku najbližšiu odmietnutiu odvolania, lebo v tomto
prípade odvolacie konanie končí bez toho, aby odvolací súd rozhodoval o veci samej, a to v dôsledku
procesného zavinenia tej strany sporu, ktorá ako neoprávnená podala odvolanie – v danom prípade
žalovaného. Žalobkyni tak vznikol proti žalovanému nárok na náhradu trov celého odvolacieho konania,

a preto jej odvolací súd proti žalovanému priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu
100 %. O výške náhrady trov odvolacieho konania rozhodne súd prvej inštancie v lehote do 60 dní
po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny
úradník (§ 262 ods. 2 CSP).
30. Toto rozhodnutie senátu odvolacieho súdu bolo prijaté hlasovaním pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa. (§ 419 CSP)
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,

b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo

f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. (§ 420 CSP)
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,

a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. (§ 421 ods. 1 CSP)
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti

uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n). (§ 421 ods. 2 CSP)
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 CSP nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany

neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). (§ 422 ods. 1 CSP)
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie. (§ 422 ods. 2 CSP)
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné. (§ 423 CSP).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. (§ 427 ods.
1 CSP)
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom

súde (§ 427 ods. 2 CSP)
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania ustanovených v § 127 ods. 1 CSP (ktorému
súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpísania) uvedie, proti ktorému
rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie
považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). (§ 428 CSP)

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom. (§ 429 ods. 1 CSP)
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské

právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou
a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého

stupňa. (§ 429 ods. 2 CSP)
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).
V prípade, že nebude dobrovoľne splnená povinnosť uložená týmto rozhodnutím, môže sa osoba
oprávnená z rozhodnutia domáhať uspokojenia svojho nároku návrhom na vykonanie exekúcie podľa

osobitného zákona [zákon č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný
poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov].