Uznesenie – Ostatné ,
Iná povaha rozhodnutia Judgement was issued on Wednesday, March 27, 2025

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 2Cdo/138/2023

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8718205447
Dátum vydania rozhodnutia: 27. 03. 2025

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Mária Trubanová
ECLI: ECLI:SK:NSSR:2025:8718205447.1

Uznesenie

Najvyšší súd Slovenskej republiky v spore žalobcu: E. A., nar. T., bytom F., zast. Prosman a Pavlovič
advokátska kancelária, s. r. o., so sídlom Hlavná 31, Trnava, IČO: 36 865 281, proti žalovaným: 1/ V.
M., nar. T., bytom H., zast. advokátom JUDr. Viktorom Novýsedlákom, so sídlom Dlhé hony 5777/17,
Poprad, IČO: 42 029 538, 2/ X. N., nar. T., bytom F., o vydanie dedičstva, vedenom na Okresnom súde
Poprad pod sp. zn. 17C/52/2018, o dovolaní žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Prešove z 23.

februára 2023 sp. zn. 6Co/4/2022, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok Krajského súdu v Prešove z 23. februára 2023 sp. zn. 6Co/4/2022 a rozsudok Okresného
súdu Poprad z 10. septembra 2021 č. k. 17C/52/2018-687 z r u š u j e a vec vracia Okresnému súdu
Poprad na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Poprad (ďalej len „súd prvej inštancie“ alebo „okresný súd“) rozsudkom z 3. septembra

2019 č. k. 17C/52/2018-392 (ďalej len „rozsudok okresného súdu, prvý v poradí“ alebo „rozsudok súdu
prvej inštancie, prvý v poradí“) prvou výrokovou vetou návrh na prerušenie konania zamietol. Určil, že
žalobca je výlučným vlastníkom nehnuteľnosti: bytu č. XX na X. poschodí vo vchode XX v obytnom
dome súp. č. XXX, spoluvlastníckeho podielu vo výške 2860/109290 k spoločným častiam a spoločným
zariadeniam domu súp. č. XXX, k pozemku parcela reg. KN-C parc. č. 841/1 - zastavané plochy a
nádvoria o výmere 936 m2 nachádzajúcich sa v k. ú. Q., zapísaných na LV č. XXXX na Okresnom

úrade odbor katastrálny Q. (druhá výroková veta). Treťou výrokovou vetou určil, že žalobca je vlastníkom
nehnuteľností v k. ú. A., špecifikovaných v rozsudku. Štvrtou výrokovou vetou určil, že žalobca
je vlastníkom pohľadávky voči Okresnému úradu odbor pozemkový, poľnohospodárstva a lesného
hospodárstva v Q. titulom rozhodnutia č. 1680/97-Dr Ne o náhrade pozemku za odňatie nehnuteľného
majetku (v k. ú. Q., vložka 681, parcela č. 2591/2 - roľa o výmere 3273 m2). Žalobcovi priznal voči
žalovaným 1/ a 2/ náhradu trov konania v plnom rozsahu s tým, že o ich výške rozhodne súd uznesením

po právoplatnosti rozsudku (piata výroková veta).

1.1. Z odôvodnenia rozsudku súdu prvej inštancie (prvého v poradí) vyplýva, že konal o žalobe
žalobcu, ktorý sa domáhal určenia (v záhlaví rozhodnutia okresný súd ale uviedol predmet konania
„vydanie dedičstva“), že je vlastníkom ním v petite žaloby označených nehnuteľností a pohľadávky.
Žalobu odôvodnil tým, že je dedičom po poručiteľovi F. M., nar. T., ktorý zomrel dňa T.. Dedičstvo po

poručiteľovi nadobudli žalovaní 1/ a 2/ ako deti súrodencov poručiteľa; žalobca bol v dedičskom konaní
opomenutý. Nárok tak uplatnil podľa § 485 Občianskeho zákonníka ako nárok na vydanie dedičstva,
nakoľko ako dedič tzv. prvej dedičskej skupiny má pred žalovanými zákonnú prednosť vo vzťahu k právu
nadobudnúť majetok po poručiteľovi. Žalovaní s podanou žalobou nesúhlasili; žalovaný 1/ namietol, že
zákon č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej aj „CSP“) daný druh žaloby nepripúšťa, nejde
o určovaciu žalobu, namietal právo žalobcu na vydanie dedičstva, ako aj nedostatok pasívnej vecnej

legitimácie. Uviedol, že nemal vedomosť o tom, že poručiteľ F. M. mal syna. Žalovaný 2/ namietal,
že v rozsudku Okresného súdu Poprad sp. zn. P/26/1979 nie je výslovne uvedené, že žalobca jepokrvným synom poručiteľa; predmetom žaloby o vydanie dedičstva môžu byť len nehnuteľnosti, ktoré
boli predmetom dedenia.

1.2. Okresný súd rozsudkom, prvým v poradí, žalobe vyhovel, keď mal za to, že v prípade,
ak predmetom vydania dedičstva je nehnuteľnosť, možno žalobu formulovať ako žalobu na určenie
vlastníctva k nehnuteľnosti tak, aby rozhodnutie súdu bolo podkladom pre zápis do katastra
nehnuteľností. Mal za preukázané, že žalobca je synom nebohého F. M.; nebohý otcovstvo k žalobcovi
uznal a vyplýva i z rodného listu žalobcu. Pasívna legitimácia vyplýva z dedičského rozhodnutia po

poručiteľovi, keďže žalovaní 1/ a 2/ nadobudli majetok po poručiteľovi. Okresný súd mal za
preukázané, že k dedeniu mal byť povolaný žalobca ako zákonný dedič v tzv. prvej dedičskej
skupine ako jediné dieťa nebohého poručiteľa. Okresný súd mal za zistené a preukázané, že
oprávneným dedičom po nebohom F. M. je žalobca, a preto je dôvod na vydanie dedičstva žalovanými
1/ a 2/ v prospech žalobcu.

2. Krajský súd v Prešove (ďalej aj „krajský súd“ alebo „odvolací súd“) uznesením z 25. augusta 2020 č.
k. 13Co/8/2020-506 (ďalej aj „zrušujúce uznesenie“) rozsudok okresného súdu zrušil a vec mu vrátil
na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Odvolací súd v zrušujúcom uznesení uviedol, že súd prvej
inštancie žiadnym spôsobom vo svojom rozhodnutí nevysvetlil, prečo pripustil určovací petit vo
vzťahu k prejednávaným nehnuteľnostiam a už vôbec nie, prečo ho pripustil vo vzťahu k samotnej

pohľadávke. Súd prvej inštancie navyše priznal vlastnícke právo k neexistujúcim spoluvlastníckym
podielom na nehnuteľnostiach, v dôsledku čoho je rozhodnutie súdu prvej inštancie nevykonateľné,
ani spôsobilé na zápis v katastri nehnuteľností. Súd prvej inštancie rozhodol v rozpore so zásadou
non ultra petitum; do výroku rozhodnutia zahrnul aj pozemky, ku ktorým žalobca v žalobe o
určenie vlastníckeho práva vôbec nežiadal. Rozhodnutie súdu prvej inštancie považoval odvolací súd

za nepreskúmateľné, keď okresný súd dospel k záveru, že žalobca je biologickým synom nebohého F.
M. a nezaoberal sa ani námietkou žalovaných o uplatnení pohľadávky vo väčšom rozsahu, ako to
vyplývalo z dedičského konania. Nezaoberal sa, ani nevysporiadal s argumentáciou žalovaného
1/ k samotnej žalobe, že daný typ žaloby je neprípustný, nakoľko sa nejedná o určovaciu žalobu,
ale o žalobu o určenie právnej skutočnosti podľa § 137 písm. d) CSP.

2.1. V ďalšom konaní, nasledujúcom po zrušení rozsudku (prvého v poradí), sa mal súd
prvej inštancie zaoberať všetkými námietkami žalovaných 1/ a 2/ a riadne sa s nimi vysporiadať. Mal
posúdiť prípustnosť žaloby v zmysle § 137 CSP v kontexte § 485 Občianskeho zákonníka.
V prípadne prípustnosti takejto žaloby sa mal zaoberať správnym označením pozemkov a veľkosťou

spoluvlastníckych podielov tak, aby zodpovedali údajom uvedeným v katastrálnom operáte; mal sa
vysporiadať s námietkami k nedostatkom pasívnej vecnej legitimácie tak, ako ju vzniesli žalovaní 1/ a
2/. Za účelom zistenia, či žalobca je biologickým synom nebohého F. M. mal okresný súd zabezpečiť
aj pripojenie (a oboznámenie) opatrovníckych spisov.

3. Okresný súd Poprad rozsudkom z 10. septembra 2021 č. k. 17C/52/2018-687 (ďalej len „rozsudok
okresného súdu, druhý v poradí“) návrh na prerušenie konania zamietol (prvá výroková veta). Vo veci
samej rozhodol tak, že žalobu zamietol (druhá výroková veta); stranám sporu náhradu trov konania
nepriznal (tretia výroková veta).

3.1. Súd prvej inštancie v záhlaví rozsudku (druhého v poradí) uviedol predmet konania ako „žalobu
o určenie vlastníckeho práva“; v odôvodnení uviedol, že konal o žalobe, ktorou sa žalobca domáhal,
aby súd určil, že je vlastníkom v žalobe špecifikovaných nehnuteľností a vlastníkom pohľadávky voči
Okresnému úradu, odbor pozemkový, poľnohospodárstva a lesného poľnohospodárstva v Q..

3.2. Okresný súd aplikoval § 473 ods. 1, § 485 ods. 1, § 100 ods. 1, ods. 2, § 105 Občianskeho
zákonníka, § 10 zákona č. 268/1949 Zb. o matrikách, účinného k 10. 11. 1978, § 19 ods. 1 zákona
č. 154/1994 Z. z. o matrikách; z procesných ustanovení aplikoval § 137 písm. c) CSP. Po vykonanom
dokazovaní, rešpektujúc právny názor odvolacieho súdu dospel súd prvej inštancie k záveru, že žalobe
nemožno vyhovieť.

3.3. Okresný súd zvýraznil, že žalobca sa žalobou domáhal určenia, že je vlastníkom
nehnuteľností a vlastníkom pohľadávky. Domáhal sa tak určenia vlastníckeho práva k veciam, právam
a iným majetkovým hodnotám, ktoré titulom dedenia po nebohom F. M. (ďalej aj „poručiteľ“) nadobudližalovaný 1/ a žalovaný 2/. Žalobca žalobu odôvodnil predovšetkým tým, že je synom poručiteľa; je
jeho priamym potomkom, ktorý mal titulom dedenia nadobudnúť predmet dedičstva.

3.4. Súd prvej inštancie ako prvotnú skúmal otázku namietanej formulácie žalobného petitu. Uviedol,
že § 485 Občianskeho zákonníka predstavuje špeciálnu právnu úpravu, ktorá sa líši od všeobecnej
úpravy ochrany vlastníctva najmä tým, že právo na vydanie dedičstva na rozdiel od vlastníckeho práva,
sa premlčuje. Zákonná úprava nestotožňuje ochranu oprávneného dediča s ochranou vlastníka.
Pokiaľ žalobca formuloval žalobný petit „na určenie vlastníckeho práva“ na rozdiel od špeciálnej

právnej úpravy podľa § 485 Občianskeho zákonníka „na vydanie predmetu dedičstva“, okresný súd
konštatoval, že žalobný petit je formulovaný nesprávne a v prípade, ak by súd žalobe vyhovel, vec by
nesprávne právne posúdil. Súd prvej inštancie pri svojej argumentácii poukázal na závery vyplývajúce
z uznesenia Ústavného súdu Slovenskej republiky z 26. júna 2013 sp. zn. IV. ÚS 404/2013, ktoré
považoval za aplikovateľné na prejednávanú vec, aj keď ústavný súd sám neriešil prípustnosť určovacej
žaloby v prípade žaloby o vydanie dedičstva, ale rozhodnutie ústavného súdu subsumovalo rozhodnutia

nižších súdov práve riešiac totožnú problematiku. Vo vzťahu k argumentácii žalobcu poukazujúceho na
rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vo veci sp. zn. 7Cdo/268/2019, okresný súd uviedol,
že súd nemôže preformulovať petit žaloby. Súd právny nárok analyzuje, právne kvalifikuje z aspektov
významných pre právne posúdenie veci; neprislúcha mu však právo formulovať žalobný petit. Navyše,
rozhodnutie najvyššieho súdu, na ktoré poukazuje žalobca, sa situácie, ktorá vyvstala v spore, netýka.

3.5. K ostatnej argumentácii strán sporu okresný súd uviedol, že na právnom posúdení veci nič nemení
skutočnosť, že bolo preukázané, že žalobca je synom nebohého F. M.. Súd prvej inštancie mal za
preukázané, že žalobca pochádza z mimomanželského vzťahu; poručiteľ otcovstvo k nemu, v tom
čase maloletému, uznal dňa 26. januára 1979 v konaní vedenom pred Okresným súdom Poprad pod

sp. zn. Nc 132/1978; Okresný súd Poprad navyše v konaní vedenom pod sp. zn. P/26/1979
rozhodoval o úprave práv a povinností k v tom čase maloletému žalobcovi; otcovstvo poručiteľa
k žalobcovi vyplýva i z rodného listu žalobcu. Žalovaných 1/ a 2/ považoval za vecne
pasívne legitimovaných ako nepravých dedičov. Vyjadril sa aj k namietanému rozporu žaloby
s dobrými mravmi keď konštatoval, že pri žalobe oprávneného dediča je potrebné otázku dobrých

mravov preukazovať komplexne. Správanie oprávneného dediča k poručiteľovi je potrebné posudzovať
s prihliadnutím na správanie sa poručiteľa k potomkovi od útleho detstva potomka do času smrti rodiča
a vo vzájomnej súvislosti posúdiť správanie sa samotného potomka.

3.6. Pokiaľ žalovaní vzniesli námietku premlčania uplatneného nároku, súd prvej inštancie uviedol,

že žalobca návrh na zmenu žaloby v časti žalobného petitu nepodal; predmetom konania
tak bola žaloba o určenie vlastníckeho práva. Vlastnícke právo sa s poukazom na § 100 ods. 2
Občianskeho zákonníka nepremlčuje; k premlčaniu nároku nedošlo. Avšak v prípade, ak by v priebehu
konania žalobca podal návrh na zmenu žaloby v časti žalobného petitu a domáhal by sa vydania
veci ako neopomenuteľný dedič, právo oprávneného dediča by sa premlčalo uplynutím troch rokov od

právoplatnosti dedičského rozhodnutia Okresného súdu Poprad sp. zn. 9D/84/2016, ktoré nadobudlo
právoplatnosť 23. januára 2017.

3.7. Súd prvej inštancie pri rozhodovaní o trovách konania považoval žalovaných za v celom rozsahu
úspešných. Aplikoval však § 257 CSP; z dôvodov hodných osobitného zreteľa úspešným žalovaným

náhradu konania nepriznal. Prihliadol na osobitný predmet sporu a majetkové pomery žalobcu, ktorý
je invalidným dôchodcom.

4. Krajský súd v Prešove rozsudkom z 23. februára 2023 č. k. 6Co/4/2022-780 (ďalej len „napadnutý
rozsudok“ alebo „napadnuté rozhodnutie“) rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku II. s upresnením

predmetu konania označeného v záhlaví rozhodnutia súdu prvej inštancie tak, že tento správne znie „o
vydanie dedičstva“, potvrdil (prvá výroková veta); rozsudok okresného súdu vo výroku III. zmenil tak, že
žalovaní 1/ a 2/ majú voči žalobcovi nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 % (druhá výroková
veta).

4.1. Odvolací súd konal o odvolaní žalobcu proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie vo veci samej
a odvolaní žalovaných proti výroku o nároku na náhradu trov konania. Odvolací súd rozhodol bez
nariadenia odvolacieho pojednávania; rozsudok súdu prvej inštancie vo veci samej potvrdil postupom
podľa § 387 ods. 1 CSP.4.2. Reagujúc na odvolacie námietky krajský súd podrobne právne rozobral všeobecnú charakteristiku
práva oprávneného dediča na vydanie dedičstva. Definoval, že účastníkmi hmotnoprávneho vzťahu

vyplývajúcehoz§485Občianskehozákonníkasúoprávnenýdedična strane jednej a na strane druhej
tí, ktorí podľa dedičského rozhodnutia dedičstvo nadobudli. Predpokladom úspešného uplatnenia
práva oprávneného dediča je to, že dedičské konanie voči nepravým dedičom bolo právoplatne
skončené (tento predpoklad v spore naplnený bol). Ďalším predpokladom je, že dedič si uplatňuje
svoj nárok zákonom ustanoveným spôsobom. K uvedenému ale odvolací súd uviedol, že určovacia

žaloba nemôže sama osebe nahradiť žalobu o vydanie dedičstva ako zákonom predpokladaný
spôsob uplatnenia práv oprávneného dediča. Žaloba o určenie vlastníckeho práva žalobcu podľa §
485 Občianskeho zákonníka nenahrádza; je tomu tak aj z dôvodu, že ak možno žalovať
na plnenie, nemá spravidla žalobca naliehavý právny záujem na určení existencie práva. V
posudzovanom prípade ide o špeciálnu právnu úpravu v zmysle § 485 Občianskeho zákonníka, ktorá
sa od všeobecnej úpravy ochrany vlastníctva líši najmä tým, že právo na vydanie dedičstva sa na

rozdiel od vlastníckeho práva premlčuje.

4.3. Podstatné pre odvolací súd bolo, či pri žalobe o vydanie dedičstva ide o žalobu na plnenie,
určovaciu žalobu alebo žalobu o určení právnej skutočnosti. Žalobca nežiadal v prejednávanej veci
autoritatívne vyjasnenie neistých právnych pomerov, ale vznik nových pomerov. Takáto žaloba môže

byť úspešná, ak sa žalobcovi pri splnení zákonných predpokladov podarí vyvrátiť právnu domnienku
subjektívneho dedičského práva žalovaných ako nepravých dedičov tým, že preukáže svoje dedičské
právo a vylúči tak, aby nepraví dedičia celkom alebo sčasti vlastnili a užívali nadobudnuté dedičstvo.
V danom prípade podľa názoru odvolacieho súdu ide o žalobu na plnenie, pričom plnenie má spočívať
v „povinnosti vydať vec“. Z procesného hľadiska naliehavý právny záujem „na určení“ nemôže byť daný,

pokiaľ možno v zmysle hmotného práva žalovať priamo na plnenie.

4.4. Vysporiadanie vzťahov medzi pravým a nepravým dedičom spočíva v tom, že ani jedna zo
strán sporu sa nesmie obohatiť na úkor druhej strany sporu; sporovým stranám sa musí umožniť
v rámci procesnej obrany aj námietka započítania, a tak umožniť spravodlivo posúdiť všetky

aktíva a pasíva pôvodne zdedeného majetku. Poručiteľov dlh môže mať vplyv na povinnosť žalovaných
vydať žalobcovi podľa § 485 ods. 1 Občianskeho zákonníka majetok nadobudnutý z dedičstva tak,
že sa žalovaným zároveň umožní uplatniť svoje právo započítania oproti pravému dedičovi so
zámerom spôsobiť zánik, a to celkom alebo sčasti, práva pravého dediča na vydanie dedičstva.
Pohľadávka žalovaných na základe už uhradeného pasíva dedičstva, môže mať vplyv na

povinnosť žalovaných vydať žalobcovi majetok nadobudnutý, pokiaľ právo pravého dediča aspoň sčasti
zaniklo započítaním pohľadávok žalovaných. V prípade právneho záveru o určovacom type žaloby by
však žalovaní kompenzačný úkon vykonať v sporovom konaní vôbec nemohli. Započítanie žalovanými
uhradených dlhov po poručiteľovi je možné iba v prípade, že ide o žalobu na plnenie „povinnosť
vydať“. Ak by išlo o žalobu určovaciu „je vlastníkom“, nebolo by reálne možné v sporovom konaní

vykonať zo strany žalovaných procesnú obranu v podobe započítacieho prejavu ohľadne dlhov po
poručiteľovi, ktoré uhradili ako nepraví dedičia. Neobstojí ani argumentácia žalobcu, že petit sa
rozhodol formulovať tak, aby rozhodnutie súdu mohlo byť podkladom pre vykonanie zmeny zápisu v
katastri nehnuteľností.

4.5. Ak žalobca poukazoval na možnosť modifikovať petit žaloby súdom, táto podľa názoru
odvolacieho súdu úplne odpadá. Súd nie je oprávnený za žalobcu rozhodnúť kto, komu má niečo
konkrétnevydaťajsohľadom,ževtomtokonanívystupujúdvajažalovaní. Konkrétnužiadanúpovinnosť
voči konkrétnemu žalovanému môže formulovať iba žalobca z pozície dominus litis. V tomto smere
odvolací súd poukázal na uznesenie o dedičstve a skutočnosť, že pohľadávku poručiteľa voči

Okresnému úradu, odbor pozemkový, poľnohospodárstva a lesného hospodárstva v Q. zdedili
v podiele 3/4 žalovaný 2/ a v podiele 1/4 žalovaný 1/. Táto zdedená pohľadávka bola vysporiadaná
tak, že jej majitelia (žalovaní) nadobudli bezodplatne do podielového spoluvlastníctva pozemok v Q.,
ktorý bol pôvodne vo vlastníctve Slovenskej republiky. Žalovaný 1/ tak nadobudol byt a 1/4 uvedenej
pohľadávky; žalovaný 2/ nadobudol pozemky, pohrebné trovy vo výške 500 eur ako pasívum a 3/4

uvedenej pohľadávky.

4.6. Podľa názoru odvolacieho súdu nemožno vychádzať z pôvodného rozhodnutia o dedičstve
ohľadne identifikácie nehnuteľností, ale v petite žaloby musí byť žalobcom zohľadnený aktuálnyskutočný stav nehnuteľností a ich vlastníkov. V petite žaloby musí byť uvedené, ktorý konkrétny dedič
označený ako žalovaný je povinný vydať žalobcovi konkrétne určenú vec, ktorú neoprávnene nadobudol
v dedičskom konaní po poručiteľovi. Petit v posudzovanej veci tak musí zohľadňovať aktuálny stav

vlastníctva, či už hnuteľných alebo nehnuteľných vecí a ich vlastníkov. V prípade, že tieto hnuteľné alebo
nehnuteľné veci vlastnia už tretie osoby, nemôže predmetné hnuteľné alebo nehnuteľné veci žalobca
poňať do petitu žaloby, ale petit žaloby ohľadne týchto vecí musí znieť na peňažnú náhradu.
V posudzovanom prípade však ohľadne časti dedičstva, a to časti pozemkov, ktoré mal zdediť žalovaný
2/, tak žalobca nevykonal. Aj z tohto pohľadu samotná nesprávna formulácia petitu žaloby postačuje

na zamietnutie žaloby.

4.7. Krajský súd však uznal žalobcovu argumentáciu v podanom odvolaní, čo do nesprávneho
označenia predmetu konania ako ho označil súd prvej inštancie v záhlaví svojho rozhodnutia, keď
uviedol, že ide o žalobu o určenie vlastníckeho práva. Išlo o pisársku chybu zo strany súdu prvej
inštancie a správne, tak ako v predchádzajúcich zápisniciach z pojednávania pred súdom prvej

inštancie, ako aj v predchádzajúcich rozhodnutiach súdu prvej inštancie, mal znieť predmet konania
v záhlaví rozhodnutia súdu prvej inštancie „o vydanie dedičstva“.

4.8. Z uvedených dôvodov odvolací súd napadnutý rozsudok vo výroku, ktorým okresný súd žalobu
zamietol, potvrdil (s modifikáciou predmetu konania v záhlaví rozsudku súdu prvej inštancie).

4.9. Pokiaľ ide o odvolanie žalovaných 1/ a 2/ voči výroku o trovách konania odvolací súd dospel k
záveru, že dôvody hodné osobitného zreteľa v zmysle § 257 CSP neboli zistené. Iba skutočnosť, že ide
o bežný spor a žalobca je invalidným dôchodcom, nemôže mať bez ďalšieho vplyv na aplikáciu § 257
CSP, upravujúceho dôvody hodné osobitného zreteľa. Vzhľadom k uvedenému odvolací súd uznesenie

súdu prvej inštancie o trovách konania v napadnutej časti zmenil; rozhodol o trovách celého konania
tak, že žalovaní 1/ a 2/ majú voči žalobcovi nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %.

5. Proti rozsudku odvolacieho súdu podal žalobca (ďalej aj „dovolateľ“) dovolanie, ktorého
prípustnosť odvodil z § 420 ods. 1 písm. f) CSP a z § 421 ods. 1 písm. b) CSP. Navrhol, aby dovolací

súd rozsudok odvolacieho súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie a rozhodnutie.

5.1. Pokiaľ dovolateľ uplatnil dovolací dôvod uvedený v § 420 písm. f) CSP namietal, že súdy
nižších inštancií nesprávne postupovali v konaní, keď nevykonali dokazovanie vo vzťahu k
existencii jednotlivých nehnuteľností, ktoré žalobca žiadal vydať na podklade dedičského rozhodnutia.

Súdy nižších inštancií sa nezaoberali majetkom, ktorý bol riadne označený v rámci podanej žaloby, a to
za situácie, keď žalobca preukázal svoje postavenie jediného zákonného dediča po poručiteľovi a
súd žalobu formálne zamietol. Je zrejmé, že súdy nepostupovali správne, keď rozhodli o žalobe
ako celku bez zohľadnenia špecifík žaloby.

5.2. Dovolateľ namietal nesprávne právne posúdenie veci odvolacím súdom, keď tento zamietol žalobu
z dôvodu, že išlo o žalobu o určenie. S poukazom na závery odvolacieho súdu mal dovolateľ za
to, že v spore bola riešená právna otázka, ktorú definoval nasledovne:
Môže sa opomenutý dedič domáhať vydania dedičstva od nepravého dediča prostredníctvom žaloby o
vydanie dedičstva podľa § 485 Občianskeho zákonníka formou určovacieho petitu, a to za predpokladu,

že je/sú predmetom vydania (dedičstva) nehnuteľnosti?

5.3. Odvolací súd pri riešení vyššie uvedenej otázky dospel k záveru o nemožnosti
formulácie určovacieho petitu pri domáhaní sa vydania dedičstva nepravých dedičov, čo malo za
následok zamietnutie žaloby. Dovolateľ namietol, že prax súdov nižších inštancií nie je v tomto názore

jednotná, keď súdy nižších inštancií akceptujú aj určovací petit pri žalobe o vydanie dedičstva.

5.4. Taktiež mal dovolateľ za to, že odôvodnenie rozsudku odvolacieho súdu vo vzťahu k prípustnosti
formulácie žalobného petitu na určenie, keď sú predmetom nehnuteľnosti, je neudržateľné aj
vzhľadom k tomu, že prijatím Civilného sporového poriadku došlo ku komplexnej zmene procesného

poriadku vo vzťahu k určovacím žalobám. V § 137 CSP sú demonštratívne uvedené typy žalôb podľa
ich obsahu. Odvolací súd nesprávne posudzoval žalobu z hľadiska jej prípustnosti podľa § 137 písm.
c) CSP, keď poukazoval na absenciu naliehavého právneho záujmu v prípade žalobcu. Vzhľadom
na povahu žaloby o vydanie dedičstva táto vychádza priamo z hmotného práva a žalobca v takomtoprípade nepreukazuje naliehavý právny záujem, ktorý vyplýva priamo z Občianskeho zákonníka.
Odvolací súd nesprávne posudzoval žalobu po formálnej stránke ako určovaciu,keď zo skutkových
okolností a zo samotného znenia žaloby bolo zrejmé, že žalobca sa domáha vydania dedičstva podľa

§ 485 Občianskeho zákonníka.

5.5. Žalobca odôvodnil správnosť určovacieho petitu pri žalobe o vydanie dedičstva z povahy
predmetu konania, ktorým je vydanie nehnuteľností, ktoré sú evidované vo verejnom registri a ako
vlastníci k týmto nehnuteľnostiam sú zapísaní žalovaní. Je tak potrebné, aby došlo k zmene týchto

zápisov na listoch vlastníctva zo žalovaných na žalobcu. Je potrebné považovať takúto žalobu (hoci
s určovacím petitom) ako žalobu na plnenie, nakoľko je jednoznačné z jej obsahu o akú žalobu ide a
čoho sa žalobca domáha. Aj právna teória v komentári k Občianskemu zákonníku uvádza, že
v prípade, ak je predmetom vydania dedičstva nehnuteľnosť, možno žalobu formulovať ako žalobu na
určenie vlastníctva, resp. spoluvlastníctva k nehnuteľnostiam tak, by rozhodnutie súdu bolo podkladom
na zápis do katastra nehnuteľností.

5.6. Argumenty odvolacieho súdu považoval dovolateľ za neudržateľné. V konaní o vydanie
dedičstva je procesnou povinnosťou žalovaného ako nepravého dediča, aby preukázal, že bol pri
nadobudnutí dediča dobromyseľný, a aby riadne vyčíslil náklady, ktoré na majetok z dedičstva vynaložil.
Je tak na samotnom žalovanom (nepravom dedičovi), aký procesný postup zvolí. Neobstojí tak záver o

nemožnosti vznesenia námietky započítania zo strany žalovaných; žaloba o vydanie veci je osobitným
typom žaloby, ktorá bez ohľadu na znenie petitu, je žalobou na plnenie. Žalovaným nič nebránilo,
aby v rámci konania prostredníctvom vzájomnej žaloby žiadali od žalobcu ako opomenutého dediča
vynaložené náklady súvisiace s dedičstvom. Žalobca totiž nemá možnosť presne identifikovať náklady,
ktoré žalovaní v súvislosti s dedičstvom vynaložili.

5.7.Akodvolacísúdargumentovalpotrebouoznačeniakonkrétnehodediča,odktoréhosažiadavydanie
dedičstva, dovolateľ uviedol, že už zo žaloby a z vykonaného dokazovania bolo bezpečne zistené a
preukázané, že žalovaní sú pasívne vecne legitimovaní. Žalobca aj v písomnom vyjadrení uviedol, ktorý
žalovaný nadobudol jednotlivé nehnuteľnosti, teda, od ktorého sa čoho domáha. Je zrejmé, že okruh

pasívne vecne legitimovaný bol v spore uzavretý.

5.8. Odvolací súd riešil aj právnu otázku, či je opomenutý dedič povinný v rámci žaloby o vydanie
dedičstva žiadať od nepravých dedičov vydanie celého dedičstva, a či je súd viazaný petitom žaloby
vo vzťahu k označenému majetku z dedičstva na jeho vydanie. Dovolateľ namietal, že konanie o vydanie

dedičstva nie je možné zamieňať s dedičským konaním, v rámci ktorého sa aplikuje princíp univerzálnej
sukcesie. Vydanie dedičstva sa spravuje zásadami o bezdôvodnom obohatení; je na opomenutom
dedičovi, ktorého majetku sa bude v rámci konania o vydanie dedičstva domáhať. Ak dedič neoznačí v
žalobe celý majetok, môže to ísť na jeho ťarchu s tým, že nepravý dedič zostane vlastníkom majetku,
ktorý nebol predmetom konania o vydanie dedičstva. Súd je povinný rozhodnúť výlučne o majetku, ktorý

je predmetom konania o vydanie dedičstva a nemôže zamietnuť žalobu len z toho dôvodu, že majetok
(dedičstvo) nebol predmetom súdneho konania v celosti. Ak by aj v prípade žaloby o vydanie
dedičstva sa aplikovala zásada univerzálnej sukcesie je potrebné, aby súd vykonal dokazovanie
za účelom ustálenia dedičstva a na základe vykonaného dokazovania rozhodol bez toho, aby bol
viazaný žalobným návrhom. Základným predpokladom je preukázanie dedičského titulu. Dovolateľ sa

priklonil k argumentácii o neuplatnení zásady univerzálnej sukcesie v konaní o vydanie dedičstva; voľba,
ktorý majetok sa žiada vydať z dedičstva, zostáva na žalobcovi.

5.9. Žalobca v písomnom podaní, doručenom po uplynutí lehoty na podanie dovolania, doplnil
svoju argumentáciu o poukaz na rozhodnutia týkajúce sa aplikácie § 485 Občianskeho zákonníka

publikované v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky. Podporne
poukázal na závery vyplývajúce z rozsudku Najvyššieho súdu Českej republiky z 5. augusta 2002
sp. zn. 30Cdo/59/2002 a rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky z 27. marca 2015 sp. zn.
21Cdo/2401/2013 uverejneného v Zbierke súdnych rozhodnutí a stanovísk pod R 94/2015. Dovolateľ
uzavrel,že žalobapodľa§ 484Občianskehozákonníkaježalobouosobitnou,vyplývajúcouz hmotného

práva. Jej sledovaným cieľom je ochrana opomenutého dediča, ktorý nebol účastníkom dedičského
konania, hoci mal byť, na vydanie (určenie veci) vlastníckeho práva k nehnuteľnosti od nepravého
dediča. Tento cieľ je možné docieliť žalobou a následnerozhodnutím,ktoréjespôsobilénavykonaniezmeny zápisu v katastri nehnuteľností, a teda takýmto rozhodnutím môže byť len rozhodnutie, ktoré vo
výrokovej časti vyrieši otázku vlastníckeho práva.

6. Žalovaný 1/ v písomnom vyjadrení podaným právnym zástupcom navrhol, aby dovolací súd
dovolanie žalobcu proti rozsudku odvolacieho súdu v celom rozsahu zamietol s poukazom na § 448
CSP a žalovanému 1/ priznal voči žalobcovi nárok na náhradu trov dovolacieho konania.

6.1. K uplatneniu dovolacieho dôvodu podľa § 420 písm. f) CSP žalovaný 1/ uviedol, že táto časť

dovolania pôsobí zmätočne a nie je zrejmé, v čom mal odvolací súd pochybiť a nesprávnym procesným
postupom znemožnil žalobcovi, aby uskutočnil jemu patriace procesné práva.

6.2. K dovolaciemu dôvodu podľa § 421 ods. 1 písm. b) CSP žalovaný 1/ uviedol, že žalobca
formuloval svoju otázku len pre prípad, ak predmetom konania sú nehnuteľnosti. Žalobca sa snaží
rozlíšiť dve rôzne situácie pri vydaní dedičstva, a to vydanie dedičstva, ak ide o nehnuteľnosti a vydanie

dedičstva, ak ide o hnuteľné veci a iné práva. Občiansky zákonník však v § 485 žiadne takéto členenie
nepripúšťa a už len z toho dôvodu je žalobcom formulovaná otázka nesprávna.

6.3. Odvolací súd pritom oprel svoj názor aj o komentár k § 485 Občianskeho zákonníka; tento názor
žalobcavdovolaníúplneopomínaapriformuláciidovolacejotázkyneprihliadana skutočnosť,že žaloba

o vydanie dedičstva musí byť podaná do troch rokov od právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa končí
dedičské konanie; vydanie majetku oprávnenému dedičovi sa riadi podľa zásad o bezdôvodnom
obohatení a nepravý dedič má nárok na náhradu nákladov voči oprávnenému dedičovi, ktoré na
majetok z dedičstva vynaložil.

6.4. Je rozdiel medzi určovacou žalobou a žalobou na plnenie; pri určovacej žalobe je predmetom
konania vždy určitá konkrétna vec; vlastnícke právo sa nepremlčuje. Určenie vlastníckeho práva je iný
právny inštitút ako bezdôvodné obohatenie; pri bezdôvodnom obohatení ide o majetkový prospech
získaný plnením bez právneho dôvodu, plnením z neplatného právneho úkonu alebo plnením z
právneho dôvodu, ktorý odpadol, ako aj majetkový prospech získaný z nepoctivých zdrojov. Pri vydaní

dedičstva podľa § 485 Občianskeho zákonníka ide zjavne o majetkový prospech získaný plnením z
právneho dôvodu, ktorý odpadol - dedičské rozhodnutie. Určovacia žaloba, resp. určovací petit takejto
žaloby nepripúšťa riešiť otázky, ktoré sú relevantné, ak by mal súd rozhodnúť o vydaní bezdôvodného
obohatenia.

6.5. Pokiaľ ide o rozsudky okresných súdov, ktoré žalobca použil na podporu svojich argumentov,
tieto na prejednávanú vec nemajú žiadnu relevanciu. Tieto rozsudky nepotvrdzujú právny názor žalobcu
uvedený v dovolaní.

6.6. Žalovaný 1/ zdôraznil, že v prejednávanej veci vystupujú dvaja rôzni žalovaní; žalobca

nekonkretizoval, ktorý z dvoch žalovaných má povinnosť vydať časť majetku patriaceho do dedičstva,
teda, ktorý zo žalovaných má povinnosť vydať byt v Q., a ktorý zo žalovaných má povinnosť
vydať pozemky v A.. Táto zásadná chyba žaloby nebola konvalidovaná v trojročnej premlčacej dobe.
Žalobca pritom sám uvádza, že žalobu s určovacím petitom je potrebné považovať za žalobu na plnenie;
sám žalobca tak uznáva, že jeho žaloba mala znieť na plnenie a je zrejmé, že formulovaný

petit dnes zodpovedal žalobe na plnenie a táto vada žaloby nebola nikdy odstránená. Neobstojí
argumentácia žalobcu vo vzťahu k námietke započítania zo strany žalovaných. Žalobca chce, aby
žalovaní v konaní o určenie vlastníckeho práva si vzájomnou žalobou uplatnili nárok na zaplatenie
peňažnej sumy zodpovedajúcej nákladom vzniknutých v súvislosti s dedičstvom, a teda, aby pri
žalobcovom petite na určenie vlastníckeho práva podali v tom istom konaní vzájomnú žalobu na

plnenie. Žalovaný 1/ považoval za neprípustné, aby v konaní, ktorého predmetom je určovací petit
o určenie vlastníckeho práva, si žalovaný 1/ uplatnil svoje práva vzájomnou žalobou na plnenie.
Žalobcom formulovaná otázka nijakým spôsobom nerieši špecifikum prejednávanej veci, a teda, ktorý z
dvoch žalovaných má povinnosť vydať ktorú nehnuteľnosť.

7. K dovolaniu sa osobitne vyjadril samotný žalovaný 1/, ktorý uviedol, že žalovaný (zrejme malo byť
„žalobca“ - poznámka dovolacieho súdu) sa o poručiteľa počas jeho života nikdy nezaujímal, nikdy ho
nenavštívil, nebol na jeho pohrebe a nijakým spôsobom sa nestará ani o predmetný byt. Je to práve
žalovaný 1/, ktorý poručiteľovi poskytol finančné prostriedky na odkúpenie bytu; o byt sa stará naďalej,zveľaďuje ho, investoval do neho finančné prostriedky. Žalovaný 1/ sa postaral o pohreb poručiteľa,
s čím mal spojené náklady. Mal za to, že aj uvedené skutočnosti odôvodňujú potrebu zamietnutia
dovolania žalovaného (zrejme malo byť „žalobcu“ - poznámka dovolacieho súdu).

8. Žalovaný 2/ v písomnom vyjadrení (podanom právnou zástupkyňou) k podanému dovolaniu navrhol,
aby dovolací súd dovolanie žalobcu postupom podľa § 448 CSP ako nedôvodné zamietol a
žalovanému 2/ priznal plnú náhradu trov dovolacieho konania.

8.1. Žalovaný 2/ mal za to, že žalobcom nastolená právna otázka nereflektuje všetky dôvody
zamietnutia žaloby vo vzťahu k nesprávne uplatnenému a formulovanému petitu a celú problematiku
zužuje len na situáciu, že predmetom dedičstva sú len nehnuteľnosti. Dôvod zamietnutia žaloby rovnako
zakladá aj nesprávna identifikácia nehnuteľností, ktoré mali byť predmetom požadovaného určenia
vlastníckeho práva, a ktoré tvorili spoločnú nehnuteľnosť, vo vzťahu ku ktorej platí povinnosť spoločného
prevodu všetkých pozemkov v zmysle zákona č. 97/2013 Z. z. Žalobca opomína, že predmetom

dedičstva neboli len nehnuteľnosti, ale aj iné majetkové práva, ako aj pasíva. Žalobcom formulovaná
otázka vôbec nezohľadňuje túto skutočnosť hoci sa žalobca formou určovacieho petitu domáhal aj
určenia vlastníckeho práva k pohľadávke. Žalovaný 2/ namietal, že pokiaľ rozhodnutie odvolacieho súdu
spočívalo na dvoch dôvodoch, z ktorých každý jeden samostatne bol súdom považovaný za kľúčový,
zaťažuje procesná povinnosť dovolateľa preukázať prípustnosť a opodstatnenosť dovolania vo väzbe

na každý jeden z týchto dôvodov.

8.2. Vo vzťahu k dovolacej otázke podľa § 420 písm. f) CSP žalovaný 2/ namietol, že žalobcom
vymedzený dovolací dôvod je nezrozumiteľný a nemôže predstavovať vadu zmätočnosti.

8.3. V priebehu dovolacieho konania právna zástupkyňa žalovaného 2/ oznámila dovolaciemu
súdu ukončenie zastupovania; z uvedeného dôvodu dovolací súd právnu zástupkyňu v záhlaví
tohto uznesenia neuviedol.

9. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd“ alebo „dovolací súd“) ako súd dovolací

(§ 35 CSP) po zistení, že dovolanie podal v stanovenej lehote (§ 427 ods. 1 CSP) účastník konania
zastúpený v súlade so zákonom (§ 429 ods. 1 CSP), v ktorého neprospech bolo napadnuté rozhodnutie
vydané (§ 424 CSP), bez nariadenia pojednávania (§ 443 CSP) dospel k záveru, že dovolanie je nielen
procesne prípustné, ale aj dôvodné.

10. O všetkých mimoriadnych opravných prostriedkoch platí, že narušenie princípu právnej istoty
strán, ktorých právna vec bola právoplatne skončená (meritórnym rozhodnutím predstavujúcim res
iudicata), musí byť vyvážené sprísnenými podmienkami prípustnosti. Právnu úpravu dovolania a
dovolacieho konania, ktorá stanovuje podmienky, za ktorých môže byť výnimočne prelomená záväznosť
už právoplatného rozhodnutia, nemožno interpretovať rozširujúco; namieste je tu skôr reštriktívny výklad

(porovnaj sp. zn. 3Cdo/319/2013, 1Cdo/348/2013, 3Cdo/357/2016).

11. Najvyšší súd opakovane uvádza, že právo na súdnu ochranu nie je absolútne a v záujme zaistenia
právnej istoty a riadneho výkonu spravodlivosti podlieha určitým obmedzeniam. Toto právo, súčasťou
ktorého je tiež právo domôcť sa na opravnom súde nápravy chýb a nedostatkov v konaní a rozhodovaní

súdu nižšej inštancie, sa v civilnom sporovom konaní zaručuje len vtedy, ak sú splnené všetky procesné
podmienky, za splnenia ktorých môže súd konať a rozhodnúť o veci samej. Platí to pre všetky štádiá
konania, vrátane dovolacieho konania. Otázka posúdenia, či sú alebo nie sú splnené podmienky, za
ktorých sa môže uskutočniť dovolacie konanie, patrí do výlučnej právomoci dovolacieho súdu.

12. Naznačenej mimoriadnej povahe dovolania zodpovedá aj právna úprava jeho prípustnosti. V zmysle
§ 419 CSP je proti rozhodnutiu odvolacieho súdu dovolanie prípustné, (len) ak to zákon pripúšťa. To
znamená, že ak zákon výslovne neuvádza, že dovolanie je proti tomu-ktorému rozhodnutiu odvolacieho
súdu prípustné, nemožno také rozhodnutie (úspešne) napadnúť dovolaním. Rozhodnutia odvolacieho
súdu, proti ktorým je dovolanie prípustné, sú vymenované v ustanoveniach § 420 a § 421 CSP.

13. V danom prípade žalobca vyvodil prípustnosť podaného dovolania aj z ustanovenia § 420 písm.
f) CSP, podľa ktorého je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci
samej alebo ktorým sa konanie končí, ak súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, abyuskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý
proces.

13.1. Hlavnými znakmi charakterizujúcimi procesnú vadu v zmysle § 420 písm. f) CSP je a) zásah
súdu do práva na spravodlivý proces a b) nesprávny procesný postup súdu znemožňujúci procesnej
strane, aby svojou procesnou aktivitou uskutočňovala jej patriace procesné oprávnenia, a to v takej
miere (intenzite), v dôsledku ktorej došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.

13.2. Podstatou práva na spravodlivý súdny proces je možnosť fyzických a právnických osôb
domáhať sa svojich práv na nestrannom súde a v konaní pred ním využívať všetky právne inštitúty
a záruky poskytované právnym poriadkom; integrálnou súčasťou tohto práva je právo na relevantné,
zákonu zodpovedajúce súdne konanie. Pod porušením práva na spravodlivý proces v zmysle
citovaného ustanovenia treba rozumieť nesprávny procesný postup súdu spočívajúci predovšetkým v
zjavnom porušení kogentných procesných ustanovení, ktoré sa vymyká nielen zo zákonného, ale aj z

ústavnoprávneho rámca, a ktoré (porušenie) tak zároveň znamená aj porušenie ústavou zaručených
procesných práv spojených so súdnou ochranou práva. Ide napr. o právo na verejné prejednanie veci
za prítomnosti strany sporu, právo vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom, právo na riadne
odôvodnenie rozhodnutia, na predvídateľnosť rozhodnutia, na zachovanie rovnosti strán v konaní,
na relevantné konanie súdu spojené so zákazom svojvoľného postupu a na rozhodnutie o riadne

uplatnenom nároku spojené so zákazom denegatio iustitiae (odmietnutie spravodlivosti).

13.3. Z práva na spravodlivý súdny proces ale pre procesnú stranu nevyplýva jej právo na to, aby sa
všeobecný súd stotožnil s jej právnymi názormi a predstavami, preberal a riadil sa ňou predkladaným
výkladom všeobecne záväzných predpisov, rozhodol v súlade s jej vôľou a požiadavkami, ale ani právo

vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ňou navrhnutých dôkazov súdom a dožadovať sa ňou navrhnutého
spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (porovnaj sp. zn. IV. ÚS 252/04, I. ÚS 50/04, I. ÚS 97/97, II.
ÚS 3/97 a II. ÚS 251/03).

14. Dovolanie prípustné podľa § 420 CSP možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej

v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom
spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).

15. Dovolateľ v súvislosti s dovolacím dôvodom podľa § 420 písm. f) CSP namietal nedostatky v
procese dokazovania; vytýkal súdom nižších inštancií, že nesprávne nevykonali dokazovanie vo vzťahu

k existencii jednotlivých nehnuteľností, ktoré žalobca žiadal vydať na podklade dedičského rozhodnutia
a žalobu formálne zamietli. Mal za to, že súdy nižších inštancií nepostupovali správne, keď rozhodli o
žalobe ako celku, bez zohľadnenia špecifík žaloby.

15.1. Vo vzťahu k takto formulovanej námietke k nedostatkom v procese dokazovania dovolací súd

konštatuje, že naznačenú zmätočnostnú vadu v procese dokazovania súdmi nižších inštancií nezistil.
Pokiaľ súdy nižších inštancií dospeli k záveru, že žaloba ako taká je neprípustná z dôvodu, že žalobca
svoj nárok uplatnil nesprávnou žalobou (určovacou žalobou), resp. jej nesprávnym určovacím petitom
a žalobu z tohto dôvodu okresný súd zamietol a odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdil,
nebol dôvod vykonať ďalšie dokazovanie, ktoré by v takom prípade nebolo spôsobilé zvrátiť potrebu

zamietnutia žaloby. Nedostatok v procese dokazovania možno hodnotiť potom len v súvislosti s otázkou
právneho posúdenia súdmi nižších inštancií, ktoré dovolateľ namietal cez dovolací dôvod podľa § 421
ods. 1 písm. b) CSP, a ku ktorej dovolací súd dáva odpoveď v ďalšom texte tohto rozhodnutia. V
prípade nesprávneho právneho posúdenia súdmi nižších inštancií v otázke neprípustnosti žaloby (z
dôvodu formulácie žalobného petitu) je otázka nedostatkov v procese dokazovania relevantná.

15.2. Vo vzťahu k dovolaciemu dôvodu podľa § 420 písm. f) CSP tak dovolací súd konštatuje, že
v tomto rozsahu dovolanie nie je odôvodnené prípustnými dovolacími dôvodmi.

16. Dovolanie prípustné podľa § 421 CSP možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v

nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ
uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto
právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).17. K posúdeniu dôvodnosti dovolania (či dovolateľom napadnuté rozhodnutie skutočne spočíva na
nesprávnom právnom posúdení) môže dovolací súd pristúpiť len po prijatí záveru o prípustnosti
dovolania. Právna úprava dovolacieho konania obsiahnutá v CSP dôsledne odlišuje prípustnosť a

dôvodnosť dovolania.

18. Dovolací súd je dovolacími dôvodmi viazaný (§ 440 CSP). V dôsledku spomenutej viazanosti
dovolací súd neprejednáva dovolanie nad rozsah, ktorý dovolateľ vymedzil v dovolaní uplatneným
dovolacím dôvodom. Dovolací súd je viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil odvolací súd (§ 442

CSP).

19. V zmysle § 421 ods. 1 CSP je dovolanie prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa
potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od
vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe
dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je

dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. Výpočet dôvodov uvedených v § 421 ods. 1 CSP je taxatívny.
Všetky dôvody prípustnosti dovolania, ktoré sú vymenované v tomto ustanovení, sa vzťahujú výlučne na
právnu otázku, ktorej vyriešenie viedlo k právnym záverom vyjadreným v rozhodnutí odvolacieho
súdu; zo zákonodarcom zvolenej formulácie tohto ustanovenia vyplýva, že otázkou riešenou odvolacím
súdom sa tu rozumie tak otázka hmotnoprávna, ako aj procesnoprávna (v ďalšom texte len „právna

otázka“).

20. V danom prípade dovolateľ vyvodil prípustnosť podaného dovolania z ustanovenia § 421 ods. 1
písm. b) CSP.

21. Z hľadiska prípustnosti dovolania podľa § 421 ods. 1 písm. b) CSP má určujúci význam vymedzenie
„právnej“ otázky, ktorá dovolacím súdom ešte nebola riešená. Dôvod prípustnosti dovolania podľa § 421
ods. 1 písm. b) CSP predpokladá, že právnu otázku kľúčovú pre rozhodnutie vo veci samej dovolací súd
doposiaľ neriešil a je daná potreba, aby dovolací súd ako najvyššia súdna autorita túto otázku vyriešil.

22. Dovolateľ nastolil nasledovnú právnu otázku:
Môže sa oprávnený dedič domáhať vydania dedičstva od nepravého dediča prostredníctvom žaloby o
vydanie dedičstva podľa § 485 Občianskeho zákonníka formou určovacieho petitu, a to za predpokladu,
že je/sú predmetom vydania (dedičstva) nehnuteľnosti?

22.1. Dovolací súd konštatuje, že túto otázku súdy nižších inštancií riešili a na jej riešení odvolací
súd založil napadnuté rozhodnutie, keď žalobu zamietol z dôvodu, že v prípade žaloby o
vydanie dedičstva ide o žalobu na plnenie, pričom plnenie má spočívať v povinnosti vydať vec. Z
procesného hľadiska naliehavý právny záujem na určení nemôže byť daný, pokiaľ možno v zmysle
hmotného práva žalovať priamo na plnenie. Súdy nižších inštancií tak svoje rozhodnutia založili na

konštatovaní neprípustnosti žaloby, ktorá mala byť žalobou na plnenie a nie žalobou na určenie;
žalobcom formulovaný petit žaloby považovali za nesprávny. Dovolací súd tak konštatuje prípustnosť
dovolania podľa § 421 ods. 1 písm. b) CSP, jeho vymedzením v súlade s náležitosťami vyplývajúcimi z
§ 432 ods. 2 CSP a z toho dôvodu pristúpil k meritórnemu posúdeniu dôvodnosti podaného dovolania.

22.2. Pre vyriešenie podstatnej právnej otázky pre meritórne posúdenie dôvodnosti podaného dovolania
je rozhodujúci výklad a právne posúdenie § 485 ods. 1 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého ak
sa po prejednaní dedičstva zistí, že oprávneným dedičom je niekto iný, je povinný ten, kto dedičstvo
nadobudol, vydať oprávnenému dedičovi majetok, ktorý z dedičstva má, podľa zásad o bezdôvodnom
obohatení tak, aby nemal majetkový prospech na ujmu pravého dediča. Dovolací súd zdôrazňuje, že

citované ustanovenie bolo od účinnosti Občianskeho zákonníka (zákon č. 40/1964 Zb.) novelizované
len raz, zákonom č. 509/1991 Zb., s účinnosťou od 1. januára 1992. Novela priniesla iba
zmenu právnej terminológie, keď slovné spojenie (právny inštitút) „neoprávnený majetkový prospech“
bol nahradený slovným spojením (právnym inštitútom) „bezdôvodné obohatenie“. Napriek 60-ročnej
účinnosti uvedeného ustanovenia právneho predpisu je odborná spisba vo vzťahu k jeho výkladu

pomerne stručná.

23. Imrich Fekete v komentári k Občianskemu zákonníku (rok vydania 2007) uvádza, že „Dedičská
žaloba je žalobou na plnenie (§ 80 písm. b) OSP). Žaloba na určenie (§ 80 písm. c) OSP) tu nemá miesto.Ide vlastne o osobitnú formu reivindikačnej žaloby (§ 126 OZ). Na rozdiel od klasickej reivindikačnej
žaloby má dedičská žaloba širší dosah, nakoľko predmetom uvedenej žaloby je nielen vydanie veci,
ale aj vyporiadanie iných práv a povinností (predmetom dedičstva je majetok poručiteľa, ktorý zahŕňa

okrem vecí aj práva a iné majetkové hodnoty), napr. aj bezdôvodného obohatenia, pokiaľ nepravý dedič
hradil za oprávneného dediča poručiteľove dlhy. Z toho vyplýva, že jednotlivé položky majetkových práv,
ktorých sa oprávnený dedič domáha, by mali byť v žalobe špecifikované. Ustanovenie § 485 OZ vylučuje
podanie samostatnej reivindikačnej žaloby podľa § 126 OZ proti nepravému dedičovi.“

23.1. Občiansky zákonník, stručný komentár, autorov prof. JUDr. Peter Vojčík, CSc. a kolektív, 2009
poskytuje k § 485 Občianskeho zákonníka strohý text, v ktorom uvádza, že „Ak po právoplatnom
skončení konania o dedičstve vyjde najavo, že oprávneným dedičom je niekto iný než ten, komu súd
(resp. notár) potvrdil nadobudnutie dedičstva, oprávnený dedič sa môže domáhať svojich dedičských
práv. Voči nepravému dedičovi sa môže domáhať vydania majetku alebo časti majetku, ktorý z dedičstva
neoprávnene nadobudol. Môže sa teda domáhať akoby bezdôvodného obohatenia s tým, že tu neplatia

premlčacie lehoty ustanovené na uplatnenie práv z bezdôvodného obohatenia. Oprávnený dedič
môže uplatniť právo na vydanie dedičstva vo všeobecnej trojročnej premlčacej lehote, pričom v § 105 je
osobitne ustanovený okamih začatia jej plynutia. Trojročná premlčacia lehota začína plynúť dňom, kedy
rozhodnutie o dedičstve, ktorým sa dedičské konanie skončilo, nadobudlo právoplatnosť.“ K výkladu
sporného ustanovenia autor uvádza tri judikované rozhodnutia; a to R 53/1973, R 17/1985 a R 44/1986.

23.2. Protinepravémudedičovimôžeoprávnenýdedičžalobouuplatniťsvojeprávona vydanie majetku
získaného z dedičstva, a to do troch rokov odo dňa právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa dedičské
konanie skončilo. Ochrana oprávneného dediča sa riadi právnou úpravou, ktorá bola určujúca pre
dedičské právo po poručiteľovi. Dedičstvo môže byť vydané nepravým dedičom oprávnenému dedičovi

dobrovoľne, na základe dohody. Ak pôjde o hnuteľné veci, nevyžaduje sa zvláštna forma. Pokiaľ však
pôjde o nehnuteľnosť, dohoda musí mať písomnú formu a vyžaduje sa vklad do katastra nehnuteľností.
Ak nedôjde k dohode, právnym prostriedkom na ochranu oprávneného dediča proti dedičovi
neoprávnenému, je žaloba na vydanie majetku z dedičstva. Žaloba na ochranu oprávneného dediča
sa odlišuje od žaloby na ochranu vlastníctva podľa § 126 ods. 1 OZ, čo do subjektov, posudzovaných

právnych vzťahov, spôsobu nápravy a premlčateľnosťou. V prípade, že predmetom vydania dedičstva
je nehnuteľnosť, možno žalobu formulovať ako žalobu na určenie vlastníctva, resp. spoluvlastníctva k
nehnuteľnosti tak, aby rozhodnutie súdu bolo podkladom na zápis do katastra nehnuteľností. Žaloba
oprávneného dediča má oporu v hmotnom práve, a nie je určovacou žalobou podľa § 80 písm. c) OSP.
Naliehavý právny záujem na určení netreba preukazovať. (Števček, M., Dulak, A., Bajánková, J., Fečík,

M., Sedlačko, F., Tomašovič, M. a kol., Občiansky zákonník II. § 451 - § 880, komentár, 2. vydanie,
Praha C. H. Beck 2019, 1578 s.).

23.3. Odvolací súd poukázal na komentár k posudzovanému § 586 Občianskeho zákonníka: „Žaloba
oprávneného dediča podľa ustanovenia § 485 Občianskeho zákonníka nie je žalobou na určenie

existencie alebo neexistencie právneho pomeru; opiera sa o výslovné ustanovenie hmotného práva,
nie o žalobcov naliehavý právny záujem na požadovanom určení. Nežiada autoritatívne vyjasnenie
neistých právnych pomerov, ale založenie pomerov nových. Ide o osobitnú žalobu, ktorá má oporu v
ustanovení hmotného práva a nie je určovacou žalobou v zmysle ustanovenia § 80c Občianskeho
súdneho poriadku.“ (komentár k Občanskému soudnímu řádu autorov JUDr. Bureš, JUDr. Ljubomir

Drápal, JUDr. Michal Mazanec, 5. vydání, 2001, str. 254).

24. Dovolací súd vo väzbe na judikované rozhodnutia uvádzané v bode 23.1. tohto rozhodnutia
poznajúc svoju rozhodovaciu prax môže len konštatovať, že aj judikatúra súdnej praxe k § 485
Občianskeho zákonníka je skromná, pričom nemá vedomosť o judikatúre výslovne riešiacej

otázku petitu žaloby oprávneného/opomenutého dediča podľa § 485 Občianskeho zákonníka, či otázku
výroku súdneho rozhodnutia o žalobe podľa § 485 Občianskeho zákonníka. Z ustálenej rozhodovacej
praxe dovolacieho súdu (R 71/2018), predovšetkým rozhodnutí najvyššieho súdu, ktoré sú (ako judikáty)
publikované v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky, je možné
k aplikácii § 485 Občianskeho zákonníka identifikovať okrem judikátov uvádzaných v bode 23.1. tohto

rozhodnutia, aj ďalšie, a to R 17/1971 a R 32/2013, pričom však všetky tieto rozhodnutia riešili iné otázky,
ako je otázka nastolená dovolateľom (body 5.2 a 22. tohto rozhodnutia).24.1. Podľa rozsudku Najvyššieho súdu ČSR z 24. februára 1971 sp. zn. 2Cz/8/1971, publikovaného
v Zbierke stanovísk a rozhodnutí pod publikačným číslom R 17/1971 naliehavý právny záujem
na určení je daný predovšetkým tam, kde by bez tohto určenia bolo ohrozené právo žalobcu, alebo kde

by sa bez tohto určenia jeho právne postavenie stalo neistým. Žaloba domáhajúca sa určenia podľa
ustanovenia§80písm.c)OSPnemôžebyťspravidlaopodstatnenátam,kdejemožnožalovaťosplnenie
povinnosti podľa ustanovenia § 80 písm. b) OSP. Uvedené závery na prejednávanú vec a namietané
právne posúdenie nedopadajú; v citovanej veci išlo o skutočnosť, že žalobkyňa sa domáhala, aby bol
žalovaný povinný vydať jej polovicu vecí patriacich do dedičstva a v priebehu konania žiadala určiť, že

je dedičkou poručiteľa. Právnou vetou najvyšší súd reagoval na skutočnosť, že žalobkyňa si pôvodne
uplatnila nárok na vydanie dedičstva a až následne určenia, či to právny vzťah je alebo nie je; súd nižšej
inštancie mal uvážiť, či je daný naliehavý právny záujem.

24.2. Zo správy o zhodnotení rozhodovacej činnosti súdov a štátnych notárstiev pri riešení niektorých
vlastníckych a užívacích vzťahov prejednanej a schválenej občianskoprávnym kolégiom Najvyššieho

súdu Českej socialistickej republiky 29. marca 1973, Cpj 25/1973 (publikované pod R 53/1973) vyplýva,
že podľa ustanovenia § 130 ods. 1 OZ má vlastník právo na úžitky a prírastky veci. Občiansky zákonník
nemávšakustanovenieo tom,čivlastníkmáprávodomáhaťsanielenvydaniaveci,aleivydaniaúžitkov
a prírastkov. V týchto prípadoch je nutné aplikovať analogicky ustanovenie § 458 ods. 2 OZ (s ktorým
je v zhode aj ustanovenie § 485 OZ), ktoré pri posúdení povinnosti vydať s neoprávneným majetkovým

prospechom aj úžitky, ukladá prihliadnuť k dobrej viere povinného.

24.3. Z rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej socialistickej republiky z 25. januára 1983 sp.
zn. 3Cz/82/1982 (publikovaného pod č. R 17/1985) vyplýva nasledovná právna veta: Skutočnosť,
že ustanovenie § 485 OZ upravuje ochranu oprávneného dediča, ktorý môže v občianskom

súdnom konaní podať žalobu o vydanie dedičstva proti nepravému dedičovi, nie je skutočnosťou
umožňujúcou odvolaciemu súdu zrušenie alebo zmenu rozhodnutia štátneho notárstva vydaného v
zmysle ustanovenia § 24, veta prvá (in fine) Notárskeho poriadku; nejde tu o dôvod vylučujúci povolenie
obnovy konania o dedičstve.

24.4. Podľa R 44/1986 žalobu o vydanie majetku z dedičstva podľa § 485 OZ môže podať úspešne iba
ten,ktonebolúčastníkomodedičstve.Ten,okomsanazákladejehotvrdenímožnodôvodnedomnievať,
že je poručiteľovým dedičom, je účastníkom konania o dedičstve od uplatnenia svojich dedičských práv
v konaní dovtedy, kým sa nepreukáže, že nie je poručiteľovým dedičom, alebo že nededí z dôvodu
dedičskej nespôsobilosti. Ak účastník dedičského konania spochybní dedičské právo iného účastníka

tohto konania a rozhodnutie o dedičskom práve závisí od zistenia sporných skutočností, súd nie je
oprávnený sám spornosť riešiť; je povinný postupovať podľa § 175k ods. 2 OSP.

24.5. Napokon podľa uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 28. februára 2012 sp. zn.
2Cdo/26/2011, publikovaného pod R 32/2013 vyplýva nasledovný záver: Návrh oprávneného dediča

proti nepravému dedičovi na vydanie majetku, ktorý z dedičstva má (§ 485 ods. 2 Občianskeho
zákonníka), je predčasný, pokiaľ konanie o dedičstve nebolo právoplatne skončené.

24.6. Zhrnúc vyššie uvedené je tak zrejmé, že publikované rozhodnutia najvyššieho súdu žalobcom
nastolenú právnu otázku doposiaľ neriešili a odpoveď na nastolenú otázku nevyplýva ani

z rozhodovacej praxe Ústavného súdu Slovenskej republiky, ktorý sa zaoberal niektorými otázkami
týkajúcimi sa nároku oprávneného dediča (napr. IV. ÚS 404/2013, II. ÚS 86/2021).

25. Podľa dovolacieho súdu právna teória vyjadrená v odbornej spisbe a rozhodovacia súdna prax sa v
zásade zhoduje v tom, že žaloba na vydanie dedičstva nie je žalobou na určenie a naliehavý právny

záujem nie je potrebné preukazovať. Tento záver (naliehavý právny záujem nie je potrebné preukazovať)
sa pri konštatovaní, že nejde o žalobu na určenie, javí ako nadbytočný, ktorý nesporne zaviedli aj súdy
nižších inštancií, ktoré pri posudzovaní dôvodnosti žaloby čerpali aj z právnoteoretických záverov
a hodnotili a posudzovali (aj) existenciu naliehavého právneho záujmu; resp. sa otázkou existencie
naliehavého právneho záujmu zaoberali. Inak právna teória považuje žalobu o vydanie dedičstva

za osobitnú formu reivindikačnej žaloby (žaloby na vydanie veci), za formu akoby žaloby o vydanie
bezdôvodného obohatenia.25.1. Svojou povahou má žaloba o vydanie dedičstva podľa § 485 Občianskeho zákonníka vo
všeobecnosti povahu žaloby na plnenie; nepravý dedič má povinnosť vydať oprávnenému dedičovi
všetko, čo z dedičstva nadobudol; rozsah plnenia nepravého dediča závisí od posúdenia, či vedel,

že bol oprávneným dedičom niekto iný.

25.2. Z vyššie uvedenej argumentácie vyplýva, že aplikované ustanovenie Občianskeho zákonníka
nebolo (okrem drobnej terminologickej úpravy) novelizované; preto aj pôvodný úmysel zákonodarcu a
jeho dopad na súčasné právne vzťahy je potrebné uchopiť z hľadiska materiálnych podmienok vzniku

právnej normy, a to aj vo vzťahu k predmetu dedičstva.

25.3. Z definície dedičstva vyplýva, že dedičstvo je súhrn majetku poručiteľa, teda aktív a
pasív poručiteľa. Dedičstvom tak sú veci, práva a iné majetkové hodnoty, ako aj dlhy poručiteľa.
Predmetom dedičstva sú tak (okrem iného) vlastnícke práva (k hnuteľným i nehnuteľným veciam), práva
k cudzím veciam, práva z duševného vlastníctva, pohľadávky a dlhy poručiteľa. Dedičstvo sa nadobúda

smrťou poručiteľa (§ 460 Občianskeho zákonníka).

25.4. O tom, kto nadobudne dedičstvo, rozhoduje súd v uznesení o dedičstve, konajúc
prostredníctvom notára ako súdneho komisára; dedičské rozhodnutie je len deklaratórne; je však
nevyhnutné k tomu, aby nastali účinky prechodu práv a povinností vrátane vlastníckeho práva; to práve

z dôvodu, že dedičstvo sa nadobúda smrťou poručiteľa.

25.5. Predpokladom dôvodnosti žaloby o vydanie dedičstva je skutočnosť, že dedičské
konanie právoplatne skončilo (po skončení dedičského konania); dedičským rozhodnutím ten, kto
nadobudol dedičstvo preukazuje vlastníctvo k majetku, ktorý v dedičskom konaní nadobudol. V

prípade hnuteľných vecí sa môže dedič voči tomu, kto má vec, domáhať jej vydania (odovzdania), vo
vzťahu k finančným prostriedkom na účte v bankách preukazuje svoje vlastníctvo práve rozhodnutím
o dedičstve. V prípade nehnuteľných vecí je rozhodnutie o dedičstve záznamovou listinou, na základe
ktorej sa v katastri nehnuteľností vyznačí zmena vlastníckeho práva s uvedením nadobúdacieho titulu. Z
uvedeného je zrejmé, že oprávnený dedič po nadobudnutí dedičstva realizuje ďalšie úkony, na základe

ktorých sa ujme triády vlastníckych oprávnení (právo vec držať - ius possidendi, vec užívať a požívať jej
plody a úžitky - ius utenti et fruendi a právo vecou disponovať - ius disponendi) k majetku,
tvoriaceho dedičstvo.

26. V dedičskom konaní má dedičstvo nadobudnúť ten, komu svedčí dedičské právo; dedičom

je ten, koho poručiteľ označil v závete; v prípade ak závetu niet tak ten, komu postavenie dediča
vyplýva zo zákona. Účelom konania o dedičstve je prechod majetku poručiteľa na dediča. V prípade,
ak v dedičskom konaní dedí osoba, ktorá oprávneným dedičom nie je, ide o stav, ktorý nie je
súladný s právnou úpravou. Analogicky potom účelom inštitútu ochrany oprávneného dediča je náprava
protiprávneho stavu a teda, aby oprávnený dedič nadobudol to, čo mu podľa dedičského práva patrí -

vlastnícke právo k majetku, ktorý patril poručiteľovi v čase jeho smrti.

26.1. Nepravý dedič môže oprávnenému dedičovi vydať majetok dobrovoľne; spôsob vydania majetku
je závislý od charakteru majetku. V prípade hnuteľných vecí sa zvláštna forma nevyžaduje (postačí
odovzdanie); v prípade finančných prostriedkov na účte v banke odovzdanie celkom zrejme

nepostačuje (pokiaľ by nedošlo k prevodu finančných prostriedkov na účet oprávneného
dediča); v prípade niektorých hnuteľných vecí, ktoré podliehajú evidencii (motorové vozidlá) je
potrebné realizovať príslušný úkon smerujúci k zmene zápisu užívateľa motorového vozidla v evidencii
motorových vozidiel.

26.2. V prípade nehnuteľných vecí ich odovzdanie pre naplnenie všetkých vlastníckych oprávnení
nepostačuje. Aj v prípade dohody nepravého a oprávneného dediča musídôjsť k vkladu do katastra
nehnuteľností; dohoda o „vydaní“ nehnuteľnosti musí mať písomnú formu a musí byť vkladuschopná.

26.3. Z uvedeného vyplýva, že režim vydania veci sa spravuje charakterom majetku, ktorý ten kto dedil,

„vydá“ oprávnenému dedičovi. V prípade niektorých vecí iba dohoda k naplneniu účelu sledovaného
ochranou oprávneného dediča nepostačuje a nepostačuje ani púhy úkon „odovzdania“ veci.27. Ak aj dovolací súd konštatoval (bod 25.1. tohto uznesenia), že žaloba podľa § 485 Občianskeho
zákonníka má povahu žaloby na plnenie, je potrebné jej priznať osobitosti vyplývajúce z variabilnosti
majetku, ktorý patril v okamihu smrti poručiteľovi a spôsobu, akým sa tento majetok vo všeobecnosti

prevádza. V konečnom dôsledku po konštatovaní, že nejde o žalobu na plnenie dovolací súd upriamuje
pozornosť na § 137 CSP, ktorý v písm. a) - d) uvádza druhy žalôb príkladmo (aby sa rozhodlo najmä);
z uvedeného vyplýva možnosť podania (aj) inej žaloby, ako predpokladá § 137 CSP.

27.1. Možnosť podať žalobu na vydanie dedičstva má oporu v hmotnom práve (§ 485 Občianskeho

zákonníka), ktorý jej formu výslovne neustanovuje. Podstatné je, aby žalobou o vydanie dedičstva došlo
k zosúladeniu stavu, ktorý nastal (tým, že dedil ten, kto nebol povolaný dediť) a stavu, ktorý mal nastať
(aby majetok poručiteľa nadobudol oprávnený dedič).

27.2. Zosúladenie stavu v prípade, ak predmetom vydania dedičstva sú nehnuteľnosti, je dohoda (ktorá
musí byť vkladuschopná) alebo verejná listina. Okresný úrad vykoná záznam do katastra nehnuteľností

v prípade, ak je verejná listina spôsobilá na vykonanie záznamu.

27.3. Z uvedeného dôvodu dovolací súd nepovažuje žalobu na vydanie dedičstva, ktorej petit má
charakter určovacieho petitu (nejde však o určovaciu žalobu), za žalobu neprípustnú s následkom
zamietnutia žaloby. Ide totiž o osobitný charakter žaloby na plnenie (predmetom plnenia je vydanie -

odovzdanie dedičstva), resp. osobitný charakter reivindikačnej žaloby (žaloba na vydanie veci), ktorej
účelom je náprava stavu, ktorý vznikol tým, že nededil dedič poručiteľa, ale iná osoba.

28. Reagujúc na námietku nesprávneho právneho posúdenia a dovolací dôvod podľa § 421 ods. 1 písm.
b) CSP dovolací súd uzatvára, že: V prípade žaloby o vydanie dedičstva, ktorá je osobitným druhom

žaloby, majúcou zakotvenie v hmotnom práve (§ 485 Občianskeho zákonníka), je prípustné, pokiaľ
žalobca formuluje petit žaloby spôsobom, ktorý by mal inak charakter určovacieho petitu (obdobne ako
žaloba na určenie vlastníctva), a to v prípade, ak predmetom vydania dedičstva sú nehnuteľnosti. Vo
väzbe na dovolateľom nastolenú otázku (body 5.2. a 22. tohto rozhodnutia) to znamená, že oprávnený
dedič sa môže domáhať vydania dedičstva od nepravého dediča prostredníctvom žaloby o vydanie

dedičstva podľa § 485 Občianskeho zákonníka aj formou určovacieho petitu, a to za predpokladu, že
je/sú predmetom vydania (dedičstva) nehnuteľnosti.

29. Pokiaľ žalovaní 1/ a 2/ s poukazom na závery odvolacieho súdu namietali otázky možnosti
započítania nárokov toho kto dedil proti oprávnenému dedičovi a skutočnosť, že rovnaký určovací

petit žalobca zvolil aj vo vzťahu k pohľadávke, ktorú žalovanív dedičskom konaní nadobudli, ako aj
na skutočnosť, že žalobcom musí byť v petite zohľadnený aktuálny stav vlastníctva nadobudnutých
nehnuteľností, dovolací súd uvádza, že konanie o dedičstve nie je konaním, v ktorom súd iba formálne
„prinavracia“ vlastníctvo oprávnenému dedičovi. V konaní o vydanie dedičstva dokonca súd skúma
všetky okolnosti prípadu podrobnejšie ako v konaní o dedičstve, nakoľko skúma nielen dedičský titul,

dedičskúspôsobilosť,prípadnévydedenie,aleajďalšieokolnosti,ktorénastalinielenposmrtiporučiteľa,
ale aj po rozhodnutí vydanom v dedičskom konaní (rozhodnutie o dedičstve); predmetom konania o
vydanie dedičstva je nielen vydanie dedičstva, ale aj vysporiadanie práv a povinností týkajúcich sa
ako dedičstva, tak aj vzájomných nárokov vo vzťahu k nepravému dedičovi. Plynutie času od vydania
rozhodnutia o dedičstve totiž môže mať za následok kvalitatívnu, ale aj kvantitatívnu zmenu majetku,

ktorý na základe dedičského rozhodnutia nadobudli nepraví dedičia. Tieto skutočnosti sú ale
predmetom dokazovania v konaní o vydanie dedičstva. Dovolací súd napokon uvádza, že prekážkou
rozhodovania o žalobe na vydanie veci nie je, že žalobca sa nedomáha vydania všetkých vecí, ktoré
nepraví dedičia nadobudli, čo v konečnom dôsledku vyplýva aj z toho, že povinnosť nepravého dediča
vydať majetok sa riadi podľa zásad o bezdôvodnom obohatení, a ak naturálna reštitúcia nie je

možná, je nepravý dedič povinný poskytnúť oprávnenému dedičovi peňažnú náhradu. Procesná aktivita
žalovaných je v takomto prípade žiaduca a nevyhnutná na uplatnenie ich nárokov proti oprávnenému
dedičovi. Napokon, dovolací súd reagujúc na argumentáciu odvolacieho súdu a žalovaných 1/ a 2/
uvádza, že už zo žaloby je zrejmé, voči ktorému z nepravých dedičov a akého majetku, ktorý ten-ktorý
nepravý dedič nadobudol, sa domáha.

30. Dovolací súd bez ohľadu na vyššie uvedené závery uvádza, že súdy nižších inštancií postupovali
pri posudzovaní žalobcom zvoleného petitu príliš formalisticky, v dôsledku čoho aj nesprávne právne
interpretovali rozhodujúce právne ustanovenie (§ 485 Občianskeho zákonníka).30.1. Právnymposúdenímječinnosťsúdu,priktorejzoskutkovýchzistenívyvodzujeprávnezáveryana
zistený skutkový stav aplikuje konkrétnu právnu normu. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide

vtedy,aksúdnepoužilsprávnyprávnypredpisaleboaksíceaplikovalsprávnyprávnypredpis,nesprávne
ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery.

30.2. Ústavný súd Slovenskej republiky v náleze zo 4. mája 2010 sp. zn. III. ÚS 72/2021 publikovanom
v Zbierke nálezov a uznesení Ústavného súdu Slovenskej republiky pod č. 20/2010 vyslovil,

že ,,všeobecný súd musí vykladať a používať ustanovenia na vec sa vzťahujúcich zákonných predpisov
v súlade s účelom základného práva na súdnu ochranu. Aplikáciou a výkladom týchto ustanovení
nemožno toto ani iné základné práva obmedziť spôsobom zasahujúcim do ich podstaty a zmyslu.
Všeobecný súd musí vychádzať z toho, že súdy majú poskytovať v súdnom konaní materiálnu ochranu
zákonnosti tak, aby bola zabezpečená spravodlivá ochrana práv a oprávnených záujmov účastníkov
(obdobne napr. IV. ÚS 1/02, II. ÚS 174/04, III. ÚS 117/07). Z tohto hľadiska musí všeobecný súd pri

výklade a aplikácii príslušných právnych predpisov prihliadať na spravodlivú rovnováhu pri poskytovaní
ochrany uplatňovaným právam a oprávneným záujmom účastníkov konania (obdobne napr. III. ÚS
271/05, III. ÚS 78/07). Princíp spravodlivosti a požiadavka materiálnej ochrany práv sú totiž podstatnými
a neopomenuteľnými atribútmi právnej ochrany (predovšetkým súdnej) v rámci koncepcie materiálneho
právneho štátu.“

30.3. Obdobne v náleze z 31. augusta 2017 sp. zn. I. ÚS 155/2017 ústavný súd vyslovil, že „orgánom
verejnej moci a predovšetkým všeobecným súdom nemožno tolerovať pri interpretácii zákonných
ustanovení prílišný formalistický postup, ktorý vedie k zjavnej nespravodlivosti. Všeobecný súd nie je
absolútne viazaný doslovným znením zákona, ale môže a musí sa od neho odchýliť, ak to vyžaduje

účel zákona, história jeho vzniku, systematická súvislosť alebo niektorý z ústavnoprávnych princípov. Pri
výklade a aplikácii právnych predpisov teda nemožno opomínať ich účel a zmysel, ktorý nie je vyjadrený
len v slovách a vetách toho-ktorého zákonného predpisu, ale i v základných princípoch právneho štátu.“

30.4. Zo žaloby jasne vyplýva, čoho sa žalobca domáha (ochrany oprávneného dediča a vydania

dedičstva). Vyplýva to z označenia žaloby, citácie zákonného ustanovenia (§ 485 Občianskeho
zákonníka), dôvodov žaloby. Predmet konania bol súdom nižších inštancií, žalobcovi i subjektom na
žalovanej strane od podania žaloby (jej doručenia žalovaným) až po konečné rozhodnutie vo veci
samej zrejmý a jasný. Odvolací súd dokonca akceptoval námietku žalobcu v odvolacom konaní, keď
výrokom opravil záhlavie rozsudku súdu prvej inštancie namiesto nesprávneho (o určenie) na správny

(o vydanie dedičstva) predmet konania.

30.5. Napriek vyššie uvedenému dovolací súd považuje za potrebné poznamenať, že súdy nižších
inštancií odopreli žalobcovi právo domáhať sa zákonného nároku iba poukazom na nesprávne
formulovaný petit žaloby. Pokiaľ mali právny názor, že namiesto v žalobe uvedeného „súd určuje,

že vlastníkom ...“ má byť správne „žalovaný je povinný vydať ...“, takáto formálna zmena petitu (pri
jasne žalobcom definovanom predmete konania) by nebola v rozpore so zásadou ne ultra petitum, ale
naplnením zásady iura novit curia. Formálna zmena by nemala za následok, že by súd žalobcovi priznal
kvalitatívne alebo kvantitatívne iný nárok, ako bol v spore uplatnený. Z uvedeného dôvodu dovolací súd
považoval postup súdov nižších inštancií za prílišne formalistický, napĺňajúci znaky denegatio iustitiae

v zmysle porušenia práva na spravodlivý proces podľa § 420 písm. f) CSP.

31. Vzhľadom na vyššie uvedené nie je dovolanie žalobcu uplatňujúceho dovolací dôvod podľa § 420
písm. f) CSP prípustné. Pokiaľ však uplatnil dovolací dôvod podľa § 421 ods. 1 písm. b) CSP dovolanie je
nielen prípustné, ale aj dôvodné, nakoľko rozhodnutie odvolacieho súdu spočíva v nesprávnom právnom

posúdení veci.

32. Ak je dovolanie dôvodné, dovolací súd napadnuté rozhodnutie zruší (§ 449 ods. 1 CSP). Ak dovolací
súd zruší napadnuté rozhodnutie, môže podľa povahy veci vrátiť vec odvolaciemu súdu alebo súdu prvej
inštancie na ďalšie konanie, zastaviť konanie, prípadne postúpiť vec orgánu, do ktorého právomoci patrí

(§ 450 CSP).

33. Najvyšší súd v zmysle týchto ustanovení zrušil rozhodnutie odvolacieho súdu a zároveň aj
rozhodnutie súdu prvej inštancie, trpiaceho rovnakou vadou nesprávneho právneho posúdenia.34. Ak bolo rozhodnutie odvolacieho súdu zrušené a vec mu bola vrátená na ďalšie konanie a nové
rozhodnutie, odvolací súd je viazaný právnym názorom dovolacieho súdu (§ 455 CSP); žalobu vecne

prejedná a v novom rozhodnutí rozhodne aj o trovách pôvodného a dovolacieho konania (§ 453 ods.
1 a 3 CSP).

35. Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.