Rozsudok ,
Potvrdené, Zrušujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 15. máj 2025

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 16CoPr/1/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6722203166
Dátum vydania rozhodnutia: 15. 05. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ivica Hanusková

ECLI: ECLI:SK:KSBB:2025:6722203166.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Banskej Bystrici, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Ivice Hanuskovej

a sudcov JUDr. Alexandra Mojša a JUDr. Dušana Kucbela, v právnej veci žalobkyne: A. B., nar.
XX.XX.XXXX, C. D. XX, XXX XX E., právne zastúpená F. G. E. H., advokátkou, Advokátska kancelária
so sídlom I. XX, XXX XX J., IČO: XX XXX XXX, proti žalovanej: Stomila s. r. o., A. XXX/XX, XXX XX K.
L., IČO: XX XXX XXX, právne zastúpená F. F. M., advokátom, Advokátska kancelária so sídlom L. A.
XX/XX, XXX XX E., IČO: XX XXX XXX, o určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru, náhradu
škody a o nárokoch z neplatného skončenia pracovného pomeru, o odvolaní žalobkyne a žalovanej proti
rozsudku Okresného súdu Banská Bystrica č. k. 9Cpr/5/2023-251 zo dňa 27.10.2023, takto

r o z h o d o l :

I. Návrh žalobkyne na prerušenie konania z a m i e t a.

II. Rozsudok okresného súdu vo výroku I. v časti, ktorým zamietol návrh žalobkyne, že jej pracovný
pomer trvá;
vo výroku II. v časti, ktorým uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobkyni z titulu náhrady mzdy
zneplatnéhoskončeniapracovnéhopomerusumu929,01Eurmesačnebruttopočnúcdňom14.09.2022
do 13.09.2023, v lehote 15 dní odo dňa právoplatnosti tohto rozhodnutia;

vo výroku II. v časti, ktorým žalovanej uložil povinnosť zaplatiť žalobkyni náhradu mzdy z dôvodu
prekážky v práci za deň 13.06.2022;
vo výroku III., ktorým zamietol žalobu žalobkyne o zaplatenie jednorazovej odmeny v sume 350,- Eur;
vo výroku IV., ktorým zamietol žalobu žalobkyne o náhradu škody v sume 900,- Eur;
vo výroku V., ktorým určil, že nemožno od žalovanej spravodlivo požadovať, aby žalobkyňu naďalej
zamestnávala a pracovný pomer žalobkyne u žalovanej končí dňom právoplatnosti tohto rozhodnutia;
p o t v r d z u j e.

III. Rozsudok okresného súdu vo výroku I. v časti, ktorým určil, že okamžité skončenie pracovného
pomeru je neplatné, zostáva n e d o t k n u t ý.

IV. Rozsudok okresného súdu vo výroku II. v časti, ktorým uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobkyni
z titulu náhrady mzdy z neplatného skončenia pracovného pomeru sumu 929,01 Eur mesačne brutto
počnúc dňom 14.09.2023 až do právoplatnosti tohto rozhodnutia, v lehote 15 dní odo dňa jeho
právoplatnosti a v prevyšujúcej časti žalobu zamietol;

vo výroku V. v časti o náhrade trov konania a o súdnom poplatku; z r u š u j e a v tomto rozsahu vec
v r a c i a okresnému súdu na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom okresný súd konal o žalobe žalobkyne, ktorá sa domáhala:I. určenia, že okamžité skončenie pracovného pomeru, ktoré jej bolo dané žalovanou dňa 14.06.2022,
je neplatné;
II. uloženia povinnosti žalovanej poskytnúť jej náhradu mzdy v sume priemerného zárobku za obdobie od

13.06.2022 do doby, kým jej žalovaná umožní pokračovať v práci alebo do 3 dní odo dňa právoplatnosti
tohto rozhodnutia, ak súd rozhodne o skončení pracovného pomeru;
III. uloženia povinnosti žalovanej zaplatiť jej jednorazovú odmenu v sume 350,- Eur, na ktorú žalobkyni
vznikol nárok v súlade s uznesením Vlády Slovenskej republiky č. 777 zo dňa 17.12.2021 z titulu
jednorazového finančného príspevku zdravotníckym pracovníkom;

I. uložiť povinnosť žalovanej zaplatiť jej náhradu škody v sume 900,- Eur z titulu úhrady odmeny svojmu
právnemu zástupcovi za poskytnutie právnej pomoci pri ochrane svojich práv a záujmov v príčinnej
súvislosti s protiprávnym postupom žalovanej, a to neplatným okamžitým skončením pracovného
pomeru.

2. Pokiaľ sa v žalobe domáhala žalobkyňa náhrady mzdy z titulu neplatného skončenia pracovného

pomeru, jej výšku nešpecifikovala. Špecifikovala ju až podaním nazvaným „Zmena a doplnenie
žalobného návrhu“ zo dňa 02.10.2023, v ktorom doplnila, že žiada poskytnúť náhradu mzdy za
deň 13.06.2022 v sume 42,89 Eur s úrokom z omeškania 5,5 % od 01.08.2022 až do zaplatenia
a v sume 929,- Eur mesačne od 14.06.2022 do doby umožnenia pokračovania v práci, tiež spolu
s úrokom z omeškania 5,5 % ročne od 01.08.2022 až do zaplatenia. V tejto súvislosti okresný súd

považoval podanie žalobkyne v časti požadovanej náhrady vo výške priemerného mesačného zárobku
za upresnenie už podaného žalobného návrhu, avšak v časti, v ktorej požadovala úrok z omeškania
z tejto sumy, ako aj z ďalších súm uvedených pod bodom III. a IV. žalobného petitu, išlo podľa
okresného súdu o rozšírenie žaloby žalobkyňou. V tomto rozsahu okresný súd uznesením vyhláseným
na pojednávaní dňa 06.10.2023 rozšírenie žaloby v súlade s ustanovením § 143 CSP nepripustil

s poukazom na skutočnosť, že k rozšíreniu žaloby došlo podaním zo dňa 02.10.2023, teda 3 dni pred
druhým pojednávaním a 14 mesiacov po podaní žaloby. Okresný súd však pripustil rozšírenie žaloby
ohľadom žalobného petitu, v ktorom sa žalobkyňa domáhala určenia, že jej pracovný pomer u žalovanej
trvá, keď aj žalovaná vzniesla vzájomný žalobný návrh o určenie, že pracovný pomer žalobkyne skončil
z dôvodu, že od nej nemožno spravodlivo požadovať, aby ju naďalej zamestnávala.

3. Po vykonanom dokazovaní okresný súd následne vo veci samej rozhodol a určil, že okamžité
skončenie pracovného pomeru, ktoré bolo dané žalobkyni žalovanou dňa 14.06.2022 je neplatné.
Zamietol návrh žalobkyne, že jej pracovný pomer u žalovanej naďalej trvá a uložil žalovanej povinnosť
zaplatiť žalobkyni z titulu náhrady mzdy z dôvodu neplatného skončenia pracovného pomeru sumu

929,01 Eur mesačne brutto počnúc dňom 14.09.2022 až do právoplatnosti tohto rozhodnutia v lehote
15 dní odo dňa jeho právoplatnosti s tým, že v prevyšujúcej časti žalobu ohľadom požadovanej náhrady
mzdy z titulu neplatného skončenia pracovného pomeru zamietol.

4. Okresný súd zároveň uložil napadnutým rozsudkom povinnosť zaplatiť žalobkyni náhradu mzdy

z dôvodu prekážky v práci na jej strane z deň 13.06.2022 v sume 42,89 Eur brutto v lehote 15 dní odo dňa
právoplatnosti tohto rozhodnutia. Žalobu v časti, v ktorej žalobkyňa od žalovanej požadovala zaplatenie
jednorazovej odmeny v sume 350,- Eur a náhradu škody z titulu úhrady odmeny právnemu zástupcovi
za poskytnutie právnej pomoci vo výške 900,- Eur; zamietol.

5. Zároveň okresný súd určil, že od žalovanej nemožno spravodlivo požadovať, aby žalobkyňu naďalej
zamestnávala a určil, že pracovný pomer žalobkyne u žalovanej končí dňom právoplatnosti tohto
rozhodnutia.

6. O náhrade trov konania rozhodol okresný súd tak, že žiadnej zo strán náhradu trov konania nepriznal

a žalovanej uložil povinnosť zaplatiť z titulu súdneho poplatku zo vzájomnej žaloby sumu 99,50 Eur
v lehote 15 dní odo dňa právoplatnosti tohto rozhodnutia.

7. Okresný súd v odôvodnení napadnutého rozhodnutia vo vzťahu k určeniu neplatnosti skončenia
pracovného pomeru a nárokov z neplatného skončenia pracovného pomeru poukázal na tú skutočnosť,

že dôvodom, pre ktorý bolo dané žalobkyni okamžité skončenie pracovného pomeru žalovanou dňa
14.06.2022 bolo závažné porušenie pracovnej disciplíny, neospravedlnená absencia žalobkyne na
pracovisku v dňoch od 07.06.2022 do 14.06.2022 (fakticky do 10.06.2022). Po vykonanom dokazovaní
okresný súd ustálil, že nebolo sporné, že okamžité skončenie pracovného pomeru bolo vyhotovené vpísomnej forme a bolo žalobkyni doručované na pracovisku za prítomnosti svedkýň N. E. M. a O. D. D.
dňa 14.06.2022. Žalobkyňa sa oboznámila s jeho obsahom, mala vedomosť o dôvode, pre ktorý je bolo
dané, preto skutočnosť, že tento právny úkon nepodpísala, alebo odmietla prevziať, nemal za následok,

že by jej nebol riadne doručený, keďže sa dostal do jej dispozičnej sféry.

8. Následne okresný súd skúmal, či zo strany žalobkyne došlo k tvrdenému závažnému porušeniu
pracovnej disciplíny, ktorý bol ako dôvod uvedený pre jej okamžité skončenie pracovného pomeru. Mal
za preukázané, že pracovný pomer žalobkyne bol uzatvorený na dobu neurčitú, pričom po skončení

dlhodobej práceneschopnosti žalobkyne dňa 05.06.2022 prostredníctvom e-mailovej komunikácie
si táto vyžiadala od žalovanej na deň 06.06.2022 čerpanie dovolenky, čo jej bolo umožnené. V
tento deň žalovaná ani netvrdila, že by žalobkyni vykázala neospravedlnenú absenciu. Spornou
však zostala otázka, či aj v dňoch 07. až 10.06.2022 neprítomnosť žalobkyne na pracovisku a
absencia výkonu práce pre žalovanú, mohla byť posudzovaná ako neospravedlnená absencia, a teda
porušenie povinností upravených v § 81 Zákonníka práce. Zhodné skutkové tvrdenia oboch strán v ich

písomných vyjadreniach ako aj výpovediach podľa okresného súdu preukázali, že v čase dlhodobej
práceneschopnosti žalobkyne žalovaná uzatvorila s inou osobou dohodu o vykonaní prác, ktorá
osoba vykonávala v čase neprítomnosti žalobkyne jej pracovnú náplň ako zdravotná sestra v zubnej
ambulancii. Rovnako bolo preukázané, a to aj e-mailovou korešpondenciou strán, že v dňoch 07. až
10.06.2022 sa strany dojednávali o tom, že ukončia pracovný pomer dohodou bez ohľadu na to, z koho

podnetu. V tomto období nebolo hodnoverne podľa okresného súdu preukázané tvrdenie žalovanej,
že by oznámila žalobkyni, že nemá nárok na čerpanie dovolenky, alebo že by trvala na tom, aby do
spísania dohody o skončení pracovného pomeru vykonávala pre ňu svoje pracovné povinnosti uvedené
v pracovnej zmluve. Naopak, z ich korešpondencie pripojenej v spise vyplynulo, že pokiaľ sa chcela
stretnúť so žalobkyňou, bolo to po pracovnej dobe alebo v popoludňajších hodinách, a to výlučne pre

upresnenie obsahu dohody o skončení pracovného pomeru a akceptovala, že v tomto období pre ňu
žiadnu prácu nevykonávala. Neprítomnosť žalobkyne na pracovisku začala žalovaná považovať za
neospravedlnenú až po tom, čo nedošlo k dohode o skončení pracovného pomeru s ňou. Z uvedených
dôvodov okresný súd nepovažoval neprítomnosť žalobkyne v práci v období od 06.06. do 10.06.2022
ako neospravedlnenú absenciu, bez ohľadu na to, či mala žalobkyňa možnosť čerpať dovolenku alebo

nie. Nebol potom podľa okresného súdu preukázaný zákonný dôvod pre skončenie pracovného pomeru
žalobkyne okamžitým skončením v zmysle ustanovenia § 68 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce. V tejto
časti preto okresný súd žalobe vyhovel a určil, že okamžité skončenie pracovného pomeru jej bolo dané
neplatne.

9. V súvislosti s neplatným skončením pracovného pomeru žalobkyne si táto uplatnila i nároky z toho
vyplývajúce, ktoré boli špecifikované v jej podaní zo dňa 02.10.2023. Týmto podaním zároveň žalobkyňa
rozšírila žalobný petit č. I. o určenie, že jej pracovný pomer trvá, a naopak žalovaná žiadala určiť v súlade
s ustanovením § 79 ods. 1 Zákonníka práce, že pracovný pomer žalobkyne netrvá, nakoľko nemožno od
nej ako zamestnávateľa spravodlivo požadovať, aby ju naďalej zamestnával. V konaní však žalobkyňa

nepreukázala, že už pri doručovaní okamžitého skončenia pracovného pomeru uviedla, že trvá na tom,
aby ju žalovaná ďalej zamestnávala, teda, že má záujem zotrvať u žalovanej v pracovnom pomere.
Z obsahu žaloby však bez pochýb vyplýva (napr. strana 9. žaloby ako aj obsahu žalobného petitu), že
žalobkyňa trvala na ďalšom zamestnávaní u žalovanej a žiadala poskytnúť náhradu mzdy až do doby,
kedy jej táto umožní pokračovať v práci, alebo ak súd rozhodne o skončení pracovného pomeru. Z

uvedených dôvodov okresný súd považoval vznik nároku žalobkyne v zmysle § 79 ods. 1 Zákonníka
práce za deň doručenia žaloby žalovanej, t. j. dňa 14.09.2022.

10. Vo vzťahu k vzájomnej žalobe žalovanej, ako aj k rozšírenému žalobnému petitu I. žalobkyňou,
sa súd ďalej zaoberal otázkou, či možno za danej situácie a zisteného skutkového stavu od žalovanej

spravodlivo požadovať, aby žalobkyňu naďalej zamestnávala. V tejto súvislosti okresný súd uviedol, že
ani výkon práva žalobkyne ako zamestnankyne, ktoré jej vyplýva z ustanovenia § 79 ods. 1 Zákonníka
práce, nemôže byť v rozpore s dobrými mravmi v súvislosti so znením čl. 2 Zákonníka práce, keď
nikto nesmie práva a povinnosti zneužívať na škodu druhého účastníka pracovnoprávneho vzťahu.
Okresný súd preto prihliadol na okolnosti prípadu a na tú skutočnosť, že žalobkyňa ako zdravotná

sestra zubnej ambulancie bola pred skončením pracovného pomeru dlhodobo práceneschopná a
počas tejto práceneschopnosti sa zamestnala u iného zamestnávateľa mimo miesta výkonu práce u
žalovanej. Po skončení práceneschopnosti mienila nesporne žalobkyňa uzatvoriť so žalovanou dohodu
o skončení pracovného pomeru. K jej uzatvoreniu nedošlo podľa okresného súdu výlučne z dôvodu,že žalovaná do dohody nezahrnula požadovaný nárok žalobkyne na 2-mesačné odstupné a nárok na
vyplatenie sumy 350,- Eur. Vzhľadom na tieto skutočnosti okresný súd vyhodnotil tvrdenie žalobkyne
v priebehu tohto sporu, že má záujem zotrvať v pracovnom pomere so žalovanou len ako účelové.

Zároveň ale okresný súd uznal, že ani žalovaná nepostupovala voči žalobkyni korektne, keď po tom,
čo nedošlo ku vzájomnej dohode o skončení pracovného pomeru jej dala neplatné okamžité skončenie
pracovného pomeru a neumožnila jej vstup na pracovisko dňa 13.06.2022. Dostatočnou sankciou za
to je podľa názoru okresného súdu priznanie nároku žalobkyne na náhradu mzdy z týchto dôvodov za
obdobie a vo výške tak, ako bolo uvedené vo výrokovej časti jeho rozhodnutia, a to do právoplatného

rozhodnutia súdu, t. j. do skončenia trvania jej pracovného pomeru, keď podľa okresného súdu nemožno
spravodlivopožadovaťodžalovanej,abynaďalejžalobkyňuzamestnávala.Vkonanínebolosporné,žev
súčasnejdobemážalovanázamestnankyňuvpracovnejpozíciižalobkyneaďalšiunepotrebuje.Naopak
žalobkyňa je zamestnaná u iného zamestnávateľa, mimo miesta výkonu práce u žalovanej. Je teda
nesporné, že v dôsledku pracovnoprávneho sporu ich vzťahy sú narušené a narušená je aj medzi nimi
dôvera, nejde o skutočný záujem spolupráce. Okresný súd tiež uzavrel, že za danej situácie by ďalšie,

čo i len krátkodobé zotrvanie žalobkyne v pracovnom pomere u žalovanej mohlo negatívne vplývať
aj na samotných pacientov žalovanej. V dôsledku všetkých vyššie uvedených skutkových okolností,
ktoré nastali tak v priebehu rozviazania pracovného pomeru, najskôr v snahe uzavrieť dohodu, neskôr
formou okamžitého skončenia pracovného pomeru, okresný súd vzájomnému návrhu žalovanej, ktorým
sa domáhala určenia, že nie je možné na nej spravodlivo požadovať ďalšie zamestnávanie žalobkyne a

určenie, že pracovný pomer žalobkyne skončil, vyhovel. Z rovnakých dôvodov návrh žalobkyne, ktorým
sa domáhala určenia, že jej pracovný pomer u žalovanej trvá, zamietol.

11. Posúdenie otázky, či možno za danej situácie a zisteného skutkového stavu od žalovanej spravodlivo
požadovať, aby žalobkyňu naďalej zamestnávala, malo podľa okresného súdu zároveň vplyv aj na dĺžku

trvania nároku žalobkyne na náhradu mzdy v zmysle ustanovenia § 79 ods. 1 Zákonníka práce. V tejto
súvislosti poukázal na tú skutočnosť, že žalovaná sa v priebehu celého konania nedomáhala, aby jej
súd povinnosť nahradiť mzdu za čas presahujúci 12 mesiacov primerane znížil, prípadne náhradu mzdy
za čas presahujúci 12 mesiacov vôbec nepriznal v zmysle ustanovenia § 79 ods. 2 Zákonníka práce. Z
týchto dôvodov sa súd aplikáciou moderačného práva vo vzťahu k nároku na náhradu mzdy nad dobu

12 mesiacov nezaoberal, a žalobkyni priznal náhradu mzdy z dôvodu neplatného skončenia pracovného
pomeru v sume 929,01 Eur mesačne brutto od 14.09.2022 do právoplatnosti tohto rozhodnutia. Doplnil,
že v čase jeho rozhodovania už uplynula doba 12 mesiacov, podľa ktorej v zmysle § 79 ods. 2 Zákonníka
práce prináležala žalobkyni ako zamestnankyni plná náhrada mzdy. Pokiaľ ide o sumu 929,01 Eur
mesačne brutto uvedenú ako výšku pravdepodobného mesačného zárobku žalobkyne, túto žalovaná

nenamietala a ani spôsob tohto výpočtu. V prevyšujúcej časti žalobu ohľadom požadovanej náhrady
mzdy z titulu neplatného skončenia pracovného pomeru okresný súd vzhľadom na absenciu návrhu
žalovanej na uplatnenie moderačného práva v zmysle § 79 ods. 2 Zákonníka práce, zamietol.

12. Naopak okresný súd vyhovel žalobe žalobkyne pokiaľ sa domáhala zaplatenia náhrady mzdy z

dôvodu prekážky v práci na jej strane za deň 13.06.2022 v sume 42,89,- Eur brutto, ak zhodne ako
je vyššie uvedené, žalovaná nenamietala spôsob výpočtu ani výšku jej pravdepodobného mesačného
zárobku na sumu 929,01 Eur. Aplikujúc ustanovenie § 142 ods. 3 Zákonníka práce mal súd za
preukázané, že dňa 12.06.2022 žalovaná žalobkyni výslovne zakázala výkon práce dňa 13.06.2022
(viď. č. l. 20 spisu - korešpondencia strán sporu e-mailom), v dôsledku čoho jej vznikol nárok na náhradu

mzdy v žalovanej výške za tento deň.

13.Žalobežalobkynevčastiozaplateniejednorazovejodmenyvsume350,-Eurokresnýsúdnevyhovel,
nakoľko z predložených materiálov nevyvodil zákonnú povinnosť žalovanej požiadať o jednorazový
finančný príspevok, keď samotné Ministerstvo zdravotníctva Slovenskej republiky zverejnilo na svojej

webovej stránke oznam o možnosti, a nie povinnosti prihlásiť sa prostredníctvom ich systému a požiadať
o tento príspevok pre svojich zamestnancov. Okresný súd považoval za logické, že takýto príspevok,
ktorého sa žalobkyňa domáhala, by mali dostať len tí zdravotnícki zamestnanci, ktorí aj v skutočnosti
vykonávali prácu v zdravotníctve v čase Covidu, z ktorého dôvodu tejto mimoriadnej situácie vláda
príspevok odsúhlasila. Pokiaľ však bola v tejto dobe žalovaná dlhodobo práceneschopná, nemožno

kvalifikovať nepožiadanie o tento príspevok zo strany žalovanej ako úmyselné konanie proti dobrým
mravom.14. Rovnako okresný súd zamietol návrh žalobkyne, ktorým sa voči žalovanej domáhala náhrady škody
v súvislosti s úhradou sumy 900,- Eur za právne služby. Žalobkyňa si vyššie uvedenú sumu 900,- Eur
uplatňovala ako škodu, ktorá jej mala vzniknúť v príčinnej súvislosti s neplatným skončením pracovného

pomeru, v súvislosti s čím bolo z jej strany potrebné sa radiť s viacerými právnikmi, vrátane právneho
zástupcu v tomto smere. Žalobkyňa však podľa okresného súdu nepreukázala ani samotnú existenciu
tejto škody ako ujmy v jej majetkovej sfére, keď nepreukázala, že sumu 900,- Eur uhradila. Doplnil, že
doklad pripojený k žalobe, na ktorom je uvedená zaúčtovaná suma, túto skutočnosť nepreukazuje a
nie je z neho zrejmé, komu táto suma mala byť uhradená, za čo, chýba variabilný, špecifický symbol

a nie je tam uvedené ani číslo účtu, ktoré je na pripojených zálohových faktúrach vedeného v P. I.,
C. na právneho zástupcu žalobkyne. Zo samotnej faktúry predloženej žalobkyňou, podľa okresného
súdu, vôbec nevyplýva, za aké právne služby bola táto faktúra vystavená. Žalobkyňa tak nepreukázala
zákonom predpokladané predpoklady pre vznik jej nároku na náhradu škody, existenciu škody, príčinnú
súvislosť s jej prípadným vznikom s protiprávnym konaním žalovanej, a preto súd aj v tejto časti žalobu
zamietol ako bezdôvodnú. Doplnil, že vo všeobecnosti súdna prax akceptuje úkon právnej pomoci -

predžalobnú výzvu ako príslušenstvo pohľadávky v zmysle § 121 Občianskeho zákonníka uplatnenú v
základom konaní popri uplatnenej pohľadávke.

15. O trovách konania rozhodol okresný súd v zmysle ustanovenia § 255 ods. 2 zákona č. 160/2015 Z. z.
Civilný sporový poriadok (ďalej v texte aj „CSP“), keďže obe strany boli podľa okresného súdu úspešné

len čiastočne. O povinnosti zaplatiť súdny poplatok žalovanej rozhodol okresný súd vzhľadom k ňou
vznesenému vzájomnému návrhu v zmysle zákona č.71/1992 Z.z. o súdnych poplatkoch.

16. Žalobkyňa podala proti rozsudku okresného súdu v zákonnej lehote odvolanie z dôvodov daných
§ 365 ods. 1 písm. b), d), e), f), h) CSP. Žalobkyňa okresnému súdu vytýkala, že jej znemožnil,

aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v miere porušujúcej jej základné právo na spravodlivý
proces, keď na pojednávaní dňa 06.10.2023 bez akéhokoľvek odôvodnenia nedokončil žalobkyňou
navrhnutý a na pojednávaní zo 17.05.2023 začatý výsluch konateľky žalovanej, čím zároveň v rozpore
s vyšetrovacím princípom zabránil zisteniu skutočností, ktoré mohli mať pre meritórne rozhodnutie
súdu podstatný význam. Okresný súd podľa žalobkyne v rozpore s vyšetrovacím princípom nevykonal

navrhnuté dôkazy, a to výsluch svedkýň O. D. D. a N. E. M., čím zabránil zisteniu skutočnosti, ktorá
má podstatný význam pre meritórne rozhodnutie súdu, konkrétne určenie začiatku plynutia nároku
žalobkyne na náhradu mzdy z neplatného skončenia pracovného pomeru.

17. Ďalším odvolacím dôvodom žalobkyne bola okolnosť, že rozhodnutie okresného súdu, ktorým

zamietol jej návrh, že jej pracovný pomer u žalovanej naďalej trvá a rozhodnutie o skončení pracovného
pomeru z dôvodu, že nemožno od žalovanej spravodlivo požadovať, aby ju naďalej zamestnávala, nemá
oporu v skutkovom a právnom stave veci, pričom súd uplatnenie tejto zákonnej výnimky odôvodnil
nezrozumiteľným a zmätočným spôsobom.

18. Vo vzťahu k nároku žalobkyne na zaplatenie 350,- Eur ako jednorazového finančného príspevku od
žalovanej, žalobkyňa v odvolaní namietala, že v tomto rozsahu vychádza rozhodnutie okresného súdu
taktiež z nedostatočne zisteného skutkového stavu veci a z nesprávnych právnych úvah, pričom súd
svoje rozhodnutie ani v tejto časti riadnym spôsobom neodôvodnil.

19. Žalobkyňa sa nestotožnila so záverom okresného súdu, ktorý zamietol jej nárok na zaplatenie
nákladov, ktoré jej vznikli pred podaním žaloby v dôsledku neplatného skončenia pracovného pomeru,
pretože od nej nemožno spravodlivo požadovať, aby znášala náklady, ktoré dôvodne a účelne vynaložila
na ochranu svojich práv a oprávnených záujmov v príčinnej súvislosti s protiprávnym konaním žalovanej.

20. Rozhodnutie okresného súdu zároveň žalobkyňa v odvolaní považovala za nesprávne aj v časti
rozhodnutia o nároku na náhradu trov konania, ktoré podľa nej vychádza z nesprávnej interpretácie a
aplikácie ustanovenia § 255 ods. 2 CSP. Má za to, že bola plne úspešná v podstatnej časti žaloby a
neúspešná bola len v nepatrnej časti, pričom rozhodnutie okresného súdu v časti trvania pracovného
pomeru vychádza z voľnej úvahy, ktorá nemá vplyv na hodnotenie miery úspechu a neúspechu

sporových strán v konaní. Považuje sa preto za plne procesne úspešnú a mal jej byť priznaný nárok na
náhradu trov konania v rozsahu 100 %.21. Proti rozsudku okresného súdu podala odvolanie aj žalovaná, a to voči výroku II. týkajúcom sa
určenia povinnosti žalovanej zaplatiť náhradu mzdy v sume 929,01 Eur brutto mesačne za obdobie
od 14.09.2022 až do právoplatnosti tohto rozsudku, ako aj voči výroku V. týkajúcom sa určenia, že

pracovný pomer žalobkyne u žalovanej končí dňom právoplatnosti tohto rozhodnutia. Dôvody odvolania
žalovaná uplatnila v zmysle § 365 ods. 1 písm. b), d), f) a h) CSP. Žalovaná okresnému súdu vytýkala
v konkrétnostiach najmä to, že vo vzťahu k dobe priznanej náhrady mzdy (obdobie od 14.09.2023 až
do právoplatnosti rozsudku) a v reakcii na argumentáciu žalobkyne týkajúcu sa posudzovania náhrady
mzdy do 12 mesiacov a nad 12 mesiacov, okresný súd pod bodom 58. produkoval odôvodnenie,

s ktorým sa nestotožňuje. Nesúhlasí s interpretáciou okresného súdu o tom, že by sa v priebehu
konania nedomáhala, aby súd jej povinnosť primerane znížil, prípadne náhradu mzdy žalobkyni za čas
presahujúci 12 mesiacov vôbec nepriznal. Žalobkyňa totiž až podaním, ktoré jej bolo doručené dňa
05.10.2023 ("Zmena a doplnenie žalobného návrhu“), špecifikovala výšku náhrady mzdy požadovanú
v súvislosti s návrhom na určenie neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru. Následne sa
dňa 06.10.2023 na okresnom súde konalo pojednávanie, v rámci ktorého žalovaná prostredníctvom

právneho zástupcu priamo, ako aj v reakcii na otázku súdu (keď otázka znela, či žalovaná chce
dĺžku doby náhrady mzdy limitovať rozhodnutím súdu) dostatočne zrozumiteľne, racionálne a logicky
vyjadrila námietky voči žalobkyňou uplatnenej dobe náhrady mzdy a predniesla požiadavku, aby dĺžka
náhrady mzdy v prípade uznania neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru bola limitovaná
dobou 12 mesiacov, pričom uplatnenie tejto žiadosti bolo podopreté aj odkazom na ustanovenie § 79

Zákonníka práce a kontextom ďalších prostriedkov jej procesnej obrany. Uplatnenie uvedenej žiadosti
bolo aj náležite podložené a zdôvodnené konkrétnymi skutočnosťami a okolnosťami, v ktorých žalovaná
vzhliadla dôvody pre daný postup súdu, a pre ktoré vzniesla aj požiadavku na nepriznanie náhrady
žalobkyni za čas presahujúci 12 mesiacov. V tejto súvislosti poukázala na zápisnicu z pojednávania
zo dňa 06.10.2023 na strane 4., ako aj zvukovú nahrávku z pojednávania konaného dňa 06.10.2023,

ako i ďalšie úkony procesnej obrany, vrátane vzájomného návrhu, v obsahu ktorého sa domáhala
určenia nemožnosti od nej spravodlivo požadovať, aby žalobkyňu naďalej zamestnávala, a aby pracovný
pomer žalobkyne skončil ku dňu konania uvedeného pojednávania. Zotrvala preto na požiadavke,
ktorú predniesla nielen na pojednávaní ústne, a to na nepriznanie, resp. limitovanie náhrady mzdy
žalobkyni za čas presahujúci dobu 12 mesiacov s tým, že v súlade s ustálenou judikatúrou súčasne

takúto žiadosť oprela o konkrétne tvrdenia a preukázané skutočnosti odôvodňujúce takúto žiadosť,
čím uniesla i dôkazné bremeno týkajúce sa preukázania podmienok pre daný moderačný postup.
Opakovane poukázala na sankčnú a satisfakčnú funkciu náhrady mzdy za čas do 12 mesiacov a
funkciu sociálnu v prípade náhrady mzdy za čas presahujúci 12 mesiacov. V tejto súvislosti zdôraznila,
že výrok súdu o určení doby stanovenej náhrady mzdy musí byť súčasne kompatibilný s inými výrokmi

v posudzovanej pracovnoprávnej veci, napr. výrokom o zamietnutí návrhu žalobkyne, že jej pracovný
pomer u žalovanej trvá, ako aj výrokom, že nemožno od nej spravodlivo požadovať, aby žalobkyňu
naďalej zamestnávala, a že pracovný pomer žalobkyne u nej končí dňom právoplatnosti rozhodnutia.
Vzájomný kontext všetkých týchto prejavov žalovanej rovnako predstavujú a involvujú svojím obsahom
aj požiadavku, aby v prípade určenia neplatnosti skončenia pracovného pomeru zamestnávateľom, súd

pristúpil k zníženiu náhrady mzdy, resp. nepriznaniu náhrady mzdy presahujúcej limit 12 mesiacov. Ani
na uvedené procesné okolnosti okresný súd neprihliadol a v rozhodnutí sa s nimi žiadnym spôsobom
nevysporiadal.

22. Ďalším odvolacím dôvodom žalovanej bola skutočnosť, že vzájomným určovacím návrhom

predneseným na pojednávaní dňa 06.10.2023 žiadala o vydanie rozhodnutia o tom, že nemožno
od nej spravodlivo požadovať, aby žalobkyňu naďalej zamestnávala s tým, že pracovný pomer u
nej končí ku dňu konania pojednávania, teda 06.10.2023. Okresný súd však uvedenému návrhu
žalovanej vyhovel, avšak skončenie pracovného pomeru ustálil až okamihom právoplatnosti rozsudku.
V odôvodnení napadnutého rozhodnutia však podľa nej absentuje ozrejmenie rozdielneho ustálenia

okamihu skončenia pracovného pomeru žalobkyne u nej, nie je zrejmé a zdôvodnené, či sa zo
strany okresného súdu jednalo o reálny zámer ustáliť okamih skončenia odlišným spôsobom alebo sa
jednalo o nestrannú, či mylnú interpretáciu prejavu žalobkyne obsahujúceho daný vzájomný návrh. V
tejto súvislosti preto akcentovala, že na pojednávaní vyzvala žalobkyňu, že ak má skutočný záujem
pokračovať v práci u nej, môže okamžite najbližší deň nastúpiť. Žalobkyňa však na uvedenú výzvu

nereagovala, vôbec ju nekontaktovala a do práce nenastúpila. Aj tieto prejavy strán preto determinujú
dobu a výšku náhrady mzdy v prípade neplatného skončenia pracovného pomeru.23. Žalovaná v odvolaní okresnému súdu vytýkala, že tento neprihliadal ani na jej námietky, že
náhrada mzdy môže byť zamestnancovi priznaná iba vtedy, ak je splatná v čase vydania súdneho
rozhodnutia, pričom ju zásadne nemožno priznať ako opakujúcu sa dávku do budúcnosti - pre rozsudok

je určujúci stav v čase jeho vyhlásenia. Poukázala na to, že ku dňu vydania rozsudku okresného súdu
ešte neuplynula maximálna doba, po ktorú možno náhradu mzdy priznať, ani doba do právoplatnosti
rozsudku, keď v zmysle ustálenej judikatúry mohla byť žalobkyni priznaná len náhrada mzdy, ktorá bola
splatná ku dňu vyhlásenia rozsudku.

24. V napádaných výrokoch preto okresný súd podľa žalovanej, porušil jej právo na spravodlivý proces,
nakoľko nezdôvodnil presvedčivým a preskúmateľným spôsobom uvedené rozhodnutie. Okresný súd by
mal PRI argumentácii obsiahnutej v odôvodnení svojho rozhodnutia dbať na jeho celkovú presvedčivosť.
Navrhla, aby odvolací súd odvolaniu vyhovel, rozsudok okresného súdu v napádanom rozsahu zmenil
tak, že náhradu mzdy za čas presahujúci 12 mesiacov neprizná a súčasne neprizná náhradu mzdy za
mesiac september 2022 a obdobie od 01.10. do 12.10.2022 z dôvodu pracovnej neschopnosti žalobkyne

a poberania nemocenských dávok žalobkyňou a zároveň, aby určil, že pracovný pomer žalobkyne
u žalovanej skončil ku dňu 06.10.2023. Navrhla, aby jej odvolací súd priznal náhradu trov odvolacieho
konania v rozsahu 100 %.

25. Žalovaná v písomnom vyjadrení k odvolaniu žalobkyne uviedla, že ho považuje za nedôvodné a

neopodstatnené, nemajúce oporu v skutkovom a právnom stave veci. Vo vzťahu k výsluchu konateľky
žalovanej N. Q. K., ktorý výsluch sa nekonal na návrh žalobkyne, poukázala na to, že po samotnom
výsluchu na pojednávaní dňa 17.05.2023 bolo umožnené právnym zástupcom oboch strán klásť otázky
vypočúvanej konateľke s tým, že na ďalšie pojednávanie bude predvolaná za predpokladu existencie
ďalšíchotázokzostranyprávnehozástupcužalobkyne.Pozmenekauzálnejpríslušnostivšakžalobkyňa

nenavrhla výsluch konateľky a ani jedna z procesných strán danej osobe nepoložila žiadnu ďalšiu
otázku, nebol daný návrh na doplnenie dokazovania v tomto smere. Obdobne vo vzťahu k dokazovaniu
doplnila, že žalobkyňa relevantným a procesne predpísaným spôsobom nespochybnila listinné dôkazy
ňou predložené v podobe čestných prehlásení F. R., G. F. S., N. E. M. a O. D. D.. Žalobkyňa tieto
osoby nenavrhla v konaní vypočuť, neoznačila ani k akým skutočnostiam by tieto osoby mali byť podľa

nej vypočuté. Ak aj vykonanie výsluchu týchto osôb pôvodne navrhla, v ďalšom konaní už na návrhu
netrvala, preto tento postup nezakladá právo druhej strany teda žalobkyne na uskutočnení uvedených
dôkazných prostriedkov, ktoré nenavrhla.

26. Žalovaná ďalej v písomnom vyjadrení k odvolaniu žalobkyne poukázala i na stanovisko predložené

žalobkyňou dňa 09.10.2023, ktoré bolo konajúcemu súdu predložené po vyhlásení dokazovania za
skončené a po záverečných rečiach strán sporu, teda išlo zo strany žalobkyne o prejav nespôsobilý
privodiť zmenu ukončeného dokazovania. Ak žalobkyňa v odvolaní popiera napätie a narušené vzťahy
medzi stranami sporu, resp. ich považuje za bežné, s takouto interpretáciou sa nestotožňuje. Naopak,
ataky a rôzne formy nevecného osočovania žalovanej zo strany žalobkyne, vrátane jej dobrého mena

a povesti, majú širokospektrálny rozmer a sú prítomné v prejavoch žalobkyne počas celého súdneho
i mimosúdneho konania. Naopak je to práve žalobkyňa, ktorá nemala a nemá záujem o pokračovanie
v zamestnaní, keď práve ona iniciovala i samotné ukončenie pracovného pomeru a žiadnym spôsobom
nereagovala ani na výzvu z pojednávania konaného dňa 06.10.2023 o tom, že ak má skutočný
záujem pokračovať v práci, môže najbližší deň nastúpiť. Dokazovaním nebolo spochybnené ani zistenie

a záver, že žalobkyňa v rozhodnej dobe od 07.06. do 10.06.2022 ani jeden pracovný deň nenastúpila
do zamestnania na pracovisku napriek tomu, že disponovala vedomosťou, že v roku 2022 jej pre
neodpracovanie žiadneho pracovného času nevznikol a nemohol vzniknúť nárok ani na alikvotnú časť
dovolenky. Ako neodôvodnené a neopodstatnené vyznievajú podľa nej aj odvolacie námietky žalobkyne
tvrdiace vznik jej nároku na jednorazovú odmenu. Má za to, že zo žiadneho záväzného právneho

predpisu nevyplývala a nevyplýva právna nárokovateľnosť žalobkyne voči zamestnávateľovi vo vzťahu
k jednorazovému príspevku na strane jednej a na strane druhej právna povinnosť žalovanej ako
zamestnávateľa zapojiť sa do predmetného systému odmeňovania. Nestotožnila sa ani s tvrdením
žalobkyne o jej nároku na náhradu škody vo výške 900,-- Eur a v tomto smere považuje rozhodnutie
okresného súdu za vecne správne. Zhodne sa vyjadrila i k posúdeniu nároku na náhradu trov konania,

ktoré okresným súdom považuje za korektné a spravodlivé zohľadňujúce jednak priebeh, ale aj výsledok
konania, ako aj celkový prístup strán v konaní a k veci, vrátane mimosúdnych jednaní, v rámci ktorých
žalobkyňa akékoľvek urovnanie podmieňovala akceptáciou všetkých jej uplatňovaných nárokov, vrátane
zastaveného konania. Doplnila, že žalobkyni po vynesení rozsudku poskytla plnenie titulom náhradymzdy za obdobie 12 mesiacov od 14.09.2022. V ostatnom poukázala na obsah svojich doterajších
prednesov, vyjadrení a najmä odvolania.

27. Žalobkyňa v písomnom vyjadrení k odvolaniu žalovanej konštatovala, že jej odvolanie považuje
za nedôvodné a neopodstatnené, nemajúce oporu v skutkovom ani právnom stave veci. Rozsudok
okresného súdu v časti namietanej žalovanou považuje za vecne správny a riadne odôvodnený. Má
za to, že na aplikáciu moderačného oprávnenia súdom podľa § 79 ods. 2 Zákonníka práce nie sú
dané zákonné dôvody, nakoľko okresný súd mohol zvážiť aplikáciu svojho moderačného oprávnenia

len na žiadosť zamestnávateľa. Ako vyplýva aj z rozhodnutia okresného súdu, žalovaná sa v priebehu
celého konania nedomáhala, aby jej súd povinnosť nahradiť mzdu za čas presahujúci 12 mesiacov
primerane znížil, prípadne nepriznal v zmysle § 79 ods. 2 Zákonníka práce. Žalovaná určitým, jasným a
zrozumiteľným spôsobom takýto návrh nepredniesla a formulácia: „čo sa týka dĺžky poskytnutia náhrady
v zmysle § 79 má za to, že dĺžka by mala byť limitovaná 12 mesiacmi“, nemá charakter žiadosti
predpokladanejzákonomzhľadiskaobsahuaniformy.Uvedenúlimitáciunáhradymzdyprávnyzástupca

žalovanej uvádzal výlučne v súvislosti so vzájomným návrhom žalovanej uplatnenej podľa § 79 ods.
1 Zákonníka práce a nie v súvislosti s moderačným oprávnením súdu podľa § 79 ods. 2 Zákonníka
práce. Vzájomný návrh žalovanej na rozhodnutie súdu o skončení pracovného pomeru podľa § 79
ods. 1 Zákonníka práce, ktorému okresný súd aj vyhovel, z hľadiska obsahu ani formy objektívne
nemožno považovať za žiadosť o aplikáciu moderačného oprávnenia. Akcentovala, že aj objektívne sa

javí nesprávne a nespravodlivé, aby súd v tomto spore, ktorý svojím zjavne nezákonným postupom
vyvolala výlučne konateľka žalovanej, vychádzal žalovanej v ústrety a sankcionoval žalobkyňu tým, že
by náhradu mzdy za čas presahujúci 12 mesiacov primerane znížil, či nepriznal. Doplnila, že žalovaná
svoju vôľu zamestnávať ju neprejavila vážne a jej vôľa nebola skutočná, nakoľko zo zvukového záznamu
z pojednávania zo dňa 06.10.2023 je zrejmé, že právny zástupca žalovanej túto výzvu adresovanú

žalobkyni nemyslel vážne a prezentoval ju pred súdom výlučne účelovo s úmyslom zastaviť plynutie
nároku žalobkyne na náhradu mzdy z neplatného skončenia pracovného pomeru, keď uviedol, že z
opatrnosti vyzýva žalobkyňu, aby nastúpila do zamestnania nasledujúci pracovný deň.

28. Žalobkyňa v písomnom vyjadrení k odvolaniu žalovanej zároveň k prostriedku procesnej obrany, aby

okresný súd pri priznaní nároku na náhradu mzdy z neplatného skončenia pracovného pomeru prihliadol
na obdobie, kedy bola žalobkyňa práceneschopná, konštatoval, že uvedený prostriedok procesnej
obrany bol uplatnený v rozpore so zásadou koncentrácie konania, teda žalovaná ho neuplatnila včas.
Naviac, skutkové tvrdenie žalovanej, že na základe jej procesnej obrany si okresný súd vyžiadal
správu a potvrdenie o nemocenských dávkach vyplatených žalobkyni zo Sociálnej poisťovne, pobočka

Zvolen, nemá oporu v skutkovom stave veci zaznamenanom nielen v napadnutom rozsudku, ale ani
v jednotlivých zápisniciach o pojednávaní. Žalobkyňa nemala možnosť, aby sa v súlade so zásadou
kontradiktórnosti súdneho konania k tejto listine vyjadrila, ak ani okresný súd tento listinný dôkaz vôbec
nevykonal a žalovaná takýto listinný dôkaz ani nenavrhla v konaní vykonať.

29. Žalobkyňa v písomnom vyjadrení k odvolaniu žalovanej zároveň konštatovala, že námietku
žalovanej, že okresný súd priznal žalobkyni nárok na náhradu mzdy z neplatného skončenia pracovného
pomeru ako opakujúcu dávku do budúcnosti a nie ako súhrnnú sumu splatnú ku dňu vyhlásenia
rozhodnutia, považuje za nedôvodnú a neopodstatnenú. Náhrada mzdy z neplatného skončenia
pracovného pomeru je podľa nej opakujúca sa peňažná dávka a patrí až do času, kedy zamestnávateľ

umožní zamestnancovi pokračovať v práci, alebo ak súd právoplatne rozhodne o skončení pracovného
pomeru. Keďže okresný súd rozhodol o skončení pracovného pomeru žalobkyne, ale súčasne neuplatnil
svoje moderačné oprávnenie, nárok žalobkyne na náhradu mzdy z neplatného skončenia pracovného
pomeru ako opakujúca sa peňažná dávka podľa nej naďalej plynie, kým rozsudok nenadobudne
právoplatnosť, resp. kým odvolací súd rozsudok okresného súdu svojim právoplatným rozhodnutím

nezmení. Z uvedeného dôvodu preto nebol okresný súd oprávnený nárok žalobkyne zafixovať a stanoviť
ho ako súčet jednotlivých náhrad mzdy žalobkyne ku dňu vyhlásenia rozsudku ako požaduje žalovaná.

30. Na záver žalobkyňa v písomnom vyjadrení k odvolaniu žalovanej poukázala na to, že pred Ústavným
súdom Slovenskej republiky prebieha konanie, ktoré má význam pre rozhodnutie súdu v tomto súdnom

konaní,ktoráústavnásťažnosťz29.11.2023jeevidovanápodčíslomRvp2973/2023,anazákladektorej
ústavnej sťažnosti požiadala podľa § 164 CSP o prerušenie konania až do právoplatného rozhodnutia
Ústavného súdu Slovenskej republiky o podanej ústavnej sťažnosti.31. Žalovaná v písomnom vyjadrení k podaniu žalobkyne zo dňa 27.12.2023 zotrvala na svojich
doterajších vyjadreniach najmä vo vzťahu k tomu, že uplatnila žiadosť o aplikáciu moderačného
oprávnenia týkajúceho sa možnosti limitácie náhrady mzdy za čas presahujúci 12 mesiacov v zmysle

§ 79 ods. 2 Zákonníka práce, keď súčasne prezentovala, špecifikovala a preukázala existenciu
konkrétnych opodstatnených právne významných skutočností a okolností zakladajúcich relevantné
dôvody pre prijatie záveru o potrebe limitácie prípadnej povinnosti žalovanej nahradiť mzdu žalobkyne
za čas presahujúci 12 mesiacov s tým, že priznanie náhrady mzdy za čas presahujúci 12 mesiacov nie je
namieste. Aktuálne presadzované vyjadrenie žalobkyne považuje za účelové tvrdenie a zotrvala na tom,

že výzva prednesená prostredníctvom právneho zástupcu a adresovaná žalobkyni na pojednávaní dňa
06.10.2023, v obsahu ktorej bola žalobkyňa vyzvaná na pokračovanie v práci a nástup do zamestnania
v najbližší pracovný deň, bola učinená vážne a spĺňala všetky náležitosti pre daný typ úkonu. Dodatočná
interpretácia žalobkyne spochybňujúca vážnosť uvedenej výzvy je zjavne účelová a nemá oporu vo
vykonanom dokazovaní. Naopak, na ochranu svojich práv a obrany uplatnila aj vzájomný návrh, ktorým
sa domáhala, že od nej nemožno spravodlivo požadovať, aby žalobkyňu ďalej zamestnávala a jej

pracovný pomer končí ku dňu 06.10.2023. Pokiaľ ide o návrh žalobkyne na prerušenie odvolacieho
konania v zmysle § 164 CSP má za to, že nie je dôvodný s tým, že pre takýto procesný postup nie
sú naplnené zákonné podmienky a predpoklady. V ostatnom zotrvala a odkázala na obsah svojich
doterajších prednesov, vyjadrení a návrhov, vrátane odvolania.

32. Žalobkyňa v písomnom vyjadrení k podaniu žalovanej zo dňa 26.01.2024 uviedla, že zotrváva na
svojich doterajších vyjadreniach, opakovane zotrvala na tom, že okresný súd mal zákonnú povinnosť
pripustiť zmenu žaloby a taktiež nedostatočne zistil skutkový stav, nakoľko nebolo jej povinnosťou
opätovne navrhovať výsluch konateľky žalovanej, ak zo zápisnice z pojednávania vyplynulo, že
toto právo jej malo byť poskytnuté zo strany okresného súdu bez akéhokoľvek navrhovania. Zo

zápisnice o pojednávaní nevyplýva skutočnosť, že žalobkyňa mala na ďalšom pojednávaní navrhovať
pokračovanie vo výsluchu žalovanej. Vo vzťahu k nevykonanému výsluchu O. D. D. a N. E. M.
zotrváva na tom, že tieto výsluchy mali byť vykonané z dôvodu, že spochybnila čestné prehlásenia
vyššie uvedených osôb, čím sa daný dôkaz stal sporným. Akcentovala, že žiadna zo strán sporu nemá
povinnosť navrhovať vykonanie dôkazov viackrát, resp. opätovne. Konštatovala, že z dôvodu spornosti

týchto dôkazov (čestné prehlásenia) mal okresný súd vykonať dokazovanie výsluchom týchto osôb aj
bez ďalšieho navrhovania, či už zo strany žalobcu alebo žalovaného, ak výsluch týchto osôb bol v konaní
už raz navrhnutý. Zdôraznila, že trvá na ďalšom zamestnávaní zo strany žalovanej a v prípade, ak
žalovaná nemala záujem naďalej spolupracovať, z dôvodu že si nevie predstaviť byť s ňou v denno-
dennom kontakte na pracovisku a hlavne z dôvodu, že si nevie predstaviť vzájomnú komunikáciu, je

namieste požadovať zo strany žalovanej, aby pracovnoprávny vzťah ukončila zákonným spôsobom.
Vzhľadom na tieto skutočnosti má za to, že okresný súd by mal rozhodnúť tak, že pracovnoprávny
vzťah medzi ňou a žalovanou naďalej trvá. Doplnila, že vo vzťahu k jednorazovej odmene vo výške
350,- Eur neboli závery okresného súdu správne, nakoľko tento nárok je dôvodný, keďže v čase Covidu
a covidových opatrení pracovala pre žalovanú. V ostatnom zotrvala na doterajších vyjadreniach a

navrhla, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zmenil tak, že žalobnému návrhu v celom rozsahu
vyhovie a prizná žalobkyni náhradu trov konania v celom rozsahu.

33. V ďalšom písomnom vyjadrení tak žalobkyňa ako aj žalovaná zotrvala na svojich doterajších
stanoviskách a neuviedla nové skutočnosti majúce vplyv na preskúmanie konania pred okresným

súdom.

34. Krajský súd ako súd odvolací (§ 34 CSP) prejednal odvolanie žalobkyne a žalovanej viazaný
rozsahom a dôvodmi odvolania v zmysle § 379 a § 380 CSP a bez nariadenia pojednávania podľa § 385
ods. 1 a contrario CSP rozsudok okresného súdu vo výroku I. v časti, ktorým zamietol návrh žalobkyne,

že jej pracovný pomer trvá;
vo výroku II. v časti, ktorým uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobkyni z titulu náhrady mzdy
zneplatnéhoskončeniapracovnéhopomerusumu929,01Eurmesačnebruttopočnúcdňom14.09.2022
do 13.09.2023, v lehote 15 dní odo dňa právoplatnosti tohto rozsudku;
vo výroku II. v časti, ktorým žalovanej uložil povinnosť zaplatiť žalobkyni náhradu mzdy z dôvodu

prekážky v práci za deň 13.06.2022 v sume 42,89 Eur brutto, v lehote 15 dní odo dňa právoplatnosti
tohto rozhodnutia;
vo výroku III., ktorým zamietol žalobu žalobkyne o zaplatenie jednorazovej odmeny v sume 350,- Eur;
vo výroku IV., ktorým zamietol žalobu žalobkyne o náhradu škody v sume 900,- Eur;vo výroku V. v časti, ktorým určil, že nemožno od žalovanej spravodlivo požadovať, aby žalobkyňu
naďalej zamestnávala, pracovný pomer u žalobkyne u žalovanej končí dňom právoplatnosti tohto
rozhodnutia; podľa § 387 ods. 1, 2 CSP potvrdil ako vecne správny.

35. Vo zvyšnej časti krajský súd, ako súd odvolací, podľa § 389 ods. 1 písm. b), c) CSP zrušil rozsudok
okrasného súdu vo výroku II. v časti, ktorým uložil žalovanej povinnosť zaplatiť z titulu náhrady mzdy z
neplatného skončenia pracovného pomeru sumu 929,01 Eur mesačne brutto počnúc dňom 14.09.2023
až do právoplatnosti tohto rozhodnutia, v lehote 15 dní od jeho právoplatnosti a v prevyšujúcej časti

žalobu zamietol;
vo výroku V. v časti o náhrade trov konania a o súdnom poplatku; zrušil a v tomto rozsahu vec vrátil
okresnému súdu na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

36.Prioritnesaokresnýsúdzaoberalnávrhomžalobkynepodanomvodvolacomkonanípodanímzodňa
27.12.2023, ktorá v zmysle § 164 CSP požiadala o prerušenie konania až do právoplatného rozhodnutia

Ústavného súdu Slovenskej republiky o ústavnej sťažnosti zo dňa 29.11.2023 vedenej na Ústavnom
súde Slovenskej republiky pod číslom Rvp 2973/2023.

37. Podľa § 164 CSP, ak súd neurobí iné vhodné opatrenia, môže konanie prerušiť, ak prebieha súdne
alebo správne konanie, v ktorom sa rieši otázka, ktorá môže mať význam pre rozhodnutie súdu, alebo

ak súd dal na také konanie podnet.

38. Žalobkyňa prerušenie konania navrhla s poukazom na procesný exces okresného súdu, ktorý
v zrejmom rozpore s rozhodovacou praxou najvyšších súdnych autorít svojvoľne bez odôvodnenia
uznesením na pojednávaní dňa 06.10.2023 rozhodol o nepripustení zmeny žaloby o zákonné úroky z

omeškania. Už v tom čase poukázala na skutočnosť, že požiada o poskytnutie súdnej ochrany Ústavný
súd Slovenskej republiky ( ďalej v texte „Ústavný súd SR“) , nakoľko proti uzneseniu súdu o pripustení,
resp. nepripustení zmeny žaloby odvolanie nie je prípustné. Odvolací súd sa oboznámil s rozhodnutím
Ústavného súdu SR I.ÚS 89/2024-27 zo dňa 15.02.2024, ktorým bola sťažnosť žalobkyne odmietnutá.
Keďže žalobkyňa navrhla, aby súd prerušil konanie až do právoplatného rozhodnutia Ústavného súdu

SR v tejto veci, o ňou podanej ústavnej sťažnosti, o ktorej bolo ku dňu rozhodnutia odvolacieho súdu
Ústavným súdom SR právoplatne rozhodnuté tak, že jej sťažnosť bola odmietnutá, nie je daný dôvod na
prerušenie konania v zmysle ustanovenia § 164 CSP. Návrh žalobkyne preto odvolací súd ako obsolétny
zamietol. Je totiž zrejmé, že súdne konanie, v ktorom sa podľa žalobkyne mala vyriešiť otázka, ktorá
mohla mať význam pre rozhodnutie okresného, ale i odvolacieho súdu, je t. č. právoplatne skončené.

39. Základom sporu medzi stranami sporu bolo okamžité skončenie pracovného pomeru medzi
zamestnávateľom a zamestnancom, jeho (ne)platnosť, ak žalobkyňa od počiatku namietala, že neboli
pri takomto spôsobe ukončenia pracovného pomeru formou okamžitého skončenia pracovného pomeru
dodržané predpoklady ustanovené zákonom, a to Zákonníkom práce. Proti výroku I. v časti, ktorým

okresný súd určil, že okamžité skončenie pracovného pomeru, ktoré bolo dané žalobkyni žalovanou dňa
14.06.2023, je neplatné, nebolo podané odvolanie. Žalovaná podala odvolanie výlučne voči výroku II.
a voči výroku V., ktoré odvolanie podrobnejšie špecifikovala, avšak vo vzťahu k okamžitému skončeniu
pracovného pomeru skutkové a právne závery okresného súdu nespochybnila. V zmysle § 367 ods. 2
CSP zostáva rozhodnutie okresného súdu v základe nároku, a teda o určení, že okamžité skončenie

pracovného pomeru je neplatné, právoplatným. Právoplatnosť takéhoto výroku, ktorý nie je napadnutý
odvolaním tak nie je dotknutá.

40. Sporným však zostala otázka ďalšieho trvania pracovného pomeru žalobkyne u žalovanej, vzhľadom
na návrh žalobkyne, ktorá sa domáhala určenia, že jej pracovný pomer u žalovanej trvá a naopak v

zmysle vzájomného návrhu žalovanej, ktorá žiadala, aby súd určil, že od nej nemožno spravodlivo
požadovať, aby žalobkyňu naďalej zamestnávala a zároveň žiadala určiť, že pracovný pomer žalobkyne
u žalovanej končí dňom 06.10.2023, teda ku dňu konania pojednávania na okresnom súde. Okresný
súd v tejto súvislosti aplikujúc ustanovenie § 79 ods. 1 Zákonníka práce konštatoval, že medzi
stranami bol sporný počiatok vzniku nároku žalobkyne na náhradu mzdy, ak žalobkyňa tvrdila, že už pri

doručovaní okamžitého skončenia pracovného pomeru ( 14.06.2022 ) uviedla, že jej pracovný pomer
trvá. Tieto skutočnosti však konateľka žalovanej poprela a žalobkyňa uvedené tvrdenia nepreukázala.
Ak žalobkyňa v odvolaní namietala, že došlo k porušeniu jej práva na spravodlivý súdny proces, nakoľko
okresný súd nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, napr. ajvo vzťahu k skutkovému tvrdeniu žalobkyne, že prejavila záujem pokračovať v práci bezprostredne
po oznámení okamžitého skončenia pracovného pomeru 14.06.2022, či v súvislosti s neuplatnením
jednorazového finančného príspevku v sume 350,- Eur pre žalobkyňu, je nutné poukázať na tú

skutočnosť, že konateľka žalovaného bola vypočutá na pojednávaní pred Okresným súdom Zvolen
dňa 17.05.2023, a po jej výsluchu bolo umožnené právnym zástupcom oboch strán sporu klásť otázky
konateľke žalovanej. Pojednávanie síce bolo odročené, avšak pre prípad, ak bude mať právny zástupca
ďalšie otázky, resp. bude mať návrh na pokračovanie výsluchu, bude daná možnosť vypočuť žalovanú
opakovane.Odvolacísúduznáva, ženáslednedošlokzmenekauzálnejpríslušnostiakonajúcimsúdom

sa v priebehu konania stal Okresný súd Banská Bystrica. Táto skutočnosť ale nebránila žalobkyni,
aby navrhla výsluch žalovanej, resp. konateľky žalovanej, ak bol nariadený termín pojednávania na
06.10.2023, na ktorom okresný súd pokračoval v dokazovaní. Žiadna z procesných strán netrvala na
ďalšom výsluchu konateľky žalovaného a nebol daný ani návrh na doplnenie dokazovania. Žalobkyňa
tak prostredníctvom právneho zástupcu pred Okresným súdom Zvolen, ako aj Okresným súdom Banská
Bystrica nekonkretizovala ani to, aká otázka vo vzťahu ku konateľke žalovanej mala byť položená,

resp. na ozrejmenie akých skutkových otázok by sa mala vyjadriť, pričom je nutné uviesť, že návrh
na výsluch žalovanej, konateľky žalovanej navrhla žalovaná, nie žalobkyňa. Uvedené sa vzťahuje aj na
odvolaciu námietku žalobkyne vo vzťahu k výsluchu svedkov N. E. M. a O. D. D., ak žalobkyňa nenavrhla
v konaní vypočuť týchto svedkov a ani neoznačila, k akým skutočnostiam by mali byť títo svedkovia
vypočutí. Odvolací súd uznáva, že vykonanie výsluchu N. E. M. a O. D. D. pôvodne navrhla žalovaná,

ktorá však v ďalšom konaní na danom návrhu netrvala, preto bolo práve na žalobkyni, aby takýto návrh
predniesla v konaní, ak mala za to, že ide o dôkaz, ktorý má význam pre rozhodnutie vo veci samej.
Nie je preto ani dôvod na argumentáciu žalobkyne v písomnom vyjadrení zo dňa 27.01.2024, že nebolo
jej povinnosťou navrhovať výsluch žalovanej z dôvodu, že toto právo jej malo byť poskytnuté zo strany
súdu automaticky bez akéhokoľvek navrhovania. Civilný sporový poriadok výslovne upravuje, že súd

vykonáva dokazovanie na návrh strany sporu, medzi ktoré patrí aj návrh na pokračovanie vo výsluchu
žalovaného v prípade, ak je tento dôkaz relevantný pre rozhodnutie vo veci samej a jeho vykonanie
strana sporu aj náležite odôvodní. O to viac, ak návrh na takýto výsluch pôvodne podala druhá strana
sporu. Nemožno mať za to, že by tým, že opakovane nedošlo k výsluchu konateľky žalovanej, došlo k
porušeniu práv žalobkyne na spravodlivý proces. Uvedené sa vzťahuje aj k výsluchu O. D. D. a N. E. M..

Tiež neobstojí ani odvolacia námietka žalobkyne zo dňa 27.01.2024, podľa ktorej mali byť tieto výsluchy
zo strany príslušného súdu vykonané len z dôvodu, že žalobkyňa spochybnila čestné prehlásenia
vyššie uvedených osôb. Nepostačuje len spochybnenie dôkazu predloženého druhou stranou, bolo
preto právom žalobkyne využiť prostriedok procesného útoku a navrhnúť výsluch týchto osôb. Nie je
náležitá ani argumentácia žalobkyne v uvedenom podaní, že žiadna zo strán sporu nemá povinnosť

navrhovať vykonanie dôkazov viackrát, resp. opätovne, ak žalobkyňa návrh na výsluch uvedených osôb
nepredniesla vôbec. K porušeniu práv by spôsobom, na ktorý poukazuje žalobkyňa, došlo len v prípade,
akbytakýtonávrhsamažalobkyňapodalaasúdbynaňnereagoval,nievprípade,aknávrhpodaladruhá
strana, ktorá sa ale porušením práva na spravodlivý proces z uvedeného dôvodu necíti byť dotknutá,
a v tejto súvislosti procesný postup okresného súdu nenamietala. Z tohto dôvodu preto okresný súd

nebol ani povinný odôvodňovať prečo dôkaz, ktorý navrhnutý žalobkyňou nebol, nevykonal.

41. Odvolací súd preto konštatuje, že okresný súd vo vzťahu k rozhodnutiu o neplatnosti okamžitého
skončenia pracovného pomeru a ďalšom trvaní, resp. netrvaní pracovného pomeru medzi stranami
sporu rozhodol na základe dostatočne zisteného skutkového stavu a následne prijatého správneho

právneho záveru.

42. Okresný súd sa následne vo vzťahu k vzájomnej žalobe žalovanej, ako aj k rozšírenému žalobnému
petitu I. žalobkyňou, ktorá sa domáhala určenia, že jej pracovný pomer u žalovanej naďalej trvá,
dôsledne zaoberal otázkou, či možno za danej situácie a zisteného skutkového stavu od žalovanej

spravodlivo požadovať, aby žalobkyňu naďalej zamestnávala. Na posúdenie tejto otázky aplikoval
ustanovenie § 79 ods. 1 Zákonníka práce a vychádzal z konkrétnych skutkových okolností danej veci.
V tejto súvislosti okresný súd poukázal na to, že ani výkon práva žalobkyne ako zamestnankyne, ktoré
jej vyplýva z ustanovenia § 79 ods. 1 Zákonníka práce nemôže byť v rozpore s dobrými mravmi v
súvislosti so znením čl. 2 Zákonníka práce, keď nikto nesmie práva a povinnosti zneužívať na škodu

druhého účastníka pracovnoprávneho vzťahu. Okresný súd v konkrétnostiach, ale aj vo vzájomnej
súvislosti posúdil a vyhodnotil okolnosti rozväzovania pracovného pomeru, správaním a postojmi oboch
strán sporu. Poukázal na to, že žalobkyňa ako zdravotná sestra v zubnej ambulancii bola dlhodobo
práceneschopná, pričom práve v tomto čase, počas PN, sa zamestnala u iného zamestnávateľa mimomiesta výkonu práce u žalovanej. Uvedená skutočnosť nebola žalobkyňou spochybnená ani vyvrátená
dokazovaním. Po skončení práceneschopnosti mienila teda žalobkyňa nesporne ukončiť pracovný
pomer a uzatvoriť so žalovanou dohodu o skončení pracovného pomeru. Na druhej strane, v konaní

nebolo sporné, že v súčasnej dobe má žalovaná zamestnankyňu v pracovnej pozícii žalobkyne a ďalšiu
nepotrebuje. Zároveň je nesporné, že žalobkyňa je tohto času zamestnaná u iného zamestnávateľa
mimo miesta výkonu práce u žalovanej. Neobstojí preto odvolací dôvod žalobkyne, podľa ktorého
žalovaná neuviedla ani nepreukázala žiadne relevantné skutočnosti, ktoré by odôvodňovali aplikáciu
výnimky z ustanoveného právneho pravidla, že v prípade neplatného skončenia pracovného pomeru

zamestnancovi zo strany zamestnávateľa, ak zamestnanec zamestnávateľovi oznámil, že trvá na tom,
aby ho ďalej zamestnával, pracovný pomer zamestnanca sa zásadne nekončí. V tejto súvislosti okresný
súd pri rozhodovaní naopak prihliadal vzniku sporu a okolnosti tomu predchádzajúce najmä dlhodobú
práceneschopnosť žalobkyne a skutočnosť, že sa presťahovala mimo miesta výkonu práce ako aj
ďalšie argumenty, na ktoré poukazoval okresný súd v bode 28. odôvodnenia jeho rozhodnutia. Taktiež
nemohol opomenúť existenciu zlých vzťahov medzi stranami sporu, ktoré v súvislosti so vznikom sporu

medzi stranami vznikli, a nepredstavujú bežný štandard nedorozumení, ak obe strany priamo alebo
nepriamo považujú konanie druhej strany za odporujúce dobrým mravom. Rozhodnutie okresného súdu
je v tomto smere konzistentné. Nemožno potom považovať za nesprávny skutkový a právny záver, ak
okresný súd považoval tvrdenie žalobkyne, že má záujem zotrvať v pracovnom pomere so žalovanou, za
účelové. Na druhej strane však okresný súd uznal, že ani žalovaná nepostupovala korektne, ak následne

po tom ako nedošlo k dohode o skončení pracovného pomeru, ukončila so žalobkyňou pracovný
pomer neplatne a súčasne jej neumožnila ani vstup na pracovisko dňa 13.06.2022. Aj s prihliadnutím
na tieto skutočnosti okresný súd rozhodol o ukončení pracovného pomeru žalobkyne u žalovanej
právoplatnosťou tohto rozhodnutia, ak ustálil, že od žalovanej nemožno spravodlivo požadovať, aby
ďalej žalobkyňu zamestnávala, a návrh žalobkyne, že jej pracovný pomer u žalovanej trvá, zamietol.

Odôvodnenie rozhodnutia okresného súdu je v tomto smere presvedčivé a vyvážené. Uvedené závery
nespochybňuje ani tvrdenie žalobkyne, že vzťah medzi ňou a konateľkou žalovanej trvajúci viac než 5
rokov bol pred vznikom sporu bezproblémovým a korektným. Ani okolnosť, že do vzniku sporu medzi
stranami nedošlo zo strany žalovanej k akýmkoľvek výtkam k pracovnej činnosti žalobkyne nie je pre
vyššie uvedené posúdenie určenia spôsobu ukončenia pracovného pomeru medzi nimi relevantné.

Naviac, narušenie vzájomných vzťahov medzi stranami sporu nebolo jediným a samostatným dôvodom
pre vyššie uvedené závery okresného súdu, preto vytŕhanie jednotlivých skutkových a právnych viet
z rozhodnutia okresného súdu nedáva dostatočný obraz o jeho rozhodnutí v tejto otázke. Okresný
súd ďalšie trvanie pracovného pomeru po jeho neplatnom skončení posudzoval nie jednotlivo, ale
vo vzájomných súvislostiach daného prípadu. Je rozporuplné, ak žalobkyňa t. č. trvá na tom, že

žalovaná ju dostala svojim nezákonným a neetickým postupom do mimoriadne zložitej životnej situácie,
ekonomickej, právnej aj sociálnej neistoty, ak v čase pred neplatným skončením pracovného pomeru
dochádzalo medzi stranami sporu k dojednaniu o ukončení pracovného pomeru, a to aj na základe
podnetu samotnej žalobkyne. Žalobkyňa tak v tomto rozsahu len polemizuje so skutkovými a právnymi
závermi okresného súdu.

43. V nadväznosti na výrok okresného súdu, ktorým určil, že okamžité skončenie pracovného pomeru
je neplatné, okresný súd považoval nárok žalobkyne na náhradu mzdy z dôvodu neplatného skončenia
pracovného pomeru za daný. V bode 42. odôvodnenia napadnutého rozhodnutia okresný súd uzavrel,
že pokiaľ žalobkyňa požadovala náhradu mzdy z titulu neplatného skončenia pracovného pomeru

podľa § 79 ods. 1 Zákonníka práce v spojení s ustanovením § 134 Zákonníka práce, a žalovaná
nenamietala spôsob výpočtu ani výšku jej pravdepodobného mesačného zárobku na sumou 929,01
Eur, považoval túto sumu za danú. Pokiaľ ide o nárok žalobkyne na náhradu mzdy za obdobie od
14.06.2022, tento nárok žalobkyne čo do základu, ako aj výšky náhrady vypočítanej za jeden kalendárny
mesiac bol preto podľa okresného súdu nesporný, keď spornou medzi stranami bola len otázka obdobia

trvania tohto nároku. Odvolací súd preto považuje rozhodnutie okresného súdu, pokiaľ uložil žalovanej
povinnosť zaplatiť žalobkyni z titulu náhrady mzdy z dôvodu neplatného skončenia pracovného pomeru
sumu 929,01 Eur mesačne brutto počnúc dňom 14.09.2022 za vecne správny, za správneho použitia
ustanovení Zákonníka práce. Pri neplatnom skončení pracovného pomeru je totiž zamestnávateľ
povinný zamestnancovi uhradiť náhradu mzdy za 12 mesiacov. Náhradu pri neplatnom skončení

pracovného pomeru zo strany zamestnávateľa nemôže súd v tomto rozsahu znížiť ani nepriznať (počas
12 mesiacov), nakoľko táto náhrada má povahu satisfakcie za neplatne skončený pracovný pomer. V
tomto smere preto považuje odvolací súd rozhodnutie okresného súdu za vecne správne a podľa § 387
ods. 1, 2 CSP ho potvrdil.44. Odvolací súd považuje za vecne správne aj rozhodnutie okresného súdu vo výroku, ktorým zamietol
žalobu žalobkyne v časti, v ktorej od žalovanej požadovala zaplatenie jednorazovej odmeny v sume

350,- Eur a v tomto smere odkazuje na odôvodnenie napadnutého rozhodnutia v bodoch 70. až
87., kde sa problematikou tohto nároku podrobne zaoberal. Žalobkyňa v tomto smere v odvolaní
len polemizuje so skutkovými a právnymi závermi okresného súdu a konkrétne okolnosti daného
prípadu nespochybnili vecnú správnosť napadnutého rozhodnutia. Nespochybňuje to totiž tvrdenie
žalobkyne, že na jednorazovú odmenu mali nárok všetci zdravotnícki pracovníci. Zamestnávatelia,

teda poskytovatelia zdravotnej starostlivosti vrátane žalovanej, nemali právnu povinnosť ale iba právo
nahlásiť svojich zamestnancov do systému odmeňovania určeného na zber dát za poskytovateľov
zdravotnej starostlivosti a vytvoreného Národným centrom zdravotníckych informácií. Z obsahu
materiálu v návrhu uznesenia vlády Slovenskej republiky č. 777 zo dňa 17.12.2021, ani zo žiadneho
záväzného právneho predpisu nevyplývala právna nárokovateľnosť žalobkyne voči zamestnávateľovi
na jednorazový príspevok na strane jednej a na strane druhej právna povinnosť žalovanej ako

zamestnávateľa zapojiť sa do predmetného systému odmeňovania, či povinnosť nahlásiť zamestnanca
do systému odmeňovania formou jednorazového príspevku a nadväzne na to povinnosť na vyplatenie
danej odmeny. Keďže neboli naplnené podmienky pre konštatovanie vzniku zodpovednosti žalovanej
za škodu (ušlý zisk), za ktorý definovala jednorazovú odmenu v sume 350,- Eur, ak na strane žalovanej
nedošlo k porušeniu jej právnej povinnosti a nebolo zároveň preukázané jej úmyselné konanie proti

dobrým mravom, rozhodol okresný súd vecne správne.

45. V poradí IV. výrokom rozhodol vecne správne okresný súd aj pokiaľ zamietol žalobu žalobkyne,
ktorou sa domáhala od žalovanej náhrady škody v sume 900,- Eur z titulu úhrady odmeny právnemu
zástupcovi za poskytnutie právnej pomoci. Okresný súd odkazuje v tomto rozsahu na odôvodnenie

napadnutéhorozhodnutiavbodoch89.až96.,podľaktorého preúspešnosťtohtonárokubolažalobkyňa
zaťažená dôkazným bremenom preukázať, že došlo u žalovanej k porušeniu právnej povinnosti, či už
zo zmluvy alebo zo zákona a v príčinnej súvislosti s týmto porušením aj k vzniku škody na jej strane.
Prioritne okresný súd poukázal na tú skutočnosť, že žalobkyňa nepreukázala ani existenciu škody ako
ujmy v jej majetkovej sfére, keď nepreukázala, že sumu 900,- Eur aj uhradila z titulu, ktorý tvrdila, teda

ako odmenu advokáta v prejednávanej veci. Podrobne to okresný súd rozviedol v bodoch 93. až 96.
Tam uvedené skutkové a právne závery nespochybňuje ani odvolanie žalobkyne, ktorá poukázala na
to, že z obsahu žaloby a viacerých listinných dôkazov predložených súdu je zrejmé, že právny zástupca
žalobkyne v období od 17.06.2022 do podania žaloby na súd 05.08.2022 poskytol žalobkyni právnu
pomoc v rozsahu viacerých úkonov právnej služby, vrátane oboznámenia sa s listinnými podkladmi,

niekoľkých porád a konzultácií so žalobkyňou a pod. Uvedené tvrdenie však nepostačuje pre splnenie
zákonného predpokladu pre vznik zodpovednosti žalovanej za škodu, ktorú žalobkyňa tvrdila, že
jej pred vznikom súdneho konania vznikla, ak takýmto tvrdením nie je preukázaná majetková ujma
na strane žalobkyne. Odvolací súd uznáva, že od žalobkyne nemožno spravodlivo požadovať, aby
znášala náklady, ktoré dôvodne a účelne vynaložila na ochranu svojich práv a oprávnených záujmov

v príčinnej súvislosti s konaním žalovanej, ak táto s ňou neplatne ukončila pracovný pomer, avšak
dôkazné bremeno ohľadne preukázania vzniku škody na jej strane nemôže spochybniť ani okolnosť,
ak žalobkyňa v odvolaní namieta, že žalovaná počas celého priebehu súdneho konania nepoprela, že
by žalobkyňa uvedený preddavok na právne služby svojmu právnemu zástupcovi uhradila. Žalovaná
totiž popierala nárok žalobkyne v celom rozsahu počas celého konania a okolnosti, či žalobkyňa

preddavok na právne služby svojmu právnemu zástupcovi pred začatím sporu uhradila alebo nie, neboli
skutkovými okolnosťami, ku ktorému by mohla žalovaná podať akékoľvek bližšie vyjadrenie, dôkazné
bremeno bolo na žalobkyni. Ohľadne preukázania obsahu zálohových, či riadnych faktúr žalobkyňa v
odvolaní ponúka len svoj výklad, čo predstavujú, a ich obsah dotvára vysvetlením, že listinný dôkaz
priložený k žalobe nemožno vykladať izolovane, ale je ho potrebné posudzovať v spojení so súvisiacimi

listinnými dôkazmi. Uvedené odvolacie námietky ale nespochybňujú závery okresného súdu, že faktúra
predloženážalobkyňouneobsahujekonkretizáciuprávnychslužiebzaktorémalabyťodmenazaplatená,
nakoľko faktúra sama osebe nepreukazuje komu mala byť suma 900,- Eur uhradená, za čo, a taktiež
nemožno spochybniť ani skutkový záver okresného súdu spočívajúci v tom, že z uvedenej faktúry nie
je zrejmé, či vôbec suma 900,- Eur bola poskytnutá na účet dodávateľa uvedeného v zálohovej faktúre.

Práve tieto nedostatky viedli okresný súd k záveru, že žalobkyňa nepreukázala úhradu tejto sumy
právnemu zástupcovi a na účel, ktorý v žalobe tvrdí. Nemožno sa stotožniť s argumentáciou žalobkyne,
že konkretizácia právnych služieb nie je obligatórnou ani štandardnou obsahovou súčasťou faktúry,
ak ňou žalobkyňa preukazuje vznik konkrétnej škody v príčinnej súvislosti s protiprávnym konanímžalovanej. Ak následne žalobkyňa argumentuje tým, že žalovaná naopak na jej opakované návrhy na
vyriešenie sporu mimosúdnou cestou vôbec nereagovala, čím zavinila vznik tohto súdneho konania, ide
o okolnosti súvisiace s rozhodovaním o nároku na náhradu trov konania, nie však so vznikom škody na

strane žalobkyne. Naviac žalobkyňa zároveň netvrdila v konaní ani účelnosť, opodstatnenosť, rozsah,
či povahu úkonov právnej pomoci práve v hodnote 900,- Eur. Odvolací súd preto považuje rozhodnutie
okresného súdu za vecne správne, a aj v tomto rozsahu jeho rozhodnutie potvrdil.

46. Odvolací súd sa však nestotožnil so skutkovým a právnym záverom okresného súdu, ktorý žalobkyni

priznal náhradu mzdy z titulu neplatného skončenia pracovného pomeru nad rozsah 12 mesiacov až
do právoplatnosti tohto rozhodnutia a následne v prevyšujúcej časti žalobu zamietol; ak sa okresný
súd nezaoberal aplikáciou moderačného práva vo vzťahu k nároku na náhradu mzdy nad dobu 12
mesiacov v zmysle § 79 ods. 2 Zákonníka práce s odôvodnením, že sa takejto aplikácie žalovaná
nedomáhala. Odvolací súd uznáva, že aby došlo k zníženiu, resp. k nepriznaniu náhrady mzdy po
uplynutí 12 mesiacov, zamestnávateľ musí toto zníženie na súde uplatniť, pričom takýto návrh, či už

na zníženie, poprípade na nepriznanie náhrady mzdy nemožno uplatňovať ako samostatný návrh na
začatie súdneho konania, ale len v rámci konania, v ktorom zamestnanec uplatňuje svoj nárok na
náhradu mzdy z dôvodu neplatného skončenia pracovného pomeru zo strany zamestnávateľa. Zákonník
práce neupravuje formálne náležitosti tohto návrhu, je však bez pochýb prostriedkom procesnej obrany
žalovanej, ktorý musí byť v konaní jasne a zrozumiteľne uplatnený. Z obsahu spisu však vyplýva,

že na pojednávaní dňa 06.10.2023 žalovaná prostredníctvom právneho zástupcu priamo, ako aj v
reakcii na dotaz súdu, vyjadrila námietky voči žalobkyňou uplatnenej dobe (trvaniu ) náhrady mzdy
z neplatného skončenia pracovného pomeru. Žalovaná prostredníctvom právneho zástupcu uviedla, aby
v prípade uznania neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru, bola táto náhrada limitovaná
dobou 12 mesiacov, a to aj v spojení s konkrétnymi okolnosťami vzniku sporu a dôvodmi ukončenia

pracovného pomeru. Uvedené vyplýva aj zo zápisnice z pojednávania zo dňa 06.10.2023, vrátane
oboznámenia sa odvolacieho súdu so zvukovou nahrávkou z pojednávania konaného v ten istý deň, a
v spojení s vyjadrením sa právneho zástupcu žalovanej vo vzťahu ku vzájomnému návrhu, v obsahu
ktorého sa žalovaná domáha určenia nemožnosti od žalovanej spravodlivo požadovať, aby žalobkyňu
naďalej zamestnávala a pracovný pomer, aby u nej skončil práve dňom tohto pojednávania. Právny

zástupca žalovanej vyslovil tvrdenie, že náhrada mzdy v zmysle § 79 Zákonníka práce by mala byť
limitovaná 12 mesiacmi, keď aj z okolností, ktoré už konkretizoval a okolnosťami, za ktorých došlo ku
skončeniu pracovného pomeru, sa žalobkyňa podieľala na vzniku sporu. Akcentoval, že dohodu, aj keď
v rámci predjednaných intencií odmietla, pričom náhrada mzdy má podľa neho plniť do 12 mesiacov
satisfakčnú a sankčnú funkciu a nad túto hranicu funkciu sociálnu. V tejto súvislosti konkretizoval, že

žalobkyňa bola v čase pojednávania zamestnaná. Okresný súd napriek uvedeným tvrdeniam žalovanej
v kontexte celkového prednesu vo vzťahu k nároku uplatňovaného žalobkyňou nedôvodne uzavrel,
že sa žalovaná v priebehu celého konania aplikácie moderačného práva nedomáhala a vo vzťahu k
tomuto nároku na náhradu mzdy nad dobu 12 mesiacov, vzhľadom na jeho nesprávny skutkový a právny
záver, nevykonal žiadne dokazovanie, a teda ani posúdenie plnenia funkcií náhrady mzdy z dôvodu

neplatne skončeného pracovného pomeru, či vyhodnotenie dôkazov o jej splnení, ktoré by mohlo byť
preskúmateľné odvolacím súdom.

47. V tejto súvislosti je potrebné poukázať na to, že otázka určenia primeranej náhrady mzdy
z neplatného skončenia pracovného pomeru za čas presahujúci 12 mesiacov je vždy výsledkom

posúdenia vysoko individuálnych, jedinečných, skutkových okolností každej prejednávanej veci, ktoré
sú nezameniteľné s okolnosťami relevantnými v iných veciach. V tejto súvislosti poukazuje odvolací súd
na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4Cdo/125/2018, ako aj 7Cdo/359/2021.
V prípade tohto nároku je podľa § 79 ods. 2 Zákonníka práce hranica voľnej úvahy súdu pri rozhodovaní
limitovanározhodnutímsúduoneplatnostiskončeniapracovnéhopomeruformouokamžitéhoskončenia

pracovného pomeru, pričom súd môže žiadosť zamestnávateľa o náhradu mzdy za čas presahujúci 12
mesiacov primerane znížiť či nepriznať len výnimočne, a to v prípadoch, ak výkon práva na náhradu
mzdy z neplatného skončenia pracovného pomeru by bol v rozpore s dobrými mravmi v zmysle
čl. 2 Zákonníka práce. Vyššie uvedenými okolnosťami sa okresný súd nezaoberal, preto v tomto
rozsahu neustálil ani skutkový stav tak, aby bolo možné z neho vyvodiť skutkové zistenia a následne

právne posúdenie preskúmateľné odvolacím súdom. Odvolaciemu súdu neostávalo iné ako jeho
rozhodnutie v časti výroku, ktorým uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobkyni z titulu náhrady mzdy z
dôvodu neplatného skončenia pracovného pomeru počnúc dňom 14.09.2023 až do právoplatnosti tohto
rozhodnutia, v spojení s tým, že v prevyšujúcej časti žalobu ohľadom tohto nároku zamietol, zrušil avec vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Okresný súd v tomto rozsahu založil rozhodnutie na
nesprávnom skutkovom a právnom závere, že žalovaná neuplatnila svoje právo na limitáciu náhrady
mzdy obdobím 12 mesiacov, preto v tomto smere nevykonal a nevyhodnotil dôkazy tak, aby zohľadnil

sociálnu povahu náhrady mzdy, ktorá sa odvíja od celkovej sociálnej situácie zamestnanca, s ktorým
bol neplatne skončený pracovný pomer ( viď rozhodnutie Najvyššieho súdu SR, č.k. 7Cdo/359/2021 zo
dňa 31.10.2023).

48. V tomto rozsahu bude preto úlohou okresného súdu posúdiť návrh žalovanej na limitáciu

náhrady mzdy z neplatného skončenia pracovného pomeru nad rozsah 12 mesiacov, a to za
posúdenia individuálnych konkrétnych skutkových okolností prejednávanej veci, pričom súd môže
žiadosť zamestnávateľa o náhradu mzdy za čas presahujúci 12 mesiacov primerane znížiť či nepriznať
len výnimočne, a to v prípadoch, ak výkon práva na náhradu mzdy z neplatného skončenia pracovného
pomeru by bol v rozpore s dobrými mravmi v zmysle čl. 2 Zákonníka práce. V tejto súvislosti zároveň
okresný súd zohľadní, že odvolací súd v spojení s okresným súdom určil skončenie pracovného pomeru

žalobkyne u žalovanej okamihom právoplatnosti tohto rozsudku, keď už v čase rozhodovania okresného
súdu uplynula doba 12 mesiacov, podľa ktorej v zmysle § 79 ods. 2 Zákonníka práce prináležala
žalobkyni ako zamestnankyni plná náhrada mzdy. Okresný súd po zrušení a vrátení veci bude preto
v rámci svojej voľnej úvahy povinný rozhodnúť tak, aby jeho rozhodnutie zodpovedalo účelu a funkciám
náhrady mzdy v zmysle § 79 ods. 1 a 2 Zákonníka práce, aby jeho rozhodnutie zásadným spôsobom

neodporovalo nielen dobrým mravom, ale aj zásadám spravodlivosti a primeranosti.

49. Na záver odvolací súd v súvislosti s námietkou žalobkyne v odvolaní vo vzťahu k nesprávnosti
právoplatného rozhodnutia okresného súdu o nepripustení zmeny žaloby uvádza, že jej sťažnosťou
voči uvedenému rozhodnutiu sa zaoberal Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej v texte „Ústavný

súd SR“), ktorý uznesením č.k. I.ÚS 89/2024-27 zo dňa 15.02.2024 sťažnosť žalobkyne v súvislosti
s nepripustením zmeny žaloby okresným súdom spočívajúcim v jej rozšírení o úroky z omeškania,
odmietol. Ústavný súd SR v odôvodnení uvedeného uznesenia konštatoval, že nemohol opomenúť, že
okresný súd po vyhlásení uznesenia o nepripustení zmeny žaloby nepostupoval celkom v súlade s §
142 a § 140 CSP, keď uznesenie písomne nevypracoval a nedoručil sporovým stranám. Toto procesné

pochybenievšakÚstavnýsúdSRsamoosebenepovažovalzaspôsobilémaťzanásledoksťažovateľkou
namietané porušenie Ústavou SR, resp. dohovorom zaručených práv. Zároveň však konštatoval, že
uvedené námietky sťažovateľky proti nepripustení zmeny žaloby vznesenými v odvolaní posudzuje
práve odvolací súd, ktorú okolnosť vzal odvolací súd do úvahy napriek tomu, že odvolanie v zmysle §
zmysle § 385 ods. 2 CSP zo strany žalobkyne podaná nebolo.

50. Odvolací súd v tomto smere konštatuje, že okresný súd napriek tomu, že uznesenie nevyhotovil
v písomnej forme, odôvodnil svoje rozhodnutie o nepripustení zmeny žaloby, jej rozšírenie o úroky
z omeškania, v odôvodnení napadnutého rozhodnutia. Okresný súd stručne, a to aj ako je uvedené
v rozhodnutí Ústavného súdu SR, ústavne akceptovateľným spôsobom v písomnom odôvodnení

rozsudku odôvodnil, prečo nepovažoval za hospodárne pripustiť zmenu žaloby v namietanom v rozsahu,
pričom vychádzal zo skutkových zistení a jeho záver o nepripustení návrhu na zmenu žaloby založil
na predbežnom hodnotení obstaraných dôkazov v čase posudzovania návrhu na zmenu z hľadiska, či
doterajší stav dokazovania mohol byť podkladom aj na rozhodovanie o zmenenej žalobe. V zmysle §
365 ods. 2 CSP možno odvolanie odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie okresného súdu, ktoré

predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu uvedenú v ods. 1 tohto ustanovenia. V prejednávanej
veci však žalobkyňou tvrdená vada nemala vplyv na rozhodnutie vo veci samej, teda vo vzťahu k určeniu
(ne)platnosti skončenia pracovného pomeru, resp. ďalším nárokom z tohto skončenia pracovného
pomeru vyplývajúcim, ale išlo o rozšírenie žaloby o úroky z omeškania, o ktorých je možné rozhodnúť
aj samostatnou žalobou. Aj Ústavný súd SR vo svojom rozhodnutí uviedol, že žalobkyni nič nebráni

uplatniť svoje právo na súdnu ochranu vo vzťahu k ďalšiemu uplatnenému nároku samostatnou žalobou.
Námietky žalobkyne preto bude možné čiastočne uplatniť vzhľadom na zrušenie rozsudku okresného
súdu v časti, ktorým uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobkyni z titulu náhrady mzdy z neplatného
skončenia pracovného pomeru sumu 929,01 Eur mesačne brutto počnúc dňom 14.09.2023 až do
právoplatnosti tohto rozhodnutia, v lehote 15 dní odo dňa jeho právoplatnosti a v prevyšujúcej časti

žalobu zamietol. Je zrejmé, že vo vzťahu k časti nároku žalobkyne, o ktorej po zrušení a vrátení veci
bude okresný súd ďalej konať, a súčasne vykonávať dokazovanie, neobstojí argument okresného súdu
týkajúci sa "hospodárnosti konania“, nakoľko nemožno konštatovať, že by doterajší stav dokazovania
nemohol byť podkladom aj pre rozhodnutie o príslušenstve, teda o úrokoch z omeškania.51. Uvedený záver odvolací súd uvádza napriek tomu, že odvolaním nebolo právoplatné rozhodnutie
onepripustenízmenyžalobynapadnutépodľa§365ods.2CSP,avšakajpodľarozhodnutiaNajvyššieho

súdu SR, je odvolací súd povinný sa zaoberať aj námietkami odvolateľa o prípustnosti zmeny žaloby
podanej v prvoinštančnom konaní, i keď voči uzneseniu súdu prvej inštancie o nepripustení zmeny
žaloby odvolanie nie je prípustné ( viď sp. zn. 7Cdo/180/2023).

52. Odvolací súd zároveň zrušuje aj rozhodnutie súdu prvej inštancie o nároku na náhradu trov konania

vrátane rozhodnutia o súdnom poplatku z dôvodu, že ide o výrok závislý.

53. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,

c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné

práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,

a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP)

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti

uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,

b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).

Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).

Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP).
Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné
spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP).

Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§

426 CSP).Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,

lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
CSP).

Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde ( § 427 ods. 2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Ak zákon na podanie nevyžaduje osobitné náležitosti, v podaní sa uvedie,

a) ktorému súdu je určené,
b) kto ho robí,
c) ktorej veci sa týka,
d) čo sa ním sleduje a
e) podpis.

(§ 127 ods. 1 CSP)

Ak ide o podanie urobené v prebiehajúcom konaní, náležitosťou podania je aj uvedenie spisovej značky
tohto konania (§ 127 ods. 2 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,

b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a

ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).