Uznesenie Judgement was issued on Thursday, May 28, 2025

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 1Cdo/12/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8116212615
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 05. 2025

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Peter Melicher
ECLI: ECLI:SK:NSSR:2025:8116212615.1

Uznesenie

Najvyšší súd Slovenskej republiky v spore žalobcu: I. T., nar. XX. C. XXXX, G., Q. XX, zastúpeného
advokátom JUDr. Michalom Feciľakom, Prešov, Jesenná 8, proti žalovanému: Mesto Prešov, Prešov,
Hlavná 73, IČO: 00 327 646, zastúpenému advokátom JUDr. Alojzom Naništom, Prešov, Sládkovičova
8, o zaplatenie 68.030,82 eura s prísl., vedenom na Okresnom súde Prešov pod sp. zn. 19C/206/2016, o
dovolaní žalovaného proti rozsudku Krajského súdu Prešov z 25. mája 2023 sp. zn. 22Co/21/2022-778,

takto

r o z h o d o l :

Dovolanie odmieta.

Žalobca má nárok na náhradu trov dovolacieho konania voči žalovanému v plnom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Prešov (ďalej len „súd prvej inštancie“) rozsudkom z 20. januára 2022 č.k.

19C/206/2016-705 žalobu zamietol (výrok I.), žalovanému priznal vo vzťahu k žalobcovi nárok na 100 %
náhradu trov konania, o ktorej výške bude rozhodnuté súdom prvej inštancie samostatným uznesením
(výrok II.).
1.1. Žalobca sa domáhal nároku podľa zákona č. 66/2009 Z.z. o niektorých opatreniach pri
majetkovoprávnom usporiadaní pozemkov pod stavbami, ktoré prešli zo štátu na obce a VÚC, konkrétne
išlo o pozemok pod miestnou komunikáciou, ktorý žalovaný vlastnil. Súd však konštatoval, že finančná

náhrada za zriadenie vecného bremena podľa § 4 ods. 1 zákona č. 66/2009 Z.z. je jednorazová a nemá
charakter opakovaného plnenia, tento nárok vzniká iba pôvodnému vlastníkovi pozemku a v súdnom
konaní ho môže úspešne uplatniť iba v zákonom stanovenej premlčacej lehote, ktorá začína plynúť od
účinnosti tohto zákona. V čase, kedy sa žalobca stal vlastníkom, ešte pozemkové úpravy vykonané
neboli. Vzhľadom na to žalobu zamietol. O trovách konania rozhodol podľa § 255 ods. 1 CSP.

2. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podal žalobca odvolanie, o. i. namietal, že sa súd pri rozhodovaní o
nároku na náhradu trov konania nezaoberal okolnosťami, ktoré odôvodňujú aplikáciu § 257 CSP, pričom
v konaní existujú dôvody hodné osobitného zreteľa. Žalovaný vo vyjadrení k odvolaniu tiež uviedol, že
pokiaľ aj žalobca nárok nielen právne ale aj skutkovo vymedzil ako nárok na vydanie bezdôvodného
obohatenia a súd prvej inštancie dospel k iným skutkovým zisteniam a právnemu posúdeniu veci, nie
je dôvod hodný osobitného zreteľa daný a na strane žalobcu ani nie sú splnené napr. sociálne, resp.

majetkové dôvody ako dôvody hodné osobitného zreteľa.

3.KrajskýsúdvPrešove(ďalejlen„odvolacísúd“)rozsudkomz25.mája2023sp.zn.22Co/21/2022-778
rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku I. zmenil tak, že žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi 1.152
eur spolu s 5 % úrokom z omeškania ročne zo sumy 877,20 eura od 08. 10. 2016 a zo sumy 274,80
eura od 06. 01. 2018 do zaplatenia, a to do 3 dní od právoplatnosti rozsudku (výrok I.), v prevyšujúcej

zamietavejčastirozsudoksúduprvejinštancievovýrokuI.potvrdil(výrokII.),stranámsporunáhradutrov
prvoinstančného ani odvolacieho konania nepriznal (výrok III.). Odvolací súd poukázal na rozhodnutiaNajvyššieho súdu SR (sp. zn. 5Cdo/175/2019, 7Cdo/ 26/2014, 3Cdo/49/2014, 8Cdo/17/2019), z ktorých
vyplýva, že právo na náhradu pri zriadení vecného bremena podľa § 4ods. 1 zákona č. 66/2009
Z.z. vzniklo ex lege jednorazovo tomu, kto bol vlastníkom zaťaženého pozemku ku dňu účinnosti

tohto zákona. Odvolací súd preto dospel k právnemu záveru, že nie je možné priznanie opakovanej
náhrady žalobcovi napriek tej skutočnosti, že v čase podania žaloby žalobca takéto rozhodnutie
očakával vzhľadom na dovtedajšiu rozhodovaciu prax okresných a krajských súdov. Vychádzajúc z
vyššie uvedeného záveru mal za to, že žalobcovi vznikol nárok na jednorazovú náhradu dňom účinnosti
zákona č. 66/2009 Z.z., ktorá sa premlčuje vo všeobecnej trojročnej premlčacej dobe v zmysle § 101

Občianskeho zákonníka a vzhľadom na žalovaným vznesenú námietku premlčania, potvrdil rozhodnutie
súdu prvej inštancie, pokiaľ žalobu v prevyšujúcej časti zamietol. Z vyššie uvedených dôvodov odvolací
súd zároveň zmenil rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku I. tak, že žalovaný je povinný zaplatiť
žalobcovi 1.152 eur spolu s 5 % úrokom z omeškania ročne zo sumy 877,20 eura od 08. 10. 2016 a zo
sumy274,80euraod06.01.2018dozaplatenia,atodo3dníodprávoplatnostirozsudku.Vprevyšujúcej
zamietavej časti odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku I. potvrdil podľa § 387 ods. 1

CSP ako vecne správny.
3.1. K odvolacej námietke nesprávneho rozhodovania o trovách konania, keď súd prvej inštancie
nevychádzal aj z dôvodov hodných osobitného zreteľa v zmysle ust. § 257 CSP, ktoré mali podľa jeho
názoru spočívať v zmene rozhodovacej praxe vo vzťahu k právnemu posúdeniu náhrady za zákonné
vecné bremeno podľa zákona č. 66/2009 Z.z. odvolací súd uviedol, že v posudzovanej veci ich vzhliadol

v povahe a okolnostiach daného sporu. Stotožnil sa s názorom žalobcu, že vývoj judikatúry za obdobie
súdneho konania v tejto veci možno označiť za dôvod hodný osobitného zreteľa odôvodňujúci aplikáciu
výnimočného ust. § 257 CSP, nakoľko sa menila od podania žaloby až do rozhodnutia odvolacieho súdu,
raz v prospech žalobcu (súd prvej inštancie vo svojom prvom rozhodnutí priznal opakovanú primeranú
náhradu rozhodujúc v intenciách Zjednocujúceho stanoviska občianskoprávneho a obchodnoprávneho

kolégia Krajského súdu v Prešove z 10. 01. 2013), potom zase v jeho neprospech (odvolací súd
vychádzajúce z novšej judikatúry Najvyššieho súdu SR a Ústavného súdu SR, že finančná náhrada
za vznik vecného bremena podľa zákona č. 66/2009 Z.z. je jednorazová). Odvolací súd vzhľadom na
existenciu okolnosti odôvodňujúcej záver o uplatnení moderačného práva súdu podľa ust. § 257 CSP
rozhodol tak, že stranám sporu náhradu trov prvoinstančného a odvolacieho konania nepriznal.

4. Žalovaný (ďalej aj „dovolateľ“) podal proti predmetnému rozhodnutiu odvolacieho súdu v časti trov
konania (výrok III.) dovolanie, prípustnosť ktorého vyvodzoval z ust. § 420 písm. f) CSP. Namietal
prekvapivosť rozhodnutia, keď odvolací súd strany sporu nevyzval, aby sa k možnému použitiu novému
ustanoveniu § 257 CSP , ktoré v doterajšom rozhodovaní použité nebolo, v súlade s § 382 CSP vyjadrili.

Zároveň jeho odôvodnenie považuje za arbitrárne, keď neuviedol, v čom sú dôvody výnimočnosti. V
ďalšom namietal, že samotný výrok o náhrade trov konania musí zodpovedať zákonnému rámcu, keď
odvolací súd vo vzťahu k prvostupňovým trovám konania neuviedol, či v tejto časti mení alebo zrušuje
a opätovne sám rozhoduje, uvádza rozpor s § 262 ods. 1 CSP.

5. Žalobca vo vyjadrení k dovolaniu ho navrhol ako nedôvodné zamietnuť.

6. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd“ alebo „dovolací súd“) ako súd dovolací (§
35 CSP) po zistení, že dovolanie podala v stanovenej lehote (§ 427 ods. 1 CSP) strana zastúpená v
súlade so zákonom (§ 429 ods. 1 CSP), v ktorej neprospech bolo napadnuté rozhodnutie vydané (§ 424

CSP), bez nariadenia pojednávania (§ 443 CSP) dospel k záveru, že dovolanie je potrebné odmietnuť.

7. V zmysle § 419 CSP je proti rozhodnutiu odvolacieho súdu dovolanie prípustné, (len) ak to zákon
pripúšťa. Podľa § 420 písm. f) CSP je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu
vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak súd nesprávnym procesným postupom znemožnil

strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na
spravodlivý proces. Dovolanie prípustné podľa § 420 CSP možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo
k vade uvedenej v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ
uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).

8. Žalovaný napadol rozhodnutie odvolacieho súdu len vo výroku o trovách konania, preto sa dovolací
súd najprv zaoberal otázkou prípustnosti dovolania voči takémuto výroku.9. V tejto súvislosti dovolací súd poukazuje na uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky zo 17.
septembra 2019 č. k. I. ÚS 387/2019-26 v ktorom uviedol, že problematikou prípustnosti opravných
prostriedkov podľa Civilného sporového poriadku sa zaoberal v uznesení sp. zn. I. ÚS 275/2018 z

15. augusta 2018 (rozhodnutie č. 74/2018 publikované v Zbierke nálezov a uznesení Ústavného súdu
Slovenskej republiky 2018, s. 1270), kde vyslovil „...ustanovenie § 420 CSP zakotvuje prípustnosť
dovolania v alternatíve buď proti rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej, t. j. proti rozhodnutiu
majúcemu hmotnoprávny charakter, alebo proti rozhodnutiu, ktoré síce nemá charakter rozhodnutia o
matérii konania, t. j. nejde síce o rozhodnutie vo veci samej, ale ide o rozhodnutie, ktorým odvolací

súd o danej otázke rozhodovanie končí inak ako meritórnym (hmotnoprávnym) rozhodnutím vo veci
samej...“. Za rozhodnutie, ktorým sa konanie pred odvolacím súdom o danej otázke končí, teda možno
považovať rozhodnutie, ktorým odvolací súd rozhodol o odvolaní inak ako jeho vecným prejednaním (t.
j. rozhodnutie o odmietnutí odvolania alebo o zastavení odvolacieho konania), rozhodnutie odvolacieho
súdu o zastavení konania z dôvodu späťvzatia žaloby po rozhodnutí prvoinštančného súdu a pred
rozhodnutím odvolacieho súdu (§ 370 CSP) a uznesenie, ktorým odvolací súd potvrdil alebo zmenil

prvostupňové uznesenie o otázke, ktorej vyriešenie sa týmto uznesením končí, pričom spravidla pôjde
o uznesenia odvolacieho súdu, ktorými rozhodol o odvolaní proti uzneseniam podľa § 357 CSP, ktoré
síce možno v dovolacom konaní preskúmať z dôvodov zmätočnosti uvedených v § 420 CSP, avšak z
dôvodov zásadnej právnej významnosti sú v zmysle § 421 ods. 2 CSP z prieskumu dovolacím súdom
vylúčené. Podľa § 357 písm. m) CSP jedným z uznesení, proti ktorým je prípustné odvolanie a ktoré sú

tak v danej nimi riešenej otázke s konečnou platnosťou preskúmateľné v rámci odvolacieho konania,
je aj uznesenie, ktorým prvoinštančný súd rozhodol o nároku na náhradu trov konania s konečnou
platnosťou, takže rozhodnutie odvolacieho súdu o tomto odvolaní je v otázke nároku na náhradu trov
konania rozhodnutím konečným (ktorým sa konanie v tejto otázke nároku končí, pozn.), a teda ho
možnovzmysleužuvedenéhopovažovaťzarozhodnutiepreskúmateľnévdovolacomkonanízdôvodov

zmätočnosti ako rozhodnutie, ktorým sa konanie končí“.

10. Prípustnosť dovolania proti rozhodnutiu odvolacieho súdu o náhrade trov konania pre existenciu
vady v zmysle § 420 písm. f) CSP konštatoval aj dovolací súd v uznesení Veľkého senátu Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky z 29. septembra 2021 sp. zn. 1VObdo/2/2021: „Rozhodnutím, ktorým

sa konanie pred odvolacím súdom o danej otázke končí pre účely posudzovania vád zmätočnosti
v zmysle § 420 CSP, je aj rozhodnutie, ktorým odvolací súd rozhodol s konečnou platnosťou o
odvolaní proti výroku o náhrade trov konania“. Obdobne aj vo viacerých svojich rozhodnutiach
(napr. 1Cdo/157/2023, 1Cdo/5/2024, 8Cdo/266/2019, 8Cdo/111/2019, 4Cdo/69/2022, 2Cdo/89/2020
4Cdo/155/2020, 9Cdo/68/2021a iné).

11. V ďalšom dovolací súd posudzoval prípustnosť dovolania, ktorú dovolateľ vo svojej dovolacej
argumentácii vyvodzuje z ustanovenia § 420 písm. f) CSP. Namietal nedostatočné odôvodnenie,
arbitrárnosť a nepreskúmateľnosť napadnutého rozhodnutia, a tiež nesprávny procesný postup
odvolacieho súdu spočívajúci v porušení ustanovenia § 382 CSP, v dôsledku ktorého považuje

napadnuté uznesenie za prekvapivé a rozpor výroku s ust. § 262 ods. 1 CSP a že neobsahuje formálne
náležitosti.

12. Podľa § 420 písm. f) CSP je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo
veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane,

aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý
proces.

13. Hlavnými znakmi, ktoré charakterizujú procesnú vadu uvedenú v § 420 písm. f) CSP, sú: a/ zásah
súdu do práva na spravodlivý proces a b/ nesprávny procesný postup súdu znemožňujúci procesnej

strane, aby svojou procesnou aktivitou uskutočňovala jej patriace procesné oprávnenia, a to v takej
miere (intenzite), v dôsledku ktorej došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Podstatou práva
na spravodlivý súdny proces je možnosť fyzických a právnických osôb domáhať sa svojich práv
na nestrannom súde a v konaní pred ním využívať všetky právne inštitúty a záruky poskytované
právnym poriadkom. Integrálnou súčasťou tohto práva je právo na relevantné, zákonu zodpovedajúce

konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky (I. ÚS 26/94), v ktorom sa uplatnia všetky zásady
súdneho rozhodovania v súlade so zákonmi a pri aplikácii ústavných princípov. Pod porušením práva na
spravodlivý proces v zmysle citovaného ustanovenia treba rozumieť nesprávny procesný postup súdu
spočívajúci predovšetkým v zjavnom porušení kogentných procesných ustanovení, ktoré sa vymykánielen zo zákonného, ale aj z ústavnoprávneho rámca a ktoré (porušenie) tak zároveň znamená aj
porušenie ústavou zaručených procesných práv spojených so súdnou ochranou práva. Ide napr. o právo
na verejné prejednanie veci za prítomnosti strany sporu, právo vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným

dôkazom, právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia, na predvídateľnosť rozhodnutia, na zachovanie
rovnosti strán v konaní, na relevantné konanie súdu spojené zo zákazom svojvoľného postupu a
na rozhodnutie o riadne uplatnenom nároku spojené so zákazom denegatio iustitiae (odmietnutia
spravodlivosti).

14. Princípu práva na spravodlivý proces zodpovedá právo strany sporu, resp. účastníka konania
na určitú kvalitu súdneho rozhodnutia a povinnosť súdu svoje rozhodnutie riadne odôvodniť.
Súd sa teda musí zaoberať účinne námietkami, argumentmi a dôkaznými návrhmi strán (avšak)
s výhradou, že majú význam pre rozhodnutie (I. ÚS 46/05). Z uvedeného potom vyplýva,
že k porušeniu práva na spravodlivý proces v zmysle § 420 písm. f) CSP môže dôjsť aj
nepreskúmateľnosťou napadnutého rozhodnutia (porov. I. ÚS 105/06, III. ÚS 330/2013, III. ÚS 47/2019,

IV. ÚS 372/2020, 1Cdo/213/2019, 2Cdo/190/2019, 3Cdo/168/2018, 4Cdo/3/2019, 5Cdo/57/2019,
6Cdo/33/2020, 7Cdo/308/2019, 8Cdo/152/2018).

15. Podľa § 387 ods. 3 veta druhá CSP odvolací súd sa musí v odôvodnení vysporiadať s podstatnými
tvrdeniami uvedenými v odvolaní.

16. Dovolací súd uvádza, že aj v konaní na odvolacom súde treba dôsledne trvať na požiadavke úplnosti,
výstižnosti a presvedčivosti odôvodnenia rozhodnutia odvolacieho súdu. Súčasťou obsahu práva na
spravodlivé súdne konanie je právo strany sporu na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne
a zrozumiteľne odpovie na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej

ochrany prednesené na súde prvej inštancie i v podanom odvolaní (§ 387 ods. 3 CSP). Dodržiavanie
povinnosti odôvodniť rozhodnutie má zaručiť transparentnosť a kontrolovateľnosť rozhodnutí súdov, a
tak vylúčiť svojvôľu v tomto procese. V právnom štáte by nemali vzniknúť pochybnosti, či sa súd s
určitou, druhou stranou výslovne prezentovanou otázkou zaoberal, či nie; odpoveď by mala byť zrejmá
z odôvodnenia súdneho rozhodnutia. Rovnako podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva

platí, že judikatúra síce nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie
bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia; ak však ide o argument, ktorý je pre
rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz Torija proti
Španielsku z 09. decembra 1994, séria A, č. 303 - A , s. 12, § 29, Hiro Balani proti Španielsku z 9.
decembra 1994, séria A, č. 303 - B, Georgiadis proti Grécku z 29. mája 1997, Higgins proti Francúzsku

z 19. februára 1998).

17. V posudzovanom spore dovolací súd dospel k záveru, že rozhodnutie odvolacieho súdu v
časti o náhrade trov konania spĺňa náležitosti odôvodnenia rozhodnutia (§ 393 ods. 2 v spojení
s § 220 ods. 2 CSP), a preto ho nemožno považovať za nepreskúmateľné či nedostatočne

odôvodnené. Odôvodnenie uznesenia zodpovedá základnej (formálnej) štruktúre odôvodnenia
rozhodnutia. Súslednosti jednotlivých častí odôvodnenia a ich obsahové (materiálne) náplne zakladajú
súhrnne ich zrozumiteľnosť aj všeobecnú interpretačnú presvedčivosť. Argumentácia odvolacieho súdu
je koherentná a jeho rozhodnutie konzistentné, logické a presvedčivé, premisy v ňom zvolené, aj
závery, ku ktorým na ich základe dospel, sú prijateľné pre právnickú aj laickú verejnosť. Z odôvodnenia

rozhodnutia odvolacieho súdu je zrejmé, z akých skutkových zistení a právnych úvah vychádzal, keď
dospel k záveru, že stranám sporu náhradu trov prvoinštančného ani odvolacieho konania nepriznáva
a zároveň sú splnené podmienky pre aplikáciu § 257 CSP.
17.1. Z ustálenej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že rozhodovanie o trovách konania je integrálnou
súčasťou civilného sporového konania, a ako také spadá pod čl. 46 ods. 1 ústavy, prostredníctvom

ktorého sa zaručuje každému základné právo na súdnu ochranu. Všeobecný súd pri poskytovaní súdnej
ochrany podľa čl. 46 ods. 1 ústavy môže postupom, ktorý nie je v súlade so zákonom (čl. 46 ods. 4
a čl. 51 ods. 1 ústavy), porušiť základné právo strany sporu na súdnu ochranu. Či je základné právo
na súdnu ochranu naplnené reálnym obsahom (čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 46 ods. 4 ústavy), určuje
zákonná úprava náhrady trov konania obsiahnutá v Civilnom sporovom poriadku účinnom od 1. júla

2016 (§ 255 a nasl.). Procesné predpisy, ktoré upravujú rozhodovanie o náhrade trov konania, preto
treba vykladať v súlade s takto vymedzeným obsahom a účelom základného práva na súdnu ochranu.
Trovy vynaložené účastníkom konania (sporovou stranou) v spore musia byť v príčinnej súvislosti s jeho
procesným postojom k predmetu konania. Ich vynaložením sa musí sledovať procesné presadzovanieuplatneného nároku alebo procesná ochrana proti takému tvrdenému nároku. Účelnosť sa v zásade dá
stotožniť s nevyhnutnosťou alebo právnou možnosťou vynaloženia trov spojených s ústavne zaručeným
právom na právnu pomoc v zmysle čl. 47 ods. 2 ústavy a trovy právneho zastúpenia sa vo všeobecnosti

za účelne vynaložené trovy považujú. Trovy potrebné na účelné vynaloženie alebo ochranu práva sa
však nemôžu posudzovať ako celok, a to aj keď má účastník (sporová strana) nárok na náhradu trov
konania, pretože mal vo veci plný úspech, každý úkon alebo každé platenie trov treba posudzovať
samostatne; to platíaj pre trovy právnej služby (viď. II. ÚS 78/03, III. ÚS 481/2015, IV. ÚS 83/2018).
17.2. Každé rozhodnutie súdu, ktorým sporovej strane neprizná náhradu trov konania, musí byť zo

svojej podstaty výnimočným rozhodnutím, prijatým na základe riadneho zváženia všetkých relevantných
okolnostíkonkrétnehoprípaduanazákladeprísnereštriktívnehovýkladu§257CSPavňomobsiahnutej
formulácie „dôvody hodné osobitného zreteľa“. Ustanovenie § 257 CSP predstavuje odchýlku zo zásady
zodpovednosti za výsledok (§ 255 CSP) aj zo zásady zodpovednosti za zavinenie (§ 256 ods. 1
CSP). Súd podľa neho nemusí zaviazať neúspešnú stranu sporu nahradiť trovy konania úspešnej
strane, resp. nemusí zaviazať stranu, ktorá spôsobila vznik trov svojím zavinením, aby tieto trovy

nahradila protistrane. Dôvody hodné osobitného zreteľa ani výnimočné okolnosti zákon neuvádza
ani exemplifikatívne a výklad týchto podmienok ponecháva na súdnej praxi. To však neznamená,
že tým vytvára priestor na celkom voľnú úvahu súdu. V zmysle dnes už ustálenej judikatúry (pozri
k tomu napr. uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 2MCdo/17/2009, sp. zn. 5Cdo/67/2010 či sp. zn.
3MCdo/46/2012) ustanovenie § 257 CSP nie je možné považovať za predpis, ktorý by zakladal jeho

voľnúmožnosťaplikácie(vzmyslesvojvôle),aleideoustanovenie,podľaktoréhojesúdpovinnýskúmať,
či v prejednávanej veci neexistujú zvláštne okolnosti hodné osobitného zreteľa, ku ktorým je potrebné
pri stanovení povinnosti nahradiť trovy konania výnimočne prihliadnuť. Ustanovenie § 257 CSP preto
nie je možné vykladať tak, že je naň možné prihliadnuť kedykoľvek bez zreteľa na základné zásady
rozhodovania o trovách konania.

17.3. Dovolací súd v danom prípade nezistil také nedostatky v postupe odvolacieho súdu pri skúmaní
existencie výnimočných okolností hodných osobitného zreteľa podľa § 257, ktoré by odôvodňovali
záver, že jeho výklad a závery boli svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené, resp. odôvodnenie
rozhodnutia zmätočné. Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia vyplýva, že odvolací súd zvažoval
splnenie všetkých podmienok pre uplatnenie ustanovenia § 257 CSP v intenciách vyššie prezentovanej

ustálenej rozhodovacej praxe. Záver jeho rozhodnutia bol dostatočne odôvodnený v bodoch 36.
a nasl. odôvodnenia, v ktorých uviedol rozhodujúce argumenty, ktoré ho viedli k predmetnému
posúdeniu nároku na náhradu trov konania. Odvolací súd dôsledne podrobil prieskumu otázku aplikácie
ustanovenia § 257 CSP, keďže žalobca v podanom odvolaní namietal predovšetkým existenciu dôvodov
hodných osobitného zreteľa a to aj vo vzťahu k tomu, že žalovaný bol neúspešný v konaní len v nepatrnej

časti a preto mu vznikol celý nárok na náhradu trov konania voči žalobcovi (§ 396 ods. 1, § 262 ods. 1
a § 255 ods. 1 CSP). V bode 38. rozhodnutia zdôraznil, že pre realizáciu sudcovského moderačného
práva v zmysle § 257 CSP je potrebné dané ustanovenie posúdiť v okolnostiach danej veci, ako aj
v okolnostiach u strán sporu, pričom treba prihliadať na osobné, majetkové, zárobkové a iné pomery
strán sporu, prihliadať na postoj strán v konaní a prípadne iné okolnosti a môže dospieť k záveru o

úplnom nepriznaní trov konania úspešnej strane alebo o nepriznaní čiastočnom, a to práve s ohľadom
na intenzitu preukázaných dôvodov hodných osobitného zreteľa. Prípadné nepriznanie náhrady trov
konania musí zodpovedať zvláštnym okolnostiam konkrétneho prípadu a jedným z rozhodujúcich kritérií
je aj to, aby sa takéto rozhodnutie nejavilo ako neprimeraná tvrdosť voči subjektom konania a aby
neodporovalo dobrým mravom. Podľa bodu 41. rozhodnutia dôvody hodné osobitného zreteľa vzhliadol

odvolací súd v povahe a okolnostiach daného sporu, keď vývoj judikatúry za obdobie súdneho konania
v tejto veci možno označiť za dôvod hodný osobitného zreteľa odôvodňujúci aplikáciu výnimočného
ustanovenia § 257 CSP (kde pri začatí konania by bol podľa zaujatého Stanoviska Krajského súdu
v Prešove žalobca v spore o opakovanú primeranú náhradu podľa zákona č. 66/2009 Z.z. úspešný,
pričom v priebehu konania judikatúra Najvyššieho súdu SR a Ústavného súdu SR dospela k záveru o

oprávnenosti len jednej primeranej náhrady).
17.4. V posudzovanom prípade obsah spisu nedáva podklad pre záver, že odvolací súd svoje
rozhodnutie odôvodnil spôsobom, ktorým by založil procesnú vadu zmätočnosti v zmysle § 420
písm. f) CSP. Odôvodnenie rozhodnutia odvolacieho súdu sa vysporiadalo s podstatnými odvolacími
námietkami a ostatnými rozhodujúcimi skutočnosťami. Myšlienkový postup odvolacieho súdu je

dostatočne vysvetlený s poukazom na právne závery, ktoré prijal. Z uvedeného je teda zrejmé, ako a z
akých dôvodov odvolací súd rozhodol a podľa názoru dovolacieho súdu má odôvodnenie rozhodnutia
odvolacieho súdu všetky náležitosti v zmysle § 393 CSP. Za procesnú vadu konania podľa ustanovenia
§ 420 písm. f) CSP nemožno považovať to, že žalovaný sa s rozhodnutím odvolacieho súdu nestotožnila že odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa jeho predstáv. Samotná skutočnosť, že dovolateľ
so závermi vyjadrenými v odôvodnení napadnutého rozhodnutia nesúhlasí a nestotožňuje sa s nimi,
nemôže sama osebe viesť k založeniu prípustnosti dovolania podľa § 420 písm. f) CSP, pretože do

práva na spravodlivý proces nepatrí právo na to, aby bol účastník konania pred všeobecným súdom
úspešný, teda aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi a predstavami, preberal a riadil
sa ním predkladaným výkladom všeobecne záväzných predpisov, rozhodol v súlade s jeho vôľou a
požiadavkami, ale ani právo vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom,
prípadne dožadovať sa ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (IV. ÚS 252/04, I.

ÚS 50/04, I. ÚS 98/97, II. ÚS 3/97 a II. ÚS 251/03).

18. Dovolateľ ďalej namietal, že výrok odvolacieho súdu o náhrade trov konania nezodpovedá
zákonnému rámcu ust. § 262 ods. 1 CSP, čo by mohlo mať za následok jeho nepreskúmateľnosť alebo
nevykonateľnosť. Podľa predmetného ustanovenia o náhrade trov konania rozhodne súd aj bez návrhu
v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí. Ide pritom o jeho procesnú povinnosť, ktorú opomenúť nemôže.

V danom rozhodnutí však nejde o tzv. nevykonateľný výrok, lebo nárok v tomto prípade neexistuje,
keď zamietnutie náhrady trov konania nepotrebuje špecifikáciu sumy alebo povinného. Pokiaľ dovolateľ
namietal, že vo výroku o náhrade trov konania sa neuvádza, ako odvolací súd rozhodol vo vzťahu k
výroku o trovách konania v rozhodnutí súdu prvej inštancie, najvyšší súd poukazuje na ustanovenie §
396 ods. 2 CSP, podľa ktorého ak odvolací súd zmení rozhodnutie, rozhodne aj o nároku na náhradu

trov konania na súde prvej inštancie. V danom prípade odvolací súd v napadnutom rozsudku rozhodol
aj vo veci samej. Uvedené námietky týkajúce sa formálnych nedostatkov výroku odvolacieho súdu o
náhrade trov konania preto dovolací súd vyhodnotil ako nedôvodné a neopodstatnené pre prípustnosť
dovolania podľa § 420 písm. f) CSP.

19. Dovolateľ namietal, že odvolací súd mu neumožnil, aby sa k možnému použitiu ustanovenia § 257
CSP vyjadril v súlade s § 382 CSP, čím došlo k porušeniu jeho práva na spravodlivý súdny proces. V
tejto súvislosti poukázal na to, že v zmysle ustálenej judikatúry najvyšších súdnych autorít, ak súd má v
úmysle použiť moderačné právo podľa ustanovenia § 257 CSP, alebo ak ho niektorá zo strán navrhne,
musí súd umožniť protistrane, aby sa k tomu vyjadrila. Podľa dovolateľa, že na vec sa vzťahuje ust. §

257 CSP, ktoré nebolo pri doterajšom rozhodovaní použité a je pre rozhodnutie veci rozhodujúce, musí
dospieť odvolací súd a nie procesná strana.

20. Ustanovenie § 382 CSP, ktoré malo byť podľa dovolateľa postupom odvolacieho súdu porušené,
hovorí o ustanovení všeobecne záväzného právneho predpisu, ktoré pri doterajšom rozhodovaní veci

nebolo použité. Aplikácie ustanovenia § 257 CSP sa však domáhal žalobca v podanom odvolaní a
žalovaný sa k nemu aj vyjadril (bod 4. a 5. odôvodnenia rozhodnutia odvolacieho súdu). Na základe
uvedeného je zrejmé, že obom stranám sporu bol daný primeraný procesný priestor umožňujúci im
vyjadriť svoje stanovisko k použitiu ustanovenia § 257 CSP, preto rozhodnutie odvolacieho súdu
nemožno podľa názoru dovolacieho súdu považovať za prekvapivé. V tejto súvislosti dovolací súd

zároveň uvádza, že ustanovenie § 257 CSP, na základe ktorého súd prvej inštancie nepriznal nárok
na náhradu trov konania žiadnej zo strán sporu, predstavuje odchýlku zo zásady zodpovednosti za
výsledok (§ 255 CSP) aj zo zásady zodpovednosti za zavinenie (§ 256 ods. 1 CSP), ktorých použitie
je pri rozhodovaní o nároku na náhradu trov sporového konania pravidlom. Pri použití ustanovenia §
257 súd v odôvodnení svojho rozhodnutia uvádza práve dôvody, pre ktoré uvedené zásady výnimočne

nebolo možné aplikovať, ako to urobil v danom prípade aj odvolací súd. Použitie ust. § 257 za daných
okolností nemožno považovať za prekvapivé. Postupom odvolacieho súdu preto nedošlo k založeniu
vady zmätočnosti podľa § 420 písm. f) CSP.

21. Dovolací súd s poukazom na vyššie uvedené preto dospel k záveru, že procesným postupom

odvolacieho súdu nedošlo k založeniu namietanej vady podľa § 420 písm. f) CSP.

22. Žalovaný tak neopodstatnene namieta, že odvolací súd nesprávnym procesným postupom mu
znemožnil uskutočňovať jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na
spravodlivý proces (§ 420 písm. f) CSP).

23. So zreteľom na uvedené dovolací súd dovolanie žalovaného odmietol podľa § 447 písm. c) CSP ako
dovolanie, ktoré smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému dovolanie nie je prípustné.24. Rozhodnutie o nároku na náhradu trov dovolacieho konania najvyšší súd neodôvodňuje (§ 451 ods.
3 veta druhá CSP).

25. Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.