Rozsudok ,
Potvrdzujúce, Zmeňujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 30. apríl 2025

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 17Co/22/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6124291691
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 04. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Gabriela Janáková

ECLI: ECLI:SK:KSTN:2025:6124291691.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Gabriely Janákovej a sudcov

Mgr. Ivana Kubínyiho a Mgr. Martiny Trnavskej v spore žalobcu: A. B. C., D., E., nar. XX.XX.XXXX, bytom
F. – G. C., H. I. J. XXXX/XX, zast. JUDr. Andrejom Garom, advokátom so sídlom Bratislava – Staré
Mesto, Štefánikova č. 14, IČO: 30 850 436, proti žalovanej: A. K. C., nar. XX.XX.XXXX, bytom F., C. J.
XXXX/XX, zast. soukeník – štrpka s.r.o., so sídlom Strážnická 8141/5, Bratislava – mestská časť Staré
Mesto, IČO: 36 862 711, o zaplatenie 133,35 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalovanej a žalobcu proti
rozsudku Okresného súdu Prievidza zo dňa 11. decembra 2024, č. k. 5C/71/2024-78, takto

r o z h o d o l :

I. Rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku II. p o t v r d z u j e .

II. Vo výroku III. rozsudok súdu prvej inštancie m e n í tak, že žalobcovi priznáva voči žalovanej nárok
na náhradu trov prvoinštančného konania v rozsahu 100 %.

III. Žalobcovi p r i z n á v a voči žalovanej nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

o d ô v o d n e n i e :

1. Súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom výrokom I. konanie v časti o zaplatenie 5 % úroku
z omeškania zo sumy 133,35 eur od 27.06.2022 do 02.08.2024 zastavil. Výrokom II. uložil žalovanej
zaplatiť žalobcovi sumu 133,35 eur s 9,25 % ročným úrokom z omeškania od 03.08.2024 do zaplatenia,

do troch dní od právoplatnosti rozsudku a výrokom III. žalobcovi priznal voči žalovanej nárok na náhradu
trov konania v rozsahu 81,52 %.

2. Súd prvej inštancie rozhodoval na základe žaloby, ktorou sa žalobca voči žalobkyni domáhal
zaplatenia sumy 133,35 eur s 5 % ročným úrokom z omeškania od 27.06.2022 až do zaplatenia a
náhrady trov konania z titulu náhrady škody spočívajúcej vo vynaložených nákladoch v súvislosti s
cestou do miesta bydliska jeho maloletého syna a späť. Žalobca v žalobe dôvodil tým, že na základe

uznesenia Krajského súdu Trenčín sp. zn. 17CoP/6/2022--2351 zo dňa 09.02.2022 bolo zmenené
uznesenie Okresného súdu Prievidza zo dňa 20.12.2021 č. k. 18P/54/2019-2309 tak, že styk žalobcu
s maloletým synom bol upravený v období od doručenia rozhodnutia do 28.02.2022 v každom týždni
v tomto mesiaci bez prítomnosti matky vždy v sobotu v čase od 10.00 hod., kedy si maloleté dieťa
mal žalobca prevziať od matky pred vchodom do budovy Kultúrneho domu v F. L. M. L. C. F., do
15.00 hod. toho istého dňa, kedy maloleté dieťa matke na rovnakom mieste odovzdá, a v období od
01.03.2022 v každom nepárnom týždni v kalendárnom roku bez prítomnosti matky vždy v sobotu v

čase od 10.00 hod. do 15.00 hod. toho istého dňa a v nedeľu v čase od 11.00 hod. do 17.00 hod.
toho istého dňa, v ktorých dňoch a časoch si vždy maloleté dieťa prevezme od matky pred vchodom
do budovy Kultúrneho domu v F. L. M. L. C. F. a maloleté dieťa na rovnakom mieste matke v určenom
čase tiež odovzdá. Zároveň súd uložil matke povinnosť v stanovených dňoch, časoch a na miestetýmto rozhodnutím určených maloleté dieťa otcovi odovzdať a toto na styk s otcom riadne pripraviť.
Žalovaná však súdne rozhodnutie nerešpektuje, sústavne bráni v styku žalobcu s maloletým a rôznymi
obštrukciami a prieťahmi zmarila už celkom 150 stykov žalobcu s maloletým. Žalobca si v zmysle

vykonateľného rozhodnutia súdu šiel dňa 26.06.2022 prevziať maloletého a pricestoval z miesta svojho
bydliska. Pred príchodom upovedomil žalovanú o svojom príchode prostredníctvom SMS správy, na čo
žalovaná žiadnym spôsobom nereagovala. Žalovaná následne žalobcovi stručne oznámila, že maloletý
odmieta realizáciu styku. Žalovaná svoje tvrdenie nijakým spôsobom nepreukázala, žalobcovi ani len
neumožnil maloletého vidieť a na jeho ostatné správy náležite nereagovala. V dôsledku tendenčných

tvrdení žalovanej spojených s pravdepodobným zastrašovaním a rozrušovaním maloletého, sa žalobca
dostavil pred dom žalovanej, privolal príslušníkov polície a následne predmetné stretnutie oznámil
prostredníctvom zápisnice. Žalobca uviedol, že žalovaná neposkytnutím potrebnej súčinnosti porušila
svoju prevenčnú povinnosť v zmysle § 415 Občianskeho zákonníka, čím mu vedome spôsobila škodu,
nakoľko zámer zmariť styk žalobcu s maloletým a spôsobiť mu tak zbytočne vynaložené náklady bol
vopred daný. Poukázal aj na ust. § 420 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Príčinná súvislosť medzi

porušením právnej povinnosti žalovanou a škodou je daná tým, že ak by žalovaná rešpektovala
právoplatné a vykonateľné súdne rozhodnutie a umožnila žalobcovi styk s dieťaťom, prípadne riadne
a včas náležite upovedomila žalobcu o objektívnej prekážke nemožnosti styku, nevynaložil by náklady
na cestu z Bratislavy do Bojníc a späť zbytočne a ku škode by nedošlo, nakoľko jediný účel cesty
žalobcu bol práve styk s maloletým. Predmetná cesta žalobcu z Bratislavy do Bojníc a späť predstavuje

vzdialenosť 372 km, pričom základná náhrada podľa § 7 ods. 1 v spojení s § 7 ods. 4 zákona č. 283/2002
Z. z. o cestovných náhradách je vo výške 79,24 eur a náhrada za pohonné látky vo výške 54,11 eur.
Žalovaná nárok žalobcu uplatnený žalobou neuznávala, tvrdila, že za škodu žalobcovi nezodpovedá,
nakoľko škoda mu nevznikla v príčinnej súvislosti s jej konaním. Poukázala na to, že v dňoch 24.06.2022
– 26.06.2022 sa žalobca domáhal styku v zmysle apelu Okresného súdu Bratislava IV., pričom šlo

len o odporúčanie súdu, nie o rozhodnutie. Uviedla, že žalobca bol už v predchádzajúcich stykoch
informovaný o tom, že dieťa odmieta styk s otcom na prespanie a popierala tvrdenie žalobcu, že dieťa
na styk so žalobcom riadne nepripravila v zmysle súdneho rozhodnutia, ako aj tvrdenie, že by dieťa
mala zastrašovať a rozrušovať. Žalobca, hoci bol s rozhodnutím súdu riadne oboznámený a z jej strany
o nemožnosti uskutočniť styk v rozsahu celého víkendu s prespaním opakovane informovaný, toto

neakceptoval. Žalovaná zastávala názor, že si splnila prevenčnú povinnosť, keď žalobcu opakovane
informovala,žesynodmietarealizáciustykunaprespanie.Uvádzala,žemaloletéhonastyksotcomvždy
riadne pripravovala a snažila sa ho rovnako riadne motivovať, napriek tomu dieťa v deň styku opätovne
odmietlo styk s otcom v rozsahu prespania do dňa 26.06.2022 a maloletý nechcel odísť z domu. Ďalej
žalovaná uviedla, že aj napriek tomu, že maloletý sa so žalobcom nechcel stretnúť, žalobca ako vždy

privolal do miesta bydliska dieťaťa hliadku polície, hoci mu je známe, že polícia násilím maloletého
žalobcovi neodovzdá. Žalobcovi je tiež známe, že všetky trestné oznámenia, ktoré na ňu podal z dôvodu,
že dieťa odmieta styk s ním, boli zamietnuté. Žalovaná uviedla, že skutočnosť, že dieťa odmieta styk
so žalobcom, nie je následkom jej konania, pričom ona už od roku 2020 upozorňuje konajúce súdy i
žalobcu na skutočnosť, že maloletý odmieta styk so žalobcom a je veľmi náročné tento styk realizovať

bez jej prítomnosti, a to najmä v rozsahu na prespanie, keďže maloletý je na ňu naviazaný. Z toho
dôvodu žalobcovi opakovane, aj za účasti kolíznej opatrovníčky, navrhovala styky realizovať postupne,
aby si maloletý na žalobcu zvykol a bez stresu dokázal absolvovať spoločné stretnutia. Argumentovala
tým, že koná výlučne v záujme maloletého, aby vyvolávaním stresových situácií u dieťaťa nedochádzalo
k ďalšiemu nežiaducemu psychickému vývoju, Podanú žalobu označila za nedôvodnú, lebo svojím

konaním neporušila žiadnu právnu povinnosť.

3. Súd prvej inštancie mal z vykonaného dokazovania za preukázané, že uznesením Krajského súdu
Trenčín zo dňa 09.02.2022 č. k. 17CoP/6/2022-2351 bolo zmenené uznesenie súdu prvej inštancie tak,
že súd nariadil neodkladné opatrenie, ktorým upravil styk žalobcu

s maloletým B. C. v období odo dňa doručenia tohto rozhodnutia do 28.02.2022
v každom týždni v tomto mesiaci bez prítomnosti matky vždy v sobotu v čase od 10.00 hod., kedy si
maloleté dieťa prevezme od matky pred vchodom do budovy G. N.
C. F., nachádzajúceho sa na M. L. C. F., do 15.00 hod. toho istého dňa, kedy maloleté dieťa na rovnakom
mieste matke odovzdá a v období od 01.03.2022 v každom nepárnom týždni v kalendárnom roku bez

prítomnosti matky vždy v sobotu v čase od 10.00 hod. do 15.00 hod. toho istého dňa a v nedeľu v čase
od 11.00 hod. do 17.00 hod. toho istého dňa, v ktorých dňoch a časoch si vždy maloleté dieťa prevezme
od matky pred vchodom do budovy Kultúrneho domu v F., nachádzajúceho sa na M. L.C. F., a maloleté dieťa na rovnakom mieste matke v určenom čase tiež odovzdá. Súčasne bola matke
uložená povinnosť v stanovených časoch, dňoch a na mieste týmto rozhodnutím určených maloleté
dieťa otcovi odovzdať a toto na styk s otcom riadne pripraviť. Neodkladné opatrenie bolo nariadené až

do právoplatného skončenia konania o úpravu práv
a povinností rodičov k maloletému B., vedeného na Okresnom súde Prievidza pod
sp. zn. 18P/54/2019. Z predloženej SMS komunikácie žalobcu so žalovanou vyplynulo, že
dňa 24.06.2022 žalobca oznámil žalovanej, že na druhý deň príde pre dieťa tak ako minule, aby ho
nachystala na styk. Žalovaná na to reagovala otázkou: „Podľa ktorého rozhodnutia súdu“, na čo žalobca

odpovedal: „Prídem na námestie už o 9.00 hod., odovzdáš mi ho, ja ho vrátim v nedeľu o 17.00 hod.“.
Žalovaná na to uviedla: „Vieš, že B. nechce spať mimo domu, nebolo by lepšie, keby si dodržiaval
právoplatné rozhodnutie KS? Budeš s ním v sobotu aj v nedeľu.“ Žalobca odpísal, že ide o účelové
tvrdenia žalovanej, zámerné vytváranie prekážok v rozšírení styku, v umožňovaní kontaktu synovi
s otcom a o produkciu výmyslov, a to namiesto vloženia úsilia žalovanej do prípravy syna. Následne v
sobotu 25.06.2022 o 8.57 hod. žalobca žalovanej oznámil, že je na námestí, na čo žalovaná o 9.02 hod.

reagovala tým, že maloletý plače, nechce ísť s tatkom a že nechce spinkať u tatka. Žalobca jej odpísal,
že sú to klamstvá, že tým B. škodí a nie je jej rukojemníkom. Uviedol, že tam počká do 10.00 hod.,
žalovaná si môže rozmyslieť svoje konanie a prísť mu odovzdať syna.
O 10.02 hod. sa žalobca spýtal žalovanej, či sa nemieni dostaviť na odovzdanie, na čo žalovaná o 10.04
hod. odpovedala, že B. stále nechce ísť, aj keď ho presviedča, aby išiel, plače, že nechce ísť spinkať

k tatkovi. Žalobca na to uviedol, že ide pred dom a žalovaná má možnosť odovzdať mu dieťa. O 10.16
hod. informuje žalovanú, že je pred domom, žiada, aby mu odovzdala syna. Žalovaná reagovala tým, že
B. stále nechce ísť, aj keď ho stále presviedča, aby išiel. Zo zhodných vyjadrení strán sporu vyplynulo,
že žalobca následne privolal hliadku polície, ktorá urobila pohovor s matkou, ale k odovzdaniu dieťaťa
žalobcovi nedošlo. Následne žalobca podal v tejto súvislosti na žalovanú trestné oznámenie na OR PZ

v Prievidzi, odbore kriminálnej polície. Z predloženého technického preukazu č. PG 336369 bolo
zistené, že O. D., je evidovaný ako vlastník vozidla Volkswagen Tiguan,
EČV: H.. Podľa údajov v technickom preukaze je spotreba uvedeného vozidla
7,6 l/100 km. Z informácií dostupných na internete (P.) vyplýva, že počas 25. týždňa roku 2022
bola priemerná cena benzínu natural 95 oktánový 1,914 EUR/liter. Zo zmluvy o výpožičke zo dňa

24.09.2021, uzatvorenej medzi A. O. D. ako požičiavateľom a žalobcom ako vypožičiavateľom je zrejmé,
že požičiavateľ bezodplatne prenechal žalobcovi vozidlo VW Tiguan EČV: H. na užívanie. Zmluva bola
uzavretá od 25.09.2021 na dobu neurčitú.

4. Súd prvej inštancie svoje rozhodnutie právne odôvodnil ustanoveniami § 415 a § 420 Občianskeho

zákonníka a po zhodnotení výsledkov vykonaného dokazovania dospel k záveru, že nárok žalobcu
je (po čiastočnom spaťvzatí) dôvodný. Žalobca si voči žalovanej uplatnil nárok na náhradu škody v
podobe cestovných náhrad, ktorá škoda mu vznikla dňa 26.06.2022 v dôsledku toho, že márne cestoval
na stretnutie so svojim synom v zmysle vyššie uvedeného neodkladného opatrenia Krajského súdu
Trenčín z miesta svojho bydliska v Bratislave do miesta bydliska maloletého v F.. Bolo spoľahlivo

preukázané a medzi stranami nesporné, že v rozhodnom čase dňa 26.06.2022 bolo stretávanie sa otca
(žalobcu) s maloletým synom upravené vykonateľným súdnym rozhodnutím zo dňa 09.02.2022 č. k.
17CoP/6/2022-2351. V konaní bolo nesporné, že dňa 26.06.2022 sa stretnutie žalobcu s maloletým
synom neuskutočnilo, i keď išlo o súdom upravený styk, podľa ktorého mal žalobca ako otec právo
stretnúť sa so synom každú nepárnu sobotu od 10.00 hod. do 15.00 hod. a nedeľu od 11.00 hod.

do 17.00 hod. v neprítomnosti žalovanej (t. j. matky dieťaťa), a to na vymedzenom mieste. Tomu
zodpovedala povinnosť žalovanej - matky dieťa na stretnutie s otcom - žalobcom pripraviť a stretnutie
otca so synom umožniť. Žalobca sa dňa 26.06.2022 do miesta bydliska dieťaťa po predchádzajúcom
upozornení prostredníctvom SMS správy dostavil, k odovzdaniu dieťaťa však v uvedený deň nedošlo.
Žalovaná to odôvodňovala tým, že žalobca sa domáhal styku s dieťaťom podľa odporúčania Okresného

súdu Bratislava IV, t. j. počas celého víkendu nepretržite a maloletý odmietal u otca spať. Z predloženej
SMS správy zo dňa 24.06.2022 vyplýva, že otec dieťaťa uviedol, že si dieťa prevezme na námestí o
9.00 hod. nasledujúceho dňa a dieťa vráti v nedeľu o 17.00 hod. Po oznámení žalovanej, že dieťa plače
a nechce spať u tatka, žalobca žalovanej uviedol, že počká do 10.00 hod. a žalovaná mu môže prísť
dieťa odovzdať. K odovzdaniu dieťaťa otcovi však nedošlo, čo žalovaná odôvodňovala tým, že dieťa

plače, nechce ísť, hoci ho presviedča, aby šiel, nechce ísť spať k tatkovi. Žalobca sa následne dostavil
pred rodinný dom, kde žalovaná býva, tá s ním však komunikovala len prostredníctvom SMS a žalobca
nemal možnosť maloletého ani vidieť.5. Súd prvej inštancie po vykonaní dokazovania a vyhodnotení skutkových okolností zmareného
stretnutia žalobcu zo synom dňa 26.06.2022 dospel k záveru, že žalovaná zavinene zmarila stretnutie
maloletého syna s otcom, keď bez relevantného objektívneho dôvodu syna na stretnutie s otcom

nepripravila a stretnutie mu neumožnila. Konštatoval, že žalovaná svojim správaním priamo porušila
povinnosť uloženú jej vykonateľným rozhodnutím súdu, preto zodpovedá za škodu vzniknutú žalobcovi
podľa § 420 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Niet pochýb o tom, že žalovaná mala právnu povinnosť
vyplývajúcuzvykonateľnéhosúdnehorozhodnutiaumožniťdňa26.06.2022stretnutiežalobcuakootcas
maloletým synom. Žalobca žalovanej riadne oznámil, že si dieťa prišiel vyzdvihnúť. Je teda preukázané,

že jeho cesta dňa 26.06.2022 na miesto stretnutia so synom sa uskutočnila výlučne za týmto účelom,
dôkazom toho je i podanie trestného oznámenia zo dňa 26.06.2022. Nie je pritom rozhodujúce, že
otec sa domáhal rozšíreného styku s dieťaťom v zmysle odporúčania Okresného súdu Bratislava IV.
Je nepochybné, že žalobca mal dňa 26.06.2022 právo na stretnutie s dieťaťom na základe rozhodnutia
Krajského súdu Trenčín zo dňa 09.02.2022 č. k. 17CoP/6/2022-2351 a v rozsahu tohto rozhodnutia bolo
povinnosťou žalovanej stretnutie žalobcovi s dieťaťom umožniť a žalobcu upozorniť na jeho povinnosť

dieťa v zmysle citovaného právoplatného rozhodnutia vrátiť o 17.00 hod. toho istého dňa. Niet takisto
pochýb o tom, že škoda žalobcu v podobe vzniknutých nákladov na prepravu vznikla v priamej príčinnej
súvislosti s jeho cestou z miesta bydliska na miesto stretnutia sa so synom. Zavinenie žalovanej spočíva
v jej úmyselnom konaní, pretože jednoznačne vedela, že svojím konaním, a to neumožnením stretnutia
syna so žalobcom, poruší právo žalobcu na stretnutie so synom, a teda poruší povinnosť uloženú

súdnym rozhodnutím a s týmto následkom bola uzrozumená. Pokiaľ žalovaná argumentovala tým, že
maloletý nechcel ísť na stretnutie s otcom napriek jej snahe, aby sa toto stretnutie uskutočnilo, súd
prvej inštancie konštatoval, že túto skutočnosť nepreukázala a rovnako nepreukázala ani existenciu
akejkoľvek objektívnej skutočnosti, pre ktorú nebolo možné stretnutie žalobcu so synom v uvedený deň
realizovať. Pretože žalovaná v tomto smere dôkazné bremeno v konaní neuniesla, súd prvej inštancie

uzavrel, že dňa 26.06.2022 nebola v konaní preukázaná existencia takej objektívnej skutočnosti na
strane maloletého, ktorá by objektívne bránila jeho stretnutiu s otcom a že žalobca preukázal v
konaní všetky prvky zodpovednosti žalovanej za škodu, ktorá mu vznikla zbytočným vynaložením
nákladov na cestu z miesta bydliska žalobcu do Bojníc dňa 26.06.2022 a späť za účelom realizácie
stretnutia sa žalobcu s maloletým synom na základe vykonateľného rozhodnutia súdu. Žalovaná pritom

nepreukázala, že škodu nezavinila.

6. Pokiaľ ide o rozsah týchto nákladov, teda o výšku náhrady škody, súd prvej inštancie neakceptoval
námietku žalovanej v tom smere, že nakoľko žalobca pricestoval na styk
s dieťaťom osobným motorovým vozidlom, ktoré mal v užívaní na základe zmluvy o výpožičke

bezodplatne, nevznikol mu nárok na náhradu nákladov za užívanie vozidla, čo vyplýva aj
z rozhodnutia Krajského súdu Trenčín zo dňa 30.04.2024 č. k. 17Co/17/2023. Súd prvej inštancie v tejto
súvislosti vyhodnotil ako žalovanou nespochybnené, a teda nesporné tvrdenie žalobcu, že vzhľadom na
dlhodobý charakter výpožičky nepochybne objektívne dochádza
k opotrebovaniu vozidla a základná náhrada zohľadňuje opravy, údržbu, opotrebenie a výmenu

pneumatík, motorového oleja, náplne do ostrekovačov, poplatky za umývanie auta, povinné zmluvné a
havarijné poistenie, na ktorých nákladoch sa podieľa výlučne žalobca sám. Nárok žalobcu na zaplatenie
cestovných náhrad podľa zákona č. 283/2002 Z. z. o cestovných náhradách v súvislosti s použitím
vozidla na cestu z Bratislavy do Bojníc a späť vyhodnotil preto ako opodstatnený. Uviedol, že cesta
žalobcu z miesta bydliska Bratislava - Staré Grunty do miesta styku F., M. námestie a späť predstavuje

vzdialenosť 372 km. V zmysle § 7 ods. 1 v spojení s § 7 ods. 4 zákona č. 283/2002 Z. z. o cestovných
náhradách si žalobca nárokuje základnú náhradu vo výške 79,24 eur (0,213 eur a x 372 km v zmysle
opatrenia Ministerstva práce, sociálnych vecí a rodiny č. 117/2022 Z. z.) a náhradu za spotrebované
pohonné hmoty vo výške 54,11 eur (vychádzajúc z priemerných cien pohonných látok v SR podľa
Štatistického úradu Slovenskej republiky bola cena benzínu natural 95 oktánový v týždni od 20.06.2022

do 26.06.2022 v sume 1,914 eur/ liter; pri spotrebe vozidla 7,6 l/100 km predstavuje výška náhrady za
spotrebované pohonné hmoty sumu: 372 km : 100 km = 3,72 x 7,6 l = 28,272 litrov; 28,272 litrov x 1,914
eur predstavuje po zaokrúhlení sumu 54,11 EUR). Spolu predstavujú cestovné náhrady sumu 133,35
eur. Pokiaľ ide o spôsob vyčíslenia náhrady za účelom realizácie styku podľa zákona č. 283/2002 Z. z. o
cestovných náhradách aj v týchto prípadoch, súd prvej inštancie zdôraznil, že ide o ustálenú súdnu prax,

ktorú reprezentuje rozhodnutie R 12/90, ako aj rozsudok Krajského súdu Košice sp. zn. 20Co/9/2020
zo dňa 26.11.2020.7. Po začatí konania žalobca vzal žalobu v časti o zaplatenie úroku z omeškania vo výške 5 % ročne
zo sumy 133,35 eur od 27.06.2022 do 02.08.2024 späť a žalovaná s týmto čiastočným späťvzatím
súhlasila. Súd prvej inštancie preto konanie v tejto časti v súlade s ust. § 145 ods. 2 v spojení s § 146

ods. 1 Civilného sporového poriadku („CSP“) zastavil.

8.Výrokonáhradetrovkonaniaodôvodnilsúdprvejinštancieustanovením§262ods.1vspojenís§255
ods. 2 Civilného sporového poriadku (CSP). K argumentácii žalovanej, že žalobca voči nej podal viaceré
takmer identické žaloby, pričom niektoré časovo súvisiace nároky si mohol uplatniť jednou žalobou,

a preto by mu súd nárok na náhradu trov konania nemal priznať, prvoinštančný súd uviedol, že pri
rozhodovaní o nároku na náhradu trov konania postupoval v súlade s rozhodovacou praxou Krajského
súdu v Trenčíne (sp. zn. 16Co/9/2023, 17Co/61/2023, 8Co/26/2023, 17Co/42/2023, 17Co/66/2023).
Uviedol, že je na úvahe žalobcu, akým spôsobom uplatňuje svoje práva a skutočnosť, že sa domáha
svojich nárokov samostatnými žalobami, nemôže byť pripočítaná na jeho škodu. O náhrade trov konania
preto rozhodol podľa pomeru úspechu strán sporu v konaní. Žalobca sa v konaní voči žalovanej celkovo

domáhalzaplateniasumy151,79eur(vrátaneúrokuzomeškaniavyčíslenéhokudňurozhodnutiasúdu),
a súd mu priznal sumu celkom 137,77 eur (vrátane úroku z omeškania vyčísleného ku dňu rozhodnutia
súdu). Žalobca tak mal v konaní úspech v rozsahu 90,76 %, úspech žalovanej v konaní predstavuje 9,24
%.Čistýúspechžalobcupotompredstavuje81,52%(90,76%-9,24%),vktoromrozsahupatrížalobcovi
nárok na náhradu trov konania s tým, že o konkrétnej výške náhrady trov konania bude rozhodnuté

samostatným uznesením po právoplatnosti tohto rozsudku (§ 262 ods. 2 CSP).

9. Proti tomuto rozsudku podali odvolanie žalovaná aj žalobca.

10. Žalovaná v zákonnej lehote napadla odvolaním rozsudok prvoinštančného súdu vo výroku II. a III

z dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm. b), f), g) a h) CSP. Uviedla, že dňa 26.06.2022 sa žalobca dostavil
do miesta bydliska maloletého za účelom jeho prevzatia, kedy bolo platné uznesenie Krajského súdu
v Trenčíne č. k. 17CoP/6/2022-2351 zo dňa 09.02.2022, v zmysle ktorého bol žalobca oprávnený
stretávať sa s maloletým v období od 01.03.2022 v každom nepárnom týždni v kalendárnom roku bez
prítomnosti matky vždy v sobotu v čase od 10:00 hod. do 15:00 hod. toho istého dňa a v nedeľu v čase

od 11:00 hod. do 17:00 hod. toho istého dňa. Neuskutočneniu styku dňa 26.06.2024 bezprostredne
predchádzala situácia z predchádzajúceho dňa, teda zo soboty 25.06.2022 a SMS komunikácia žalobcu
zo dňa 24.06.2022, keď sa žalobca domáhal styku s maloletým v rozsahu prespania, teda v rozpore
s uznesením. Žalovaná pritom viackrát informovala žalobcu, že odovzdávanie maloletého je často
sprevádzanévýraznýmicitovýmireakciamiamaloletýodmietastyksožalobcomvrozsahunaprespanie.

Žalobca bol o uvedenej skutočnosti vopred informovaný.

11. Podľa názoru žalovanej dospel súd prvej inštancie k nesprávnemu právnemu záveru o tom,
že zavinene zmarila styk žalobcu s maloletým v dôsledku porušenia právnej povinnosti v zmysle
§ 420 OZ a zodpovedá za náhradu cestovných výdavkov žalobcu do miesta bydliska maloletého.

Nemôže byť pripisované na ťarchu žalovanej, ak sa styk neuskutočnil v dôsledku konania samotného
žalobcu, nakoľko tento si žiadal maloletého na styk v rozpore s uznesením. Žalobca nebol v zmysle
uznesenia oprávnený na styk s maloletým mimo stanovených denných hodín. Žalovaná svojim konaním
neporušila žiadnu právnu povinnosť, naopak, je to žalobca, ktorý koná v rozpore s právoplatným
uznesením a nárokuje si styk nad rámec uznesenia. Žalovaná po celý čas postupovala tak, aby bol

sledovaný najlepší záujem dieťaťa, a to vrátane prípravy maloletého na styky s otcom. Súd prvej
inštancie nesprávne právne posúdil predmetnú vec, keď nevzal pri rozhodovaní do úvahy, že žalovaná
opakovane upozorňovala na citové prejavy maloletého, pričom tieto aktívne opakovane riešila. V konaní
je preukázané, že nešlo o úmyselné konanie žalovanej a žalovaná si svojim konaním splnila prevenčnú
povinnosť. Žalovaná teda postupovala celý čas v súlade s najlepším záujmom dieťaťa. Žalovaná

uviedla, že styk sa dňa 26.06.2022 neuskutočnil z dôvodu okolností z predchádzajúceho dňa, nakoľko
v dôsledku čoho sa odpor maloletého zintenzívnil. V tomto smere poukázala na rozhodnutie Krajského
súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 13CoE/2/2023. Náhrada škody žalobcovi nevznikla v príčinnej súvislosti
s konaním žalovanej, ale v súvislosti so samotným konaním žalobcu, ktorý pre maloletého vyvoláva
stresové situácie a neberie ohľad na najlepší záujem maloletého. Žalovaná vyvinula dostatočnú snahu

na motiváciu maloletého k styku so žalobcom, vyhľadala kolíznu opatrovníčku a žiadala ju o pomoc pri
riešení daného problému, ako aj o pomoc s dodržiavaním právoplatného rozhodnutia zo strany žalobcu.
Žalobca nerešpektuje hodiny styku stanovené v uznesení, žiada styk nad rámec rozhodnutia v rozsahu
prespania, v dôsledku čoho sa zintenzívňuje odpor maloletého zúčastniť sa na styku so žalobcom.Skutočnosť, že žalobca sa domáhal stretnutia s maloletým v zmysle apelu Okresného súdu Bratislava
IV, nie je možné považovať za právne nárokovateľné, nakoľko Okresný súd Bratislava IV v danom
prípade nevydal meritórne rozhodnutie, ktoré by bolo pre obe strany záväzné. V danom prípade išlo len o

odporúčanie postupného rozširovania styku s maloletým. Žalovaná poukázala na uznesenie Ústavného
súdu SR sp. zn. II. ÚS 56/2017 a mala za to, že vôľa maloletého je absolútny objektívny dôvod, pre ktorý
nedošlo k realizácii styku v súbehu so sledovaním najlepšieho záujmu dieťaťa, pričom v konaní nedošlo
k preukázaniu zavinenia žalovanej, napr. vo forme jej ovplyvňovania maloletého.

12. Ďalej žalovaná namietala nesprávnosť rozhodnutia prvoinštančného súdu o náhrade trov konania,
keďže podľa jej názoru trovy konania neboli účelne vynaložené, a okrem toho je daný osobitný dôvod
pre zamietnutie nároku na náhradu trov konania napriek úspechu žalobcu vo veci. Poukázala na ust. §
251 CSP, na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6MCdo 9/2013 a vyjadrila presvedčenie, že boli
naplnené objektívne skutočnosti majúce povahu dôvodov osobitného zreteľa, pre ktoré nie je možné
žalobcovi priznať náhradu trov konania. Trovy konania, ktoré žalobcovi v konaní vznikli, totiž neboli

účelne vynaložené, a to najmä s prihliadnutím na skutočnosť, že žalobca opakovane podáva takmer
identické návrhy na vydanie platobných rozkazov z dôvodu neuskutočnených stykov. Konanie žalobcu,
ktorý podal na žalovanú viac identických žalôb, čo do účastníkov konania a predmetu sporu, je potrebné
posudzovať za účelové s cieľom uškodiť žalovanej, teda priznanie náhrady trov konania žalobcovi je v
rozpore so základnými princípmi a zásadami konania pred súdom. Žalovaná

v tomto smere poukázala na Nález Ústavného súdu ČR sp. zn. I. ÚS 988/2012. Ide o účelové konanie
žalobcu,scieľomneprimeranýmspôsobomnútiťžalovanúvynaložiťznačnémnožstvočasuafinančných
prostriedkov na svoju obranu. Žalobcovi nič nebránilo podať žalobu, v ktorej si uplatní svoje nároky na
náhradu škody za viacero dní, nakoľko ide o totožné škody z titulu cestovných nákladov, o totožný okruh
sporových strán. Zo strany žalobcu ide o zjavné zneužitie práva. Žalovaná namietla aj výšku cestovných

nákladov, ktoré boli žalobcovi priznané, a to
z dôvodu, že žalobca sa do miesta bydliska maloletého za účelom jeho prevzatia dostavil na motorovom
vozidle, ktorého nie je vlastníkom, pričom uvedené využíval na základe zmluvy
o výpožičke zo dňa 24.09.2021. V konaní bolo rovnako poukázané na skutočnosť, že výpožička
je bezodplatným právnym úkonom a s poukázaním na rozhodnutie Krajského súdu Trenčín zo dňa

30.04.2024 sp. zn. 17Co/77/2023 má žalovaná za to, že žalobcovi nevznikol nárok na paušálnu náhradu
cestovných nákladov. Zo zmluvy o výpožičke predmetné nijako nevyplýva, preto žalobca neuniesol
dôkazné bremeno vo vzťahu k cestovným nákladom.

13. Súdu prvej inštancie tiež vytýkala nesprávne skutkové zistenia, ku ktorým dospel na základe

vykonaného dokazovania, nakoľko sa nesprávne vysporiadal s právnou otázkou porušenia právnej
povinnosti pri nerešpektovaní vykonateľného súdneho rozhodnutia, nakoľko porušenie zo strany
žalovanej nebolo v konaní preukázané. V odôvodnení rozsudku sa súd nezaoberal ani najlepším
záujmom maloletého dieťaťa, ktorý bezprostredne súvisí so vzniknutou škodou a určuje objektívny
dôvod, pre ktorý k styku nedošlo, čím podľa názoru žalovanej došlo k porušeniu práva na spravodlivý

proces. Žalovaná poukázala na ust. § 365 ods. 1 písm. g) CSP a k odvolaniu pripojila záverečnú správu
z vykonávaného ambulantného výchovného opatrenia za obdobie od 20.02.2024 do 20.08.2024 s tým,
že odmietavý postoj maloletého k styku so žalobcom stále pretrváva aj v súčasnosti. Ďalej predložila
znalecký posudok, ktorý bol vypracovaný do konania vedenom na Mestskom súde
Bratislava II pod sp. zn. 13P/91/2019 v právnej veci rozvodu manželov žalobcu a žalovanej

a úpravy výkonu rodičovských práv a povinností na čas po rozvode k maloletému. Argumentovala tým,
že nakoľko znalecký posudok obsahuje dôležité zistenia aj pre rozhodnutie v tejto veci, je daný odvolací
dôvod v zmysle § 365 ods. 1 písm. g) CSP. Znalkyňa v znaleckom posudku uvádza, že žalovaná zastáva
v živote dieťaťa primárnu a najdôležitejšiu úlohu, čo je pochopiteľné najmä s prihliadnutím na jeho
vek, kedy má v blízkosti matky naplnené vývinové potreby a rovnako vybudovaný pocit bezpečia a

zázemia. Maloletý je vo vývinovom období, kedy môže mať strach z výrazných zmien a odmietať ich.
Vzhľadom k tomu sa môže obávať, že odlúčenie od matky by mohlo byť pre neho trvalé, preto takéto
odlúčenie odmieta. Znalkyňa počas vyšetrenia nezistila vedomé tendencie k manipulácii maloletého
dieťaťa. Žalovaná tiež poukázala na expertnú správu zo dňa 07.10.2024 vypracovanú D. A. Q., ktorá
preukazuje, že žalovaná úmyselne nemarí styk žalobcu s maloletým a skutočne vyvíja aktívnu snahu

na motivovanie maloletého na styk so žalobcom.14. Navrhla preto, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie
alebo aby napadnutý rozsudok zmenil tak, že žalobu zamietne a žalovanej prizná nárok na náhradu trov
konania v rozsahu 100 %.

15. Žalobca podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie proti rozsudku súdu prvej inštancie vo výroku
III. Uplatnil odvolacie dôvody podľa § 365 ods. 1 písm. b), d), f) a h) CSP. Uviedol, že predmetom sporu
bolo zaplatenie náhrady škody, ktorá mu vznikla a ktorú si uplatnil vo výške 133,35 eur s príslušenstvom.
V spore bol plne úspešný, preto sa nestotožnil so záverom prvoinštančného súdu o rozsahu len

čiastočného úspechuvoveci,vzmysle ktoréhomupriznalnároknanáhradutrovkonaniaprotižalovanej
v rozsahu 81,52 % s odôvodnením, že „Žalobca sa celkovo domáhal zaplatenia sumy 151,79 eur
(vrátane úroku z omeškania vyčísleného ku dňu rozhodnutia súdu ), súd mu priznal sumu celkom
137,77 eur (vrátane úroku z omeškania vyčísleného ku dňu rozhodnutia súdu). Žalobca tak mal v konaní
úspech v rozsahu 90,76 %, úspech žalovanej v konaní predstavuje 9, 24 %. Čistý úspech žalobcu potom
predstavuje 81,52 % (90,76 % - 9,24 %)“... Podľa názoru žalobcu je tento názor prvoinštančného súdu

v rozpore s právnou úpravou, s ustálenou súdnou praxou najvyšších súdnych autorít, a tiež v rozpore
s logikou. Poukázal na znenie ustanovenia § 121 ods. 3 Občianskeho zákonníka, v zmysle ktorého
príslušenstvom pohľadávky sú úroky, úroky z omeškania, poplatok z omeškania a náklady spojené
s jej uplatnením. Z ustanovenia § 255 ods. 1 CSP pritom vyplýva, že súd prizná strane náhradu trov
konania podľa pomeru ich úspechu vo veci. Zdôraznil, že predmetom konania bolo zaplatenie istiny

s príslušenstvom, v ktorej bol 100 % úspešný. Výška úrokov z omeškania netvorila samostatný predmet
konania, ale len príslušenstvo istiny, a preto pri posudzovaní miery úspechu nie sú úroky z omeškania
tvoriace príslušenstvo istiny spôsobilé mať vplyv na celkový úspech v konaní. Uviedol, že jeho názor
potvrdzujeajrozhodovaciapraxvyššíchsúdnychautorít,napríkladrozhodnutiaKrajskéhosúduvTrnave
zo dňa 27.06.2016 č. k. 10CoPr/2/2016-361, Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 4Cob/3/2019 -

potvrdené rozhodnutím Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 26.01.2021 spisová značka
1Obdo/18/2020.Podľanázoružalobcujevrozporesprincípomprávnejistotyapredvídateľnostisúdnych
rozhodnutí vyčítať mu a sankcionovať ho za to, že si v návrhu na vydanie platobného rozkazu uplatnil
aj úrok z omeškania spôsobom, ktorého zákonnosť je právoplatne potvrdená v obdobnej právnej veci.
Žalobca zdôraznil, že v otázke priznania nároku na náhradu trov konania súdy v každom jednom

konaní, v ktorom súd pristúpil k moderovaniu výšky úroku z omeškania a zároveň žalobca bol úspešný
v celom rozsahu nároku na náhradu škody, priznal mu nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %.
Poukazoval pritom na právoplatne skončené konania Okresného súdu Prievidza, potvrdené Krajským
súdom v Trenčíne, napríklad sp. zn. 8C/34/2022 v spojení so sp. zn. 11Co/7/2023, sp. zn. 7C/48/2022
v spojení so sp. zn. 5Co/89/2023, sp. zn. 19C/36/2022 v spojení so sp. zn. 5Co/64/2023, sp. zn.

15C/34/2022 v spojení so sp. zn. 19Co/14/2023, sp. zn. 13C/37/2022 v spojení so sp. zn. 8Co/1/2023,
sp. zn. 10C/8/2023 v spojení so sp. zn. 19Co/14/2024, sp. zn. 9C/39/2022 v spojení so
sp. zn. 5Co/67/2023, sp. zn. 19C/45/2022 v spojení so sp. zn. 11Co/14/2023,
sp. zn. 10C/42/2022 v spojení so sp. zn. 8Co/46/2023, sp. zn. 19C/41/2022 v spojení so
sp. zn. 8Co/26/2023, sp. zn. 4C/42/2022 v spojení so sp. zn. 19Co/77/2023, sp. zn. 9C/48/2022 v spojení

so sp. zn. 27Co/84/2023, sp. zn. 11C/51/2022 v spojení so sp. zn. 8Co/18/2024,
sp. zn. 12C/51/2022 v spojení so sp. zn. 27Co/62/2023).

16. Vzhľadom na vyššie uvedené odvolaciemu súdu navrhol, aby výrok III. napadnutého rozhodnutia
zmenil tak, že mu prizná nárok na náhradu trov konania na súde prvej inštancie v rozsahu 100 %

a zároveň mu prizná náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

17. Žalovaná vo vyjadrení k odvolaniu žalobcu uviedla, že trvá na svojom odvolaní proti rozsudku
súdu prvej inštancie vrátane odvolacieho návrhu. Rozhodnutie o nároku žalobcu na náhradu trov
konania v rozsahu 81,52 % označila za vecne nesprávne, nezohľadňujúce vykonané dokazovanie.

Zdôraznila, že zo strany žalobcu jej nebola doručená predžalobná výzva a že o uplatnení nároku
žalobcu na súde sa dozvedela až doručením platobného rozkazu. Namietla tvrdenia žalobcu, že výška
úrokov z omeškania v danom prípade netvorila samostatný predmet konania, ale len príslušenstvo
istiny, a preto pri posudzovaní miery úspechu neboli úroky z omeškania tvoriace príslušenstvo istiny
spôsobilé mať na celkový úspech v konaní vplyv. Poukázala v tejto súvislosti na rozhodnutie Najvyššieho

súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6MCdo 19/2010 zo dňa 26.01.2011 a uviedla, že súd prvej inštancie
postupoval správne, keď nárok na náhradu trov konania pomerne rozdelil. Najvyšší súd Slovenskej
republiky v rozhodnutí sp. zn. 1MCdo 1/2004 zo dňa 27.04.2004 jasne vysvetlil, čo je možné považovať
sa plný úspech vo veci, keď uviedol „Na základe uvedeného platí, že žalobca na plný úspech, akvýrok rozsudku zodpovedá žalobného petitu a naopak, žalovaný má plný úspech, súd žalobe v plnom
rozsahu zamietnutá. Ako žalobný petit označujeme to, čoho sa žalobca domáha v podanej žalobe“.
Najvyšší súd Slovenskej republiky sa v uvedenom rozhodnutí okrem iného vyjadril aj k posudzovanej

otázke nepriznania príslušenstva: „Na základe uvedeného dovolací súd zastáva názor, že ak súd
prizná žalobcovi žalovanú pohľadávku a neprizná uplatnené príslušenstvo, nemožno v odôvodnených
prípadoch vylúčiť, ak pri posudzovaní úspechu vo veci „príslušenstvo“ žalovanej pohľadávky nebude
predstavovať „neúspech v pomerne nepatrnej časti“ podľa § 142 ods. 3 O.s.p., ale „čiastočný úspech“
podľa § 142 ods. 2 O.s.p. Žalovaná zároveň zotrvala na svojej argumentácii v odvolaní, že pri priznaní

nároku na náhradu trov je v tomto prípade nevyhnutné predmetnú situáciu považovať za prípad hodný
osobitného zreteľa z dôvodu účelovosti konania žalobcu.

18. Žalobca v písomnom vyjadrení k odvolaniu žalovanej uviedol, že podľa žalovanej výlučným
dôvodom, prečo odmietla realizovať styk otca s maloletým dňa 26.06.2022, bola odmietavá vôľa
maloletého stretnúť sa so žalobcom. Táto odmietavá vôľa maloletého však v celom priebehu konania

nebola preukázaná. Žalovaná styk žalobcu s jeho synom v predmetný deň neumožnila a v konaní
ani nebolo preukázané, že by sa oň aspoň pokúsila. Žalobca tak nemal preukázanú objektívnu
prekážku styku. Žalovaná nepreukázala existenciu jej tvrdenej objektívnej príčiny, teda vôľu maloletého
v deň zmareného styku v zmysle právoplatného a vykonateľného rozhodnutia. Súd správne vyhodnotil
skutkový stav, nakoľko žalovaná mala povinnosť maloletého na stretnutie so žalobcom včas a

riadne pripraviť, stretnutie umožniť, a to bez ohľadu na jej subjektívne a nepreukázané úvahy o vôli
maloletého. Žalovaná nepreukázala plač, schovávanie sa, ani žiadny iný odmietavý postoj maloletého.
Žalobca poukázal na znalecký posudok č. 144/2020 vypracovaný znalkyňou D. B. M., D. v konaní na
Okresnom súde Prievidza vedenom pod sp. zn. 18P/54/2019, z ktorého vyplývajú závažné skutočnosti,
že žalovaná umocňuje u maloletého ňou naučenú krátkodobú odmietavú reakciu maloletého smerom k

žalobcovi.Žalobcatvrdí,žepreukázalsvojetvrdeniatýkajúcesanárokučodovýšky,účelnostiajdôvodu,
ako aj kauzálny nexus. Žalovaná nepreukázala ani jedno z jej tvrdení o výlučne jej domnelej objektívnej
príčine. Žalovaná so žalobcom nijako nekomunikovala, nereagovala na SMS správy, ani deň pred, ani
vdeňzmarenéhostyku,žalobcapretonechápe,čomyslížalovanápodjejtvrdenousnahounájsťriešenie
a nevie, kde by mal konajúci súd a žalobca hľadať postup v sledovaní najlepšieho záujmu dieťaťa.

Žalovaná v odvolaní hodnotila názory odbornej literatúry vo vzťahu k životnému riziku a poukázala
na to, že pri hodnotení účasti poškodeného na škode nebude dôležité len jeho zavinenie. Vo vzťahu
k zmarenému styku, žalobca sa nemal ako dozvedieť o nepreukázanej objektívnej príčine zmarenia
styku skôr, pred realizáciou styku, keďže dátum styku vychádzal z právoplatného rozhodnutia súdu a
žalovaná nereagovala na SMS správy zaslané deň pred uskutočneným styku. Žalovaná nepreukázala

vôľu maloletého v čase styku, nepreukázala jej tvrdenia, že ho motivovala, pričom nedala dostatočne
včas vedieť žalobcovi o existencii objektívnej prekážky styku s maloletým tak, aby zabránila škode.
Koncepciu „bežného rizika“ tak nemožno aplikovať na toto konanie, ktorého predmetom je náhrada
škody spôsobenej zmareným stykom zo strany žalovanej.

19. Ďalej žalobca uviedol, že žalovaná nepreukázala, ako sa „snažila“ maloletého motivovať v deň
zmareného styku. Podľa žalobcu faktom je, že žalovaná umocňuje u maloletého naučenú emočnú
reakciu vo vzťahu k nemu ako otcovi, čím zneužíva silný emočný vzťah maloletého k nej, a kým
on preukázal v konaní svoje tvrdenia vyplývajúce nielen zo znaleckého dokazovania, žalovaná
nepreukázala nič. To, čo tvrdí žalovaná, je v príkrom rozpore s tým, ako koná. Žalobca poukázal

na skutočnosť, že dňa 17.10.2024 Okresné riaditeľstvo Policajného zboru Prievidza vydalo uznesenie,
ktorým bolo voči žalovanej začaté trestné stíhanie a vznesené obvinenie za spáchanie prečinu marenia
výkonu úradného rozhodnutia. V súvislosti s odporúčaním Okresného súdu Bratislava IV o rozšírení
styku žalobca uviedol, že nejde len o odporúčanie súdu, ale predovšetkým ide o dohodu medzi
oboma rodičmi, keďže s odporúčaním súdu súhlasili žalobca aj žalovaná. Odporučenie Okresného

súdu Bratislava IV sa nevzťahuje na predmet tohto konania, keďže styk dňa 26.06.2022 bol určený
právoplatným a vykonateľným rozhodnutím Krajského súdu v Trenčíne.

20.Vsúvislostisnámietkamižalovanejvočipriznanejnáhradetrovkonaniažalobcapoukázalnasprávne
konštatovanie súdu v bode 28. odôvodnenia rozsudku v tom smere, že podanie žalôb za jednotlivé

nerealizované stretnutia s maloletým nemôže byť zjavným zneužitím práva, a to aj s poukazom na
rozhodnutie Okresného súdu Prievidza č. k. 8C/34/2022-67, ktorým bol zamietnutý návrh žalovanej
na spojenie vecí, vrátane predmetnej veci. Žalobca zdôraznil, že žalovaná dlhodobo a účelovo bez
ospravedlniteľného dôvodu bráni stretávaniu sa maloletého s ním, takže on sa domáha len ochranysvojich práv, a to náhradou škody za zmarený styk. Z konania žalovanej je zrejmé, že sa jednalo
o úmyselný účelový postup tak, aby žalobcovi zmarila styk s maloletým, porušujúc tak právoplatné
a vykonateľné rozhodnutie súdu o úprave rodičovských práv a povinností. Vzhľadom na uvedené

skutočnosti žalobca navrhol, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku II. potvrdil
ako vecne správny a vo výroku III. aby ho zmenil tak, že žalobcovi prizná proti žalovanej nárok
na náhradu trov prvoinštačného konania v rozsahu 100 % a zároveň žalobcovi priznaná náhrada trov
odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

21. Žalobca v písomnej replike k vyjadreniu žalovanej uviedol, že trvá na všetkých skutočnostiach
uvedených vo svojom odvolaní a že s argumentáciou žalovanej nesúhlasí. Opakovane poukázal
na ustálenú rozhodovaciu prax Okresného súdu Prievidza a Krajského súdu v Trenčíne i v súvislosti
s rozhodovaním o nároku na náhradu trov konania. Uviedol, že postup súdu prvej inštancie je
neudržateľný z dôvodu, že žalovaná je aj ku dňu tohto jeho vyjadrenia v omeškaní, pričom každým
ďalším dňom úrok z omeškania narastá a žalobca má každým ďalším dňom väčší úspech v spore.

Okrem toho namietol aj matematický výpočet úroku z omeškania v súvislosti s ustálením pomeru
úspechu a neúspechu v spore.

22. Ďalšie vyjadrenia strany sporu nepodali.

23. Krajský súd ako súd odvolací preskúmal vec v zmysle ust. § 379 a § 380 ods. 1 CSP, bez nariadenia
pojednávania odvolacieho súdu podľa § 385 ods. 1 CSP a dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej
inštancie je potrebné v napadnutej časti, vo výroku II. podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdiť a vo výroku III.
podľa § 388 CSP zmeniť.

24. Výrok I. rozsudku odvolací súd nepreskúmaval, pretože proti tomuto výroku odvolanie strán sporu
nesmerovalo, a tak nadobudol právoplatnosť (§ 367 CSP).

25. Preskúmaním napadnutého rozsudku vo výroku II. v rozsahu odvolania podaného žalovanou
odvolací súd zistil, že odvolacie námietky žalovanej boli totožné s tými, ktoré uplatnila v konaní pred

súdom prvej inštancie. Súd prvej inštancie vykonal vo veci dokazovanie v rozsahu potrebnom na riadne
zistenie skutkového stavu, vykonané dôkazy náležite vyhodnotil, a to každý jednotlivo a všetky vo
vzájomnej súvislosti. Odôvodnil, z akých dôvodov a ktoré tvrdenia strán sporu mal preukázané a ktoré
nie, uviedol svoje skutkové zistenia, ktoré z dokazovania vyplynuli a na vec aplikoval správne právne
predpisy, ktoré

i správne vyložil. Súd prvej inštancie jasne a zrozumiteľne odôvodnil konečný záver
o dôvodnosti žalovaného nároku a závery vysvetlil spôsobom, z ktorého je zrejmé, akými úvahami sa
riadil. Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia súdu prvej inštancie nevyplýva jednostrannosť, ani taká
aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich
účelu, podstaty a zmyslu.

26. Podľa § 420 ods. 1 Občianskeho zákonníka, každý zodpovedá za škodu, ktorú spôsobil porušením
právnej povinnosti.

27. Podľa § 420 ods. 3 Občianskeho zákonníka, zodpovednosti sa zbaví ten, kto preukáže, že škodu

nezavinil.

28. V preskúmavanej veci sa žalobca podanou žalobou domáhal náhrady škody od žalovanej, ktorá
mu vznikla zmareným stykom s maloletým dieťaťom, keď napriek tomu, že dňa 26.06.2022 pricestoval
do miesta bydliska dieťaťa, kde si ho mal prevziať, žalovaná mu styk s maloletým neumožnila, dieťa

na styk nepripravila tak, aby bol styk zrealizovaný v zmysle vykonateľného súdneho rozhodnutia.
Žalovaná namietala správnosť právneho posúdenia zodpovednosti za škodu a mala za to, že neboli
správne posúdené predpoklady vzniku jej zodpovednosti za škodu, a to zavinenie a protiprávny
úkon (konanie), keď súdom nariadený styk žalobcu s maloletým sa neuskutočnil dňa 26.06.2022 pre
vôľu maloletého, pretože maloletý styk s otcom odmietal a žalovaná považovala svoje konanie za

také, ktoré sledovalo najlepší záujem maloletého. Žalovaná popierala porušenie právnej povinnosti a
uvedené odôvodňovala poukazom aj na skutočnosť, že ku škode došlo v dôsledku nerešpektovania
právoplatného a vykonateľného súdneho rozhodnutia zo strany žalobcu.29. Vyššie uvedené odvolacie námietky žalovanej odvolací súd vyhodnotil ako nedôvodné.
Z vykonaného dokazovania bolo jednoznačne preukázané, že v predmetnom čase
existovalo vykonateľné rozhodnutie Krajského súdu v Trenčíne zo dňa 09.02.2022

č. k. 17CoP/6/2022-2351, ktoré žalobcovi umožňovalo styk s maloletým v daný deň. Práve okolnosť,
že v rozhodnom čase existovalo vykonateľné rozhodnutie súdu, ktoré ukladalo žalovanej povinnosť
maloletého na stretnutie s otcom včas a riadne pripraviť, neumožňuje prijať záver, že žalovaná tak
nemusela urobiť z dôvodov, ktoré uvádzala.

30. Správne sa súd prvej inštancie v prvom rade zaoberal posúdením porušenia právnej povinnosti na
strane žalovanej. Rovnako tak pre posúdenie veci bolo potrebné zistiť, či tu boli také okolnosti, z ktorých
možno spoľahlivo vyvodiť, že vzniknutej škode nemohla žalovaná zabrániť ani pri vynaložení všetkého
úsilia, ktoré bolo možné od nej objektívne požadovať. V predmetnej veci z vykonaného dokazovania
nevyplývalo, že by existovali také objektívne okolnosti, pre ktoré by k stretnutiu žalobcu s maloletým
dňa 26.06.2022 nemohlo dôjsť. Žalovaná v tejto súvislosti namietala vôľu maloletého, ktorý mal podľa

žalovanej styk so žalobcom (otcom) odmietať, a preto považovala nesplnenie súdom uloženej povinnosti
týkajúcej sa odovzdania maloletého na styk so žalobcom za súladné s najlepším záujmom maloletého.
Odvolací súd sa stotožňuje s názorom žalovanej, že záujem maloletého dieťaťa je kľúčovým kritériom
pri rozhodovaní súdu vo veciach maloletých detí, avšak v predmetnom konaní o náhradu škody bolo
nevyhnutné vychádzať z toho, že dané kritérium (najlepší záujem maloletého dieťaťa) bolo zohľadnené

v konaniach starostlivosti súdu o maloleté dieťa, a pokiaľ bolo v konaní starostlivosti súdu o maloletého
istým spôsobom rozhodnuté a rozhodnutie nadobudlo vykonateľnosť, nebolo prípustné, aby súd v
konaní o žalobcom uplatnenej náhrade škody súlad so záujmom maloletého nanovo hodnotil alebo
prehodnocoval.

31. Pokiaľ ide o otázku vzniku škody, v konaní bolo preukázané, že žalobca dňa 26.06.2022 absolvoval
za účelom styku so synom cestu osobným motorovým vozidlom zo svojho
bydliska - z Bratislavy, do miesta bydliska maloletého - do Bojníc. Stretnutie sa však nezrealizovalo,
nakoľko žalovaná neodovzdala maloletého na styk so žalobcom. V danej veci bolo preukázané
porušenie povinnosti žalovanej maloletého syna na styk so žalobcom riadne a včas pripraviť a styk so

žalobcom umožniť. Žalovaná zavinene zmarila styk maloletého so žalobcom, keď ho bez objektívneho
dôvodu odmietla odovzdať žalobcovi (otcovi) a zároveň žalovaná nesplnila ani prevenčnú povinnosť v
zmysle § 415 Občianskeho zákonníka. O splnení prevenčnej povinnosti by bolo možné uvažovať vtedy,
ak by žalovaná existujúcu objektívnu okolnosť žalobcovi včas oznámila a ten by tak nemusel zbytočne
absolvovať cestu do miesta bydliska maloletého, čo nebolo preukázané. Čo sa týka tvrdenia žalovanej,

že v danom prípade je predmetnú situáciu, t. j. vynaloženie uvedených cestovných výdavkov, potrebné
posudzovať ako bežné riziko, ktoré znáša žalobca, s týmto názorom sa odvolací súd nestotožňuje.
O bežnom riziku, že môže dôjsť k zbytočnému vynaloženiu cestovných nákladov, by bolo možné
hovoriť v prípade neuskutočnenia bežného stretnutia nenariadeného súdnym rozhodnutím, ku ktorému z
rôznychdôvodovnedošlo.Vdanomprípadevšakžalovanámalasúdomnariadenúpovinnosťmaloletého

odovzdať žalobcovi, uskutočnenie styku sa predpokladalo a žalobcovi nebol vopred oznámený žiaden
objektívny dôvod jeho neuskutočnenia. Na uvedenú situáciu pri rozhodovaní o náhrade škody tak
nemožno podľa názoru odvolacieho súdu aplikovať žalovanou tvrdený koncept ,,bežného životného
rizika“.

32. Žalovaná v odvolaní namietala aj výšku cestovných nákladov, ktoré boli žalobcovi priznané.
Argumentovala tým, že žalobca sa do miesta bydliska maloletého za účelom jeho prevzatia dostavil na
motorovom vozidle, ktorého nie je vlastníkom, pričom predmetné motorové vozidlo užíval na základe
zmluvy o výpožičke zo dňa 24.09.2021 uzavretej na dobu neurčitú, ktorá je bezplatným právnym
úkonom, a preto žalobcovi nevznikol nárok na paušálnu náhradu cestovných nákladov. Odvolací súd sa

s argumentáciou žalovanej nestotožňuje. Súd prvej inštancie dôkladne vysvetlil svoje úvahy ohľadom
rozsahu (výšky) týchto nákladov. S týmito závermi odvolací súd v celom rozsahu súhlasí. Podľa právnej
teórie bezodplatnosti zmluvy o výpožičke neodporuje, ak si zmluvné strany v súvislosti s opotrebovaním
vypožičanejvecidohodliurčitúnáhradu(viďuznesenieNajvyššiehosúduČR,sp.zn.28Cdo2369/2003).
Niejerelevantnáaniobranažalovanejvodvolaní,žežalobcaniejevlastníkompredmetnéhomotorového

vozidla, nakoľko podľa zákona č. 283/2002 Z. z. o cestovných náhradách vzniká zákonný paušálny
nárok na náhrady bez ohľadu na to, či je použité vlastné motorové vozidlo alebo prenajaté (porovnaj
R12/1990).33. Preskúmaním napadnutého rozsudku vo výroku III. na základe odvolania podaného žalovanou
odvolací súd zistil, že odvolacie námietky žalovanej nie sú opodstatnené ani vo vzťahu k záveru súdu
prvej inštancie o potrebe aplikácie ustanovenia § 255 CSP pri rozhodovaní o nároku na náhradu trov

konania. Žalovaná v odvolaní argumentovala tým, že súd prvej inštancie mal aplikovať ustanovenie §
257 CSP a náhradu trov konania žalobcovi nepriznať z dôvodov hodných osobitného zreteľa. Tvrdila, že
konanie žalobcu, ktorý podal niekoľko takmer identických žalôb, je účelové s cieľom uškodiť žalovanej
a v rozpore
s dobrými mravmi.

34. Odvolací súd považuje za potrebné zdôrazniť, že v sporovom konaní sa povinnosť nahradiť trovy
konania spravuje predovšetkým zásadou úspechu v konaní (§ 255 CSP). Aplikácia ustanovenia § 257
CSP, ktorého použitia sa žalovaná dovoláva, prichádza do úvahy v prípadoch, keď sú dané dôvody
hodné osobitného zreteľa, pre ktoré náhradu trov celkom alebo sčasti súd neprizná. Musí ísť o celkom
výnimočný prípad, ktorý musí byť v rozhodnutí aj náležite odôvodnený. Výnimočnosť môže spočívať tak

v okolnostiach danej veci, ako aj
v okolnostiach strán sporu. Odvolací súd zastáva názor, že podanie žalôb za jednotlivé nerealizované
stretnutia so synom, kedy porušovala zákonnú povinnosť žalovaná, nemôže byť zjavným zneužitím
práva. Odvolací súd svoj názor odôvodňuje aj s poukazom na vydané uznesenie Okresného súdu
Prievidza zo dňa 08.12.2022 č. k. 8C/34/2022-67, ktorým súd zamietol návrh žalovanej na spojenie

vecí vedených na Okresnom súde Prievidza pre neefektívnosť z dôvodu, že jednotlivé veci strán sporu,
ktorých predmetom je náhrada škody
z titulu nerealizovaných stykov žalobcu s dieťaťom, sa líšia skutkovými tvrdeniami strán sporu,
exekučnými titulmi, štádiom konania a požiadavkou na vykonanie dokazovania. Za týchto okolností
ani odvolací súd nezistil existenciu takých výnimočných okolností, ktoré by odôvodňovali nepriznanie

náhrady trov konania úspešnému žalobcovi prostredníctvom aplikácie § 257 CSP.

35. Odvolací súd však preskúmaním napadnutého výroku III. o náhrade trov konania
v rozsahu odvolacích námietok žalobcu dospel k záveru, že hoci súd prvej inštancie pri rozhodovaní
onárokunanáhradutrovkonaniasprávnevychádzalzozákonompreferovanejzásadyúspechuvkonaní

vyjadrenej v ustanovení § 255 CSP, pochybil, keď v danom prípade vychádzal zo znenia odseku 2
uvedeného ustanovenia, v zmysle ktorého náhradu trov konania pomerne rozdelil a žalobcovi priznal
náhradu trov v pomernej časti v rozsahu 81,52 %.

36. Podľa § 255 ods. 1 CSP súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.

37. Podľa § 255 ods. 2 CSP, ak mala strana vo veci úspech len čiastočný, súd náhradu trov konania
pomerne rozdelí, prípadne vysloví, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo.

38. Podľa čl. 4 ods. 1 základných princípov CSP, ak sa právna vec nedá prejednať a rozhodnúť na

základe výslovného ustanovenia tohto zákona, právna vec sa posúdi podľa ustanovenia tohto alebo
iného zákona, ktoré upravuje právnu vec čo do obsahu a účelu najbližšiu posudzovanej právnej veci.

39. Podľa čl. 4 ods. 2 základných princípov CSP, ak takého ustanovenia niet, súd prejedná a rozhodne
právnu vec podľa normy, ktorú by zvolil, ak by bol sám zákonodarcom, a to s prihliadnutím na princípy

všeobecnej spravodlivosti a princípy, na ktorých spočíva tento zákon, tak, aby výsledkom bolo rozumné
usporiadanie procesných vzťahov zohľadňujúce stav a poznatky právnej náuky a ustálenú rozhodovaciu
prax najvyšších súdnych autorít.

40. Súd prvej inštancie rozhodovanie o nároku na náhradu trov konania odôvodnil tak, že žalobca

sa v konaní domáhal voči žalovanej celkovo zaplatenia 151,79 eur (vrátane úroku z omeškania
vyčísleného ku dňu rozhodnutia súdu) a súd mu priznal celkom 137,77 eur (vrátane úroku z omeškania
vyčísleného ku dňu rozhodnutia súdu). Úspech žalobcu v konaní predstavoval 90,76 % a úspech
žalovanej predstavoval 9,24 %. Čistý úspech žalobcu (po odpočítaní úspechu žalovanej od úspechu
žalobcu ) tak predstavoval 81,52 %, v ktorom rozsahu patrí žalobcovi v zmysle § 255 ods. 2 CSP nárok

na náhradu trov konania proti žalovanej.

41. Odvolací súd sa s vyššie uvedeným postupom súdu prvej inštancie pri rozhodovaní o nároku na
náhradu trov konania nestotožnil. Žalobca si žalobou uplatňoval proti žalovanej nárok na náhradu škodyvo výške 133,35 eur s 5 % ročným úrokom z omeškania od 27.06.2022 až do zaplatenia, a nie iba
do dňa rozhodnutia súdu prvej inštancie. Súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom priznal žalobcovi
133,35 eur s 9,25 % ročným úrokom z omeškania od 03.08.2024 až do zaplatenia. V časti o zaplatenie

5 % úroku z omeškania zo sumy 133,35 eur za obdobie od 27.06.2022 do 02.08.2024 bola žaloba
žalobcom vzatá spať, a teda súd prvej inštancie konanie v tejto časti nároku zastavil. Žalobca tak
bol úspešný z celej istiny, rovnako ako v časti príslušenstva za obdobie od 03.08.2024, a to odo dňa
nasledujúceho po doručení žaloby žalovanej, do zaplatenia.

42. Odvolaciemu súdu je známe rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky 1MCdo/1/2004
zo dňa 27.04.2004, v zmysle ktorého „Procesný úspech žalobcu v časti týkajúcej sa celej žalovanej
pohľadávky a jeho neúspech iba v časti príslušenstva žalovanej pohľadávky (v úrokoch z omeškania)
nemožno v odôvodnených prípadoch (pri rozhodovaní o náhrade trov konania) považovať „ za neúspech
v pomerne nepatrnej časti“ podľa ustanovenia § 142 ods. 3 O.s.p., ale za „čiastočný úspech“ v zmysle
ustanovenia § 142 ods. 2 O.s.p..“ K tomu odvolací súd uvádza, že v tam posudzovanom prípade

však bola zamietnutá žaloba v celom uplatnenom úroku z omeškania, ktorého výška po vyčíslení
včaserozhodnutiakonajúcehosúdupredstavovalaccapolovicuuplatnenejistinyauvedenérozhodnutie
reflektovalo právnu úpravu trov konania podľa Občianskeho súdneho poriadku (O.s.p.), ktorá bola
účinná do 30.06.2016. Od 01.07.2016 je účinný Civilný sporový poriadok (CSP), ktorý v súvislosti
s právnou úpravou pomerného delenia náhrady trov konania na rozdiel od §142 ods. 3 O.s.p. už

neobsahuje pojem „neúspech v pomerne nepatrnej časti“. Ústavný súd v náleze III. ÚS 475/2018 zo dňa
04.02.2021 uviedol, že „ Zmyslom novej právnej úpravy Civilného sporového poriadku nebola snaha
zákonodarcu sa pri rozhodovaní o náhrade trov konania koncepčne celkom odchýliť od pravidla pôvodne
vyjadreného v paragrafe 142 ods. 3 O.s.p. Záver súdu absolútne vylučujúci osobitný režim posudzovania
úspechu v konaní a nárokov na náhradu trov v prípadoch, keď výška plnenia závisela od znaleckého

posudku alebo úvahy súdu, nemožno akceptovať a takáto interpretácia § 255 Civilného sporového
poriadku nie je v súlade s Ústavou Slovenskej republiky“.

43. V prejednávanej veci síce nejde o situáciu, že by výška plnenia závisela od znaleckého posudku
alebo úvahy súdu a je zrejmé, že žalobca mal čiastočne neúspech v časti uplatneného úroku

z omeškania, preto by sa náhrada trov konania mala pomerne rozdeliť v zmysle § 255 ods. 2 CSP.
Napriektomuodvolacísúddospelkzáveru,ževposudzovanejveciniejenamiestecelkombezvýhradne
aplikovať ust. §255 ods. 2 CSP a za použitia čl. 4 ods. 2 základných princípov CSP sám „dotvoril“
právnu normu riadiac sa pritom kritériom racionálneho zákonodarcu, podľa ktorej v prípade neúspechu
strany sporu len v nepatrnej časti možno jej priznať plnú náhradu trov konania. Z tohto dôvodu, a tiež

s prihliadnutím na princíp právnej istoty uzavrel ,že žalobcovi, ktorý bol plne úspešný v predmetnom
spore vo veci samej, pokiaľ ide o istinu 133,35 eur aj s 9,25 % ročným úrokom z omeškania za obdobie
od 03.08.2024 až do zaplatenia istiny a neúspešný bol len v časti 5 % ročného úroku z omeškania z istiny
133,35 eur za obdobie od 27.06.2022 do 02.08.2024, patrí náhrada trov konania v plnej výške. Zohľadnil
pritom aj ustálenú rozhodovaciu činnosť v obdobných sporoch strán sporu.

44. Na základe všetkých vyššie uvedených skutočností odvolací súd potvrdil podľa § 387 ods. 1, 2
CSP ako vecne správny rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti vo výroku II., ktorým bola
žalovanej uložená povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 133,35 eur s 9,25 % ročným úrokom z omeškania
od 03.08.2024 do zaplatenia a vo výroku III. zmenil podľa § 388 CSP rozsudok súdu prvej inštancie tak,

že žalobcovi priznal proti žalovanej nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %.

45. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396
ods. 1 v spojení s § 262 ods. 1 a § 255 ods. 1 CSP. Žalobca bol v odvolacom konaní plne úspešný, preto
mu odvolací súd priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania proti žalovanej v rozsahu 100 %.

Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Trenčíne jednomyseľne.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e p r í p u s t n é .Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia

opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods. 1 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).