Rozsudok – Ostatné ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 29. apríl 2025

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 26Co/50/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2622207539
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 04. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Matúš Staríček

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2025:2622207539.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedu senátu: Mgr. Matúš Staríček a sudcov: JUDr.

Ľuboslava Vanková a Mgr. Jozef Mačej, v spore žalobcu: A. B., nar. X.X.XXXX, bytom C. XXXX/XX,
D., zastúpený: Advokátska kancelária Kurucová, s.r.o, IČO: 36 271 268, so sídlom Hurbanova 486/2,
Senica, proti žalovanej: E. A. B., nar. X.X.XXXX, bytom F., G. XX, Nemecká republika, zastúpená
advokátkou: JUDr. Mária Trylčová, so sídlom J. Kráľa 738/12, Senica, o vrátenie daru, o odvolaní
žalovanej proti rozsudku Okresného súdu Senica č. k. 9C/53/2022-206 zo dňa 20.3.2023, takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .

II. Žalobca m á voči žalovanej n á r o k na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Rozsudkom napadnutým odvolaním súd prvej inštancie výrokom I. určil, že žalobca je vlastníkom
nehnuteľností zapísaných na LV č. XXXX katastrálneho odboru Okresného úradu Senica, okres Senica,
obec D., k. ú. H. I. J. ako parcely reg. „C“, parc. č. 964/17 - ostatná plocha vo výmere 553 m2, parc. č.
964/27 - zastavaná plocha a nádvorie vo výmere 103 m2 a rodinného domu súp. č. XXXX na parc. č.
964/27 v celosti a výrokom II. žalobcovi priznal voči žalovanej náhradu trov konania v rozsahu 100 %
s tým, že o výške trov konania bude rozhodnuté samostatným uznesením po právoplatnosti rozhodnutia
vo veci samej.

2. Svoje rozhodnutie odôvodnil právne § 630 zákona č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka (ďalej len
„OZ“) a vecne tým, že žalobca sa žalobou doručenou súdu dňa 12.12.2022 voči žalovanej domáhal
určenia jeho výlučného vlastníctva k nehnuteľnostiam zapísaným na LV č. XXXX katastrálneho odboru
OkresnéhoúraduSenica,okresH.,obecD.,k.ú.H.I.J.akoparcelyreg.„C“,atoparc.č.964/17-ostatná
plochavovýmere553m2,parc.č.964/27-zastavanáplochaanádvorievovýmere103m2,arodinnému
domu súp. č. XXXX na parc. č. 964/27 (ďalej len „predmetné nehnuteľnosti“). Zároveň žiadal náhradu

trov konania. V žalobe uviedol, že so žalovanou boli manželia a spolu so žalovanou sú podielovými
spoluvlastníkmi predmetných nehnuteľností, každý v 1. Predmetné nehnuteľnosti nadobudol žalobca
darom od svojho otca a jeho sestry v celosti na základe darovacej zmluvy zo dňa 3.10.2011. V
roku 2015 odišla žalovaná do Nemecka za účelom zarobenia peňazí na rekonštrukciu predmetného
domu. Žalobca chodieval raz za 14 dní za ňou, žalovaná chodievala domov raz za mesiac, veľmi sa
nevenovala rodine, teda žalobcovi a spoločnej dcére A.. Žalovaná mienila zarobené peniaze investovať
dopredmetnýchnehnuteľností,žiadalaoprepísaniepolovicenehnuteľnostínaňu,načožalobcapristúpil

a darovacou zmluvou zo dňa 6.7.2016 na žalovanú polovicu predmetných nehnuteľností previedol. Zo
spoločného úveru poskytnutého v januári 2017 kúpili sporové strany ďalší dom a 4.000 eur investovali do
predmetnýchnehnuteľností.Vofebruári2017odišielzažalovanoudoNemeckaajžalobca,dcérazostala
na Slovensku. Bývala s otcom žalobcu, ktorého nechcela opustiť. V lete 2017 sa nasťahovala dcéra zarodičmi do Nemecka. V júli 2020 sa žalobca rozhodol odísť späť na Slovensko a o dva týždne prišiel aj
pre dcéru, ktorá to v Nemecku nezvládala. Žalovaná podala návrh na rozvod, čo sa žalobca dozvedel nie
od žalovanej, ale od jej právničky. Žalovaná chcela, aby dcéra bývala s ňou, s čím žalobca nesúhlasil.

Nesúhlasil ani s rozvodom. Dcéra sa v rámci rozvodového konania vyjadrila, že chce bývať so žalobcom.
Pojednávanie sa uskutočnilo 9.9.2021. 3-4 dni na to sa žalovaná v telefonickom rozhovore s dcérou na
jej adresu vyjadrila, že táto pre ňu nič neznamená, robí jej len hanbu a nič jej nedá. Od rozvodu, teda od
9.9.2021 žalovaná dcéru nenavštívila, netelefonovala jej a vôbec sa o ňu nezaujímala napriek tomu, že
v tomto čase bola žalovaná viackrát na Slovensku. Dokonca nedvíhala dcére telefón, keď jej táto počas

jej pobytu na Slovensku volala. Keď sa dcéra prostredníctvom SMS pýtala žalovanej na otázku ohľadom
bývania, žalovaná odpísala, že toto nie je jej povinnosť, starosť, kde bude dcéra bývať, o to sa musí
postarať žalobca. Aj v máji 2022 bola žalovaná na Slovensku, čo sa dcéra dozvedela nie od žalovanej,
ale od svojho maséra, ktorého navštívila aj žalovaná, pričom masér býva asi o ulicu ďalej od domu, v
ktorom býva dcéra. Po príchode od maséra dcéra plakala, zatvorila sa do izby, prestala so žalobcom
komunikovať, uzatvárala so do seba. Žalobca mal o ňu strach, preto spoločne navštívili psychiatričku

J. K.. Táto dcére predpísala antidepresíva. Psychiatrička zistila u dcéry depresívny syndróm, afektívnu
labilitu, pesimistické myslenie, problémy vo vzťahu k matke so záverom depresívna porucha ťažkého
stupňa. Pri kontrole dňa 11.7.2022 bolo konštatované, že dcéra trpí ignoráciou matky, teda žalovanej. Od
mája 2022 sa žalovaná neozvala ani žalobcovi, ani svojej matke. Žalobca preto listom zo dňa 26.7.2022
vyzval žalovanú na vrátenie darovaných nehnuteľností v zmysle § 630 OZ z dôvodu, že žalovaná sa k

členovi žalobcovej rodine, teda k jeho dcére, správa tak, že tým hrubo porušuje dobré mravy.

3. Žalovaná s vrátením daru nesúhlasila. Žalovaná poprela, že by sa voči dcére správala akýmkoľvek
nevhodným spôsobom, že by dcéra v dôsledku jej konania trpela duševným ochorením, že by povedala
dcére, že pre ňu nič neznamená, že jej robí len hanbu a že jej nič nedá. Uviedla, že sa o dcéru vždy ako

matka starala. Dcéra mala v Nemecku problémy s adaptáciou, ktoré vyústili do psychických problémov.
Nebránila dcére v jej želaní odsťahovať sa späť na Slovensko a žiť so žalobcom. V Nemecku pre dcéru
vytvorila vhodné prostredie. Chcela pre dcéru lepšie vzdelanie, lepšie predpoklady do budúcnosti. Dcéra
chcelažiťvD.,kdemalakamarátov,žalovanájejvyšlavústrety.PsychicképroblémydcéryA.vNemecku
žalovaná chcela riešiť, dcéra ale odmietla návštevu psychiatrického oddelenia pre mladistvých a bez jej

súhlasu to nebolo možné. Okrem problémov s adaptáciou boli príčinou psychických problémov dcéry aj
jej vážne zdravotné problémy - posun panvy a tlak na nerv. Tieto pretrvávajú dodnes. Pri rozvode chcela
žalovaná zveriť dcéru sebe, s tým nesúhlasil ani žalobca, ani sama dcéra. Žalovaná rešpektovala názor
dcéry, v tom čase 16-ročnej, a vyhovela jej želaniu. Dcéra zostala bývať a žiť s otcom, teda žalobcom
na Slovensku. Dcéra sa presťahovala na Slovensko dňa 11.6.2021. Žalovaná volala dcéru na prázdniny

do Nemecka, čo dcéra odmietla. Žalovaná uviedla, že sa s dcérou kontaktuje telefonicky aj osobne. Do
roku 2021 hodnotí ich vzájomný vzťah ako výborný. Meniť sa začal pod vplyvom výchovného pôsobenia
žalobcu. Uviedla, že žalobca jej nedal vedieť o návšteve psychiatričky. V novembri 2022 dcéra žalovanej
povedala, že jej zdravotný stav je dobrý. Žalovaná si potrebné informácie, napr. zo školy, zabezpečuje
sama. S dcérou komunikuje tak, ako jej to dcéra dovoľuje. Nenalieha na ňu. Každý záujem zo strany

dcéry víta. Žalobca vtiahol dcéru A. do priebehu majetkového vyporiadania medzi sporovými stranami,
prezentuje to tak, že ich chce žalovaná pripraviť o strechu nad hlavou. Žalovaná bola s dcérou osobne
dňa 18.11.2022 v H.. Na Slovensku bola aj v máji 2022, dcéra o tom vedela. Dcéra jej 20.5.2022 písala
správu, odmietla sa so žalovanou stretnúť. Žalovaná je obmedzovaná svojím zdravotným stavom, trpí
trombózami, je po operácii ruky. Žalovaná pôvodne navrhla, že polovicu predmetných nehnuteľností

daruje dcére, žalobca toto odmietol. Žalovaná ešte uviedla, že od dcéry vedela, že navštevuje kurz v
autoškole, vlastní motorku, žalovanú však nenapadlo, že sa dcéra zároveň lieči z depresií.

4. Súd prvej inštancie vykonal dokazovanie písomnými vyjadreniami a výsluchom sporových strán,
výsluchom svedkov (J. H. K., L. D., M. N., O. G.), výpisom z LV č. XXXX pre k.ú. H. I. J., darovacími

zmluvami zo dňa 3.10.2011 a zo dňa 6.7.2016, SMS komunikáciou, správami od psychiatričky J. K.,
výzvou na vrátenie daru zo dňa 26.7.2022 spolu s podacím lístkom a doručenku, odpoveďou na výzvu zo
dňa13.9.2022,rozsudkomorozvodemanželstvasporovýchstrán,mailovoukomunikácioumedziškolou
dcéry a žalovanou, komunikáciou medzi sporovými stranami ohľadom vyporiadania BSM a podielového
spoluvlastníctva, správou od OR PZ v Senici, ODI, správou od Strednej odbornej školy strojníckej v

Skalici,výpisomzozdravotnejdokumentáciealekárskymisprávamižalovanej,výpisomzúčtužalovanej,
dokladmi preukazujúcimi návštevy lekárov dcéry v Nemecku, odhlásením dcéry zo školy v Nemecku,
odhlásením dcéry z pobytu v Nemecku, výpisom z účtu poistenca dcéry a dospel k záveru, že žaloba
bola podaná dôvodne. Súd prvej inštancie mal za to, že naliehavý právny záujem na určení vlastníckehopráva žalobcu je daný, nakoľko žalobou možno dosiahnuť zhodu medzi skutočným stavom (žalobcom
tvrdené právne účinné odvolanie darovania, čím vlastníctvo k predmetu daru prechádza späť na darcu)
a stavom zapísaným v katastri nehnuteľností. V konaní bolo preukázané, že žalobca daroval žalovanej

spoluvlastnícky podiel na predmetných nehnuteľnostiach vo veľkosti 1. Právo darcu odvolať darovanie
vzniká vtedy, ak sa obdarovaný správa spôsobom hrubo porušujúcim dobré mravy a toto správanie
obdarovaného smeruje voči darcovi alebo členom jeho rodiny. Keďže žalobca má za to, že správanie
žalovanej v čase po rozvode manželstva k ich spoločnej dcére bolo správaním hrubo porušujúcim dobré
mravy, vyzval žalovanú na vrátenie daru. Učinil tak listom doručeným žalovanej dňa 30.7.2022. Týmto

jednostranným právnym úkonom žalobca dar odvolal a vznikol mu tak nárok domáhať sa jeho vrátenia.

5. Podľa súdnej praxe „hrubým porušením dobrých mravov sa rozumie ich porušenie značnej intenzity
alebo ich sústavné porušovanie“ (R 88/1998), takže „kvantita aj kvalita“ nevhodného správania sú
rovnocennými ukazovateľmi. Správanie, ktoré jednorazovo nemusí byť právne významné, sa pri určitej
periodicite stáva relevantným. Právo darcu domáhať sa vrátenia daru nevzniká pri prostej nevďačnosti

obdarovanéhovočidarcovianiprimenejvýznamnomporušenídobrýchmravovzostranyobdarovaného.
Objektívne posúdenie vždy musí rešpektovať konkrétnu osobnosť dotknutej osoby (napr. vyhrážky
a násilné správanie treba hodnotiť rozdielne, ak smerujú voči osamelej staršej chorej osobe ako
rovnaké správanie adresované silnému zdravému mladému subjektu žijúcemu v podpore komunity,
aj vzhľadom na vzájomné vzťahy, osobnosť, prostredie, životné osudy a pod.). Relevantné správanie

pritom nemusí byť realizované výlučne konaním, ale aj opomenutím alebo strpením. Darca nemôže
odvolanie darovania odôvodňovať okolnosťami, ktoré mu boli známe v čase darovania, a zrejme ani
tými skutkovými dejmi, ktoré mu známe síce neboli, ale pred uzavretím alebo v čase uzavretia zmluvy
už existovali. V neposlednom rade treba mať na pamäti, že posúdenie okolností konkrétneho prípadu
sa nemôže viazať len na hodnotenie správania obdarovaného, ale je potrebné zohľadniť aj nevhodné

správanie darcu. Ustanovenie § 630 OZ umožňuje vyvodiť zodpovednosť za porušenie morálnych
pravidiel správania - súhrn určitých historicky nemenných a všeobecne v spoločnosti akceptovaných
noriem etiky, morálky a mravnosti. Vrátenie daru možno považovať za sankciu, ktorou darca postihuje
obdarovaného za jeho správanie, hrubo porušujúce tieto morálne pravidlá. Uvedené právo darcu na
vrátenie daru nezakladá každé negatívne správanie sa obdarovaného voči darcovi. Predpokladom

vrátenia daru je len také negatívne správanie sa obdarovaného, ktoré vzhľadom na všetky významné
okolnosti konkrétneho prípadu možno hodnotiť ako hrubé porušenie dobrých mravov. V súlade s
ustanovením OZ možno za právne relevantné považovať len také správanie sa obdarovaného, ktoré
sa objektívne prejavilo.

6. Úlohou súdu bolo posúdiť správanie sa žalovanej k dcére A. a toto vyhodnotiť z hľadiska jeho
súladu s morálnymi pravidlami správania. V danom smere bolo vykonaným dokazovaním zistené,
že ako žalovaná, tak žalobca ako rodičia z dôvodu pracovných povinností a snahy o zabezpečenie
materiálnej stránky rodiny zanedbávali druhú, nie menej významnú zložku rodičovstva, ktorou je osobná
starostlivosť o dieťa, trávenie primeraného času s dieťaťom. I keď žalobca s dcérou nejaký čas trávil,

túto potrebu A. suploval predovšetkým starý otec, na ktorého bola A. citovo veľmi naviazaná. Cca
v 11 rokoch veku bola A. rodičmi privedená do Nemecka, kam rodičia odišli za prácou a kam sa
ona sťahovať nechcela. Nedokázala sa tu adaptovať, nerozumela cudzej reči, spolužiaci ju neprijali,
bola smutná a nešťastná. Žalobca sa rozhodol odísť naspäť na Slovensko, nakoľko ani on nebol v
Nemecku spokojný, žalovaná však v Nemecku naďalej zostala. Mala záujem, aby s ňou zostala bývať

aj dcéra A.. Počas pobytu v Nemecku sa u A. objavili jednak zdravotné problémy s chrbticou, jednak
psychické problémy zapríčinené neschopnosťou adaptácie v cudzom prostredí, problémami v škole,
ale aj bolesťami v súvislosti s prasknutými platničkami. Tieto problémy sa snažila riešiť ešte matka v
Nemecku. A. túžila po návrate na Slovensko, čomu žalovaná vyhovela. Je neštandardné, že matka sa
nevrátila za manželom a dcérou naspäť na Slovensko, na takéto rozhodnutie však podľa názoru súdu

mala žalovaná právo. Opätovne to však poukazuje na uprednostnenie kariéry, resp. zabezpečovania
materiálnych záujmov pred blízkosťou s príslušníkmi rodiny. Po čase žalovaná podala návrh na rozvod
manželstva a mala záujem o zverenie dcéry A. do svojej osobnej starostlivosti, s čím nesúhlasil ani
žalobca, ani samotná dcéra, ktorá sa nechcela vrátiť do Nemecka, preto žalovaná súhlasila so zverením
dcéry žalobcovi. Čo je ale nepochopiteľné a podľa názoru súdu spoločensky neakceptovateľné, je

následné správanie sa matky k dcére v čase po rozvode manželstva. Od 9/2021 žalovaná prestala
s dcérou A. úplne komunikovať, neodpovedala dcére na SMS, stalo sa, že nebrala telefón. Napriek
tomu, že sa sporadicky objavila na Slovensku, dcéru nenavštívila, neprišla sa za ňou pozrieť, a to
ani napriek naliehaniu kamarátok žalovanej, s ktorými počas pobytu na Slovensku trávila čas. Zadcérou neprišla ani vtedy, keď sa nachádzala 200 m od jej domu na masáži. Dokonca keď prišla
žalovaná so znalcom do domu, kde A. bývala, dcéru ani nepozdravila a ani sa na ňu nepozrela. Na
kartu k narodeninám sa vlastnej dcére podpísala namiesto mama podpisom B.. To všetko sa dialo

napriek tomu, že žalovaná mala vedomosť o tom, čím si dcéra v Nemecku prešla a napriek tomu, že
mala vedomosť o zdravotných a psychických problémoch A.. Uvedené by si nepochybne vyžadovalo
oveľa citlivejšie správanie, prinajmenšom štandardnú pozornosť a empatiu, ktorú možno od rodiča
očakávať. Namiesto toho A. čelila nepochopiteľnému nezáujmu matky. Bolo preukázané, že aj matka
mala zdravotné problémy, avšak je zrejmé, že matka neprejavila záujem o dcéru ani vtedy, keď bola

priamo na Slovensku a zdravotné problémy matky jej nepochybne nebránili v kontakte s dieťaťom
elektronicky či prostredníctvom telefónu. Uvedené správanie sa na A. podpísalo do tej miery, že vyvolalo
u nej ťažkú depresiu, čo bolo zistené priamo psychiatričkou. Diagnóza ťažká depresívna porucha,
stanovená u A. v 5/2022, si vyžiadala predpis antidepresív. Nie je podstatné, ako dlho A. lieky užívala,
podstatné je, že jej stav si vyžiadal farmakologickú psychiatrickú liečbu. Žalovaná mala možnosť sa
osobne informovať u psychiatričky na zdravotný stav svojej dcéry, psychiatrička jej poskytla termín na

stretnutie, matka sa však nedostavila. V konaní bolo zároveň preukázané, že snahu o nápravu vzťahu
s dcérou žalovaná deklarovala až po doručení listu, ktorým bola vyzvaná na vrátenie daru, teda až po
7/2023 (správne 7/2022 – pozn. odvolacieho súdu). O informácie o prospechu dcéry v škole požiadala
len v 3/2023 a 4/2023. Dovtedy sa na dcéru informovala len sporadicky u svojej sestry. A. sa uzavrela do
seba, uzavretosť pretrváva doposiaľ. Vyššie opísané správanie žalovanej k dcére zhodne opísali všetci

vypočutí svedkovia, bez ohľadu na to, či išlo o príbuzných zo strany žalobcu alebo zo strany žalovanej.
Skutočnosť, že A. matku od určitej doby odmietala, je nepochybne dôsledkom vplyvu správania sa matky
na psychiku A. a je právne irelevantné k posúdeniu správania matky z hľadiska súladu s dobrými mravmi.

7. Súd prvej inštancie mal za to, že vyššie opísané správanie žalovanej k dcére z hľadiska jeho rozsahu

a intenzity, a v danom prípade aj závažných následkov, nevzbudzuje žiadnu pochybnosť o jeho kolízii s
dobrýmimravmi.Uvedenésprávaniematky,ikeďvzťahmatkysdcérounebolomožnénikdyhodnotiťako
vrúcny, v cca 2 roky trvajúcom období po rozvode manželstva, vybočuje zo všeobecne akceptovateľných
a akceptovaných noriem správania, a to tak značne, že súd prvej inštancie správanie matky vyhodnotil
ako správanie hrubo porušujúce dobré mravy. Na základe uvedeného uplatnil žalobca nárok na vrátenie

daru odôvodnene, a preto súd žalobe vyhovel.

8. O náhrade trov konania rozhodol súd prvej inštancie podľa § 255 ods. 1 a 2 zákona č. 160/2015 Z. z.
Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“), podľa ktorého súd prizná strane náhradu trov konania
podľa pomeru jej úspechu vo veci. Keďže žalobca bol v konaní plne úspešný, súd prvej inštancie mu

priznal náhradu trov konania v rozsahu 100 % s tým, že o výške náhrady trov konania rozhodne súd
prvej inštancie samostatným uznesením po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej.

9. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podala odvolanie žalovaná s návrhom, aby odvolací súd
napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie

a nové rozhodnutie, alt. ho zmenil a žalobu zamietol. Odvolanie odôvodnila právne § 365 ods. 1
písm. b), e), f) a h) CSP (súd prvej inštancie nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby
uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý
proces;súdprvejinštancienevykonalnavrhnutédôkazy,potrebnénazistenierozhodujúcichskutočností;
dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam; rozhodnutie súdu prvej

inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci). Predmetom sporu zostala otázka, či sa
žalovaná dopustila voči dcére konania v hrubom rozpore s dobrými mravmi. Podľa žalovanej danú
otázku súd prvej inštancie posúdil v rozpore so zaužívanou judikatúrou, nezohľadniac všetky okolnosti
prípadu, správanie darcu a dcéry účastníkov konania, ako aj celej primárnej rodiny žalovanej, úplne
opomenul princíp reciprocity správania a vykonané dokazovanie interpretoval celkom účelovo. Žalovaná

namietala prekvapivosť rozhodnutia súdu prvej inštancie, pričom zdôraznila, že stupeň závažnosti
porušenia dobrých mravov konkrétnym správaním obdarovaného sa posudzuje na základe objektívnych
kritérií a nie podľa subjektívneho názoru darcu. Pri posudzovaní správania obdarovaného treba vziať
do úvahy a hodnotiť i správanie sa samotného darcu v tom zmysle, či práve jeho správanie nie je
príčinou nevhodného správania sa obdarovaného voči nemu (princíp vzájomnosti). Uplatnenie princípu

vzájomnosti znamená, že pri skúmaní určitého správania obdarovaného z hľadiska, či vykazuje znaky
hrubého porušenia dobrých mravov, sa vezme na zreteľ tiež správanie darcu za účelom posúdenia, či
on sám sa nespráva alebo nesprával voči obdarovanému v rozpore s dobrými mravmi a či práve jeho
správanie nie je príčinou nevhodného správania obdarovaného voči nemu alebo členom jeho rodiny. Vkladnom prípade sa darca nemôže úspešne domáhať vrátenia daru, lebo následnú (darcom vyvolanú)
reakciu obdarovaného (i keby bola nevhodná) by nebolo možné kvalifikovať ako hrubé porušenie
dobrých mravov. Výnimkou by však bolo také správanie sa obdarovaného, ktoré by bolo v zrejmom

nepomere k správaniu sa samotného darcu. Súd prvej inštancie v napadnutom rozhodnutí tieto pravidlá
nerešpektoval a pokiaľ ide o kontext správania žalovanej s ohľadom na správanie darcu a dcéry, tak vo
svojom rozhodnutí neuviedol ako toto správanie vyhodnotil s ohľadom na princíp vzájomnosti správania.

10. Žalovaná namietala, že súd prvej inštancie nevykonal ňou navrhnuté znalecké dokazovanie k

otázke stanovenia diagnózy dcéry sporových strán. Súd prvej inštancie v zápisnici zo dňa 17.1.2024
uviedol, že znalecké dokazovanie presahuje potreby dokazovania v predmetnej veci, podstatná nie je
diagnóza, ale dôvody vedúce k jej problémom. V rozsudku však uviedol, že má za preukázané „závažné
následky“. Tieto nešpecifikuje, avšak je z kontextu zrejmé, že ide o následky na psychickom stave
dcéry A. a práve o danú diagnózu. Diagnózu ale súd odmietol verifikovať navrhnutým dôkazom. V
rozsudku sa s týmto návrhom na vykonanie dôkazu a jeho odmietnutím na pojednávaní nevysporiadal.

Žalovaná uviedla, že ide o rovnakú diagnózu, ktorou trpí aj ona, teda hoci je pacient a laik, jej osobná
skúsenosť s diagnostikou choroby, liečbou a celkovo priebehom ochorenia je celkom odlišná od postupu
stanovenia diagnózy a liečby J. K.. Žalovaná namietala ako mohla dcéra zároveň v tomto časovom
období (máj 2022 vyhľadanie lekára a stanovenie diagnózy, od konca mája 2022 do neurčitého času
branie antidepresív) navštevovať vodičský kurz na motorku, robiť jazdy, pripravovať sa na teoretické

skúšky, zvládnuť skúšky. J. K. nemala o tomto kurze žiadnu vedomosť. Nie je zrejmé ako sa dcéra
A. z ťažkej depresie vyliečila, keď medikáciu brala len mesiac a nepodstúpila žiadnu formu terapie
(psychoterapiu, hospitalizáciu). Žalovaná vzhľadom na vlastnú osobnú skúsenosť zotrvala na tom, že
diagnóza ťažkej depresie je závažná, vyžaduje si intenzívnu liečbu formou hospitalizácie, dlhodobým
braním liekov a psychoterapiou. Poukázala na lekársku správu J. A. P., praktického lekára pre deti

a dorast, ktorý bol ošetrujúcim lekárom dcéry a vo svojej správe uviedol, že mladistvá A. sa počas
uvedeného obdobia na neho neobrátila so psychickými problémami. Ošetrujúci lekár potvrdil, že dňa
17.3.2022 vystavil potvrdenie o zdravotnej spôsobilosti k vedeniu motorových vozidiel v skupine 1. Toto
vyšetrenie bolo realizované v sprievode otca mladistvej, ktorý k nemu dal prehlásenie a súhlas. Táto
správa nesvedčí o tom, že by dcéra A. trpela akýmikoľvek psychickými problémami.

11. Súd prvej inštancie sa podľa žalovanej v odôvodnení rozhodnutia nezaoberal skutočnosťami, ktoré
vykonaním dokazovania vyšli najavo a sú na prospech žalovanej, prihliadal na ohováranie žalovanej
svedkyňami, ktoré však nemá základ v osobných zážitkoch svedkýň, a rozpory vo výpovediach svedkýň
a dcéry účastníkov konania nijako nevyhodnotil. Ani jedna zo svedkýň – L. D., M. N. a O. G. neboli

svedkami žiadneho nevhodného správania žalovanej voči dcére. Neboli ani svedkami pri tom, keď sa
vzťah medzi dcérou a žalovanou zhoršil, teda neboli pri udalostiach, ktoré k zhoršeniu vzťahu viedli. Súd
prihliadol na tvrdenia svedkýň, ktoré však nepochádzali ani od žalovanej, ani od dcéry A.. So žalovanou
svedkyne buď nekomunikovali vôbec (M. N.), alebo komunikovali opatrne (O. G.) alebo veľmi zriedkavo
(L. D.). Informácie nemali v prevažnej miere ani od dcéry A., ktorá bola uzatvorená, naviac svedkyne

vypovedali rozporne s vyjadreniami dcéry A.. Všetky svedkyne však komunikovali so žalobcom. Žiadna
zo svedkýň tiež nevypovedala, že by v rozhodnom období od 6/2021 do 11/2022 žalovanej povedala,
že sa dcéra A. trápi pre nedostatok kontaktu so žalovanou a že chce so žalovanou udržiavať kontakt.
Žalovaná za nesprávne skutkové zistenia súdu prvej inštancie označila to, že s dcérou od 9/2021
prestala komunikovať žalovaná. Práve dcéra A. odmietala komunikáciu s matkou a túto odmietala už

aj pred rozvodom z obavy, aby matka – žalovaná netrvala na zverení do jej starostlivosti. Nikdy ale
žalovaná a dcéra A. komunikáciu neukončili. Stále boli v kontakte cez telefón, aj keď občasnom (dcéra A.
vypovedala, že do 11/2022 nebola komunikácia skoro žiadna). Na správy žalovaná dcére odpovedala.
Ku vzájomnej komunikácii so žalovanou dcéra A. vypovedala, že 1x pri rozhovore žalovaná povedala,
že sa za ňu hanbí a ešte niečo k tomu, to už si presne nepamätala, dôvodom asi bolo správanie

dcéry A.. Teda si uvedomovala svoje prispenie ku komunikačnému problému, keď sa voči žalovanej ako
matke nesprávala tak, ako sa správať mala. Súd do rozhodného obdobia umiestnil časovo aj obhliadku
nehnuteľností so znalcom, ktorá sa však uskutočnila v marci 2023 a pri tejto obhliadke to bola naopak
dcéra A., ktorá od mamy bočila a nechcela s ňou hovoriť. A to sa už predtým 18.11.2022 s mamou stretla
a porozprávala. Žalovaná poukázala na to, že dcéra A. ako prvú príčinu návštevy psychiatra uviedla,

že ju sem priviedla situácia s majetkovým vyporiadaním a s tým, že v tom dome bývala, tak sa jej to
dosť týkalo. Aj výpoveď J. K. začínala prezentáciou tohto problému a až potom rozprávala svedkyňa o
ostatných príčinách vyhľadania odbornej pomoci. Súd prvej inštancie dospel ku skutkovým zisteniam,
že nápravu vzťahu s dcérou žalovaná deklarovala až po doručení listu, ktorým bola vyzvaná na vráteniedaru po 7/2023, pričom správne mal byť uvedený júl 2022. Až z tohto listu sa po prvýkrát žalovaná
dozvedela o zdravotných problémoch dcéry a že výslovné odmietanie žalovanej ako matky zo strany
dcéry dcéra nemyslí tak, ako matke prezentuje. Súd prvej inštancie konštatoval odmietanie dcéry A.

„od určitej doby“, ktorú ale nešpecifikoval (táto doba nastala od rozvodu 9/2021 a trvala do 11/2022).
V súdnom konaní žalovaná uviedla skutočnosti ohľadom starostlivosti žalovanej o maloletú A. v čase
jej pobytu v Nemecku, pričom v tomto kontexte súd vzťah žalovanej ako matky a dcéry v rozhodnutí
nehodnotil. Z výpovede žalobcu, ako aj svedkýň z rodiny L. D., M. N. a O. G. vyplýva, že všetci používajú
jednotnú rétoriku pokiaľ ide o žalovanú – je zrejmá toxicita vzťahov najbližšej rodiny smerom k žalovanej.

V tejto atmosfére žije aj dcéra A. od júna 2021 doteraz. Žalovaná od rodiny zažíva len výčitky. V kontexte
tohto správania je potrebné nahliadať aj na správanie žalovanej, keď odstrihnutie od komunikácie so
sestrou a mamou na čas po rozvode v danej situácii dáva zmysel.

12. K namietanému nesprávnemu právnemu posúdeniu veci žalovaná uviedla, že právo odvolať
darovanie vznikne vtedy, ak sa obdarovaný správa spôsobom hrubo porušujúcim dobré mravy a toto

správanie smeruje voči darcovi alebo členom jeho rodiny. V tejto sporovej veci je odvolanie darovania
žalobcom odôvodňované údajným správaním žalovanej smerujúcim voči spoločnej dcére účastníkov
konania, ktoré malo za následok, že dcéra vyhľadala psychiatrickú pomoc J. K. (závažný následok).
V prejednávanej veci nikdy nenastal žiaden fyzický alebo slovný konflikt medzi žalobkyňou a dcérou.
Nikdy nedošlo ani len k prudkej hádke, ku žiadnej otvorenej konfrontácii alebo vulgárnej komunikácii.

Nikdy nepadli žiadne nadávky, urážky, vyhrážky. Nikdy nedošlo k správaniu žalobkyne napĺňajúcemu
znaky priestupku alebo trestného činu voči darcovi alebo k dcére alebo ku komukoľvek z rodiny. Dcéra A.
ani nebola nikdy svedkom akéhokoľvek takto nevhodného správania žalovanej voči komukoľvek inému.
Žalovaná sa nikdy nedopustila ani fyzického, ani psychického násilia. Tieto skutočnosti neboli v súdnom
konaní zo strany žalobcu tvrdené, ani nikdy nenastali.

13. Podľa žalovanej sa súd dostatočne nezaoberal príčinou toho, prečo nebola primeraná komunikácia
medzi dcérou a žalovanou – či boli u dcéry akékoľvek objektívne dôvody na odmietanie matky.
Žalovaná si vždy nadštandardne plnila vyživovaciu povinnosť k dcére a pokračovala v tom aj po rozvode
manželstva, kedy si doteraz vyživovaciu povinnosť plní v sume 300 eur mesačne. Tiež dcére dávala

darčeky hmotné, ako aj finančné. Žalovaná udržiavala aj po rozvode manželstva vzťahy s dcérou.
Žalovaná býva v Nemecku, dcéra býva na Slovensku. Žalovaná s dcérou komunikovala, a to cez telefón
a aplikácie vzhľadom na vzdialenosť bydlísk, ako aj osobne pri návštevách Slovenska. Žalovaná nikdy
neodmietla komunikáciu a stretnutie s dcérou. Dcéra A. ale viackrát odmietla komunikáciu a stretnutie
so žalovanou. Zo strany dcéry A. neexistovali objektívne dôvody pre toto odmietanie, ale dôvody dcéry

boli vyslovene subjektívne. Nikdy sa nestalo, že by dcéra žalovanej napísala a žalovaná jej neodpísala
- okrem svedectva z počutia žiaden takýto dôkaz nebol v konaní vyprodukovaný. Žalovaná sa teda
nedopustilaaniabsolútnebezdôvodnéhoprerušeniakomunikáciesdcéroualeboabsolútnehoneplnenia
rodičovských povinností. Právo rodiča stýkať sa s dieťaťom je zároveň aj povinnosťou dieťaťa stýkať
sa s rodičom. Ak sa žalovaná v záujme šestnásťročnej dcéry nedomáhala styku s ňou, lebo dcéra

styk odmietala, nemožno to prisudzovať na vinu žalovanej. Žalobca zároveň žalovanú neinformoval o
podstatných skutočnostiach týkajúcich sa maloletej dcéry – týkajúcich sa zdravotného stavu. Vzťahy
medzi žalovanou a dcérou A. neboli štandardné, avšak je potrebné prihliadnuť na príčiny tohto stavu a
na prispenie samotnej dcéry A. a žalobcu – ako druhého rodiča. Tieto vzťahy existujú v kontexte širších
rodinných vzťahov, kedy je rodinné prostredie v rodine žalovanej celkovo nastavené voči žalovanej

nepriateľsky. Za daných okolností súd nesprávne vyhodnotil, či skutočne došlo k hrubému porušeniu
dobrých mravov, pričom opomenul argumentačne oddeliť bežné porušenie dobrých mravov od hrubého
porušenia dobrých mravov. Tiež súd absolútne opomenul princíp vzájomnosti správania.

14. Žalobca navrhol napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdiť. Mal za to,

že žalovaná neuviedla v čom konkrétne súd procesne pochybil a tým porušil jej právo na spravodlivý
súdny proces, keď pod porušením práva na spravodlivý proces treba rozumieť taký nesprávny
postup súdu, ktorý sa prejavuje v zjavnom porušení kogentných procesných ustanovení, vymykajúcich
sa nielen zo zákonného ale aj hmotnoprávneho rámca. Pri posudzovaní nesprávneho procesného
postupu, ktorý spočíva v tom, že strane bolo znemožnené uskutočňovať jej patriace procesné práva,

je nevyhnutné posudzovať intenzitu zásahu do práva na spravodlivý proces a jednotlivé konkrétne
porušenia procesných práv bude potrebné hodnotiť v kontexte celého súdneho konania, v kontexte
dopadu na ďalšie procesné postupy súdu a možnosti strany namietať alebo zvrátiť nesprávny postup
súdu (rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Cdo 215/2018). K odvolaciemu dôvodu, že súdprvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, žalobca
uviedol, že hoci žalovaná navrhovala na pojednávaní dňa 17.1.2024 znalecké dokazovanie v otázke
stanovenia diagnózy dcéry, tento dôkaz súd nevykonal. Súd správne rozhodol, keď nenariadil znalecké

dokazovanie, ktoré by bolo nehospodárne a nadbytočné. Na pojednávaní dňa 21.2.2024 už žalovaná
nemala ďalšie návrhy na doplnenie dokazovania. Pre spravodlivé rozhodnutie vo veci je rozhodujúce,
či žalovaná hrubo porušila dobré mravy alebo nie. Žalovaná s dcérou nemala nikdy dobrý vzťah. Hoci
jej materiálne všetko zabezpečila, lásku, porozumenie, osobný záujem vždy z jej strany absentoval.
Po rozvode manželstva, keď mal. dcéra chcela zostať v jeho osobnej starostlivosti, matka - žalovaná

s dcérou prerušila všetky styky, nenavštívila ju, nezaujímala sa o ňu, čo potvrdili i všetci svedkovia aj
psychiatrička. Nezáujem žalovanej o dcéru vyvrcholil tým, že v máji 2022, kedy bola žalovaná na území
SR, išla na masáž k masérovi, ktorý býva asi o ulicu ďalej ako maloletá A., túto nenavštívila. Dcéra sa
to dozvedela o niekoľko dní od maséra, prestala s ním (žalobcom) komunikovať, uzatvárala sa do seba
a zo strachu o dcéru s maloletou navštívil Psychiatrickú ambulanciu v Malackách, a to dňa 26.5.2022 a
následne dňa 11.7.2022. Psychiatrička po sedení s maloletou zistila, že má ťažkú depresívnu poruchu.

Príčinou reaktívnej depresie je patologický vzťah s matkou, ktorý pretrváva. Nezáujem matky - žalovanej
o mal. A. tým, že dcéru nekontaktovala, nenavštívila ju, hoci bola pár metrov od jej domu, bolo pre
dcéru psychicky náročné, stresujúce, depresívne a vyvolávajúce hnev voči matke. Dcéra stratila po
tomto všetkom záujem o matku, prestala jej veriť, že má o ňu skutočný záujem. Z tohto dôvodu pristúpil
k domáhaniu sa vrátenia daru, nakoľko správanie sa matky k dcére prekročilo bežný nezáujem, čím

hrubo porušila dobré mravy voči dcére. Žalovaná spochybňuje závery psychiatričky J. K., ktorá ich dcéru
vyšetrila a viedla s ňou rozhovor min. 6x. Príčinu depresií lekárka videla v tom, že dcéra nemala s
matkou žiadny blízky vzťah v minulosti, že od rozvodu sa s matkou nestretáva, že si nevolajú a že
matka zostala žiť v Nemecku. Pri vyšetrení dňa 11.7.2022 dcéra povedala psychiatričke, že matka o
ňu nemá záujem, že jej nepíše. Takto sa dcéra vyjadrovala spontánne. Matka kontaktovala lekárku a

žiadala informácie ohľadne zdravotného stavu ich dcéry, avšak na dohodnuté stretnutie ohľadne dcéry
už neprišla. Psychiatrička, ktorá je aj súdna znalkyňa, uviedla, že prípad A. vybočuje zo štandardných
prípadov, A. veľmi trpela absenciou citov a mala obavy, pretože matka žiadala vyplatenie z domu. Z
výpovede J. K. jednoznačne vyplýva, že práve správanie sa matky k dcére spôsobovalo citové utrpenie,
depresie a zhoršenie jej psychického stavu. Takéto správanie je možné kvalifikovať ako hrubé porušenie

dobrých mravov. Dcéra citlivo vnímala stratu záujmu a neprejavovanie žiadnych citov zo strany matky
- žalovanej, čo vyústilo do ťažkej depresie. Žalobca uviedol, že sa snažil dcére pomôcť. Chcel, aby
bola šťastná, aby našla nejaký zmysel života, a preto jej dovolil, aby si urobila vodičské oprávnenie na
motorku. Táto jeho snaha spôsobila, že dcére sa psychický stav zlepšil, mali spoločné hobby - motorky
a táto záľuba ich spájala a mohli spolu tráviť viac času.

15. Súd prvej inštancie vykonal výsluchy strán sporu, ich dcéry, psychiatričky a svedkýň, ktoré
jednoznačne preukazujú, že matka - žalovaná nejavila skutočný záujem o dcéru min. v období od
rozvodu manželstva až do novembra 2022, kedy už od 26.7.2022 vedela, že sa domáha vrátenia daru
z dôvodu, že hrubo porušuje dobré mravy voči ich dcére tým, že sa o ňu nezaujíma, nestará, že ju

nekontaktuje a že ju nenavštívi. Svedkyne boli v kontakte nielen s ním, ale aj s ich dcérou, ktorá sa im
sťažovala na správanie sa žalovanej. Nezáujem zo strany žalovanej pociťovala ako ťažké príkorie a o
tomto sa rozprávala i so svedkyňami. Navyše svedkyne popísali vo výpovedi aj svoje osobné skúsenosti
so žalovanou a jej nezáujmom nielen o vlastnú dcéru, ale aj o vlastnú matku a sestru. Žalovaná na
pojednávaní dňa 6.12.2023 uviedla, že „ja som jej povedala, že ja sa hanbím za ňu a v zlosti som položila

telefón“. Z sms správ, ktoré mu žalovaná zaslala dňa 15.10.2021, je zrejmé, že dcére nič nechcela dať,
mienila ju vydediť a toto povedal aj ich dcére, ktorú označila „mladej“. Taktiež sa nepotvrdili vyjadrenia
žalovanej na pojednávaní dňa 6.12.2023, že sa na dcéru stále informovala od svojej matky a sestry.
Dňa 21.2.2024 bola vypočutá matka žalovanej L. D., ktorá uviedla, že záujem zo strany žalovanej o
vnučku a o ňu registruje od 8/2023. Odvtedy sa začala pýtať aj na vnučku – skôr sporadicky. Z tohto

vyjadrenia matky žalovanej vyplýva, že žalovaná o dcéru nejavila záujem a jej vyjadrenia sú účelové a
ničím nepodložené. Matka žalovanej uviedla, že vnučka má voči svojej matke silnú nedôveru. Taktiež
povedala, že dcéra v čase po rozvode chodievala na SR ku kamarátkam, ktoré na ňu naliehali, aby išla aj
za A., ale nešla. Od vnučky vedela, že matka - žalovaná jej neodpisuje na sms, nereaguje na telefonát.
Podobne sa vyjadrila aj sestra žalovanej O. G. na pojednávaní dňa 21.2.2024, ktorá uviedla, že mal.

A. chýbalo viac pozornosti vo voľnom čase od matky. S dcérou sa kontaktovala veľmi málo. Svedkyňa
potvrdila, že žalovaná bola na Slovensku, 2x na pojednávaní a pred tým 1x u kamarátky - vtedy svedkyňu
navštívila,alevlastnúdcérunie.Naotázkuodkedysamatkasnažilaonápravuvzťahu,svedkyňauviedla,
že tak mesiac, dva pred prvým pojednávaním. Teda najbližšie osoby žalovanej vyvrátili jej tvrdenie, žesa na dcéru stále informovala, bola s ňou v kontakte. Aj v škole sa informovala žalovaná až od roku
2023. Svedkyňa M. N. potvrdila nielen jeho vyjadrenia, ale aj ich dcéry, ktorá sa jej aj psychiatričke
sťažovala, že sa k nej matka chová tak, že kvôli tomu nemôže spávať, trápila sa kvôli tomu, aj doteraz

sa trápi. Svedkyňa taktiež uviedla, že dcéra bola nadšená z oprávnenia na motorku, že má rada motorky
a rada jazdí aj autom. Vzťah žalovanej k dcére zhodnotila tak, že bol vždy dosť chladný. Keď prišla A.
z Nemecka, žalovaná dcéru nekontaktovala a vie, že z toho bola A. nešťastná, častokrát aj plakala. Z
vykonaného dokazovania jednoznačne vyplýva, že žalovaná ako matka zlyhala, čo si však nepripúšťa a
obviňuje všetkých ostatných a odmieta prevziať za svoje konanie a správanie zodpovednosť. Žalovaná

sa od rozvodu o dcéru nezaujímala, čo bolo preukázané svedeckými výpoveďami i listinnými dôkazmi.
V čase od rozvodu manželstva bola dcéra v puberte, kedy veľmi citlivo vnímala svoje okolie, vzťah s
najbližšími a nezáujem zo strany matky bol pre jej psychický stav ťaživý. O zdravotnom stave dcéry mal
snahu informovať žalovanú, avšak mu nedvíhala telefón. Keď jej poslal správu s informáciou o dcére dňa
1.12.2022, tak mu ani neodpovedala. Nie je pravda, že žalovaná volala dcére dňa 18.5.2022. Naopak
dcéravolalažalovanejaž4x,noanirazjejtelefónnedvihla.Vyjadreniažalovanejbolivyvrátenélistinnými

dôkazmi a svedeckými výpoveďami. Lekárske správy boli vyhotovené v súlade so zdravotným stavom
dcéry a reflektovali na jej vtedajší zdravotný stav. Ich dcéra nezáujmom matky trpela, cítila sa matkou
oklamaná, zranená a nechcená, čo vyvolalo u nej i psychické problémy. Dlhotrvajúci nezáujem zo strany
matky dcéra prežívala veľmi citlivo a intenzívne, čím žalovaná hrubo porušila dobré mravy. Súd správne
vyhodnotil všetky dôkazy jednotlivo i vo vzájomnej súvislosti. Správne zhodnotil, že žalovaná sa k dcére

správala neštandardne, mieru intenzity a rozsah nezáujmu o vlastnú dcéru zo strany žalovanej je možné
vyhodnotiť ako hrubé porušenie dobrých mravov. Matka je tá, ktorá sa má snažiť o zdravý psychický a
fyzický vývoj dieťaťa a v tomto prípade zlyhala matka a nie dcéra. Tá matku začala odmietať, až keď
ju matka dlhodobo a viackrát psychicky ranila, zradila a ignorovala. Dieťa sa nemá prečo doprosovať
lásky, porozumenia, súcitu a pozornosti od rodičov. Takéto prejavy majú byť zo strany rodičov dieťaťu

poskytované, aby vyrastalo v láskavom prostredí, aby dieťa vedelo, že je chcené, žiadané a prvoradé.
Toto však žalovaná dcére neposkytla. Naopak viackrát za zachovala voči dcére tak, ako keby jej bola
príťažou, bola nechcená a nemala o ňu záujem, čo vyvrcholilo zhoršením psychického zdravia dcéry a
nutnosti vyhľadať psychiatra.

16. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 CSP), po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§
362 ods. 1 CSP), oprávnenou stranou sporu, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 359 CSP),
proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie, proti ktorému zákon odvolanie pripúšťa (§ 355 ods. 1 CSP), po
skonštatovaní,žepodanéodvolaniemázákonnénáležitosti(§127a§363CSP)ažeodvolateľkapoužila
zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 365 ods. 1 CSP), preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach

daných rozsahom (§ 379 CSP) a dôvodmi odvolania (§ 380 CSP), postupom bez nariadenia odvolacieho
pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario), keď miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku bolo
oznámené na verejnej tabuli a na webovej stránke súdu minimálne 5 dní pred jeho vyhlásením (§ 219
ods. 3 CSP), a dospel k záveru, že odvolanie žalovanej nie je dôvodné.

17. Predmetom odvolacieho konania je preskúmanie vecnej správnosti rozhodnutia súdu prvej inštancie
vo výroku I., ktorým súd prvej inštancie žalobe o vrátenie daru vyhovel, a tiež v závislom výroku II.
o náhrade trov konania.

18. Podľa § 380 ods. 1 CSP, odvolací súd je odvolacími dôvodmi viazaný.

19. Podľa § 387 ods. 1 a 2 CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku
vecne správne (ods. 1). Ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého
rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého
rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody (ods.

2).

20. Odvolací súd preskúmal napadnutý rozsudok a predchádzajúci procesný postup súdu prvej inštancie
z hľadiska uplatnených odvolacích dôvodov a v rozsahu námietok odvolateľky uvedených v odvolaní a
dospelkzáveru,žeodvolaniežalovanejniejeopodstatnenéapreskúmavanýrozsudokjevecnesprávny.

Odvolací súd v celom rozsahu preberá skutkový stav zistený súdom prvej inštancie, ktorý dospel k
správnym skutkovým zisteniam pokiaľ ide o skutočnosti právne rozhodné pre meritórne rozhodnutie,
pričom sa vysporiadal s podstatnými argumentmi oboch strán sporu a pretože odvolací súd zdieľa i
právne závery prvoinštančného súdu vo veci, ktorý na vec aplikoval správne zákonné ustanovenia atieto v súvislosti s danou vecou i správne vyložil, s poukazom na ust. § 387 ods. 2 CSP odvolací súd
odkazuje na písomné vyhotovenie napadnutého rozsudku. Odvolací súd ani s prihliadnutím na odvolacie
argumenty nenachádza dôvod, pre ktorý by sa mal od záverov prvoinštančného súdu odchýliť, pretože

rozhodnutie súdu prvej inštancie považuje za vecne správne. Na zdôraznenie správnosti záverov súdu
prvej inštancie odvolací súd dopĺňa nasledovné:

21. V zmysle § 630 OZ, darca sa môže domáhať vrátenia daru, ak sa obdarovaný správa k nemu alebo
členom jeho rodiny tak, že tým hrubo porušuje dobré mravy.

22.Vovyššiecitovanomustanoveníjeupravenýosobitnýspôsobzánikudarovaciehovzťahu,kuktorému
dochádza na základe jednostranného právneho úkonu darcu voči obdarovanému, ktorý hrubo porušil
dobré mravy svojím správaním k darcovi alebo členom jeho rodiny. Za členov rodiny darcu treba
považovať predovšetkým jeho manžela, rodičov a deti a spravidla tiež ostatných príbuzných v priamom
rade ako aj súrodencov, výnimočne aj ďalšie osoby v rodinnom alebo obdobnom pomere, pokiaľ by

darca ich ujmu dôvodne pociťoval ako vlastnú ujmu (judikát R 88/1998).

23.Právodarcudomáhaťsavráteniadaruvznikádarcoviokamihomtakéhosprávania saobdarovaného
voči darcovi alebo jeho rodine, ktoré vykazuje znaky hrubého porušovania dobrých mravov. Pokiaľ
darca toto právo realizuje, zaniká darovací vzťah momentom, keď prejav vôle darcu (výzva na vrátenie

daru) došiel obdarovanému. Za hrubé porušovanie dobrých mravov treba rozumieť porušenie značnej
intenzity alebo porušovanie sústavné, a to či už fyzickým násilím, hrubými urážkami, neposkytnutím
potrebnej pomoci, hrubým nezáujmom a pod. Stupeň závažnosti porušenia dobrých mravov je
hodnotený podľa objektívnych kritérií, a nie podľa subjektívneho názoru darcu.

24. Ustanovenie § 630 OZ teda umožňuje vyvodiť zodpovednosť za hrubé porušenie morálnych
pravidiel správania – súhrnu určitých historicky nemenných a všeobecne v spoločnosti akceptovaných
noriem etiky, morálky a mravnosti. Vrátenie daru možno považovať za sankciu, ktorou darca postihuje
obdarovaného za jeho správanie hrubo porušujúce tieto morálne pravidlá. Uvedené ustanovenie, ktoré
za relevantné označuje len správanie obdarovaného, nemožno rozširujúcim spôsobom vykladať tak, že

sa ním majú postihnúť aj dôsledky správania iných osôb ako obdarovaného, hoci i jemu blízkych.

25. Úvaha súdu o tom, či skutkové zistenia týkajúce sa správania obdarovaného opodstatňujú záver
o dôvodnosti žaloby podanej v zmysle § 630 OZ, je v každej jednotlivej veci podložená na vysoko
individuálnych (odlišných) okolnostiach, charakteristiky ktorých sú spravidla neopakovateľné v iných

prípadoch. Pri posúdení a hodnotení týchto individuálnych okolností postupujú súdy vždy diferencovane,
pričom nezotrvávajú (nemôžu zotrvávať) na určitých striktných hraniciach. Vzhľadom na to v otázke
určenia intenzity porušovania dobrých mravov, ktoré v zmysle žaloby zakladá právo darcu domáhať
sa vrátenia daru, ani nemôže existovať (byť vytvorená) ustálená rozhodovacia prax dovolacieho súdu.
Rozhodovacia prax súdov môže stanoviť len všeobecné charakteristické znaky konania obdarovaného,

ktoré je relevantné podľa § 630 OZ.

26. Odvolací súd v nadväznosti na uvedené poukazuje na judikatúru k vráteniu daru všeobecne a
k hrubému porušeniu dobrých mravov: Právo darcu na vrátenie daru nezakladá každé negatívne
správaniesaobdarovanéhovočidarcovi.Totoprávonevznikápriprostejnevďačnostiobdarovanéhovoči

darcovi, ani pri menej významnom porušení dobrých mravov obdarovaným (R 31/1999). Predpokladom
vrátenia daru je len také negatívne správanie sa obdarovaného, ktoré vzhľadom na všetky významné
okolnosti konkrétneho prípadu možno hodnotiť ako hrubé porušenie dobrých mravov. O také správanie
ide spravidla v prípade porušenia dobrých mravov spôsobom vyznačujúcim sa značnou intenzitou
alebo sústavnosťou (opakovanosťou), pričom jeho vonkajším prejavom môžu byť fyzické násilie, hrubé

urážky, neposkytnutie potrebnej pomoci, hrubý nezáujem a pod. V súlade s § 630 OZ možno za
právne relevantné považovať len také správanie sa obdarovaného, ktoré sa objektívne prejavilo.
Pritom nie je rozhodujúci subjektívny pocit a úsudok darcu (R 61/1997). Pri posudzovaní správania
obdarovaného treba vziať do úvahy a hodnotiť i správanie sa samotného darcu v tom zmysle, či práve
jeho správanie nie je príčinou nevhodného správania sa obdarovaného voči nemu (princíp vzájomnosti).

Uplatnenie princípu vzájomnosti znamená, že pri skúmaní určitého správania obdarovaného z hľadiska,
či vykazuje znaky hrubého porušenia dobrých mravov, sa vezme na zreteľ tiež správanie darcu za
účelom posúdenia, či on sám sa nespráva alebo nesprával voči obdarovanému v rozpore s dobrými
mravmi a či práve jeho správanie nie je príčinou nevhodného správania obdarovaného voči nemu alebočlenom jeho rodiny. V kladnom prípade sa darca nemôže úspešne domáhať vrátenia daru, lebo následnú
(darcom vyvolanú) reakciu obdarovaného (i keby bola nevhodná) by nebolo možné kvalifikovať ako
hrubé porušenie dobrých mravov. Výnimkou by však bolo také správanie sa obdarovaného, ktoré by bolo

v zrejmom nepomere k správaniu sa samotného darcu (porovnaj rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky sp. zn. 2Cdo 108/2007).

27. S poukazom na výsledky vykonaného dokazovania, ako aj všetky skutočnosti, ktoré počas konania
vyšli najavo, odvolací súd nemôže učiniť iný záver ako ten, ktorý konštatoval súd prvej inštancie, a

síce, že konanie obdarovanej voči členovi rodiny darcu (dcére A.) možno bez akýchkoľvek pochybností
považovať za hrubo porušujúce dobré mravy (v kontexte § 630 OZ).

28. V sporovom konaní sa uplatňuje prejednacia zásada. Strana má jednak povinnosť tvrdenia, jednak
dôkaznú povinnosť. V normatívnej podobe je táto povinnosť premietnutá v čl. 8 základných princípov
CSP, v zmysle ktorého strany sporu sú povinné označiť skutkové tvrdenia dôležité pre rozhodnutie vo

veci a podoprieť svoje tvrdenia dôkazmi, a to v súlade s princípom hospodárnosti a podľa pokynov
súdu. Následky spojené s ich nesplnením v podobe vecne nepriaznivého rozhodnutia nesie tá strana
sporu, ktorá tieto povinnosti nesplnila. Medzi povinnosťou tvrdenia a povinnosťou označiť dôkazy na
preukázanie tvrdení je vzájomná väzba. Pokiaľ strana nesplní povinnosť tvrdenia, nemôže splniť ani
povinnosť označiť na svoje tvrdenia dôkazy. Dôkazným bremenom sa rozumie procesná zodpovednosť

strany konania za to, že v konaní neboli preukázané jej tvrdenia a že z tohto dôvodu muselo byť
rozhodnuté o veci samej v jej neprospech. Zmyslom dôkazného bremena je umožniť súdu rozhodnúť o
veci samej aj v takých prípadoch, kedy neboli preukázané určité skutočnosti významné podľa hmotného
práva pre rozhodnutie o veci (či už z dôvodu nečinnosti strany, ktorá nesplnila povinnosť označiť
skutkové tvrdenia a dôkazy na preukázanie svojich tvrdení alebo preto, že takáto skutočnosť nemohla

byť preukázaná vôbec). Zákon určuje dôkazné bremeno ako procesnú zodpovednosť strany za výsledok
konania, pokiaľ je určovaný výsledkom vykonaného dokazovania (porovnaj ust. § 132 ods. 1, § 149, §
150 ods. 1, § 185 ods. 1 a 2, § 191 ods. 1 a § 215 ods. 1 CSP).

29. Otázku splnenia povinnosti tvrdenia a povinnosti označiť na preukázanie tvrdení dôkazy musí súd

vždy riešiť so zreteľom na individuálne okolnosti prejednávanej veci. Súd pritom nie je viazaný návrhmi
strán na vykonanie dokazovania a ani nie je povinný vykonať všetky navrhované dôkazy. Po skončení
dokazovania súd musí starostlivo zvážiť dôležitosť jednotlivých dôkazov, vykonať selekciu medzi nimi
a prípadne vylúčiť tie, ktoré pre rozhodnutie vo veci nemajú žiadny význam. V nadväznosti na vyššie
uvedené potom platí, že hodnotenie dôkazov podľa § 191 ods. 1 CSP (v zmysle ktorého dôkazy súd

hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti;
pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo počas konania najavo) je činnosť súdu, pri ktorej hodnotí
vykonané dôkazy z hľadiska ich pravdivosti a relevantnosti pre rozhodnutie. Pri hodnotení dôkazov súd
v zásade nie je právnymi predpismi obmedzovaný v tom, ako má z hľadiska pravdivosti ten-ktorý dôkaz
hodnotiť. Uplatňuje sa teda zásada voľného hodnotenia dôkazov. Hodnotiaca úvaha súdu pritom ale

nie je svojvoľná, súd musí vychádzať zo všetkého, čo vyšlo v konaní najavo. Tieto skutočnosti musí
súd rešpektovať a musí správne určiť ich vzájomný vzťah. Pritom súd nie je viazaný žiadnym poradím
významu a dôkaznej sily jednotlivých dôkazov.

30. Súd prvej inštancie si túto svoju povinnosť splnil, výsledky vykonaného dokazovania riadne

vyhodnotil a na ich základe odôvodnil rozhodnutie, s ktorým sa odvolací súd stotožňuje. Odvolací
súd ďalej uvádza, že vnútorné presvedčenie súdu (ako výsledok hodnotenia dôkazov) by sa malo
vytvárať na základe starostlivého uváženia a zhodnotenia dôkazov jednotlivo, aj v ich komplexnosti tak,
aby vychádzalo z pravidiel formálnej logiky. Kontrola výsledku hodnotenia dôkazov, ku ktorým dospel
súd, sa uskutočňuje najmä prostredníctvom inštitútu odôvodnenia rozsudku, pričom súd má povinnosť

dbať na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé a vyhovujúce najmä základnej požiadavke
preskúmateľnosti. V posudzovanom prípade súd prvej inštancie v rozsahu potrebnom pre rozhodnutie
dokazovaním riadne zistil skutkový stav veci, aplikoval naň správny predpis a svoje rozhodnutie aj
presvedčivo odôvodnil.

31. Vychádzajúc z vyššie priblížených teoretických východísk možno potom za správny považovať
postup súdu prvej inštancie, ktorý na základe vykonaného dokazovania dospel k záveru, že v danej
veci došlo k hrubému porušeniu dobrých mravov správaním obdarovanej voči členovi rodiny darcu
– jeho dcére, ktorá je zároveň aj dcérou obdarovanej. Súd v tejto súvislosti vykonal dostatočnédokazovanie, pričom jednotlivé dôkazy vyhodnotil vo vzájomnej súvislosti so záverom vedúcim k
vysloveniu dôvodnosti podanej žaloby. To, že došlo k hrubému porušeniu dobrých mravov potvrdili
svedkovia ako aj samotná dcéra strán sporu, ktorá správanie sa matky znášala ťažko, keď v tejto

súvislosti popri predložených lekárskych správach ohľadom jej zdravotného stavu bola vypočutá aj
psychiatrička. Nevhodné správanie žalovanej k dcére (v podobe hrubého nezáujmu) zhodne opísali
všetci vypočutí svedkovia, a to bez ohľadu na to, či išlo o príbuzných zo strany žalobcu alebo zo strany
žalovanej. Súd prvej inštancie správne zdôraznil, že to všetko sa dialo napriek tomu, že žalovaná mala
vedomosť o tom, čím si dcéra v Nemecku prešla a napriek tomu, že mala vedomosť o zdravotných

problémoch dcéry (z predchádzajúceho obdobia). Dcéra strán sporu čelila nepochopiteľnému nezáujmu
matky, ktorý nevedela vnútorne spracovať a ktorý vyvrcholil až návštevou psychiatričky. Diagnóza ťažká
depresívna porucha stanovená u A. v 5/2022, si vyžiadala predpis antidepresív, pričom správnosť
záverov vyslovených lekárkou a stanovenej diagnózy neboli relevantným spôsobom spochybnené,
keďže potvrdenie o zdravotnej spôsobilosti na vedenie motorového vozidla vystavil všeobecný lekár bez
toho, aby vedel o psychických problémoch dcéry strán sporu, a to dňa 17.3.2022, t. j. predtým ako začala

navštevovať psychiatrickú ambulanciu J. K.. Je tiež potrebné poznamenať, že vodičské oprávnenie
predstavovalo pre dcéru strán sporu pozitívny impulz v životnej situácii, ktorú ťažko znášala, pričom na
uvedené poukázal aj žalobca vo vyjadrení k odvolaniu. V konaní bolo zároveň preukázané, že snahu o
nápravu vzťahu s dcérou žalovaná prejavila až po doručení listu, ktorým bola vyzvaná na vrátenie daru.

32. Zásada voľného hodnotenia dôkazov vyjadruje, že záver, ktorý si súd urobí o pravdivosti či
nepravdivosti tvrdených skutočností vzhľadom ku správam získaným z vykonaných dôkazov, je vecou
vnútorného presvedčenia sudcu a jeho logického myšlienkového postupu. Medzi skutočnosťami,
ktoré boli stranami tvrdené a ktoré boli predmetom dokazovania, musí súd už od samého začiatku
dokazovania rozlíšiť tie, ktoré sú vôbec pre spor rozhodujúce z hľadiska hmotnoprávnej normy, ktorú

plánuje na skutkové tvrdenia strán aplikovať. Zákon nepredpisuje a ani dobre nemôže predpisovať
pravidlá, z ktorých by malo vychádzať ako hodnotenie jednotlivých dôkazov, tak hodnotenie ich
vzájomnej súvislosti. Je tomu tak preto, že hodnotenie dôkazov je zložitý myšlienkový postup, ktorého
podstatou sú jednak čiastkové, jednak komplexné závery sudcu o vierohodnosti správ získaných
vykonaním dôkazov, ktoré sú potom podkladom pre záver o tom, ktoré skutočnosti stranami tvrdené má

súd za preukázané a ktoré tak tvoria zistený skutkový stav. Je potrebné odvolacím súdom konštatovať,
že súd prvej inštancie pri hodnotení výpovede každého svedka kládol dôraz na okolnosti, ako boli
svedkovia zúčastnení skutočností, o ktorých vypovedali, vo väzbe na poznatky získané na základe
hodnotenia iných dôkazov, a to výpovedí strán sporu, listinných dôkazov, výpovedí ďalších svedkov v
konaní pred súdom prvej inštancie a ich obsahu, teda do akej miery je výpoveď každého jednotlivého

svedka súladná s inými dôkazmi, či im odporuje, prípadne či sa vzájomne dopĺňajú, keď súd prvej
inštancie tieto svedecké výpovede svedkov nevyhodnocoval izolovane, ale vo vzájomnej súvislosti s
ostatnými dôkazmi vykonanými v prejednávanej sporovej veci a až po celkovom posúdení vyslovil záver
o unesení dôkazného bremena zo strany žalobcu. Pre vyššie uvedené nemožno vidieť v postupe súdu
prvej inštancie pri hodnotení svedeckých výpovedí pochybenia, nakoľko vykonal rozsiahle dokazovanie,

nevychádzal iba z jedného dôkazu, dôkazy vyhodnotil jednotlivo i v ich vzájomnej súvislosti a dospel
k správnym skutkovým záverom. Odvolací súd dodáva, že súd prvej inštancie ustálil skutkový základ
pre rozhodnutie z množstva dôkazov, z ktorých jasne plynie záver o dôvodnosti podanej žaloby pre
naplnenie hypotézy právnej normy uvedenej ustanovení § 630 OZ.

33. O tom, ktoré z navrhnutých dôkazov budú vykonané, rozhoduje vždy súd a procesný predpis strane
priznáva právo vykonanie určitého dôkazu navrhnúť. To znamená, že súd nie je viazaný návrhmi strán
na vykonanie dokazovania a ani nie je povinný vykonať všetky navrhované dôkazy. Na pojednávaní dňa
17.1.2024 žalovaná navrhla znalecké dokazovanie v otázke stanovenia diagnózy dcéry sporových strán.
Súd prvej inštancie v nadväznosti na to na pojednávaní uviedol, že znalecké dokazovanie presahuje

potreby dokazovania v predmetnej veci s tým, že treba najskôr vykonať výsluch J. K.. Následne na
pojednávaní dňa 21.2.2024 bola ako svedkyňa vypočutá J. K. k zdravotnému stavu dcéry strán sporu,
pričom po vykonanom dokazovaní strany sporu zhodne uviedli, že nemajú ďalšie návrhy na doplnenie
dokazovania (viď str. 10 zápisnice z pojednávania zo dňa 21.2.2024). Postupom súdu prvej inštancie
tak podľa názoru odvolacieho súdu nedošlo k vade spôsobujúcej strane odňatie možnosti konať pred

súdom. V súvislosti s touto námietkou odvolací súd dodáva, že navrhovanie dôkazov patrí nesporne
medzi procesné oprávnenia strany sporu. Súd vykonávajúci dokazovanie vo veci však čo do rozsahu
dokazovania nie je viazaný návrhmi strán ani ich názormi. Inak povedané, povinnosti strany navrhovať
dôkazy nezodpovedá povinnosť súdu vykonať každý dôkaz, ktorý strana navrhla. Je výlučne na zváženísúdu, vykonanie ktorého z dôkazov má pre rozhodnutie veci podstatný význam a vykonanie ktorého
naopak nie je právne významné, keďže pre vydanie rozhodnutia nie je podstatné, koľko dôkazov je
vykonaných, ale aká je ich dôkazná sila (argumenta ponderantur, non numerantur). Obdobný názor

už opakovane vyslovil i Ústavný súd SR vo svojej rozhodovacej činnosti, podľa ktorej nie je súčasťou
práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru (Právo na spravodlivý proces) povinnosť vykonať všetky dôkazy
označené účastníkmi konania (porovnaj I. ÚS 75/96, II. ÚS 153/03, IV. ÚS 208/09). Procesný princíp
voľného hodnotenia dôkazov v spojení so zásadou procesnej ekonomiky dovoľuje súdu vykonať len tie
dôkazy, ktoré podľa jeho uváženia vedú k rozhodnutiu vo veci samej (porovnaj II. ÚS 218/00, IV. ÚS

182/04, II. ÚS 193/06). Nevykonanie navrhovaného dôkazu možno považovať za porušenie práva na
spravodlivé súdne konanie v zmysle čl. 46 ods. 1 Ústavy SR len v takom prípade, ak tento dôkaz mohol
mať vplyv na posúdenie skutkového stavu, ktorý z doposiaľ vykonaných dôkazov nemožno bezpečne
ustáliť, čo však nie je tento prípad.

34. Vzhľadom na všetky vyššie uvedené skutočnosti preukázané už v prvoinštančnom konaní nemožno

konštatovať iné, ako to, že vyššie opísaným konaním žalovanej voči dcére strán sporu došlo k hrubému
porušeniu dobrých mravov ako kvalifikačného znaku podľa § 630 OZ. Postoj žalovanej vo vzťahu k
dcére od rozvodu manželstva strán sporu bol prejavom hrubého nezáujmu, ktorý mal výrazne negatívny
dopad na vnútorné prežívanie dcéry, čo zhodne potvrdili rodinní príslušníci tak zo strany žalobcu, ako
aj zo strany žalovanej (sestra žalobcu, sestra žalovanej, matka žalovanej) a tiež psychiatrička J. K..

K uvedenému záveru dospel súd prvej inštancie aj s prihliadnutím na princíp vzájomnosti (viď body
32. a 34. odôvodnenia napadnutého rozsudku), z ktorého dôvodu je odvolacia argumentácia žalovanej
i v tejto časti nedôvodná. V konaní vykonaným dokazovaním nebolo preukázané konanie žalobcu či
jeho dcéry, ktoré by mohlo ospravedlniť spoločensky absolútne neakceptovateľné konanie žalovanej
v podobe hrubého nezáujmu vo vzťahu dcére v rozhodnom období (od rozvodu manželstva do právneho

úkonu, ktorým darca obdarovanú vyzval na vrátenie daru). Pretože v danej veci bola preukázateľne
naplnená základná zákonná podmienka umožňujúca darcovi domáhať sa vrátenia daru od obdarovanej
v zmysle hypotézy § 630 OZ, je nutné rozhodnutie súdu prvej inštancie považovať za vecne správne.

35. Súd prvej inštancie v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol rozhodujúci skutkový stav, stanoviská

procesných strán k prejednávanej veci, výsledky vykonaného dokazovania a uviedol právne predpisy,
ktoré aplikoval na prejednávaný prípad, z ktorých vyvodil právne závery, ktoré primerane vysvetlil. V
posudzovanej veci odôvodnenie napadnutého rozhodnutia súdu prvej inštancie nemožno považovať za
svojvoľné, či zjavne neodôvodnené, keďže zrozumiteľne a výstižne poskytuje odpovede na právne a
skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany.

36. I podľa už konštantnej judikatúry tak národných, ako aj nadnárodných súdov, súd nemusí dať
odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkmi konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný
význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali
do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Odôvodnenie rozhodnutia tak nemusí

dať odpoveď na každú jednu poznámku, či pripomienku účastníka konania, ktorý ju nastolil. Je však
nevyhnutné, aby bolo reagované na podstatné a relevantné argumenty účastníkov konania (porovnaj
napríklad rozhodnutia Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 251/04, sp. zn. III. ÚS 209/04, sp. zn. II. ÚS
200/09). Do práva na spravodlivý proces nepatrí súčasne právo strany konania, aby sa všeobecný súd
stotožnil s jej právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov, teda aby bolo rozhodnuté v súlade

s požiadavkami strany konania a jej právnymi názormi (viď rozhodnutia Ústavného súdu SR sp. zn.
IV. ÚS 252/04 a sp. zn. I. ÚS 50/04). Odvolací súd zároveň konštatuje, že nezistil existenciu ďalšieho
odvolacieho dôvodu v odvolaní žalovanej, ktorý by mal pre danú vec podstatný význam.

37. Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd v súlade s § 380 CSP rozsudok súdu prvej inštancie vo

výroku I. vo veci samej a i vo výroku II. o náhrade trov konania (keď vo vzťahu k výroku II. žalovaná
neuviedla žiadne odvolacie dôvody) podľa § 387 ods. 1 a 2 CSP ako vecne správny potvrdil.

38. Podľa § 396 ods. 1 CSP, ustanovenia o trovách konania pred súdom prvej inštancie sa použijú aj
na odvolacie konanie.

39. Podľa § 255 ods. 1 CSP, súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.40. Podľa § 262 ods. 1 CSP, o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí,
ktorým sa konanie končí.

41. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1, 255 ods.
1, § 262 ods. 1 CSP. Žalobca má voči žalovanej nárok na náhradu trov odvolacieho konania vzhľadom
na to, že bol v odvolacom konaní úspešný a neboli tu dané žiadne dôvody hodné osobitného zreteľa,
ktoré by odôvodňovali výnimočne mu náhradu trov konania nepriznať (§ 257 CSP). O výške náhrady
trov odvolacieho konania rozhodne podľa § 262 ods. 2 CSP súd prvej inštancie v lehote do 60 dní

po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny
úradník.

42. Senát odvolacieho súdu prijal rozhodnutie pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon

pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,

c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné

práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je podľa § 421 CSP prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo
zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia
právnej otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,

b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak

a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase

začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP).

Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné
spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP).
Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§
426 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu

oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
CSP).
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 2 CSP).V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1).
Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské

právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto
ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).

Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,
a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).
Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej

inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP).
Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP).
V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).