Rozsudok – Ostatné ,
Zmeňujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 18. jún 2025

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 10Co/145/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5303899416
Dátum vydania rozhodnutia: 18. 06. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Róbert Urban

ECLI: ECLI:SK:KSZA:2025:5303899416.8

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Róberta Urbana

a sudcov JUDr. Martiny Mochnáčovej a JUDr. Erika Vargu, v spore žalobkyne: A. B., nar. XX.XX.XXXX,
bytom C. D. XXXXX/X, XXX XX E. – F., zastúpená advokátom JUDr. Andrejom Garom, so sídlom
Štefánikova 14, 811 05 Bratislava, IČO: 30 850 436, proti žalovanému: G. H., nar. XX.XX.XXXX, bytom
I. J. K., za účasti intervenientov na strane žalovaného: 1/ Slovenská kancelária poisťovateľov, so sídlom
Bajkalská 19/B, 826 58 Bratislava, IČO: 36 062 235, zastúpená spoločnosťou Allianz – Slovenská
poisťovňa, a.s., so sídlom Pribinova 19, 811 09 Bratislava – mestská časť Staré Mesto, IČO: 00 151 700,
2/ Allianz – Slovenská poisťovňa, a.s., so sídlom Pribinova 19, 811 09 Bratislava – mestská časť

Staré Mesto, IČO: 00 151 700, o zaplatenie náhrady za bolesť a sťaženie spoločenského uplatnenia,
na základe odvolania žalobkyne proti rozsudku Okresného súdu Čadca č. k. 6C/55/2003-972 zo dňa
07.08.2020, takto

r o z h o d o l :

I. Rozsudok okresného súdu vo výroku II. mení tak, že žalovaný je povinný zaplatiť žalobkyni 20.942,04
Eur do 30 dní od právoplatnosti tohto rozsudku a vo zvyšku žalobu zamieta.
II. Vo výrokoch III. a IV. rozsudok okresného súdu mení tak, že
Žalovaný a intervenient v rade 1/ sú povinní spoločne a nerozdielne nahradiť trovy žalobkyne v rozsahu

60 %.
Žalovaný a intervenient v rade 1/ sú povinní spoločne a nerozdielne nahradiť trovy Slovenskej republiky
v rozsahu 80 %.
Žalobkyňa je povinná nahradiť trovy Slovenskej republiky v rozsahu 20 %.
III. Vo výroku I. ostáva rozsudok okresného súdu nedotknutý.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd napadnutým rozsudkom uložil žalovanému povinnosť uhradiť žalobkyni sumu 18.835,29
Eur v lehote do 30 dní od právoplatnosti rozsudku (výrok I.). Vo zvyšnej časti bola žaloba zamietnutá
(výrok II.). Zároveň týmto rozsudkom okresný súd nepriznal žalovanému a intervenientom nárok

na náhradu trov konania (výrok III.) a Slovenskej republike priznal nárok na náhradu trov konania
preddavkovaných štátom v rozsahu 87,80 % voči žalobkyni a v rozsahu 12,20 % voči žalovanému (výrok
IV.).

2. V dôvodoch svojho rozhodnutia uviedol, že k ustáleniu zdravotného stavu žalobkyne došlo dňa
06.11.2003, kedy bolo možné po prvýkrát komplexne obodovať nielen bolestné, ale aj sťaženie
spoločenského uplatnenia. Žaloba bola podaná dňa 22.04.2003 na základe čiastkového bodového

hodnotenia vypracovaného lekárom K. H. a posledná úprava žaloby (jej rozšírenie na 5.172.000,- Sk,
t. j. 171.678,94 Eur) bola okresnému súdu doručená dňa 19.04.2005. Z uvedeného vyplýva, že nárok
žalobkyne premlčaný nie je, keďže bol uplatnený v 2-ročnej premlčacej dobe (§ 106 ods. 2 Občianskeho
zákonníka) plynúcej od 07.11.2003 do 07.11.2005.3. Pri rozhodovaní o výške škody na zdraví vychádzal okresný súd z ustanovení vyhlášky č. 32/1965 Zb.
s účinnosťou do 31.03.1999. Uvedený predpis určoval výšku hodnoty jedného bodu náhrady za bolesť

a sťaženie spoločenského uplatnenia v sume 30,- Sk. Pokiaľ ide o odškodnenie za bolesť, okresný
súd odkázal na základné bodové hodnotenie podľa znaleckého posudku, kde znalec K. G. komplexne
určil bodové hodnotenie bolestného podľa vyhlášky č. 32/1965 Zb. u žalobkyne vo vzťahu k úrazu na
celkový počet bodov 897,50 (základné bodové hodnotenie), ktoré po navýšení konkrétnych položiek
stanovil na 1300 bodov. Po vykonanom dokazovaní, najmä vzhľadom na závery znaleckých posudkov

predložených v tomto konaní, okresný súd dospel k záveru, že u žalobkyne nie je postačujúce priznanie
náhrady v rozsahu stanovenom v zvýšení bolestného na 1300 bodov (resp. max. na 1200 bodov pri
cene 30,- Sk za jeden bod, čím by bolo dodržané ustanovenie § 7 ods. 2 vyhlášky č. 32/1965 Zb., podľa
ktorého je maximálna suma odškodnenia stanovená na 36.000,- Sk, aktuálne v platnej mene 1.194,98
Eur). Okresný súd neprihliadol na bodové hodnotenie znalca K. L. v posudku predloženom žalobkyňou,
keďže tento posudok prekračoval mnohonásobne bodové hodnotenie prípustné za účinnosti vyhlášky

č. 32/1965 Zb., pričom k tomuto bodovému hodnoteniu došlo až v roku 2018 bez toho, aby boli
spochybňované predchádzajúce hodnotenia stanovené v znaleckom posudku K. M. G.. Žalobkyňa sa
liečila na zranenia utrpené v roku 1997 intenzívne takmer 6 rokov, pričom tieto zranenia, mimoriadne
bolestivý spôsob liečby a následnú terapiu považoval súd za dôvody pre mimoriadne zvýšenie bodového
hodnotenia na 15-násobok s prihliadnutím na to, aké utrpenie musela žalobkyňa zniesť v rámci

dôsledkov dopravnej nehody. Vo finančnom vyjadrení pri základnom počte bodov 897,50, cene za 1 bod
vo výške 30,- Sk a pri zvýšení na 15-násobok prináleží žalobkyni suma 403.875,- Sk (897,50 krát 30
krát 15). Od tejto sumy súd odpočítal 20 % s prihliadnutím na spoluúčasť žalobkyne, t. j. sumu 80.775,-
Sk a sumu, ktorú plnil intervenient v prospech žalobkyne, a to 16.706,- Sk a 6.562,- Sk. Žalobkyni tak pri
tomto prepočte z titulu mimoriadneho zvýšenia bolestného patrí suma 299.832,- Sk (403.875,- Sk mínus

80.775,-Skmínus16.706,-Skmínus6.562,-Sk),poprepočtenaplatnúmenuEurovsume9.952,60Eur.

4. Vo vzťahu k nároku na náhradu za sťaženie spoločenského uplatnenia okresný súd uviedol,
že vyhláška č. 32/1965 Zb. odškodňuje nepriaznivé dôsledky, ktoré sa vplyvom zranenia prejavili
u poškodeného a majú súvis s uspokojovaním jeho životných, spoločenských potrieb a plnením

ďalších úloh v živote. Poškodenie sa môže prejavovať viditeľne, ale môže ísť aj o poškodenie, ktoré
obmedzuje poškodeného v možnosti voľby povolania, v možnosti uplatnenia v rámci zamestnania,
v rodinnom živote, pri športe, v rámci realizácie voľnočasových aktivít. Podľa názoru okresného súdu
nie je nevyhnutné, aby poškodená pred utrpením úrazu bola v týchto činnostiach mimoriadne nadaná,
prípadne vykonávala športovú činnosť ako reprezentant na určitej úrovni. Bodové hodnotenie ustálené

v tomto spore predstavuje v prípade sťaženia spoločenského uplatnenia 855 bodov, ktoré bolo vyčíslené
v posudku znalca K. M. G.. Žalobkyni by prináležala suma 25.650,- Sk, po prepočte na platnú menu
851,42 Eur pri rozsahu stanoveného bodového hodnotenia (855 x 30). Okresný súd mal preukázané
dôvody pre mimoriadne zvýšenie náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia podľa § 7 ods. 3
vyhlášky č. 32/1965 Zb. i nad mieru prípustnú v zmysle ustanovenia § 7 ods. 2 vyhlášky č. 32/1965 Zb.

Znalci podávajúci znalecké posudky zhodne konštatovali, že u poškodenej žalobkyne došlo následkom
úrazu aj k trvalým následkom ťažkého rázu. Žalobkyňa má problémy s chôdzou, zakopáva, máva bolesti
chrbtice, občasné pálivé bolesti dolných končatín, má výraznú deformitu v oblasti prechodu hrudnej
a driekovej chrbtice, skoliózu viac ako 25 stupňov a kyfózu viac ako 35 stupňov. Má urológom potvrdenú
močovú inkontinenciu i obmedzenie pohybu v oblasti pravého ramenného kĺbu. Tendencia zhoršovania

jej stavu má pribúdať vekom. Vo vzťahu k sťaženiu spoločenského uplatnenia je podstatná okrem
iného aj plná invalidita, ktorá výrazne ovplyvňuje uplatnenie žalobkyne vo všetkých oblastiach života,
v spoločenskom, rodinnom, kultúrnom, v možnosti zaradenia sa do pracovného pomeru. Je obmedzená
vo vzdelávacom procese a akomkoľvek rekreačnom športe, pretože prognosticky sa jej zdravotný stav
môže zhoršovať, tento sa týka prakticky celého života žalobkyne. Z vykonaného dokazovania vyplynulo,

že žalobkyňa utrpela úraz ako 20-ročná. V období pred úrazom nevykonávala žiadnu mimoriadnu
činnosť, ako mladá žena žila úplne bežným životom v rámci svojej rodiny, s rodičmi a súrodencami. Bola
vyučenáakokaderníčka,vtejtooblastinepracovala,pracovalabrigádneakopredavačkapočaskrátkeho
času. Nič na tom však nemení to, že vplyvom úrazu sa stala plne invalidnou. Aj keď nie je odkázaná
na sústavnú celodennú opateru iných osôb, úraz zasiahol do jej života, ktorý viedla predtým. Žalobkyňa

preukázateľne nemôže dlhodobo stáť, má kolísavú chôdzu, problémy s rovnováhou, čo ju vylučuje,
aby pracovala na pozícii kaderníčky. Je pravdou, že právny systém nezakazuje invalidným občanom
pracovať, avšak v prípade žalobkyne je otázne, akú prácu by vôbec mohla v rámci svojho poškodenia
zdravia vôbec vykonávať. V tomto smere je preto plne obmedzená v rámci uplatnenia sa na trhu práce.Čo sa týka rodinného života, v tomto smere obmedzená nie je, má stáleho partnera, vydala sa a pokiaľ
sa sama rozhodla, že nebude mať dieťa, ide o jej osobné rozhodnutie, ktoré nebolo odporučené žiadnym
lekárom. Problémy psychického charakteru v danom spore u žalobkyne boli tvrdené, avšak žiadnym

lekárskym potvrdením preukázané neboli. Vo vzťahu k športu, čo i len rekreačnému, je žalobkyňa úplne
obmedzená v pohybe, šport je teda u nej vylúčený, čo konštatoval znalec K. L.. Okresný súd mal za
to, že pri komplexnom zhodnotení obmedzení je namieste, aby u žalobkyne zvýšil bodové hodnotenie
sťaženia spoločenského uplatnenia na 15-násobok, čo predstavuje sumu 384.750,- Sk (855 krát 30 krát
15), od ktorej sumy odpočítal súdom stanovenú spoluúčasť v rozsahu 20 %, t. j. 76.950,- Sk, čo vo

výsledku predstavuje sumu 307.800,- Sk. Od tejto sumy súd odpočítal tiež plnenie uhradené poisťovňou
v sume 40.200,- Sk (2-krát 20.100,- Sk ako súčasť úhrady v celkovej čiastke 56.906,- Sk). Celkom
teda žalobkyni okresný súd priznal z titulu mimoriadneho zvýšenia náhrady za sťaženie spoločenského
uplatnenia sumu 267.600,- Sk, po prepočte na platnú menu Euro v sume 8.882,69 Eur. Celkovo priznaná
náhrady škody z titulu škody na zdraví predstavuje čiastku 18.835,29 Eur (9.952,60 Eur + 8.882,69
Eur), ktorú súd žalobkyni priznal a v rozsahu prevyšujúcom takto priznanú sumu žalobu žalobkyne ako

nedôvodnú zamietol.

5. K otázke spoluviny žalobkyne na vzniku škody okresný súd uviedol, že na základe výsluchov svedkov
N., E. a O. I. možno ustáliť, že žalobkyňa v čase dopravnej nehody, resp. pred ňou musela mať vedomosť
o tom, že žalovaný konzumoval alkoholické nápoje a s touto osobou nasadla do osobného motorového

vozidla. Žalobkyňa mala byť opatrná tak, aby so žalovaným do motorového vozidla nenastúpila, čím by
bola zabránila vzniku škody na zdraví. Rozsah spoluzavinenia u žalobkyne okresný súd stanovil na 20 %
tak, ako aj v rámci konania pred Okresným súdom Žilina, kde však žalobkyňa účastníkom sporu nebola.
Rozsah spoluúčasti (spoluviny) sa javil v rámci všetkého, čo bolo v konaní preukázané, ako primeraný.

6. Pri rozhodovaní o trovách konania vychádzal okresný súd z ustanovení § 255 ods. 1, 2 CSP, § 262
CSP a § 257 CSP. Konštatoval, že žalobkyňa bola úspešná v rozsahu 12,2 % a žalovaný v rozsahu
87,8 %, z čoho vyplýva, že žalovanému by prináležala náhrada trov konania v zmysle čistého úspechu
v rozsahu 75,6 %. Okresný súd v danom prípade aplikáciu § 257 CSP odôvodnil tým, že výsledok
tohto súdneho sporu, najmä navýšenie základného bodového hodnotenia, nezáviselo od žalobkyne,

ale od úvahy súdu, pričom žaloba bola podaná dôvodne. Pokiaľ by súd zaviazal žalobkyňu uhradiť
trovy v prospech protistrany, došlo by tak k neprimeranej tvrdosti bez toho, aby žalobkyňa dosiahla
spravodlivosť. Obrátila sa totiž na súd za účelom získania náhrady škody, ktorá jej bola spôsobená
žalovaným, pričom intervenient jej časť plnenia odmietol uhradiť s poukazom na premlčanie nároku.
Okresný súd mal za to, že takýmto rozhodnutím prispeje k spravodlivému usporiadaniu vzťahov medzi

stranami. Pomer úspechu a neúspechu sporových strán však vzal okresný súd na zreteľ pri rozhodovaní
o trovách štátu, ktoré boli vynaložené ešte v režime Občianskeho súdneho poriadku.

7. Proti rozsudku okresného súdu podala v zákonom lehote odvolanie žalobkyňa, ktorá sa domáhala
zmeny rozhodnutia vo výroku II. a IV. tak, že žalobe bude vyhovené v celom rozsahu, prizná sa jej

nárok na náhradu trov konania voči žalovanému a voči intervenientom v rade 1/ a 2/ a žalovaný spolu
s intervenientmi bude zaviazaný na náhradu trov štátu. Vyslovila nesúhlas so záverom okresného súdu,
pokiaľ ide o jej spoluvinu na škodovej udalosti. Súd prvej inštancie totiž dospel na základe vykonaných
dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, pričom odôvodnenie napadnutého rozhodnutia týkajúce
sa tejto časti nespĺňa základné náležitosti riadneho odôvodnenia súdneho rozhodnutia.

8. Súd prvej inštancie svoje zistenia oprel o výsluchy svedkov N., E. a O. I., pričom sám vo svojom
odôvodnení o týchto uvažuje ako o nepriamych dôkazoch, ktoré však vo svojej „vzájomnej spojitosti
vytvárajú dôkaz ako celok“. Žalobkyňa námietku žalovaného a intervenienta ohľadom svojej spoluúčasti
na škodovej udalosti podrobne rozobrala vo svojom písomnom podaní zo dňa 07.12.2017. Z výpovedí
svedka N. je zrejmé, že boli spolu so žalovaným a svedkom E. oslavovať narodenie dieťaťa. Z podniku

I., kde mali byť všetci traja už značne pod vplyvom alkoholu, sa presunuli do podniku M. E., kde mali
sedieť pri stole s nejakými troma dievčatami, avšak na podrobnosti (kedy si dievčatá prisadli, čo to boli
za dievčatá, čo robili dievčatá v bare) si už nepamätá z dôvodu, „že mal veľa vypité“. Svedok nevedel
ani presne určiť, či sa medzi týmito dievčatami nachádzala práve žalobkyňa, keďže sa túto informáciu
mal dozvedieť od svedka E.. Z výpovede E. je zas zrejmé, že boli spolu so žalovaným a svedkom N. v

M. E., kde už prišli značne pod vplyvom alkoholu z podniku I.. Mali sedieť pri stole s troma dievčatami,
ktoré si k nim mali prisadnúť. Žalobkyňu pri svojej výpovedi nepoznával. Povedal, že on s N. z baru
odišli, pričom žalovaný tam ostal sedieť. Okrem toho povedal, že mal už určitú hranicu prekročenú, bolo
mu zle a vonku vracal. Žalobkyňa poukázala na rozpory vo výpovediach svedkov ohľadom okolnostív M. E. (N. tvrdí – H. odišiel, E. tvrdí – H. ostal v bare, N. tvrdí – neviem, či tam bola žalobkyňa, E.
tvrdí – žalobkyňu si nepamätám, N. tvrdí – dievčatá tancovali, E. tvrdí – dievčatá netancovali). Navyše
obaja svedkovia zhodne tvrdili, že už mali dosť vypité, a tak si okolnosti v M. E. vôbec nepamätajú a

ani nevedia označiť, či v tomto bare bola medzi „troma dievčatami“ práve žalobkyňa. Z výsluchu O. I.
(G.) vyplynulo, že žalovaný riadil vozidlo poriadne a rovno, správne artikuloval a poriadne hovoril. Na
základe jeho reči O. I. neusúdila, že by bol žalovaný niečo pil. To, že mal požité alkoholické nápoje, sa
mala svedkyňa dozvedieť „asi tak o mesiac“. V spojení s vyjadreniami O. I. v rámci výsluchu dožiadaným
súdom („ani počas jazdy mi nebolo známe, že by bol odporca vôbec niečo pil...najskôr tak asi o mesiac

potom som sa dozvedela, že odporca mal požité alkoholické nápoje“), ktoré podala až po svojom tvrdení,
že „na diskotéke mi nepripadalo nejako nápadné, že by bol odporca skonzumoval príliš veľa alkoholu“,
je nanajvýš otázne, ako možno vykladať uvedené vyjadrenie O. I.. Z kontextu celej jej výpovede je
skôr zrejmé, že O. I. mala daným tvrdením v úmysle vyjadriť svoje presvedčenie o skutočnosti, že
žalovanéhonevidelapiťanevyzeralopitý.Sohľadomnauvedenésanemožnostotožniťskonštatovaním
okresného súdu, že slovné spojenie svedkyne O. I., že žalovaný „nepil veľa“ naznačuje, že alkohol

požíval. Uvedené konštatovanie je celkom vytrhnuté z kontextu a nesmeruje k preukázaniu spoluviny
žalobkyne, ale skutočnosti, že žalovaný mohol byť počas jazdy pod vplyvom alkoholu. Bez ohľadu na
výklad výpovede svedkyne O. I. pred dožiadaným súdom, žalobkyni nebolo zrejmé, akým spôsobom
súd dospel k záveru, že „žalobkyňa v čase vzniku dopravnej nehody, resp. pred ňou musela mať
vedomosť o tom, že žalovaný konzumoval alkoholické nápoje a s touto osobou nasadla do osobného

motorového vozidla, hoc pri zákonom stanovenej nulovej tolerancii alkoholu u vodiča v prípade jazdy na
motorovom vozidle mohla žalobkyňa vedieť, že alkohol požil, pokiaľ sedeli všetky tri pri spoločnom stole
so žalovaným a jeho kamarátmi N. a E.“. Ani jeden zo svedkov nikdy netvrdil, že by žalobkyňa mala
mať vedomosť o požívaní alkoholu žalovaným pred spoločnou jazdou motorovým vozidlom. Samotná
O. I. uviedla, že sa o požití alkoholických nápojov u žalovaného dozvedela až o mesiac po nehode.

Aj v prípade, ak by O. I. videla žalovaného pred jazdou požívať alkoholické nápoje, neznamená to
automaticky, že by to mala, alebo musela vedieť aj žalobkyňa. Na nijakom mieste vo svojej výpovedi
O. I. netvrdí to, že by takú skutočnosť oznámila žalobkyni. Navyše, svedecké výpovede N. a E. sú aj
ako nepriame dôkazy absolútne nepoužiteľné. Nielenže títo dvaja svedkovia na žiadnom mieste svojej
výpovedenetvrdiaovedomosťžalobkyneopožívaníalkoholickýchnápojovžalovaným,aleichvýpovede

sú v rozpore nielen vzájomne voči sebe, ale aj jednotlivo ich vlastné staršie výpovede oproti vlastným
novším. Obaja tiež priznali, že boli výrazne pod vplyvom alkoholu, čo dôveryhodnosť ich výpovede musí
absolútne diskvalifikovať. Ak súd prvej inštancie vyčítal žalobkyni neprimeranú neopatrnosť v kontexte
zistených udalostí, znamenalo by to, že by v rámci tohto výkladu mal byť neprimerane neopatrný každý
spolujazdec akéhokoľvek vodiča motorového vozidla v dôsledku prijatia rizika spolujazdy.

9. Žalobkyni tiež nebolo zrejmé, ako súd dospel ku konštatovaniu, že „tvrdenia právneho zástupcu
žalobkyne, že neexistuje zavinenie žalobkyne, súd považoval za nepreukázané.“ Od nikoho predsa
nemožno spravodlivo požadovať, aby preukazoval reálnu neexistenciu určitej skutočnosti. Je to
základná premisa negatívnej dôkaznej teórie, ktorá je dlhodobo akceptovaná judikatúrou najvyšších
súdnych autorít. Z rozsudku Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 21Cdo 2682/2013 zo dňa

26.06.2014 vyplýva, že „skutočnosť preukazovanú len nepriamymi dôkazmi možno považovať za
preukázanú vtedy, ak na základe výsledkov hodnotenia týchto dôkazov je možné bez rozumných
pochybností nadobudnúť istotu (presvedčenie) o tom, že sa táto skutočnosť naozaj stala, „že je
pravdivá“; nestačí, ak prichádza do úvahy len možnosť jej pravdivosti, jej (pravdepodobnosť)“. Súd prvej
inštancie v rozpore s citovaným postavil svoj záver o spoluvine žalobkyne v súvislosti s vykonaným

dokazovaním na určitej nepravdepodobnej možnosti, nie na istote. V kontexte skutočného obsahu
dôkazov došlo k porušeniu formálnej logiky pri hodnotení dôkazov súdom prvej inštancie. Aj v prípade,
ak by súd prihliadal na výpovede svedkov, nie je možné na ich základe preukázať, či práve žalobkyňa
mala vedomosť o alkoholickom opojení žalovaného pred jazdou alebo nie (uvedené namietla žalobkyňa
napríklad aj v písomnom podaní zo dňa 07.12.2017). S touto námietkou žalobkyne sa súd v odôvodnení

nijakým spôsobom nevysporiadal. Žalobkyni nie je taktiež zrejmé, akým spôsobom súd prvej inštancie
dospel k vyhodnoteniu jej spoluviny na škodovej udalosti vo výške 20 %. V tejto časti možno rozsudok
okresného súdu považovať za nepreskúmateľný a arbitrárny, čím bolo porušené právo žalobkyne na
riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia.
10. Žalobkyňa ďalej vyslovila nesúhlas so závermi okresného súdu, pokiaľ ide o hodnotenie znaleckých

posudkov K. L. a K. G.. V reakcii na predbežný právny názor vyslovený súdom dňa 10.10.2017
žalobkyňa v písomnom podaní zo dňa 07.12.2017 navrhla doplniť dokazovanie o ďalšie znalecké
dokazovanie a tiež upovedomila súd, že v tejto veci predloží súkromný znalecký posudok. Súd podľa
všetkého pripustil znalecké dokazovanie súkromným znaleckým posudkom v uvedených otázkach,o čom svedčí aj zrušenie a odročenie pojednávania z dôvodu prezentovaného žalobkyňou, že znalec
doposiaľ neskompletizoval znalecký posudok napriek tomu, že na ňom pracuje. Žalobkyňa predložila
súkromný znalecký posudok č. 12/2018 vypracovaný K. P. L., a to podaním zo dňa 23.07.2018, pričom

sa v danom podaní k nemu podrobne vyjadrila a navrhla, aby súd v rámci bodového ohodnotenia
jednotlivých poškodení zdravia vychádzal práve z tohto znaleckého posudku. Žalobný návrh bol
špecifikovaný naposledy 20.07.2005 tak, že žalobkyňa žiadala, aby jej súd po vykonanom dokazovaní
priznal 3.120.000,-Sk ako náhradu za bolesť a 2.052.000,- Sk ako náhradu za sťaženie spoločenského
uplatnenia. Rozsudkom zo dňa 25.07.2007 súd právoplatne zamietol návrh žalobkyne v časti sumy

1.298.172,-Sk z dôvodu, že súd zvýšil bodové ohodnotenie za bolestné a sťaženie spoločenského
uplatnenia vo výške 30-násobku. Vo zvyšku žalobe žalobkyne súd vyhovel (3.873.828,-Sk, t. j.
128.587,53 Eur), avšak na odvolanie žalovaného a vedľajšieho účastníka odvolací súd rozsudok v tejto
časti zrušil a vrátil súdu na ďalšie konanie. V zmysle uvedeného teda sa do rozsudku okresného súdu
v spore nerozhodlo o nároku žalobkyne na zaplatenie 128.587,53,- Eur. V podaní zo dňa 19.11.2018
žalobkyňa konštatovala, že predložila do konania ako dôkaz súkromný Znalecký posudok č. 12/2018

K. P. L. za účelom komplexného zhodnotenia výšky nárokov v zmysle vyhlášky č. 32/1965 Zb. a ich
mimoriadneho zvýšenia. Znalec v rámci riešenia svojej úlohy vypočítal súhrnné bodové ohodnotenie
odškodnenia bolestného v súlade s vyhláškou č. 32/1965 Zb. účinnou v čase dopravnej nehody,
pričom súhrnnú výšku bolestného ohodnotil na 2.861,25, čo by pri mimoriadnom zvýšení bodového
ohodnotenia o 30-násobok predstavovalo sumu 85.478,49 Eur. Znalec v rámci riešenia svojej úlohy

vypočítal súhrnné bodové ohodnotenie odškodnenia bolestného v súlade s vyhláškou č. 32/1965 Zb.
účinnou v čase dopravnej nehody, pričom súhrnnú výšku bolestného ohodnotil na 1400 bodov, čo by
pri mimoriadnom zvýšení bodového ohodnotenia o 30-násobok predstavovalo sumu 41.824,33 Eur.
Súhrn uvedených súm je nižší ako suma, ktorú žalobkyňa v konaní požaduje a ktorej priznanie doposiaľ
v konaní nebolo súdom prvej inštancie zamietnuté. V kontexte uvedeného žalobkyňa nerozumela

konštatovaniu okresného súdu, že „právny zástupca hoc žiadal, aby súd vychádzal z tohto posudku
K. L., neprispôsobil tomu nielen skutkové tvrdenia, ale ani neupravil v tomto smere petit žaloby“. Súd
prvej inštancie riadne neodôvodnil, prečo sa v otázke bodového hodnotenia bolestného a sťaženia
spoločenského uplatnenia priklonil k znaleckému posudku K. G. a nie k znaleckému posudku K.
L.. V súvislosti s uvedeným tiež nebolo žalobkyni zrejmé, ako inak mala prispôsobiť svoje tvrdenia

novému posudku, než poukázaním na výšku bodového ohodnotenia na základe tohto znaleckého
posudku a navrhovať súdu, aby v rámci bodového ohodnotenia bolestného a sťaženia spoločenského
uplatnenia vychádzal z tohto posudku. Tento posudok bol ku dňu rozhodovania súdu relatívne aktuálny
a aktuálnejší ako posudok K. G. starý 13 rokov. Vyššie bodové ohodnotenie mohlo byť určené v
dôsledku novších poznatkov medicínskej vedy, pričom súd má povinnosť rozhodovať podľa stavu v deň

vyhlásenia rozsudku. Na objasnenie tejto otázky, ako aj v reakcii na námietky žalovaného a intervenienta
v ich písomných podaniach žalobkyňa navrhla uskutočniť výsluch znalca K. L. za účelom vysvetlenia
znaleckého posudku v rámci námietok intervenienta týkajúcich sa okamihu, kedy prvýkrát mohli byť
jednotlivé namietané položky obodované, namietanej správnosti systematiky bodovania a námietky
správnosti označovania jednotlivých položiek v znaleckom posudku, a to už v podaní zo dňa 28.08.2019,

doručenom súdu dňa 16.09.2019. Pokiaľ okresný súd tvrdil, že znalecký posudok K. G. nebol nikým
namietnutý, zdôraznila, že nemala dôvod namietať, či argumentovať skutkovým záverom K. G. o jej
zdravotnom stave. K. L. totiž v rámci znaleckého skúmania dospel k obdobným záverom ako K. G.,
avšak jednotlivé poškodenia zdravia obodoval vo vyššej hodnote, prípadne iným spôsobom (a práve aj
na otázku systematiky bodového hodnotenia mal byť znalec dopočutý tak, ako navrhovala žalobkyňa).

Skutočnosť, že sa žalobkyňa stotožnila so skutkovými závermi posudku K. G. ešte neznamenalo, že sa
stotožnila aj s výškou bodového hodnotenia jednotlivých poškodení zdravia. Tento nesúhlas dala najavo
práve návrhom na zohľadnenie bodového hodnotenia, bolestného a sťaženia spoločenského uplatnenia
vyplývajúceho zo znaleckého posudku K. L.. Pokiaľ okresný súd tvrdil, že právny zástupca žalobkyne
neprispôsobil záverom znaleckého posudku petit, taký úkon zo strany žalobkyne ani nebol potrebný,

keďže aktuálny petit nebol nijakým spôsobom viazaný na staršie posudky s bodovým ohodnotením.
Žalobkyňa túto skutočnosť podrobne vysvetlila vo svojich písomných podaniach zo dňa 28.08.2019,
ako aj zo dňa 19.11.2018. V časti posúdenia jednotlivých znaleckých posudkov a neuskutočnenia
výsluchu znalca K. L. preto považovala žalobkyňa rozsudok okresného súdu za nepreskúmateľný.
Z odôvodnenia jednoznačne vyplýva, že súd prvej inštancie neskúmal znalecké posudky z materiálneho

a formálneho hľadiska, neposudzoval ich na základe ich obsahu vo vzájomnej súvislosti, resp. nijakým
spôsobom nedal relevantnú odpoveď, prečo považuje bodové ohodnotenie posudku K. G. za relevantné
v porovnaní s bodovým ohodnotením bolestného a sťaženia spoločenského uplatnenia v znaleckom
posudku K. L.. Pokiaľ okresný súd odkázal na skutočnosť, že výška bodového ohodnotenia v posudkuK. L. je niekoľkonásobne vyššia, ako pripúšťa vyhláška č. 32/1965 Zb., tento názor je založený na
nesprávnom právnom posúdení. Vyhláška totiž v ustanovení § 7 ods. 2 obmedzuje výšku priznania
bolestného a sťaženia spoločenského uplatnenia pre jedno poškodenie na zdraví. Z prílohy k tejto

vyhláške je zrejmé, že poškodením na zdraví sa rozumie jednotlivé samostatné poškodenie na zdraví
a nie viaceré poškodenia na zdraví vzniknuté pri jednej škodovej udalosti, ako to naznačil okresný súd.
11. Ďalej žalobkyňa argumentovala, že s ohľadom na objektívnu situáciu nepovažuje mimoriadne
zvýšenie základných sadzieb, náhrad bolestného a sťaženia spoločenského uplatnenia za dostačujúce.
Okresný súd nijakým spôsobom v rozsudku neodôvodnil, z akého dôvodu by bolo žalobkyňou

navrhované mimoriadne zvýšenie bolestného a sťaženia spoločenského uplatnenia na 80-násobok,
ani zvýšenie v predchádzajúcom zrušenom rozhodnutí na 30-násobok neprimerané. S konštatovaním
okresného súdu týkajúcim sa bolestného, žalobkyňa súhlasila. Avšak súd v rámci posudzovania
mimoriadneho zvýšenia základnej sadzby bolestného zrejme neprihliadol na ďalší aspekt tvrdený
žalobkyňou a preukazovaný znaleckými posudkami, a to psychiatrom potvrdenú psychickú labilitu
a poúrazovú depresiu, ktorá sťažovala i pooperačnú a poúrazovú starostlivosť, čo je zrejmé zo

znaleckého posudku K. G., pričom žalobkyňa zároveň poukázala na potrebu širšieho ponímania
komplikácií uvedených súdom a v tomto odkázala na svoje tvrdenia v podaní zo dňa 23.07.2018. K.
G. v súvislosti s uvedeným poukázal na zápalové komplikácie a zároveň spôsob liečby žalobkyne
označil za „mimoriadne bolestivý“, pričom taktiež upriamil pozornosť na „operačné výkony, ktoré nie
sú zahrnuté v jednotlivých sadzbách (osteosyntéza chrbtice, luxácia acromio-klavikulárna, opakované

punkcieadrenážhrudníkovejdutinyvpravo)“.K.L.konštatoval,ževovšetkýchprípadochpooperačného
obdobia, ktoré prekonala žalobkyňa, musela absolvovať veľmi komplikovanú pooperačnú liečbu
a rehabilitáciu, ktorá bola sprevádzaná bolesťami vyžadujúcimi analgetickú liečbu. Aj v súčasnosti
následky úrazu sú takého charakteru, že spôsobujú trvalé bolestivé stavy a výrazný diskomfort hlavne
v oblasti mobility.

12. Žalobkyňa tiež uvádzala, že nie je žiaduce izolovať rozhodnutie len na matematickú výšku násobku
mimoriadneho zvýšenia základnej sadzby, ale do úvahy je potrebné brať aj ten aspekt, že hodnota
jedného bodu v zmysle vyhlášky účinnej v čase udalosti je 30,-Sk, a teda v dnešnom vyčíslení ani nie
1,- Euro. Ku dňu rozhodnutia súdu prvej inštancie je táto vyhláška vzhľadom na súčasné ekonomické
a spoločenské pomery absolútne nepoužiteľná. Žalobkyňa nezapríčinila, že sa táto vec nevyriešila

od samotnej udalosti už po dobu 23 rokov, kedy aj výška sumy 30,- Sk mala nesporne oveľa vyššiu
hodnotu, ako je tomu v súčasnosti. V konečnom dôsledku teda aj samotné mimoriadne zvýšenie
základnej sadzby na 15-násobok v kontexte vyhlášky č. 32/1965 Zb., najmä v spojitosti s finančnou
hodnotou jedného bodu, vyznieva nedostatočne. Suma priznaná ako náhrada škody na zdraví v časti
bolestného bez zohľadnenia už poskytnutých plnení a bez zohľadnenia neexistujúceho spoluzavinenia

žalobkyne vo výške 13.406,19 Eur predstavuje iba niečo málo nad 12-násobok priemernej mesačnej
mzdy zamestnanca v národnom hospodárstve za prvý štvrťrok 2020. Takáto suma objektívne nemôže
upokojiť celkovú škodu žalobkyne, ktorá jej vznikla v súvislosti s bolesťami prekonávanými v dôsledku
škodovej udalosti. Žalobkyňa sa stotožnila s názorom okresného súdu, pokiaľ ide o jeho úvahy ohľadom
mimoriadneho zvýšenia základnej sadzby za sťaženie spoločenského uplatnenia, avšak nestotožnila

sa s názorom, že v danom prípade neboli problémy psychického charakteru u žalobkyne preukázané.
K tomu uviedla, že takéto problémy vyplývajú aj z posudku K. G., ako aj z posudku K. L.. Suma, ktorá
jej bola priznaná v prípade náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia bez jej spoluzavinenia a už
bez započítaných plnení vo výške 12.771,36 Eur, rovnako netvorí ani len 12-násobok priemernej mzdy
zamestnanca národného hospodárstva za prvý štvrťrok 2020 a táto by jej nestačila ani na pokrytie

ročných nákladov spojených s komplikáciami vyplývajúcimi zo sťaženia spoločenského uplatnenia
v dôsledku škodovej udalosti. Také nízke odškodnenie možno vzhľadom ku všetkým komplikáciám
konštatovaným aj súdom prvej inštancie považovať za absurdné.
13. Pokiaľ ide o výrok o trovách konania, poukázala na rozsudok Krajského súdu v Trnave zo dňa
13.12.2017 sp. zn. 10Co/191/2017 a konštatovala, že v danom prípade nemal súd postupovať podľa

ustanovenia § 257 CSP, keďže žalobkyňa bola v základe svojho nároku úspešná a mal preto vychádzať
z ustanovenia § 255 CSP. V zmysle uvedeného mala byť považovaná za plne úspešnú a uvedené malo
byť aplikované aj pre prípad trov štátu.
14. Intervenient v rade 1/ vo vyjadrení k podanému odvolaniu uviedol, že sa nestotožňuje s odvolaním
žalobkyne. Mal za to, že súd správne právne posúdil vec, keď zohľadnil spoluvinu žalobkyne

a neprihliadol na súkromný znalecký posudok znalca K. L.. Rovnako súhlasil s priznaním 15-násobku
mimoriadneho zvýšenia bolestného a sťaženia spoločenského uplatnenia. Podľa jeho názoru okresný
súd vykonal všetky dôkazy potrebné pre rozhodnutie vo veci, a preto navrhol napadnutý rozsudok ako
vecne správny potvrdiť.15. Ďalšie podania neboli v odvolacom konaní zo strany subjektov sporu predložené.

16. V rámci aktuálneho konania odvolacieho súdu bola súdená vec pridelená sudkyni spravodajkyni

JUDr. Martine Mochnáčovej, ktorá vypracovala aj (písomné) odôvodnenie tohto rozhodnutia.

17. Krajský súd, ako súd odvolací (§ 34 ods. 1 CSP), preskúmal rozsudok okresného súdu v rozsahu
vyplývajúcom z ustanovenia § 379 CSP a bez nariadenia pojednávania podľa ustanovenia § 385
ods. 1 CSP a contrario v spojení s § 219 ods. 3 CSP toto rozhodnutie v zmysle § 388 CSP zmenil

v zamietajúcom výroku II i vo výrokoch III. a IV. o trovách. Vo zvyšnej časti (výrok I.) ostal rozsudok
okresného súdu nedotknutý.

18. O odvolaní žalobkyne rozhodol krajský súd skorším rozsudkom č. k. 6Co/160/2020-1027 zo dňa
24.02.2021, ktorým napadnutý rozsudok vo výroku II. potvrdil a vo výrokoch III. a IV. zmenil. Vo výroku
I. ostal rozsudok okresného súdu nedotknutý.

19. Najvyšší súd SR uznesením č. k. 2Cdo/4/2022-1086 zo dňa 26.06.2024 uvedený rozsudok krajského
súdu zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie odkazujúc na § 420 písm. f) CSP.
Dovolací súd konštatoval, že odvolací súd sa podstatnou námietkou žalobkyne (podľa obsahu) k výške
hodnoty jedného bodu priznanej náhrady škody bližšie nezaoberal a nevysvetlil, prečo za správny

postup považoval aplikáciu ustanovenia § 7 ods. 1 vyhl. č. 32/1965 Zb. v znení platnom do 31.03.1999
napriek tomu, že k ustáleniu zdravotného stavu žalobkyne došlo až 06.11.2003. Neuviedol, prečo
sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe najvyššieho súdu, vyjadrenej v rozsudku Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky z 3. októbra 2011 sp. zn. 6Cdo/146/2011 (publikovaný v Zbierke stanovísk
Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod R 42/2012), podľa ktorého „Nároky na

odškodnenie sťaženia spoločenského uplatnenia sa riadia vyhláškou č. 32/1965 Zb. o odškodňovaní
bolesti a sťaženia spoločenského uplatnenia v znení do 31. marca 1999, ak do tohto dňa došlo nielen k
škodnej udalosti (úrazu alebo inému poškodeniu zdravia), ale aj k takému ustáleniu zdravotného stavu
poškodeného, ktorý umožňuje posúdiť sťaženie spoločenského uplatnenia. Ak k ustáleniu zdravotného
stavu poškodeného došlo po uvedenom dni, riadi sa výška odškodnenia za sťaženie spoločenského

uplatnenia vyhláškou č. 32/1965 Zb. o odškodňovaní bolesti a sťaženia spoločenského uplatnenia
v znení novely vykonanej vyhláškou č. 19/1999 Z. z.“

20. V rámci reakcie na odvolaciu argumentáciu žalobkyne formulovanú v opravnom prostriedku sa
odvolací súd v zmysle princípu neúplnej apelácie nezaoberal inými prípadnými pochybeniami okresného

súdu. Zároveň krajský súd poukazuje na zodpovednosť žalobkyne za obsahové vymedzenie odvolania,
v spojitosti s nevyhnutnosťou odvolacieho súdu rešpektovať princíp viazanosti odvolacími dôvodmi (§
380 ods. 1 CSP). Odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom konaní zároveň nemá odpovedať na
každú námietku alebo argument vznesený v opravnom prostriedku, ale iba na taký, ktorý má rozhodujúci
význam pre rozhodnutie o odvolaní a zostal sporný, alebo je to nevyhnutné na doplnenie dôvodov

prvoinštančného rozhodnutia, ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní. V tejto súvislosti odvolací súd
poukazuje na to, že v dvojinštančnom súdnom konaní rozhodnutia súdu prvej a druhej inštancie tvoria
jednotu, a preto je nadbytočné, aby odvolací súd opakoval vo svojom rozhodnutí správne skutkové a
právne závery súdu prvej inštancie.

21. Odvolací súd tiež zdôrazňuje, že do práva na spravodlivý proces nepatrí právo strany sporu, aby sa
všeobecný súd stotožnil s jej právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov (IV. ÚS 252/04),
ani právo na to, aby bola strana pred všeobecným súdom úspešná, teda aby sa rozhodlo v súlade s
jej požiadavkami (I. ÚS 50/04). Do obsahu základného práva podľa článku 46 ods. 1 Ústavy a práva
na spravodlivý proces podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru nepatrí ani právo strany sporu vyjadrovať sa

k spôsobu hodnotenia ňou navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať ňou navrhnutého
spôsobu hodnotenia dôkazov (II. ÚS 3/97, II. ÚS 251/03).

22. Odvolateľka v podanom opravnom prostriedku namietala rozsah okresným súdom ustálenej
spoluviny na škode, nesúhlasila s odmietnutím posudku K. L. a jeho následného výsluchu, odkazovala

na nedostatočný rozsah mimoriadneho zvýšenia bolestného a sťaženia spoločenského uplatnenia
a napokon nesúhlasila s postupom súdu pri rozhodovaní o náhrade trov konania. Odvolací súd na
základe takto vymedzených námietok obmedzil odvolací prieskum napadnutého rozsudku len na otázky
vymedzené žalobkyňou.23. Navrhovanie dôkazov v civilnom sporovom konaní má priamu spojitosť s povinnosťou tvrdenia (§
132 ods. 1, § 150 ods. 1 CSP). Povinnosť tvrdenia a dôkaznú povinnosť môže strana plniť od začiatku
konania, v žalobe, vo vyjadrení k nej, mimo týchto procesných úkonov, v rámci prípravy pojednávania,

pri odročovaní pojednávaní. Povinnosť označiť dôkazy sa vzťahuje na všetky tvrdenia, ktoré sa uviedli
v žalobe a vo vyjadrení žalovaného. Poslednou procesnou možnosťou splnenia dôkaznej povinnosti
je okamih vyhlásenia uznesenia o skončení dokazovania (§ 154 CSP). Cieľom povinnosti tvrdenia
a dôkaznej povinnosti je unesenie dôkazného bremena v rozsahu, v ktorom dôkazné bremeno spočíva
na strane sporu, bez ohľadu na jej procesné postavenie. Nesplnenie dôkaznej povinnosti prináša so

sebou také rozhodnutie súdu, ktoré vychádza zo skutkového základu zisteného z dôkazov navrhnutých
stranou v opačnom procesnom postavení než je ten, kto nesplnil alebo nedostatočne splnil svoju
dôkaznú povinnosť.

24.
Rozdelenie bremena tvrdenia a dôkazného bremena medzi strany v spore závisí na tom, ako vymedzuje

právna norma ich práva a povinnosti. Obvykle platí, že skutočnosti navodzujúce žalované právo musí
tvrdiť žalobca, zatiaľ čo okolnosti toto právo vylučujúce sú záležitosťou žalovaného. Bremeno tvrdenia
a dôkazné bremeno vystihuje aktuálnu skutkovú a dôkaznú situáciu konania. V priebehu sporu sa môže
meniť, teda môže dochádzať k jeho prerozdeľovaniu. Pokiaľ strana určitú skutočnosť tvrdí, táto sa
považuje za preukázanú v dôsledku uplatnenia fikcie jej nespornosti (§ 151 ods. 1, 2 CSP), alebo ju

strana preukáže príslušným dôkazom (§ 185 a nasl. CSP).

25.
Spôsob a rozsah prejednania sporu je determinovaný petitom žaloby a skutkovými tvrdeniami sporových
strán. Žalobca či žalovaný nemôže bez predchádzajúceho tvrdenia viesť dokazovanie spôsobom

smerujúcim k objasneniu skutočností, ktoré doposiaľ neboli nijako prezentované. Ak sporová strana
neponúkne súdu žiadne tvrdenie, ale toto sa snaží nahradiť dôkazom, ide postup, ktorý aktuálne
procesná úprava nepripúšťa (§ 132 ods. 2 CSP), čím sa zvyšuje zodpovednosť strany sporu za logickú
a konštruktívnu argumentáciu, a to najmä v situácii, ak túto prezentuje advokát.

26. Pre prípad vzniku škody na zdraví zakotvuje Občiansky zákonník v ustanoveniach § 444 až §
449a jednotlivé nároky, ktoré si môže poškodený uplatniť voči škodcovi. Týmito nárokmi sú náhrada za
bolesť a sťaženie spoločenského uplatnenia, náhrada za stratu zárobku, náhradu za stratu dôchodku,
jednorazové vyrovnanie, pozostalostná úrazová renta, náhrada nákladov účelne vynaložených na
liečenie a náhrada pohrebných nákladov. Vo všeobecnosti platí, že aj pri danom type náhrady škody

platí znenie § 441 Občianskeho zákonníka regulujúce zavinenie poškodeného.

Podrobná úprava určovania výšky odškodnenia bolesti a sťaženia spoločenského uplatnenia je
predmetom úpravy vyhlášky č. 32/1965 Zb. o odškodňovaní bolesti a sťaženia spoločenského
uplatnenia; pre uplatnenie tohto nároku v dôsledku úrazu alebo iného poškodenia na zdraví, ktoré bolo

spôsobené po 31.07.2004, a ak ide o chorobu z povolania z takej choroby, ktorá bola zistená po tomto
dátume, platia príslušné ustanovenia zákona č. 437/2004 Z. z. o náhrade za bolesť a o náhrade za
sťaženie spoločenského uplatnenia. Vzhľadom na to, že škodová udalosť, z ktorej si žalobkyňa uplatňuje
v spore nároky vznikla za účinnosti vyhlášky č. 32/1965 Zb., venoval odvolací súd pozornosť výkladu
jej relevantných ustanovení.

27. Odškodnenie za bolesť sa poskytuje za bolesti spôsobené poškodením na zdraví, jeho liečením
alebo odstraňovaním následkov, a to podľa zásad a sadzieb stanovených v prílohe vyhlášky č. 32/1965
Zb. (§ 2 ods. 1 vyhlášky č. 32/1965 Zb.). Nárok na náhradu za sťaženie spoločenského uplatnenia
možno poškodenému priznať podľa § 4 ods. 1 vyhlášky č. 32/1965 Zb., ak poškodenie na zdraví

má preukázateľne nepriaznivé dôsledky pre životné úkony poškodeného, pre uspokojovanie jeho
životných a spoločenských potrieb alebo pre plnenie jeho spoločenských úloh. Odškodnenie za sťaženie
spoločenského uplatnenia musí byť primerané povahe následkov a ich predpokladanému vývoju, a to
v rozsahu, v akom sú obmedzené možnosti poškodeného uplatniť sa v živote a spoločnosti.

28. Pri odškodňovaní bolesti a sťaženia spoločenského uplatnenia sa vychádza zo základného počtu
bodov, ktorým bolo toto sťaženie ohodnotené v lekárskom posudku (§ 6 ods. 1 a 2 v spojení s § 10
vyhlášky č. 32/1965 Zb.). Ustanovenie § 7 ods. 1 citovanej vyhlášky v znení účinnom ku dňu ustálenia
zdravotného stavu poškodenej výšku odškodnenia za bolesť a za sťaženie spoločenského uplatneniaurčuje sumou 60,- Sk za jeden bod. Celková výška odškodnenia za bolesť a za sťaženie spoločenského
uplatnenia z jedného poškodenia na zdraví nesmie presiahnuť sumu 240.000,- Sk; z toho odškodnenie
za bolesť nesmie presiahnuť sumu 72.000,- Sk, a to ani s pripočítaním odškodnenia podľa § 6 ods.

2 vyhlášky (zvýšenie vykonané v rámci znaleckého posudku). V zmysle § 7 ods. 3 vyhlášky v celkom
výnimočných prípadoch hodných osobitného zreteľa môže súd odškodnenie primerane zvýšiť, a to aj
nad ustanovené najvyššie sumy odškodnenia.
29. Predpokladom primeraného zvýšenia čiastky zodpovedajúcej základnému počtu bodov zistenému
lekárom je existencia takých skutočností, ktoré umožňujú vytvorenie záveru, že obmedzenie

poškodeného nemožno vyjadriť len základným odškodnením za bolesť a sťaženie spoločenského
uplatnenia, ktoré už samo predstavuje náhradu za preukázateľné nepriaznivé dôsledky pre životné
úkony poškodeného a pre uspokojovanie i plnenie jeho životných a spoločenských potrieb a úloh.
Mimoriadne zvýšenie základnej sumy odškodnenia je možné zvýšiť nad stanovené najvyššie sadzby
odškodnenia bez akéhokoľvek obmedzenia, hlavne bez ohľadu na základný počet bodov zistený
lekárom v zmysle zásady plnej a tým i spravodlivej nápravy. Súd však musí takéto zvýšenie vykonané

v rámci voľnej úvahy vždy náležite odôvodniť s prihliadnutím k mimoriadnej povahe a okolnostiam
konkrétneho prípadu. Treba zdôrazniť, že vykonanie zvýšenia základného bodového ohodnotenia oboch
zmienených nárokov – bolesti a sťaženia spoločenského uplatnenia je možné len individuálnou analýzou
osobitne vo vzťahu ku každému nároku. Inak povedané, existencia dôvodov pre zvýšenie odškodnenia
za sťaženie spoločenského uplatnenia podľa uvedeného ustanovenia neznamená zároveň aj existenciu

dôvodov pre zvýšenie odškodnenia za bolesť a naopak.

30. Pri rozhodovaní o spoluzavinení žalobkyne sa súd druhej inštancie stotožnil so skutkovými
a právnymi závermi okresného súdu, ktorý odkázal na znenie § 441 Občianskeho zákonníka
a v podrobnostiach poukázal na výsluchy jednotlivých svedkov (O. I., N. a E.), ktorí ako jediní mohli

ponúknuť súdu obraz o tom, čo sa v kritický večer pred škodovou udalosťou, z ktorej žalobkyňa uplatňuje
svoje nároky, stalo. Pokiaľ ide o výsluch O. I., táto uviedla pred dožiadaným súdom, že žalovaný „nepil
príliš veľa alkoholu“, čo podľa názoru odvolateľky bolo vytrhnuté z kontextu. Faktom je, že svedkyňa v tej
istej výpovedi tiež uviedla, že „ani počas jazdy mi nebolo známe, že by bol odporca vôbec niečo pil“.
Formulácie, ktoré použila označená svedkyňa preto nevykazovali dostatočnú výpovednú hodnotu pre

posúdenie toho, či bol alebo nebol žalovaný opitý a či o tejto okolnosti mohla mať vedomosť žalobkyňa,
preto ich bolo nutné hodnotiť v spojitosti s ostatnými vykonanými dôkazmi – výsluchmi svedkov N.,
E. a samotného žalovaného, čo aj súd prvej inštancie učinil. Z hľadiska dôveryhodnosti označených
svedkov považoval odvolací súd za nutné poukázať na fakt, že ich výpovede boli realizované až trikrát
(v tomto konaní dvakrát a raz v konaní vedenom na Okresnom súde Žilina pod sp. zn. 16C/123/2006).

Práve v spomínanom konaní na Okresnom súde Žilina, boli svedkovia N. a E. vypočutí z časového
hľadiska najskôr (v roku 2008), ich výpovede v aktuálnom konaní boli realizované v roku 2009 (N. a E.),
2014 (N.) a 2015 (E.). Všetci potvrdili, že pili, že pil aj žalovaný a že dokonca pili aj dievčatá (žalobkyňa,
svedkyňa O. I., vtedy G. a ďalšia ich kamarátka, ktorá pri nehode zahynula). V roku 2008 v konaní
vedenom na Okresnom súde Žilina pod sp. zn. 16C/123/2006 bol tiež vypočutý aj žalovaný H., ktorý sa

k spornej otázke vyjadril rovnako, hoci rozporne s jeho výpoveďou z trestného konania, čo aj vysvetlil,
keďže ako obvinený mal v trestnom konaní záujem na zlepšení svojho procesného postavenia. Pokiaľ
v aktuálnom konaní boli vypočutí svedkovia N. a E. a v ich výpovediach sa vyskytli čiastkové nesúlady
(v otázke, či dievčatá tancovali, že nepoznávali žalobkyňu a pod.), uvedené nebolo pre posúdenie
relevantnénajmäsohľadomnaskutkovýstavzistenývtrestnomkonaníavskoršomkonanívedenomna

Okresnom súde Žilina. Okresný súd oboznámil v priebehu konania aj výpoveď žalovaného z prípravného
konania(29.04.1997),ktorápotvrdzuje,žežalovanýbolvkritickomčasevM.E.,žesatamstretolstroma
dievčatami a že tieto tri dievčatá následne viezol domov. Z výsluchov v aktuálnom konaní vyplýva,
že svedkovia N. a E. strávili daný večer so žalovaným, preto nie je na mieste vôbec spochybňovať
fakt, že uvedená skupina sa pred dopravnou nehodou stretla v bare a ťažko pripísať najdôležitejší

význam výpovediam svedkov z roku 2014 a 2015 (17-18 rokov po dopravnej nehode), ktorí si už nemohli
pamätať na každý detail udalosti a dokonca si nepamätali ani samotnú žalobkyňu. Podstatná línia
udalostí je však z pohľadu odvolacieho súdu zrejmá – žalobkyňa s kamarátkami a žalovaný so svojimi
kamarátmi strávili istý čas v bare predtým než došlo k škodovej udalosti, pričom je evidentné, že všetci
pili alkoholické nápoje (svedkyňa I., predtým G., v trestnom konaní uviedla, že vypila dva čaje s rumom

– viď rozsudok Okresného súdu Žilina vo veci 16C/123/2006). Je pravdou, že pre ustálenie spoluviny
žalobkyne nepostačovala výpoveď svedkyne O. I.; v spore však boli produkované ďalšie výpovede, ktoré
priamo potvrdili, že žalobkyňa sedela pri stole so žalovaným, že celá skupina pila alkohol, z čoho logicky
vyplýva, že musela mať vedomosť o požívaní alkoholu žalovaným. Pokiaľ na základe takto zistenéhoskutkového stavu okresný súd ustálil spoluzavinenie žalobkyne v rozsahu 20 %, toto možno považovať
za minimálny podiel, keďže v obdobných prípadoch treba uvažovať o zavinení až v rozsahu 50 %
(napríklad rozsudok Najvyššieho súdu ČR z 30.09.2009 sp. zn. 25Cdo 2451/2007).

31. K námietkam týkajúcim sa nutnosti použitia „novšieho“ posudku K. L. krajský súd uvádza, že
zhľadiskavýsledkovdokazovaniaaobstaraniaznaleckéhoposudkuK.G.neboldôvodakceptovaťnovší
posudok,resp.pristúpiťkvýsluchuK.L.sargumentom,žetentoposudokvychádza„znovšíchpoznatkov
medicínskej vedy“. Krajskému súdu nebolo jasné, o aké novšie a aktuálnejšie poznatky sa jednalo.

Zároveň na tomto mieste pripomína, že posudok bol predložený žalobkyňou za účinnosti Civilného
sporového poriadku a bolo preto na sporovej strane, aby produkovala tvrdenia, ktoré by odôvodnili
potrebu vykonania nového znaleckého posudku. Nie je možné akceptovať argumentáciu, že žalobkyňa
sa fakticky nedomáhala vyššej náhrady za bolesť a sťaženie spoločenského uplatnenia a že tu nebolo
nutné „prispôsobiť“ skutkové tvrdenia. V tomto smere krajský súd zdôrazňuje, že každý uplatnený nárok
je nutné odôvodniť skutkovým tvrdením, na ktoré má nadväzovať dôkaz podporujúci toto tvrdenie, pokiaľ

mieni strana dosiahnuť úspech v spore. Opačný postup je neprípustný, teda nie je možné pripustiť dôkaz
bez toho, aby tento nadväzoval na skutkové tvrdenie. V tomto smere žalobkyňa mohla využiť svoje
procesné oprávnenia a v nadväznosti na nový dôkaz produkovať nové skutkové tvrdenia, z ktorými
by sa súd vysporiadal. V režime procesnej úpravy Civilného sporového poriadku nemožno požadovať
od súdu aby sám prispôsoboval obsah dôkazu jednotlivým skutkovým tvrdeniam, pretože uvedené

je zodpovednosťou strany a táto je povinná prísť s tvrdeniami a identifikovať dôkaz, ktorý tvrdenie
potvrdzuje. Uvedeným postupom sa žalobkyňa neriadila, zjavne očakávala, že skôr formulovaný petit
žaloby bude postačujúci na to, aby si vo vzťahu k nemu súd vo vlastnej réžii adaptoval výsledky novšieho
znaleckého posudku na skôr formulovaný petit (podanie zo dňa 18.04.2005), čo nie je prípustné.
Inak povedané, úplne iný (podstatný) dôkaz, hoci potvrdzujúci výslednú sumu uplatneného peňažného

nároku, nemožno vziať na zreteľ, pokiaľ sporová strana dostatočne nevysvetlila dôvody predloženia
a prípadného akceptovania tohto dôkazu v kontexte so skutkovým stavom prejednávaným v spore.
Následne pri odvolacom prieskume preto nebol ani dôvod venovať pozornosť procesnému postupu
súdu, ktorý podľa názoru žalobkyne akceptoval nové znalecké dokazovanie, keď odročil pojednávanie.
Uvedená situácia eventuálne vytvárala možnosť prijatia nového dôkazu, nie však bez produkovania

potrebných skutkových tvrdení, ako vysvetlil odvolací súd vyššie. Na uvedenom názore odvolacieho
súdu nemôže nič zmeniť ani argumentácia žalobkyne formulovaná v podaniach zo dňa 19.11.2018
a 28.08.2019, ktoré procesne neuchopili podstatnú zmenu základu žalobného nároku i požadovaného
mimoriadneho zvýšenia uplatnených náhrad, ani spojitosť s petitom žaloby. Jednoduchý fakt, že novší
posudok bol pre žalobkyňu výhodnejší a odkaz na jeho obsah bol z pohľadu odvolacieho súdu

nedostatočný pre jeho akceptovanie.

32. K tvrdenej zastaranosti vyhlášky považuje odvolací súd odkázať na rozsudok Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky z 3. októbra 2011 sp. zn. 6Cdo/146/2011 (publikovaný v Zbierke stanovísk
Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod R 42/2012), z ktorého vyplýva, že

vyhlášku č. 32/1965 Zb. možno aplikovať v jej znení do 31. marca 1999, ak do tohto času došlo nielen
ku škode, ale aj k ustáleniu zdravotného stavu poškodeného. Najvyšší súd SR sa v danej veci zaoberal
len otázkou výšky náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia (súc viazaný rozsahom a dôvodmi
dovolania); závery tu prijaté však treba (z dôvodu obdobnej regulácie) vztiahnuť aj na otázku bolestného.

33. V otázke mimoriadneho zvýšenia požadovaných náhrad za bolesť a sťaženie spoločenského
uplatnenia považoval krajský súd postup súdu prvej inštancie za správny. Na zdôraznenie správnosti
tohto názoru poukazuje na rozsiahlu rozhodovaciu činnosť súdov Slovenskej republiky (ako aj Českej
republiky s totožnou právnou úpravou formulovanou vo vyhláške č. 32/1965 Zb.). V sporoch vedených
na Krajskom súde v Žiline pod sp. zn. 6Co/266/2008 a 6Co/210/2015 odvolací súd skúmal najťažšie

prípady poškodenia zdravia; v prvom uvádzanom spore sa súdy zaoberali ťažkými degeneratívnymi
zmenami v chrbtici poškodenej, ktoré mohli viesť kedykoľvek k okamžitému ochrnutiu všetkých štyroch
končatín, a preto ustálili mimoriadne zvýšenie náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia na 15-
násobok, v druhom prípade utrpel poškodený ťažké poškodenie zdravia v podobe mentálnej retardácie
(IQ 47), čo viedlo k zvýšeniu náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia na 35-násobok, náhrada

bolestnéhozvýšenánebola.NajvyššísúdČRvovecivedenejpodsp.zn.21Cdo2115/2000považovalza
správne závery vo vzťahu k zvýšeniu náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia na 10-násobok vo
vzťahu k osobe, ktorá utrpela popáleniny na 70% tela vo veku 22 rokov, pričom došlo u nej aj k popáleniu
dýchacích ciest. Najvyšším súdom ČR bolo v ďalšom konaní (25Cdo 1169/2000) konštatované zvýšenienáhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia v prípade úplnej straty videnia na jedno oko a hrozby
straty videnia na druhé oko s nemožnosťou vykonávať doterajšie povolanie v rozsahu 4-násobku.
Krajský súd v Žiline v konaní vedenom pod sp. zn. 6Co/438/2011 konštatoval potrebu zvýšenia

základnej náhrady bolestného na 7-násobok a náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia na 5-
násobok v prípade poškodenej, ktorá utrpela zranenia ako 16-ročná, pričom bol u nej diagnostikovaný
traumaticko-hemoragický šok ťažkého stupňa, otras mozgu stredného stupňa, pomliaždenie brucha,
zlomenina štvrtého a piateho rebra vpravo, zlomenina zápästnej časti vretennej kosti vľavo s posunom
kostných úlomkov, luxačná zlomenina lakťa vpravo, zlomenina lopaty panvy s centrálnou luxáciou hlavy

stehennej kosti vpravo, rany v oblasti kolena vľavo s poškodením vnútorného postranného väzu ľavého
kolena. Podľa vyjadrenia znalca sa uvedená osoba nachádzala na hranici života a smrti. V prípade
úrazu 34-ročnej baletky, ktorá stratila možnosť vykonávať svoje povolanie Okresný súd Dunajská
Streda v konaní vedenom pod sp. zn. 9C/209/2003 konštatoval potrebu zvýšenia náhrady za sťaženie
spoločenského uplatnenia na 7-násobok. Rozhodnutie bolo potvrdené v odvolacom konaní. Najvyšší
súd ČR považoval za opodstatnené zvýšenie základnej náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia

v rozsahu dvojnásobku u žalobkyne, u ktorej došlo k poškodeniu zdravia vo veku 41 rokov s trvalými
následkami vyplývajúcimi z poúrazového obmedzenia hybnosti krčnej chrbtice, bolestí ľavej ruky a straty
jej citlivosti a ťažkostí s bedrovým kĺbom. Žalobkyňa nemôže v ruke udržať ťažšie predmety, ale
ani hrnček či tanier, má ťažkosti pri dlhšej chôdzi, je obmedzená v športovaní, ktorému sa venovala
rekreačne, pri práci v záhradke a v domácnosti, trpí bolesťami hlavy. Z uznesenia Najvyššieho súdu

SR sp. zn. 3Cdo/182/2010 zo dňa 24.02.2011 vyplýva potreba zvýšenia mimoriadnych náhrad na 5-
násobok (bolestné) a 10-násobok (sťaženie spoločenského uplatnenia) v prípade poškodeného, ktorý
utrpel mnohopočetné zranenia ohrozujúce život a hemoragický šok spôsobený stratou krvi, musel
absolvovať bolestivé preväzy, v súvislosti s fraktúrou sánky mal problémy s prijímaním potravy, mal
pomliaždený mozog na pravej strane, zlomeninu hrudnej kosti, utrpel prasknutie lebky na ľavej strane a

pomliaždenie pľúc, prekonal zápal pľúc, sepsu, musel absolvovať viacero operácií, bola mu amputovaná
ľavá dolná končatina v stehne, od januára 2003 je v starostlivosti psychiatra pre depresívne stavy.
Najvyšší súd SR v ďalšom spore vedenom pod sp. zn. 5Cdo/49/2012 konštatoval v rozsudku zo
dňa 28.11.2013 opodstatnenosť zvýšenia náhrady za bolesť na 10-násobok a náhrady za sťaženie
spoločenského uplatnenia na 15-násobok v prípade žalobcu, ktorý utrpel najťažšiu formu úrazového

poškodenia – polytraumu (poškodenie 2 orgánových systémov ohrozujúcich život) a trieštivú zlomeninu
stehennej kosti, ktorej spôsob liečby bol bolestivý, keďže mal operačne otvorenú kosť a do bedrovej
kosti do stehennej dutiny mal zavedený cudzí materiál na dobu cca 1 roka. Okrem trvalých duševných
porúch trpel žalobca trvalými somatickými poruchami, z ktorých za najzávažnejšie bolo porušenie
funkcie zažívacích orgánov, vyžadujúcich vysokohodnotnú diétu, ktorú však pre nedostatok finančných

prostriedkov nemohol dodržiavať. V dôsledku úrazu má skrátenú končatinu, je trvale nútený používať
barle a jeho stav si vyžaduje opateru inou osobou. Potrebuje pomoc pri obliekaní, dennej hygiene
a následky úrazu znamenali nemožnosť vykonávať profesiu, ktorú si vybral.

34. Okresný súd zohľadnil dlhodobé bolesti, ktoré žalobkyňa utrpela v priebehu liečby, pričom vychádzal

z bodového hodnotenia náhrady za bolesť ustáleného K. G.. Žalobkyňa v rámci odvolacej argumentácie
aj v kontexte existujúcej judikatúry nevysvetlila dôvody zvýšenia požadovaných náhrad nad 15-násobok
stanovený súdom prvej inštancie. V zrušujúcom uznesení zo dňa 09.07.2008 sp. zn. 6Co/127/2008
krajský súd uviedol, že „zvýšenie nároku je možné aplikovať len výnimočne, pri stanovení bolestného,
zvlášť je to možné len ojedinele, najmä keď poškodený trpí zvlášť mučivými útrapami alebo mučivými

stavmi, prípadne je obzvlášť citlivý, nemožno tlmiť bolesť medikamentóznou liečbou a podobne. Netreba
zabúdať na to, že už samotná vyhláška prikazuje pri hodnotení nárokov zohľadniť rozsah poškodenia,
charakter zranení a zákrokov, vek, pohlavie, a podobne. Samotná bolesť predstavuje nepríjemný
pocit alebo emocionálny zážitok spojený so skutočným alebo potencionálnym poškodením tkaniva
alebo popisovaný termínmi takéhoto poškodenia. Vnímanie a tolerancia bolestí je individuálna a je

silne ovplyvnená psychickým stavom jednotlivca. Preto pri hodnotení bolesti si súd musí ujasniť aj
to, či sa jedná o neuropatickú bolesť, psychogénnu bolesť, a to najmä z dôvodu, že určité druhy
bolesti je možné tlmiť podávaním liekov, teda poškodený ich vníma iba obmedzene. Zároveň si súd
pri posudzovaní bolesti musí ujasniť, akými bolesťami trpel poškodený pri poranení, ako sa prejavili
bolesti po lekárskych zásahoch, či boli podávané lieky na tlmenie bolesti a či vôbec bolo možné

bolesť tlmiť, účinnosť liekov a podobne. Preto pri stanovení náhrady za bolesť, vrátane jej zvýšenia,
súd musí vychádzať z odborných zistení, nie svojej úvahy“. V ďalšom zrušujúcom uznesení zo dňa
29.11.2013 sp. zn. 6Co/132/2013 krajský súd vysvetlil, že pri zvyšovaní náhrady za bolesť je neprípustné
prezentovať všeobecné úvahy o „utišovaní bolesti“, „odkázanosti na pomoc zdravotníckeho personálu“,či „utrpenia úrazu v mladom veku“. Faktom totiž je, že v prípade bolestného je dôvodné vychádzať
z náhrady stanovenej znalcom, ktorá môže byť zvýšená na základe relevantných kritérií vysvetlených
predovšetkým v uznesení odvolacieho súdu sp. zn. 6Co/127/2008. V podanom opravnom prostriedku

odvolateľka poukázala na jednotlivé liečebné úkony a znalcom K. G. konštatovanú „mimoriadnu
bolestivosť“. Takto vymedzené dôvody nie sú podľa úsudku súdu druhej inštancie spôsobilé potvrdiť
relevantnosť požiadavky žalovanej v posudzovanej otázke. Pokiaľ žalobkyňa odkazovala aj na posudok
K. L. a na jeho závery o „komplikovanej pooperačnej liečbe a rehabilitácii“ k uvedenému súd len stručne
poukazuje na svoj vyššie formulovaný záver o neakceptovaní daného posudku.

35.Kmimoriadnemuzvýšeniunáhradyzasťaženiespoločenskéhouplatneniakrajskýsúdpredovšetkým
odkazuje na bohatú judikatúru, ktorá bola objasnená vyššie. V prípade následkov dopravnej nehody,
ktoré utrpela žalobkyňa v konkrétnom prípade, možno v zmysle uvádzanej judikatúry bez pochýb
konštatovať, že 15-násobné zvýšenie uplatnenej náhrady predstavuje hornú hranicu takéhoto zvýšenia
(ktorú bolo vhodné priznať najmä s ohľadom na vek žalobkyne v čase úrazu); v spore neboli tvrdené

a preukázané tak významné následky v živote žalobkyne, ktoré by mohli konštatovať zvýšenie náhrady
v rozsahu požadovanom v odvolaní. Žalobkyňa navyše v opravnom prostriedku iba popísala obsah
rozhodnutia súdu prvej inštancie, pričom však nevzniesla konkrétne odvolacie námietky, v rozsahu
ktorých by mohol odvolací súd uvažovať o zvýšení náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia
v ňou požadovanom rozsahu (nespresnila, či má súd uvažovať o 30-násobku, či 80-násobku – v zmysle

naposledy pripustenej zmeny žaloby na základe uznesenia zo dňa 03. 05. 2005 požadovala zvýšenie na
80-násobok, v neskoršom podaní zo dňa 19. 11. 2018 odkázala na „aktuálnejší“ posudok K. L. a žiadala
už len 30-násobok).

36. V rámci posudzovania podmienok pre mimoriadne zvýšenie náhrady za bolesť a sťaženie

spoločenského uplatnenia treba prisvedčiť argumentom žalobkyne, že K. G. skutočne poukázal na
psychickú labilitu a poúrazovú depresiu žalobkyne, čo sťažovalo liečbu, táto okolnosť sama o sebe však
z hľadiska hodnotenia podmienok pre mimoriadne zvýšenie požadovaných náhrad nemala potrebnú
relevanciu. Nebolo celkom jasné, ako presne zasiahli tieto skutočnosti do života žalobkyne, pokiaľ súd
uvažuje o zvýšení náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia, resp. či táto okolnosť znamenala

aj potrebu liečby, čo by bolo relevantné pre posudzovanie náhrady za bolesť. Aj k uvedenému mala
produkovať odvolacie argumenty žalobkyňa, čo však neučinila.

37. Ak odvolateľka poukazovala na to, že súd neodôvodnil neprípustnosť mimoriadneho zvýšenia
základných sadzieb náhrad na 30-násobok, resp. 80-násobok, k uvedenému krajský súd uvádza, že súd

prvej inštancie vysvetlil svoj postup pri ustálení potreby zvýšenia týchto náhrad na 15-násobok, k čomu
odvolací súd poukázal na judikatúru súdov Českej i Slovenskej republiky. Ustálená rozhodovacia činnosť
v súvislosti s aplikáciou § 7 ods. 3 vyhlášky č. 32/1965 Zb. zjavne neumožňuje poskytnúť žalobkyni
rozsiahlejšiu mieru náhrady; iným postupom by došlo k porušeniu pravidla vyjadreného v článku 2 ods.
2 Základných princípov CSP.

38. Krajský súd vzhľadom na právny názor vyslovený dovolacím súdom prepočítal výšku priznanej
náhrady škody tým spôsobom, že modifikoval výšku hodnoty jedného bodu náhrady škody, ktorá
predstavuje ku dňu ustálenia zdravotného stavu poškodenej (06.11.2003) sumu 60,- Sk (§ 7 ods. 1
vyhlášky č. 32/1965 Zb.), pričom zároveň vychádzal z vyššie vysloveného právneho názoru o splnení

podmienok pre mimoriadne zvýšenie jednotlivých náhrad na 15-násobok.
Bolestné

39. Pri základnom počte bodov 897,50, cene za 1 bod vo výške 60,- Sk a pri zvýšení na 15-násobok
prináleží žalobkyni suma 807.750,- Sk (897,50 krát 60 krát 15). Od tejto sumy súd odpočítal 20 %

s prihliadnutím na spoluúčasť žalobkyne, t. j. sumu 161.550,- a sumu, ktorú plnil intervenient v prospech
žalobkyne, a to 16.706,- Sk a 6.562,- Sk. Žalobkyni tak pri tomto prepočte z titulu mimoriadneho zvýšenia
bolestného patrí suma 622.932,- Sk (807.750,- Sk mínus 161.550,- Sk mínus 16.706,- Sk mínus 6.562,-
Sk), po prepočte na platnú menu Euro v sume 20.677,55 Eur.

Sťaženie spoločenského uplatnenia

40. Pri základnom počte bodov 855, cene za 1 bod vo výške 60,- Sk a pri zvýšení na 15-násobok
prináleží žalobkyni suma 769.500,- Sk (855 krát 60 krát 15), od ktorej sumy odpočítal súdom stanovenúspoluúčasť v rozsahu 20 %, t. j. 153.900,- Sk a tiež plnenie uhradené poisťovňou v sume 40.200,- Sk (2-
krát 20.100,- Sk ako súčasť úhrady v celkovej čiastke 56.906,- Sk). Celkom teda žalobkyni súd priznal
z titulu mimoriadneho zvýšenia náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia sumu 575.400,- Sk, po

prepočte na platnú menu Euro v sume 19.099,78 Eur.

41. Celkovo tak priznaná náhrady škody z titulu škody na zdraví predstavuje čiastku 39.777,33 Eur
(20.677,55 Eur + 19.099,78 Eur). Po odpočítaní už okresným súdom priznanej sumy 18.835,29 Eur
(výrok I. napadnutého rozsudku) tak odvolací súd priznal žalobkyni sumu 20.942,04 Eur a vo zvyšku

žalobu ako nedôvodnú zamietol.

42. Pre úplnosť krajský súd uvádza, že pri rozhodovaní bol viazaný limitom vymedzeným v § 7 ods.
2 vyhlášky – celkovo mohlo žalobkyni patriť (bez mimoriadneho zvýšenia náhrady) najviac 240.000,-
Sk, z toho bolestné najviac 72.000,- Sk. V prípade bolestného pristúpil znalec K. G. k zvýšeniu
náhrady škody nad zákonný rámec; v danom prípade bol ale východiskový výpočet bolestného ustálený

zo základného počtu bodov stanoveného znalcom, pričom k uvedenému neboli produkované žiadne
odvolacie námietky.
43. Pokiaľ ide o rozhodovanie o nároku na náhradu trov konania, odvolací súd nepovažoval úvahy
okresného súdu za správne a uzavrel, že pre daný prípade nie je možné aplikovať výlučne princíp
úspechu vo veci.

44. Dôvodová správa k ustanoveniu § 249 CSP (ktoré v platnom a účinnom znení zákona figuruje
ako § 255 CSP) uvádza, že „v tomto ustanovení sa premieta zásada úspechu v spore ako esenciálne
kritérium priznania náhrady trov konania. V sporovom konaní je kritérium procesného úspechu
prvoradým kritériom posudzovania náhrady trov konania, čomu zodpovedá i systematické začlenenie

tohto ustanovenia. Podľa tohto kritéria môže súd priznať náhradu trov konania v plnej výške aj v prípade,
ak súd priznal nárok úspešnej strane, avšak nie v požadovanej výške. Ide o prípady, kedy výška nároku
závisí od úvahy súdu. Príkladom je náhrada nemajetkovej ujmy v sporoch o ochranu osobnosti – určenie,
že bola porušená zásada rovnakého zaobchádzania a povinnosť žalovaného sa ospravedlniť priznané
boli, avšak náhrada nemajetkovej ujmy v peniazoch nebola priznaná v požadovanej výške“. Zásadu

úspechu vo veci treba uplatniť aj na konania, v ktorých výška plnenia závisí od úvahy súdu (sudcovské
právo), alebo od znaleckého posudku. V týchto prípadoch nejde o procesne neúspešného žalobcu,
ak mu bola priznaná aspoň časť žalobou uplatneného nároku. Nemožno ho totiž ad absurdum zaťažiť
procesnou zodpovednosťou za predvídanie výsledku na základe úvahy súdu alebo znaleckej činnosti.

45. Je teda zrejmé, že neúspech žalobkyne nemohol vziať súd do úvahy v tej časti, ktorá sa týkala
stanovenia výšky náhrady za bolestné a sťaženie spoločenského uplatnenia, ale len v časti jej základu.
Z vyššie uvádzaných úvah vyplýva, že krajský súd sa stotožnil so záverom súdu prvej inštancie
o čiastočnom zavinení žalobkyne v rozsahu 20 %. Potom aj jej úspech (neúspech) mohol hodnotiť len
v spojitosti s týmto záverom. Ak teda žalobkyňa dosiahla úspech v základe svojho nároku v rozsahu 80

% a neúspech (zodpovedajúci jej zavineniu) v rozsahu 20 %, potom jej čistý úspech v konaní predstavuje
60 %, čo znamená aj jej nárok na náhradu trov konania v rozsahu 60 %. Nárok žalobkyne na náhradu
trov konania sa tak opiera o ustanovenie § 255 ods. 1 CSP, pokiaľ ide o základ uplatneného nároku
a o ustanovenie § 255 ods. 2 CSP, pokiaľ ide o zvýšenie požadovaných náhrad, ktoré boli závislé od
znaleckých posudkov a úvahy súdu.

46. Pri formulácii týchto záverov týkajúcich sa výkladu ustanovenia § 255 ods. 2 CSP vychádzal súd
aj z rozhodnutí Krajského súdu v Žiline sp. zn. 6Co/188/2016 zo dňa 28.09.2016 a 6Co/274/2017 zo
dňa 31.01.2018, Krajského súdu v Trnave sp. zn. 10Co/191/2017 zo dňa 13.12.2017, ako aj Ústavného
súdu SR II. ÚS 399/2019 a I. ÚS 56/2017.

47. Pokiaľ ide o subjekt povinný nahradiť trovy konania žalobkyne, za tento treba nepochybne považovať
žalovaného a tiež intervenienta v rade 1/, ktorý vstúpil do konania (ako vedľajší účastník) na základe
podania zo dňa 15.07.2003 a následne po zmene procesnej úpravy podaním zo dňa 10.10.2017. Na
základe podania zo dňa 10.10.2017 nevstúpila do konania spoločnosť Allianz – Slovenská poisťovňa,

a.s., čo vyplýva z obsahu listiny, táto len zastupovala Slovenskú kanceláriu poisťovateľov. Chybné
vyhodnotenie podaní intervenienta sa prejavilo aj v následnom uznesení zo dňa 27.02.2018 o pripustení
vstupu spoločnosti Allianz – Slovenská poisťovňa, a.s. ako intervenienta a v následnom zamietnutí
sťažnosti voči tomuto uzneseniu, čo následne riešila Slovenská kancelária poisťovateľov novýmoznámením vstupu do konania podaním zo dňa 27.08.2019. Zmätočný postup súdu prvej inštancie
vyhodnotil odvolací súd tak, že za relevantný považoval vstup intervenienta v rade 1/, ktorý má niesť
zodpovednosť za trovy vzniknuté žalobkyni, pretože svojím aktívnym postupom v spore sa podieľal

na ich vzniku. Aktuálna procesná úprava síce neobsahuje žiadne regulácie ohľadom zodpovednosti
intervenienta za neúspech ním podporovanej strany sporu, z rozhodovacej činnosti súdov Slovenskej
republiky však vyplýva možnosť priznania náhrady trov konania intervenientovi, z čoho treba vyvodiť
aj opačnú možnosť – kedy takýto subjekt bude zaviazaný na ich náhradu (§ 255 ods. 1, 2 CSP
per analogiam). V prípade intervenienta v rade 2/ súd nemohol uvažovať o jeho povinnosti nahradiť

akékoľvek trovy, keďže jeho vstup do sporu bol výsledkom nesprávneho posúdenia podaní Slovenskej
kancelárie poisťovateľov zo strany súdu prvej inštancie.

48. V zmysle pomeru úspechu a neúspechu sporových strán rozhodol krajský súd aj o rozdelení
zodpovednosti žalobkyne a žalovaného (ako aj intervenienta v rade 1/) za trovy vzniknuté štátu ešte
v režime procesnej úpravy Občianskeho súdneho poriadku, na ktoré má štát nárok v zmysle § 255 ods.

2,§259CSP,akoajčlánku4ods.2ZákladnýchprincípovCSP.Jezjavné,žepozmeneprocesnejúpravy
v právnej úprave absentuje regulácia trov štátu, ktoré neboli pokryté preddavkom, tak ako to malo na
mysli ustanovenie § 148 OSP. Z uvedeného dôvodu pre absenciu výslovnej právnej úpravy a rešpektujúc
vlastnú rozhodovaciu prax (napríklad uznesenie Krajského súdu v Žiline sp. zn. 6Co/110/2018 zo dňa
20.11.2019) odvolací súd rozhodol spôsobom vyjadreným vo výroku tohto rozsudku. Žalobkyňa je

povinná niesť zodpovednosť za trovy štátu v rozsahu 20 % a žalovaný solidárne s intervenientom v rade
1/ v rozsahu 80 %.

49. Toto rozhodnutie odvolacieho súdu bolo prijaté hlasovaním v pomere hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku j e p r í p u s t n é dovolanie z dôvodov vymedzených v § 420 a § 421 CSP.

Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané, v lehote dvoch mesiacov
od doručenia tohto rozhodnutia na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Dovolanie je podané včas aj
vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde.

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom a dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom. Táto povinnosť neplatí v prípadoch vymedzených v § 429 ods. 2 CSP.

V prípade, že nebude dobrovoľne splnená povinnosť uložená týmto rozhodnutím, môže sa osoba
oprávnená z rozhodnutia domáhať uspokojenia svojho nároku návrhom na vykonanie exekúcie podľa

osobitného zákona (zákon č. 233/1995 Z.z.).