Rozsudok – Vlastnícke právo k nehnuteľnostiam ,
Zmeňujúce Judgement was issued on Wednesday, January 30, 2025

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 17Co/67/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3715204824
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 01. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Gabriela Janáková

ECLI: ECLI:SK:KSTN:2025:3715204824.5

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Gabriely Janákovej a sudcov

Mgr. Ivana Kubínyiho a Mgr. Zuzany Holúbkovej v spore žalobkyne A. B., nar. XX.XX.XXXX, bytom C. D.,
E. XXX/XX, zastúpenej Mgr. Stanislavou Tichou, advokátkou, AK, Zakvášov 1519/55, 017 01 Považská
Bystrica, IČO: 46 484 914, proti žalovaným: 1/ F. G., nar. XX.XX.XXXX, bytom C. D., D. XXX/XX,
zastúpenému JUDr. Annou Kubovičovou, advokátkou so sídlom v Považskej Bystrici, Tatranská 300/8,
2/ Casareal, s.r.o., so sídlom Teplická 2294/70, Piešťany, IČO: 46 478 264, zastúpenému Advokátskou
kanceláriou JUDr. Eckmann, s.r.o., so sídlom Mierové námestie č. 14, Trenčín, IČO: 47 241 110 a 3/
Tatra Credit a.s., so sídlom Námestie slobody 10/1718, Piešťany, IČO: 44 975 775, zastúpenému L.I.B

legal s. r. o., so sídlom Brezová 20242/21B, Bratislava – mestská časť Vrakuňa, IČO: 47 237 546, o
určenie, že spotrebiteľský úver je bezúročný a bez poplatkov, o určenie, že kúpna zmluva je neplatná,
o určenie, že zmluva o uzatvorení budúcej kúpnej zmluvy je neplatná, o určenie vlastníckeho práva
a o určenie, že dohoda o použití zmenky a vyplňovacom práve k zmenke je neplatná, o odvolaniach
žalobkyne a žalovaného 3/ proti rozsudku Okresného súdu Považská Bystrica zo dňa 13. septembra
2018, č.k. 3C/175/2015-229, takto

r o z h o d o l :

I. Rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku II. m e n í tak, že určuje, že nehnuteľnosti – byt č. 4 na

prízemí vo vchode č. 18 bytového domu súp. č. XXX F. C. D. H. I. E., postaveného na parc. registra
„C“ - parc. č. XXX/XX, so spoluvlastníckym podielom na spoločných častiach a spoločných zariadeniach
domu vo veľkosti 64/2097-ín, zapísaných na LV č. XXXX v kat. úz. C. D., vedenom Okresným úradom
Púchov, katastrálnym odborom, v celosti patria do dedičstva po
zomr. A. J., nar. XX.XX.XXXX, zomr. XX.XX.XXXX, naposledy bytom K. XXX, XXX XX C. D..

II. Žalobkyňa m á proti žalovaným 1/ a 2/ nárok na náhradu trov prvoinštančného, odvolacieho a
dovolacieho konania v rozsahu 100 %.

III. Rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku I. v časti o trovách konania vo vzťahu k žalovanému 3/ p
o t v r d z u j e .

IV. Žalobkyňa m á proti žalovanému 3/ nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

o d ô v o d n e n i e :

1. Súd prvej inštancie v poradí druhým rozsudkom z 13. septembra 2018, č. k. 3C/175/2015-229,
výrokom I. určil, že spotrebiteľský úver poskytnutý na základe zmluvy o úvere č. 301/10 z 13. septembra

2010 uzatvorenej medzi žalobkyňou a žalovanou 3/ je bezúročný a bez poplatkov a priznal žalobkyni
voči žalovanej 3/ nárok na náhradu trov prvoinštančného a odvolacieho konania v rozsahu 100 %,
výrokom II. zamietol žalobu o určenie, že žalobkyňa je výlučnou vlastníčkou nehnuteľností bližšie
špecifikovaných vo výrokovej časti tohto rozsudku a žalovanému 1/ voči žalobkyni priznal nárok nanáhradu trov prvoinštačného a odvolacieho konania v rozsahu 100 %. Výrokom III. rozhodol o trovách
konania tak, že priznal žalovanej 2/ voči žalobkyni nárok na náhradu trov prvoinštačného a odvolacieho
konania v rozsahu 100 %. V odôvodnení predmetného rozhodnutia súd prvej inštancie poukázal na to,

že Krajský súd v Trenčíne na odvolanie žalobkyne uznesením z 2. mája 2018, č. k. 17Co/230/2017-204
zrušil v poradí prvý rozsudok prvoinštančného súdu vo výroku, ktorým zamietol žalobu žalobkyne o
určenie, že spotrebiteľský úver poskytnutý na základe zmluvy o úvere uzatvorenej medzi žalobkyňou
a žalovanou 3/ je bezúročný a bez poplatkov, vo výroku, ktorým zamietol žalobu žalobkyne o určenie,
že je výlučnou vlastníčkou žalovaného bytu, a v závislom výroku o trovách konania, a v tejto časti vec

vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. V zostávajúcej časti rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil.
V súvislosti so žalobou o určenie vlastníckeho práva odvolací súd uviedol, že všetky skutočnosti ohľadne
procesuuzatváraniakúpnejzmluvy,ktorévyplývajúzvykonanéhodokazovania,musísúdprvejinštancie
vyhodnotiť vo vzájomných súvislostiach a to nielen z formálneho hľadiska, teda či žalobkyňa predmetnú
kúpnu zmluvu podpísala dobrovoľne, bez nátlaku, ale tiež či uvedený právny úkon, ktorý urobila, nebol
vzhľadom na súvislosti a okolnosti uzatvárania tohto právneho úkonu v rozpore s dobrými mravmi, a

tým neplatný podľa § 39 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení neskorších predpisov. Súd
prvej inštancie konštatoval, že po vrátení veci odvolacím súdom opätovne vec preskúmal v intenciách
zrušovacieho uznesenia odvolacieho súdu, pričom mal za to, že je daný naliehavý právny záujem na
požadovanom určení, a preto podrobil zmluvu o úvere č. 301/10 z 13. septembra 2010, uzatvorenú
medzi žalobkyňou a žalovanou 3/, prieskumu, či obsahuje obligatórne náležitosti podľa § 9 ods. 2 zákona

č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a dospel k záveru, že ustanovenie predmetnej zmluvy,
ktoré pojednáva o výške, počte a termínoch splátok istiny, úrokov a poplatkov, je neplatné nielen pre
rozpor so zákonom, resp. že zákon obchádza, ale aj pre rozpor s dobrými mravmi podľa § 39 OZ.
Teda v zmluve absentuje povinná náležitosť vyžadovaná § 9 ods. 2 písm. k) zákona č. 129/2010 Z.
z., v dôsledku čoho je potrebné úver považovať za bezúročný a bez poplatkov (§ 11 ods. 1 písm. a)

zákona č. 129/2010 Z. z.), a preto žalobe žalobkyne v časti o určenie, že úver je bezúročný a bez
poplatkov vyhovel. V nadväznosti na žalobu v časti určenia vlastníckeho práva k žalovanému bytu ďalej
uviedol, že v súčasnosti je na liste vlastníctva ako vlastník bytu evidovaný žalovaný 1/ titulom kúpnej
zmluvy, kde predávajúcou bola žalovaná 2/, ktorá nehnuteľnosť získala na základe kúpnej zmluvy z 21.
augusta 2013 uzatvorenej so žalobkyňou. Súd prvej inštancie, i so zreteľom na existenciu naliehavého

právneho záujmu žalobkyne v tejto časti žaloby, preto posudzoval proces uzatvárania kúpnej zmluvy
medzi žalobkyňou a žalovanou 2/ a súvislostí, ktoré predchádzali jej uzatvoreniu a mal za to, že
spôsob uzatvárania kúpnej zmluvy je potrebné vyhodnotiť ako veľmi neštandardný a podozrivý, čo
vedie k záveru, že bol v rozpore s dobrými mravmi, ktorý robí právny úkon neplatným podľa § 39 OZ.
Vzhľadom k neplatnosti kúpnej zmluvy potom bolo zrejmé, že žalovaná 2/ nikdy nebola vlastníčkou

predmetnej nehnuteľnosti. V tejto súvislosti tiež zdôraznil, že so zreteľom na okolnosti danej veci je v
zmysle judikatúry potrebné žalobkyňu považovať za nedbalú vlastníčku, keď si listiny, ktoré podpisovala,
nielenže neprečítala, ale aj po tom, ako zistila, že kúpnu zmluvu podpísala, nepodnikla včas žiadne
relevantné a účinné kroky k náprave, hoci sa jednalo o nehnuteľnosť slúžiacu jej k trvalému bývaniu. Od
zavkladovania vlastníckeho práva k nehnuteľnosti v prospech žalovanej 2/ do uzavretia kúpnej zmluvy

medzi žalovanými 1/ a 2/ ubehlo cca 8 mesiacov. Práve táto pasivita viedla k tomu, že žalovaná 2/ byt
predala. Súd prvej inštancie preto považoval žalovaného 1/ za dobromyseľného nadobúdateľa, keďže
z vykonaného dokazovania vyplynulo, že samotná žalobkyňa vedela, kto je záujemcom o byt, osobne
sa so žalovaným 1/ pred kúpou bytu stretla, napriek tomu žalovanému 1/, prípadne jeho matke alebo
tete, ktoré osobne poznala, nič nepovedala, neoznámila im, za akých okolností je na liste vlastníctva

evidovanýakovlastníkžalovaná2/.Žalobkyňamalareálnumožnosťzvrátiťprocesprevoduvlastníckeho
práva zo žalovanej 2/ na žalovaného 1/, napriek tomu tak neučinila. Podľa názoru prvoinštančného súdu,
žalovaný 1/ nemal dôvod domnievať sa, že zápis v katastri nehnuteľností nie je hodnoverný (dôvodné
pochybnosti o evidovanom vlastníctve mohla u žalovaného 1/ vyvolať práve samotná žalobkyňa). Teda
vzhľadom na to, že v predmetnom spore sa do stretu dostal žalovaný 1/ ako dobromyseľný nadobúdateľ

ažalobkyňaakopôvodnávlastníčka,ktorásvojímnekonanímspôsobilastav,žežalovaný1/akokonajúci
v dobrej viere v zápis v katastri nehnuteľností nadobudol od nevlastníka (žalovanej 2/) nehnuteľnosť
a s prihliadnutím na princíp spravodlivosti, súd prvej inštancie dospel vo vzťahu k tejto časti žaloby k
záveru o potrebe zamietnuť žalobu o určenie vlastníckeho práva a poskytnúť ochranu v rámci tohto
konania žalovanému 1/. O trovách konania po zrušujúcom rozhodnutí odvolacieho súdu rozhodol podľa

§ 255 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok v znení neskorších predpisov tak, že v
rámci jednotlivých žalobou uplatnených nárokov priznal úspešnej strane konania voči neúspešnej strane
náhradu trov konania v rozsahu 100 %. Mal za to, že žalobkyňa bola úspešná len čo do určenia, žepredmetný úver je bezúročný a bez poplatkov a v ostatných zamietnutých častiach žaloby boli zase
úspešní práve žalovaní.

2. Na odvolanie žalobkyne a žalovanej 3/ odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti
výrokov II. a III. a vo výroku o trovách konania vo vzťahu k žalovanej 3/ potvrdil v zmysle § 387 ods. 1
CSP (výrok I.). O trovách predmetného konania rozhodol tak, že žalovaným 1/ a 2/ priznal voči žalobkyni
nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 % (výrok II.) a zároveň žalobkyni priznal
voči žalovanej 3/ nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 % (výrok III.). Odvolací

súd v podstatnom konštatoval, že vychádzajúc z rozhodovacej praxe najvyšších súdnych autorít
prezentovanejnajmävrozhodnutiachÚstavnéhosúduSlovenskejrepublikysp.zn.I.ÚS549/2015,I.ÚS
151/2016, ako i v rozhodnutí Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6Cdo/792/2015 je potrebné
námietku žalobkyne týkajúcu sa kolízie, resp. stretu princípu ochrany vlastníckeho práva pôvodného
vlastníka a princípu ochrany dobrej viery ďalšieho nadobúdateľa vyhodnotiť ako nedôvodnú, nakoľko
sa nemožno prikloniť k striktnej ochrane pôvodného vlastníka presadzovanej žalobkyňou. V súvislosti s

námietkou žalobkyne ohľadom neexistencie dobrej viery žalovaného 1/ poukázal na to, že hodnotenie, či
žalovaný 1/ nadobudol byt v dobrej viere, musí byť zamerané predovšetkým ku skutočnosti, či žalovaný
1/ bol presvedčený, že predávajúci bol skutočne vlastníkom veci (teda či bol presvedčený, že koná
v súlade s právom, tzn. že nadobúda byt od skutočného vlastníka). V konaní bolo nesporné, že byt
žalovaný 1/ kupoval prostredníctvom realitnej kancelárie, z čoho možno vylúčiť, že mal priamu väzbu

na žalovanú 2/. Z toho vyplýva, že priamo žalovaný 1/ nemal vedomosť o tom, že žalovaná 2/ nikdy
nebola (právne) vlastníkom spornej nehnuteľnosti. Rovnako neboli zo strany žalobkyne produkované
skutkové tvrdenia, ktoré by preukazovali túto väzbu. Presvedčenie žalovaného 1/ mohlo byť (objektívne
požadované) zamerané dostupnými možnosťami na zistenie, či žalovaná 2/ skutočne bola vlastníkom
nehnuteľnosti, pričom bolo nutné od neho vyžadovať zistenie (overenie), či žalovaná 2/ je vlastníkom

veci,zkatastranehnuteľností,čosplnenébolo.Avšaktrebapodotknúť,žežalobkyňapriamožalovanému
1/ neposkytla informáciu, ktorá by spochybňovala vlastnícke právo žalovanej 2/, resp. informáciu, že
právne je vlastníčkou bytu stále ona, alebo aspoň že hodlá podniknúť právne kroky k náprave. Iba
z tvrdení prezentovaných žalobkyňou, žalovaný 1/ nemohol nadobudnúť presvedčenie (alebo aspoň
dôvodnú pochybnosť), že by žalovaný 2/ skutočne vlastníkom nebol, teda že by nebol správny údaj

uvedený v katastri nehnuteľností. Ďalej dôvodil, že v prospech záveru o dobromyseľnosti žalovaného
1/ svedčí jednak (i) jeho následné správanie po nadobudnutí bytu, keď v konaní bolo preukázané,
že sám umožnil a potom žalobkyni pomáhal vo vypratávaní vecí, ktoré jej v byte zostali, zobral si
na byt hypotéku a naďalej v byte doposiaľ býva, zrekonštruoval ho, čo sú všetko skutočnosti, ktoré
preukazujú záver o jeho dobromyseľnosti (opačný záver, teda ak by byt po jeho kúpe ďalej predal, by

záver o jeho dobromyseľnosti spochybňoval), ako aj (ii) fakt, že žalobkyňa zostala nečinná vo svojej
(právnej) obrane. K žiadnym krokom, ktoré by smerovali k jej obnoveniu vlastníckeho práva, žalobkyňa
nepristúpila, a preto žalovaný 1/ nemohol nadobudnúť dôvodnú pochybnosť, že žalobkyňa mohla o
byt prísť neštandardným a podozrivým spôsobom. Odvolací súd vo vzťahu k žalobkyňou namietanému
záverusúduprvejinštancie,žebolanedbalouvlastníčkouzdôraznil,poukazujúcinasúdnupraxaprávnu

teóriu, že prvoinštančný súd s ohľadom na vykonané dokazovanie správne skonštatoval, že žalobkyňa
nepodnikla žiadne relevantné a účinné kroky k náprave, hoci sa jednalo o nehnuteľnosť slúžiacu jej k
trvalému bývaniu. Záver o nedbalosti vlastníka sa preto musí vyvodiť vo vzťahu k účinnému riešeniu,
ktoré by mohlo priniesť želateľný záver pre vlastníka. Nemuseli to v kontexte prejednávaného prípadu
byť výlučne právne kroky, ktoré by rušili záver o jej nedbalosti, mohlo sa jednať i o faktické kroky, ktoré

by spochybňovali dobrú vieru žalovaného 1/. Tými mohlo byť informovanie žalovaného 1/ o všetkých
skutočnostiach jej straty vlastníckeho práva k bytu, z ktorých by žalovaný 1/ mohol vyvodiť záver o
tom, že žalovaná 2/ (ako vlastník nehnuteľnosti zapísaný v katastri nehnuteľností) nie je skutočným
právnym vlastníkom. V tejto súvislosti tiež odkázal na správnosť právneho posúdenia danej veci súdom
prvej inštancie, prezentovaného v bode 44. odôvodnenia jeho rozhodnutia, a to s dôrazom na potrebu

prihliadnutia i na princíp všeobecnej spravodlivosti a individuálne okolnosti konkrétne rozhodovaného
prípadu (nakoľko kategorické trvanie na poskytnutí ochrany dobromyseľnému nadobúdateľovi nie je
ani podľa súdnej praxe prijateľné), keď v podstatnom uviedol, že by nebolo spravodlivým riešením, ak
by poskytol v kontexte prejednávaného prípadu ochranu žalobkyni, nakoľko to bola práve ona, kto sa
podieľal na vzniku situácie, nedbalým konaním podpísala zmluvu o prevode bytu na žalovanú 2/, hoci

jej slúžil na bývanie a podcenením situácie nepodnikla opatrenia, ktoré by smerovali k obnoveniu jej
vlastníckeho práva. To malo za následok vznik situácie nadobudnutia bytu žalovaným 1/ od nevlastníka.
Naopak, žalovaný 1/ preukázal svoju dobromyseľnosť, s ktorou v právnom štáte musí byť spojená
i adekvátna, avšak nie vždy úplná, ochrana, nakoľko výrazne ovplyvňuje dôveru občanov v právo,v spravodlivé fungovanie právneho prostredia. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol
odvolací súd podľa § 396 ods. 1 CSP v spojení s § 255 ods. 1 CSP tak, že žalovaným 1/ a 2/ priznal
nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 % voči žalobkyni, nakoľko boli v odvolacom

konaní plne úspešní a žalobkyni priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %
voči žalovanému 3/, nakoľko v odvolacom konaní bola plne úspešná len vo vzťahu k nemu.

3. Proti uvedenému rozsudku odvolacieho súdu podala žalobkyňa dovolanie, ktorého prípustnosť
vyvodzovala z § 421 ods. 1 písm. a) a c) CSP. Nesprávne právne posúdenie žalobkyňa namietala v

súvislosti s nesprávnym vyhodnotením dobromyseľnosti žalovaného 1/ súdmi nižšej inštancie na úkor
práv a ochrany vlastníctva žalobkyne, vo vzťahu ku ktorému jej zároveň uložili povinnosť nahradiť trovy
konania. Podľa dovolateľky konaním nižších súdov došlo k podstatnému pochybeniu pri aplikácii a
interpretácii právnych noriem viažucich sa k dobrým mravom, dobromyseľnosti a bdelosti žalobkyne pri
ochranejesubjektívnychpráv.Malazato,žežalovaný1/neboldobromyseľnýbezvýhradne,keďževedel
o okolnostiach za akých žalobkyňa mala o predmetný byt prísť. Po rekapitulácii záverov vyplývajúcich

najmä z bodov 14., 18. a 19. odôvodnenia napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu a s poukazom na
rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. 6Cdo/71/2011 tiež uviedla, že ide o vysoko teoretické zdôvodnenie
dobrej viery nadobúdateľa, resp. riešenia kolízie dvoch základných práv a nie je v súlade so zásadou
všeobecnej spravodlivosti, a to aj s ohľadom na prijatý záver nižších súdov o neplatnosti kúpnej zmluvy,
ktorý si osvojili a ktorý žalobkyňa tvrdila počas celého konania. I keď sa stotožňuje s tvrdením, že právny

poriadok predpokladá určitú mieru obozretnosti pri realizácii právnych úkonov, uvedené však nemožno
vzťahovať na jej konanie, pri ktorom nemohla vedieť, čo podpisuje aj za predpokladu oboznámenia sa s
obsahompredmetnejzmluvy.Zuvedenýchdôvodovžalobkyňanavrhla,abydovolacísúdzrušilrozsudok
odvolacieho súdu v napadnutej časti a vec mu vrátil na nové rozhodnutie.

4. Dovolací súd konštatoval, že v prejednávanej veci žalobkyňa prípustnosť svojho dovolania formálne
vyvodzovala z ustanovenia § 421 ods. 1 písm. a/ a c/ CSP, v súvislosti s ktorým dovolaním najvyšší
súd (aj) s použitím výkladového pravidla uvedeného v § 124 ods. 1 CSP ustálil, že žalobkyňa
v podanom dovolaní namietala nesprávne právne posúdenie právnej otázky možnosti nadobudnutia
vlastníckeho práva k nehnuteľnosti od nevlastníka dobromyseľným kupujúcim a spôsob posúdenia tejto

dobromyseľnosti. V tejto súvislosti poukázala na rozhodnutie najvyššieho súdu z 27. februára 2013
sp. zn. 6Cdo/71/2011. Keďže žalobkyňou nastolená právna otázka bola rozhodujúca pre rozhodnutie
odvolacieho súdu vo veci samej, dovolací súd v ďalšom skúmal, či žalobkyňa opodstatnene vytýka, že
pri riešení tejto otázky zo strany odvolacieho súdu došlo k nesprávnemu právnemu posúdeniu veci.

5. Dovolací súd v tejto súvislosti poukázal na to, že až donedávna existovali dve skupiny rozhodnutí
najvyššieho súdu posudzujúce predmetnú právnu otázku, keď do prvej skupiny bolo možné zaradiť
rozhodnutia zotrvávajúce na zásade nemo plus iuris a do druhej skupiny rozhodnutia, ktoré umožňovali
prelomenie predmetnej zásady, keď v nich okrem iného boli reflektované závery vyslovené v nálezoch
ústavného súdu zo 16. marca 2016 sp. zn. I. ÚS 549/2015, z 03. mája 2017 sp. zn. I. ÚS

151/2016 a z 20. decembra 2017 sp. zn. I. ÚS 460/2017, ktoré sa stali kľúčovým pre rozhodnutie
napadnutýmrozsudkomodvolaciehosúdu,aktorýchzávery,dásauvažovať,žeodmietavýmspôsobom,
žalobkyňa rozoberá v dovolaní, resp. aj rozhodnutia, ktoré pripúšťali nadobudnutie vlastníckeho práva
(len) na základe dobrej viery nadobúdateľa nehnuteľnosti. Do skupiny rozhodnutí zotrvávajúcich
na zásade nemo plus iuris patrili napríklad rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. 1Cdo/146/2012,

2MCdo/20/2011, 3Cdo/144/2010, 3Cdo/223/2016, 5MCdo/12/2011 a 7Cdo/139/2019. V rozhodnutí sp.
zn. 3Cdo/223/2016 najvyšší súd v kontexte stretu princípov „nemo plus iuris“ vs. „bona fides“ dal za
pravdu pôvodnej vlastníčke (žalobkyni), keď uviedol, že „[d]obrá viera t... ďalších nadobúdateľov je
významná len potiaľ, že im možno priznať všetky práva a povinnosti oprávneného držiteľa ... Dobrej
viere ale súčasný právny poriadok žiadne iné právne následky nepriznáva. Ochrana, ktorú poskytuje

nadobúdateľovi, nie je takej intenzity, aby zabránila vlastníkovi nehnuteľnosti účinne uplatňovať svoje
absolútne právo. Inými slovami: pokiaľ zápis v katastri nehnuteľností nezodpovedá skutočnosti, má
skutočnosť prevahu nad zápisom v katastri“, zároveň ale akceptoval názor právnej teórie, podľa ktorého
možno pripustiť (aj) dobromyseľné nadobudnutie vlastníctva od nevlastníka, ale len ako výnimku z
pravidla (napr. nadobudnutie vlastníckeho práva pri prevode od tzv. nepravého dediča podľa § 486

Občianskeho zákonníka), ktorú možnú výnimku pripúšťal i dovolateľ, v danej veci ju ale nevzhliadol.
«Tieto výnimky z pravidla nemožno ľubovoľne rozširovať bez toho, aby takúto možnosť zákonodarca
pripustil. Preto je nutné zotrvať na dôslednom uplatnení zásady „nemo plus iuris ...“ aj v prípadoch, ktoré
sa môžu javiť ako nespravodlivé.». Z uvedeného rozhodnutia najvyššieho súdu nakoniec vychádzalaj odvolací súd v napadnutom rozhodnutí. V rozhodnutí sp. zn. 6Cdo/71/2011 najvyšší súd vo veci,
ktorej predmetom bolo určenie veci do dedičstva, zrušil napadnuté odvolacie rozhodnutie z dôvodu
nesprávneho posúdenia otázky naliehavého právneho záujmu na určení vlastníctva. Okrem toho tiež

uviedol, že «nemožno vylúčiť situáciu, keď proti princípu ochrany práva pôvodného vlastníka bude
pôsobiť princíp ochrany dobrej viery nového nadobúdateľa. V súvislosti s riešením kolízie týchto
princípov dovolací súd zastával názor, že ochranu skutočného vlastníka, zaručovanú zásadou „nikto
nemôže previesť viac práv, než má sám“ možno prelomiť ochranou dobrej viery nadobúdateľa len
celkom výnimočne, pokiaľ je nad akúkoľvek pochybnosť zrejmé, že nadobúdateľ je dobromyseľný, že

vec riadne podľa práva nadobudol ... Dobrá viera musí byť pritom hodnotená veľmi prísne, pričom
poskytnutie ochrany dobromyseľnému nadobúdateľovi sa s prihliadnutím na individuálne okolnosti
posudzovanej veci musí javiť ako spravodlivé. Poskytnutie tejto ochrany sa vo svojich dôsledkoch
prejaví ako možnosť dobromyseľného nadobúdateľa pokračovať v oprávnenej držbe... O dobrú vieru
ide vtedy, ak nadobúdateľ nehnuteľnosti ani pri vynaložení potrebnej opatrnosti, ktorú možno od neho
s ohľadom na okolnosti a povahu prípadu požadovať, nemal, prípadne nemohol mať (z hľadiska

kritéria priemerne obozretného jedinca) dôvodné pochybnosti o tom, že v skutočnosti subjektu, ktorý
je ako nositeľ určitého práva zapísaný v katastri (evidencii) nehnuteľností, takéto právo nesvedčí.».
Dovolací súd k týmto rozhodnutiam najvyššieho súdu uzavrel, že tieto rozhodnutia, zhodne ako aj
skoršie rozhodnutie vec prejednávajúceho senátu - sp. zn. 7Cdo/139/2019, pri ich zovšeobecnení
vychádzajú zo zásady prednosti princípu „nemo plus iuris“, a iba ako výnimku pripúšťajú aj úspech

princípu „bona fides“. Dokonca aj rozhodnutie ústavného súdu (I. ÚS 549/2015), ktoré nie je možné
považovať za „dovolacie rozhodnutie“, práve na ktoré sa odvolací súd obracal pri riešení danej právnej
otázky, ju tiež riešil pomerovaním dvoch ústavných hodnôt - princípu ochrany dobrej viery ďalšieho
nadobúdateľa (princíp dobrej viery, dôvery v akty štátu a právnej istoty v demokratickom právnom
štáte) a princípu ochrany vlastníckeho práva pôvodného vlastníka (princíp „nemo plus iuris ad alium

transfere potest quam ipse habet“, t. j. nikto nemôže previesť na iného viac práv, než koľko sám
má). Pokiaľ však nemožno zachovať maximum z obidvoch základných práv, podľa ústavného súdu
treba prihliadnuť na princíp všeobecnej spravodlivosti, keď je nutné zvažovať všeobecné súvislosti
tohto typu kolízie základných práv, ako aj individuálne okolnosti konkrétneho rozhodovaného prípadu
(v podstate tak, ako to odprezentoval dovolateľ), a až na základe individuálnych okolností konkrétneho

rozhodovaného prípadu zvýraznil v prospech „bona fides“ právny názor, že vyššie riziko tu má niesť
nedbalý vlastník, než nadobúdateľ v dobrej viere. Otázka, či sa súdy v individuálnych okolnostiach
daného prípadu neodklonili od všeobecných právnych východísk pri interpretovaní sporu „nemo plus
iuris“ vs. „bona fides“, súvisí s ich skutkovými zisteniami; zodpovedanie tejto otázky je vždy v každom
konkrétnom prípade jedinečné. Odvolací súd síce konštatoval kolíziu dvoch ústavných práv (na jednej

strane princíp ochrany vlastníckeho práva pôvodného vlastníka, na druhej strane princíp ochrany
dobrej viery ďalšieho nadobúdateľa v spojení s princípom dôvery v akty štátu a právnej istoty), bez
hlbšieho zaoberania sa možnosťou pripustiť (aj) dobromyseľné nadobudnutie vlastníctva od nevlastníka
iba ako výnimky z pravidla nikto nemôže previesť viac práv, než má sám, ktoré pravidlo možno
prelomiť ochranou dobrej viery nadobúdateľa len celkom výnimočne, založil rozhodnutie v podstate

na jednoznačnej preferencii princípu „bona fides“, odvolávajúc sa v zásadnom len na vieru v zápis do
katastra nehnuteľnosti, podporne poukazom na kúpu sprostredkovanú realitnou kanceláriou bez väzby
nažalovaného2/,nečinnosťžalobkyneprimožnostiposkytnúťžalovanému1/informáciespochybňujúce
vlastnícke právo žalovaného 2/, následné správanie žalovaného 1/ po nadobudnutí bytu, ktoré okolnosti
v danom prípade bez ďalšieho nie sú spôsobilé naplniť ani prípadnú požadovanú mieru všeobecnej

spravodlivosti (na ktorú ako zásadnú sa dovolateľka odvoláva) na prelomenie zásady „nemo plus iuris“.
Dovolací súd zároveň považoval za nevyhnutné upriamiť pozornosť na to, že v otázke prelomenia
zásady„nemoplusiuris“astýmsúvisiacehonadobudnutiavlastníckehoprávaodnevlastníkanazáklade
dobrej viery nadobúdateľa, došlo v čase po podaní predmetného dovolania k ustáleniu rozhodovacej
praxe dovolacieho súdu a to prostredníctvom uznesenia veľkého senátu obchodnoprávneho kolégia

z 27. apríla 2021 sp. zn. 1VObdo/2/2020. Zjednocovanie judikatúry všeobecných súdov je podľa
zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch [§ 8 ods. 3, § 20 ods. 1 písm. b), § 21, § 22 a § 23 ods. 1
písm. b)] zverené najvyššiemu súdu (resp. jeho plénu a kolégiám), keď mu okrem iného priznáva
aj právomoc zaujímať stanoviská k zjednocovaniu výkladu zákonov a iných všeobecne záväzných
právnych predpisov (I. ÚS 17/01, III. ÚS 346/05). Od 1. júla 2016 je zabezpečenie jednoty rozhodovania

a jednoty judikatúry predovšetkým úlohou veľkého senátu najvyššieho súdu (§ 48 Civilného sporového
poriadku) [II. ÚS 252/2019]. K retrospektívnym účinkom zmenenej judikatúry dovolací súd vyjadruje
vo svojich rozhodnutiach (sp. zn. 8MCdo/4/2014, 3Cdo/223/2016, 3Cdo/198/2017, 9Cdo/67/2020,
7Cdo/20/2021) priebežne stabilný názor, že pokiaľ dôjde k zmene judikatúry bez zmeny právnej normy,nejde o zmenu právneho pravidla; ide o tú istú normu a iba je nanovo vyjadrený jej obsah. Z toho
vyplýva, že účinky zmeny judikatúry nemožno obmedziť len do budúcnosti, ale nový právny názor je
potrebné aplikovať aj na všetky už prebiehajúce konania. Vychádza sa z prevažujúceho prístupu, že súd

právo netvorí, ale iba nachádza. V predmetnom rozhodnutí veľký senát vo vzťahu k nastolenej právnej
otázke uzatvoril, že: (i) Na základe absolútne neplatného právneho úkonu nie je možné nadobudnúť
vlastnícke právo, a to ani v prípade, že na jeho podklade bol uskutočnený vklad vlastníckeho práva
do katastra nehnuteľností; (ii). S poukazom na právnu zásadu, podľa ktorej nikto nemôže previesť
na iného viac práv, ako sám má (nemo plus iuris ad alium transferre potest quam ipse habet),

nemôže platne previesť vlastnícke právo k nehnuteľnosti na inú osobu ten, kto je na základe absolútne
neplatného právneho úkonu vedený v katastri nehnuteľností ako vlastník nehnuteľností; (iii) Dobrá viera
nadobúdateľa, že hnuteľnú alebo nehnuteľnú vec nadobúda od vlastníka, má vplyv na nadobudnutie
vlastníckeho práva, len pokiaľ zákon v taxatívne vymedzených prípadoch nadobudnutie vlastníckeho
práva s poukazom na dobrú vieru ich nadobúdateľa výslovne upravuje. V iných prípadoch právna úprava
de lege lata nadobudnutie vlastníckeho práva od nevlastníka s poukazom na dobrú vieru nadobúdateľa

neumožňuje; (iv) Ustanoveniu § 70 ods. 1 zákona č. 162/1995 Z. z. o katastri nehnuteľností a o zápise
vlastníckych a iných práv k nehnuteľnostiam (katastrálny zákon), ktoré upravuje hodnovernosť údajov
katastra, nezodpovedá výklad, podľa ktorého už len sama evidencia vlastníctva nehnuteľnosti v katastri
nehnuteľnosti zakladá dobrú vieru evidovaného vlastníka v to, že je vlastník. Na rozhodnutie veľkého
senátu už medzičasom nadviazal najvyšší súd rozhodnutiami sp. zn. 8Cdo/278/2019, 7Cdo/174/2020,

7Cdo/221/2021, 9Cdo/232/2021, ktorú líniu sleduje najvyšší sud i v preskúmavanej veci, preto pokiaľ
odvolací súd založil svoje rozhodnutie v dovolateľkou nastolenej právnej otázke na inom právnom
názore, podľa ktorého ochrana žalobkyne ako právneho nástupcu pôvodného vlastníka sporného bytu
zaručovaná zásadou „nikto nemôže previesť viac práv, než má sám" bola v predmetnej veci prelomená
ochranou dobrej viery žalovaného 1/ ako nadobúdateľa sporného bytu (za situácie, keď nešlo ani o

jeden z taxatívne vymedzených prípadov, ktoré zákon v súvislosti s nadobudnutím vlastníckeho práva
s poukazom na dobrú vieru ich nadobúdateľa výslovne upravuje), treba mať za to, že jeho rozhodnutie
spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci. Vzhľadom na uvedené dospel dovolací súd k záveru,
že dovolanie žalobkyne je nielen prípustné podľa § 421 ods. 1 písm. c) CSP, ale aj dôvodné (§ 432
ods. 2 CSP).

6. Vzhľadom na uvedené dovolací súd rozsudok odvolacieho súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie
konanie.

7. Vzhľadom k úmrtiu pôvodnej žalobkyne A. J. v priebehu dovolacieho konania, jej dedička A. B., D. J.

po rozhodnutí dovolacieho súdu žiadala upraviť žalobný petit tak, že súd určí, že sporné nehnuteľnosti
v celosti patria do dedičstva po zomrelej A. J., nar. XX.XX.XXXX, zomr. XX.XX.XXXX, naposledy bytom
K. XXX, XXX XX C. D..

8. Podľa § 455 CSP, ak bolo rozhodnutie zrušené a ak bola vec vrátená na ďalšie konanie a nové

rozhodnutie, súd prvej inštancie a odvolací súd sú viazaní právnym názorom dovolacieho súdu.

9. V preskúmavanej veci je odvolací súd v zmysle citovaného ustanovenia § 455 CSP viazaný právnym
názorom vysloveným dovolacím súdom v jeho zrušujúcom rozhodnutí, že bol nesprávny právny záver
súdu prvej inštancie a aj odvolacieho súdu o tom, že žalovaný 1/ nadobudol vlastnícke právo k spornej

nehnuteľnosti vydržaním, a to s poukazom na zásadu „nikto nemôže previesť viac práv, než má sám“,
vyjadrenú v záväznom rozhodnutí Veľkého senátu z 27. apríla 2021, sp. zn. 1VObdo/2/2020. Preto
odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom výroku II., ktorým súd prvej inštancie zamietol
žalobu o určenie, že pôvodná žalobkyňa je vlastníčkou sporných nehnuteľností, podľa § 388 CSP, bez
nariadeniapojednávaniaodvolaciehosúduvzmysleust.§385ods.1CSP,zmeniltak,žeurčil,žesporné

nehnuteľnosti patria do dedičstva po zomrelej A. J., nar. XX.XX.XXXX, zomr. XX.XX.XXXX, naposledy
bytom K. XXX, XXX XX C. D..

10. O trovách prvoinštančného, odvolacieho a dovolacieho konania vo vzťahu k tomuto výroku odvolací
súd rozhodol podľa § 396 ods. 2, § 453 ods. 1, ods. 3 § 262 ods. 1, § 255 ods. 1 CSP tak, že úspešnej

žalobkyni priznal náhradu trov prvoinštančného, odvolacieho a dovolacieho konania proti žalovaným 1/
a 2/ v rozsahu 100 %.11. Pokiaľ ide o odvolanie žalovaného 3/, žalovaný 3/ v podanom odvolaní namietal priznanie nároku
na náhradu trov konania žalobkyni voči nemu. Argumentoval, že žalobkyňa žalobou vymedzila predmet
konania piatimi samostatnými žalobnými návrhmi, pričom vo vzťahu k nemu bola úspešná len v rozsahu

jedného žalobného návrhu a neúspešná vo vzťahu k ostatným štyrom žalobným návrhom. Pomer jeho
úspechu preto je 1:4 v jeho prospech. Podľa odvolacieho súdu tieto námietky neobstoja. Žalobkyňa,
hoci v žalobe pôvodne konkrétne nešpecifikovala, voči komu žalobné návrhy smerujú, na pojednávaní
konanom dňa 01.12.2015 (č.l.75 spisu), na ktorom bola prítomná aj právna zástupkyňa žalovaného
3/, podrobne špecifikovala, vo vzťahu ku ktorému zo žalovaných tá-ktorá časť žaloby smeruje. Na

uvedenom pojednávaní výslovne uviedla, že žalovaného 1/ žaluje vo vzťahu k určeniu vlastníckeho
práva k bytu, žalovaného 2/vo vzťahu k určeniu neplatnosti kúpnej zmluvy, zmluvy o uzatvorení budúcej
zmluvyokúpenehnuteľnostíadohodyopoužitízmenkyavyplňovacompráveažalovaného3/vovzťahu
k určeniu, že spotrebiteľský úver zo dňa 13.10.2010 je bezúročný a bez poplatkov - výrok I. Žalobkyňa
tiež v konaní preukázala, že úver je bol poskytnutý práve žalovaným 3/. K ostatným nárokom, ktoré sa
žalovaného 3/ nijako nedotýkali, nemohli preto žalovanému 3/ vzniknúť žiadne trovy konania. To vyplýva

z § 251 CSP, podľa ktorého sú trovami konania iba všetky preukázané, odôvodnené a účelne vynaložené
výdavky, ktoré vzniknú v konaní v súvislosti s uplatňovaním a bránením práva. Preto sa nedá prijať záver,
že žalovaný 3/ bol úspešný v ďalších uplatnených nárokoch žalobkyne, lebo voči nemu nesmerovali, a
preto, hoci by aj trovy vynaložil (napr. by v priebehu konania voči nim smeroval vyjadrenia), nespĺňali by
atribút účelnosti a rovnako tak by neboli vzniknuté v súvislosti s uplatňovaním a bránením práva. Tomuto

záveru ďalej zodpovedá aj § 255 ods. 1 CSP, podľa ktorého súd prizná náhradu trov konania podľa
pomeru jej úspechu vo veci. „Privlastnenie“ si úspechu v nárokoch, ktoré sa žalovaného 3/ netýkali, preto
nie je možné. Súd prvej inštancie preto dospel k správnemu záveru o priznaní nároku na náhradu trov
konania žalobkyni, lebo bola voči žalovanému 3/ v časti určenia, že úver je bezúročný a bez poplatkov,
plna úspešná.

12. Vzhľadom na uvedené odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku I. v časti trov konania
vo vzťahu k žalovanému 3/ ako vecne správny podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil.

13. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania vo vzťahu k žalovanému 3/ odvolací súd rozhodol

podľa § 396 ods. 1 v spojení s § 255 ods. 1 CSP tak, že žalobkyni, ktorá bola v odvolacom konaní
vo vzťahu k odvolaniu žalovaného 3/ plne úspešná, priznal voči žalovanému 3/ nárok na náhradu trov
odvolacieho konania v rozsahu 100 %. V zmysle § 262 ods. 2 CSP o výške náhrady trov konania bude
rozhodovať súd prvej inštancie.

14. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom krajského súdu jednomyseľne.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie n i e j e p r í p u s t n é .

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote

dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancie. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolania musia

byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje,
v akom rozsahu sa rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).