Rozsudok – Zmluvy ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, March 26, 2025

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 4CoPr/2/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6119432877
Dátum vydania rozhodnutia: 26. 03. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Valéria Kleinová, st.

ECLI: ECLI:SK:KSBA:2025:6119432877.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Valérie Kleinovej, st. a členov

senátu Mgr. Ingrid Degmovej Pospíšilovej a JUDr. Anny Kašajovej v právnej veci žalobcu: Hossa family,
s.r.o., IČO: 44 360 991, Priemyselná 4947, Poprad - Matejovce, zast. NOVICKÝ advokátska kancelária
s.r.o., Františkánska 5, Košice, proti žalovanému: T. F., nar. XX.XX.XXXX, bytom Ž. XXXX/XX, D.,
zast. JUDr. Ľuboš Jurčo, advokát, Pribinova 25, Bratislava, o zaplatenie sumy 27.713,46 eur s prísl.,
o odvolaní žalovaného proti rozsudku Mestského súdu Bratislava IV č. k. B3-21Cpr/1/2021-285 zo dňa
7. mája 2024 (správne 7. júna 2024) v spojení s opravným uznesením č. k. B3-21Cpr/1/2021-369 zo
dňa 18. decembra 2024 takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v spojení s opravným uznesením č. k.
B3-21Cpr/1/2021-369 zo dňa 18. decembra 2024 p o t v r d z u j e .

Žalobcovi p r i z n á v a voči žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom v spojení s opravným uznesením č. k. B3-21Cpr/1/2021-369 zo dňa 18.
decembra 2024 súd prvej inštancie uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 27.713,46
eur s 5% ročným úrokom z omeškania: zo sumy 36.000 eur od 01.01.2017 do 31.08.2018, zo sumy
33.503,56 eur od 01.09.2018 do 30.09.2018, zo sumy 30.911,01 eur od 01.10.2018 do 31.10.2018, zo

sumy 27.713,46 eur od 01.11.2018 do zaplatenia, to všetko do troch dní od právoplatnosti rozsudku
(I. výrok). Žalobcovi priznal voči žalovanému náhradu trov konania v pomere úspechu 100 %, s tým,
že o ich výške bude rozhodnuté súdom prvej inštancie po právoplatnosti tohto rozsudku samostatným
uznesením (II. výrok).
2. Vychádzal zo skutkového vymedzenia žaloby žalobcom, domáhajúcim sa od žalovaného zaplatenia
sumy 27.713,46 eur s príslušenstvom, s tým, že dňa 01.04.2016 uzavrel so žalovaným Zmluvu o
pôžičke, na základe ktorej poskytol žalovanému sumu 36.000 eur, ktorú sa v zmysle čl. II bod 1 Zmluvy

žalovaný zaviazal žalobcovi vrátiť najneskôr do 31.12.2018 v pravidelných splátkach po 12.000 eur
podľa rozpisu, ktoré splátky boli splatné do 31.12.2016, do 31.12.2017 a do 31.12.2018. V zmysle čl.
II bod 2 Zmluvy, v prípade ak sa dlžník - žalovaný omešká so splatením jednotlivej splátky, stala sa
splatnou celá dlžná suma. Žalovaný neuhradil ani prvú splátku, preto žalobca zaslal žalovanému Výzvu
na splatenie pôžičky zo dňa 21.08.2018, na ktorú žalovaný nereagoval a dlžnú sumu neuhradil. Dňa
24.04.2019 zaslal žalobca žalovanému druhú Výzvu na zaplatenie dlhu. Dlžná suma bola uhradená
len čiastočne započítaním vo výške 8.286,54 eur, zvyšok dlžnej sumy 27.713,46 eur žalovaný do

dnešného dňa žalobcovi neuhradil, z ktorého dôvodu si žalobca okrem istiny uplatňoval v zmysle § 517
ods. 2 Občianskeho zákonníka (ďalej aj „OZ“) aj zákonný úrok z omeškania. Žalobca na preukázanie
oprávnenosti svojho nároku pripojil k žalobe listinné doklady: Zmluvu o pôžičke zo dňa 01.04-2016,
Výzvy na splatenie pôžičky zo dňa 21.08.2018 a zo dňa 24.04.2019 s doručenkou žalovaného.3. Žalovaný v odpore proti platobnému rozkazu vydanému Okresným súdom Banská Bystrica dňa
06.12.2019 č. k. 17Up/1451/2019 poprel poskytnutie mu pôžičky vo výške 36 000 eur žalovaným na
základe Zmluvy o pôžičke zo dňa 01.04.2016, s tým, že žalobca nepreukázal, že k odovzdaniu sumy 36

000 eur žalobcom žalovanému došlo a ani Zmluva o pôžičke neobsahuje prehlásenie žalovaného ako
dlžníka, že by túto sumu od žalobcu prevzal, pričom jej ustanovenie o tom, že pôžička bude zo strany
žalobcu odovzdaná k rukám žalovaného ešte podľa žalovaného neznamená, že skutočne k odovzdaniu
tejto sumy aj došlo.
4. Žalobca vo svojom vyjadrení k tvrdeniu žalovaného, podľa ktorého Zmluva o pôžičke zo dňa

01.04.2016 neobsahuje ustanovenie o tom, že by žalobca ako veriteľ prehlasoval, že podpisom
predmetnejZmluvyodovzdalkrukámžalovanéhosumu36.000eurakodlžníkaaZmluvaneobsahujeani
prehlásenie, že by žalovaný ako dlžník prevzal v hotovosti sumu 36.000 eur, považoval za irelevantné,
nakoľko k reálnemu odovzdaniu finančných prostriedkov v zmysle výdavkových pokladničných dokladov
žalovanému skutočne došlo. K vyjadreniu pripojil listinné doklady: Výdavkový pokladničný doklad
žalobcu na sumu 3.000 eur zo dňa 31.03.2016, účtovný doklad č. X/XXXXXXXXXX zo dňa 31.03.2016,

výdavkový pokladničný doklad žalobcu zo dňa 04.04.2016 na sumu 5.500 eur s účtovným dokladom,
č. X/XXXXXXXXXX zo dňa 04.04.2016, výdavkový pokladničný doklad žalobcu zo dňa 31.03.2016 na
sumu 4.500 eur s účtovným dokladom č. X/XXXXXXXXXX zo dňa 31.03.2016, výdavkový pokladničný
doklad žalobcu zo dňa 28.04.2016 na sumu 6.000 eur s účtovným dokladom č. X/XXXXXXXXXX zo
dňa 28.04.2016, výdavkový pokladničný doklad žalobcu zo dňa 15.07.2016 na sumu 15.000 eur s

účtovným dokladom č. X/XXXXXXXXXX zo dňa 15.07.2016, výdavkový pokladničný doklad žalobcu zo
dňa 15.07.2016 na sumu 2.000 eur s účtovným dokladom č. X/XXXXXXXXXX zo dňa 15.07.2016.
5. Súd prvej inštancie vykonal dokazovanie výsluchom žalovaného, štatutárneho zástupcu žalobcu
N. W., svedkyne L. U. - prokuristky žalobcu, listinnými dokladmi, vyhlásením bývalej zamestnankyne
žalobcu B. N., vyhlásením I.. Y. K. (obe bez uvedenia dátumu), mailovou komunikáciou medzi žalovaným

a prokuristom žalobcu L.. U. zo dňa 04.09.2019, 13.12.2018, 23.11.2018, potvrdením zdravotnej
poisťovne Dôvera, a.s. o evidencii typov platiteľa poistného - žalovaného zo dňa 14.11.2023.
Z výpisu z obchodného registra žalobcu zistil, že od 27.08.2018 je spoločníkom a konateľom žalobcu L.
W.,od27.08.2018do21.11.2018bolspoločníkomžalobcuajU.U.,ktorýbolsúčasnekonateľomžalobcu
od 27.08.2018 do 05.01.2018. Od 04.07.2012 je prokuristkou žalobcu svedkyňa L.. L. U., od 06.01.2018

je prokuristom žalobcu aj T. P.. Zmluvou o pôžičke uzavretou podľa § 657 a nasl. Občianskeho zákonníka
zo dňa 01.04.2016 sa žalobca ako veriteľ (pôvodný názov HO&PE FAMILY, s.r.o.) zaviazal poskytnúť
žalovanému ako dlžníkovi bezúročnú peňažnú pôžičku v sume 36.000 eur pre osobné potreby dlžníka.
V zmysle čl. I bod 2 Zmluvy sa veriteľ zaviazal dlžníkovi poskytnúť pôžičku po podpísaní predmetnej
Zmluvy o pôžičke do konca apríla 2016 v hotovosti v pokladni veriteľa alebo zaslaním bezhotovostným

prevodom na účet dlžníka s tým, že pôžička mohla byť veriteľovi vyplatená aj po častiach. V zmysle čl.
II bod 1 Zmluvy sa žalovaný zaviazal poskytnutú pôžičku žalobcovi vrátiť najneskôr do 31.12.2018, a
to v pravidelných 3 splátkach po 12.000 eur splatných do 31.12.2016, do 31.12.2017 a do 31.12.2018.
V zmysle čl. II bod 2 Zmluvy, v prípade omeškania dlžníka so splatením jednotlivej splátky, stala sa
splatnou celá dlžná suma. Z výdavkových pokladničných dokladov, vystavených žalobcom žalovanému,

zistil, že žalobca vyplatil žalovanému na účel „poskytnutej pôžičky dňa 31.03.2016 sumu 3.000 eur, dňa
31.03.2016 sumu 4.50 0 eur, dňa 04.04.2016 sumu 5.500 eur, dňa 28.04.2016 sumu 6.000 eur, dňa
15.07.2016 sumu 15.000 eur, dňa 15.07.2016 sumu 2.000 eur, ktorých súm prevzatie potvrdil žalovaný
na výdavkových pokladničných dokladoch svojim podpisom.
Výzvou zo dňa 21.08.2018 vyzval žalobca žalovaného na úhradu pôžičky vo výške 36.000 eur v

zmysle Zmluvy o pôžičke zo dňa 01.04.2016 a výzvou zo dňa 24.04.2019, doručenou žalovanému dňa
26.04.2019,vyzvalžalobcažalovanéhonazaplateniedlžnejsumyzostatkupôžičkyvzniknutejzoZmluvy
opôžičkezodňa01.04.2016vsume27.713,46eurdo5pracovnýchdníoddoručeniavýzvy.Žalobcadňa
21.12.2018 zaslal emailom žalovanému konečný návrh na vysporiadanie pôžičky 36.000 eur, termín na
vyjadrenie bol do 03.01.2019, na ktorý žalovaný nereagoval. Na úhradu poskytnutej pôžičky akceptoval

žalobca len riadne podložené sumy, t. j. mzdy za obdobie 7-9/2018 vo výške 8.286,54 eur určené na
čiastočnú úhradu pôžičky. Podľa emailovej komunikácie žalovaného a prokuristu žalobcu L. U. táto dňa
23.11.2018 adresovala mail žalovanému s obsahom: aa/Rekapitulácia situácie ohľadne pôžičky (stav
pôžičky 36.000 eur vyplatené v roku 2016; mzda na zápočet na základe dohody 7 -9/2018 v sume
8.286,54 eur; zostatok pôžičky k úhrade 27.713,46 eur), ab/ Stav nepodložený dokladmi vychádzajúci

z rôznych tvrdení zúčastnených strán: navýšenie platu za rok 2016 o 1.000 eur (nenašiel sa žiaden
doklad o dohode o navýšení platu o 1.000 eur mesačne - jednalo sa o ústnu dohodu s býv. nadriadeným
žalovaného U.. U. a N.. W.; na navýšenie platu žalobcom žalovaným nebol žiaden dôvod (rok 2016) z
finančnej nedostatočnosti, žalobca vykazoval stratu 1,6 mil. eur, reálne 3 mil. eur- podľa žalovaného tobola záležitosť U. a N.. W.; ak by žalobca uznal žalovanému sumu 12.000 eur, v účtovníctve žalobcu
sa bude jednať o nedaňový náklad, z ktorého bude treba zaplatiť daň 21% vo výške 2.520 eur, ktorú
sumu žalobca požadoval od žalovaného a na úhradu pôžičky by sa použila suma 9480 eur), ac/ Vozidlo

MercedesU.(žalovanýnevedelzdokladovaťčiplatiltvrdenésplátkyzavozidlo,avšakakceptovalsumu2
661 eur ako podiel žalovaného pri predaji vozidla, kedy sa v účtovníctve žalobcu bude jednať o nedaňový
náklad s potrebou zaplatenia 21 % dane vo výške 559 eur, čo by sa odpočítalo z pôžičky.
Na základe uvedených skutočností bol návrh žalobcu na vysporiadanie poskytnutej pôžičky 36.000 eur;
mzda na zápočet na základe dohody 8.286,54 eur; navýšenie platu 2016 vo výške 9.480 eur; podiel na

predaji vozidla 2.102 eur, teda zostatok pôžičky k úhrade by bol 16.131,46 eur a v prípade akceptácie
tohto návrhu sa mal žalovaný k nemu vyjadriť a vysporiadať do 05.12.2018. Mailom zo dňa 13.12.2018
zaslal žalovaný svedkyni U. mail ako vyjadrenie k mailu zo dňa 23.11.2018, v ktorom žalovaný k bodu
ab/: jednalo sa o ústnu dohodu o navýšení platu žalovaného o 1.000 eur v roku 2016 s jeho bývalým
nadriadenými U. U. a N. W.; k skutočnosti, že nebol dôvod na zvýšenie platu žalovanému v roku 2016,
podľa žalovaného je to otázka na jeho vtedajších nadriadených; k potrebe zaplatenia 21 % dane zo

sumy 12.000 eur na započítanie pôžičky 9.480 eur, žalovaný toto odmietol, k bodu ac/ žalovaný odmietol
ponuku.
Žalovaný považoval vysporiadanie pôžičky do termínu 05.12.2018 za aktuálne irelevantné, pretože
od júla 2018 mu nebola zo strany žalobcu vyplatená mzda, nemal žiaden príjem a jeho aktuálna
finančná situácia mu nedovoľuje pôžičku v plnej výške jednorazovo uhradiť. Navrhol možnosť jej

splácania podľa splátkového kalendára od januára 2019 a akonáhle sa riadne zamestná, bude trvať na
navýšení splátok, aby dlh vysporiadal čo najskôr. Súčasne požiadal o vysporiadanie cestovných náhrad
za posledné mesiace jeho pôsobenia u žalobcu. Mailom zo dňa 21.12.2018 svedkyňa U. oznámila
žalovanému, že návrh žalobcu na vysporiadanie pôžičky v zmysle mailu zo dňa 23.11.2018, ktorým
by mal žalobca zaplatiť žalovanému zostatok pôžičky 16.131,46 eur, bol voči žalovanému vysoko

ústretový odzrkadľujúci aj osobný vzťah medzi žalobcom a žalovaným, ďalšie ústupky a okresanie výšky
poskytnutej žalobcom nebude žalobca akceptovať. Vzhľadom na žiadosť žalovaného o splatenie dlhu
v splátkach zo dňa 13.12.2018, sa žalobca rozhodol žiadosť žalovaného akceptovať a dlžnú sumu
16.131,46 eur požadoval uhradiť v 12 mesačných splátkach po 1.344,29 eur, posledná splátka vo
výške 1.344,27 eur, počnúc mesiacom 1/2019 do 12/2019. Mailom zo dňa 04.01.2019 oznámil žalovaný

svedkyni U., že nesúhlasí s daným návrhom vysporiadania pôžičky z dôvodu, že nesúhlasil s úhradou
21 % dane, žalobca pri odmene 1.000 eur mesačne netto ušetril na odvodoch min. 815 eur mesačne,
teda ročne 9780 eur; pri aute to bolo 169 eur, čo počas celej doby splácania leasingu bolo 8.112 eur.
Čo sa týka vozidla, žalobca nepoprel skutočnosti uvádzané svedkyňou, avšak platilo by to len vtedy,
ak by vozidlo odkupoval žalovaný. Preto žalobca žiadal odrátať z poskytnutej pôžičky nie sumu 9480

eur, ale sumu 12.000 eur. Z potvrdenia Dôvera zdravotnej poisťovne, a.s. zo dňa 14.11.2023 súd prvej
inštancie zistil, že u žalovaného bolo hradené zdravotné poistenie žalobcom za dobu od 06.11.2014 do
30.09.2018. V období od 16.01.2009 do 05.11.2014 bol žalobca samostatne zárobkovo činnou osobou.
Podľa Indikatívnej informácie z Centrálneho registra exekúcií zo dňa 11.09.2019 voči žalovanému bola
vedená exekúcia pod č. EX 2608/2012 zo dňa 02.11.2012 na úročenú istinu 1.974,56 eur.

Z Vyhlásenia bývalej zamestnankyne žalobcu v čase od 01.10.2014 - 31.05.2018 B. N. súd prvej
inštancie zistil, že má vedomosť o neštandardnom vyplácaní odmeny (prémiovej zložky mzdy)
žalobcom. Neštandardný spôsob odmeny bol žalobcom poskytovaný formou Nájomnej zmluvy od
01.01.2017-31.05.2018 a suma mesačného nájomného za byt nereflektovala iba skutočný nájom
obchodného priestoru, ale zahŕňala aj zamestnaneckú odmenu, z ktorej riadne odvádzala dane.

Suma mesačného nájomného bola 1.000 eur, z čoho 500 eur bolo riadne nájomné a 500 eur bola
zamestnanecká odmena.
Z Vyhlásenia bývalej zamestnankyne žalobcu v období od 02.062009-21.12.2018 I.. Y. K. zistil, že
táto bola u žalobcu zamestnaná ako skladová účtovníčka a od roku 2011 ako hlavná účtovníčka.
Koncom roka 2018 bola nútená u žalobcu dať výpoveď zo zdravotných dôvodov. Keď uzatvárala v roku

2017 rok 2016, pýtala sa od bývalého konateľa a spoločníka žalobcu U. U., čo znamená pohľadávka
voči zamestnancovi - žalovanému, ktorá bola žalovanému vyplatená počas roka 2016, keďže pri
inventarizácii sa nedalo o čo oprieť, U.. U. jej uviedol, že žalovanému bola doplatená mzda, ktorú mal
žalovaný dostávať už v predošlom období a že táto pohľadávka sa bude v budúcnosti zúčtovávať v
mzde žalovaného, keďže sa jednalo o doplatok mzdy v čistom, čo by v hrubom predstavovalo 1.500

eur, preto pohľadávku nechala svedkyňa zaúčtovanú na účte pohľadávok. Vtedajší konateľ žalobcu jej
oznámil, že právnička spíše dohodu o poskytnutej pôžičke a v budúcnosti sa to vysporiada. Svedkyňa
nemá vedomosť, čo tým mal na mysli vtedajší konateľ, ale zostalo to tak. Bola prítomná v kancelárii s
konateľom a žalovaným, kedy sa obaja dohodli na tom, že to vysporiadajú v budúcnosti, bývalý konateľžalovaného ani len nenaznačil, že by niekedy od žalovaného chcel danú sumu vymáhať. Keďže bývalý
konateľ bol odvolaný z funkcie, zrejme kvôli organizačným zmenám, nestihol to vysporiadať.

6. Žalovaný poukázal na ukončenie pracovnoprávneho vzťahu iniciované ním, keď v júni 2018 podal
žalobcovi výpoveď z pracovného pomeru s jeho ukončením ku dňu 30.09.2018. Finančné prostriedky vo
výške 36.000 eur boli žalovanému ponúknuté žalobcom na splatenie jeho záväzkov z prevádzkovania
svojej živnosti. Mal uzavretú so žalobcom mandátnu zmluvu od roku 2010 do 2014, pričom záväzky
žalovaného voči štátnym inštitúciám: Dôvera, Zdravotná poisťovňa, a.s., Sociálna poisťovňa a Daňový

úrad vznikli v príčinnej súvislosti s výkonom mandátnej zmluvy pre žalobcu. Splatenie predmetnej
pôžičky bolo podľa žalovaného dohodnuté tak, že od 01.01.2016 bude žalovanému zo strany žalobcu
navýšená mzda o 1.000 eur, ktorá mu nebude vyplácaná, ale bude použitá na splatenie predmetnej
pôžičky. Na podporu svojich tvrdení uviedol časový sled udalostí: zmluvná spolupráca so žalovaným
od roku 2010 do 2014, spolupráca na základe pracovnej zmluvy, uzavretie Zmluvy o pôžičke dňa
01.04.2016, za rok 2016 zvýšená mzda o 12.000 eur so spätnou účinnosťou od 01.01.2016 v celej

výške započítaná na záväzok žalovaného, ktorej vrátenia sa žalobca do 31.12.2016 nedomáhal, za rok
2017 zvýšená mzda o 12.000 eur v celej výške započítaná na záväzok žalovaného, ktorej vrátenia sa
žalobca do 31.12.2017 nedomáhal, za rok 2018 zvýšená mzda o 12.000 eur, započítaná na záväzok
žalovaného iba vo výške 9.000 eur, keďže pracovný pomer žalovaného u žalobcu bol ukončený
30.09.2018, ale žalobca výzvu na vrátenie pôžičky zaslal žalovanému až dňa 21.08.2018 počas plynutia

výpovednej doby, napriek tomu, že žalovaný bol v omeškaní so splácaním pôžičky už 2 roky a 8
mesiacov. Sumu 3.000 eur vzhľadom na zvýšenie mzdy za mesiace október, november, december
2018 nespotreboval žalovaný na započítanie svojho záväzku, a preto zostal v tejto časti žalobcovi dlžný.
Poukázal na to, že z mailovej komunikácie žalovaného a prokuristu žalobcu L.. L. U. zo dňa 23.11.2018
kalkulácie z 21.12.2018, žalobca sám uznal pohľadávku žalovaného, plynúcu zo mzdy 8.286,54 eur,

ako i pohľadávku 9.480 eur, plynúcu z navýšenia platu 2016, pohľadávky plynúcej z podielu žalovaného
na predaji vozidla 2.102 eur, zostatok pôžičky bol 16.131,46 eur. K započítaniu doplatenom na aute
MB EČV: U. vo výške 9.792 eur, žalovaný uviedol, že počas trvania pracovného pomeru žalovaného u
žalobcu bola medzi nimi uzavretá ústna dohoda, v zmysle ktorej mal žalobca kúpiť do svojho majetku
na lízing predmetné motorové vozidlo, ktoré mal na pracovné účely využívať žalovaný, ktorému sa

výška mesačnej lízingovej splátky 204 eur po dobu 48 mesiacov mala strhávať z jeho mzdy, pričom po
ukončení lízingu mal žalovaný nárok na prevedenie tohto vozidla do svojho vlastníctva alebo v prípade
predaja tretej osobe bude mať žalovaný nárok podieľať sa na zisku z takéhoto predaja vo výške 21,29
% kúpnej ceny. Žalobca túto dohodu nedodržal, osobné motorového vozidlo odpredal, žalovanému
nezaplatil dohodnutú časť kúpnej ceny 2.661,19 eur, ktorú si žalovaný voči žalobcovi započítal spolu

s pohľadávkou vo výške 9.792 eur (204x 48) na pohľadávku žalobcu. K započítaniu krátenej mzdy od
apríla do septembra 2018 v sume 3.000 eur (6x500eur) žalovaný uviedol, že túto pohľadávku si započítal
kvôli kráteniu mzdy.
Skutkový stav po započítaní všetkých pohľadávok žalovaného voči pohľadávke žalobcu predstavuje
sumu 54.078,54 eur (pohľadávky žalovaného vo výške 12.000 eur za nezaplatenú časť mzdy za rok

2016; za nezaplatenú časť mzdy za rok 2017 vo výške 12.000 eur; za nezaplatenú časť mzdy za
rok 2018 vo výške 9.000 eur; za nezaplatenú časť mzdy za mesiace 7,8,9 2018 vo výške 8.286,54
eur; zaq nezaplatenú sumu lízingových splátok za majetok žalobcu - osobný automobil MB 4ČV: U.
za obdobie 48 mesiacov x 204 eur vo výške 9.792 eur; krátená mzda od apríla 2018 do septembra
2018 vo výške 500 eur mesačne, t. j. 3.000 eur. Pohľadávka žalobcu vo výške 36.000 eur zanikla

započítaním pohľadávok žalovaného vo výške 36.000 eur, preto žalovanému zostala voči žalobcovi
ešte pohľadávka vo výške 18.078,54 eur. Podľa žalovaného medzi žalobcom a žalovaným existoval
pracovnoprávny vzťah, ktorý bol ukončený k 30.09.2018 a od 01.04.2016 existoval ďalší právny vzťah,
ktorýbolstranamideklarovanýakoZmluvaopôžičke,ajkeďvskutočnostitentoprávnyvzťahnadväzoval
na predchádzajúci pracovnoprávny vzťah. Zmluvu o pôžičke označil za simulovaný právny úkon na

vyplatenie odmien za prácu žalovanému (zvýšenie mzdy o 1.000 eur mesačne od 01.01.2016), ktorý je
neplatný pre nedostatok vôle, a preto platí tento zastretý právny úkon. Žalobca si na žalovanom vynútil
uzavretie Zmluvy o pôžičke za zmenených podmienok (navýšenie mzdy žalovanému o 1.000 eur), čo
chcel zakryť právnym úkonom pôžičky, ktorý nemal na neho negatívny dopad z daňového hľadiska.

7. Žalobca k vyjadreniu žalovaného uviedol, že všetky vedľajšie dohody alebo iné nároky žalovaného,
ktoré si žalovaný voči žalobcovi uplatňuje, na základe ktorých malo dôjsť k splateniu predmetnej pôžičky
iným ako „bežným“ spôsobom, považuje za nepreukázané a mal za to, že takéto dohody a iné nároky
žalovaného nikdy ani len nevznikli. Nároky žalovaného mali spočívať v rôznych osobitných dohodách,ako napr. zrážky zo mzdy, zníženie mzdy, podieľanie sa na lízingových platbách za vozidlo žalobcu,
podiel z predaja vozidla žalobcu a iné, jedná sa len o tvrdenia žalovaného relevantným spôsobom
nepreukázané, bez existencie zmluvy alebo listinného dokumentu v účtovníctve žalobcu. Totožné

tvrdenia uvádzal aj žalobca v mailovej komunikácii so žalovaným z roku 2018, kde žiadnu osobitnú
dohodu ani nárok žalovaného žalobca nepotvrdil, preto nie je žalobcovi jasné, z akého dôvodu žalovaný
opakovane uvádza skutočnosť, že žalobca nároky žalovaného uznáva. Jediný nárok žalovaného, ktorý
žalobca uznal, je nárok vyplývajúci z nevyplatenej mzdy 8.286,54 eur, ktorý nárok je však v žalobe
zahrnutý, preto nie je pôžička vymáhaná v celej výške 36.000 eur.

V mailoch z roku 2018 predniesol žalovanému ponuku na mimosúdne vysporiadanie sporných nárokov,
v ktorej navrhol zaplatenie zníženej čiastky poskytnutej pôžičky ako istú výhodu za účelom rýchleho
vyriešenia sporu. Týmto úkonom žalobca neuznal právny titul, vznik, existenciu alebo výšku žalovaným
tvrdených nárokov takým spôsobom, aby tieto boli samostatne vymáhateľné alebo spôsobilé na
započítanie. Tvrdenia žalovaného v mailoch z roku 2018 preukazujú, že žalovaný si bol vedomý
vzniku a existencie svojho záväzku voči žalobcovi z titulu predmetnej pôžičky, v tom čase žalovaný

dokonca navrhoval schválenie splátkového kalendára za účelom riadneho uhradenia svojho záväzku.
K tvrdeniam žalovaného, že žalobca mu poskytol pôžičku za účelom splnenia si záväzkov voči štátnym
inštitúciám z dôvodu nesplnenia si jeho zákonných odvodových povinností v čase, keď žalobcovi
poskytoval služby ešte na základe mandátnej zmluvy, teda obchodnozáväzkového vzťahu, žalobca
uviedol, že je nelogické, aby žalobca svojvoľne a proti jeho hospodárskym záujmom sa rozhodol

znášať dlhy žalovaného, čím by sa žalobca nedôvodne zaťažil. Vyhlásenia bývalých zamestnankýň
žalobcu B. N. a I.. Y. K. považoval žalobca za neobjektívne, nevierohodné, nakoľko tieto vyhlásenia
majú charakter súkromných listín a v čase vzniku Zmluvy o pôžičke neexistovali, boli vyhotovené v
priebehu súdneho konania. Vyhlásenie I.. K. nepotvrdzuje všetky osobitné dohody medzi sporovými
stranami, o ktoré sa žalovaný opiera a nepotvrdzuje ani to, že p. K. bola prítomná pri niektorých právnych

úkonoch, ako to tvrdí žalovaný, pretože I.. K. bola účtovníčkou žalobcu a pracovala len s účtovnými
dokladmi žalobcu, nekonala v mene žalobcu navonok, teda nebol dôvod, aby sa zúčastňovala právnych
úkonov. Vo Vyhlásení I.. K. opisuje a vykladá úmysly bývalého konateľa žalobcu U. U. pri poskytovaní
pôžičky, avšak tieto len predpokladá. Z Vyhlásenia B. N. nevyplývajú žiadne relevantné informácie
pre toto súdne konanie, nepotvrdzuje žiadne zo žalovaným tvrdených skutočností. Navyše B.. N. je

družkou žalovaného, ide preto o zjavne zaujatú osobu. Žalobca ďalej poukázal na nekonzistentnosť a
rôznorodosť argumentácií žalovaného počas konania, kde v odpore proti platobnému rozkazu uvádzal,
že žalobca nepreukázal odovzdanie finančných prostriedkov žalovanému, v dôsledku čoho medzi
sporovýmistranaminevznikolzáväzkovývzťah,neskôrvpodanízodňa02.09.2020žalovanýopakovane
tvrdil, že žalobcom predložené doklady o vyplatení pôžičky žalovanému boli predložené oneskorene a

súd by na ne nemal prihliadať, preto žalobca nepreukázal nárok; v podaní žalovaný navrhuje s ohľadom
na ďalšie dôkazy ešte len vykonať ďalšie dôkazy, že medzi žalobcom a žalovaným malo ísť o uzatvorenie
zastretého právneho úkonu.

8. Z výsluchu konateľa žalobcu N. W. (konateľom je od 06.01.2018) súd prvej inštancie zistil,

že jeho syn L. W. bol 50 % spoluvlastníkom firmy žalobcu, preto N.V. W. sa v roku 2011 zamestnal
na základe riadnej pracovnej zmluvy u žalobcu na pracovnej pozícii zaoberajúcej sa kontaktami s
odberateľmi a dodávateľmi. Prichádzal v rámci pracovného pomeru so žalovaným do kontaktu, spoločne
chodili na služobné cesty. Od roku 2018 sa N. W. stal konateľom žalobcu, do tejto doby bol len jeho
zamestnancom, preto nemal právo rozhodovať o mzdových nárokoch žalobcu, či o pôžičke. V roku 2018

došlo u žalobcu k personálnym zmenám, N.. W. sa stal konateľom žalobcu spolu s L. W. a pri prezeraní
dokladov s prokuristkou žalobcu L.. U. našli písomný dokument - predmetnú Zmluvu o pôžičke uzavretú
so žalovaným na sumu 36.000 eur. Následne si zavolali žalovaného ohľadne predmetnej Zmluvy s
tým, že žalovaný sa začal vyhovárať na nejaký predchádzajúci dohovor s U. U., ktorý v roku 2016
bol 50% spolumajiteľom žalobcu. Po ukončení pracovného pomeru žalovaného u žalobcu, žalovaný

nikdy neoslovil N.. W. dohodnúť sa ohľadne vrátenia pôžičky. Dlhy, ktoré kryl žalovaný z predmetnej
pôžičky, boli z dôvodu neodvádzania odvodov žalovaným, o ktorej skutočnosti konateľ žalobcu vedel
z dôvodu, že bol v blízkom pracovnom vzťahu so žalovaným. O skutočnosti, že odvody do poisťovne
za roky 2010-2015 mal na základe dohody medzi žalovaný a U.. U. hradiť za žalovaného žalobca,
konateľ žalobcu nevedel. Otázka rozhodovania vo firme žalobcu, keď boli syn N. W. L. W. a U. U.

50% spolumajiteľmi žalobcu, fungovala tak, že ak sa jednalo o zásadné veci, t.j. i finančné, U. U.,
hlavne keď potreboval financie, telefonicky volal L. W. do Ameriky za účelom dohody. Potom, čo dal
žalovaný u žalobcu výpoveď z pracovného pomeru na jeseň 2018, mu N. W. ponúkol u žalobcu naďalejpracovať s podmienkou vrátenia pôžičky 36.000 eur. O maili prokuristky žalobcu L. U. konateľ žalobcu
mal vedomosť a mailom súhlasil.

8. Z výsluchu žalovaného súd prvej inštancie zistil, že u žalovaného pracoval od roku 2010 na základe
dohody o vykonaní práce, od roku 2015 na základe pracovnej zmluvy na pozícii obchodného riaditeľa
do roku 2018. V roku 2016 sa žalovaný dostal do finančných problémov a na základe návrhu N. W.,
vtedajšieho zástupcu majiteľa žalobcu L. W. a druhého spolumajiteľa U. U. dostal návrh na vyplatenie
odmeny dopredu jednorazovo za nasledujúce 3 roky vo výške 1.000 eur mesačne, t .j. za 36 mesiacov

v celkovej výške 36.000 eur, ktorá suma mu bola vyplatená v roku 2016 svedkyňou L. U. a N. W.. Suma
bola vyplatená v 6 splátkach vo výške 36.000 eur a jednalo sa o navýšenie mzdy za prácu o 1.000 eur
mesačne. V nasledujúcich 3 rokoch sa mu suma 1.000 eur mesačne na zvýšenú mzdu započítavala v
prospech žalobcu, čo preukazuje skutočnosť, že počas nasledujúcich 3 rokov sa žalobca nedomáhal
vráteniasumy36.000eurztitulupôžičky.Vráteniasumy36.000euržalobcapožadovalodžalovanéhopo
tom,čodalžalovanýžalobcovivýpoveďzpracovnéhopomeruvroku2018,ktorýpracovnýpomerskončil

k30.09.2018.PodanívýpovedezpracovnéhopomeružalovanýmsavzťahyN.W.akozástupcumajiteľa
žalobcu L. W. k žalovanému zmenili, tento začal so žalovaným komunikovať prostredníctvom asistentky
alebo firemnej právničky L. U.. Žalobca poskytnutie sumy 36.000 eur klasifikoval ako pôžičku, aby to
mohlo byť v účtovníctve legálne zaevidované. V zmysle ústnej dohody medzi žalobcom a žalovaným z
roku 2018 sa žalobca zaviazal od roku 2016 vyplácať žalovanému navýšenie mesačnej mzdy o 1.000

eur po dobu 36 mesiacov. Na základe mailovej komunikácie s L.. U., táto žalovanému navrhla v mene
žalobcu odvolávajúc sa na mail žalovaného zo dňa 23.11.2018 návrh na vysporiadanie poskytnutej
pôžičky 36.000 eur síce len čiastočne, avšak zo strany žalobcu bolo uznané navýšenie platu žalovaného
za rok 2016+podiel na predaji vozidla žalobcu mzda na zápočet na základe dohody, ktorú však žalovaný
popiera. K celkovej úhrade mal žalovaný uhradiť zostatok pôžičky 16.131,46 eur. Týmto mailom žalobca

prejavil zápočet pohľadávok žalovaného a poskytnutie mu mzdy vopred vyplatenej vo výške 36.000 eur.
Žalovaný v mailoch s U.Č. z roku 2018 navrhoval zápočet iných súm na započítanie sumy 36.000 eur,
čo žalobca neakceptoval a listom zo dňa 24.04.2019 vyzval žalobca žalovaného na vrátenie pôžičky.
Na otázky právneho zástupcu žalovaného žalovaný uviedol, že pôžičku od žalobcu potreboval z dôvodu
finančných problémov vzniknutých tým, že keď u žalobcu pracoval na živnosť, musel si sám hradiť

odvody napriek tomu, že bol so žalobcom dohodnutý, že tieto odvody bude odvádzať žalobca, ktoré
dane a odvody za žalovaného odvádzal výlučne za prvý rok 2010. Po dvoch rokoch boli žalovanému
doručované upomienky za neplatenie odvodov, ktorých úhrady sa žalovaný snažil vyrovnať, čo vyriešil
žalovaný so žalobcom dohodou, že mu písomne nenavýši žalobca mzdu o 1.000 eur mesačne od
01.01.2016, ale dopredu mu vyplatí túto sumu za 36 mesiacov vo výške 36.000 eur jednorazovo a

žalobca si následne vysporiada nedoplatky na odvodoch, o ktorých sa dozvedel od exekútorov. Celková
suma nedoplatkov počas doby, kedy žalovaný pracoval pre žalobcu ako živnostník, bola spolu s úrokmi
cca 36.000 eur, ktoré exekúcie aj žalovaný v roku 2016 vyplatil. Po zistení nedoplatkov na odvodoch
u žalovaného ako SZČO mu žalobca navrhol u neho ukončiť prácu na živnosť a navrhol mu uzavretie
trvalého pracovného pomeru, odkedy žalobca za žalovaného platil odvody. Čo sa týka podpisovania

Zmluvy o pôžičke zo dňa 01.04.2016, žalovaný uviedol, že táto Zmluva bola podpisovaná v auguste
2018, kedy bol donútený Zmluvu podpísať pod vyhrážkami a nátlakom N. W., L.D. U. a p. P., ktorý v roku
2018 bol prokuristom žalobcu. Žalovaný uviedol, že fyzicky sumu 36.000 eur žalobcovi neuhradil, ale
táto suma bola započítaná ako zvýšená mzda žalovaného. Žalobca nevyzýval žalovaného na splatenie
dohodnutých splátok pôžičky po splatnosti jednotlivých splátok, t. j. 01.01.2017, 01.01.2018, 01.01.2019.

Skutočnosť, že žalovanému mala byť odmena vo výške 36.000 eur vyplatená vopred, usúdil žalovaný
z ústnej dohody medzi N. W. a U. U., ako i z mailu L.. U. zo dňa 23.11.2018, kde U. uvádza: „mzda
vo výške 36.000 eur“. K otázke právneho zástupcu žalobcu, či žalovaný navrhoval úhradu dlžnej sumy
formou splátkového kalendára v zmysle mailu z roku 2018, žalovaný uviedol, že v prípade, ak by niečo
žalobcovi dlhoval, tak áno, ale sumy 36.000 eur sa to netýkalo, týkalo sa to len pracovných pomôcok.

Započítanie v zmysle mailu zaslaného mu p. U.Á. mailom z roku 2018 žalovaný rozporoval, s návrhom
na vyporiadanie pôžičky v zmysle mailu zo dňa 23.11.2018 navrhnutého žalobcom, nesúhlasil. Uviedol,
že vyplatenie mu údajného zvýšenia mzdy 36.000 eur práve na dobu 36 mesiacov dopredu, bola dohoda
medzi N. W. (otcom spolumajiteľa žalobcu) a vtedajším druhým spolumajiteľom U. U. z dôvodu, že o
zvýšenie platu požiadal žalovaný kvôli finančným problémom.

10. Z výsluchu svedkyne L. U. súd prvej inštancie zistil, že v roku 2016 poskytol žalobca
žalovanému pôžičku vo výške 36.000 eur, ktorú mal žalovaný splatiť v 3 splátkach. Žalovaný v tom čase
bol riadne u žalobcu zamestnaný ako obchodný riaditeľ. Svedkyňa dostala od vtedajšieho spolumajiteľaa konateľa žalobcu U. U. inštrukciu, že má vyhotoviť zmluvu o pôžičke medzi žalobcom a žalovaným,
na základe ktorej žalobca poskytol žalovanému pôžičku 36.000 eur s jej splácaním po 12.000 eur
ročne. Zmluvu o pôžičke svedkyňa vyhotovila a odovzdala U. U., pričom následne ju podpisoval U..

U. a žalovaný. Svedkyňa pri fyzickom odovzdávaní sumy 36.000 eur žalovanému nebola, pôžička
bola vyplácaná na základe výdavkových dokladov. Táto pôžička bola riadne zaevidovaná v účtovníctve
žalobcu. Účel poskytnutia pôžičky žalovanému sa dozvedela až v priebehu rokov 2016-2017, a to na
splatenie exekúcií. Splácanie pôžičky sa začalo zo strany žalobcu riešiť až v roku 2018, keď žalovaný
ukončovalpracovnýpomeružalobcu.Osplácaní,resp.nesplácanísplátokpôžičkyžalovanýmsvedkyňa

vedomosť nemala. K mailu zo dňa 23.11.2018, písaného svedkyňou žalovanému, kde je formulovaná
ponuka žalobcu na vysporiadanie vzájomných záležitostí, kde je okrem iného uvedené: navýšenie
platu 2016 suma 9.4 80 eur, uviedla, že tento mail bol návrhom na mimosúdnu dohodu a schválilo ho
vedenie žalobcu - N.. W. a finančný riaditeľ p. P., o výške navrhnutej sumy svedkyňa vedomosť nemala.
Jednalo sa len o snahu o vyriešenie vzájomných vzťahov medzi stranami sporu, pretože žalovaný
dlhodobo pracoval pre žalobcu a bol pre neho prínosom, preto sa žalobca sa návrhy žalovaného

snažil zakomponovať do návrhu mimosúdnej dohody. V roku 2016 nemal v spoločnosti žalobcu N.
W. žiadnu právomoc, tento žalobcu prezentoval navonok. Rozhodovaciu právomoc ohľadne odmien a
miezd zamestnancov mal spolumajiteľ firmy U. U..

11. Po právnej stránke vychádzal súd prvej inštancie z ustanovení § 488, § 657, § 517 ods. 1, 2

Občianskeho zákonníka (ďalej aj „OZ“).

12. Konštatoval, že Zmluva o pôžičke má charakter reálnej (nielen konsenzuálnej) zmluvy. K vzniku
právneho vzťahu o pôžičke je potrebné odovzdanie veci dlžníkovi na základe dohody, ktorej predmetom
musí byť vôľa, aby jedna zmluvná strana prenechala veci určené podľa druhu (peniaze) druhej strane

s tým, že druhá strana vráti po čase veci toho istého druhu. Dôkazné bremeno, že došlo k prejavu vôle
oboch zmluvných strán o pôžičke leží na žalobcovi.

13. Z vykonaného dokazovania mal súd prvej inštancie za preukázané, že medzi stranami sporu
bola dňa 01.04.2016 uzavretá písomná bezúročná Zmluva o pôžičke, na základe ktorej žalobca ako

veriteľ poskytol žalovanému ako dlžníkovi sumu 36.000 eur, ktorú sumu pôžičky sa žalobcovi zaviazal
žalovaný vrátiť v troch splátkach po 12.000 eur, splatných dňa 31.12.2016, 31.12.2017 a 31.12.2018.
Skutočnosť, že peňažná suma bola zo strany žalobcu žalovanému skutočne vyplatená, mal preukázané
zvýdavkovýchpokladničnýchdokladovvobdobíod31.03.2016do15.07.2016,ktorýchprevzatiepotvrdil
žalovaný svojim podpisom a zároveň prevzatie sumy 36.000 eur mal potvrdené i z výpovedí súčasného

konateľa žalobcu N. W., svedkyne L. U., ako i samotného žalovaného. Spornou skutočnosťou v konaní
podľa neho bolo to, či vyplatenie sumy 36.000 eur žalobcom žalovaným bolo z titulu pôžičky (ako tvrdil
žalobca) alebo z titulu navýšenia mzdy (odmeny) žalovanému o 1.000 eur mesačne do budúcna na
36 mesiacov
(ako tvrdil žalovaný).

14. Na základe vykonaného dokazovania dospel k záveru, že k uzavretiu predmetnej Zmluvy o pôžičke
zodňa04.01.2016medzisporovýmistranamiskutočnedošlo.Žalovanýnepoprel,žebyprevzalfinančné
prostriedky vo výške 36.000 eur v priebehu roku 2016, ani v predmetnej Zmluve obsahujúci jeho záväzok
vrátiť poskytnuté mu finančné prostriedky v 3 splátkach. Mal za preukázané, že žalovaný potreboval

finančné prostriedky za účelom vyplatenia dlhov z minulosti, konkrétne odvodov do Sociálnej, zdravotnej
poisťovne, platby daňovému úradu. ktoré mu vznikli v období rokov 2010-2015, kedy pracoval pre
žalobcu ako SZČO. Neuveril tvrdeniam žalovaného, že v tomto čase bol so žalobcom dohodnutý,
že žalobca bude za neho platiť odvody, keď to bola zákonná povinnosť živnostníka, a že splatenie
predmetnej pôžičky bolo dohodnuté tak, že od 01.01.2016 bude žalovanému zo strany navýšená mzda

o 1.000 eur mesačne, ktorá nemala byť žalovanému zo strany žalobcu vyplácaná, ale mala byť použitá
na splatenie pôžičky 36.000 eur. Súd prvej inštancie nemal toto tvrdenie zo žiadneho dôkazu v konaní
preukázané, jedná sa len o tvrdenie žalovaného (prvýkrát uplatnené vo vyjadrení doručenom súdu dňa
25.05.2022), ktoré je odlišné od tvrdení žalovaného uvádzaných v odpore. Je nepochopiteľné, z akého
dôvodu by žalobca navrhoval žalovanému zvýšenie mzdy dopredu na 36 mesiacov (z akého dôvodu

práve na túto dobu), keď žalobca nemohol mať vedomosť, či so žalovaným bude ich pracovný pomer
počastejtodobytrvať.Skutočnosť,žežalobcaposplatnostiprvej,alebodruhej,anásledneitretejsplátky
pôžičky (čl. II bod 2 Zmluvy o pôžičke) bezprostredne nevyzýval žalovaného na splatenie jednotlivých
splátok, nesvedčí o tom, že úmysel žalobcu pri uzatváraní predmetnej Zmluvy o pôžičke bol nežiadaťod žalovaného splácanie pôžičky, resp. žeby sa jednalo o simulovaný právny úkon, ako sa to snaží
predostrieť žalovaný. Premlčacia doba pri pôžičkách je trojročná, takže bolo výlučne na veriteľovi, kedy
si svoj nárok voči dlžníkovi uplatní. K tvrdeniam žalovaného ohľadne poskytnutia pôžičky zo strany

žalobcu, že sa malo jednať o dohodu medzi terajším konateľom N. W. a vtedajším 50% spoločníkom
a konateľom U. U., do ktorej žalovaný nezasahoval, súd prvej inštancie vyhodnotil ako nevieryhodné,
nakoľko N. W. v relevantnom čase poskytnutia pôžičky bol len zamestnancom žalobcu bez právomocí
zasahovaťdorozhodovaniaomzdovýchnárokochzamestnancovžalobcu.Pokiaľsažalovanývosvojich
vyjadreniach odvolával v mnohom na mailovú komunikáciu medzi ním a prokuristkou žalovaného, kedy

v maili z 23.11.2018 L. U. sama uviedla: „mzda vo výške 36.000 eur“, čím mala potvrdiť, že suma
pôžičky 36.000 eur bola v skutočnosti zvýšená mzda žalovaného od 01.01.2016 po dobu 36 mesiacov
po 1.000 eur mesačne, dospel k záveru, že mailová komunikácia v žiadnom prípade nepotvrdzuje,
že žalobca uznal titul poskytnutia sumy 36.000 eur žalovanému ako navýšenie mzdy, práve naopak,
z tejto mailovej komunikácie vyplýva, že žalobca i žalovaný zhodne uznali, že suma 36.000 eur bola
žalovanému zo strany žalobcu poskytnutá ako pôžička. Mail L.. U. obsahuje skutočnosti, ktoré uvádzal

žalovaný na započítanie a boli vyhodnotené zo strany žalobcu ako nepodložené. Jasne mailom zo
dňa 23.00.2018 L. U. - prokuristka žalobcu - informovala žalovaného Rekapituláciou situácie ohľadne
pôžičky, pričom skutočnosti uvádzané v maili ako: navýšenie platu 2016 vo výške 9.480,46 eur, podiel
na predaji vozidla 2.102 eur, bol len návrhom žalobcu voči žalovanému na vysporiadanie poskytnutej
pôžičky vyjdúc žalovanému v ústrety aj napriek nepreukázaným nárokom (mail zo dňa 21.12.2018). V

konečnom dôsledku sám žalovaný v maili zo dňa 13.12.2018 potvrdil potrebu vysporiadania pôžičky,
avšak toto mu nedovoľovala vtedajšia finančná situácia, a navrhol jej splácanie splátkovým kalendárom.
Svedecké výpovede B. N. a I.. Y. K. vyjadrené Čestnými prehláseniami súd prvej inštancie vyhodnotil
k prejednávanej veci za irelevantné, v tomto smere sa s ich vyhodnoteniami stotožnil s vyjadrením
žalobcu.

15. Uviedol, že jednostranné započítanie pohľadávok vyžaduje adresovaný prejav vôle konajúceho,
ktorý je doručený adresátovi, neodporuje zákonným ustanoveniam a ktorým prichádza k započítaniu
vzájomných pohľadávok vo výške, v ktorej sa vzájomne kryjú. Na započítanie musia byť teda splnené
nasledujúce predpoklady: ide o vzájomné pohľadávky medzi tými istými osobami, ide o vzájomné

pohľadávky, ktorých plnenie je rovnakého druhu, ide o vzájomné pohľadávky, ktoré sú splatné, jeden
z účastníkov musí urobiť prejav, ktorý smeruje k započítaniu, nejde o pohľadávku, ktorej započítanie
podľa zákona nie je prípustné. Jednostranným právnym úkonom, ktorým by malo dôjsť k započítaniu
vzájomných pohľadávok, nie je možné započítať: pohľadávku na náhradu škody spôsobenej na zdraví,
pohľadávky, ktoré nepodliehajú exekúcii, premlčané pohľadávky a pohľadávky, ktorých sa nemožno

domáhať na súde, pohľadávky z vkladov, pohľadávku splatnú a nesplatnú ani pohľadávku premlčanú.
Zákonník práce neupravuje započítanie pohľadávok a tento inštitút nie je uvedený v taxatívnom
výpočte zániku práv a povinností v zmysle ustanovení Zákonníka práce. Zároveň v zmysle ustanovenia
§ 1 ods. 4 Zákonníka práce nie je možné použiť úpravu započítania pohľadávok obsiahnutú v
Občianskom zákonníku, keďže tieto ustanovenia nie sú zaradené vo všeobecných ustanoveniach

Občianskeho zákonníka, a tým nie sú v zmysle vyššie uvedeného ustanovenia aplikovateľné v
pracovnoprávnych vzťahoch. Zamestnávateľ tak bude musieť svoj nárok riešiť samostatne a v prípade,
že zamestnanec svoju povinnosť uhradiť schodok v pokladnici nesplní dobrovoľne, takúto škodu uplatniť
samostatnou žalobou (uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2Cdo/103/2008 zo dňa 29.09.2009,
uznesenie Krajského súdu Prešov sp. zn. 1CoPr/1/2021 zo dňa 08.07.2021). Nárok oprávneného z

pracovnoprávnych vzťahov nemôže zaniknúť započítaním. Práva a povinnosti z pracovnoprávnych
vzťahov zanikajú uspokojením nároku, uplynutím doby, na ktorú boli obmedzené, dohodou o sporných
nárokoch, smrťou zamestnanca, prípadne neuplatnením práva v stanovenej lehote - preklúziou. Výpočet
spôsobov zániku práv a povinností je v Zákonníku práce uvedený taxatívne. Znamená to, že iným, v
Zákonníku práce neuvedeným spôsobom, práva a povinnosti z pracovnoprávnych vzťahov nezanikajú,

a to ani vtedy, keby zamestnanec a zamestnávateľ prejavili v tomto smere súhlasnú vôľu. Pretože
Zákonník práce iné než uvedené spôsoby zániku práv a povinnosti nepozná, a pretože právnym
dôsledkom započítania je zánik pohľadávky, predstavujú pohľadávky z pracovnoprávnych vzťahov
také pohľadávky, ktoré nemožno započítať a ani proti nim nie je možné započítanie jednostranným
úkonom namietať. Je pritom nerozhodné a právne irelevantné, či sa jedná o nárok povinného

na započítanie z pracovnoprávneho alebo občianskoprávneho vzťahu vzhľadom k tomu, že nárok
oprávneného z pracovnoprávnych vzťahov nemôže započítaním zaniknúť. Aj keď by povinnému vznikol
proti oprávnenému ním tvrdený nárok, nemôže byť jeho „započítanie“ dôvodom pre zánik pohľadávkyoprávneného, vymáhanej v tomto konaní, keďže takýto zákonný postup nie je možný (uznesenie
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 29. septembra 2009 sp. zn. 2Cdo/103/2008).

16. Čo sa týka započítania pohľadávok žalovaného voči pohľadávke žalobcu - pôžičky 36.000 eur,
že žalovaný si započítal krátenú mzdu od apríla 2018 do septembra 2018 vo výške 3.000 eur;
nezaplatenú časť mzdy za rok 2016 vo výške 12.000 eur, nezaplatenú časť mzdy za rok 2017 vo
výške 12.000 eur, nezaplatenú časť mzdy za rok 2018 vo výške 9.000 eur, súd prvej inštancie
uviedol, že nárok oprávneného z pracovnoprávneho vzťahu nemôže započítaním zaniknúť, čo sa týka

započítania doplatného na auto zn. MB EČV: U. vo výške 9.792 eur, okrem skutočnosti, že žalovaný
nepreukázal skutočnosti, od ktorých si odvodzuje uplatňovaný nárok ani jeho výšku. Žalobca v maili
zo dňa 23.11.2018 túto skutočnosť sám skonštatoval, avšak akceptoval podiel žalovaného na predaji
vozidla 2.661 eur v rámci návrhu na mimosúdne vysporiadanie pôžičky, nie súhlas so započítaním. Mal
za nepochybné, že sa jedná o premlčanú pohľadávku, nakoľko žalovaný si ju uplatnil v tomto súdnom
konaní podaním došlým súdu dňa 25.05.2022, preto ju nebolo možné započítať.

17. Návrh žalovaného na doplnenie dokazovania výsluchom svedka U. U. zamietol s odôvodnením, že
adresu uvedeného svedka, z ktorej mal byť zo strany súdu predvolaný na pojednávanie, mal právny
zástupca žalovaného nahlásiť súdu do 10 dní odo dňa predchádzajúceho pojednávania 20.02.2024.
Právny zástupca túto adresu nenahlásil, pričom dňa 06.05.2024 o 17,05 hod. žiadal súd o odročenie

pojednávania dňa 07.05.2024 z dôvodu, že so svedkom sa skontaktoval až 03.05.2024, ktorý sa dňa
06.05.2024 o 15,00 hod. dostavil do advokátskej kancelárie žalovaného a podpísal Čestné vyhlásenie.
V Čestnom vyhlásení zo dňa 06.05.2024 U. U. uviedol, že bol 03.05.2024 oslovený žalovaným,
aby sa dostavil na pojednávanie 07.05.2024 ako svedok, avšak z dôvodu neodkladných pracovných
povinností sa ospravedlnil z neúčasti na tomto pojednávaní. Konanie žalovaného, ktorý od 20.02.2024

mal vedomosť o potrebe zabezpečenia, príp. oznámenia adresy svedka, a túto povinnosť do 07.05.2024
nesplnil, pričom svedka oslovil až 03.05.2024 (pár dní pred termínom pojednávania), a aj ospravedlnenie
- Čestné prehlásenie U. U. považoval súd prvej inštancie za nedôvodné a neakceptoval ho. Tieto úkony
zo strany žalovaného i navrhovaného svedka vyhodnotil ako snahu o predlžovanie konania a vzhľadom
na stav konania by bolo podľa neho nehospodárne opätovne vec odročovať. Bol toho názoru, že bolo

na žalovanom, aby si príp. formou iného čestného prehlásenia zabezpečil potvrdenie ním uvádzaných
skutočností.
18. Na základe vyššie uvedených skutkových okolností súd prvej inštancie tak dospel k záveru, že
Zmluva o pôžičke zo dňa 01.04.2016 je platná, žalovanému bola poskytnutá v zmysle § 657 OZ pôžička
vo výške 36.000 eur, ktorú sa zaviazal žalobcovi zaplatiť v troch splátkach. Žalovaný do dnešného

dňa predmetnú pôžičku žalobcovi neuhradil, a to ani na základe Výziev žalobcu zo dňa 21.08.2018,
24.04.2019. Žalobca na čiastočnú úhradu pôžičky započítal nevyplatenú mzdu žalovanému za dobu 7
až 9/2018 vo výške 8.286,54 eur, z ktorého dôvodu si v konaní uplatnil zaplatenie zostávajúcej výšky
pôžičky 27.713,46 eur, na zaplatenie ktorej súd prvej inštancie žalovaného zaviazal.

19. O príslušenstve pohľadávky rozhodol súd prvej inštancie podľa § 517 ods. 1,2 Občianskeho
zákonníka, § 3 Nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z.z. a žalovaného zaviazal s prihliadnutím na výšku
vyplatenej mzdy za konkrétne mesiace 7-9/2018 v celkovej výške 8.286,54 eur, ktorá bola odpočítaná zo
sumyistinypôžičky,nazaplateniezákonného5%ročnéhoúrokuzomeškaniaododňanasledujúcehopo
splatnosti predmetnej pôžičky s prihliadnutím na čl. II ods. 2 Zmluvy o pôžičke zo dňa 01.04.2016, kedy

nezaplatením prvej splátky pôžičky žalovaným v lehote splatnosti do 31.12.2016 sa stal dňa 01.01.2017
splatný celý dlh, t. j. celá výška pôžičky.
20. O nároku na náhradu trov konania procesných strán súd prvej inštancie rozhodol podľa §
255 ods. 1, § 262 ods. 1 CSP a žalobcovi, ako úspešnej procesnej strane, priznal voči žalovanému,
ktorý bol v spore neúspešný, náhradu trov konania v plnej výške 100 % s tým, že v zmysle § 262 ods. 2

CSP o výške priznanej náhrady trov konania rozhodne po právoplatnosti tohto rozsudku samostatným
uznesením ktoré vydá súdny úradník.

21. Proti tomuto rozsudku podal prostredníctvom svojho právneho zástupcu v zákonnej lehote odvolanie
žalovaný, ktorý žiadal napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie

a nové rozhodnutie a uložiť mu, aby sa vysporiadal so všetkými námietkami žalovaného a vykonal
žalovaným navrhované dôkazy najmä výsluch svedka U. U., B. N., I.. Y. K..
Poukázal na bod 26. napadnutého rozsudku, v ktorom je uvedené: „Súd neuveril tvrdeniam žalovaného,
že v tom čase bol so žalobcom dohodnutý, že žalobca bude za neho platiť odvody, keď to bola zákonnápovinnosť živnostníka a že splatenie predmetnej pôžičky bolo dohodnuté tak, že od 01.01.2016 bude
žalovanému zo strany navýšená mzda o 1.000 eur mesačne, ktorá nemala byť žalovanému zo strany
žalobcu vyplácaná, ale mala byť použitá na splatenie pôžičky 36.000 eur“ - toto žalobca počas celého

konania nenamietal, jedná sa teda podľa neho v zmysle ust. § 151 ods.1 CSP za nesporné skutkové
tvrdenie, ktoré mal súd vyhodnotiť v prospech žalovaného, čo však neurobil, čím založil odvolací dôvod v
zmysleust.§365ods.1písm.d/,f/,h/CSP.Kargumentáciisúduprvejinštancie,že„tvrdeniežalovaného
je v rozpore s tým, čo tvrdil vo svojom odpore“, uviedol, že v odpore sa bránil spôsobom, ktorý vyplynul
z dôkaznej situácie, ktorú navodil žalobca tým, že nepredložil príjmové doklady, čím nepreukázal svoj

nárok. Keď v ďalšom priebehu konania žalobca toto doplnil, primerane na túto situáciu reagoval aj
žalovaný, preto túto úvahu súdu považoval za nezákonnú, čím mal za založený odvolací dôvod v zmysle
ust. § 365 ods. 1 písm. d/, f/, h/ CSP. K ďalšej argumentácii súdu, že „je nepochopiteľné, z akého dôvodu
by žalobca navrhoval žalovanému zvýšenie mzdy vopred na 36 mesiacov (z akého dôvodu práve na túto
dobu), keď žalobca nemohol mať vedomosť, či so žalovaným bude ich pracovný pomer trvať“, žalovaný
uviedol, že vo svojej výpovedi jasne a zrozumiteľne uviedol, že tieto finančné prostriedky potreboval

na zaplatenie dlhov, ktoré mal voči Sociálnej poisťovni, Zdravotnej poisťovni, Daňovému úradu, a
samozrejme k tomu prislúchajúce úroky z omeškania za roky 2010-2014, keď pracoval pre žalobcu ako
živnostník. Teda sumu 36.000 eur nepotreboval do budúcnosti, ale na zaplatenie starých dlhov, preto
záver súdu prvej inštancie v tomto smere nezodpovedá vykonanému dokazovaniu. Tento sám v bode
20. rozsudku uviedol, že „svedkyňa L. U. uviedla, že účel poskytnutia pôžičky žalovanému sa dozvedela

až v priebehu rokov 2016-2017, a to na splatenie exekúcií“. Toto pochybenie súdu prvej inštancie podľa
žalovanéhozakladáodvolacídôvodvzmysleust.§365ods.1písm.d/,f/,CSP.Vyššieuvedenéskutkové
tvrdenie žalobca počas celého konania ani nenamietal, jedná sa preto podľa žalovaného v zmysle ust.
§ 151 ods.1 CSP o nesporné skutkové tvrdenie, ktoré mal súd vyhodnotiť v prospech žalovaného, čo
však neurobil, čím založil odvolací dôvod v zmysle ust. § 365 ods. 1 písm. d/, f/, h/ CSP. Súd prvej

inštancie ďalej v bode 26. rozsudku uviedol: „ohľadne poskytnutia pôžičky zo strany žalobcu, že sa
malo jednať o dohodu medzi terajším konateľom N. W. a vtedajším 50 % spoločníkom a konateľom
U. U., do ktorej žalovaný nezasahoval, súd vyhodnotil ako nevieryhodné“. K tomuto posúdeniu súdom
prvej inštancie žalovaný uviedol, že tento posudzoval dohodu medzi N. W. a U. U. bez toho, aby
vykonal dokazovanie výsluchom jedného z označených účastníkov dohody (U. U.), pričom nevykonanie

žalovanýmnavrhnutéhodôkazužiadnymspôsobomneodôvodnil,rovnakoakonezdôvodnilnevykonanie
ďalších dôkazov, pričom sa jedná o nevyhnutnú obsahovú náležitosť rozsudku v zmysle § 220 ods.
2 CSP. Súd prvej inštancie neuveril, že N. W. len ako zamestnanec nemal právomoc zasahovať do
rozhodovania o mzdových nárokoch zamestnancov žalobcu. Túto úvahu súdu prvej inštancie považoval
žalovaný za nesprávnu a nezodpovedajúcu vykonanému dokazovaniu, nakoľko žalovaný, ale aj N. W.

vo svojej výpovedi uviedli, že N. W. bol do spoločnosti (žalobca) dosadený svojim synom L. W., ktorý
žalobcovi poskytoval finančné úvery a N. W. mal dohliadať, aby tieto finančné prostriedky boli používané
na dohodnutý účel, medzi ktorý patril aj dohľad nad mzdovými nákladmi, takže aj napriek tomu, že N.Š.
W. nebol konateľom, mal z titulu blízkej osoby L. W. právomoc rozhodovať o mzdových náležitostiach -
totožalobcapočasceléhokonanianenamietal,jednásatedavzmysleust.§151ods.1CSPzanesporné

skutkové tvrdenie, ktoré mal podľa neho súd prvej inštancie vyhodnotiť v prospech žalovaného, čo však
neurobil, čím založil odvolací dôvod v zmysle ust. § 365 ods.1 písm. d/, f/, h/ CSP. Uviedol, že svedok
N. W. aj sám vo svojej výpovedi potvrdil, že v spoločnosti (žalobca) pôsobil ako splnomocnený zástupca
svojho syna L. W.). Celá mailová komunikácia medzi žalovaným a L. U. je podľa žalovaného korunným
dôkazom, ktorý dokonale sceľuje reťaz dôkazov, ktoré žalovaný počas konania predložil, ale ktoré súd

nesprávne vyhodnotil. Žalovaný poukázal na skutočnosť, že objektívne neexistuje situácia, kedy by
zamestnávateľ komunikoval so svojím zamestnancom spôsobom, z ktorého je evidentné, že finančné
prostriedky, ktoré zamestnancovi poskytol, mu chce započítať na pohľadávky zamestnanca z titulu jeho
mzdy, robí výpočty a prepočty, radí sa s N. W. a konateľom U. U., niektoré nároky žalovaného uznáva,
niektoré nie, ponúka kompromisné riešenie, ponúkané sumy zdaňuje, stanovuje termín splátok... Pokiaľ

zamestnávateľ uzná zamestnancovi jeho pohľadávky zo mzdy voči svojim pohľadávkam, potom táto
skutočnosť sama bez ďalšieho svedčí, že zamestnancovi uznáva jeho nároky. Skutočnosť, že sa
účastníci nakoniec nedohodnú, nerobí predchádzajúce úkony oboch strán neplatnými. Nie je mu zrejmé,
ako mohol súd uveriť žalobcovi, ktorý keď požičia svojmu zamestnancovi 36.000 eur s každoročnou
splatnosťou 12.000 eur a tento si svoju povinnosť nesplní 31.12.2016 ani 31.12.2017, ani do 30.09.2018,

a začne si túto svoju domnelú pohľadávku vymáhať až v okamihu, kedy žalovaný podá výpoveď z
pracovného pomeru. Táto skutočnosť je ďalšou časťou reťaze dôkazov, z ktorých vyplýva, že celých
36.000 eur, ktoré žalobca odovzdal žalovanému, nebola pôžička, ale preddavok na budúcu mzdu.
Poukázalnato,ževosvojejvýpovediuviedol,žezmluvaopôžičkebolapodpísanáneskôr(august2018),ako je uvedené v zmluve a zároveň neskôr, ako mu boli vyplatené finančné prostriedky. Z uvedeného
vyplýva, že žalovaný sa počas celej doby spolupráce správal k žalobcovi poctivo, morálne a lojálne,
a keď ho žalobca vyzval, aby podpísal zmluvu o pôžičke v čase, kedy už mal celých 36.000 eur u

seba, urobil tak, nakoľko dôveroval N. W., že je to potrebné pre účtovníctvo, ale stále platí, že to je v
skutočnosti mzda. Keby za vyššie preukázaných okolností odmietol podpísať zmluvu o pôžičke, žiadna
kauza by nevznikla. Skutočnosť, že zmluva o pôžičke bola podpísaná neskôr, ako boli odovzdané všetky
finančné prostriedky, nebola počas konania zo strany žalobcu namietaná, jedná sa teda v zmysle § 151
ods. 1 CSP za nesporné skutkové tvrdenie, ktoré mal súd vyhodnotiť v prospech žalovaného, čo však

neurobil, čím založil odvolací dôvod v zmysle ust. § 365 ods.1 písm. d/, f/, h/ CSP. Súd prvej inštancie
svedecké výpovede B. N. a I.. Y. K., vyjadrené v čestných prehláseniach, vyhodnotil k prejednávanej
veci za irelevantné, v tomto smere sa s ich vyhodnoteniami stotožnil s vyjadrením žalobcu. Uviedol,
že obe svedkyne pracovali pre žalobcu a boli priamymi svedkami rovnakých nekalých praktík, aké boli
použité aj na žalovaného. Nakoľko ich súd odmietol vypočuť, nemal žalovaný inú možnosť, ako predložiť
tieto čestné prehlásenia, pričom súd ich vyhodnotil ako irelevantné a nijako neodôvodnil irelevantnosť

týchto čestných prehlásení, čím odoprel žalovanému, aby sa k nim mohol vyjadriť, čo zakladá odvolací
dôvod v zmysle ust. § 365 ods.1 písm. d/, e/, f/, g/, h/ CSP. Vytýkal súdu prvej inštancie, že riešil
započítanie pohľadávok bez toho, aby uviedol konkrétne zákonné ustanovenia, podľa ktorých príslušnú
otázku hodnotil a bez toho, aby zodpovedal otázku, či vzťah, ktorý v tomto smere posudzoval vôbec
spadá do okruhu pracovnoprávnych vzťahov, nevysporiadal sa so započítaním pohľadávok žalovaného

voči pohľadávkam žalobcu, čím založil odvolací dôvod v zmysle ust. § 365 ods.1 písm. d/, f/, h/ CSP.
Namietal, že súd prvej inštancie konštatoval premlčanie jeho nároku bez toho, aby oprávnený subjekt
vniesol námietku premlčania, t. j. v rozpore s § 100 ods. 1 druhá veta OZ (Ak sa dlžník premlčania
dovolá, nemožno premlčané právo veriteľovi priznať.) Konštatoval, že dovolanie sa premlčania práva
má v civilnom procese charakter hmotnoprávnej námietky. Podľa § 152 CSP hmotnoprávna námietka

je právny úkon strany spôsobujúci zmenu, zánik alebo oslabenie práva protistrany. Podľa § 149
CSP hmotnoprávna námietka predstavuje prostriedok procesnej obrany, pomocou ktorého žalovaný
odvracia nárok veriteľa na splnenie dlhu uplatnený prostredníctvom žaloby [§ 137 písm. a) CSP].
Námietka premlčania má charakter hmotnoprávnej peremptórnej námietky, ktorá natrvalo spôsobuje
oslabenie subjektívneho práva. S dovolaním sa premlčania sú spojené tieto hmotnoprávne následky:

dlžník je oprávnený odmietnuť plnenie, dlžníkovi vzniká trvalá námietka proti právu veriteľa na plnenie,
voči dlžníkovi nemôže veriteľ použiť na započítanie svoju premlčanú pohľadávku (§ 581 ods. 1 OZ),
premlčaním pohľadávky (istiny) dochádza aj k premlčaniu jej príslušenstva (§ 121 ods. 3 OZ), premlčané
právo existuje ďalej vo forme naturálneho záväzku (obligácie), ktorý nie je síce žalovateľný, ale môže
byť dobrovoľne splnený s účinkami zániku dlhu, dlžník môže premlčanú pohľadávku dobrovoľne splniť,

avšak nemôže poskytnuté plnenie požadovať naspäť (§ 455 ods. 1 OZ). Námietku premlčania vzájomnej
pohľadávky možno s úspechom uplatniť iba vtedy, ak bola vzájomná pohľadávka premlčaná v čase, keď
sa pohľadávky stretli (R 69/1972). Vytýkal súdu prvej inštancie, že sa žiadnym spôsobom nevysporiadal
ani s kompenzačnými námietkami žalovaného na zaplatenie bezdôvodne krátenej mzdy žalovaného
vo výške 9.792 eur a ďalšieho krátenia od mesiaca apríl 2018 do septembra 2018 vo výške 500 eur

mesačne, spolu 3.000 eur, čo žalovaný hodnotil ako nesprávny procesný postup, ktorým mu znemožnil
uplatňovanie jeho práv do tej miery, že došlo k porušeniu práva žalovaného na spravodlivý súdny proces,
čím založil odvolací dôvod v zmysle ust. § 365 ods.1 písm. d/, f/, h/ CSP. Žalovaný bol toho názoru, že
pokiaľ súd podradil skutkový stav započítania pod režim Zákonníka práce, potom je žalovaný v pozícií
slabšej strany, a súd mal vykonať nielen všetky dôkazy, ktoré žalovaný navrhol, ale mal postupovať v

zmysle ust. § 316 a nasl. CSP. Nakoľko tak súd prvej inštancie nepostupoval, založil dôvod odvolania v
zmysle ust. § 365 ods. 1 písm. d/, f/, h/ CSP. Namietal tiež neodôvodnenie výšky jednotlivých priznaných
súmaobdobieichúročenia,keďsúdprvejinštancielen všeobecnekonštatoval,„žežalovanéhozaviazal
s prihliadnutím na výšku vyplatenej mzdy za konkrétne mesiace 7-9/2018 v celkovej výške 8.286,54
eur“. Takto uvedený nárok, ku ktorému chýba jasné a zrozumiteľné odôvodnenie, považoval žalovaný

za nepreskúmateľné a zakladajúce odvolací dôvod v zmysle ust. § 365 ods.1 písm. d/ CSP. Uviedol tiež,
že sa s U. U. usiloval skontaktovať od začiatku súdneho sporu, čo sa však nepodarilo jednak z dôvodu,
že žalovaný nemal naňho kontakt, a keď ho získal, svedok na telefonáty a SMS nereagoval. Kontakt s
ním sa mu podaril až dňa 03.05.2024, pričom do AK žalovaného sa svedok dostavil až dňa 06.05.2024.
Svedok prejavil ochotu dostaviť sa na súd a podať svedectvo o okolnostiach, ktoré predchádzali dohode

medzi žalobcom a žalovaným o navýšenej mzde vo výške 36.000 eur, ako aj o okolnostiach, ktoré
viedli neskôr k uzavretiu simulovanej zmluvy o pôžičke. Čo sa týka výsluchu tohto svedka, žalovaný už
vo svojom prvom vyjadrení zo dňa 21.06.2022 žiadal, aby súd vypočul U. U., čo ignoroval, následne
to žalovaný žiadal na pojednávaní dňa 21.06.2022 - ignorované, následne v písomnom podaní dňa25.05.2022 -ignorované. Žalobca sa po celý čas urputne bránil výsluchu kohokoľvek, ani štatutárny
orgán N. W. sa nezúčastňoval pojednávaní v obave, že by si mohol svojou výpoveďou uškodiť. Mal za
to, že súd mal teda postupovať v zmysle ust. § 197 CSP a mal svedka predvolať z adresy evidovanej

v registri obyvateľov SR, čo však neurobil, čím založil dôvod odvolania v zmysle ust. § 365 ods.1
písm. b/, d/, e/, g/, h/ CSP. Žalovaný uviedol, že založil svoju obranu na skutočnosti, že žalobca so
žalovaným uzavreli zmluvu o pôžičke, avšak skutočný právny úkon, ktorý účastníci urobili, je odmena
z pracovnoprávneho vzťahu, čo z právneho hľadiska znamená, že zmluva o pôžičke je simulovaným
právnym úkonom a odmena z pracovnoprávneho vzťahu je disimulovaným právnym úkonom. Súd

sa vo svojom rozsudku s touto právnou argumentáciou žalovaného nijako nevysporiadal, čím založil
odvolací dôvod v zmysle ust. § 365 ods.1 písm. d/, f/, h/ CSP. Simulovaný právny úkon je zmluva o
pôžičke a zastretý právny úkon (disimulovaný) je vyplatenie odmien za prácu. Simulovaný právny úkon
je neplatný pre nedostatok potrebnej vôle ho uzavrieť, zásadne preto platí tento iný zastretý právny úkon
a pokiaľ skúmame prečo sa zmluvné strany rozhodli pre simulovaný právny úkon, tak ide o iný daňovo
- právny režim pri pôžičke a iný pri zvýšení mzdy zamestnancovi o 1.000 eur mesačne. Žalobca si na

žalovanom (slabšia strana zmluvy) vynútil uzavretie Zmluvy o pôžičke, ale za zmenených podmienok
(navýšenie mzdy žalovaného o 1.000 eur) a zároveň chcel túto skutočnosť zakryť takým právnym
vzťahom (zmluva o pôžičke), ktorý nemal na neho negatívny dopad z daňového hľadiska. Namietal,
že súd prvej inštancie sa v rozsudku nevysporiadal s podstatnou argumentáciou žalovaného, čo má
za následok nepreskúmateľnosť predmetného rozsudku, čím založil odvolací dôvod v zmysle ust. §

365 ods. 1 písm. d/, f/, h/ CSP. Podľa názoru žalovaného je odôvodnenie dôvodnosti nároku žalobcu
nezrozumiteľné, a teda nespĺňa požiadavku spravodlivého a zákonného rozhodnutia v zmysle vyššie
uvedenej judikatúry.

22. Žalobca vo svojom vyjadrení podanom prostredníctvom svojho právneho zástupcu k odvolaniu

žalovanéhouviedol,žežalovanýnesprávneinterpretujespornéskutkovétvrdeniatohtokonania,nakoľko
skutočnosti, s ktorými sa súd prvej inštancie v bode 26. rozsudku správne vysporiadal, boli žalobcom
počas celého konania rozporované a popierané. Podstatná časť argumentácie žalovaného bola predsa
založená na tom, že medzi stranami konania boli uzatvorené rôzne dohody, ktoré mali byť zastreté
pôžičkou, s čím žalobca počas celého konania nesúhlasil a popieral to. V nadväznosti na tieto tvrdenia

žalovaného boli vypočutí aj svedkovia, ktorí skutočnosti tvrdené žalovaným nepotvrdili, rovnako ich
žiadnym spôsobom nepreukázal ani samotný žalovaný. Takto formulovaný odvolací dôvod uvádza
žalovaný vo viacerých častiach odvolania, avšak vo všeobecnosti možno konštatovať, že žalobca
popieral argumentáciu žalovaného v jej celosti a nikdy neuznal vznik a existenciu osobitných dohôd,
na ktoré žalovaný poukazoval. Na základe argumentácie žalobcu možno teda ustáliť, že každé jedno

čiastkové tvrdenie žalovaného bolo žalobcom namietané, čím zakaždým vznikala sporná skutočnosť,
s ktorou sa konajúci súd musel vysporiadať. Z priebehu tohto konania je bezpochyby zrejmé, že
žalobca popieral všetky tvrdenia žalovaného, teda aj týkajúce sa účtovného navýšenia mzdy žalovaného
bez toho, aby táto mzda bola aj reálne vyplácaná. Aj v tomto prípade išlo jednoznačne o sporné
skutkové tvrdenie, s ktorým sa musel konajúci súd vysporiadať, čo aj urobil. Tvrdenie žalovaného

uvedené v úvode odvolania sa nezakladá na pravde, a teda nemožno ustáliť vznik odvolacieho dôvodu
v zmysle ust. § 365 ods. 1 CSP. Pokiaľ konajúci súd v bode 26. rozsudku poukazoval na to, že
žalovaný zmenil svoju argumentačnú líniu podaním zo dňa 25.05.2022, týmto iba pravdepodobne na
doplnenie svojej úvahy chcel poukázať na oneskorené skutkové tvrdenia žalovaného, na ktoré by sa
mala vzťahovať koncentrácia konania. Avšak aj napriek tomu, že žalovaný po takmer dvoch rokoch

od jeho prvého vyjadrenia úplne zmenil taktiku obrany voči žalobe, konajúci súd jeho argumenty
preskúmaval a za účelom ich preukázania, či vyvrátenia boli vykonané doplňujúce dôkazy. Konajúci
súd tak v konečnom dôsledku rozhodol na základe vykonaných dôkazov a spôsob a taktika obrany
žalovaného (najmä z časového hľadiska) slúžila konajúcemu súdu iba podporne na dokreslenie jeho
úvah. Dôležité je, že úvahy konajúceho súdu sú primárne založené na vykonanom dokazovaní, pričom

podporné poukázanie na procesné úkony vykonané žalovaným s ohľadom na ich časové hľadisko
nemôže byť na ujmu konajúceho súdu, či zákonnosti rozsudku, a zakladať tak akýkoľvek odvolací
dôvod. Žalovaný ďalej v odvolaní znovu poukazuje na ním tvrdené skutkové okolnosti, ktoré neboli
nijakým spôsobom v konaní preukázané. Keďže sa konajúci súd s týmito skutkovými tvrdeniami z
pochopiteľných a odôvodnených dôvodov nestotožnil, žalovaný vykladá závery súdu ako porušenie

jeho práv a založenie odvolacích dôvodov. V tejto súvislosti žalobca poukázal na súdnu judikatúru,
najmä na nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 675/2014: „Súd nemusí rozhodovať v súlade
so skutkovým a právnym názorom účastníka konania, je však povinný na zákonom predpokladané
a umožnené procesné úkony účastníka primeraným, zrozumiteľným a ústavne akceptovateľnýmspôsobom reagovať v súlade s platným procesným právom (porov. v tomto zmysle IV. ÚS 252/04,
IV. ÚS 329/04, IV. ÚS 340/04, III. ÚS 32/07), najmä s ustanovením § 157 ods. 2 OSP, v ktorom sú
upravené náležitosti odôvodnenia.“ Tvrdenie žalovaného, že konajúci súd ignoroval jeho návrhy na

vykonanie dokazovania, konkrétne na vykonanie výsluchu svedka p. U. U., pričom sa odvoláva na
ust. § 220 ods. 2 CSP s tým, že konajúci súd neuviedol dôvody nevykonania dôkazu, sa nezakladá
na pravde. Konajúci súd v bode 32. rozsudku jasne uviedol, prečo nepristúpil k výsluchu svedka
navrhovaného žalovaným. Žalobca sa plne stotožnil s názorom konajúceho súdu v tom zmysle, že
ďalším návrhom žalovaného na odročenie pojednávania, ktorý bol doručený iba jeden deň pred

pojednávaním, žalovaný účelovo sledoval iba oddialenie rozhodnutia vo veci samej. Je potrebné
poukázať aj na to, že žalovaný prišiel až po viac ako dvoch rokoch s novou argumentačnou líniou,
v rámci ktorej navrhoval výsluch celého radu svedkov bez bližšej špecifikácie, aké skutočnosti by
mali títo svedkovia objasniť. Medzi uvedených svedkov patril aj p. U. U., ktorého prítomnosť mal
zabezpečiť žalovaný, na čo mal dostatočne dlhý čas dvoch rokov (od momentu návrhu), prípadne mal
spolupracovať s konajúcim súdom a uviesť mu údaje o svedkovi, čo však neurobil. Namiesto toho

vyčkával do posledného možného momentu a následne navrhoval odročenie pojednávania. Uvedené
konanie žalovaného nebolo ojedinelé. Obdobným spôsobom realizoval procesné úkony opakovane,
najskôr na pojednávaní konanom dňa 22.02.2022 oznámil zmenu právneho zástupcu, kde taktiež žiadal
o odročenie pojednávania bez prejednania veci, čomu vtedy konajúci súd vyhovel. O tejto skutočnosti
mohol žalovaný konajúci súd a aj žalobcu informovať vopred, pričom takéto konanie by bolo hospodárne

z hľadiska ekonomického aj časového, pretože v opačnom prípade by konajúci súd mohol nariadiť
ďalšie pojednávanie skôr a právny zástupca žalobcu by nemusel cestovať z Košíc do Bratislavy. Na
ďalšom pojednávaní konanom dňa 22.03.2024 navrhol odročenie z dôvodu návrhu na uzatvorenie
mimosúdnej dohody, čo bolo taktiež pravdepodobne iba taktikou obhajoby, pretože nikdy neprejavil
žiaden záujem o uzatvorenie takejto dohody. Zároveň na uvedenom pojednávaní predložil písomné

vyjadrenie a návrhy obsiahnuté na 10 stranách, s čím sa žalobca a ani konajúci súd nevedeli bez
podrobného preštudovania vysporiadať, čo taktiež spôsobilo odročenie pojednávania. Následne právny
zástupca žalovaného opakovane žiadal o odročenie pojednávaní, okrem iného aj z dôvodov kolízie na
strane právneho zástupcu, čo v zmysle judikatúry nepredstavuje relevantný dôvod odročenia, avšak aj
napriek tomu sa tak stalo. Žalovaný mal tak dostatok času na to, aby medzi jednotlivými pojednávaniami

zabezpečil prítomnosť svedka, alebo aby poskytol konajúcemu súdu údaje na jeho predvolanie, čo nikdy
neurobil. Na základe týchto skutočností žalobca zastával názor, že konajúci súd vyhodnotil procesné
úkony žalovaného správne, ako snahu o predlžovanie konania či zneužitie práva, a rozhodol sa tento
dôkaz nevykonať. V uvedenom prípade nemohlo dôjsť k porušeniu práv žalovaného a k založeniu
odvolacieho dôvodu. V tomto smere žalobca opätovne poukázal na nekonzistentnosť a rôznorodosť

argumentácie žalovaného počas celého konania, kde najskôr v odpore k platobnému rozkazu zo dňa
13.01.2020 uvádzal, že žalobca nepreukázal odovzdanie finančných prostriedkov, v dôsledku čoho
záväzkový vzťah medzi sporovými stranami ani nevznikol. Neskôr v podaní zo dňa 02.09.2020 žalovaný
opakovane tvrdil, že žalobcom predložené ďalšie dôkazy boli predložené oneskorene a konajúci súd by
už na nich nemal prihliadať, žalovaný pritom citoval ustanovenia CSP a tvrdil, že žalobca nepreukázal

svoj nárok. Nakoniec žalovaný uvádzal, že s ohľadom na ďalšie dôkazy, ktoré navrhuje ešte len vykonať,
medzi žalobcom a žalovaným, došlo k uzatvoreniu právneho úkonu, ktorý úmyselne zastieral iný právny
úkon, pričom platný by mal byť tento iný úkon, čo žalobca zásadne namietal. Celkovo si tak žalovaný
počas trvania tohto konania v rámci uplatnenia prostriedkov procesného útoku a procesnej obrany
osvojil už tri rôzne právne argumentácie a opieral sa aj o odlišné ním uvádzané skutkové okolnosti.

Tieto opakované zmeny argumentácie negatívne ovplyvňovali celé prebiehajúce súdne konanie, pretože
žalobca sa musel zakaždým s argumentmi žalovaného zákonným a logickým spôsobom vysporiadať a
zároveň konajúci súd sa musel s týmto riadne oboznámiť a naštudovať si nové okolnosti, čo v konečnom
dôsledku spôsobovalo oddialenie vyhlásenia rozsudku. Žalovaný ďalej v odvolaní opätovne nesprávne
interpretoval e-mailovú komunikáciu z roku 2018 medzi sporovými stranami a snažil sa ju vyložiť takým

spôsobom, aby bola v súlade s ním prezentovanými skutkovými okolnosťami, ktoré neboli žiadnym
dôkazným prostriedkom preukázané. Žalobca sa už vyjadril, že zaslaním e-mailov žalobcovi v roku
2018 iba predniesol žalovanému ponuku na mimosúdne vysporiadanie nárokov. Celý čas však trval
na svojom nároku na vrátenie pôžičky, v čom zostal na rozdiel od žalovaného konzistentný aj v tomto
konaní. E-mailová komunikácia tak mala pre žalovaného iba predstavovať výhodnejší návrh, ktorý on

nikdy neprijal. Uvedená ponuka žalobcu ale v žiadnom prípade nepreukazuje a týmto úkonom žalobca
ani neuznáva právny titul, vznik, existenciu alebo výšku žalovaným tvrdených nárokov, práve naopak,
žalobca už vtedy opakovane uvádzal, že žalovaný nepreukázal právny titul, vznik a existenciu nárokov
a žalobca ich vôbec neeviduje, pričom na tom trvá aj v súčasnosti. Pokiaľ ale žalovaný považuje e-mailovú komunikáciu za korunný dôkaz, žalobca upriamil pozornosť na tvrdenia žalovaného uvedené
v týchto e-mailoch, najmä nasledovné: „Od mesiaca júl 2018 mi nebola vyplatená riadna mzda, v čase
trvajúceho zamestnania v spoločnosti HO&PE Family, s r.o., som nemal žiadny iný príjem a moja

aktuálna finančná situácia nie je v takej kondícii, aby som bol schopný sumu v plnej výške jednorazovo
uhradiť. Ako kompromis však navrhujem možnosť schválenia splátkového kalendára (so začiatkom
splácania od januára 2019), pretože svoje dlhy voči spoločnosti chcem riadne vysporiadať. Aktuálne
nie som riadne zamestnaný v žiadnej spoločnosti, na čo by som rád poukázal, pretože by som si
nerád splátku vzájomne dohodol a nebol ju schopný splácať. Akonáhle si nájdem stabilné zamestnanie,

sám budem trvať na tom, aby sa splátky navýšili, aby som dlh vysporiadal čo najskôr.“ Tvrdenia
žalovaného uvedené v e-mailoch z roku 2018 podľa žalobcu iba preukazujú tú skutočnosť, že žalovaný
si bol vedomý vzniku a existencie svojho záväzku voči žalobcovi z titulu poskytnutej pôžičky. V tom
čase žalovaný dokonca navrhoval schválenie splátkového kalendára za účelom riadneho uhradenia
celého svojho záväzku. Tieto jednoznačné tvrdenia žalovaného, ktorými uznal svoj dlh voči žalobcovi
v celej výške, tak odporujú jeho neskorším účelovým tvrdeniam a nárokom uvádzaným počas tohto

konania. K relevantnosti výpovedí bývalých zamestnankýň p. N. a p. K. sa konajúci súd vyjadril v
odôvodnení rozsudku, pričom odkázal na argumenty žalobcu, s ktorými sa plne stotožnil. Hoci konajúci
súd urobil pisársku chybu, pretože odkazuje na neexistujúci bod rozsudku, je úplne zrejmé, čo tým
myslel a že správny bod, v ktorom sú uvedené relevantné argumenty, je bod 17. Chyba v písaní ale
v žiadnom prípade nemôže predstavovať porušenie práva na strane žalovaného a vznik odvolacieho

dôvodu. Žalobca týmto zotrváva na svojich predošlých argumentoch vo vzťahu k návrhu na výpoveď
uvedenýchdvochsvedkovaodkazujesanabod17.rozsudku.Čosatýkanámietokžalovanéhoohľadom
vykonania započítania pohľadávok, s týmito námietkami sa konajúci súd vysporiadal v súlade so súdnou
judikatúrou, na ktorú v bode 28. rozsudku odkazuje, pričom doplňujúce odôvodnenie prijatého právneho
názoru uviedol aj v nasledujúcom bode 29. Nemožno teda v žiadnom prípade tvrdiť, že konajúcim

súdom prijatý záver je nepreskúmateľný alebo nezrozumiteľný. Žalobca poukázal na to, že žalovaný si
nikdy riadne neuplatnil jeho domnelé nároky voči žalobcovi, nakoľko tieto nevie žiadnym vierohodným
spôsobom preukázať. Aj domnelé nároky žalovaného uvedené v jeho podaní zo dňa 25.05.2022 neboli
riadne uplatnené vzájomnou žalobou, v tomto prípade išlo iba o prostriedok procesnej obrany, ktorého
existenciu žalobca od začiatku konania namietal. Ak by žalobca namietal premlčanie týchto nárokov,

nepriamo by ich uznal, čo nechcel zapríčiniť. Pokiaľ by ale bolo potvrdené, že ktorýkoľvek nárok
žalovaného je oprávnený, žalobca namieta jeho premlčanie a takýto nárok nebude možné žalovanému
priznať.Vzhľadomnato,žetietonárokysižalovanýdoterazriadneneuplatnil,zostranykonajúcehosúdu
nebol dôvod na to, aby mu ich priznal alebo aby znížil žalobcom uplatnený nárok. Ďalšie nároky, na ktoré
žalovaný v rámci prostriedkov procesnej obrany poukazuje, teda na ním tvrdené pravidelné krátenie

mzdy vo výške 9.792 eur a vo výške 3.000 eur (500 eur/mesiac) neboli v konaní žiadnym spôsobom
preukázané, čo uviedol aj konajúci súd. Uvedené nároky nevyplývajú z ničoho iného, iba z tvrdení
žalovaného. Ich existenciu rovnako popieral aj žalobca a vypočutí svedkovia. Konajúci súd teda nemohol
rozhodnúť inak, ako na tieto nároky neprihliadať. V tomto smere teda neexistoval dôvod, aby žalobca
namietal premlčanie týchto nárokov, keďže ich existencia nebola potvrdená. Žalobca v jeho návrhu

na vydanie platobného rozkazu priznal iba krátenie mzdy vo výške 8.286,54 € za obdobie 7-9/2018,
v nadväznosti na čo znížil uplatňovanú sumu pôžičky. Voči tomuto úkonu žalovaný nikdy nenamietal,
pokiaľ to urobil jeho podaním zo dňa 25.05.2022, tak to bolo iba súčasťou taktiky obhajoby a aj to 4
roky po vykonaní zápočtu a viac ako dva roky po začatí konania. Túto skutočnosť zohľadnil aj konajúci
súd v bode 31. rozsudku. Pokiaľ by si žalovaný riadne uplatnil nárok na uhradenie mzdy nevyplatenej z

dôvodu započítania, žalobca by tento nárok namietal počas konania a namieta aj teraz jeho premlčanie.
Konajúci súd sa počas tohto konania (po postúpení veci na konajúci súd) dokonca vysporiadal aj s
námietkou žalovaného uvedenou prvý krát až v odvolaní, že spor má byť považovaný za individuálny
pracovnoprávny spor s ochranou slabšej strany v zmysle ust. § 316 CSP. K tejto skutočnosti sa žalobca
vyjadroval svojím podaním zo dňa 21.06.2021, s čím sa súd stotožnil, nakoľko neskôr uviedol, že spor

je civilnoprávny. Pre posúdenie tejto otázky je dôležité, že predmet sporu vyplýva zo súkromnoprávneho
záväzku, ktorý vznikol na základe zmluvy uzatvorenej medzi stranami v zmysle ustanovení zákona č.
40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka, a teda záväzok žalovaného uplatňovaný v tomto spore v žiadnom
prípade nevyplýva z pracovnoprávnych alebo iných obdobných vzťahov.
Konštatoval,ževšetkyžalovanýmtvrdenénárokyvočižalobcovispočívajúibanajehotvrdeniach,pričom

žalovaný ich nevedel ani v minulosti a nevie ich ani v súčasnosti vierohodným a nespochybniteľným
spôsobom preukázať. Konajúci súd sa s týmito tvrdeniami podľa jeho názoru vysporiadal dostatočným
spôsobom. Rovnako konajúci súd uviedol aj dôvody, prečo nevykonal niektoré žalovaným navrhované
dôkazy, pričom takéto odôvodnenie súdu považoval za logické a v súlade so všeobecne záväznýmiprávnymi predpismi. V nadväznosti na rozhodnutie konajúceho súdu nevykonať niektoré žalovaným
navrhované dôkazy žalobca poukázal na ustálenú súdnu judikatúru, v zmysle ktorej platí, že súdy nie sú
povinné vykonávať vždy všetky navrhované dôkazy, nakoľko je výlučne v ich právomoci, aby posúdili ich

relevanciu: Najvyšší súd SR sp. zn. 1Obdo/91/2019: „Nevykonanie dôkazu navrhnutého stranou sporu,
resp. vykonanie iného dôkazu na zistenie skutkového stavu veci nemožno považovať za postup, ktorým
bysúdstranesporuodňalmožnosťkonaťpredsúdom(R6/2000).Platítoajotakomdôkaze,ktorýstrana
sporu zo svojho subjektívneho pohľadu považuje za dôležitý. Rozhodovanie o tom, ktoré z navrhnutých
dôkazovbudúvykonané,patrívýlučnenaposúdeniesúdu,aniestranysporu(§185ods.1CSP).Akteda

v priebehu civilného sporového konania súd nevykonal všetky navrhnuté dôkazy (výsluch žalovaných,
pripojenie spisu Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. 31Cbi/1/2017) na zistenie skutkového stavu,
nezakladá to vadu konania v zmysle § 420 písm. f/ CSP, pretože to nemožno považovať za znemožnenie
uplatnenia procesných práv, ktoré strana mohla uplatniť, avšak v dôsledku procesného postupu súdu z
nich bola vylúčená.“ Najvyšší súd SR sp. zn. 8Cdo/72/2020: „Rozhodovanie o tom, ktoré dôkazy budú
vykonané patrí výlučne súdu, a nie stranám sporu. Pokiaľ konajúce súdy na to, aby ustálili skutkový

stav, ktorý im umožňuje meritórne rozhodnúť, vykonajú iba časť navrhnutých dôkazov, konajú v rámci
svojichkompetencií,pričomrozsahvykonanéhodokazovanianiejezávislýodvôlestránsporu.“Najvyšší
súd SR sp. zn. 6Cdo/201/2018: „Súd nie je v civilnom konaní viazaný návrhmi strán na vykonanie
dokazovania a nie je povinný vykonať všetky navrhované dôkazy. Posúdenie návrhu na vykonanie
dokazovania a rozhodnutie, ktoré z navrhnutých dôkazov budú v rámci dokazovania vykonané, je vecou

súdu a nie strán sporu. Pokiaľ súd v priebehu civilného konania (prípadne) nevykonal všetky navrhované
dôkazy alebo vykonal iné dôkazy na zistenie rozhodujúcich skutočností, nemožno to považovať za
procesnú vadu konania znemožňujúcu realizáciu procesných oprávnení účastníka konania.“
S ohľadom na všetky vyššie uvedené skutočnosti žalobca zastával názor, že k porušeniu práv
žalovaného v tomto konaní nedošlo a rozsudok konajúceho súdu je možno považovať za správny a

zákonný, preto navrhol, aby odvolací súd po preskúmaní odvolania vyhlásil rozsudok, ktorým potvrdí
rozsudok konajúceho súdu a zároveň prizná žalobcovi náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100
%.

23. Žalovaný vo svojom vyjadrení k vyjadreniu žalobcu sa pridržiaval všetkých argumentov a dôkazov,

ktoré boli v konaní zadovážené a vykonané. Bol toho názoru, že v konaní preukázal, že mu v čase,
kedy ako živnostník pracoval pre žalobcu, vznikli záväzky voči Sociálnej, Zdravotnej poisťovni a
Daňovému úradu, ktoré následne vyústili do exekúcií, ktoré žalovaný nemal možnosť riešiť inak, len
prijatím sumy 36.000 eur od žalobcu ako „budúcu mzdu“ vo výške 1.000 eur mesačne. Toto tvrdenie a
dôkaz produkovaný žalovaným žalobca podľa neho nijako počas konania nespochybnil, čím mal túto

skutočnosť za preukázanú. Predmetnú argumentáciu si podľa neho osvojil aj súd v bode 26. rozsudku
a nič na tom neznení ani terajšie tvrdenie žalobcu „že každé jedno čiastkové tvrdenie žalovaného bolo
žalobcom namietané“. Odôvodnenie súdu v bode 26. považoval za natoľko nepresvedčivé a nemajúce
oporu vo vykonanom dokazovaní, že žalobca považoval za potrebné súdu pomôcť dovysvetľovaním,
na čo chcel súd „iba pravdepodobne na doplnenie svojej úvahy poukázať ...“ a ďalej „spôsob a taktika

obrany žalovaného slúžila konajúcemu súdu iba podporne na dokreslenie jeho úvah“. Nestotožnil sa s
tvrdením, že žalovaným skutkové okolnosti neboli nijakým spôsobom v konaní preukázané. V odvolaní
cituje výpoveď svedkyne L. U., ktorá uviedla, že účel poskytnutia pôžičky žalovanému sa dozvedela
až v priebehu rokov 2016-2017, a to na splatenie exekúcií“. Žalobca toto tvrdenie žalovanému počas
celého konania nenamietal, jedná sa teda v zmysle ust. § 151 ods.1 CSP za nesporné skutkové tvrdenie,

ktoré mal súd vyhodnotiť v prospech žalovaného, čo však neurobil, čím založil odvolací dôvod v zmysle
ust. § 365 ods.1 písm. d/, f/, h/ CSP. Uviedol, že žalobca počas celého konania odmietal výsluch
kohokoľvek, vrátane konateľa žalobcu N. W., ktorého mal podľa prvotného pokynu súdu zabezpečiť.
Obrana žalovaného je však v podstatnej miere založená na svedeckých výpovediach zúčastnených
osôb. Kľúčovým svedkom, ktorý bol priamo účastný dohody o navýšení budúcej mzdy žalovaného je U.

U., ktorý má svoje osobné dôvody, pre ktoré nebol pre žalovaného kontaktný. Elementárna logika bráni
prijať záver, že žalovaný nevynaložil všetky svoje sily, aby U. U. primäl dostaviť sa na súd a vypovedať
pravdu o okolnostiach, ktoré mali za následok, že sa zo mzdy stala pôžička. Žalobca celé konanie
poukazoval, že je potrebné dbať na hospodárnosť konania. CSP pamätá na hospodárnosť konania
v čl. 17 základných princípov, ako aj v čl. 2, ktorý bol súdom porušený, nakoľko žalovanému nebola

poskytnutá ochrana jeho porušených práv; v čl. 5, ktorý zakazuje zneužívať právo, čo v tomto konaní
žalobcaporušujeužlentým,žepodalžalobuoktorejvie,žesanezakladánapravdivýchdôkazochanina
pravdivých tvrdeniach (táto skutočnosť je o to smutnejšia, že konatelia žalobcu a žalovaný sú príbuzní);
v čl. 6 žalobca celé konanie bránil žalovanému uplatňovať prostriedky procesnej obrany spočívajúce vovýsluchu konateľov žalobcu, ako aj svedkov, ktorých žalovaný navrhol už vo svojom prvom písomnom
podaní, kedy navrhol vypočuť aj L. W., U. U., p. P., B. N., I.. Y. K., s čím sa žiaľ súd stotožnil; žalovaný
označil všetky skutkové tvrdenia dôležité pre rozhodnutie vo veci a podoprel tieto dôkazmi, resp. označil

svedkov,ktorísúspôsobilíozrejmiťpravdivýskutkovýstav.Namietal,ženikdyneprejavilozajstnýzáujem
o uzavretie mimosúdnej dohody, nakoľko jeho právny zástupca kontaktoval právneho zástupcu žalobcu,
ktorý mu písomne oznámil, že nevie čo by malo byť predmetom takejto dohody. Nie je zodpovedný
za to, že žalobca podal žalobu a nepripojil k nej príjmové pokladničné doklady a následne kritizuje
žalovaného, že sa týmto bránil. Žalobca podal žalobu s dôkazmi, ktoré nepravdivo preukazujú skutkový

stav a celé konanie urazene namietal, že sa musí vysporiadávať s obranou žalovaného a ešte ľutuje súd,
ktorý si musí naštudovať nové okolnosti. Žalovaný nesprávne interpretuje e-mailovú komunikáciu medzi
sporovými stranami ... Pokiaľ je tvrdenie žalobcu, že žalovanému požičal sumu 36.000 eur pravdivé,
potom žalobca žiadnym spôsobom nevysvetlil, prečo vôbec začal so žalovaným komunikáciu, kde mu
ponúkal okrem iného navýšenie platu za rok 2016 o 9.480 eur, čo je suma 12.000 eur po zdanení,
a ku ktorej p. U. uviedla, že „sa jednalo o snahu o vyriešenie vzájomných vzťahov medzi stranami

sporu, pretože žalovaný dlhodobo pracoval pre žalobcu a bol pre neho prínosom ...“ V normálnom
vzťahu medzi veriteľom a dlžníkom platí, že pokiaľ si dlžník neplní svoju povinnosť a nezaplatí prvú
splátku vo výške 12.000 eur do 31.12.2016, tak sa veriteľ domáha jej zaplatenia, ďalej platí, že pokiaľ
dlžník nezaplatí druhú splátku vo výške 12.000 eur do 31.12.2017, tak sa veriteľ domáha jej zaplatenia,
a to najmä s prihliadnutím, na výpoveď N. W., ktorý uviedol, že žalobca v tom čase nebol v dobrej

finančnej kondícií a jeho syn L. W. musel spoločnosť financovať svojimi finančnými prostriedkami.
Vykonané dokazovanie však preukázalo, že žalobca nič z vyššie uvedeného neurobil, spamätal sa až
v okamihu, kedy dal žalovaný výpoveď, ktorá spustila lavínu jednostranných úkonov voči žalovanému,
ktoré vyvrcholili podaním tejto žaloby. Nepopieral, že uznával svoj záväzok voči žalobcovi, avšak nie vo
výške 36.000 eur, ale vo výške ktorú nemal odpracovanú, nakoľko ku dňu 30.09.2018 ukončil pracovný

pomer, teda sumu 3.000 eur. V predmetnej komunikácii nie je zo strany žalovaného uvedená výška
sumy, ktorú uznáva ako svoj záväzok.
Nestotožnil sa s vyhodnotením výpovede B. N. a Y. K. súdom prvej inštancie, ktoré tento považoval
za neobjektívne, nevieryhodné, nakoľko vyhlásenia majú charakter súkromných listín a v čase vzniku
zmluvy o pôžičke neexistovali, boli vyhotovené v priebehu súdneho konania. Mal za to, že ide o

flagrantné porušenie čl. 15 CSP, ktorý v ods. 1 hovorí, že dôkazy a tvrdenia strán sporu súd hodnotí
podľa svojej úvahy v súlade s princípmi, na ktorých spočíva tento zákon a zároveň v ods. 2, že
žiaden dôkaz nemá predpísanú zákonnú silu. Odmietnuť dôkaz z dôvodu, že sa jedná o súkromné
listiny a boli vyhotovené v čase súdneho konania, považoval žalovaný za absolútne popretie ústavného
práva na spravodlivý súdny proces, pričom toto porušenie samo o sebe bez ďalšieho je zákonným

dôvodom na zrušenie takéhoto nezákonného rozsudku. Žalovaný trval na tom, že súd prvej inštancie
sa zo započítaním pohľadávok žalovaného voči žalobcovi nevysporiadal, čím založil odvolací dôvod.
Nemá voči žalobcovi domnelé pohľadávky, ale reálne pohľadávky, ktoré aj sám žalobca v e-mailovej
komunikácií uznáva, a preto nežaluje sumu zo zmluvy o pôžičke 36.000 eur, ale sumu 27.713,46 eur.
Uviedol, že sa jedná o pracovnoprávny spor, v ktorom vystupuje v pozícií zamestnanca, teda slabšej

strany, a súd sa s touto obranou nesprávne vysporiadal. Namietal tvrdenie, že nevie svoje nároky nijako
preukázať, keď e- mailová komunikácia, ako aj výsluch N. W. jasne preukázali, že medzi stranami sporu
existoval pracovno-právny vzťah, na základe ktorého bola žalovanému vyplatená mzda vo výške 36.000
eurnanajbližšietriroky2016,2017,2018,apokiaľbyžalovanývtomtovzťahuzotrvaldo31.12.2018,bol
by skonzumoval celú mzdu. Žalovaný pochybil len v tom, že sa od žalobcu nechal naivne presvedčiť, že

pre účely pravdivosti účtovníctva žalobcu je potrebné jeho mzdu „ošetriť“ zmluvou o pôžičke. Žalovaný
svoju obranu okrem iného založil na neplatnosti právneho úkonu-zmluvy o pôžičke, ktorý je simulovaným
právnym úkonom a odmena z pracovnoprávneho vzťahu je disimulovaným právnym úkonom, súd
však túto obranu žalovaného nechal úplne bez povšimnutia. Súhlasil s tvrdením žalobcu, že vykonať
žalovaným navrhované úkony je nadbytočné, a je na súde, aby rozhodol, ktorý dôkaz vykoná a ktorý

nie, avšak že pokiaľ je jeho obrana založená na zneplatnení právneho úkonu - zmluvy o pôžičke,
potom je súd povinný vykonať všetky dôkazy, ktoré sú spôsobilé napádaný právny úkon potvrdiť alebo
vyvrátiť. Keďže v reálnom svete právne úkony robia ľudia, niet podľa neho inej možnosti, len týchto ľudí
vypočuť, aby mali možnosť povedať, čo pri robení tohto právneho úkonu sledovali, čo žiaľ súd prvej
inštancie nevykonal. Preto namietal, že súd prvej inštancie svojím nesprávnym procesným postupom

znemožnil,abyžalovanýuskutočňovalsvojeprocesnéprávavtakejmiere,žedošlokporušeniuprávana
spravodlivýprocesazároveň,žerozhodnutiesúduvychádzaznesprávnehoprávnehoposúdenia,keďže
práve výsluchy označených svedkov mohli objasniť skutkový stav. Odôvodnenie súdu prvej inštancie
nespĺňa podľa žalovaného zákonné kritériá, je formálne, stručné, povrchné a bez akéhokoľvek bližšiehoalebopodrobnejšiehočiracionálnehovysvetleniajehoúvah.PoukázalnapripojenérozhodnutiaÚSSRa
NS SR, v zmysle ktorých súčasťou základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru je aj právo účastníka konania na dostatočné odôvodnenie súdneho rozhodnutia (II. ÚS 209/04,

III.ÚS 95/06, III. ÚS 206/07), teda právo na také odôvodnenie, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede
na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany. Rozhodnutie NS
SR v civilných konaniach zdôrazňuje, že ak súd rozhodne nevykonať navrhované dôkazy, musí takéto
rozhodnutie starostlivo odôvodniť. Nevykonanie dôkazov nesmie byť založené na ľubovôli, ale musí byť
podložené konkrétnymi dôvodmi, ktoré sú v súlade s procesnými predpismi. Ak by súd odmietol vykonať

dôkaz bez dostatočného odôvodnenia, mohlo by to viesť k porušeniu práva na spravodlivý proces. Z
toho vyplýva, že nevykonanie všetkých navrhovaných dôkazov je dôvodom na považovanie konania za
nezákonné, ak je toto rozhodnutie podložené logickou úvahou a odôvodnením. Napriek tomu, že súd
má právo vybrať, ktoré dôkazy sú relevantné, na strane druhej súd nesmie konať svojvoľne a nevykonať
dôkaz bez riadneho a racionálneho odôvodnenia, čo nastalo aj v tomto prípade, čím došlo k porušeniu
princípu spravodlivého procesu. Ústavný súd SR už v rozhodnutí sp. zn. III. ÚS 332/09 skonštatoval, že

nevykonanie dôkazu možno kvalifikovať ako porušenie práva na spravodlivé súdne konanie. K tomuto
porušeniu dochádza v prípade, ak z vykonaných dôkazov nemožno spoľahlivo zistiť skutkový stav
veci. Ide o prípady, keď súdy nevykonajú dôkazy, ktorými sa majú vyjasniť sporné skutočnosti, alebo
vykonávajú dôkazy navrhované len jednou stranou. Aj Najvyšší súd SR nadviazal na tento názor a v
rozhodnutí sp. zn. 6 Cdo 259/2010 sa odklonil od prevládajúcej judikatúry. V tomto rozhodnutí uviedol,

že nevykonanie dôkazu, ktorý mohol mať pre rozhodnutie podstatný význam, možno považovať za
porušenie práva na spravodlivý proces. Podľa najvyššieho súdu tým dochádza k odňatiu možnosti
konať pred súdom, ako aj k porušenie princípu rovnosti zbraní. Ústavný súd aj vo viacerých ďalších
rozhodnutiach skonštatoval, že nevykonaním dôkazu môže byť porušené právo na súdnu ochranu ako
aj právo na rovnosť účastníkov konania, ako napríklad v rozhodnutí III. ÚS 454/2011, II. ÚS 97/2013.

24. Žalobca vo svojom vyjadrení k vyjadreniu žalovaného uviedol, že nerozumie dôvodu, prečo žalovaný
opakovane (v konaní, v odvolaní aj vo vyjadrení) kladie značný dôraz a pripisuje mimoriadnu podstatu
argumentácii, že mu vznikli záväzky voči Sociálnej poisťovni, Zdravotnej poisťovni a Daňovému úradu.
Žalobca nikdy neniesol zodpovednosť za to, že žalovaný si ako SZČO neplnil svoje zákonné povinnosti

a nevykonával povinné pravidelné platby na tzv. odvody. Uvedené nijako nepreukazuje tú skutočnosť,
že žalovaný obdržal od žalobcu „budúcu mzdu“ vopred za tri roky, čo žalobca od začiatku konania
popiera. Žalovaný iba nesprávne interpretuje vyjadrenia prednesené v konaní tak, aby boli v jeho
prospech. Je totižto overiteľným faktom, že žalobca počas celého konania namietal existenciu všetkých
osobitných dohôd, na ktoré žalovaný poukazoval, teda aj dohody o tom, že žalovanému bude vopred

vyplatená „budúca mzda“ za tri roky. Žalobca tak urobil napr. vo vyjadrení zo dňa 15.06.2022 a rovnako
aj prokurista žalobcu v e-maile zaslanom priamo žalovanému, teda spochybňovanie skutočností sa
celkom určite týkalo aj žalovaným tvrdenej dohody o vopred vyplatenej „budúcej mzde“. Zároveň,
už zo samotnej podstaty veci vyplýva, že ak žalobca počas celého konania tvrdil, že suma 36.000
eur bola žalovanému poskytnutá ako pôžička, k čomu predložil aj písomnú zmluvu, tak automaticky

rozporuje existenciu akéhokoľvek iného titulu poskytnutia tejto sumy. Preto nemožno v žiadnom prípade
pripustiť záver, že táto žalovaným tvrdená skutočnosť bola preukázaná a aplikovať ust. § 151 CSP.
Žalovaný rovnako nemôže zamieňať účel poskytnutia peňažných prostriedkov s právnym titulom, na
základe ktorého mu boli tieto prostriedky poskytnuté, ktorým je pôžička. Žalovaný opakovane iba
všeobecne označuje rozsudok konajúceho súdu za vadný, rovnako tak robí aj vo Vyjadrení, kedy tvrdí,

že bod 26. rozsudku nemá oporu vo vykonanom dokazovaní, s čím žalobca nesúhlasil, nakoľko v
uvedenom bode rozsudku sú jasne opísané vykonané dôkazy spolu aj s ich hodnotením zo strany
súdu. Žalobca sa s týmto hodnotením dôkazov stotožňuje, nakoľko poskytuje logické odpovede na
účelové rozpory nastolené žalovaným počas tohto konania. K uvedenému sa nemožno bližšie vyjadriť,
nakoľko žalovaný neurčil ktorá časť rozsudku nemá oporu vo vykonanom dokazovaní. Žalovaný si podľa

žalobcu zrejme neuvedomuje, že spôsob, akým sa procesne správal v tomto konaní, bol maximálne
nehospodárny z časového aj z finančného hľadiska. Samozrejme, že žalobca nesúhlasil s vykonaním
výsluchov a dodatočného dokazovania navrhovaného žalovaným, pretože je potrebné prihliadať na fakt,
že žalovaný prišiel s týmto nehospodárnym a náročným návrhom, kedy navrhoval vypočuť široký okruh
osôb bez bližšieho odôvodnenia, po viac ako 28 mesiacoch (2 roky a 4 mesiace) od podania žaloby.

Žalovaný pritom opakovane menil argumentáciu, čím zaťažoval konajúci súd aj protistranu množstvom
nepodloženýchargumentov.Žalobcazastávalnázor,žeužvčasenávrhužalovanéhozodňa21.03.2022
mohol konajúci súd aplikovať zásadu koncentrácie a ďalším návrhom nevyhovieť, najmä s ohľadom na
to, že tieto návrhy si vyžiadali viacnásobné odročenie pojednávania. Nemožno preto zazlievať žalobcovijeho argumentáciu, nakoľko bola s prihliadnutím na spôsob vedenia konania zo strany žalovaného
oprávnená. Žalobca preto s prihliadnutím na hospodárnosť a koncentráciu konania privítal rozhodnutie
súdu, ktorým odmietol odročiť pojednávanie z dôvodu ospravedlnenia žalovaného zaslaného deň pred

pojednávaním konanom dňa 07.05.2024. Žalobca už len na zvýraznenie rozličností v argumentácii
žalovaného pripomína, že to bol práve samotný žalovaný, ktorý ešte v jeho podaní zo dňa 02.09.2020
namietal prípustnosť žalobcom predložených dôkazov, ktoré neboli súčasťou žaloby, s poukázaním na
koncentráciu konania, hoci sám o takmer dva roky neskôr prišiel s celým radom návrhov, ktoré mohol
predniesť včas. Žalovaný tak svojím návrhom zo dňa 21.03.2022 predĺžil trvanie konania o viac ako dva

roky, nakoľko súd vykonával navrhované dôkazy a rozsudok vyhlásil až dňa 07.05.2024.
Žalobca nepopieral obsah e-mailu, v ktorom uviedol jeho právny zástupca, že nevie čo by malo
byť predmetom mimosúdnej dohody, avšak k uvedenému je potrebné uviesť kontext a komplexné
okolnosti.Žalovanýtotižnapojednávaníúčelovoscieľomoddialiťvyhlásenierozsudkuvovecinavrhoval
začať mimosúdne konanie o dohode. Avšak predstava žalovaného bola vždy iba v tom zmysle, že
žalobca vezme žalobu vcelku späť, pretože nikdy neprišiel ani len s návrhom na postupné splácanie

záväzku formou splátkového kalendára. Uvedený návrh nemožno považovať za relevantnú dohodu,
preto žalobca v konaní tvrdil, že žalovaný sa odmieta dohodnúť. Pokiaľ žalovaný v tomto konaní tvrdí,
že žalobca podal žalobu, v ktorej nepravdivo opisuje skutkový stav, tento argument žalobca popiera
a zotrváva na všetkých svojich doterajších argumentoch a vyjadreniach. Uvedená procesná obrana
žalovaného nebola v konaní žiadnym spôsobom preukázaná a zostala iba v rovine jeho tvrdení. Žalobca

preto nesúhlasil s tým, že by mali byť jeho tvrdenia nepravdivé, najmä ak sa k ním v rozsudku priklonil aj
konajúci súd. Poukázal na svoje predchádzajúce vyjadrenia k e-mailovej komunikácii medzi sporovými
stranami. Iba za účelom poukázania na dôležitú skutočnosť žalobca zdôraznil, že v predložených
e-mailoch z konca roka 2018 žalovaný uznal existenciu celého žalovaného záväzku, pričom nijako
nerozporoval právny titul ani výšku tohto záväzku. Žalovaný jednoducho reagoval na žalobcovu výzvu

na vrátenie pôžičky vo výške 36.000 eur uznaním záväzku. Žalovaný opätovne uznal jeho záväzok aj
vo Vyjadrení, avšak tentokrát už iba čiastočne vo výške 3.000 eur. Dôvod, pre ktorý žalovaný uznal
túto časť záväzku vo vyjadrení, však žalobca nepovažoval za správny, nakoľko sa opätovne odvíja iba
od žalovaným tvrdených právnych vzťahov, ktorých existencia nebola preukázaná, a ktoré žalobca od
začiatku konania popieral. Žalovaný teda začal existenciu aj výšku jeho záväzku spochybňovať až v

tomto konaní, čím zásadne mení svoj vtedajší postoj prezentovaný v e-mailoch z roku 2018. Súd prvej
inštancie sa v odôvodnení rozsudku riadne vysporiadal aj s listinami, ktoré predložil žalovaný, a ktoré
obsahujú vyhlásenia p. N. a p. K.. Tieto dôkazy hodnotil v súlade so všeobecne záväznými právnymi
predpismi, pričom došiel k tomu, že na nich nebude prihliadať, čo aj odôvodnil v bode 17. rozsudku.
Avšak vzhľadom na to, že postoj konajúceho súdu k predmetným dôkazom a ich hodnotenie nie je v

prospech žalovaného, žalovaný uvedený postup namieta iba všeobecne s odkazom na porušenie čl.
15 CSP a dodáva, že konajúci súd uvedené dôkazy odmietol, čo nie je presné. Súd prvej inštancie
žalovaným predložené dôkazy vzal na vedomie a podrobil ich skúmaniu a vnútornému hodnoteniu,
teda nemožno uvádzať, že ich bez akéhokoľvek racionálneho odôvodnenia odmietol. Na tieto dôkazy
odmietol prihliadať z viacerých dôvodov, ktoré uviedol v bode 17. rozsudku, a nie iba z jedného dôvodu,

ako to tvrdí žalovaný. Žalobca navyše poukázal na to, že pokiaľ by konajúci súd tieto dôkazy pripustil,
tak v konečnom dôsledku by bolo porušené právo žalobcu vyjadrené v čl. 9 CSP. Žalobca by týmto
nemal možnosť kriticky a v súlade so zásadou kontradiktórnosti konania apelovať na výsluch svedkov
a klásť im dodatočné otázky. Nositeľom dôkazu - informácie - v tomto prípade nie je listina, ale svedok,
preto nemožno svedeckú výpoveď preniesť do písomnej formy bez absolvovania zákonom určeného

procesu a takýto dôkazný prostriedok následne považovať za zákonný. V uvedenom prípade ide de
facto o svedeckú výpoveď realizovanú výlučne žalovaným za neznámych podmienok. Vo zvyšku sa
žalobcaodvolávalnasvojepredošlévyjadreniaabod17.odôvodneniarozsudku,sktorýmsastotožňuje.
Znovu popieral, že by išlo o pracovnoprávny spor, čo opakovane uvádzal počas tohto konania aj
samostatným podaním zo dňa 21.06.2021. Žalovaný týmto argumentom opakovane vo všeobecnej

rovine spochybňuje ďalšiu časť argumentácie žalobcu a rozsudok bez toho, aby uviedol detailné
a presvedčivé odôvodnenie. Žalobca však z opatrnosti opätovne uvádza, že predmet tohto sporu
vyplýva zo súkromnoprávneho záväzku, ktorý vznikol na základe zmluvy o pôžičke uzatvorenej medzi
sporovými stranami v zmysle ustanovení zákona č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka. Hoci žalobca
vykonal voči žalovanému započítanie vzájomných pohľadávok, ktoré mal žalovaný voči žalobcovi z

pracovného pomeru, uvedené neznamená, že aj záväzok zo zmluvy o pôžičke má pracovnoprávny
charakter.Žalobcavykonaluvedenézapočítanieeštevroku2018,ktoréžalovanýnikdynenamietal.Túto
skutočnosť začal žalovaný namietať až v roku 2022, pričom žalobca voči týmto argumentom už vzniesol
aj námietku premlčania. Žalovaný sa tak po celý čas správal takým spôsobom, že si bol vedomý svojhozáväzku voči žalobcovi, preto nikdy nedošlo k reálnemu namietaniu uvedeného započítania, o ktoré bola
žalobcom znížená vymáhaná suma zo zmluvy o pôžičke. Žalovaný nemôže podľa žalobcu uvádzať,
že sa konajúci súd nedostatočne vysporiadal s namietanou neplatnosťou právneho úkonu z dôvodu

jeho simulácie, pretože uvedené predstavovalo jadro argumentácie žalovaného a ostatné čiastkové
argumenty sa od nej odvíjali. Súd prvej inštancie viedol celé konanie tak, aby sa s týmto argumentom
dostatočne vysporiadal, keďže z toho dôvodu vykonal aj po viac ako troch rokoch od začatia konania
rozsiahle výsluchy svedkov a ďalšie dokazovanie. Argumenty žalovaného však neboli preukázané
vôbec, teda konajúci súd mal za to, že zmluva o pôžičke, ako tvrdí žalobca, bola riadne uzatvorená a

žalovaný má z tejto zmluvy povinnosť uhradiť žalobcovi čiastku, ktorá je predmetom konania. V závere
vyjadrenia sa žalovaný stotožnil s tým, že vykonanie niektorých dôkazov môže byť nadbytočné, avšak v
konečnom dôsledku aj napriek tomu na ich vykonaní trvá. Žalobca pritom nespochybňoval zachovanie
práva na spravodlivý proces, avšak pokiaľ žalovaný príde po 28 mesiacoch konania s úplne novým
smerom argumentácie a navrhuje vykonať rozsiahle a náročné dokazovanie, konajúci súd musí uvedené
vyhodnotiť s ohľadom na možné nepoctivé úmysly, ktorým cieľom je oddialiť čas. Konajúci súd aj napriek

tomu pristúpil k vykonaniu takmer všetkých navrhovaných dôkazov, čo oddialilo vyhlásenie rozsudku
o ďalšie dva roky, avšak žalovaný naďalej namieta tento postup, hoci sám zapríčinil to, že niektoré
ním navrhované dôkazy neboli vykonané, jednak z toho dôvodu, že jeho návrhy nepredniesol včas a
zároveň aj z toho dôvodu, že tieto návrhy opakovane spôsobili odročenie pojednávania, čo bol cieľom
žalovaného aj pri jeho poslednom písomnom úkone pred pojednávaním. S ohľadom na všetky vyššie

uvedené skutočnosti žalobca zastával názor, že k porušeniu práv žalovaného v tomto konaní nedošlo a
napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie je možno považovať za správny a zákonný.

25. Žalovaný k tomuto vyjadreniu žalobcu uviedol, že sa pridržiava všetkých argumentov a dôkazov,
ktoré boli v konaní zadovážené a vykonané ako aj všetkých písomných a ústnych vyjadrení. Bol toho

názoru, že v konaní preukázal, že mu v čase, kedy ako živnostník pracoval pre žalobcu, vznikli záväzky
voči Sociálnej, Zdravotnej poisťovni a Daňovému úradu, ktoré následne vyústili do exekúcií, ktoré
žalovaný nemal možnosť riešiť inak, len prijatím sumy 36.000 eur od žalobcu ako „budúcu mzdu“ vo
výške 1.000 eur mesačne. Toto tvrdenie a dôkaz produkovaný žalovaným žalobca nijako počas konania
nespochybnil, čím je táto skutočnosť preukázaná. Predmetnú argumentáciu si predsa osvojil aj súd v

bode 26. Nič na to neznení ani terajšie tvrdenie žalobcu „že každé jedno čiastkové tvrdenie žalovaného
bolo žalobcom namietané“. Opakovane zdôraznil, že vyššie uvedený skutkový stav považuje vzhľadom
k jeho nepopretiu za preukázaný a jeho význam spočíva v tom, že jasne a zrozumiteľne preukazuje
prečo došlo medzi žalobcom a žalovaným k odovzdaniu finančných prostriedkov vo výške 36.000 eur. K
argumentácii žalobcu, že zavinil „nehospodárnosť konania“, uviedol, že žalovaný je z povahy veci vždy

závislý na konaní žalobcu, čiže pokiaľ tento pri Platobnom rozkaze nedoložil príjmové doklady, nemôže
sa čudovať, že sa žalovaný bránil poukazovaním na ich absenciu. Rovnako platí, že pokiaľ je obrana
žalovaného založená na poukazovaní simulovaných a disimulovaných právnych úkonov, je výsluch
všetkých osôb zúčastnených na týchto právnych úkonoch základnou a neopomenuteľnou súčasťou
vykonania dôkazov, čomu sa žalobca počas celého konania urputne bránil. Mal za to, že nepravdivosť

skutkových tvrdení, obsiahnutých v žalobe, žalovaný preukázal svojou výpoveďou, listinnými dôkazmi
(e-mailová komunikácia) a ďalšie dôkazy, ktoré mali potvrdiť nepravdivosť žaloby súd odmietol vykonať
(výsluch L. W., U. U., p. P., B. N. a Y. K.). Identifikoval najväčšie pochybenie súdu, a to odmietnutie
vykonať dôkazy: výpoveď B. N. a Y. K. bez zákonného odôvodnenia. Toto samotné pochybenie je
bez ďalšieho dôvodom na zrušenie tohto rozsudku. Pokiaľ žalobcovi nestačí vykonať tieto dôkazy len

ich čítaním, nakoľko by došlo k porušeniu jeho práva vyjadrenom v čl. 9/ CSP, žalovaný žiadal, aby
odvolací súd v uznesení, ktorým zruší napadnutý rozsudok uložil súdu prvej inštancie, aby predvolal
obe svedkyne, aby im aj žalobca mohol klásť otázky (keďže o to sám žiada). Posúdenie, či ide o
pracovnoprávny spor, ponechal na odvolacom súde, pričom je presvedčený, že vykonané dôkazy (e-
mailová komunikácia) dostatočne preukazujú, že finančné prostriedky boli žalovanému vyplatené ako

mzda, resp. preddavok na mzdu. K tvrdeniu žalobcum, že súd vykonal rozsiahle výsluchy svedkov a
ďalšie dokazovanie, žalovaný uviedol, že musel bojovať o možnosť výsluchu každého jedného svedka,
pričom súd s veľkou neochotou predvolával svedkov a kľúčového svedka U. U. ani raz nepredvolal
a odmietol odročiť pojednávanie z dôvodu jeho objektívnej nemožnosti dostaviť sa na pojednávanie.
Žalovaný je toho názoru, že takýto postup je flagrantným porušením ústavného práva na spravodlivý

súdny proces.

26. Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací (§ 34 CSP) viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§
379, § 380 ods. 1 CSP) a vychádzajúc zo skutkového stavu zisteného súdom prvej inštancie, ktorýnepovažoval za potrebné doplniť, ani znova zopakovať (§ 385 ods. 1 CSP), prejednal vec bez nariadenia
odvolacieho pojednávania a vo veci rozhodol postupom podľa § 378 ods. 1 v spojení s § 219 ods. 3
CSP, keď dospel k záveru, že odvolanie žalovaného nie je dôvodné.

27. Podľa § 387 ods. 1 CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku
vecne správne.
Ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v
odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne

doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody (§ 387 ods. 2 CSP).

28. Žalovaný založil svoje odvolanie proti napadnutému rozsudku na odvolacích dôvodoch podľa § 365
ods. 1 písm. d/, f/ a h/ CSP.

29. Za inú vadu konania podľa ust. § 365 ods. 1 písm. d) CSP možno považovať akékoľvek pochybenia

v procesnom postupe súdu, ktoré nie sú subsumovateľné pod ostatné odvolacie dôvody, avšak len
za predpokladu, že mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Takouto vadou môže byť
napr. nesprávne realizovaná poučovacia povinnosť súdu, pochybenia vo vykonaní dokazovania (napr.
nesprávne vykonaný dôkaz, alebo vykonanie nezákonného dôkazu), porušenie povinnosti viazanosti
inými rozhodnutiami podľa ust. § 193 CSP. Takéto pochybenie v procesnom postupe súdu prvej inštancie

zistené nebolo.

30. K žalobcom uplatnenému odvolaciemu dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. f/ CSP, t.j. že súd prvej
inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, odvolací súd
konštatuje, že citovaný odvolací dôvod je v súdnej praxi vykladaný tak, že musí ísť o také skutkové

zistenia, na základe ktorých súd prvej inštancie vec posúdil po právnej stránke a ktoré nemajú
v podstatnej časti oporu vo vykonanom dokazovaní. Skutkové zistenia nezodpovedajú vykonaným
dôkazom, ak výsledok hodnotenia dôkazov nie je v súlade s § 191 CSP, a to vzhľadom na to, že súd
vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo z prednesov sporových strán nevyplynuli,
ani inak nevyšli počas konania najavo, alebo opomenul rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými

dôkazmi preukázané, alebo vyšli počas konania najavo. Nesprávne sú aj také skutkové zistenia, ktoré
súd prvej inštancie založil na chybnom hodnotení dôkazov. Typovo ide o situáciu, kde je logický rozpor v
hodnotení dôkazov, prípadne poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov sporových strán, alebo ktoré vyšli
najavo inak z hľadiska závažnosti (dôležitosti), zákonnosti, pravdivosti, eventuálnej vierohodnosti alebo
ak výsledok hodnotenia dôkazov nezodpovedá tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z

ustanovení § 192 a § 193 CSP.
Odvolací súd v prejednávanej veci dospel k záveru, že uvedený odvolací dôvod nie je naplnený, keď
súdu prvej inštancie nemožno vytknúť, že by vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov
alebo z prednesov sporových strán nevyplynuli, ani inak nevyšli za konania najavo, že by opomenul
niektoré rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané, alebo že by v jeho

hodnotení dôkazov bol logický rozpor, prípadne, že by výsledok jeho hodnotenia dôkazov nezodpovedal
tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z ustanovenia § 192 a § 193 CSP, alebo že by na
zistený skutkový stav aplikoval nesprávne zákonné ustanovenia alebo použité zákonné ustanovenia
nesprávne vyložil.

31. Súd prvej inštancie na základe správne ustáleného skutkového stavu, vyplývajúceho z posúdenia
nároku žalobcu, aplikoval správne ustanovenia právnej úpravy, tieto aj správne interpretoval, a svoje
rozhodnutie aj náležite odôvodnil. Dôkazy hodnotil podľa svojej úvahy, každý dôkaz jednotlivo a všetky
dôkazy v ich vzájomných súvislostiach tak, ako to prikazuje ust. § 191 CSP. Dal odpoveď na tie otázky
sporových strán, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a

právny základ rozhodnutia. Zistenia súdu prvej inštancie majú vecný a logický základ vo vykonaných
dôkazoch a prijaté skutkové a právne závery sú odôvodnené zrozumiteľne a v súlade s ustálenou
súdnou praxou, pri súčasnom zohľadnení ochrany subjektívneho práva oboch sporových strán, ich
rovnosti v uplatnení práva, ochrany ich oprávnenej dôvery v právo, ako i v predvídateľnosti súdneho
rozhodnutia. Vykonal tiež dokazovanie v rozsahu potrebnom na rozhodnutie vo veci. Právomoc konať

vo veci, obsahuje i právomoc súdu posúdiť to, či a aké dôkazy na zistenie skutkového stavu sú potrebné
a akým spôsobom sa zabezpečuje dôkaz na jeho vykonanie (I. ÚS 52/03). Súd v civilnom sporovom
konaní nie je viazaný návrhmi strán sporu na vykonanie dokazovania a nie je povinný vykonať všetkynavrhované dôkazy. Posúdenie návrhu na vykonanie dokazovania a rozhodnutie, ktoré z nich budú v
rámci dokazovania vykonané, je vždy vecou súdu (§ 185 CSP), a nie strán sporu.
Hodnotením dôkazov je činnosť súdu, pri ktorej vykonané procesné dôkazy hodnotí z hľadiska ich

pravdivosti a dôležitosti pre rozhodnutie. Súd pri hodnotení dôkazov v zásade nie je obmedzovaný
právnymipredpismivtom,akomázhľadiskapravdivostitenktorýdôkazhodnotiť.Uplatňujesatuzásada
voľného hodnotenia dôkazov. Každý vykonaný dôkaz môže byť prostriedkami procesného útoku a
prostriedkamiprocesnejobranyspochybnenýtým,žesapripúšťadôkazopakudokazovanejskutočnosti.
Inak povedané, žiaden dôkaz nedisponuje predpísanou legálnou silou, ktorá by nepripúšťala dôkaz

svojho opaku.

32. K námietke žalovaného, že napadnutý rozsudok spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci
§ 365 ods. 1 písm. h/ CSP treba uviesť, že právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo
skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový
stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O

nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak síce
aplikoval správny právny predpis, ale nesprávne ho interpretoval, alebo ak zo správnych skutkových
záverov vyvodil nesprávne právne závery.
V posudzovanom prípade, v ktorom zo správnych skutkových zistení vyvodil súd prvej inštancie správne
právne závery a aplikoval správny právny predpis, namietaná vada konania nebola odvolacím súdom

zistená.

33. Preskúmaním obsahu spisu odvolací súd zistil, že súd prvej inštancie vykonal dokazovanie
dostatočným spôsobom, dôkladne sa zaoberal tvrdeniami a dôkazmi strán v spore, dôkazy vyhodnotil v
súlade so zásadami podľa § 191 CSP a zo zisteného skutkového stavu vyvodil správny právny záver.

Odvolacie námietky žalovaného a nemali vplyv na vecnú správnosť rozsudku a nie sú spôsobilé privodiť
zmenunapadnutéhorozsudku.Svojerozhodnutiesúdprvejinštancieodôvodnilvsúladespožiadavkami
§ 220 ods. 2 CSP, s ktorým odôvodnením sa odvolací súd stotožňuje a konštatuje správnosť jeho
dôvodov (§ 387 ods. 2 CSP); obmedzil sa tak na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého
rozhodnutia a vysporiadanie sa s odvolacími námietkami žalovaného.

34. Žalovaný v odvolaní namietal predovšetkým porušenie svojho práva na spravodlivý proces
postupom súdu prvej inštancie, ktorý svoje rozhodnutie podľa neho nedostatočne odôvodnil, nevykonal
dôkaz výsluchom ním navrhnutých svedkov a riadne nezdôvodnil, prečo odmietol vykonať dôkaz
výsluchom týchto svedkov, z vykonaných dôkazov vyvodil nesprávny právny záver, nevysporiadal sa so

započítaním jeho pohľadávok voči pohľadávkam žalobcu, ani s kompenzačnými námietkami žalovaného
na zaplatenie bezdôvodne krátenej mzdy žalovaného vo výške 9.792 eur a ďalšieho krátenia od mesiaca
apríl 2018 do septembra 2018 vo výške 500 eur mesačne, spolu 3.000 eur, čo žalovaný hodnotil ako
nesprávny procesný postup, ktorým mu znemožnil uplatňovanie jeho práv do tej miery, že došlo k
porušeniu práva žalovaného na spravodlivý súdny proces. Namietal tiež, že sa jedná o pracovnoprávny

spor, v ktorom vystupuje v pozícií zamestnanca, teda slabšej strany, a súd sa s touto obranou nesprávne
vysporiadal.

35. Podstatou práva na spravodlivý proces nie je právo strany sporu, aby sa súd plne stotožnil s
jej právnymi názormi a predstavami, prebral a riadil sa ňou predpokladaným výkladom všeobecne

záväzných predpisov, rozhodol v súlade s jej vôľou a požiadavkami. Do práva na spravodlivý súdny
proces nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi,
navrhovaním a hodnotením dôkazov (IV. ÚS 252/04). Právo na spravodlivý súdny proces neznamená
ani právo na to, aby bol účastník konania pred všeobecným súdom úspešný, teda aby bolo rozhodnuté
v súlade s jeho požiadavkami a právnymi názormi (I. ÚS 50/04). Do obsahu základného práva podľa

čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods.
1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd nepatrí ani právo účastníka konania vyjadrovať sa
k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať ním navrhnutého
spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (I. ÚS 97/97), resp. toho, aby súdy preberali alebo sa riadili
výkladom všeobecne záväzných predpisov, ktorý predkladá účastník konania (II. ÚS 3/97, II. ÚS 251/03)

- uznesenie NS SR zo dňa 23.11.2010 sp. zn. 5 Cdo 218/2010.

36. Podľa názoru odvolacieho súdu rozsudok súdu prvej inštancie spĺňa požiadavky na riadne a
presvedčivéodôvodnenievzmysle§220ods.2CSP,keďženímboladanáodpoveďnavšetkypodstatnéotázky týkajúce sa predmetu konania z hľadiska skutkového a právneho posúdenia veci. Sú z neho
zrejmé podstatné dôvody, pre ktoré súd prvej inštancie rozhodol tak, ako rozhodol. Súd prvej inštancie aj
dostatočne odôvodnil nevykonanie žalovaným navrhnutého dôkazu v bode odôvodnenia napadnutého

rozsudku. Podľa § 185 CSP môže súd vykonať len tie dôkazy, ktoré navrhli strany sporu, pričom sám
rozhodne, ktoré z navrhnutých dôkazov vykoná. K nevykonaniu dôkazu odvolací súd uvádza, že Civilné
sporové konanie je ovládané prejednacou zásadou, v súlade s ktorou je úspech procesnej strany
definovanýjejpovinnosťoutvrdeniaanaňounadväzujúcoudôkaznoupovinnosťouaimzodpovedajúcim
korelátom v podobe bremena tvrdenia a dôkazného bremena. Z prejednacej zásady potom následne

vyplýva základné procesné pravidlo, podľa ktorého každá strana je povinná dokazovať skutočnosti
zodpovedajúce znakom právnej normy, ktorá je pre ňu priaznivá a ktorej sa domáha. Strana domáhajúca
sa týchto právnych následkov ponesie aj nepriaznivé dôsledky stavu non liquet (neobjasneného určitého
skutkového stavu, resp. určitej relevantnej skutočnosti), teda procesných následkov toho, ako keby bolo
zistené, že k naplneniu skutkových predpokladov hypotézy právnej normy, ktorej účinkov sa domáhala,
nedošlo (Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky č. k. I. ÚS 24/2019 z 9. júna 2020 uverejnený v

Zbierke nálezov a uznesení Ústavného súdu Slovenskej republiky pod č. 20/2020, zdroj: ustavnysud.sk).

37. Samotná skutočnosť, či účastník konania vystupuje na strane žalobcu alebo žalovaného, nemá
priamy vplyv na jeho povinnosť tvrdiť rozhodujúce skutočnosti a predložiť alebo označiť dôkazy na svoje
tvrdenia. Rozdelenie bremena tvrdenia a dôkazného bremena medzi účastníkmi v spore závisí na tom,

ako vymedzuje právna norma práva a povinnosti účastníkov. Obvykle platí, že skutočnosti navodzujúce
žalované právo musí tvrdiť žalobca, zatiaľ čo okolnosti toto právo vylučujúce sú záležitosťou žalovaného.
Bremeno tvrdenia a dôkazné bremeno vystihuje aktuálnu skutkovú a dôkaznú situáciu konania. V
priebehu sporu sa môže meniť, teda môže dochádzať k jeho prerozdeľovaniu. Pri posudzovaní
dôkazného bremena na strane toho - ktorého účastníka treba rešpektovať tzv. negatívnu dôkaznú

teóriu, t. j. pravidlo, že neexistencia (niečoho) majúca trvajúci charakter sa zásadne nepreukazuje. Na
nikom totiž nemožno spravodlivo žiadať, aby preukázal reálnu neexistenciu určitej právnej skutočnosti.
Žalobca má v prvom rade povinnosť tvrdenia. Na podporu svojho tvrdenia v zmysle ust. § 132 CSP je
žalobca povinný označiť dôkazy, ktoré podľa jeho názoru môžu prispieť k objasneniu veci a zároveň
je povinný ich k žalobe pripojiť, ak to ich povaha pripúšťa. Súd pri rozhodovaní vychádza výlučne z

dôkazov, ktoré mu navrhli strany sporu. Nevykonanie dôkazov, ktoré strany riadne navrhli, je súd povinný
náležite odôvodniť v rozsudku. Žalobca je v zásade povinný tvrdiť a preukazovať skutočnosti, ktoré
opodstatňujú jeho ohrozené alebo porušené právo, resp. právom chránený záujem. Žalovaný je povinný
(za predpokladu, že chce byť úspešný v spore) tvrdiť a preukazovať skutočnosti, ktoré právo žalobcu
vylučujú. Z toho vyplýva, že v spore nedokazuje iba žalobca, ale v závislosti od procesnej situácie môže

dochádzať k presunu bremena tvrdenia a dôkazného bremena na žalovaného. V prejednávanej veci to
potom znamená, že žalobca nemal povinnosť preukázať neexistenciu skutočnosti uvedenej žalovaným,
ktorý Zmluvu o pôžičke označil za simulovaný právny úkon na vyplatenie odmien za prácu žalovanému
(zvýšenie mzdy o 1.000 eur mesačne od 01.01.2016), takáto dôkazná povinnosť bola na žalovanom,
ktorý si ju nesplnil a svoje tvrdenia žiadnym hodnoverným dôkazom nepreukázal. Nepreukázal ním

tvrdené skutočnosti, že bol so žalobcom dohodnutý, že žalobca bude za neho platiť odvody, navyše išlo
o zákonnú povinnosť žalovaného ako živnostníka, a že splatenie predmetnej pôžičky bolo dohodnuté
tak, že od 01.01.2016 bude žalovanému zo strany navýšená mzda o 1.000 eur mesačne, ktorá nemala
byť žalovanému zo strany žalobcu vyplácaná, ale mala byť použitá na splatenie pôžičky 36.000 eur. V
odpore proti platobnému rozkazu žalovaný popieral poskytnutie pôžičky vo výške 36 000 eur žalobcom a

spochybňoval odovzdanie mu tejto sumy žalovaným (spochybňoval existenciu predmetnej pôžičky ako
takej), pričom v odpore v rozpore s uvedeným uviedol, že Zmluva o pôžičke zo dňa 01.04.2016 obsahuje
prehlásenie zmluvných strán o tom, že sa predmetná pôžička poskytuje zo strany žalobcu ako veriteľa
pre žalovaného ako dlžníka bezúročne.
38. Podľa ustanovenia § 657 Občianskeho zákonníka zmluvou o pôžičke prenecháva veriteľ dlžníkovi

veci určené podľa druhu, najmä peniaze, a dlžník sa zaväzuje vrátiť po uplynutí dohodnutej doby
veci rovnakého druhu. Podstatnou náležitosťou je okrem označenia zmluvných strán, predovšetkým
určenie predmetu pôžičky; z obsahu zmluvy musí vyplynúť i povinnosť dlžníka vrátiť veci rovnakého
druhu (peňazí). Keďže táto zmluva je reálnou zmluvou (kontraktom), k jej uzavretiu zákon vyžaduje i
skutočné odovzdanie predmetu pôžičky veriteľom dlžníkovi. Dokiaľ k odovzdaniu peňazí nedôjde, medzi

zmluvnými stranami právny vzťah z pôžičky nevznikne.
39. V prejednávanej veci bolo nepochybne preukázané uzavretie predmetnej Zmluvy o pôžičke
medzi HO&PE FAMILY, s.r.o. ako veriteľom a žalovaným ako dlžníkom dňa 01.04.2016 a z jej čl. I bod
1 vyplýva, že veriteľ sa zaviazal poskytnúť dlžníkovi peňažnú pôžičku v sume 36.000 eur, ako aj účelposkytnutia tejto pôžičky „pre osobné potreby dlžníka“. Z čl.I bod 2 tiež vyplýva, že túto pôžičku sa veriteľ
zaviazal poskytnúť dlžníkovi po podpísaní zmluvy o pôžičke do konca apríla 2016, pričom peňažná suma
mala byť vyplatená v hotovosti v pokladni veriteľa alebo zaslaná bezhotovostným prevodom na účet

dlžníka, a to aj po častiach.
Žalobca preukázal uzavretie tejto Zmluvy o pôžičke jej doložením, ako aj v jej zmysle poskytnutie
peňažných súm žalovanému doložením výdavkových pokladničných dokladov, a to zo dňa 31.03.2016
na sumu 3.000 eur a sumu 4.500 eur zo dňa 04.04.2016 na sumu 5.500 eur, zo dňa 28.04.2016
na sumu 6.000 eur, zo dňa 15.07.2016 na sumu 15.000 eur a sumu 2.000 eur, ktoré pokladničné

bloky sú podpísané, teda prevzatie uvedených súm na nich žalovaným, čím zároveň vyvrátil tvrdenie
žalovaného, že mu uvedená peňažná pôžička žalobcom nebola poskytnutá. Došlo tak zo strany žalobcu
k uneseniu dôkazného bremena, spočívajúceho nielen v tvrdení ním uvedených skutočností o poskytnutí
predmetnej pôžičky žalovanému, ale aj doloženia dôkazov, preukazujúcich tieto jeho tvrdenia. Na
úhradu poskytnutej pôžičky akceptoval žalobca riadne podložené sumy, t. j. mzdy za obdobie 7-9/2018
vo výške 8.286,54 eur určené na čiastočnú úhradu pôžičky, zostatok ním neuhradenej pôžičky tak

predstavoval sumu 27.713,46 eur. V mailoch z roku 2018 predniesol žalovanému ponuku na mimosúdne
vysporiadanie sporných nárokov, v ktorej navrhol zaplatenie zníženej čiastky poskytnutej pôžičky ako
istú výhodu za účelom rýchleho vyriešenia sporu. Týmto úkonom žalobca neuznal právny titul, vznik,
existenciu alebo výšku žalovaným tvrdených nárokov takým spôsobom, aby tieto boli samostatne
vymáhateľné alebo spôsobilé na započítanie. Tvrdenia žalovaného v mailoch z roku 2018 preukazujú, že

žalovaný si bol vedomý vzniku a existencie svojho záväzku voči žalobcovi z titulu predmetnej pôžičky, v
tom čase žalovaný dokonca navrhoval schválenie splátkového kalendára za účelom riadneho uhradenia
svojho záväzku. Žalovaný v konaní uviedol, že pôžičku od žalobcu potreboval z dôvodu finančných
problémov vzniknutých tým, že keď u žalobcu pracoval na živnosť, musel si sám hradiť odvody napriek
tomu, že bol so žalobcom dohodnutý, že tieto odvody bude odvádzať žalobca, ktoré dane a odvody

za žalovaného odvádzal výlučne za prvý rok 2010. Po dvoch rokoch boli žalovanému doručované
upomienky za neplatenie odvodov, ktorých úhrady sa žalovaný snažil vyrovnať, čo vyriešil žalovaný so
žalobcom dohodou, že mu písomne nenavýši žalobca mzdu o 1.000 eur mesačne od 01.01.2016, ale
dopredu mu vyplatí túto sumu za 36 mesiacov vo výške 36.000 eur jednorazovo a žalobca si následne
vysporiada nedoplatky na odvodoch, o ktorých sa dozvedel od exekútorov. Celková suma nedoplatkov

počasdoby,kedyžalovanýpracovalprežalobcuakoživnostník,bolaspolusúrokmicca36.000eur,ktoré
exekúcie aj žalovaný v roku 2016 vyplatil. Argumentácia žalovaného, že žalobca nevyzýval žalovaného
na splatenie dohodnutých splátok pôžičky po splatnosti jednotlivých splátok, t. j. 01.01.2017, 01.01.2018,
01.01.2019, je irelevantná.

40. Žalovaný neuniesol dôkazné bremeno vyvrátenia tvrdenia žalobcu a ním doložených dokladov, a
tiež preukázania svojho tvrdenia, že obdržal od žalobcu „budúcu mzdu“ vopred za tri roky, čo žalobca
od začiatku konania popieral, žalovaný toto svoje tvrdenie žiadnym dôkazom nepreukázal. V júni 2018
podal žalobcovi výpoveď z pracovného pomeru s jeho ukončením ku dňu 30.09.2018, od júla 2018 mu
nebola zo strany žalobcu vyplatená mzda. V mailoch z roku 2018 predniesol žalovanému ponuku na

mimosúdne vysporiadanie sporných nárokov, v ktorej navrhol zaplatenie zníženej čiastky poskytnutej
pôžičky ako istú výhodu za účelom rýchleho vyriešenia sporu. Tvrdenia žalovaného v mailoch z roku
2018 preukazujú, že žalovaný si bol vedomý vzniku a existencie svojho záväzku voči žalobcovi z titulu
predmetnej pôžičky, v tom čase žalovaný dokonca navrhoval schválenie splátkového kalendára za
účelom riadneho uhradenia svojho záväzku. Vedľajšie dohody alebo iné nároky žalovaného, ktoré si

žalovaný voči žalobcovi uplatňoval a na základe ktorých malo dôjsť k splateniu predmetnej pôžičky iným
ako „bežným“ spôsobom, žalovaný tiež nepreukázal. Uvedenú argumentáciu žalovaný prvýkrát uplatnil
vo vyjadrení doručenom súdu dňa 25.05.2022, ktorá je odlišná od jeho pôvodných tvrdení uvádzaných
v odpore. Ním navrhnutý dôkaz na doplnenie dokazovania výsluchom svedka U. U. súd prvej inštancie
zamietol s odôvodnením, že žalovaný od 20.02.2024 mal vedomosť o potrebe zabezpečenia, príp.

oznámeniaadresysvedka,a tútopovinnosťdo07.05.2024nesplnil,pričomsvedkaoslovilaž03.05.2024
(pár dní pred termínom pojednávania), a aj ospravedlnenie - Čestné prehlásenie U. U. považoval
za nedôvodné a neakceptoval ho, úkony zo strany žalovaného i navrhovaného svedka vyhodnotil
ako snahu o predlžovanie konania a vzhľadom na stav konania by bolo podľa neho nehospodárne
opätovne vec odročovať. Odvolací súd preto nepovažoval za dôvodnú odvolaciu námietku žalovaného,

že nevykonanie žalovaným navrhnutého dôkazu súd prvej inštancie žiadnym spôsobom neodôvodnil. V
nevykonaní tohto žalovaným navrhovaného dôkazu súdom prvej inštancie odvolací súd aj vzhľadom na
hospodárnosť a koncentráciu konania nevzhliadol procesné pochybenie súdu prvej inštancie. Právomoc
konať vo veci, obsahuje i právomoc súdu posúdiť to, či a aké dôkazy na zistenie skutkového stavu súpotrebné a akým spôsobom sa zabezpečuje dôkaz na jeho vykonanie (I. ÚS 52/03). Súd v civilnom
sporovom konaní nie je viazaný návrhmi strán sporu na vykonanie dokazovania a nie je povinný
vykonať všetky navrhované dôkazy. Posúdenie návrhu na vykonanie dokazovania a rozhodnutie, ktoré

z nich budú v rámci dokazovania vykonané, je vždy vecou súdu (§ 185 CSP), a nie strán sporu. Preto
ani v tomto smere odvolacia námietka žalovaného ohľadom ním namietaného nevykonania výsluchu
ním navrhovaných svedkov nebola dôvodná. Súd prvej inštancie sa v odôvodnení rozsudku riadne
vysporiadal aj s listinami, ktoré predložil žalovaný, a ktoré obsahujú vyhlásenia p. N. a p. K.. Tieto
dôkazy hodnotil v súlade so všeobecne záväznými právnymi predpismi, pričom došiel k tomu, že na

nich nebude prihliadať, čo aj odôvodnil v bode 17. rozsudku. Žalovaný vytýkal súdu prvej inštancie,
že riešil započítanie pohľadávok bez toho, aby uviedol konkrétne zákonné ustanovenia, podľa ktorých
príslušnú otázku hodnotil a bez toho, aby zodpovedal otázku, či vzťah, ktorý v tomto smere posudzoval
vôbec spadá do okruhu pracovnoprávnych vzťahov, nevysporiadal sa so započítaním pohľadávok
žalovaného voči pohľadávkam žalobcu, a tiež že konštatoval premlčanie jeho nároku bez toho, aby
oprávnený subjekt vniesol námietku premlčania, t. j. v rozpore s § 100 ods. 1 druhá veta OZ. Čo sa

týka započítania pohľadávok žalovaného voči pohľadávke žalobcu, pôžičky 36.000 eur, žalovaný si
započítal krátenú mzdu od apríla 2018 do septembra 2018 vo výške 3.000 eur; nezaplatenú časť mzdy
za rok 2016 vo výške 12.000 eur, nezaplatenú časť mzdy za rok 2017 vo výške 12.000 eur, nezaplatenú
časť mzdy za rok 2018 vo výške 9.000 eur, súd prvej inštancie uviedol, že nárok oprávneného z
pracovnoprávneho vzťahu nemôže započítaním zaniknúť, čo sa týka započítania doplatného na auto

zn. MB EČV: U. vo výške 9.792 eur, okrem skutočnosti, že žalovaný nepreukázal skutočnosti, od ktorých
si odvodzuje uplatňovaný nárok ani jeho výšku. Žalobca v maili zo dňa 23.11.2018 túto skutočnosť
sám skonštatoval, avšak akceptoval podiel žalovaného na predaji vozidla 2661 eur v rámci návrhu
na mimosúdne vysporiadanie pôžičky, nie súhlas so započítaním. Mal za nepochybné, že sa jedná o
premlčanúpohľadávku,nakoľkožalovanýsijuuplatnilvtomtosúdnomkonanípodanímdošlýmsúdudňa

25.05.2022,pretojunebolomožnézapočítať.Kdanémuodvolacísúddopĺňa,žezapočítaniemusíspĺňať
všeobecné náležitosti stanovené v § 34 a nasl. OZ a z jeho obsahu musí byť zrejmé, aká pohľadávka
a v akej výške sa uplatňuje na započítanie proti pohľadávke veriteľa a z ustanovenia § 581 ods. 2 OZ
je tiež zrejmé, že zákon vylučuje možnosť jednostranným prejavom započítať pohľadávky premlčané.
Započítať možno len pohľadávky existujúce, t. j. preukázané, splatné, pričom žalovaný nepreukázal

skutočnosti, od ktorých odvodzoval svoje pohľadávky voči žalobcovi, spôsobilé na započítanie, pričom
pohľadávka žalobcu vyplýva zo Zmluvy o pôžičke, riadiacej sa ustanoveniami Občianskeho zákonníka,
avšak žalovaný si uplatňoval ním ani nepreukázané pohľadávky voči žalobcovi z pracovnoprávneho
vzťahu a pohľadávky z pracovno-právnych vzťahov predstavujú také pohľadávky, ktoré nemožno
započítať a ani proti nim nie je možné namietať započítanie jednostranným úkonom, pretože Zákonník

práce nepozná inštitút započítania (kompenzácie), ako je upravený v § 580 OZ.
Odvolací súd a nestotožnil ani s odvolacou námietkou žalovaného, že pokiaľ súd prvej inštancie podradil
skutkový stav započítania pod režim Zákonníka práce, potom je žalovaný v pozícií slabšej strany, a súd
mal vykonať nielen všetky dôkazy, ktoré žalovaný navrhol, ale mal postupovať v zmysle ust. § 316 a nasl.
CSP. V predmetnej veci ide o spor civilnoprávny, nakoľko predmet sporu vyplýva zo súkromnoprávneho

záväzku, ktorý vznikol na základe zmluvy uzatvorenej medzi stranami v zmysle ustanovení zákona č.
40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka, a teda záväzok žalovaného uplatňovaný v tomto spore v žiadnom
prípade nevyplýva z pracovnoprávnych alebo iných obdobných vzťahov.

41. Odvolacísúdpretozvyššieuvedenýchdôvodovnapadnutýrozsudoksúduprvejinštancievspojení

s opravným uznesením č. k. B3-21Cpr/1/2021-369 zo dňa 18. decembra 2024 ako vecne správny podľa
§ 387 ods. 1 CSP potvrdil.

42. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 a § 255
ods. 1 CSP a žalobcovi, úspešnému v odvolacom konaní, priznal voči žalovanému nárok na náhradu

trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

43. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0 (§ 3
ods. 10 zák. č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších
zákonov, § 393 ods. 2 CSP).

Poučenie:Tento rozsudok nemožno napadnúť odvolaním.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419
CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu

na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu
od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 2 CSP. nie je prípustné v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné,
ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a/ až n/ CSP.