Rozsudok – Ostatné ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 22. máj 2025

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 9CoPr/4/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1323200431
Dátum vydania rozhodnutia: 22. 05. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Magdaléna Floreková

ECLI: ECLI:SK:KSBA:2025:1323200431.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Magdalény Florekovej a členov

senátu JUDr. Romana Huszára a JUDr. Zuzany Posluchovej v právnej veci žalobcu : C. Y., nar. XX. X.
XXXX, trvalým pobytom H. - C., adresa na doručovanie H. XX, H., proti žalovanej : TESCO STORES,
a.s., Bratislava, Cesta na Senec 2, IČO : 31 321 828, o náhradu mzdy, na odvolanie žalobcu proti
rozsudku Mestského súdu Bratislava IV zo dňa 20. 2. 2025 sp. zn. B3-65Cpr/1/2023 - 96, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e.
Žalovanej náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a.

o d ô v o d n e n i e :

1/ Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zamietol žalobu, ktorou sa žalobca voči žalovanej
domáhal zaplatenia sumy 16.200 € s úrokom z omeškania 8,50 % ročne z jednotlivých mesačných

náhrad mzdy vo výške 450 € od prvého dňa nasledujúceho po ich splatnosti do zaplatenia, a to z titulu
nezaplatenia náhrady mzdy za obdobie od 1. 1. 2020 do 31. 12. 2022, počas ktorého obdobia žalobca
nevykonával prácu pre žalovanú z dôvodu existencie prekážok v práci na strane zamestnávateľa, ktorý
mu v rozpore s pracovnou zmluvou neprideľoval žiadnu prácu. Žalobca vo svojej žalobe, ďalších
písomných podaniach a ústnych vyjadreniach uviedol, že ako zamestnanec bol so žalovanou ako svojím
zamestnávateľom na základe pracovnej zmluvy z 11. júla 2010 v pracovnom pomere s dohodnutým
dňomnástupudopráceod12.júla2010napracovnejpozíciipredavačsinkasom.Tentopracovnýpomer

pôvodne dohodnutý na dobu určitú, sa zo zákona pretransformoval na pracovný pomer na neurčitý čas,
keďže žalobca so súhlasom žalovanej vykonával dohodnutú prácu aj po dni, keď sa mal pracovný pomer
skončiť. Následne, žalobca dal žalovanej výpoveď z pracovného pomeru z 27. júla 2015, na základe
ktorej sa ich pracovný pomer mal skončiť uplynutím výpovednej doby 30. septembra 2015. Túto výpoveď
ale žalobca považuje za absolútne neplatný právny úkon, ktorý nemohol vyvolať svoje predpokladané
účinky, pretože (a) pri tomto úkone nekonal v slobodnej vôli, ale v tiesni, (b) k tomuto úkonu došlo v čase,
kedy konanie žalovanej bolo v rozpore s dobrými mravmi a nedobrovoľne donútilo žalobcu iniciatívne

skončiť pracovný pomer, a (c) týmto úkonom sa vopred vzdal svojho práva na náhradu mzdy od mája
2015 do budúcna, pričom podľa § 17 ods. 1 Zák. práce platí, že právny úkon, ktorým sa zamestnanec
vopred vzdáva svojich práv, je neplatný.

2/ Žalobca ďalej tvrdil, že po opakovaných lekárskych prehliadkach bol na základe lekárskeho posudku
zo 17. apríla 2015 uznaný za dočasne nespôsobilého na výkon práce predavača s inkasom. Tento
lekársky posudok doručil žalovanej a žiadal od nej prijatie vhodných opatrení. Žalovaná ho však listom

z 23. apríla 2015 vyzvala, aby zdokladoval svoju neprítomnosť v práci od 13. apríla 2015 - keďže
podľa jej názoru uvedený lekársky posudok nie je dôvodom, aby prestal chodiť do práce, a zároveň,
aby sa dostavil na pracovisko na výkon dohodnutej práce s upozornením, že inak bude jeho konanie
považovať za závažné porušenie pracovnej disciplíny, ktorého dôsledkom môže byť okamžité skončeniepracovného pomeru. Žalobca listom z 5. mája 2015 odpovedal žalovanej, že jej výzvu považuje
za nezákonnú - bezprávnu vyhrážku, pretože podľa predloženého lekárskeho posudku je dočasne
nespôsobilý vykonávať dohodnutú prácu, a preto nemá povinnosť sa k výkonu takejto práce dostaviť na

pracovisko. Zároveň požiadal žalovanú o zmenu pracovnej zmluvy čo do dohodnutého druhu práce a o
prideľovanie vhodnej práce, ktorá bude zodpovedať jeho zdravotnému stavu a pokým sa tak nestane,
bude to považovať za prekážky v práci na strane zamestnávateľa s povinnosťou platiť mu náhradu mzdy
v sume jeho priemerného zárobku. Žalovaná nepreložila žalobcu na inú vhodnú prácu, ani ho nevyzvala
nauzatvoreniedohodyozmenepracovnejzmluvy,anisnímsamaneskončilapracovnýpomer.Žalovaná

neprideľovala žalobcovi prácu, ktorá by bola vhodná a zodpovedala jeho zdravotnému stavu, neplatila
mu ani náhradu mzdy z dôvodov prekážok v práci na jej strane a od 13. apríla 2015 mu stále vykazovala
neospravedlnenúneprítomnosťvpráci.Takétokonaniežalovanejpodľanázoružalobcutrebapovažovať
za priečiace sa dobrým mravom v zmysle čl. 2 Základných zásad Zákonníka práce, a preto nemôže
požívať právnu ochranu.

3/ V čase dania výpovede z 27. júla 2015 bol žalobca v hmotnej núdzi zapríčinenej stratou príjmu z
pracovného pomeru, keďže žalovaná mu od apríla 2015 neplatila náhradu mzdy. Žalobcu v tom čase
ešte zaťažovala na základe rozhodnutia súdu vyživovacia povinnosť k svojim dvom deťom študujúcim
na vysokej škole, ktorej neplnenie je trestným činom, v dôsledku čoho mu jeho majetkové a zárobkové
pomeryneumožňovalipokryťsivlastnézákladnéživotnépotreby.Žalobcatedabolvstavetrvalejneistoty

a psychickom napätí v obave, ako sa vyrieši vzniknutý stav, ktorý žalovaná odmietala riešiť a vyčkávala,
kým žalobca sám skončí pracovný pomer. Čakanie na zákonný postup žalovanej bolo za takejto situácie
trvajúcej už takmer štyri mesiace pre žalobcu neúnosné, a preto vypovedal pracovný pomer. Po uplynutí
výpovednej doby 30. septembra 2015 sa zaevidoval ako uchádzač o zamestnanie na príslušnom úrade
práce, sociálnych vecí a rodiny, aby mohol poberať dávky v nezamestnanosti, z ktorých by dokázal platiť

výživné a zaobstarať si základné životné potreby.

4/ Žalobca namietal, že predmetné skončenie pracovného pomeru jeho výpoveďou z 27. júla 2015 je
absolútne neplatné, pretože tento právny úkon urobil v tiesni. V tom čase jediným riešením na to, aby si
zabezpečil prostriedky na živobytie - a to prostredníctvom dávok v nezamestnanosti, keďže zdravotný

stav ho významne obmedzoval pri výkone inej práce -, bolo skončiť pracovný pomer, hoci v skutočnosti
nemal na to vôľu. Uvedené však musel urobiť, pretože zdokladovanie skončenia pracovného pomeru
je jednou zo základných podmienok, aby mu mohli byť dávky v nezamestnanosti priznané a vyplácané.
Dôvodom neplatnosti jeho výpovede z pracovného pomeru teda je nedostatok slobodnej vôle žalobcu
pri tomto právnom úkone, pričom okolnosti vylučujúce slobodu jeho vôle majú základ v objektívne

existujúcom a na žalobcu pôsobiacom stave tiesne, a takisto konanie žalovanej ako adresáta tohto
právneho úkonu v rozpore s dobrými mravmi, ktorá mu nevyplácala náhradu mzdy pre prekážky v práci
na jej strane, pričom túto povinnosť si dodatočne splnila až po uplynutí výpovednej doby, čím de facto
uznala, že nebol povinný sa za nezmenených pracovných podmienok po vydaní lekárskeho posudku zo
17. apríla 2015 k výkonu práce dostaviť. Nápadne nevýhodné podmienky pri právnom úkone výpovede

videl žalobca v tom, že podaním výpovede mu nevznikol nárok na odstupné.

5/ Na základe uvedeného žalobca zastáva názor, že jeho pracovný pomer sa platne neskončil, ale
stále trvá a keďže naďalej trvajú aj prekážky v práci na strana zamestnávateľa, ktorý mu doposiaľ
neprideľuje žiadnu preňho vhodnú a zdravotnému stavu zodpovedajúcu prácu, patrí mu tak nárok na

náhradu mzdy v sume priemerného predpokladaného zárobku 450 € mesačne, ktorý si touto ( v poradí
treťou - pozn. prvoinštanč. súdu ) žalobou uplatňuje za obdobie mesiacov od januára 2020 do decembra
2022. Na rozdiel od jeho predchádzajúcich dvoch žalôb, ktorými si nárok na náhradu mzdy uplatňoval za
obdobie od októbra 2015 do decembra 2019, v danom prípade ide o zmenu skutkového stavu, pretože
v predmetnom súdnom konaní predložil ako nový dôkaz odpoveď Ministerstva zdravotníctva Slovenskej

republiky z 13. septembra 2023 na jeho „žiadosť o záväzné stanovisko“ týkajúceho sa vzoru lekárskeho
posudku o spôsobilosti zamestnanca na prácu, z ktorej vyplýva, že lekársky posudok zo 17. apríla 2015
trpí administratívnou chybou, a preto nebolo jeho povinnosťou na základe výzvy žalovanej z 23. apríla
2024 odkazujúcej sa na takýto chybný lekársky posudok dostaviť sa na pracovisko a vykonávať prácu.

6/ Žalovaná vo vyjadrení k žalobe, ďalších svojich písomných podaniach a ústnych vyjadreniach uviedla,
že uplatnený nárok žalobcu neuznáva a navrhla jeho žalobu v celom rozsahu zamietnuť, tak ako sa to
stalo aj v predchádzajúcich dvoch súdnych konaniach vedených na bývalom Okresnom súde Bratislava
III pod sp. zn. 24Cpr/9/2018 a 44Cpr/9/2020, v ktorých sa žalobca domáhal totožného nároku, avšak zainé obdobie. Podľa jej názoru pracovný pomer medzi sporovými stranami sa platne skončil na základe
výpovede žalobcu z 27. júla 2015 uplynutím výpovednej doby 30. septembra 2015, a preto žalobcovi
nemohol vzniknúť žiadny mzdový nárok za obdobie nasledujúce po skončení pracovného pomeru.

7/ Súd prvej inštancie svoje rozhodnutie po právnej stránke posúdil podľa ustanovení Zákonníka práce,
a síce § 118 ods. 1, § 129 ods. 1, § 130 ods. 2 prvá veta, § 142 ods. 3, § 61 ods. 1 prvá veta,
§ 62 ods. 1, § 77 prvá veta, § 36, § 17 ods. 1. Poukázal na to, že predmetom prejednávanej veci
je individuálny pracovnoprávny spor, v ktorom sa žalobca v hmotnoprávnom postavení zamestnanca

domáha od žalovanej ako svojho zamestnávateľa nároku na náhradu mzdy podľa § 142 ods. 3 Zák.
práce za obdobie od 1. januára 2020 do 31. decembra 2022 z dôvodu, že počas tohto obdobia
nemohol vykonávať prácu pre prekážky na strane zamestnávateľa spočívajúce v tom, že žalovaná mu v
rozpore s pracovnou zmluvou neprideľovala prácu, ktorá by bola pre žalobcu vhodná a zodpovedajúca
jeho zdravotnému stavu.

8/ Súd prvej inštancie zdôraznil, že prvým a základným predpokladom v prípade, ak sa zamestnanec
domáha vyššie špecifikovaného mzdového nároku, je existencia pracovného pomeru v čase, za ktorý
túto náhradu mzdy požaduje. Pokiaľ pracovný pomer medzi zamestnancom a zamestnávateľom v
rozhodnom období ( už ) netrvá, z logiky veci tak nemôže vzniknúť zamestnávateľovi povinnosť zaplatiť
zamestnancovi mzdu resp. jej náhradu a zamestnancovi právo požadovať od zamestnávateľa akýkoľvek

mzdový nárok. V relácii na rozhodovaný spor, súd z vykonaného dokazovania a s prihliadnutím na
všetko, čo vyšlo počas konania najavo, nemal preukázané, že by pracovný pomer medzi žalobcom a
žalovanou trval v čase od 1. januára 2020 do 31. decembra 2022, za ktorý si žalobca podanou žalobou
uplatňuje nárok na náhradu mzdy pre prekážky v práci na strane zamestnávateľa v zmysle §
142 ods. 3 Zák. práce.

9/ V konaní nebola sporná skutočnosť, že medzi sporovými stranami vznikol pracovný pomer na základe
pracovnej zmluvy z 11. júla 2010, a to odo dňa 12. júla 2010 dohodnutého ako deň nástupu do práce.
Tento pracovný pomer sa v dôsledku ďalšieho pokračovania žalobcu vo výkone práce s vedomím
zamestnávateľa po uplynutí dohodnutej doby zmenil podľa § 71 ods. 2 Zák. práce na pracovný pomer

uzatvorený na neurčitý čas. Z listiny „Skončenie pracovného pomeru výpoveďou“ z 27. júla 2015 a k nej
priloženej doručenky súd zistil, že pracovný pomer medzi žalobcom a žalovanou sa skončil uplynutím
dvojmesačnej výpovednej doby, ktorá v zmysle § 62 ods. 6 a 7 Zák. práce začala plynúť na základe tohto
jednostranného právneho úkonu žalobcu - daného podľa § 67 Zák. práce bez uvedenia dôvodu a riadne
doručenéhožalovanejakodruhémuúčastníkovipracovnéhopomeru29.júla2015-od1.augusta2015a

uplynula 30. septembra 2015. Skončenie pracovného pomeru na základe tejto výpovede žalobcu nebolo
zo strany žiadneho účastníka pracovného pomeru napadnuté na súde žalobou podanou v zmysle § 77
Zák.práce,vdôsledkučohotedaabsentujeprávoplatnésúdnerozhodnutie,ktorýmbysúdzáväzneurčil,
že toto skončenie je neplatné. So zreteľom na uvedené právne skutočnosti je preto potrebné vyhodnotiť
žalobou uplatnený mzdový nárok žalobcu za neopodstatnený.

10/ Súd prvej inštancie dal osobitne do pozornosti, že posudzovanie skutočnosti, či pracovný pomer
medzi žalobcom a žalovanou sa riadne a platne skončil na základe výpovede žalobcu z 27. júla
2015 uplynutím výpovednej doby dňa 30. septembra 2015, už bolo predmetom súdnych sporových
konaní vedených na bývalom Okresnom súde Bratislava III pod spisovými značkami 24Cpr/9/2018 a

44Cpr/9/2020. V nich sa žalobca takisto domáhal nároku na náhradu mzdy pre prekážky v práci na
strane zamestnávateľa ( žalovanej ) v zmysle § 142 ods. 3 Zák. práce, avšak za obdobie predchádzajúce
obdobiu, ktoré je rozhodné v tomto prejednávanom prípade, a to od 1. októbra 2015 do 31. decembra
2019. V oboch vyššie uvedených prípadoch súdy žalobu žalobcu zamietli, keď dospeli k záveru, že
námietky žalobcu o absolútnej neplatnosti skončenia pracovného pomeru predmetnou výpoveďou z

dôvodu neslobodnej vôle spôsobenej tiesňou vyvolanou konaním žalovanej priečiacim sa dobrým
mravom sú nedôvodné a pracovný pomer medzi sporovými stranami v čase po uplynutí výpovednej
doby dňa 30. septembra 2015 už netrvá. Oba rozsudky súdu prvej inštancie boli následne na odvolanie
žalobcu potvrdené ako vecne správne odvolacím súdom ( t. j. rozsudok Okresného súdu Bratislava
III z 8. novembra 2018 č. k. 24Cpr/9/2018-104 bol potvrdený rozsudkom Krajského súdu v Bratislave

z 25. mája 2021 sp. zn. 8CoPr/6/2020 a rozsudok Okresného súdu Bratislava III zo 4. apríla 2022
č. k. 44Cpr/9/2020 bol potvrdený rozsudkom Krajského súdu v Bratislave z 29. novembra 2022 sp.
zn. 16CoPr/10/2022, proti ktorému bolo odmietnuté dovolanie žalobcu uznesením Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky z 27. augusta 2024 sp. zn. 1CdoPr/8/2023 ).11/ Pokiaľ teda už dvakrát súdy právoplatne rozhodli, že pracovný pomer medzi stranami sa platne
skončil uplynutím uvedenej výpovednej doby, a preto žalobu žalobcu o náhradu mzdy podľa § 142 ods. 3

Zák.práceprávoplatnezamietli,konajúcisúdvprejednávanejvecijepovinnýnatietoskutočnostipodľa§
194 ods. 2 CSP prihliadnuť. Bolo by v rozpore s princípom právnej istoty a predvídateľnosti práva ( porov.
čl. 2 ods. 1 Základných zásad CSP ) - súčasťou ktorého je tiež požiadavka, aby sa na určitú právne
relevantnú otázku pri opakovaní v rovnakých podmienkach dala rovnaká odpoveď ( porov. napr. nález
Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. III. ÚS 192/06 ) -, aby jeden súd žalobcovi už právoplatne

zamietol jeho žalobu o náhradu mzdy, a následne druhý súd v neskoršom konaní takýto nárok,
vychádzajúci z totožných skutkových okolností, avšak týkajúci sa nasledujúceho obdobia, žalobcovi
priznal. Takýto celkom opačný záver by vo vzťahu k žalovanej ako druhému účastníkovi civilného
sporového konania vytváral stav znamenajúci porušenie jej práva na súdnu ochranu a spravodlivý
proces v zmysle čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, čo je teda ďalším a neopomenuteľným
dôvodom, pre ktorý žalobe žalobcu nebolo možné vyhovieť.

12/ V tejto súvislosti súd prvej inštancie pre úplnosť dodal, že v predmetnom súdnom konaní oproti
dvom predchádzajúcim súdnym konaniam k žiadnej zmene skutkového stavu nedošlo, resp. súdy
nevychádzali z iného skutkového stavu. Len samotné predloženie jednej listiny ako nového dôkazu,
ktorý v predošlých súdnych konania predložený nebol, bez ďalšieho neznamená, že ide o zmenu

skutkového stavu. Odpoveď Ministerstva zdravotníctva Slovenskej republiky z 13. septembra 2023 na
žiadosť žalobcu „o záväzné stanovisko“ k vypĺňaniu lekárskych posudkov podľa zákona č. 355/2007
Z. z. o ochrane, podpore a rozvoji verejného zdravia v znení neskorších predpisov v prípade zistenia
dočasnej nespôsobilosti zamestnanca na výkon posudzovanej práce - ktorá v žiadnom prípade nemôže
mať záväzný charakter a už tobôž nie pre súdy ( čo napokon aj samo ministerstvo v závere tejto

odpovede uvádza ) - slúži len na podporu žalobcovho tvrdenia, ktoré ním už bolo tvrdené aj v
predošlých dvoch súdnych konaniach ( ako to vyplýva z odôvodnenia rozsudku súdu prvej inštancie a
odvolacieho súdu vydaných v konaní vedenom pod sp. zn. 24Cpr/9/2018 a 8CoPr/6/2020 ), a to, že
po vydaní lekárskeho posudku zo 17. apríla 2015 nebol povinný dostaviť sa na pracovisko k výkonu
práce, o ktorej bolo zistené, že nie je preňho vhodná a zodpovedajúca jeho zdravotnému stavu. Táto

listina teda je len jedným z viacerých dôkazov, ktorými žalobca preukazuje svoje skutkové tvrdenia o
neoprávnenosti konania žalovanej vyzývajúcej ho na nástup do práce a odmietajúcej mu priebežne platiť
náhradu mzdy ( ktoré žalobca kvalifikuje ako priečiace sa dobrým mravom ), v dôsledku čoho mu bol
privodenýhospodársky,sociálnyapsychickýstavtiesne,ktorýnapokonvyústildoskončeniapracovného
pomeru za účelom získania nároku na výplatu dávok v nezamestnanosti. V predmetnom súdnom

konaní teda nedošlo k žiadnej zmene či doplneniu skutkových tvrdení žalobcu oproti dvom predošlým
súdnym konaniam, ale práve naopak, žalobcom uvádzané rozhodujúce skutočnosti, z ktorých vyvodzuje
neplatnosť skončenia pracovného pomeru výpoveďou z 27. júla 2015, sú rovnaké. Predloženie tohto
dôkazu do predmetného súdneho konania o v poradí už tretej žalobe žalobcu vychádzajúcej z totožných
rozhodujúcich skutočností týkajúcich sa skončenia jeho pracovného pomeru tak skôr naznačuje, že

žalobca sa ani napriek dvom právoplatne skončeným súdnym konaniam o totožnom nároku, ale za iné
obdobie, stále nedokáže vyrovnať so vzniknutou situáciou a len sofistikovane vyhľadáva ďalšie a ďalšie
skutočnosti, okolnosti či dôkazy a pripisuje nové významy jednotlivým faktickým a právnym úkonom
zúčastnených osôb, ktoré by boli spôsobilé vyvolať zdanie odlišnosti prejednávanej veci a pre ktoré
by napriek už dvom jeho právoplatne zamietnutým žalobám snáď ešte bolo možné nejako tieto závery

súdov prehodnotiť a zvrátiť.

13/ V ďalšom rade súd prvej inštancie považoval za potrebné dať osobitne do pozornosti, že
spochybňovanie platnosti skončenia pracovného pomeru medzi sporovými stranami na základe
výpovede žalobcu z 27. júla 2015 už nie je namieste, t. j. nie je opodstatnené. Vzťah Občianskeho

zákonníka a Zákonníka práce je v zmysle § 1 ods. 4 Zák. práce založený na princípe subsidiarity. To
znamená, že právna úprava špeciálneho zákona - Zákonníka práce má prednosť pred právnou úpravou
všeobecného zákona - Občianskeho zákonníka. Ide teda o uplatnenie právnej zásady lex specialis
derogat legi generali, ktorá vyjadruje, že vo vzájomnom vzťahu všeobecnej a špeciálnej úpravy platí vždy
(!) špeciálna právna úprava; resp. inak povedané, na pracovnoprávne vzťahy vznikajúce na základe

Zákonníka práce sa aplikuje Občiansky zákonník jedine vtedy, ak Zákonník práce neupravuje tieto
vzťahy odlišne. Právna teória rozlišuje dva druhy neplatnosti právnych úkonov - absolútnu a relatívnu. U
absolútnej neplatnosti pracovnoprávnych úkonov absencia právnych účinkov nastáva priamo zo zákona
a v konaní pred súdom sa na ňu prihliada z úradnej povinnosti. Relatívne neplatný pracovnoprávny úkonje platný a vyvoláva všetky zamýšľané právne účinky, a to až do okamihu, kým sa oprávnený účastník
nedovolá jeho neplatnosti.

14/ Neplatnosť skončenia pracovného pomeru je Zákonníkom práce založená na relatívnej neplatnosti
právneho úkonu k tomu smerujúcemu ( t. j. výpovede, okamžitého skončenia pracovného pomeru,
skončenia pracovného pomeru v skúšobnej dobe alebo dohody o skončení pracovného pomeru ), ktorej
sa môže dovolať len ten z účastníkov, ktorý je dôvodom neplatnosti postihnutý. V prípade neplatnosti
skončenia pracovného pomeru teda ide o výnimku (!) zo zásady absolútnej neplatnosti, na ktorej je

Zákonník práce postavený. Pri uplatnení neplatnosti skončenia pracovného pomeru sa preto vždy
aplikuje § 77 Zák. práce ako špeciálna právna úprava ( lex specialis ), podľa ktorej túto neplatnosť
môže účastník pracovného pomeru uplatniť na súde najneskôr v lehote dvoch mesiacov odo dňa, keď
sa mal pracovný pomer skončiť. Táto lehota je konštruovaná ako hmotnoprávna a prekluzívna, čo teda
znamená, že ak sa v tejto lehote neplatnosť skončenia pracovného pomeru na súde neuplatní, toto právo
zaniká a súd musí na uplynutie tejto lehoty a na zánik práva z dôvodu preklúzie z úradnej povinnosti

( ex offo ) podľa § 36 Zák. práce prihliadnuť. To znamená, že pokiaľ sa oprávnený účastník nedomáha
vyslovenia neplatnosti právneho úkonu smerujúceho k skončeniu pracovného pomeru a kým neplatnosť
nevysloví príslušný súd, má tento právny úkon následky platného právneho úkonu.

15/ Je pravdou, že výpoveď ako právny úkon smerujúci k skončeniu pracovného pomeru a jej

platnosť treba posudzovať podľa všeobecných ustanovení o právnych úkonoch v zmysle Občianskeho
zákonníka, ako aj podľa ustanovení Zákonníka práce. Preto platnosť výpovede môže byť súdom
posudzovaná nielen z hľadiska hmotnoprávnych podmienok, ako ich ustanovuje Zákonník práce, ale aj
z hľadiska všeobecných náležitostí právnych úkonov, ako ich ustanovuje Občiansky zákonník, a teda z
hľadiska náležitosti subjektu vôle, prejavu vôle, súladu právneho úkonu so zákonnom, dobrými mravmi a

pod. Napriek uvedenému však princíp subsidiarity medzi Občianskym zákonníkom a Zákonníkom práce
spôsobuje, že pre to, aby výpoveď ako právny úkon smerujúci k skončeniu pracovného pomeru mohla
byť považovaná za neplatnú, je nevyhnutné dodržať osobitný postup upravený v kogentnom ustanovení
§ 77 ZP, z ktorého neexistujú žiadne výnimky. Z toho potom vyplýva, že kým sa oprávnený účastník
nedomáha určenia neplatnosti výpovede na súde a kým jej neplatnosť právoplatne nevysloví súd, má

táto výpoveď následky platného právneho úkonu ( t. j. v podobe skončenia pracovného pomeru ), a to aj
vtedy, ak by bola postihnutá takým dôvodom neplatnosti, ktorý má inak ( t. j. vo všeobecnosti ) následky
absolútnej neplatnosti, inak nastáva priamo zo zákona a na ktorý sa v súdnom konaní inak prihliada z
úradnej povinnosti.

16/ Sumarizujúc uvedené, skutočnosť, či sa pracovný pomer skončil platne alebo neplatne, je oprávnený
autoritatívne určiť len súd. Nie je teda relevantná faktická situácia, že právny úkon smerujúci k skončeniu
pracovného pomeru je neplatný; neplatné je totižto len také skončenie pracovného pomeru, ktorého
neplatnosť bola určená právoplatným rozhodnutím súdu. Ak neprišlo k určeniu neplatnosti, skončil sa
pracovným pomer na základe pracovnoprávneho úkonu, aj keby bol postihnutý vadou, ktorá spôsobuje

jeho neplatnosť. Zároveň pritom platí, že akékoľvek dodatočné posudzovanie pracovnoprávneho úkonu
smerujúceho k skončeniu pracovného pomeru nesmie byť posudzované ako tzv. predbežná otázka v
inom konaní pred súdom, napr. v konaní o určenie, že pracovný pomer trvá, o zaplatenie náhrady mzdy
a pod. V inom konaní súd vychádza z toho, že skončenie pracovného pomeru, ktoré nebolo právoplatne
určené ako neplatné, je platným právnym úkonom ( k tomu tiež porov. rozsudok Najvyššieho súdu

Československej socialistickej republiky sp. zn. 6 Cz 5/68, ktorý bol publikovaný v Zbierke súdnych
rozhodnutí a stanovísk pod č. 40/1969 ).

17/ V rozhodovanom spore nebolo sporovými stranami tvrdené a ani preukázané ( a konajúci súd túto
skutočnosťnezistilanizvlastnejčinnosti),žebyskončenieichpracovnéhopomerunazákladevýpovede

žalobcu z 27. júla 2015 bolo v osobitnom konaní podľa § 77 Zák. práce súdom právoplatne určené
za neplatné. Pokiaľ ani jedna zo sporových strán neuplatnila tento výlučný spôsob, ktorým Zákonník
práce umožňuje dosiahnuť neplatnosť skončenia pracovného pomeru, znamená to, že výpoveď žalobcu
z 27. júla 2015 treba považovať za platný právny úkon, na základe ktorého sa pracovný pomer medzi
sporovýmistranamiriadneskončiluplynutímvýpovednejdobyakonajúcisúdsaužnesmietoutootázkou

( t. j. otázkou platnosti skončenia pracovného pomeru ) v predmetnom spore o náhradu mzdy zaoberať
ani ju vecne preskúmavať. V kontexte uvedeného potom námietky žalobcu o neplatnom skončení
jeho pracovného pomeru u žalovanej na základe predmetnej výpovede z dôvodu uskutočnenia tohto
zrušujúceho právneho úkonu v neslobodnej vôli či v tiesni spôsobenej hmotnou núdzou zapríčinenoukonaním žalovanej priečiacim sa dobrým mravom, resp. z akýchkoľvek iných dôvodov už nemôžu mať
žiadny relevantný právny význam.

18/ Odhliadnuc od uvedeného, opäť pre úplnosť sa žiada dodať, že Občiansky zákonník ako všeobecná
právna úprava uskutočnenie právneho úkonu v tiesni za nápadne nevýhodných podmienok nespája s
absolútnou ani relatívnou neplatnosťou takéhoto právneho úkonu, ale priznáva dotknutému účastníkovi
„len“právoodstúpiťodzmluvy(porov.§49Obč.zák.)-zčohojepotomtiežzrejmé,žetotoprávosatýka
iba dvojstranných resp. viacstranných právnych úkonov, akým zmluva je, a nie jednostranných právnych

úkonov, medzi ktoré patrí aj výpoveď z pracovného pomeru. Pokiaľ konajúca osoba robí právny úkon v
tiesni, ide o vadu v pohnútke právneho úkonu, ktorou je tieseň. V tomto prípade neprejavuje konajúci
celkom slobodne svoju vôľu, avšak nekoná pod vplyvom fyzického donútenia ani bezprávnej vyhrážky,
a preto takýto právny úkon nie je absolútne neplatný.

19/ Právny úkon je uskutočnený v neslobodnej vôli vtedy, pokiaľ u konajúceho absentuje možnosť sám

sa slobodne rozhodnúť ( porov. § 37 ods. 1 Obč. zák. ). Vôľa ako základný prvok právneho úkonu
nie je slobodná pri fyzickom donútení - vtedy vôľa celkom absentuje - alebo pri bezprávnej vyhrážke
( psychickom donútení ), kedy konajúci síce prejavuje svoju vôľu, avšak táto vôľa nie je slobodná,
pretože sa na ňu bezprávne pôsobí v takej intenzite, ktorá u konajúceho vzbudzuje dôvodný strach
z ujmy, ktorou sa hrozí tak, že sa jeho vôľa prejavená pri právnom úkone vytvára pod vplyvom tohto

strachu. V rozhodovanom spore nebolo žalobcom tvrdené, že by výpoveď z pracovného pomeru z 27.
júla 2015 uskutočnil pod fyzickým donútením, ktoré by celkom vylúčilo uplatnenie vôle donucovaného
a nahradilo ju vôľou donucujúceho. Zo žalobcových tvrdení však nevyplýva ani to, že by predmetnú
výpoveď uskutočnil pod tlakom bezprávnej vyhrážky, resp. že by takýto prejav vôle bol vynútený v
príčinnej súvislosti s bezprávnou vyhrážkou. Za takúto vyhrážku nemožno považovať výzvu žalovanej v

liste z 23. apríla 2015, aby sa žalobca dostavil na pracovisko k výkonu práce, inak bude jeho absenciu
považovať za závažné porušenie pracovnej disciplíny, v dôsledku čoho bude s ním môcť okamžite
skončiť pracovný pomer. Medzi touto výzvou s uvedenou hrozbou sankcie v podobe možnosti skončenia
pracovného pomeru zo strany zamestnávateľa a jednostranným skončením pracovného pomeru zo
strany zamestnanca nie je totižto žiadna vecná ani časová príčinná súvislosť. Napokon sám žalobca

tvrdí, že pracovný pomer skončil výpoveďou kvôli nevyplácaniu náhrady mzdy a neprideľovaniu vhodnej
práce v trvaní vyše štyroch mesiacov, v dôsledku čoho sa dostal do hmotnej núdze a stavu tiesne, a nie
pod vplyvom strachu, že ho žalovaná 23. apríla 2015 vyzvala na nástup do práce a upovedomila ho o
možnej sankcii s tým spojenej. Už len z následného konania žalobcu, ktorý túto výzvu nerešpektoval a
do práce sa už vôbec nedostavil, je zjavné, že žiadny strach zo skončenia pracovného pomeru zo strany

žalovanej nemal, ale práve naopak, obsah jeho podaní indikuje, že si takúto situáciu sám želal, pretože
v takom prípade by mu vznikol nárok na odstupné, z výplaty ktorého by si vedel na určitý čas zabezpečiť
svoje životné potreby a následne požiadať o zaradenie do evidencie uchádzačov o zamestnanie a
poberať dávky v nezamestnanosti.

20/ Nenáležitou je i námietka žalobcu o neplatnosti jeho výpovede z pracovného pomeru z dôvodu
podľa § 17 ods. 1 Zák práce, ktorý vyvodzuje z toho, že sa týmto právnym úkonom ako zamestnanec
vopred vzdal svojho práva na mzdu za vykonanú prácu, resp. náhradu mzdy v prípade prekážok v
práci na strane zamestnávateľa. Pracovnou zmluvou, na základe ktorej vzniká pracovný pomer, sa
zamestnanec zaväzuje vykonávať prácu pre zamestnávateľa a zamestnávateľ sa zaväzuje poskytovať

zamestnancovi mzdu za vykonanú prácu. Mzda teda patrí zamestnancovi len za prácu, ktorú už fakticky
vykonal (!). Výpoveď z pracovného pomeru je jednostranným právnym úkonom - prejavom vôle, ktorým
účastník pracovného pomeru bez ohľadu na vôľu druhého účastníka ukončuje svoj záväzok vyplývajúci
z pracovný zmluvy, na ktorý sa touto zmluvou sám zaviazal. Výpoveď z pracovného pomeru pôsobí
do budúcna, a to tak, že pracovný pomer nekončí nadobudnutím perfektnosti tohto jednostranného

právneho úkonu doručením, ale až uplynutím zákonnej výpovednej doby. Výpoveď z pracovného
pomeru tak ruší vznik budúcich povinností zmluvných strán, ktoré im vyplývali z pracovného pomeru.
Z uvedeného výkladu vyplýva, že výpoveďou sa teda zamestnanec vopred nevzdáva žiadnych svojich
práv, ale sám dobrovoľne ruší svoj záväzok ďalej vykonávať prácu pre zamestnávateľa, na ktorý sa
pracovnouzmluvouzaviazal.Pokiaľtedazamestnaneczvlastnejvôleužnechceďalejuzamestnávateľa

pracovať, musí mu byť - z povahy aj logiky veci - zrejmé, že mu nebude ďalej vyplácaná dohodnutá
mzda, keďže z jeho strany absentuje predmet správania sa v právnom vzťahu ( t. j. vykonanie práce ),
na ktorý sa poskytnutie mzdy viaže. Výpoveď z pracovného pomeru preto nemožno stotožňovať so
vzdaním sa vopred práva zamestnanca na mzdu, ale ide právny inštitút, ktorý vyvoláva skončeniepracovnoprávneho vzťahu zamestnanca so zamestnávateľom; a pokiaľ neexistuje pracovnoprávny
vzťah ( pracovný pomer ), objektívne potom nemôžu existovať ani žiadne práva a povinnosti jeho
subjektom ( vrátane povinnosti zamestnávateľa poskytovať mzdu ako odmenu za vykonanú prácu ).

21/ Súd prvej inštancie dodal, že ak by sa predsa len pristúpilo na žalobcovu argumentáciu o tom, že
v prípade dania výpovede z pracovného pomeru zo strany zamestnanca ide o neplatný právny úkon
z dôvodu, že zamestnanec sa ním vopred vzdáva svojho práva na mzdu, znamenalo by to, že každé
skončenie pracovného pomeru výpoveďou zo strany zamestnanca by bolo fakticky neplatné, keďže

vždy je vo výsledku spojené aj so zánikom práva na mzdu za vykonanú prácu, a teda zamestnanec by
sám nemohol žiadny pracovný pomer v podstate nikdy fakticky platne ukončiť. Pre prípad, že uvedená
argumentácia žalobcu bola myslená tak, že výpoveďou danou zamestnancom by platne zanikol len
jeho záväzok ďalej vykonávať prácu, avšak záväzok zamestnávateľa poskytovať mu mzdu by nezanikol,
pretože zamestnanec sa nemôže platne vopred vzdať svojich práv ( t. j. práva na mzdu ), potom by
každý jeden zamestnanec prijatý do pracovného pomeru mohol hneď na druhý deň tento pracovný

pomer vypovedať, v dôsledku čoho by sa potom on sám svojho záväzku vykonávať prácu zbavil a už
by nemusel pre zamestnávateľa pracovať, avšak zamestnávateľ by mu bol napriek uvedenému povinný
platiť mzdu, a to v podstate až doživotne. So zreteľom na tieto iracionálne závery, ku ktorým predmetná
argumentácia žalobcu vedie, je potrebné ju označiť za prima facie natoľko absurdnú ( argumentum ad
absurdum ), že snáď si jej celkom zjavná nenáležitosť nevyžaduje už žiadny ďalší komentár.

22/ Konkludujúc uvedené, pracovný pomer medzi sporovými stranami sa teda riadne skončil na základe
výpovede žalobcu z 27. júla 2015 uplynutím výpovednej doby 30. septembra 2015 a keďže k založeniu
žiadneho nového pracovného pomeru medzi sporovými stranami následne už nedošlo, je potrebné
uzavrieť, že žalobca sa neopodstatnene domáha nároku na náhradu mzdy v zmysle § 142 ods. 3 Zák

práce za obdobie od 1. januára 2020 do 31. decembra 2022. Súd prvej inštancie
preto jeho žalobu ako nedôvodnú v celom rozsahu zamietol.

23/ Súd podľa § 185 ods. 1 CSP zamietol návrh žalobcu na vykonanie dokazovania výsluchom I..
D. I. R., C.., I., ktorá vypracovala lekársky posudok zo 17. apríla 2015, pretože skutočnosti, ktoré

sa týmto dôkazom mali podľa návrhu žalobcu overiť ( t. j. že tento posudok vo svojom obsahu
nesprávnevymenúvačinnosti,ktoréžalobcanemávykonávať,čovšakzákonč.355/2007Z.z.prizávere
o dlhodobej nespôsobilosti na výkon posudzovanej práce nepripúšťa ), už postačujúcim spôsobom
vyplývali zo samotnej žalobcom predloženej listiny, na ktorej je tento lekársky posudok zachytený.
Navyše, táto skutočnosť, ktorá mala byť predmetným dôkazom overená, nemá relevantný vplyv na

rozhodnutie vo veci samej, od nej nezávisí, či žalobou uplatnený peňažný nárok je alebo nie je daný.

24/ O trovách konania rozhodol súd prvej inštancie podľa § 262 ods. 1 s 2 v spojení § 255 ods. 1 CSP.
Žalovaná mala v konaní plný procesný úspech, preto jej proti neúspešnému žalobcovi vznikol nárok na
náhradu trov konania v plnom rozsahu. Súd však v súlade so zásadou procesnej ekonómie v zmysle

čl. 17 CSP náhradu trov konania žalovanej nepriznal ( R 72/2018 ), pretože z obsahu spisu
nevyplýva, že jej v tomto spore vznikli trovy súdneho konania ( napr. na zaplatenom súdnom poplatku
či preddavkoch na trovy dokazovania ) alebo právneho zastúpenia.

25/ Uvedený rozsudok napadol včas podaným odvolaním žalobca, v celom rozsahu, domáhajúc sa jeho

zrušenia a vrátenia veci súdu prvej inštancie na ďalšie konanie, alebo navrhoval odvolaciemu súdu
napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zmeniť tak, že jeho žalobe vyhovie a prizná mu nárok na
náhradu trov konania v rozsahu 100 %. V odvolaní žalobca nesúhlasil s názorom súdu prvej inštancie,
že nedošlo k žiadnej zmene skutkového stavu v prejednávanej veci v porovnaní so skutkovým stavom
v rovnakej veci, na ktorú v rozhodnutí poukazoval súd prvej inštancie. Súdy v označenej rovnakej veci,

na ktorú poukazoval aj súd prvej inštancie, vychádzali pri právnom posúdení zo skutkového stavu,
ktorého primárnym základom je listina - lekársky posudok zo dňa 17. 4. 2015. Z tohto lekárskeho
posudku súdy vyvodili, že žalobca bol v obmedzenom rozsahu schopný vykonávať prácu dohodnuté v
pracovnej zmluve so žalovanou. Súdy následne ustálili, že ak sa žalobca na výzvu žalovanej nedostavil
na pracovisko k výkonu práce „v obmedzenom rozsahu“ podľa tohto lekárskeho posudku, potom si

žalobca sám zavinil stav, že ostal bez príjmu z pracovného pomeru, sám sa vystavil následkom z toho
vyplývajúcich,apretopodľanázorusúdovnemohlodôjsťzvinyžalovanejkstavutiesneanúdzežalobcu,
ktorej následkom by bola neslobodná vôľa žalobcu skončiť so žalovanou pracovný pomer výpoveďou
Žalobca nepreukázal tieseň a núdzu, ktoré by z neho potenciálne mohli vyvolať neslobodné rozhodnutieskončiť pracovný pomer výpoveďou. Súdy tak vyvodili záver o platnosti výpovede, ktorú dal žalobca
a považovali pracovný pomer žalobcu za skončený k 30. 9. 2015. Žalobcovi tak nevzniklo právo na
náhradu mzdy z dôvodu prekážok v práci podľa § 142 ods. 3 Zák. práce.

26/ Žalobca poukazoval na to, že v rovnakých konaniach, na ktoré poukazoval prvoinštančný súd, tvrdil,
že lekársky posudok zo dňa 17. 4. 2015 trpí administratívnou vadou, ktorá je príčinou nesprávneho
vyhodnotenia lekárskeho posudku, čo viedlo k nesprávnym skutkovým zisteniam. Žalobca tvrdil, že
bol nespôsobilý na výkon práce v celom rozsahu podľa pracovnej zmluvy, že nebol povinný sa

na výzvu žalovanej dostaviť sa na pracovisko a vykonávať prácu ani len v „obmedzenom rozsahu“
podľa lekárskeho posudku. Žalovaná mu neoprávnene evidovala v dochádzke do zamestnania
neospravedlnenú neprítomnosť; žalobca tvrdil, že by mal mať od žalovanej nárok na náhradu mzdy z
dôvodu podľa § 142 ods. 3 Zák. práce a že mu žalovaná adresovala bezprávnu vyhrážku, keď mu hrozila
skončením pracovného pomeru podľa § 68 ods. 1 písm. b/ Zák. práce. Súdy mali v daných konaniach
postupovať podľa § 319 CSP; žalobcom tvrdenou administratívnou vadou lekárskeho posudku ako

otázkou zásadného významu pre zistenie skutkového stavu rozhodujúceho pre právne posúdenie veci
a pre spravodlivé rozhodnutie sa vôbec nezaoberali, neobstarali dôkaz o tvrdení žalobcu. Žalobca sa
nestotožňoval so záverom súdu, že administratívna vada lekárskeho posudku nemá relevantný vplyv
na rozhodnutie vo veci samej a že od nej nezávisí, či je alebo nie je daný uplatnený nárok žalobcu.

27/ Žalobca v odvolaní zdôraznil, že nie len že tvrdil administratívnu vadu lekárskeho posudku ale
aj predložil písomný dôkaz ( stanovisko Ministerstva zdravotníctva SR ) o jeho tvrdení, že lekársky
posudok zo dňa 17. 4. 2015 trpí administratívnou vadou. V predchádzajúcich konaniach totiž súdy
uvádzali, že žalobca administratívnu vadu lekárskeho posudku len tvrdí, ale o tomto žiaden dôkaz
nepredložil. Predložený dôkaz konštatuje administratívnu vadu v lekárskom posudku zo dňa 17. 4.

2015, a to takú, že v lekárskom posudku sú neoprávnene uvedené pracovné činnosti, ktoré žalobca
nemôže vykonávať. Z toho súdy v predchádzajúcich rovnakých konaniach vyvodili, že žalobca ostatné
pracovné činnosti v lekárskom posudku neuvedené - t.j. tie, ktoré mal žalobca uvedené podľa popisu
práce v pracovnej náplni - vykonávať mohol, a preto sa mal dostaviť na pracovisko k výkonu práce.
Tento záver prevzal súd prvej inštancie aj v prejednávanej právnej veci. Avšak podľa stanovisko

ministerstva v lekárskom posudku zo dňa 17. 4. 2015 s odborným záverom dočasne nespôsobilý na
výkon posudzovanej práce malo byť uvedené len časové obdobie, počas ktorého je žalobca dočasne
nespôsobilý vykonávať prácu podľa pracovnej zmluvy; nič iné v danom lekárskom posudku nemôže byť
uvedené. Podľa odborného záveru lekárskeho posudku a stanoviska ministerstva, žalobca odo dňa
17. 4. 2015 vôbec nemohol vykonávať pre žalovanú žiadne práce dohodnuté v pracovnej zmluve, a to

ani v „obmedzenom rozsahu“. Predložený dôkaz tak potvrdzuje omyl súdov pri hodnotení lekárskeho
posudku aj v predchádzajúcich rovnakých konaniach. Právne posúdenie založené na nesprávnych
skutkových zisteniach, ktoré vychádzajú zo svojvoľného hodnotenia dôkazov, trpí vadou zmätočnosti
pre jeho nedostatočné odôvodnenie a nepreskúmateľnosť, preto naň nemožno nazerať ako na zákonné
a spravodlivé, možno ho označiť za arbitrárne. Na túto skutočnosť treba prihliadať aj v súdenej právnej

veci.

28/ Žalobca v odvolaní poukazoval ešte na ďalší dôkaz, z ktorého vyplýva, že žalovaná za mesiac apríl
2015 zúčtovala a vyplatila žalobcovi náhradu mzdy z dôvodu prekážok v práci podľa § 142 ods. 3 Zák.
práce, čo dáva jasnú a nespochybniteľnú odpoveď, že žalobca mal po predložení lekárskeho posudku

zo dňa 17. 4. 2015 nárok podľa § 142 ods. 3 Zák. práce na náhradu mzdy. Keďže k zúčtovaniu a
vyplateniu náhrady mzdy za apríl 2015 žalovanou došlo až v novembri 2015 s odstupom 7 mesiacov,
po tom, ako žalobca nedobrovoľne proti svojej vôli skončil so žalovanou pracovný pomer, je zrejmé, že
žalobcov nárok na náhradu mzdy trval aj v čase dania výpovede. Výpoveďou, ktorú dal žalobca dňa 27.
7. 2015 žalovanej sa tak žalobca dopredu vzdal svojho práva na náhradu mzdy.

29/ Prvoinštančný súd ako ďalší dôvod zamietnutia žaloby uvádza § 77 Zák. práce a dôvodí, že
žalobca v lehote dvoch mesiacov nepodal žalobu, ktorou by sa domáhal určenia neplatnosti skončenia
pracovného pomeru výpoveďou, a tak márne uplynula hmotnoprávna lehota dvoch mesiacov, ktorá je
lehotou prekluzívnou, čo má mať za následok platné riadne skončenie pracovného pomeru, ako aj to, že

sa súd v spore o náhradu mzdy už nemôže vôbec zaoberať otázkou neplatnosti skončenia pracovného
pomeru v prejednávanej veci; táto argumentácia je podľa žalobcu absolútne nesprávna. Keďže žalobca
skončil pracovný pomer výpoveďou doručenou žalovanej, musel by sa žalobou sám proti sebe domáhať
neplatnosti skončenia pracovného pomeru, bol by v spore žalobcom aj žalovaným, čo by bolo absurdné.Neplatný právny úkon ako taký je neplatným ex tunc a tak nevyvolá voči protistrane žiadne právne
následky, t.j. nespôsobí skončenie pracovného pomeru, a potom, to čo nenastalo, nemožno ani žalovať.
Žalobný návrh nie je určovacou žalobou, ktorou sa žalobca domáha určenia neplatnosti skončenia

pracovného pomeru ale je podľa jeho obsahu žalobou na plnenie, na zaplatenie náhrady mzdy z dôvodu
prekážok v práci podľa § 142 ods. 3 Zák. práce. V konaní má potom súd ako predbežnú otázku skúmať
a posúdiť skončenie pracovného pomeru, právny úkon žalobcu - výpoveď - či bol právny úkon vykonaný
slobodne alebo či trpí vadou neslobody vôle podľa § 37 ods. 1 Obč. zák. a stáva sa tak neplatným ex
tunc, nevyvolávajúc žiadne právne následky.

30/ Súd prvej inštancie nesprávne dôvodí, že žalobca údajne prejavil slobodnú vôľu pri daní výpovede
tým, že nebol v strachu z bezprávnej vyhrážky žalovanej skončiť s ním pracovný pomer podľa §
68 ods. 1 písm. b/ Zák. práce, ale dokonca si želal takéto skončenie pracovného pomeru, aby si
vyplatením odstupného mohol vyriešiť svoju núdzu. Toto je absurdný vyfabulovaný záver súdu. Súd
nevenoval pozornosť konaniu žalovanej v rozpore s dobrými mravmi, keď žalovaná vzhľadom na

dlhoročné skúsenosti s lekárskymi prehliadkami a lekárskymi posudkami si musela plne uvedomovať
neoprávnenosťsvojejpožiadavkyadresovanejžalobcovidostaviťsanapracoviskokvýkonuprácepodľa
pracovnej zmluvy a tým aj neoprávnenosť evidovania neospravedlnenej absencie žalobcu v práci. Tiež
si musela žalovaná plne uvedomovať porušenie svojej povinnosti platiť žalobcovi náhradu mzdy podľa §
142 ods. 3 Zák. práce, o čom svedčí dôkaz o dodatočnom zaplatení náhrady mzdy žalobcovi za mesiac

apríl 2015. V zmysle čl. 2 základných zásad a ust. § 13 ods. 3 Zák. práce žalobca tvrdí, že žalovaná
zneužila svoje dominantné postavenie silnejšej strany, nedôvodne sa vyhrážala žalobcovi skončením
pracovného pomeru podľa § 68 ods. 1 písm. b/ Zák. práce a neplatením žalobcovi náhrady mzdy z
dôvodu prekážok v práci, vedome dostala žalobcu do stavu tiesne a núdze. Žalovaná ľstivo vyčkávala až
žalobca stav tiesne a núdze nezvládne a sám nedobrovoľne proti svojej skutočnej vôli skončí pracovný

pomer so žalovanou. Takýmto postupom žalovaná sledovala cieľ ušetriť peňažné prostriedky, ktoré bola
povinná zaplatiť žalobcovi ako náhradu mzdy, resp. sledovala cieľ ušetriť finančné prostriedky, ktoré
by ako odstupné musela žalobcovi zaplatiť, ak by žalovaná sama zákonu zodpovedajúcim spôsobom
( výpoveďou z jej strany alebo dohodou ) skončila so žalobcom pracovný pomer z dôvodu nespôsobilosti
žalobcu vykonávať prácu podľa pracovnej zmluvy.

31/ Na odvolanie žalobcu žalovaná vyjadrenie nepodala.

32/ Odvolací súd preskúmal a prejednal vec v rozsahu podaného odvolania ( t.j. v celom rozsahu ) v
zmysle § 379 a § 380 ods. 1 CSP, bez nariadenia odvolacieho pojednávania ( rozsudok bol odvolacím

súdom verejne vyhlásený podľa § 378 ods. 1 a § 219 ods. 3 CSP ) a dospel k záveru, že odvolanie
žalobcu nie je dôvodné.
33/ Podľa § 142 ods. 3 Zák. práce, ak nemohol zamestnanec vykonávať prácu pre iné prekážky na
strane zamestnávateľa, ako sú uvedené v odsekoch 1 a 2, zamestnávateľ mu poskytne náhradu mzdy
v sume jeho priemerného zárobku.

34/ Podľa § 61 ods. 1 prvej vety Zák. práce, výpoveďou môže skončiť pracovný pomer zamestnávateľ
aj zamestnanec.

35/ Podľa § 62 ods. 1 Zák. práce, ak je daná výpoveď, pracovný pomer sa skončí uplynutím výpovednej

doby.

36/ Podľa § 77 prvej vety Zák. práce, neplatnosť skončenia pracovného pomeru výpoveďou, okamžitým
skončením, skončením v skúšobnej dobe alebo dohodou môže zamestnanec, ako aj zamestnávateľ
uplatniť na súde najneskôr v lehote dvoch mesiacov odo dňa, keď sa mal pracovný pomer skončiť.

37/ Po oboznámení sa s obsahom spisového materiálu má odvolací súd za to, že súd prvej inštancie
riadne a v potrebnom rozsahu zistil skutkový stav veci v zmysle § 215 ods. 1 CSP. Odôvodnenie
rozhodnutiasúduprvejinštancievdanejvecizodpovedápožiadavkámkladenýmnakvalituodôvodnenia
súdneho rozhodnutia podľa § 220 CSP; súd v odôvodnení svojho rozsudku opísal rozhodujúci

skutkový stav, primeraným spôsobom opísal aj priebeh samotného konania a stanoviská strán sporu
k prejednávanej veci, zhodnotil výsledky vykonaného dokazovania, keď rozviedol, ktoré skutočnosti
považuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých jednotlivých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri
hodnotenídôkazovriadil.Vdanejvecivodôvodnenísvojhorozhodnutiasúdprvejinštanciepodľanázoruodvolacieho súdu vyčerpávajúcim spôsobom vysvetlil svoje právne závery o nedôvodnosti žalobcom
uplatneného nároku. Vzhľadom na dôkladnosť odôvodnenia rozhodnutia súdu prvej inštancie tak podľa
názoru odvolacieho súdu boli dané odpovede na všetky skutkovo i právne relevantné otázky daného

prípadu.
38/ Žalobca v odvolaní neuviedol žiadne také skutočnosti, ktoré by mohli zvrátiť výsledky doteraz
vykonaného dokazovania a právneho posúdenia. Fakt, že sa žalobca nestotožňuje s právnymi závermi
prvoinštančného súdu, nemôže viesť k záveru o ich nedostatočnosti a neznamená ani oprávnenie
odvolacieho súdu nahradiť správne právne názory súdu prvej inštancie jeho vlastnými, len preto, že

nezodpovedajú predstavám žalobcu o tom, ako má súd vo veci rozhodnúť. Súd prvej inštancie sa
pri svojom rozhodovaní neodchýlil od znenia príslušných ustanovení právneho predpisu, ani nepoprel
ich účel a význam. Z práva na spravodlivé súdne konanie vyplýva síce povinnosť všeobecného súdu
zaoberať sa účinne námietkami, argumentmi a dôkaznými návrhmi strán, avšak len potiaľ, pokiaľ majú
význam pre rozhodnutie ( porovnaj I.ÚS 46/05, I.ÚS 352/06, II.ÚS 220/08, III.ÚS 12/07, IV.ÚS 163/08 ).
Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené stranami sporu, ale len na

tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ
rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných stranami sporu. Preto
odôvodnenie takého rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny
základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že došlo k plnej realizácii práva účastníka na spravodlivé
súdne konanie ( napr. IV. ÚS 115/03, II.ÚS 44/03, III. ÚS 209/04, I.ÚS 117/05, IV.ÚS 112/05 ).

39/ Odvolací súd môže len zopakovať, že žalobca sa domáhal priznania náhrady mzdy v zmysle ust. §
142 ods. 3 Zák. práce, za obdobie od 1. 1. 2020 do 31. 12. 2022, keď tvrdil, že mu patrí náhrada mzdy
za dané obdobie z toho titulu, že v žalovanom období nemohol vykonávať prácu pre zamestnávateľa
( žalovanú ), a to pre prekážky na strane zamestnávateľa ( žalovanej ).
40/Akosprávneuviedolsúdprvejinštancie,základnýmpredpokladomprepriznanieuplatnenéhonároku

na náhradu mzdy žalobcovi podľa § 142 ods. 3 Zák. práce, je existencia pracovného pomeru medzi
žalobcom a žalovanou. V konaní nebolo sporné, že pracovný pomer žalobcu u žalovanej skončil ku dňu
30. 9. 2015, a to na základe výpovede z pracovného pomeru, ktorú dal sám žalobca žalovanej listom zo
dňa 27. 7. 2015, podľa § 67 Zák. práce ( t.j. bez uvedenia dôvodu ). Pokiaľ pracovný pomer žalobcu u
žalovanej skončil dňom 30. 9. 2015, a teda po 30. 9. 2015 už žalovaná žalobcu u seba nezamestnávala,

potom žalovaná nebola povinná žalobcovi prideľovať akúkoľvek prácu, a teda na strane žalovanej ani
nemohli vzniknúť žiadne prekážky, ktoré by žalobcovi bránili vykonávať prácu a následne nemohol
žalobcovi vzniknúť žiadny nárok na náhradu mzdy.
41/ Rovnaký záver vyplynul aj z ďalších dvoch ( skorších ) súdnych konaní, ktoré žalobca inicioval voči
žalovanej ( kde sa rovnako domáhal priznania náhrady mzdy pre prekážky v práci, len za iné obdobia ),

a síce z konaní vedených na bývalom Okresnom súde Bratislava III sp. zn. 24Cpr/9/2018 a sp. zn.
44Cpr/9/2020, právoplatne skončených zamietnutím žalôb žalobcu, kde tiež súdy vychádzali z právneho
záveru o tom, že pracovný pomer žalobcu u žalovanej skončil uplynutím výpovednej doby na základe
ním podanej výpovede, a to ku dňu 30. 9. 2015, a teda mu nevznikol nárok na náhradu mzdy po tomto
termíne. Napriek uvedeným súdnym rozhodnutiam a v nich vysvetlených právnych záveroch sa však

žalobca naďalej kŕčovito pridržiava vlastného názoru o tom, že mu ním uplatňovaný nárok patrí.
42/ V konaní nebolo sporné, že žalobca a ani žalovaná ako bývalý zamestnávateľ žalobcu nepodali v
zákonom stanovenej lehote ( v lehote dvoch mesiacov odo dňa, keď sa mal pracovný pomer skončiť;
ktorá lehota je prekluzívna, t.j. prepadná, § 77 Zák. práce ) na súde žalobu o určenie neplatnosti
skončenia pracovného pomeru žalobcu so žalovanou. Súdna prax je dlhodobo ustálená na závere, že

v prípade, ak sa právo na uplatnenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru na súde neuplatnilo v
určenej lehote, nie je už možné sa po tejto lehote domáhať určenia neplatnosti skončenia pracovného
pomeru; na neplatnosť nemožno prihliadnuť ani vtedy, ak by ju namietala oprávnená osoba. Na neplatný
pracovnoprávny úkon sa potom hľadí ako na platný a súd sa otázkou prípadnej (ne)platnosti skončenia
pracovnéhopomerunemôžezaoberaťaniakopredbežnou(prejudiciálnou).Žalobcavodvolanítvrdí,že

keďže výpoveď z pracovného pomeru dal on, musel by sa domáhať neplatnosti skončenia pracovného
pomeru v spore so sebou aj žalovanou, čo by bolo absurdné. Uvedený názor žalobcu je však mylný,
žalobca by sa nesúdil „sám so sebou“, ale so svojím bývalým zamestnávateľom. Spor o ( ne )platnosť
skončenia pracovného pomeru je vždy vedený medzi zamestnancom a bývalým zamestnávateľom;
pravda, v danom prípade ide už len o akademickú otázku, vzhľadom na márne uplynutie lehoty na

podanie žaloby o určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru. Na konečný výsledok sporu v
danej veci by nemohla mať žiadny vplyv ani prípadná administratívna vada lekárskeho posudku, ktorou
opakovane argumentuje žalobca, keďže ako už bolo uvedené, rozhodujúce bolo zistenie, že pracovný
spor žalobcu u žalovanej skončil ( platne ) dňom 30. 9. 2015.43/ Obsah odvolania žalobcu podľa názoru odvolacieho súdu nebol spôsobilý spochybniť správnosť
záverov napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie z hľadiska odvolacích dôvodov, pričom ani v
odvolacom konaní neboli zistené také nové rozhodujúce skutočnosti alebo dôkazy, ktoré by mohli mať

za následok zmenu skutkového stavu alebo spochybnenie správnosti právnych záverov, na ktorých súd
prvej inštancie založil svoje rozhodnutie. Súd prvej inštancie sa v odôvodnení napadnutého rozsudku
obšírne zaoberal uplatneným nárokom žalobcu; odvolací súd sa s ( vyčerpávajúcim ) odôvodnením
rozhodnutia súdu prvej inštancie stotožnil a v podrobnostiach naň poukazuje ( § 387 ods. 2 CSP ).
Odvolací súd z uvedených dôvodov napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdil

( § 387 ods. 1, ods. 2 CSP ).
44/ O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 v spojení
s § 262 ods. 1 a § 255 ods. 1 CSP; žalovanej by vzhľadom na jej plný úspech v odvolacom konaní
prináležal nárok na náhradu trov odvolacieho konania voči neúspešnému žalobcovi v rozsahu 100 %,
nakoľko však žalovanej v odvolacom konaní žiadne trovy nevznikli, nebola jej náhrada trov odvolacieho
konania priznaná.

45/TotorozhodnutieboloprijatésenátomKrajskéhosúduvBratislavepomeromhlasov3:0 (§
3 ods. 10 zák. č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších
zákonov, § 393 ods. 2 CSP ).

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b/ ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,

c/ strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e/ rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f/ súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné

práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a/ pri riešení ktorej sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,

b/ ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c/ je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,

b/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c/jepredmetomdovolaciehokonanialenpríslušenstvopohľadávkyavýškapríslušenstva včasezačatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a/ a b/ (§ 422 ods.1 CSP).
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii (§ 427 ods.1 prvá veta CSP).
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods.2 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa

musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a/ dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b/ dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná, má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,c/ dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou

a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná, má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého
stupňa (§ 429 ods.2 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto
ustanovení (§ 431 ods.1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods.2 CSP).

Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP).
Dovolacídôvodsavymedzítak,že dovolateľuvedieprávneposúdenieveci,ktorépokladázanesprávne,
a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods.2 CSP).