Rozsudok ,
Prvostupňové nenapadnuté opravnými prostriedkami Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 17. júl 2025

Súd: Okresný súd Humenné
Spisová značka: 12Csp/2/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8325200041
Dátum vydania rozhodnutia: 17. 07. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jozef Engel

ECLI: ECLI:SK:OSHE:2025:8325200041.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Humenné sudcom JUDr. Jozefom Engelom v spore žalobcu: A. B., nar. XX.XX.XXXX,

bytom C. XXXX/XX, XXX XX B., zastúpený: JUDr. Igor Šafranko, advokátska kancelária, Sovietskych
hrdinov č. 163/66, 089 01 Svidník, proti žalovanému: 365.bank, a.s. so sídlom: Dvořákovo nábrežie 4,
811 02 Bratislava, IČO: 31 340 890, zastúpený: SEDLAČKO & PARTNERS, s.r.o., Štefánikova 8, 811 05
Bratislava, IČO: 36 853 186, v konaní o zaplatenie finančného zadosťučinenia vo výške 600 eur, takto

r o z h o d o l :

I. Žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi sumu 300,- eur v lehote 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku.

II. V prevyšujúcej časti súd žalobu zamieta.

III. Súd priznáva žalobcovi vo vzťahu k žalovanému náhradu trov konania v rozsahu 100% z prisúdenej
sumy s tým, že o výške trov konania súd rozhodne samostatným uznesením po nadobudnutí
právoplatnosti tohto rozsudku.

o d ô v o d n e n i e :

1. Žalobca sa žalobou doručenou Okresnému súdu Humenné dňa 08.01.2025 domáhal od
žalovaného zaplatenia sumy 600 eur titulom primeraného finančného zadosťučinenia za porušenie jeho
spotrebiteľských práv a náhrady trov konania.

2. Žalobu odôvodnil tým, že v konaní vedenom na Okresnom súde Humenné, pod sp. zn. 5Csp/1/2024,
bol ako žalobca v postavení spotrebiteľa úspešný. Rozsudok Okresného súdu Humenné sp. zn.
5Csp/1/2024 zo dňa 23.04.2024 nadobudol právoplatnosť dňa 07.06.2024.
Súd uložil žalovanej (aj terajšej žalovanej) povinnosť zdržať sa použitia Dohody o zrážkach zo mzdy, zo
dňa 21.06.2018, k Zmluve o spotrebiteľskom úvere dobrá pôžička č. XXXXXXXXXX zo dňa 21.06.2018,
na výkon zrážok zo mzdy žalobcu.
Nakoľko v súdenej veci došlo k porušeniu spotrebiteľských práv zmluvou č. XXXXXXXXXX, z

21.06.2018, čo súd zistil v konaní vedenom na Okresnom súde Humenné pod sp. zn. 5Csp/1/2024,
rozsudkom z 23.04.2024, nemožno žalobu posudzovať podľa Nového zákona, ale podľa zákona č.
250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa a o zmene zákona Slovenskej národnej rady č. 372/1990 Zb. o
priestupkoch v znení neskorších predpisov (ďalej len Starý zákon).
Je toho názoru, že žalobu je potrebné posúdiť podľa § 3 ods. 5 Starého zákona, podľa ktorého:
„Spotrebiteľ, ktorý na súde úspešne uplatní porušenie práva alebo povinnosti ustanovenej týmto
zákonom a osobitnými predpismi, má právo na primerané finančné zadosťučinenie od toho, kto za

porušenie práva alebo povinnosti ustanovenej týmto zákonom a osobitnými predpismi zodpovedá.“
Pre úplnosť dodal, že podmienky pre priznanie primeraného finančného zadosťučinenia (ďalej len PFZ)
spĺňa tak podľa Pôvodného zákona, ako aj podľa Aktuálneho zákona.Ako spotrebiteľ si uplatňuje PFZ za porušenie spotrebiteľských práv, ktoré bol nútený brániť v Základnom
konaní.
PFZ má sankčnú a odradzujúcu funkciu, aby sa dodávateľ nedopúšťal recidívy. Zároveň má aj funkciu

relutárnu, ktorá predstavuje obohatenie spotrebiteľa vo výške priznaného PFZ proti dodávateľovi za to,
že spotrebiteľ podstúpil súdne konanie, v ktorom bol ako spotrebiteľ na súde úspešný.
Slovo primeraný má viacero synoným a jedným z nich je slovo spravodlivý.
Výška PFZ preto nemôže mať len symbolický význam, nakoľko PFZ, len v symbolickej výške, nemôže
byť ani primeraným ani spravodlivým.

V tejto súvislosti dal do pozornosti, že na rozdiel od iných inštitútov finančného zadosťučinenia
existujúcich v právnom poriadku SR (napr. ochrana osobnosti), v ktorých sa na prvé miesto kladie
morálne zadosťučinenie a finančná satisfakcia slúži len na dovŕšenie nápravy, tak pri inštitúte PFZ
je možné zadosťučinenie len v peňažnej forme ako jediného prostriedku, na jednej strane postihu
nečestného dodávateľa a na druhej strane je PFZ odmenou spotrebiteľa za úspech na súde v
spotrebiteľskom právnom vzťahu.

Ak má PFZ reálne plniť svoj účel, tak je to možné len priznaním PFZ v takej výške aby mala, nielen
deklarovanú sankčnú, odradzujúcu a relutárnu funkciu, ale aby mala tieto funkcie aj reálne, čo PFZ
priznané v symbolickej výške spĺňať nemôže. Aj keď výška PFZ sa nedokazuje a súd ju stanovuje
voľnou úvahou, tak kritéria z ktorých by mala voľná úvaha vychádzať, vyplývajú z intenzity porušenia
spotrebiteľského práva zo strany dodávateľa.

Vo veciach, v ktorých je predmetom konania finančná čiastka, je jediným objektívnym kritériom, ktoré by
malo byť rozhodujúcim pre určenie výšky PFZ, suma o ktorú sa dodávateľ na úkor spotrebiteľa obohatil,
alebo sa chcel obohatiť.
Žalovaná mu poskytla úver vo výške 2 000 eur a ku dňu 12.12.2022, kedy žalovaná požiadala jeho
zamestnávateľa o zrážky zo mzdy, mal uhradenú sumu 1 943,45 eura. Žalovaná požiadala jeho

zamestnávateľa o zrážky zo mzdy bez toho, aby uviedla výšku dlhu. Zamestnávateľ mu vykonal zrážky
zo mzdy vo výške 415,08 eura.
Žalovaná však mala nárok len na doplatenie istiny vo výške 56,55 eura, nakoľko úver bol bezúročný
a bez poplatkov. Zmluva obsahovala nesprávnu RPMN, nakoľko ak má vyjadrovať všetky náklady,
nemôže byť nižšia, ako odplata. Žalovaná uvádzala v zmluve výšku RPMN 15,50 % a odplatu 15,80 %.

Taktiež neobsahovala v transparentnej forme Predpoklady použité na výpočet RPMN, ako obligatórnej
náležitosti zmluvy.
Zároveň poukázal na to, že žalovaná po právoplatnom skončení konania o zdržanie sa zrážok zo
mzdy v Základnom konaní, poverila vymáhaním pohľadávky opätovne zrážkami zo mzdy spoločnosť
R Collectors, s.r.o., ktorá dňa 24.10.2024 zaslala jeho zamestnávateľovi žiadosť o vykonávanie zrážok

zo mzdy, na základe dohody o zrážkach zo mzdy z predmetnej zmluvy, a to na tvrdený dlh vo výške
1 009,03 eura.
Nakoľko je spotrebiteľom, ktorý úspešne uplatnil porušenie svojho práva na súde, bola tým splnená
hypotéza vyššie citovanej právnej normy.
PFZ preto uplatnil vo výške 600,-- eur.

Čo sa týka otázky rozsahu porušenia spotrebiteľského práva, tak táto otázka je definovaná rozsudkom
v Základnej veci, t. j. rozsudkom Okresného súdu Humenné, sp. zn. 5Csp/1/2024, z 23.04.2024 a jeho
odôvodnením, ktoré je hmotnoprávnou podmienkou nároku na PFZ a z tejto hmotnoprávnej podmienky
je potrebné vychádzať, ako záväznej. Tento rozsah zisteného porušenia spotrebiteľského práva, v
Základnej veci, nie je možné v konaní o PFZ, ani rozširovať, ani zužovať.

3. Prílohami žaloby boli: rozsudok OS Humenné, sp. zn. 5Csp/1/2024, z 23.4.2024; Žiadosť o realizáciu
Dohody o zrážkach zo mzdy z 12.12.2022; Potvrdenie z 20.12.2023; zmluva č. 1854074369 z 21.6.2018;
Žiadosť zamestnávateľovi, zo dňa 24.10.2024.

4. Dňa 24.01.2025 bolo tunajšiemu súdu doručené vyjadrenie žalovaného v ktorom uviedol
predovšetkým, že so žalobu považuje za nedôvodnú.
Taktiež uviedol, že žalobca, ktorý je ako spotrebiteľ ex lege oslobodený od súdnych poplatkov, sa v
konanívedenompredOkresnýmsúdomHumennépodsp.zn.5Csp/1/2024domáhaluloženiepovinnosti
zdržať sa použitia Dohody o zrážkach zo mzdy. Nič však nebránilo žalobcovi, aby si v danom konaní

súčasne uplatňoval aj nárok na priznanie PFZ. Osobitne zdôraznil, že konajúci súd v identifikovanom
súdnom konaní nevypočul žalobcu, ktorého výsluch riadne a včas navrhoval žalobca: „Čo sa týka návrhu
žalovaného na vykonanie výsluchu žalobcu, tento súd na pojednávaní dňa 23.4.2024 zamietol a to z
dôvodu hospodárnosti a neúčelnosti vykonania predmetného dôkazu“ (ods. 37 rozsudku).Žalobca si tentokrát žiada od žalovaného PFZ vo výške 600 eur, čo je 30 % z výšky poskytnutého
úveru (2.000 eur), pričom v konaní 5Csp/1/2024 súd žalovanému priznal trovy konania 820,87 eur, ktoré
presahujú uplatnený nárok PFZ. Podľa názoru žalovaného ide celkom zjavne o neprimeranú sumu.

Vzhľadom na procesný postup žalobcu a uplatnené nároky, ktorých právnych základ a výšku poprel,
sa žalovaný domnieva, že žaloba mohla byť podaná so zištným úmyslom, s cieľom dosiahnuť finančné
obohatenie na strane žalobcu a navýšiť trovy súdneho konania (resp. trov právneho zastúpenia) v
príkrom rozpore so základným čl. 5 CSP.
Dňa 21.06.2018 na základe žiadosti žalobcu a po osobitnom poučení uzavrel žalovaný (vtedy

podnikajúcipodobchodnýmmenomPoštovábanka,a.s.)sožalobcom(dlžník)zmluvuospotrebiteľskom
úvere dobrá pôžička č. 1854074369 (ďalej len „zmluva o úvere“). Na základe tejto zmluvy žalovaný
poskytol žalobcovi úver vo výške 2.000 eur, ktorý žalobca načerpal v celom rozsahu.
Nazabezpečeniepohľadávkyžalobcauzavreldohoduozrážkachzomzdy,atovoformeosobitnejlistiny,
s poučením o dôsledkoch jej uzavretia, pričom uzavretie dohody nebolo podmienkou poskytnutia úveru
(čl. 3.3 a 3.4 dohody o zrážkach zo mzdy v spojení s čl. 4.5 zmluvy o úvere: „realizovať, resp. uplatniť

príslušný druh zabezpečenia Úveru (napr. dohoda o zrážkach zo mzdy), ak bol Úver zabezpečený“).
Žalobca bol poučený o možnosti (nie povinnosti) uzavretia dohody o zrážkach zo mzdy vo formulári
pre štandardné informácie o spotrebiteľskom úvere v čl. 2 písm. g): „Dohoda o zrážkach zo mzdy v
prípade príjmu zo závislej činnosti v prípade, ak je so spotrebiteľom písomne dohodnutá“. Na základe
tejto dohody mal žalovaný právo na výplatu zrážok zo mzdy žalobcu vo výške dohodnutej mesačnej

splátky 34,59 eur (zrážka zo mzdy bola primeraná; nepresahovala splátku úveru).
Následne sa žalobca v rokoch 2021 a 2022 opakovane dostal do omeškania, keď neuhradil v
termíne splatnosti (25. deň) splátku úveru za jún (6/2022) a október (10/2021 a 10/2022), čo vyplýva
aj z predloženého aktuálneho stavu úveru ku dňu 16.01.2024. Keďže opakovaným nesplácaním
úveru žalobca podstatne porušil zmluvu o úvere, žalovaný postupoval podľa § 551 ods. 2 OZ a

zamestnávateľovi žalobcu dňa 12.12.2022 predložil dohodu o zrážkach zo mzdy.
Z potvrdenia zamestnávateľa žalobcu zo dňa 20.12.2023 a predloženého aktuálneho stavu ku dňu
16.01.2024jednoznačnevyplýva,žezamestnávateľžalobcuvykonávalzrážkuzomzdyžalobcuvsúlade
s dohodou, keďže celkovo zrazil sumu 415,08 eur (t.j. 12 mesačných splátok vo výške 34,59 eur), ktoré
boli započítané na úverovú pohľadávku žalobcu.

Pre úplnosť uviedli, že žalobca nesplatil ani len istinu poskytnutého úveru. Keďže žalobca doposiaľ
uhradil na istinu iba sumu vo výške 1.148,11 eur, zostatok nesplatenej istiny predstavoval ku dňu
16.01.2024 sumu vo výške 851,89 eur. Namiesto zodpovedného prístupu k plneniu svojho dlhu sa
rozhodol zneužiť prospotrebiteľskú legislatívu a špekulatívne napadnúť platnosť dohody o zrážkach zo
mzdy, ktorá je v tomto prípade jediným zabezpečením pohľadávky žalovaného.

Podľa názoru žalovaného nevznikla žalovanému žiadna ujma. Až do iniciovania súdneho konania všetko
nasvedčovalo tomu, že žalobca úverovú dokumentáciu nijako nerozporuje. Nevyužil právo odstúpiť od
zmluvy o úvere do 14 dní od jej uzavretia (§ 13 ZoSÚ v znení účinnom v čase uzavretie zmluvy o úvere)
a nepodal proti postupu žalovaných ani reklamáciu alebo sťažnosť [v súlade s čl. 4 písm. A) formulára].
Navyše, v podanom návrhu sa žalobca procesne neprípustne domáha určenia bezúročnosti a

bezpoplatkovosi úveru, čo však nie je predmetom tohto konania vzhľadom na petit žaloby. Žalovaný
nikdy žiadnu mzdu žalobcovi nezrazil, keďže takýmto oprávnením nedisponuje a súčasne nie je
zamestnávateľomžalobcu(žalobcaopaknetvrdilaaninepreukázal).Ztýchtodôvodovžalovanýnamieta
pasívnu vecnú legitimáciu v tomto spore (o uloženie povinnosti zdržať sa zrážok zo mzdy žalobcu), hoci
dané konanie explicitne nemožno iniciovať podľa žiadneho zákona. Pre úplnosť uviedli, že žalovaný

popiera všetky skutkové tvrdenia v žalobe, ktorú považuje za nedôvodnú (resp. za šikanóznu vzhľadom
na správanie žalobcu).
Žalobca o dohode o zrážkach zo mzdy musel mať vedomosť (inak by na nej nebol jeho vlastnoručný
podpis, ktorého pravosť žalobca paradoxne nespochybňuje), pričom vykonávanie zrážok zo mzdy
žalobcu trvalo viac ako rok (od 12.12.2022 do 04.01.2024) bez akýchkoľvek námietok až do momentu

podania žaloby.
V zmysle § 5a písm. a) ZoOS: „Neprípustné je zabezpečenie uspokojenia pohľadávky alebo splnenie
záväzku zo spotrebiteľskej zmluvy dohodou o zrážkach zo mzdy a z iných príjmov v prospech
predávajúceho alebo inej osoby, ibaže táto dohoda bola uzavretá vo forme osobitnej listiny, spotrebiteľ
bol poučený o dôsledkoch jej uzavretia a mal možnosť ju odmietnuť.“.

Strany uzavreli dohodu o zrážkach zo mzdy na samostatnej a od zmluvy o úvere oddelenej listine.
Žalobca bol poučený o možnosti uzavretia dohody o zrážkach zo mzdy vo formulári pre štandardné
informácie o spotrebiteľskom úvere [bod 2 písm. G)]. Zo zmluvy o úvere nevyplýva povinnosť žalobcu
uzavrieť dohodu o zrážkach zo mzdy a taká povinnosť nevyplýva ani zo žiadosti o úver. To potvrdzujeznenie zmluvy o úvere, v ktorom sa dohoda o zrážkach zo mzdy spomína iba jediný krát v čl. 4.6:
„V prípade riadneho nesplácania Úveru je Banka oprávnená (...) uplatniť príslušný druh zabezpečenia
Úveru (napr. dohoda o zrážkach zo mzdy), ak bol Úver zabezpečený“, ako možný (nie obligatórny alebo

vyžadovaný) druh zabezpečenia úveru.
Žalobca podpísal dohodu o zrážkach zo mzdy dobrovoľne, pričom nejde o obsahovo rozsiahly dokument
(cca. 1 strana), ktorý by bol pre priemerného spotrebiteľa náročný na prečítanie a pochopenie.
Prostredníctvom záverečných ustanovení v čl. 3.3 a 3.4 dohody o zrážkach zo mzdy, nachádzajúcich sa
hneď nad podpismi zmluvných strán, žalobca vlastnoručným podpisom potvrdil, že: (i) znenie dohody

si riadne prečítala, (ii) v plnom rozsahu porozumela jej obsahu, ktorý je pre ňu dostatočne zrozumiteľný
a určitý, (iii) vyjadruje jej slobodnú a vážnu vôľu prostú akýchkoľvek omylov, (iv) nebola uzavretá ani
v tiesni, ani za nápadne nevýhodných podmienok, (v) porozumela všetkým dôsledkom vyplývajúcim z
jej uzatvorenia.
Žalovaný tak považuje dohodu o zrážkach zo mzdy za platný právny úkon, ktorý zodpovedá kogentnému
ustanoveniu § 5a písm. a) ZoOS. Inštitút dohody o zrážkach zo mzdy obmedzuje kontrahentom priestor

individuálnej autonómie, keďže sa nemôžu odchýliť od právnej úpravy obsiahnutej v § 551 OZ alebo
od § 5a písm. a) ZoOS. Aj keď je výška zrážok zo mzdy vecou vzájomnej dohody medzi veriteľom a
dlžníkom, dohodnuté zrážky nemôžu byť vyššie ako ustanovuje § 68 až 71 EP v spojení s nariadením
vlády č. 268/2006 Z. z. o rozsahu zrážok zo mzdy pri výkone rozhodnutia. Ak sa teda zmluvné strany
dohodnú na zabezpečení pohľadávky dohodou o zrážkach zo mzdy, z príslušnej právnej úpravy vyplýva

najvyšší prípustný rozsah zrážok, čo v konečnom dôsledku zaručuje ochranu dlžníka.
Žalobca neosvedčil skutočnosť, že by sa zrážky zo mzdy vykonávali vo väčšom rozsahu ako by to bolo
pri nútenom výkone rozhodnutia a už vôbec neosvedčil výkon zrážok nad rámec dohodnutej výšky.
Žalobca (dlžník) nepreukázal, v čom má spočívať reálne porušenie alebo ohrozenie jeho práv.
Naopak, je to žalovaný (veriteľ), ktorému finančné prostriedky neboli vrátené. Prostredníctvom zrážok

zo mzdy si navyše legitímne zabezpečil návratnosť splatnej pohľadávky v rovnakej výške (34,95 EUR),
akú by žalobca uhrádzal riadnymi splátkami úveru. Žalobca sa v dôsledku zrážok zo mzdy nedostáva
do horšieho postavenia, než aké by mal pri riadnom plnení si svojich zmluvných povinností.
Žalovaný napokon poukazuje aj na rozhodovaciu prax v obdobných prípadoch voči žalovanému,
kde súdy preskúmavali obdobné dohody o zrážkach zo mzdy a totožný kontraktačný postup

(rozhodnutia pripájame k odvolaniu): uznesenie Krajského súdu v Trnave zo dňa 11.1.2022
č. k. 19CoCsp/66/2021-54; uznesenie Krajského súdu v Trenčíne zo dňa 31.10.2024 sp. zn.
8CoCsp/25/2024-133; Rozsudok Okresného súdu Žiar nad Hronom zo dňa 7.10.2022 č. k.
24Csp/28/2022–77.
V dobrej viere poukázali aj na elementárne právne princípy, platiace aj pre spotrebiteľov: nevyvrátiteľnú

právnu domnienku - ignorantia iuris non excusat (neznalosť zákona neospravedlňuje); vedomosť o
vlastnom (vnútroštatnom) spotrebiteľskom práve; skutočnosť, že nedostatky v zmluve sú spotrebiteľovi
známe už v čase uzavretia zmluvy.
V danom špecifickom prípade by bolo však absurdné, aby všeobecný súd ekonomicky a právne
favorizovalžalobcu,priznalmunároknaprimeranézadosťučinenielenpreto,žejespotrebiteľom..Ďalšie

priznanie peňažných nárokov, a to vo forme PFZ vo výške 600 eur, by bolo krajne nespravodlivé, pričom
žalobcovi bola zrazená mzda vo výške 415,08 eur, ktorá bola použitá iba na úhradu jeho dlhu.
Vzhľadom na opísané extraordinárne okolnosti a špekulatívne konanie žalobcu sa žalovaný domáhal,
aby súd v danom prípade aplikoval § 257 CSP a nepriznal žalobcovi uplatnený nárok na náhradu trov
konania, ak by súd hypoteticky žalobe vyhovel. Opätovne pripomenul, že žalobca ako spotrebiteľ je ex

lege oslobodený od súdnych poplatkov. Z týchto dôvodov vnímajú konanie žalobcu za nehospodárne,
keďže objektívne mohol a mal uplatniť „zadarmo“ nárok na PFZ v skoršom súdnom konaní , pričom
nejde o konanie, ktoré vyžaduje obligatórne zastúpenie advokátom.
Nemožno opomenúť, že ak by súd priznal žalobcovi hoci len 1 euro, žalobca by bol 100 % úspešný
v časti nároku na náhradu trov konania, keďže výška judikovaného nároku záleží od úvahy súdu.

Podaná žaloba podľa názoru žalovaného neslúži ochrane práv žalobcu, ktorý ad absurdum dobrovoľne
splatil poskytnutý úver v celom rozsahu. Žaloba o priznanie PFZ nemôže byť prostriedkom na účelové
obohatenie sa, keďže pôvodná finančná ujma na strane žalobcu môže byť dostatočne kompenzovaná
prostredníctvom žaloby o vydanie bezdôvodného obohatenie. Navyše, uznesením Okresného súdu
Humenného zo dňa 16.07.2024 č. k. 5Csp/1/2024-179 bol žalobcovi priznaný nárok na náhradu trov

konania vo výške 820,87 eur, ktorý žalovaný uhradil.
Žalovaný zároveň poukázal aj na aktuálny rozsudok Súdneho dvora EÚ zo dňa 14.11.2024 vo veci
Compass Banca SpA proti Autorita Garante della Concorrenza e del Mercato, C-646/22: „(...) pojem„priemernýspotrebiteľ“vzmysletejtosmernicesamádefinovaťprostredníctvomodkazunaspotrebiteľa,
ktorý je v rozumnej miere dobre informovaný, vnímavý a obozretný.“
V týchto intenciách trvali na tom, že žalobca bol zo strany žalovaného dostatočne informovaný o obsahu

úverovej dokumentácie a požiadavky vymedzené Súdnym dvorom EÚ (vnímavosť a obozretnosť) musia
všeobecné súdy klásť aj na spotrebiteľa.
V týchto intenciách žalovaný žiadal, aby konajúci súd osobitne skúmal skutočný motív podania žaloby
v kontexte toho, že žalovanému reálne nevznikla žiadna ujma.
Za účelom náležitého zistenia skutkového stavu žalovaný podľa § 195 ods. 1 CSP navrhol, aby súd

vykonal dokazovanie aj výsluchom žalobcu, a to k okolnostiam priebehu kontraktačného procesu a
konaniu žalobcu pred iniciovaním tohto súdneho konania.
Vzhľadom na rozsah, povahu a dôvodnosť uplatnených námietok, najmä pokiaľ ide o námietku konania
žalobcu v príkrom rozpore s dobrými mravmi (zjavné zneužitie práva za účelom poškodenia druhej
zmluvnej strany, resp. za účelom finančného prospechu) si žalovaný v tomto štádiu, vyhradil právo na
doplnenie ďalších návrhov na vykonanie dokazovania.

Bez znalosti predbežného právneho posúdenia veci súdom podľa § 181 ods. 2 CSP a ešte pred
navrhovaným výsluchom žalobcu nemožno objektívne vopred vyhodnotiť, ktoré konkrétne skutočnosti
bude potrebné v spore objasniť a ktoré konkrétne dôkazne prostriedky bude potrebné v spore
zabezpečiť.
Žalovaný súčasne navrhol pripojiť súdny spis vo veci sp. zn. 5Csp/1/2024 z Okresného súdu Humenné.

5. Dňa 19.02.2025 bola súdu doručená replika žalobcu k vyjadreniu žalovaného v ktorej uviedol
najmä, že síce podľa názoru žalovaného je podaná žaloba čo do dôvodu a výšky neopodstatnená
a nedôvodná, pretože nepreukázal porušenie spotrebiteľských práv a povinností, tak v súvislosti
s predmetnou argumentáciou žalovanej si dovolil poukázať na I. výrok rozsudku Okresného súdu

Humenné č.k. 5Csp/1/2024-171 zo dňa 23.04.2024 (vydaného v základnom konaní): „Žalovaný v
1. rade je povinný zdržať sa použitia Dohody o zrážkach zo mzdy, zo dňa 21.6.2018 k Zmluve o
spotrebiteľskom úvere dobrápôžička č. 1854074369 zo dňa 21.6.2018, na výkon zrážok zo mzdy
žalobcu.“ Právoplatný rozsudok súdu prvej inštancie je prílohou žaloby, pričom jasne deklaruje, že v
právnom vzťahu založeným Zmluvou o spotrebiteľskom úvere dobrápôžička č. 1854074369 zo dňa

21.06.2018 došlo k porušeniu noriem spotrebiteľského práva. Tvrdenia žalovaného o neexistencii a
nepreukázaní porušenia práv a povinností, len odzrkadľujú jej prístup k rešpektovaniu príslušných
noriem spotrebiteľského práva a princípu ochrany spotrebiteľa.
Podľa ust. § 3 ods. 5 in fine zákona o ochrane spotrebiteľa: „Spotrebiteľ, ktorý na súde úspešne uplatní
porušenie práva alebo povinnosti ustanovenej týmto zákonom a osobitnými predpismi, má právo na

primerané finančné zadosťučinenie od toho, kto za porušenie práva alebo povinnosti ustanovenej týmto
zákonom a osobitnými predpismi zodpovedá.“
V zmysle vyššie citovaného výroku rozhodnutia je evidentné, že na súde úspešne uplatnil porušenie
práva, ako aj povinnosti žalovaného ustanovenej týmto zákonom resp. osobitnými predpismi, čím naplnil
hypotézu právnej normy uvedenú v § 3 ods. 5 zákona o ochrane spotrebiteľa.

Pripustením takejto argumentácie žalovaného by bola popretá samotná podstata a zmysel inštitútu
primeraného finančného zadosťučinenia v zmysle § 3 ods. 5 zákona o ochrane spotrebiteľa, ktorý
má mať sankčný a odradzujúci charakter, keďže zo strany žalovaného dochádza na finančnom trhu k
dlhodobému a opakujúcemu porušovaniu práv spotrebiteľov.
Poukázal na rozsudok Krajského súdu v Prešove zo dňa 31.10.2017 sp. zn. 22Co/33/2017, V zmysle

ktorého je zrejmé, že výsledok základného konania, v ktorom spotrebiteľ namieta neplatnosť dohody o
zrážkach zo mzdy, je úspešným uplatnením práva alebo povinnosti v súdnom konaní ako to má na mysli
zákon o ochrane spotrebiteľa.
Ustanovenie § 3 ods. 5 zákona o ochrane spotrebiteľa nevyžaduje, aby rozhodnutie súdu v základnom
konaní muselo výslovne obsahovať vo výroku porušenie konkrétneho ustanovenia. V zásade je v práve

potrebné uplatňovať doslovný gramatický výklad. Pričom pri citovanom ustanovení § 3 ods. 5 zákona o
ochrane spotrebiteľa poukázal naviac na formálno-systematický výklad (argumentum a rubrica), keďže
účelom a zmyslom zákona je „ochrana spotrebiteľa“ a na nadpis § 3 predmetného zákona „Práva
spotrebiteľa“. Nadpis a pomenovanie sú bezpochyby integrálnou súčasťou právneho predpisu, ktorým
zákonodarca vyjadruje, že sa určité ustanovenia vzťahujú k určitej veci alebo inštitútu a spolu obsahovo

súvisia.
Je zrejmé, že uplatnením neplatnej dohody o zrážkach zo mzdy listom u jeho zamestnávateľa v
nedôvodnej a nezákonnej výške došlo preukázateľne k porušeniu jeho spotrebiteľských práv.Pre vznik nároku na primerané finančné zadosťučinenie je postačujúca už samotná hrozba ujmy
(spôsobilosť privodiť ujmu).
V danom prípade išlo už o reálny vznik ujmy, keďže žalovaný na základe absolútne neplatného právneho

úkonu jeho zamestnávateľovi zaslal výzvu na vykonávanie zrážok zo mzdy.
Samotná argumentácia žalovaného, kde napriek judikovanému porušeniu spotrebiteľských práv a
povinností v podobe neplatnosti dohody o zrážkach zo mzdy, považuje žalobu za nadbytočnú, priam za
zneužitie práva, a zároveň nepociťuje žiadnu sebareflexiu, vyznieva nielen alibisticky, avšak s poukazom
na ciele PFZ preukazuje opodstatnenosť žaloby v celom rozsahu. Podotkol, že žalovaný si na základe

predmetných dohôd o zrážkach zo mzdy uplatňuje naďalej plnenia voči spotrebiteľom napriek vedomosti
o ich neperfektnosti, čo možno považovať použitím analógie z trestného práva za prípad špeciálnej
recidívy, kedy by sa malo PFZ zvyšovať a nie znižovať.
Vzhľadom na charakter a stupeň porušenia práv a povinností daných spotrebiteľskými právnymi
normami považuje žalobca uplatnenú výšku primeraného finančného zadosťučinenia za adekvátnu.
Uplatnená výška zodpovedá svojmu účelu, pretože je potrebné toto finančné zadosťučinenie nevnímať

ako kompenzáciu, ale ako poskytnutú satisfakciu. Rovnako je potrebné podotknúť, že prípadné sankcie
vyplývajúce z opatrení dohľadných orgánov by boli neporovnateľne prísnejšie. Uvedené finančné
zadosťučinenie má tiež odradiť žalovaného, ale aj iných dodávateľov, od porušovania práv spotrebiteľov.
Záleží len na žalovanom, aby sa nedopúšťal recidívy v neprípustnom kontrahovaní v rozpore so
záujmami spotrebiteľov.

Primeranosť sumy 600 eur je vzhľadom najmä na postoj žalovaného a intenzitu porušení
spotrebiteľských noriem evidentne daná. Žalovaný nechce niesť akúkoľvek zodpovednosť a porušenie
svojich zákonných povinností.
Neschopnosť spotrebiteľov nemôže byť legálnym zdrojom ziskov obchodníkov, poškodzujúc v
konečnom dôsledku celú spoločnosť. To sa týka aj konania, ktoré sa vonkajšiemu pozorovateľovi javí

byť ako ľahkomyseľnosť a nezodpovednosť, zo strany spotrebiteľa. V skutočnosti je to prejav slabosti
spotrebiteľa, ktorý je vo väčšine prípadov do konania, javiacim sa ako ľahkomyseľné a nezodpovedné,
vmanévrovaný agresívnymi reklamnými kampaňami obchodníkov, z ktorých sa zdá, že ak si spotrebiteľ
produkt obchodníka kúpi, resp. dá si poskytnúť, ešte na tom zarobí.
Napokon súdu je z jeho rozhodovacej činnosti dozaista známe, že žalovaný dlhodobo a vo veľkom

rozsahu porušuje spotrebiteľské práva na finančnom trhu. Aj v súčasnosti napriek množstvu rozsudkov
vydaných proti žalovanému, tento neustále používa nekalé obchodné praktiky a finančne sa snaží na
úkor spotrebiteľov obohacovať, najmä využívaním neprijateľných zmluvných podmienok.
PFZ vo výške 600 eur je prinajmenšom primerané aj s ohľadom na výšku sankcií (pokút až do výšky
50 000 eur), ktoré podľa zákona č. 128/2002 Z.z. o štátnej kontrole vnútorného trhu vo veciach ochrany

spotrebiteľa alebo zákona č. 747/2004 Z.z. o dohľade nad finančný trhom je oprávnená dodávateľovi
uložiť Slovenská obchodná inšpekcia alebo Národná banka Slovenska.
Poukázal na to, že ujma, ktorá konaním žalovaného vznikla nebola len v akademickej rovine, ale
preukázateľne došlo k zásahu aj do majetkovej sféry, pričom táto ujma bola sanovaná až jeho procesnou
aktivitou v konaní, navzdor sústavnému odporu žalovaného. Zároveň uplatňovaním legitímneho nároku

v konaní bol narušený nielen jeho bežný život. Výkonom nezákonných zrážok zo mzdy v ňom vyvolalo
stresové situácie a psychické napätie.
Členský štát EÚ má v zmysle práva EÚ má prijať dostatočne odradzujúce mechanizmy, aby zabránil
porušovaniu práv spotrebiteľov. Práve takýmto mechanizmom je inštitút PFZ, prejavujúci sa vo svojich
funkciách ako sankčnej, preventívnej a satisfakčnej.

Suma 600 eur predstavuje 0,000007 % z výšky zisku žalovaného za rok 2023 (údaj z portálu D.).
Symbolická suma PFZ niekoľkých desiatok alebo pár stoviek eur predsa dodávateľa neodradí od
neustáleho porušovania spotrebiteľských práv a noriem. Žalovaná sa porušenia nedopustila iba voči
nemu,alevzhľadomnaformulárovosťzmlúvvočitisíckamklientov.Pretopožadovanásumavminimálnej
miere nepochybne napĺňa jednotlivé funkcie inštitútu.

Konanie žalovaného taktiež nemožno označiť inak ako nekalú obchodnú praktiku a rozporné s dobrými
mravmi.
Vzhľadom na jednotlivé funkcie inštitútu PFZ a jeho účel, ktorým je zabezpečiť ochranu spoločnosti pred
nečestnými dodávateľmi, tým že primeraným a najmä dostatočným spôsobom ich skrz finančnú sankciu
príjmuktomu,abyviacsarovnakýchaobdobnýchkonanínedopúšťali,resp.ichfinančnézadosťučinenie

má odradiť od nekalého konania, a zároveň vyjadrí aj dostatočné zadosťučinenie spotrebiteľovi za ujmu
a príkorie zo strany dodávateľa.Jediným objektívnym kritériom pre určenie výšky primeraného finančného zadosťučinenia je výška
škodlivého následku, ktorú dodávateľ spotrebiteľovi spôsobil, alebo mienil spôsobiť, porušením
spotrebiteľského práva.

Poukazujem pritom na trend v rozhodovacej praxi, keď prevažujú rozhodnutia, v ktorých súdy priznali
primerané finančné zadosťučinenie vo výške v akej bola, v súvislosti s obohatením sa dodávateľa, alebo
v súvislosti so snahou dodávateľa bezdôvodne sa na úkor spotrebiteľov obohatiť, uplatnená.
Aj keď výška PFZ je vecou voľnej úvahy súdu, tak táto voľná úvaha by mala zodpovedať individuálnym
konkrétnym danostiam tej ktorej veci, s dôrazom na objektívne kritériá, lebo len tieto objektívne kritériá

sú pre voľnú úvahu aj objektívne porovnateľné.
Poukázal aj na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 7Cdo/237/2021 zo dňa 30.03.2023, ktorým
bolo zamietnuté dovolanie proti rozsudku Krajského súdu v Prešove sp. zn. 18CoCsp/20/2020 zo dňa
23.09.2020, pričom v tomto konaní bola priznaná suma PFZ vo výške 3 000,- €.
Čo sa týka výšky PFZ poukázal aj na rozsudok Okresného súdu Žilina, sp. zn. 14C/295/2014, zo dňa
24.09.2015, v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Žiline, sp. zn. 11Co/471/2015, zo dňa 28.06.2016

a v spojení s rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 6Cdo/127/2017, zo dňa
30.01.2019, ktorým bolo priznané PFZ vo výške 1 194,98 €.
Z novších rozhodnutí (z roku 2024) dal do pozornosti: rozsudok Krajského súdu v Prešove č.k.
13CoCsp/28/2024-140 zo dňa 05.11.2024, rozsudok Krajského súdu v Prešove č.k. 13CoCsp/9/2024
– 108 zo dňa 01.10.2024, rozsudok Krajského súdu v Prešove č.k. 18CoCsp/2/2024-150 zo dňa

27.06.2024, rozsudok Krajského súdu v Prešove č.k. 7CoCsp/18/2023 – 178 zo dňa 29.01.2024.
Ďalej poukázal príkladmo na niektoré najnovšie právoplatné rozhodnutia vo veciach primeraného
finančnéhozadosťučinenia,ktorýminebolipriznanésumyibavsymbolickejvýške:rozsudkomKrajského
súdu v Prešove č.k. 18CoCsp/2/2024–150 zo dňa 27.06.2024 bolo priznané PFZ v sume 2 000,- €,
rozsudkom Krajského súdu v Prešove č.k. 12CoCsp/5/2024–104 zo dňa 16.04.2024 bolo priznané PFZ

v sume 1 000,- €, rozsudkom Krajského súdu v Prešove č.k. 18CoCsp/11/2022–238 zo dňa 31.01.2023
bolo priznané PFZ v sume 1 250,- €, rozsudkom Krajského súdu v Prešove č.k. 5CoCsp/7/2023-158
zo dňa 23.02.2023 bolo priznané PFZ v sume 744,50 €, - rozsudkom Krajského súdu v Prešove č.k.
1CoCsp/22/2023-289 zo dňa 10.10.2023 bolo priznané PFZ v sume 622,40 €, rozsudkom Krajského
súdu v Prešove č.k. 3CoCsp/46/2022-128 zo dňa 01.02.2023 bolo priznané PFZ v sume 900,- €.

V skutkovo a právne obdobných veciach poukázal na ďalšie najnovšie rozhodnutia, a to rozsudok
Krajského súdu v Prešove č.k. 22CoCsp/22/2024–166 zo dňa 28.11.2024, ktorým bola priznaná výška
PFZ 1 500,- €, a rozsudok Krajského súdu v Prešove č.k. 7CoCsp/9/2024–138 zo dňa 28.11.2024,
ktorým bola priznaná výška PFZ 500,- €, t.j. viac ako 50 % zo sumy požadovanej dodávateľom
nedôvodnou žalobou v tzv. základnom konaní.

Poukázal aj na rozsudok Krajského súdu v Prešove sp. zn. 22CoCsp/8/2023 zo dňa 30.03.2023, podľa
ktorého „je primerané finančné zadosťučinenie v neproporcionálne nízkej výške 100 eur. Odvolací súd
preto považoval odvolanie žalobcov v tejto časti za dôvodné“. Ďalej na rozsudok Krajského súdu v
Prešove č.k. 22CoCsp/4/2024-177 zo dňa 25.04.2024, ktorým bola priznaná suma 1 150,- €, rozsudok
Krajského súdu v Prešove č.k. 1CoCsp/21/2024-151 zo dňa 19.11.2024, ktorým bola priznaná suma 1

050,- €, rozsudok Krajského súdu v Prešove č.k. 3CoCsp/29/2024-198 zo dňa 03.12.2024, ktorým bola
priznaná suma 850,- € alebo rozsudok Krajského súdu v Prešove č.k. 10CoCsp/24/2024-149 zo dňa
26.09.2024, ktorým bola priznaná suma 800,- €.
Žalovaný sa vo svojom vyjadrení k žalobe napriek vecnej argumentácii zaoberá najmä mojou
„ziskuchtivosťou“. Je potrebné, aby sa súd zaoberal vecne jeho nárokom. Vyjadrenia žalovaného sú iba

dôkazom o nekalej obchodnej politike žalovaného, čo by mal súd vziať do úvahy.
K tvrdeniam žalovaného, že podaná žaloba sleduje nepoctivý zámer, účelovo poškodzuje dodávateľa
a on koná v rozpore s dobrými mravmi, uviedol, že považuje za absolútne mylné chápanie inštitútu PFZ
žalovaným, že inštitút PFZ nemôže slúžiť na sankciu pre dodávateľa a finančné obohatenie spotrebiteľa.
Z dôvodu, že inštitút PFZ nepozná žiadnu alternatívu k peňažnej forme PFZ, tak z toho vyplýva, že

úspešnou žalobou sa práve spotrebiteľ v istej forme obohatiť musí. Nemožno však takéto obohatenie
spotrebiteľa stotožňovať s bezdôvodným obohatením (ako to malo byť v prípade žalovaného), t.j. každé
získanie finančných prostriedkov je predsa obohatením sa subjektu, ktorý finančné prostriedky získal.
Žalovaný ako keby stotožňoval legálne získanie finančných prostriedkov s nelegálnym bezdôvodným
obohatením a každému, aj legitímnemu obohateniu sa, pripisuje pejoratívny význam.

Zákon nepočíta s morálnou satisfakciou a s peňažným zadosťučinením, len ako jej doplnkom alebo
alternatívou, ale počíta výlučne len s finančnou satisfakciou, v ktorej už logicky je obsiahnutá aj
satisfakcia morálna.Za nesprávne považuje konštatovanie žalovaného, podľa ktorého on nemá nárok na náhradu trov
konania s poukazom na ust. § 257 CSP.
Žalovaný už pred iniciovaním tohto konania alebo aj po podaní žaloby mohol naplniť dikciu ustanovenia

§ 3 ods. 5 zákona o ochrane spotrebiteľa, k čomu však nedošlo, ale práve naopak všetky jeho legitímne
nároky žalovaný neustále popiera, hoci má už skúsenosť a vedomosť z obdobných súdnych konaní
o nedôvodnosti svojej obrany. Rovnako je zrejmé, že žalovaný je veľkou bankovou spoločnosťou, pre
ktorú je tento spor finančne zanedbateľný.
Preto je určite nehospodárne, ak si takáto spoločnosť, ktorá disponuje právnym oddelením zvolí

právne zastúpenie advokátom a on sa má podľa jeho názoru zastupovať sám voči mocensky silnejšej
protistrane. Konštatovať nehospodárnosť, účelovosť a šikanóznosť možno skôr na strane žalovanej,
ktorá svojou nedôvodnou procesnou obranou zbytočne zaťažuje súd a strany v spore, najmä pokiaľ
môže sama iniciovať mimosúdne konanie, keď vie čoho sa domáha.
Malo by byť snahou žalovaného, ktorý má vedomosť o vadnosti zmlúv a existencii neprijateľnosti
zmluvnýchpodmienokaonárokunaPFZ,abypráveajskrzpodanúžalobuprejavilochotuasebareflexiu

a snažil sa o nápravu protiprávneho stavu. Práve podaná žaloba má byť aj signálom pre žalovaného,
ktorý už pozná postoj žalujúcej strany, aby jej učinila zadosť, no napriek tomu doposiaľ neučinil žiadne
kroky. Práve naopak jeho argumentácia možno chce mať psychologický účinok, ale koniec koncov
nemôže mať žiadne právne účinky, a pre veci znalého čitateľa, ani psychologické.

6. Dňa 10.03.2025 bola súdu doručená duplika žalovaného k vyjadreniu žalobcu v ktorej uviedol najmä,
žežalobcovinebolaspôsobenážiadnaujmaaanimunehrozilahrozbaujmy.Kzrážkamzomzdypristúpil
žalovaný iba z dôvodu delikventného správania žalobcu, ktorý podstatným spôsobom porušil esenciálnu
zákonnú a zmluvnú povinnosť (dlžníka) - platiť dlh (úver) riadne a včas.
Opakovane uviedol, že žalobca sa v rokoch 2021 a 2022 opakovane dostal do omeškania, keď neuhradil

v termíne splatnosti (25. deň) splátku úveru za jún (6/2022) a október (10/2021 a 10/2022), čo vyplýva
aj z predloženého aktuálneho stavu úveru ku dňu 16.01.2024. Keďže opakovaným nesplácaním úveru
žalobca podstatne porušil zmluvu o úvere, žalovaný lege artis postupoval podľa § 551 ods. 2 OZ a
zamestnávateľovi žalobcu dňa 12.12.2022 predložil dohodu o zrážkach zo mzdy.
Z potvrdenia zamestnávateľa žalobcu zo dňa 20.12.2023 a predloženého aktuálneho stavu ku dňu

16.1.2024 jednoznačne vyplýva, že zamestnávateľ žalobcu vykonával zrážku zo mzdy žalobcu v súlade
s dohodou, keďže celkovo zrazil sumu 415,08 EUR (t.j. 12 mesačných splátok vo výške 34,59 EUR),
ktoré boli započítané na úverovú pohľadávku žalobcu.
S prihliadnutím na vyššie uvedené okolnosti žalobca nepreukázal, v čom mala spočívať ujma alebo
hrozba ujmy na strane žalobcu, ktorý sám zapríčinil, že došlo k vykonávaniu zrážok zo mzdy v súlade

s uzavretou dohodou a zákonom.
Žalobca účelovo tvrdí, že „žalovaná je veľkou bankovou spoločnosťou, pre ktorú je tento spor finančne
zanedbateľný.“. Ide o typický argumentačný faul, ktorý zneužívajú spotrebitelia a ich zástupcovia v
obdobných sporoch, v ktorých niekedy dokonca tendenčne poukazujú na hospodárske výsledky (zisk)
bánk alebo iných veriteľov. Tie však nemajú žiadnu kauzalitu vo vzťahu k uplatnenému nároku na

priznanie primeraného finančného zadosťučinenia, ktoré je v tomto prípade prima facie neprimerané
(až šikanózne).

7. Zástupca žalobcu na pojednávaní dňa 17.07.2025 uviedol, že trvá na podanej žalobe tak ako bola
podaná súdu v písomnom vyhotovení.

8. Zástupca žalovaného na pojednávaní dňa 17.07.2025 uviedol, že má zato, že žaloba v danej veci je
nedôvodná v celom rozsahu a bola podaná iba z dôvodu získania nejakého majetkového prospechu,
buď to na trovách konania, resp. priznania finančného zadosťučinenia.

9. Žalobca pri svojom výsluchu na otázku zástupcu žalovaného prečo vlastne žalobca podal túto žalobu
a čo ho viedlo teda k tomu, aby podal takúto žalobcu, uviedol, že podľa neho mu chýbalo zaplatiť už
iba zopár eur a vtedy a zistil na výplatnej páske, že mu zamestnávateľ zráža splátky s tým, že predtým
ho banka ničím neupozornila, ničím nevyzvala, resp. sa nespýtala či mám nejaké problémy prečo úver
nesplácam. Z toho dôvodu som sa potom obrátil na združenie. Na ďalšiu otázku zástupcu žalovaného,

či žalobca vie vlastne čo uplatňuje, čo žaluje v tomto konaní, žalobca uviedol, že žaluje sumu 2000 eur.
Na doplňujúcu otázku zo strany zástupcu žalovaného prečo uplatňuje takú sumu, žalobca uviedol, že
uplatňuje túto sumu z dôvodu, že už úver, ktorý poskytol preplatil. Na otázku zástupcu žalovaného, koľko
úverov má žalobca teraz resp. a či všetky splatil, žalobca uviedol, že mal 3 úvery v tom čase s tým, žeišlo o splátkový úver, úver na byt a keďže mali finančné problémy tak zobral úver vo výške 2000 eur
aj od 365 banky. Predchádzajúce úvery všetky splatil. Následne refinancoval úvery, teraz má už len 1
úver od E. E., ktorý riadne spláca. Na otázku zástupcu žalovaného akú mal výplatu žalobca v tom čase

keď mu začali vykonávať zrážky, žalobca uviedol, že v tom čase to bolo 800-900 resp. do 1000,- eur
mesačne. Na otázku zástupcu žalovaného prečo ci vlastne žalobca vlastne zobral úver, keď mal príjem,
ktorý postačoval na splatenie úveru a tento prestal splácať, žalobca uviedol, že úver prestal splácať z
dôvodu, že mali finančné problémy s tým, že nový úver brali z dôvodu, že si chcel niečo kúpiť napríklad
niečo do roboty resp. do rodičovského rodinného domu a preto bolo potrebné zabezpečiť peniaze. Na

otázku zástupcu žalovaného načo bol použitý úver, ktorý žalobca zobral z 365 banky, žalobca uviedol, že
tento úver použil na to, aby mohli existovať, žiť, teda chcel poplatiť poplatky za byt a ďalšie veci súvisiace
s tým. Na doplňujúcu otázku zo strany zástupcu žalovaného, či žalobca oslovil žalovanú banku, aby sa
nejak dohodli na splácaní úveru, žalobca uviedol, že bol som na pošte a povedal čo chcel, tak mu bolo
oznámené, že ma podať nejaký návrh. Na otázku zástupcu žalovaného ako ovplyvnilo život žalobcu to,
že bol úspešný v konaní sp. zn. 5Csp/1/2024, žalobca uviedol, že ho to ovplyvnilo tak, že bol spokojný,

pretože žil v domnení, že úver má už splatený. Na otázku zo strany súdu či žalobca vie presne povedať
akú sumu úveru dostal od žalovaného a akú zaplatil, žalobca uviedol, že úver dostal vo výške 2000 eur,
uhradil 1940 eur, cestou zamestnávateľa mu strhli z výplat 415 eur. Na otázku zástupcu žalovaného,
ako žalobca dospel k uplatňovanej sume vo výške 600 eur, žalobca uviedol, že je to jeho ujma a on to
cíti tak, že táto suma je dostačujúca. Na otázku súdu kedy žalobca tvrdí, že preplatil úver poskytnutý

žalovanou bankou, pričom potom nežiadal preplatok, žalobca uviedol, že nevie to povedať.

10. Listinné doklady predložené v tomto konaní boli jednotlivým stranám sporu doručené, neboli
spochybňované, a preto súd v zmysle § 204 CSP tieto listinné dôkazy na pojednávaní nevykonal.
Súd preštudovaním celého spisového materiálu, najmä oboznámením sa so žalobou a jej prílohami,

rozhodnutímOkresnéhosúdu Humennéč.k.5Csp/1/2024zodňa23.04.2024apísomnýmivyjadreniami
strán sporu, ako aj po prednese právneho zástupcu žalobcu, prednese právneho zástupcu žalovaného
a výsluchu žalobcu na pojednávaní a zistil tento skutkový stav:

11.NaOkresnomsúdeHumennésaviedlokonaniepodsp.zn.5Csp/1/2024,kdebolžalobcavpostavení

žalobcu a žalovaný v postavení žalovaného, ktorého predmet konania bolo uloženie povinnosti zdržať
sa použitia Dohody o zrážkach zo mzdy.

12. Z výrokovej časti rozsudku Okresného súdu Humenné č. k. 5Csp/1/2024 -171 zo dňa 23.04.2024
vyplýva, že predmetným rozsudkom vo výroku č. I súd rozhodol tak, že „Žalovaný v 1.rade je povinný

zdržať sa použitia Dohody o zrážkach zo mzdy, zo dňa 21.6.2018, k Zmluve o spotrebiteľskom úvere
dobrápôžička č.1854074369 zo dňa 21.6.2018, na výkon zrážok zo mzdy žalobcu.“. Rozsudok nebol
napadnutý odvolaním a nadobudol právoplatnosť dňa 07.06.2024.

13. V odôvodnení rozhodnutia Okresného súdu Humenné č. k. 5Csp/1/2024 zo dňa 23.04.2024 v bode

32 je uvedené, že: „Na základe vykonaného dokazovania súd dospel k záveru, že žalobe je potrebné
vyhovieť a to z dôvodu, že žalobca uhradil žalovanému už plnú sumu pohľadávky, na ktorú vznikol
žalovanému nárok, a teda pohľadávka žalovaného voči žalobcovi zanikla jej splnením podľa § 559 ods.
1 OZ, v dôsledku uvedeného ďalší výkon zrážok zo mzdy už nemá žiadne zákonné opodstatnenie.“

14. Podľa § 3 ods. 5 zák. č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa a o zmene zákona Slovenskej
národnej rady č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov (ďalej ,,Zákon o ochrane
spotrebiteľa“), proti porušeniu práv a povinností ustanovených zákonom s cieľom ochrany spotrebiteľa
môže sa spotrebiteľ proti porušiteľovi na súde domáhať ochrany svojho práva. Združenie sa môže
na súde proti porušiteľovi domáhať, aby sa porušiteľ zdržal protiprávneho konania a aby odstránil

protiprávny stav, a to aj vtedy, ak takéto konanie porušiteľa poškodzuje záujmy spotrebiteľov, ktoré nie sú
len jednoduchým súhrnom záujmov jednotlivých spotrebiteľov poškodených porušením spotrebiteľských
práv, ale ide o konanie porušiteľa uplatňované voči všetkým spotrebiteľom (ďalej len "kolektívne záujmy
spotrebiteľov").Spotrebiteľ,ktorýnasúdeúspešneuplatníporušenieprávaalebopovinnostiustanovenej
týmto zákonom a osobitnými predpismi, má právo na primerané finančné zadosťučinenie od toho, kto

za porušenie práva alebo povinnosti ustanovenej týmto zákonom a osobitnými predpismi zodpovedá.15. Žalobca si predmetnou žalobou v zmysle cit. ust. § 3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z.z. uplatnil
nárok na zaplatenie primeraného finančného zadosťučinenia za porušenie jeho spotrebiteľských práv
konštatovaných v konaní vedenom na Okresnom súde Humenné pod sp. zn. XXXX/XXX/XXXX.

16. Podľa citovaného ustanovenia § 3 ods. 5 Zákona o ochrane spotrebiteľa, má spotrebiteľ právo
na primerané finančné zadosťučinenie od toho, kto za porušenie práva alebo povinnosti ustanovenej
zákonom s cieľom ochrany spotrebiteľa zodpovedá, avšak iba za predpokladu, že spotrebiteľ na súde
úspešne uplatní porušenie práva na ochranu spotrebiteľa. Uvedené právo nie je možné zamieňať s

právom na vydanie bezdôvodného obohatenia. Predpokladom pre priznanie nároku je skutočnosť, že
v konaní spotrebiteľ uplatnil nárok, ktorý vznikol porušením práv spotrebiteľa, teda práv nie len podľa
zákona č. 250/2007 Z.z. ale aj práv podľa piatej hlavy prvej časti Občianskeho zákonníka, zákona o
spotrebiteľských úveroch. Uplatnením práva však nemožno rozumieť iba podanie žaloby spotrebiteľom,
ale takýmto konaním je aj účinná obrana spotrebiteľa v konaní začatom na podnet dodávateľa.

17. Súdne rozhodnutia už ustálili, že nevyhnutnosť ochrany spotrebiteľa je daná jeho nerovným
postavením vo vzťahu spotrebiteľ - dodávateľ vyplývajúcim z nerovnováhy vyjednávacej sily,
nerovnomernosti znalostí a ekonomickej neúmernosti zdrojov. Systém ochrany zavedený Smernicou
č. 93/13/EHS, ktorý bol prebratý aj do Občianskeho zákonníka vychádza z myšlienky, že spotrebiteľ
sa nachádza v nerovnom postavení voči predávajúcemu alebo poskytovateľovi z hľadiska jeho

vyjednávacej sily, z hľadiska úrovne informovanosti, čo ho vedie k tomu, že pristúpi na podmienky
vopred vytvorené predávajúcim alebo poskytovateľom bez toho, aby mohol ovplyvniť ich obsah. V týchto
vzťahoch je práve dodávateľ vo fakticky výhodnejšom postavení, pretože má odbornú prevahu nad
spotrebiteľom, ktorému svoje služby poskytuje.

18. V súvislosti s výkladom samotného pojmu „úspešné uplatnenie práva“ zo strany spotrebiteľa, súd
poukazuje na interpretačné pravidlo citované v rozhodnutí Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.
zn. 4 Obdo 45/2012 zo dňa 24. júna 2013, podľa ktorého „pri nejednoznačnom výklade akejkoľvek
problematiky týkajúcej sa ochrany spotrebiteľa, je potrebné uprednostniť vždy ten výklad, ktorý sleduje
záujem spotrebiteľa“.

19. V danej právnej veci mal súd jednoznačne za preukázané, že v konaní vedenom na tunajšom súde
pod sp. zn. 5Csp/1/2024 bola žalobe spotrebiteľa vyhovené, pretože súd mal za preukázané, že žalobca
uhradil žalovanému už plnú sumu pohľadávky, na ktorú vznikol žalovanému nárok, a teda pohľadávka
žalovaného voči žalobcovi zanikla jej splnením podľa § 559 ods. 1 OZ, v dôsledku uvedeného ďalší

výkon zrážok zo mzdy už nemá žiadne zákonné opodstatnenie.

20. Pokiaľ ide o námietku žalovaného ohľadom toho, že žalobcovi nevznikla žiadna ujma, ktorú
nepreukázal,tátoniejeprávnevýznamná.Ujmavzmysleustanovenia§3ods.5poslednávetaZákonao
ochranespotrebiteľaniejekvalifikačnýmznakomprepriznanieprimeranéhofinančnéhozadosťučinenia.

Pre priznanie primeraného finančného zadosťučinenia je teda podstatné to, že k porušeniu práva
žalobcu došlo.

21. Súd poukazuje aj na Rozhodnutie NS SR sp. zn. 6Cdo/127/2017 zo dňa 30.01.2019, ktorý uviedol
nasledovné: ,,Aplikujúc režim zákona č. 250/2007 Z.z. je potom nutné použiť jeho § 3 ods. 5, podľa

ktorého spotrebiteľ, ktorý na súde úspešne uplatní porušenie práva alebo povinnosti ustanovenej týmto
zákonom a osobitnými predpismi, má právo na primerané finančné zadosťučinenie od toho, kto za
porušenie práva alebo povinnosti ustanovenej týmto zákonom a osobitnými predpismi zodpovedá.
Citované ustanovenie má plniť jednak funkciu satisfakčnú a jednak funkciu sankčnú. Jeho cieľom
je predovšetkým odradiť dodávateľov od protiprávneho konania voči spotrebiteľom. Možno ho však

chápať aj ako prostriedok na vyvolanie aktivity spotrebiteľov domáhať sa ochrany svojich práv proti
dodávateľom v prípadoch, kedy dodávatelia ich práva hrubým spôsobom porušujú. Účelom finančného
zadosťučinenia je dovŕšiť ochranu porušeného práva spotrebiteľa ako slabšej strany v spotrebiteľských
zmluvách spôsobom, ktorý práve z tohto dôvodu vyžaduje poskytnutie vyššieho stupňa ochrany.
Jediným predpokladom, ktorý citované ustanovenie zákona vyžaduje je, že spotrebiteľ, na súde úspešne

uplatní porušenie práva alebo povinnosti ustanovenej týmto zákonom a osobitnými predpismi. Pod
úspešným uplatnením porušenia práva alebo povinnosti v zmysle tohto ustanovenia treba rozumieť, že
súd judikuje v prospech spotrebiteľa konkrétny nárok z porušenia práva alebo povinnosti, napr. nárokzo zodpovednosti za škodu, z bezdôvodného obohatenia, alebo vo výroku rozsudku určí neprijateľnosť
konkrétne vymedzenej zmluvnej podmienky používanej v spotrebiteľskej zmluve.“

22. Podľa názoru súdu konaním žalovaného pri uzavretí zmluvy so žalobcom došlo preukázateľne
k porušeniu práv žalobcu ako spotrebiteľa zo strany žalovaného. Za daného stavu s ohľadom na
porušenie práv žalobcu zo strany žalovaného je nárok žalobcu na priznanie primeraného finančného
zadosťučinenia dôvodný aj vzhľadom na intenzitu zásahu do práv spotrebiteľa.

23. Z uvedených dôvodov preto súd skúmal výšku uplatňovaného nároku na primerané finančné
zadosťučinenie. Zákon hovorí o primeranom finančnom zadosťučinení, čo umožňuje súdu posúdiť
a zohľadniť jednotlivé prípady osobitne s ohľadom na konkrétne skutkové okolnosti prípadu.
Samotná povaha primeraného finančného zadosťučinenia neumožňuje jeho priame finančné vyčíslenie.
Primerané finančné zadosťučinenie je chápané ako nástroj k odstráneniu ujmy nemateriálneho
charakteru, nie ako náhrada za spôsobenú materiálnu škodu. O to viac nemožno chápať primerané

finančné zadosťučinenie ako náhradu škody, ktorá žalobcovi hrozila. Práve preto, že v prípade
primeraného finančného zadosťučinenia ide o nárok, ktorý podlieha voľnej úvahe súdu, ktorá však musí
byť podložená konkrétnymi skutkovými okolnosťami, je potrebné vychádzať z povinnosti žalobcu tvrdiť a
preukázať rozhodujúce skutočnosti, ktoré ho viedli k uplatneniu primeraného finančného zadosťučinenia
práve v požadovanej výške.

24. Účelom poskytnutia zadosťučinenia je odčinenie útrap, keď sú voči spotrebiteľovi uplatňované
nezákonné nároky alebo je vystavený bezprostrednej hrozbe nezákonných nárokov, je bezdôvodne
sankcionovaný, znevýhodňovaný, diskriminovaný. Poskytnutie zadosťučinenia nie je sankcia za
samotnú existenciu neprijateľnej zmluvnej podmienky, aj keď určitý odstrašujúci a preventívny účinok

je v zadosťučinení obsiahnutý.

25. Žalobca však svoj nárok na priznanie primeraného finančného zadosťučinenia odôvodnil tým,
že bol v základom konaní ako spotrebiteľ úspešný a na základe jeho žaloby došlo k uloženiu
povinnosti žalovanému zdržať sa použitia Dohody o zrážkach zo mzdy. Neuviedol či konanie žalovaného

viedlo k vzniku aj iných negatívnych dôsledkov v jeho súkromnom a spoločenskom živote. Takými to
negatívnymi dôsledkami resp. nepriaznivými okolnosťami prípadu, ktoré by mohli vzniknúť v súvislosti s
nekalým konaním žalovaného je napr. vznik nepriaznivej majetkovej a sociálnej situácie v konkrétnom
čase, odkázanosť na iných alebo psychická záťaž. V súvislosti s výškou primeraného finančného
zadosťučinenia je dôkazná povinnosť a povinnosť tvrdenia na strane spotrebiteľa. Výška nároku musí

byť objektívne preukázaná. Žalobca svoje dôkazné bremeno uniesol len čiastočne, preto súd pri určení
výškyuplatnenéhonárokuzohľadnilskutočnosťúspešnéhouplatneniaprávžalobcuvzákladnomkonaní
ako aj skutočnosť, že na strane žalovaného došlo k vzniku bezdôvodného obohatenia. S poukazom
na všetky okolnosti, za primeranú výšku finančného zadosťučinenia súd považoval sumu 300 eur, v
prevyšujúcej časti súd žalobu zamietol.

26. Podľa § 232 ods. 2 a ods. 3 CSP ak súd uložil v rozsudku povinnosť plniť, rozsudok je vykonateľný
márnym uplynutím lehoty na plnenie, ak nie je ustanovené inak. Lehota na plnenie je tri dni a plynie od
právoplatnosti rozsudku.

27. Judikatúra súdov, vrátane Európskeho súdu nevyžaduje, aby na každý argument strany bola daná
odpoveď v odôvodnení rozhodnutia (porovnaj rozsudok Georgiadis proti Grécku z 29.05.1997, sťažnosť
č. 21522/93, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1997 - III.). Súd prvej inštancie preto so zreteľom na vyššie
uvedené nepovažoval za potrebné zaoberať sa aj ostatnými námietkami žalovaného, uvedenými v jeho
procesnej obrane, nakoľko tieto by neboli spôsobilé zmeniť rozhodnutie, ku ktorému dospel tunajší súd

vo výroku predmetného rozsudku.

28. Podľa § 255 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z. z. CSP, súd prizná strane náhradu trov konania podľa
pomeru jej úspechu vo veci.

29. Podľa § 262 ods. 1 CSP, o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí,
ktorým sa konanie končí.30. O trovách konania súd rozhodol podľa § 262 ods. 1 a § 255 ods. 1 Civilného sporového poriadku.
Žalobca mal v konaní úspech v plnom rozsahu, súd preto zaviazal žalovaného na náhradu trov konania
v rozsahu 100 %. O výške trov bude rozhodnuté samostatným uznesením vydaným vyšším súdnym

úradníkom po právoplatnom skončení veci (§ 262 ods. 2 CSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu je možné podať odvolanie v lehote 15 dní odo dňa jeho doručenia na Okresný
súd Humenné.

V odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v

akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody)
a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda a dôvody odvolania môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia
lehoty na odvolanie.

Odvolanie možno odôvodniť len tým, že
a) neboli splnené procesné podmienky,
b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,

c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd,
d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,
f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie

prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo
h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu
prvej inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu uvedenú v odseku 1, ak táto

vada mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej.

Odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na
podanie odvolania.

Prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli uplatnené v konaní pred
súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť len vtedy, ak
a) sa týkajú procesných podmienok,
b) sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu,
c) má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne

rozhodnutie vo veci alebo
d) ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie.

Ak nebude povinnosť uložená týmto rozhodnutím splnená v stanovenej lehote, možno sa jej splnenia
domáhať návrhom na vykonanie exekúcie podľa osobitného predpisu.