Rozsudok – Ostatné ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Tuesday, April 8, 2025

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 6Co/29/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6123374890
Dátum vydania rozhodnutia: 08. 04. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Monika Koščová

ECLI: ECLI:SK:KSKE:2025:6123374890.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Moniky Koščovej a sudkýň

JUDr. Viktórie Midovej a JUDr. Andrey Galdunovej v spore žalobkyne: A. B. C., D., narodená
XX.XX.XXXX, bytom E., F. XXXX, zastúpenej IN FORO – AYRUMYAN advokátska kancelária
s.r.o., so sídlom v Bratislave, Uhrova 4, IČO: 51 011 344, proti žalovanému: A. G. H., narodený
XX.XX.XXXX, bytom v I., J. XXXX/XXX, zastúpenému MG LEGAL s.r.o., so sídlom v Košiciach, DUETT
Business Residence, Námestie osloboditeľov 3/A, IČO: 53 549 996, v konaní o zaplatenie 1.235 € s
príslušenstvom, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Mestského súdu Košice zo dňa 19. novembra
2024, sp. zn. 77C/14/2023

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e rozsudok Mestského súdu Košice zo dňa 19. novembra 2024, č.k. 77C/14/2023-98
vo výroku I., v rozsahu, v ktorom bola žalovanému uložená povinnosť zaplatiť žalobkyni sumu 1.235 €.

V prevyšujúcom rozsahu z r u š u j e rozsudok a v zrušenom rozsahu v r a c i a vec súdu prvej
inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Mestský súd Košice (ďalej len súd prvej inštancie alebo súd) rozsudkom zo dňa 19. novembra 2024
č.k. 77C/14/2023-98 uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobkyni sumu 1.235 € spolu s úrokom
z omeškania vo výške 8 % ročne zo sumy 1.235 € od 18.03.2023 do zaplatenia, a to do troch dní

od právoplatnosti tohto rozsudku (výrok I.). Vyslovil, že žalobkyňa má nárok na náhradu trov konania
v plnom rozsahu proti žalovanému s tým, že o výške trov konania bude rozhodnuté samostatným
uznesením súdom prvej inštancie (výrok II.).

2.Rozhodoltakožalobežalobkyne,ktorousadomáhalazaplateniasumy1.235€ztitulujejnevyplatenia,
pričom skutkovo odôvodnila svoj návrh tým, že sa dohodli so žalovaným na spolupráci, za ktorú jej mala
byť vyplatená suma vo výške 10 % z nájomného.

3. Po vykonanom dokazovaní právne vec posúdil podľa ust. § 51, § 488, § 489, § 491, § 494, § 558
Občianskeho zákonníka (ďalej len OZ).

4.Súdprvejinštanciedospelkzáveru,žežalobajedôvodná.Konštatoval,žemedzistranamisporudošlo
ústnevobdobíod05/2022do03/2023kuzavretiunepomenovanejzmluvy,nazákladektorejžalobkyňav
rámci pokynov žalovaného vykonávala pomocné práce pri správe domu v F., vo vlastníctve žalovaného,

vzhľadom k tomu, že žalovaný tento dom prenajímal, za dohodnutú odmenu. Túto samotnú skutočnosť
potvrdzuje i predložený email žalovaného k žalobe, ktorého obsah žalovaný nepoprel. Súčasne to
vyplýva i z výsluchu strán sporu a svedka. Súdiac podľa obsahu emailu mal súd za to, že žalovaný uznal
dlh (resp. nárok na odmenu) čo do výšky žalovanej sumy v zmysle ust. § 558 OZ, keďže sám uviedol,že sa chce vysporiadať za F. a ako primeranú sumu určil žalovanú sumu, pričom pôvodne malo ísť o
dvojnásobnú sumu, ale boli tam podľa neho určité problémy, preto sumu ponížil. Podľa názoru súdu v
žiadnom prípade nemôže ísť o dar, keďže žalovaný požadoval za túto sumu od žalobkyne protiplnenie -

pomoc pri správe domu (veci súvisiace s nájmom pre tretie osoby), pričom sám uviedol, že sa žalobkyňa
najprv príkladne starala o dom. Súčasne súd za nedôvodné považoval námietky žalovaného, že mu
mala žalobkyňa vystaviť faktúry a pod., keďže podľa názoru súdu vyššie uvedený zmluvný vzťah nemal
súvis s podnikateľskou činnosťou medzi stranami sporu, ale bol len výsledkom toho, že strany sa poznali
v rámci podnikateľských vzťahov a žalovaný žalobkyni ponúkol za odmenu vykonávať túto prácu, s čím

napokon aj súhlasila, keďže bývala neďaleko Janíkoviec. Uvedené je zrejmé aj z toho, že žalovaný
požadoval od žalobkyne, aby mu poslala číslo súkromného účtu. Námietky žalovaného, že sa nemôže
jednať o odplatnú zmluvu, keďže výška odplaty nebola stanovená v čase vzniku zmluvy, sú v celom
rozsahu nedôvodné, vzhľadom k tomu, že stanovená bola odmena - 10% z výšky nájmu, čo potvrdila
žalobkyňa vo svojom výsluchu ako aj samotný žalovaný v emaily pri spôsobe výpočtu odmeny. Podľa
názoru súdu sa žalovaný jednoducho cíti ukrivdený v rámci podnikateľských vzťahov medzi stranami

sporu, ktoré ale nesúvisia s prejednávanou vecou, keďže sa podľa všetkého nerozišli v dobrom, a preto
si povedal, že uvedenú sumu nevyplatí, čo aj sám potvrdil vo svojom výsluchu, keď uviedol, že ustúpil od
„daru“ vzhľadom na správanie sa žalobkyne a pod. Žalobkyňa pomocné práce vykonávala, čo potvrdila
ona i svedok a napokon aj samotný žalovaný vo výsluchu ako i v samotnom emaily (zo začiatku si sa
príkladne starala o dom...). To, že rozsah prác ani faktúry žalobkyňa nevystavovala, nebola jej povinnosť,

vzhľadom na charakter ich zmluvného vzťahu i na to, že žalovaný to od nej nepožadoval a napokon to
najdôležitejšie potvrdil sám žalovaný v emaily, a to výšku odmeny za vykonanú prácu - sumu 1.235 €.

5.Súdvyhovelžalobeajvčastipríslušenstva.Pocitáciíust.§517ods.1,2OZa§3nariadeniač.87/1995
Z.z. priznal žalobkyni nárok na príslušenstvo vo výške 8 % ročne z uplatnenej sumy od 18.03.2023 do

zaplatenia vychádzajúc z toho, že žalovaný sa dostal do omeškania deň po tom, ako odoslal email.

6. O trovách konania rozhodol podľa § 255 ods. 1, § 262 ods. 1 a § 263 ods. 1 CSP, a keďže žalobkyňa
bola v konaní úspešná, priznal jej nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu proti žalovanému.

7.1 Proti tomuto rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalovaný z dôvodov podľa §
365 ods. 1 písm. f/, h/ CSP a navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil súdu na
ďalšie konanie a rozhodnutie a zároveň mu bol priznaný nárok na náhradu trov odvolacieho konania
v rozsahu 100 %.
7.2 K uplatneným odvolacím dôvodom žalovaný uviedol, že súd dospel k záveru, že medzi sporovými

stranami došlo v období od mája 2022 do marca 2023 k uzavretiu nepomenovanej zmluvy, na
základe ktorej žalobkyňa v rámci pokynov žalovaného vykonávala pomocné práce pri správe domov
vo vlastníctve žalovaného, a za túto prácu si sporové strany dohodli odmenu vo výške 10 % z výšky
nájmu, plateného nájomníkmi žalovanému, čo v konkrétnom prípade malo predstavovať sumu 2.470
€. Z uvedeného vyplýva, že sa súd v plnej miere stotožnil so skutkovými tvrdeniami žalobkyne

okrem jej jediného, že ňou uplatnený nárok si odvodzuje zo zmluvy o výkone správy, na základe
ktorej vykonávala správu bytového domu pre žalovaného v obci Janíkovce. Za irelevantné považoval
nesporné skutkové tvrdenia žalovaného, že žalobkyňa počas celej doby existencie údajného zmluvného
vzťahu nevystavovala žalovanému žiadne daňové alebo nedaňové doklady. Tieto závery súd založil na
nesprávnych skutkových zisteniach. V konaní nebolo sporné, že žalobkyňa si žalobou uplatnila nárok

zo zmluvy o výkone správy bytového domu, pričom toto tvrdenie, a teda aj nárok žalovaný v konaní
kvalifikovane poprel až následne v rozpore so svojou žalobou v písomnom vyjadrení kvalifikovala právny
titul, od ktorého si svoj nárok na zaplatenie sumy odvodzuje, ako akúsi dohodu, ktorej predmetom bola
akási starostlivosť o rodinný dom žalovaného, a to v akomsi nedohodnutom rozsahu a trvaní, pričom
žalobkyňa to podľa jej vlastných slov vykonávala z dobrej vôle, avšak zároveň vraj za odplatu. Žalovaný

v tejto súvislosti poukazuje na to, že aj pre inominátnu zmluvu a jej platnosť platia základné teoreticko-
právne požiadavky, medzi ktoré patria okrem iného určitosť a zrozumiteľnosť právnych úkonov a ich
obsahu. Prejednávaný vzťah sporových strán pritom v žiadnom prípade nemôže byť považovaný za
určitý a zrozumiteľný právny vzťah, resp. dvojstranný právny úkon, nakoľko nie je zrejmé, kedy vôbec
došlo k jeho uzavretiu (podľa názoru súdu v období od mája 2022 do marca 2023, čo žalovaný považuje

za neurčité), čo bolo konkrétne jeho predmetom (raz to bola údajná správa bytového domu, potom
akási spolupráca, potom práce okolo rodinného domu a podobne) a čo bolo konkrétne jeho obsahom
(aký bol rozsah práv a povinností sporových strán, aká bola splatnosť a pod.). Neurčitosť predmetného
vzťahu a tým aj neexistenciu záväzkového vzťahu, pritom podľa názoru žalovaného preukazuje aj táskutočnosť, že sama žalobkyňa nebola v konaní konzistentná pri jeho definovaní, a tiež to, že nebyť
emailu žalovaného, v ktorom sám iniciatívne vyčíslil určitú sumu s úmyslom poskytnúť ju žalovanej,
neexistovala by žiadna ďalšia skutočnosť, o ktorú by žalobkyňa mohla oprieť svoju argumentáciu alebo

z ktorej by si mohla odvodiť svoj uplatňovaný nárok. Vyjadrenia žalovanej a svedka (jej partnera)
o údajnom obsahu ústnej zmluvy pritom žalovaný poprel.
7.3 Rovnako možno namietať aj tie závery súdu, podľa ktorých nevystavenie daňových alebo iných
dokladov žalobkyňou nie je relevantné, nakoľko šlo o občianskoprávny vzťah. Žalovaný má síce za to, že
medzi sporovými stranami neexistoval žiaden záväzkový vzťah v rozsahu a za podmienok, ako to tvrdí

žalobkyňa, avšak pokiaľ tento nejasný vzťah určil súd ako záväzkový, žalovanému nie je zrejmé, prečo
súd klasifikoval tento ako občianskoprávny a nie obchodnoprávny. V tejto súvislosti žalovaný poukázal
na to, že činnosť, ktorú žalovaná tvrdí, že vykonávala, je živnosťou, a preto nemohla túto vykonávať za
odplatu v občianskoprávnom režime, inak by sa dopúšťala obchádzania zákona a súd by vyhovením
tejto žalobe poskytol právnu ochranu protiprávnemu konaniu.
7.4 Žalovaný za nesprávne skutkové zistenie súdu považuje aj záver, ktorý súd vyvodil z popísanej

emailovej správy žalovaného. Podľa názoru žalovaného, z tohto emailu, ako aj formulácie žalovaného,
že sa chce vyrovnať za F., možno usudzovať rovnako tak aj to, čo tvrdil žalovaný, a teda, že poskytnutie
peňažnejsumymalbyťjehodobrovoľný,jednostrannýúmyselaprejavdobrejvôle,aniejehozáväzokzo
zmluvy. Súd tento email vyhodnotil jednak ako skutočnosť preukazujúcu existenciu záväzku a zároveň
ako aj uznanie dlhu podľa § 558 OZ.

7.5 Žalovaný tieto skutkové zistenia súdu považuje za nesprávne a odmieta, že predmetný email bol
uznaním dlhu. V konaní nebolo preukázané, že tento email bol mienený ako uznanie dlhu, nie je
označený ako uznanie dlhu, a ani z jeho obsahu nevyplýva presná identifikácia uznávaného dlhu, ako
jedna z podstatných náležitosti takéhoto právneho úkonu. V tejto súvislosti poukázal na rozhodnutie NS
ČR sp. zn. 33Odo 1344/2006 zo dňa 30.09.2008, ktorý sa týka náležitostí uznania dlhu. Predmetný email

súd vyhodnotil ako uznanie dlhu napriek tomu, že tento prejav vôle nespĺňal ani formálne náležitosti
uznania dlhu, ktoré zákon vyžaduje pre jeho platnosť. Nakoľko podľa § 558 OZ pre platnosť uznania dlhu
sa vyžaduje písomná forma, bolo v zmysle § 40 ods. 3 OZ nutné, aby bol takýto právny úkon podpísaný
dlžníkom, k čomu ale v uvedenom prípade nedošlo a súd na to neprihliadol. V tejto súvislosti žalovaný
poukázal na rozhodnutie Krajského súdu Banská Bystrica sp. zn. 17Co/231/2018 zo dňa 24.04.2019.

7.6 Žalovaný považuje za vecne nesprávne a logicky neudržateľné, aby v situácii, kedy v konaní nie je
ustálená otázka, aký právny vzťah existoval medzi sporovými stranami, s akým obsahom a predmetom
bol ďalší nejasný úkon považovaný za určité a platné uznanie dlhu. Uznanie dlhu je zabezpečovací
inštitút, a preto predpokladá existenciu určitého záväzku. Záväzok medzi zmluvnými stranami nebol
určitý, t.j. vôbec neexistoval, preto ani nemohlo dôjsť k uznaniu dlhu.

7.7 Za skutkovo nesprávne považuje žalovaný aj určenie splatnosti údajného dlhu, a tým aj určenie
úrokov z omeškania. Ani lehota splatnosti údajnej odplaty, t.j. žalovanej sumy nebola v konaní
preukázaná, pričom súd určil túto ako deň nasledujúci po dni odoslania sporného emailu žalovaným.
Tento email však neobsahoval určenie žiadneho času, do ktorého by sa žalovaný zaväzoval zaplatiť túto
sumu, pričom splatnosť údajnej odplaty nevyplývala ani z obsahu údajnej zmluvy, ani z iných dôkazných

prostriedkov vykonaných v priebehu konania. Žalovanému tak nie je zrejmé, na základe čoho dospel
súd k uvedenému skutkovému zisteniu, pričom toto považuje za vecne nesprávne a arbitrárne.
7.8 Súd teda dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam, keď prijal záver, že medzi sporovými stranami
bola platne a účinne uzavretá nepomenovaná zmluva, z ktorej vyplýval žalovaný nárok, ktorý žalovaný
mal svojim emailom aj uznať, pričom súd nesprávne určil aj dátum splatnosti údajného dlhu. Tieto

skutkové zistenia súdu sú nesprávne, nakoľko z vykonaného dokazovania a predložených dôkazných
prostriedkov dostatočne jasno, určito a zrozumiteľne nevyplynul objektívny obsah vzťahu sporových
strán, nebolo preukázané, že email žalovaného spĺňa zákonné náležitosti vyžadované pre platné
uznanie dlhu, z ktorého navyše nevyplýva ani lehota splatnosti, ktorú súd určil len na základe vlastnej
úvahy. Žalovaný záverom uviedol, že v celom konaní preukazuje neexistenciu záväzkového vzťahu

sporových strán. Žalovaný nemôže, aj v zmysle negatívnej dôkaznej teórie, priamo dokázať niečo, čo
nikdy neexistovalo. Uvedené vyplýva aj z ustálenej rozhodovacej praxe, napríklad uznesenia NS SR
sp.zn. 6Cdo/81/2010 z 31. mája 2010.
7.9 Prirodzeným následkom uvedených nesprávnych skutkových zistení bolo nesprávne právne
posúdenie veci. Nakoľko medzi sporovými stranami nevznikol žiaden záväzkový vzťah, tento súd nemal

posúdiť ako inominátnu zmluvu podľa § 51 OZ a to z dôvodu, že predmetný vzťah medzi sporovými
stranami nebol dostatočne určitý a zrozumiteľný, a teda v uvedenom prípade absentujú základné
náležitosti akéhokoľvek právneho úkonu vrátane dvojstranného. V tejto súvislosti súd opomenul najmäaplikáciu ustanovení § 43 a § 43a ods. 1 OZ. Za nesprávnu považuje žalovaný aj aplikáciu ust. § 558
OZ, keď súd email žalovaného vyhodnotil ako uznanie dlhu.

8. Žalobkyňa vo vyjadrení k odvolaniu žalovaného uviedla, že žalovaný sa snaží navodiť dojem,
že žalobkyňa mala vykonávať správu domu v zmysle zákona č. 182/1993 Z.z. o vlastníctve bytov
a nebytových priestorov. Na pojednávaní bolo vysvetlené, že žalobkyňa bola so žalovaným dohodnutá,
že mu dohodí do rodinného domu nájomníkov a poskytne pomoc pri správe domu v F., ktorý je vo
vlastníctve žalovaného ako fyzickej osoby a kde boli ubytovaní ukrajinci, ktorých tam žalovanému sama

žalobkyňa sprostredkovala. Uplatnený nárok absolútne nevychádzal zo zmluvy o výkone správy, to
žalobkyňa netvrdila, a tak isto ani súd. Takto si to pomenoval žalovaný. S poukazom na zrozumiteľný
právny vzťah má za to, že je absolútne v súlade so zákonom, a teda s odkazom na § 51 OZ. Žalovaný
poukazuje na inominátnu zmluvu a jej určitosť a zrozumiteľnosť, pričom tvrdí, že tento vzťah nie je
ani určitý ani zrozumiteľný, pretože nie je zrejmé, kedy došlo k jeho uzatvoreniu a čo bolo konkrétne
jeho predmetom a obsahom. Opätovne poukázala na email zo dňa 17.03.2023, kde je uvedené všetko.

Sám žalovaný uvádza dátum 01.05.2022 a takisto je zrejmé aj samotné ukončenie, keďže email bol
písaný v marci 2023 a žalovaný tam píše, že „z pochopiteľných dôvodov by som ukončil našu spoluprácu
vJaníkovciacharádbysomtiponúkol50%sumy,ato1.235€“.Takistovpredmetnommailybolpopísaný
samotný obsah zmluvy, teda to, čo žalobkyňa robila pre žalovaného. O tom svedčia aj SMS správy, ktoré
obsahovali pokyny a žalobkyňa ich predložila krátkou cestou na pojednávaní a prikladá ich aj k tomuto

podaniu. Žalobkyňa bola so žalovaným dohodnutá, že mu dohodí do rodinného domu nájomníkov
a poskytne pomoc pri správe domu, ktorý je vo vlastníctve žalovaného ako fyzickej osoby, kde boli
ubytovaní ukrajinci, ktorých tam žalovanému sama žalobkyňa sprostredkovala. Keďže žalobkyňa býva
cca 15 minút cesty autom od tejto nehnuteľnosti, tak ponuku prijala. Čo sa týka posúdenia emailu
ako uznania dlhu má za to, že súd postupoval správne a rozhodol v súlade so zákonom a všetky

náležitosti boli splnené. Žalovaný písomne uznal dlh čo do dôvodu a výšky, pekne si ho vyrátal, vykrátil
a je to zrozumiteľné a takisto žiadal údaje o súkromnom účte žalobkyne, kam chcel poukázať finančné
prostriedky. Obrana žalovaného, že súd opomenul ust. § 40 ods. 3 nie je namieste, pretože následné
ustanovenie § 40 ods. 4 nebráni posúdeniu prejavu tak, ako ho vykonal súd prvej inštancie. Zdôraznila,
že nešlo o podnikateľské subjekty. Navrhla preto, aby odvolací súd potvrdil napadnuté rozhodnutie

v celom rozsahu a priznal žalobkyni náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100%.

9. Vyjadrenie žalobkyne k odvolaniu žalovaného bolo žalovanému prostredníctvom právneho zástupcu
doručené dňa 06.02.2025. Ďalšie vyjadrenia v spore doručené neboli.

10. Krajský súd v Košiciach ako odvolací súd (§ 34 CSP) prejednal odvolanie žalovaného ako podané
včas oprávnenou osobou proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné, bez nariadenia
odvolacieho pojednávania v zmysle ust. § 385 ods. 1 CSP a contrario v rozsahu vyplývajúcom z ust. §
379 a § 380 CSP a z hľadísk uplatnených odvolacích dôvodov (§ 365 ods. 1 písm. f/, h/ CSP) a dospel
k záveru, že odvolanie žalovaného je čiastočne dôvodné.

11. Rozsudok vo výroku, ktorým súd uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobkyni sumu 1.235 €, je
vecne správny, preto ho odvolací súd v zmysle ustanovenia § 387 ods. 1 CSP v tomto rozsahu potvrdil.

12. V prevyšujúcej časti rozsudok ohľadne vyhovujúceho výroku týkajúceho sa príslušenstva

pohľadávky, vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, z ktorého dôvodu bol naplnený
žalovaným namietaný odvolací dôvod podľa ust. § 365 ods. 1 písm. h/ CSP a zároveň je
predčasný, keďže súd vychádzajúc z nesprávneho právneho záveru nezameral dokazovanie na zistenie
relevantných skutočností a z vykonaných dôkazov dospel k predčasným a tým nesprávnym skutkovým
a právnym záverom. Tým došlo k naplneniu dôvodov pre zrušenie rozsudku (v časti príslušenstva) v

zmysle ust. § 389 ods. 1 písm. b/ a c/ CSP.

13. Rozsudok bol verejne vyhlásený na Krajskom súde v Košiciach dňa 08.04.2025 o 9.00 hod.
v pojednávacej miestnosti č. dverí 207, 2. poschodie, pričom miesto a čas verejného vyhlásenia
rozhodnutia boli zverejnené dňa 01.04.2025 na úradnej tabuli Krajského súdu v Košiciach v zmysle

ustanovenia § 219 ods. 1, 3 CSP, § 378 ods. 1 CSP a § 385 ods. 1 CSP a contrario.14. Žalovaný namietal odvolacie dôvody podľa ustanovenia § 365 ods. 1 písm. f/, h/ CSP, t. j., súd prvej
inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam (f/), a rozhodnutie
súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (h/).

15. Odvolací súd dospel k záveru, že tieto odvolacie dôvody v potvrdenej časti sú síce čiastočne
naplnené, avšak nič to nemení na (v tejto časti) vecnej správnosti napadnutého rozhodnutia.

16. Rozhodnutiu súdu v potvrdenej časti nemožno vytknúť nedostatočné zistenie skutkového stavu,

ani že by vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo prednesov sporových strán
nevyplynuli a ani nevyšli za konania najavo, že by opomenul niektoré rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli
vykonanými dôkazmi preukázané, alebo že by v jeho hodnotení dôkazov bol logický rozpor, prípadne, že
by výsledok jeho hodnotenia dôkazov nezodpovedal tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim
z § 192, § 193 a § 205 CSP. Rozsudok v potvrdenej časti nie je ani nepreskúmateľný a nebola zistená
ani iná vada, ktorá by mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.

17. Súd prvej inštancie vykonal dokazovanie v rozsahu dostatočnom pre úplné zistenie skutkového
stavu, vykonanie ďalších dôkazov nebolo potrebné. Vykonané dôkazy vyhodnotil podľa svojej úvahy
v súlade s ust. § 191 ods. 1,2 CSP, teda každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej
súvislosti, pritom prihliadol na všetko, čo vyšlo počas konania najavo. Z týchto dôkazov dospel k

správnym skutkovým zisteniam a zo zisteného skutkového stavu vyvodil aj správny právny záver
o dôvodnosti uplatnenej sumy z titulu existencie nepomenovaného záväzku, pričom rozsudok aj náležite
odôvodnil, preto odvolací súd jeho rozsudok v napadnutom rozsahu ako vecne správny podľa § 387
ods. 1 CSP potvrdil.

18. Presvedčivé a zákonu zodpovedajúce sú aj dôvody rozsudku, s ktorými sa odvolací súd stotožňuje
v časti dôvodnosti súdom priznanej sumy, ak súd vychádzajúc z vykonaného dokazovania a z obsahu
emailovej správy mal preukázanú existenciu nepomenovaného záväzku medzi sporovými stranami, a
na tieto odkazuje.

19. Odvolací súd sa však nestotožňuje s právnym posúdením obsahu emailovej správy ako uznanie
dlhu. Táto skutočnosť však neodôvodňuje iné rozhodnutie vo veci a ani počas odvolacieho konania
nevyšli najavo také skutočnosti, ktoré by odôvodňovali iné rozhodnutie vo veci. Ani odvolacie námietky
žalovaného nemali vplyv na vecnú správnosť rozsudku v potvrdenej časti a nie sú spôsobilé privodiť
zmenu napadnutého rozsudku.

20. Na zdôraznenie vecnej správnosti napadnutého rozsudku v potvrdenej časti a k odvolacím
námietkam žalovaného odvolací súd uvádza nasledovné:

21. Predmetom sporu je nárok žalobkyne na zaplatenie sumy 1.235 € s príslušenstvom.

22. Súd prvej inštancie po vykonanom dokazovaní dospel k záveru, že medzi stranami sporu došlo
ústne k uzavretiu nepomenovanej zmluvy, na základe ktorej žalobkyňa v rámci pokynov žalovaného
vykonávala pomocné práce pri správe domu v F., vo vlastníctve žalovaného, vzhľadom k tomu, že
žalovaný tento dom prenajímal, za dohodnutú odmenu. Túto skutočnosť mal preukázanú z výsluchu

strán sporu, svedka a predloženého emailu zo dňa 17.03.2023, ktorého obsah žalovaný nepoprel.

23. Odvolací súd sa s uvedeným záverom súdu stotožňuje.

24. Aj napriek tej skutočnosti, že tvrdenia žalobkyne boli potvrdené aj výpoveďou svedka – priateľa

žalobkyne, žalovaný uvedené tvrdenia popieral. Za tejto dôkaznej situácie preto správne postupoval súd
prvej inštancie ak vychádzal aj z obsahu predloženej emailovej správy, ktorou mal potvrdenú existenciu
nepomenovaného záväzkového vzťahu medzi stranami sporu.

25. Z obsahu emailu zo dňa 17.03.2023 vyplýva, že žalovaný písal žalobkyni nasledovné: „Mrzí ma, že

ste sa rozhodli s B. ukončiť spoluprácu u nás. Rád by som sa vysporiadal za F.. Nájom v sume 1.900 €
+ 250 € (energie) začali platiť od 01.05.2022, čo je 13x1.900€=24.700 €, pri 10% je to 2.470 €. B., zo
začiatku si sa príkladne starala o dom, ale potom mesiace išli a neboli vyriešené veci, na ktorých sme
sa dohodli napr. inteligentné kúrenie, lavička v kúpelke, nové skrine, odpis energií na mesačnej bázeatď. Z pochopiteľných dôvodov by som ukončil našu spoluprácu v F. a rád by som ti ponúkol 50% sumy
a to 1.235 €. Ak súhlasíš, prosím pošli číslo súkromného účtu a pošlem ti peniažky“.

26. Odvolací súd sa stotožnil so záverom súdu prvej inštancie, že v prejednávanom spore sa jednalo
o záväzkový vzťah medzi žalobkyňou a žalovaným na základe nepomenovanej ústnej zmluvy, ktorý
nemal charakter podnikateľskej činnosti. Jednalo sa o výkon pomocných prác žalobkyňou ako fyzickou
osobou pri správe rodinného domu v F., ktorý bol vo vlastníctve žalovaného, ako fyzickej osoby, v rámci
pokynov žalovaného.

27. Skutočnosť, že pomocné práce boli vykonávané, vyplynula nielen z výpovede žalobkyne a svedka,
ale aj z výpovede žalovaného, a navyše táto skutočnosť vyplynula aj zo samotnej emailovej správy zo
dňa 17.03.2023 písanej žalovaným.

28. Žalovaný v odvolaní namietal, že aj pre inominátnu zmluvu a jej platnosť platia základné

teoretickoprávne požiadavky, okrem iného určitosť a zrozumiteľnosť právnych úkonov a ich obsahu.
Poukázal na to, že prejednávaný vzťah v žiadnom prípade nemôže byť považovaný za určitý
a zrozumiteľný.

29.1 K uvedenej odvolacej námietke odvolací súd uvádza, že z obsahu vyššie citovaného emailu síce

nevyplynulo, kedy vznikol predmetný záväzkový vzťah, ale je nepochybné, že existoval už v čase
01.05.2022 ako aj ku dňu písania daného emailu 17.03.2023, čo vyplynulo z jeho samotného textu (Mrzí
ma, že ste sa rozhodli s B. ukončiť spoluprácu u nás ...rád by som ukončil našu spoluprácu v F....).
29.2 Bez akýchkoľvek pochybností boli zrejmé zmluvné strany - žalobkyňa ako osoba vykonávajúca
pomocné práce pri správe domu a žalovaný ako majiteľ rodinného domu, pre ktorého boli práce

vykonávané.
29.3 Aj napriek tomu, že žalovaný namietal neurčitosť predmetu vzťahu a jeho konkrétny obsah,
odvolací súd poznamenáva, že z obsahu emailu jednoznačne vyplýva, že zmluvným stranám bol obsah
ich vzájomného vzťahu evidentne zrejmý a považovali ho za určitý. Žalobkyňa ak by totiž namietala
neoprávnenosť vytýkaných nedostatkov pri výkone prác pri správe domu, trvala by na zaplatení celej

sumy t.j. 2.470 €.

30. Je možné stotožniť sa s názorom žalovaného, že sankcia neplatnosti právneho úkonu sa viaže aj
k náležitostiam prejavu vôle, a teda neurčitosť predmetného vzťahu ako prejavu vôle zmluvných strán
je postihnuté neplatnosťou tohto úkonu.

31. Odvolací súd však poukazuje na závery rozhodnutia NS SR sp. zn. 1Cdo 191/2009 zo dňa 31.
januára 2011, z ktorého odvolací súd vyberá nasledovné: „Vychádzajúc z ustanovenia § 37 ods. 1
Občianskeho zákonníka sankcia neplatnosti právneho úkonu sa viaže k náležitostiam prejavu vôle;
prejav je neurčitý, ak je jeho obsah neistý, t.j. ak sa konajúcemu subjektu nepodarilo obsah vôle

stanoviťjednoznačnýmspôsobomajenezrozumiteľný,akkonajúcisubjektnedosiahol(vadnýmslovným
alebo iným sprostredkovaním) jasné vyjadrenie tejto vôle. Záver o neurčitosti alebo nezrozumiteľnosti
právneho úkonu predpokladá, že ani jeho výkladom nemožno dospieť k nepochybnému poznaniu, čo
chcel účastník prejaviť (§ 35 ods. 2 Občianskeho zákonníka). .... Okolnosť, že v kúpnej zmluve sa
účastníci dohodli na nižšej kúpnej cene ako v zmluve o budúcej zmluve, nerobí kúpnu zmluvu (ktorá

inak spĺňa všetky formálne i obsahové náležitosti kúpnej zmluvy o prevode nehnuteľností požadované
zákonom) neplatnou, pretože z okolností prejednávanej veci je zrejmé, že tak žalobcovia ako aj žalovaní
chceli svojim prejavom vôle v kúpnej zmluve spôsobiť právne účinky, ktoré s takýmto prejavom vôle
normy občianskeho práva spájajú“.

32. Odvolací súd vychádzajúc aj z vyššie uvedeného rozhodnutia dovolacieho súdu zastáva názor,
že obsah emailovej správy zo dňa 17.03.2023, ktorým mala byť potvrdená existencia záväzkového
vzťahu medzi stranami sporu, nemožno považovať za neurčitý ani za nezrozumiteľný, a to z dôvodov,
ktoré odvolací súd uviedol vyššie. Z obsahu emailu je zrejmá určitosť ako aj zrozumiteľnosť prejavu
žalovaného, ktorý adresoval žalobkyni, a preto pre nepochybné poznanie toho, čo chcel žalovaný

prejaviť, nebola potrebná ani aplikácia výkladových pravidiel v zmysle § 35 ods. 2 OZ. Námietka
žalovaného, že súd opomenul aplikáciu ust. § 43 a § 43a ods. 1 OZ tak nie je namieste.33. Samotná skutočnosť, že žalobkyňa vo svojich vyjadreniach nebola konzistentná, neznamená
neurčitosť a nezrozumiteľnosť tejto zmluvy resp. charakteru vzťahu strán sporu, nakoľko strana sporu
nie je povinná právne kvalifikovať žalobou uplatnený nárok. Žalobkyňa bola povinná žalobou uplatnený

nárok (iba) skutkovo vymedziť. Právne posúdenie zistených skutkových okolností a ich podriadenie pod
určitú právnu normu je úlohou súdu ("iura novit curia"). Pokiaľ súd rozhoduje o nároku na plnenie na
základe skutkových okolností, so zreteľom na povahu ktorých alebo spôsob opísania ktorých prichádza
do úvahy možnosť podriadenia žalobou uplatneného nároku pod inú hmotno-právnu normu, než je
uvedená v žalobe, musí vec právne posúdiť podľa zodpovedajúcej normy bez ohľadu na to, či je v žalobe

uvedený (alebo správne uvedený) právny dôvod požadovaného plnenia.

34. Pokiaľ žalovaný namietal, že by sa malo vychádzajúc z obsahu žaloby jednať o právny vzťah týkajúci
sa správy bytového domu, už na pojednávaní dňa 21.05.2024 bolo prednesené zo strany žalobkyne
(právneho zástupcu), že nešlo o správu bytového domu podľa zák. o vlastníctve bytov a nebytových
priestorov, skôr o nejakú starostlivosť o dom, v ktorom bývali nájomcovia, ktorú aj žalovaný priznal

a popísal. Jednalo sa konkrétne o prezliekanie posteľného prádla, opravu vecí, poskytnutie súčinnosti
pri problémoch nájomníkov spojených s ubytovaním, keďže žalobkyňa na rozdiel od žalovaného bývala
v blízkosti predmetného rodinného domu. Žalobkyňa pomocné práce vykonávala, čo potvrdila ona i
svedok a napokon aj žalovaný vo výsluchu ako i v samotnom emaily (zo začiatku si sa príkladne starala
o dom...).

35. Správne preto súd prvej inštancie zistené skutkové okolnosti prejednávanej veci podriadil pod
ustanovenia § 51 OZ a dospel k záveru, že medzi stranami došlo k uzavretiu ústnej nepomenovanej
zmluvy, s obsahom vyššie uvedeným, pričom z výpovede žalobkyne a obsahu emailu bola zrejmá aj
výška odmeny, a to 10 % z toho, čo mu budú platiť (teda z nájmu plateného nájomcami – poznámka

odvolacieho súdu).

36. Nakoľko k vyplateniu odmeny po ukončení zmluvného vzťahu nedošlo, vecne správne rozhodol
súd prvej inštancie, ak žalovaného zaviazal na zaplatenie sumy 1.235 € titulom odmeny vyplývajúcej
z predmetného záväzkového vzťahu.

37. Ako nedôvodnú vyhodnotil odvolací súd odvolaciu námietku žalovaného týkajúcu sa nesprávnosti
posúdenia predmetného vzťahu ako občianskoprávneho a nie obchodnoprávneho. Obchodnoprávny
charakter predmetného vzťahu nevyplynul ani zo žaloby a tam popísaného skutkového stavu, ani
z výpovede žalobkyne, jedná sa iba o ničím nepreukázanú obranu žalovaného. Navyše si samotný

žalovaný vo svojich vyjadreniach odporuje, nakoľko, ak by sa malo jednať o obchodnoprávny vzťah,
nepožadoval by v predmetnom emaily zaslať číslo súkromného účtu. Možno teda vyvodiť záver o tom, že
samotný žalovaný počas existencie daného vzťahu predmetný vzťah nepovažoval za obchodnoprávny
a túto námietku začal uplatňovať až v súvislosti s predmetným súdnym sporom.

38. Odvolací súd sa však nestotožňuje so záverom súdu prvej inštancie, ak obsah emailovej správy zo
dňa 17.03.2023 vyhodnotil ako uznanie dlhu.

39.1 Na to, aby uznanie dlhu malo zamýšľané právne účinky, je potrebné, aby dlžník písomne uznal,
že zaplatí svoj dlh určený čo do dôvodu a výšky (§ 558 OZ). Obligatórnym znakom uznania dlhu

ako jednostranného právneho úkonu (pod následkom absolútnej neplatnosti) je určenie jeho právneho
dôvodu. Právny dôvod dlhu (titul jeho vzniku) musí byť jasný. Za dostatočnú formuláciu právneho
dôvodu dlhu (mimo jeho výšky) sa považuje aj odkaz na okolnosti, v ktorých je dôvod dlhu obsiahnutý
(špecifikovaný) alebo z nich nepochybne vyplýva. Na druhej strane, identifikácia právneho titulu dlhu je
nejasná, ak by išlo o všeobecný odkaz na právny vzťah, z ktorého účastníkom vyplývajú viaceré práva

či povinnosti (uznesenie NS SR zo 07. decembra 2009, sp. zn. 3 Cdo 305/2008).
39.2Uznaniedlhuzákonvymedzujeakojednostrannýprávnyúkondlžníkaadresovanýveriteľovi,ktorým
dlžník dáva veriteľovi najavo, že svoj záväzok uznáva. Okrem všeobecných náležitostí predpísaných
pre právne úkony (§ 34 a nasl. OZ) je na platnosť uznania dlhu potrebná písomná forma, vyjadrenie
prísľubu zaplatiť dlh a uvedenie dôvodu dlhu a jeho výšky. Výška dlhu však musí byť vyjadrená tak, aby

bola objektívne určiteľná. (rozsudok Najvyššieho súdu SR z 27. marca 2008, sp. zn. 4 M Cdo 1/2007)

40. Vychádzajúc z obsahu emailovej správy zo dňa 17.03.2023 možno konštatovať, že sa jednalo
opísomnýprejavžalovaného,kdeboluvedenýdôvodzáväzkuakoajvýška.Prezáverotom,žesajednáo uznanie dlhu, podľa názoru odvolacieho súdu absentuje obligatórna náležitosť a to vyjadrenie prísľubu
zaplatiť uvedený dlh. Formuláciu „rád by som ti ponúkol 50% sumy a to 1.235 €. Ak súhlasíš, prosím pošli
číslo súkromného účtu a pošlem ti peniažky“ podľa názoru odvolacieho súdu nemožno považovať za

prísľub zaplatiť uvedený dlh, nakoľko toto vyjadrenie bolo podmienené vyjadrením samotnej žalobkyne,
či vôbec súhlasí s uvedenou sumou a ak áno, má poslať číslo súkromného účtu.

41. Ak teda súd prvej inštancie dospel k záveru, že emailom zo dňa 17.03.2023 žalovaný uznal svoj dlh
s poukazom na ust. § 558 OZ, jedná sa o nesprávny právny názor. Táto skutočnosť však nič nemení

na vecnej správnosti napadnutého rozsudku, ak súd zaviazal žalovaného na zaplatenie sumy 1.235 €
titulom existencie ústne uzavretej nepomenovanej zmluvy.

42. Zo všetkých vyššie uvedených dôvodov odvolací súd rozsudok vo výroku, ktorým súd žalobe
žalobkyne v rozsahu sumy 1.235 € vyhovel, v zmysle ust. § 387 ods. 1 CSP ako vecne správny potvrdil.

43. V prevyšujúcej časti rozsudok ohľadne vyhovujúceho výroku týkajúceho sa príslušenstva, vychádza
z nesprávneho právneho posúdenia veci, z ktorého dôvodu bol naplnený žalovaným namietaný odvolací
dôvod podľa ust. § 365 ods. 1 písm. h/ CSP a zároveň je predčasný, keďže súd vychádzajúc
z nesprávneho právneho názoru nezameral dokazovanie na zistenie relevantných skutočností a z
vykonaných dôkazov dospel k predčasným a tým nesprávnym skutkovým a právnym záverom.

44. Súd prvej inštancie dospel k záveru, že žalovaný sa s plnením svojho peňažného záväzku dostal
do omeškania deň po tom, ako odoslal email dňa 17.03.2023, preto ho súd s poukazom na ust. § 517
ods. 1,2 OZ zaviazal na zaplatenie aj úroku z omeškania vo výške 8% ročne zo sumy 1.235 € počnúc
dňom 18.03.2023 do zaplatenia.

45. Nebolo spornou skutočnosťou, že žalovaný emailom odoslaným dňa 17.03.2023 na adresu
žalobkyne oznámil, že by sa rád vysporiadal za F., pričom odmenu vyčíslil z výšky nájmu v sume 1.900 €
za obdobie od 01.05.2022, čo je 13x1.900 €=24.700 € pri 10% je to 2.470 €. Z uvedenej ceny z dôvodov
ukončenia spolupráce „ponúkol“ žalobkyni 50% sumy, čo je 1.235 €. Zároveň uviedol, že ak žalobkyňa

súhlasí, má zaslať číslo súkromného účtu a pošle jej peniaze.

46. V uvedenej správe boli teda zrejmé subjekty, kto má platiť komu, bola zrejmá cena 1.235 €. Nebolo
však dohodnuté, v akej lehote žalovaný pošle žalobkyni uvedenú sumu. Odvolací súd poznamenáva,
že z obsahu spisu nevyplynulo, či žalobkyňa žalovanému číslo súkromného účtu aj zaslala a kedy sa

tak stalo.

47. Vychádzajúc z takto zisteného skutkového stavu súd prvej inštancie vec nesprávne právne posúdil,
ak na rozhodnutie o príslušenstve aplikoval ust. § 517 ods. 1,2 OZ. Citované ustanovenie konštatuje, že
dlžník sa dostane do omeškania, ak svoj dlh riadne a včas nesplní.

48. Nakoľko v emailovej správe nebolo stranami dohodnuté, dokedy má žalovaný zaplatiť uvedenú
sumu, ba ani to, v akej lehote má žalobkyňa zaslať žalovanému svoje číslo účtu, záver súdu prvej
inštancie o tom, že žalovaný riadne a včas nezaplatil svoj dlh deň nasledujúci po odoslaní emailovej
správy, aplikujúc ust. § 517 ods. 1,2 OZ, vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

49. Ak čas plnenia nie je dohodnutý, ustanovený právnym predpisom alebo určený v rozhodnutí, je dlžník
povinný splniť dlh prvého dňa potom, čo ho o plnenie veriteľ požiadal (§ 563 Občianskeho zákonníka).

50.Zvyššiecitovanéhozákonnéhoustanoveniajezrejmé,žesplatnosťpohľadávkymôžebyťdohodnutá

v (ústnej) zmluve, určená v právnom predpise alebo rozhodnutím súdu. Ak však čas plnenia nebol
určený žiadnym z týchto spôsobov, má právo určiť čas plnenia veriteľ. Vo všeobecnosti teda platí,
že splatnosť dlhu nadväzuje na veriteľovo požiadanie, aby dlžník plnil. Iná splatnosť dlhu musí byť
medzi účastníkmi dohodnutá, určená právnym predpisom alebo súdnym rozhodnutím. Vyššie citované
zákonné ustanovenie ukladá dlžníkovi povinnosť plniť v deň nasledujúci potom, ako ho o plnenie veriteľ

požiadal. Ak veriteľ vo výzve určí čas plnenia, pohľadávka sa stane splatnou uplynutím tejto lehoty. Za
výzvu sa považuje aj návrh na začatie súdneho konania podaný veriteľom. V takomto prípade dlh sa
stane splatným v deň po doručení návrhu dlžníkovi. Ak dlžník nesplní svoj dlh nasledujúci deň po dni,
kedy bol na plnenie vyzvaný, resp. do konca lehoty poskytnutej veriteľom vo výzve na plnenie, bude vomeškaní s plnením a veriteľovi vzniká právo na zaplatenie úrokov z omeškania v zmysle ust. § 517
ods. 2 OZ, ak nie je dlžník podľa zákona povinný platiť poplatok z omeškania.

51. V prejednávanom spore doposiaľ nebolo preukázané, že by žalobkyňa vôbec reagovala na
predmetný email zo dňa 17.03.2023, alebo že by zaslala žalovanému číslo svojho účtu prípadne vyzvala
žalovaného na dobrovoľné splnenie uvedeného dlhu samostatnou výzvou a v akej lehote.

52. Úlohou súdu v ďalšom konaní po zrušení veci bude preto, vychádzajúc z doposiaľ vykonaného

dokazovania, prípadne dokazovania doplneného ustáliť, kedy malo nastať riadne a včasné splnenie
dlhu. Ak súd dospeje k záveru, že čas plnenia nebol stranami sporu dohodnutý a nebude preukázané,
že žalobkyňa vyzvala žalovaného na splnenie dlhu výzvou s konkrétnou lehotou na plnenie, pri ustálení
okamihu splnenia povinnosti riadne a včas bude súd vychádzať z dátumu doručenia žaloby žalovanému.

53. Súd prvej inštancie svoje rozhodnutie náležite odôvodní v súlade s ust. § 220 CSP tak, aby jeho

odôvodnenie bolo presvedčivé a preskúmateľné.

54. Zo všetkých vyššie uvedených dôvodov odvolací súd rozsudok v rozsahu príslušenstva zrušil podľa
ust. § 389 ods. 1 písm. b/, c/ CSP a vec vracia súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie,
v ktorom bude viazaný vyššie vysloveným právnym názorom odvolacieho súdu a v ktorom rozhodne

opätovne o trovách celého konania, vrátane trov tohto odvolacieho konania (§ 396 ods. 1,3 CSP).

55. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3 : 0 (§ 393 ods. 2 CSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak

a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,

e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo

rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak

a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia

dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1,2 CSP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je

podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427
ods. 1,2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je

a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa

predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie

dovolania (§ 430 CSP).