Rozsudok – Ostatné ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Wednesday, February 6, 2025

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 5Co/13/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7518200490
Dátum vydania rozhodnutia: 06. 02. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Slávka Zborovjanová

ECLI: ECLI:SK:KSKE:2025:7518200490.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Slávky Zborovjanovej a členiek

senátu JUDr. Zuzany Stolárovej a JUDr. Danice Hovančákovej v spore žalobkyne A. B. A., nar.
XX.X.XXXX, C., D. XX, zast. JUDr. Miriam Jachymovou, advokátkou, Košice, Pražská 4, proti žalovaným
v 1. rade E. F., nar. XX.X.XXXX, G. H. XX, I. J. K. a v 2. rade L. I., nar. XX.X.XXXX, G. H. XX, I. J. K., obaja
zast.JUDr.IvetouRajtákovou,advokátkou,Košice,Štúrova20,ozaplatenie7851eursprísl.,oodvolaní
žalovaných proti rozsudku K3-16C/15/2018-280 z 26.10.2023 Mestského súdu Košice a čiastočnom
späťvzatí odvolania žalovanými

r o z h o d o l :

I. Z a s t a v u j e odvolacie konanie proti výroku II. vo vzťahu k žalovanej v 1. rade.

II. Z a s t a v u j e odvolacie konanie proti výroku I. vo vzťahu k žalovanému v 2. rade.

III. P o t v r d z u j e rozsudok vo výrokoch I., II. a IV.

IV. Žalobkyni p r i z n á v a proti žalovaným v 1. a 2. rade náhradu trov odvolacieho
konania v plnom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1.Súd prvej inštancie v poradí druhým rozsudkom rozhodol, že I. žalovaná v 1. rade je povinná zaplatiť

žalobkyni sumu 3 925,50 eur spolu s úrokom z omeškania 5% ročne zo sumy 953,23 eur od 11.1.2018
do zaplatenia a zo sumy 74,27 eur od 16.2.2018 do zaplatenia, všetko v lehote do 3 dní od právoplatnosti
rozsudku, II. žalovaný v 2. rade je povinný zaplatiť žalobkyni sumu 3 925,50 eur spolu s úrokom z
omeškania 5% ročne zo sumy 953,23 eur od 11.1.2018 do zaplatenia a zo sumy 74,27 eur od 16.2.2018
do zaplatenia, všetko v lehote do 3 dní od právoplatnosti rozsudku, III. žalobu v prevyšujúcom rozsahu
príslušenstva pohľadávky zamieta, IV. žalobkyňa má voči žalovaným v 1. a 2. rade nárok na náhradu
trov prvoinštančného i odvolacieho konania v rozsahu 100 % s tým, že o výške trov rozhodne súd prvej

inštancie samostatným uznesením.

2.1.V odôvodnení rozsudku súd uviedol, že žalobkyňa sa žalobou domáhala, aby súd zaviazal oboch
žalovaných zaplatiť jej sumu 1 027,50 eur spolu s úrokmi z omeškania vo výške 5% ročne od 11.1.2018
do zaplatenia. Žalobu odôvodnila tým, že strany sporu sú podielovými spoluvlastníkmi nehnuteľností
(ktoré špecifikovala), každá zo strán v podiele 1/3 k celku. Žalovaní užívajú nehnuteľnosť na vlastné
bývanie a nad rámec ich spoluvlastníckych podielov. Žalovaná v 1. rade užíva tri izby s prísl. na prízemí a

žalovaný v 2. rade tri izby s prísl. na poschodí domu a pozemok užívajú spoločne, obaja rovným dielom.
Realitná kancelária odhadla trhovú hodnotu nájmu nehnuteľnosti 450 eur mesačne. Hodnota nájomného
za jej spoluvlastnícky podiel je 150 eur mesačne, od každého preto požaduje náhradu 75 eur mesačne
od 10.12.2016, odkedy nehnuteľnosti nadobudli strany sporu do podielového spoluvlastníctva. Nárokspoluvlastníka za neužívanie spoločnej veci vyplýva z § 137 ods.1 OZ a jeho predpokladom je užívanie
veci druhým spoluvlastníkom nad rozsah jeho spoluvlastníckeho podielu.
2.2.Žalovaní nárok žalobkyne neuznali a žalobu navrhovali zamietnuť. Uviedli, že žalobkyňa nikdy

nemala záujem užívať predmetné nehnuteľnosti. Jej jediným cieľom je využiť hodnotu svojho
podielu na získanie jeho ekvivalentu v peniazoch. Žalovaní nehnuteľnosti užívajú v rozsahu svojich
spoluvlastníckych podielov. Žalobkyni nič nebránilo ani nebráni v užívaní nehnuteľnosti. Žalobkyňa sa
nepodieľa na žiadnych nákladoch súvisiacich s bežnou údržbu a opravami nehnuteľnosti. Žalobkyňou
predložený dôkaz o výške nájmu nevypovedá o reálnej hodnote užívania nehnuteľnosti, keďže

žalobkyňa ako podielová spoluvlastníčka 1/3 nemá právo sama prenajať nehnuteľnosť.
2.3.Žalobkyňa v priebehu konania rozširovala žalobný petit a naposledy súd uznesením pripustil
rozšírenie zmeny petitu zo 6.5.2021 a predmetom sporu bolo zaplatenie 3 925,50 eur za obdobie od
10.12.2016 do 30.4.2021 spolu s úrokmi z omeškania.
2.4.Súd rozsudkom z 30.9.2021 žalobu zamietol.
2.5.Krajský súd na základe podaného odvolania uznesením z 20.2.2023 zrušil rozsudok súdu prvej

inštancie a vec mu vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Odvolací súd uložil súdu prvej inštancie
vysporiadať sa s tvrdením žalobkyne, že žalovaní užívajú viac ako je ich podiel, ďalej či tento stav trval
za celé žalované obdobie a posúdiť výšku primeranej náhrady za neužívanie spoluvlastníckeho podielu
žalobkyňou.
2.6.Žalobkyňa ani žalovaní po vrátení veci nenavrhli vykonať ďalšie dokazovanie.

2.7.Súd vo veci na novo rozhodol podľa § 123, § 136 ods. 1, § 137 ods. 1 a konštatoval v bode
18., že žalovaní tvrdenia žalobkyne o tom, že oni užívajú celé nehnuteľnosti - rodinný dom, v
ktorom majú rozdelené poschodia a miestnosti, ako aj záhradu relevantným spôsobom nevyvrátili.
Tvrdili, že žalobkyňa má možnosť užívať nehnuteľnosti v rozsahu jej spoluvlastníckeho podielu, túto
možnosť ale vôbec nekonkretizovali, keďže bolo preukázané, že žalovaní v 1. a 2. rade užívajú celé

nehnuteľnosti. Súd konštatoval, že žalovaní v rozhodnom období užívali nehnuteľnosti nad rámec
svojich spoluvlastníckych podielov, keďže ich užívali celé len oni so svojimi rodinami, pričom im patril
spoluvlastnícky podiel vo výške 2/3. S poukazom na uvedené je nárok žalobkyne na náhradu za
užívanie jej spoluvlastníckeho podielu daný za žalované obdobie od 10.12.2016 do 30.4.2021. Výšku
požadovanej náhrady súd odvodil podľa výšky obvyklého nájomného v danom mieste a čase. Žalobkyňa

predložila vyjadrenie realitnej kancelárie o odhade hodnoty nájomného, ktoré žalovaní namietali. Podľa
súdu je predložený dôkaz dostatočným podkladom pre ustálenie hodnoty nájomného, a teda úhrady,
na ktorú má žalobkyňa právo. Ide o výšku odhadovaného nájomného za konkrétnu prejednávanú
nehnuteľnosť,ktorápredstavujehodnotuužívanianehnuteľnosti,oktorúježalobkyňaneužívanímsvojho
podielu ukrátená. Vychádzajúc z náhrady 75 eur mesačne, žalobkyňou požadovaný nárok na zaplatenie

náhrady za obdobie od 10.12.2016 do 30.4.2021 vo výške 3 925,50 eur od každého zo žalovaných
považoval za dôvodný.
2.8.Žalovaní vzniesli započítaciu námietku, a to do výšky 2 887,90 eur (č.l. 110 vo výške 2 266,90 eur)
voči žalobkyňou uplatnenej pohľadávke a z tohto dôvodu sa súd zaoberal aj nárokmi žalovaných voči
žalobkyni.

2.9.Žalobkyňa so započítaním nesúhlasila, k dohode o započítaní nedošlo, preto súd posudzoval
splnenie podmienok pre jednostranné započítanie pohľadávok žalovaných voči žalobkyni, a to podľa §
580, § 581 ods.2 druhá veta OZ a § 563 OZ.
2.10.Súd konštatoval, že žalovaní si voči žalobkyni uplatnili právo na náhradu nákladov za údržbu a
opravy nehnuteľnosti, na plyn a bežnú údržbu nehnuteľnosti podľa výšky spoluvlastníckeho podielu

žalobkyne. Toto právo si prvýkrát voči žalobkyni uplatnili až kompenzačnou námietkou doručenou súdu
a žalobkyni až na pojednávaní 26.6.2020. Pohľadávka žalovaných v prípade preukázania jej existencie
sa tak stala splatnou nasledujúcim dňom, t.j. 27.6.2020, keďže v tom čase už bola splatná pohľadávka
žalobkyne uplatnená žalobou a v tomto momente 27.6.2020 mohlo dôjsť k stretu vzájomných
pohľadávok sporových strán, keďže kompenzačný prejav bol uskutočnený 26.6.2020, v tom čase

vzájomná pohľadávka žalovaných ešte nebola splatná. Nadobudla splatnosť až nasledujúci deň, pričom
započítanienesplatnejpohľadávkyvočisplatnejjednostrannýmprávnymúkonomjezozákonavylúčené.
Nemohla kompenzačná námietka žalovaných z 26.6.2020 spôsobiť zánik pohľadávky žalobkyne. Účinky
zániku vzájomných pohľadávok by mohla vyvolať až kompenzačná námietka vznesená po 27.6.2020.
2.11.Žalovanými vykonaný kompenzačný prejav z 26.6.2020 nenadobúda žiadne právne účinky

(rozhodnutie Rc 64/2006), súdu tak neostávalo iné, ako pohľadávky žalovaných voči žalobkyni
neprihliadať.
2.12.O úrokoch z omeškania súd rozhodol podľa § 517 ods.1 prvá veta, ods.2 OZ, § 3 Nariadenia vlády
87/1995 Z.z.2.13.Vzhodescit.ustanoveniamisúdpriznalžalobkynipopriistineúrokzomeškaniazosumy953,23eur
od 11.1.2018, kedy uplynula žalovaným lehota na zaplatenie uvedenej sumy v zmysle výzvy žalobkyne z
21.12.2017, do zaplatenia. V uvedenom čase neboli žalovaní v omeškaní s úhradou sumy 1 027,50 eur,

alelensumy953,23eur(22dnívmesiacidecember=53,23eur+12x75eurzarok2017).Doomeškania
so zostávajúcou sumou, z ktorej žalobkyňa požadovala priznať jej úroky z omeškania sa žalovaní dostali
16.2.2018, keďže žalobkyňa ich vyzvala na platenie náhrad za užívanie za ďalšie mesiace (po 1.1.2018)
do 15.dňa v mesiaci, ktorý nasleduje po mesiaci, v ktorom sa náhrada platí.
2.14.O trovách konania súd rozhodol podľa § 255 ods. 1 CSP a na použitie § 257 CSP nezistil žiadne

dôvody.

3.1.Žalovaní podali odvolanie voči rozsudku vo všetkých jeho výrokoch s výnimkou výroku III. a navrhli,
aby odvolací súd zmenil rozsudok tak, že žalobu v celom rozsahu zamietne a prizná voči žalobkyni im
právo na náhradu trov celého konania.
3.2.Napadnutý rozsudok je nesprávny z dôvodov uvedených v § 365 ods.1 písm. b/, f/ a h/ CSP.

3.3.Poukázali na skutočnosť, že ide v poradí o druhý rozsudok, keď v prvšom rozhodnutí z 30.9.2021
súd žalobu zamietol a priznal žalovaným voči žalobkyni právo na náhradu trov konania.
3.4.Odvolací súd uznesením 5Co/46/2022 z 20.2.2023 prvší rozsudok zrušil a vrátil vec súdu prvej
inštancie na ďalšie konanie a rozhodnutie. Z odôvodnenia tohto uznesenia vyplynulo, že tento
skonštatoval nesprávne právne posúdenie veci súdom prvej inštancie, avšak z odôvodnenia rozhodnutia

nie je zrejmé, v čom má spočívať nesprávne právne posúdenie, teda, v čom súd prvej inštancie
nesprávne aplikoval § 137 OZ. Naopak, zo zrušujúceho uznesenia odvolacieho súdu vyplýva, že hoci
tento formálne konštatoval nesprávne právne posúdenie veci súdom prvej inštancie, v skutočnosti
namieta nesprávne hodnotenie dôkazov súdov prvej inštancie.
3.5.Ďalej odvolatelia poukázali na § 389 ods.1,2 CSP a uviedli, že nesprávne právne posúdenie je

dôvodom zrušenia rozsudku súdu prvej inštancie len za predpokladu, ak v dôsledku tohto nesprávneho
právneho posúdenia súd nevykonal navrhované dôkazy. Je však nesporné, že žalobkyňa v predmetnom
konaní ako odvolací dôvod nevykonanie dokazovania súdom prvej inštancie nenamietala a samotný
odvolací súd v žiadnej časti svojho odôvodnenia neuvádza žiaden dôkaz, ktorý súd riadiac sa svojim
údajným nesprávnym právnym názorom nevykonal.

3.6.Ďalej odvolatelia citovali znenie § 383 CSP a konštatovali, že skutočným dôvodom pre zrušenie
rozhodnutia odvolacieho súdu je jeho nesúhlas s hodnotením dôkazov súdom prvej inštancie. Uzavreli,
že CSP takýto postup nepripúšťa. Navyše, odvolací súd sa oprel o vyslovene nepravdivé konštatovanie
o tom, čo považoval súd prvej inštancie za nesporné. Rovnako vyslovene nepravdivé sú tvrdenia
odvolacieho súdu o tom, že žalovaní nepopreli tvrdenia žalobkyne o tom, že užívajú celú nehnuteľnosť,

že ju užívajú nad rámec svojich spoluvlastníckych podielov. Týmto postupom je nepochybné, že
uznesenie odvolacieho súdu je postihnuté nezákonnosťou takej intenzity, že nie je možné, aby súd prvej
inštancie zachovávajúc práva žalovaných na spravodlivý proces, v ďalšom konaní postupoval v súlade
so závermi vyplývajúcimi z tohto uznesenia.
3.7.Ďalej odvolatelia citovali z bodu 18. prvšieho rozhodnutia a bodu 18. napadnutého druhého

rozhodnutia a konštatovali, že je nepochybné, že súd na základe vykonaného dokazovania nemohol
dospieť k dvom absolútne opačným skutkovým záverom, čím podľa názoru žalovaných naplnil odvolací
dôvod podľa § 365 ods.1 písm. h/ - nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby
uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý
proces (poznámka odvolacieho súdu, zrejme odvolatelia chceli uplatniť písm. b/).

3.8.Skutočnosti tvrdené súdom prvej inštancie v odôvodnení napadnutého rozsudku z vykonaného
dokazovania nevyplynuli. Naopak, tak ako to súd uviedol vo svojom prvšom rozsudku, žalobkyňa
nepreukázala svoje tvrdenia o tom, že predmetnú nehnuteľnosť nemôže užívať, pretože ju užívajú
žalovaní so svojimi rodinami.
3.9.Je pravdou, že žalovaní predmetné nehnuteľnosti užívajú. Užívali ich ešte v čase, keď žili ich rodičia

a strany konania neboli podielovými spoluvlastníkmi týchto nehnuteľností. Po smrti matky strán konania
strany konania nadobudli vlastníctvo k predmetným nehnuteľnostiam, každý v podiele 1/3-iny a navrhli
žalovaní žalobkyni, aby predmetnú nehnuteľnosť začala užívať s nimi. Túto skutočnosť uviedol žalovaný
v 2. rade na pojednávaní 30.9.2021.
3.10.Ďalej poukázali na výpoveď samotnej žalobkyne, jej sestry, ako aj svedkyni E. F., dcéry žalovanej

v 1. rade, ako aj manžela žalobkyne M. A..
3.11.Z vykonaného dokazovania je nesporné, že žalovaní nebránili žalobkyni užívať predmetné
nehnuteľnosti, ponúkali jej konkrétne riešenia na užívanie v rozsahu jej spoluvlastníckeho podielu, ktoré
samozrejme vyplývali z dispozičných možností predmetného rodinného domu, ako ich opísal manželžalobkyne a z toho, ako bolo vyššie uvedené, že predmetný rodinný dom bol dlhodobo domovom ich
a ich rodín, opakovane účinne popreli žiadnymi vykonanými dôkazmi preukázané tvrdenia žalobkyne, že
rodinný dom užívajú nad rámec svojich spoluvlastníckych podielov, účinnosť popretia, ktorá spočívala

preukázaním svojich tvrdení vlastnými výpoveďami, výpoveďou svedkyne a nakoniec aj výpoveďami
žalobkyne o jej neochote bývať „ako Cigáni“, či „preto, že tam býva veľa osôb, všetci sú tam na kope,
ona má svoje bývanie“ a nakoniec, aj vyššie citovaným vyjadrením, že záhradu užívať nemôže pre jej
zdravotné problémy.
3.12.Je zarážajúce ako súd mohol na základe takto vykonaného dokazovania uzavrieť, že nehnuteľnosti

sú plne využívané žalovanými v dôsledku čoho je žalobkyňa vylúčená z ich užívania, keď jediným
dôvodom vylúčenia žalobkyne z ich užívania bola neochota žalobkyne ich užívať. Z uvedeného
nepochybne vyplýva, že súd prvej inštancie týmto postupom naplnil odvolací dôvod podľa § 365 ods.
1 písm. f/ CSP.
3.13.Vychádzajúc z § 137 ods.1 OZ a citujúc znenie uznesenia Najvyššieho súdu SR sp. zn.
6Cdo/184/2010 z 27.10.2010 odvolatelia konštatovali, že z dôvodu nesprávnych skutkových zistení súd

nesprávne aplikoval citované uznesenie na súdenú vec. Žalovaní tvrdia, že v konaní bolo preukázané,
že neužívajú spoločné nehnuteľnosti nad rozsah ich spoluvlastníckych podielov vôbec.
3.14.Vzhľadom na uvedené je zrejmé, že súd potom, čo na základe vykonaného dokazovania dospel
k nesprávnym skutkovým zisteniam riadiac sa pritom závermi odvolacieho súdu prezentovanými v
rozhodnutí a týmto nesprávnym procesným postupom body 6. až 23. odvolania porušujúcim práva

žalovaných na spravodlivý proces vec nesprávne právne posúdil, čím naplnil odvolací dôvod podľa §
365 ods. 1 písm. h/ CSP v základe, či dôvode sporu.
3.15.Ďalším pochybením, na ktoré žalovaní v odvolaní poukázali je, že súd neprihliadal na započítaciu
námietku žalovaných každého vo výške 2 887 eur voči v konaní uplatnenej pohľadávke žalobkyne voči
nim, ktorá si v súlade s vyššie uvedeným § 137 ods.1 OZ neplnila svoju povinnosť ako spoluvlastníčka

podieľať sa nákladoch súvisiacich so spoluvlastníctvom spoločnej veci.
3.16.Súd vyvodil, že vzhľadom na to, že žalovaní svoju započítaciu námietku uplatnili voči žalobkyni na
pojednávaní 26.6.2020, táto mala byť splatná až nasledujúci deň 27.6.2020 a podľa názoru súdu v deň,
kedy bola táto započítacia námietka uplatnená ešte nebola pohľadávka žalovaných splatná vzhľadom
na to, že zákon vylučuje započítanie splatnej pohľadávky voči pohľadávke, ktorá ešte nie je splatná, na

tento úkon žalovaných neprihliadal.
3.17.Uvedené právne posúdenie veci je nesprávne. V podaní doručenom na pojednávaní 26.6.2020,
ktorým si žalovaní uplatnili vzájomnú pohľadávku voči žalobkyni sú podrobne uvedené jednotlivé
položky, ktoré si voči žalobkyni na vzájomné započítanie uplatňujú a ktoré spočívali v uhradených
nákladoch žalovaných na rekonštrukciu spoločnej nehnuteľnosti, na ktorých sa žalobkyňa ako podielová

spoluvlastníčka nepodieľala, ale ktoré hodnotu jej spoluvlastníckeho podielu nepochybne zvyšovali a na
nákladoch, ktoré museli žalovaní mesačne vynakladať na prevádzku a údržbu spoločnej nehnuteľnosti,
ktoré boli nevyhnutné na to, aby spoločná nehnuteľnosť nechátrala a tým sa neznižovala jej hodnota,
a teda aj hodnota spoluvlastníckeho podielu žalobkyne. Rovnako ako žalobkyňa, čo vyplýva z obsahu
súdneho spisu aj žalovaní svoju pohľadávku voči pohľadávke žalobkyne priebežne z dôvodu plynutia

času zvyšovali. Je zrejmé, že tak ako mala existovať pohľadávka žalobkyne voči žalovaným nepochybne
v rovnakom režime popri nej existovala aj pohľadávka žalovaných voči žalobkyni.
3.18.Citovali znenie § 580, § 581 ods.2 OZ, rozhodnutie Najvyššieho súdu SSR 2Cz/7/72 zo 17.3.1972
publikované pod č. R 69/72.
3.19.Z citovaného rozhodnutia vyplýva, že bez ohľadu na to, kedy žalovaní svoj započítací úkon voči

žalobkyni urobili, ich pohľadávka už existovala v čase tak, ako existovala pohľadávka žalobkyne voči
nim. A vzhľadom na to, že to boli vzájomné pohľadávky tých istých subjektov voči sebe, existovali proti
sebe v rovnakom čase, teda vzájomne sa kryli, boli to pohľadávky rovnakého druhu a žalovaní urobili
prejav smerujúci k započítaniu, pohľadávka žalobkyne voči žalovaným zanikla vo výške pohľadávky
žalovaných voči žalobkyni. Z uvedeného vyplýva, že ak by bol výklad súdu prvej inštancie správny

vo všeobecnosti by oprávnená strana v priebehu plynutia premlčacej doby nevyzvala povinnú stranu
na plnenie, či vydanie bezdôvodného obohatenia, pohľadávka by sa premlčala skôr, ako by sa stala
splatnou, čím by sa obsah a zmysel inštitútu započítania vyprázdnil. Navyše súd postupoval v rozpore
s § 147 ods.1,2 CSP.
3.20.Nesprávnosť postupu súdu poukazuje aj uznesenie Najvyššieho súdu SR z 25.11.2008, sp. zn.

4MCdo/20/2007.
3.21.Je nepochybné, že v súdenej veci vzhľadom na výšku na pohľadávky žalovaní voči žalobkyni išlo
oprocesnúobranužalovaných,sobsahomktorejbolsúdpovinnýsavrozhodnutívoveciajvodôvodnení
svojho rozsudku vyporiadať.3.22.Keďže súd sa s uvedenou procesnou obranou obsahovo nevyporiadal, ale ako vyplýva
z odôvodnenia jeho rozhodnutia, neprizeral na ňu sú žalovaní presvedčení, že súd v tejto časti
rozhodnutia okrem toho, že vec nesprávne právne posúdil naplnil odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1

písm. h/ CSP a zároveň svojim postupom naplnil aj odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. b/ CSP.
3.23.Navyše z podanej žaloby a obsahu súdneho spisu vyplýva, že žalobkyňa výšku náhrady za
údajné užívanie jej spoluvlastníckeho podielu žalovanými odvodzovala od odhadu trhovej ceny nájmu
za obdobné nehnuteľnosti, ktorý predložila spolu so žalobou a z ktorého vyplývalo, že mesačný nájom
za obdobné nehnuteľnosti je vo výške 450 eur, čo malo predstavovať náhradu za údajné užívanie

jej spoluvlastníckeho podielu žalovanými mesačne 75 eur voči každému zo žalovaných. Súd sa však
nijakým spôsobom nevysporiadal so skutočnosťou namietanou žalovanými v ich vyjadrení, že je celkom
zjavné, že bez akejkoľvek výpovednej hodnoty tento žalobkyňou predložený dôkaz o výške nájomného,
za ktorú by bolo možné predmetnú nehnuteľnosť prenajať, pretože hodnota nájmu nevypovedá nijakým
spôsobom o tom, aká je reálna hodnota užívania predmetných nehnuteľností, keďže žalobkyňa ako
podielová spoluvlastníčka podielu 1/3 nemá právo sama prenajať predmetnú nehnuteľnosť a iný dôkaz o

opodstatnenosti výšky svojho nároku žalobkyňa nepredložila. Vychádzajúc z vyššie uvedeného žalovaní
navrhujú, aby odvolací súd rozhodol v súlade s ich odvolacím návrhom.

4.Žalovaní podaním doručeným súdu 19.12.2023 z dôvodu administratívnej chyby čiastočne zobrali
späť odvolanie a to tak, že žalovaná v 1. rade zobrala späť odvolanie proti výroku II. vzťahujúcemu sa

k žalovanému v 2. rade a žalovaný v 2. rade zobral späť odvolanie proti výroku I. vzťahujúcemu sa
k žalovanej v 1. rade.

5.Žalobkyňa sa k odvolaniu žalovaných písomne nevyjadrila.

6.1.Podľa § 369 ods.1 CSP, dokiaľ o odvolaní nebolo rozhodnuté, možno ho vziať späť. Ak odvolateľ
vzal odvolanie späť, nemôže ho podať znova.
6.2.Podľa § 369 ods.2 CSP, ak odvolateľ vezme odvolanie späť, právoplatnosť napadnutého rozhodnutia
nastane, ako keby k podaniu odvolania nedošlo. Lehoty, ktoré majú plynúť od právoplatnosti
napadnutého rozhodnutia, plynú v takom prípade od právoplatnosti uznesenia o zastavení odvolacieho

konania.
6.3.Účinnosť späťvzatia odvolania alebo jeho časti nie je podmienené súhlasom súdu ani protistrany.
So zreteľom na čiastočné späťvzatie odvolania žalovanými bolo podľa cit. ust. odvolacie konanie
v späťvzatej časti zastavené.

7.Krajský súd v Košiciach ako súd odvolací (§ 34 CSP) prejednal odvolanie žalovanej v 1. rade proti
výroku I. a IV. a žalovaného v 2. rade proti výroku II. a IV. ako podané včas, oprávnenou osobou, proti
rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné, po nariadenom pojednávaní v zmysle § 385 ods.1
CSP, v rozsahu vyplývajúcom z § 379 CSP, z hľadiska odvolaním uplatnených odvolacích dôvodov podľa
§365ods.1písm.b/,f/ah/CSPasprihliadnutímnavady,ktorésatýkajúprocesnýchpodmienokkonania

v zmysle § 380 ods.2 CSP a dospel k záveru, že rozsudok je vecne správny, preto ho vo výrokoch I.,
II. a IV. potvrdil.

8.Žiaden z uplatnených odvolacích dôvodov nie je daný.

9.Predmetom vedeného konania je nárok žalobkyne ako spoluvlastníka na náhradu za neužívanie
spoločnej veci v rozsahu svojho spoluvlastníckeho podielu (1/3) vyplývajúci z § 137 ods.1 OZ.
Nevyhnutným predpokladom takejto náhrady je užívanie veci druhým spoluvlastníkom (žalovanými) nad
rozsah ich spoluvlastníckeho podielu.

10.1.Podľa § 123 OZ vlastník je v medziach zákona oprávnený predmet svojho vlastníctva držať, užívať,
požívať jeho plody a úžitky a nakladať s ním.
10.2.Podľa § 136 ods.1 OZ vec môže byť v spoluvlastníctve viacerých vlastníkov.
10.3.Z vyššie citovaných ustanovení vyplýva, že obsahom spoluvlastníckeho práva je okrem iného vec
oprávnenie spoluvlastníka vec užívať.

10.3.Podľa § 137 ods.1 OZ podiel vyjadruje mieru, akou sa spoluvlastníci podieľajú na právach a
povinnostiach vyplývajúcich zo spoluvlastníctva k spoločnej veci.
10.4.Citované ustanovenie upravuje vnútorné vzťahy spoluvlastníkov vymedzujúc rozsah, v akom sa
podieľajú na výkone vlastníckych oprávnení k spoločnej veci.10.5.Vo všeobecnosti vlastníctvo podielu oprávňuje podielového spoluvlastníka podieľať sa na právach
a povinnostiach, ktoré sa týkajú spoločnej veci. Rozsah týchto práv a povinností súvisí s veľkosťou
podielu.

10.6.Spoluvlastníkovi podľa súdnej praxe prináležia tieto oprávnenia:
a) právo podieľať sa na správe, hospodárení a nakladaní so spoločnou vecou (§ 139 ods.2,3 OZ);
b) právo podieľať sa na držbe vo vzťahu k spoločnej veci (§ 129 OZ);
c) právo užívať vec v rozsahu spoluvlastníckeho podielu;
d) právo podieľať sa na prírastkoch a úžitkoch (§ 135a OZ);

e) právo spoluvlastnícky podiel scudziť (§ 588, § 628, § 611 OZ);
f) právo zveľaďovať svoj podiel;
g) právo spoluvlastnícky podiel zaťažiť (napr. vecným bremenom in personam) a ďalšie oprávnenia.
10.7.Užívanie spoločnej veci v rozsahu spoluvlastníckeho podielu je jedným zo základných oprávnení
spoluvlastníka, ktorý možno vyvodiť z § 123 a § 137 ods.1 OZ a nie je viazané na žiadne rozhodnutie
alebo súhlas ostatných spoluvlastníkov.

11.1.V prípade, že spoluvlastníkovi nie je zabezpečené užívanie spoločnej veci v rozsahu jeho
spoluvlastníckeho podielu, má právo na poskytnutie tomu zodpovedajúcej náhrady vo forme peňažného
plnenia. Tomuto právu potom korešponduje povinnosť spoluvlastníka, ktorý vec užíva, takéto plnenie
spoluvlastníkovi vylúčenému z užívania spoločnej veci poskytnúť.

11.2.Spoluvlastnícky podiel vyjadrujúci mieru účasti spoluvlastníka na právach a povinnostiach k
spoločnej veci nie je totiž podiel na veci reálne vymedzený, ale je len podielom ideálnym. V rámci neho
nie je možné preto oddeliť, čo je výlučne podiel jedného spoluvlastníka a čo je výlučne podiel druhého
spoluvlastníka, resp. podiely ostatných spoluvlastníkov.
11.3.Ako už bolo uvedené, neužívanie veci v rozsahu spoluvlastníckeho podielu spoluvlastníkom musí

byť dôsledkom jej užívania druhým spoluvlastníkom nad rozsah svojho spoluvlastníckeho podielu. Len v
takomto prípade sa spoluvlastník užívajúci spoločnú vec nad rozsah spoluvlastníckeho podielu podieľa
na prisvojovaní si úžitkovej hodnoty veci vo väčšej miere, než zodpovedá jeho podielu. Nie je pritom
rozhodujúce, či tento stav vyplýva z dohody spoluvlastníkov (okrem, ak by jej súčasťou bola aj dohoda
o bezplatnom užívaní celej veci alebo jej časti), alebo z rozhodnutia väčšinového spoluvlastníka, alebo

či ide o faktický stav.
11.4.Ak by spoločná vec vôbec nebola spoluvlastníkmi užívaná, žiaden nárok na náhradu za jej
neužívanie by medzi nimi nevznikol. Rovnako takýto nárok nevzniká ani v prípade, ak spoluvlastník
užíva len časť veci v rozsahu neprevyšujúcom jeho spoluvlastnícky podiel, pretože v takomto prípade
nič nebráni druhému spoluvlastníkovi, aby sa tiež podieľal na svojom užívacom oprávnení v rozsahu

svojho podielu, a to užívaním zostávajúcej časti veci.
11.5.Dôvod, pre ktorý tento spoluvlastník prípadne spoločnú vec neužíva, nie je právne významný a
rovnako tak nie je významné ani prípadné užívanie časti veci treťou osobou.
11.6.Pri posudzovaní rozsahu užívania spoločnej veci však nemusí byť rozhodujúca len veľkosť
užívanej časti veci (výmera časti pozemku), ale rozhodujúca môže byť úžitková (hospodárska) hodnota

užívanej časti veci, ak je táto hodnota, vzhľadom na konkrétne okolnosti, u jednotlivých častí veci,
rozdielna (uznesenie Najvyššieho súdu SR z 27.10.2010, sp. zn. 6Cdo/184/2010).

12.1.Platí základné pravidlo, že každý spoluvlastník smie užívať vec podľa výšky svojho podielu, čím má
väčší podiel, tým viac smie užívať a naopak (§ 137 ods.1 OZ). Uvedené môže byť modifikované dohodou

spoluvlastníkov, rozhodnutím väčšiny spoluvlastníkov alebo rozhodnutím súdu (§ 139 ods.2 OZ).
12.2.Nárok spoluvlastníkovi nevznikne len v prípade, ak by druhý spoluvlastník užíval vec v rozsahu
neprevyšujúcom jeho spoluvlastnícky podiel (pretože v takomto prípade by nič nebránilo druhému
spoluvlastníkovi, aby sa tiež podieľal na svojom užívacom oprávnení v rozsahu svojho podielu, a to
užívaním zostávajúcej časti veci).

13.1.Odvolací súd po vykonanom dokazovaní uzavrel, totožne ako súd prvej inštancie v prvom
rozhodnutí z 30.9.2021 v bode 18., že výlučne žalovaní užívajú vyššie uvedené nehnuteľnosti.
K rovnakému záveru prvoinštančný súd dospel aj v druhom rozhodnutí z 26.10.2023, že výlučne
žalovaní (so svojimi rodinami) užívajú uvedené nehnuteľnosti. Skutočnosť, že výlučne žalovaní užívajú

predmetné nehnuteľnosti vyplynula z výpovedí vypočutých strán - žalobkyne a žalovaného v 2. rade,
ako aj svedkov - manžela žalobkyne a dcéry žalovanej v 1.rade. Všetci zhodne uviedli, že dom obývajú
rodiny žalovaných v 1. a 2. rade a že žalobkyňa nehnuteľnosti neužíva.13.2.Z uvedeného vyplýva záver, že žalobkyňa svoj 1/3 podiel na predmetných nehnuteľnostiach
neužíva.

14.Žalobkyni by nárok za nadužívanie nevznikol, ak by žalovaní preukázali, že užívajú len svoj podiel
(každý v 1/3) teda, že neužívajú podiel žalobkyne.

15.1.Sporové konanie je ovládané tzv. prejednacou zásadou. Uvedená zásada určuje, že tvrdenie
skutočností, navrhovanie dôkazov a najmä ich preukazovanie, je zásadne vecou strán sporu. Úprava

vychádza z toho, že iniciatíva pri zhromažďovaní dôkazov leží zásadne na stranách sporu, nie na
súde. Prejednacia zásada znamená, že sú to strany sporu, ktoré majú povinnosť tvrdenia a povinnosť
dôkaznú a z tohto dôvodu strany sporu postihuje bremeno tvrdenia a dôkazné bremeno.
15.2.Povinnosť označiť dôkazy sa vzťahuje na tvrdenia, ktoré sa uviedli v žalobe, ale tiež vo vyjadrení
žalovaného. Cieľom dôkaznej povinnosti je unesenie dôkazného bremena v rozsahu, v ktorom dôkazné
bremeno spočíva na strane sporu, bez ohľadu na jeho procesné postavenie. Dôkazným bremenom

(v spojení s dôkaznou povinnosťou) sa rozumie zodpovednosť strany sporu za výsledok konania, ktorý
závisí od zistení navrhnutých a vykonaných dôkazov.
15.3.Okruh rozhodujúcich skutočností, ktorých sa týkajú povinnosti tvrdenia a označenia dôkazov na
preukázanie tvrdení, je daný hypotézou hmotnoprávnej normy, ktorá upravuje sporný právny pomer
účastníkov konania. Táto norma zásadne určuje tak rozsah dôkazného bremena (okruh skutočností,

ktoré musia byť preukázané), ako aj nositeľa dôkazného bremena (rozsudok Najvyššieho súdu SR z
22.09.2010, sp. zn. 3MCdo/6/2010). Zmyslom dôkazného bremena je umožniť súdu rozhodnúť o veci
samej i v takých prípadoch, keď určitá skutočnosť významná podľa hmotného práva pre rozhodnutie o
veci, nebola alebo nemohla byť preukázaná a keď teda výsledky hodnotenia dôkazov neumožňujú súdu
prijať záver ani o pravdivosti tvrdenia tejto skutočnosti, ani o tom, že by táto skutočnosť bola nepravdivá.

Dôkazné bremeno ohľadom určitých skutočností leží na tom účastníkovi konania, ktorý z existencie
týchto skutočností vyvodzuje pre seba priaznivé právne dôsledky; ide o toho účastníka, ktorý existenciu
týchto skutočností tiež tvrdí (uznesenie Najvyššieho súdu SR z 24. júna 2010, sp. zn. 5Obo/52/2010).
15.4.Povinnosť tvrdiť má žalobca vo fáze podania žaloby v zmysle § 132 CSP, pričom v prípade, že
žalovaná strana takéto tvrdenie poprie (čím sa stáva sporným), žalobcu zaťažuje dôkazná povinnosť,

kedy musí svoje tvrdenie preukázať dôkazmi (ich predložením alebo označením) vyplývajúcimi z
dôkazných prostriedkov. Ak žalobca svoje tvrdenie preukáže dôkazom, na strane jeho procesného
odporcu vzniká povinnosť buď predložený dôkaz spochybniť alebo predložiť protidôkaz, ktorý vyvráti,
resp. významne spochybní žalobcom poskytnutý dôkaz (aby tým dosiahol stav „non liquet“). Táto
povinnosťsakyvadlovoprenášamedzisporovýmistranami,pričompredstavujetzv.„dôkaznébremeno",

ktoré zaťažuje tú sporovú stranu, ktorá si od svojho tvrdenia v spore odvádza lepšie postavenie a v
prípade jej nečinnosti, či neschopnosti podať dôkaz / protidôkaz, tejto strane hrozí v konaní neúspech.
15.5.Samotná skutočnosť, či účastník konania vystupuje na strane žalobcu alebo žalovaného, nemá
priamy vplyv na jeho povinnosť tvrdiť rozhodujúce skutočnosti a predložiť alebo označiť dôkazy na svoje
tvrdenia. Rozdelenie bremena tvrdenia a dôkazného bremena medzi účastníkmi v spore závisí na tom,

ako vymedzuje právna norma práva a povinnosti účastníkov. Obvykle platí, že skutočnosti navodzujúce
žalované právo musí tvrdiť žalobca, zatiaľ čo okolnosti toto právo vylučujúce sú záležitosťou žalovaného.
Bremeno tvrdenia a dôkazné bremeno vystihuje aktuálnu skutkovú a dôkaznú situáciu konania. V
priebehu sporu sa môže meniť, teda môže dochádzať k jeho prerozdeľovaniu. Pri posudzovaní
dôkazného bremena na strane toho - ktorého účastníka treba rešpektovať tzv. negatívnu dôkaznú teóriu,

t.j. pravidlo, že neexistencia (niečoho) majúca trvajúci charakter sa zásadne nepreukazuje (uznesenie
NS SR sp. zn. 6Cdo/81/2010).
15.6.V situácii, ak existuje spor v skutkových tvrdeniach medzi sporovými stranami, zaťažuje povinnosť
tvrdenia a dôkazná povinnosť tú sporovú stranu, ktorá zo skutkovej okolnosti vyvodzuje záver svedčiaci
v jej prospech.

16.V súlade s vyššie uvedenou teóriou odvolací súd zdôrazňuje, že dôkazné bremeno k tvrdeniu
o neužívaní spoluvlastníckeho podielu žalobkyne (neexistencii nadužívania) zaťažovalo žalovaných,
lebo žalovaní týmto tvrdením vyvodzovali pre seba priaznivejšie postavenie.

17.1.Z dokazovania vyplynulo, že dom má 6 izieb, pričom žalobkyňa tvrdila, že žalovaná v 1. rade užíva
tri izby dole a žalovaný v 2. rade užíva tri izby na prvom poschodí a rovnako na polovicu užívajú záhradu.
17.2.Žalovaní v konaní netvrdili a ani nijako nepreukázali, že užívajú každý z nich po dve izby a že diel
zodpovedajúci spoluvlastníckemu podielu žalobkyni (izby, spoločné priestory, kuchyňu a ďalšie) nijakoneužívajú, je voľný, kedykoľvek jej prístupný. Možno uzavrieť, žalovaní žiadnymi dôkazmi nevyvrátili
tvrdenie žalobkyne, že výlučne oni užívali celú nehnuteľnosť rovným dielom teda, že užívajú aj diel
žalobkyne.

17.3.Skutočnosť, že žalovaní užívajú viac ako je ich podiel vyplynula z výpovede žalobkyne, ktorá
uviedla, že švagriná ju k nim do bytovej jednotky nepustila, svedka M. A., ktorý uviedol, že dom je
kompletne obsadený, ale aj žalovaného v 2. rade, ktorý vo výpovedi uviedol „ponúkli sme jej možnosť
bývania“, „ponúkol som sa jej, že tieto miestnosti (po mame a jedna hore) môžem vypratať“. Z výpovede
žalovaného v 2. rade jednoznačne vyplynulo, že žiadna z miestností nie je voľná, je žalovanými užívaná

a že jedno zo základných oprávnení spoluvlastníka, užívanie spoločnej veci v rozsahu spoluvlastníckeho
podielu bolo porušené a navyše bolo viazané na súhlas ostatných spoluvlastníkov.
17.4.Žalovaní rovnako nepopreli tvrdenie žalobkyne, že do izby po babke sa nasťahovala E. F. (dcéra
žalovanej v 1. rade) a že na vrchnom poschodí bývali štyria a priateľ dcéry žalovanej v 1. rade.

18.Odvolací súd v súlade so záverom súdu prvej inštancie konštatuje, že žalovaní v 1. a 2. rade užívali

predmetné nehnuteľnosti vo väčšom rozsahu ako bol ich spoluvlastnícky podiel, resp. že užívali aj podiel
žalobkyne, preto žalobkyni patrí náhrada za nadužívanie.

19.Ďalšia odvolacia námietka žalovaných sa týkala výšky priznanej náhrady, ktorú súd priznal ako odhad
trhovej hodnoty nájmu nehnuteľností vo výške 450 eur mesačne (bod 19. odôvodnenia rozhodnutia).

20.Ak spoluvlastník užíva vec viac, než na čo má právo podľa výšky podielu, dohody spoluvlastníkov,
rozhodnutiaväčšiny,čisúdnehorozhodnutiamôžesatenspoluvlastník,ktorýjetaktoukrátenýnasvojom
užívacom práve nadmerným užívaním iného spoluvlastníka, domôcť nápravy spôsobenej ujmy, a to
peňažnou kompenzáciou. Vzhľadom na skutočnosť, že § 137 nezakotvuje bezodplatnosť dovoleného

nadužívania, výška náhrady mala by sa určiť použitím analógie podľa § 671 ods.1 OZ (viď rozhodnutie
NS ČR z 22.2.2001, sp. zn. 25Cdo/2616/1999).

21.1.Prvoinštančný súd určil sumu za nadužívanie spoluvlastníckeho podielu podľa odhadu trhovej
hodnoty nájmu nehnuteľností vystavený realitnou kanceláriou CENTURY 21 dňa 21.12.2017

21.2.Odvolací súd sa stotožňuje s výškou nájmu za predmetné nehnuteľnosti, ktorá pri cene
nehnuteľnosti určenej v konaní 18C/2/2019 v rozsudku z 9.11.2021 (93 000 eur), by bola omnoho vyššia
(516,66 eur mesačne, t.j. 172,22 eur mesačne na každého spoluvlastníka pri koeficiente 15 rokov, čo
by predstavovalo pre žalovanú v 1. rade sumu 86,11 eur a pre žalovaného v 2. rade sumu 86,11 eur
alebo 774,99 eur mesačne, t.j. 258,33 eur mesačne na každého spoluvlastníka pri koeficiente 10 rokov).

Vychádzajúc z uvedeného výška priznanej náhrady možno predstavuje minimálnu výšku obvyklého
nájomného v danom mieste a čase, ktorej predmetom sú obdobné nehnuteľnosti, s prihliadnutím na
konkrétne podmienky týkajúce sa užívanej nehnuteľnosti.
21.3.Navyše odvolací súd zdôrazňuje, že žalovaní nepredložili žiaden dôkaz o tom, že táto suma je
neprimeraná.

22.1.K námietke žalovaných týkajúcej sa nepriznania náhrady za náklady vynaložené na užívanie
a udržiavanie nehnuteľností odvolací súd uvádza, že žalobkyni okrem práv plynúcich zo spoluvlastníctva
vyplývajú aj povinnosti, a to vo veľkosti jej spoluvlastníckeho podielu, a to o.i. povinnosť podieľať sa na
nákladoch vynaložených na spoločnú vec, ako aj na nákladoch spojených s jej užívaním a udržiavaním.

22.2.Z hľadiska povahy nárokov je potrebné rozlišovať medzi nákladmi na nutnú opravu a údržbu veci
a nákladmi na opravu a údržbu veci, ktoré neboli nevyhnutné, medzi nákladmi v bežnej záležitosti a v
ostatných záležitostiach (§ 139 OZ), medzi nákladmi, s ktorými spoluvlastníci vyslovili súhlas alebo
ktoré boli niektorým spoluvlastníkom vynaložené bez tohto súhlasu. Rovnako je potrebné zisťovať, či
za trvania podielového spoluvlastníctva došlo medzi spoluvlastníkmi k dohode o spôsobe úhrady týchto

nákladov.
22.3.Za normálnych okolností (ak by spoločnú vec užívala spolu s ostatnými spoluvlastníkmi, každý
v rozsahu, ktorý mu prislúcha podľa veľkosti spoluvlastníckeho podielu), by žalobkyňa bola povinná
podieľať sa v rozsahu veľkosti spoluvlastníckeho podielu aj na nákladoch spojených s užívaním.
22.4.Ak žalobkyňa ako spoluvlastníčka spoločnú nehnuteľnosť neužíva a druhí spoluvlastníci ju užívajú

nad rozsah prislúchajúci veľkosti ich spoluvlastníckeho podielu, nie je ani povinná podieľať sa vo
veľkosti spoluvlastníckeho podielu na úhradách za náklady spojené s užívaním domu (ako sú napr.
dodávky energií, či služieb ako je internet, káblová televízia a pod.), keďže nie je odberateľom týchto
služieb. Do úvahy by snáď prichádzali náklady, ktoré vlastník nehnuteľností je povinný platiť bezohľadu na skutočnosť, či sa nehnuteľnosť užíva (napr. stočné mimo vodomeru za dažďovú vodu,
poplatky za spoločné osvetlenie, iné prevádzkové platby), ktoré žalovaní si neuplatnili. Odvolací súd
je toho názoru, že žalovaní by mali nárok na alikvotnú časť nákladov na plyn (vykurovanie) avšak

v rozsahu vyfakturovanej sumy za plyn (nie zálohovej platby), a to do výšky nevyhnutného temperovania
nehnuteľnosti, nie jej vykurovania a nie za ohrev teplej vody.
22.5.Odpovedajúc na vyššie položené otázky odvolací súd v prvom rade konštatuje, že medzi stranami
sporu nedošlo k súhlasu o vynaložených nákladoch a ani k dohode o spôsobe úhrady týchto nákladov.

23.1.Žalovaní si tieto náklady uplatnili na pojednávaní 26.6.2020, tak že vzniesli námietku započítania
do výšky 2 887,90 eur voči žalobkyňou uplatnenej pohľadávke.
23.2.Zobsahudokazovaniavyplynulo,žežalobkyňasozapočítanímnesúhlasilaakdohodeozapočítaní
nedošlo.

24.1.Podľa § 580 OZ, ak veriteľ a dlžník majú vzájomné pohľadávky, ktorých plnenie je rovnakého druhu,

zaniknú započítaním, pokiaľ sa vzájomne kryjú, ak niektorý z účastníkov urobí voči druhému prejav
smerujúci k započítaniu. Zánik nastane okamihom, keď sa stretli pohľadávky spôsobilé na započítanie.
24.2.Započítanie podľa tohto ustanovenia je spôsobom zániku navzájom sa kryjúcich pohľadávok
veriteľa a dlžníka. Zánik nastáva okamihom, keď sa stretli pohľadávky spôsobilé na započítanie a boli
splnené všetky podmienky na to potrebné.

25.1.Podmienkou započítania je, že ide o dva záväzky medzi tými istými subjektmi, keď je veriteľ jednej
pohľadávky súčasne dlžníkom druhej pohľadávky a dlžník naopak (vzájomnosť pohľadávok).
25.2.Plnenie musí byť rovnakého druhu. Započítanie sa najčastejšie uplatňuje pri peňažných
pohľadávkach, ale zákon nevylučuje ani možnosť započítania aj iných vzájomných pohľadávok

rovnakého druhu.
25.3.Pohľadávky musia byť spôsobilé na započítanie. Započítať nemožno pohľadávky, pri ktorých je to
vylúčené zo zákona (§ 581) alebo dohodou účastníkov.
25.4.K započítaniu nedochádza automaticky, len čo sa pohľadávky stretli. Vyžaduje sa na to právny
úkon niektorého z účastníkov záväzkového právneho vzťahu. Musí ísť o prejav adresovaný druhému

účastníkovi, z ktorého je zrejmé, ktorá pohľadávka a v akom rozsahu sa uplatňuje na započítanie proti
pohľadávke veriteľa. Formu tohto prejavu zákon nepredpisuje, ale nesmie odporovať § 34 a nasl. OZ.
25.5.Započítanie je jednostranný právny úkon, na ktorý sa nevyžaduje súhlas druhého účastníka,
pretože ho možno vykonať aj proti jeho vôli. Započítaciu námietku (započítací alebo kompenzačný
prejav) možno uplatniť po tom, keď sa pohľadávky stretli, a to od okamihu zročnosti pohľadávky, ktorá sa

stala zročnou ako posledná. Vtedy dôjde k zániku pohľadávok v dôsledku započítania, a to v rozsahu, v
akom sa navzájom kryjú. Ak je niektorá z nich vyššia, zaniká len do výšky započítavanej protipohľadávky.
25.6.Podľa rozhodnutia NS SR sp. zn. 2MCdo/18/2007 „Započítanie v zmysle vyššie citovaného
zákonného ustanovenia je forma bezhotovostného vyrovnania, ktoré sa nevykonáva skutočným
splnením, ale odpočítaním vzájomných pohľadávok u veriteľa a dlžníka a ktoré súčasne umožňuje

ušetrenie dvojakého splnenia vzájomných pohľadávok a zjednodušenie majetkových vzťahov medzi
účastníkmi. Jeho význam spočíva najmä v úspore nákladov, ktoré by inak obidvaja účastníci museli
vynaložiť pri uskutočnení vzájomného plnenia. Započítanie znamená zánik vzájomných pohľadávok,
ktorý nastáva okamihom, v ktorom sa stretli pohľadávky spôsobilé na započítanie a to za splnenia
zákonných podmienok, ktorými sú:

a) vzájomnosť (reciprocita) pohľadávok, kedy dve osoby sú si navzájom súčasne veriteľom i dlžníkom,
b) skutočnosť, že plnenie rovnakého druhu (najčastejšie ide o započítanie pohľadávok peňažného
druhu),
c) spôsobilosť pohľadávky na započítanie, t.j. že započítanie nie je vylúčené zákonom, právnym
predpisom, ani dohodou účastníkov, ani povahou vzájomných pohľadávok a napokon

d) existencia prejavu smerujúceho k započítaniu, ako jednostranného právneho úkonu z obsahu ktorého
musí byť zrejmé, ktorá pohľadávka sa uplatňuje na započítanie, v akej je výške a proti ktorej pohľadávke
veriteľa smeruje.
Tento prejav nemožno urobiť skôr, než sa pohľadávky stretnú. Ak niektorá z vyššie uvedených
podmienok chýba alebo ak prejav smerujúci k započítaniu bol urobený skôr, než sa vzájomné

pohľadávky stretli, účinky započítania nenastanú.“

26.1.Z dokazovania vyplynulo, že žalobkyňa mala splatné pohľadávky uplatnené titulom nadužívania
žalovanými jej spoluvlastníckeho podielu.26.2.Žalovaní mali voči žalobkyni pohľadávky, ktoré v čase podania žaloby ešte neboli vo vzťahu
k žalobkyni splatné. Žalovaní vykonali započítací prejav priamo v súdnom konaní na pojednávaní
26.6.2020, kedy sa dostal do dispozičnej sféry žalobkyne.

27.1.Podľa § 581 ods.1 OZ započítanie nie je prípustné proti pohľadávke na náhradu škody spôsobenej
na zdraví, ibaže by išlo o vzájomnú pohľadávku na náhradu škody toho istého druhu. Započítanie nie je
prípustné ani proti pohľadávkam, ktoré nemožno postihnúť výkonom rozhodnutia.
27.2.Podľa § 581 ods.2 OZ započítať nemožno premlčané pohľadávky, pohľadávky, ktorých sa

nemožno domáhať na súde, ako aj pohľadávky z vkladov. Proti splatnej pohľadávke nemožno započítať
pohľadávku, ktorá ešte nie je splatná.

28.Prvoinštančný súd vychádzajúc z druhej vety § 581 ods.2 OZ konštatoval, že pohľadávky žalovaných
boli nesplatné a kompenzačný úkon žalovaných z 26.6.2020 nemohol spôsobiť zánik pohľadávky
žalobkyne. Účinky zániku vzájomných pohľadávok by mohla vyvolať až kompenzačná námietka

vznesená po 27.6.2020. Žalovanými vykonaný kompenzačný prejav 26.6.2020, preto nenadobúda
žiadne právne účinky (ani v prípade keď sa pohľadávka stane neskôr splatnou, porovnaj Rc 64/2006).

29.1.K uvedenému odvolací súd uvádza, že žalovanými započítavané pohľadávky predstavujú skupinu
tých pohľadávok, ktoré síce nemožno započítať, ale proti ktorým je započítanie prípustné.

29.2.Kým § 580 druhá veta OZ určuje, kedy (ktorým okamihom) nastane zánik pohľadávok spôsobilých
na započítanie (keď sa stretli pohľadávky), tak § 581 ods.1 OZ vylučuje, kedy započítanie nie je možné.
29.3.Pri započítavaní pohľadávok je potrebné rozlišovať, ktorá strana započítací úkon robí a v ako stave
sú jej pohľadávky, ktoré započítava.

30.1.Ako už bolo uvedené žalobkyňa mala voči žalovaným pohľadávky splatné a naopak žalovaní mali
voči žalovanej pohľadávky nesplatné, ktorých splatnosť mohla nastať podľa § 563 OZ, podľa ktorého,
ak čas splnenia nie je dohodnutý, ustanovený právnym predpisom alebo určený v rozhodnutí, je dlžník
povinný splniť dlh prvého dňa po tom, čo ho o plnenie veriteľ požiadal.
30.2.Splatnosť dlhu nastáva v deň nasledujúci po uplynutí času splnenia dlhu. Ide o moment, kedy si

môže uplatniť veriteľ pohľadávku na súde. Ak splatnosť nebola určená, (čo nastalo aj v prejednávanom
spore) stáva sa povinnosť dlžníka plniť dlh na základe požiadania veriteľa. Splatnosť dlhu žalobkyne
nastala potom ako žalovaní doručili 26.6.2020 výzvu na započítanie, t.j. 27.6.2020.
30.3.Vychádzajúc zo skutočnosti, že bezdôvodné obohatenie patrí medzi nároky, pri ktorých nie je
zákonnou úpravou stanovená splatnosť pohľadávok vzniknutých z tohto právneho titulu, a doba plnenia

je viazaná na výzvu veriteľa podľa § 563 OZ. Až výzvou k plneniu sa dlh stáva splatným a dlžník je
povinný splniť dlh prvý deň potom ako bol o plnenie veriteľom požiadaný. Forma výzvy nie je predpísaná,
ale je nutné, aby spĺňala všeobecné náležitosti stanovené v § 34 a nasl. OZ, z obsahu musí byť zrejmé,
že veriteľ vyzýva dlžníka na plnenie, ktorého výška musí byť dostatočne určitá a špecifikovaná.
30.4.Podľa komentára k § 580 OZ (I. Fekete, Občiansky zákonník, Veľký komentár, 3 zv.) sa uvádza, že

za právne možné a zároveň rozumné riešenie možno preto považovať záver, že okamihom stretnutia
splatnej pohľadávky s pohľadávkou nesplatnou a tým aj okamihom ich zániku, je okamih účinnosti
právneho úkonu smerujúceho na započítanie, v prípade jednostranného započítania okamih dôjdenia
prejavu vôle kompezujúceho druhému účastníkovi, pretože obe pohľadávky sa stretnú v dôsledku
kompenzačného prejavu. Z toho zároveň vyplýva, že § 580 druhej vety OZ nemožno použiť ako

argument pre záver, že úkon jednostranného započítania možno urobiť až po splatnosti oboch
započítavaných pohľadávok.
30.5.Odvolací súd uvádza, že ak zákon pripúšťa kompenzáciu nesplatných pohľadávok a nie je možné
v týchto prípadoch považovať za okamih ich stretnutia dobu splatnosti pri zápočte zatiaľ nesplatnej
pohľadávky nemožno ani vyvodiť, že § 580 druhej vety OZ vylučuje z jednostrannej kompenzácie

nesplatnej pohľadávky a že takýto úkon smerujúci k započítaniu splatnej pohľadávky proti nesplatnej je
neplatný pre rozpor s citovaným ustanovením v zmysle § 39 OZ.
30.6.Výklad § 581 ods.2 druhej vety OZ, zakazujúceho jednostranný zápočet nesplatnej pohľadávky
proti splatnej, nemožno vyvodiť prípustnosť započítania v opačnej situácii, keď kompenzujúci započítava
svoju splatnú pohľadávku proti nesplatnej.

30.7.Ustanovenie § 581 ods.2 OZ o.i. vylučuje zo zápočtu pohľadávky nesplatné, ktorých kompenzujúci
je ich veriteľom (viď I. Fekete, Občiansky zákonník, Veľký komentár 3. zv., str. 866).31.1.V prípade, ak by započítanie vykonala žalobkyňa, jej nebránilo, že pohľadávka žalovaných ešte
nebola splatná, keďže pohľadávky uvedené v § 581 ods.2 sú nezapočítateľné len pre ich veriteľov.
Postavenie žalobkyne by sa takýmto úkonom nezhoršilo.

31.2.Iná situácia nastala v prejednávanom spore, lebo zápočet vykonali žalovaní ako majitelia, resp.
veritelia nesplatnej pohľadávky.
31.3.Zákonný zákaz zápočtu nesplatných pohľadávok sa týka len prípadu, ak má byť započítavaná
nesplatná pohľadávka proti pohľadávke splatnej.
31.4.Keďže započítací úkon vykonali žalovaní, ktorí nemali splatnú pohľadávku vo vzťahu k žalobkyni

ich pohľadávka bola v súlade s § 581 ods.2 OZ vylúčená zo započítania a započítací úkon, ktorí vykonali
26.6.2020 je neplatný a nemožno na neho prihliadať.

32.1.Na podporu uvedených záverov odvolací súd poukazuje na rozsudok NS ČR sp. zn.
33Odo/1642/2006 z 25.2.2009, podľa ktorého „Úkon smerujúci k započítaniu pohľadávok
z bezdôvodného obohatenia, ktorý žalovaný vykonal v priebehu konania, bez toho aby predtým vyzval

žalobcu na jeho zaplatenie, nemá žiadne právne účinky a nespôsobí zánik žalovanej pohľadávky.
Zápočetnesplatnejpohľadávkynapohľadávkusplatnújednostrannýmúkonomveriteľajetotižzozákona
vylúčený (§ 581 ods.2 OZ).“
32.2.Ak zákon nedovoľuje započítanie pohľadávky, ktorá ešte nie je splatná, tak kompenzačný prejav
urobený veriteľom takejto pohľadávky nenadobúda žiadnych účinkov ani v okamihu, keď sa táto

pohľadávka stane splatnou (NS ČR sp. zn. 29Odo/204/2003, 32Odo/1143/2004).

33.Ak súd uzavrel, že kompenzačný prejav bol uskutočnený 26.6.2020 a v tom čase vzájomná
pohľadávka žalovaných ešte nebola splatná (nadobudla splatnosť až nasledujúci deň), pričom
započítanienesplatnejpohľadávkyvočisplatnejjednostrannýmprávnymúkonomjezozákonavylúčené,

nemohla kompenzačná námietka žalovaných z 26.6.2020 spôsobiť zánik pohľadávky žalobkyne,
rozhodol správne.

34.Odvolací súd sa nestotožnil s námietkou žalovaných, že prvoinštančný súd pochybil, keď
o kompenzačnej námietke sa nevysporiadal v rozhodnutí.

35.1.Podľa § 147ods.1 CSP žalovaný môže uplatniť svoje právo proti žalobcovi vzájomnou žalobou.
35.2.Podľa § 147ods.2 CSP vzájomnou žalobou je i prejav žalovaného, ktorým proti žalobcovi uplatňuje
svoju pohľadávku na započítanie, ale len ak navrhuje, aby bolo prisúdené viac, než čo uplatnil žalobca;
inak súd posudzuje taký prejav len ako prostriedok procesnej obrany žalovaného.

35.3.Podľa § 147ods.3 CSP na vzájomnú žalobu sa primerane použijú ustanovenia o žalobe.

36.1.Žalovaní si v priebehu konania uplatnili k započítaniu pohľadávky, ktoré sú nižšie ako žalovaná
čiastka vo vzťahu k nim, preto tento prejav je potrebné posúdiť ako ich obranu a tento ich prejav bol
prejednaný vo vedenom konaní. Tento započítací prejav nemá účinky vzájomnej žaloby, preto súd nebol

povinný o ňom samostatne rozhodovať (viď R 54/1973).
36.2.Navyše súd o nároku žalovaných nemohol rozhodnúť osobitným výrokom, lebo podanie
neobsahovalo náležitosti žaloby (vzájomnej žaloby).

37.1.Podľa § 396 ods.1 CSP ustanovenia o trovách konania pred súdom prvej inštancie sa použijú aj

na odvolacie konanie.
37.2.Podľa § 396 ods.2 CSP, ak odvolací súd zmení rozhodnutie, rozhodne aj o nároku na náhradu trov
konania na súde prvej inštancie.
37.3.Podľa § 255 ods.1 CSP súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.

38.Žalovaní nemali v odvolacom konaní úspech, preto náhrada trov odvolacieho konania bola priznaná
žalobcom proti žalovaným v rozsahu 100%.

39.Pomer hlasov, akým bolo rozhodnutie prijaté: 3 hlasy za (§ 393 ods.2 druhá veta CSP).

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu odvolanie nie je prípustné.Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa.
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa

konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní
vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať
pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej
veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený
sudcaalebonesprávneobsadenýsúd,alebof)súdnesprávnymprocesnýmpostupomznemožnilstrane,

aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý
proces.
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom

rozhodovaná rozdielne.
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné.
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané.

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde.

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom. Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba,

ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej
zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c)
dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a

akichzamestnanecalebočlen,ktorýzanekonámávysokoškolsképrávnickévzdelaniedruhéhostupňa.
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania.
Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto
ustanovení.

Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada.
Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci.
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,
a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia.

Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej
inštancie alebo pred odvolacím súdom.
Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania.
V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania.