Uznesenie ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 31. júl 2025

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 5Co/74/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1319200204
Dátum vydania rozhodnutia: 31. 07. 2025

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Jaroslav Šupa
ECLI: ECLI:SK:KSBA:2025:1319200204.1

Uznesenie

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Juraja Považana a členov senátu
JUDr. Jany Richterovej a Mgr. Jaroslava Šupu v právnej veci žalobcu: NOVBYT, s.r.o., so sídlom
Kominárska 2, 4, Bratislava, IČO: 31 369 332, právne zastúpeného: JUDr. KAROL PLANK Advokátska
kancelária, s.r.o., so sídlom Štúrova 13, Bratislava, IČO: 51 289 610, proti žalovanému I.. Q. B., M..
XX.XX.XXXX, A. Q. D. XX, Q., o zaplatenie 1 913,18 € s príslušenstvom, na odvolanie žalobcu proti

uzneseniu Mestského súdu Bratislava IV č. k. B3-60C/4/2019-406 zo dňa 29. apríla 2025, takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd uznesenie súdu prvej inštancie v napadnutej časti týkajúcej sa náhrady trov konania p
o t v r d z u j e .

II. Žalovaný má voči žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým uznesením súd prvej inštancie zastavil konanie a rozhodol, že žalovaný má voči
žalobcovi nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %.

2. Svoje rozhodnutie právne odôvodnil ustanovením § 144, § 145 ods. 1 a § 146 ods. 1 a ods. 2
CSP. Uviedol, že žalobca vzal žalobu späť v celom rozsahu, pričom ako dôvod uvádzal úhradu dlžnej
sumy žalovaným. Súd prvej inštancie v predmetnej veci vyzval žalovaného na vyjadrenie, či súhlasí so

späťvzatím žaloby, pričom tento sa vyjadril, že súhlasí. Vzhľadom na uvedené, pretože žalobca zobral
žalobu v celom rozsahu späť, rešpektujúc dispozičné oprávnenie žalobcu, súd prvej inštancie podľa §
145 ods. 1 CSP konanie zastavil.

3. O náhrade trov konania súd prvej inštancie rozhodol podľa § 255 ods. 1, § 256 ods. 1 a ods. 2 a §
262 ods. 1 CSP. Svoje rozhodnutie v tejto časti odôvodnil tým, že žalobca späťvzatie žaloby odôvodnil

úhradou dlžnej sumy žalovaným. Žalobca si v danom podaní náhradu trov konania neuplatňoval.
Žalobca súdu nijako nepreukázal, že žalovaný skutočne až po podaní žaloby uhradil dlžnú sumu, ako
žalobca tvrdil. Pri zastavení konania z dôvodu späťvzatia žaloby je totiž úlohou žalobcu preukázať
splnenie podmienok pre rozhodnutie o náhrade trov konania podľa § 256 ods. 1, 2 CSP, v opačnom
prípade z procesného hľadiska zásadne platí, že zastavenie konania zavinil žalobca, a preto ho podľa
§ 256 ods. 1 CSP zaťažuje povinnosť nahradiť trovy konania protistrany (porovnaj uznesenie Krajského

súdu v Bratislave z 28. februára 2017 sp. zn. 7Co/57/2017). Zavinenie zastavenia konania preto nebolo
možné pričítať žalovanému. Súd prvej inštancie preto dospel k záveru, že žalobca späťvzatím žaloby
zavinil zastavenie konania a náhrada trov konania patrí žalovanému, pričom žalovaný bol v určitom čase
zastúpený advokátom.

4. Proti tomuto uzneseniu v rozsahu výroku týkajúceho sa náhrady trov konania podal v zákonom

stanovenej lehote odvolanie žalobca, ktorý žiadal, aby odvolací súd uznesenie súdu prvej inštancie v
napadnutej časti zmenil tak, že žiadnej zo strán neprizná nárok na náhradu trov konania. Svoje odvolanieodôvodnil podľa § 365 ods. 1 písm. b), f) a h) CSP. S rozhodnutím súdu prvej inštancie nesúhlasil preto,
ževžiadnejčastijehoodôvodneniasaneuvádza,žebyžalovanýnejakýmspôsobomrozporovaltvrdenie
žalobcu o tom, že došlo k úhrade žalovanej sumy. Vzhľadom na to, že táto skutočnosť tvrdená stranou

žalobcu nebola žalovanou stranou rozporovaná, považuje sa za nespornú podľa § 151 ods. 1 CSP. V
prípade, ak by zo strany žalovaného tvrdenie žalobcu o úhrade dlžnej sumy bolo rozporované, tak súd
prvej inštancie mal povinnosť vyzvať žalobcu, aby sa k prípadnému tvrdeniu žalovaného vyjadril. Žiadne
takéto tvrdenia žalovaného však súd prvej inštancie neuvádza. Žalobca k odvolaniu tiež priložil analýzu
platieb žalovaného, z ktorej vyplýva, že došlo k úhrade sumy 5 558,97 € dňa 15.4.2024, čím došlo aj k

úhrade sumy, ktorá bola žalovaná v tomto konaní.

5. K odvolaniu žalobcu sa vyjadril žalovaný. Považoval rozhodnutie súdu prvej inštancie za správne a
navrhol, aby odvolací súd odvolanie odmietol. Uviedol, že právny zástupca žalobcu odvolaním uvádza
súd do omylu na spôsobenie škody žalovanému a na zakrytie trestnej činnosti žalobcu.

6. Žalobca sa k vyjadreniu žalovaného nevyjadril.

7. Odvolací súd preskúmal a prejednal vec v rozsahu podaného odvolania (t.j. čo sa týka náhrady trov
konania)vzmysle§379a§380ods.1CSPbeznariadeniaodvolaciehopojednávaniaadospelkzáveru,
že odvolanie žalobcu nie je dôvodné.

8. Podľa § 256 ods. 1 CSP ak strana procesne zavinila zastavenie konania, súd prizná náhradu trov
konania protistrane.

9. Súd pri rozhodovaní o náhrade trov konania, ktoré má byť zastavené, skúma otázku, ktorá strana

procesne zavinila zastavenie konania, na základe čoho podľa § 256 ods. 1 CSP prizná náhradu trov
konania protistrane. Vo všeobecnosti platí, že procesnú zodpovednosť za zastavenie konania v prípade
späťvzatia žaloby nesie žalobca, ktorý ako dominus litis svojim procesným úkonom (späťvzatím žaloby)
spôsobil, že konanie súd musí zastaviť. V súdnej praxi sa z tohto pravidla ustálila výnimka (v minulosti
výslovne normovaná v § 146 ods. 2 veta druhá Občianskeho súdneho poriadku) spočívajúca v tom, že

zodpovednosť za zastavenie konania sa prenáša na stranu žalovaného v prípade, keď inak dôvodne
podanážalobabolavzatáspäťpreto,žežalovanýsvojimkonanímpopodanížalobyspôsobil,žepredmet
sporu odpadol. Spravidla ide o situáciu, kedy žalovaný po začatí konania splní povinnosť, ktorej sa voči
nemu žalobca žalobou domáhal, v jednoduchých prípadoch to znamená, že žalovaný po podaní žaloby
zaplatením uspokojil pohľadávku žalobcu. Splnením takejto povinnosti sa žaloba stane nedôvodnou a

súdbyjuvprípademeritórnehorozhodovaniamuselzamietnuť.Abyžalobcazabránilsvojmuneúspechu
v spore, nezostáva mu iné, ako žalobu vziať späť, čoho výsledkom by však pri formalistickom chápaní
pojmu zavinenie zastavenia konania bolo, že by musel nahradiť trovy konania žalovanému. Práve na
odstránenie tejto zjavnej nespravodlivosti súdna prax dospela k tomu, že vo vyššie opísanom prípade
je potrebné za subjekt, ktorý zavinil zastavenie konania, považovať žalovaného, ktorý po začatí konania

plnil to, čoho sa žalobca žalobou domáhal.

10. Žalobca, ktorý vykonal dispozíciu žalobou, odôvodnil tento svoj procesný úkon tvrdením, že zo strany
žalovaného došlo k úhrade žalovanej pohľadávky v celom rozsahu. Vyššie uvedené tvrdenie nepodložil
žiadnym dôkazom. Listinu, ktorá by podľa žalobcu mala preukazovať zaplatenie žalovanej pohľadávky

v priebehu konania, označenú ako Sumárna analýza predpisu za obdobie od 1.1.2024 do 31.12.2024,
žalobca pripojil až k odvolaniu. Súd prvej inštancie vyzval žalovaného, aby sa vyjadril k späťvzatiu
žaloby s poukazom na § 146 ods. 1 CSP, pričom žalovaný v podaní doručenom súdu prvej inštancie
dňa 28.4.2025 uviedol iba toľko, že so späťvzatím žaloby súhlasí.

11. Z vyššie uvedeného vyplýva, že súd prvej inštancie vec správne právne posúdil, keď na rozhodnutie
o trovách konania, ktoré má byť zastavené, použil správne ustanovenie § 256 ods. 1 CSP a toto tiež
správnym spôsobom interpretoval, keď z obsahu spisu nezistil podmienky pre pričítanie procesného
zavinenia zastavenia konania žalovanému, ale tieto zistil u žalobcu. Nedopustil sa ani nesprávneho
procesného postupu, pokiaľ žalobcu nevyzval na predloženie dôkazov na preukázanie tvrdeného

dôvodu pre späťvzatie žaloby.

12. Je nepochybné, že to bol žalobca, kto svojim dispozičným úkonom - späťvzatím žaloby, zapríčinil, že
konanie sa muselo zastaviť. Zároveň žalobca síce uviedol dôvod späťvzatia žaloby - úhrada žalovanejpohľadávky v celom rozsahu - avšak existenciu tohto dôvodu žalobca ničím nepreukázal. Nijaký dôkaz
až do rozhodnutia súdu prvej inštancie o zastavení konania, nepredložil. Zo žiadneho ustanovenia
Civilného sporového poriadku pritom nevyplýva povinnosť súdu vyzývať stranu na predloženie dôkazov

na preukázanie jej tvrdení. Pokiaľ sa chce žalobca disponujúci žalobou zbaviť svojej zodpovednosti za
zastavenie konania, musí nielen tvrdiť, ale aj preukázať také skutočnosti, ktoré ho tejto zodpovednosti
zbavujú. Na rozdiel od žalobcu, odvolací súd nezastáva názor, že uvedenie dôvodu pre späťvzatie
žaloby predstavuje skutkové tvrdenie ako prostriedok procesného útoku, na ktoré by sa vzťahovalo
ustanovenie § 151 ods. 1 CSP o popretí skutkových tvrdení protistrany. Späťvzatie žaloby je procesný

úkon žalobcu, súd pri skúmaní okolností podstatných pre rozhodnutie o závislom výroku o náhrade trov
konania nevykonáva dokazovanie tak, ako je to predpokladom pre rozhodnutie vo veci samej, ani na
tento procesný postup súdu nie je možné aplikovať ustanovenia o prostriedkoch procesného útoku a
prostriedkoch procesnej obrany. V prípadoch, kedy sa na prípadný nesúhlas žalovaného v súlade s §
146 ods. 1 CSP neprihliada, nie je zo strany súdu ani nutné žalovaného vyzývať, aby vyjadril svoje
stanovisko k späťvzatiu žaloby. Pokiaľ aj súd žalovanému výzvu podľa § 146 ods. 1 CSP doručí, ako to

bolo aj v posudzovanej veci, nemá povinnosť vyzývať ho na vyjadrenie sa k dôvodu späťvzatia žaloby.
Vyzýva žalovaného iba na vyjadrenie sa k tomu, či so späťvzatím žaloby súhlasí a v prípade nesúhlasu
na jeho zdôvodnenie. Z uvedeného je zrejmé, že nevyjadrenie sa žalovaného k dôvodu, pre ktorý
žalobca vzal žalobu späť, nie je možné považovať za jeho nepopretie a tento dôvod sa v dôsledku toho
nestáva nesporným, ako tvrdil žalobca vo svojom odvolaní. Žalovaný na takéto vyjadrenie nebol (ani

nemal byť) vyzvaný, preto jeho pasivitu v tomto smere nie je možné procesne sankcionovať. Je možné
iba prirodzene pripustiť, že pokiaľ by sa žalovaný sám z vlastnej iniciatívy vyjadril a potvrdil žalobcom
označený dôvod späťvzatia žaloby, súd by nemal dôvod jeho vyjadrenie spochybňovať, k tomu však v
posudzovanej veci nedošlo.

13. Možno preto uzavrieť, že zatiaľ čo procesné zavinenie zastavenia konania žalobcom (ktorý
realizoval úkon späťvzatia žaloby) bolo nepochybné, snaha žalobcu vyhnúť sa procesnej zodpovednosti
poukázaním na dôvod späťvzatia žaloby, zostala z pohľadu súdu prvej inštancie len v rovine jeho
ničím nepoložených tvrdení. Existenciu dôvodu pre späťvzatie žaloby, ktorý by žalobcu zbavoval
zodpovednosti za zastavenie konania, nepostačuje len tvrdiť, je ju potrebné aj preukázať.

14. K dodatočne (k odvolaniu) žalobcom predloženej Sumárnej analýze predpisu za obdobie od
1.1.2024 do 31.12.2024 odvolací súd uvádza, že odvolanie ako riadny opravný prostriedok v sústave
všeobecného súdnictva, sa spravuje zásadou neúplnej apelácie, znamená to, že odvolací súd
neprejednáva vec nanovo v plnom rozsahu (ako pri úplnej apelácii), ale v zásade len preskúmava

správnosť rozhodnutia súdu prvej inštancie. Len za splnenia zákonom stanovených výnimiek (§ 366
CSP), ktorých splnenie však žalobca v odvolaní netvrdil, zohľadňuje odvolací súd aj nové skutočnosti
uplatnené až v odvolacom konaní; pokiaľ to platí v prípade odvolania voči meritórnemu rozhodnutiu, tým
viac to potom platí v prípade odvolania voči menej významnému (vedľajšiemu) procesnému rozhodnutiu.
Ako už odvolací súd uviedol, vychádzajúc z obsahu spisu tak, ako ho mal súd prvej inštancie k dispozícií,

nebolo možné dospieť k inému právnemu posúdeniu otázky zavinenia zastavenia konania. Samotné
nepodložené tvrdenie žalobcu o dôvode späťvzatia žaloby nemohlo byť podkladom pre prenesenie tejto
zodpovednosti na protistranu.

15. Odvolací súd z uvedených dôvodov uznesenie súdu prvej inštancie v napadnutej časti týkajúcej sa

náhrady trov konania ako vecne správne potvrdil, pretože je vo výrokovej časti vecne správne (§ 387
ods. 1 CSP).

16. O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 v spojení s § 255
ods. 1 a § 262 ods. 1 CSP. V odvolacom konaní bol plne úspešný žalovaný, preto mu vznikol voči

žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %. O výške náhrady trov konania
rozhodne súd prvej inštancie v lehote do 60 dní po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí,
samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

17. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods.

10 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších
zákonov, § 393 ods. 2 CSP).Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,

c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné

práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP)

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,

a) pri riešení ktorej sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak

a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia

dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods.1 CSP).

Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu

oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii (§ 427 ods. 1 prvá veta CSP).

Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 2 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,

b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná, má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou

a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná, má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého
stupňa (§ 429 ods. 2 CSP).

Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto
ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP).Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).

Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom

právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP).

Dovolacídôvodsavymedzítak,že dovolateľuvedieprávneposúdenieveci,ktorépokladázanesprávne,
a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).