Rozsudok – Ostatné ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 5. august 2025

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 1Co/47/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7223203721
Dátum vydania rozhodnutia: 05. 08. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Boris Brondoš

ECLI: ECLI:SK:KSKE:2025:7223203721.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Borisa Brondoša a členov senátu

JUDr. Frederiky Zozuľákovej a JUDr. Martina Kolesára v spore žalobcu: A. B. C., nar. XX.XX.XXXX,
bytom D. X, C., proti žalovanému: JUDr. Juraj Göbl, notár, so sídlom na Žižkovej 13, Košice, IČO:
42 329 264, zastúpený: Advokátska kancelária Bröstl & Čentík s.r.o., so sídlom na Rázusovej 1, Košice,
o zaplatenie 5,58 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Mestského súdu Košice zo
dňa 27. marca 2024, č. k. K2-27C/17/2023-75

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e rozsudok.

Žalobca j e p o v i n n ý nahradiť žalovanému 100 % trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Mestský súd Košice (ďalej tiež len „súd prvej inštancie“ alebo „prvoinštančný súd“) napadnutým
rozsudkom vo veci samej zamietol žalobu, ktorou sa žalobca domáhal zaplatenia sumy 5,58 eur
s úrokmi z omeškania vo výške 8,75 % od 12.05.2023 do zaplatenia titulom bezdôvodného obohatenia.
Skutkovým základom takto uplatneného nároku bolo v podstatnom tvrdenie žalobcu, že dňa 12.05.2023
predložilžalovanémuakonotárovizmluvuozriadenízáložnéhoprávazodňa28.12.2022,ktorúžalovaný
odmietolzaregistrovaťvNotárskomcentrálnomregistrizáložnýchprávprerozporsozákonomadobrými

mravmi. Žalovaný ústne vysvetlil žalobcovi dôvod, pre ktorý úkon odmieta vykonať, spočívajúci na
tvrdení o nerovnováhe medzi hodnotou zálohu a hodnotou najvyššej hodnoty istiny. V súvislosti so
žiadosťou o registráciu záložného práva vydal žalovaný žalobcovi potvrdenie o odmietnutí úkonu, za
ktoré si vyúčtoval sumu 3,98 eur a za zistenie totožnosti žalobcu sumu 1,60 eur. Žalobca v podstatnom
tvrdí, že žalovaný zvolil nesprávny úradný postup, pretože bol povinný vykonať požadovaný notársky
úkon, pokiaľ mal všetky údaje a zároveň nebol oprávnený účtovať poplatok za vydanie písomného
potvrdenia o dôvodoch odmietnutia úkonu.

2. Súd prvej inštancie v napadnutom rozsudku skutkovo vyšiel zo zistenia, že žalovaný ako notár
v rámci svojej notárskej činnosti odmietol vykonať žalobcom požadovaný úkon - registráciu záložného
práva v Notárskom centrálnom registri záložných práv na základe zmluvy o zriadení záložného práva
zo dňa 28.12.2022 z dôvodu, že úkon odporuje zákonu a prieči sa dobrým mravom. Za účelom
vykonania notárskeho úkonu žalovaný založil notársky spis, a na žiadosť žalobcu mu vydal potvrdenie
o skutočnostiach známych zo spisu, resp. o odmietnutí úkonu, za čo žalovanému vyúčtoval sumu 5,58

eur.

3. Na takto zistený skutkový stav súd prvej inštancie aplikoval ust. § 451 zák. č. 40/1964 Zb. Občiansky
zákonník, v znení neskorších zmien a doplnkov, § 36 ods. 1, § 38 ods. 1 až 2, § 73e ods. 1, 2, § 73fods. 1, 2, § 73h ods. 1 a § 79 zák. č. 323/1992 Zb. o notároch a notárskej činnosti (Notársky poriadok)
v spojení s Vyhláškou č. 31/1993 Z. z. o odmenách a náhradách notárov. Na ich základe dospel k záveru,
že žalovaný účtoval žalobcovi sumu 3,98 eur s DPH za vydanie potvrdenia o skutočnostiach známych

zo spisu, resp. odmietnutie úkonu v súlade s Vyhláškou, keďže nemožnosť účtovania potvrdenia
vydaného notárom v zmysle § 36 ods. 1 Notárskeho poriadku by sa priečilo logike z dôvodu, že notár
by nemal možnosť fakturovať náklady a vykonávať úkony bez poplatku, pričom dodal, že potvrdenie
spĺňa všetky zákonné náležitosti ako označenie veci, ktorej sa týka, skutočnosti, ktoré sa potvrdzujú,
komu bolo vydané, účel vydania, dátum vyhotovenia, podpis notára a odtlačok jeho úradnej pečiatky,

Pokiaľ ide o poplatok za zistenie totožnosti, ktorého podľa tvrdenia žalobcu žalovaný osobne pozná, súd
prvej inštancie z dikcie zákona nevyvodil výnimku zo zisťovania totožnosti osôb, ktorých notár osobne
pozná, preto aj suma 1,60 eur s DPH bola žalovaným účtovaná v súlade s Vyhláškou. V odôvodnení
napadnutého rozsudku sa súd prvej inštancie vysporiadal tiež s nespokojnosťou žalobcu voči úradnému
postupu žalovaného – notára, pričom konštatoval, že keďže žalobca v konaní nepreukázal, že by podal
sťažnosť na prezídium komory v zmysle § 38 ods. 2 Notárskeho poriadku, je žaloba v tejto časti podaná

predčasne.

4. Rozhodnutie o trovách konania, priznávajúce žalovanému nárok na ich plnú náhradu, odôvodnil súd
prvej inštancie s odkazom na § 255 ods. 1 C.s.p., výlučným procesným úspechom žalovaného v spore.

5. Proti tomuto rozsudku podal žalobca odvolanie s návrhom, aby ho odvolací súd zrušil a vrátil súdu
prvej inštancie na ďalšie konanie. Žalobca v odvolaní namietal postup súdu prvej inštancie spočívajúci
predovšetkým v porušení zákazu prekvapivých rozhodnutí a zákazu ľubovôle. Odvolateľ nesúhlasil
so súdom prvej inštancie v otázke predčasnosti podanej žaloby, keďže v priebehu konania nebol
vyzvaný na preukázanie podania sťažnosti na prezídium komory v zmysle § 38 ods. 2 Notárskeho

poriadku a ani z predbežného právneho posúdenia súdu nevyplynulo, že by nepodanie sťažnosti bolo
kvalifikovaným dôvodom predčasne podanej žaloby. Odvolateľ vyjadril presvedčenie, že v konaní došlo
k odmietnutiu spravodlivosti, keďže súd prvej inštancie žiadnym spôsobom nezdôvodnil a nevysvetlil
úvahy vedúce k prijatiu záveru, že nepodanie sťažnosti môže byť prekážkou uplatnenia nároku na
vydanie bezdôvodného obohatenia z titulu nesprávneho úradného postupu žalovaného v danom spore.

V dôsledku nesprávneho právneho záveru súdu prvej inštancie o predčasnosti žaloby nebolo vykonané
žiadne dokazovanie ani výsluch žalobcom navrhovaných svedkov. Odvolateľ v odvolaní tiež spochybnil
nezávislosť a nestrannosť prezídia Notárskej komory, tým, že sa v roku 2021 rozhodlo na neho podať
trestné oznámenie vo veci sprenevery peňazí ako aj tým, že žalovaný je jeho dlhodobým členom.
V tejto spojitosti uviedol, že prezídium Notárskej komory SR nemá právomoc rozhodnúť o nároku

žalobcu. V ďalšej argumentačnej línii odvolateľ zopakoval svoje tvrdenia, majúce spochybniť dôvody,
pre ktoré bol úkon odmietnutý. Poukázal pritom na tvrdenie žalovaného, ktorý odmietol vykonať úkon
pre rozpor so zákonom a dobrými mravmi, pričom akcentoval, že úkon nemôže byť súčasne v rozpore
so zákonom a dobrými mravmi. Podľa odvolateľa dôvody odmietnutia úkonu sú vágne, nedali žalobcovi
odpoveďprečodošlokodmietnutiuúkonuažalovanýsizatakétovágnepotvrdenienespĺňajúcezákonné

požiadavky (obsahujúce právne nereálny dôvod odmietnutia úkonu) dokonca vyúčtoval poplatok. Pokiaľ
ide o účel, za akým bolo predmetné potvrdenie vydané, odvolateľ vystaval odvolaciu argumentáciu
na úvahe, že potvrdenie o dôvodoch odmietnutia úkonu vydané žalovaným nepovažuje za potvrdenie
o skutočnostiach zo spisu. Naproti názoru súdu prvej inštancie, ktorý význam slova „účel“ stotožňuje
s významom výrazu „akej veci sa týka“, odvolateľ uviedol, že účelom môže byť uvedenie veci, pre

ktorú bude potvrdenie použité a prečo, ale účelom vydania potvrdenia v žiadnom prípade nemôže byť
uvedenie veci, ktorej sa potvrdenie týka. Pokiaľ ide o účtovanie poplatku za zistenie totožnosti osoby,
odvolateľ v odvolaní odkázal na ust. § 48 ods. 1 Notárskeho poriadku, pričom z dikcie zák. ustanovenia
vyvodil, že ak notár pozná účastníkov osobne, títo nemusia preukázať svoju totožnosť a zároveň dodal,
že keďže žalovaný nevykonal registráciu záložného práva, nebol povinný zisťovať totožnosť osoby

v zmysle § 73f ods. 2 Notárskeho poriadku.

6. Žalovaný vo vyjadrení k odvolaniu akcentoval podstatné časti svojej argumentácie premietnuté v
rozhodujúcich záveroch súdu prvej inštancie. Na margo odvolacej argumentácie žalobcu žalovaný
uviedol, že predmetom konania bolo zistenie, či notár – žalovaný zákonne vyúčtoval odmenu za

potvrdenie, ktoré žalobcovi vydal. Predmetom konania nebolo a ani nemalo byť posúdenie dôvodnosti
a správnosti odmietnutia notárskeho úkonu. Vo vzťahu k vyúčtovaniu úkonu za zistenie totožnosti
žalobcu dodal, že žalovaný síce žalobcu pozná ale nepozná všetky jeho osobné údaje, ktorých rozsah jepotrebný na zistenie totožnosti účastníka notárskeho úkonu, preto argumentácia žalobcu v tejto spojitosti
nemôže obstáť.

7. Žalobca vo svojej odvolacej replike argumentoval, že v žalobe namietal nesprávne účtovanie
notárskeho poplatku a zároveň aj nesprávny úradný postup žalovaného spočívajúci v nezákonnom
odmietnutí vykonať registráciu záložného práva, pričom ozrejmil, že ak by nedošlo k nesprávnemu
úradnému postupu spočívajúcom v odmietnutí vykonať úkon (registráciu záložného práva) zo strany
žalovaného, nebolo by vydané ani potvrdenie o dôvodoch odmietnutia úkonu, a teda by na strane

žalovaného nevzniklo bezdôvodné obohatenie a na stane žalobcu by nevznikla škoda. Zároveň dodal,
že predmetom konania je prvé potvrdenie o odmietnutí úkonu, pri ktorom v žiadnom prípade nemôže ísť
o potvrdenie o skutočnostiach známych zo spisu, pretože každé ďalšie potvrdenie by už bolo potvrdením
o skutočnostiach známych zo spisu a naďalej zotrval na názore, že po obsahovej stránke potvrdenie nie
je v súlade so zákonom. Vo vzťahu k zisteniu totožnosti žalobcu dodal, že nie je možné spájať osobne
známu osobu s vedomosťou osobných údajov danej osoby, keďže poplatok sa neúčtuje za zistenie

osobných údajov (ktoré mohli byť nadiktované) ale za zistenie totožnosti osoby, a to iba ak táto osoba
nie je notárovi osobne známa.

8. Svojimi odvolacími námietkami, vytýkajúcimi nedostatky v procesnom postupe pri odôvodňovaní
rozhodnutia, na neúplnosť skutkových zistení vzhľadom na nevykonanie navrhnutých dôkazov a tiež

na nesprávnosť právneho posúdenia veci súdom prvej inštancie, žalobca uplatnil odvolacie dôvody
podľa ust. § 365 ods. 1 písm. b), e) a h) C.s.p. V odvolaní žalobcom formálne označené a aj citované
odvolacie dôvody podľa ust. § 365 ods. 1 písm. d) a f) C.s.p. neboli podopreté konkrétnymi odvolacími
námietkami, ktoré by poukazovali na prítomnosť inej vady konania a na nesprávnosť skutkových zistení
na základe vykonaných dôkazov, a tak podľa posúdenia odvolacieho súdu neboli tieto ďalšie odvolacie

dôvody žalobcom materiálne a preto ani procesne účinne uplatnené. Odvolací súd v tejto spojitosti
upriamuje pozornosť na záver vyplývajúci z uznesenia Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 90/2019
z 5. novembra 2019, v zmysle ktorého odvolací dôvod nemôže spočívať len na všeobecnom vyjadrení
nespokojnosti s rozhodnutím bez bližšej špecifikácie vytýkaných nesprávností v kontexte konkrétnych
okolností prípadu. Odvolací súd napokon poznamenáva, že v zmysle ust. § 380 ods. 2 C.s.p. na vady,

ktoré sa týkajú procesných podmienok, musí prihliadať, aj keď neboli v odvolacích dôvodoch uplatnené.
Naproti tomu, vo vzťahu k ostatným odvolacím dôvodom, je odvolací súd podľa ust. § 380 ods. 1 C.s.p.
viazaný ich vymedzením v odvolaní, a preto na iné pochybenia súdu prvej inštancie, ktoré by mohli
byť v súlade s ust. § 365 C.s.p. dôvodom na podanie odvolania, odvolací súd pri svojom rozhodnutí
o odvolaní prihliadať nemôže, aj keby takéto porušenia zistil (por. Števček, M., Ficová, S., Baricová,

J., Mesiarkinová, S., Bajánková, J., Tomašovič, M., a kol. Civilný sporový poriadok. Komentár. Praha:
C.H.Beck, 2016, 1269s).

9. Krajský súd v Košiciach ako súd odvolací (§ 34 C.s.p.) prejednal odvolanie žalobcu ako podané
včas (§ 362 C.s.p.), oprávnenou osobou (§ 359 až 361 C.s.p.), proti rozhodnutiu, proti ktorému je

prípustné (§ 355 až 358 C.s.p.), bez nariadenia pojednávania (§ 385 ods. 1 a contrario C.s.p.), v rozsahu
vyplývajúcom z ust. § 379 C.s.p., z hľadiska odvolaním uplatnených odvolacích dôvodov podľa § 365
ods. 1 písm. b), e) a h) C.s.p. a s prihliadnutím na vady, ktoré sa týkajú procesných podmienok konania
v zmysle ust. § 380 ods. 2 C.s.p. a dospel k záveru, že nie je odvolanie dôvodné. Rozsudok bol verejne
vyhlásený na Krajskom súde v Košiciach dňa 5.8.2025po predchádzajúcom oznámení miesta a času

tohto procesného úkonu na úradnej tabuli a na webovej stránke tunajšieho súdu a pri zachovaní lehoty
podľa ust. § 219 ods. 3 C.s.p.

10.1. Odvolací súd sa v intenciách odvolateľom vymedzeného zamerania odvolacieho prieskumu
v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozsudku, a preto v súlade s ust. § 387 ods.

2 C.s.p. v odôvodnení ťažiskovo konštatuje, že dôvody, na ktorých podľa odôvodnenia napadnutého
rozsudku spočíva rozhodnutie súdu prvej inštancie, považuje za vecne správne (§ 387 ods. 1 C.s.p.),
a tiež úplné z hľadiska všetkých kľúčových otázok nastolených v priebehu konania pred súdom prvej
inštancie oboma procesnými stranami (§ 387 ods. 3 veta prvá C.s.p.). Len na zdôraznenie správnosti
napadnutého rozhodnutia, reagujúc tým zároveň na podstatné argumenty žalobcu v odvolaní (§ 387

ods. 3 veta druhá C.s.p.), odvolací súd tieto dôvody argumentačne dotvára. Odvolací súd zároveň
poznamenáva, že odôvodnenia a rozhodnutia prvoinštančného súdu a odvolacieho súdu tvoria jeden
celok, a preto nie je potrebné, aby krajský súd v odôvodnení svojho rozhodnutia zopakoval tie isté závery
napadnutého rozsudku okresného súdu, s ktorými sa stotožňuje (por. uznesenie Ústavného súdu SRsp, zn. IV. ÚS 350/2009 z 8. októbra 2009). Napokon odvolací súd na tomto mieste zdôrazňuje, že
hoc v priebehu konania žalobca sústredil pozornosť na množstvo okolností a súvislostí, z odôvodnenia
napadnutého rozsudku vyplýva, že pri jeho formovaní sa súd prvej inštancie správne sústredil len na tie

skutkové a právne otázky, ktoré boli pre rozhodnutie podstatné. Preto aj napriek tomu, že žalobca svojimi
odvolacími námietkami predniesol istý rozsah otázok, odvolací súd sa v dôvodoch tohto rozhodnutia
obmedzil len na tie z nich, ktoré majú z jeho pohľadu pre vec zásadný význam. Odvolací súd v tejto
spojitosti upriamuje pozornosť na to, že Ústavný súd SR vo svojej rozhodovacej praxi k potrebnosti
zodpovedania nepodstatných otázok, formuloval (tiež) záver, že „...všeobecný súd nemusí dať odpoveď

na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam,
prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do
všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania.“ (napr. II. ÚS 251/04, III. ÚS 209/04). V inom
rozhodnutí ( II. ÚS 200/09) ústavný súd obdobne uviedol, že „...odôvodnenie rozhodnutia nemusí dať
odpoveď na každú poznámku či pripomienku účastníka konania, ktorý ju nastolil. Je však nevyhnutné,
aby spravodlivé súdne rozhodnutie reagovalo na podstatné a relevantné argumenty účastníka konania

a aby mu dalo jasnú a zreteľnú odpoveď na riešenie konkrétneho právneho problému..“ Žiada sa v tejto
súvislosti pripomenúť tiež výstižný záver, formulovaný ESĽP v rozhodnutí vo veci Ruiz Torija proti
Španielsku, v zmysle ktorého „Právo na spravodlivý súdny proces nevyžaduje, aby súd v rozsudku
reagoval na každý argument prednesený v súdnom konaní. Stačí, aby reagoval na ten argument
(argumenty), ktorý je z hľadiska výsledku súdneho rozhodnutia považovaný za rozhodujúci“.

10.2. Žalobca svojimi odvolacími námietkami, v intenciách uplatneného odvolacieho dôvodu podľa ust §
365 ods. 1 písm. b) C.s.p., nastolil predmetom odvolacieho prieskumu správnosť procesného postupu
prvoinštančného súdu z hľadiska rešpektovania jeho práva na riadne odôvodnenie rozhodnutia. Žalobca
v postupe súdu prvej inštancie pri odôvodňovaní napadnutého rozsudku vzhliadol porušenie zákazu

prekvapivých rozhodnutí a zákazu ľubovôle, keď svoj záver o predčasnosti podanej žaloby založil na
absencii podania sťažnosti v zmysle § 38 ods. 2 Notárskeho poriadku.

10.3. Podľa ust. § 220 ods. 2 C.s.p., v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa žalobca domáhal,
aké skutočnosti tvrdil, aké dôkazy označil, aké prostriedky procesného útoku použil, ako sa vo veci

vyjadril žalovaný a aké prostriedky procesnej obrany použil. Súd jasne a výstižne vysvetlí, ako posúdil
podstatné skutkové tvrdenia a právne argumenty strán, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a
ktoré nie, ktoré dôkazy vykonal, z ktorých dôkazov vychádzal a ako ich vyhodnotil, prečo nevykonal
ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil, prípadne odkáže na ustálenú rozhodovaciu prax.
Súd dbá, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.

10.4. Odôvodnenie je tou časťou rozsudku, v ktorej súd vysvetľuje, akým spôsobom a z akých
dôvodov dospel ku konkrétnemu rozhodnutiu. Preto zákon v citovanom ustanovení určuje konkrétne
zákonné požiadavky na obsah odôvodnenia rozsudku tak, aby z neho bola zrejmá jeho opodstatnenosť,
zákonnosť a spravodlivosť. Zákon vyžaduje, aby súd v odôvodnení rozhodnutia vymedzil tiež, ktoré

skutočnosti boli pre jeho rozhodnutie zásadné, ktoré z nich boli medzi stranami nesporné a aké skutkové
závery a na podklade ktorých dôkazov urobil vo vzťahu k skutočnostiam sporným. V odôvodnení
rozsudku súd ďalej vysvetlí, aké skutkové zistenie odôvodnilo aplikáciu zvolenej právnej normy, podá
jej interpretáciu na konkrétne okolnosti prípadu a vyvodí z nej závery o spornom práve či povinnosti.
Povinnosťousúdujevodôvodnenísavysporiadaťtiežsrozhodujúcimiargumentmistrán;zodôvodnenia

má pritom podľa právnej praxe vyplývať dôvod, pre ktorý súd prijal či odmietol rozhodujúce argumenty,
pričom len konštatovanie nesprávnosti či irelevantnosti argumentácie bez náležitého zdôvodnenia,
požiadavku riadneho odôvodnenia nespĺňa.

10.5. Už skoršia judikatúra Najvyššieho súdu SR (R111/1998) zastávala názor, že nepreskúmateľnosť

rozhodnutia nezakladá zmätočnosť a prípustnosť dovolania; nepreskúma-teľnosť bola považovaná len
za vlastnosť (vyjadrujúcu stupeň kvality) rozhodnutia súdu, v ktorej sa navonok prejavila tzv. iná vada
konania majúca za následok nesprávne rozhodnutie veci (viď § 241 ods. 2 písm. b) O.s.p.). S tým
názorom sa stotožnil aj Ústavný súd SR (por. rozhodnutia sp. zn. I. ÚS 364/2015, II. ÚS 184/2015,
III. ÚS 288/2015 a I. ÚS 547/2016). Na zásade, podľa ktorej nepreskúmateľnosť zakladá (len) „inú

vadu konania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.“, zotrvalo aj zjednocujúce stanovisko R 2/2016,
právna veta ktorého znie: „Nepreskúmateľnosť rozhodnutia zakladá inú vadu konania v zmysle § 241
ods. 2 písm. b/ Občianskeho súdneho poriadku. Výnimočne, keď písomné vyhotovenie rozhodnutia
neobsahuje zásadné vysvetlenie dôvodov podstatných pre rozhodnutie súdu, môže ísť o skutočnosť,ktorá zakladá prípustnosť dovolania podľa § 237 ods. 1 písm. f/ Občianskeho súdneho poriadku“. Zmeny
v procesnej úprave, ktoré nadobudli účinnosť od 1. júla 2016, sa podstaty a zmyslu tohto stanoviska
nedotkli, preto ho treba považovať aj naďalej za aktuálne. I naďalej teda z pohľadu odvolacích dôvodov

nepreskúmateľnosť rozhodnutia predstavuje nesprávnosť postupu súdu, ktorým sa odníma strane sporu
možnosť uskutočňovať jej procesné práva v zmysle ust. § 365 ods. 1 písm. b) C.s.p. (z hľadiska
podmienok prípustnosti dovolania v zmysle ust. § 420 písm. f) C.s.p., do 30.6.2016 ust. § 237 ods. 1
písm. f) O.s.p.) len v celkom ojedinelých (extrémnych) prípadoch, ktoré majú znaky relevantné aj podľa
judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva. O taký prípad ide v praxi napríklad vtedy, keď rozhodnutie

súdu neobsahuje vôbec žiadne odôvodnenie, alebo keď sa vyskytli „vady najzákladnejšej dôležitosti
pre súdny systém” (pozri Sutyazhnik proti Rusku, rozsudok z roku 2009), prípadne ak došlo k vade
tak zásadnej, že mala za následok „justičný omyl“ (Ryabykh proti Rusku, rozsudok z roku 2003). Za
procesnú vadu konania podľa ust. § 365 ods. 1 písm. b) C.s.p (§ 205 ods. 2 písm. a) v spojení s ust.
§ 221 ods. 1 písm. f) O.s.p.) teda nemožno považovať to, že súd prvej inštancie neodôvodnil svoje
rozhodnutiepodľapredstávodvolateľa(por.uznesenieNSSRsp.zn.5Cdo/84/2017zodňa25.10.2017).

I Ústavný súd SR v zmysle svojej judikatúry považuje za protiústavné a aj arbitrárne tie rozhodnutia,
ktorých odôvodnenie je úplne odchylné od veci samej alebo aj extrémne nelogické so zreteľom na
preukázané skutkové a právne skutočnosti (IV. ÚS 150/03, I. ÚS 301/06). V otázke, za akých okolností je
možné považovať rozhodnutie za nepreskúmateľné sa výstižne vyjadril tiež Najvyšší súd ČR vo svojom
rozsudku sp. zn. 29 Cdo 2543/2011 z 25. júna 2013, publikovanom v Zbierke súdnych rozhodnutí a

stanovísk pod číslom 100/2013. Prezentoval v ňom názor, že merítkom toho, či rozhodnutie súdu prvej
inštancie je alebo nie je preskúmateľné, nie sú požiadavky odvolacieho súdu na náležitosti odôvodnenia
rozhodnutia prvoinštančného súdu, ale predovšetkým záujem strán sporu na tom, aby mohli v odvolaní
náležite použiť proti tomuto rozhodnutiu odvolacie dôvody. Aj keď rozhodnutie súdu prvej inštancie
nevyhovuje všetkým požiadavkám na jeho odôvodnenie, nie je spravidla nepreskúmateľné, pokiaľ

prípadné nedostatky odôvodnenia neboli podľa obsahu odvolania na ujmu uplatnenia práv odvolateľa.

10.6. Súd prvej inštancie podľa zistenia odvolacieho súdu v odôvodnení napadnutého rozsudku
uviedol čoho sa žalobca domáhal i aké bolo procesné stanovisko žalovaného k žalobe; z ich tvrdení
a argumentácie výstižne vyselektoval podstatné skutkové tvrdenia a právne argumenty a vo vzťahu

k rozhodujúcim sporným skutočnostiam podrobne ozrejmil tiež, aké zistenia vyplynuli z toho - ktorého
z vykonaných dôkazov. Zistené skutočnosti následne zrozumiteľne a v súlade so zásadami formálnej
logiky premietol do rozhodujúcich skutkových záverov a z nich právnymi úvahami zdôvodnil výber
právnych noriem, ktoré aplikoval, a tiež aj konkrétne následky, ktoré z nich za daného skutkového
stavu vyvodil. Vo svetle východísk uvedených v predchádzajúcom bode, podľa posúdenia odvolacieho

súdu nemožno odôvodnenie napadnutého rozsudku v žiadnom prípade považovať ani za arbitrárne
ani za úplne odchylné od veci samej a ani za extrémne nelogické, a preto odvolaciu námietku žalobcu
proti odôvodneniu napadnutého rozsudku, odvolací súd posúdil len ako nespokojnosť odvolateľa
so závermi prezentovanými v odôvodnení, ktorá, ako už bolo zmienené, nezakladá nesprávnosť postupu
súdu, ktorým sa odníma strane sporu možnosť uskutočňovať jej procesné práva, a teda dôvodnosť

odvolacieho dôvodu podľa ust. § 365 ods. 1 písm. b) C.s.p.

11. Vzhľadom na značnú časť argumentačnej pozornosti žalobcu je potrebné zdôrazniť, že v danom
sporeniejesmerodajné,nazákladeakýchdôvodovdošlozostranyžalovanéhokodmietnutiuregistrácie
záložného práva, pretože to presahuje rámec tohto konania ale zásadnou je skutočnosť, či žalovaný

bol oprávnený vyfaktúrovať za notárske úkony v súvislosti s odmietnutím registrácie záložného práva
odmenu.

12. Predpokladom naplnenia odvolacieho dôvodu podľa ust. § 365 ods. 1 písm. e) C.s.p., podstata
ktorého spočíva v neúplnosti skutkových zistení pre nevykonanie navrhnutých dôkazov, je aby v konaní

pred súdom prvej inštancie bol navrhnutý dôkaz, ktorý podľa odvolacej námietky nebol pre náležité
zistenie skutkového stavu vykonaný (i) a ktorý zároveň v jednotlivosti alebo vo vzájomnej súvislosti
s inými dôkazmi môže vplývať na nálezy v podstatných skutkových otázkach (ii). Platí, že výber
dôkazných prostriedkov je na vôli účastníka konania, a že o tom, ktoré z navrhovaných dôkazov napokon
budú vykonané a ktoré nie, rozhoduje súd podľa svojej voľnej úvahy. Právomoc súdu konať o veci, ktorej

sažalobnýnávrhtýka,totižvsebeobsahujeajprávomocposúdiť,čiaakédôkazynazistenieskutkového
stavu sú potrebné a akým spôsobom sa zabezpečí dôkaz na jeho vykonanie (I. ÚS 52/03). Súd teda v
sporovomkonaníniejeviazanýnávrhmistránnavykonaniedokazovaniaaniejepovinnývykonaťvšetky
navrhované dôkazy (por. uznesenie NS SR sp. zn. 4 Cdo 222/2015 z 26. apríla 2016). Na druhej straneale obsahom záruky na spravodlivý súdny proces z pohľadu oprávnenia navrhovať dôkazy je limitovanie
voľnej úvahy súdu pri rozhodovaní, ktoré dôkazy vykoná a ktoré z nich odmietne. Týmto limitom je
požiadavka, aby nevykonanie navrhnutých dôkazov alebo vykonanie iných dôkazov nepostavilo stranu

do jasne nevýhodnejšej pozície v porovnaní s jeho odporcom v súdnom spore (rozsudok Európskeho
súdu pre ľudské práva vo veci Feldbrugge c. Holandsko z roku 1986). Ústavný súd Slovenskej republiky
v tomto zmysle napr. vo svojom náleze z 26. januára 2010 sp. zn. III. ÚS 332/09 vyslovil názor, že
nevykonanie navrhovaného dôkazu, ak tento mohol mať vplyv na posúdenie skutkového stavu, ktorý
z doteraz vykonaných dôkazov nemožno bezpečne ustáliť, je porušením práva na spravodlivé súdne

konanie v zmysle čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (por. tiež napr. uznesenie NS SR sp. zn. 6
Cdo 259/2010 26. januára 2011).

13. Vychádzajúc z týchto interpretačných premís právnej praxe, má i odvolací súd zhodne so spôsobom
posúdenia tejto otázky súdom prvej inštancie, za to, že odmietnutie žalobcom navrhnutých dôkazov –
výsluch manželov C., v danom prípade nemal vplyv na správnosť a úplnosť rozhodujúcich skutkových

nálezov v konaní o vydanie bezdôvodného obohatenia, pretože nemali pre rozhodnutie podstatný
význam.

14. Odvolateľ odvolacou námietkou v intenciách uplatneného odvolacieho dôvodu tiež podľa ust. §
365 ods. 1 písm. h) C.s.p. nastolil ťažiskovým predmetom odvolacieho prieskumu správnosť právneho

posúdenia veci súdom prvej inštancie v otázke či došlo k bezdôvodnému obohateniu žalovaného na
úkor žalobcu tým, že žalovaný ako notár žalobcovi vyúčtoval sumu 5,58 eur za dva notárske úkony
pozostávajúce z vystavenia potvrdenia o odmietnutí úkonu - registrácie záložného práva a overenia
totožnosti žalobcu v súvislosti s týmto úkonom.

15. Vo všeobecnosti platí, že notár vykonáva notársku činnosť za odmenu a nie je oprávnený vykonávať
svoju činnosť bezodplatne, uvedené vyplýva z ust. § 95 ods. 1 Notárskeho poriadku ale aj z Vyhlášky
č. 31/1993 Z. z. Žalobca žalovaného dotazoval na vydanie potvrdenia o odmietnutí notárskeho úkonu,
ktoré mu žalovaný vydal. Žalovaný si za predmetné potvrdenie účtoval sumu ako za potvrdenie zo spisu
v zmysle Vyhlášky. Odvolací súd rovnako ako súd prvej inštancie dospel k záveru, že vyfakturovaním

notárskehoúkonu,naktorýbolžalovanýžalobcompožiadaný,aktorémuvyhovel,azaktorémuvzmysle
zákonnej právnej úpravy patrí odmena, nedošlo zo strany žalovaného k bezdôvodnému obohateniu
žalovaného na úkor žalobcu. Odvolací súd tiež nevzhliadol pochybenie žalovaného ani pri účtovaní
sumy 1,60 eur za zistenie totožnosti žalobcu pri podaní žiadosti o registráciu záložného práva. V zásade
platí, že notár je povinný zistiť totožnosť žiadateľa a jeho oprávnenie konať vo veci registrácie záložného

práva v Notárskom centrálnom registri záložných práv (§ 73e ods. 2 Notárskeho poriadku), pričom
žiadateľ o registráciu je notárovi povinný poskytnúť údaje o mene a priezvisku (obchodnom mene),
adrese trvalého pobytu (sídle) a dátume narodenia záložcu a i. Odvolateľ sa podľa odvolacieho súdu
mylne domnieva, že z ust, § 48 ods. 1 Notárskeho poriadku vyplýva bezvýhradná výnimka zo zisťovania
totožnosti účastníkov notárskeho úkonu, v zmysle ktorej ak notár osobne pozná účastníkov notárskeho

úkonu, nemusí dôjsť k zisťovaniu ich totožnosti. Vo všeobecnosti platí, že to, či notár niekoho osobne
pozná je vysoko subjektívna kategória a je plne v jeho dispozícii, či k zisťovaniu totožnosti pristúpi alebo
nepristúpi. Podľa nazerania odvolacieho súdu z dikcie Notárskeho poriadku vyplýva notárovi možnosť
nezistiť totožnosť osôb, ktoré osobne pozná, nie povinnosť. Vzhľadom k tomu, že v danom prípade
žalovaný pristúpil k zisťovaniu totožnosti žalobcu, nemožno vysloviť jednoznačný záver, že žalovaný

zvolil nesprávny úradný postup, pretože ten spočíval na jeho vnútornom vnímaní žalobcu ako osoby,
ktorú osobne nepozná do tej miery, že by bol znalý jeho totožnosti. Na margo odvolacej argumentácie
žalobcu odvolací súd podotýka, že žalovaný bol povinný zistiť totožnosť žalobcu a jeho oprávnenie konať
vo veci registrácie záložného práva ešte pred samotnou registráciou záložného práva, a to bez ohľadu
na to, či k registrácii dôjde. Z uvedeného je zrejmé, že žalovaný sa ani faktúrovaním úkonu za zistenie

totožnosti žalobcu ako žiadateľa o registráciu záložného práva nedopustil bezdôvodného obohatenia na
úkor žalobcu. Na okraj sa odvolaciemu súdu žiada tiež zdôrazniť, že pokiaľ žalobca nebol presvedčený,
že žalovaný ako notár vykonáva notársku činnosť správne, mohol sám učiniť kroky, ktoré by zamedzili
podaniu žaloby už len tým, že by odmietol notárske služby žalovaného, poprípade mu nič nebránilo
v tom, aby sa obrátil na iného notára.

16. Odvolací súd z týchto dôvodov s použitím ust. § 387 ods. 1 C.s.p. ako vecne správny potvrdil
napadnutý rozsudok v jeho zamietavom výroku, a tiež vo výroku o trovách konania, majúcom správny
základ v plnom procesnom úspechu žalovaného v spore. Z týchto dôvodov je rozhodnutie súdu prvejinštancie, priznávajúce plne procesne úspešnému žalovanému nárok na náhradu trov konania v celom
rozsahu, vecne správne.

17. Podľa ust. § 396 ods. 1 C.s.p., ustanovenia o trovách konania pred súdom prvej inštancie sa použijú
aj na odvolacie konanie.

18. Podľa ust. § 255 ods. 1 C.s.p., súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu
vo veci.

19. V súlade s citovanými ustanoveniami zákona a na podklade dôvodov vyjadrených už v bode 16 tohto
odôvodnenia, odvolací súd priznal v odvolacom konaní plne procesne úspešnému žalovanému nárok
na náhradu 100 % trov odvolacieho konania.

20. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2 C.s.p.).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné (§ 355 C.s.p.).

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa

konanie končí, ak: a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní
vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať
pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej
veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený
sudcaalebonesprávneobsadenýsúd,alebof)súdnesprávnymprocesnýmpostupomznemožnilstrane,

aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý
proces (§ 420 C.s.p.).
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,

b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom
rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 C.s.p.). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je
prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods.
2 C.s.p.).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak: a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom

plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý
výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje
dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania
len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje
sumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je

rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1, 2 C.s.p.).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C.s.p.). Dovolanie môže podať strana, v
ktorejneprospechbolorozhodnutievydané(§424C.s.p.).Dovolaniesapodávavlehotedvochmesiacov
od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej
inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia

len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na
príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 1, 2 C.s.p.). V dovolaní sa popri všeobecných
náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie
napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ
domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.). Táto povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak
je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b)
dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej

hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa,osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred
diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má
vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 C.s.p.).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 C.s.p.).
V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a procesnej obrany, okrem
skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 C.s.p.).