Uznesenie – Ostatné ,
Zrušujúce Judgement was issued on Wednesday, February 27, 2025

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 11CoCsp/12/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6123268579
Dátum vydania rozhodnutia: 27. 02. 2025

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Adriana Murínová
ECLI: ECLI:SK:KSKE:2025:6123268579.1

Uznesenie

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Adriany Murínovej a sudkýň
JUDr. Jarmily Čabaiovej a Mgr. Angeliky Sopoligovej vo veci žalobcu: A. B., C., D. D. E. B., F. G. X, H.:
XX XXX XXX, proti žalovaným: 1. I. J. B., nar. X.XX.XXXX, bytom v K., F. XX a 2. H. B., nar. XX.X.XXXX,
bytom v K., F. XX, obaja zastúpení advokátom Mgr. Richardom Petrovom, so sídlom v Košiciach,
Františkánska 3, IČO: 42 098 874, o zaplatenie 133.886,50 € s príslušenstvom, o odvolaní žalovaných

v 1. a 2. rade proti rozsudku Mestského súdu Košice zo dňa 20. októbra 2023 č. k. 66Csp/37/2023-263

r o z h o d o l :

Z r u š u j e rozsudok a vec vracia súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Mestský súd Košice (ďalej aj „súd prvej inštancie“ alebo „súd“) rozsudkom označeným v záhlaví uložil
žalovaným v 1. a 2. rade povinnosť v lehote 30 dní od právoplatnosti rozsudku zaplatiť žalobcovi istinu
133.886,50 €, úrok vo výške 3.012,43 € a úrok z omeškania vo výške 7.420,57 € s tým, že plnením

jedného zo žalovaných v rozsahu jeho plnenia zaniká povinnosť ostatných plniť (výrok I.) a žalobcovi
priznal proti žalovaným v 1. a 2. rade nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %, s tým, že o výške
trov rozhodne po právoplatnosti rozsudku vyšší súdny úradník samostatným uznesením (výrok II.).

2. Týmto rozsudkom súd vyhovel v celom rozsahu žalobe žalobcu, ktorou sa voči žalovaným v 1. a 2.
rade domáha zaplatenia nesplatenej časti istiny úveru vo výške 133.886.50 €, nesplatených úrokov

za obdobie od 27.5.2019 do 21.2.2020 vo výške 3.012,43 € a nesplatených úrokov z omeškania od
27.5.2019 do 21.2.2020 vo výške 7.420.57 €, a to titulom ručenia na základe Dohôd o ručení uzavretými
dňa 28.5.2019 samostatne medzi žalobcom a žalovanými ako ručiteľmi na zabezpečenie záväzku
dlžníka zo Zmluvy o štruktúrovanom kontokorentnom úvere č. D. v znení Dodatku č. 1 zo dňa 9.7.2018,
ktorej neoddeliteľnou súčasťou boli aj Všeobecné úverové podmienky A. B., C., ktorú dňa 28.5.2018
uzavrel žalobca so spoločnosťou L.´ M. N. D.; skrátený názov: L. D. E. L., na základe ktorej bol dlžníkovi

poskytnutý úver vo výške 900.000 €, pričom výška úrokovej sadzby bola zmluvnými stranami v zmluve
o úvere dohodnutá ako XX O. menený mesačne + 3 % ročne, a to s tvrdením, že v zmysle bodu 2.1.
Dohody o ručení sa žalovaný v 1. a 2. rade zaviazali zaplatiť za dlžníka celkovú pohľadávku veriteľa v
prípade, ak ju nezaplatí dlžník. Dlžník bol povinný splatiť úver poskytnutý na základe zmluvy o úvere
ku dňu konečnej splatnosti uvedenému v zmluve o úvere. Nakoľko dlžník neplnil svoj záväzok, žalobca
využil svoje právo a v súlade s čl. XIII. bod 13.2. Všeobecných úverových podmienok listom zo dňa

27.5.2019, odovzdaným na poštovú prepravu dňa 28.5.2019, vyhlásil mimoriadnu splatnosť úveru a
vyzval dlžníka na zaplatenie nesplateného úveru spolu s príslušenstvom zo zmluvy o úvere, nakoľko v
zmysle čl. XIII bod 13.2. Všeobecných úverových podmienok úver sa stal predčasne splatným tretí deň
nasledujúci po dni odoslania , t.j. dňa 31.5.2019. Žalobca listom zo dňa 5.2.2020 oznámil žalovaným v
1. a 2. rade, že dlžník je v omeškaní s platením celkovej pohľadávky a vyzval ich na jej zaplatenie titulom
ručenia. Výzva bola žalovaným v 1. a 2. rade odoslaná na poštovú prepravu dňa 6.2.2020. Žalovaní v 1.

a 2. rade žalobcovi celkovú pohľadávku neuhradili. Potom ako Okresný súd Prešov uznesením zo dňa
17.2.2020, sp. zn. 2R/2/2019 zastavil reštrukturalizačné konanie vedené na dlžníka a vyhlásil konkurzna majetok dlžníka, žalobca si do konkurzného konania vedeného na majetok dlžníka prihlásil prihláškou
pohľadávky č. 2 zo dňa 2.4.2020 celkovú pohľadávku veriteľa vyplývajúcu z označenej zmluvy o úvere
vo výške 144.932,12 €, pozostávajúcu zo sumy istiny úveru vo výške 133.886,50 €, úrokov vo výške

3.012,43 € a úrokov z omeškania vo výške 7.420,57 €, ktorá pohľadávka bola správcom konkurznej
podstaty zistená v celom rozsahu.

3. Vec právne posúdil podľa § 1 ods. 1, 2, § 303, § 387 ods. 1, 2, § 397, § 497 Obchodného zákonníka,
§ 51 ods. 1, 3 a 4 a § 52 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka.

4. Vychádzajúc z medzi stranami nespornej skutočnosti, že (a) dňa 28.5.2018 uzavreli žalobca ako
veriteľ a obchodná spoločnosť L.´ M. N. D., skrátený názov : L. D., D. D. D. X, K., H.: XX XXX XXX
ako dlžník (ďalej len „dlžník“) Zmluvu o štruktúrovanom kontokorentnom úvere č. D. (ďalej len „Zmluva
o úvere“) v znení dodatku č. l zo dňa 9.7.2018, neoddeliteľnou súčasťou ktorej boli Všeobecné úverové
podmienky A. B. C. zo dňa 7.3.2008, na základe ktorej poskytol žalobca dlžníkovi úver vo výške 900.000

€ za v zmluve dohodnutých podmienok, ako i že (b) na zabezpečenie záväzku zo Zmluvy o úvere v
zmysle § 303 Obchodného zákonníka uzavrel žalobca ako veriteľ dňa 28.5.2018 Dohodu o ručení so
žalovaným v l. rade ako ručiteľom a toho istého dňa uzavrel Dohodu o ručení aj so žalovanou v 2. rade.
V čl. II bod 2.1. ručitelia vyhlásili, že v prípade, ak dlžník nezaplatí zabezpečovanú pohľadávku riadne
a čas, ručiteľ zaplatí zabezpečovanú pohľadávku veriteľovi za dlžníka v súlade s touto dohodou, súd

prvej inštancie vyvodil, že Zmluva o úvere bola dňa 28.5.2018 uzavretá medzi dvoma podnikateľskými
subjektami za účelom financovania prevádzkových potrieb dlžníka, ktorý je podnikateľom v zmysle
Obchodného zákonníka.

4.1. S ohľadom na tento záver súd posúdil ako neopodstatnenú námietku žalovaných v 1. a 2. rade o

spotrebiteľskom charaktere úverovej zmluvy, a to aj v prípade, že by sa preukázali tvrdenia žalovaných,
že časť finančných prostriedkov z úveru sa mala použiť na iný ako dohodnutý účel. Ako nedôvodnú
súd vyhodnotil aj obranu žalovaných v 1. a 2. rade založenú na tvrdení, že žalovaní v 1. a 2. rade
sú v posudzovanom právnom vzťahu spotrebiteľmi a Dohody o ručení je potrebné posúdiť podľa
Občianskeho zákonníka. Dôvodil, že podľa výpisu z obchodného registra dlžníka v čase uzavretia

ZmluvyoúvereaDohôdoručení,žalovanývl.radebolspoločníkomakonateľomdlžníkaažalovanáv2.
radebolaspoločníkomdlžníka.PoukazomnarozhodnutieNajvyššiehosúduSlovenskejrepublikysp.zn.
5Ndc/10/2016, podľa ktorého fyzická osoba, ktorá ako konateľ a spoločník má úzke väzby k obchodnej
spoločnosti, sa nepovažuje za spotrebiteľa v ručiteľskom vzťahu, v ktorom zabezpečuje záväzok tejto
obchodnej spoločnosti, a tiež sp. zn. 1M Obdo V 11/2011 dodal, že inštitút ručenia je záväzkom

akcesorickým,ktorýzabezpečujehlavnýzáväzokmedziveriteľomadlžníkomaakhlavnýzáväzokmedzi
žalobcom ako veriteľom a dlžníkom vyplýval zo Zmluvy o úvere uzavretej podľa Obchodného zákonníka,
rovnaký režim sa vzťahuje aj na akcesorický záväzok, a to ručenie, v ktorom žalovaní v 1. a 2. rade vo
vzťahu k žalobcovi vystupujú ako ručitelia.

4.2. Súd neprisvedčil ani obrane žalovaných v 1. a 2. rade, že žalobcom uplatnený nárok neuznali a
popreli jeho danosť, pravosť a výšku. Odkázal pritom na uznesenie Okresného súdu Prešov zo dňa
17.2.2020 sp. zn. 2R/2/2019, ktorým bolo zastavené reštrukturalizačné konanie vedené na dlžníka a
vyhlásený konkurz na jeho majetok. Zo zistenia, že žalobca si do konkurzného konania prihláškou č.
2 zo dňa 2.4.2020 prihlásil pohľadávku zo Zmluvy o úvere vo výške 144.932,14 €, pričom prihlásenú

pohľadávku zo Zmluvy o úvere nepopreli ani správca konkurznej podstaty, ani veritelia a ani žalovaní v
1. a 2. rade ako spoločníci dlžníka, súd prvej inštancie poukazom na ustanovenie § 32 ods. 8 zákona č.
7/2005 Z.z. o konkurze a reštrukturalizácii a uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa
30.1.2017 sp. zn. 3Obdo/70/2016 uzavrel, že pohľadávka zo Zmluvy o úvere sa tak považuje za zistenú
a nie je možné ju podrobiť súdnemu prieskumu v civilnom konaní. Doplnil, že dlžník voči žalobcom

uplatnenej pohľadávke nemal žiadne námietky, pohľadávku považoval za oprávnenú čo do jej výšky,
právneho dôvodu a jej zabezpečenia a uznal ju v celom rozsahu, a preto súd prvej inštancie považoval
v tomto konaní uplatnenú pohľadávku voči ručiteľom za nespornú.

4.3. Ako nedôvodnú súd posúdil aj žalovanými v 1. a 2. rade vznesenú námietku premlčania žalobcom

uplatneného nároku. Konštatoval, že úver bol splatný dňa 31.5.2019, žaloba bola podaná na súde dňa
20.3.2023 pred uplynutím štvorročnej premlčacej doby v zmysle § 397 Obchodného zákonníka a nárok
žalobcu uplatnený žalobou je dôvodný v celom rozsahu, a preto žalobe vyhovel.5. O nároku na náhradu trov konania súd rozhodol podľa § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 CSP tak, že v konaní
v celom rozsahu úspešnému žalobcovi súd priznal plnú náhradu trov konania s tým, že o ich výške
rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným

uznesením, ktoré vydá vyšší súdny úradník.

6. Proti rozsudku podali v zákonnej lehote odvolanie žalovaní z odvolacieho dôvodu podľa § 365 ods.
1 písm. h) CSP a navrhli, aby ho odvolací súd zmenil tak, že žalobu zamietne a žalovaným v 1. a 2.
rade prizná nárok na náhradu trov konania v celom rozsahu. Žalovaní v odvolaní namietli správnosť

posúdenia námietky premlčania nároku žalobcu. Zotrvali na názore, že súd danú vec neprávne posúdil
podľa ustanovení Obchodného zákonníka a nárok žalobcu je premlčaný. Zopakovali, že listom zo dňa
5.2.2020imžalobcaoznámil,žedlžníksadostaldoomeškaniaazároveňichvyzvalnazaplatenietitulom
ručenia. List bol doručený žalovaným dňa 10.2.2023 a keďže žaloba bola podaná dňa 20.3.2023, bolo to
po uplynutí trojročnej premlčacej doby. Namietli, že z textu Dohody o ručení nevyplýva právo domáhať
sa zaplatenia pohľadávky žalobcu na súde, lebo toto právo žalobcu vyplýva výlučne z ustanovenia § 303

Obchodného zákonníka. Podčiarkli, že ak žalobca ohľadom predĺženia premlčacej doby argumentuje
bodom 17.11. Všeobecných úverových podmienok v znení: „Uzatvorením: a. Úverového dokumentu sa
predlžujú premlčacie doby každého práva Veriteľa vyplývajúceho z Úverového dokumentu a b. Úverovej
zmluvy sa predlžujú premlčacie doby každého práva Veriteľa vyplývajúceho z notárskej zápisnice
špecifikovanej v Úverovej zmluve a spísanej za účelom posilnenia vymáhateľnosti Celkovej Pohľadávky

Veriteľa.“, toto ustanovenie je neurčité v časti výrazu „každého práva“ tvrdiac, že je potrebné, aby tieto
jednotlivé práva boli špecifikované a z citovaného textu zmluvnej klauzuly nie je zrejmé, aké práva a
voči komu sa majú predlžovať.

7. Žalobca vo vyjadrení zo dňa 18.12.2023 k odvolaniu žalovaných v 1. a 2. rade navrhol rozsudok

ako vecne správny a dostatočne odôvodnený potvrdiť v celom rozsahu. Žalovanými podané odvolanie
označil za účelové s jediným cieľom oddialiť ich povinnosť plniť žalobcovi. Vyjadril nesúhlas s námietkou
žalovaných spochybňujúcou správnosť posúdenia námietky premlčania žalobcom uplatneného nároku.
Zhrnúc svoju skutkovú a právnu argumentáciu, vrátane posúdenia záväzkového vzťahu a inštitútu
ručenia podľa ustanovení Obchodného zákonníka, žalobca zotrval na názore, že v danej veci sa jedná

o obchodnoprávny vzťah, v ktorom je premlčacia doba 4-ročná. K otázke vyhlásenia mimoriadnej
splatnosti úveru žalobca znovu tvrdil, že mimoriadnu splatnosť úveru vyhlásil listom zo dňa 27.5.2019,
ktorý bol odoslaný na poštovú prepravu dňa 28.5.2019 a vyzval dlžníka na zaplatenie nesplateného
úveru spolu s príslušenstvom zo Zmluvy o úvere. Keďže podľa bodu 16.3. písm. c) Všeobecných
úverových podmienok v znení dodatkov, ktoré sú neoddeliteľnou súčasťou Dohody o ručení a Zmluvy

o úvere, sa zásielky doručované prostredníctvom doporučenej poštovej zásielky považujú za doručené
tretí deň nasledujúci po dni ich odoslania na adresu uvedenú v Zmluve o úvere, úver sa stal predčasne
splatným dňa 31.5.2019 v zmysle čI. XIII., bod 13.3.2. Všeobecných úverových podmienok, a žaloba
bola podaná dňa 20.3.2023, t.j. pred uplynutím 4-ročnej premlčacej doby.

8. Ďalšie vyjadrenia strán ku dňu rozhodnutia odvolacieho súdu podané neboli.

9. Krajský súd v Košiciach ako súd odvolací (§ 34 CSP) prejednal odvolanie žalovaných v 1. a 2. rade
ako podané včas (§ 362 CSP), oprávnenými osobami (§ 359 až § 361 CSP), proti rozhodnutiu, proti
ktorému je odvolanie prípustné (§ 355 až § 358 CSP), bez nariadenia pojednávania v zmysle § 385 ods.

1 a contrario CSP, v rozsahu vyplývajúcom z § 379 a § 380 CSP, z hľadiska v odvolaní uplatnených
odvolacích dôvodov a dospel k záveru, že odvolanie žalovaných je dôvodné iba sčasti, nie sú však
splnené podmienky pre potvrdenie (§ 387 CSP) a ani pre zmenu rozsudku (§ 388 CSP), ale rozsudok
je potrebné zrušiť s poukazom na § 389 ods. 1 písm. b) a c) CSP a vec vrátiť súdu prvej inštancie na
ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

10. Z obsahu odvolania vyplýva, že žalovaní v 1. a 2. rade v odvolaní žalovaní výšku žalovanej sumy
v odvolaní nenamietali, preto táto otázka sa nestala predmetom odvolacieho prieskumu. Žalovaní
v odvolaní spochybňovali záver súdu, že žalovaných v 1. a 2. rade ako ručiteľov v zmysle Dohôd o
ručeníuzavretýchnazabezpečeniezáväzkuzoZmluvyoúvereniejemožnépovažovaťzaspotrebiteľov,

a preto namietali, že na Dohodu(y) o ručení je nutné aplikovať právny režim občiansko-právnej úpravy.

11. Odvolací súd sa nestotožňuje ani s tvrdením žalovaných, že súd prvej inštancie nesprávne aplikoval
na rozhodovanú vec ustanovenia Obchodného zákonníka o ručení.12. Predovšetkým odvolací súd poukazuje na to, že Zmluva o úvere predstavuje absolútny obchod v
zmysle ustanovenia § 261 ods. 3 písm. d) Obchodného zákonníka v znení účinnom v čase uzatvorenia

úverovej zmluvy.

13. Podľa § 261 ods. 6 písm. d) Obchodného zákonníka, v znení účinnom ku 28.5.2018, touto časťou
zákona sa spravujú bez ohľadu na povahu účastníkov záväzkové vzťahy zo zmluvy o predaji podniku
alebo jeho častí (§ 476), zmluvy o úvere (§ 497), zmluvy o kontrolnej činnosti (§ 591), zasielateľskej

zmluvy (§ 601), zmluvy o prevádzke dopravného prostriedku (§ 638), zmluvy o tichom spoločenstve (§
673), zmluvy o otvorení akreditívu (§ 682), zmluvy o inkase (§ 692), zmluvy o bankovom uložení veci (§
700), zmluvy o bežnom účte (§ 708) a zmluvy o vkladovom účte (§ 716).

14. Pokiaľ ide o zabezpečenie záväzkov (zmluvná pokuta, ručenie, banková záruka, uznanie záväzku),
Obchodný zákonník v ustanovení § 261 ods. 7 Obchodného zákonníka, v znení účinnom ku 28.5.2018,

výslovne zakotvil, že touto časťou zákona sa spravujú aj vzťahy, ktoré vznikli pri zabezpečení plnenia
záväzkov v záväzkových vzťahoch, ktoré sa spravujú touto časťou zákona podľa predchádzajúcich
odsekov, ako aj záložné právo k nehnuteľnostiam pri zabezpečení práv spojených s dlhopismi a záložné
právo k cenným papierom v rozsahu ustanovenom osobitným zákonom.

15. Len pre úplnosť odvolací súd poukazuje na to, že je bez akýkoľvek pochybností, že žalobca
(podnikateľský subjekt) poskytol úver úverovému dlžníkovi ako podnikateľskému subjektu na účely
podnikania tak, ako to správne uzavrel súd prvej inštancie. Preto podľa názoru odvolacieho súdu je
jednoznačné, že úverovou zmluvou bol medzi žalobcom a úverovým dlžníkom založený obchodný
záväzkový vzťah, na ktorý sa v prípade komplexnosti právnej úpravy obsiahnutej v Obchodnom

zákonníku aplikujú výlučne ustanovenia tretej časti Obchodného zákonníka. V takom prípade
neprichádza do úvahy aplikácia Občianskeho zákonníka.

16. Povahu ručiteľského záväzku charakterizuje vzťah ručiteľského záväzku a hlavného záväzku, ktorý
určuje akcesorita a subsidiarita. Ručiteľský záväzok je akcesorický, t.j. vedľajší, závislý čo do svojho

vzniku, zániku, platnosti a spravidla aj obsahu od záväzku medzi dlžníkom a veriteľom, ktorý je hlavný,
určujúci.

17. Odvolací súd preto konštatuje, že právny vzťah založený ručením ako akcesorický vzťah k hlavnému
záväzku (k záväzku z úverovej zmluvy) sa spravuje rovnakým právnym režimom, akým sa spravuje

hlavný (zabezpečovaný záväzok). Ak zabezpečovaný záväzok je záväzkom, na ktorý sa aplikujú
ustanovenia tretej časti Obchodného zákonníka, rovnakým právnym režimom sa spravuje aj ručiteľský
(akcesorický) záväzok. Ako vyplýva aj z vyššie uvedeného, je vylúčené „štiepenie“ právnych režimov v
takom zmysle, aby sa hlavný záväzok spravoval ustanoveniami tretej časti Obchodného zákonníka a
ručiteľský záväzok ustanoveniami Občianskeho zákonníka. Preto súd prvej inštancie správne uzavrel,

že nemožno žalovaných považovať za spotrebiteľov, keďže takéto postavenie by mohli mať ako ručitelia
len v prípade, že by samotná úverová zmluva bola spotrebiteľskou zmluvou (t. j. v situácii, kedy by dlžník
bol spotrebiteľom), čo však v rozhodovanej veci nenastalo.

18. Z uvedeného tak vyplýva, že vzťah medzi žalobcom a žalovanými ako ručiteľmi je nevyhnutné

posudzovať podľa ustanovení § 303 a nasl. Obchodného zákonníka.

19. Podľa § 303 Obchodného zákonníka, v znení účinnom ku 28.5.2018, kto veriteľovi písomne vyhlási,
že ho uspokojí, ak dlžník voči nemu nesplnil určitý záväzok, stáva sa dlžníkovým ručiteľom.

20. Podľa § 306 ods. 1 Obchodného zákonníka, v znení účinnom ku 28.5.2018, veriteľ je oprávnený
domáhať sa splnenia záväzku od ručiteľa len v prípade, že dlžník nesplnil svoj záväzok v primeranej
dobe po tom, čo ho na to veriteľ písomne vyzval. Toto vyzvanie nie je potrebné, ak ho veriteľ nemôže
uskutočniť alebo ak je nepochybné, že dlžník svoj záväzok nesplní, najmä pri vyhlásení konkurzu.

21.Aplikáciaustanovení§303anasl.Obchodnéhozákonníkaoručenívyplývapriamozvyššieuvedenej
právnej úpravy. ustanovenie § 303 Obchodného zákonníka je kogentným ustanovením, od ktorého sa
nemožno odchýliť. Od predmetného ustanovenia sa nemožno odchýliť, čo okrem iného znamená, že
na ručenie záväzku vyplývajúceho z obchodného záväzkového vzťahu (viď § 261 a § 262 Obchodnéhozákonníka), si nemožno dohodou vylúčiť aplikáciu ustanovenia § 303 a zároveň si dohodnúť aplikáciu
ustanovení Občianskeho zákonníka o ručení.

22. V danom prípade sa ručením zabezpečoval záväzok zo Zmluvy o úvere. Záväzkové vzťahy,
ktoré vznikli zo zmluvy o úvere, sa bez ohľadu na povahu účastníkov spravujú záväzkovou časťou
Obchodného zákonníka [§ 261 ods. 6 písm. d)]. Preto aj záväzkové vzťahy, ktoré vznikli pri zabezpečení
záväzku z úverovej zmluvy, sa spravujú Obchodným zákonníkom (§ 261 ods. 7).

23. V danom prípade súd prvej inštancie pri posúdení otázky premlčania síce citoval správne
ustanovenie § 397 Obchodného zákonníka, toto však nesprávne interpretoval a neúplne aplikoval na
daný prípad, a to v spojení s ustanovením § 310 Obchodného zákonníka, v znení účinnom ku 28.5.2018,
podľa ktorého právo veriteľa voči ručiteľovi sa nepremlčí pred premlčaním práva voči dlžníkovi,
ktoré opomenul, čím súd nezameral dokazovanie na zistenie skutočností relevantných pre posúdenie
žalovanými vznesenej námietky premlčania žalobcom uplatneného nároku z titulu ich ručiteľského

záväzku.

24. Z obsahu preskúmavaného rozsudku plynie nesporná skutočnosť, že žalobca v pozícii veriteľa
uzatvorildňa28.5.2018sdlžníkomZmluvuoúvere,nazákladektorejboldlžníkoviposkytnutýnezáväzný
štruktúrovaný kontokorentný úver vo výške 900.000 €. Za účelom zabezpečenia pohľadávky zo Zmluvy

o úvere uzavrel žalobca so žalovaným v 1. rade a žalovanou v 2. rade ako ručiteľmi dňa 28.5.2018
Dohody o ručení, v ktorých ručitelia v zmysle § 303 Obchodného zákonníka vyhlásili, že v prípade,
ak dlžník nezaplatí zabezpečovanú pohľadávku riadne a včas, zaplatia zabezpečovanú pohľadávku
veriteľovi za dlžníka v súlade s touto dohodou. V čase uzavretia Zmluvy o úvere a Dohôd o ručení bol
žalovaný v 1. rade spoločníkom a konateľom dlžníka a žalovaná v 2. rade spoločníkom dlžníka. Nakoľko

dlžník svoje záväzky neplnil, listom zo dňa 27.5.2019, odoslaným na poštovú prepravu dňa 28.5.2019,
žalobca vyhlásil mimoriadnu splatnosť úveru a súčasne vyzval dlžníka, aby do troch dní po doručení
výzvy splatil celkovú pohľadávku veriteľa vo výške 133.886,50 €. Vyhlásenie mimoriadnej splatnosti
úveru s výzvou na úhradu celého zostatku úveru bolo dlžníkovi doručené dňa 3.6.2019. Nakoľko dlžník
žalobcu pohľadávku v uvedenej výške a stanovenej lehote neuhradil, vyzval žalobca žalovaných v 1. a

2. rade ako ručiteľov na úhradu pohľadávky vo výške 133.886,50 €, a to v lehote troch dní od doručenia
výzvy.

25. V korelácii s vyššie uvedeným, keďže na právne vzťahy súvisiace s ručením za záväzky z úverovej
zmluvy sa vzťahuje Obchodný zákonník, súd prvej inštancie správne usúdil, že aj pre posudzovanie

otázky premlčania práva žalobcu uplatneného v danom prípade titulom ručenia žalovaných v 1. a 2. rade
za záväzky zo Zmluvy o úvere, je potrebné aplikovať režim Obchodného zákonníka.

26. Podľa § 387 ods. 1 a 2 Obchodného zákonníka, právo sa premlčí uplynutím premlčacej doby
ustanovenej zákonom. Premlčaniu podliehajú všetky práva zo záväzkových vzťahov s výnimkou práva

vypovedať zmluvu uzavretú na dobu neurčitú.

27. Podľa § 392 ods. 1 prvá veta Obchodného zákonníka, pri práve na plnenie záväzku plynie premlčacia
doba odo dňa, keď sa mal záväzok splniť alebo sa malo začať s jeho plnením (doba splatnosti).

28. Podľa § 397 Obchodného zákonníka, ak zákon neustanovuje pre jednotlivé práva inak, je premlčacia
doba štyri roky.

29. V ručiteľskom vzťahu, t.j. vo vzťahu veriteľ - ručiteľ, premlčacia doba začne plynúť odo dňa, kedy
veriteľ môže uplatniť právo na plnenie voči ručiteľovi. Ručiteľ môže voči veriteľovi uplatniť všetky

námietky, na ktorých uplatnenie je oprávnený dlžník, a použiť na započítanie pohľadávky dlžníka voči
veriteľovi, ak na započítanie by bol oprávnený dlžník, keby veriteľ vymáhal svoju pohľadávku voči nemu
(§ 306 ods. 2 veta prvá Obchodného zákonníka).

30. Z obsahu odôvodnenia rozsudku - v časti posudzovania žalovanými vznesenej námietky premlčania

nároku žalobcu, je nutné konštatovať, že súd nedostatočne zisťoval a vyhodnotil všetky skutočností
relevantné pre posúdenie tejto otázky. Súd prvej inštancie len v bode 29. odôvodnenia rozsudku stručne
uviedol, že „V okolnostiach prípadu sa úver stal splatným 31.5.2019, žaloba bola podaná na súde
dňa 20.3.2023, t.j. nepochybne pred uplynutím štvorročnej premlčacej doby“. Na základe akých zistenía úvah súd dospel k tomuto záveru z odôvodnenia rozsudku nemožno zistiť. Neuviedol však žiadne
úvahy, na základe ktorých dospel k záveru, že práve dátum vyhlásenia mimoriadnej splatnosti úveru
žalobcom uvedený v žalobe (deň 31.5.2019) je dňom, od ktorého začína plynúť premlčacia doba pri

práve z ručiteľského záväzku.

31. Skutkové zistenie, ktoré úplne alebo z podstatnej časti chýba, alebo je vnútorne rozporné – či už
v relevantnej časti vo vzťahu medzi jednotlivými dielčími skutkovými zisteniami alebo vo vzťahu medzi
niektorým pre rozhodnutie zásadne významným dielčím skutkovým zistením a záverom o skutkovom

stave veci, prípadne vnútorná rozpornosť či absencia skutkového záveru (skutková právna veta),
znemožňuje posúdiť správnosť prijatého právne kvalifikačného záveru takto zisteného skutku, čo ide
na vrub správnosti právneho posúdenia veci. Aj z tohto pohľadu postup súdu nemôže byť posúdený
ako správny. Súd prvej inštancie totiž nepristúpil k náležitému hodnoteniu informácií, ktoré súd získal
pri vykonávaní jednotlivých dôkazov o okolnostiach, ktoré v prípade ich preukázania by boli zásadne
významné pre právne posúdenie veci – otázky premlčania nároku žalobcu voči žalovaným uplatneného

titulom Dohôd o ručení, a to tak, aby bol dostatočný skutkový základ, ktorý by umožňoval súdu pristúpiť k
tvorbe právne kvalifikačného zámeru (právnemu posúdeniu veci). Zásade voľného hodnotenia dôkazov
zakotvenej v § 191 CSP zodpovedá nielen dôsledné zhodnotenie dôkazov jednotlivo a ďalej všetkých
dôkazov v ich vzájomnej súvislosti, s prihliadnutím na všetko, čo vyšlo za konania najavo, vrátane toho,
čo uviedli strany sporu, ale tiež i to, že dielčie skutkové zistenia, ako i celkový záver o skutkovom stave

budú dostatočne zrozumiteľne a z pohľadu vyloženej zásady a logického uvažovania v odôvodnení
písomného vyhotovenia rozsudku zodpovedajúcim spôsobom vyložené v zmysle § 220 ods. 2 CSP,
podľa ktorého v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa žalobca domáhal, aké skutočnosti tvrdil,
aké dôkazy označil, aké prostriedky procesného útoku použil, ako sa vo veci vyjadril žalovaný a aké
prostriedky procesnej obrany použil. Súd jasne a výstižne vysvetlí ako posúdil podstatné skutkové

tvrdenia a právne argumenty strán, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, ktoré dôkazy
vykonal, z ktorých dôkazov vychádzal a ako ich vyhodnotil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy
a ako vec právne posúdil, prípadne odkáže na ustálenú rozhodovaciu prax. Súd dbá, aby odôvodnenie
rozsudku bolo presvedčivé.

32. Nakoľko v aplikačnej úvahe súdu neboli zohľadnené všetky právne významné okolnosti predvídané
v hypotéze príslušnej právnej normy, ktorej použitie súd pri zistenom skutkovom stave zvažoval, nie
je možné tento základný chýbajúci aplikačný element v prieskumnom konaní domýšľať, dotvárať, či
dopĺňať chýbajúcu nosnú právnu argumentáciu, lebo takýto postup by bol defektný s princípom práva
na spravodlivý proces, ktorého súčasťou je i právo strany sporu na riadne odôvodnenie súdneho

rozhodnutia.

33.Práveztohtodôvodu,vzhľadomnapovahuarozsahjehoprocesnýchdôsledkov,ktorénebolomožné
efektívne napraviť v odvolacom konaní, došlo tým k naplneniu dôvodu, pre ktorý odvolaciemu súdu z
pohľadu § 389 ods. 1 písm. b) a c) CSP neostávalo iné ako rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku I.,

a tiež v akcesorickom výroku II. o trovách konania (§ 396 ods. 3 CSP) zrušiť a vec v zmysle § 391 ods.
1 CSP vrátiť súdu prvej inštancie na nové konanie a nové rozhodnutie.

34. V ďalšom konaní bude úlohou súdu prvej inštancie odstrániť vytknuté nedostatky doterajšieho
rozhodovania, zabezpečiť si procesne predpokladaným spôsobom dostatočný skutkový podklad pre

svoje skutkové a právne závery. V tomto postupe sa najmä náležite vysporiada s listinnými dôkazmi,
ktoré strany sporu v priebehu konania už predložili. Po prípadnom doplnení dokazovania súd prvej
inštancie vo veci opätovne rozhodne s tým, že v novom rozhodnutí vezme do úvahy len tie skutočností,
ktoré vyšli (vyjdú) v konaní najavo (čl. 11 ods. 4 CSP) procesne správnym postupom, vysporiada sa
so všetkými skutkovo a právne relevantnými otázkami riešenými v konaní a argumentmi sporových

strán, pričom vo svojich úvahách pri posudzovaní veci vyjde tiež z právneho názoru odvolacieho súdu
vyjadreného v tomto uznesení (§ 391 ods. 2 CSP) a opätovne vo veci rozhodne.

35. V novom rozhodnutí rozhodne súd prvej inštancie tiež o nároku strán na náhradu trov konania,
včítane trov tohto odvolacieho konania (§ 396 ods. 3 CSP).

36.TotorozhodnutieprijalsenátKrajskéhosúduvKošiciachpomeromhlasov3:0(§393ods.2posledná
veta CSP).Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní
vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať
pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej

veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený
sudcaalebonesprávneobsadenýsúd,alebof)súdnesprávnymprocesnýmpostupomznemožnilstrane,
aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý
proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom
rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom

plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý
výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje
dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania
len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje
sumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je

rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1, 2 CSP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu

oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je
podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427
ods. 1, 2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa

musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

Povinnosťpodľaodseku1neplatí,akjea)dovolateľomfyzickáosoba,ktorámávysokoškolsképrávnické
vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu
koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej

strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na
ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní
a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý
za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP).Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).