Uznesenie – Ostatné ,
Zrušujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 19. august 2025

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 12Co/22/2022

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8118200445
Dátum vydania rozhodnutia: 19. 08. 2025

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jana Burešová
ECLI: ECLI:SK:KSPO:2025:8118200445.6

Uznesenie

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jany Burešovej a členov senátu
JUDr. Eduarda Valenčina a JUDr. Mariana Hoffmanna, PhD. v spore žalobcu: GR REAL s.r.o., so sídlom
Odborárska 52, 831 02 Bratislava, IČO: 48 146 358, právne zastúpeného: JUDr. Michal Krutek, s.r.o., so
sídlom Hlavná 11, 917 01 Trnava, IČO: 47 254 581 proti žalovaným: 1/ A. B., nar. XX.XX.XXXX, bytom
C. D. XXX, 2/ E. B., nar. XX.XX.XXXX, bytom C. D., A., obaja právne zastúpení: JUDr. Katarína Andráš

Lešková, so sídlom Plzeňská 2, 080 01 Prešov, o vypratanie nehnuteľnosti, o odvolaní žalovaných
a žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Prešov č.k. 7C/3/2018-361 zo dňa 14.02.2022 takto

r o z h o d o l :

Zrušuje rozsudok prvoinštančného súdu vo výroku II., III. a IV. a v rozsahu zrušenia vracia vec na ďalšie
konanie a nové rozhodnutie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Prvoinštančný súd v poradí druhým rozsudkom rozhodol takto:

„I. Súd z a m i e t a návrh žalovaných na prerušenie konania.

II. Žalovaní v 1. a 2. rade sú p o v i n n í vypratať pozemok parcelu č. XXX/X, parcelu registra F.,
evidovanú na katastrálnej mape, druh pozemku záhrady o výmere 788 m2, pozemok parcelu č. XXX/
X , parcelu registra F. evidovanú na katastrálnej mape, druh pozemku zastavané plochy a nádvoria o
celkovej výmere 137 m2, pozemok parcelu č.XXX, parcelu registra F. evidovanú na katastrálnej mape,

druh pozemku zastavané plochy a nádvoria, o celkovej výmere 99 m2 a stavbu so súpisným číslom
XXX, popis stavby rodinný dom, postavený na parcele číslo XXX/X zapísaný na LV č. XXX, okres A.,
obec C. D., katastrálne územie C. D., bez povinnosti žalobcu zabezpečiť im bytovú náhradu a to do 30
dní od právoplatnosti rozsudku.

III. Vzájomný návrh žalovaných v 1. a 2. rade na určenie vlastníckeho práva

z a m i e t a.

IV. Náhradu trov konania stranám sporu n e p r i z n á v a.“

2. Svoje rozhodnutie právne odôvodnil ustanoveniami § 3 ods. 1, § 123, § 126 ods. 1, § 132
Občianskeho zákonníka, § 21 ods. 2 a 3 zákona č. 527/2002 Z.z.; výroky o trovách konania ustanovením

§ 257 CSP.

3. Učinil tak potom, ako mu bol jeho prvý rozsudok č.k. 7C/3/2018-162, ktorým zamietol jednak
žalobu žalobcu na vypratanie nehnuteľnosti a jednak vzájomnú žalobu žalovaných 1/ a 2/ na
určenie vlastníckeho práva s nepriznaním náhrady trov konania ani jednej zo sporových strán, spolu
s potvrdzujúcim rozsudkom odvolacieho súdu č.k. 12Co/68/2019-223, na dovolanie oboch strán sporu,

dovolacím súdom, uznesením sp.zn. 7Cdo/176/2020 z 08.04.2021 zrušený.Z odôvodnenia uznesenia dovolacieho súdu vyplývalo, že žalobca sa domáhal ochrany svojho
nadobudnutého vlastníckeho práva dobrovoľnou dražbou a žiadal o vypratanie tejto ním nadobudnutej
nehnuteľnosti žalovanými 1/ a 2/ z dôvodu, že ju neoprávnene užívajú aj naďalej, bez akejkoľvek odplaty

za užívanie. Práve ustálenie toho, či dochádza k neoprávnenému zásahu do vlastníckeho práva žalobcu
a či bývajú a užívajú nehnuteľnosť žalovaní 1/ a 2/ bez akéhokoľvek právneho titulu a bez poskytovania
žalobcovi akejkoľvek odplaty za jej užívanie, bolo rozhodujúce pre náležité skutkové a právne posúdenie
veci.Nižšiesúdysazaoberalilenochranouprávažalovaných1/a2/,ktorýchvyprataniebybolovrozpore
s dobrými mravmi podľa § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka, kde stratu ich obydlia nižšie súdy považovali

za najextrémnejšiu formu zásahu do ich práva na rešpektovanie obydlia, poukazujúc na to, že v tomto
rodinnom dome bývajú dve maloleté deti trpiace závažnou psychickou poruchou a že nemajú možnosť
zabezpečiť si iné bývanie. Zároveň sa nižšie súdy podľa dovolacieho súdu nezaoberali zásahom do
vlastníckeho práva žalobcu a jeho obmedzením, nakoľko nemôže užívať predmetnú nehnuteľnosť.
Rovnako nižšie súdy neposúdili podľa dovolacieho súdu užívanie nehnuteľnosti žalobcu žalovanými 1/
a 2/ bez právneho titulu a bez akejkoľvek odplaty za užívanie. Uvedené bolo dôvodom pre zrušenie

rozhodnutí oboch nižších súdov.

4. Predmetom sporu aj naďalej je na jednej strane nárok žalobcu - návrh na uloženie povinnosti
žalovaným 1/ a 2/ vypratať nehnuteľnosti (rodinný dom s pozemkom, na ktorom stojí a priľahlé pozemky),
bez povinnosti žalobcu zabezpečiť žalovaným 1/ a 2/ bytovú náhradu, ktoré nehnuteľnosti nadobudol

žalobca do svojho výlučného vlastníctva na dobrovoľnej dražbe, a ktoré predtým vlastnícky patrili
žalovaným1/a2/,ktorí sanapriekpísomnejvýzvenezúčastniliodovzdaniapredmetudražbyžalobcovia
aj napriek skutočnosti, že už dlhšie nie sú vlastníkmi sporných nehnuteľností, tieto bez právneho dôvodu
naďalej užívajú.

5. K tomuto nároku žalobcu súd prvej inštancie v dôvodoch preskúmavaného rozsudku uviedol, že z
vykonaného dokazovania vyplynulo, že žalobca sa stal vlastníkom nehnuteľnosti na základe dobrovoľnej
dražby, o ktorej bola spísaná Notárska zápisnica číslo N 2175/2017 dňa 18.07.2017 ako osvedčenie o
vykonaní dobrovoľnej dražby podľa zákona č. 527/2002 Z.z. v znení neskorších predpisov o dobrovoľnej
dražbe, a to za vydraženú cenu 77.400,- eur. Z predloženého listu vlastníctva číslo XXX, okres A., obec

C. D., katastrálne územie C. D. mal súd preukázané, že žalobca je výlučným vlastníkom nehnuteľnosti
1/1, a to parcely registra „F.“ číslo XXX/X - záhrady o celkovej výmere 788 m2, parcely číslo XXX/
X o celkovej výmere 137 m2 - zastavané plochy a nádvoria, parcely číslo XXX o výmere 99 m2 -
zastavané plochy a nádvoria a rodinného domu so súpisným číslom XXX na parcele číslo XXX/X. Z
predloženejzápisniceoodovzdanípredmetudražbyzodňa10.08.2017presúdvyplynulo,žežalovaní1/

a 2/ ako predchádzajúci vlastníci predmetnej nehnuteľnosti odmietli túto nehnuteľnosť vydať žalobcovi.
V predmetnej nehnuteľnosti bývajú dve maloleté deti žalovaných, dcéra študujúca na vysokej škole a
žalovaní 1/ a 2/ ako manželia.

6. Žalobca sa stal vlastníkom predmetnej nehnuteľnosti na základe dobrovoľnej dražby dňom

18.07.2007. Žalobu o vypratanie nehnuteľnosti doručil žalobca súdu dňa 16.01.2008. Súd poukázal na
rozhodnutie Najvyššieho súdu Českej republiky 22Cdo/1630/2002 zo dňa 28.07.2003, podľa ktorého:
„Práva a právom chránené záujmy osôb, ktoré stratili vlastnícke právo k domu, v ktorom je obydlie,
je treba vždy porovnať s právom vlastníka na ochranu proti tomu, kto do jeho práva neoprávnene
zasahuje. Pokiaľ by dôsledkom vypratania domu žalovanými bolo, že by žalovaní a ich rodina stratili

akúkoľvek ľudsky dôstojnú možnosť bývania, že by sa z členov jeho rodiny stali bezdomovci a vznikli by
aj dôvody pre nariadenie ústavnej výchovy maloletých detí, nebolo by možno dať prednosť majetkovým
právam žalobcu pred realizáciou zhora uvedených základných ľudských práv žalovaným. Preto, pokiaľ
sa žalobca domáha vypratania domu, v ktorom žalovaní s maloletým dieťaťom žijú, pričom žalovaní
nemajú možnosť zaistiť si obydlie inak, je výkon práva žalobcu požadovať vypratanie domu v rozpore s

dobrými mravmi. O rozpore výkonu práv žalobcu s dobrými mravmi by nešlo iba v prípade, ak by žalovaní
svojvoľne poškodzovali práva žalobcu ešte ďalším závažným spôsobom, bezdôvodne by odmietali platiť
primeranú čiastku za užívanie domu.“
Žalovaní obývajú od vykonania dobrovoľnej dražby, na základe ktorej sa vlastníkom predmetnej
nehnuteľnostistalžalobca,t.j.odroku2017,nehnuteľnosťbezprávnehodôvodu,pričomtak,akotosúdu

potvrdila žalovaná v 2.rade a následne právny zástupca žalobcu, žalovaní za užívanie nehnuteľnosti
vo výlučnom vlastníctve žalobcu, nepoukazujú žiadnu náhradu.
Prvoinštančný súd v tejto súvislosti bol viazaný právnym názorom vyjadreným v uznesení Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky sp.zn. 7Cdo/176/2020 zo dňa 08.04.2021, v ktorom dovolací súd konštatoval,že je potrebné sa zaoberať otázkou zasahovania do vlastníckeho práva žalobcu obmedzením jeho
vlastníckeho práva, pretože nemôže užívať nehnuteľnosť, ktorej sa stal vlastníkom. Dovolací súd
vytkol súdu nižšej inštancie, že vôbec neposúdili otázku užívania nehnuteľnosti vo vlastníctve žalobcu

žalovanými 1/ a 2/ bez právneho dôvodu a bez poskytovania akejkoľvek odplaty za jej užívanie. Ako
to uviedol Najvyšší súd Slovenskej republiky v uznesení zo dňa 27.10.2009 sp.zn. 1Cdo/98/2008,
radikálnym zásahom do vlastníckeho práva žalobcu by sa vytvoril precedens, na základe ktorého by mal
žalobca strpieť bezodplatné užívanie nehnuteľnosti žalovanými iba na základe ich zlej sociálnej situácie.
Súd konštatoval, že tak, ako žalovaní 1/ a 2/ majú právo na obydlie, tak je potrebné rešpektovať aj

existenciu práva žalobcu na plný a ničím nerušený výkon jeho vlastníckeho práva. Rovnako je potrebné
zdôrazniť, že žalovaní 1/ a 2/ mali od roku 2017 dostatočný časový priestor, až do roku 2022, zabezpečiť
si svoje bývanie. Aj správanie sa žalovaných titulom užívania nehnuteľnosti, ktorej vlastníkom sa stal
žalobca od roku 2017, až do súčasnej doby bez toho, aby poskytovali akúkoľvek odplatu žalobcovi,
tiež nie je súladné s dobrými mravmi. Podľa rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo
dňa 20.11.1997 sp.zn. 1Cdo/48/1997 za zneužitie práva a teda aj vlastníctva, treba považovať konanie

navonok dovolené, ktorým má však byť dosiahnutie nedovoleného výsledku voči osobe, ktorá sama
musí konať podľa práva. Žalovaní neposkytujú žalobcovi žiadnu odplatu za užívanie jeho nehnuteľnosti,
svoju bytovú otázku neriešia od roku 2017.
Súd poukazuje, napríklad na rozhodnutie Krajského súdu Banská Bystrica sp.zn. 17Co/42/2021 zo dňa
15.12.2021, kedy súd konštatoval, že o rozpor výkonu vlastníckeho práva realizovaného žalobou na

vypratanie nehnuteľnosti s dobrými mravmi by nešlo predovšetkým v prípade, ak by žalovaní svojvoľne
poškodzovali práva žalobcu (Stanovisko občianskoprávneho a obchodného kolégia Najvyššieho súdu
Českej republiky CPJN 6/2009 zo dňa 14.04.2009). Odvolací súd konštatoval, že v prípade žaloby
o vypratanie sporných nehnuteľností zo strany žalobcu, ide o výkon práva v súlade s právom,
nakoľko žalovaní do jeho vlastníckeho práva k sporným nehnuteľnostiam dlhodobo bez právneho

dôvodu zasahujú. Žalovaní sa ujali držby sporných nehnuteľnosti bez právneho dôvodu, za užívanie
sporných nehnuteľností dobrovoľne neplatia žalobcovi žiadnu náhradu - žalobca sa jej musel domáhať
v osobitných konaniach. Za tejto situácie nemôže, podľa názoru odvolacieho súdu rozpor výkonu
práva žalobcu s dobrými mravmi vyplývať len zo samotnej skutočnosti, že žalovaní majú v sporných
nehnuteľnostiach žalobcu svoje obydlie. Podľa nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.zn.

I. ÚS/192/2015 zo dňa 07.10.2015, prvoradou úlohou všeobecných súdov a zmyslom občianskeho
súdneho konania, je nachádzanie, hľadanie hmotného práva a spravodlivé riešenie sporov medzi
účastníkmi.
Súdjeviazanýprávnymnázoromdovolaciehosúduazdoplneniadokazovaniabolovsporepreukázané,
že žalovaní užívajú uvedenú nehnuteľnosť vo vlastníctve žalobcu bez právneho dôvodu a bez

poskytovania akejkoľvek náhrady žalobcovi ako vlastníkovi.
Súd uložil žalovaným povinnosť túto nehnuteľnosť vypratať. Postupom podľa § 232 ods. 3 CSP určil
lehotu na plnenie tridsiatich dní na splnenie povinnosti žalovaným 1/ a 2/ od právoplatnosti tohto
rozsudku na vypratanie nehnuteľnosti. Ako dôvod súd uviedol nepriaznivý zdravotný stav žalovaného
v 1/, ako aj nepriaznivú sociálnu, majetkovú a rodinnú situáciu žalovaných. V nehnuteľnosti vlastnícky

patriacej žalobcovi totiž bývajú aj deti pochádzajúce z manželstva.

7. Na druhej strane to bol predmetom konania aj nárok žalovaných o určenie vlastníckeho práva k vyššie
označeným nehnuteľnostiam.

8. V tomto smere súd poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn.
7Cdo/34/2011zodňa22.02.2012,podľaktoréhopríkleplicitátoranadobrovoľnejdražbejenadobudnutie
vlastníctva formou prechodu práva na základe inej skutočnosti v zmysle § 132 Občianskeho zákonníka.
Takýto prechod práva je právnou skutočnosťou, ktorú nie je možné preskúmať v rámci iného konania,
než konania upraveného v § 21 ods. 2 a 3 zákona č. 527/2002 Z.z. Pokiaľ v osobitnom konaní o určenie

neplatnosti dražby, v ktorom žaloba musí byť podaná v trojmesačnej prekluzívnej lehote počítanej
od konania dobrovoľnej dražby, súd neurčí neplatnosť dražby, nemôže nikto, ani súd, spochybňovať
prechodprávanadobrovoľnejdražbe.Najvyššísúd vtomtorozhodnutíuviedol,žeajvZbierkestanovísk
Najvyššieho súdu a rozhodnutí Slovenskej republiky (R 23/2010) aplikačná súdna prax uzatvára, že
neplatnosť dobrovoľnej dražby môže vysloviť súd iba v občianskom súdnom konaní, ktoré začalo

podaním návrhu na určenie neplatnosti dobrovoľnej dražby podľa § 21 ods. 2 zákona č. 527/2002 Z.z.
Otázku neplatnosti dobrovoľnej dražby nemôže súd posudzovať v inom konaní, než v konaní podľa
uvedeného ustanovenia, a to ani ako otázku prejudiciálnu. Uvedený záver vyplýva a súd odkázal aj na
ďalšie rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, najmä rozhodnutie sp.zn. 3Cdo/186/2010,rozhodnutie sp.zn. 3Cdo/272/2007, ako aj rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn.
5Cdo/51/2019. Najvyšší súd Slovenskej republiky v rozsudku z 22.05.2008 sp.zn. 3Cdo272/2007 (Zo
súdnejpraxečíslo47/2008)vyvodil,ženeplatnosťdobrovoľnejdražbymôžeurčiťlensúdvsamostatnom

konaní o určenie jej neplatnosti. K obdobnému zhodnému názoru dospel aj Najvyšší súd Slovenskej
republiky v rozsudku zo dňa 30.06.2009 sp.zn. 2Cdo/66/2008 (R23/2010) a z 23. júna 2010 sp.zn.
5Cdo/51/2009. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako najvyššia súdna autorita nadväzujúc na právne
závery vyjadrené v týchto rozsudkoch uviedol, že neplatnosť dobrovoľnej dražby môže neplatnosti
dobrovoľnej dražby môže vysloviť súd iba v občianskom súdnom konaní, ktoré začalo podaním návrhu

na určenie neplatnosti dobrovoľnej dražby podľa § 21 ods. 2 zákona č. 527/2002 Z.z. Otázku neplatnosti
dobrovoľnejdražbynemôžesúdposudzovaťvinomkonaní,nežvkonanípodľauvedenéhoustanovenia,
ani ako predbežnú. Z tohto dôvodu, keďže dobrovoľná dražba, ktorej priebeh bol spísaný vo forme
notárskej zápisnice číslo N 2175/2017 zo dňa 18.07.2017, nebola vyhlásená za neplatnú, súd nie je
oprávnený riešiť otázku jej neplatnosti ako prejudiciálnu v tomto spore. Z tohto dôvodu bol vzájomný
návrh žalovaných 1/ a 2/ na určenie ich vlastníckeho práva v celom rozsahu ako nedôvodný zamietnutý.

9. Žalovaní 1/ a 2/ prostredníctvom ich právnej zástupkyne navrhli spor prerušiť do skončenia konania
o prejudiciálnej otázke, ktorú podal Krajský súd v Prešove dňa 28.09.2021 vo veci C-598/2021.
Prvoinštančný súd návrh na prerušenie konania zo strany žalovaných považoval v celom rozsahu za
nedôvodný. Ustanovenie § 164 CSP obsahuje fakultatívne prerušenie konania, podľa ktorého, ak súd

neurobí iné vhodné opatrenia, môže konanie prerušiť, ak prebieha súdne alebo správne konanie, v
ktorom sa rieši otázka, ktorá môže mať význam pre rozhodnutie súdu, alebo ak súd dal na takéto
konanie podnet. Ako jediný fakultatívny dôvod na prerušenie konania normuje zákon dôvod, že prebieha
súdne alebo iné správne konanie, v ktorom sa rieši otázka, ktorá môže mať význam pre rozhodnutie
súdu, alebo ak súd samotný dal na takéto konanie podnet. Fakultatívne prerušenie konania znamená

iba také prerušenie konania, ktoré nie je pre samotné konanie nevyhnutné. Rozhodujúcim hľadiskom
pre prerušenie konania je zásada hospodárnosti konania, preto prerušenie konania môže prichádzať
do úvahy skôr ako reštriktívna výnimka, než ako jeho pravidlo. Uvedený záver vyplýva napríklad z
rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 3Cdo/l50/2010. Súd bol toho názoru, že
zodpovedanie otázok, ktoré podal Krajský súd v Prešove dňa 28.09.2021 a vec bola prijatá pod sp.zn.

C-598/2021, kde sa rieši otázka zosplatnenia úveru, najmä závažnosť porušenia povinnosti spotrebiteľa
v pomere k výške úveru a dobe jeho splácania, ako aj princíp efektivity práva Európskej únie, ktorá
meritórne nezadrží vykonanie záložného práva súkromnou dražbou nehnuteľnosti, ktoré predstavuje
obydlie spotrebiteľov a nezohľadňuje úroveň závažnosti porušenia povinnosti spotrebiteľa vo vzťahu k
výške úveru a úverovému obdobiu, vyriešenie tejto otázky nemá dopad a ani vplyv na merito tohto sporu,

ktorým je vypratanie nehnuteľností vo vlastníctve žalobcu žalovanými. Preto súd návrh na prerušenie
konania žalovaných ako nedôvodný zamietol.

10. O trovách konania súd rozhodol aplikujúc výnimočné zákonné ustanovenie § 257 CSP. podľa ktorého
výnimočne súd neprizná náhradu trov konania, ak existujú dôvody hodné osobitného zreteľa. Žalovaní

bolineúspešnívoveciichvzájomnéhonávrhu.Úspešnýmvtomtosporebolžalobca,ktorémuprináležala
náhrada trov konania. Súd však žalobcovi náhradu trov konania postupom podľa § 257 CSP nepriznal.
Za dôvod hodný osobitného zreteľa súd považoval samotný predmet tohto sporu, ktorým je vypratanie
nehnuteľnosti, o ktorú žalovaní 1/ a 2/ prišli v procese dobrovoľnej dražby. Zároveň právna zástupkyňa
žalovaných súdu predložila lekárske správy, z ktorých vyplýva, že žalovaný 1/ je po cievnej mozgovej

príhode, nie je schopný samostatnej zárobkovej činnosti a je odkázaný na pomoc svojich detí, ako
aj žalovanej 2/. Danú nehnuteľnosť obývajú aj maloleté deti, pochádzajúce z manželstva žalovaných.
Práve zohľadňujúc všetky tieto okolnosti bol súd toho názoru, že ak by zaviazal žalovaných nahradiť
žalobcovi trovy konania, bola by ohrozená ich základná životná úroveň, ako aj výživa a výchova detí.
Preto súd aplikujúc toto výnimočné zákonné ustanovenie § 257 CSP náhradu trov konania stranám

sporu nepriznal.

11. Označený rozsudok včas podaným odvolaním napadli obe strany sporu.

12. Žalobca ho napadol čo do IV. výroku o trovách konania, poukazujúc na odvolacie dôvody uvedené v

ust. § 365 ods. 1 písm. d/ a h/ CSP (iná vada a nesprávne právne posúdenie). S predmetným výrokom
nesúhlasil z dôvodu jeho nepreskúmateľnosti, pretože súd prvej inštancie sa nevysporiadal a neposúdil
všetky okolnosti relevantné pre rozhodnutie o náhrade trov konania podľa § 257 CSP, vrátane okolností,
ktoré viedli k súdnemu uplatneniu nároku, ktoré predchádzali podaniu žaloby, postoja sporových stránv priebehu konania a osobných, zárobkových a majetkových pomerov žalovaných. Uviedol, že samotný
predmet sporu nie je spôsobilým dôvodom na aplikáciu § 257 CSP, pretože dobrovoľná dražba bola
realizovaná na základe nesplácania záväzkov žalovanými a s podaním žaloby čakal cca 6 mesiacov,

pričom žalovaní sa ani len nepokúsili dohodnúť na tom, že by v nehnuteľnosti zostali bývať za určitú
protihodnotu. Poukázal na postoj samotných žalovaných, ktorí napriek opakovanému poučeniu o
nemožnosti vyhovieť ich nevzali svoju zjavne bezúspešnú žalobu o určenie vlastníckeho práva späť, čím
prispeli k trvaniu tohto sporu. Žalobca nesúhlasil ani s názorom o ohrození životnej úrovne žalovaných,
pretože priznanie trov súdneho konania žalobcovi nie je spôsobilé ohroziť ich základnú životnú úroveň,

ani výživu a výchovu detí. Poukázal na to, že sú to práve žalovaní, ktorí spolu so svojimi deťmi užívajú
predmetné nehnuteľnosti bez úhrady.
Zároveň uviedol, že žalobca žiadnym spôsobom neprispel k vzniku tohto sporu, preto nie je spravodlivé
požadovať, aby napriek svojmu úspechu nemal nárok na náhradu vynaložených trov. Poukázal aj
na pomery strán sporu, konkrétne na to, že žalovaný 1/ je výlučným vlastníkom a aj podielovým
spoluvlastníkom ornej pôdy nachádzajúcej sa v k.ú. D. G.. V prípade ich záujmu by mohli predmetnú

pôdu predať a aspoň čiastočne uhradiť ich záväzky, čo sa doposiaľ nestalo. Zdravotný stav žalovaného
1/ by mohol byť dôvodom na aplikáciu § 257 CSP, avšak žalovaná 2/ žiadnymi zdravotnými problémami
netrpela, zúčastňovala sa pojednávaní a minimálne vo vzťahu ku nej nedošlo k naplneniu § 257 CSP,
keďže je schopná sa zamestnať. Pokiaľ ide o lekárske správy predložené žalovanou 2/ na pojednávaní
konanomdňa14.02.2022,tietobolizostaršiehoobdobiaavyplývaloznich,žežalovaný1/malzdravotné

problémy psychického charakteru už v roku 2014, teda nešlo o problémy, ktoré by vznikli krátko pred
skončením konania, resp. by s ním súviseli. Správy boli založené do spisu oneskorene, preto nie je
možné na ne prihliadať.
Na základe uvedeného žalobca navrhol, aby odvolací súd zmenil rozhodnutie súdu prvej inštancie vo
výroku IV. tak, že žalovaní v časti vzájomného návrhu nemajú nárok na náhradu trov konania a žalovaní

sú povinní nahradiť žalobcovi trovy konania v rozsahu 100 %, o výške ktorých bude rozhodnuté súdom
prvej inštancie samostatným uznesením.

13. Žalovaní 1/ a 2/ rozsudok napadli čo do II. výroku o uloženej povinnosti vypratať nehnuteľnosti a čo
do III. výroku o zamietnutí ich vzájomnej žaloby na určenie vlastníckeho práva, poukazujúc na odvolací

dôvod uvedený v ust. § 365 ods. 1 písm. h/ CSP (nesprávne právne posúdenie). Uviedli, že od počiatku
sporu tvrdili a preukazovali, že o svoje obydlie prišli bez svojho zavinenia, hrubo nemorálnym konaním
subjektov zainteresovaných v procese dobrovoľnej dražby. V konečnom dôsledku iba fatálne doplatili
na nedbalosť, alebo nekompetentnosť osôb, ktoré im mali a mohli poskytnúť ochranu pri nezákonnom
pozbavení ich vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam tvoriacim obydlie ich rodiny v dražbe.

Namietali, že pochybil súd prvej inštancie, ktorý nesprávne zamietol ich návrh na vydanie neodkladného
opatrenia a náprava zo strany krajského súdu prišla oneskorene, 22 dní po vydražení ich rodinného
domu. Ich advokát nepodal v zákonnej lehote žalobu o neplatnosť dražby a ani ich nijako neupozornil,
že takúto žalobu je potrebné podať. Bez ich vedomia a súhlasu advokát vzal späť aj žalobu o
zdržanie sa výkonu záložného práva. Uviedli, že nie je na mieste hovoriť ani o dobromyseľnosti

samotného žalobcu, pretože jeho jediným zámerom bolo získať nehnuteľnosti do svojho vlastníctva
za čo najnižšiu cenu. Krivda, ktorá sa v ich rodine stala viedla k tomu, že žalovaný 1/ utrpel
ťažkú cievnu mozgovú príhodu, ktorá ho celkom vyradila z normálneho života a staršia dcéra má
psychické problémy. Sú na pokraji prežívania. Už v dovolacom konaní poukazovali na rozpor právnych
úkonov predchádzajúcich dražbe, ale aj tých, realizovaných počas dražby, s dobrými mravmi. V tejto

súvislosti poukázali na nález Ústavného súdu SR, sp.zn. III. ÚS 44/2017, avšak s ich argumentáciou
sa dovolací súd nijako nevysporiadal. Za podstatné považujú skutočnosť, že predmetom sporu je
nehnuteľnosť, ktorá je ich jediným obydlím, na ktoré je celá rodina bezprostredne odkázaná a nemajú
inú možnosť bývania. Na strane druhej žalobca potrebuje túto nehnuteľnosť len na svoje podnikateľské
aktivity, teda nepredstavuje pre neho prostriedok na uspokojenie jeho základných životných potrieb,

ako je tomu u žalovaných. Ďalej uviedli, že za užívanie nehnuteľnosti neplatili, pretože vzájomnou
žalobou rozporovali zákonnosť získania vlastníckeho práva žalobcu k ich domu a čakali, ako vo veci
rozhodne súd. Okrem toho si voči nim žalobca uplatnil aj nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia.
Prvoinštančný súd preto mohol o tomto spore rozhodnúť aj tak, že vzhľadom na všetky okolnosti
užívacie právo patrí žalovaným a bude sa zaoberať primeranou výškou odplaty za jej užívanie. K

tvrdeniu súdu, že mali dostatočný časový priestor na riešenie svojej bytovej otázky uviedli, že toto je
vzhľadom na sociálnu situáciu ich rodiny necitlivé konštatovanie. Žalovaná 2/ na pojednávaní konanom
dňa 14.02.2022 opakovane uviedla vážne dôvody, pre ktoré ich rodina ledva prežíva.Navrhli, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vrátil vec súdu prvej inštancie na nové
konanie a rozhodnutie.

14. Žalobca vo vyjadreniach k odvolaniu žalovaných uviedol, že má síce pochopenie pre ich
sociálnu situáciu, avšak uvedené nie je dôvodom na protiprávne zotrvávanie žalovaných v predmetnej
nehnuteľnosti, a to najmä vo vzťahu k tej skutočnosti, že podal žalobu až po takmer 6 mesiacoch odo
dňa nadobudnutia vlastníckeho práva. Žalovaní do dnešného dňa nepodnikli žiadne kroky k tomu, aby
si zabezpečili iné ubytovanie a rovnako sa nepokúsili ani len dohodnúť uzatvorenie nájomnej zmluvy,

resp. na vydaní bezdôvodného obohatenia. Nevyjadrili sa, že chcú vzniknutú situáciu riešiť a či chcú
v predmetnej nehnuteľnosti zostať ďalšie 2 roky alebo 5 rokov, bez toho, aby uhrádzali čo i len nejaké
nájomné. V tejto súvislosti poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu ČR, sp.zn. 22Cdo/l630/2002 zo
dňa 28.07.2003.
Dňa 25.04.2022 bolo jeho právnemu zástupcovi doručené rozhodnutie Krajského súdu v Prešove, sp.zn.
9Co/5/2022 zo dňa 15.03.2022, ktorým boli žalovaní zaviazaní spoločne a nerozdielne vydať žalobcovi

bezdôvodné obohatenie vo výške 18.554,78 eur s prísl., avšak žalovaní dodnes neuhradili svoj dlh
ani z časti a ani ho nekontaktovali. V súčasnosti obývajú predmetnú nehnuteľnosť zadarmo, bez toho,
aby uhrádzali odplatu. Uviedol, že žalovaní stále poukazujú na zlyhania ich advokáta a aj súdu prvej
inštancie, avšak má za to, že uvedené skutočnosti nie sú predmetom tohto konania. Ak namietajú
chybovosť svojho predchádzajúceho právneho zástupcu, prípadne znalca, je potrebné, aby v ďalšom

konaní zažalovali tieto osoby. K tvrdeniam žalovaných o potrebe posúdenia tohto sporu v kontexte § 3
ods. 1 Občianskeho zákonníka poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR, sp.zn. 7Cdo/l76/2020.
Ďalej uviedol, že žalovaní nikdy nenavrhli, aby im súd ponechal užívacie právo a zaviazal ich uhrádzať
primeranú odplatu za užívanie nehnuteľnosti.
Poukázal na to, že žalobca získal vlastnícke právo príklepom licitátora na verejnej dražbe, ktorá bola

osvedčená notárom. V tomto prípade nie je možné argumentovať, že išlo o svojvoľný výkon práva
žalobcu, keďže bola vykonávaná táto dobrovoľná dražba pod dozorom štátneho orgánu, a to notára.
Neodňal vlastnícke právo žalovaným k ich rodinnému domu. Zaplatil sumu, ktorá bola určená príklepom
licitátora na dražbe. Na základe uvedeného mal za to, že žalovaní nemajú záujem vzniknutú situáciu
riešiť a zároveň nemajú ani záujem uhrádzať mu odplatu za užívanie nehnuteľnosti, preto navrhol, aby

odvolací súd potvrdil rozhodnutie súdu prvej inštancie ako správne.

15. Krajský súd v Prešove ako súd odvolací (§ 34 CSP), po zistení, že odvolania boli podané včas (§
362 ods. 1 CSP), oprávnenými subjektmi - stranou, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§
359 CSP), proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie, proti ktorému zákon odvolanie pripúšťa (§ 355 ods. 1

CSP), po skonštatovaní, že podané odvolania majú základné zákonné náležitosti (§ 127 a § 363 CSP) a
že odvolatelia použili zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 365 ods. 1 písm. d/ a h/ CSP), preskúmal
napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom (§ 379 CSP) a dôvodmi odvolania (§ 380 ods. 1
CSP), s prihliadnutím ex offo na prípadné vady týkajúce sa procesných podmienok, ktoré ale nezistil (§
380 ods. 2 CSP), viazaný skutkovým stavom tak ako ho zistil súd prvej inštancie, bez potreby zopakovať

alebo doplniť dokazovanie (§ 383 CSP), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385
ods. 1 CSP a contrario) a dospel k záveru, že prvoinštančný rozsudok je potrebné zrušiť.

16. Podľa § 455 CSP ak bolo rozhodnutie zrušené a ak bola vec vrátená na ďalšie konanie a nové
rozhodnutie, súd prvej inštancie a odvolací súd sú viazané právnym názorom dovolacieho súdu.

V prejednávanej veci dovolací súd uznesením sp.zn. 7Cdo/176/2020 rozsudok Krajského súdu
v Prešove sp.zn. 12Co/68/2019 spolu s rozsudkom Okresného súdu v Prešove sp.zn. 7C/3/2018-162
zrušil a vec vrátil prvoinštančnému súdu na ďalšie konanie. Zrušené rozhodnutia vychádzali pri
uplatnenom nároku žalobcu na vypratanie nehnuteľnosti a o vzájomnej žalobe žalovaných o určenie
vlastníckeho práva, zo skutkových okolností, ktoré svedčia o tom, že žalovaní odmietli nehnuteľnosť

vydať žalobcovi po tom, čo ju žalobca v dobrovoľnej dražbe vydražil príklepom licitátora. V nehnuteľnosti
bývajú dve maloleté deti žalovaných v 1. a 2. rade, dcéra študujúca na vysokej škole a žalovaní v 1. a 2.
rade ako manželia. Vypratanie nehnuteľnosti by bolo v rozpore s § 3 ods. 1 OZ, v rozpore s Dohovorom
o právach dieťaťa (čl. 16), keď žalovaní nemajú inú možnosť zabezpečiť si iné bývanie. Vzájomný návrh
žalovaných bol považovaný podľa § 21 ods. 2, 3 zákona č. 527/2002 Z.z. za nedôvodný.

Odvolací súd sa s rozhodnutím prvoinštančného súdu stotožnil.
Dovolací súd v bode 15. svojho rozhodnutia uviedol: „15. V posudzovanom spore sa žalobca domáhal
ochrany svojho nadobudnutého vlastníckeho práva 1 dobrovoľnou dražbou a žiadal o vypratanie tejto
ním nadobudnutej nehnuteľnosti žalovanými 1/ a 2/ z dôvodu, že ju neoprávnene užívajú aj naďalejbez akejkoľvek odplaty za užívanie. 15.1. Práve ustálenie toho, či dochádza k neoprávnenému zásahu
do vlastníckeho práva žalobcu a či bývajú a užívajú nehnuteľnosť žalovaní 1/ a 2/ bez akéhokoľvek
právneho titulu a bez poskytovania žalobcovi akejkoľvek odplaty za jej užívanie, bolo rozhodujúce

pre náležité skutkové a právne posúdenie veci. Podľa dovolacieho súdu súdy nižšej inštancie túto
otázku náležíte nevyriešili. Zaoberali sa len ochranou práva žalovaných 1/ a 2/, ktorých vypratanie z
nehnuteľnosti by bolo podľa nich v rozpore s dobrými mravmi vzhľadom na ustanovenie § 3 ods. 1
Občianskeho zákonníka, podľa ktorého výkon práv a povinností vyplývajúcich z občianskoprávnych
vzťahov nesmie bez právneho dôvodu zasahovať do práv a oprávnených záujmov iných a nesmie

byť v rozpore s dobrými mravmi. Stratu ich obydlia považovali súd prvej inštancie a odvolací súd za
najextrémnejšiuformouzásahudoichprávanarešpektovanieobydlia.Poukázalinato,ževpredmetnom
rodinnom dome bývajú dve maloleté deti trpiace závažnou psychickou poruchou a z dôvodu, že nemajú
možnosť zabezpečiť si iné bývanie. Nezaoberali sa však zásahom do vlastníckeho práva žalobcu
a jeho obmedzením, nakoľko nemôže užívať predmetnú nehnuteľnosť. Rovnako neposúdili užívanie
nehnuteľnosti žalobcu žalovanými 1/ a 2/ bez právneho titulu a bez akejkoľvek odplaty za užívanie.“

Dovolací súd uvedenú vadu považoval za dovolací dôvod podľa § 420 písm. f) CSP.

17. Súdy nižšieho stupňa, teda prvoinštančný, ale v tomto prípade aj odvolací sú viazané právnym
názorom dovolacieho súdu.
Právny názor v tomto kontexte je potrebné vnímať ako názor na aplikáciu hmotného aj procesného práva

na rovnaký skutkový stav.
Záväznosť právneho názoru dovolacieho súdu trvá do momentu, pokiaľ nedôjde v ďalšom konaní
k zmene skutkových zistení, ktoré sú odlišné od pôvodných výsledkov dokazovania. Ak dôjde v ďalšom
konaní k zmene skutkového základu veci, z ktorého vychádzal dovolací súd, nemôže sa záväznosť jeho
právneho názoru uplatniť. V takom prípade je viazanosť názorom dovolacieho súdu obmedzená alebo

úplne zaniká.

18. V zrušujúcom rozhodnutí dovolacieho súdu dovolací súd vytýkal súdom nižšieho stupňa, že sa
zaoberali len ochranou práv žalovaných v 1. a 2. rade, keď posúdil možnosť ich vypratania ako nárok
v rozpore s dobrými mravmi podľa § 3 ods. 1 OZ, avšak nezaoberal sa zásahom do vlastníckeho práva

žalobcu a jeho obmedzením svoje vlastníctvo užívať, bez zohľadnenia okolnosti, že žalovaní užívajú
nehnuteľnosť bez právneho titulu a bez akejkoľvek odplaty.
Odvolací súd k uvedenému právnemu názoru dovolacieho súdu len dodáva, že dovolací súd nevylučuje
potrebu chrániť práva žalovaných, ale upozorňuje aj na vlastnícke právo žalobcu, kde obe skupiny práv
je potrebné pri rozhodovaní v uplatnených nárokoch porovnať, zohľadniť a vyhodnotiť, ktorému z týchto

tvrdených práv je potrebné v tomto spore poskytnúť ochranu súdom.
Vnapadnutomrozhodnutíprvoinštančnýsúdsazameralvýlučnenaochranuvlastníckehoprávažalobcu
bez toho, aby posúdili nielen už v pôvodných rozhodnutiach zistené skutkové a právne dôvody ochrany
žalovaných ako užívateľov nehnuteľnosti, ale aj súčasne skutkové a právne závery ochrany vlastníckeho
práva žalobcu.

19. Žalovaní v odvolaní tvrdili odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. h) CSP, a teda že rozhodnutie
súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, keď priebeh dražby vykazuje
hrubo nemorálne konanie subjektov zainteresovaných v procese dobrovoľnej dražby, keď žalobca nebol
dobromyseľný v dôsledku predchádzajúceho upozornenia žalovaným v 1. rade na prebiehajúce súdne

konanie na ochranu žalovaných pred dražbou, na etické rozmery prejednávanej veci, čo sa v rozhodnutí
prvoinštančného súdu nezohľadňuje.

20. Základom pre právne posúdenie veci bolo ust. § 455 CSP, kde súd prvej inštancie bol viazaný
právnym názorom dovolacieho súdu, ktorý nevylúčil ochranu žalovaných v 1. a 2. rade, ale nariadil

zohľadniť aj práva vlastníka nehnuteľnosti.
Prvoinštančný súd však ustanovenie § 455 CSP nesprávne interpretoval, keď svoje rozhodnutie
odôvodnil výlučne potrebou ochrany vlastníckeho práva žalobcu, bez zohľadnenia argumentov
žalovaných v 1. a 2. rade.
Preto odvolací súd napadnutý rozsudok prvoinštančného súdu zrušil a vrátil na ďalšie konanie a nové

rozhodnutie (§ 389 ods. 1 písm. b) a c) CSP).

21. Úlohou prvoinštančného súdu v ďalšom konaní bude náležite zistiť skutkový stav veci, a to nielen
vo vzťahu k žalobe žalobcu, kde vyhodnotí ochranu vlastníckeho práva žalobcu v porovnaní s ochranoužalovaných, ale aj vo vzťahu k vzájomnej žalobe, kde vyhodnotí okolnosti dražby a situáciu žalovaných
v porovnaní s tvrdeným právom žalobcu.
V prejednávanej veci základ žaloby o vzájomnej žalobe a teda ďalšieho skúmania súdom je v uzavretej

Zmluve o splátkovom úvere zo 7.4.2011 medzi veriteľom Slovenskou sporiteľňou, a.s., Bratislava
a žalovanými v 1. a 2. rade, ktorú žalovaní mali porušiť a banka mala úver zosplatniť.
Ako zabezpečovací inštitút v Zmluve o splátkovom úvere bola použitá Zmluva o zriadení záložného
práva a mandátna zmluva zo dňa 7.4.2011, na základe ktorej došlo k dražbe nehnuteľnosti založenej
na zabezpečenie úveru.

Žalovaní majú postavenie spotrebiteľov, ktorí tvrdili, že v priebehu prvého i opakovaného kola dražby
nehnuteľnosti podali žalobu a návrh na vydanie neodkladného opatrenia smerujúceho k prerušeniu
takého postupu, žalovaný v 1. rade informoval dražiteľa o tejto skutočnosti.
Napriek tomu k priebehu dobrovoľnej dražby došlo a žalovaní odmietajú nehnuteľnosť vypratať.

22. Odvolací súd dáva do pozornosti prvoinštančnému súdu, že v prejednávanej veci v odvolacom

konaní bolo konanie prerušené podľa § 162 ods. 1 písm. c) CSP a boli Súdnemu dvoru Európskej únie
položené tri prejudiciálne otázky. Súdny dvor EÚ dňa 24.6.2025 vyhlásil rozsudok vo veci C-351/23,
ktorým odpovedal na dve z položených otázok uvedených v uznesení 12Co/22/2022-424 a tretiu otázku
považoval za neprijateľnú.
Odpovede na položené otázky je povinný prvoinštančný súd vo svojom konaní a rozhodovaní zohľadniť,

pretože majú zásadný vplyv na právne posúdenie veci, pretože
„Článok 6 ods. 1 a článok 7 ods. 1 smernice Rady 93/13 EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach
v spotrebiteľských zmluvách v spojení s článkami 7 a 47 Charty základných práv Európskej únie sa
majú vykladať v tom zmysle, že: do ich pôsobnosti patrí súdne konanie, v rámci ktorého na jednej
strane spoločnosť, ktorá vydražila nehnuteľnosť predstavujúcu rodinné obydlie spotrebiteľa, predanú

v rámci mimosúdneho núteného výkonu hypotekárneho záložného práva k tejto nehnuteľnosti, ktoré
bolo so súhlasom tohto spotrebiteľa zriadené v prospech poskytovateľa úveru, ktorý je predajcom alebo
dodávateľom, navrhuje vypratanie dotknutej nehnuteľnosti obývanej uvedeným spotrebiteľom, a na
druhej strane tento spotrebiteľ vzájomnou žalobou spochybňuje zákonnú povahu prevodu vlastníckeho
práva k uvedenej nehnuteľnosti na túto spoločnosť vydražiteľku, ku ktorému došlo napriek súdnemu

konaniu, ktoré v čase tohto prevodu ešte prebiehalo a ktorého cieľom bolo prerušenie tohto výkonu
z dôvodu existencie nekalých podmienok v zmluve, na ktorej je založený uvedený výkon, pričom
tento spotrebiteľ túto spoločnosť vydražiteľku o tomto súdnom konaní vopred informoval. Uvedené
platí v prípade, ak ku dňu dotknutej dražby existovali navzájom sa zhodujúce nepriame dôkazy
o potenciálne nekalej povahe týchto zmluvných podmienok a ak spotrebiteľ využil právne prostriedky,

ktorých uplatnenie bolo možné rozumne očakávať od priemerného spotrebiteľa na účely dosiahnutia
súdneho preskúmania uvedených zmluvných podmienok.“
PrihľadaníodpovedeSúdnydvorEÚvychádzaljednakzozneniaust.§21ods.2zákonaodobrovoľných
dražbách č. 527/2002 Z.z. a z doterajšej súdnej praxe a striktnej aplikácii lehoty a dôvodov, pre ktoré je
možné sa domáhať určenia neplatnosti dražby, ale prihliadol aj na vývoj výkladu ust. § 21 ods. 2 zákona

č. 527/2002 Z.z. V tomto kontexte odvolací súd poukazuje na uznesenie NS SR sp.zn. 9Cdo/187/2022
zo dňa 27.11.2023, podľa ktorého ak je predmetom súdneho konania určenie neplatnosti dražby podľa
zákona č. 527/2002 Z.z., súdy sú povinné ex offo skúmať aj to, či záložná zmluva, ak má spotrebiteľský
charakter, neobsahuje neprijateľné zmluvné podmienky.
Priamo na odpoveď na prvú otázku nadväzuje odpoveď na druhú položenú otázku, kde Súdny dvor

EÚ uviedol, že: „Článok 6 ods. 1 a článok 7 ods. 1 smernice 93/13 v spojení s článkami 7 a 47
Charty základných práv sa majú vykladať v tom zmysle, že: bránia vnútroštátnej právnej úprave, ktorá
umožňuje, aby mimosúdny nútený výkon hypotekárneho záložného práva, zriadeného k nehnuteľnosti
predstavujúcej rodinné obydlie spotrebiteľa so súhlasom tohto spotrebiteľa v prospech poskytovateľa
úveru, ktorý je predajcom alebo dodávateľom, pokračoval napriek tomu, že pred súdom prebieha

konanie o návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia smerujúceho k prerušeniu tohto výkonu,
a tomu, že existujú navzájom sa zhodujúce nepriame dôkazy o prípadnej existencii potenciálne nekalej
podmienky v zmluve, na ktorej je tento výkon založený, pričom táto vnútroštátna úprava nestanovuje
žiadnu možnosť domáhať sa súdnou cestou určenia neplatnosti toho istého výkonu z dôvodu existencie
nekalých podmienok v tejto zmluve.“

Odpovede na uvedené otázky zdôrazňujú význam verejného záujmu, ktorý je základom ochrany
poskytovanej Smernicou 93/13 žalovaným ako spotrebiteľom na jednej strane a ochranou vlastníckeho
práva žalobcu na strane druhej.23. V prejednávanej veci, tak ako je to konštatované aj v bode 104 Rozsudku Súdneho dvora EÚ vo veci
C-351/23 je nutné, aby prvoinštančný súd zvážil možnosť, ktorou sa veriteľovi (banke) umožní účasť
na konaní v tejto veci.

24. Podľa § 396 ods. 3 CSP ak odvolací súd zruší rozhodnutie a ak vráti vec súdu prvej inštancie na
ďalšie konanie, rozhodne o náhrade trov súd prvej inštancie v novom rozhodnutí o veci.
Zrušením rozhodnutia vo veci samej dochádza podľa § 367 CSP k zrušeniu aj závislého výroku o trovách
konania, odvolací súd sa zaoberal odvolaním žalobcu proti tomuto výroku s cieľom vytvoriť právny názor

pre budúce rozhodnutie o tomto nároku.

25. Právna úprava náhrady trov konania v sporovom konaní sa spravuje zásadou úspechu v spore.
Jediná možnosť prelomenia zásady úspechu pri rozhodovaní o trovách konania je vyjadrená v § 257
CSP, pričom už vo formulácii predmetného ustanovenia je expressis verbis vyjadrená požiadavka
výnimočnosti jeho aplikácie v nadväznosti na existenciu dôvodov hodných osobitného zreteľa. Súd

výnimočne neprizná náhradu trov konania, ak sú tu dôvody hodné osobitného zreteľa. Znamená to,
že súd nemusí zaviazať neúspešnú stranu sporu na náhradu trov konania, resp. nemusí zaviazať
stranu, ktorá spôsobila vznik trov svojím zavinením, aby tieto trovy nahradila protistrane. Použitie tohto
ustanovenia preto negatívne dopadá na stranu sporu, ktorá by inak mala právo na náhradu trov konania.
Z tohto dôvodu musí aplikácia daného ustanovenia zodpovedať osobitným okolnostiam konkrétneho

prípadu a musí mať vždy výnimočný charakter (pozri napr. R 34/1982).
Zákon pre rozhodnutie o nepriznaní náhrady trov konania podľa § 257 CSP vyžaduje kumulatívne
splnenie dvoch podmienok: dôvody hodné osobitného zreteľa a výnimočné okolnosti. Dôvody
hodné osobitného zreteľa, ani výnimočné okolnosti zákon nešpecifikuje. Výklad týchto podmienok
ponecháva na súdnu prax, dnes už ustálenú (viď rozhodnutia najvyššieho súdu sp.zn. 2MCdo/17/2009,

5Cdo/67/2010 či 3MCdo/46/2012), podľa ktorej nemožno § 257 CSP považovať za ustanovenie, ktoré
by zakladalo voľnú možnosť aplikácie (v zmysle svojvôle), ale ide o ustanovenie, podľa ktorého je súd
povinný skúmať, či v prejednávanom spore neexistujú zvláštne okolnosti hodné osobitného zreteľa, na
ktoré je potrebné pri stanovení povinnosti nahradiť trovy konania výnimočne prihliadnuť. Túto normu
preto nie je možné interpretovať tak, že je aplikovateľná kedykoľvek a bez zreteľa na základné zásady

rozhodovania o trovách konania. K dôvodom hodným osobitného zreteľa môže dôjsť vo vzťahu k určitým
druhom konania alebo určitej procesnej situácii a tento dôvod je daný charakterom tohto konania alebo
charakterom procesnej situácie. Aj tu však treba skúmať, či nejde o výnimku z výnimky, či teda na
ponechanie účinkov právnej normy nie sú dané dôvody. Nejde o automatické pravidlo, ktoré by sa
uplatňovalo vo vzťahu k určitému typu konania (k tomu napr. nálezy Ústavného súdu ČR, III. ÚS 292/07,

či I. ÚS 303/12), ale ide o prvok individualizácie, nie ľubovôle zo strany súdu (pozri nález Ústavného
súdu ČR, III. ÚS 727/2000). Ustanovenie § 257 CSP neslúži na zmierňovanie alebo odstraňovanie
majetkových rozdielov medzi stranami (pozri nález Ústavného súdu ČR, I. ÚS 2862/07).
K aplikácii ustanovenia § 257 dochádza aj z aspektov sociálnych. Okolnosti hodné osobitného zreteľa
sa v takýchto prípadoch môžu vyskytnúť v akomkoľvek sporovom konaní. Pri posudzovaní dôvodov

hodných osobitného zreteľa súd prihliada na majetkové, sociálne, osobné, zárobkové a iné pomery
všetkých strán sporu (teda nielen tej strany, ktorú by podľa všeobecných ustanovení zaťažovala
povinnosť nahradiť trovy konania, ale aj tej strany, ktorej majetková sféra by bola výnimočným
nepriznaním náhrady trov dotknutá) a všímať si aj okolnosti, ktoré viedli strany k uplatneniu nároku na
súde a ich postoj v konaní (pozri R 24/1964). Dôvodom spočívajúcim v pomeroch strán je napríklad

skutočnosť,žesastrana,ktoránemalaúspechvoveci,ocitnevtakejzávažnejsociálnejalebomajetkovej
situácii, ktorá predstavuje dôvod hodný osobitného zreteľa. Je však nutné prihliadnuť aj na pomery
druhej strany sporu. Iba konštatovanie, že rozhodnutie o výnimočnom nepriznaní práva na náhradu trov
konania nezasiahne nepriaznivo do majetkovej sféry úspešnej strany bez toho, aby sa súd majetkovou
sférou tejto strany akokoľvek zaoberal, je neprípustné a takýto postup možno z hľadiska súdu hodnotiť

ako svojvoľný.
Použitie § 257 CSP neodôvodňuje ani fakt, že strana nie je solventná, alebo, že zárobková a majetková
situácia strany, ktorá v spore zvíťazila, je lepšia ako u jej protistrany. Toto ustanovenie má slúžiť na
odstránenie neprimeranej tvrdosti, teda, inými slovami, na dosiahnutie spravodlivosti pre strany sporu,
pokiaľ ide o vedenie konania a jeho výsledok.

26. Okrem toho odvolací súd poukazuje aj na to, že je už ustálené, že súd v prípade použitia ustanovenia
§ 257 CSP je povinný „vytvoriť procesný priestor“ umožňujúci stranám sporu vyjadriť svoje stanovisko
k prípadnému použitiu tohto ustanovenia [pozri k tomu rozsudok ESĽP Čepek proti Českej republike(sťažnosť č. 9815/10), ako aj nálezy Ústavného súdu ČR sp.zn. PL. ÚS 46/13 a sp.zn. I. ÚS 1593/15].
Strana má teda právo byť explicitne vyzvaná, aby včas k prípadnej aplikácii § 257 vyjadrila svoje
stanovisko. Výrok rozhodnutia v prípade úplnej moderácie by mal znieť „stranám sa nárok na náhradu

trov konania nepriznáva“ resp. „súd stranám nárok na náhradu trov konania nepriznáva“. Výrok, že
„žiadna zo strán nemá nárok na náhradu trov konania“ už nemá v CSP oporu (nález Ústavného súdu
SR z 2. apríla 2020, sp.zn. I. ÚS 387/2019, obdobne aj nález Ústavného súdu SR z 18. júla 2018, sp.zn.
I. ÚS 153/2018).

27.Rovnakoodvolacísúdpoukazujeajnato,žezákladnéustanovenieonárokunanáhradutrovkonania
vyjadrené v § 255 Civilného sporového poriadku (zásada úspechu v konaní) nevylučuje rôzny pomer
úspechu v jednotlivých fázach konania - prvoinštančného, odvolacieho i dovolacieho, ktorý by vyústil do
rozhodnutia o nároku na náhradu trov jednotlivých konaní (§ 262 ods. 1 Civilného sporového poriadku).
Takéto rozhodnutie potom tvorí základ pre rozhodnutie súdu prvej inštancie postupom uvedeným v
§ 262 ods. 2 Civilného sporového poriadku. Možno preto uzavrieť, že dovolacie konanie predstavuje

v tomto smere samostatnú, od ostatného konania nezávislú časť konania, čo zakladá súdu možnosť
nezávisle od celkového výsledku sporu rozhodnúť len o trovách dovolacieho konania, s prihliadnutím na
úspech sporovej strany v dovolacom konaní, bez ohľadu na definitívny výsledok sporu (takýto stav by
mal následne nájsť vyjadrenie vo výroku rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, uznesenie Ústavného
súdu Slovenskej republiky sp.zn. I. ÚS 453/2019 z 19. novembra 2019).

28. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
Dovolateľ má právo zvoliť si advokáta a možnosť obrátiť sa na Centrum právnej pomoci (§ 160 ods.

2 CSP).
Podanie vo veci samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu
treba dodatočne doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného
predpisu; ak sa dodatočne nedoručí súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Súd na dodatočné
doručenie podania nevyzýva (§ 125 ods. 2 CSP).

Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods.2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom.
Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).