Uznesenie – Ostatné ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, August 13, 2025

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 5Co/112/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7215221690
Dátum vydania rozhodnutia: 13. 08. 2025

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Zuzana Stolárová
ECLI: ECLI:SK:KSKE:2025:7215221690.1

Uznesenie

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Zuzany Stolárovej a členiek
JUDr. Slávky Zborovjanovej a JUDr. Danice Hovančákovej v spore žalobcov: 1. A. B., nar. XX.XX.XXXX,
bytom C. D. XX, E., 2. F. B., nar. XX.XX.XXXX, bytom G. X, E., 3. H. B., nar. XX.XX.XXXX, bytom I. XX,
E., 4. A. J., nar. XX.XX.XXXX, bytom K. X, E., 5. F. B. L., nar. XX.XX.XXXX, bytom H. XX, E., všetci
zast.: JUDr. JCLic. Tomáš Majerčák, PhD., s.r.o., so sídlom v Košiciach, Kováčska 28, IČO: 52 858 774,

proti žalovanému: MINITEC s.r.o., so sídlom Mliečna 1246, Košice, IČO: 17 075 149, zast.: GRABAN,
TORMA & PARTNERS s.r.o., so sídlom Kováčska 53, Košice, IČO: 36 730 564, o zaplatenie 2 190,-
Eur s príslušenstvom, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Mestského súdu Košice zo dňa 29. apríla
2024 č. k. K2-29C/452/2015-570

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e rozsudok vo výroku III. o trovách konania.

P r i z n á v a žalobcom 1. až 5. proti žalovanému náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Mestský súd Košice (ďalej aj súd prvej inštancie alebo aj súd) napadnutým rozsudkom žalovanému
uložil povinnosť zaplatiť žalobkyni v 1. rade sumu 174,27 € s úrokom z omeškania vo výške 5,05 %
ročne zo sumy 174,27 € od 31.1.2016 do zaplatenia , žalobkyni v 2. rade sumu 174,27 € s úrokom
z omeškania vo výške 5,05 % ročne zo sumy 174,27 € od 31.1.2016 do zaplatenia, žalobcovi v 3.

rade sumu 174,27 € s úrokom z omeškania vo výške 5,05 % ročne zo sumy 174,27 € od 31.1.2016
do zaplatenia, žalobkyni v 4. rade sumu 174,27 € s úrokom z omeškania vo výške 5,05 % ročne zo
sumy 174,27 € od 31.1.2016 do zaplatenia a žalobkyni v 5. rade sumu 174,27 € s úrokom z omeškania
vo výške 5,05 % ročne zo sumy 174,27 € od 31.1.2016 do zaplatenia, a to všetko do troch dní od
právoplatnosti rozsudku (I.), v prevyšujúcej časti žalobu zamietol (II.) a žalobcom v 1. až 5. rade priznal
proti žalovanému nárok na náhradu trov konania v plnej výške, o ktorej rozhodne súd prvej inštancie do

60 dní po právoplatnosti tohto rozsudku. (III.).

2. Rozhodol tak o žalobe, ktorou sa žalobcovia domáhali od žalovaného vydania bezdôvodného
obohatenia za užívanie v návrhu špecifikovaných parciel, ktoré sú v podielovom spoluvlastníctve
žalobcov za obdobie od 20.07.2013 do 20.07.2015, spolu v sume 2 190,- Eur s príslušenstvom (pre
každého žalobcu po 438,- Eur s príslušenstvom). Vykonaným dokazovaním mal súd za preukázané,

že žalovaný užíval v rozhodnom období pozemky v podielom spoluvlastníctve žalobcov bez právneho
dôvodu. Pre určenie výšky bezdôvodného obohatenia bolo podstatné zistiť výšku nájmu za dotknuté
pozemky v rozhodnom období, t. j. v období od 20.07.2013 do 20.07.2015. Sporové strany sa
odvolávali alebo predložili súdu znalecké posudky, ktoré určovali výšku nájomného rôzne. Celkovo
bolo zo strany žaloby predložených päť a zo strany žalovaného štyri znalecké posudky a jeden
znalecký posudok bol v konaní nariadený konajúcim súdom. Súd prvej inštancie pri určení výšky

bezdôvodného obohatenia vychádzal zo znaleckého posudku vypracovaného znaleckou organizáciou
Ústavom súdneho inžinierstva Žilinskej univerzity č. X/XXXX, ktorý bol vypracovaný pre účely súdnehokonania prebiehajúcom na tom istom súde pod sp. zn. 39C/218/2012. Súd dospel k záveru o dôvodnosti
žaloby čo do výšky 871,35 Eur, z toho pre každého zo žalobcov po 174,27 Eur spolu s úrokom z
omeškania. V prevyšujúcej časti žalobu zamietol.

3.Otrováchkonaniarozhodolpodľa255ods.1,2CSPvspojenís§262ods.1CSPstým,žekonštatoval
potrebuuplatneniazásadyúspechuajnakonania,vktorýchvýškaplneniazávisíodúvahysúdualebood
znaleckého posudku, keďže v týchto prípadoch sa nejedná o procesne neúspešného žalobcu, pokiaľ mu
bolapriznanáaspoňčasťžalobouuplatnenéhonároku.Vkonaníbolo niekoľkoznaleckýchposudkov(9),

pričom tieto posudky boli predložené nielen žalobcami a žalovaným, ale boli vypracované aj na podnet
súdu, či už v tomto konaní resp. v obdobných konaniach, a vo všetkých týchto znaleckých posudkoch
bola stanovená iná hodnota nájmu pozemkov, iné koeficienty a pod. a teda iná výška nájomného, čo
zodpovedalo inej výške bezdôvodného obohatenia. Uviedol, že správne určenie výšky bezdôvodného
obohatenia bolo náročné i pre samotný súd a nieto ešte pre žalobcov, keďže bolo potrebné detailne
porovnávať jednotlivé znalecké posudky z hľadiska použitia vstupných údajov rozhodujúcich pre výpočet

výšky nájmu a určenie bezdôvodného obohatenia. S poukázaním na skutočnosť, že v prejedávanej
veci išlo o prípad odôvodňujúci osobitné posudzovanie úspechu a neúspechu v konaní ako i na to,
že žaloba bola, čo do právneho základu uplatneného nároku dôvodná, súd priznal plnú náhradu trov
konania žalobcom proti žalovanému.

4. Proti výroku III. rozsudku podal včas odvolanie žalovaný a to z odvolacích dôvodov podľa § 365
ods. 1 písm. b), d) a h) CSP a navrhol, aby odvolací súd zmenil výrok napadnutého rozhodnutia o
trovách konania tak, že žalovanému prizná voči každému zo žalobcov nárok na náhradu trov konania
v rozsahu 20,42 %, eventuálne, aby napadnutý rozsudok v časti výroku III. zrušil a vrátil na ďalšie
konanie a nové rozhodnutie a v oboch prípadoch priznal žalovanému voči každému žalobcovi nárok

na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100%. Nesprávnosť rozhodnutia podľa odvolateľa
spočíva v tom, že napriek úspešnosti žalobcov v konaní v rozsahu 39,79 % z uplatnenej sumy súd
priznal každému zo žalobcov nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100% prehliadajúc skutočnosť
ich neúspechu v rozsahu 60,21% t.j. v prevažnej časti. V rozhodnutí absentuje akákoľvek identifikácia
právneho základu, na základe ktorého dospel súd prvej inštancie k záveru, že súčasne platný a účinný

právny poriadok umožňuje priznať v podstatnom rozsahu neúspešnej strane nárok na náhradu trov
konania v rozsahu 100%. Zdôraznil, že aktuálne platný a účinný procesný kódex (CSP) neobsahuje
ustanovenie, ktoré kedysi obsahoval (dnes už neúčinný) procesný kódex (OSP), a to § 142 ods. 3 OSP.
Podľa aktuálnej právnej úpravy náhrady trov konania má súd pri rozhodovaní o trovách konania na výber
len z ustanovení § 255 až § 257 CSP. Vzhľadom na uvedené bol presvedčený, že v prípade, ak dôjde v

súčasnosti k aplikácii ustanovení procesného kódexu, ktorý v čase rozhodovania nie je účinný už takmer
8rokov,budetakétorozhodnutieneudržateľnéaarbitrárne,eminentnýmspôsobomporušujúcezákladné
právo žalovaného na súdnu ochranu v zmysle čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a v tejto súvislosti poukázal na
Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 238/04 z 31. januára 2005 i Nález Ústavného
súdu Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 28/2009 z 9. júla 2009. Kategoricky nesúhlasil s tvrdením

súdu prvého stupňa, že v predmetnom prípade sa jedná o nárok, ktorého výška závisí od úvahy súdu
resp. znaleckého posudku. Poukázal na rozsudok Krajského súdu v Trnave sp. zn. 25Co/24/2017, v
ktorom išlo o obdobný prípad, kedy si žalobca uplatňoval náhradu ušlého zisku, ktorého výšku vyčísľoval
znaleckým posudkom, pričom súd pri trovách konania vychádzal zo zásady úspechu s odôvodnením, že
ušlý zisk žalobcu, ktorý v prevažnej miere žalobou uplatňoval, bol totiž objektívne vypočítateľný už v čase

pred podaním žaloby a výsledok konania bol pri zodpovednom prístupe aspoň približne predvídateľný.
Poukázal tiež na rozsudok Okresného súdu Košice II z 23.01.2018, č.k. 20C/282/2012-635, ktorý bol
potvrdený rozsudkom Krajského súdu v Košiciach z 06.02.2019, sp. zn. 1Co/225/2018 a na rozsudok
Mestského súdu Košice zo dňa 15.03.2024, č. k. K2-15C/452/2015 – 834, pričom v oboch prípadoch
išlo o totožnú osobu na strane žalovaného, ako aj o totožný nárok a súdy rozhodli o trovách konania

v zmysle zásady úspechu. Aplikáciou zásady úspechu v prejednávanej veci možno dospieť k záveru
o nároku žalovaného na náhradu trov konania vo výške približne 5%. K tvrdeniu súdu, že súčasťou
spisu bolo viacero znaleckých posudkov, pri ktorých sa znalci mali diametrálne odlišovať vo svojich
záveroch o hodnote nájmu (bod 37. napadnutého rozsudku) uviedol, že súd pri rozhodovaní nezohľadnil
skutočnosť, že znalecké posudky, ktoré boli diametrálne odlišné od reality, boli predkladané práve zo

strany žalobcov, nie z jeho strany. Znalecký posudok, ktorého vyhotovenie zabezpečil žalovaný (ZP M.
A.) je veľmi podobný so znaleckým posudkom, ktorý vyhotovila nezávislá znalecká organizácia (Ústav
súdneho inžinierstva Žilinskej univerzity v Žiline), z ktorého súd pri svojom rozhodovaní vychádzal.
Poukázal na to, že žalobcovia pri spracovaní žaloby v tomto konaní vychádzali zo znaleckého posudku,ktorý bol vyhotovený v súvislosti s iným konaním, pričom žalobcami spomínaný znalecký posudok č.
XX/XXXX od znalca M. N. B. ohodnocoval odlišné parcely než tie, ktoré sú predmetom tohto konania.
Okrem iného, z predmetného ZP M. B. vyplýva, že tento ohodnocoval hodnotu parciel len za obdobie

od 1.1.2010 do 15.6.2014, čo je mimo relevantného časového obdobia, ktoré bolo predmetom tohto
konania. Žalobcovia si preto boli vedomí skutočnosti, že predmetný znalecký posudok je nepoužiteľný
pre toto konanie, no napriek tomu z neho pri výpočte nároku vychádzali a spoliehali sa, že takto (pozn.
extrémnym spôsobom, a to o viac ako dvojnásobok reálnej hodnoty) nadhodnotené nároky im budú
priznané v celom rozsahu. Uvedené konanie žalobcov považoval za účelové. Mohlo by tak dochádzať

k absurdným situáciám, kedy by si žalobca na základe znaleckého posudku, ktorým bol ohodnotený
iný predmet konania a za iné obdobie uplatnil nárok v zjavne neprimeranej výške (tak, ako aj v tomto
prípade) a žalovaný by nemal inú možnosť len sa procesne brániť, vynaložiť náklady v konaní na vlastné
znalecké posudky, aby bol následne zaviazaný uhradiť len oprávnený nárok žalobcu. V závere odvolania
tiež polemizoval o nezaujatosti znalca M. B..

5. Žalobcovia vo vyjadrení k odvolaniu uviedli, že konečná výška priznanej sumy závisela od vyriešenia
odbornejotázky,tedaodtoho,ktorýzoznaleckýchposudkovpredloženýchvkonaníbudesúdpovažovať
za najrelevantnejší. Nakoľko žaloba bola čo do právneho základu uplatneného nároku v celkom rozsahu
opodstatnená a žalobcovia boli úspešní v celom rozsahu žalovanej výmery, napadnuté rozhodnutie
považovali za správne a v súlade s ustálenou rozhodovacou praxou. Súčasťou spisu bolo spolu

9 znaleckých posudkov, ktoré sa výrazne od seba odlišovali, pričom súd nakoniec vychádzal zo
znaleckého posudku, ktorý v čase podania žaloby neexistoval. Žalobcovia vychádzali zo znaleckého
posudku č. XX/XXXX vypracovaného v inom obdobnom konaní, znalecký posudok č. XX/XXXX
ohodnocoval bezprostredne susediace parcely nachádzajúce sa v rovnakom areáli, pričom nimi
požadovaná suma bola stanovená objektívne na základe záverov znaleckého posudku M. N. B., ktoré

boli zdôvodnené. Poukázali na to, že znalec v posudku č. XX/XXXX nehnuteľnosti ohodnocoval od
1.1.2010 do 15.6.2014, čo minimálne v polovici zodpovedá žalovanému obdobiu v tomto konaní od
20.7.2013 do 20.7.2015. S prihliadnutím na rast cien nehnuteľností v danom období bola absencia
obdobia približne jedného roka v posudku č. XX/XXXX nepodstatná. Námietky žalovaného vo vzťahu
k zaujatosti znalca M. B. považovali za nevhodné, nepravdivé a žiadnym spôsobom nepreukázané.

Žalobcovia nemali k dispozícii iný prostriedok ochrany svojich práv ako žalobu o vydanie bezdôvodného
obohatenia, preto nemôžu byť ani sankcionovaní za to, že sa úspešne domáhali ochrany svojich
práv. Vznik sporu zapríčinil žalovaný, ktorý sa dlhé roky bezdôvodne obohacuje na úkor žalobcov a
odmieta situáciu riešiť. Poukázali na nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 475/2018 z 04.02.2021,
v zmysle ktorého „Záver súdu absolútne vylučujúci osobitný režim posudzovania úspechu v konaní a

nárokov na náhradu trov v prípadoch, keď výška plnenia závisela od znaleckého posudku alebo úvahy
súdu, nemožno akceptovať“, ako aj na rozsudok Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 5Co/151/2022
z 27.04.2023, ktorý uvedené podporuje. V prejednávanom prípade nemožno uvažovať o procesnom
(čiastočnom) neúspechu žalobcov, nakoľko im bola priznaná časť žalobou uplatneného nároku, pričom
žalobcov nemožno zaťažiť procesnou zodpovednosťou za predvídanie výsledku na základe znaleckej

činnosti. K rozsudku Mestského súdu Košice zo dňa 15.03.2024 sp. zn. K2- 15C/452/2015, na ktorý
poukázalvodvolanížalovanýuviedli, žetentovovýrokuotrováchniejeprávoplatný,keďžebolopodané
odvolanie. Navrhli, aby odvolací súd odvolaniu žalovaného nevyhovel, potvrdil rozhodnutie súdu prvej
inštancie a žalobcom priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

6. V odvolacej replike žalovaný v celom rozsahu zotrval na dôvodoch svojho odvolania. V súvislosti
so žalobcami spomínanými rozhodnutiami zdôraznil, že v predmetných veciach sa nejednalo o
bezdôvodné obohatenie, ani náhradu škody, ani náhradu ušlého zisku, ale išlo o diametrálne odlišné
veci. Ani jedno žalobcami spomenuté rozhodnutie nedokázalo poukázať na žiadne platné a účinné
ustanovenie, na základe ktorého by vyplývala možnosť rozhodnúť tak, že neúspešnej strane bude

priznaná náhrada trov konania v plnom rozsahu. V rozsudku Krajského súdu v Košiciach z 27.04.2023
sp. zn. 5Co/151/2022 súd rozhodnutie o trovách konania odôvodnil aplikáciou čl. 4 ods. 2 CSP, t.j. za
použitia analógie iuris, pričom poukázal na to, že k jej využitiu by malo dochádzať len vo výnimočných
situáciách, tak aby nevznikali obavy z prílišného „dotvárania práva“ zo strany aplikačnej (predovšetkým
justičnej) praxe za súčasného rešpektovania Ústavou SR garantovaných základných práv a slobôd.

Bol toho názoru, že takéto závažné vybočenie musí súd náležite odôvodniť, a to s ohľadom na
všetky relevantné okolnosti prípadu a v súvislosti s argumentáciou uplatnenou obomi stranami sporu.
Nemožno opomenúť skutočnosť, že žalovaný sa opakovane snažil o uzatvorenie dohody, ktorá by
problémy s nevysporiadanými pozemkami vyriešila, avšak neúspešne a nazdáva sa, že je pre žalobcovvýhodnejšie iniciovať súdne konanie každé dva roky, za účelom zabezpečenia si príjmu. Žalobcovia
mali objektívne povinnosť riadne a správne vyčísliť výšku bezdôvodného obohatenia, nakoľko sa
nejedná sa o objektívne nevyčísliteľnú položku, ešte pred podaním samotnej žaloby. Žalobcovia si

napriek vedomosti o závažných nedostatkoch znaleckého posudku - absencia zohľadnenia ochranných
pásiem elektrického vedenia - (avšak v dôsledku týchto nedostatkoch veľmi priaznivej výslednej sumy
ich nároku), účelovo uplatnili podstatne nadhodnotený nárok. Takéto špekulatívne konanie žalobcov
považoval za konanie v rozpore s dobrým mravom a poskytnutie ochrany takémuto konaniu zo strany
súdu je v absolútnom rozpore s princípmi právneho štátu. Pokiaľ by žalovaný nekonal proaktívne

a nevynaložil vlastné finančné prostriedky na vyhotovenie znaleckých posudkov (ako aj finančné
prostriedky za právne služby), hrozilo by mu riziko neúmerne vysokej sankcie v podobe vyhoveniu
vysoko nadhodnotenému uplatnenému nároku žalobcov.

7. V odvolacej duplike žalobcovia poukázali na to, že žalovaný prekrúca fakty, keďže pozemky, ktoré sú
predmetom konania, sú v zastavanom území obce pri rodinných domoch a trhová hodnota predmetných

pozemkov je jednoznačne vyššia ako 100 eur/m2. Žalovaný zavádza aj tvrdením, že chcel uzavrieť
mimosúdnu dohodu a žalobcovia nie, keďže hodnota, za ktorú bol žalovaný ochotný pozemky odkúpiť,
bola veľmi nízka a neprimeraná, pričom žalobcovia boli v roku 2012 ochotní pozemky žalovanému
odpredať za sumu nižšiu, ako bolo stanovené v znaleckom posudku, no žalovaný nesúhlasil. Žalobcovia
sa chcú dohodnúť, avšak dohoda musí zodpovedať reálnej hodnote nehnuteľností. Skutočnosť, že

žalovaný sa v konaní nechal zastúpiť a predložil súkromný znalecký posudok je jeho rozhodnutie, ktoré
je pre neho pravdepodobne výhodnejšie ako vyriešiť vec komplexne a v súlade s trhovou hodnotou
pozemkov. Vznik súdneho konania zapríčinil žalovaný, ktorý užíva pozemky žalobcov bez toho, aby im
zaplatil nájomné či už z vlastnej iniciatívy alebo na základe predžalobnej výzvy a zároveň nie je ochotný
odkúpiť pozemky za adekvátnu sumu. Vyjadrili nesúhlas s tvrdením žalovaného, že podávajú žalobu

každé dva roky, pretože toto súdne konanie trvá od roku 2015 a ďalšia žaloba o vydanie bezdôvodného
obohatenia podaná nebola.

8. V ďalšom vyjadrení žalovaný uviedol, že znaleckým posudkom znaleckého ústavu bola stanovená
všeobecná hodnota predmetných pozemkov euro/m2 spriemerovane za posudzované obdobie rokov

2010 - 2018 na sumu: 52,40 eura/m2 v prípade pozemkov bez vecných bremien (mimo ochranného
pásma VVN) a 42,77 eura/m2 v prípade pozemkov s vecnými bremenami (v ochrannom pásme VVN).
Podľa žalovaného si žalobcovia sami protirečia, keď na jednej strane uvádzajú, že predmetný nárok
žalobcov nie je možné vopred objektívne vyčísliť a z toho dôvodu žiadajú rozhodnúť o náhrade ich trov
konania tak, že im bude táto priznaná v celom rozsahu (a to napriek skutočnosti, že boli neúspešní v

rozsahuviacako60%),pričomprávnymzákladom,nazákladektoréhomákonajúcisúdtaktorozhodnúť,
sa v aktuálne platnom a účinnom procesnom kódexe nenachádza, no na strane druhej uvádzajú, že
svoj nárok objektívne vyčíslili. Mal za to, že na to, aby bolo vyčíslenie žalobou uplatňovaného nároku
objektívne, nepostačuje použitie (akéhokoľvek) znaleckého posudku, ale len takého, ktorý zohľadňuje
všetky skutočnosti, ktoré sú podstatné pre správne vyčíslenie nároku. K tejto skutočnosti musí následne

pristúpiť aj správna aplikácia jeho výsledkov/záverov pri vyčíslovaní výšky nároku, ktorý si žalobcovia
uplatnili žalobou. Poprel tvrdenie žalobcov, že nepodávajú žalobu o nájomné každé dva roky nakoľko tí
istí žalobcovia (spolu s ďalšou osobou) zastúpení totožným právnym zástupcom v konaní vedenom na
Mestskom súde Košice pod sp. zn. K2-29C/226/2015 o zaplatenie 5.289,- Eur s prísl., žiadajú vydanie
bezdôvodného obohatenia za obdobie od 23.05.2012 do 23.05.2013, a to v súvislosti s totožnými

pozemkami. Uviedol, že je otvorený mimosúdnym rokovaniam, ktoré aktuálne aj prebiehajú v súvislosti
s inými konaniami, a ktoré sú podľa jeho názoru na dobrej ceste k vyriešeniu predmetných sporov.

9. Ďalšie vyjadrenia v odvolacom konaní neboli dané.

10. Odvolanie žalovaného bolo podané iba proti výroku III., preto výroky I. a II., ktoré odvolaním neboli
napadnuté, nadobudli právoplatnosť a v odvolacom konaní neboli preskúmavané.

11. Krajský súd v Košiciach ako odvolací súd (§ 34 CSP) prejednal odvolanie žalovaného ako podané
včas, oprávnenou osobou, proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné, bez nariadenia

odvolacieho pojednávania v zmysle § 385 ods. 1 CSP a contrario v rozsahu vyplývajúcom z § 379 a
§ 380 CSP a z hľadísk uplatnených odvolacích dôvodov a dospel k záveru, že odvolaniu nie je možné
vyhovieť, rozhodnutie je vecne správne, a preto ho vo výroku III., ktorý bol napadnutý odvolaním, podľa
§ 387 ods. 1 CSP potvrdil.12. Odvolateľ v odvolaní uplatnil odvolacie dôvody, podľa ktorých súd nesprávnym procesným postupom
znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu

práva na spravodlivý proces ( § 365 ods. 1 písm. b/ CSP ), konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za
následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 365 ods. 1 písm. d/ CSP) a rozhodnutie súdu prvej inštancie
vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 365 ods. 1 písm. h/ CSP), ktoré ale podľa názoru
odvolacieho súdu neboli naplnené.

13. Predmetom konania je peňažný nárok, ktorý si žalobcovia uplatnili proti žalovanému titulom
bezdôvodného obohatenia za užívanie pozemkov v ich podielovom spoluvlastníctve, ktorého výška bola
v priebehu konania vyčíslená na základe záverov znaleckého posudku znaleckej organizácie Ústavu
súdneho inžinierstva Žilinskej univerzity č. X/XXXX.

14. Odvolateľ podstatu podaného odvolania učinil tvrdením o tom, nie je možné rozhodnúť o nároku na

náhradu trov konania ustanovením, ktoré súčasná právna úprava už neobsahuje; z dôvodu vypustenia
ustanovenia § 142 ods. 3 OSP už nebolo vôľou zákonodarcu ďalej umožňovať, aby v prípade tzv.
nevyčísliteľných sporov, pri ktorých výška plnenia závisí výlučne od úvahy súdu alebo znaleckého
posudku, bolo nevyhnutné posudzovať základ uplatneného nároku a nie výšku sumy, ktorú strana žiada
priznať.

15. Civilný sporový poriadok nemá ustanovenie obdobné ustanoveniu § 142 ods. 3 OSP, ktoré sa
uplatňovalo ako lex specialis vo vzťahu k § 142 ods. 2 OSP (k tomu napr. nález Ústavného súdu SR sp.
zn. IV. ÚS 142/2014). Na rozdiel od predchádzajúcej právnej úpravy nová právna úprava neobsahuje tri
špeciálne skutkové podstaty (§ 142 ods. 1, 2 a 3 OSP), ale len dve (§ 255 ods. 1, 2 CSP). Na prvom

mieste je zásada úspechu a v prípadoch, keď mala strana sporu vo veci úspech len čiastočný, platí
pravidlo obsiahnuté v § 255 ods. 2 CSP (pomer úspechu). Nepatrný neúspech CSP aktuálne nepozná,
zohľadňuje sa teda každý neúspech, a to vrátane neúspechu v časti príslušenstva pohľadávky. Zásadu
úspechu vo veci treba uplatniť aj na konania, v ktorých výška plnenia závisí od úvahy súdu (sudcovské
právo) alebo od znaleckého posudku. V týchto prípadoch však nejde o procesne neúspešného žalobcu,

ak mu bola priznaná aspoň časť žalobou uplatneného nároku. Nemožno ho totiž ad absurdum zaťažiť
procesnou zodpovednosťou za predvídanie výsledku na základe úvahy súdu alebo znaleckej činnosti.
Nemožnovšakopomenúťfakt,žestranyzámernevýškusporunadhodnotia,abynapr.odmenaadvokáta
bola čo najvyššia a pod. Súdna prax sa v takom prípade prikláňala k riešeniu, a to najmä s ohľadom
na zastúpenie strany advokátom, ktorý má poznať aspoň bežnú judikatúru v žalovanej veci, a napriek

tomu, že bol žalobca v základe sporu úspešný, takýto výkon práva by ho nemal chrániť a náhradu
trov konania nepriznávala nikomu alebo postupovala podľa zásady úspechu. Vhodným riešením potom
bude, že žalobca má právo na plnú náhradu trov konania, avšak výlučne iba z prisúdenej sumy (nie zo
sumy žalovanej). Priznanie plnej náhrady trov konania výlučne z prisúdenej sumy je v tomto prípade
zdôvodniteľné cez interpretáciu pojmu „úspech vo veci“ (§ 255 CSP), keďže ten, ako je uvedené

vyššie, sa skúma čo do právneho základu, a nie čo do výšky priznaného nároku. Žalobcu je preto
nevyhnutné považovať za plne procesne úspešného, ak mal plný úspech čo do základu uplatneného
nároku a súčasne výška plnenia, vyplývajúca z tohto jeho procesného úspechu, závisela výlučne od
úvahy súdu (alebo od znaleckého posudku) (BARICOVÁ, Jana. § 255 [Náhrada trov podľa úspechu]. In:
ŠTEVČEK, Marek, FICOVÁ, Svetlana, BARICOVÁ, Jana, MESIARKINOVÁ, Soňa, BAJÁNKOVÁ, Jana,

TOMAŠOVIČ, Marek a kol. Civilný sporový poriadok. 2. vydanie. Praha: C. H. Beck, 2022, s. 1027–
1028, marg. č. 3.).

16. Niet pochýb o tom, že Civilný sporový poriadok, na rozdiel od predchádzajúcej právnej úpravy,
nemá výslovné ustanovenie, ktorým by uvažovalo o priznaní plnej náhrady trov konania napriek iba

čiastočnému úspechu jednej zo strán sporu z dôvodu, že rozhodnutie o výške plnenia záviselo od
znaleckého posudku alebo úvahy súdu (porovnaj § 142 ods. 3 OSP). Napriek tomu ale naďalej je tu
skupina súdnych sporov sporového charakteru, z povahy ktorých vyplýva, že konkrétna výška plnenia
bude závisieť práve od znaleckého posudku alebo od úvahy súdu. Preto niet žiadneho rozumného
dôvodu aplikujúc princíp spravodlivého súdneho konania, neprihliadnuť na to, že výška plnenia bola

závislá od znaleckého posudku/úvahy súdu, a teda ide o prípad odôvodňujúci osobité posudzovanie
úspechu a neúspechu v konaní s dôsledkami na rozhodovanie o trovách konania, čo v konečnom
dôsledku korešponduje so samotným zámerom novej právnej úpravy Civilného sporového poriadku,
ktorým nebola snaha zákonodarcu sa pri rozhodovaní o náhrade trov konania koncepčne odchýliťod pravidla pôvodne vyjadreného v § 142 ods. 3 OSP (porovnaj Nález Ústavného súdu SR zo dňa
04.02.2021 sp. zn. III. ÚS 475/2018, Uznesenie Ústavného súdu SR zo dňa 08. 02.2017 sp. zn. I. ÚS
56/2017).

17. Z rovnakého záveru v tejto otázke vychádzal napríklad tiež Ústavný súd SR v náleze sp. zn. II.
ÚS 399/2019 z 15. apríla 2020, v ktorom išlo o obdobnú vec, a to vydanie bezdôvodného obohatenia
od žalovaného, za bezdôvodné užívanie pozemkov v žalobcovom výlučnom, resp. podielovom
spoluvlastníctve, ktorého výšku v priebehu konania žalobca vyčíslil na základe záverov znaleckého

posudku a v ktorom Ústavný súd SR uviedol, že ani nová práva úprava nevylučuje osobitný režim
posudzovania úspechu v konaní a nárokov na náhradu trov v prípadoch, keď výška plnenia závisela
od znaleckého posudku alebo úvahy súdu, a to z hľadiska výsledku v zásade zhodne, ako podľa
doterajšej úpravy. Ústavný súd sa navyše zaoberal otázkou, či v danom prípade stanovenie výšky
plnenia záviselo od znaleckého posudku (od znaleckých posudkov), resp. od úvahy súdu, prípadne od
oboch týchto faktorov alebo nie. K tomu uzavrel, že: „Je preukázané, že všeobecné súdy pri ustaľovaní

výšky bezdôvodného obohatenia (teda pri ustaľovaní sumy, na zaplatenie ktorej bol žalovaný zaviazaný)
vychádzali z troch rozličných znaleckých posudkov, pričom dva z nich predložil sťažovateľ a jeden zasa
žalovaný. Vo všetkých týchto znaleckých posudkoch bola výška bezdôvodného obohatenia ustálená
pomerne výrazne odlišnými sumami. Na tomto základe napokon všeobecné súdy vlastnou úvahou
dospeli k záveru, podľa ktorého za primeranú považovali takú výšku bezdôvodného obohatenia, ktorú

žalovaný uznal a ktorá sa preto v rozsahu uznania stala nespornou. Je preto celkom zrejmé, že meritórny
výsledokkonaniazáviselodznaleckýchposudkov,akoaj(vkonečnomdôsledku)odúvahyvšeobecných
súdov.“

18. Z uvedeného vyplýva, že aj keď Civilný sporový poriadok, na rozdiel od predchádzajúcej právnej

úpravy, nemá výslovné ustanovenie, ktorým by uvažovalo o priznaní plnej náhrady trov konania napriek
iba čiastočnému úspechu jednej zo strán sporu z dôvodu, že rozhodnutie o výške plnenia záviselo od
znaleckého posudku alebo úvahy súdu, je tu naďalej skupina súdnych sporov sporového charakteru,
z povahy ktorých vyplýva, že konkrétna výška plnenia bude závisieť od znaleckého posudku alebo
úvahy súdu. V takých prípadoch súd aplikuje na rozhodnutie o nároku na náhradu trov konania princíp

racionálneho zákonodarcu a o náhrade rozhodne podľa fiktívnej normy, ktorú by zvolil, ak by bol sám
zákonodarcom; bude preto vychádzať z pomyselnej normy.

19. Súd prvej inštancie pri ustaľovaní výšky bezdôvodného obohatenia (teda pri ustaľovaní sumy,
na zaplatenie ktorej bol žalovaný zaviazaný) mal k dispozícii niekoľko znaleckých posudkov (ktoré

boli predkladané tak žalobcami, ako žalovaným a z ktorých jeden posudok dal v konaní vypracovať
samotný súd), spolu išlo o (minimálne) deväť posudzovaných znaleckých posudkov, z ktorých súd
napokon pre priznanie konkrétnej výšky požadovaného plnenia sa priklonil k jednému z nich (znalecký
posudok č. X/XXXX, ktorý bol vypracovaný ústavom v inom súdnom konaní), z ktorého aj vychádzal
pri priznaní konkrétnej výšky požadovaného plnenia (bezdôvodného obohatenia za užívanie pozemkov

vpodielovomspoluvlastníctvežalobcovžalovanýmbezprávnehodôvoduzarozhodnéobdobie),pretože
vovzťahukostatnýmposudkomvzhliadolurčitékonkrétnedôvody,vodôvodnenínapadnutéhorozsudku
bližšie špecifikované, pre ktoré na tieto ostatné posudky neprihliadol.

20. Aj v prejednávanej veci súd pri rozhodnutí o trovách konania vychádzal práve z okolnosti, že žaloba

bola čo do právneho základu uplatneného nároku opodstatnená a že samotná výška priznanej sumy
závisela od znaleckého posudku, ktorý určil výšku bezdôvodného obohatenia za užívanie nehnuteľností,
ktoré sú v podielovom spoluvlastníctve žalobcov, keď mal súčasne za to, že spravodlivému usporiadaniu
veci zodpovedá rozhodnutie, ktorým súd priznal žalobcom nárok na náhradu trov konania v plnom
rozsahu s tým, že konkrétna výška náhrady trov sa bude odvíjať od súdom priznanej sumy, nie od

sumy uplatnenej žalobou. Pre takéto rozhodnutie súdu bolo tiež relevantným konštatovanie, že v konaní
bolo niekoľko znaleckých posudkov (9), ktoré boli predložené nielen žalobcami a žalovaným, ale boli
vypracované aj na podnet súdu, či už v tomto konaní, resp. v obdobných konaniach, a vo všetkých
týchto posudkoch bola stanovená iná hodnota nájmu pozemkov, iné koeficienty a pod. a teda iná
výška nájomného, čo zodpovedalo inej výške bezdôvodného obohatenia, pričom správne určiť výšku

bezdôvodného obohatenia bolo náročné pre samotný súd a nie ešte pre žalobcov, keďže bolo potrebné
detailne porovnávať znalecké posudky z hľadiska použitia vstupných údajov rozhodujúcich pre výpočet
výšky nájmu a určenie bezdôvodného obohatenia.21. Neobstojí preto námietka odvolateľa, ktorou tento v podstate namietal, že súčasne účinný procesný
kódex-CSPvsúvislostisrozhodovanímonárokunanáhradutrovkonanianerieši,nepoznáaneprikladá
žiadnu váhu otázke, či výška nároku, o ktorom sa v konaní rozhoduje, závisí alebo nezávisí od úvahy

súdu alebo znaleckého posudku majúc navyše za to, že v predmetnom prípade nejde o nárok, ktorého
výška závisí od úvahy súdu/znaleckého posudku.

22. Odvolací súd nad rámec doteraz uvedeného poukazuje na to, že medzi stranami sporu
v predmetnom konaní nebola spornou výlučne konkrétna výška bezdôvodného obohatenia, ale aj základ

nároku. Žalovaný sa totiž v priebehu konania bránil tým, že k tomuto stavu neprispel, pretože bez
toho, aby porušil akékoľvek právne predpisy, prevzal právny stav od predchodcu (stavbu postavenú
na cudzom pozemku). Okrem toho žalovaný žiadal žalobu zamietnuť z dôvodu, že žalobcovia žiadajú
bezdôvodné obohatenie iba za určitý čas, nevyriešia rozhodnutím súdu vzniknutý právny stav do
budúcna, medzi stranami zostane naďalej stav právnej neistoty, nie je možné domáhať sa iba
reparačných nárokov a ponechať stav právnej neistoty neusporiadaný do budúcnosti, preto považoval

žalobu za neprípustnú a nedôvodnú. Žalovaný v konaní tiež namietal, že užíva iba časť nehnuteľností
(iba 350 m2 oproti 595 m2). Napokon žalovaný v konaní vzniesol tiež námietku premlčania.

23. Odvolací súd vyhodnotil ako nedôvodnú tiež odvolaciu námietku v časti, v ktorej odvolateľ poukazom
na niektoré rozhodnutia súdov (nižšie odvolacím súdom rozobraté), mal za to, že nepriznanie nároku

na náhradu trov konania žalovanému voči žalobcom by vzhľadom na tiež rozhodovaciu prax súdov,
závažným spôsobom zasiahlo do základného práva žalovaného na súdnu ochranu v zmysle čl. 46 ods. 1
ÚstavySR.Vtomtosmerepoukázalnapr.naNálezÚSSRsp.zn.I.ÚS335/06svyslovenouvetou,podľa
ktorej: Postup všeobecného súdu, ktorý aplikuje určité ustanovenie zákona bez relevantných dôvodov
v rozpore s konštantnou rozhodovacou pracou, treba považovať za postup arbitrárny. Takýto postup je

zároveň aj zásahom do princípu právnej istoty ako súčasti právneho štátu podľa čl. 1 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky.

24. Odvolateľ poukázal na rozhodnutia, ktoré považoval za relevantné, ktoré umožnia posúdiť
skutočnú rozhodovaciu prax krajských súdov, napr. Rozsudok OS Košice II zo dňa 23.1.2018 sp. zn.

20C/282/2012, ktorý bol potvrdený rozsudkom Krajského súdu v Košiciach zo dňa 6.2.1019 sp. zn.
1Co/225/2018, tiež na rozsudok Mestského súdu Košice zo dňa 15.3.2024 sp. zn. K2-15C/452/2015
a v neposlednom rade na rozsudok Krajského súdu v Trnave sp. zn. 25Co/24/2017.

25. Odvolací súd k nim uvádza, že rozsudok OS Košice II zo dňa 23.1.2018 sp. zn. 20C/282/2012,

hoci sa týkal identického žalovaného a totožného nároku v podobe vydania BO za užívanie pozemkov
v podielovom spoluvlastníctve žalobcov, neriešil z pohľadu rozhodovania o náhrade trov konania vôbec
otázku, či ide/nejde o spor, z povahy ktorého vyplýva, že konkrétna výška plnenia bude závisieť od
znaleckého posudku alebo úvahy súdu a uvedené platí obdobne vo vzťahu k potvrdzujúcemu rozsudku
odvolacieho súdu (zo dňa 6.2.1019 sp. zn. 1Co/225/2018).

26. Pokiaľ išlo o rozsudok Mestského súdu Košice zo dňa 15.3.2024 sp. zn. K2-15C/452/2015, tento
bol odvolacím súdom v časti výroku o trovách konania zmenený tak, že žalobkyňa má proti žalovanému
nárok na náhradu trov konania pred súdom prvej inštancie v rozsahu 100% z priznanej sumy. Odvolací
súd svoje zmeňujúce rozhodnutie odôvodnil tým, že: „...žalobkyňa bola nepochybne plne procesne

úspešná čo do základu (samotné priznanie bezdôvodného obohatenia) a v predmetnom prípade
záviselo ustálenie výšky bezdôvodného obohatenia od znaleckého posudku a v konečnom dôsledku ani
úvahysúdu,aktorúvýškužalobkyňanemohlaobjektívnenijakopredvídať.Zamietnutiežalobyžalobkyne
v prevyšujúcej časti preto nie je možné považovať za prejav procesného úspechu žalovaného a preto je
namieste v rozhodnutí o trovách konania aplikovať ust. § 255 ods. 1 CSP, v zmysle ktorého súd prizná

strane sporu náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci, s tým, že pri vyčíslení výšky
náhrady je potrebné za hodnotu sporu považovať výšku priznaného bezdôvodného obohatenia.“

27. Napokon, pokiaľ išlo o rozsudok Krajského súdu v Trnave sp. zn. 25Co/24/2017, tento pri výroku
o trovách konania vychádzal z vysloveného názoru, podľa ktorého žalobcovi nie je možné priznať plnú,

ale len pomernú náhradu trov konania voči žalovanej, keď mal v konaní úspech len čiastočný, nakoľko
v konaní nešlo napr. o priznanie náhrady nemajetkovej ujmy, kedy by výška nároku závisela od úvahy
súdu, ale o priznanie náhrady škody, ktorej výška (okrem neskôr uplatnených nárokov aj v časti ušlého
zisku) bola zistiteľná ešte pred podaním žaloby; súd vychádzal tiež zo skutočnosti, že okrem toho, žeustanovenie § 142 ods. 3 OSP je t.č. neúčinné a súd je povinný postupovať podľa ustanovenia § 255
CSP (keď s poukazom na § 470 ods. 1 CSP použitie skoršieho procesného predpisu nie je možné), ani
do 30.06.2016 nebolo rozhodnutie súdu uvedeným spôsobom obligatórne („môže mu súd priznať“), ale

záviselo od posúdenia súdu, či je k takémuto postupu dôvod.

28.Ztýchtooznačenýchrozhodnutívyplýva,žezatiaľčorozhodnutieKSTrnavasp.zn.25Co/24/2017sa
netýkaloaniobdobnejveci,vdvochďalšíchoznačenýchkonaniachišlooporovnateľnéprípady(dokonca
týkajúce sa identického žalovaného, príp. aj žalobcov), z ktorých iba v jednom prípade sa súd zaoberal

otázkou, ktorá tvorila podstatu pre rozhodnutie odvolacieho súdu aj v tu prejednávanej veci (t.j. v rámci
tohto odvolacieho konania), ktorá naviac bola odvolacím súdom (v konaní 8Co /66/2024) posúdená
spôsobom korešpondujúcim s rozhodnutím súdu prvej inštancie v jeho napadnutej časti výroku o trovách
konania v tu prejednávanej veci (a aj v zhode s názorom odvolacieho súdu v predmetnom odvolacom
konaní 5Co).

29. Napokon, odvolateľ neopodstatnene namietal, že súd pri rozhodovaní o nároku na náhradu trov
nezohľadnil skutočnosti, podľa ktorých znalecké posudky, ktoré boli diametrálne odlišné od reality,
boli predkladané zo strany žalobcov; znalecký posudok, ktorý zabezpečil žalovaný (ZP M. A.), je
veľmi podobný so znaleckým posudkom, ktorý vyhotovila nezávislá znalecká organizácia (ZP Ústavu
súdnehoinžinierstvaŽilinskejuniverzityč.X/XXXX),čopotvrdilajsúdprvejinštancie.Odvolateľosobitne

poukázalnaZPč.XX/XXXXznalcaM.N.B.,ktorýohodnocovalodlišnéparcelyzainérozhodnéobdobie.

30. Odvolací súd k tejto odvolacej námietke uvádza, že dôvody, pre ktoré súd neprihliadol k znaleckým
posudkom, ktoré do konania predkladali tak žalobca, ako aj žalovaný (a ktorý dal vyhotoviť samotný
súd), uviedol v odôvodnení napadnutého rozsudku, pričom ide o jeho body 21. až 31.

31. Ako vyplýva z obsahu spisu, žalobcovia do konania predkladali, resp. poukazovali na tieto ZP:
Znalecký posudok č. XX/XX znalca B. (ktorý doplnil ZP č. XXX/XXXX), Znalecký posudok Inštitútu
znalcov súdneho inžinierstva družstvo Košice č. X/XXXX, Znalecký posudok č. XX/XXXX znalca M. O..
Okrem toho žalobcovia navrhli prerušiť konanie do času vypracovania znaleckého posudku Ústavom

súdneho inžinierstva Žilinskej univerzity v Žiline v spore sp. zn. 39C/218/2012 (posudok č. X/XXXX).
Žalovaný do konania predložil, resp. poukázal na Znalecký posudok Inštitútu znalcov súdneho
inžinierstva družstvo Košice č. XX/XXXX, Znalecký posudok M. C. č. XX/XXXX, Znalecký posudok M.
P. č. XX/XXXX a Znalecký posudok M. A. č. X/XXXX.

32. V bode 21. súd k ZP č. XX/XXXX znalca B. (v rozsudku nesprávne označeného ako ZP č. XX/XXXX,
pozn. odvolacieho súdu) uviedol, že neprihliadol na tento ZP z dôvodu, že tento určil výšku nájomného
za iné obdobie (2010-2014) a že nezohľadnil skutočnosť, že na niektoré z dotknutých pozemkoch vo
vlastníctve žalobkyne viazli vecné bremená (ochranné pásma). V bode 22. súd k ZP č. XX/XXXX M.
O. uviedol, že išlo o ohodnotenie iného než rozhodného obdobia. V bode 23. súd k ZP č. XX/XXXX M.

C. uviedol, že tento vychádzal z menšej výmery parcely, než v akej bolo preukázané, že ju žalovaný
užíva. V bode 24. súd k ZP č. X/XXXX a č. XX/XXXX dôvodil, že tá istá organizácia, ktorá vypracovala
oba posudky, uviedla na tú istú parcelu reg. E a to v priebehu pár mesiacov, iné hodnoty koeficientov
(napr. koeficient všeobecnej situácie, povyšujúcich faktorov a iné) a iné doby návratnosti investície, čo
sa odzrkadlilo v rozdielnej trhovej hodnote nehnuteľnosti. V bode 26. súd k ZP č. XXX/XXXX znalca

B. uviedol, že tento ohodnocoval odlišné obdobie. V bode 27. súd uviedol, že ZP č. XX/XXXX M. P.
vychádzal z iných rozhodujúcich faktorov, z iných vstupných údajov a k inému účelu. V bode 28. súd
uviedol, v akej výške nájom bol určeným ZP č. X/XXXX znalca M. A. s tým, že v bode 32. ozrejmil, že
naň neprihliadol z dôvodu, že znalec zaradil pozemky do priemyselnej zóny.

33. V bode 25. súd uviedol, z akých dôvodov neprihliadol k ZP č. X/XXXX M. O., ktorý posudok dal
v predmetnom konaní vyhotoviť samotný súd. Súd vytkol posudku, že znalec použil ako redukujúci
faktor nevhodný geometrický tvar pozemku, hoci sa súčasne posudok zmieňuje o tom, že pozemky
sa nachádzajú v rovinatom území a tvoria kompaktný celok približne v tvare kosoštvorca. Posudok
neuvádza ani žiaden povyšujúci faktor, hoci uvádza, že pozemky sa nachádzajú iba 5,6 km od centra

mesta s počtom obyvateľov 240.000, majú dobrú infraštruktúru a pod. Okrem toho posudok uvádzal
dobu návratnosti investície až 25 rokov.34. Súd sa napokon priklonil k ZP č. X/XXXX vypracovaného Ústavom súdneho inžinierstva Žilinskej
univerzity, ktorý bol vypracovaný pre účely súdneho konania na identickom súde pod sp. zn.
39C/218/2012, za argumentácie bližšie vymedzenej v bode 32. rozsudku.

35. Z uvedeného vyplýva, že aj keď v konečnom dôsledku súd nevychádzal z posudku č. XX/XXXX,
o ktorý žalobcovia opreli svoju žalobu, napokon neprihliadol ani na ďalšie do konania pripojené posudky,
na ktoré poukazovali nielen žalobcovia, ale aj žalovaný, dokonca ani na ten posudok, ktorý dal
v predmetnom konaní vyhotoviť samotný súd, pričom dôvodom bolo najmä určenie výšky nájmu za

odlišné rozhodné obdobie, ale tiež použitie iných faktorov pre výpočet nájmu, resp. neprihliadnutie na
mnohé z nich. Napokon súd neprihliadol ani na jeden z posudkov predložených žalovaným, a hoci
sa jeden z ním predložených posudkov výškou nájmu najviac približoval tomu posudku, z ktorého
napokon súd v predmetnom konaní aj vychádzal, neprihliadol ani naň, pretože aj ohľadne tohto posudku
(znalca M. A.) súd vzhliadol určitý nedostatok. Možno teda konštatovať, že nielen žalobcovia, ale ani
žalovaný nedokázali v konaní produkovať taký posudok, ktorý by v konečnom dôsledku z pohľadu

názoru súdu zohľadňoval posudok, zo záverov ktorého bolo možné vychádzať pri stanovení konkrétnej
výšky požadovaného bezdôvodného obohatenia. Nešlo pritom iba o nedostatky totožnosti oceňovaných
pozemkov, či rozhodného obdobia, ale aj iné nedostatky, ktoré mali odborný charakter a napriek
tomu v jednotlivých posudkoch vyznievali odlišne. Preto súd v konečnom dôsledku musel podrobiť
všetky posudky ich zhodnoteniu z hľadiska ich úplnosti, presvedčivosti, logickosti a pod., hoci všetky

boli vypracované odborne znalou osobou. Súčasne uvedené napovedá, že ustálenie výšky žalobcami
požadovaného nároku nebolo až tak jednoduchou záležitosťou, ako sa to snaží prezentovať odvolateľ,
a to bez ohľadu na to, čo bolo konkrétnym dôvodom, pre ktorý súd nevychádzal zo žiadneho z posudkov,
ktorévkonaníposudzoval(svýnimkouposudkuč.X/XXXX).Vkontexteuvedenéhovyznievanedôvodne
obrana odvolateľa, ktorý vytkol súdu, že nezohľadnil skutočnosť, že posudky (akcentujúc najmä na

posudok, ktorý žalobcovia pripojili už k žalobe) predkladané zo strany žalobcov boli diametrálne
odlišné od reality, pretože až na základe posudku č. X/XXXX, z ktorého súd ustálil konkrétnu výšku
bezdôvodného obohatenia, teda na ktorý prihliadol, bolo možné konštatovať, či dovtedy predkladané
posudky (a to nielen žalobcami), boli alebo neboli "odlišné od reality" (a to bez ohľadu na ich nedostatky).

36. Napokon bez právnej relevancie je odvolateľom spochybnená objektivita znalca M. B., ktorá
námietka je bez súvisu s predmetom tohto odvolacieho konania.

37. Zo všetkých vyššie uvedených dôvodov odvolací súd rozsudok v jeho napadnutom výroku o trovách
konania ako vecne správny podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil.

38. O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 396 ods. 1 CSP v spojení s § 255 ods. 1
CSP, keď odvolací súd priznal žalobcom ako úspešnej strane sporu náhradu trov odvolacieho konania
voči neúspešnému žalovanému v celom rozsahu.

39. Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2
posledná veta CSP).

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa

konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,

d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,

b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,

c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1, 2 CSP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je

podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427
ods. 1, 2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne

(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený

osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).