Rozsudok – Ostatné ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, August 27, 2025

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 8Co/103/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6119246042
Dátum vydania rozhodnutia: 27. 08. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Agnesa Hricová

ECLI: ECLI:SK:KSKE:2025:6119246042.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Agnesy Hricovej a členov

senátu JUDr. Adriany Murínovej a JUDr. Denisy Novotnej Mlinárcsikovej v spore žalobcov: 1. A. B.,
nar. XX.XX.XXXX, bytom C., D. XX, 2. E. B., nar. XX.XX.XXXX, bytom C., D. XX, obaja zastúpení
LS Legal, s.r.o., so sídlom v Košiciach, Krivá 2995/21, IČO: 47 706 171, proti žalovanej: F. D. G. G.,
nar. XX.XX.XXXX, bytom C., H. XXXX/XX, zastúpenej JUDr. Jurajom Kulom, advokátom so sídlom
advokátskej kancelárie v Košiciach, Mäsiarska 30 o zaplatenie 2.950 Eur s príslušenstvom, o odvolaní
žalobcov proti rozsudku Mestského súdu Košice č. k. 12C/15/2019 – 349 zo dňa 29.02.2024 takto

r o z h o d o l :

I. P o t v r d z u j e rozsudok.

II. Žalovanej priznáva proti žalobcovi 1. nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.

III. Žalovanej priznáva proti žalobkyni 2. nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1.MestskýsúdKošice(ďalejaj„súdprvejinštancie“alebo„súd“)rozsudkomoznačenýmvzáhlavížalobu
žalobcu v 1. a žalobkyne 2. zamietol (výrok I.), priznal žalovanej nárok na náhradu trov konania proti
žalobcovi 1. v rozsahu 100 % (výrok II.) a priznal žalovanej nárok na náhradu trov konania proti žalobkyni
2. v rozsahu 100 % (výrok III.).

2. Rozhodol ta o žalobe žalobcu v 1. rade, ktorou sa voči žalovanej domáhal zaplatenia sumy 1.350
Eur s príslušenstvom a žalobe žalobkyne v 2. rade ktorou sa voči žalovanej domáhala zaplatenia sumy
1.600 Eur s príslušenstvom, obaja titulom ústne uzavretých zmlúv o pôžičke. Uznesením Mestského
súdu Košice zo dňa 28.09.2023 sp. zn. 36C/7/2022 bolo rozhodnuté, že konanie vedené na Mestskom
súde Košice pod sp. zn. 36C/7/2022 (pôvodné konanie vo veci žalobkyne v 2. rade) sa spája s konaním
vedeným na Mestskom súde Košice pod sp. zn. 12C/15/2019 (pôvodné konanie vo veci žalobcu v 1.

rade) na spoločné konanie, ktoré bude vedené pod sp. zn. 12C/15/2019.

3. Vec právne posúdil podľa § 657, § 451 ods. 1 a 2, § 456, § 458 ods. 1 zákona č. 40/1964
Zb. Občianskeho zákonníka (ďalej len „OZ“) a § 139 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilného sporového
poriadku ( ďalej len „CSP“) a dospel k záveru o nedôvodnosti podanej žaloby. V odôvodnení súd
uviedol, že žalobca v 1. rade i žalobkyňa v 2. rade preukázanie nimi tvrdených skutočností o poskytnutí
finančnej pôžičky žalovanej predložili listinný dôkaz v ruskom jazyku pod názvom „Raspiska“, z ktorej

malo vyplývať, že žalobca v 1. rade poskytol žalovanej titulom pôžičky dňa 15.01.2018 sumu 750
Eur, dňa 17.02.2018 sumu 500 Eur a dňa 22.05.2018 sumu 100 Eur a že žalobkyňa v 2. rade
poskytla žalovanej titulom pôžičky dňa 26.02.2018 sumu 250 Eur, dňa 05.04.2018 sumu 750 Eur a
dňa 07.05.2018 sumu 600 Eur. Z úradného prekladu „Raspisiek“ zabezpečeným súdom vyplynulo, žedňa 15.01.2018, dňa 17.02.2018, dňa 22.05.2018 mala dole podpísaná G. G., číslo pasu I. XXXXXX,
dátum narodenia XX.XX.XXXX potvrdiť, že obdŕžala od A. B., číslo pasu I. XXXXXX, dátum narodenia
XX.XX.XXXX, v týchto potvrdeniach uvedené peňažné prostriedky za účelom zaplatenia nájomného

za byt, stravovania a iných výdavkov na domácnosť za tam uvedené mesiace v roku 2018, konkrétne
január, február a apríl, ktoré sú spojené s jej pobytom v Slovenskej republike, s tým že potvrdenka
obsahuje nečitateľný vlastnoručný podpis. Konštatoval, že už na prvý pohľad je zrejmé, že rukou
písané písmo na potvrdenke zo dňa 15.01.2018 sa nezhoduje s taktiež rukou písanými potvrdeniami
napísanými dňa 17.02.2018 a dňa 22.05.2018, pričom i samotná žalovaná v konaní namietala, že

„Raspisku“ zo dňa 15.01.2018 nenapísala ani nepodpísala. Vo vzťahu k tvrdeniam žalobcu v 1. rade ,
že svedkom odovzdania finančných prostriedkov v uvedených dňoch mala byť žalobkyňa v 2. rade
a čestnému prehláseniu žalobkyne v 2. rade zo dňa 16.09.2019, v ktorom prehlásila, že v uvedených
dňom bola prítomná pri úkone odovzdania finančných prostriedkov žalobcom v 1. rade titulom pôžičky
žalovanej, súd uviedol, že z odpovede Ministerstva vnútra SR, Prezídium Policajného zboru, odbor
správy informačných systémov polície súd zistil, že žalobkyňa v 2. rade v mesiaci január 2018, konkrétne

dňa 12.01.2018 o 9.28 hod, opustila územie SR (oddelenie hraničnej kontroly PZ Veľké Slemence). Súd
tak konštatoval neunesenie dôkazného bremena žalobcu v 1. rade vo vzťahu k preukázaniu odovzdania
sumy 750 Eur dňa 15.01.2018 žalovanej. V priebehu konania sa tak nespornou skutočnosťou stalo
prevzatie sumy 500 Eur dňa 17.02.2018, dňa 07.05.2018 sumy 600 Eur žalovanou, ktoré jej podľa
tvrdení žalovanej odovzdal žalobca v 1. rade a dňa 26.02.2018 sumy 250 Eur, dňa 05.04.2018 sumy

750 Eur, dňa 22.05.2018 sumy 100 Eur, ktoré jej podľa tvrdení žalovanej odovzdala žalobkyňa v 2.
rade. Nesporným sa tak stalo odovzdanie a prevzatie celkovej sumy 2.200 Eur. Poukázal na tvrdenia
žalovanej, podľa ktorých jej vôľou nikdy nebolo uzatvoriť so žalobcami zmluvu o pôžičke a že finančné
prostriedky prijímala od žalobcov na základe medzi nimi ústne uzatvorenej dohody na Ukrajine, ešte
pred jej príchodom na Slovensko, v zmysle ktorej jej mali žalobcovia prispievať na úhradu jej nákladov

v súvislosti s jej pobytom na území SR sumou 750 Eur mesačne, a teda malo sa jednať o kompenzáciu
týchto nákladov. V nadväznosti na tvrdenia žalovanej žalobcovia argumentovali, že ak by v danom
prípade nebolo preukázané odovzdávanie finančných súm titulom zmlúv o pôžičke, je nutné vzhľadom
na nespornosť prevzatia finančných prostriedkov žalovanou od žalobcov konštatovať, že na strane
žalovanej vzniklo bezdôvodné obohatenie. Vzhľadom na rozpor medzi tvrdeniami strán sporu o titule

poskytnutia finančných prostriedkov, sa súd prvej inštancie následne zaoberal posúdením, či finančné
prostriedky boli žalobcami poskytnuté žalovanej titulom zmluvy o pôžičke. Súd zdôraznil, že dôkazné
bremeno o preukázaní existencii zmluvy o pôžičke uzatvorenej medzi žalobcami a žalovanou zaťažovalo
žalobcov v 1. a 2. rade. I keď zákon pre uzatvorenie zmluvy o pôžičke nevyžaduje písomnú formu, aj
v prípade ústnej zmluvy o pôžičke, musí dôjsť hodnoverne a určito k preukázaniu obsahu uzatvorenej

zmluvy, ako aj k odovzdaniu finančných prostriedkov dlžníkovi práve z tohto titulu. Dospel k záveru, že aj
keď žalovaná nesporne prevzala sumu 2.2000 Eur od žalobcov v 1. a 2. rade, žalobcovia nepreukázali,
že medzi nimi a žalovanou bola uzatvorená zmluva o pôžičke a ani že práve na základe tejto zmluvy
došlo k odovzdávaniu finančných čiastok žalovanej. Žalobcovia 1. a 2. na preukázanie svojich tvrdení
o uzavretí zmluvy o pôžičke so žalovanou, nenavrhli iné dôkazy a v konaní predložili len potvrdenia v

ruskom jazyku - „Raspisky“, ktoré potvrdzujú iba to, že žalovaná od žalobcov prevzala tam uvedené
sumy a za akým účelom jej tieto finančné prostriedky boli poskytnuté, avšak z obsahu týchto potvrdení
nevyplýva dohoda strán o dobe vrátenia žalovanou prevzatých súm a teda povinnosť dlžníka vrátiť
poskytnuté finančné prostriedky. Potvrdenia sú podpísané iba žalovanou, ktorá účinne neprijala návrh
na uzatvorenie zmluvy o pôžičke, jej vôľou nebolo nikdy uzatvárať takúto zmluvu.

4. Súd prvej inštancie sa nestotožnil ani s argumentáciou žalobcov, v zmysle ktorej nakoľko žalovaná
rozporuje len právny titul, na základe ktorého finančné prostriedky od žalobcov v 1. a 2. rade prevzala,
mohlo z jej strany dôjsť i k bezdôvodnému obohateniu, pričom pre unesenie dôkazného bremena
žalobcov malo postačovať preukázanie odovzdania finančných prostriedkov a žalovaná bola povinná

preukázať akým titulom ich prijala. V spojení s uvedenou argumentáciou žalobcov súd uviedol, že
zo strany žalobcov nedošlo k zmene skutkových tvrdení obsiahnutých v žalobách keďže nárok na
vydanie prípadného bezdôvodného obohatenia nevychádza z iného skutkového základu. Nejednalo
sa tak o zmenu žalôb a preto nebola nutná zmena žalobného petitu. Podstatou bezdôvodného
obohatenia je zákonom stanovená povinnosť toho, kto sa na úkor iného bezdôvodne obohatí, toto

obohatenie vydať tomu, na koho úkor bol predmet bezdôvodného obohatenia získaný. Poukázal na
nález Ústavného súdu SR zo dňa 02.03.2016, sp. zn. II. ÚS 620/2015, v zmysle ktorého v prípade žaloby
o vydanie o bezdôvodného obohatenia spravidla nemožno dospieť k meritórnemu záveru o dôvodnosti
či nedôvodnosti žaloby bez toho, aby sa zo skutkového hľadiska ujasnilo, o ktorú z viacerých zákonnýchskutkových podstát bezdôvodného obohatenia ide. Hoci žalovaná spočiatku argumentovala, že finančné
prostriedky prijímala ako škodu resp. náhradu škody, ktorá jej mala vznikať v súvislosti s jej pobytom
na Slovensku do momentu podpísania zmluvy o výkone funkcie konateľa spoločnosti CakeArtStudio

s.r.o., a tiež použila i označenie kompenzácia, súd berúc do úvahy jej ďalšie vyjadrenia, prihliadajúc
na skutkové okolnosti, ktoré počas konania vyšli najavo konštatoval, že nemožno jednoznačne urobiť
záver, aby sa žalovaná výslovne bránila v otázke prijímania súm titulom náhrady škody. V bežnom
živote nie je nič neobvyklé, že ľudia narábajú s pojmom škoda, aj keď výslovne o škodu nejde. V
konečnom dôsledku žalovaná svoju obranu vyvstavala na iných skutkových okolnostiach, a to na

uzavretí ústnej dohody medzi ňou a žalobcami, ktorú zmluvné strany aj dodržali, keď žalobcovia v
zmysle tejto dohody jej finančné čiastky odovzdávali a ona tieto finančné čiastky prijímala. To, že to
nazvala škodou, svedčí iba o jej „nevedomosti, resp. o jej laickom vyhodnotení ústnej dohody, keď
mala zato, že žalobcovia jej budú prispievať na úhradu niektorých nákladov v súvislosti s jej pobytom
na Slovensku - kompenzovať jej ujmu, ktorá nastala v jej majetkovej sfére. Poukázal na tvrdenia
žalovanej, že v zmysle dohody žalobcov a žalovanej, mala žalovaná prísť z Ukrajiny na Slovensko

až v čase, keď mala byť pripravená prevádzka cukrárne La Creme (CakeArtStudio s.r.o), spoločnosti
ktorej sa mala stať žalovaná spoluzakladateľkou, následne sa mala stať konateľkou tejto spoločnosti
a v súvislosti s tým mala byť s ňou uzatvorená zmluva na výkon funkcie konateľa. Po príchode na
Slovensko v októbri 2017 žalovaná zistila, že žalobcom 1. prezentované tvrdenie o otvorení prevádzky
bolo zavádzajúce, prevádzka cukrárne otvorená ešte nebola a žalovaná na žiadosť žalobcu v 1. rade až

do skutočného otvorenia cukrárne, okrem iného, pripravovala prezentáciu výrobkov na svadobné a iné
výstavy, zaúčala zamestnancov v cukrárni. Do uzatvorenia zmluvy na výkon funkcie konateľa bola medzi
stranami uzatvorená ústna dohoda, že žalobcovia v 1. a 2. rade jej budú určitou finančnou čiastkou
kompenzovať náklady vzniknuté s jej pobytom na území SR a to vo výške 750 Eur mesačne. Súd
poukázal na to, že pri dohodách medzi žalobcami a žalovanou bol prítomný aj A. J., manžel žalovanej,

ktorý svojou výpoveďou potvrdil, že aj samotný text „raspisiek“ bol žalovanej predložený žalobcom v
1. rade, obsahom ktorých bol presne uvedený účel v súlade s ústnou dohodou, a že boli to práve
žalobcovia, ktorí vyžadovali podpísanie takýchto potvrdení zo strany žalovanej, aby mali doklad o tom,
že takéto finančné prostriedky jej boli poskytnuté. Svojou výpoveďou potvrdil i skutočnosť, že žalovaná
mala prísť z Ukrajiny na Slovensko až v čase, keď mala byť pripravená prevádzka cukrárne, avšak po

príchode na Slovensko bolo zistené, že žalobcom 1. prezentované tvrdenie o otvorení prevádzky bolo
zavádzajúce, prevádzka cukrárne otvorená ešte nebola no žalobca v 1. rade vyžadoval od žalovanej jej
prítomnosť z dôvodu blížiacej sa svadobnej výstavy, kde mala prezentovať výrobky cukrárne. Svedok A.
J. potvrdil, že do doby podpísania zmluvy o výkone funkcie konateľa zo strany žalovanej, so žalobcami
bolo dohodnuté na kompenzácii pobytu žalovanej na Slovensku, teda bolo dohodnuté, že tieto výdavky

budú hradiť žalobcovia 1. a 2., bolo presne určené na čo mali ísť tieto výdavky a týkali sa bývania,
dopravy, telefónu. Bola tiež dohodnutá výška tejto tzv. kompenzácie na sumu 750 EUR. Skutočnosť,
že so žalovanou mala byť uzatvorená zmluva o výkone funkcie konateľa potvrdila aj svedkyňa E. D.,
ktorá uviedla, že výslovne počula, že žalobca v 1. raed žalovanej mal povedať, že ešte nie je pripravená
dohoda o výkone funkcie konateľa, že musí vyčkať a že musí podpísať potvrdenia, že jej dávajú peniaze

ako kompenzáciu. Hoci mali strany sporu k otázke kto vyhotovoval „raspisky“ rozporuplné vyjadrenia,
keď sporové strany prenášali vyhotovovanie „raspisiek“ vzájomne na tú ktorú sporovú stranu, súd za
dôležitý považoval obsah predložených „raspisiek“, nakoľko v súvisloti s ním došlo k zhode strán sporu,
že s obsahom prejavili súhlas, keď na jednej strane žalobcovia žalovanej dohodnutú sumu na dohodnutý
účel odovzdávali a na strane druhej žalovaná túto sumu prijala. Žalobcovia bližšie nešpecifikovali o akú

skutkovú podstatu bezdôvodného obohatenia by sa v danom prípade malo jednať a súd vychádzajúc zo
skutkových okolností uzavrel, že by sa malo jednať o majetkový prospech získaný plnením bez právneho
dôvodu. Zdôraznil, že žalobcovia nezaujali žiaden procesný postoj k obrane žalovanej spočívajúcej v
uzavretí dohôd medzi ňou a žalobcami pred príchodom na územie SR. Finančné prostriedky odovzdávali
žalovanejdobrovoľne,očomsvedčianimipredloženédôkazy-„raspisky“,podpísanévýlučnežalovanou

o prevzatí v nich uvedených súm, na aký účel a kedy. Žiadnym spôsobom nevyvrátili žalovanou tvrdenú
skutočnosť, že tieto potvrdenia boli vyhotovené na základe ich vzájomnej dohody a že mali slúžiť ako
dôkaz, že z ich strany je plnená dohoda uzavretá medzi nimi v ústnej forme. Preto súd prvej inštancie
nemal pochybnosť, že na preberanie súm žalovanou existoval právny dôvod, a preto na strane žalovanej
nemohlo dôjsť k bezdôvodnému obohateniu na úkor žalobcov. Bol toho názoru, že v prejednávanom

prípade nemožno uvažovať ani o skutkovej podstate bezdôvodného obohatenia získaného plnením
z právneho dôvodu, ktorý odpadol, keďže v čase poskytnutia plnenia existoval právny dôvod tohto
plnenia,ktorýnestratilsvojeprávneúčinky(neodpadol).Stranysporuoddohodyneodstúpili,tútonijakým
spôsobom nezrušili. Záverom konštatoval, že bezpochyby možno uzavrieť, že medzi stranami sporubola uzavretá v ústnej forme nepomenovaná zmluva, obsahom ktorej bolo poskytovanie finančných
prostriedkov žalobcami žalovanej vo výške 750 Eur mesačne na kompenzovanie nákladov vzniknutých s
jej pobytom na území SR. Konštatoval, že žalobcami predložené „raspisky“ jednoznačne preukazujú, že

žalovaná finančné prostriedky od žalobcov preberala titulom právneho vzťahu - dohody, nepomenovanej
zmluvy, ktorý vznikol medzi nimi v ústnej forme. Žalovaná tak preukázala titul, na základe ktorého
finančné plnenia od žalobcov dostala avšak žalobcovia nepreukázali, že medzi nimi a žalovanou vznikol
právny vzťah z bezdôvodného obohatenia.

5. O trovách konania rozhodol podľa § 255 ods. 1 CSP v spojení s 262 ods. 1. CSP tak, že úspešnej
žalovanej priznal nárok na náhradu trov konania voči neúspešným žalobcom 1. a 2. v rozsahu 100%.

6. Proti tomuto rozsudku podali v zákonnej lehote žalobcovia v 1. a 2. rade odvolanie v plnom
rozsahu uplatniac odvolacie dôvody podľa § 365 ods. 1 písm. f) a h) CSP. Vo vzťahu k záverom súdu
prvej inštancie o neunesení dôkazného bremena žalobcov ohľadne nimi tvrdeného právneho titulu –

zmluvy o pôžičke uviedli, že počas celého konania obaja zhodne tvrdili že poskytli, žalovanej pôžičky
vo výškach uvedených v žalovanou podpísaných potvrdeniach a taktiež doložili i čestné vyhlásenia,
kedy žalobca v 1. rade prehlasuje, že bol pri poskytnutí pôžičiek zo strany žalobkyne v 2. rade a
žalobkyňa v 2. rade prehlasuje, že bola pri poskytnutí pôžičiek zo strany žalobcu v 1. rade. Mali za to,
že na žalovanú podpísaním predmetných potvrdení prešlo dôkazné bremeno, že dostala predmetné

finančné prostriedky z iného právneho titulu ako titulom pôžičky. Zdôraznili, že predmetné potvrdenia
nie sú zmluvou o pôžičke, kde by mal byť uvedený prejav vôle žalovanej, že sa zaväzuje vrátiť
finančné prostriedky, ale ide o potvrdenia o prijatí finančných prostriedkov na základe zmluvy o pôžičke.
Predmetné potvrdenia sú právne úkony, ktorými žalovaná ako dlžník písomne potvrdzuje, že dlhuje
žalobcom ako veriteľom určitú sumu a nie sú preto dôkazom o neexistencii pôžičky. Poukázali i na

svoje zhodné tvrdenia, že sa so žalovanou dohodli na dobe splatnosti viazanej na výzvu žalobcov
na vrátenie peňažných prostriedkov, pričom žalovanú viackrát ústne vyzývali na vrátenie finančných
prostriedkov, no bezvýsledne. Mali za to, že ak žalovaná rozporuje uzatvorenie zmluvy o pôžičke a tvrdí,
že šlo o náhradu škody, resp. odmenu za výkon funkcie konateľa tak by mala preukázať predpoklady
vzniku nároku na náhradu škody alebo iného ňou tvrdeného nároku. Na podporu uvedenej argumentácie

poukázali na závery rozhodnutie Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 25Cdo 246/2001 zo dňa 19.12.2003.
Namietali právne posúdenie konajúceho súdu, ktorý pre úspech žalobcov v spore požadoval, aby bol
skutkovýstavsubsumovateľnýpodniektorúzoskutkovýchpodstátuvedenýchvOZnezohliadniacpritom
existenciu všeobecnej skutkovej podstaty bezdôvodného obohatenia a tiež čl. 4 ods. 1 a ods. 2 CSP.
Argumentovali, že ak súd nemal preukázané uzatvorenie zmlúv o pôžičke je nutné konštatovať, že

na strane žalovanej vzniklo bezdôvodné obohatenie, nakoľko jej konaním bola naplnená všeobecná
skutková podstata bezdôvodného obohatenia podľa § 451 ods. 1 OZ, predstavujúca generálnu klauzulu
inštitútu bezdôvodného obohatenia. Ak teda určité konanie osôb nebude možné subsumovať pod
konkrétnu zákonodarcom normovanú skutkovú podstatu bezdôvodného obohacovania sa, postačí, ak
takéto konanie vykazuje také znaky, ktoré sú kogentnou právnou normou ustanovenia § 451 ods. 1

OZ zakázané. Namietali závery súdu prvej inštancie vyjadrené v bodoch 45, 56 a 59 odôvodnenia
napadnutého rozhodnutia, majúc za to, že už len samotným podaním žalôb na vrátenie požičaných súm
poskytnutých vo forme pôžičiek rozporujú žalovanou tvrdené skutočnosti o kompenzácií ňou tvrdenej
náhrady škody, resp. odmene za výkon funkcie konateľa, o ktorých nepredložila žiaden dôkaz. Poukázali
na viaceré vyjadrenia žalobcov v konaní ( podané v samostatne vedených konaniach i v tomto konaní

po spojení veci), v ktorým výslovne uviedli, že so žalovanou bolo jedine dohodnuté to, že sa stane
spoločníckou spoločnosti s 15% obchodným podielom ( čo sa aj stalo), že žalobca v 1. rade nevedel
na čom sa žalovaná dohodla s rodinou B. a koho tým vlastne myslí, keďže nikde v odpore to bližšie
nešpecifikovala, a tiež že sa žalobcovia so žalovanou nedohodli na žiadnej náhrade žalovanou tvrdenej
škody, ktorá jej údajne vznikla. Žalobcovia tak počas celého konania rozporovali obranu žalovanej o

uzatvorení akýchsi dohôd u kompenzácií akejsi škody, kedy zároveň namietali vo vzťahu k obrane
žalovanej aj svoju legitimáciu, nakoľko ak by boli požičané finančné prostriedky žalovanej poskytnuté
za výkon funkcie konateľa, tieto by jej mala vyplatiť spoločnosť. Finančné prostriedky boli vyplácané
žalovanej žalobcami v 1. a 2. rade ako fyzickými osobami a preto nemožno ani len tvrdiť, že šlo o
vyplácanie akejsi odmeny za výkon funkcie konateľa. Na rozdiel od žalovanej, žalobcovia podstatné

skutkové okolnosti tvrdili už v písomnej časti konania. Namietali, že žalovanou oneskorené tvrdené
skutočnosti prednesené až počas ústnej časti konania, o ktorých mala vedomosť už skôr mali byť súdom
sankcionované ich nezohľadnením v súlade so zásadou koncentrácie. Mali za to, že žalovanej nemohla
žiadnym spôsobom konaním žalobcov vzniknúť škoda (žiaden spôsob ani nepreukazovala), pričom, akžalovanej nejaká škoda vznikla bolo jej povinnosťou, aby pred súdom preukázala všetky predpoklady
náhrady škody. Žalovaná podľa odvolateľov nepreukázala existenciu dohody medzi ňou a žalobcami,
ktorejporušeniasamaližalobcoviasvojímkonanímdopustiťaporušením,ktorejjejmalavzniknúťškoda.

Výpoveďou žalovanej a jej manžela bolo potvrdené len to, že na územie SR prišla za účelom podnikania
s neistým finančným príjmom. Ani výsluchom svedkyne D. E. nebola žiadnym spôsobom preukázaná
žalovanou tvrdená dohoda medzi žalobcami a žalovanou, keďže z výpovede svedkyne nie je zrejmé
o výkon akej funkcie konateľa má ísť, o akú kompenzáciu sa má jednať a zároveň tento rozhovor len
započula. Boli presvedčení o neunesení dôkazného bremena žalovanou o tom, že prevzala finančné

prostriedky za iným účelom ako poskytnutie pôžičky. V ďalšom poukázali na tendenčnosť vyjadrení
žalovanej počas celého konania, ktoré si vzájomné rozporujú. Navrhli, aby odvolací súd napadnutý
rozsudok zmenil tak, že žalobe žalobcu v 1. rade a žalobe žalobkyne v 2. rade v celom rozsahu vyhovie,
prizná žalobcovi v 1. rade náhradu trov prvoinštančného aj odvolacieho konania v rozsahu 100 %
a žalobkyni v 2. rade prizná náhradu trov prvoinštančného aj odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

7. Žalovaná vo vyjadrení k odvolaniu žalobcov v 1. a 2. rade akcentovala na skutočnosť, že žalobcovia
pôvodne žalovali žalovanú v dvoch samostatných konaniach s tým, že sami sebe navzájom mali
postavenie svedkov a žalobcov. Mala za to, že všetky skutočnosti uvádzané žalobcami v odvolaní
boli súdom podrobené dokazovaniu a súd sa s argumentáciou žalobcov uvedenou v priebehu konania
a následne zopakovanou v odvolaní vyporiadal v celom rozsahu. Navrhla, aby odvolací súd napadnutý

rozsudok potvrdil a priznal jej trovy odvolacieho konania.

8. Žalobcovia nevyužili právo na repliku k vyjadreniu žalovanej.

9. Krajský súd v Košiciach ako súd odvolací (§ 34 CSP) prejednal odvolanie žalobcov v 1. a 2. rade

ako podané včas (§ 362 CSP), oprávnenou osobou (§ 359 až § 361 CSP), proti rozhodnutiu, proti
ktorému je odvolanie prípustné (§ 355 až § 358 CSP), bez nariadenia pojednávania v zmysle § 385 ods.
1 a contrario CSP, v rozsahu vyplývajúcom z § 379 a § 380 CSP, z hľadiska odvolaním uplatnených
odvolacích dôvodov a dospel k záveru, že odvolanie žalobcov v 1. a 2. rade nie je dôvodné.

10. Rozsudok odvolacieho súdu bol verejne vyhlásený na Krajskom súde v Košiciach dňa 27.08.2025
o 10,45 hod. v pojednávacej miestnosti č. dv. 215, 2. poschodie. Miesto a čas verejného vyhlásenia
rozsudku boli od 20.08.2025 do 28.08.2025 zverejnené na úradnej tabuli a tiež na webovej stránke
odvolacieho súdu ( § 219 ods. 1 a 3, za použitia § 378 CSP).

11. Podľa § 387 ods. 1 CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku
vecne správne.

12.Podľa§387ods.2CSP,aksaodvolacísúdvcelomrozsahustotožňujesodôvodnenímnapadnutého
rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého

rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

13. Odvolací dôvod § 365 ods. 1 písm. f) CSP sa týka chyby v zisťovaní skutkového stavu veci súdom
prvej inštancie spočívajúcej v tom, že skutkové zistenie, ktoré bolo podkladom pre jeho rozhodnutie je
nesprávne, t.j. musí ísť o skutkové zistenie, na základe ktorého vec posúdil po právnej stránke a ktoré je

nesprávne v tom zmysle, že nemá oporu vo vykonanom dokazovaní, pričom medzi chybami skutkového
zistenia a chybami právneho posúdenia je úzka vzájomná súvislosť, keďže príčinou nesprávnych
(v zmysle nedostatočných) skutkových zistení môže byť chybný právny názor, v dôsledku ktorého
zisťoval iné skutočnosti, príp. zisteným skutočnostiam prisudzoval iný právny význam. Skutkové zistenie
nezodpovedá vykonaným dôkazom, ak výsledok hodnotenia dôkazov nie je v súlade s § 191 CSP

(dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej
súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo počas konania najavo) a to vzhľadom na
to, že buď vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo prednesov strán sporu
nevyplynuli, ani inak nevyšli počas konania najavo, alebo opomenul rozhodujúce skutočnosti, ktoré
boli vykonanými dôkazmi preukázané alebo vyšli počas konania najavo. Nesprávne sú i také skutkové

zistenia, ktoré založil na chybnom hodnotení dôkazov. Ide o situáciu, keď je logický rozpor v hodnotení
dôkazov (v úsudku medzi porovnávanými skutočnosťami), príp. poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov
účastníkov alebo, ktoré vyšli najavo inak, z hľadiska závažnosti (dôležitosti), zákonnosti, pravdivosti,eventuálne vierohodnosti alebo, keď výsledok hodnotenia dôkazov nezodpovedá tomu, čo malo byť
zistené spôsobom vyplývajúcim z § 185 a nasl. CSP.

14. K odvolaciemu dôvodu upravenému v § 365 ods. 1 písm. h) CSP odvolací súd uvádza, že právnym
posúdením je činnosť súdu prvej inštancie, pri ktorej aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený
skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový
stav (skutkové zistenie), pričom o mylnú aplikácii právnych predpisov ide vtedy, ak súd použil iný právny
predpis, než ktorý mal správne použiť alebo aplikoval síce správny predpis, ale nesprávne ho vyložil,

príp. ho na daný skutkový stav inak nesprávne aplikoval a z podradenia skutkového stavu pod právnu
normu vyvodil nesprávne právne závery o právach a povinnostiach strán sporu.

15. Po preskúmaní veci odvolací súd dospel k záveru, že žiaden z vyššie uvedených žalobcami
uplatnených odvolacích dôvodov nie je v danom prípade naplnený.

16. Súd prvej inštancie vykonal vo veci dokazovanie v dostatočnom rozsahu pre náležité zistenie
skutkového stavu, vykonané dôkazy vyhodnotil podľa § 191 a § 192 CSP, z týchto dôkazov dospel k
správnym skutkovým zisteniam, na ktorých aj založil aj svoje rozhodnutie a zo zisteného skutkového
stavu vyvodil aj správny právny záver a správne rozhodol, ak žalobu žalobcu zamietol. Súd svoje úvahy,
ako dospel k tomuto záveru, podrobne uviedol v odôvodnení rozsudku s poukazom na zistený skutkový

stav a príslušné zákonné ustanovenia, ktoré správne aplikoval v prejednávanom spore. Tieto úvahy
súdu sú vecné, správne a niet v nich žiadneho logického rozporu. Odôvodnenie rozsudku dáva odpoveď
na všetky relevantné otázky súvisiace s predmetom sporu. Rozhodnutie súdu prvej inštancie podľa
posúdenia odvolacieho súdu spĺňa zákonné požiadavky na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia v
zmysle § 220 ods. 2 CSP a nemožno ho považovať za porušujúce právo žalobcu na spravodlivý proces.

Skutočnosti, ktoré žalobca uvádza v podanom odvolaní, nič nemenia na vecnej správnosti napadnutého
rozsudku, lebo nie sú spôsobilé spochybniť správnosť skutkových záverov (skutkových zistení) ani
právnych záverov, ku ktorým dospel súd prvej inštancie a neumožňujú prijať rozhodnutie v danom spore
v prospech žalobcu. Ani počas odvolacieho konania nevyšli najavo skutočnosti, ktoré by odôvodňovali
iné rozhodnutie vo veci. Neboli zistené žiadne porušenia procesných práv, a ani iná vada konania, ktoré

by mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie v spore.

17. Správne, presvedčivé a zákonu zodpovedajúce sú aj dôvody rozsudku, s ktorými sa odvolací súd v
celom rozsahu stotožňuje a na tieto odkazuje (§ 387 ods. 2 CSP). So zreteľom na to, že odôvodnenie a
rozhodnutie súdu prvej inštancie a odvolacieho súdu tvoria jeden celok, nie je potrebné, aby odvolací súd

v odôvodnení svojho rozhodnutia zopakoval tie isté závery napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie,
s ktorými sa stotožňuje, ako i s ohľadom na to, že odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom konaní
nemá a ani nemusí odpovedať na každú námietku alebo argument uvedené v opravnom prostriedku, ale
ibanatienámietky,ktorémajúpodstatnývýznamprerozhodnutieodanomopravnomprostriedku,zostali
sporné alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov rozhodnutia, ktoré sa v rámci konania o opravnom

prostriedku preskúmavalo (por. napr. IV. ÚS 350/2009, IV. ÚS 4/2013, IV. ÚS 124/2011, II. ÚS 127/07),
odvolací súd v zmysle § 387 ods. 3 druhá veta CSP na zdôraznenie správnosti rozsudku a k odvolacím
námietkam žalobcu dodáva nasledovné:

18. Zmluvou o pôžičke prenecháva veriteľ dlžníkovi veci určené podľa druhu, najmä peniaze a dlžník

sa zaväzuje vrátiť po uplynutí dohodnutej doby veci rovnakého druhu (§ 657 OZ). Pre uzavretie
dohody o pôžičke sa nevyžaduje písomná forma, keďže táto zmluva môže byť uzavretá i ústne
alebo konkludentným spôsobom. Podstatnou náležitosťou obsahu takejto dohody je okrem označenia
zmluvných strán predovšetkým určenie predmetu pôžičky; z obsahu zmluvy musí vyplynúť i povinnosť
dlžníka vrátiť veci rovnakého druhu (peňazí). Keďže táto zmluva je reálnou zmluvou (kontraktom), k

jej uzavretiu zákon vyžaduje i skutočné odovzdanie predmetu pôžičky veriteľom dlžníkovi. Dokiaľ k
odovzdaniu peňazí nedôjde, medzi zmluvnými stranami právny vzťah z pôžičky nevznikne (rozsudok
Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Cdo/325/2009 z 30. 06. 2010).

19. Odvolací súd konštatuje, že žalobca v odvolaní neuviedol v zásade žiadne relevantné skutočnosti,

okolnosti alebo argumenty, ktoré by neboli predmetom skúmania súdu prvej inštancie a s ktorými by sa
súd prvej inštancie náležite nevysporiadal.20. Podľa ustálenej právnej teórie súdnej praxe je sporové konanie ovládané tzv. prejednacou zásadou.
Strana sporu má jednak povinnosť tvrdenia a jednak dôkaznú povinnosť. Uvedená zásada určuje, že
tvrdenie skutočností, navrhovanie dôkazov a najmä ich preukazovanie, je zásadne vecou strán sporu

a iniciatíva pri zhromažďovaní dôkazov leží zásadne na stranách sporu, nie na súde. Prejednacia
zásada znamená, že sú to strany sporu, ktoré majú povinnosť tvrdenia a povinnosť dôkaznú a
ktorých z tohto dôvodu postihuje bremeno tvrdenia a dôkazné bremeno. Povinnosťou súdu je posúdiť
relevantnosť tvrdených skutočností v spojitosti s predloženými dôkazmi, nie vyhľadávať, či skúmať, ktorý
z predložených dôkazov má uplatnený nárok preukázať. V súlade s uvedeným, procesnou sankciou

za nesplnenie povinnosti tvrdenia, resp. aj za nesplnenie dôkaznej povinnosti stranou je jej neúspech
v konaní. (obdobne pozri rozsudok Najvyššieho súdu SR z 15. decembra 2011, sp. zn. 3 Cdo 108/2011).

21. Okruh rozhodujúcich skutočností, ktorých sa týka povinnosť strany tvrdiť a označiť dôkazy na
preukázanie tvrdení, je vždy daný hypotézou hmotnoprávnej normy, ktorá upravuje sporný právny pomer
strán. Táto norma zásadne určuje rozsah dôkazného bremena (okruh skutočností, ktoré musia byť

preukázané) a aj nositeľa dôkazného bremena. V závislosti na hypotéze právnej normy má každá zo
strán sporového konania samostatnú (vlastnú) povinnosť tvrdenia a dôkaznú povinnosť, a teda aj z toho
vyplývajúce odlišné a samostatné bremeno tvrdenia a dôkazné bremeno.

22. Na tomto mieste odvolací súd pripomína, že podstatou zistenia skutkového stavu veci je úsudok

sudcu o tom, ktoré z rozhodných a sporných skutočností sú pravdivé, t.j. ktoré z nich bude považovať
za preukázané poznatkami získanými vykonaním jednotlivých dôkazov. Dôkazy a tvrdenia strán sporu
hodnotí súd podľa svojej úvahy v súlade s princípmi, na ktorých spočíva tento zákon, pričom žiadny
dôkaz nemá predpísanú zákonnú silu, podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy
v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo počas konania najavo (čl. 15

základných princípov CSP, § 191 ods. 1 CSP).

23. Citované ustanovenia o hodnotení dôkazov vychádzajú zo zásady tzv. voľného hodnotenia dôkazov.
Zásada voľného hodnotenia dôkazov vyjadruje, že záver, ktorý si sudca urobí o pravdivosti či
nepravdivosti tvrdených skutočností vzhľadom na poznatky získané z vykonaných dôkazov, je vecou

vnútorného sudcovho presvedčenia a jeho logického myšlienkového postupu. Hodnotenie dôkazov tak
môže robiť len súd, ktorý ich vykonal. Zákon pritom nepredpisuje a ani dobre nemôže predpisovať
pravidlá, z ktorých by malo vychádzať hodnotenie jednotlivých dôkazov a hodnotenie ich vzájomnej
súvislosti. Je tomu tak preto, že hodnotenie dôkazov je zložitý myšlienkový proces, ktorého podstatou
sú jednak čiastkové, jednak komplexné závery sudcu o vierohodnosti poznatkov získaných vykonaním

dôkazov, ktoré sú potom podkladom pre záver o tom, ktoré skutočnosti stranami sporu tvrdené
má súd za preukázané a ktoré tak tvoria zistený skutkový stav. Vierohodnosť určitého poznatku
získaného vykonaním konkrétneho dôkazu, a teda aj jeho význam z hľadiska dôkazu pravdivosti či
nepravdivosti skutkových tvrdení, súd hodnotí jednak izolovane, jednak v porovnaní s poznatkami
získanými vykonaním všetkých zostávajúcich dôkazov. Výsledkom celkového hodnotenia dôkazných

prostriedkov je potom záver o pravdivosti tvrdených skutočností, ktorý je podkladom pre záver o tom, či
a do akej miery strana sporu splnila svoju povinnosť preukázať skutkové tvrdenia. Zo zásady voľného
hodnotenia dôkazov vyplýva, že na nesprávnosť hodnotenia dôkazov možno usudzovať len zo spôsobu,
akým súd hodnotenie vykonal.

24. Ani v tomto smere nemožno vyčítať súdu žiadne pochybenia (napr. že výsledok hodnotenia
dôkazov nezodpovedá pravidlám logického myslenia, alebo že súd vzal do úvahy skutočnosti, ktoré
z dokazovania nevyplynuli alebo opomenul rozhodné skutočnosti, ktoré vyšli v konaní najavo), pokiaľ
súd dospel k záveru, že žalobca na svoje tvrdenia neuniesol dôkazné bremeno. Súd v danom prípade
pri svojom rozhodovaní náležite vychádzal z premisy, že dôkazným bremenom sa rozumie procesná

zodpovednosť strany sporu za to, že v spore neboli preukázané jeho tvrdenia a z tohto dôvodu muselo
byť rozhodnuté o veci samej v jeho neprospech. Zmyslom dôkazného bremena je totiž umožniť súdu
rozhodnúť o veci samej i v takých prípadoch, kedy určitá skutočnosť významná podľa hmotného práva
pre rozhodnutie o veci, nebola buď pre nečinnosť strany sporu (v dôsledku nesplnenia povinnosti
uloženej strane sporu ust. § 132 ods. 1 CSP) alebo vôbec (objektívne vzaté) nemohla byť preukázaná,

teda ak výsledky hodnotenia dôkazov neumožňujú súdu prijať záver ani o pravdivosti tejto skutočnosti,
ani o tom, že by táto skutočnosť bola nepravdivá. V zásade platí, že dôkazné bremeno ohľadom určitých
skutočností zaťažuje tú stranu sporu, ktorá tieto skutočnosti tvrdí a vyvodzuje z nich pre seba priaznivé
právne dôsledky.25. Súd prvej inštancie správne posudzoval povinnosť dôkazného bremena žalobcov v 1. a 2. rade
prejednávanom sporovom konaní. Súd prvej inštancie prejednal vec a rozhodol po vykonaní viacerých

pojednávaní,naktorýchvykonaldokazovanienavrhnutéstranami,ktorépopoučenínemaliďalšienávrhy
na doplnenie dokazovania Zamietnutie žaloby založil súd prvej inštancie na konštatovaní, že žalobca v
1. rade a žalobkyňa v 2. rade neuniesli dôkazné bremeno na preukázanie skutočností, že uzavreli so
žalovanou zmluvu o pôžičke a že následne taktiež neuniesli dôkazné bremeno vo vzťahu k preukázaniu
existencie predpokladov pre vznik právneho vzťahu z bezdôvodného obohatenia.

26. Aj podľa právneho názoru odvolacieho súdu, žalobca v 1. rade a žalobkyňa v 2. rade v konaní
nepreukázali uzatvorenie ústnych zmlúv o pôžičkách. Z prekladu predložených „raspisiek“, a teda
zpotvrdenínevyplývatakakotvrdiažalobcovia,žesajednáopotvrdeniaoprijatífinančnýchprostriedkov
žalovanou od žalobcov v 1. a 2. rade na základe ústne uzatvorených zmlúv o pôžičkách. Nejedná sa
ani o potvrdenia žalovanej, že dlhuje žalobcom v 1. a 2. rade ako veriteľom určitú sumu, resp. že sumy

v nich uvedené si od žalobcu v 1. rade či žalobkyne v 2. rade požičala.

27. V predmetných potvrdeniach, žalovaná potvrdila, že obdŕžala od žalobcu v 1. rade za mesiac február
2018 peňažné prostriedky vo výške 500 Eur a za mesiac máj 2018 peňažné prostriedky vo výške 100
Eur a že obdŕžala od žalobkyne v 2. rade za mesiac február 2018 peňažné prostriedky vo výške 250

Eur, za mesiac marec 2018 peňažné prostriedky vo výške 750 Eur a za mesiac apríl 2018 peňažné
prostriedkyvovýške600Eurvždyzaúčelomzaplatenianájomnéhozabyt,stravovaniaainýchvýdavkov
na domácnosť spojených s jej pobytom na území SR v danom mesiaci. V potvrdeniach sa neodkazuje
na údajné ústne uzatvorené zmluvy o pôžičkách medzi žalovanou a žalobcami, nie je v nich dojednané
vrátenie peňažných prostriedkov žalovanou žalobcom a ani lehota na ich vrátenie.

28. Vo vzťahu k spornému potvrdeniu zo dňa 15.01.2018, ktorým mala žalovaná údajne potvrdiť
obdŕžanie finančných prostriedkov od žalobcu v 1. rade vo výške 750 Eur za účelom zaplatenia
nájomného za byt, stravovania a iných výdavkov na domácnosť spojených s jej pobytom na území
SR v mesiaci januári 2018, odvolací súd v plnom rozsahu odkazuje na závery súdu prvej inštancie

uvedených v bodoch 15.-17. odôvodnenia napadnutého rozhodnutia.

29. V ďalšom žalobcovia v podanom odvolaní namietali nesprávne právne posúdenie súdom prvej
inštancie spočívajúce v jeho požiadavke subsumovateľnosti skutkového stavu pod niektorú zo
skutkových podstát bezdôvodného obohatenia nezohľadniac pritom existenciu všeobecnej skutkovej

podstaty bezdôvodného obohatenia.

30. Podľa § 451 od. 1 OZ, kto sa na úkor iného bezdôvodne obohatí, musí obohatenie vydať.

31. Podľa § 451 ods. 2 OZ, bezdôvodným obohatením je majetkový prospech získaný plnením bez

právneho dôvodu.

32. Právny vzťah bezdôvodného obohatenia je samostatným záväzkovým právnym vzťahom, ktorý
vznikne v dôsledku porušenia iného právneho vzťahu (napr. plnenie z neplatnej zmluvy, pri ktorej dôvod
na plnenie vôbec nevznikol) alebo na základe určitej právnej skutočnosti (bezdôvodné obohatenie

získané z nepoctivých zdrojov). Posúdenie, či došlo ku vzniku právneho vzťahu z bezdôvodného
obohatenia, závisí od splnenia znakov skutkovej podstaty hmotnoprávnej normy (§ 451 ods. 1 a 2 OZ).

33. Záväzkový právny vzťah z bezdôvodného obohatenia vznikne za splnenia určitých predpokladov:
a) vznik bezdôvodného obohatenia objektívne merateľného v peňažných jednotkách na strane určitej

osoby (obohatený), b) k získaniu majetkového prospechu na strane obohateného došlo na základe
právnych skutočností, ktoré sú výslovne uvedené v zákone (§ 451 ods. 2 a § 454 OZ), c) vznik
majetkovej ujmy vyjadriteľnej v peniazoch, ktorá postihuje inú určitú osobu (oprávneného), pričom táto
majetková ujma zodpovedá zmienenému bezdôvodnému obohateniu na strane obohateného, d) nejde
o prípad bezdôvodného obohatenia, keď zákon napriek majetkovému prospechu vznik bezdôvodného

obohatenia výslovne neustanovuje.

34. Základným predpokladom vzniku bezdôvodného obohatenia je vznik majetkového prospechu u
obohateného, pričom k zväčšeniu jeho majetku došlo v rozpore s právom uznanými dôvodmi. Dôvodo existencii bezdôvodného obohatenia na strane obohateného musí ponúknuť postihnutý, ktorý žalobou
na súde žiada o vydanie bezdôvodného obohatenia, resp. jeho peňažnú náhradu. Na vznik záväzkovo-
právneho vzťahu z bezdôvodného obohatenia sa nevyžaduje existencia zavinenia, ani existencia

protiprávneho úkonu. Zákon vyžaduje len to, aby k bezdôvodnému obohateniu došlo v dôsledku právom
uznávaných dôvodov.

35. Základným predpokladom vzniku bezdôvodného obohatenia je vznik majetkového prospechu u
obohateného, pričom dôkazné bremeno o existencii bezdôvodného obohatenia znáša postihnutý (pozri

uznesenie NS SR zo 16.12.2008 vo veci sp. zn. 6 Obdo 16/2008). V konaní o vydanie bezdôvodného
obohatenia žalobca je preto povinný preukázať vznik majetkového prospechu na strane žalovaného. Po
preukázaní tejto skutočnosti dôkazné bremeno v zhode s teóriou presunu dôkazného bremena (pozri
rozsudok NS SR z 22.9.2010 vo veci sp. zn. 3 M Cdo 6/2010), sa presúva na žalovaného.

36. V prejednávanej veci bolo preto na žalobcoch preukázať, že na strane žalovanej došlo k

bezdôvodnému obohateniu na ich úkor. V danej veci žalobcovia predloženými potvrdeniami síce
preukázali poskytnutie finančných prostriedkov žalovanej celkovo v sume 2.200 Eur a ich poskytnutie
potvrdila i samotná žalovaná, avšak žalovaná prostredníctvom svojich tvrdení uviedla, že existoval
právny titul na základe, ktorého jej boli finančné prostriedky žalobcami poskytované a dôkazom –
výsluchom svedka A. J. preukazovala, že medzi stranami sporu bola uzatvorená ústna dohoda, v zmysle

ktorej jej mali žalobcovia poskytovať finančné prostriedky na úhradu nákladov spojených s jej pobytom
na území SR. Tým žalovaná opäť preniesla dôkazné bremeno na žalobcov a na nich bolo preukázať, že
v čase prevodu finančných prostriedkov ústna dohoda neexistovala. Dôkazné bremeno ohľadom tejto
skutočnosti žalobcovia v konaní však neuniesli a vznik bezdôvodného obohatenia na strane žalovanej
nepreukázali.

37. Vychádzajúc zo stavu, keď preukázateľne a nesporne došlo zo strany žalobcov k poskytnutiu
finančných prostriedkov vo výške 2.200 Eur žalovanej, avšak žalobcovia a žalovaná predmetné
plnenie vo vzájomnom rozpore považovali za súčasť rozdielnych záväzkov (pôžička resp. bezdôvodné
obohatenie vs. kompenzácia ), súd prvej inštancie po konštatovaní, že žalobcovia nepreukázali

uzatvorenie zmlúv o pôžičkách následne správne skúmal splnenie predpokladov vzniku bezdôvodného
obohatenia a na základe vykonaného dokazovania dospel k správnemu záveru, že žalobcovia
nepreukázali vznik právneho vzťahu z bezdôvodného obohatenia medzi stranami sporu.

38. Odvolací súd sa stotožňuje so záverom súdu prvej inštancie, že v konaní boli preukázané tvrdenia

žalovanejouzatvoreníústnejdohodypopríchodenaSlovenskomedzižalobcamiažalovanou,obsahom
ktorej bolo poskytovanie finančných prostriedkov žalobcami žalovanej vo výške 750 Eur mesačne
na kompenzovanie nákladov na bývanie, stravovanie a iných výdavkov na domácnosť vzniknutých
v súvislosti s jej pobytom na území SR až do uzatvorenia zmluvy o výkone funkcie konateľa spoločnosti
CakeArtStudio s.r.o.. Uvedené tvrdenia žalovanej boli potvrdené výpoveďou svedka A. J. a taktiež

i svedkyňa E. D. vo svojej výpovedi uviedla, že výslovne počula, že žalobca v 1. rade mal žalovanej
povedať, že ešte nie je pripravená dohoda o výkone funkcie konateľa, že musí vyčkať a že musí podpísať
potvrdenia, že jej dávajú peniaze ako kompenzáciu.

39. Uzatvorenie predmetnej dohody o poskytovaní 750 Eur mesačne podporuje i súčet poskytnutých

peňažných prostriedkov žalobcom v 1. rade a žalobkyňou v 2. rade za jednotlivé mesiace,
ktorí žalovanej podľa predložených potvrdení zo dňa 17.02.2018, 22.05.2018 (potvrdenia obdŕžaní
finančných prostriedkov žalovanou od žalobcu v 1. rade) a zo dňa 20.02.2018, 05.04.2018, 07.05.2018
(potvrdenia obdŕžaní finančných prostriedkov žalovanou od žalobkyne v 2. rade) poskytli spoločne
finančné prostriedky na úhradu jej nákladov za mesiac február 750 Eur ( žalobca v 1. rade 500 Eur

a žalobkyňa v 2. rade 250 Eur) a za mesiac marec 750 Eur (žalobkyňa v 2 .rade 750 Eur).

40. Napokon uzatvorenie predmetnej ústnej dohody preukazuje i obsah „raspisiek“ a teda potvrdení,
v ktorých je uvedené, že žalovaná finančné prostriedky od žalobcov v 1. a 2. obdŕžala za účelom
úhrady nákladov vzniknutých jej v súvislosti s jej pobytom na Slovensku, a teda na základe dohody-

nepomenovanej zmluvy, ktorý vznikol medzi nimi v ústnej forme. Žalobcovia v konaní nepreukázali a
kvalifikovaným spôsobom nevyvrátili žalovanou tvrdenú skutočnosť, že potvrdenia boli vyhotovené na
základe ich vzájomnej ústne uzatvorenej dohody, a že mali slúžiť ako dôkaz, že z ich strany je plnená
dohoda uzavretá medzi nimi v ústnej forme.41. Zo všetkých vyššie uvedených dôvodov, ako aj z dôvodov uvedených v odôvodnení napadnutého
rozsudku, mal odvolací súd zato, že súd prvej inštancie v napadnutom výroku I. rozhodol vecne správne.

Pretonapadnutýrozsudokakovecnesprávnypodľa§387ods.1CSPpotvrdil,vrátanezávislýchvýrokov
o trovách prvoinštančného konania (výroky II. a III.).

42. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 396 ods. 1 CSP v spojení
s § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 CSP. V odvolacom konaní boli žalobca v 1. rade a žalobkyňa v 2. rade

neúspešní, nemájú preto nárok na náhradu trov odvolacieho konania a vznikla im povinnosť nahradiť
trovy odvolacieho konania úspešnej žalovanej. Žalovaná má preto nárok na náhradu trov odvolacieho
konania voči neúspešnému žalobcovi v 1. rade ako i voči neúspešnej žalobkyni v 2. rade v plnom
rozsahu, o výške ktorých rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti tohto rozhodnutia.

43. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2 posledná

veta CSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,

c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné

práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,

a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany

neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1,2 CSP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,

lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie jepodané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427
ods. 1,2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa

musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,

c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu
spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o
ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za
ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).