Uznesenie ,
Zrušujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa piatok 26. september 2025

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 13Co/13/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6724201660
Dátum vydania rozhodnutia: 26. 09. 2025

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ama Odalošová
ECLI: ECLI:SK:KSBB:2025:6724201660.1

Uznesenie

Krajský súd v Banskej Bystrici ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Amy
Odalošovej a sudcov Mgr. Kataríny Katkovej a Mgr. Martina Štubniaka, v právnej veci žalobcu: A. B., nar.
XX. XX. XXXX, trvale bytom C. XXX, XXX XX C., právne zastúpeného: Advokátska kancelária BUGRI
s.r.o., IČO: 56 434 995, so sídlom Námestie SNP 14/23, 960 01 Zvolen, proti žalovanému: Slovenská
republika, za ktorú koná Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, IČO: 00 151 866, so sídlom Pribinova

2, 812 72 Bratislava - mestská časť Staré Mesto, o zaplatenie 5 925,96 Eur, o odvolaní žalovaného proti
rozsudku Okresného súdu Zvolen č. k. 14C/25/2024-250 zo da 08. 10. 2024, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok súdu prvej inštancie z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Odvolaním napadnutým rozsudkom Okresný súd Zvolen (ďalej aj len „súd prvej inštancie“ alebo aj
„okresný súd“) rozhodol tak, že žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi 5 925,96 Eur, do troch

dní od právoplatnosti rozsudku (výrok I.), žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi náhradu trov
konania v celom rozsahu 100 % do troch dní od právoplatnosti uznesenia súdu prvej inštancie o určení
výšky náhrady trov konania (výrok I.).

2. V odôvodnení rozhodnutia súd prvej inštancie uviedol, že žalobca sa žalobou domáhal náhrady škody
spôsobenej porušením práva Európskej únie z dôvodu nesprávnej, resp. neúplnej transpozície smernice

Európskeho parlamentu a Rady č. 2003/88/ES zo dňa 04. 11. 2003 o niektorých aspektoch organizácie
pracovného času (ďalej aj „smernica“) do zákona č. 315/2001 Z. z. o hasičskom a záchrannom zbore
(ďalej aj „ZaHaZZ“), za ktorú zodpovedá žalovaný za obdobie apríla 2021 do októbra 2023 vrátane,
t.j. od 01. 04. 2021 do 31. 10. 2023, v tomto období odpracoval spolu 1 657,44 hodín služobnej
pohotovosti, pričom žiadna z týchto odpracovaných hodín služobnej pohotovosti mu nebola započítaná
dopracovnéhočasu.Jehopriemernýtýždennýpracovnýčaspočasceléhožalovanéhoobdobiadosiahol

najmenej 53,13 hodín týždenne. Poukázal na to, že vnútroštátna právna úprava ZaHaZZ je v rozpore s
článkom2odseku1ačlánkom6písm.b)Smernice,nakoľkoumožňujeslužobnémuúradu,abyslužobný
čas hasiča bol rozvrhnutý tak, že pravidelne prekračuje smernicou stanovený maximálny 48 hodinový
priemerný týždenný pracovný čas. Smernica teda nebola správne transponovaná do právneho poriadku
SR. Jeho pracovný čas priemerný dosahoval najmenej 53,13 hodín týždenne v danom období, čo je
zjavne viac, než ktorý čas ako maximálny priemerný týždenný pracovný čas povoľuje článok 6 písm.

b) smernice. Jeho právo vyplývajúce z ustanovenia článku 6 písm. b) smernice v žalovanom období
bolo pravidelne porušované. Poukázal na to, že je zrejmé, že dlhoročne a fakticky sústavne dochádza
k porušovaniu jeho osobnostných práv na ochranu zdravia, telesnej a psychickej integrity spočívajúcej
v porušení práva na primeranú dobu odpočinku, ako aj k porušeniu práva na súkromie a rodinný život,
a to všetko príčinnej súvislosti s tým, že v dôsledku nezapočítania odpracovaných hodín služobnej
pohotovosti do pracovného času pravidelne odpracoval viac než pripúšťa článok 6 písm. b) Smernice.

Všetok tento čas, ktorý trávil v práci naviac by inak mohol venovať či už svojej rodine, priateľom,
koníčkom odpočinku. Teda je splnený nárok na náhradu škody, ktorou je vznik škody, resp. ujmy, pričomtáto má v podmienkach Slovenského právneho poriadku pri použití analógie povahu nemajetkovej ujmy,
k náhrade ktorej dochádza v peniazoch.

3. Žalovaný navrhol žalobu zamietnuť. Namietal, že na žalobcu sa nevzťahuje daná Smernica v plnom
rozsahu, namietal svoju pasívnu legitimáciu, namietal, že predmetná Smernica bola transponovaná
do Slovenského právneho poriadku správne. Namietal, že plánovacie plachty, ktoré žalobca predložil
na dôkaz ohľadom výpočtu odpracovaných hodín sú zavádzajúce, uvedené plánovacie plachty sú
exportované z programu SAP, ktorý počíta hodiny pre účely fondu služobného času a nemôže sa

použiť na preukazovanie porušenia Smernice. Poukázal za to, že dôkazné bremeno žalobcu na
preukázaní tvrdenia, že v období apríl 2021 až do októbra 2023 žalobca presiahol opakovane v rozpore
s článkom 6 písm. b) Smernice hranicu 48 hodín týždenne. Tu je dôkazné bremeno na žalobcovi,
ako aj na preukázaní toho ako konkrétne táto situácia zasiahla do osobnosti žalobcu, pričom skutkové
tvrdenia nemožno nahradiť odkazom na predložený dôkaz, preto mal žalovaný za to, že žalobca
neuniesol v tomto smere dôkazné bremeno. Poukázal na to, že žalobca si uplatňuje mzdový nárok v

neprimeranej výške. Žalovaný vzniesol tiež námietku miestnej nepríslušnosti. Poukázal na to, že žalobca
vo svojej tabuľke len spočítal fond pracovného času so služobnou pohotovosťou. Žalobca vychádza
pri výpočte porušenia Smernice z fondu pracovného času, nejde však o správny ukazovateľ skutočne
odpracovaných hodín, nakoľko v zmysle zákona číslo 315/2001 Z. z. sa ako služobný čas posudzuje aj
čerpanie všetkej dovolenky, čas plateného služobného voľna, čas náhradného voľna za službu nadčas

a službu vo sviatky (§ 97 ods. 1 zák. č. 315/2001 Z. z.). Nemožno zamieňať pojmy „pracovný čas“ v
zmysle článku 2 odseku 1 Smernice s fondom pracovného času. Zatiaľ čo pracovný čas podľa Smernice
započítava iba čas, počas ktorého pracovník pracuje podľa pokynov zamestnávateľa a vykonáva svoju
činnosť alebo povinnosť v súlade s vnútroštátnymi právnymi predpismi alebo praxou, tak do fondu
pracovnéhočasusazapočítavavýkonštátnejslužby,doktoréhosavzmysle§97ods.1zák.č.315/2001

Z. z. započítava aj čas a rôzne druhy voľna, ktoré v zmysle Smernice spadajú pod čas odpočinku podľa
článku 2 ods. 2.

4. Súd prvej inštancie na základe vykonaného dokazovania zistil skutkový stav, ktorý posudzoval
podľa zák. č. 460/1992 Zb. Ústavy SR (ďalej len ako „Ústava SR“), Smernica 2003/88/ES Európskeho

parlamentu a Rady zo 04. 11. 2023 o niektorých aspektoch organizácie pracovného času (ďalej len
„Smernice“), § 11, § 13, § 853 ods. 1 zák. č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení neskorších
predpisov (ďalej len ako „Obč. Z“ alebo „OZ“).

5. Súd prvej inštancie dospel k záveru, že dotknutá Smernica 2003/88/ES Európskeho parlamentu

a Rady zo 04. 11. 2023 o niektorých aspektoch organizácie pracovného času, nebola do právneho
poriadku SR transponovaná správne, pretože právna úprava zák. č. 315/2001 Z. z. o hasičskom a
záchrannom zbore umožňovala zamestnávateľovi nezapočítavať neaktívnu časť služobnej pohotovosti
do služobného času v rozpore s čl. 2 Smernice a rozvrhnúť žalobcovi pracovný čas tak, že tento
presiahne maximálnu hranicu stanovenú v článku 6 písm. b) smernice. Súd prvej inštancie v tomto

smere skonštatoval danosť základu nároku žalobcu, zároveň zistil pasívnu legitimáciu žalovaného, t. j.
štátu, ktorý nesprávne transponoval danú Smernicu do vnútroštátnych právnych predpisov. Dospel tiež
k záveru, že porušenie článku 6 písm. b) Smernice 2003/88/ES vo vzťahu k žalobcovi je dostatočne
závažné, pretože ide o porušenie jasnej a konkrétnej normy únie, ktorá pokiaľ ide o hornú hranicu
priemerného týždenného pracovného času, neponecháva členským štátom priestor na voľnú úvahu, a

súčasne ide o porušenie práva únie, ktoré je v zjavnom rozpore s judikatúrou Súdneho dvora (napríklad
C - 429/09).

6. Okresný súd dospel k záveru, že pokiaľ ide o základ nároku, žalobca splnil podmienky, čiže 1/. došlo
k porušeniu právnej normy únie, 2/. existencia škody a 3/. priama príčinná súvislosť medzi porušením a

škodou spôsobenou žalobcovi. Súd prvej inštancie poukázal na to, že žalovaný namietal, že nedošlo k
prekročeniu maximálneho týždenného pracovného času 48 hodín/týždenne ani v jednom z referenčných
období, za ktoré si uplatňoval žalobca nárok, pričom žalobca namietal aj správnosť výpočtu. Súd prvej
inštancie sa plne stotožnil s výpočtom žalobcu v žalobe, ktorým preukázal, že sa za celé žalované
obdobie dochádza k prekračovaniu maximálne týždenného pracovného času (t. j. splnenie prvej

podmienky). Súd prvej inštancie konštatoval, že na základe dokladov predložených žalobcom vyplynulo,
že pri určení a nariadení pracovnej pohotovosti spolu s určením služobným časom došlo k prekročeniu
maximálneho limitu 48 hodín priemerného pracovného týždňa u žalobcu v rozhodnom období. Žalobcovi
tak v príčinnej súvislosti s nerešpektovaním článku 2 a 6 písm. b) Smernice 2003/88/ES vzniklanemajetková ujma, nakoľko došlo (dlhodobo) k porušovaniu jeho základných osobnostných práv - práv
na ochranu zdravia, práva na ochranu bezpečnosti a zdravia pri práci, práva na najvyššiu prípustnú
dĺžku pracovného času, práva na primeraný odpočinok po práci, ako aj práva na vedenie súkromného

rodinného života. V dôsledku nerešpektovania článku 2 ods. 1 a 2 a článku 6 písm. b) Smernice 2003/88/
ES pri rozvrhovaní pracovného času prišiel žalobca o veľký počet hodín voľného času, ktorý by inak
venoval rozvíjaniu osobných rodinných a priateľských vzťahov, ako aj fyzickej a psychickej relaxácii,
čím došlo k zásahu do jeho osobnostných práv, za čo mu patrí nárok na primerané odškodnenie. Súd
prvej inštancie posúdil škodu vzniknutú žalobcovi analogicky (§ 853 Občianskeho zákonníka) podľa

zásad upravených v paragrafe 11 a nasledujúcich Občianskeho zákonníka, vzťahujúcich sa na právo
na ochranu osobnosti. Súd prvej inštancie poukázal na to, že žalobca zdôraznil, že podanou žalobou
sa domáha náhrady škody vo forme nemajetkovej ujmy vyčíslenej podľa počtu hodín určenej služobnej
pohotovosti, ktoré reálne odslúžil, a ktoré mu neboli započítané do služobného času, nežaluje teda
nemajetkovú ujmu vyčíslenú za presný počet odpracovaných hodín nad 48 hodín týždenne. Žalobca
počas žalovaného obdobia odpracoval 1 464,04 hodín určenej služobnej pohotovosti, ktorá mu nebola

započítaná do pracovného času, po prepočte to predstavuje nemajetkovú ujmu v peniazoch vo výške
4,05 eur/hodina za každú hodinu porušovania jeho práv. Žalovaný doklady predložené žalobcom, z
ktorých vyplýva prepočet hodín určenej služobnej pohotovosti, ktoré mu neboli zarátané do fondu
pracovného času v žalovanom období nerozporoval a súd prvej inštancie považoval uplatnenú náhradu
za primeranú.

7. O nároku na náhradu trov konania strán sporu okresný súd rozhodol podľa § 255 ods. 1 CSP.

8. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podal odvolanie žalovaný (ďalej len „odvolateľ“), a to z dôvodov
podľa § 365 ods. 1 písm. b), f), h) zák. č. 160/2015 Z. z. (ďalej len „CSP“). Navrhol rozhodnutie súdu

prvej inštancie zrušiť a vec vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie alebo zmeniť tak, že súd žalobu
zamietne.

7.1 Odvolateľ v odvolaní poukázal na to, že súd prvej inštancie svoje rozhodnutie riadne neodôvodnil,
nakoľko sa nezaoberal procesnou obranou žalovaného. Odvolateľ namietal, že konštatovanie

nesprávnej, resp. neúplnej transpozície Smernice 2003/88/ES nie je spôsobilou skutočnosťou pre
zásah do článku 6 písm. b) Smernice 2003/88/ES. Skutočnosť, že žalovaný nesprávne transponoval
Smernicu do právneho poriadku, nezakladá porušenie článku 6 písm. b). Žalovaný namietal, že
nedošlo k porušeniu článku 6 písm. b) Smernice 2003/88/ES vo vzťahu k žalobcovi. Bolo povinnosťou
žalobcu preukázať porušenie článku 6 písmena b) Smernice. Namietal právomoc súdu, nakoľko otázku

správnosti či nesprávnosti transpozície smernice môže posúdiť iba Európska komisia nie vnútroštátny
súd. Súd mal podľa odvolateľa skúmať, aký mala nesprávna transpozícia Smernice nežiaduci dôsledok
vo vzťahu k žalobcovi. Odvolateľ má za to, že vzhľadom na spôsob uplatnenia nároku ide o mzdový
nárok žalobcu, žalobca nepreukázal že predmetná Smernica bola nesprávne transponovaná, pričom
vnútroštátny súd si takýto záver nemohol osvojiť ani ako predbežnú otázku.

7.1.1 V odvolaní namietal, že súd prvej inštancie nevysvetlil v čom spočívali údajné zásahy do
osobnostných práv žalobcu a vo svojich prepočtoch nezohľadnil viaceré vstupné faktory - referenčné
obdobie, dni voľna, neutrálne dni a podobne, čo je v rozpore so Smernicou. Žalobca sa domáhal údajne
nemajetkovej ujmy z dôvodu, že pracoval nad rámec 48 hodín maximálneho týždenného pracovného

času, súd sa teda mal zaoberať či k prekročeniu limitu došlo alebo nie a ak áno v akom rozsahu.
Súd sa nesprávne vysporiadal s otázkou fondu pracovného času, ktorý v sebe zahŕňa nielen pracovný
čas v zmysle článku 2 ods. 1 Smernice 2003/88 ES, ale taktiež aj čas odpočinku v zmysle článku
2 ods. 2 Smernice. Fond pracovného času do seba započítava ako služobný čas aj čas dovolenky,
voľna za sviatok, voľno z kolektívnej zmluvy, či iné voľná, a tieto jednoznačne možno subsumovať

pod čas odpočinku podľa článku 2 ods. 2 Smernice. Poukázal na to, že spôsob výpočtu nemajetkovej
ujmy nemôže byť vo forme matematickej rovnice vyplývajúcej z ustanovení o mzdových nárokoch. Súd
prvej inštancie sa tiež nesprávne vysporiadal s otázkou referenčných období, nakoľko uviedol, že práva
žalobcu boli porušované každý mesiac. Ustanovenie § 86 ods. 1 zák. č. 315/2001 Z. z. predstavuje
transpozíciu článku 16 písm. b) v spojení s článkom 17 ods. 3 písm. b) a článkom 19 Smernice, a teda

pojem priemerný týždenný pracovný čas sa má vyložiť tak, že tento sa počíta v referenčných obdobiach
dlhých 6 mesiacov.7.1.2 Odvolateľ namietal, že žalobca vo výpočtoch priemerného týždenného služobného času vychádzal
z celkového fondu pracovného času, teda aj z dní času odpočinku, v tomto prípade DOS - dovolenka
vo sviatok bez odpočinku, VS - voľno za prácu vo sviatok, DOD - dodatková dovolenka, DOV – riadna

ročná dovolenka, či SVT – voľno z kolektívnej zmluvy, pričom otázka čo je pracovný čas a čo je čas
odpočinku je jasne daná v smernici 2003/88 ES v článku 2 a rovnako aj v zákone číslo 315/2001 Z. z.

7.1.3 Namietal, že súd prvej inštancie v otázke nemajetkovej ujmy vychádzal z princípu náhrady
skutočnej škody, pričom samotnú nemajetkovú ujmu viaže na skutočnosť, že žalobcovi nie je vyplácaná

odmena za určenú služobnú pohotovosť vo výške 50 %. V napadnutom rozsudku úplne absentuje
dôvod prečo súd považuje za nemajetkovú ujmu výplatu mzdy vo výške 50 %. Akým spôsobom súd
prvej inštancie v konaní zistil, že práve výplata vo výške 50 % za určenú služobnú pohotovosť
je správnou náhradou za údajnú stratu času vo vzťahu ku všetkým odpracovaným hodinám, t. j. aj k
hodinám nariadenej služobnej pohotovosti a výkonu služby, pričom tento presah nad rámec Smernice
neskúmal. Poukázal na to, že súd vôbec neodôvodnil v čom videl tak rozsiahle presahy náhrady oproti

rozsudkom, v ktorým bola priznaná suma 2 500,- Eur, bližšie nešpecifikoval svoju voľnú úvahu.

7.1.4Odvolateľpoukázalnato,žekeďrozdielneohodnotenieurčenejanariadenejslužobnejpohotovosti
nepredstavuje skutočnú škodu, tak nemožno toto rozdielne ohodnotenie určenej a nariadenej služobnej
pohotovosti považovať za spôsobilé na vypočítanie nemajetkovej ujmy. Poukázal na uznesenie súdneho

dvora EÚ sp. zn. C - 437/05 z 11. 01. 2007 – „Smernici neodporuje, aby členský štát uplatňoval právnu
úpravu, ktorá z hľadiska odmeňovania pracovníka a vo vzťahu k pracovnej pohotovosti vykonávanej
týmto pracovníkom na pracovisku, zohľadňuje odlišné obdobie, počas ktorého je práca skutočne
vykonávaná, a obdobie, počas ktorého v skutočnosti nie je vykonávaná...“.

7.1.5 Ďalej odvolateľ v odvolaní namietal, že z bodu 75 a 76 a nasledujúcich napadnutého rozsudku
vyplýva, že súd prvej inštancie pri určení výšky náhrady nemajetkovej ujmy vychádzal z celkového
počtu určenej služobnej pohotovosti a absolútne ignoroval skutočnosti, či a v akom rozsahu došlo
k porušeniu Smernice vo vzťahu k žalobcovi, teda skutočnosti, že ktoré zo všetkých hodín určenej
služobnej pohotovosti boli hodinami nad rámec článku 6 písm. b) smernice, a ktoré nie. Poukázal na

to, že súd prvej inštancie vybočil z petitu žaloby, keďže rozhodoval o rozdielnej finančnej odmene za
určenú a nariadenú služobnú pohotovosť, pričom žaloba sa týkala odpracovaných hodín nad rámec
článku 6 písm. b) Smernice, to je hodín nad rámec 48 hodín/týždenne. Žalobca tvrdil, že nemajetková
ujma spočíva v tom, že nemá dostatok času na regeneráciu fyzických a psychických síl, a že nemá čas,
ktorý by mohol tráviť so svojou rodinou, pritom nemajetkovú ujmu pociťuje vždy k 10. dňu v mesiaci

v rozsahu rozdielu odmeny za určenú a nariadenú služobná pohotovosť. Žalobca neodôvodnil výšku
požadovanej peňažnej náhrady, pretože neuviedol v čom tento „údajný neoprávnený“ zásah spočíval.
Nestačí, aby zásah mohol vyvolať určitú reakciu, ale musí aj konkrétnu reakciu v živote fyzickej osoby
vyvolať, čo žalobca nepreukázal. Nemajetkovú ujmu je potrebné posudzovať v každom jednom prípade
individuálne. Odvolateľ poukázal na to, že žalobca nepreukázal, že by utrpel ujmu, ktorá by v značnej

miere znížila jeho dôstojnosť, respektíve vážnosť v spoločnosti. Nepreukázal, že sa domáhal, aby sa
upustilo od neoprávneného zásahu do jeho práva, nebolo preukázané ani ako súčasný stav zasahuje
do osobnostnej sféry žalobcu. Podľa odvolateľa, súdy mali zohľadňovať nielen primeranosť náhrady
ujmy k iným finančným kompenzáciám, ale prihliadať na osobu poškodeného, jeho doterajší život a
prostredie, v ktorom žije a pracuje, závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k nej došlo,

závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v súkromnom živote, závažnosť následkov, ktoré
vzniklipoškodenémuvspoločenskomuplatnení.Odvolateľpoukázalnainérozhodnutiakrajskýchsúdov,
kde výška nemajetkovej ujmy bola stanovená v rozpätí 1 500,- Eur až 2 500,- Eur.

7.2 Žalobca vo vyjadrení k odvolaniu žalovaného navrhol rozsudok súdu prvej inštancie potvrdiť.

Poukázal na to, že rozhodnutie súdu prvej inštancie je odôvodnené v súlade s § 220 ods. 2
CSP. Vnútroštátny súd má právomoc posudzovať, či vnútroštátna právna norma je v súlade s
predpisom úniového práva, teda posudzovať aj to, či konkrétna smernica bola do vnútroštátnej úpravy
transformovaná správne, pričom poukázal na rozsudky Súdneho dvora. Žalobca poukázal na to,
že žalovaný sa nevyjadril k tomu, že dochádza k porušeniu článku 2 bod 1 Smernice, a teda

k nezapočítaniu odpracovaných hodín služobnej pohotovosti do pracovného (odpracovaného) času,
pričom táto skutočnosť má podstatný dopad nielen pre prekročenie všetkých limitov pracovného času,
ale napríklad aj na sociálne zabezpečenie vo vzťahu k výsluhového dôchodku. Žalovaný ním predložený
výpočet, reagujúci na námietky žalovaného nenamietal. Ohľadne dĺžky jeho týždenného pracovnéhočasu poukázal na to, že pokiaľ žalovaný poukazuje na referenčné obdobia, tak bez ohľadu na jeho
dĺžku sú štáty povinné garantovať neprekročenie 48 hodinového týždenného pracovného času počas
referenčného obdobia, pretože žiadne ustanovenie smernice nespája so zavedením referenčných

období možnosť štátu nerešpektovať záväzok podľa článku 6 písm. b) Smernice. Referenčné obdobie
by muselo byť vo vnútroštátnej úprave upravené u každého príslušníka tak, aby začínalo a končilo
v rovnakých časových obdobiach, pretože nie je udržateľné, aby právna úprava počítala u každého
príslušníka s iným plynutím referenčného obdobia. Nesprávne sú tvrdenia odvolateľa, že súd rozhoduje
omzdových„nárokoch“.Vkonaníbolopreukázanévýpoveďoužalobcuakézásadnénegatívnenásledky

na osobný život žalobcu daný protiprávny stav mal a v čom sa strata voľného času na odpočinok a
mimopracovné aktivity prejavovala v jeho každodennom živote. Poukázal na rozsudok Súdneho dvora
C - 243/09 zo dňa 14. 10. 2010, podľa ktorého už len samotná strata času odpočinku je sama o
sebe bez ďalšieho dôvodom na priznanie nároku na náhradu škody porušením článku 6 písm. b)
Smernice, a to bez toho, aby k tomuto následku musel pristúpiť aj akýkoľvek ďalší prípadný následok
na osobnostných právach žalobcu z hľadiska vnútroštátneho práva. Vyčíslenie výšky žalovaného

odškodnenia vo väzbe na rozsah priznanej pracovnej odmeny spôsobom tak, ako ho uplatnil v žalobe
síce predstavuje len orientačné, východiskové kritérium, ktoré však na druhej strane umožňuje súdu aj
z tohto pohľadu posúdiť, či uplatnená výška náhrady zodpovedá požiadavke primeranosti. Súd prvej
inštancie rozhodoval pri rozhodovaní predvídateľne, v súlade s princípom právnej istoty, zohľadnil
ustálenú rozhodovaciu prax súdov o identicky vymedzených žalobách. Nevidí žiadny skutkovo právne

relevantný dôvod na to, aby sa súd od svojej rozhodovacej praxe odchýlil.

7.3 Odvolateľ vo vyjadrení k vyjadreniu žalobcu k jeho odvolaniu zotrval na dôvodoch odvolania.

9. V dôsledku odvolania Krajský súd v Banskej Bystrici, ako súd odvolací podľa § 34 zák. č. 160/2015 Z.

z. Civilný sporový poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „CSP“), po zistení, že odvolanie je
prípustné, bolo podané včas, oprávnenou stranou, (§ 359, § 362 ods. 1 CSP), vec preskúmal v medziach
daných ustanovením § 379 a § 380 CSP a bez nariadenia pojednávania v súlade s ustanovením § 385
ods. 1 „a contrario“ rozsudok okresného súdu vo výroku I. a II. podľa § 389 ods. 1 písm. b), c) CSP zrušil
a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

10. Podľa § 389 ods. 1 písm. b) CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie zruší, len ak súd
nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v
takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, ak tento nedostatok nemožno napraviť
v konaní pred odvolacím súdom.

11. Podľa § 389 ods. 1 písm. c) CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie zruší, len ak súd
prvej inštancie v dôsledku nesprávneho právneho posúdenia veci nevykonal navrhované dôkazy, ak nie
je účelné doplniť dokazovanie odvolacím súdom.

12. Z obsahu súdneho spisu vyplýva, že žalobca sa domáha náhradu škody (náhrady nemajetkovej
ujmy) vo výške 5 925,96 eur s príslušenstvom. Žalobca uplatnil nárok na náhradu škody (nemajetkovej
ujmy) z dôvodu, že u žalobcu došlo v príčinnej súvislosti s porušením práva únie zo strany žalovaného
k vzniku škody (nemajetkovej ujmy) v dôsledku zásahu do jeho práva na ochranu zdravia (článok
40 Ústavy SR) z dôvodu, že účelom stanovenia maximálneho týždenného pracovného času bolo

podľa odôvodnenia smernice č. 2003/88/ES zabezpečenie potreby odpočinku, aby pracovník (žalobca)
v dôsledku vyčerpania, alebo iného nepravidelného rozvrhnutia práce nespôsobil úraz sebe ani
spolupracovníkomaleboinýmosobámaabysikrátkodoboalebodlhodobonepoškodilzdravieasúčasne
zásahu do práva žalobcu na súkromie a rodinný život (článok 19 ods. 2 Ústavy SR), pretože reálne musel
odpracovať viac, ako bol povinný v zmysle smernice č. 2003/88/ES a musel tráviť čas v práci, prichádzal

o čas, ktorý by mohol venovať rodine, záľubám, resp. iných aktivitám, ktoré nesúvisia s jeho pracovným
zaradením. Žalobca ako vyplýva zo žaloby svoj nárok odôvodňuje tým, že dlhoročne a fakticky sústavne
dochádza k porušeniu jeho osobnostných práv na ochranu zdravia, telesnej a psychickej integrity,
spočívajúce v porušení práva na primeranú dobu odpočinku, ako aj k porušeniu práva na súkromie a
rodinný život, a to všetko v príčinnej súvislosti s tým, že v dôsledku nezapočítania odpracovaných hodín

služobnej pohotovosti do pracovného času pravidelne odpracoval viac, než pripúšťa článok 6 písm. b)
Smernice. V bode 34 žaloby žalobca poukazuje na existenciu splnenia tretej podmienky uplatneného
nároku a to existencie príčinnej súvislosti medzi porušením článku 6 písm. b) Smernice a škodou vo
forme nemajetkovej ujmy a poukazuje na to, že ak by žalovaný správne prebral ustanovenie článku 2ods. 1 a článku 6 písm. b) smernice do zákona č. 315/2001 Z.z., nedochádzalo by k porušovaniu jeho
právanamaximálny48–hodinovýtýždennýpracovnýčasatedabynedošloanikstratečasuodpočinku,
na ktorý by mal nárok, ak by bol maximálny týždenný pracovný čas upravený smernicou dodržaný.

13. Odvolací súd skúmajúc procesné podmienky konania udáva, že je daná právomoc súdu v konaní.
Podľa § 3 ods. 1 CSP súdy prejednávajú a rozhodujú súkromnoprávne spory a iné súkromnoprávne
veci, ak ich podľa zákona neprejednávajú a nerozhodujú iné orgány. Spor o náhradu škody spôsobenej
jednotlivcom porušením práva Únie v dôsledku nesprávneho prebratia (transpozície) smernice do

vnútroštátneho právneho poriadku možno zaradiť medzi tzv. súkromnoprávne spory. Skutočnosť, že
žalovaným v takomto spore je štát, je bez právneho významu. Pokiaľ je účastníkom občianskoprávnych
vzťahov štát, je podľa § 21 Občianskeho zákonníka právnickou osobou. Z judikatúry Súdneho dvora
jednoznačne vyplýva, že spory o náhradu škody spôsobenej porušením práva únie medzi jednotlivcom
a štátom majú rozhodovať príslušné vnútroštátne súdy. Súd prvej inštancie bol v rámci svojej právomoci
v prejednávanom spore oprávnený a povinný skúmať, či zo strany žalovaného došlo k tvrdenému

porušeniu práva Únie pri preberaní smernice do právneho poriadku Slovenskej republiky, to znamená
skúmať, či zákon č. 315/2001 Z. z. zodpovedá cieľom článku 6 písm. b) smernice 2003/88/ES. Každý
vnútroštátny súd členského štátu EU je v rámci svojich právomocí a voľnej úvahy, ktorú mu priznáva
vnútroštátne právo povinný vykladať vnútroštátne ustanovenia čo najviac v súlade s právom únie. Ak
takáto interpretácia nie je možná, súd je povinný bezodkladne neaplikovať nezlučiteľné vnútroštátne

ustanovenie bez toho, aby požiadal alebo vyčkal na predchádzajúcu legislatívnu úpravu ktorou by sa
mala uviesť vnútroštátna právna norma do súladu s úniovým právom (C-231-233/06,C-128-131/07).
Každý vnútroštátny súd musí rešpektovať prednosť úniového práva pred vnútroštátnym právom a
nemôže sa zbaviť povinnosti uprednostniť úniovú normu pred vnútroštátnou normou. Súd prvej inštancie
tak mal právomoc posudzovať súlad zákona č. 315/2001 Z. z. so smernicou 2003/88/ES.

14. Odvolací súd v ďalšom preskúmal vecnú správnosť rozhodnutia súdu prvej inštancie v rozsahu
odvolania. Podľa obsahu odvolania odvolateľ namietal porušenia práva na spravodlivý proces a
nesprávneho právneho posúdenia veci.

15. Odvolací súd považuje námietku žalovanej o nedostatočnej odpovedi na položené otázky v
konaní pred súdom prvej inštancie za dôvodnú. Odvolací súd k tomu uvádza, že žalovaná v rámci
prvoinštančného konania tvrdila, že súd je povinný skúmať porušenie čl. 6 písm. b) Smernice v
rámci 6 mesačných referenčných období a v rámci toho tvrdila, že pre účely výpočtu priemerného
týždenného pracovného času nie je možné zahŕňať čas odpočinku (t. j. dovolenku, PN, pracovné

voľno s náhradou platu a pod.). V tomto smere žalovaná spochybnila spôsob výpočtu priemerného
týždenného pracovného času žalobcu, ktorý len k fondu pracovného času prirátal hodiny služobnej
pohotovosti, pričom fond pracovného času v sebe zahŕňa aj časy odpočinku. Odvolací súd vzhľadom
na uplatnený nárok žalobcom, ním tvrdenú príčinnú súvislosť s ujmou, ktorá žalobcovi vznikla hodnotí
žalovanou produkované námietky v rámci prvoinštančného konania za otázky zásadného významu

pre spravodlivé rozsúdenie veci, na ktoré bol súd prvej inštancie v odôvodnení napadnutého rozsudku
povinný poskytnúť dostatočne presvedčivú odpoveď. Z odôvodnenia napadnutého rozsudku však takáto
odpoveď na položené otázky nevyplýva, čím súd prvej inštancie zaťažil svoje rozhodnutie vadou v
zmysle ust. § 365 ods. 1 písm. b) CSP.

16. V rozsahu odvolacieho dôvodu nesprávneho právneho posúdenia veci žalovaná argumentovala
spochybnením preukázania základu nároku žalobcu, resp. že došlo k prekročeniu maximálneho
priemerného týždenného pracovného času nad 48 h. V tomto smere argumentovala aplikáciou
6 mesačného referenčného obdobia, nesprávnym posúdením niektorých časov odpočinku ako
pracovného času na účely výpočtu (tzv. súd sa nesprávne vysporiadal s povahou fondu pracovného

času). Na záver namietla aj spôsob výpočtu výšky ujmy a jej primeranosť.

17. Odvolací súd udáva, že pre záver o (ne)dôvodnosti žaloby (základu nároku) je potrebné v prvom rade
zistiť, či v rámci žalovaného obdobia, ako dôsledku nesprávne transponovanej Smernice, absentovali
také normatívne opatrenia, ktoré umožňovali pracovnú pohotovosť nepovažovať za pracovný čas pre

účely dodržania maximálneho priemerného týždenného pracovného času. Pre zodpovedanie tejto
otázky je potrebné vychádzať z právnej úpravy Slovenskej republiky, ktorá normovala pracovnoprávne
postavenie žalobcu ako hasiča, účinnej v rámci rozhodného obdobia. To znamená, že je potrebné na
vec nahliadať cez Zákon o hasičskom zbore v znení účinnom do 31. októbra 2024 a cez Zákonníkpráce v znení účinnom do 29. februára 2024. V tomto smere odvolací súd uvádza, že článok 6 písm.
b) Smernice stanovuje, že priemerný pracovný čas pre každé obdobie siedmich dní vrátane nadčasov
neprekročí 48 hodín. Podľa § 85 ods. 1 Zákona o hasičskom zbore v znení účinnom do 31. októbra

2024, služobný čas príslušníka je časový úsek, v ktorom príslušník vykonáva štátnu službu a je k
dispozícii služobnému úradu. Podľa § 86 ods. 1 a 2 Zákona o hasičskom zbore v znení účinnom do 31.
októbra 2024, služobný čas príslušníkov môže byť rozvrhnutý nerovnomerne. Nerovnomerne rozvrhnutý
služobný čas príslušníkov je rozvrhnutý na obdobie šiestich mesiacov. Pri nerovnomernom rozvrhnutí
nesmie byť dĺžka služobného času v jednotlivých služobných dňoch vyššia ako 18 hodín. Celková

dĺžka vykonávania štátnej služby a na ňu bezprostredne nadväzujúcej určenej služobnej pohotovosti
v mieste vykonávania štátnej služby je najviac 24 hodín v služobnom dni. Podľa § 86 ods. 4 veta
prvá predmetného zákona „Vykonávanie služobných činností príslušníkov s nerovnomerne rozvrhnutým
služobným časom sa rozvrhuje spravidla na obdobie jedného mesiaca. Podľa § 92 ods. 1 Zákona o
hasičskom zbore v znení účinnom do 31. októbra 2024, služobný úrad určuje príslušníkovi služobnú
pohotovosť v štátnej službe v mieste vykonávania štátnej služby, ktorá bezprostredne nadväzuje na

vykonávanie štátnej služby podľa § 86 ods. 2 v rámci rozvrhnutia služobného času. Z citovaných
ustanovení Zákona o hasičskom zbore v znení účinnom do 31. októbra 2024 vyplýva, že zákon oddeľuje
vykonávanie štátnej služby hasiča v rámci služobného času a vykonávanie štátnej služby hasiča v
rámci určenej služobnej pohotovosti, pretože služobná pohotovosť hasiča bezprostredne nadväzuje
na služobný čas hasiča. Výsledkom uvedenej úpravy je záver, že hoci v obidvoch prípadoch ide o

výkon štátnej služby hasiča, služobná pohotovosť hasiča sa nezapočítava do služobného času hasiča.
Podľa článku 2 ods. 1 a 2 Smernice však pracovný čas predstavuje akýkoľvek čas, počas ktorého
pracovník pracuje podľa pokynov zamestnávateľa a vykonáva svoju činnosť alebo povinnosti v súlade
s vnútroštátnymi právnymi predpismi a (alebo) praxou a naproti tomu čas odpočinku je akýkoľvek čas,
ktorý nie je pracovným časom, z čoho možno vyvodiť, že čas určenej služobnej pohotovosti hasiča

má byť súčasťou služobného času, pretože nejde o čas odpočinku. Zákon o hasičskom zbore v znení
účinnom do 31. októbra 2024 je tak jednoznačne v rozpore so Smernicou, zo služobného (pracovného)
času hasiča vyčleňuje čas určenej služobnej pohotovosti. Uvedené možno dovodiť aj z ustanovenia §
122 ods. 3 Zákona o hasičskom zbore v znení účinnom do 31. októbra 2024, z ktorého tiež vyplýva
rozlíšenie, že ak počas trvania služobnej pohotovosti dôjde k vykonaniu štátnej služby (k výjazdu),

až takéto vykonanie je štátnou službou. Smernica pritom neumožňuje, aby členské štáty ponechali v
platnosti alebo prijali inú definíciu pojmu „pracovný čas“, ako je definícia uvedená v Smernici. Súdny
dvor pritom viackrát rozhodol, že členské štáty nemôžu jednostranne určiť rozsah pôsobnosti článku 6
písm. b) Smernice tak, že uplatnenie tohto nároku pracovníkov na to, aby priemerný týždenný pracovný
čas nepresahoval maximálnu hranicu, budú viazať na nejakú podmienku alebo ho určitým spôsobom

obmedzia. Z uvedeného potom vyplýva záver, že vnútroštátna právna úprava v rozhodnom období
umožňovala zamestnávateľovi nezapočítať neaktívnu časť služobnej pohotovosti do služobného času
(hoci príslušník je v službe a k dispozícii služobnému úradu) a rozvrhnúť žalobcovi služobný čas tak, že
tento presiahne maximálnu hranicu stanovenú článkom 6 písm. b) Smernice. Povedané inak, Zákonník
práce v znení účinnom do 29. februára 2024 v ust. § 85 ods. 9 uvádza, že priemerný týždenný pracovný

čas zamestnancov, vrátane práce nadčas nesmie prekročiť 48 hodín. V § 96 ods. 2 Zákonník práce
uvádza, že čas, počas ktorého sa zamestnanec zdržiava na pracovisku a je pripravený na výkon práce,
ale prácu nevykonáva, je neaktívna časť pracovnej pohotovosti, ktorá sa považuje za pracovný čas.
Oprotitomuzustanovení§85až §93Zákonaohasičskomzborevzneníúčinnomdo31.októbra2024
nevyplýva, že by služobná pohotovosť hasičov v mieste výkonu služby bola považovaná za súčasť ich

služobného času a práve v tom spočíva rozpor s právom Európskej únie.V tejto súvislosti potom odvolací
súd konštatuje, že Slovenská republika ako členský štát Európskej únie v súlade s potrebou chrániť
bezpečnosť a zdravie pracovníkov, v tomto prípade príslušníkov hasičského a záchranného zboru,
neprijala v rozhodnom období opatrenia nevyhnutné na zabezpečenie požiadavky, aby bol služobný čas
definovaný v súlade s pojmom pracovný čas podľa článku 2 Smernice pre účely dodržania maximálnej

hranici priemerného týždenného pracovného času (čl. 6 písm. b/ Smernice).

18. V druhom rade pre záver o dôvodnosti žaloby (vzhľadom na tvrdenia žalobcu, z ktorých vyvodzuje
svoj nárok) je potrebné zistiť či u žalobcu v rámci žalovaného obdobia dochádzalo k prekročeniu
maximálneho priemerného týždenného pracovného času, t. j. nad 48 h. Pre zodpovedanie tejto otázky

je potrebné si ozrejmiť, akým spôsobom má žalobca rozvrhnutý služobný čas, od čoho potom závisí aj
určenie referenčného obdobia, v rámci ktorého sa zisťuje dodržanie povinnosti rešpektovať maximálnu
hranicu priemerného týždenného pracovného času.19. Odvolací súd udáva, že termín „fond pracovného času“ nemá „expressis verbis“ legislatívne
vyjadrenie v Zákonníku práce a ani v Zákone o hasičskom zbore, a je potrebné ho vnímať ako formu
súhrnu pracovného času, ktorý po rozvrhnutí zamestnávateľom, by mal zamestnanec v ideálnom stave

za určitý časový úsek odpracovať. Možno tak uzavrieť, že fond pracovného času je iba teoretické
(ideálne) číslo vyjadrujúce koľko pracovných hodín pracovného času má zamestnanec k dispozícii v
mesiaci pri jeho spôsobe rozvrhnutia pracovného času. Zákonník práce, ako i Zákon o hasičskom zbore
reguluje spôsob rozvrhnutia pracovného času zamestnanca. Jednou z podmienok je aj rešpektovanie
pravidiel pre rovnomerne alebo nerovnomerne rozvrhnutý pracovný čas. Zamestnávateľ má k dispozícii

týždenný pracovný čas a ten podľa potreby rozvrhuje buď na jednotlivé týždne, mesiace tak, aby v
určenom referenčnom období bol v priemere dodržaný rozsah ustanoveného týždenného pracovného
času. Počet pracovných dní, ktoré je zamestnanec povinný odpracovať v príslušnom období sa potom
logicky bude odvíjať od spôsobu rozvrhnutia pracovného času.

20. Z obsahu súdneho spisu vyplýva, že žalobca mal v rozhodnom období rozvrhnutý pracovný čas

nerovnomerne. V zmysle ust. 86 ods. 1 Zákona o hasičskom zbore v znení účinnom do 31. októbra 2024
„Služobný čas príslušníkov môže byť rozvrhnutý nerovnomerne. Nerovnomerne rozvrhnutý služobný
čas príslušníkov je rozvrhnutý na obdobie šiestich mesiacov“. Odvolací súd konštatuje, že podstata
rozvrhového obdobia tkvie aj v tom, aby zamestnávateľ, ktorý rozvrhne pracovný čas, v tomto období
aj sledoval dodržanie priemerného týždenného pracovného času. Vo vzťahu k referenčnému obdobiu

pre účely výpočtu priemerného týždenného pracovného času odvolací súd uvádza, že ak Zákon o
hasičskom zbore pre nerovnomerné rozvrhnutie pracovného času určuje obdobie 6 mesiacov, tak potom
z právnej logiky veci možno odvodiť, že v súlade s čl. 17 ods. 2 a 3 písm. b) bod iii., ktorý umožňuje
sa odchýliť od čl. 16 písm. b) Smernice stanovujúc štvormesačné referenčné obdobie, ide aj o určenie
referenčného obdobia nad tento všeobecný rozsah prezumovaný v čl. 16 písm. b) Smernice, a teda

pre účely výpočtu priemerného týždenného pracovného času bolo pre rozhodnutie vo veci potrebné
vychádzať zo 6 mesačného referenčného obdobia. Uvedenému zodpovedá aj povaha nerovnomerne
rozvrhnutého pracovného času, pri ktorom potom logicky platí, že v rámci jedného rozvrhového obdobia
môže byť rozsah pracovného času v jednotlivých týždňoch kolísavý, čo má svoje opodstatnenie aj v
povahe (charaktere) vykonávanej práce. Povaha takéhoto referenčného obdobia (6 mesiacov) potom

vytvára aj racionálne podmienky pre zistenie priemerného týždenného pracovného času za sledované
obdobie. Pre účely eurokonformného výkladu v rámci ustálenia referenčného obdobia je rozhodujúca
skutočnosťodĺžkerozvrhovéhoobdobiaslužobnéhočasu(vrámciktoréhosapotomčiastkovorozvrhuje
vykonávanie služobných povinností), a ktoré obdobie je zákonom stanovené na 6 mesiacov. Odvolací
súd preto konštatuje, že pre zistenie či u žalobcu dochádzalo v rozhodnom období k prekročeniu

maximálneho priemerného týždenného pracovného času bolo potrebné vychádzať zo šesť mesačného
referenčného obdobia. Žalobcov žalobný nárok pritom vyplýval z tvrdení o nezarátaní hodín služobnej
pohotovosti do pracovného času, v dôsledku čoho malo dôjsť uňho k prekročeniu 48 h priemerného
týždenného pracovného času, čomu zodpovedá aj jednoznačná formulácia čl. 6 písm. b) Smernice.
Za týmto účelom žalobca produkoval dôkazy v podobe výplatných pások a výpisov z plánu služieb

(SAP), z ktorých je možné, okrem údaju o fonde pracovného času, zistiť aj rozsah skutočne odslúžených
hodín. Odvolací súd v tejto rovine konštatuje, že základným predpokladom pre úspech žalobcu v spore
je tvrdiť a tiež preukázať všetky tie skutočnosti, z ktorých pre súd vyplynie, že žalobcov pracovný čas
v referenčných obdobiach v priemere prekračoval 48 h týždenne. Následkom neunesenia bremena
tvrdenia a dôkazu je strata sporu.

21. K namietanej dĺžke referenčného obdobia odvolací súd dodáva, že žalobca v žalobe argumentoval
prekročením maximálneho priemerného týždenného pracovného času, t. j. nad 48 h, a to ako výsledok
výpočtu (sčítania fondu pracovného času a hodín služobnej pohotovosti), ktorý vo svojej podstate
vychádzal z ročných referenčných období, eventuálne z trojročného obdobia. Neustálil si referenčného

obdobia ako takého, avšak súčasne aproboval závery žalobcu o prekročení maximálneho priemerného
týždenného pracovného času vychádzajúceho z ročných referenčných období, eventuálne z obdobia
troch rokov. Odvolací súd poznamenáva, že odmietnutiu 6 mesačného referenčného obdobia je
v rozpore so Smernicou v zmysle čl. 16 písm. b) a čl. 17 Smernice. Daný záver vyplýva z podstaty
prípadného priameho účinku Smernice. Uvedené je potrebné vnímať skrz závery rozsudku Súdneho

dvora C-303/98, ktoré je možné, vzhľadom na obdobný obsah Smernice Rady 93/104/ES z 23.
novembra 1993 o niektorých aspektoch organizácie pracovného času, aplikovať aj v posudzovanom
období. Súdny dvor v danom rozsudku vylíčil podstatu prípadného priameho účinku Smernice, keď
vyslovil, že v prípade neexistencie vnútroštátnych ustanovení, ktoré by preberali článok 16 ods. 2či čl. 17 ods. 2 až 4 danej smernice, možno tieto ustanovenia vykladať ako ustanovenia s priamym
účinkom, a preto jednotlivcom priznávajú právo, podľa ktorého referenčné obdobie na uplatnenie
maximálnej dĺžky ich týždenného pracovného času nesmie presiahnuť 12 mesiacov. Z uvedeného

možno na prejednávaný prípad vyabstrahovať, že ak by sa aj súd priklonil k záveru, že Smernica
nebola do právneho poriadku SR v rozsahu ustanovenia referenčného obdobia transponovaná správne,
tak vzhľadom na priamy účinok Smernice, by sa jednotlivci mali právo domáhať „minimálnej“ ochrany
poskytovanou Smernicou, ktorou je zákaz ustanovenia referenčného obdobia dlhšieho ako 12 mesiacov.
Ide o vyjadrenie minimálnej miery ochrany, ktorá sa smernicou priznáva a s ktorou je spojený prípadný

priamy účinok Smernice (tomu zodpovedá aj výklad čl. 6 písm. b/ v spojení s čl. 16 Smernice podaný
vo Výkladovom oznámení Komisie o smernici Európskeho parlamentu a Rady 2003/88/ES o niektorých
aspektoch organizácie pracovného času - ďalej len „Výkladové oznámenie“, kapitola VI. písm. c/).
PriamaaplikáciaSmernicevšakprichádzadoúvahylensubsidiárne„ultimaratio“vtedy,akcieľSmernice
nie je možné dosiahnuť prostredníctvom (nepriamej aplikácie smernice), tzv. cez eurokomforný
výklad posudzovaného ustanovenia vnútroštátneho práva (pozri C-462/99). V danom prípade platí, že

Smernica je pre členský štát záväzná, pokiaľ ide o výsledok, ktorý sa má dosiahnuť (čl. 288 ZFEU).
Uvedené podľa odvolacieho súdu znamená, že niet v aspekte referenčného obdobia dôvodu prijať
záver o priamom účinku Smernice, ak bolo možné prijaté a posudzované vnútroštátne ustanovenie
vyložiť eurokomforným spôsobom, ktorý sleduje naplnenie cieľa Smernice. V prejednávanom prípade
za takéto ustanovenie považuje odvolací súd ust. § 86 ods. 1 Zákona o hasičskom zbore v znení

účinnom do 31. októbra 2024, výkladom ktorého tak, ako bol vyššie odôvodnený, bolo možné naplniť
Smernicou sledovaný zámer, aby s ohľadom na povahu niektorých činností/služieb (protipožiarnych)
nebolo ustanovené referenčné obdobie pre účely rešpektovania maximálneho priemerného týždenného
pracovného času dlhšie než 6 mesiacov (čl. 19 veta prvá Smernice).

22. Nadväzujúc na vyššie uvedené, pre účely zistenia či u žalobcu v rámci rozhodného obdobia došlo k
prekročeniu maximálneho priemerného týždenného pracovného času, bolo potrebné si ustáliť, čo tvorí,
resp. čo je súčasťou referenčného obdobia. Odpoveď na túto otázku poskytuje ako čl. 2 bod i., ii.,
Smernice, ktorý stanovuje že „pracovný čas je akýkoľvek čas, počas ktorého pracovník pracuje podľa
pokynov zamestnávateľa a vykonáva svoju činnosť alebo povinnosti v súlade s vnútroštátnymi právnymi

predpismi a/alebo praxou a čas odpočinku je akýkoľvek čas, ktorý nie je pracovným časom“, tak i
čl. 16 písm. b) veta druhá Smernice, ktorý stanovuje, že „Doby platenej ročnej dovolenky priznané
v súlade s článkom 7 a doby pracovnej neschopnosti sa nezahŕňajú alebo sú pri výpočte priemeru
neutrálne“. Výklad k predmetným ustanoveniam článkov poskytla Európska komisia vo Výkladovom
oznámení, ktorá v rozsahu výkladu čl. 2 bod i. a ii. vyslovila, že aj vzhľadom na judikatúru Súdneho

dvora, sa za pracovný čas považujú určité obdobia, v ktorých pracovník pracuje, pracovník pracuje
podľa pokynov zamestnávateľa, pracovník musí vykonávať svoju činnosť alebo povinnosti, alebo je k
dispozícii zamestnávateľovi (napr. v súvislosti s pracovnou pohotovosťou). Ak niektorý čas zamestnanca
nespĺňa uvedené kritéria, hodnotí sa daný čas ako čas odpočinku (pozri napr. kapitolu V. Výkladového
oznámenia). Osobitne k čl. 16 písm. b) Smernice Výkladové oznámenie stanovuje, že „neexistenciu

práce počas tohto obdobia nemožno použiť na kompenzáciu iných období počas ktorých sa presiahol
maximálny týždenný pracovný čas“. Podľa názoru odvolacieho súdu je potrebné dané články Smernice
vykladať spôsobom, podľa ktorého sa pre výpočet priemerného týždenného pracovného času nemôže
použiť čas, ktorý vzhľadom na uvedené kritéria nenapĺňa charakter pracovného času tak, ako to má na
mysli Smernica (napr. dovolenka a PN). Odvolací súd poznamenáva, že to automatický neznamená, že

s týmto časom, ktorý nespĺňa kritéria pracovného času (kvôli neexistencii výkonu práce) vnútroštátny
právny poriadok nemôže spájať iné pracovnoprávne či sociálnoprávne benefity (napr. pracovné voľno
s náhradou mzdy, započítaním času do rokov praxe a pod...). Smernica totiž v tomto smere nevylučuje
pre členské štáty ani možnosť niektoré doby/časy zahrnúť alebo vylúčiť z referenčného obdobia pre
účely výpočtu priemerného týždenného pracovného času (kapitola VI. písm. B/ bod 3. Výkladového

oznámenia). Ponecháva sa týmto spôsobom pre členské štáty určitá miera diskrečnej právomoci.
Uvedenému záveru nebráni ani gramatická formulácia ust. § 97 ods. 1 Zákona o hasičskom zbore v
znení účinnom do 31. októbra 2024, ktoré je potrebné vykladať v súlade s judikatúrou Súdneho dvora
a účelom Smernice tak, ako bolo vyššie uvedené. Z uvedeného dôvodu je potrebné pre účely kontroly
výpočtu priemerného týždenného pracovného času, v rovine produkovaných tvrdení a dôkazov, zistiť

celkový rozsah času/doby zamestnanca, ktorý v zmysle európskych kritérií napĺňa podstatu pracovného
času a naopak vylúčiť tie časy, ktoré dané kritéria nespĺňajú, tzv. časy odpočinku.23. Vyššie uvedené znamená, že pre zistenie prekročenia maximálneho priemerného týždenného
pracovného času je dôležité, aby žalobca preukázal, že v referenčnom období odpracoval taký počet
hodín (pracovného času), ktorý po spriemerovaní v rámci referenčného obdobia presiahne hodnotu 48

h týždenne. Pre konštatovanie prekročenia maximálneho priemerného týždenného pracovného času
nepostačuje len všeobecný údaj o fonde pracovného času s prirátaním hodín služobnej pohotovosti,
ktorá nebola v právnom zmysle slova uznaná za služobný čas, a to bez ohľadu na skutočnosť, že
rozvrhnutý pracovný čas nezohľadňoval pracovnú pohotovosť ako pracovný čas pre účely dodržania
maximálneho priemerného týždenného pracovného času. Odvolací súd zdôrazňuje, že ak by z

dôvodu, napr. čerpania dovolenky či práceneschopnosti v jednom z referenčných období došlo k
pomernému zníženiu priemerného týždenného pracovného času, nemožno tento čas (obdobie) použiť
na kompenzáciu v referenčnom období, v ktorom už k prekročeniu priemerného týždenného pracovného
času došlo. Uvedené vyplýva z Výkladového oznámenia, obsah ktorého stanovuje neprípustnosť
kompenzácie neexistencie práce (z dôvodu dovolenky či PN) počas jedného obdobia v období, kedy k
prekročeniu maximálneho priemerného týždenného pracovného času došlo.

24.Vrozsahupredpokladovzodpovednostižalovanejodvolacísúduvádza,žepodľajudikatúrySúdneho
dvora Európskej únie členský štát zodpovedá jednotlivcovi za škodu spôsobenú porušením práva únie,
ak porušená norma práva únie priznáva právo fyzickým osobám alebo právnickým osobám, alebo
zakladá povinnosti pre členský štát, porušenie práva únie je dostatočne závažné a medzi porušením

práva únie členským štátom a vznikom škody jednotlivca existuje príčinná súvislosť s tým, že o výške
náhradyškodyvždyrozhodujevnútroštátnysúd.Odvolacísúdzdôrazňuje,žeust.čl.6písm.b)Smernice
je dôležitým právom únie a o závere o vzniku ujmy na strane žalobcu, ako bolo vyššie uvedené,
je možné uvažovať za situácie, keď zákonodarca nedostatočným transponovaním Smernice umožnil,
aby zamestnanec v rámci posudzovaného obdobia prekročil maximálny týždenný priemerný pracovný

čas. Odvolací súd dodáva, že článok 6 písm. b) Smernice priznáva pracovníkom právo na maximálny
priemerný týždenný pracovný čas, vrátane nadčasov v rozsahu 48 hodín. Toto ustanovenie Smernice
má priamy účinok, keďže priznáva jednotlivcom práva, ktoré môžu priamo uplatniť v konaní pred
vnútroštátnymi súdmi. Odvolací súd konštatuje, že ustanovenie článku 2 bod i. a ii. v spojení s čl. 6 písm.
b) Smernice nebolo do právneho poriadku Slovenskej republiky prebraté správne, pretože umožňovalo,

aby čas služobnej pohotovosti nebol zohľadňovaný pre účely dodržania maximálneho priemerného
týždenného pracovného času. Zároveň je však potrebné mať pre záver o vyslovení zodpovednosti
žalovanej za preukázané, že takto nedostatočne transponovaná Smernica spôsobila prezumovaný
negatívny následok v podobe prekročenia maximálneho priemerného týždenného pracovného času
žalobcu v rámci posudzovaných referenčných období. Až v prípade, že konajúci súd skúmaním zistí, že

v rámci referenčných období došlo k prekročeniu maximálneho priemerného týždenného pracovného
času, je dôvodné vyslovenie záveru o vzniku zodpovednosti žalovanej za porušenie tohto dôležitého
sociálneho práva únie (článok 19 ods. 2 a 40 Ústavy SR) v korelácii so vznikom nároku žalobcu na
náhradu ujmy. Záveru o vzniku zodpovednosti za porušenie tohto práva únie nebráni miera prekročenia
maximálneho priemerného týždenného pracovného času, nakoľko ide o dôležité sociálne právo - právo

nasúkromie,rodinnýživotaprávonaodpočinokpopráci(článok36ÚstavaSR).Relevantnýmvzhľadom
na tvrdenia žalobcu v súvislosti s ktorými si uplatnil nárok bude skutočnosť, že v dôsledku nesprávnej
transpozície Smernice došlo v rámci referenčných období k prekročeniu maximálneho priemerného
týždenného pracovného času, čo logicky znamená, že žalobca musel v danom období odpracovať
viac, ako bol v zmysle Smernice povinný, a to na úkor seba a svojho rodinného života. S ohľadom

na povahu škody nie je pre vec relevantné, o aké konkrétne (vyšpecifikované) činnosti či aktivity bol
žalobca porušením práva únie ukrátený, pretože tieto sa z logiky veci - s prihliadnutím na rozmanitosť a
nepredvídateľnosť života - nedajú absolútne konkretizovať. V tomto smere odvolací súd poznamenáva,
že neobstojí námietka, v zmysle ktorej je žalobca povinný preukázať čo konkrétne chcel vo voľnom
čase robiť. Z povahy veci totiž nie je logické a ani spravodlivé od žalobcu žiadať, aby spätne (v

horizonte troch rokov) tvrdil a predovšetkým dokazoval, o čo konkrétne bol v dôsledku porušenia
maximálneho priemerného týždenného pracovného času ukrátený. Preto podľa názoru odvolacieho
súdu v tomto smere postačuje už zistenie, že v referenčnom období k prekročeniu maximálneho
priemerného týždenného pracovného času skutočne došlo (pozri rozsudok Súdneho dvora C-243/09).
Otázka intenzity tohto prekročenia už potom z logiky veci bude spadať do kategórie ustálenia primeranej

výšky náhrady za takýto zásah. Povaha tejto náhrady zodpovedá zásahu do osobnostných práv (§ 13
Občianskeho zákonníka) formou zadosťučinenia v peniazoch.25. V otázke náhrady nemajetkovej ujmy je potrebné vychádzať zo zásady primeranosti, ktorá by mala
odzrkadliťmieruintenzityzásahudoprávpoškodeného(žalobcu).Vposudzovanejvecimožnootakomto
zásahuhovoriťvmnožineporušeniamaximálnehopriemernéhotýždennéhopracovnéhočasu,atoakov

rovine zistenia v koľkých referenčných obdobiach k porušeniu tohto limitu došlo, ako aj v rovine samotnej
intenzity presahu maximálneho priemerného týždenného pracovného času v rámci týchto referenčných
období, v ktorých k porušeniu limitu skutočne došlo. Záver o primeranosti musí v čo najobjektívnejšej
miere zohľadňovať všetky aspekty porušenia práva na maximálny priemerný týždenný pracovný čas. To
neznamená, že žalobca nemôže určitým matematickým spôsobom dopomôcť k ustáleniu výšky ujmy,

ktorá sa mu javí ako spravodlivá. V tomto smere sa potom nevylučuje ani taký spôsob ustálenia výšky
ujmy, ktorý zodpovedá súčtu odpracovaných hodín služobnej pohotovosti (ktorá nebola v súlade so
Smernicou zarátaná ako služobný čas), za žalované obdobie, vrátane a rozdielu peňažnej náhrady
vyplácanej za určenú služobnú pohotovosť podľa § 122 ods. 1 Zákona o hasičskom a záchrannom zbore
a náhrady za nariadenú služobnú pohotovosť podľa § 122 ods. 2 písm. a) predmetného zákona, pretože
konečným kritériom bude vždy aspekt primeranosti tejto náhrady k okolnostiam a následkom (intenzite)

nezákonného zásahu do sféry poškodenej osoby (žalobcu).

26. Odvolací súd, s poukazom na vyššie uvedené, v rovine námietky nesprávneho právneho posúdenia
veci konštatuje, že súd prvej inštancie vec nesprávne právne posúdil, keď pre účely zistenia
nerešpektovania čl. 2 v spojení s čl. 6 písm. b) Smernice nevychádzal zo 6 mesačných referenčných

období, pretože ustálenie si referenčného obdobia má priamy dopad na zistenie rozsahu porušenia
čl. 6 písm. b) Smernice (t. j. v koľkých referenčných obdobiach došlo k prekročeniu 48 h), od
čoho potom logicky závisí aj záver o primeranosti výšky priznanej ujmy. Súd prvej inštancie tiež
nepostupoval správne, keď pre účely výpočtu priemerného týždenného pracovného času nerozlišoval
doby „pracovného času“ a „odpočinku“ v zmysle čl. 2 bod i. a ii v spojení s čl. 16 písm. b) veta

druhá Smernice. V tejto časti preto hodnotí odvolaciu námietku žalovanej odvolací súd ako dôvodnú. V
zostávajúcej časti hodnotí námietky žalovanej odvolací súd ako nedôvodné.

27. Na záver odvolací súd poznamenáva, že mu je známa skoršia rozhodovacia činnosť Krajského súdu
v Banskej Bystrici v obdobných sporoch a rešpektujúc čl. 2 CSP uvádza, že v zásade nebráni účelu

rozvíjania judikatúry, ergo rozhodovacej činnosti, ak konajúci súd v analogických veciach z hľadiska
interpretácie a výkladu práva prijal rozdielne právne závery, a to aj s ohľadom na ústavnoprávny princíp
nezávislosti sudcu. Uvedenému záveru zodpovedá aj nahliadanie na princíp právnej istoty z pohľadu
najvyššieho súdu, ktorý sa vyjadril, že naplnenie princípu právnej istoty nemožno stotožňovať s právom
na jednotnú judikatúru, ktorá sa pochopiteľne môže vyvíjať s cieľom flexibilne reagovať na spoločenský

vývoj a doposiaľ „neobjavené“ argumenty. Odklon od judikatúry sa stáva problematickým až v momente,
ak k nemu dochádza bez poskytnutia dostatočných dôvodov (sp. zn. 6Cdo/13/2023 zo dňa 29. októbra
2024). Takýto odklon možno aprobovať (čl. 2 ods. 3 CSP) vo všeobecnosti len na výskyte skutkových
alebo právnych osobitosti prípadu. Kým skutkové osobitosti predpokladajú aspoň stručnú skutkovú
komparáciu (prejednávanej veci s obdobnými prípadmi), tak pri tzv. právnych osobitostiach prípadu

možno uvažovať najmä v rovine zmeny relevantnej judikatúry, rozhodnej právnej úpravy, prípadne
v rovine výskytu doposiaľ „neobjaveného - neriešeného“ argumentu. V tomto aspekte odvolací súd
uvádza, že predchádzajúca rozhodovacia prax Krajského súdu v Banskej Bystrici bola determinovaná
rozsahom odvolacích námietok odvolateľa. Práve viazanosť odvolacími dôvodmi bola tou kľúčovou
skutočnosťou, ktorá z odvolacieho prieskumu vylučovala preskúmanie tých relevantných odvolacích

argumentov, pre ktoré odvolací súd v tomto prejednávanom prípade rozhodol inak.

28. Odvolací súd, s poukazom na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.
7Cdo/69/2022 zo dňa 25. mája 2023 dodáva, že s ďalšími námietkami, resp. argumentmi žalovanej
uvedených v odvolaní sa nezaoberal, nakoľko pre rozhodnutie v intenciách zabezpečenia práva na

spravodlivý súdny proces sa jedná o argumenty, ktoré nemajú pre spravodlivé rozhodnutie v predmetnej
veci už rozhodujúci význam (m. m. III. ÚS 314/2018).

29. Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd rozsudok prvej inštancie zrušil a vec vrátil súdu prvej
inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie (§ 391 ods. 1 CSP). V ďalšom konaní súd prvej inštancie,

viazaný právny názorom odvolacieho súdu, preskúma či na strane žalobcu došlo v rámci referenčných
období k prekročeniu maximálneho priemerného týždenného pracovného času, pričom odvolací súd
zdôrazňuje, že je na žalobcovi, aby uniesol bremeno tvrdenia, ako aj bremeno dôkazu a v závislostiod výsledku vykonaného dokazovania, vo veci rozhodne a svoje závery v dostatočnej miere zdôvodní
(§ 391 ods. 2 a 3 CSP).

30. Ak odvolací súd zruší rozhodnutie a ak vráti vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie, rozhodne o
náhrade trov súd prvej inštancie v novom rozhodnutí o veci (§ 396 ods. 3 CSP).

31. Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Banskej Bystrici pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,

c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné

práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,

b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) CSP (§ 421 ods. 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 CSP nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,

c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).
Dovolanie nie je prípustné proti rozsudku, ktorým sa vyslovilo, že sa manželstvo rozvádza,

že je neplatné alebo že nie je a proti uzneseniu v konaní o návrat maloletého do cudziny vo veciach
neoprávneného premiestnenia alebo zadržania (§ 76 CMP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,

lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
CSP).
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania (t.j. ktorému súdu je určené, kto ho

robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpis) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom
rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie
dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak jea) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,

c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou
a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za neho koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého
stupňa (§ 429 ods. 2 CSP).