Uznesenie ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Tuesday, December 19, 2023

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 8Co/39/2023

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3822204230
Dátum vydania rozhodnutia: 19. 12. 2023

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Darina Legerská
ECLI: ECLI:SK:KSTN:2023:3822204230.1

Uznesenie

Krajský súd v Trenčíne ako odvolací súd v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Dariny
Legerskej a členiek senátu Mgr. Ivany Šlesarovej a JUDr. Ivety Sopkovej v právnej veci žalobkyne: A.
B., nar. XX.XX.XXXX, bytom C.
D. E. XX/X, F., právne zastúpenej: JUDr. Jana Bezáková, advokátka,
Bakalárska 6, Prievidza, IČO: 37 915 061, proti žalovanej: G. B., nar. XX.XX.XXXX, bytom C. XXXX/

XX, H. - I., právne zastúpenej: JUDr. Adriána Kmecová, MBA, advokátka, Hlavná 11, Prešov, IČO: 53
369 751, v spore o uloženie povinnosti zdržať sa zásahu do výkonu práva zodpovedajúceho vecnému
bremenu, o odvolaní žalovanej proti uzneseniu Okresného súdu Prievidza č. k. 7C/44/2022-93 zo dňa
30. júna 2023, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd uznesenie súdu prvej inštancie v napadnutej časti vo výroku II. o trovách konania p o t
v r d z u j e.

Žalobkyni sa proti žalovanej p r i z n á v a nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

o d ô v o d n e n i e :

1.1. Súd prvej inštancie napadnutým uznesením výrokom I. konanie zastavil a výrokom II. žalobkyni
priznal proti žalovanej nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %.

1.2. V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že žalobkyňa sa žalobou zo dňa 15.11.2022 domáhala,
aby žalovanej bola uložená povinnosť strpieť výkon práva vecného bremena žalobkyňou, ktorému
zodpovedá právo bezplatného doživotného bývania a užívania bytu č. X, na prízemí, vo vchode č. XX,
bytového domu sup. č. XXXXX, postaveného na pozemku parcela registra „C“ KN č. XXXX/X, na C.
D. E., F., zapísaného na LV č. XXXX, okres F., obec F., katastrálne územie F. a zdržať sa konania,
ktorým by znemožnila, sťažila alebo obmedzila výkon jej vecného bremena. Žalobkyňa v žalobe dôvodila

tým, že spolu s manželom B. J. B. boli vlastníkom bytu č. X, na prízemí, vo vchode č. XX, bytového
domu sup. č. XXXXX, postaveného na pozemku parcela registra „C“ KN č. XXXX/X, na C. D. E.,
F., so spoluvlastníckym podielom na spoločných častiach a spoločných zariadeniach bytového domu
vo veľkosti 587/23364-in, zapísaného na LV č. XXXX, okres F., obec F., katastrálne územie F.. Dňa
10.09.2021 manžel zomrel. Okresný súd Prievidza uznesením č. k. 12D 146/2021,
Dnot 271/2021 zo dňa 28.10.2021, schválil dohodu dedičov o vyporiadaní dedičstva, podľa ktorej

uvedenú nehnuteľnosť nadobudol do vlastníctva závetný dedič, K. B.,
nar. XX.XX.XXXX a zároveň sa zriadilo v jej prospech právo bezplatného doživotného bývania
a užívania bytu. Na základe uznesenia o dedičstve bolo vecné bremeno zapísané v jej prospech, v
časti „C“ LV č. XXXX, okres F., obec F., katastrálne územie F., pod č. Z 7981/2021 - VZ 765/2021. Dňa
19.01.2022 K. B. zomrel. Uznesenie o dedičstve nemá k dispozícii. Zo správania žalovanej predpokladá,
že v celosti nadobudla do vlastníctva byt č. X, na prízemí, vo vchode č. XX, bytového domu sup. č.

XXXXX, postaveného na pozemku parcela registra „C“ KN č. XXXX/X, na C. D. E., F.. Po skončení
dedičského konania po poručiteľovi K. B. ju žalovaná kontaktovala a oznámila, že chce byt predať,pričom ju žiadala, aby jej podpísala dohodu o zrušení vecného bremena, ktoré je v jej prospech zriadené
na byte. Žalobkyňa s tým nesúhlasila a na zrušení vecného bremena sa nedohodli. Žalovanú upozornila
na to, že vecné bremeno na byte bolo zriadené za účelom, aby mohla v byte dožiť. Často sa zdržiava

na záhrade u svojho druhého syna G. B., nar. XX.XX.XXXX, kde má tiež zriadené právo doživotného
užívania. Na záhrade sa nachádza záhradná chatka, v ktorej môže prespať. Dňa 05.11.2022 sa po
niekoľkých dňoch, ktoré strávila na záhrade, chcela vrátiť do uvedeného bytu, kde sa jej však nepodarilo
dostať. Na byte boli vymenené zámky. Vrátila sa naspäť na záhradu a za prítomnosti G. B. a jeho
manželky B. B. zatelefonovala žalovanej. Žalovaná jej oznámila, že v byte vymenila zámok a vypla

vodu, elektrinu a kúrenie. Povedala jej, že byt viac nemôže užívať, a že je ochotná jej umožniť, aby si
zobrala osobné veci. Žalobkyňa poukázala na to, že v dôsledku konania žalovanej nemôže byt užívať,
a to napriek zriadenému vecnému bremenu, ktoré ju k tomu oprávňuje. Má 83 rokov a vážne zdravotné
problémy. Vzhľadom na svoj zdravotný stav potrebuje aj primerané podmienky na bývanie.
V byte býva už viac ako 20 rokov. Má tam vytvorené vhodné podmienky. Náklady spojené
s užívaním bytu platí riadne a včas. Byt nechce opustiť. Zásahom do jej práv došlo

k zhoršeniu zdravotného stavu. Z písomného vyjadrenia žalovanej zo dňa 31.01.2023 vyplynulo, že
žalobkyni nebráni vo využívaní vecného bremena, avšak žalobkyňa
v predmetnom byte posledných viac ako 13 rokov nebýva a ani nemá vôľu bývať.
Žalovaná potvrdila, že zámok na byte je vymenený a kľúče od neho má od 04.11.2022
aj K. L. M., ktorá v prípade potreby žalobkyni byt sprístupnila a sprístupní. Žalobkyňa ale dlhodobo

neprejavuje žiadnu vôľu využívať práva vyplývajúce z vecného bremena, ktorého sa v minulosti aj chcela
vzdať, avšak reálne k tomu nedošlo. Písomným podaním zo dňa 08.06.2023 žalobkyňa súdu prvej
inštancie oznámila, že v mesiaci máji 2023 jej žalovaná sprístupnila predmetný byt a umožnila ho užívať.
Nakoľko žalovaná prestala obmedzovať jej právo a umožnila výkon práva vecného bremena, ktorému
zodpovedá právo bezplatného doživotného bývania a užívania bytu, vzala žalobu v celom rozsahu späť

a uplatnila si náhradu trov konania. Poukázala na to, že žaloba bola podaná dôvodne, lebo žalovaná
jej zamedzila užívanie bytu, a to i napriek tomu, že na byte je zriadené vecné bremeno, ktoré ju k tomu
oprávňuje. Ona v čase podania žaloby nemala inú možnosť ochrany svojich práv, pričom žalovaná až
po podaní žaloby prestala obmedzovať jej právo a umožnila výkon práva vecného bremena. Zároveň
predložila protokol k odovzdaniu a sprístupneniu bytu.

1.3. Súd prvej inštancie, vychádzajúc z ustanovení § 144, § 145 ods. 1 a § 146 ods. 1 Civilného
sporového poriadku, po zistení že žalobkyňa účinne zobrala žalobu späť celkom, skôr než sa začalo
pojednávanie, konanie vo veci zastavil.

1.4. Pri rozhodovaní o trovách konania súd prvej inštancie postupoval podľa § 256 ods. 1 Civilného
sporového poriadku, v zmysle ktorého ak strana procesne zavinila zastavenie konania, súd prizná
náhradu trov konania protistrane. Poukázal na to, že zásada zodpovednosti za zavinenie je inštitútom
procesného práva, a preto rozhodujúcimi skutočnosťami na posúdenie tejto zodpovednosti sú tie
skutočnosti, ktoré vznikli po začatí konania. Pokiaľ jedna procesná strana zaviní, že konanie muselo

byť zastavené, pričom o veci nemôže byť meritórne rozhodnuté a tým zistené, či bola žaloba podaná
dôvodne,vznikájejzásadnepovinnosťnahradiťdruhejprocesnejstranetrovykonania.Vychádzalztoho,
že predmetom konania bol nárok žalobkyne na uloženie povinnosti žalovanej strpieť výkon práva
vecného bremena, spočívajúceho v práve žalobkyne bezplatného doživotného bývania
a užívania bytu a zdržania sa konania, ktorým by žalovaná znemožnila, sťažila alebo obmedzila výkon

práva vecného bremena žalobkyne. K späťvzatiu žaloby došlo z dôvodu, že v mesiaci máji 2023
žalovaná sprístupnila žalobkyni predmetný byt a umožnila jej ho užívať. Prestala tak obmedzovať jej
právo a umožnila výkon práva vecného bremena, ktorému zodpovedá právo bezplatného doživotného
bývania a užívania predmetného bytu,
zriadeného dohodou dedičov v dedičskom konaní. Z predloženého protokolu k odovzdaniu

a sprístupneniu bytu vyplynulo, že žalobkyňa svojím podpisom potvrdila prevzatie kľúčov od vchodu do
bytového domu a od bytu. Vzhľadom na uvedené skutočnosti súd prvej inštancie dospel k záveru, že
zastavenie konania z procesného hľadiska zavinila žalovaná a preto je povinná nahradiť žalobkyni trovy
konania v rozsahu 100 % s tým, že o výške trov konania rozhodne po právoplatnosti uznesenia súdny
úradník, ktorý tiež rozhodne aj o vrátení alikvotnej časti zaplateného súdneho poplatku zo žaloby.

2.1. Proti tomuto uzneseniu v časti výroku II. o náhrade trov konania žalovaná podala v zákonnej
lehote odvolanie. Poukázala na to, že žalobkyňa sa spolu s podanou žalobou domáhala aj nariadenia
neodkladnéhoopatrenia,ktorýmbysúduložilžalovanejzdržaťsakonania,ktorýmbyznemožnila,sťažilaalebo obmedzila výkon práva vecného bremena žalobkyne, ktorému zodpovedá právo bezplatného
doživotného bývania a užívania predmetného bytu č. X, a to až do právoplatnosti rozhodnutia vo
veci samej. Samotný súd prvej inštancie vyššie uvedený návrh o nariadenie neodkladného opatrenia

zamietol,
a to uznesením zo dňa 15.12.2022, č.k.: 7C/44/2022-40 a svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že
neboli splnené podmienky na jeho vydanie, nakoľko povinnosťou žalobcu je nielen tvrdiť navrhované
skutočnosti, ale aj dosiahnuť hodnoverné osvedčenie tvrdených skutočností. Aj podľa názoru žalovanej
žalobkyňa v doterajšom konaní nikdy nepreukázala podstatnú skutočnosť, na ktorej základe je

postavená podaná žaloba, teda, že ona bránila výkonu vecného bremena žalobkyne, ktorému
zodpovedá právo bezplatného doživotného bývania a užívania predmetného bytu. Žalovaná opakovane
poukazovala na skutočnosti a navrhovala vykonať dôkazy svedčiace v jej prospech, a to v písomnom
vyjadrení k podanej žalobe zo dňa 31.01.2023 a v písomnom vyjadrení k vyjadreniu žalobkyne zo dňa
23.03.2023. Z vyššie uvedených skutočností sa dá predpokladať s veľmi vysokou pravdepodobnosťou,
že žalobkyňa by zrejme bola zjavne neúspešná v konaní – v rozhodovaní o veci samej. Už len

samotná skutočnosť, že návrh o nariadenie neodkladného opatrenia, podaný žalobkyňou, bol Okresným
súdom Prievidza zamietnutý, je podľa žalovanej v rozpore rozhodnutie o trovách konania vydané podľa
ustanovenia § 256 CSP.
2.2. Žalovaná vyjadrila presvedčenie, že v danom prípade práve žalobkyňa podanou žalobou zavinila
trovy konania, ktoré by inak neboli vznikli, a preto je namieste použitie ustanovenia § 256 CSP explicitne

tak, ako je v zákone koncipované. Je účelové tvrdenie žalobkyne, že ona až v mesiaci máj 2023
sprístupnila žalobkyni predmetný byt a umožnila jej ho užívať, nakoľko aj z jej vyjadrení k žalobe (zo
dňa 31.01.2023 a zo dňa 23.03.2023) je zrejmé, že kľúč k predmetnému bytu bol vždy zabezpečený
pre žalobkyňu tak, aby jej bol
k dispozícii a aby vecné bremeno užívať mohla, čo ani žalobkyňa nikdy nepopierala. Je zrejmé, že

nakoľko ona - žalovaná ako výlučná vlastníčka bytu, ku ktorému sa viaže vecné bremeno žalobkyne,
ktoré je obsahom/predmetom tohto konania, býva v H.
apredmetnýbytsanachádzavF.(značnávzdialenosť),jepraktické,abynaochranusvojichvlastníckych
práv k bytu, ale zároveň majúc na pamäti vecné bremeno žalobkyne viažuce sa k bytu (teda aby
nebránila jeho výkonu), zabezpečila prístup k predmetnému bytu inak (spôsobom, ktorý opakovane

popísala v podaných písomných vyjadreniach). K vyššie uvedenému kroku (zabezpečeniu prístupu k
bytu iným spôsobom) dospela aj z dôvodu svojho zdravotného stavu, nakoľko má sama vážne zdravotné
problémy, pre ktoré jej lekár neodporúča cestovať. Tieto obmedzenia sú dlhodobého charakteru, o čom
svedčíajpripojenálekárskaspráva.Zdoterajšiehokonaniajezrejmé,žežalobkynireálnenikdykvýkonu
vecného bremena bránené nebolo. Neexistuje jediná reálna skúsenosť, ktorú by žalobkyňa popísala,

ani dôvody, ktoré ju reálne viedli k tak vážnemu a zásadnému kroku, ktorým bezpochyby podanie žaloby
na súd je. Žalobkyňa v žiadnom bode žaloby nepopisuje situácie, ktoré by svedčili v jej prospech a to
také, ktoré by nasvedčovali, že mala v minulosti záujem
o výkon tohto vecného bremena, resp. snažila sa o jeho výkon a žalovaná jej v tomto výkone bránila,
čo by ju logicky bolo viedlo k podaniu žaloby na súd. V doterajšom konaní teda chýbajú „pokusy“ zo

strany žalobkyne o snahu uplatniť svoje právo a reálne konanie žalovanej, ktorým by naozaj bránila
žalobkyni k uplatneniu práva žalobkyne. Samotnému podaniu žaloby na súd nepredchádzalo žiadne
bránenie výkonu práva žalobkyne vyplývajúce z vecného bremena, ktoré jej patrí. Z vyššie uvedených
skutočností vyplýva, že podanie žaloby zo strany žalobkyne nemá reálne logické opodstatnenie, a teda
aj samotné zastavenie konania v danom prípade zavinila samotná žalobkyňa.

2.3. Žalovaná ďalej poukázala na ustanovenie § 257 CSP, v zmysle ktorého výnimočne súd neprizná
náhradu trov konania, ak existujú dôvody hodné osobitného zreteľa. Aplikovať ustanovenie dotknuté
procesnéustanovenie,atedaajmoderovaťvýškunárokunanáhradutrovkonania,možnovakomkoľvek
sporovom konaní. Platí totiž predpoklad, že okolnosti hodné osobitého zreteľa sa môžu vyskytnúť

v akomkoľvek sporovom konaní. Moderovať možno dokonca aj nárok na náhradu trov zastaveného
konania, čo potvrdil vo svojej rozhodovacej činnosti nedávno už aj Ústavný súd SR (napr. nález
Ústavného súdu SR
sp. zn. III. ÚS 98/2018). Je zrejmé, že v rámci posudzovania dôvodov hodných osobitného zreteľa je súd
povinný vždy prihliadnuť aj na majetkové, sociálne, rodinné, osobné či iné pomery strán sporu (v zmysle

uznesenia Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 158/2015 platná právna úprava umožňuje súdu ako dôvody
hodné osobitného zreteľa brať do úvahy aj vzájomné vzťahy medzi sporovými stranami, či vzťahy medzi
príbuznými strán sporu). Následne v prípade, že súd u neúspešnej strany identifikuje napríklad obzvlášť
nepriaznivú majetkovú situáciu (nízky príjem, vyživovacia povinnosť,...), je jednoznačne oprávnenýaplikovať ustanovenie § 257 CSP. Napriek tomu, že z judikatúry súdov i z právnej doktríny vyplýva,
že dôvody hodné osobitné zreteľa nemožno dopredu stanoviť vyčerpávajúcim spôsobom, žalovaná
poukázala aspoň na výpočet dôvodov hodných osobitného zreteľa, ktoré uvádza J. Baricová:[5] a)

neprimeraná tvrdosť, b) podiel oboch strán na vzniku a priebehu sporu, c) povaha a okolnosti sporu, d)
zložitosť doposiaľ neriešenej právnej problematiky,
e) zložitosť prípadov výkladu medzinárodnej zmluvy, f) osobné pomery strany sporu,
g) nízky príjem.

2.4. S prihliadnutím na vyššie uvedené skutočnosti žalovaná uviedla, že nakoľko k zastaveniu konania
nedošlo jej zavinením, uplatňuje si nárok na náhradu trov konania, vrátane trov právneho zastúpenia.
Navrhla preto, aby odvolací súd zmenil uznesenie súdu prvej inštancie v napadnutej časti vo výroku o
trovách konania a priznal jej proti žalobkyni nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %, alebo aby
rozhodol podľa § 257 CSP
a náhradu trov konania nepriznal.

3.1. Žalobkyňa v písomnom vyjadrení k odvolaniu žalovanej zotrvala na svojom tvrdení, že žaloba bola
podaná dôvodne. Zdôraznila, že žalovaná jej zamedzila užívanie bytu, a to aj napriek tomu, že na
byte je zriadené vecné bremeno, ktoré ju k užívaniu oprávňuje. V čase podania žaloby teda nemala inú
právnu možnosť na ochranu svojich práv, než podať žalobu na súd.

3.2. Podľa názoru žalobkyne aj samotná žalovaná vo svojom vyjadrení v konaní potvrdila, že zámok
na byte vymenila, čím jej zamedzila prístup do bytu. Zároveň žalovaná vo svojom vyjadrení uviedla, že
kľúče od bytu má aj K. L. M., ktorá v prípade potreby žalobkyni byt sprístupní. O skutočnosti, že kľúče od
bytu má K. M., sa žalobkyňa dozvedela až z vyjadrenia žalovanej, dovtedy ju o tom nikto neinformoval.

3.3. Keďže aj samotná žalovaná uznala, že vymenené kľúče od bytu nedala jej - žalobkyni, ale odovzdala
ich tretej osobe, ktorá jej mala byt v prípade potreby sprístupniť, je zrejmé, že žalovaná až po podaní
žaloby na súd umožnila výkon jej práva. Žalobkyňa preto vyjadrila presvedčenie, že k začatiu súdneho
konania a následne k jeho zastaveniu došlo konaním žalovanej, preto je povinná nahradiť jej trovy

konania.

4. Ďalšie písomné podania strán odvolaciemu súdu neboli doručené.

5. Krajský súd v Trenčíne ako odvolací súd vec preskúmal podľa § 379 a § 380 ods. 1, 2 CSP, teda

v rozsahu podaného odvolania a jeho dôvodov.

6. V zmysle ustanovenia § 385 ods. 1 CSP nebolo potrebné na prejednanie odvolania žalovaného
nariaďovať pojednávanie, pretože nebolo potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie a ani to
nevyžadoval dôležitý záujem.

7. Podľa § 378 ods. 1 CSP na konanie na odvolacom súde sa primerane použijú ustanovenia o konaní
pred súdom prvej inštancie, ak tento zákon neustanovuje inak.

8. Podľa § 387 ods. 2 CSP ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého

rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého
rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

9. Odvolací súd je v zásade viazaný rozsahom odvolania (§ 379 CSP) a odvolacími dôvodmi (§ 380
ods. 1 CSP).

10. Podstata odvolacích námietok žalovanej bola založená na nesprávnosti skutkových zistení v otázke
zavinenia za zastavenie konania a na nesprávnej aplikácii ustanovenia § 256 ods.1 CSP vo vzťahu
k nároku žalobkyne na náhradu trov konania. Žalovaná argumentovala tým, že súd prvej inštancie mal
v zmysle uvedeného ustanovenia správne priznať náhradu trov konania jej, a nie žalobkyni, pretože

žalobkyňa podala žalobu na súd bez akéhokoľvek logického opodstatnenia, a teda k späťvzatiu žaloby
a k následnému zastaveniu konania došlo práve zavinením žalobkyne. Okrem toho, žalovaná v odvolaní
poukázala aj na možnosť aplikácie ustanovenia § 257 CSP, v zmysle ktorého možno výnimočne
nepriznať náhradu trov konania, ak existujú dôvody hodné osobitného zreteľa.11. Po preskúmaní veci odvolací súd zistil, že odvolanie žalovanej nie je dôvodné.

12. Z ustanovenia § 251 CSP vyplýva, že trovy konania sú všetky preukázané, odôvodnené a účelne
vynaložené výdavky, ktoré vzniknú v konaní v súvislosti
s uplatňovaním alebo bránením práva.

13. Podľa § 255 ods. 1 CSP súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.

14. V zmysle ods. 2 citovaného ustanovenia, ak mala strana vo veci úspech len čiastočný, súd náhradu
trov konania pomerne rozdelí, prípadne vysloví, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo.

15. Podľa § 256 ods. 1 CSP, ak strana procesne zavinila zastavenie konania, súd prizná náhradu trov
konania protistrane.

16. V zmysle ods. 2 citovaného ustanovenia, ak strana procesne zavinila trovy konania, ktoré by inak
neboli vznikli, súd prizná náhradu týchto trov protistrane.

17. Podľa § 257 CSP výnimočne súd neprizná náhradu trov konania, ak existujú dôvody hodné

osobitného zreteľa.

18. Vychádzajúc z vyššie citovaných zákonných ustanovení, vo všeobecnosti platí, že náhradu trov
konania ovláda zásada úspechu vo veci, ktorá je doplnená zásadou procesnej zodpovednosti za
zavinenie. Zásada procesnej zodpovednosti za zavinenie bola transformovaná do podoby vyjadrenej v

§ 256 CSP a znamená, že trovy je povinná nahradiť tá zo strán, ktorá zavinila, že vznikli. Náhrada týchto
trov sa prisudzuje bez ohľadu na meritórny výsledok sporu. Pojem „procesné zavinenie“ sa posudzuje
výlučne z procesného hľadiska.
19. Ako správne uviedol súd prvej inštancie, pokiaľ jedna procesná strana zaviní, že konanie muselo byť
zastavené, pričom o veci nemôže byť meritórne rozhodnuté, a teda tým zistené, či bola žaloba podaná

dôvodne, vzniká jej zásadne povinnosť nahradiť druhej procesnej strane trovy konania. Dôvodnosť
žaloby sa pritom posudzuje len procesne, bez ohľadu na to, aký by bol výsledok konania, keby
k späťvzatiu žaloby nedošlo. Rozhodnou je skutočnosť, že žalovaný splnil to, čoho sa žalobca domáhal,
a že len z tohto dôvodu vzal žalobu späť.

20. V prejednávanej veci je z obsahu písomných podaní a listín zrejmé, že žalobkyňa sa žalobou
podanou na súde prvej inštancie dňa 15.11.2022 domáhala uloženia povinnosti žalovanej strpieť výkon
práva vecného bremena, ktorému zodpovedá právo bezplatného doživotného bývania a užívania
nehnuteľnosti špecifikovanej v žalobe, a tiež povinnosti zdržať sa konania, ktorým by žalovaná
znemožnila, sťažila alebo obmedzila výkon vecného bremena žalobkyne. V žalobe žalobkyňa dôvodila

tým, že hoci má právo predmetnú nehnuteľnosť doživotne užívať, nemôže sa do nej dostať, lebo
žalovaná na nehnuteľnosti vymenila zámok, vypla elektrinu, vodu a kúrenie a oznámila jej, že
nehnuteľnosť ďalej užívať nemôže. K späťvzatiu žaloby písomným podaním zo dňa 08.06.2023 došlo
po tom, čo žalovaná sprístupnila žalobkyni predmetnú nehnuteľnosť a odovzdala jej od nej kľúč.

21. Je teda bez akýchkoľvek pochybností, že žalobkyňa vzala svoju žalobu späť výlučne z dôvodu,
že žalovaná jej po podaní žaloby umožnila výkon práva vecného bremena, ktorému zodpovedá právo
bezplatného doživotného bývania a užívania predmetnej nehnuteľnosti (bytu), zriadeného dohodou
dedičov v dedičskom konaní. Ak za tejto procesnej situácie súd prvej inštancie dospel v zmysle
ustanovenia § 256 ods. 1 CSP k záveru o povinnosti žalovanej nahradiť trovy konania v rozsahu 100 %,

jeho rozhodnutie je správne, vychádzajúce z riadne zisteného skutkového stavu veci, a tiež zo správnej
aplikácie a interpretácie právnej normy.

22. Námietky žalovanej o nedôvodnosti žaloby, o potrebe zohľadnenia skutočnosti, že v predmetom
spore bol zamietnutý návrh žalobkyne na nariadenie neodkladného opatrenia,

a že k zastaveniu konania došlo zavinením žalobkyne, vyhodnotil odvolací súd v kontexte posudzovania
výlučne procesnej zodpovednosti za zavinenie ako neopodstatnené. Rozhodujúcou bola skutočnosť, že
žalovaná splnila to, čoho sa žalobkyňa podanou žalobou domáhala, teda, že žalobkyni umožnila užívať
predmetnú nehnuteľnosť (byt), a že len z uvedeného dôvodu žalobkyňa svoju žalobu zobrala späť.23. Pokiaľ sa žalovaná v odvolacom konaní domáhala aj aplikácie ustanovenia § 257 CSP, odvolací súd
konštatuje, že v prejednávanej veci žiadne zvláštne okolnosti hodné osobitného zreteľa nezistil, pričom
žalovaná žiadne také okolnosti ani netvrdila. Vo svojom odvolaní žalovaná prostredníctvom právnej

zástupkyne len formálne, s odkazom na judikatúru súdov a právnu doktrínu uviedla, čo všetko možno
považovať za dôvody hodné osobitného zreteľa, avšak bez toho, aby vo vzťahu k možnému použitiu
§ 257 CSP pri rozhodovaní o trovách konania uviedla čo len jeden konkrétny dôvod, ktorý by mal
odvolací súd vo svojom rozhodnutí zohľadniť. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje aj na uznesenie
Ústavného súdu Slovenskej republiky II. ÚS 261/2018, z ktorého vyplýva: „Podľa § 257 CSP súd

výnimočnenepriznánáhradutrovkonania,akexistujúdôvodyhodnéosobitnéhozreteľa.Nevytváravšak
priestor na celkom voľnú úvahu súdu. V zmysle dnes už ustálenej judikatúry ustanovenie § 257 nie je
možné považovať za predpis, ktorý by zakladal jeho voľnú možnosť aplikácie (v zmysle svojvôle), ale
ide o ustanovenie, podľa ktorého je súd povinný skúmať, či v prejednávanej veci neexistujú zvláštne
okolnosti hodné osobitného zreteľa, ku ktorým je potrebné pri stanovení povinnosti nahradiť trovy
konania výnimočne prihliadnuť. Ustanovenie § 257 preto nie je možné vykladať tak, že je naň možné

prihliadnuť kedykoľvek bez zreteľa na základné zásady rozhodovania o trovách konania.“

24. Odvolací súd vzhľadom na skutočnosti vyššie uvedené zastáva názor, že len všeobecné tvrdenie
žalovanej o možnosti postupu podľa § 257 CSP a deklaratórny výpočet dôvodov hodných osobitného
zreteľa bez ďalšieho nie je možné považovať za dôvod na nepriznanie náhrady trov konania.

25. Pretože unesenie súdu prvej inštancie v napadnutej časti vo výroku II. o náhrade trov konania je
vecne správne, odvolací súd ho potvrdil podľa § 387 ods. 1 CSP s tým, že sa v celom rozsahu stotožňuje
s odôvodnením napadnutého rozhodnutia (§ 387 ods. 2 CSP).

26. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 CSP v spojení s § 255
ods.1 CSP tak, že žalobkyni, ktorá bola v odvolacom konaní úspešná, priznal nárok na náhradu trov
odvolacieho konania proti žalovanej v rozsahu 100 %.

27. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Trenčíne pomerom hlasov tri ku nule (§ 393 ods. 2

CSP).

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) :
- dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak

a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,

e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP)
- dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo
zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od

vyriešenia právnej otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe
dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP)

- dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424
CSP)
- dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie jepodané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427
ods. 1, 2 CSP)
- v dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje,

v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh, § 428 CSP)
- dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom (okrem prípadov podľa § 429 ods. 2
CSP). Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).