Rozsudok – Zodpovednosť za škodu pri výkone… ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 17. apríl 2024

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 5Co/8/2023

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4320205940
Dátum vydania rozhodnutia: 17. 04. 2024
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Oliver Kolenčík

ECLI: ECLI:SK:KSNR:2024:4320205940.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

KrajskýsúdvNitre,vsenátezloženomzpredsedusenátuJUDr.OliveraKolenčíkaasudcovJUDr.Borisa

Minksa a Mgr. Ingrid Vallovej, v spore žalobcu: A. B., nar. XX. XX. XXXX, bytom C. XX, D., zastúpený:
Mgr. Martin Jankovič, advokát so sídlom Železničná 257/19, Revúca, proti žalovanému: Slovenská
republika v zastúpení Generálnou prokuratúrou, so sídlom Štúrova 2, Bratislava, o zaplatenie 1 118, 87
eura s príslušenstvom a o zaplatenie 72,03 eura, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu
Levice zo dňa 27. septembra 2022, č. k. 7C/67/2020-205, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutých výrokoch I. a III. p o t v r d z u j e .

Žalobcovi voči žalovanému priznáva nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Levice (ako súd prvej inštancie podľa § 12 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový
poriadok, ďalej len „CSP“) rozsudkom zo dňa 27. septembra 2022, č. k. 7C/67/2020-205, uložil
žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 1 118,87 eura spolu s úrokom z omeškania vo výške 5 %
ročne zo sumy 1 118,87 eura od 07. 04. 2021 do zaplatenia, náklady spojené s uplatnením pohľadávky
vo výške 72,03 eura, a to všetko v lehote 30 dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia (výrok I.). Vo zvyšnej
časti žalobu zamietol (výrok II.). O trovách konania rozhodol tak, že žalobca má nárok na náhradu trov
konania proti žalovanému v rozsahu 100 %. O výške náhrady trov konania bude rozhodnuté súdom

samostatným uznesením po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí (výrok III.).

2. Rozhodnutie vo veci samej súd prvej inštancie právne odôvodnil s poukazom na ustanovenia § 3 ods.
1, 2, § 4 ods. 1 písm. b/, f/, ods. 2, § 5 ods. 1, § 15 ods. 1, § 16 ods. 4, § 17 ods. 1, § 18 ods. 1 až 3 zák.
č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých
zákonov (ďalej len „zák. č. 514/2003 Z. z.“), § 151 ods. 1, § 232 ods. 3 CSP, § 121 ods. 3, § 517 ods.
1, 2 zák. č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník (ďalej len „OZ“), § 3 Nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z. z.,

ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Občianskeho zákonníka, účinného do 31. decembra 2008.

3. V odôvodnení rozsudku poukázal na to, že žalobca sa žalobou doručenou súdu prvej inštancie dňa 17.
12. 2020 domáhal vydania rozhodnutia, ktorým by súd zaviazal žalovaného na zaplatenie sumy 1 118,87
eura s príslušenstvom a nákladov spojených s uplatnením pohľadávky vo výške 72,03 eura. Uvedené
sumy si uplatnil ako nárok na náhradu škody titulom trov konania podľa § 18 zákona č. 514/2003 Z. z..

4. Súd prvej inštancie v rámci konania riešil aj otázku, ktorý orgán (podľa § 4 zák. č. 514/2003 Z. z.) je vo
veci nároku žalobcu na náhradu škody oprávnený za štát konať, nakoľko v danom prípade prichádza do
úvahy tak Ministerstvo vnútra SR, ako aj Generálna prokuratúra SR. V zmysle rozhodnutia Najvyššieho
súdu SR sp. zn. 3Cdo 194/2010 je rozhodujúce, na ktorom z nich bola podaná žiadosť o predbežnéprerokovanie nároku na náhradu škody; ak bola žiadosť podaná na oboch orgánoch, je príslušný ten
z nich, ktorý vo veci začal konať. Nakoľko žalobca podal žiadosť o predbežné prejednanie nároku na
Generálnu prokuratúru SR, je orgánom oprávneným v predmetnej veci konať za štát.

5. V prípade zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci ide o objektívnu
zodpovednosť štátu za škodu, ale len za súčasného splnenia troch podmienok, a to vydania
nezákonného rozhodnutia orgánu štátu alebo jeho nesprávny úradný postup, existencia škody ako
majetkovej či nemajetkovej ujmy vyjadriteľnej v peniazoch a príčinná súvislosť medzi škodou a

nezákonným rozhodnutím či nesprávnym úradným postupom.

6. Predmetný zák. č. 514/2003 Z. z. výslovne neupravuje nárok na náhradu škody v prípade postúpenia
veci na prejednanie ako priestupok. Ide o špecifický prípad zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú
začatím a vedením trestného stíhania, pri ktorom treba vychádzať z analogického výkladu úpravy
najbližšej, a to z úpravy zodpovednosti za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím, nakoľko

vo viacerých rozhodnutiach súdnych autorít je vyjadrená zásada, že ten, proti komu bolo trestné
stíhanie zastavené alebo ten, kto bol oslobodený spod obžaloby, má zásadne právo na náhradu škody
spôsobenej uznesením o vznesení obvinenia. Zákon zakladá objektívnu zodpovednosť štátu, t. j. bez
ohľadu na akékoľvek zavinenie (§ 3 ods. 1 písm. a/, ods. 2 zák. č. 514/2003 Z. z.), ktorej sa nemôže
zbaviť. V danom prípade sa teda neposudzuje správnosť rozhodnutia jeho orgánu z hľadiska, či pri

rozhodovaní porušil právnu povinnosť a škodu zavinil. Rozhodujúcim kritériom zákonnosti konania
vedeného orgánom verejnej moci je výsledok tohto konania. Náhrada škody zahŕňa aj náhradu trov
konania, ktoré poškodenému vznikli v konaní, v ktorom bolo vydané nezákonné rozhodnutie a v konaní,
v ktorom bolo trestné stíhanie zastavené. I keď jedným zo základných predpokladov zodpovednosti štátu
za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím je zrušenie alebo zmena právoplatného rozhodnutia,

ktorým bola spôsobená škoda, treba mať na zreteli, že zmyslu právnej úpravy zodpovednosti štátu za
škodu zodpovedá, aby každá majetková ujma spôsobená nesprávnym či nezákonným zásahom štátu
bola odčinená (viď rozhodnutia Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 25/2011 a I. ÚS 320/2016).

7. V súlade s ustálenou súdnou praxou teda štát zodpovedá za škodu spôsobenú v trestnom konaní

uznesením o vznesení obvinenia, ktoré sa skončilo napr. aj zrušením odsudzujúceho rozsudku (a
teda sa neskončilo právoplatným odsudzujúcim rozhodnutím trestného súdu). V zmysle uvedených
záverov podľa názoru súdu prvej inštancie je aj postúpenie veci na prejednanie priestupku skončením
trestného konania inak ako odsudzujúcim rozsudkom, a preto má žalobca pri splnení ďalších zákonných
predpokladov podľa zák. č. 514/2003 Z. z. zásadné právo na náhradu škody vrátane náhrady nákladov

na trovy obhajoby. Tento právny nárok teda treba posudzovať extenzívnym výkladom § 6 ods. 1 a 2
zák. č. 514/2003 Z. z. a s poukazom na právny názor Najvyššieho súdu Slovenskej republiky uvedený v
uznesení sp. zn. 4MCdo15/2009, naň treba hľadieť aj vo všeobecnej rovine v súlade s čl. 1 ods. 1 a čl.
46 ods. 3 Ústavy SR, a teda ak má byť štát skutočne považovaný za právny štát, musí niesť objektívnu
zodpovednosť za konanie svojich orgánov, ktorým priamo zasiahli do základných práv jednotlivca.

Nemožno tiež prehliadnuť, že štát nemá slobodnú voľbu, ale je povinný striktne dodržiavať právo v jeho
ideálnej (škodu nepôsobiacej) interpretácii. Na jednej strane je povinnosťou orgánov činných v trestnom
konaní vyšetrovať a stíhať trestnú činnosť, na druhej strane sa štát nemôže zbaviť zodpovednosti za
postup týchto orgánov, ak sa ich postup ukáže ako mylný, zasahujúci do základných práv. V takejto
situácií nie je rozhodné, ako orgány činné v trestnom konaní vyhodnotili pôvodné podozrenie, ale to, či

sa ich podozrenie v trestnom konaní potvrdilo.

8. Súd prvej inštancie ďalej uviedol, že vo vzťahu k argumentácii žalovaného, že predmetné uznesenie
o vznesení obvinenia žalobcu nemožno považovať za nezákonné rozhodnutie, pretože v čase jeho
vydania boli splnené podmienky na vznesenie obvinenia žalobcovi a tento postup orgánov činných

v trestnom konaní bol v súlade so zákonom (Trestným poriadkom) súd ešte raz zdôraznil ustálenú
súdnu prax, v zmysle ktorej podstata nároku na náhradu škody sa neviaže na (ne)správnosť postupu
orgánov činných v trestnom konaní pri začatí trestného stíhania, ale na samotný výsledok trestného
stíhania. Súd prvej inštancie teda konštatoval, že aj keď má trestné konanie viaceré štádiá, ale ak je
výsledok konania taký, že nebolo dokázané, že skutok je trestným činom, uvedené má za následok,

že uznesenie o vznesení obvinenia voči žalobcovi a vedenie trestného konania proti jeho osobe bolo
nezákonné a nesprávne. Takto sú splnené predpoklady zodpovednosti štátu za škodu podľa zák. č.
514/2003 Z. z. hoci k formálnemu zrušeniu žiadneho z dotknutých rozhodnutí (uznesenie o vznesení
obvinenia,obžaloba)nedošlo,pretožedôsledkompostúpeniaveciinémuorgánujevpodstatevyvráteniemateriálnych podmienok a predpokladov, za ktorých bolo vznesené obvinenie a podaná obžaloba
proti žalobcovi. Rozhodnutie o postúpení veci do priestupkového konania znamená, že sa nenaplnil
predpoklad o spáchaní trestného činu obvineným, pretože právoplatnosťou rozhodnutia o postúpení

veci inému orgánu trestné konanie končí, t. j. zanikajú účinky vznesenia obvinenia a zrušenie takéhoto
rozhodnutia sa súčasne z tohto dôvodu stáva bezpredmetným (nadbytočným). Postúpenie veci inému
orgánu z dôvodu, že výsledky trestného konania ukazujú, že nejde o trestný čin, súčasne znamená,
že podozrenie zo spáchania trestného činu sa nepotvrdilo a vyšla tak najavo nezákonnosť rozhodnutia
o vznesení obvinenia (viď nález Ústavného súdu SR sp. zn. II.ÚS/25/2011 zo dňa 24. 03. 2011 alebo

uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Cdo/183/2009 zo dňa 30. 11. 2009). Znamená to, že ak
nebolo dokázané, že skutok je trestným činom, bez ohľadu na to, z akého zákonného dôvodu tak súd
konštatoval, a teda aj z dôvodu aplikácie tzv. materiálneho korektívu, že konanie žalobcu nemá takú
intenzitu, aby sa o ňom pojednávalo ako o trestnom čine, treba chápať tak, že trestné stíhanie bolo
vedené voči žalobcovi nedôvodne a preto nezákonne.

9. Z vykonaného dokazovania mal súd prvej inštancie preukázané, že žalobcovi bolo uznesením
povereného príslušníka PZ, OR PZ v Leviciach, Obvodného oddelenia PZ Želiezovce pod sp. zn. ČVS:
ORP-793/ZE-LV-2019 zo dňa 05. 02. 2020 vznesené obvinenie za prečin ublíženia na zdraví podľa §
156 ods. 1 TZ v štádiu pokusu podľa § 14 ods. 1 TZ v jednočinnom súbehu s prečinom nebezpečného
vyhrážania podľa § 360 ods. 1, ods. 2 písm. b/ TZ s poukazom na § 139 ods. 1 písm. c/, písm. e/

TZ. Proti tomuto uzneseniu obvinený podal sťažnosť, ktorá bola prokurátorom OP Levice zamietnutá
ako nedôvodná, a to uznesením zo dňa 03. 03. 2020 pod sp. zn. 1Pv 508/19/4402-12. Prokurátor OP
v Leviciach následne podal na obvineného obžalobu za pokračovací prečin nebezpečného vyhrážania
podľa § 360 ods. 1, ods. 2 písm. b/ TZ s poukazom na § 139 ods. 1 písm. c/, písm. e/ TZ.
Sudca Okresného súdu Levice uznesením zo dňa 11. 08. 2020, sp. zn. 4T/85/2020, ktoré nadobudlo

právoplatnosť a vykonateľnosť dňa 17. 09. 2020, trestnú vec žalobcu postúpil Okresnému úradu Levice
na prejednanie ako priestupok. Okresný úrad Levice, odbor všeobecnej vnútornej správy záznamom
zo dňa 16. 03. 2022, č. OU-LV-OVVS-2022/000114, konanie o priestupku zastavil z dôvodu, že
zodpovednosť za priestupok zanikla, nakoľko uplynula dvojročná prekluzívna lehota počas ktorej bolo
možné o ňom rozhodnúť. Z uvedeného vyplýva, že žalobca nebol uznaný vinným ani zo spáchania

priestupku.

10. Nevyhnutným predpokladom uplatnenia si nároku na náhradu škody na súde je jeho predbežné
prerokovanie s príslušným orgánom, pričom súd prvej inštancie mal za preukázané, že žalobca
predloženímlistinnéhodôkazu-žiadostiopredbežnéprejednanienárokuzodňa06.10.2020preukázal,

že písomne požiadal o predbežné prerokovanie nároku príslušný orgán štátu, ktorý je za vznik škody
zodpovedný podľa § 4 ods. 1 písm. f/ zák. č. 514/2003 Z. z. - Generálnu prokuratúru SR, pričom tejto
žiadosti žalobcu tento orgán nevyhovel.

11. Súd prvej inštancie ďalej konštatoval, že škodou je podľa zák. č. 514/2003 Z. z. skutočná škoda a ušlý

zisk. Podľa § 18 ods. 1 cit. zákona, náhrada škody zahŕňa aj náhradu účelne vynaložených trov konania,
ktoré poškodenému vznikli v konaní, v ktorom bolo vydané nezákonné rozhodnutie alebo rozhodnutie
o treste, o ochrannom opatrení alebo rozhodnutie o väzbe, zatknutí a inom pozbavení osobnej slobody
alebo vykonané zadržanie a v konaní, v ktorom bolo rozhodnutie zrušené alebo bolo trestné stíhanie
zastavené, alebo v ktorom bola vec postúpená inému orgánu. Súčasťou trov konania sú aj trovy

právneho zastúpenia, ktoré zahŕňajú účelne vynaložené hotové výdavky a odmenu za zastupovanie,
ktorá sa určí ako tarifná odmena advokáta. Súčasťou trov konania nie sú náklady na predbežné
prerokovanie nároku na náhradu škody pred príslušným orgánom. Príčinná súvislosť (kauzálny nexus)
medzi protiprávnym úkonom a vznikom škody je nevyhnutým predpokladom vzniku zodpovednosti štátu
za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím resp. nesprávnym úradným postupom a znamená, že

musí byť medzi existenciou protiprávneho úkonu a vznikom škody daný vzťah príčiny a následku,
pričom dôkazná povinnosť ohľadom existencie takéhoto vzťahu je vždy na poškodenom, ktorý si nárok
na náhradu škody uplatňuje. Žalobca sa v trestnom konaní v súlade so svojím ústavným právom
na obhajobu, nechal zastupovať obhajcom E. E. A., ktorému žalobca za právne služby zaplatil 1
118,87 eura. V príčinnej súvislosti s nezákonným rozhodnutím - uznesením o vznesení obvinenia

ČVS:ORP-8793/ZE-LV-2019 zo dňa 05. 02. 2020 a s následným postupom (vec bola postúpená na
priestupkové konanie, a teda sa nenaplnil predpoklad o spáchaní trestného činu žalobcom), vznikla
žalobcovi škoda vo výške 1 118,87 eura, ktorá predstavuje vynaložené náklady na právne zastupovanie
advokátom Mgr. Martinom Jankovičom vzniknuté v predmetnom trestnom konaní a tak je nárok žalobcuna vecnú škodu dôvodný. Súd prvej inštancie teda z titulu vyplatenia odmeny za úkony právnej služby
advokátovi zaviazal žalovaného na zaplatenie 1 118,87 eura žalobcovi, ktorých výška bola vyčíslená v
súlade s vyhláškou, ako aj s právnym záverom obsiahnutom v rozhodnutí NS SR sp. zn. 6Cdo 402/2015,

podľa ktorého pre účely náhrady škody za zodpovednosť štátu treba za účelne vynaložené náklady
poškodeným na zaplatenie odmeny advokátovi považovať náklady v rozsahu tarifnej odmeny.

12. Žalobca si uplatnil aj nárok na zaplatenie úrokov z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 1 118,
87 eura, odo dňa doručenia oznámenia žalovaného, že neuspokojí nárok na náhradu škody žalobcu,

t. j. odo dňa 14. 12. 2020 do zaplatenia. Podľa § 16 ods. 4 cit. zákona, zákonná lehota omeškania
začína príslušnému orgánu plynúť najskôr dňom oznámenia, že neuspokojí nárok na náhradu škody,
alebo uplynutím šesťmesačnej lehoty na predbežné prerokovania nároku, ak súd neurčí začiatok jej
plynutia neskôr. Keďže súd prvej inštancie rozhodol, že priznal žalobcovi nárok na náhradu škody vo
výške 1 118,87 eura súčasne zaviazal žalovaného v zmysle § 16 ods. 4 zák. č. 514/2003 Z. z. za
zaplatenie úroku z omeškania, avšak vzhľadom k tomu, že žalobca nepredložil súdu žiadny dôkaz, ktorý

by preukazoval doručenie odpovede Generálnej prokuratúry, tak ako tvrdil žalobca, súd prvej inštancie
priznal nárok na úroky z omeškania až od uplynutia doby, ktorú mal príslušný orgán podľa § 4 cit. zákona
(žalovaný) na vyplatenie náhrady, teda šesť mesiacov od uplatnenia nároku u príslušného orgánu.
Napriek tomu, že žalobca doručenku k žiadosti o predbežné prejednanie nároku taktiež nepredložil, z
odpovede žalovaného na žiadosť o predbežné prejednanie nároku vyplýva, že žiadosť bola žalovanému

doručená 06. 10. 2020, a to znamená, že súd prvej inštancie zaviazal žalovaného na zaplatenie úroku z
omeškania vo výške 5 % ročne z uplatnenej sumy od 07. 04. 2021 do zaplatenia. Súd priznal žalobcovi
nárok na úroky z omeškania v zmysle § 517 ods. 2 OZ v spojení s nariadením vlády SR č. 87/1995 Z.
z. Súd prvej inštancie v časti v ktorej žalobca žiadal úrok z omeškania od 14. 12. 2020 do 06. 04. 2021
žalobu ako nedôvodnú zamietol.

13. Záverom súd prvej inštancie uviedol, že žalobca preukázal, že prostredníctvom jeho právneho
zástupcu zaslal žalovanému žiadosť o predbežné prejednanie nároku, t. j. mal za preukázané, že
žalobcov nárok na náhradu škody vo výške 1 118,87 eura bol predbežne prerokovaný v súlade s
ustanovením § 16 zák. č. 514/2003 Z. z. a nebol zo strany žalovaného uspokojený. Žalobca bol pri

podaní predmetnej žiadosti zastúpený advokátom, ktorý si za uvedený úkon účtoval tarifnú odmenu vo
výške 61,41 eura spolu s tzv. režijným paušálom 10,63 eura a žalobca mu túto odmenu uhradil dňa 16.
12. 2020 (viď potvrdenie o realizovaní transakcie na č.l. 13). Nakoľko tieto trovy nie sú podľa § 18 ods.
3 zák. č. 514/2003 Z. z. súčasťou trov konania, ktoré si žalobca môže podľa tohto zákona uplatniť v
rámci nároku na náhradu škody a nejde ani o trovy tohto konania, nakoľko vznikli pred začatím súdneho

konania, preto súd prvej inštancie uvedenú sumu posúdil ako náklady spojené s uplatnením pohľadávky
voči žalovanému zo zodpovednosti štátu za náhradu škody a priznal mu ich tak, ako je to špecifikované
vo výroku napadnutého rozhodnutia.

14. O trovách konania súd prvej inštancie rozhodol podľa § 255 ods. 1 CSP, pretože žalobca bol úspešný

v súdnom konaní v celom rozsahu (zamietajúca časť sa týka úrokov, ktoré nemajú vplyv na trovy), a
preto mu súd priznal nárok na náhradu trov konania voči žalovanému v rozsahu 100 %, o ktorej výške
rozhodne súd po právoplatnosti rozsudku samostatným uznesením v zmysle § 262 ods. 2 CSP.

15. Proti tomuto rozhodnutiu v časti výroku I. a III. podal včas odvolanie žalovaný navrhujúc odvolaciemu

súdu, aby napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zmenil tak, že žalobu v celom rozsahu zamietne.
Nárok na náhradu trov konania si neuplatnil. V podanom odvolaní žalovaný poukázal na existenciu
odvolacích dôvodov podľa ust. § 365 ods. 1 písm. b/, d/ a h/ CSP. Namietal, že súd prvej inštancie
postupoval nesprávne, keď posúdil uvedené rozhodnutie trestného súdu o postúpení veci na priestupok
ako skončenie trestného konania inak ako odsudzujúcim rozsudkom, a preto má mať žalobca pri

splnení ďalších zákonných predpokladov podľa zák. č. 514/2003 Z. z. zásadne právo na náhradu
škody vrátane náhrady nákladov na trovy obhajoby. Nemožno sa stotožniť s odôvodnením súdu,
ktorý považuje uvádzané rozhodnutie za nezákonné preto, že bola trestná vec súdom postúpená na
prejednanie priestupku. Táto skutočnosť automaticky neznamená, že uznesenie o vznesení obvinenia
aleboobžalobaboli,resp.súnezákonnéatýmsastaliprávnymtitulompreúspešnéuplatnenienárokuna

náhradu škody. Je v rozpore s dobrými mravmi, aby v danom prípade žalobcovi, ktorý sa preukázateľne
dopustil protispoločenského konania, ktorého posúdenie závažnosti záviselo iba od subjektívneho
názoru, bolo akýmkoľvek spôsobom priznané odškodnenie. V tejto súvislosti žalovaný poukázal na ust.
§ 3 ods. 1 OZ.16. Uviedol, že konanie o náhradu škody podľa zák. č. 514/2003 Z. z. podlieha základným zásadám
civilného práva, medzi ktoré patrí aj nemo turpitudinem suam allegare potest (nikto nemôže mať

prospech z vlastného protiprávneho konania), ex iniuria ius non oritur (z bezprávia nemôže vzniknúť
právo) a výkon práva musí byť v súlade s dobrými mravmi. V danom prípade v trestnej veci, ktorá
je predmetnom tohto sporu, sa žalobca skutku preukázateľne dopustil, čo konštatoval aj sám súd
prvého stupňa, a dokonca svojím konaním aj naplnil formálne znaky skutkovej podstaty trestného činu,
pričom podľa názoru súdu nenaplnil len materiálny znak. Uvedené znamená, že súd nekonštatoval, že

sa skutok nestal, prípadne že tento nespáchal žalobca, nakoľko nebol oslobodený spod obžaloby a
jeho trestné stíhanie nebolo ani zastavené. Žalobca sa teda dopustil protiprávneho konania voči svojej
matke, a preto by priznanie náhrady škody v podobe trov právneho zastúpenia v trestnom konaní bolo
odvodené od jeho vlastného protiprávneho konania, čo je v rozpore s dobrými mravmi. Skutočnosť,
ktorá vo svojom základe odporuje dobrým mravom, odporuje aj objektívnemu právu. Pozitívne právo
výslovne odkazuje na dobré mravy ako základný princíp právneho správania v mnohých konkrétnych

ustanoveniach, čím tieto morálne pravidlá povyšuje na úroveň právnych pravidiel, považuje ich za dobro
tvoriace spravodlivosť.

17. Žalovaný považoval za potrebné uviesť, že v trestnom konaní vedenom proti žalobcovi nebolo
preukázané porušenie žiadnej zo zásad trestného konania podľa § 2 TZ. Nezákonnosť uznesenia

o vznesení obvinenia nemožno vyvodiť len zo samotnej skutočnosti, že následne bola trestná vec
postúpená okresným súdom správnemu orgánu, nakoľko by mohlo ísť o priestupok. Je potrebné
vychádzať aj z toho, že nebolo zistené porušenie zásad trestného konania, v zmysle ktorých pre
vznesenie obvinenia postačuje, že zistené okolnosti nasvedčujú tomu, že bol spáchaný trestný čin, a
prípadné uplatnenie materiálneho korektívu je až vecou konajúceho súdu. Z uznesenia Okresného súdu

Levice sp. zn. 4T/85/2020 zo dňa 11. 08. 2020 o postúpení veci Okresnému úradu v Leviciach, ktorý
by mal vec prejednať ako priestupok, jednoznačne vyplýva, že žalobca svojím konaním po formálnej
stránke naplnil znaky skutkovej podstaty prečinu nebezpečného vyhrážania podľa § 360 odsek 1, odsek
2 písmeno b/ TZ – uvedené znamená, že skutok sa stal (uskutočnil sa v reálnom svete), teda žalobca
protiprávne konal voči svojej matke – poškodenej. Súd síce dospel k záveru, že konanie žalobcu

nenaplnilo intenzitu trestného činu podľa § 10 odsek 2 TZ, no zároveň uvedené neznamená, že sa
skutok nestal a že nešlo o protiprávne konanie. Napokon súd vec postúpil správnemu orgánu na možné
prejednanie priestupku, teda tiež mal za to, že išlo o protiprávne konanie. Súd prvej inštancie sa v
odôvodnení napádaného rozhodnutia žiadnym spôsobom nevysporiadal s argumentom žalovaného,
ktorý poukázal na to, že za nezákonné možno považovať iba také rozhodnutie orgánu verejnej moci,

ktoré už v čase jeho vydania nemalo zákonný podklad, nie také rozhodnutie, ktoré v čase vydania
spĺňalo všetky zákonné kritériá, a teda bolo rozhodnutím zákonným. Súd prvej inštancie sa odvoláva
predovšetkým na rozhodnutie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 25/2011. Žalovaný však vo svojich
vyjadreniach poukázal na novšiu judikatúru, resp. rozhodovaciu prax súdov, keď Ústavný súd SR v
uznesení sp. zn. I. ÚS 548/2012 z 07. 11. 2012 považuje právny názor krajského súdu Bratislava

za akceptovateľný a právne korektný, keď tento nevyhovel žalobe žalobkyne, aj napriek tomu, že
jej trestné stíhanie bolo skončené postúpením na priestupok, teda išlo o rovnaký ako posudzovaný
prípad. Rovnako bolo zo strany žalovaného poukázané aj na pomerne aktuálne rozhodnutie – rozsudok
Krajského súdu v Bratislave, sp. zn. 15Co/83/2018 z 28. 04. 2021, ktorý vyslovil, že ustanovenia zák.
č. 514/2003 Z. z. nemožno aplikovať formalisticky, len podľa výsledku trestného stíhania. Žalovaný sa

odvolával aj na nález Ústavného súdu Slovenskej republiky z 13.11.2013 č. k. II. ÚS 163/2013-50.

18. Uviedol, že navyše sa nepreukázalo ani v priestupkovom konaní, že sa žalobca protiprávneho
konania nedopustil, nakoľko len uplynul čas, počas ktorého mohlo byť jeho konanie pred správnym
orgánom prejednané. V tejto súvislosti je potrebné uviesť, poukazujúc na Nález Ústavného súdu

SR č. k. IV. ÚS 273/2021 zo 7. decembra 2021, že náhradu škody nemožno úspešne uplatniť
v prípade zastavenia trestného stíhania z dôvodu premlčania, keďže v tomto prípade nemožno hovoriť o
nenaplnení predpokladu spáchania trestného činu obvineným (dôvod zastavenia trestného stíhania totiž
závisí len od objektívne zákonom stanovených podmienok - objektívna skutočnosť spočívajúca v plynutí
času), čo možno analogicky aplikovať aj na priestupkové konanie v danom prípade. Upriamil pozornosť

aj na rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci č. 57404/08 – F. proti Českej republike.

19. V danom prípade nebol žalobca oslobodený spod obžaloby, vec ale bola pre iné posúdenie
závažnosti konania postúpená na prejednanie priestupku, pričom priestupok je obdobne zavinenékonanie, ktoré porušuje alebo ohrozuje záujem spoločnosti. Uvedené je významné aj z hľadiska, že
súd pri svojom rozhodovaní dospel k záveru, že konanie žalobcu nenaplnilo intenzitu trestného činu,
no formálne znaky prečinu žalovanej skutkovej podstaty spĺňalo, teda išlo o protiprávne konanie. Je

teda zrejmé, že súd v danom prípade dal prednosť uplatneniu mimotrestnej zodpovednosti, no uplatnila
sa zodpovednosť priestupková. Ani v opačnom poradí, kedy okresný úrad prejednávajúci oznámený
priestupok postúpi vec orgánom činným v trestnom konaní z dôvodu, že vykonaným dokazovaním došiel
k záveru, že v danej veci ide o trestný čin, postúpením veci okresným úradom nedochádza k vydaniu
predchádzajúceho nezákonného rozhodnutia, resp. k nezákonnému postupu. Ide tu o dva inštitúty,

ktoré tak jeden ako aj druhý upravujú postup pri rozhodovaní o protiprávnom konaní, kedy rozdiel je
výlučne v posúdení nebezpečnosti spáchaného skutku, ktorú možno ustáliť častokrát po vyhodnotení
dostupných dôkazov až v konaní pred súdom, resp. pred okresným úradom. Súd prvej inštancie žiadnym
spôsobom nevysvetlil, prečo v posudzovanej veci nebolo potrebné prihliadnuť na konkrétne okolnosti
prípadu, keď len všeobecne poukázal na zásadu prezumpcie neviny bez bližšieho vysvetlenia. Žalovaný
považuje takýto postup súdu za formalistický, nezodpovedajúci požiadavke náležitého odôvodnenia

rozhodnutia. Obdobne tiež súd postupoval aj pri argumentácii žalovaného týkajúcej sa konania v rozpore
s dobrými mravmi, ktoré nemôže byť titulom odškodnenia, keď k týmto argumentom sa tiež nevyjadril.

20. Namietal ďalej, že súd prvej inštancie poukázal výlučne na judikatúru týkajúcu sa prípadov, keď
trestné stíhanie bolo ukončené oslobodením spod obžaloby, resp. zastavením trestného stíhania súdom

a vo vzťahu k prípadu, kedy došlo k postúpeniu veci na priestupok poukázal len na rozhodnutie
Ústavného súdu SR z roku 2011, no žalovaný poukázal na novšie rozhodnutie Ústavného súdu SR z
roku 2012.

21. Vo vzťahu k súdom priznanej náhrade trov predbežného prerokovania nároku žalovaný uviedol,

že jej priznanie žalobcovi je v rozpore so zák. č. 514/2003 Z. z. a priznanie tejto sumy je v rozpore s
ustanovením § 18 odsek 3 cit. zákona. Nemožno túto sumu subsumovať pod príslušenstvo žalovanej
pohľadávky. Preto uplatnenie sumy vo výške 72,03 eura titulom nákladov na predbežné prerokovanie
nároku na náhradu škody pred príslušným orgánom je v rozpore s cit. ustanovením. Vo vzťahu k
priznaniu úrokov z omeškania, odhliadnuc od toho, že tieto nemali byť podľa žalovaného žalobcovi

vôbec priznané, nakoľko žalovaný rozporuje aj priznanie samotnej istiny, namieta aj postup súdu pri
určení lehoty, od ktorej priznal súd žalobcovi úroky z omeškania. Súd určil začiatok plynutia lehoty
priznania úrokov z omeškania postupom podľa § 16 odsek 4 zák. č. 514/2003 Z. z. s tým, že nakoľko
žalobca nepreukázal, kedy mu bolo doručené oznámenie žalovaného o neuspokojení jeho nároku na
náhradu škody v rámci predbežného prerokovania nároku, súd vychádzal zo šesťmesačnej lehoty na

predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody, a teda sám nahradil dôkazné bremeno, ktoré mal
znášať žalobca, čo je v rozpore s princípmi CSP. Nakoľko žalobca žiadnym spôsobom sám nepreukázal,
kedy sa mal žalovaný dostať do omeškania, má žalovaný za to, že súd mal určiť neskorší začiatok
plynutia lehoty omeškania (od doručenia žaloby žalovanému).

22. Žalobca vo vyjadrení k žalovaným podanému odvolaniu uviedol, že napadnutý rozsudok súdu
prvej inštancie považuje za vecne správny a odvolanie žalovaného za nedôvodné. Uviedol, že
v priestupkovom konaní ani v trestnom konaní mu nebola preukázaná vina a že žalovaný v podanom
odvolaní uvádza viaceré nepresnosti. Žalovaného tvrdenie, že uplatnenie materiálneho korektívu je
až vecou konajúceho súdu, je nesprávne, pretože materiálny korektív je nielen oprávnený, ale podľa

žalobcu prokurátor aj povinný skúmať vždy aj v rámci prípravného konania, a v prípade jeho naplnenia
je oprávnený vec postúpiť inému orgánu ex offo.

23. Žalobca bol toho názoru, že ani žalovaným citované rozhodnutia súdov v jeho odvolaní, ktoré možno
považovať za ojedinelé, resp. vybočujúce z ustálenej rozhodovacej praxe v prípadoch prejednania

nárokov na náhradu škody v zmysle zák. č. 514/2003 Z. z., resp. prejednávajúce skutkovo odlišné
prípady nemôžu zmeniť ustálenú rozhodovaciu prax. V tejto súvislosti poukázal na rozhodnutia
Najvyššieho súdu SR zo dňa 30. januára 2012, sp. zn. 4 Cdo/54/2011, rozhodnutie zo dňa 30. novembra
2009, sp. zn. 4 Cdo/183/2009, na rozhodnutie Ústavného súdu SR zo dňa 24. marca 2011, sp. zn.
II. ÚS 25/2011, na nález Ústavného súdu ČR zo dňa 7. augusta 2018, sp. zn. II. ÚS 2767/16 a iné.

K žalovaným uvedenej rímskej zásade ,,z nepráva nikdy nemôže vzniknúť právo“, žalobca poukázal na
nález Ústavného súdu ČR, sp. zn. II.ÚS 1930/17, zo dňa 14. 11. 2017.24. V ďalšom uviedol, že ak žalobcovi v súvislosti s podaním žiadosti o predbežné prejednanie
jeho nároku u žalovaného vznikli výdavky, jedná sa z pohľadu nevyhnutnosti dodržania zákonom
predpísaného postupu o výdavky účelne vynaložené. Odvolanie žalovaného v tom smere, že žalobcovi

neprináleží suma 72,03 eura titulom takto vynaložených výdavkov, nie je dôvodné.

25. K žalovaným namietanému nesprávnemu určeniu plynutia lehoty, ktorou sa mal žalovaný dostať do
omeškania s plnením svojej povinnosti, žalobca uviedol, že si žalovaný svojím tvrdením protirečí, resp.
z tohto tvrdenia vyvodzuje pre seba nepriaznivé následky v spore, keď žalovaný žalobu žalobcu, ktorú

podal v tomto spore preukázateľne prevzal dňa 11. 01. 2021, čo vyplýva okrem iného aj z elektronického
súdneho spisu, a tak, ak by skutočne mal súd prvej inštancie takýmto spôsobom postupovať, tak súd
prvej inštancie by priznal žalobcovi úrok z omeškania z dlžnej sumy nie až od dátumu 07. 04. 2021, ale
už od dátumu 11. 01. 2021.

26. Odvolaciemu súdu žalobca navrhol, aby rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdil

a žalobcovi priznal náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.

27. Žalovaný k vyjadreniu žalobcu uviedol, že s vyjadrením žalobcu nesúhlasí a naďalej v plnom rozsahu
zotrváva na dôvodoch podaného odvolania a opätovne poukazuje na uvádzané nálezy Ústavného súdu
Slovenskej republiky, resp. aj na rozsudok ESĽP, ako aj na rozhodnutia súdov SR v podanom odvolaní.

Žalobca vo svojom vyjadrení poukázal na viaceré rozhodnutia súdov Českej republiky, no tieto sú na
daný prípad neaplikovateľné, nakoľko ide o zahraničné rozhodnutia. Zastáva názor, že všetky žalobcom
uvedené súdne rozhodnutia z Českej republiky nemožno v danom spore použiť a považovať ich za
súčasť ustálenej súdnej praxe Slovenskej republiky.

28. Krajský súd v Nitre ako súd odvolací (§ 34 CSP), po zistení, že odvolanie bolo podané žalovaným
ako oprávnenou osobou v zákonom stanovenej lehote (§ 359, § 362 ods. 1 CSP) a že spĺňa náležitosti
odvolania v zmysle § 363 CSP, preskúmal napadnuté rozhodnutie, viazaný rozsahom a dôvodmi
odvolania(§379,§380CSP),prejednalodvolaniežalovanéhobeznariadeniaodvolaciehopojednávania
(§ 385 ods. 1 CSP a contrario, keď v zmysle § 219 ods. 3 za použitia § 378 ods. 1 CSP oznámil miesto

a čas verejného vyhlásenia rozsudku na úradnej tabuli súdu a na webovej stránke krajského súdu v
lehote najmenej päť dní pred jeho vyhlásením) a dospel k záveru, že rozhodnutie súdu prvej inštancie
v časti výroku I. a III. je vecne správne, preto ho podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil a v plnom rozsahu sa
stotožnil s odôvodnením napadnutého rozsudku.

29. Podľa § 387 ods. 1 CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku
vecne správne.

30. Ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa
v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne

doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody (§ 387 ods. 2 CSP).

31. V ustanovení § 387 ods. 2 CSP je odvolaciemu súdu daná možnosť vypracovania tzv. skráteného
odôvodneniarozhodnutia.Možnosťvypracovaniatakéhotoodôvodneniajepodmienenátým,žeodvolací
súd sa v plnom rozsahu stotožní s dôvodmi rozhodnutia súdu prvej inštancie a to po skutkovej ako

aj právnej stránke; ak sa odvolací súd čo i len čiastočne nestotožní s týmito závermi, neprichádza do
úvahy vypracovanie skráteného odôvodnenia. Môže síce doplniť dôvody uvedené v rozhodnutí súdu
prvej inštancie, toto doplnenie však nemôže byť v rozpore so závermi súdu prvej inštancie, môže ho iba
dopĺňať v tom zmysle, že závery odvolacieho súdu iba podporia odôvodnenie súdu prvej inštancie.

32. Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutých častiach považuje za vecne správny,
pričom za správne považuje aj úvahy súdu prvej inštancie uvedené odôvodnení tohto rozsudku. V celom
rozsahu sa stotožňuje so skutkovými a právnymi závermi prvoinštančného súdu, pričom na zdôraznenie
správnosti napadnutého rozsudku odvolací súd uvádza nasledovné.

33. Odvolací súd konštatuje, že v tomto konaní, v rámci vykryštalizovania sa sporných otázok a aj
vzhľadomnaodvolaciedôvodykonštatuje,žeprvouspornouotázkoubolo,čimožnopovažovaťvzmysle
zákona č. 514/2003 Z. z. za nezákonné rozhodnutie (ako predpoklad zodpovednosti štátu za spôsobenú
škodu) v trestnom konaní aj situáciu existencie uznesenia o vznesení obvinenia a zamietnutia sťažnostiobvineného prokurátorom, kedy bola vec z tohto trestného konania súdom postúpená príslušnému
orgánu na prejednanie priestupku z dôvodu, že v ňom nevidel závažnosť dosahujúcu „mieru“ trestného
činu(vtomtoprípadetiežspoluspreklúzioupriestupkovéhostíhaniaajehozastavenia).Druhouspornou

otázkou bola otázka nárokovateľnosti náhrady nákladov na predbežné prerokovanie nároku na náhradu
škody pred príslušným orgánom, uplatnených v súdnom konaní po tom, čo v rámci predsúdneho konania
o predbežnom prerokovaní povinná osoba „dobrovoľne“ neplnila a úročenie priznaného nároku.

34. V rámci správnych skutkových záverov a zistení súdu prvej inštancie možno odvolacím súdom

konštatovať, že uznesením povereného príslušníka PZ, OR PZ v Leviciach, Obvodného oddelenia
PZ Želiezovce pod sp. zn. ČVS: ORP-793/ZE-LV-2019 zo dňa 05. 02. 2020 vznesené obvinenie pre
prečin ublíženia na zdraví podľa § 156 ods. 1 Tr. zák. v štádiu pokusu podľa § 14 ods. 1 Tr. zák. v
jednočinnom súbehu s prečinom nebezpečného vyhrážania podľa § 360 ods. 1, ods. 2 písm. b/ Tr.
zák. s poukazom na § 139 ods. 1 písm. c/, písm. e/ Tr. zákona. Proti tomuto uzneseniu obvinený podal
sťažnosť, ktorá bola prokurátorom OP Levice zamietnutá ako nedôvodná, a to uznesením zo dňa 03.

03. 2020 pod sp. zn. 1Pv 508/19/4402-12. Prokurátor OP v Leviciach následne podal na obvineného
obžalobu pre pokračovací prečin nebezpečného vyhrážania podľa § 360 ods. 1, ods. 2 písm. b/ Tr. zák.
s poukazom na § 139 ods. 1 písm. c/, písm. e/ Tr. zákona. Okresný súd Levice uznesením zo dňa 11. 08.
2020, sp. zn. 4T/85/2020, ktoré nadobudlo právoplatnosť a vykonateľnosť dňa 17. 09. 2020 trestnú vec
žalobcu postúpil Okresnému úradu Levice na prejednanie ako priestupok. Okresný úrad Levice, odbor

všeobecnej vnútornej správy záznamom zo dňa 16. 03. 2022, č. OU-LV-OVVS-2022/000114, konanie
o priestupku zastavil z dôvodu, že zodpovednosť za priestupok zanikla, nakoľko uplynula dvojročná
prekluzívna lehota počas ktorej bolo možné o ňom rozhodnúť. Z uvedeného vyplýva, že žalobca nebol
uznaný vinným ani zo spáchania priestupku.

35. Podľa § 3 ods. 1, 2 zák. č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej
moci, štát zodpovedá za podmienok ustanovených týmto zákonom za škodu, ktorá bola spôsobená
orgánmi verejnej moci, okrem tretej časti toho zákona, pri výkone verejnej moci a) nezákonným
rozhodnutím, b) nezákonným zatknutím, zadržaním alebo iným pozbavením osobnej slobody, c)
rozhodnutím o treste, o ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o väzbe, alebo d) nesprávnym úradným

postupom. Zodpovednosti podľa odseku 1 sa nemožno zbaviť.

36. Podľa § 4 ods. 1 písm. f/ zákona č. 514/2003 Z. z., vo veci náhrady škody, ktorá bola spôsobená
orgánom verejnej moci podľa § 3 ods. 1, koná v mene štátu Generálna prokuratúra Slovenskej republiky,
ak škodu spôsobil štátny orgán podľa osobitného predpisu v občianskom súdnom konaní, v trestnom

konaní alebo správnom konaní.

37. Podľa § 4 ods. 1 písm. b/ zákona č. 514/2003 Z. z., vo veci náhrady škody, ktorá bola spôsobená
orgánom verejnej moci podľa § 3 ods. 1, koná v mene štátu Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, ak
v trestnom konaní škodu spôsobil vyšetrovateľ Policajného zboru alebo poverený príslušník Policajného

zboru a 1. prokurátor nezamietol sťažnosť proti uzneseniu vyšetrovateľa Policajného zboru alebo
povereného príslušníka Policajného zboru a nepodal v trestnej veci obžalobu príslušnému súdu alebo
2. vyšetrovateľ Policajného zboru alebo poverený príslušník Policajného zboru nekonal na základe
záväzného pokynu prokurátora.

38. Podľa § 4 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z., ak nemožno príslušný orgán určiť podľa odseku 1, koná
v mene štátu Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky.

39. Podľa § 5 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z., právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným
rozhodnutím má účastník konania, ktorému vznikla škoda v dôsledku rozhodnutia vydaného v tomto

konaní.

40. Podľa § 15 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z., nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným
rozhodnutím, nezákonným zatknutím, zadržaním alebo iným pozbavením osobnej slobody, rozhodnutím
o treste, o ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o väzbe, ako aj nárok na náhradu škody spôsobenej

nesprávnym úradným postupom je potrebné vopred predbežne prerokovať na základe písomnej žiadosti
poškodeného o predbežné prerokovanie nároku (ďalej len „žiadosť“) s príslušným orgánom podľa § 4
a 11.41. Podľa § 16 ods. 4 zákona č. 514/2003 Z. z., ak príslušný orgán neuspokojí nárok na náhradu
škody alebo uspokojí iba jeho časť do šiestich mesiacov odo dňa prijatia žiadosti alebo ak príslušný
orgán písomne oznámi poškodenému, že neuspokojí jeho nárok na náhradu škody, môže sa poškodený

domáhať uspokojenia nároku alebo jeho neuspokojenej časti na súde. Pri uplatnení nároku na súde
môže poškodený požadovať úhradu len v rozsahu nároku, ktorý bol predbežne prerokovaný, a z
titulu, ktorý bol predbežne prerokovaný. Ak súd rozhodnutím o náhrade škody prizná poškodenému aj
úrok z omeškania, lehota omeškania začína príslušnému orgánu plynúť najskôr dňom oznámenia, že
neuspokojí nárok na náhradu škody, alebo uplynutím šesťmesačnej lehoty na predbežné prerokovania

nároku, ak súd neurčí začiatok jej plynutia neskôr.

42. Podľa § 17 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z., uhrádza sa skutočná škoda a ušlý zisk, ak osobitný
predpis neustanovuje inak.

43. Podľa § 18 ods. 1, 2, 3 zákona č. 514/2003 Z. z., náhrada škody zahŕňa aj náhradu účelne

vynaložených trov konania, ktoré poškodenému vznikli v konaní, v ktorom bolo vydané nezákonné
rozhodnutie alebo rozhodnutie o treste, o ochrannom opatrení alebo rozhodnutie o väzbe, zatknutí a
inom pozbavení osobnej slobody alebo vykonané zadržanie a v konaní, v ktorom bolo rozhodnutie
zrušené alebo bolo trestné stíhanie zastavené, alebo v ktorom bola vec postúpená inému orgánu.
Náhrada škody zahŕňa aj náhradu účelne vynaložených trov konania, ktoré poškodenému vznikli v

konaní, v ktorom došlo k nesprávnemu úradnému postupu, ak tieto trovy konania priamo súviseli s
nesprávnym úradným postupom. Súčasťou trov konania sú aj trovy právneho zastúpenia, ktoré zahŕňajú
účelne vynaložené hotové výdavky a odmenu za zastupovanie, ktorá sa určí ako tarifná odmena
advokáta. Súčasťou trov konania nie sú náklady na predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody
pred príslušným orgánom.

44. Podľa § 121 ods. 3 OZ, príslušenstvom pohľadávky sú úroky, úroky z omeškania, poplatok z
omeškania a náklady spojené s jej uplatnením.

45. Odvolací súd konštatuje, že v materiálnom právnom štáte nie je všetko „čierne alebo biele“.

Primeranosť, proporcionalita, adekvátnosť sú všetko označenia, ktoré sú zastrešujúcim pojmom
vyhodnocovania posudzovania miery všetkých spoločenských vzťahov, a zvlášť vertikálnych vzťahov
medzi štátom a fyzickou osobou. V odtieňoch farieb je nutné rozoznávať rozdiel, z pohľadu závažnosti a
dôsledkovmožnýchzásahovverejnejmocidointegrityfyzickejosoby,privybočenízmorálnychpravidiel,
privybočenízpravidielpriestupkovejregulácieanapokonvybočeniezpravidieltrestnoprávnejregulácie.

46. Ak má byť štát skutočne považovaný za materiálny právny štát, musí niesť objektívnu zodpovednosť
za konanie svojich orgánov, ktorým priamo zasiahli do základných práv jednotlivca. Nemožno totiž
prehliadnuť, že štát nemá slobodnú vôľu, ale je povinný striktne dodržiavať právo v jeho ideálnej
(škodu nepôsobiacej) interpretácii. Na jednej strane je povinnosťou orgánov činných v trestnom konaní

vyšetrovať a stíhať trestnú činnosť, na druhej strane sa štát nemôže zbaviť zodpovednosti za postup
týchto orgánov, ak sa ich postup ukáže ako mylný, zasahujúci do základných práv. V takejto situácii
nie je rozhodné, ako orgány činné v trestnom konaní vyhodnotili pôvodné podozrenie, ale to, či sa ich
podozrenie v trestnom konaní potvrdilo (uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 4 M Cdo 15/2009). Zmyslu a
účelu zákona č. 58/1969 Zb. (pozn. odv. súdu: aj v podmienkach zák. č. 514/2003 Z. z.) zodpovedá taká

interpretácia tohto ustanovenia, v zmysle ktorej rovnaké dôsledky ako zrušenie nezákonného uznesenia
o začatí trestného stíhania a o vznesení obvinenia, má aj rozhodnutie o zastavení trestného stíhania
vydané z dôvodu, že sa nepotvrdil predpoklad o spáchaní trestného činu obvineným. Tento výklad
považuje za ústavne konformný aj Ústavný súd SR (porovnaj napr. jeho nálezy sp. zn. II. ÚS 25/2011 a I.
ÚS 320/2016). Podľa názoru odvolacieho súdu existuje ustálený judikatórny pohľad na to, že pri nároku

na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím je rozhodujúcim meradlom zákonnosti začatia
trestného stíhania neskorší výsledok trestného konania.

47. V tomto prípade bolo vznesené obvinenie žalobcovi pričom v neskoršom postupe súd postúpil vec
na priestupkové prejednanie.

48. Nemožno stotožňovať situáciu kedy v rámci trestného stíhania dôjde k premlčaniu trestného stíhania
a jeho zastaveniu so situáciou, kedy z trestného stíhania je vec postúpená orgánu, ktorý prejednáva
priestupok a dôjde k zastaveniu priestupkového konania z dôvodu preklúzie. Odvolací súd považujeuvedené premostenie ako hlavný argument žalovaného, ktorý pramenil, čo do dôvodov argumentácie, z
rozhodnutiasp.zn6Cdo/50/2019z29.04.2020.Išlooargumentáciuvovzťahuktakejsituácii,ževrámci
trestného stíhania došlo k premlčaniu trestného stíhania, pričom situácia podľa tohto rozhodnutia nie je

dôvodom pre vyvodenie zodpovednosti štátu za to, že bolo vznesené obvinenie a podaná obžaloba. V
neskoršom konaní Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2Cdo/19/2022 z 27. 10. 2022 uviedol,
že podmienka (nenaplnenie predpokladu o spáchaní trestného činu obvineným) je pritom splnená vždy,
ak trestné stíhanie obvineného bolo zastavené z dôvodu, že skutok, pre ktorý bolo vznesené obvinenie
sa nestal, že skutok nie je trestným činom (pozn.: v čom odvolací súd vidí základ pre tento prípad), resp.

že skutok nespáchal obvinený. Pričom v tomto neskoršom rozhodnutí sa najvyšší súd pridržal názoru
o neexistencii nároku na náhradu škody a nenaplnení predpokladu zodpovednosti v prípade premlčania
trestného stíhania.

49. Odvolací súd uvádza, že v tomto konaní neprišlo k premlčaniu trestného stíhania, ale k preklúzii
priestupkovéhokonaniapotomčovedenétrestnéstíhanieskončilopostúpenímvecipríslušnémuorgánu

na prejednanie priestupku. Hlavným rozdielom, ktorý odlišuje tento prípad je skutočnosť, že súd postúpil
vec do priestupkového konania (teda neprišlo k premlčaniu trestného stíhania). Možno konštatovať, že
hoci sa skutok mohol stať, mohol ho spáchať obvinený, závažnosť tohto skutku ale nenaplnila posledný
završujúciznaktrestnéhočinu.Možnotakbezpečnekonštatovať,žekspáchaniutrestnéhočinuneprišlo.
Ak neprišlo k spáchaniu trestného činu a trestné stíhanie bolo vedené, vo výsledku prišlo k zásahu do

právžalobcu.Prostriedkytrestnoprávnej,resp.trestno-procesnejreguláciesúzásahmiultimaratio,ktoré
sú aj z pohľadu odtieňov farieb proporcionality najzávažnejšími zásahmi do života človeka. Ide nielen o
obyčajné konštatovanie možnej najzávažnejšej spoločenskej difamácie (v dôsledku vedenia trestného
stíhania), ale môže sa jednať aj o akútne prítomné zásahy prostriedkami trestného procesu do integrity
fyzickej osoby napr. v podobe väzby a väzobného stíhania. Odvolací súd nehovorí o tom, že tieto boli

v najprísnejšej forme prítomné u žalobcu, ale že prítomné byť mohli.

50. To,ženebolspáchanýtrestnýčinmožnoďalejrozvinúťtak,žemoholbyťspáchanýskutok,ktorýbolo
možnéprejednávaťďalejvpriestupkovomkonaní,aistemoholbyťpredmetomposudzovaniamorálneho
prehrešku. V tejto súvislosti odvolací súd dospel k záveru, že postúpením veci do priestupkového

konania bez ohľadu na ďalší osud priestupkového konania spôsobuje, že pôvodne vedené trestné
stíhanie nezákonne zasiahlo do práv osoby (nezákonnými rozhodnutiami), ktorá trestný čin nespáchala
(vo význame závažnosti), má nárok na náhradu škody podľa zák. č. 514/2003 Z. z.. Priestupkové
konanie alebo iné konanie, v ktorom sa prejednáva skutok mimo trestnoprávnych prostriedkov nie je
úvodom alebo pokračovaním trestného stíhania. Aj v prípade uznania viny za skutok v priestupkovom

konaníplatí,žeobjektívnevedenétrestnéstíhanievočiosobeneskôrpriestupkovodsúdenej,vedenébyť
nemalo a z pohľadu výsledku prišlo k nezákonným rozhodnutiam štátu. Dôsledky spáchania morálneho
previnenia si osoba znáša sama, taktiež dôsledky spáchania priestupku si so sebou nesie v podobe
uznania za vinného v priestupkovom konaní, ale nemôže si niesť bez možnosti náhrady škody dôsledky
trestnoprávnych prostriedkov, ktoré boli na nej uplatňované. Odvolací súd v tejto súvislosti poukazuje

na Nález Ústavného súdu Českej republiky II. ÚS 2767/16 zo dňa 07. 08. 2018, ktorý konštatoval, že
účelom trestného konania je odhalenie a potrestanie páchateľa trestnej činnosti. Ak sa však v priebehu
konania ukáže, že tento účel nemožno naplniť, pretože sa obvinený nedopustí trestnej činnosti, pre
ktorú bol stíhaný, potom je potrebné považovať všetky úkony, ktoré boli v trestnom konaní vykonané,
za vadné a obvinený by mal byť odškodnený. V ďalšom Náleze Ústavného súdu Českej republiky II. ÚS

1930/17 zo dňa 14. 11. 2017 dospel k inšpiratívnemu záveru (v pôvodnom jazykovom znení), že „pokud
trestní stíhání obviněného skončí postoupením věci podle § 222 odst. 2 trestního řádu do kázeňského
řízení ve smyslu zákona č. 361/2003 Sb., o služebním poměru příslušníků bezpečnostních sborů, ve
znění pozdějších předpisů, nelze na toto kázeňské řízení z pohledu ústavního práva nahlížet jako na
pokračování trestního řízení. Usnesení o postoupení věci vyvolává nezákonnost usnesení, kterým bylo

trestní stíhání zahájeno. Pokud obviněnému v souvislosti s tímto trestním stíháním vznikla škoda, pak
má podle čl. 36 odst. 3 Listiny nárok na její náhradu, i pokud byl později v kázeňském řízení, do kterého
byla věc postoupena, shledán vinným kázeňským přestupkem. Ačkoli se právě citované rozhodnutí od
nynírozhodovanévěcivjednotlivostechliší(věcbylapostoupenaztrestníhořízenídokázeňskéhořízení
oproti řízení přestupkovému), ve své podstatě je možné (resp. s ohledem na čl. 89 odst. 2 Ústavy také

nezbytné) z jeho nosných důvodů vyjít“. V uvedenom prípade český ústavný súd dospel k záveru, že
ak aj trestne stíhaná osoba bola nakoniec uznaná za vinnú zo spáchania priestupku na základe skutku,
pre ktorý bolo pôvodne vedené trestné stíhanie, má právo na náhradu škody, ktorá mu vznikla trestným
stíhaním.51. Vzhľadom na vyššie uvedené úvahy odvolací súd vecnú stránku rozhodnutia súdu prvej inštancie
považuje za správnu v základnej otázke zodpovednosti štátu, pričom sa nezoberal zvlášť otázkou

výšky škody, pretože táto spornou nebola. S otázkou výšky náhrady škody ale čiastočne súvisí aj
otázka argumentácie žalovaného, ktorá sa týkala s dobrými mravmi rozporného priznania náhrady
škody žalobcovi (§ 3 ods. 1 OZ). V tejto súvislosti odvolací súd uvádza, že žalobca sa domáhal
rýdzo majetkovej ujmy, vo vzťahu ku ktorej otázka rozporu dobrých mravov (z dôvodu, že žalobca sa
skutku mal dopustiť a nikto nemôže mať prospech z vlastného protiprávneho konania) podľa názoru

odvolacieho súdu nemá relevanciu. Obdobne ako vyššie, odvolací súd argumentuje skutočnosťou, že
žalobca musí plne zodpovedať za protiprávne konanie naplňujúce skutkovú podstatu priestupku, avšak
nemôže zodpovedať za škodu, ktorá mu bola spôsobená nezákonnými rozhodnutiami v rámci trestného
konania a stíhania jeho osoby. Ak by bola možná úvaha o dobrých mravoch v súvislosti s náhradou
škody, ktorej sa trestným stíhaním dotknutá osoba domáha v rámci konania o náhrade škody, podľa
názoru odvolacieho súdu by snáď možno prichádzala do úvahy v situácii keby poškodený žiadal aj

nemajetkovú ujmu. V prípade majetkovej ujmy spočívajúcej v nevyhnutných nákladoch na obhajobu
žalobcu taký priestor odvolací súd nevidel.

52. Ďalšou bola otázka náhrady nákladov na predbežné prerokovanie nároku vo výške 72,03 eura. V
tejto súvislosti odvolací súd konštatuje, že § 18 zákona č. 514/2003 Z. z. stanovuje, čo považuje za trovy

konania v rámci usporiadania vzťahov zo zodpovednosti za škodu, pričom v odseku 3 konštatuje, že
súčasťou trov konania sú aj trovy právneho zastúpenia, čo podľa názoru odvolacieho súdu znamená, že
tieto sú súčasťou náhrady v „procese“ predbežného prejednania nároku (mimo súdneho konania). Trovy
právneho zastúpenia považuje za trovy konania aj Civilný sporový poriadok v súvislosti s konaním pred
súdom, preto sa nemožno zrejme domnievať, že toto zákonné ustanovenie (§ 18 zák. č. 514/2003 Z. z.)

modifikuje civilný sporový poriadok tak, že by poškodená osoba nemala nárok na náklady v súvislosti
s uplatnením pohľadávky. Podľa názoru odvolacieho súdu toto ustanovenie teda stanovuje, čo považuje
za trovy konania v procese predbežného prerokovania a načo nárok poškodená osoba nemá. Inými
slovami, ak by sa štát prostredníctvom štátneho orgánu dohodol a uznal by svoju zodpovednosť,
poškodený nemá právo na náklady na predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody (§ 18 ods. 3

druhá veta zák. č. 514/2003 Z. z.). V prípade, ak sa vec dostane do súdneho konania, podľa názoru
odvolacieho súdu nebráni nič priznať nárok, ktorý možno kvalifikovať v zmysle § 121 ods. 3 Občianskeho
zákonníka ako náklady spojené s uplatnením pohľadávky, tak ako tomu bolo v tomto prípade. Pokiaľ
išlo o úročenie priznaného nároku odvolací súd poukazuje na skutočnosť, že žalobca pôvodne žiadal
úročiť (omeškaním) od 14. 12. 2020, pričom súd prvej inštancie priznal nárok na úrok z omeškania 07.

04. 2021. Žalovaný súdu prvej inštancie vyčítal, že žalobca nepreukázal, kedy sa žalovaný mal dostať
do omeškania, pričom nerozporoval ustálený deň 07. 04. 2021, ku ktorému súd prvej inštancie prišiel
úvahou uplynutia času od doručenia výzvy na predbežné prejednanie sporu. Navyše nebolo možné
logicky „v prospech“ žalovaného dospieť k úvahe o čase doručenia žaloby žalovanému, pretože tento
čas predbiehal súdom prvej inštancie ustálený čas začiatku úročenia. Vzhľadom na uvedené odvolací

súd nepovažoval argumentáciu žalovaného za relevantnú.

53. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa ust. § 396 ods. 1 v
spojení s § 255 ods. 1 CSP a žalobcovi voči žalovanému priznal náhradu trov odvolacieho konania
v rozsahu 100 % ako procesne úspešnej strane v odvolacom konaní.

54. O výške náhrady trov konania rozhodne súd po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí,
samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník (§ 262 ods. 2 CSP).

55. Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 : 0 (§ 393 ods. 2 veta druhá

Civilného sporového poriadku v spojení s § 3 ods. 10 posledná veta zák. č. 757/2004 Z. z. o súdoch a
o zmene a doplnení niektorých zákonov).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je prípustné odvolanie.Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP), v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia

opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolanie je podané včas aj
vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne

(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP), to neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba,
ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej
zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c)

dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).