Rozsudok – Zmluvy ,
Potvrdené Judgement was issued on Tuesday, June 18, 2024

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 1CoCsp/5/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8123201555
Dátum vydania rozhodnutia: 18. 06. 2024
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jozef Angelovič

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2024:8123201555.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Jozefa Angeloviča a sudcov JUDr.

Mareka Kohúta a JUDr. Marianny Hirkovej, v spore žalobcov: 1/ A. B., nar. XX.XX.XXXX, bytom C. XXX,
XXX XX D., 2/ E. B., nar. XX.XX.XXXX, bytom C. XXX, XXX XX D., obaja zastúpení: JUDr. Igor Šafranko,
advokát, so sídlom Sovietskych hrdinov 163/66, 089 01 Svidník, IČO: 31954448, proti žalovanému:
Slovenská sporiteľňa, a.s., so sídlom Tomášikova 48, 832 37 Bratislava, IČO: 00 151 653, zastúpenému:
Advokátska kancelária Mária Grochová a partneri s.r.o., so sídlom Bočná 10, 040 01 Košice – mestská
časť Staré Mesto, IČO: 36 863 017, o určenie neprijateľnosti zmluvných podmienok, o odvolaniach
sporových strán proti rozsudku Okresného súdu Prešov č.k. 29Csp/10/2023-234 zo dňa 25.10.2023,

takto

r o z h o d o l :

Potvrdzuje rozsudok vo výroku, ktorým bolo žalobe vyhovené.

V prevyšujúcej časti rozsudok z r u š u j e a v rozsahu zrušenia v r a c i a vec súdu prvej inštancie
na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie určil, že zmluvná podmienka uvedená v Zmluve o
splátkovom úvere č. XXXXXXXXXX zo dňa 19.3.2010 v časti I., čl. II. Záverečné ustanovenia, bod 4., v
znení: ,,Zmluvné strany sa dohodli, že ich vzájomné právne vzťahy sa budú podľa § 262 Obchodného

zákonníka spravovať podľa príslušných ustanovení Obchodného zákonníka“, je neprijateľnou zmluvnou
podmienkou a v prevyšujúcej časti žalobu zamietol. O trovách konania rozhodol tak, že žalovanému voči
žalobcom priznal nárok na náhradu trov konania v rozsahu 33 %.

2. Vychádzal zo zistenia, že strany sporu dňa 19.3.2010 uzatvorili Zmluvu o splátkovom úvere č.
XXXXXXXXXX, na základe ktorej poskytol žalovaný žalobcom úver vo výške 40.000,- eur s uvedením
úrokovej sadzby 5,59 %, výšky spracovateľského poplatku 531,07 eur, poplatku za správu úveru vo

výške2,99eur,suvedenímpočtusplátok357od20.6.2010do20.2.2040sosplátkouúverudo31.5.2010
vo výške 195,53 eur a od 20.6.2010 vo výške 187,74 eur. Žalobcovia sa predmetnou žalobou domáhajú
určenia neprijateľnosti zmluvnej podmienky v časti I. v bode1. v predmete spracovateľského poplatku,
poplatku za správu úveru, ďalej vyhlásenia o oboznámení sa so súčasťami úverovej zmluvy v časti II.
bodu 2 Záverečných ustanovení zmluvy a voľby práva uvedenej v časti II. bod 4 Záverečných ustanovení
zmluvy. Žaloba o určenie neprijateľnosti zmluvných podmienok nie je určovacou žalobou v zmysle §
137 ods. 1 písm. c) CSP. Ide o osobitný druh žaloby patriacej spotrebiteľovi s cieľom domáhať sa

proti porušiteľovi ochrany svojho práva pred neprijateľnými podmienkami na súde, ktorá má podklad v
osobitných predpisoch (§ 53 ods. 1, ods. 4 a 5 a § 53a Občianskeho zákonníka, § 3 ods. 5 zákona č.
250/2007 Z. z.). V prípade takejto žaloby nie je preto potrebné tvrdiť a preukazovať naliehavý právny
záujem (rozhodnutie Najvyššieho súdu SR 6Cdo/27/2018, 6Cdo/127/2017).3. Neprijateľnou zmluvnou podmienkou je podmienka, ktorá vyvoláva v neprospech spotrebiteľa
ako slabšej zmluvnej strany hrubú nerovnováhu. Bez ohľadu na doterajšiu rozhodovaciu činnosť

všeobecných súdov SR pri posudzovaní zmluvnej podmienky poplatkov za správu a poskytnutie úveru
(spracovateľský poplatok), súd prvej inštancie považoval za právne významný výklad Smernice 93/13/
EHS rozsudkom Súdneho dvora EÚ vo veci C-621/17 z 3.10.2019. Z uvedeného rozhodnutia nesporne
vyplýva, že čl. 4 ods. 2 a čl. 5 Smernice Rady 93/13/EHS, sa majú vykladať v tom zmysle, že z
požiadavky, podľa ktorej musí byť zmluvná podmienka formulovaná jasne a zrozumiteľne, nevyplýva

povinnosť, aby také zmluvné podmienky, o aké ide vo veci samej, ktoré neboli individuálne dohodnuté
a sú obsiahnuté v zmluve o úvere uzatvorenej so spotrebiteľmi, pričom presne určujú sumu poplatkov
za správu a za poskytnutie úveru, ktoré znáša spotrebiteľ, spôsob ich výpočtu a dátum ich splatnosti,
tiež podrobne špecifikovali všetky služby poskytované ako protihodnota dotknutých súm. Zo záverov
uvedeného rozhodnutia Súdneho dvora EÚ, teda možno vyvodiť jednoznačný záver, že nedostatočná
individualizácia plnení za poplatky za správu ako aj spracovateľského poplatku v tomto prípade, ktorých

výška, resp. spôsob ich výpočtu a dátum splatnosti sú v zmluve presne určené, nespôsobujú v rozpore s
požiadavkoudobrejvierynaúkorspotrebiteľaznačnúnerovnováhumedziprávamiapovinnosťamistrán.

4. Z obsahu rozhodnutia Súdneho dvora vyplýva, že predmetom prejudiciálneho konania bolo
posudzovanie dvoch správnych poplatkov, nešpecifikujúcich, za ktoré služby je spotrebiteľ tieto povinný

zaplatiť napriek tomu, že obe sumy sa mali zaplatiť za účelom získania úveru s rozdielom, že poplatok
za spracovanie úveru sa uhrádzal dodávateľovi a provízia sprostredkovateľovi úveru. Keďže predmetom
uvedeného prejudiciálneho konania boli diametrálne odlišné skutkové okolnosti s prejednávaným
prípadom, v ktorom boli žalobcovia ako spotrebitelia povinní uhradiť žalovanému ako poskytovateľovi
úveru iba poplatok za spracovanie úveru vo výške uvedenej v zmluve, potom s poukazom na

ustálenú rozhodovaciu prax najvyšších súdnych autorít nie je možné tento považovať za neprijateľnú
zmluvnú podmienku. Výška spracovateľského poplatku je taktiež v súlade so závermi vyššie uvedeného
rozhodnutia Súdneho dvora, podľa ktorého článok 3 ods. 1 Smernice 90/13 zmenenej Smernicou
2011/83 sa má vykladať v tom zmysle, že zmluvná podmienka týkajúca sa nákladov na úver bez úrokov,
ktorá stanovuje tieto náklady pod zákonnou hranicou a ktorá prenáša náklady na ekonomickú činnosť

veriteľazaspotrebiteľamôžespôsobiťznačnúnerovnováhuvprávachapovinnostiachstránvzniknutých
na základe zmluvy na úkor spotrebiteľa, ak spotrebiteľovi ukladá povinnosť, aby znášal neprimerané
náklady v porovnaní s poskytnutými službami a výškou úveru, čo musí overiť vnútroštátny súd. Podľa
názoru súdu I. inštancie, výška požadovaného spracovateľského poplatku v sume 531,07 eur pri sume
poskytnutého úveru 40.000,- eur, teda v rozsahu 1,3 % z hodnoty úveru bola primeraná a zodpovedala

obvyklej výške sadzby spracovateľského poplatku za úvery poskytované bankami v rozhodnom období
v rozsahu cca 2 % z hodnoty úveru.

5. Žalobcovia ďalej namietali neprijateľnosť zmluvnej podmienky uvedenej v časti I. článok II.
Záverečných ustanovení, bod 2 Zmluvy s tým, že obdobná zmluvná podmienka už bola vyhlásená za

neprijateľnú vo vzťahu Slovenskej sporiteľne a.s. rozsudkom Okresného súdu Kežmarok pod sp. zn.
9C/2/2014 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Prešove pod sp. zn. 2Co/41/2016. Žalovaný už
v inom súdnom konaní v obdobnej veci poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR 4Cdo/9/2019
zo dňa 27.5.2020, ktorým bol zrušený rozsudok Krajského súdu spolu s rozsudkom Okresného súdu
Košice 2 z 1.6.2016 pod sp. zn. 41C20/2016. Zo záverov uvedeného rozhodnutia vyplýva, že podľa

ústavne konformného výkladu je preferovaná platnosť pred neplatnosťou právneho úkonu. Preto aj
v prejednávanej veci je potrebné uprednostniť výklad, ktorý rešpektuje vôľu zmluvných strán, pred
výkladom, ktorý vedie k absolútnej neplatnosti účastníkmi uzatvorenej zmluvy. Ak teda strany uzatvorili
zmluvu, ktorej podstatné náležitosti sú v listine podpísanej obidvoma stranami určené výslovným
odkazom na samostatnú listinu, ktorá nebola podpísaná, nespôsobuje to bez ďalšieho neplatnosť tejto

zmluvy za podmienky, že ich prejav vôle bol dostatočne určitý a zmluvný konsenzus pokrýva aj tieto
dojednania. Stačí, že zmluvné strany ju vyhlásia za súčasť zmluvy v podpísanom texte vlastnej zmluvy.
Dovolateľke tak možno prisvedčiť, že pri výklade ustanovenia § 75 ods. 4 Zákona o bankách, úverová
zmluva a príloha patria k sebe (je jej súčasťou) a tvoria jeden celok. Súdny dvor Európskej únie v tejto
súvislosti tiež judikoval, že zmluva o úvere nemusí byť nevyhnutne vyhotovená ako jediný dokument, ale

všetky (podstatné) náležitosti musia byť vyhotovené písomne alebo na inom trvalom nosiči (C-42/15). Pri
analogickejaplikáciitýchtozáverovjezjavné,žeprávnynázornižšíchsúdovbolnesprávnyaskutočnosť,
že podstatné náležitosti boli uvedené v prílohe, nemôže byť dôvodom neplatnosti úverovej zmluvy. Z
uvedenéhorozhodnutiaNajvyššiehosúduSlovenskejrepublikyjetakmožnévyvodiťjednoznačnýzáver,že pokiaľ strany sporu v úverovej zmluve podpísanej obomi stranami vyhlásia, že súčasťou zmluvy
sú ďalšie samostatné listiny, v ktorých sú uvedené podstatné náležitosti, nespôsobuje to neplatnosť
úverovej zmluvy. Pokiaľ Najvyšší súd Slovenskej republiky konštatoval, že neplatnosť úverovej zmluvy

nie je daná v prípade, ak jej podstatné náležitosti sa nachádzajú na samostatnej listine, ktorá podpísaná
nie je, ale zmluvné strany ju vyhlásili ako súčasť zmluvy v podpísanom texte vlastnej zmluvy, potom nie
je možné konštatovať neplatnosť takéhoto zmluvného dojednania pre jeho neprijateľnosť v zmysle ust.
podľa § 53 ods. 4 písm. l) Občianskeho zákonníka. Preto súd zamietol žalobu žalobcov v časti určenia
neprijateľnej zmluvnej podmienky uvedenej v bode 2. Záverečných ustanovení zmluvy.

6. V súvislosti s dojednaním účastníkov zmluvného vzťahu, podľa ktorého sa zmluva uzatvára podľa §
262 Obchodného zákonníka, podľa § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka, spotrebiteľské zmluvy nesmú
obsahovať ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných
strán v neprospech spotrebiteľa, ako aj s poukazom na ust. § 53 ods. 4 Občianskeho zákonníka, podľa
ktorého sú neprijateľné podmienky upravené v spotrebiteľskej zmluve neplatné. Súčasne v zmysle

ust. § 54 ods. 1 Občianskeho zákonníka, zmluvné podmienky upravené spotrebiteľskou zmluvou,
sa nemôžu odchýliť od tohto zákona v neprospech spotrebiteľa. Uvedená zmluvná podmienka vo
výroku tohto rozhodnutia nebola dohodnutá individuálne, keďže žalobcovia nemohli ovplyvniť jej obsah
v tejto časti. Z uvedeného je teda zrejmé, že dojednanie o voľbe Obchodného zákonníka podľa §
262 ObZ tvoriace súčasť záverečných ustanovení zmluvy o splátkovom úvere súd prvej inštancie

posúdil ako neprijateľnú zmluvnú podmienku v zmysle § 53 Občianskeho zákonníka a považoval ju za
neplatnú. Zmluvný vzťah sporových strán sa v tomto prípade vždy riadi ustanoveniami Občianskeho
zákonníka a nemôže sa riadiť ustanoveniami Obchodného zákonníka, ako to potvrdzuje aj prijatá novela
Občianskeho zákonníka zák. č. 102/2014 Z. z., ktorá odstránila nejednotnosť v rozhodovaní súdov
v tom, že jednoznačne stanovila, že na všetky právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, sa

vždy prednostne použijú ustanovenia Občianskeho zákonníka, aj keď by sa inak mali použiť normy
obchodného práva. Potom je uzavretá dohoda o voľbe Obchodného zákonníka medzi účastníkmi
spotrebiteľského právneho vzťahu pre rozpor s uvedeným zákonným ustanovením neplatným zmluvným
dojednaním. Nakoľko právny predpis zák. č. 102/2014 Z. z. neobsahuje prechodné ustanovenia, tzn.
že od jej účinnosti sa vzťahuje aj na právne vzťahy založené pred týmto dňom. Uvedený právny

záver judikoval NS SR vo svojom rozhodnutí zo dňa 21.4.2015 pod sp. zn. 3MCdo/14/2014 v právnej
vete: „Ust. § 52 ods. 2 tretej vety Občianskeho zákonníka, podľa ktorého na všetky právne vzťahy,
ktorých účastníkom je spotrebiteľ, sa vždy prednostne použijú ustanovenia Občianskeho zákonníka,
aj keď by sa inak mali použiť normy obchodného práva, sa vzťahuje aj na právne vzťahy založené
pred jeho účinnosťou.“ Taktiež Najvyšší súd Slovenskej republiky v konaní pod sp. zn. 5MCdo/20/2009

konštatoval, že za neprijateľnú podmienku je potrebné považovať aj podmienku o uplatnení obchodného
práva. Preto súd prvej inštancie vyhodnotil takúto dohodu o voľbe práva ako neprijateľnú zmluvnú
podmienkuspôsobujúcuhrubúnerovnováhuvprávachapovinnostiachúčastníkovzmluvyvneprospech
spotrebiteľa.

7. O trovách konania súd prvej inštancie rozhodol podľa § 255 ods. 2 CSP. Keďže žalobcovia sa
predmetnou žalobou domáhali určenia troch neprijateľných zmluvných podmienok a boli úspešní iba v
časti o určenie jednej neprijateľnej zmluvnej podmienky, čo predstavuje cca 33 % z celkovej hodnoty
sporu, preto priznal úspešnému žalovanému voči neúspešným žalobcom nárok na pomernú časť
náhrady trov konania v percentuálnom rozdiele úspechu a neúspechu v spore, teda v rozsahu 33 %

(úspech žalovaného cca 66 % a neúspech žalovaného cca 33 %).

8. Proti rozsudku podali odvolanie obe sporové strany.

9. Žalobcovia podali odvolanie voči výroku rozsudku, ktorým súd žalobu v prevyšujúcej časti zamietol

vrátane závislého výroku o trovách konania a navrhli, aby odvolací súd rozsudok v tejto časti zrušil a
vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.

10. Odvolanie podali z dôvodov, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k
nesprávnym skutkovým zisteniam (§ 365 ods. 1 písm. f) CSP) a rozhodnutie súdu prvej inštancie

vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 365 ods. 1 písm. h) CSP).

11. Čo sa týka spracovateľského poplatku a poplatku za správu úveru, súd prvej inštancie nepovažuje
uvedené poplatky za neprijateľné zmluvné podmienky, odvolávajúc sa predovšetkým na rozsudokSúdneho dvora EÚ, vo veci C-621/17 a naň nadväzujúci rozsudok Najvyššieho súdu SR, sp. zn.
7Cdo/294/2019. Súd prvej inštancie poukazuje aj na rozsudok Súdneho dvora EÚ, v spojených veciach
C-84/19, C-222/19 a C-252/19. Rozsudok Súdneho dvora EÚ vo veci C-621/17 sa týka výkladu

Smernice Rady 93/13/EHS (ďalej len „Smernica“) v podmienkach maďarského práva a rozsudok
Súdneho dvora EÚ v spojených veciach C-84/19, C-222/19 a C-252/19, sa týka výkladu Smernice v
podmienkach poľského práva. Súd prvej inštancie sa so selektívnym spôsobom dovoláva rozsudku
Súdneho dvora EÚ, vo veci C-621/17, ale čo sa týka rozsudku Súdneho dvora EÚ, v spojených veciach
C-84/19, C-222/19 a C-252/19, z ktorého by vyplývala neprijateľnosť predmetných poplatkov, hodnotí

ako diametrálne odlišné, v porovnaní s rozsudkom Súdneho dvora EÚ, vo veci C-621/17. Súd prvej
inštancie správne konštatuje rozdielnosť záverov Súdneho dvora EÚ, pri výklade Smernice, týkajúceho
sa poplatkov pri zohľadnení špecifík vnútroštátneho práva, ale z tohto správneho konštatovania
nezohľadnil v súdenej veci špecifiká slovenského vnútroštátneho práva. Dôvodom rozdielov, čo sa týka
určovania neprijateľnosti zmluvných podmienok, v podmienkach jednotlivých vnútroštátnych úprav, je
čl. 8 Smernice, podľa ktorého: „Členské štáty môžu prijať alebo si ponechať najprísnejšie opatrenia

kompatibilné so zmluvou v oblasti obsiahnutej touto smernicou s cieľom zabezpečenia maximálneho
stupňa ochrany spotrebiteľa“. Článok 8 Smernice, tak predstavuje výhradu k čl. 4 ods. 2 Smernice,
podľa ktorého: „Hodnotenie nekalej povahy podmienok sa nevzťahuje ani k definícii hlavného predmetu
zmluvy ani na primeranú cenu a úhradu na jednej strane, ako aj tovar alebo služby dodávané výmenným
spôsobom na druhej strane, pokiaľ tieto podmienky sú zrozumiteľné.“ Smernica obsahuje indikatívny

zoznam podmienok, ktoré sa môžu považovať za nekalé a na účely minimálnej harmonizácie slúži na
inšpirovanie národných zákonodarcov. Vychádzajúc z tohto konceptu, slovenský zákonodarca v § 53
ods. 4 OZ transponoval postupne viaceré zmluvné podmienky a postupne tento zoznam rozširoval.
Ustanovenie § 53 ods. 4 OZ predstavuje tzv. čierny zoznam neprijateľných zmluvných podmienok a
lex specialis k odseku 1, pričom vypočítava zmluvné klauzuly, ktoré budú vždy a za každých okolností

považované za neprijateľné. Špecifikum čierneho zoznamu spočíva v tom, že po jeho ustanovení
zákonodarcom nemusí súd ďalej vykonávať test neprijateľnosti zmluvných podmienok. Predmetné
poplatky sú preto neprijateľnými zmluvnými podmienkami, a to podľa § 53 ods. 4 písm. t) OZ, podľa
ktorého za neprijateľné zmluvné podmienky sa považujú najmä ustanovenia, ktoré: „požadujú od
spotrebiteľa plnenie za službu, ktorej poskytnutie dodávateľom v prevažnej miere nesleduje záujmy

spotrebiteľa“. Ak preto dodávateľ využíva spoplatnenie konkrétnych úkonov alebo služieb, môže v
zmysle § 53 ods. 4 písm. t) OZ na spotrebiteľa prenášať len také nákladové bremeno, ktoré bude
sledovať prospech spotrebiteľa v prevažnej miere. Ak poskytovateľ úveru má riadne s odbornou
starostlivosťou poskytovať úvery, teda podnikať podľa svojho licencovaného predmetu podnikania,
nemôže poskytnúť úver bez jeho spracovania. Banka je povinná úver spracovať, a je povinná z

hľadiska predpisov upravujúcich účtovníctvo, úver spravovať. Ide o administratívne, účtovné, evidenčné
a informačné činnosti, ktoré sú pre banku nevyhnutné na to, aby mohla spotrebiteľom poskytovať úvery.
Jeneoprávnenápožiadavka,abyspotrebiteľplatilzaniečo,čojeprebankuzákonnápovinnosť.Ust.§53
ods. 4 písm. t) OZ pritom nevyžaduje na posúdenie neprijateľnosti poplatkov žiadnu špecifikáciu služieb
poskytnutých ako protihodnotu poplatkov, ale len splnenie podmienky, že ide o plnenie za službu, ktorej

poskytnutie dodávateľom v prevažnej miere nesleduje záujmy spotrebiteľa. Z uvedeného vyplýva, že
určenia neprijateľnosti predmetných zmluvných podmienok, podľa vnútroštátneho práva, nepredstavuje
žiaden rozpor s rozsudkom Súdneho dvora EÚ, vo veci C-621/17.

12. Súd prvej inštancie zamietol žalobu aj o určenie neprijateľnosti zmluvnej podmienky, podľa

ktorej: „Dlžník vyhlasuje, že sa oboznámil so súčasťami Úverovej zmluvy, ktorými sú VOP, Úverové
podmienky, Sadzobník a podmienky určené Zverejnením, za ktorých sa Bankový produkt v zmysle
Úverovej zmluvy poskytuje, súhlasí s nimi a zaväzuje sa ich dodržiavať. Pre účely Úverovej zmluvy
sa VOP rozumejú Všeobecné obchodné podmienky vydané Bankou s účinnosťou od 1.8.2002
a Úverovými podmienkami Obchodné podmienky Banky pre poskytovanie Úverov a Povolených

prečerpaní Privátnym klientom a MIKRO podnikateľom účinné od 1.7.2007. Dlžník ďalej vyhlasuje, že
bol Bankou informovaný o skutočnostiach podľa § 37 ods. 2 Zákona o bankách.“ Zamietnutie žaloby
o určenie tejto zmluvnej podmienky, súd prvej inštancie opiera o uznesenie Najvyššieho súdu SR,
sp. zn. 4Cdo/9/2019, z 27.5.2020. Nie je jasné, ako súvisí odôvodnenie zamietnutia žaloby v tejto
časti, s dôvodmi neprijateľnosti predmetnej zmluvnej podmienky. Žalobcovia nikdy netvrdili, že uvedená

zmluvná podmienka sa nachádza na samostatnej listine, a že nie je podpísaná účastníkmi zmluvy. Nikdy
sa nedomáhali ani toho, aby určenie neprijateľnosti, teda absolútnej neplatnosti predmetnej zmluvnej
podmienky, malo mať za následok neplatnosť celej úverovej zmluvy. Taktiež sa nedomáhajú určenia
neprijateľnosti nejakých ďalších súčastí zmluvy na ďalších samostatných listinách a ani neriešia, čitieto samostatné listiny sú, alebo nie sú podpísané. Žalobcovia sa domáhajú určenia neprijateľnosti
predmetnej zmluvnej podmienky z dôvodov, poukazujúc na odôvodnenie rozsudku Krajského súdu
Prešov, sp. zn. 20Co/41/2016 z 27.4.2017.

13. V nadväznosti na odvolacie námietky podali žalobcovia podnet na prejudiciálne konanie, aby
odvolacísúd,aktobudepovažovaťzavhodné,podalnávrhnazačatieprejudiciálnehokonanianaSúdny
dvor Európskej únie a v takom prípade konanie prerušil, s otázkou v tom zmysle: Či Smernicu Rady
93/13/EHS a rozsudok Súdneho dvora EÚ vo veci C-621/17, z 3.10.2019 treba vykladať tak, že bránia

tomu, aby podľa slovenského práva, a to podľa § 53 ods. 4 písm. t) OZ, podľa ktorého: „Za neprijateľné
podmienky uvedené v spotrebiteľskej zmluve sa považujú najmä ustanovenia, ktoré požadujú od
spotrebiteľa plnenie za službu, ktorej poskytnutie dodávateľom v prevažnej miere nesleduje záujmy
spotrebiteľa“, a podľa § 53 ods. 11 OZ, podľa ktorého: „Dodávateľ nesmie sám alebo prostredníctvom
tretej osoby ponúkať, vyžadovať, dojednávať, uzavierať, alebo sprostredkovať uzavretie zmluvy, ktorá
súvisí so spotrebiteľskou zmluvou a ktorej predmetom je čo i len sčasti plnenie, ktoré je dodávateľ

povinný podľa zákona alebo v súlade s povinnosťou odbornej starostlivosti poskytovať spotrebiteľovi aj
bez takejto zmluvy“, boli spracovateľský poplatok a poplatok za správu úveru, o aké ide vo veci samej,
považované za neprijateľné zmluvné podmienky.

14. Žalovaný podal odvolanie voči výroku rozsudku, ktorým súd určil neprijateľnosť zmluvnej podmienky

o aplikácii Obchodného zákonníka vrátane závislého výroku o trovách konania a navrhol, aby odvolací
súd rozsudok v tejto časti zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.

15. Odvolanie podal z dôvodov, že súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby
uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý

proces (§ 365 ods. 1 písm. b) CSP), konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci (§ 365 ods. 1 písm. d) CSP), súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných
dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam (§ 365 ods. 1 písm. f) CSP) a rozhodnutie súdu prvej
inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 365 ods. 1 písm. h) CSP).

16. Namietal, že napadnutým rozsudkom došlo na strane žalovaného k porušeniu zaručeného práva
na spravodlivé súdne konanie, keďže jeho odôvodnenie nevyhovuje kritériám, ktoré sú naň v danom
ohľade kladené právnou úpravou a jej výkladom zo strany najvyšších súdnych autorít. Súd prvej
inštancie prezentoval viaceré arbitrárne závery, ktoré však neboli nijako konfrontované s procesnou
obranou žalovaného. Mnohé vyslovené právne názory sú zároveň v rozpore s platným právom, ako

je interpretované najmä rozhodovacou praxou Súdneho dvora Európskej únie. Základnou požiadavkou
je, aby rozhodnutie v dostatočnej miere uvádzalo dôvody, na ktorých sa zakladá (napr. rozsudok
Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci García Ruiz v. Španielsko zo dňa 21.1.1999, č. sťažnosti
30544/96, bod 26). Súd prvej inštancie sa pri odôvodnení napadnutého rozsudku v otázke neprijateľnosti
zmluvnej podmienky odvolal na rozhodnutia Krajského súdu v Prešove, ktoré však na prejednávanú

vec nemali vonkoncom žiadnu inštančnú ani precedenčnú záväznosť. Takýto prístup je vo všetkých
rozhodujúcich ohľadoch v neprekonateľnom konflikte s povinnosťou súdu vyrovnať sa s argumentmi
sporovej strany, a to tak, že sa s nimi buď stotožní alebo ich vyvráti (napr. nález Ústavného súdu
Slovenskej republiky sp. zn. IV. ÚS 296/09 zo dňa 10.12.2009). Ak súd odmietne nejaký argument strany,
musí v odôvodnení rozsudku vysvetliť, prečo ho považuje za irelevantný. Nestačí, že sa s názorom

strany nestotožní. Absencia dostatočne vyčerpávajúcej odpovede, ktorá musí vyjadrovať konfrontačné
stanovisko vyvracajúce zásadné tvrdenia neúspešnej strany, má vždy za následok porušenie povinnosti
riadneho odôvodnenia rozhodnutia (napr. nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. III. ÚS
44/2011 zo dňa 26.10.2011). Súd prvej inštancie však postupoval presne opačne, formuloval určité
právne názory v duchu „jednoducho je to tak“ bez toho, aby dokázal presvedčivo objasniť, prečo

konkurujúca sporová argumentácia nie je správna a zlučiteľná s právnou úpravou.

17. Napriek všetkým jasne formulovaným námietkam sa súd otázkou užitočnosti a praktickej potrebnosti
žalobného návrhu na určenie neprijateľnosti zmluvných podmienok vôbec nezaoberal. Tu nejde o
podmienku naliehavého právneho záujmu ako jeden zo znakov procesnoprávnej normy v ustanovení

§ 137 písm. c) Civilného sporového poriadku, ale o širšiu otázku, či majú žalobcovia vôbec nejaký
(akýkoľvek)právnyzáujemnapožadovanomurčení,ktorýjepodmienkoukaždejžaloby(avšakvprípade
žalôb o plnenie alebo o usporiadanie práv a povinností vyplývajúce z osobitného predpisu je inherentne
daný). Žalobcovia neprodukovali vonkoncom žiadne tvrdenie, ako sa napadnuté zmluvné podmienkystále negatívne prejavujú do ich právneho postavenia, resp. ako by sa kladný určovací výrok mal
pozitívne premietnuť do ich právnej sféry. Žiadne zisťovanie v danom smere nevykonal ani súd prvej
inštancie. Subsidiárne namietal aj nevyrovnanie sa s námietkou týkajúcou sa splnenia podmienok podľa

§ 137 písm. d) Civilného sporového poriadku. Súd prvej inštancie sa síce odvolal na právne názory
vyslovené v uznesení Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6Cdo/27/2018 zo dňa 28.3.2019,
opomenul však, že predmetné rozhodnutie vôbec nereagovalo na taký obsah sporovej obrany, akú
uplatnil žalovaný. Na tento typ určovacieho návrhu však výslovne dopadá ustanovenie § 137 písm. d)
Civilného sporového poriadku, takže nie je potrebné, a ani právne možné, aby sa žaloba o určenie

neprijateľnosti zmluvnej podmienky posudzovala ako „nepomenovaná“. Síce teda prichádza do úvahy
aj taký typ žalobného návrhu, ktorý nie je enumerovaný v jednotlivých písmenách § 137 Civilného
sporového poriadku, to však iba za predpokladu, že ho nemožno podriadiť pod žiadne z týchto písmen,
čo nie je prípad určenia neprijateľnosti zmluvných podmienok. Procesná prípustnosť príslušného návrhu
nemôže byť daná ani ustanovením § 298 Civilného sporového poriadku.

18. V odôvodnení napadnutého rozsudku sa nenachádza žiadna zmienka o rozsudkoch C-415/11 a
C-226/12, napriek výslovnej obrane v danom smere. Z odôvodnenia tak napr. nie je zrejmé, ako bola
zmluvná úprava konfrontovaná s právnym postavením, ktoré by spotrebiteľom vyplývalo zo všeobecne
záväzných právnych predpisov, a v komparácii s ktorým by ich zmluvná pozícia mala byť zásadne
nevýhodnejšia. Nemožno zistiť, ako boli vytknuté zmluvné podmienky posudzované v kontexte povahy

finančnej služby, ktorá bola predmetom uzavretej zmluvy, a už vôbec nie aké bolo ich pôsobenie
v rámci celého obsahu záväzkového vzťahu; súd sa vôbec neunúval skúmať ostatné ustanovenia
zmluvy a jej príloh, a teda ako príslušné zmluvné podmienky obstoja v komplexe všetkých práv a
povinnostízmluvnýchstrán.Kľúčovýmaspektomúniovejlegislatívyijudikatúryje,žejevylúčenévysloviť
záver o neprijateľnosti zmluvnej podmienky len na podklade jej izolovaného hodnotenia bez zreteľa

na celý obsah zmluvy a s ňou súvisiacej dokumentácie; pri takomto neprípustne zjednodušujúcom
prístupe by za neprijateľnú mohla byť označená napr. klauzula o povinnosti zaplatiť kúpnu cenu za
tovar zo spotrebiteľskej kúpnej zmluvy, pretože „sama osebe“ predstavuje finančný záväzok na strane
spotrebiteľa. Všetko vyššie uvedené ukazuje, že relevantné právne normy - najmä v ustanoveniach §
53 ods. 1 a 10 Občianskeho zákonníka a čl. 4 ods. 1 Smernice 93/13 - v skutočnosti vôbec neboli

aplikované(resp.neboliaplikovanéústavnekonformnýmspôsobom,t.j.niesvojvoľneaarbitrárne).Týka
sa to najmä požiadavky kvalifikovanej („značnej“) nerovnováhy v právach a povinnostiach zmluvných
strán v neprospech spotrebiteľa. Ak teda splnenie podmienok značnej nerovnováhy a posúdenia celého
obsahu a všetkých okolností záväzkového vzťahu nebolo v napadnutom rozsudku presvedčivo - alebo
skôr vôbec - zdôvodnené, nemôže nijako obstáť záver o riadnej aplikácii práva, naopak, takýto rozsudok

trpí arbitrárnosťou a nepreskúmateľnosťou, úplne vylučujúcou sporovú stranu, proti ktorej smeruje, z
možnosti viesť s ním polemiku, uplatňovať voči nemu námietky a argumentovať, prečo sú jeho závery
nesprávne, to všetko v neprekonateľnom rozpore s obsahom ústavne zaručených práv týkajúcich sa
súdnej ochrany, akú môže každý subjekt práva legitímne očakávať a vyžadovať.

19. To, že je určitý záväzkový vzťah vzťahom obchodnoprávnym, samo osebe nebráni aplikácii § 52 ods.
2, in fine, Občianskeho zákonníka. Atribút obchodnoprávnej povahy záväzkového vzťahu nevylučuje
atribút jeho spotrebiteľskej povahy, naopak, môžu koexistovať popri sebe - a práve toto je hlavný
zmysel a cieľ ustanovenia § 52 ods. 2, posledná veta, Občianskeho zákonníka, ktorý ani prípadnou
dohodou o aplikácii Obchodného zákonníka nemôže byť nijako dotknutý ani oslabený. Ustanovenie §

262 ods. 1 výslovne umožňuje dohodu zmluvných strán, že ich záväzkový vzťah sa bude spravovať
Obchodným zákonníkom, a táto možnosť nie je vylúčená ani pre oblasť záväzkových vzťahov, ktorých
subjektom je spotrebiteľ. Ak by sa však mala presadiť predstava súdu prvej inštancie, znamenalo by
to, že spotrebiteľ by nikdy nemohol uzavrieť dohodu podľa § 262 ods. 1 Obchodného zákonníka. A
to je nutné opäť rozhodne odmietnuť ako zásadne nekompatibilné s fundamentálnymi ústavnými a

súkromnoprávnymiprincípmi,predovšetkýmústavnýmimperatívompodľačl.2ods.3ÚstavySlovenskej
republiky: „Každý môže konať, čo nie je zákonom zakázané, a nikoho nemožno nútiť, aby konal niečo, čo
zákon neukladá.“ Zakázať „paušálne“ dohodu o aplikácii Obchodného zákonníka len preto, že jednou z
jejstránjespotrebiteľ,jetedahrubýmexcesomzprávomocisúduvindividuálnomspotrebiteľskomspore,
a odporuje aj ustáleným legislatívnym riešeniam, ktoré takýto verejnomocenský zásah do autonómnej

sféry subjektov práva vždy spájajú s výslovnou normatívnou aprobáciou (napr. ustanovenie § 5a ods. 1
zákona č. 250/2007 Z. z., ktoré presne enumeruje neprípustné typy dohôd a právnych inštrumentov v
spotrebiteľských právnych vzťahoch). Žiadne zákonné ustanovenie, ktoré by vo vzťahu so spotrebiteľom
zakazovalo dohodu podľa § 262 ods. 1 Obchodného zákonníka, však jednoducho neexistuje. Takýtoúčinok najmä nemá ustanovenie § 52 ods. 2, in fine, Občianskeho zákonníka, ktoré, naopak, explicitne
predpokladá existenciu obchodnoprávnych vzťahov (inak by totiž vôbec nebolo potrebné).

20. K odvolaniu žalovaného sa vyjadrili žalobcovia. Uviedli, že žalovaný sa mylne domnieva, že určenie
NZP je neprípustné pre rozpor s ustanoveniami Civilného sporového poriadku. Predmetná žaloba
predstavuje efektívny procesný prostriedok pre žalobcov ako spotrebiteľov, aby bola zabezpečená
ochrana ohrozených a porušených práv v dôsledku nedodržania povinnosti žalovaného ako dodávateľa
nepoužívať neprijateľné zmluvné podmienky vo formulárových zmluvách, ako aj nekalých obchodných

praktík pri ich uzatváraní. Práve rozhodovanie súdov o neprijateľnosti zmluvných podmienok
v individuálnych sporoch, popri posudzovaní nekalých obchodných praktík je nosným pilierom
spotrebiteľského práva, tak ako to vyplýva z úniového práva a vnútroštátnych právnych noriem. Práve
všetky zákonné ustanovenia, ktoré vo svojom odvolaní a vyjadreniach uvádza žalovaný, avšak ich
považuje za nenáležité pre prípustnosť určovacej žaloby, vo svojom komplexe predstavujú prípustnosť
určovacích žalobných návrhov. Podaná žaloba má nepochybne nielen svoj individuálny význam, ale

vzhľadom na charakter neprijateľnosti zmluvných podmienok aj generálny význam. Z tohto dôvodu
argumentácia žalovaného ohľadom neopodstatnenosti žaloby je alibistická a bez relevancie. Praktický
význam žaloby o určenie neprijateľnosti zmluvných podmienok vyplýva z únijného práva, ktoré
formulovalo oblasť ochrany spotrebiteľa ako samostatnú politiku vlastnú EÚ, ako celku. Ide o oblasť
spoločnejprávomociEÚačlenskýchštátovEÚ.Odpoveďnavšetkynámietkyžalovanéhodávarozsudok

Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 6Cdo/127/2017, z 30.1.2019 a uznesenie Ústavného súdu SR, sp. zn. III.
ÚS 124/2020, z 15.4.2020, ktorým bola odmietnutá ústavná sťažnosť banky proti rozsudku Najvyššieho
súdu SR, sp. zn. 6Cdo/127/2017.

21. Čo sa týka NZP o aplikácii Obchodného zákonníka, tak z nej vôbec nevyplýva možnosť tvrdená

žalovaným o možnosti voľby, pretože ustanovuje iba jedinú možnosť, a to aplikácia ustanovení iba
Obchodného zákonníka na celý úverový vzťah. Vo vzťahu k aplikácii Obchodného zákonníka, tak z
napadnutých NZP pri aplikácii doslovného a jazykového výkladu vyplýva, že na vec sa aplikujú prioritne
a výhradne ustanovenia Obchodného zákonníka. Pokiaľ by bolo úmyslom žalovaného aplikovať aj
ustanovenia Občianskeho zákonníka, prečo neformuloval znenie priamo tak, že prioritne je potrebné

aplikovať normy občianskeho práva a najmä ustanovenia Občianskeho zákonníka. Neprijateľnosť
predmetnej zmluvnej podmienky pramení nielen v uprednostnení ustanovení Obchodného zákonníka,
ale aj v tom, že ustanovenia iných právnych predpisov sa majú použiť iba v prípade, ak danú vec
neupravuje priamo zmluva alebo obchodné podmienky. V tomto prípade takéto zmluvné dojednanie
vylučuje aplikáciu ustanovení noriem na ochranu práv spotrebiteľa vo veciach, ktoré zmluva výslovne

upravuje, a teda aj za situácie, že v zmluve budú tieto upravené v neprospech spotrebiteľa a teda v
rozpore s normami na ochranu práv spotrebiteľa (napr. ak zmluva alebo obchodné podmienky určia
započítanie splátok najprv na príslušenstvo a až v poslednom rade na istinu, tak podľa predmetnej
napadnutej NZP nemožno aplikovať ustanovenia Občianskeho zákonníka).

22. Krajský súd v Prešove ako súd odvolací preskúmal napadnuté rozhodnutie, ako aj konanie mu
predchádzajúce v zmysle zásad vyplývajúcich z ust. § 379 a nasl. CSP, bez nariadenia pojednávania
(§ 385 CSP a contrario) a dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie je potrebné v časti potvrdiť
a v časti zrušiť a vrátiť na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Zároveň nebol dôvod pre to, aby odvolací
súd reflektoval na podnet žalobcov k podaniu návrhu na začatie prejudiciálneho konania.

23. Odvolací súd v odvolacom konaní posúdil relevantnosť konkrétnych odvolacích dôvodov v kontexte
s namietaným porušením práva na spravodlivý proces, existenciou inej vady v konaní, ktorá mohla mať
za následok nesprávne rozhodnutie vo veci nesprávnymi skutkovými zisteniami a nesprávnym právnym
posúdením, to, či súd prvej inštancie na zistený skutkový stav správne, v úplnosti, aplikoval príslušné

právne predpisy, či riadne svoje rozhodnutie odôvodnil, to všetko s prihliadnutím na to, že v odôvodnení
rozhodnutia nemusí byť daná odpoveď na každú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale
iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní (Ústavný súd Slovenskej republiky
II. ÚS 78/05).

24. V danom prípade bol predmetnou Zmluvou o splátkovom úvere zo dňa 19.3.2010 (ďalej aj
ako ,,Zmluva“) založený medzi žalovaným ako veriteľom a žalobcami ako dlžníkmi záväzkovo-právny
vzťah, z ktorého vyplynula veriteľovi povinnosť poskytnúť za dohodnutých podmienok žalobcom ako
dlžníkom úver - peňažné prostriedky 40.000,- eur a žalobcom ako dlžníkom povinnosť poskytnutépeňažnéprostriedkyvrátiťžalovanémuajsúrokmiadohodnutýmipoplatkami(vrátanespracovateľského
poplatku vo výške 531,07 eur a poplatku za správu úveru vo výške 2,99 eur mesačne) a splátkou vo
výške 195,53 eura od prvého čerpania do 31.5.2010 a 187,74 eur od 20.6.2010 pri konečnej splatnosti

20.2.2040.

25. V danom prípade išlo vzhľadom k subjektom Zmluvy (dodávateľ podľa ust. § 52 ods. 3 Občianskeho
zákonníka a spotrebiteľ podľa cit. ust. § 52 ods. 4 Občianskeho zákonníka) o zmluvu spotrebiteľskú
podľa cit. ust. § 52 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Možno bez najmenších pochybností konštatovať,

že v danom prípade išlo o tzv. formulárovú zmluvu, ktorá bola uzavieraná vo viacerých prípadoch
a spotrebiteľ obsah zmluvy podstatným spôsobom ovplyvnil nemohol. Zároveň túto úverovú zmluvu
vzhľadom k tomu, že predmetom zmluvy bolo poskytnutie bezúčelového úveru (pôžičky) zo strany
veriteľa poskytujúceho úvery v rámci svojho podnikania spotrebiteľovi možno podľa ustanovenia § 1
ods. 1 a 2 a § 2 písm. d) ZoSÚ podradiť pod právnu úpravu zmluvy o spotrebiteľskom úvere podľa
ZoSÚ. Uvedené je dôvodom k tomu, aby súdnej kontrole boli podrobené aj zmluvné dojednania majúce

charakter podmienok spôsobujúcich značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán
v neprospech spotrebiteľa. Pritom by nemali byť žiadne pochybnosti o tom, že spotrebiteľ je slabšou
zmluvnou stranou, či už z dôvodu neinformovanosti alebo vyjednávacej pozície pri pokuse dosiahnuť
zmenu už vopred naformulovanej zmluvy.

26. Pokiaľ ide o odvolacie námietky žalovaného o nemožnosti určenia neprijateľnosti a teda neplatnosti
predmetných zmluvných podmienok z dôvodu procesnej neprípustnosti takejto žaloby, tieto námietky
vyhodnotil odvolací súd ako nedôvodné. Ako správne konštatoval súd prvej inštancie, Najvyšší súd SR
vyslovil, že v prípade žaloby spotrebiteľa o určenie/vyslovenie neprijateľnosti alebo neplatnosti zmluvnej
podmienky nie je potrebné tvrdiť a preukazovať naliehavý právny záujem Ide o osobitný druh žaloby

patriacej spotrebiteľovi s cieľom domáhať sa proti porušiteľovi ochrany svojho práva pred neprijateľnými
podmienkami na súde, ktorá má podklad v osobitných predpisoch (uznesenie Najvyššieho súdu SR sp.
zn. 6Cdo 27/2018 z 28.3.2019).

27. Občiansky zákonník v ust. § 53 ods. 1 priamo uvádza, že spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať

ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v
neprospech spotrebiteľa (ďalej len „neprijateľná podmienka“). S akoukoľvek neprijateľnou podmienkou
upravenou v spotrebiteľskej zmluve sa spája sankcia neplatnosti, čo priamo vyplýva z ust.§ 53 ods. 5
Občianskeho zákonníka.

28. Ust. § 3 ods. 5 veta prvá zákona č. 250/2007 Z. z. v znení neskorších predpisov priamo umožňuje
spotrebiteľovi proti porušeniu práv a povinnosti ustanovených zákonom s cieľom ochrany spotrebiteľa
domáhať sa ochrany svojho práva proti porušiteľovi na súde.

29. Možnosť určenia niektorej zmluvnej podmienky v spotrebiteľskej zmluve za neprijateľnú, a teda

neplatnú, priamo vyplýva aj z ust. § 53a Občianskeho zákonníka. Vychádzajúc z tohto ustanovenia, ak
súdurčilniektorúzmluvnúpodmienkuvspotrebiteľskejzmluve,ktorásauzatváravoviacerýchprípadoch
a je obvyklé, že spotrebiteľ obsah zmluvy podstatným spôsobom neovplyvňuje alebo vo všeobecných
obchodných podmienkach za neplatnú z dôvodu neprijateľnosti takej podmienky alebo nepriznal plnenie
dodávateľovi z dôvodu takejto podmienky, dodávateľ je povinný zdržať sa používania takejto podmienky

alebo podmienky s rovnakým významom v zmluvách so všetkými spotrebiteľmi. Dodávateľ má rovnakú
povinnosť aj vtedy, ak mu na základe takejto podmienky súd uložil vydať spotrebiteľovi bezdôvodné
obohatenie, nahradiť škodu alebo zaplatiť primerané finančné zadosťučinenie. Rovnakú povinnosť má
aj právny nástupca dodávateľa.

30. Ak žalovaný vo svojom odvolaní poukazuje na § 137 CSP, ktorý uvádza obsah žaloby, teda
čo možno žalobou požadovať, tak tam uvedený výpočet žalôb je len príkladmý, čo vyplýva z
uvodzovacej vety „Žalobou možno požadovať, aby sa rozhodlo najmä o“. Nie sú teda vylúčené ani
iné druhy žalôb. Samotný procesný kódex - Civilný sporový poriadok potom v § 298 ods. 1 CSP
uvádza, že súd môže v rozsudku, ktorý sa týka spotrebiteľského sporu, aj bez návrhu vysloviť, že

určitá zmluvná podmienka používaná dodávateľom v spotrebiteľskej zmluve alebo v iných zmluvných
dokumentoch súvisiacich so spotrebiteľskou zmluvou je neprijateľná; v takom prípade súd uvedie vo
výroku rozsudku znenie tejto zmluvnej podmienky, ako bolo dohodnuté v spotrebiteľskej zmluve alebo viných zmluvných dokumentoch súvisiacich so spotrebiteľskou zmluvou. Žaloba o určenie neprijateľnosti
zmluvnej podmienky v spotrebiteľskej zmluve je teda procesne prípustná.

31. Najvyšší súd SR v uznesení z 30.5.2019, sp. zn. 2Co/1/2018 uviedol.: „Odvolací súd v nadväznosti
uvádza, že zmyslom konania o abstraktnej kontrole v spotrebiteľských veciach je vysloviť neprijateľnosť
zmluvných podmienok v spotrebiteľských zmluvách alebo určiť obchodnú praktiku za nekalú mimo
rámca všeobecného sporu medzi spotrebiteľom a dodávateľom. Zároveň však treba dodať, že možnosť
súdu vysloviť neúčinnosť zmluvnej podmienky aj v individuálnom prípade a s účinkami inter partes

zostáva zachovaná aj v režime spotrebiteľského sporu (pozri § 298 CSP). Abstraktná kontrola
neprijateľnosti zmluvných podmienok však prebieha mimo rámca konkrétneho konania, na podnet
špecifickylegitimovanýchsubjektov(§302CSP)asošpecifickýmiúčinkamitohtorozsudku(§306CSP).

32. Odvolací súd pripomína, že po prvé podľa ustálenej judikatúry je vnútroštátny súd povinný ex
offo posúdiť nekalú povahu zmluvnej podmienky patriacej do pôsobnosti Smernice 93/13, a tým

odstrániť nerovnováhu existujúcu medzi spotrebiteľom a predajcom alebo dodávateľom, a to hneď ako
je oboznámený s právnymi a so skutkovými okolnosťami potrebnými na tento účel (rozsudok z 11. marca
2020, F., C-511/17, EU:C:2020:188, bod 26 a citovaná judikatúra). Po druhé v prípade neexistencie
uvedených právnych a skutkových okolností musí mať vnútroštátny súd rozhodujúci v spore medzi
spotrebiteľom a predajcom alebo dodávateľom možnosť ex offo nariadiť vykonávanie dôkazov s cieľom

zistiť, či ustanovenie nachádzajúce sa v zmluve, ktorá je predmetom sporu, patrí do pôsobnosti tejto
smernice (pozri v tomto zmysle rozsudok z 11. marca 2020, F., C-511/17, EU:C:2020:188, body 36 a
37 a citovanú judikatúru).

33. V tomto kontexte Súdny dvor už viackrát zdôraznil, že vnútroštátny súd má ex offo posúdiť nekalú

povahu zmluvnej podmienky patriacej do pôsobnosti Smernice 93/13, a tým odstrániť nerovnováhu
medzi spotrebiteľom a predajcom alebo dodávateľom, hneď ako je oboznámený s právnymi a so
skutkovými okolnosťami potrebnými na tento účel (rozsudky zo 14. marca 2013, Aziz, C-415/11,
EU:C:2013:164, bod 46 a citovaná judikatúra; z 21. decembra 2016, G. H. a i., C-154/15, C-307/15
a C-308/15, EU:C:2016:980, bod 58, ako aj z 26. januára 2017, B. I., C-421/14, EU:C:2017:60, bod

43). Okrem toho Smernica 93/13, ako vyplýva z jej článku 7 ods. 1 v spojení s jej dvadsiatym štvrtým
odôvodnením, ukladá členským štátom povinnosť stanoviť primerané a účinné prostriedky, ktoré by
zabránili ďalšiemu uplatňovaniu nekalých podmienok v zmluvách uzatváraných so spotrebiteľmi zo
strany predajcov alebo dodávateľov (rozsudok z 26. júna 2019, E. B., J./XX, EU:C:2019:537, bod 44
a citovaná judikatúra).

34. Aj keď Súdny dvor už opakovane a vzhľadom na požiadavky článku 6 ods. 1, ako aj článku 7
ods. 1 Smernice 93/13 vymedzil spôsob, akým má vnútroštátny súd zabezpečiť ochranu práv, ktoré
spotrebiteľom vyplývajú z tejto smernice, nič to nemení na skutočnosti, že právo Únie v zásade
neharmonizuje konania uplatniteľné na skúmanie údajne nekalej povahy zmluvnej podmienky a že tieto

konania teda patria do vnútroštátneho právneho poriadku členských štátov, avšak pod podmienkou,
že nesmú byť menej výhodné ako tie, ktorými sa spravujú podobné situácie vo vnútroštátnom práve
(zásada ekvivalencie), a nesmú v praxi znemožňovať alebo príliš sťažovať výkon práv poskytnutých
spotrebiteľom právom únie (zásada efektivity) (pozri najmä rozsudok z 26. júna 2019, E. B., C-407/18,
EU:C:2019:537, body 45 a 46, ako aj citovanú judikatúru)

35. Článok 6 ods. 1 a článok 7 ods. 1 Smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých
podmienkach v spotrebiteľských zmluvách sa majú vykladať v tom zmysle, že bránia vnútroštátnej
právnej úprave, ktorá neumožňuje, aby súd rozhodujúci o nariadení výkonu rozhodnutia, na ktorý bola
podaná námietka proti exekúcii, posúdil ex offo alebo na návrh spotrebiteľa nekalú povahu podmienok

zmluvy uzavretej medzi spotrebiteľom a predajcom alebo dodávateľom, ktorá je exekučným titulom,
pokiaľ súd rozhodujúci vo veci samej, na ktorý môže byť podaná samostatná žaloba podľa všeobecného
práva na účely preskúmania potenciálne nekalej povahy podmienok takejto zmluvy, je oprávnený
prerušiť exekučné konanie dovtedy, kým nerozhodne vo veci samej, len vtedy, ak je zložená zábezpeka,
ktorej výška môže odradiť spotrebiteľa od toho, aby takúto žalobu podal a zotrval na nej (pozri v ďalšom

rozsudok Súdneho dvora (veľká komora) zo dňa 17. mája 2022 vo veci C-725/19).

36. Odvolací súd sa stotožnil so záverom súdu prvej inštancie o neprijateľnosti zmluvnej úpravy
o voľbe Obchodného zákonníka. Podľa dojednania obsiahnutého v zmluve v časti I., článok IIIZáverečné ustanovenia, bod 7., vzájomné právne vzťahy sa mali v súlade s ust. § 262 OZ spravovať
podľa príslušných ustanovení Obchodného zákonníka. Je teda nepochybné, že ustanoveniami
Obchodného zákonníka sa mali riadiť všetky vzťahy medzi žalobcami a žalovaným bez akýchkoľvek

výnimiek. Obchodný zákonník pritom úpravu neprijateľných zmluvných podmienok neobsahoval.
Cieľom dojednania o výlučnej aplikácii ustanovení Obchodného zákonníka zo strany žalovaného bolo
znemožnenie aplikácie právnych predpisov zameraných na ochranu spotrebiteľa na vzniknutý právny
vzťah.

37. Správne súd prvej inštancie poukázal na novelu Občianskeho zákonníka účinnej od 1.4.2015, ktorá
doplnila ustanovenie § 52 ods. 2 o tretiu vetu, podľa ktorej na všetky právne vzťahy, ktorých účastníkom
je spotrebiteľ, sa vždy prednostne použijú ustanovenia Občianskeho zákonníka, aj keď by sa inak
mali použiť normy obchodného práva. Právny predpis, ktorého súčasťou je toto ustanovenie, nemá
prechodné ustanovenia, čo znamená, že sa vzťahuje aj na právne vzťahy založené pred účinnosťou
tohto právneho predpisu. Tento záver priamo vyplýva nielen z rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky zo dňa 21.4.2015 vydaného vo veci 3MCdo 14/2014, ale aj z rozsudku Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky zo dňa 28.5.2015 vydaného vo veci 8MCdo 13/2014.

38. Podľa ust. § 54 ods. 1 OZ, zmluvné podmienky upravené spotrebiteľskou zmluvou sa nemôžu
odchýliť od tohto zákona v neprospech spotrebiteľa. Spotrebiteľ sa najmä nemôže vopred vzdať svojich

práv, ktoré mu tento zákon alebo osobitné predpisy na ochranu spotrebiteľa priznávajú alebo si inak
zhoršiť svoje zmluvné postavenie. V ust. § 54 ods. 1 OZ je obsiahnuté všeobecné pravidlo, podľa
ktorého v prípade uzatvárania spotrebiteľských zmlúv treba dodržiavať právnu úpravu spotrebiteľských
zmlúv. Toto pravidlo má pôsobiť aj preventívne, teda slúži na vyjadrenie toho, v akom zmysle má
dodávateľ pripravovať podmienky spotrebiteľskej zmluvy, ktoré sú v zákone zakotvené pre uzatváranie

konkrétnych spotrebiteľských zmlúv. Týchto zákonom ustanovených podmienok sa spotrebiteľ nemôže
vopred vzdať. Preto by bolo neplatné aj také dojednanie v spotrebiteľskej zmluve, v ktorej by spotrebiteľ
dal súhlas na neakceptovanie zákonom ustanovenej podmienky, či obchádzanie niektorej neprijateľnej
podmienky. To by v konečnom dôsledku zhoršilo jeho zmluvné postavenie. Podmienky spotrebiteľských
zmlúv upravené v zákone sú vo vzťahu k spotrebiteľovi kogentné, keďže nepripúšťajú odchýlnu úpravu,

ktorou by sa zhoršilo postavenie spotrebiteľa. Dojednanie použitia ustanovení Obchodného zákonníka
na právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, za situácie, ak v súlade s ust. § 52 ods. 2 OZ, na
tieto právne vzťahy sa vždy musia prednostne použiť ustanovenia Občianskeho zákonníka, predstavuje
neprijateľnú zmluvnú podmienku. Súd prvej inštancie preto správne postupoval, ak takúto zmluvnú
podmienku vyhlásil za neprijateľnú.

39. K námietke porušenia práva na spravodlivý proces odvolací súd poznamenáva, že nezávislosť
rozhodovania súdov sa musí uskutočňovať v ústavnom a v zákonnom procesnoprávnom a
hmotnoprávnom rámci. Procesnoprávny rámec predstavujú predovšetkým princípy riadneho a
spravodlivého procesu, ako vyplývajú z čl. 46 ods. 1 a násl. Ústavy SR a z čl. 6 ods. 1 Dohovoru.

Jednýmztýchtoprincípov,predstavujúcimsúčasťprávanaspravodlivýprocesavylučujúcimľubovôľupri
rozhodovaní, je aj povinnosť súdu svoje rozhodnutie odôvodniť, a to spôsobom zakotveným v ust. § 220
ods. 2 CSP, ktoré stanovuje základné obsahové náležitosti a kvalitatívne požiadavky na odôvodnenie
rozsudku a jeho záväznú logickú štruktúru. Odvolací súd uvádza, že táto odvolacia námietka nebola
naplnená.

40. Judikatúra súdov, vrátane európskeho súdu nevyžaduje, aby na každý argument strany bola daná
odpoveď v odôvodnení rozhodnutia (porovnaj rozsudok Georgiadis proti Grécku z 29.5.1997, sťažnosť
č. 21522/93, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1997 - III.). Odvolací súd preto so zreteľom na vyššie
uvedené nepovažoval za potrebné zaoberať sa aj inými odvolacími námietkami.

41. Z uvedených dôvodov odvolací súd v zmysle ust. § 387 ods. 1 a 2 CSP rozsudok súdu prvej inštancie
v žalovaným napadnutej časti, t. j. vo výroku I. ako vecne správny potvrdil.

42. Naopak, odvolací súd nesúhlasí s konštatovaním súdu prvej inštancie vo vzťahu k zamietnutiu

žaloby o určenie neprijateľnej zmluvnej podmienky upravenej v časti I., čl. II. Záverečných ustanovení,
bod 2 Zmluvy, podľa ktorej: „Dlžník vyhlasuje, že sa oboznámil so súčasťami Úverovej zmluvy, ktorými
sú VOP, Úverové podmienky, Sadzobník a podmienky určené Zverejnením, za ktorých sa Bankový
produkt v zmysle Úverovej zmluvy poskytuje, súhlasí s nimi a zaväzuje sa ich dodržiavať. Pre účelyÚverovej zmluvy sa VOP rozumejú Všeobecné obchodné podmienky vydané Bankou s účinnosťou
od 1.8.2002 a Úverovými podmienkami Obchodné podmienky Banky pre poskytovanie Úverov a
Povolených prečerpaní Privátnym klientom a MIKRO podnikateľom účinné od 1.7.2007. Dlžník ďalej

vyhlasuje, že bol Bankou informovaný o skutočnostiach podľa § 37 ods. 2 Zákona o bankách.“

43. Na tomto mieste je potrebné uviesť, že ak majú byť všeobecné obchodné podmienky súčasťou
zmluvy, je potrebné vyjadriť s nimi súhlas. Dôkazné bremeno ohľadne existencie vôle spotrebiteľa
byť viazaný nielen zmluvou, ale aj všeobecnými obchodnými podmienkami, ako aj skutočnosť, že

spotrebiteľ bol s týmito podmienkami riadne oboznámený, zaťažuje dodávateľa, pričom pre preukázané
oboznámenie sa nepostačuje len konštatovanie a vyhlásenie spotrebiteľa vo formulárovej zmluve
o tom, že bol s obchodnými podmienkami oboznámený. Obchodné podmienky v spotrebiteľských
zmluvách majú slúžiť predovšetkým na to, aby nebolo nevyhnutné do každej zmluvy prepisovať
dojednania technického a vysvetľujúceho charakteru. Naopak, nemajú slúžiť na to, aby do nich často
v neprehľadnej, zložito formulovanej a malým písmom písanej forme skryl dodávateľ dojednania, ktoré

sú pre spotrebiteľa nevýhodné a o ktorých sa predpokladá, že pozornosti spotrebiteľa najskôr uniknú
(napr. rozhodcovská doložka, dojednanie o zmluvnej pokute, vznik možného nepovoleného prečerpania
a povinnosť platiť úrok s tým spojený). Všeobecné obchodné podmienky predstavujú rozsiahly, pre
priemerného spotrebiteľa na porozumenie náročný text, vopred pripravený dodávateľom, bez možnosti
spotrebiteľa zmeniť ich obsah. Z tohto dôvodu existuje nezanedbateľné riziko, že spotrebiteľ si nebude v

čase uzavretia zmluvy vedomý svojich zmluvných povinností a zaviaže sa tak k splneniu povinnosti, pri
znalosti ktorej by k uzavretiu zmluvy nepristúpil. Ak banka uvedie podstatné obsahové náležitosti len v
rámci rozsiahlych, pre priemerného spotrebiteľa na porozumenie náročných všeobecných obchodných
podmienok,nemožnotakémutokonaniupriznaťprávnuochranu.Zmluvnápodmienka,obsahomktorejje
vyhláseniespotrebiteľa,žesapreduzatvorenímzmluvyoboznámilsozmluvnýmipodmienkamiasúhlasí

snimi,jeneprijateľnouzmluvnoupodmienkoupodľa§53ods.4písm.l)Občianskehozákonníka,pretože
na spotrebiteľa sa prenáša dôkazné bremeno v otázke, či sa pred uzatvorením zmluvy s predloženými
zmluvnými podmienkami skutočne oboznámil.

44. Preto sú závery súdu prvej inštancie vo vzťahu k tejto zmluvnej podmienke nepreskúmateľné

vdôsledkunevyporiadaniasasovšetkýmiokolnosťami,ktorésprevádzajúuzavretietakejtoapodobných
spotrebiteľských zmlúv, nezváženia pochybností o tom, či bolo skutočne reálne, aby sa spotrebiteľ
oboznámil so všetkými dokumentmi, ako to deklaruje uvedená zmluvná podmienka a porozumel im so
zreteľom na ich rozsiahlosť a obtiažnosť pre laika, ale hlavne preto, že existujú závažné pochybnosti
o unesení dôkazného bremena žalovaného vo vzťahu k tejto zmluvnej podmienke, nakoľko len podpis

spotrebiteľa na predpripravenej formulárovej zmluve v tomto smere nemôže postačovať.

45. Zatiaľ nemožno súhlasiť s konštatovaním súdu prvej inštancie vo vzťahu k zamietnutiu žaloby o
určenie neprijateľnej zmluvnej podmienky ohľadom spracovateľského poplatku a poplatku za správu
úveru. Čo sa týka spracovateľského poplatku a poplatku za správu úveru, z odôvodnenia rozhodnutia

sa nedá zistiť, aké skutočné protiplnenie žalobcovia za tieto poplatky získali a teda či nešlo o poplatky
v prevažnej miere nesledujúce záujmy žalobcov, ale žalovaného.

46. V rozhodnutí C-621/17 zo dňa 3.10.2019 Súdny dvor Európskej únie rozhodol takto: ,,1. Článok 4
ods. 2 a článok 5 smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských

zmluvách sa majú vykladať v tom zmysle, že z požiadavky, podľa ktorej musí byť zmluvná podmienka
formulovaná jasne a zrozumiteľne, nevyplýva povinnosť, aby také zmluvné podmienky, o aké ide vo
veci samej, ktoré neboli individuálne dohodnuté a sú obsiahnuté v zmluve o úvere uzatvorenej so
spotrebiteľmi, pričom presne určujú sumu poplatkov za správu a poplatku za poskytnutie úveru, ktoré
znáša spotrebiteľ, spôsob ich výpočtu a dátum ich splatnosti, tiež podrobne špecifikovali všetky služby

poskytované ako protihodnota dotknutých súm. 2. Článok 3 ods. 1 smernice 93/13 sa má vykladať v
tom zmysle, že taká zmluvná podmienka, o akú ide vo veci samej, ktorá sa týka poplatkov za správu
zmluvy o úvere a ktorá neumožňuje jednoznačne určiť konkrétne služby poskytované ako protihodnota,
v zásade nespôsobuje v rozpore s požiadavkou dobrej viery na úkor spotrebiteľa značnú nerovnováhu
medzi právami a povinnosťami strán, ktoré vyplývajú zo zmluvy.“

47. V uvedenom rozhodnutí Súdny dvor Európskej únie v súvislosti s výkladom článku 4 ods. 2 a
článku 5 Smernice rady 93/13/EHS vyslovil, že z požiadavky, podľa ktorej musí byť zmluvná podmienka
formulovaná jasne a zrozumiteľne, nevyplýva povinnosť, aby také zmluvné podmienky, o aké ide voveci samej, ktoré neboli individuálne dohodnuté a sú obsiahnuté v zmluve o úvere uzatvorenej so
spotrebiteľmi, pričom presne určujú sumu poplatkov za správu a poplatku za poskytnutie úveru, ktoré
znáša spotrebiteľ, spôsob ich výpočtu a dátum ich splatnosti, tiež podrobne špecifikovali všetky služby

poskytované ako protihodnota dotknutých súm. Avšak aj z tohto rozhodnutia vyplýva, že musí ísť o
služby poskytované spotrebiteľom ako protihodnota súm obsiahnutých v zmluve o úvere. Teda musí ísť o
služby sledujúce záujmy spotrebiteľa a nie dodávateľa. Explicitne je to vyjadrené v ust. § 53 ods. 4 písm.
t) OZ, podľa ktorého za neprijateľné zmluvné podmienky sa považujú najmä ustanovenia, ktoré požadujú
od spotrebiteľa plnenie za službu, ktorej poskytnutie dodávateľom v prevažnej miere nesleduje záujmy

spotrebiteľa. Ak dodávateľ využíva spoplatnenie konkrétnych úkonov alebo služieb, môže v zmysle § 53
ods. 4 písm. t) OZ na spotrebiteľa prenášať len také nákladové bremeno, ktoré bude sledovať prospech
spotrebiteľa v prevažnej miere.

48. Aj v prípade týchto zmluvných podmienok odvolací súd poukazuje na to, že ust. § 53 ods. 4 písm.
t) OZ bolo prijaté zákonom č. 102/2014 Z. z. s účinnosťou od 13.06.2014 s prechodným ustanovením §

879p OZ, podľa ktorého ustanovením § 53 ods. 4 písm. t) Občianskeho zákonníka sa spravujú aj právne
vzťahy vzniknuté pred 13.6.2014, teda aj na Zmluvu uzatvorenú medzi stranami sporu 19.3.2010.

49. Smernica Rady 93/13/EHS nevyžaduje plnú harmonizáciu, preto § 53 ods. 4 písm. t) OZ nie je
v rozpore so Smernicou, a preto ani rozsudok SD EÚ C-621/17 (na závery ktorého podľa súdu prvej

inštancie poukázal Najvyšší súd SR vo svojom rozhodnutí sp. zn. 7Cdo/294/2019) nijakým spôsobom
neruší slovenskú právnu úpravu obsiahnutú v § 53 ods. 4, písm. t) OZ a naviac, ust. § 53 ods. 4, písm. t)
OZ, ani nie je v žiadnom rozpore s rozsudkom Súdneho dvora EÚ vo veci C-621/17, ale je s ním v zhode,
nakoľko § 53 ods. 4 písm. t) OZ ani podrobnú ani žiadnu špecifikáciu všetkých služieb poskytnutých ako
protihodnotu dotknutých poplatkov, nevyžaduje.

50. Odvolací súd poukazuje na rozsudok Súdneho dvora EÚ vo veci C-224/19 z 16.7.2020, v ktorom
je uvedené, že „ Vzhľadom na vyššie uvedené úvahy treba na jedenástu otázku vo veci C-224/19
odpovedať tak, že článok 3 ods. 1 Smernice 93/13 sa má vykladať v tom zmysle, že zmluvná podmienka
uvedená v zmluve o úvere uzavretej medzi spotrebiteľom a finančnou inštitúciou, ktorá spotrebiteľovi

ukladá povinnosť zaplatiť províziu za poskytnutie úveru, môže v rozpore s požiadavkou dobrej viery
vytvoriť značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach strán vyplývajúcich zo zmluvy v neprospech
spotrebiteľa, ak finančná inštitúcia nepreukáže, že táto provízia zodpovedá skutočne poskytnutým
službám a vynaloženým nákladom, čo prislúcha overiť vnútroštátnemu súdu.

51. Nie je dôležité ako sa predmetný poplatok volá, ale jeho obsah. Poplatok za spracovanie žiadosti sa
spravuje tými istými pravidlami ako poplatok za poskytnutie úveru.

52. Neprijateľnou zmluvnou podmienkou je podmienka, ktorá vyvoláva v neprospech spotrebiteľa, ako
slabšej zmluvnej strany, hrubú nerovnováhu. Znaky neprijateľnej zmluvnej podmienky napĺňa nielen

podmienka, ktorá je neprimeraná (napr. neprimeraná sankcia za porušenie záväzku spotrebiteľa), ale
aj podmienka, ktorá je neurčitá alebo je v rozpore s "ratio legis" zákonného ustanovenia, podľa ktorého
bola dojednaná (napr. úroky z omeškania nad limit podľa nar. vl. 87/1995 Z. z.). Za neprijateľnú sa
považuje aj zmluvná podmienka, ktorá vyjadruje finančný záväzok spotrebiteľa za plnenie, ktoré mu
po materiálnej stránke nie je dodané a slúži v skutočnosti záujmom dodávateľa (tzv. teória skutočného

plnenia spomínaná najčastejšie v súvislosti s poplatkami v spotrebiteľských úverových vzťahoch).

53. Odvolací súd v tomto kontexte poukazuje aj na rozhodnutie Vrchného krajinského súdu v Karlsruhe
z 3. mája 2010 č.k. AZ 17 U 192/2010, podľa ktorého ,,Poplatky za spracovanie pri poskytnutí
spotrebiteľského úveru sú neprijateľné. Ak banka od spotrebiteľov požaduje poplatok za spracovanie

pri poskytovaní spotrebiteľského úveru, poškodzuje tým spotrebiteľov a vystavuje ich neprijateľnému
vedľajšiemu dojednaniu o cene. Poplatok za spracovanie pri poskytovaní spotrebiteľského úveru bol
bankou stanovený vo výške 2 % z výšky úveru, najmenej však 50,- eur paušálne. Banka sledovala podľa
vlastných vyjadrení v podstate úhradu úsilia vynaloženého pri spracovaní údajov v predzmluvnej fáze,
túto obranu však súd odmietol a vyhodnotil jej konanie vo vzťahu k spotrebiteľovi ako poškodzujúce.

Spotrebiteľ nenavštívi banku z dôvodu poradenstva v otázke konkrétnej úrokovej sadzby alebo rady, či
si na základe vlastnej finančnej situácie môže dovoliť úver, ale výhradne s cieľom zistiť, či a za akých
mesačných splátok je banka vôbec ochotná mu ním požadovaný úver poskytnúť. Preverenie úverovej
spoľahlivosti (bonity) a výšky úrokovej miery, ktorými banka odôvodňovala vyrubenie poplatku zaspracovanie pri poskytovaní úveru vyšší krajinský súd odmietol a uzavrel, že uvedené činnosti vykonáva
banka vo vlastnom ekonomickom záujme minimalizovať nevymožiteľnosť vlastných pohľadávok.
Spotrebiteľ dôvodne a v dobrej viere očakáva, že banka mu poradenstvo a informácie o poskytnutí

úveru poskytne zadarmo. V konečnom dôsledku predstavuje zmluvná podmienka neprijateľné zaťaženie
spotrebiteľa, pretože je spotrebiteľovi účtovaný poplatok, bez toho, aby banka spotrebiteľovi poskytovala
skutočné protiplnenie. Aj z tohto dôvodu je zmluvná podmienka stanovujúca povinnosť platiť poplatok
za spracovanie pri poskytnutí spotrebiteľského úveru neprijateľná a voči spotrebiteľom neúčinná.
Súd doplnil, že zmluvná podmienka, je neprijateľná aj z dôvodu, že nie je pre spotrebiteľa jasná a

zrozumiteľná - nie je z nej totiž zrejmé, či poplatok za spracovanie bude na spotrebiteľa dopadať iba v
prípade, ak uzavrie zmluvu o úvere alebo aj v situácii, keď sa bude iba informovať ohľadom úverovej
služby (arg. výška úveru 0,- eur = paušálna minimálna výšky poplatku 50,- eur). Vyšší krajinský súd
potvrdilrozhodovaciulíniu,podľaktorejjeprespotrebiteľavždyneprijateľnéspoplatňovanieakýchkoľvek
úkonov a služieb dodávateľa, ktorými spotrebiteľovi neposkytuje skutočné protiplnenie, ale naopak tieto
sú poskytované (vykonávané) vo vlastnom záujme dodávateľa (bod 34. rozsudku)“.

54. Spracovateľský poplatok by mal korešpondovať konkrétne identifikovanému predmetu plnenia.
Žalovaný doposiaľ nešpecifikoval, aké skutočné plnenie dostáva spotrebiteľ, za ktoré mali zaplatiť
poplatok vo výške 531,07 eur. Bezpodmienečne sa vyžaduje, aby sa ním platilo skutočné plnenie
spotrebiteľom, slúžiace ich záujmom. Javí sa, že takéto vedľajšie plnenie si spotrebiteľ zjavne

neobjednal,aniindividuálnenevyjednalaneslúžinajehoprospech,alevýlučnenaprospechdodávateľa,
čím nadobúda vlastnosť neprijateľnosti, čo dopadá rovnako aj na poplatok za správu úveru vo výške
2,99 eura/mesačne odo dňa uzatvorenia Zmluvy. Zákon o spotrebiteľských úveroch síce predpokladá
okrem úrokov aj inštitút poplatku, ale je nevyhnutné, aby sa ním platilo skutočné plnenie spotrebiteľovi
a v jeho záujme.

55. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na to, že rozsudkom Okresného súdu Prešov sp. zn.
19Csp/205/2018 zo dňa 18.7.2021 v konaní voči totožnému žalovanému Slovenskej sporiteľni boli
určené neprijateľné zmluvné podmienky v znení: ,,Spracovateľský poplatok: 189,17 eur uhradený pri
uzatvorení Úverovej zmluvy z prostriedkov Úveru, Poplatok za správu Úveru: 1,99 eur/mesačne odo

dňa uzatvorenia Úverovej zmluvy.“ Rozsudkom Krajského súdu v Prešove sp. zn. 5CoCsp/22/2021
zo dňa 20.01.2022 v konaní voči totožnému žalovanému bol zmenený rozsudok Okresného súdu
Prešov sp. zn. 32Csp/136/2019 zo dňa 31.3.2021 vo výroku III. tak, že boli určené neprijateľné zmluvné
podmienky v znení: ,,Spracovateľský poplatok: 169,- eur, uhradený pri uzatvorení Úverovej zmluvy
z prostriedkov Úveru a Poplatok za správu Úveru: 2,99 eur/mesačne odo dňa uzatvorenia Úverovej

zmluvy.“ Rozsudkom Krajského súdu v Prešove sp. zn. 7CoCsp/28/2022 zo dňa 30.1.2023 v konaní voči
totožnému žalovanému bol potvrdený rozsudok Okresného súdu Stará Ľubovňa sp. zn. 4Csp/9/2019
zo dňa 29.4.2022 vo výroku o určení neprijateľných zmluvných podmienok v znení: ,,Spracovateľský
poplatok: 2.699,- Sk uhradený z prostriedkov úveru a Poplatok za správu úveru 60,- Sk mesačne .“

56. Ust. § 53a ods. 1 Občianskeho zákonníka zakladá povinnosť dodávateľa zdržať sa používania
zmluvnej podmienky (alebo podmienky s rovnakým významom), ktorá už bola súdom určená za
neprijateľnú a teda neplatnú. Povinnosť zdržať sa používania neprijateľnej podmienky je potrebné
vykladať extenzívne, t. j. takúto podmienku nemôže dodávateľ používať ani v rámci procesnej obrany
v súdnom konaní.

57. Súd prvej inštancie poukázal pri odôvodnení svojho rozhodnutia aj na rozhodnutie Najvyššieho súdu
SR 7Cdo 294/2019 z 28.2.2022. V tomto smere súd prvej inštancie poukázal na to, že najvyšší súd
konštatoval, že z označenia sporného poplatku vyplýva, že ide o poplatok za poskytnutie úveru, teda za
úkony na strane veriteľa, ktoré sú nevyhnutné pre uzavretie zmluvy a ktoré sú jeho internou záležitosťou

a súčasťou jeho nákladov.

58. K tomu je potrebné uviesť, že vo veci 7Cdo 294/2019 sa najvyšší súd primárne zaoberal
problematikou nastolenou dovolaním v prejednávanej veci a to správnosťou určenia RPMN (výpočtu
RPMN) v úverovej spotrebiteľskej zmluve za situácie, že poplatok za spracovanie a poskytnutie úveru

je započítaný do RPMN. Najvyšší súd konštatoval v tomto rozhodnutí správnosť tohto postupu výpočtu
RPMN a len okrajovo, v bode 21 svojho rozhodnutia, sa zaoberal tým, že ide o poplatok za poskytnutie
úveru, ktorý takto predstavuje cenu služby. Inými slovami problematika protiplnení za tento poplatok,ktoré by mali byť spotrebiteľovi logicky za tieto finančné prostriedky poskytnuté, v tomto rozhodnutí
riešená nebola.

59. Táto problematika je riešená práve vo vyššie uvedenom rozhodnutí Súdneho dvora, sp. zn. C-224/19
zo 16.7.2020, z ktorého práve vyplýva povinnosť vnútroštátneho súdu zaoberať sa tým, či provízia, teda
vlastne poplatok zodpovedá skutočne vynaloženým službám v prospech spotrebiteľa.

60. Na základe uvedeného je napadnutý rozsudok v jeho zamietavej časti vydaný na základe

nedostatočne zisteného skutkového stavu a naviac je aj nepreskúmateľný, čo zakladá dôvod na jeho
zrušenie podľa § 389 ods. 1 písm. b) a c) CSP a vrátenie veci súdu prvej inštancie na ďalšie konanie
(§ 391 ods. 1 CSP).

61. Úlohou súdu prvej inštancie tak bude v ďalšom konaní, v intenciách vyššie uvedených záverov
odvolacieho súdu, na základe doplneného dokazovania (ktoré je potrebné vykonať primárne na návrh

strán, ale aj bez návrhu v zmysle § 295 CSP) posúdiť návrh žalobcov na určenie spracovateľského
poplatku a poplatku za správu úveru, v tomto zmysle, že tento môže predstavovať neprijateľnú
zmluvnú podmienku, ak dodávateľ, teda žalovaný nepreukáže, že tento poplatok bol účtovaný v záujme
spotrebiteľa a aké služby mu boli za tento poplatok poskytnuté. Dôkazné bremeno v tomto smere leží
na žalovanom ako dodávateľovi, ktorý musí služby poskytnuté žalobcom za daný poplatok preukázať

a odôvodniť výšku účtovaného poplatku.

62. Rovnako tak bude povinnosťou žalovaného ako dodávateľa preukázať, že skutočne naplnil zmluvnú
podmienku, obsahom ktorej je vyhlásenie spotrebiteľa, že sa pred uzatvorením zmluvy oboznámil so
zmluvnými podmienkami a súhlasí s nimi. V tomto kontexte je nevyhnutné v zmysle § 295 CSP podrobne

k tejto zmluvnej podmienke vypočuť žalobcov.

63. V novom rozhodnutí o veci rozhodne súd prvej inštancie aj o náhrade trov tohto odvolacieho konania
(§ 396 ods. 3 CSP).

64. Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Prešove v pomere hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je prípustné odvolanie.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý

rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
Dovolateľ má právo zvoliť si advokáta a možnosť obrátiť sa na Centrum právnej pomoci (§ 160 ods.
2 CSP).
Podanie vo veci samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu

treba dodatočne doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného
predpisu; ak sa dodatočne nedoručí súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Súd na dodatočné
doručenie podania nevyzýva (§ 125 ods. 2 CSP).
Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods.2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom.
Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).