Rozsudok – Pracovné právo ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, May 29, 2024

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 12CoPr/3/2021

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6718203031
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 05. 2024
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Vladimír Šalamún

ECLI: ECLI:SK:KSBB:2024:6718203031.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Banskej Bystrici, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Vladimíra Šalamúna

a sudcov Mgr. Martina Štubniaka (sudca spravodajca) a Mgr. Stanislavy Salajovej, v spore žalobcu
NemocnicaspoliklinikouBrezno,n.o.,sosídlomBanisko273/1,97701Brezno,IČO:31908969,právne
zastúpeného Mgr. Martinom Jankovičom, advokátom, so sídlom Železničná 257/19, 050 01 Revúca,
proti žalovanému A. B. C., narodenému XX. XX. XXXX, s trvalým pobytom D. E. XXX/XX, XXX XX B. F.,
právne zastúpenému JUDr. Jozefom Školníkom, advokátom, so sídlom Mierová 2, 990 01 Veľký Krtíš,
ozaplatenie6.125,-Eurspríslušenstvom,oodvolanížalovanéhoprotirozsudkuOkresnéhosúduZvolen
č. k. 18Cpr/3/2018-490 zo 14. apríla 2021, takto

r o z h o d o l :

I. Rozsudok okresného súdu v I. a III. výroku p o t v r d z u j e .

II. Žalovaný je p o v i n n ý zaplatiť žalobcovi náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 % do
troch dní od právoplatnosti uznesenia, ktorým súd prvej inštancie rozhodne o ich výške.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Zvolen (ďalej aj „okresný súd“, alebo „súd prvej inštancie“, resp. „prvoinštančný súd“)
napadnutým rozsudkom uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 6.125,- Eur s úrokom z
omeškania 5 % ročne z tejto sumy od 28. 07. 2018 do zaplatenia, všetko v lehote 3 dní od právoplatnosti
rozsudku (I. výrok), v prevyšujúcej časti príslušenstva žalobu zamietol (II. výrok) a žalovanému uložil

povinnosť nahradiť žalobcovi trovy konania v rozsahu 100 % do 3 dní od právoplatnosti uznesenia,
ktorým rozhodne o ich výške (III. výrok).

2. Súd prvej inštancie dospel na základe vykonaného dokazovania k záveru o preukázaní všetkých
podmienok zodpovednosti žalovaného ako zamestnanca za škodu spôsobenú žalobcovi ako jeho
zamestnávateľovi podľa § 179 ods. 1 Zákonníka práce v podstate na tom skutkovom základe, že
žalovaný ako ošetrujúci lekár (primár chirurgického oddelenia a konziliár) nesprávne vyhodnotil závery

CT vyšetrenia zo dňa 22. 09. 2010 poukazujúceho na chirurgické pneumoperitoneum u pacienta
G. C., ktorému nebola v dôsledku toho poskytnutá správne (lege artis) zdravotná starostlivosť
a ktorý v dôsledku toho dňa 26. 09. 2010 umrel, za čo žalobca na základe právoplatného súdneho
rozhodnutia Okresného súdu Revúca uhradil pozostalým menovaného pacienta náhradu nemajetkovej
ujmy v celkovej sume 50.000,- Eur (plus náhradu trov konania v sume 7.357,11 Eur). Prvoinštančný
súd nezistil (spolu)zodpovednosť iných lekárov na spôsobení škody na strane žalobcu. Vzhľadom na
nedbanlivostné konanie žalovaného bola jeho zodpovednosť za škodu vzniknutú žalobcovi obmedzená

štvornásobkom jeho priemerného mesačného zárobku, čo v danom prípade činilo sumu 6.125,- Eur
a preto v tomto rozsahu spolu s príslušným úrokom z omeškania (priznaného od druhého dňa
nasledujúceho po doručení žaloby žalovanému) považoval prvoinštančný súd žalobu za dôvodnú a vo
zvyšku úrokov z omeškania ju zamietol. Rozhodnutie o trovách konania zdôvodnil prvoinštančný súdaplikáciou § 255 ods. 1 Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“) a len nepatrným neúspechom
žalobcu v spore ohľadne časti príslušenstva.

3. V zákonnej lehote podal proti rozsudku odvolanie žalovaný, ktorý označil odvolacie dôvody podľa §
365 ods. 1 písm. f) a h) CSP. Žiadal, aby odvolací súd rozsudok zrušil a vrátil vec prvoinštančnému súdu
na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

4. Žalovaný namietal, že pri posudzovaní výsledkov CT vyšetrenia nijak nepochybil. Potvrdil to aj

záver posudku znalca A. F., ktorý však prvoinštančný súd vôbec v rozsudku nespomenul. Hoci sa na
ošetrovaní pacienta podieľali viacerí lekári, žalobcom bol za zodpovedného za jeho smrť označený
iba on. Za pacienta je pritom zodpovedný ošetrujúci lekár príslušného oddelenia, ktorý riadi liečbu a
pokiaľ by sa ako konziliárny lekár pomýlil v stanovení diagnózy, mal ošetrujúci lekár znovu konzultovať
chirurga. To sa nestalo, lebo od 23. 09. 2010 od 11.00 hod do 26. 09. 2010 o 4.45 hod, kedy
pacient exitoval, nikto chirurga nekonzultoval, teda po dni 23. 09. 2010 s ním nikto z interného, či

neurologického oddelenia zdravotný stav pacienta nekonzultoval. Nebohý bol okrem toho polymorbídny
pacient a teda jednoznačné tvrdenie, že operácia by mu zachránila život je zavádzajúce. Správnosť jeho
postupu potvrdzuje znalecký posudok č. 140/2018 znalca A. H. a tiež v konaní vypracovaný znalecký
posudok č. 7/2020 znaleckej organizácie Lege artis, podľa ktorého nebola symptomatológia u pacienta
typická a preto nebolo chybou odloženie operácie, ale jej neprevedenie, pričom nesprávnym krokom

bolo neopakovanie chirurgického konzília do času úmrtia pacienta. Okrem toho žalovaný namietol, že
rozhodnutie prvoinštančného súdu je nepreskúmateľné, pretože neposkytuje odpovede na nastolené
právne otázky.

5. Žalobca vo vyjadrení k odvolaniu navrhol napadnutý rozsudok potvrdiť a priznať mu plnú náhradu

trov odvolacieho konania.

6. Uviedol, že súd prvej inštancie svoje rozhodnutie vyčerpávajúco a presvedčivo odôvodnil a žalovaný
v odvolaní nevymedzil žiadnu právnu otázku, v čom konkrétne prvoinštančný súd vychádzal
z nesprávneho právneho posúdenia veci. Pokiaľ ide o žalovaným namietaný odvolací dôvod týkajúci sa

nesprávnychskutkovýchzistení,odvolanieibarekapitulujedoterazprodukovanévyjadreniažalovaného.
Následne žalobca s odkazom na znalecké posudky znaleckej organizácie Lege artis a znaleckej
organizácie Forensic.sk a s nimi súvisiace vysvetlenia poverených znalcov A. A. a A. B. argumentoval,
čím podľa neho bola preukázaná zodpovednosť žalovaného. Uviedol, že obe znalecké organizácie
nezávisle od seba skonštatovali, že pri zistení náhlej príhody brušnej – konkrétne pri chirurgickom

peritoneu bola operácia život zachraňujúcim úkonom.

7. Na základe odvolania žalovaného krajský súd, ako súd odvolací (§ 34 CSP), vec preskúmal v rozsahu
určenom ustanoveniami § 379 a § 380 CSP, pričom podľa ust. § 385 ods. 1 CSP nariadil na prejednanie
odvolania pojednávanie, na ktorom zopakoval dokazovanie znaleckým posudku č. 190/2014 spoločnosti

Forensic.sk,znaleckýmposudkomč.140/2018vypracovanýmA.C.H.aznaleckýmposudkomč.7/2020
spoločnosti Lege Artis a na základe toho rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil
v I. a III. výroku vzhľadom na ich vecnú správnosť.

8. Odvolací súd po oboznámení sa s obsahom spisu zopakujúc dokazovanie na odvolacom pojednávaní

dospelkzáveru,žeodvolaniežalovanéhoniejedôvodné,hocisúdprvejinštanciezvykonanýchdôkazov
vyvodil čiastočne nesprávne skutkové zistenia v dôsledku čoho svoje rozhodnutie založil na sčasti
nesprávnom právnom posúdení veci. Tieto nedostatky ale inak nemali vplyv na vecnú správnosť výrokov
napadnutého rozsudku a odvolací súd ich odstránil zopakovaním dokazovania.

9. Odvolací súd musí konštatovať, že žalovaný neopodstatnene namietal, že súd prvej inštancie
svoje rozhodnutie zdôvodnil nedostatočne, resp. že ide o nepreskúmateľné rozhodnutie. Napadnuté
rozhodnutie totiž podľa odvolacieho súdu svojim zdôvodnením plne zodpovedá ust. § 220 ods.
2 CSP, ktoré určuje obsahové náležitosti odôvodnenia rozsudku. S výnimkou posúdenia otázky
spoluzodpovednosti ostatných lekárov ako zamestnancov žalobcu, ktorí sa podieľali na poskytovaní

zdravotnej starostlivosti pacienta G. C., sa odvolací súd plne stotožňuje so skutkovými a právnymi
závermi, ktoré na základe vykonaného dokazovania prijal prvoinštančný súd a ktoré veľmi podrobne
a vyčerpávajúco popísal v odôvodnení svojho rozhodnutia. Prvoinštančný súd sa vysporiadal so
všetkýmiprávnerelevantnýmiotázkamisporu,ktoréžalovanýibaopakujevpodanomodvolaní.Odvolacísúd preto na skutkové a právne závery prvoinštančného súdu poukazuje bez potreby ich opakovania,
nakoľko prvoinštančné a odvolacie konanie tvoria jednotu, zdôrazňujúc, že nesprávny medicínsky
postup žalovaného pri poskytnutí zdravotnej starostlivosti pacientovi G. C. preukazuje tak znalecký

posudok č. 190/2014 spoločnosti Forensic.sk, ako aj znalecký posudok č. 7/2020 spoločnosti Lege
Artis, v rozpore s ktorými nie sú podľa odvolacieho súdu ani závery samotným žalovaným predloženého
znaleckého posudku č. 140/2018 znalca A. H.. Ten totiž v posudku odpovedal len na čiastkové otázky
a jeho odpovede nemožno hodnotiť ako spochybnenie, resp. úplný opak záverov, ktoré konštatovali
ostatné dva posudky – napr. ak tento znalec uviedol čiastkový záver, že pneumoperitoneum – prítomnosť

vzduchu v dutine brušnej nie je vždy absolútnou indikáciou k urgentnej operácii, s tým súhlasia aj
oba posudky doplňujúc ale k tomu, že pre indikáciu operácie sú rozhodujúce aj ďalšie činitele (napr.
zápalové parametre). Obdobne znalec A. H. konštatuje, že úspešná operácia pacienta by ho zachránila,
čo presne zodpovedá aj záverom ostatných dvoch znaleckých posudkov, čím odvolací súd poukazuje na
skutočnosť,žepokiaľžalovanývodvolaníopakoval,žesprávnosťjehomedicínskehopostupupotvrdzuje
znalecký posudok A. H. a znaleckej organizácie Lege Artis, nie je tomu tak. Postup žalovaného, ktorý

nebol spôsobom poskytnutia zdravotnej starostlivosti lege artis potvrdzujú podľa odvolacieho súdu
všetky tri v konaní predložené znalecké posudky. Odvolací ešte dodáva, že pokiaľ žalovaný v odvolaní
uvádzal, že prvoinštančný súd sa nezaoberal znaleckým posudkom A. F., takýto posudok nie je súčasťou
spisu, nebol v konaní predložený a preto sa mu prvoinštančný súd ani nemohol venovať.

10. Súd prvej inštancie teda správne v súlade s vykonanými dôkazmi prijal záver o naplnení všetkých
podmienok zodpovednosti žalovaného za škodu podľa § 179 ods. 1 Zákonníka práce (t. j. protiprávne
konanie, vznik škody, príčinná súvislosť medzi nimi a nedbanlivostné zavinenie žalovaného).

11. Pokiaľ ale odvolací súd hodnotil komplexne všetky tri znalecké posudky, ktorými zopakoval

dokazovanie na odvolacom pojednávaní, dospel k tomu, že vo vzťahu k vzniknutej škode je daná
spoluzodpovednosť i ostatných ošetrujúcich lekárov pracujúcich u žalobcu, ktorí sa podieľali na
poskytnutí zdravotnej starostlivosti pacientovi G. C., čo prvoinštančný súd prehliadol. Zo znaleckých
posudkov totiž vyplynulo, že už dňa 17. 09. 2010 A. I. A. pri vyšetrení pacienta mal dať vyšetriť krv na
krvný obraz, biochemické vyšetrenia, zápalové parametre, malo byť vykonané RTG vyšetrenie brucha

a USG (sonografické vyšetrenie) brucha, ktoré by potvrdili, či vyvrátili vtedajšiu nesprávnu diagnózu
obstipácia. Pacientovi bola podaná len liečba, ktorá potlačila bolestivosť brucha a počas dní 17. 09.
2010 až 21. 09. 2010 nebolo vykonané ani RTG ani USG vyšetrenie brucha napriek pretrvávajúcim
bolestiam brucha. Dňa 22. 09. 2010 bolo vykonané RTG a CT vyšetrenie brucha s nálezom rozsiahleho
pneumoperitonea a napriek závažnosti stavu nebol vykonaný urgentný operačný zákrok, čo znalci

hodnotili za postup non lege artis nielen u žalovaného, ale aj u A. I. A.. Odvolací súd je preto názoru, že
už v podstate na začiatku poskytovania zdravotnej starostlivosti u žalobcu menovaný lekár nepostupoval
správne a tento nesprávny postup takisto mal svoj podiel na vzniknutej škode, lebo už vtedy sa mohlo
príslušnými vyšetreniami potvrdiť, resp. vylúčiť pneumoperitoneum, ktoré sa zistilo až následne práve po
prv nevykonanom CT vyšetrení. Následne sa na liečbe podieľal svojim nesprávnym postupom žalovaný,

ktorý však pacienta ležiaceho v tom čase na internom oddelení vyšetril naposledy dňa 23. 09. 2010.
V znaleckom posudku Lege Artis bolo v týchto súvislostiach konštatované, že bez ohľadu na záver
posledného chirurgického vyšetrenia (zo dňa 23. 09. 2010) pacienta bolo jeho neopakovanie až do
úmrtia pacienta jednoznačnou chybou v multiodborovej diagnostike a liečbe pacienta. Podľa zdravotnej
dokumentácie mal pacient naďalej intermitentné bolesti brucha, kontrolné – opakované chirurgické

vyšetrenie bolo jednoznačne indikované a požiadať o konziliárne vyšetrenie majú lekári oddelenia, na
ktorom je pacient hospitalizovaný. V nadväznosti na tieto znalecké závery odvolací súd tu poukazuje na
ust. § 2 ods. 5 zákona č. 576/2004 Z. z. o zdravotnej starostlivosti, podľa ktorého konzílium je poradný
orgán ošetrujúceho zdravotníckeho pracovníka (lekára), z čoho je treba vyvodiť, že ošetrujúci lekár
rozhoduje o spôsobe poskytnutia zdravotnej starostlivosti, k čomu mu má (iba) napomôcť konzílium

a teda je aj za (ne)poskynutie zdravotnej starostlivosti zodpovedný. V danom prípade to teda bol
ošetrujúci lekár interného oddelenia, ktorý mal iniciovať podľa znalca opakované chirurgické vyšetrenie
pacienta, pričom odvolací súd konštatuje, že sa tak od 23. 09. 2010 až do úmrtia pacienta dňa 26. 09.
2010 nestalo.

12. Na tom základe preto odvolací súd dospel k záveru, že nielen žalovaný, ale aj ďalší lekári zamestnaní
u žalobcu sa podieľali svojou časťou na nesprávnom poskytnutí zdravotnej starostlivosti pacientovi, čo
malo za následok vznik škody a preto podľa § 187 ods. 2 Zákonníka práce má každý z nich uhradiť
pomernú časť škody podľa miery svojho zavinenia. Zákonník práce neurčuje bližšie kritériá ako určovaťmieru zavinenia viacero zodpovedných zamestnancov. V danom prípade odvolací súd posúdil túto
mieru takým spôsobom, že najväčšmi vznik škody zavinil žalovaný a v menšej miere možno vidieť
zavinenie aj na strane lekára, ktorý pochybil už na začiatku hospitalizácie pacienta, kedy dňa 17. 09.

2010 neboli urobené potrebné vyšetrenia a v tej istej miere je daná aj zodpovednosť ošetrujúceho lekára
internéhooddelenia,ktorýpodni23.09.2010neiniciovalopakovanéchirurgickévyšetrenie.Tentopomer
zavinenia určil odvolací súd na 40 % u žalovaného a po 30 % u A. I. A. a u ošetrujúceho lekára interného
oddelenia. Ak potom výška škody na strane žalobcu predstavovala sumu 57.357,11 Eur (pozostalým
pacienta vyplatených 50.000,- Eur titulom nemajetkovej ujmy plus 7.357,11 Eur titulom náhrady trov

konania), z ktorej 40 % ako podiel žalovaného predstavuje sumu 22.942,84 Eur, prvoinštančný súd
v konečnom dôsledku správne uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 6.125,- Eur, keďže
táto suma ako 4-násobok priemerného mesačného zárobku žalovaného je maximálnou sumou, do ktorej
žalovaný zodpovedá podľa § 186 ods. 2 prvej vety Zákonníka práce.

13. Z týchto dôvodov bol rozsudok súdu prvej inštancie v prvom výroku vecne správnym a preto ho

odvolací súd podľa ust. § 387 ods. 1 CSP potvrdil, a to vrátane závislého výroku o trovách konania,
kde súd prvej inštancie správne aplikoval ustanovenie § 255 ods. 1 CSP, ohľadne ktorého žalovaný
v odvolaní neuviedol žiadnu konkrétnu odvolaciu argumentáciu.

14. Pri rozhodovaní o trovách odvolacieho konania vychádzal odvolací súd z ust. § 396 ods. 1 v spojení

s § 262 ods. 1 CSP a aplikoval zásadu zodpovednosti za výsledok (zásadu úspechu) vyplývajúcu z ust.
§ 255 ods. 1 CSP. V tomto prípade bol v odvolacom konaní plne úspešný žalobca a preto mu odvolací
súd priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania voči žalovanému v rozsahu 100 %. O výške
náhradytrovodvolaciehokonaniarozhodnepodľa§262ods.2CSPsúdprvejinštanciepoprávoplatnosti
rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá vyšší súdny úradník.

15. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Banskej Bystrici, ako súdu odvolacieho,
pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný

zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo

c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) CSP (§ 421 ods. 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 CSP nie je prípustné, ak

a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia

dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).
Dovolanie nie je prípustné proti rozsudku, ktorým sa vyslovilo, že sa manželstvo rozvádza, že je neplatné

alebo že nie je a proti uzneseniu v konaní o návrat maloletého do cudziny vo veciach neoprávneného
premiestnenia alebo zadržania (§ 76 CMP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,

lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
CSP).
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania (t.j. ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej
veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpis) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa

toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody)
a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je

a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa

predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou
a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za neho koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého
stupňa (§ 429 ods. 2 CSP).

Ak má dovolanie vady podľa § 429 a dovolateľ na výzvu súdu prvej inštancie na odstránenie vád

neodstráni vady, následkom neodstránenia vád dovolania je odmietnutie dovolania.