Uznesenie – Spotrebiteľské zmluvy ,
Zrušené Judgement was issued on Thursday, June 25, 2025

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 8Cdo/15/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6121524095
Dátum vydania rozhodnutia: 25. 06. 2025

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Gabriela Klenková
ECLI: ECLI:SK:NSSR:2025:6121524095.1

Uznesenie

Najvyšší súd Slovenskej republiky v spore žalobkyne EOS KSI Slovensko, s.r.o., Bratislava-mestská
časť Ružinov, Prievozská 2, IČO: 35 724 803, zastúpenej spoločnosťou Remedium Legal, s.r.o,
Bratislava-mestská časť Ružinov, Prievozská 2, IČO: 53 255 739, proti žalovanému Ľ. S., narodenému
X. Z. XXXX, K., Š. XX, zastúpenému advokátom Mgr. Ondrejom Barnom, Stropkov, Námestie SNP
16, o zaplatenie 3 264,62 eura s príslušenstvom, vedenom na Okresnom súde Poprad pod sp. zn.

21Csp/21/2022, o dovolaní žalobkyne proti rozsudku Krajského súdu v Prešove z 29. júna 2023 sp. zn.
20CoCsp/13/2023, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok Krajského súdu v Prešove z 29. júna 2023 sp. zn. 20CoCsp/13/2023 z r u š u j e a vec mu
v r a c i a na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

1.OkresnýsúdPoprad(ďalejlen„súdprvejinštancie“)rozsudkomč.k.21Csp/21/2022-199zo6.októbra

2022 zastavil konanie v časti o zaplatenie sumy 1 600 eur; žalobu zamietol; žalovanému priznal nárok
na náhradu trov konania proti žalobkyni plnom rozsahu.
1.1. Právne vec posúdil v súlade s ustanoveniami § 497 Obchodného zákonníka, § 52 ods. 1 až 4, § 53
ods. 9, § 39, § 524 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka, § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z. z. o bankách
v znení neskorších predpisov (ďalej len ,,zákon č. 483/2001 Z. z.“) a na základe výsledkov vykonaného
dokazovania ustálil skutkový stav, z ktorého vyplynulo, že právny vzťah vznikol uzavretím zmluvy o

splátkovom úvere č. 0494511707 dňa 22. júna 2011, na základe ktorej veriteľ Slovenská sporiteľňa a.
s. poskytla dlžníkom spotrebný úver na čokoľvek vo výške 9 000 eur s dojednanou výškou úrokovej
fixnej sadzby do splatnosti vo výške 12,90 % platnej ku dňu schválenia. Výška mesačnej splátky bola
v sume 32,02 eura do 30. júna 2011 a od 18. júla 2011 vo sume 144,78 eura s počtom splátok 120 od
18. júla 2011. Ročná percentuálna miera nákladov (ďalej len ,,RPMN“) bola určená vo výške 15,09 % a
celková čiastka spojená s úverom predstavovala sumu vo výške 16 668,26 eura. Z dôvodu nesplácania

úveru riadne a včas, právna predchodkyňa žalobkyne výzvou z 30. októbra 2020 vyzvala žalovaných
na okamžité zaplatenie dlžných splátok vo výške 1 776,13 eura s tým, že v prípade neuhradenia sumy
veriteľ pristúpi k vyhláseniu mimoriadnej splatnosti úveru. Uvedená výzva bola žalovanému zaslaná
doporučene podľa podacieho hárku dňa 3. novembra 2020, ktorá zásielka bola doručená adresátovi dňa
5. novembra 2020. Z dôvodu nezaplatenia dlžnej sumy, právna predchodkyňa výzvou zo 17. decembra
2020 oznámila žalovanému zosplatnenie celého úveru s dlžnou pohľadávkou vo výške 3 830, 29 eura.

Zároveňoznámilažalovanému,ževprípadeneuhradeniapohľadávkyjeoprávnenápostúpiťpohľadávku
tretej osobe. Oznámenie o zosplatnení žalovaný prevzal dňa 23. decembra 2020. Dňa 23. marca 2021
právna predchodkyňa žalobkyne zmluvou o postúpení pohľadávok uzavretej so Slovenskou sporiteľnou
a. s. ako postupcom a žalobkyňou postúpila pohľadávku žalovaného, ktorú skutočnosť mu oznámila
listom z 30. marca 2021.
1.2. Súd prvej inštancie posúdil právny vzťah ako spotrebiteľský. Vo vzťahu k posúdeniu dôvodnosti

uplatneného nároku uviedol, že žalobkyňa odvodzovala uplatnený nárok z titulu zmluvy o postúpení
pohľadávok z 23. marca 2021. Na základe listinných dôkazov predložených žalobkyňou súd prvejinštancie akcentoval, že doručovanie výzvy právnej predchodkyne žalobkyne z 3. novembra 2020
žalovanému, bolo preukázané podacím hárkom o odoslaní doporučenej zásielky. Podľa výsledku
sledovania doručenia zásielky prostredníctvom stránky Slovenskej pošty, a. s. bola zásielka doručená

žalovanému dňa 5. novembra 2020. Oznámenie o vyhlásení predčasnej splatnosti úveru z 2. decembra
2020 bolo taktiež preukázané podacím hárkom o odoslaní doporučenej zásielky, ktorá zásielka podľa
výsledku sledovania Slovenskou poštou a. s. mala byť doručená žalovanému dňa 23. decembra 2020.
Žalobkyňa síce predložila súdu prvej inštancie podacie hárky z 3. novembra 2020 a z 21. decembra
2020, ako aj výsledky doručenia zásielok, avšak z týchto listín nebolo zrejmé, či sa zásielky dostali do

sféry jeho dispozície a ani čo bolo obsahom predmetných zásielok. Podanie takejto listiny na poštovú
prepravu neznamená, že žalovaný mal možnosť sa s výzvou oboznámiť. Podľa upravených podmienok
doručovania Slovenskej pošty, a. s. k 19. marcu 2020 z dôvodu pandémie, pošta doručovala doporučené
zásielky bez doručenky alebo dobierky vhadzovaním do domovej listovej schránky. Za deň doručenia
sa považoval deň vhodenia takejto zásielky do schránky alebo uloženia zásielky v poštovom priečinku.
Z vykonaného dokazovania, ako aj z listinných dôkazov predložených žalobcom nevyplýva, že by

výzva na splatenie dlžnej časti úveru z 30. októbra 2020 a výzva na uhradenie zosplatneného úveru
zo 17. decembra 2020 bola žalovanému preukázateľne doručená, keďže v priebehu konania nebola
predložená či už doručenka alebo kópia vrátenej neprevzatej listovej zásielky. Zo strany žalobkyne tak
nebol predložený žiaden dôkaz, ktorým by bolo preukázané, že by jej právna predchodkyňa skutočne
upozornila žalovaného na možnosť predčasného zosplatnenia úveru, kedy sa tak malo stať a že také

upozornenie skutočne bolo žalovanému doručené, či aspoň doručované do sféry jeho dispozície. V
danom prípade bolo povinnosťou žalobkyne preukázať, že žalovaný sa s obsahom zásielky mohol
oboznámiť, čo sa však nestalo. Dôsledkom nesplnenia povinností veriteľa uloženej mu kogentnými
ustanoveniami Občianskeho zákonníka na ochranu spotrebiteľa je neplatnosť právneho úkonu a to
vyhlásenia mimoriadnej splatnosti úveru.

1.3. K výzve z 3. novembra 2020 súd prvej inštancie podotkol, že neobsahovala poučenie, že aj keď
napriek výzve bude spotrebiteľ viac ako 90 kalendárnych dní s plnením čo i len časti svojho záväzku voči
banke v omeškaní, banka aj bez jeho súhlasu môže svoju pohľadávku postúpiť inému aj nebankovému
subjektu. S poukazom na ustanovenie § 92 ods. 8 zákona č. 483/2002 Z. z. musí byť výzva kvalifikovaná.
Zákon síce nestanovuje žiadne osobitné obsahové náležitosti na túto výzvu, avšak z obsahu a zmyslu

tohto ustanovenia nepochybne vyplýva, že nestačí akákoľvek výzva banky na zaplatenie, ale touto
výzvou musí banka jednak vyzvať dlžníka na zaplatenie dlžnej sumy s uvedením lehoty 90 dní a
upozorniť ho, že po márnom uplynutí lehoty bude banka oprávnená postúpiť pohľadávku na iný, hoc aj
nebankový subjekt bez súhlasu dlžníka. Obsahom výzvy z 30. októbra 2020 bola výzva na uhradenie
dlhu vo výške 1 776,13 eura s upozornením, že ak žalovaný neuhradí sumu v lehote 15 dní, je banka

oprávnená vyhlásiť mimoriadnu splatnosť úveru a žalovaný bude musieť uhradiť celý poskytnutý úver s
príslušenstvom. Z rovnakého dôvodu nemohla byť za výzvu podľa § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z.
z. považovaná výzva zo 17. decembra 2020, v ktorej právna predchodkyňa žalobkyne neuviedla lehotu
90 dní na úhradu zosplatneného dlhu a možnosť postúpiť zosplatnenú pohľadávku aj na nebankový
subjekt. Posúdením splnenia podmienok pre postúpenie bankovej pohľadávky na nebankový subjekt,

súdprvejinštancieskonštatovalpostúpeniepohľadávkyakoabsolútneneplatnýprávnyúkon.Skúmaním
ex officio aktívnu vecnú legitimáciu žalobkyne v spore dospel k záveru, že žalobkyňa nie je v spore
aktívne legitimovaná z dôvodu nepreukázania účinného postúpenia pohľadávky, s prihliadnutím na
ochranu spotrebiteľa ako slabšej strany sporu. Na základe uvedených dôvodov žalobu zamietol. Z
dôvodu späťvzatia žaloby sčasti o sumu 1 600 eur, súd prvej inštancie konanie v súlade s ustanovením

§ 145 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len ,,CSP“)
zastavil. O nároku na náhradu trov konania rozhodol v súlade s § 262 ods. 1 v spojení s § 255 ods. 1 CSP.

2. Krajský súd v Prešove (ďalej len ,,odvolací súd“) rozsudkom z 29. júna 2023 sp. zn. 20CoCsp/13/2023
potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutých výrokoch; stranám náhradu trov odvolacieho

konania nepriznal.
2.1. Odvolací súd v odôvodnení skonštatoval správne zistenie skutkového stavu, ako aj správnosť jeho
právneho posúdenia. Na doplnenie a k uplatneným námietkam uviedol, že z obsahu spisu vyplynulo, že
nazákladenávrhužalobkyneOkresnýsúdBanskáBystricavydalplatobnýrozkazsp.zn.3Up/1755/2021
zo 6. decembra 2021, ktorým oboch žalovaných pôvodne aj Z. G. a žalovaného zaviazal spoločne

a nerozdielne zaplatiť uplatnenú pohľadávku. Vo vzťahu k pôvodne žalovanej Z. G. platobný rozkaz
nadobudol právoplatnosť a voči žalovanému sa nepodarilo doručiť platobný rozkaz do vlastných rúk.
V súvislosti s posudzovaním splnenia bankovej pohľadávky odvolací súd akcentoval, že zákon č.
483/2001 Z. z. nad rámec pravidiel cesie v Občianskom zákonníku sprísňuje pravidlá pri postupovanípohľadávok z bánk na iné subjekty. Spôsobilým predmetom postúpenia v zmysle § 92 ods. 8 zákona
č. 483/2001 Z. z. môže byť iba pohľadávka alebo jej časť, ktorá je už splatná, a to za predpokladu
predchádzajúcej písomnej výzvy banky a skutočnosti, že klient banky je napriek výzve nepretržite dlhšie

ako 90 kalendárnych dní v omeškaní. Uvedené predpoklady sú zákonným predpokladom pre platné
postúpenie pohľadávky banky. Musia byť kumulatívne splnené v čase postúpenia pohľadávky. Uvedené
ustanovenie je lex specialis k inštitútu cesie.
2.2. V spotrebiteľskom vzťahu je potrebné pri posúdení jednorazového predčasného zosplatnenia
celého dlhu zohľadniť i špeciálne ustanovenie k ustanoveniu § 565 Občianskeho zákonníka, ktorým je

ustanovenie § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka upravujúce osobitné podmienky pre možnosť veriteľa
zosplatniť celý dlh. Citujúc ustanovenie § § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka odvolací súd prezentoval
názor, že v prípade spotrebiteľských záväzkov ide o dva rôzne právne úkony veriteľa, a to upozornenie
na uplatnenie práva veriteľa podľa § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka a samotná žiadosť o zaplatenie
celého dlhu pre omeškanie so zaplatením splátky. Podmienkou riadneho zosplatnenia dlhu je riadne
doručenie oboch prejavov vôle veriteľa dlžníkovi. Ustanovenie § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka

nepredpokladá samostatné predchádzajúce písomné upozornenie na uplatnenie tohto práva.
2.3. Právna predchodkyňa žalobkyne vyhlásila predčasnú splatnosť úveru listom z 2. decembra 2020,
ktoréhodoručeniedlžníkompreukázaladoručenkami.Žalobkyňasícevkonanípredložilapísomnúvýzvu
z30.októbra2020,ktorouupozorniladlžníkanauplatnenieprávaveriteľapodľa§53ods.9Občianskeho
zákonníka, ak dlžnú sumu v lehote 15 dní od doručenia tejto výzvy neuhradí, nepreukázala však, že by

jej právny predchodca upozornil dlžníka na to, že mieni vyhlásiť predčasnú splatnosť úveru, resp. že by
sa takéto upozornenie dostalo do ich dispozičnej sféry. Pre splnenie podmienky písomnej výzvy podľa §
53 ods. 9 Občianskeho zákonníka bolo nevyhnutné, aby písomná výzva sa dostala do dispozičnej sféry
dlžníka. Žalobkyňa o doručení výziev a oznámenia do dispozičnej sféry dlžníkov predložila ako dôkaz
poštové podacie hárky s dátumom podania z 3. novembra 2020. Predloženie samotného elektronického

podacieho hárku samo o sebe ešte nedokazuje, že došlo k doručeniu zásielky, t. j. nepreukazuje,
aký bol osud zásielky po jej odovzdaní na pošte. Ustanovenie § 45 ods. 1 Občianskeho zákonníka
jednoznačne vyžaduje, aby prejav vôle došiel adresátovi - neprítomnej osobe. Nestačí teda v spore
preukázať podanie zásielky na pošte, ale aj to, že pošta zabezpečila dôjdenie zásielky do dispozičnej
sféry dlžníka ako adresáta, čím mu bola vytvorená objektívna možnosť oboznámiť sa s ňou a s jej

obsahom. Pre preukázanie uvedeného je totiž potrebné, aby žalobkyňa preukázala, že listina došla
do dispozičnej sféry dlžníka, a to buď doručenkou alebo kópiou vrátenej listovej zásielky neprevzatej
spotrebiteľom v odbernej lehote. V súvislosti s kópiou sledovania doručenia zásielok s výzvami cez
Slovenskú poštu a. s, ktoré boli odoslané dňa 3. novembra 2020 a časovo by zodpovedali momentu pred
vyhlásením predčasnej splatnosti, odvolací súd uviedol, že ide o vykázanie administratívnej činnosti

Slovenskej pošty a. s. bez ohľadu na to, kto v skutočnosti poštovú zásielku prevzal. Skutočnosť, že
žalobkyňa odoslala na prepravu zásielku, ktorú podľa jej tvrdenia doručovala dlžníkovi neznamená,
že tým bolo preukázané aj doručenie tejto zásielky dlžníkovi do jeho dispozičnej sféry. S poukazom
na vyššie uvedené odvolací súd skonštatoval, že žalobkyňa v konaní nepreukázala aktívnu vecnú
legitimáciu, preto nebol daný základný predpoklad platného postúpenia pohľadávky, ktorej sa žalobkyňa

domáhala, a ktorým bola splatnosť postupovanej pohľadávky.
2.4. Odvolací súd sa stotožnil s názorom súdu prvej inštancie, že z obsahu spisu je zrejmé, že postupca
nepostupoval v súlade s ustanovením § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z. z., keď nezaslal dlžníkovi
kvalifikovanú výzvu v súlade s ustanovením § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z. z. Zákon síce nestanovuje
žiadne osobitné obsahové náležitosti na túto výzvu, avšak z obsahu a zmyslu tohto ustanovenia

nepochybne vyplýva, že nestačí akákoľvek výzva banky na zaplatenie, ale touto výzvou musí banka
jednak vyzvať dlžníka na zaplatenie dlžnej sumy s uvedením lehoty 90 dní a upozorniť ho, že po márnom
uplynutí tejto lehoty bude banka oprávnená postúpiť pohľadávku na iný, hoc aj nebankový subjekt,
bez súhlasu dlžníka. Odvolací súd nepovažoval preukázané tvrdenie žalobkyne o splnení si povinnosti
pred postúpením bankovej pohľadávky. Výzva zo 17. decembra 2020 síce upozorňuje, že v prípade

neuhradenia dlžnej sumy, je banka oprávnená postúpiť pohľadávku, avšak nespĺňa vyššie uvedené
kvalifikačné požiadavky výzvy podľa § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z. z. Z uvedeného dôvodu sa
odvolací súd nestotožnil s tvrdením žalobkyne, že za takúto výzvu bolo možné možno považovať aj
výzvu banky z 30. októbra 2020. Uvedené výzvy boli žalovanému doručované síce pred postúpením
pohľadávky dňa 23. marca 2021, avšak na úplne inom právnom základe, a to na podklade ustanovení §

53 ods. 9 a § 565 Občianskeho zákonníka a nie na podklade ustanovenia § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001
Z. z., pretože jedná sa o výzvu na plnenie s následkom zosplatnenia celého úveru a nie s následkom
postúpenia pohľadávky inému subjektu, ako to vyžaduje ustanovenie § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z.
z. Z dôvodu nesplnenia zákonom stanovených podmienok pre platné postúpenie bankovej pohľadávky,žalobkyňa v konaní nepreukázala jej aktívnu vecnú legitimáciu v spore. Odvolací súd sa nestotožnil
ani s odvolacou námietkou žalobkyne, že by súd prvej inštancie v napadnutom rozsudku uvádzaním
nesprávnych dátumov jednotlivých výziev a ich odoslania či doručenia spôsobil nepreskúmateľnosť

rozsudku.Pokiaľsúdprvejinštancievodôvodneníuviedolnesprávnydátum,odvolacísúdzhojiluvedenú
nesprávnosť uvedením správneho dátumu v odôvodnení tohto rozsudku. Z uvedených dôvodov nedošlo
k porušeniu práv žalobkyne v takej miere, že by mal za následok porušenie jej práva na spravodlivý
proces. Na základe uvedených dôvodov odvolací súd napadnutý rozsudok ako vecne správny potvrdil
v súlade s ustanovením § 387 ods. 1 a 2 CSP. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol

v súlade s ustanoveniami § 396 ods. 1 v spojení s § 255 ods. 1 CSP.

3. Proti uvedenému rozhodnutiu odvolacieho súdu podala žalobkyňa dovolanie (ďalej len ,,dovolateľka“),
ktorého prípustnosť vyvodzovala z ustanovení § 420 písm. f) CSP a § 421 ods. 1 písm. a) a § 421 ods.
1 písm. b) CSP. Namietala nedostatočné odôvodnenie uvedené odvolací súd v súvislosti s hodnotením
predložených podacích hárkov spolu s dokladom o sledovaní zásielky (výpisom zo stránky poštového

doručovateľa) v kombinácii so zmluvnými stranami dohodnutou fikciou doručenia zásielok. Dôvodila,
že podacie hárky spolu s výpismi zo stránky poštového doručovateľa zo služby sledovania zásielok,
na ktorých je jasne uvedené číslo podacieho hárku, deň odoslania, ako aj deň doručenia žalovanému,
potvrdzujú nielen odoslanie, ale aj doručenie uvedených výziev žalovanému. Odignorovanie tohto
dôkazu preto považovala za hrubý zásah do jej procesných práv a do práva na spravodlivý proces.

Tým, že odvolací súd neuviedol, akým spôsobom dospel k tvrdeniu, že išlo len o administratívny výkaz
činnosti poštového doručovateľa, resp. prečo takýto dôkaz nepovažoval za relevantný na preukázanie
určitých skutočností, značne zasiahol do jej práva na riadne odôvodnenie rozhodnutia. Dovolateľka s
poukazom na rozhodovaciu prax dovolacieho súdu (sp. zn. 2Sžf/8/2009, 5Obdo/2/2017, 6Cdo/98/2017),
Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 174/09, ako aj na rozhodovaciu prax v obdobných

veciach krajských súdov Slovenskej republiky, ktoré konkretizovala, z ktorých relevantnú časť citovala.
3.1. V rámci uplatneného dovolacieho dôvodu v zmysle § 421 ods. 1 písm. a) CSP namietala nesprávne
právne posúdenie riešenia otázky, od ktorej záviselo napadnuté rozhodnutie v znení: ,,či doručenie
do dispozičnej sféry adresáta preukázané podacím hárkom spolu s dokladom o sledovaní zásielky
zo stránky poštového doručovateľa adresátovi, ktorý je spotrebiteľom, spôsobuje účinky riadneho

doručenia“ (i). Poukázala na judikát R 4/2021 v znení právnej vety: ,,Ustanoveniu § 53 ods. 1
Občianskeho zákonníka neodporuje a zásade zmluvnej voľnosti zodpovedá aj dohoda spotrebiteľa
a veriteľa v spotrebiteľskej zmluve o tom, že pri doručovaní zásielky spotrebiteľovi sa môže uplatniť
fikcia doručenia zásielky na poslednú známu adresu spotrebiteľa.“ Obdobný právny záver vyplýva napr.
aj z uznesení najvyššieho súdu z 28. januára 2011 sp. zn. 5Cdo/129/2010, z 30. apríla 2007 sp.

zn. 1ObdoV/63/2005, na základe čoho dovolateľka považovala riešenie nastolenej otázky za ustálenú
rozhodovaciu prax najvyšších súdnych autorít v súlade s čl. 2 ods. 2 Základných princípov CSP).
Dovolateľka nesúhlasila s názorom odvolacieho súdu, ktorý neuznal poštový podací hárok spolu s
dokladom o sledovaní zásielky/výpisom zo stránky poštového doručovateľa ako relevantný dôkaz o
tom, že právna predchodkyňa žalobkyne žalovanému doručovala výzvy z 30. októbra 2020 a 17.

decembra 2020. Predmetný podací hárok č. V. k výzve z 30. októbra 2020 je možné prostredníctvom
označenia ,,Naše číslo X.-XXXXX“ na výzve spojiť s touto výzvou, a podací hárok č. V. k výzve zo
17. decembra 2020 je možné prostredníctvom označenia ,,Naše číslo X.-XXXXX“ na výzve spojiť s
uvedenou výzvou zo 17. decembra 2020. Podacie hárky tak spolu s výpismi zo stránky poštového
doručovateľa zo služby sledovanie zásielok, na ktorých je jasne uvedené číslo podacieho hárku, deň

odoslania, ako aj deň doručenia žalovanému, potvrdzujú nielen odoslanie, ale aj doručenie uvedených
výziev žalovanému. Tvrdenie odvolacieho súdu v odôvodnení jeho rozhodnutia, že ide iba o vykázanie
administratívnej činnosti Slovenskej pošty a. s. bez ohľadu na to, kto v skutočnosti prevzal poštovú
zásielku nemôže obstáť ani s poukazom na informáciu, ktorú Slovenská pošta a. s. uvádza pri tejto
poskytovanej službe sledovanie zásielok na stránke uvádza, že ,,Služba, ktorá vám umožní získať

informácie o pohybe vašej zásielky od podania až po jej dodanie adresátovi. Vo vnútroštátnom styku je
štandardne poskytovaná ku všetkým zásielkam s podacím číslom.“ Podľa judikátu R 4/2021 súdna prax
dospela k záverom, že existujú rôzne spôsoby dojednania fikcie doručenia. Súdna prax sa zhodla na
akceptovaní tzv. druhého spôsobu dojednania fikcie doručenia, pričom v predmetnom právnom spore
sa jedná o tento tzv. druhý spôsob dojednania fikcie doručenia. Podľa názoru dovolateľky je zjavné, že

súdna prax v zásade konštantne akceptuje aj samotný podací hárok ako relevantný dôkaz preukazujúci
doručenie zásielky do dispozičnej sféry adresáta. Odvolací súd sa odklonil od ustálenej rozhodovacej
praxe najvyšších súdnych autorít, ak neakceptoval podací hárok ako dôkaz o doručení písomností do
dispozičnej sféry žalovaného, resp. v spojení so sledovaním zásielky, takáto otázka ešte v rozhodovacejpraxi nebola riešená, pričom sa jedná o esenciálnu otázku v konaní, od ktorej závisí úspech žalobkyne
v predmetnom spore z dôvodu preukázania aktívnej legitimácie v spore. Z uvedených dôvodov preto
dovolateľka považovala napadnuté rozhodnutie za nepredvídateľné a nepreskúmateľné.

3.2. V súvislosti s uplatneným dovolacím dôvodom v zmysle § 421 ods. 1 písm. b) CSP dovolateľka
vymedzila otázku, ktorú v rozhodovacej praxi nebola ešte vyriešená v znení: ,,či v prípade písomnej
výzvy v zmysle § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z. z. zákon konkrétne vyžaduje kvalifikované požiadavky
na túto výzvu, teda okrem výzvy na zaplatenie, aj výslovné uvedenie lehoty 90 dní a upozornenia,
že po márnom uplynutí tejto lehoty bude banka oprávnená postúpiť pohľadávku na iný, aj nebankový

subjekt, bez súhlasu dlžníka“(ii). Následne dôvodila, že takýto výklad z ustanovenia § 92 ods. 8 zákona
č. 483/2001 Z. z. absolútne nevyplýva, a to ani extrémne extenzívnym výkladom. Uvedené ustanovenie
predpisuje len obligatórnu písomnú formu výzvy banky voči svojmu klientovi, t. j. výzve banky k úhrade
omeškaného peňažného záväzku, ktorá môže byť vykonaná kedykoľvek za trvania omeškania dlžníka.
Ak by zákonodarca mienil týmto ustanovením definovať osobité náležitosti výzvy, resp. poskytnúť
dlžníkovi lehotu na dobrovoľné plnenie po dobu 90 dní od doručenia výzvy, nepochybne by to bolo v

ustanovení § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z. z. výslovne a jednoznačne uvedené. V tejto súvislosti
dovolateľka poukázala na skutočnosť, že v súlade s uvedeným ustanovením na účinné postúpenie
pohľadávky postačuje kumulatívne splnenie dvoch zákonných podmienok, ktoré v danom prípade boli
splnené, a to vyzvať dlžníka na splnenie čo len časti jeho peňažného záväzku a omeškanie dlžníka so
splnením čo len časti peňažného záväzku nepretržite dlhšie ako 90 dní. Dovolateľka zároveň zdôraznila,

že postupca v zmysle ustanovenia § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z. z. nebol v prípade splnenia
zákonných podmienok povinný upozorňovať a informovať dlžníka na skutočnosť, že po márnom uplynutí
lehoty na zaplatenie dlhu bude oprávnená postúpiť pohľadávku na inú osobu, nakoľko z uvedeného
ustanovenia mu takáto povinnosť ako banke ani nevyplýva. Uvedené ustanovenie žiadnym možným
výkladom nepojednáva o tom, že na platné postúpenie pohľadávky je potrebná „osobitná“ výzva a

rovnako neurčuje ani žiadne jej osobitné náležitosti, ale práve naopak, ak sú kumulatívne splnené
vyššie uvedené podmienky, tak potom k účinnému postúpeniu pohľadávky riadne došlo, a aktívna vecná
legitimácia je daná. V konaní bolo predloženými listinnými dôkazmi preukázané, že žalovaný bol v
čase postúpenia pohľadávky i napriek písomnej výzve postupcu v omeškaní so splnením čo len časti
svojho peňažného záväzku voči postupcovi nepretržite dlhšie ako 90 kalendárnych dní, a teda bolo

preukázané, že zo strany postupcu nedošlo k porušeniu ustanovenia § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z.
z. Nadväzujúc na uvedené dovolateľka poukázala na odlišné právne posúdenie odvolacím súdom výzvy
podľa ustanovenia § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z. z. v skutkovo obdobných veciach i na rozhodovaciu
prax krajských súdov Slovenskej republiky, ktoré rozhodnutia príkladmo uviedla a z nich relevantnú časť
citovala. Navrhla napadnuté rozhodnutie i rozsudok súdu prvej inštancie zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie

konanie.

4. Žalovaný písomné vyjadrenie k doručenému dovolaniu nepredložil.

5. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len ,,dovolací súd“) po zistení, že dovolanie podala v

stanovenej lehote (§ 427 ods. 1 CSP) strana sporu, v neprospech ktorej bolo napadnuté rozhodnutie
vydané (§ 424 CSP), bez nariadenia pojednávania (§ 443 CSP) po preskúmaní, či dovolanie obsahuje
zákonom predpísané náležitosti (§ 428 CSP) a či sú splnené podmienky podľa § 429 CSP, dospel k
záveru, že dovolanie je nielen prípustné, ale aj dôvodné.

6. Podľa § 419 CSP proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa.

7. Rozhodnutia odvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie prípustné sú vymenované v § 420 a § 421
CSP. Z citovaného ustanovenia expressis verbis vyplýva, že ak zákon výslovne neuvádza, že dovolanie
je proti tomu ktorému rozhodnutiu odvolacieho súdu prípustné, tak takéto rozhodnutie nemožno úspešne

napadnúť dovolaním.

8. Podľa § 420 CSP dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej
alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto
v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne

konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesnýmpostupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k
porušeniu práva na spravodlivý proces.

9. Podľa § 431 CSP dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k
vade uvedenej v tomto ustanovení. Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva
táto vada.

10. Hlavnými znakmi charakterizujúcimi procesnú vadu uvedenú v § 420 písm. f) CSP sú zásah súdu

do práva strany sporu a nesprávny procesný postup súdu reprezentujúci takýto zásah znemožňujúci
procesnej strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné oprávnenia v takej miere (intenzite), v
dôsledku ktorej došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Podstata práva na spravodlivý súdny
proces je možnosť fyzických a právnických osôb domáhať sa svojich práv na nestrannom súde a v
konaní pred ním využívať všetky právne inštitúty a záruky poskytované právnym poriadkom. Integrálnou
súčasťou tohto práva je právo na relevantné, zákonu zodpovedajúce konanie súdov a iných orgánov

Slovenskej republiky a ich spravodlivé rozhodnutie (I. ÚS 26/94).

11. Ustanovenie § 420 písm. f) CSP zakladá prípustnosť a zároveň dôvodnosť dovolania v tých
prípadoch, v ktorých miera porušenia procesných práv strany nadobudla intenzitu porušenia jej práva na
spravodlivý proces. V zmysle uvedeného ustanovenia treba za nesprávny procesný postup považovať

postup súdu spočívajúci predovšetkým v zjavnom porušení kogentných procesných ustanovení, ktoré
sa vymyká nielen zákonnému, ale aj ústavnoprávnemu rámcu, a tak zároveň znamená aj porušenie
ústavou zaručených procesných práv spojených so súdnou ochranou práva. Ide napr. o právo na verejné
prejednanie sporu za prítomnosti strán sporu, právo vyjadriť sa ku všetkým vykonaným dôkazom, právo
nazastúpeniezvolenýmzástupcom,právonapredvídateľnosťrozhodnutia,nazachovanierovnostistrán

v konaní, právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia, na relevantné konanie súdu spojené so zákazom
svojvoľného postupu a so zákazom denegatio iustitiae (odmietnutie spravodlivosti).

12. Pod porušením práva na spravodlivý proces (vo všeobecnosti) treba rozumieť taký postup súdu,
ktorým sa účastníkom konania znemožní realizácia tých procesných práv, ktoré im právna úprava

priznáva za účelom zabezpečenia spravodlivej ochrany ich práv a právom chránených záujmov v tom
- ktorom konkrétnom konaní, pričom miera tohto porušenia znamená porušenie práva na spravodlivý
proces; jeho súčasťou je aj náležité odôvodnenie rozhodnutia (II. ÚS 559/2018, III. ÚS 47/2019).

13. Podľa § 387 ods. 2 a 3 CSP ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením

napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov
napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie
dôvody. Odvolací súd sa v odôvodnení musí zaoberať aj podstatnými vyjadreniami strán prednesenými v
konaní na súde prvej inštancie, ak sa s nimi nevysporiadal v odôvodnení rozhodnutia súd prvej inštancie.
Odvolací súd sa musí v odôvodnení vysporiadať s podstatnými tvrdeniami uvedenými v odvolaní.

14. Civilný sporový poriadok umožňuje odvolaciemu súdu použiť tzv. skrátené odôvodnenie v rozsudku
v prípade, ak sa v celom rozsahu stotožní s odôvodnením napadnutého rozhodnutia. V takom
prípade sa môže obmedziť v odôvodnení len na konštatovanie správnosti dôvodov napadnutého
rozhodnutia a prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti ďalšie dôvody. Zákon však vyžaduje, aby

aj v prípade skráteného odôvodnenia odvolací súd zaujal jasné stanovisko k podstatným vyjadreniam
strán predneseným v konaní na súde prvej inštancie, pokiaľ sa s nimi nevysporiadal v odôvodnení
rozhodnutia súd prvej inštancie. Povinnosťou odvolacieho súdu je zároveň vysporiadať sa v odôvodnení
rozhodnutia s podstatnými tvrdeniami uvedenými v odvolaní. Za podstatný je potrebné považovať taký
argument, ktorý je relevantný, teda má vecnú súvislosť s prejednávanou vecou a zároveň je takej

povahy, že v prípade jeho preukázania (samostatne alebo v spojitosti s ostatnými okolnosťami) môže
priniesť rozhodnutie priaznivejšie pre odvolateľa (Števček, M., Ficová, S., Baricová, J., Mesiarkinová,
S., Bajánková, J., Tomašovič, M., a kol. Civilný sporový poriadok. Komentár. Praha: C. H. Beck, 2016,
1296 s.).

15. Z okolností preskúmavanej veci vyplýva, že odvolací súd pri posudzovaní otázky účinného doručenia
zásielok obsahujúcich výzvy v zmysle ustanovení § 53 ods. 9 a § 565 Občianskeho zákonníka a
ustanovenia § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z. z., prezentoval názor, v zmysle ktorého ,,predloženie
samotného elektronického podacieho hárku samo o sebe ešte nedokazuje, že došlo k doručeniuzásielky - výzvy a oznámenia aj do dispozičnej sféry žalovaného na adresu uvedenú v zmluve o
úvere, t. j. nepreukazuje, aký bol osud zásielky po jej odovzdaní na pošte. Aj keď na doručovanie
zásielky prostredníctvom poštového doručovateľa nemá odosielateľ vplyv a dosah, ustanovenie § 45

ods. 1 Občianskeho zákonníka jednoznačne vyžaduje, aby prejav vôle došiel adresátovi - neprítomnej
osobe. Nestačí teda v spore preukázať podanie zásielky na pošte, ale aj to, že pošta zabezpečila
dôjdenie zásielky do dispozičnej sféry dlžníkov ako adresáta, čím mu bola vytvorená objektívna
možnosť oboznámiť sa s ňou a s jej obsahom. Pre preukázanie uvedeného bolo totiž potrebné, aby
žalobkyňa preukázala, že listina došla do dispozičnej sféry dlžníka, a to buď doručenkou alebo kópiou

vrátenej listovej zásielky neprevzatej spotrebiteľom v odbernej lehote. Nositeľkou dôkazného bremena
a možnosti dlžníka oboznámiť sa s obsahom podania bola v tomto prípade žalobkyňa. K predloženým
printscreenom sledovania doručenia zásielok s výzvami cez Slovenskú poštu a. s., ktoré boli odoslané
3. novembra 2020 a časovo by zodpovedali momentu pred vyhlásením predčasnej splatnosti, odvolací
súd uviedol, že ide o vykázanie administratívnej činnosti Slovenskej pošty a. s. bez ohľadu na to,
kto v skutočnosti prevzal poštovú zásielku. Skutočnosť, že žalobkyňa odoslala na prepravu zásielku,

ktorú podľa svojho tvrdenia doručoval dlžníkom neznamená, že tým bolo preukázané aj doručenie
týchto zásielok dlžníkom do ich dispozičnej sféry. Vzhľadom na uvedené mal odvolací súd za to,
že žalobkyňa nepreukázala v konaní svoju aktívnu vecnú legitimáciu, pretože nebol daný základný
predpoklad platného postúpenia pohľadávky, ktorej sa žalobkyňa domáhala, a ktorým bola splatnosť
postupovaného záväzku. V kontexte uvedeného odvolací súd poukázal na právny záver vyplývajúci z

uzneseniaNajvyššiehosúduSlovenskejrepublikyz27.novembra2024sp.zn.7Cdo/133/2023,vzmysle
ktorého podací hárok s uvedením konkrétneho čísla, nie je dôkazom o tom, že by výzva na splatenie
dlžnej časti úveru bola aj reálne doručená a dostala sa do dispozičnej sféry žalovaných“.

16. Oboznámením sa s obsahom uplatnených námietok žalobkyňou v odvolaní, ako aj s obsahom

predložených listinných dôkazov, dovolací súd zistil, že odvolací súd sa dôsledne nevysporiadal s
otázkou preukázania účinného doručenia zásielok adresovaných žalovanému právnou predchodkyňou
žalobkyne, ktoré námietky boli relevantné pre záver o preukázaní aktívnej legitimácie žalobkyne v
spore. Aj pre rozhodovanie odvolacieho súdu platí, že iba rozhodovanie v súlade s ustálenou súdnou
praxou je úplným naplnením požiadavky spravodlivého procesu a princípu právnej istoty v súlade s čl.

2 Základných princípov CSP.

17. K preukazovaniu doručovania písomnosti podacím hárkom dovolateľka okrem zhrnutia skutkových
okolnostípoukázalaajnaustálenúrozhodovaciupraxnajvyššíchsúdnychautorítatonajudikátR4/2021
a rozhodnutia najvyššieho súdu, sp. zn. 2Sžf/8/2009, 5Obdo/2/2017.

18. Z rozhodovacej činnosti dovolacieho súdu vyplýva, že otázkou tzv. fikcie doručenia sa
zaoberal dovolací súd napr. v rozhodnutiach sp. zn. 5Cdo/36/2020, 7Cdo/133/2023, 2Cdo/182/2022,
4Cdo/90/2023, 2Sžf/8/2009, 5Obdo/2/2017, ktoré rozhodnutia predstavujú ustálenú rozhodovaciu prax
v zmysle prijatých judikátov R 71/2018, R 83/2018.

19. Najvyšší súd v rozsudku z 15. decembra 2020 sp. zn. 5Cdo/36/2020, ktorý bol publikovaný v
Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky č. 1/2021 ako judikát R
4/2021 judikoval právnu vetu v znení: ,,Ustanoveniu § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka neodporuje
a zásade zmluvnej voľnosti zodpovedá aj dohoda spotrebiteľa a veriteľa v spotrebiteľskej zmluve o

tom, že pri doručovaní zásielky spotrebiteľovi sa môže uplatniť fikcia doručenia zásielky na poslednú
známu adresu spotrebiteľa. Ustanovenie § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z. z. o bankách v znení
do 31. decembra 2016 oprávňovalo banku postúpiť tretej osobe len pohľadávku, ktorá bola v čase
postúpenia splatná“. Z jeho odôvodnenia vyplýva, že ,,Ustanovenie § 45 ods. 1 Občianskeho zákonníka
upravuje režim doručovania hmotnoprávnych úkonov. V zmysle uvedeného ustanovenia prejav vôle

pôsobí voči neprítomnej osobe od okamihu, keď jej dôjde. V danom prípade sa jedná o tzv. teóriu
dôjdenia, a teda pri hmotnoprávnych úkonoch sa nevyžaduje skutočné doručenie a prevzatie písomnosti
zachytávajúcej právny úkon. Účinnosť adresovaných jednostranných hmotnoprávnych úkonov v režime
Občianskeho zákonníka, resp. celkovo v oblasti súkromného práva predpokladá, že prejav vôle dôjde,
resp. je doručený adresátovi, t. j. že sa dostane do sféry jeho dispozície - už týmto okamihom začína

právny úkon pôsobiť voči druhej zmluvnej strane. Slovné spojenie „dostane do jeho dispozičnej sféry“
nemožnovykladaťvzmysleprocesnoprávnychpredpisov.Jenímpotrebnérozumieťobjektívnumožnosť
neprítomnej osoby zoznámiť sa s jej adresovaným právnym úkonom. Právna teória i súdna prax takou
možnosťou chápe nielen samotné prevzatie písomného hmotnoprávneho úkonu adresátom, ale i taképrípady, kedy doručením listu či telegramu, obsahujúceho prejav vôle, do bydliska alebo sídla adresáta
či do jeho poštovej schránky, poprípade i hodením oznámenia do poštovej schránky o uložení takej
zásielky, nadobudol adresát hmotnoprávneho úkonu objektívnu príležitosť zoznámiť sa s obsahom

zásielky. Pritom nie je nevyhnutné, aby sa adresát skutočne zoznámil s obsahom hmotnoprávneho
úkonu, postačuje, že mal objektívnu možnosť spoznať jeho obsah (napr. uznesenie Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky z 28. januára 2011 sp. zn. 5Cdo/129/2010). Teória dôjdenia vychádza z toho, že
z hľadiska pôsobenia (perfektnosti) prejavu vôle nie je dôležitá skutočná vedomosť adresáta právneho
úkonu, pretože inak by adresát mohol účinkom prejavu vôle druhého účastníka zabrániť nepreberaním

písomností.Dôjdenímdosféryvplyvupríjemcusarozumienapríkladvhodenielistudoschránkypríjemcu
alebo dôjdenie mailu na mailovú adresu príjemcu, ak príjemca dal v zmluve najavo, že písomnosti
možno posielať aj elektronicky. Rozhodujúce je objektívne hľadisko, t. j. ak sa preukáže, že adresát mal
reálnumožnosťoboznámiťsasprejavomvôle,nastávajúprávneúčinkyjednostrannéhoprávnehoúkonu
obsahujúceho takýto prejav bez ohľadu na to, či sa s ním adresát skutočne oboznámil. Pre čas dôjdenia
prejavu vôle ďalej platí, že prejav vôle musí dôjsť adresátovi v čase, v ktorom sa podľa obvyklých

okolností mohol s obsahom prejavu vôle oboznámiť; záleží teda na tom, kedy adresát mal a mohol
predpokladať prijatie prejavu. Dôjdením prejavu vôle do dispozičnej sféry adresáta sa završuje proces
účinného doručenia právneho úkonu a od tohto momentu je právny úkon pre konajúci subjekt záväzný
a nemožno ho jednostranne odvolať. V zmluvnej právnej praxi sa zvyknú v súvislosti s doručovaním
právnych úkonov a iných listín v zmluvách používať dojednania upravujúce tzv. fikciu doručenia, podľa

ktorej sa zásielka považuje za doručenú bez ohľadu na to, či doručenie (v zmysle faktického prevzatia
zásielky) bolo reálne vykonané. V tomto smere možno rozlišovať dve situácie fikcie doručenia, a
to: 1/ zásielka sa považuje za doručenú uplynutím vopred určených dní odo dňa jej odoslania, 2/
zásielka sa považuje za doručenú dňom jej vrátenia odosielajúcemu subjektu z dôvodu neprevzatia
adresátom. K prvému spôsobu dojednania fikcie doručenia zaujala súdna prax odmietavé stanovisko,

podľa ktorého dohodou zmluvných strán nemožno platne dojednať nevyvrátiteľnú domnienku ani fikciu,
že určitá zásielka obsahujúca právny úkon sa považuje za doručenú len na základe jej odoslania
bez toho, aby došla do sféry adresáta. Podľa tohto názorového prúdu fikcia doručenia neobstojí ako
platne dojednaná pre jej rozpor s ustanovením § 45 ods. 1 Občianskeho zákonníka v spojení s
ustanovením § 39 Občianskeho zákonníka. Princíp doručovania právnych úkonov ako podmienka ich

účinnosti vyplýva nielen z § 45 Občianskeho zákonníka, ale je jednou z hlavných zásad súkromného
práva. Je neprípustné, aby k vzniku, zmene alebo zániku práv a povinností účastníkov právnych
vzťahov dochádzalo na základe prejavu vôle konajúceho subjektu bez toho, aby mal adresát minimálne
objektívnu možnosť sa s týmto úkonom oboznámiť - ak má byť určitý právny úkon uskutočnený jednou
osobou významný pre inú osobu, musí mať táto osoba aspoň príležitosť spoznať jeho obsah (musí dôjsť

do jej dispozičnej sféry). Dispozičná sféra adresáta je vymedzená zmluvne dohodnutým doručovacím
režimom, t. j. kontaktnými adresami účastníkov alebo určením kontaktnej osoby (spravidla v záhlaví
zmluvy) s tým, že doručenie písomnosti je účinné už tým, že sa doručí do dohodnutého miesta alebo
určenej osobe. Týmto okamihom sa zásielka dostáva do sféry adresáta, pričom už nie je dôležité,
či sa adresát s obsahom zásielky zoznámil alebo nie. Z podstaty doručovania tak pre účastníkov

zmluvného vzťahu vyplýva povinnosť zabezpečiť v danom mieste alebo u určenej osoby prijímanie
zásielok. Pri zmene dohodnutého režimu doručovania majú zmluvné strany vzájomnú oznamovaciu
povinnosť, aby sa zabezpečila účinnosť doručovania právnych úkonov - zmluvnej strane nemožno
pričítať v jej neprospech, že doručovala na pôvodne dohodnutú adresu, ak jej táto zmena nebola
včas oznámená (z dôvodu právnej istoty v právnych vzťahov možno odporučiť dojednať notifikačnú

povinnosť týkajúcu sa zmien v doručovaní výslovným spôsobom v zmluve). Je neprípustné, aby adresát
porušením povinnosti oznámiť novú adresu požíval výhody spočívajúce v zmarení právnych účinkov
pre neho nepriaznivých právnych úkonov, a to na úkor konajúcej osoby, ktorá koná v súlade s tým,
čo bolo pre doručovanie dohodnuté. Pri druhom spôsobe dojednania fikcie doručenia je irelevantné,
či sa adresát v mieste doručovania skutočne zdržiava - dôležité je to ako vymedzil spôsob prijímania

zásielok v zmluve. Predpokladá sa, že ak účastník zmluvy uvedie určitú adresu, tak tým vymedzil
svoju dispozičnú sféru, kde má zabezpečenú možnosť oboznámiť sa s doručovanou zásielkou. Opačná
argumentácia by totiž viedla k absurdným dôsledkom - zmluvná strana by úmyselne uviedla adresu, na
ktorejsanezdržiava,abyznemožnilaúčinnédoručovanie.Taktodojednanúfikciudoručeniamožnoistým
spôsobom považovať za nadbytočnú, nakoľko pri doručovaní hmotnoprávnych úkonov sa nevyžaduje

reálne prevzatie zásielky adresátom - z toho vyplýva, že aj bez takto dojednanej fikcie doručenia
sa bude právny úkon považovať za doručený bez ohľadu na jeho faktické prevzatie, ak dôjde do
dispozičnej sféry adresáta. Koncepcia Občianskeho zákonníka je postavená na dispozitívnosti väčšiny
jeho ustanovení, pričom v mnohých prípadoch je ponechané na zmluvnej slobode účastníkov, akýmspôsobom pre svoje záväzkové vzťahy zákonnú úpravu modifikujú. V súlade s ustanovením § 2
ods. 3 Občianskeho zákonníka si totiž účastníci môžu vzájomné práva a povinnosti upraviť dohodou
odchylne od zákona, ak to zákon výslovne nezakazuje a ak z povahy ustanovení zákona nevyplýva,

že sa od nich nemožno odchýliť. Z povahy ustanovenia § 45 ods. 1 Občianskeho zákonníka vyplýva,
že ide o kogentné ustanovenie, ktoré nepripúšťa odchylnú dohodu zmluvných strán v podobe fikcie
doručenia. Právna konštrukcia doručovania upravená týmto ustanovením totiž zabezpečuje spravodlivé
vyvažovanie záujmov zmluvných strán. Adresátovi právneho úkonu poskytuje možnosť oboznámiť sa s
obsahom právneho úkonu a taktiež istotu, aby účinky daného právneho úkonu nenastali bez toho, že mu

to nebolo umožnené. Subjekt realizujúci právny úkon má na druhej strane istotu, že doručovaný právny
úkon sa stane právne perfektným a vyvolá zamýšľané právne následky aj v prípade, že sa adresát
vyhýba prevzatiu zásielky, príp. zmarí jej doručenie hoci i z nedbanlivosti (napr. zmenou doručovacej
adresy bez oznámenia tejto skutočnosti druhej zmluvnej strane). Tu je potrebné poukázať práve na
požiadavku právnej istoty na strane adresáta, aby sa mohol s prejavom vôle oboznámiť, ale zároveň
sa chráni aj právna istota odosielateľa v tom zmysle, že ak sa adresát mal možnosť (príležitosť)

oboznámiť s prejavom vôle, ale sa tak nestalo, prejav vôle sa považuje za účinný. Pritom nie je
podstatné, či sa adresát s obsahom zásielky aj skutočne oboznámil. Je potrebné si však uvedomiť,
že v prípade sporu o doručení písomnosti bude dôkazné bremeno o doručení zaťažovať odosielateľa.
Je preto vhodné, aby odosielateľ vhodným spôsobom doručenie zásielky adresátovi zdokumentoval,
resp. ju vedel relevantne preukázať“. Dovolací súd zároveň poznamenal, že v spotrebiteľských sporoch

je nevyhnutné posudzovať inštitút dojednania oveľa prísnejšie, t. j. cez test prijateľností zmluvných
podmienok spotrebiteľských zmlúv v zmysle ustanovenia § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka.

20. V uznesení z 27. novembra 2024 sp. zn. 7Cdo/133/2023 v skutkovo obdobnej veci týkajúcej sa
žalobkyne pri riešení otázky doručenia výzvy podľa § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka najvyšší súd

uviedol, že ,,len podací hárok s uvedením konkrétneho čísla, nie je dôkazom o tom, že by výzva na
splatenie dlžnej časti úveru bola aj reálne doručená a dostala sa do dispozičnej sféry žalovaných“.
Totožný právny záver vyplýva aj z rozsudku najvyššieho súdu z 29. mája 2023 sp. zn. 2Cdo/182/2022. V
uznesení z 29. novembra 2023 sp. zn. 4Cdo/90/2023 najvyšší súd okrem iného zdôraznil, že ,,v prípade
sporu o doručenie písomnosti/výziev je na odosielateľovi, resp. jeho právnom nástupcovi, aby preukázal,

že zásielka bola žalovanému doručená, resp. sa dostala do jeho dispozičnej sféry a je na odosielateľovi,
aby zásielku doručoval adresátovi tak, aby vedel relevantne preukázať jej doručenie, resp. to, že adresát
mal možnosť sa s obsahom zásielky oboznámiť“.

21. V preskúmavanej veci je nepochybné, že dovolateľka jednotlivé výzvy doručované jej právnou

predchodkyňou žalovanému zidentifikovala s uvedením konkrétneho čísla predložených podacích
hárkov, ktoré k výzvam pripojila (v spise na č. l. 84 -85, č. l. 182 až 187). Navyše uvedené zásielky boli
doručované na adresu žalovaného vyplývajúcu zo zmluvy o splátkovom úvere uzavretej so Slovenskou
sporiteľňoua.s.ažalovanýmdňa22.júna2011(vspisenač.l.26)vsúladesdojednanýmipodmienkami
na doručovanie v zmysle bodu 10.5 všeobecných obchodných podmienok. Zároveň ako listinný dôkaz

predložila aj všeobecné obchodné podmienky, z ktorých z bodu 10.3. vyplýva, že ,,pri doručovaní
písomnosti poštou sa zásielka považuje za doručenú v tuzemsku tretí deň po jej odoslaní a v cudzine
siedmy deň po jej odoslaní“ (v spise na č. l. 45). S uvedenými dojednanými podmienkami sa odvolací
súd v napadnutom rozhodnutí nevysporiadal, ani na ne neprihliadal. Na základe uvedeného preto
dovolateľka dôvodne namietala, že konanie je zaťažené vadou zmätočnosti z dôvodu, že sa odvolací

súd náležite nevysporiadal s podstatnými uplatnenými námietkami.

22. Podľa ustálenej rozhodovacej praxe ústavného súdu je súčasťou obsahu základného práva na
spravodlivé konanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a
základných slobôd (ďalej len ,,dohovor“), aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho

rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky
súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu
(III. ÚS 78/07, IV. ÚS 115/03, III. ÚS 209/04). Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky
otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne
dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých

detailov uvádzaných účastníkom konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré
stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto
aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (II. ÚS 44/03, III. ÚS 209/04,
I. ÚS 117/05, I. ÚS 218/2019).23. Napokon ani judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len ,,ESĽP“) síce nevyžaduje, aby
na každý argument strany bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý

je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (rozsudky vo
veciach Georgiadis proti Grécku z 29. mája 1997, č. 21522/93, a Higgins a ostatní proti Francúzsku z 19.
februára 1998, č. 134/1996/753/952). Z práva na spravodlivú súdnu ochranu vyplýva aj povinnosť súdu
zaoberať sa účinne námietkami, argumentmi a návrhmi na vykonanie dôkazov strán s výhradou, že majú
význam pre rozhodnutie (rozsudok vo veci Kraska proti Švajčiarsku z 29. apríla 1993, č. 13942/88).

24. Vzhľadom na uvedené dôvody dovolací súd zrušil rozhodnutie odvolacieho súdu v súlade
s ustanovením § 449 ods. 1 CSP a vec mu vrátil na ďalšie konanie (§ 450 CSP). Z dôvodu
zrušenia napadnutého rozhodnutia z procesných dôvodov, dovolací súd vecne neposudzoval namietané
nesprávne právne posúdenie veci v rámci uplatneného dovolacieho dôvodu podľa § 421 ods. 1 CSP.

25. Podľa § 455 CSP ak bolo rozhodnutie zrušené a ak bola vec vrátená na ďalšie konanie a nové
rozhodnutie, súd prvej inštancie a odvolací súd sú viazaní právnym názorom dovolacieho súdu.

26. V ďalšom konaní bude úlohou odvolacieho súdu opätovne prejednať a rozhodnúť o odvolaní
žalobkyne s tým, že pri posudzovaní otázky preukázania doručenia písomnosti je potrebné vychádzať

z právneho názoru uvedeného v bodoch 19. až 21. odôvodnenia (§ 455 CSP).

27. O trovách pôvodného konania o trovách dovolacieho konania rozhodne odvolací súd v novo
rozhodnutí vo veci samej (§ 453 ods. 1 a 3 CSP).

28. Rozhodnutie bolo prijaté senátom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.