Uznesenie – Život a zdravie ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 6. máj 2025

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 1To/18/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4124010640
Dátum vydania rozhodnutia: 06. 05. 2025

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ingrid Kišacová, PhD.
ECLI: ECLI:SK:KSNR:2025:4124010640.1

Uznesenie

Krajský súd v Nitre v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Ingrid Kišacovej, PhD. a členov
senátu JUDr. Štefana Hrvolu a Mgr. Ľubomíry Podmaníkovej v trestnej veci obžalovaného A. B. pre
obzvlášť závažný zločin vraždy podľa § 145 odsek 1, odsek 2 písmeno c) Trestného zákona s poukazom
na § 139 odsek 1 písmeno c) Trestného zákona v štádiu pokusu podľa § 14 odsek 1 Trestného zákona,
o odvolaní obžalovaného proti rozsudku Okresného súdu Nitra zo 04.02.2025, sp. zn. 1Tk/1/2024, na

verejnom zasadnutí konanom v Nitre dňa 06.05.2025 takto

r o z h o d o l :

Podľa § 319 Trestného poriadku odvolanie obžalovaného A. B., narodeného XX.XX.XXXX, z a m i e t
a, pretože zistil, že nie je dôvodné.

o d ô v o d n e n i e :

Okresný súd Nitra, ako súd I. stupňa, horeuvedeným rozsudkom uznal obžalovaného A. B. (ďalej len
„obžalovaný“) vinným z obzvlášť závažného zločinu vraždy podľa § 145 ods. 1, ods. 2 písm. c) Tr. zák.

účinného od 06.08.2024 s poukazom na § 139 ods. 1 písm. c) Tr. zák. v štádiu pokusu podľa § 14 ods.
1 Tr. zák. na skutkovom základe, že

v čase od XX:XX:XX hod. dňa XX.XX.XXXX do XX:XX:XX hod. dňa XX.XX.XXXX v byte č.
XXX nachádzajúcom sa v bytovom dome na ulici C. D. E. F. XX G. H., po predchádzajúcej
slovnej hádke v úmysle usmrtiť ju, odzadu fyzicky napadol svoju manželku, poškodenú G. B., s ktorou

žije v spoločnej domácnosti tým spôsobom, že ju štyrikrát, podlhovastým nástrojom s hrotom a ostrým,
bodnoostrým, bodnorezným nástrojom o dĺžky 11 cm a šírky čepele 14 mm, bodol do oblasti životne
dôležitých orgánov, chrbtice, pľúc, hrudníka, čím jej spôsobil bodnú ranu zadnej pravej strany hrudníka
siahajúcu do pľúc, bodnú ranu v oblasti chrbtice, bodnú ranu ľavej zadnej hornej časti hrudníka siahajúcu
dopľúc,bodnúranuľavejdolnejzadnejčastihrudníkasiahajúcudopohrudničnejdutiny,sdobouliečenia
3 týždne, pričom k smrti poškodenej nedošlo, z dôvodu, že jej bola poskytnutá zdravotná starostlivosť,

avšak došlo u nej k ohrozeniu životne dôležitých orgánov.

Za to mu súd I. stupňa uložil podľa § 145 ods. 2 Tr. zák. účinného od 06.08.2024, nezistiac poľahčujúce
okolnosti podľa § 36 Tr. zák. a zistiac priťažujúcu okolnosť podľa § 37 písm. m) Tr. zák., s použitím § 38
ods. 2 Tr. zák., trest odňatia slobody v trvaní 20 rokov.

Podľa § 48 ods. 3 písm. b) Tr. zák. účinného od 06.08.2024 obžalovaného zaradil na výkon trestu odňatia
slobody do ústavu na výkon trestu odňatia slobody s maximálnym stupňom stráženia.

Podľa § 76 ods. 1 Tr. zák. účinného od 06.08.2024 s použitím § 78 ods. 1 Tr. zák. obžalovanému uložil
ochranný dohľad v trvaní 2 roky.

Podľa § 73 ods. 2 písm. c) Tr. zák. účinného od 06.08.2024 v spojení s § 74 ods. 1, veta tretia Tr. zák.
obžalovanému uložil ochranné protialkoholické liečenie ústavnou formou.Podľa § 287 ods. 1 Tr. por. uložil obžalovanému, aby nahradil poškodenej I. J. C., A., so sídlom K. XX,
XXX XX L., IČO: XX XXX XXX, spôsobenú škodu vo výške 2.639,97 eur.

Proti tomuto rozsudku ihneď po jeho vyhlásení podal odvolanie obžalovaný v časti výroku o vine
a výroku o treste. V jeho písomných dôvodoch prostredníctvom obhajkyne JUDr. Martiny Holečkovej
namietal skutočnosti uvádzané v odôvodnení napadnutého rozsudku. Uviedol, že aj po vykonaní
všetkých dôkazov naďalej pretrvávajú rozumné a dôvodné pochybnosti o jeho vine, preto je namieste

uplatniť pravidlo „in dubio pro reo“. Poukázal na uznesenie NS SR sp. zn. 6Tz
10/2001, princíp prezumpcie neviny podľa § 2 ods. 4 Tr. por. (R XX/XXXX-X), uznesenie NS SR sp.
zn. 3To 4/2010 z 02.06.2010, str. 4. Vytýkal súdu I. stupňa, že odôvodnenie napadnutého rozsudku
je postavené na nepodložených domnienkach a hypotézach bez základu v relevantných dôkazoch.
Rozsudku chýba konzistentné vyhodnotenie všetkých dôkazov v ich súhrne, ktoré majú dávať jediný
záver o jeho vine, teda rozsudok je arbitrárny, nezákonný a nepreskúmateľný. Namietal záver súdu

I. stupňa, že sa čiastočne aj sám svojou výpoveďou usvedčil, že do doby zadržania zahladzoval
ďalšie stopy aj tým, že vyupratoval celý byt, ktorý bol od krvi poškodenej, resp. sa tam nachádzali
iné stopy. Namietal odkaz súdu na výpoveď svedka M. E. zo dňa 01.10.2024, výpoveď svedka B.
N., tvrdenia súdu – špecifikovanie skutočností susedmi E., záznamy z kamery. Namietal, že na
pojednávaní 14.01.2025 bolo reálne prehraných len pár kamerových záznamov, taktiež skutočnosť, že

v konaní nevypovedal nikto, kto by poškodenú videl, neznamená, že z bytu odišla. Poukazoval na svoj
výsluch na hlavnom pojednávaní 27.06.2024, výpovede svedkov záchranárov, úradný záznam OR PZ
v Leviciach z 21.10.2023, vyjadrenie znalca pri výsluchu, zápisnicu o ohliadke miesta činu z 23.10.2023.
Záverom konštatoval, že len skutočnosť, že je obžalovaný zo spáchania skutku uvedenom v rozsudku,
pričom v minulosti už bol súdne trestaný, neznamená automaticky (bez riadneho preukázania jeho viny

bez pochybností), že sa mal dopustiť aj trestnej činnosti, za ktorú ho súd rozsudkom odsúdil. Výrok
napadnutého rozsudku o vine a naň nadväzujúci výrok o treste označil za nesprávny. Navrhol, aby
odvolací súd rozsudok súdu I. stupňa podľa § 321 ods. 1 písm. a), b), c), d) Tr. por. zrušil a vec vrátil
súdu I. stupňa, aby ju v potrebnom rozsahu znovu prejednal a rozhodol. Alternatívne navrhol, aby po
zrušení rozsudku rozhodol vo veci odvolací súd.

V písomných dôvodoch odvolania prostredníctvom obhajcu JUDr. Juraja Gavalca namietal, že
napadnutý rozsudok je nepreskúmateľný. Nie je zrejmé, z akého vykonaného dôkazu vyplýva že
obžalovaný spôsobil zranenia poškodenej a že mal úmysel ju usmrtiť, pričom súd I. stupňa toto
konštatuje bez akéhokoľvek dôkazu a odôvodnenia. Namietal, že súd I. stupňa si vopred

zvolil určitú predstavu o obžalovanom a jeho konaní popísanom v obžalobe a na základe toho
posudzoval dôkazy. Uviedol, že orgány činné v trestnom konaní nesmú vykonávať selekciu dôkazov,
ktoré potvrdzujú alebo vyvracajú viny. Vyslovil názor, že súd I. stupňa predviedol selekciu dôkazov a
zameral sa len na preukázanie verzie, že skutok spáchal. Všetky dôkazy hodnotil jednostranne iba
v jeho neprospech, na základe vlastných domnienok a hypotéz, ktoré sa nedajú podložiť reálnym

dôkazom ani objektívnou právnou úvahou. Tiež uviedol, že súd nemôže nevieryhodnosť niektorého z
dôkazov odôvodniť len okolnosťami svedčiacimi o vierohodnosti inej skupiny dôkazov napríklad ako súd
I. stupňa hodnotil výpoveď obžalovaného, že sa ňou čiastočne usvedčil, keď potvrdil, že poškodenú
po skutku prezliekol a veci, ktoré mala na sebe oblečené v čase spáchania skutku, zabalil do vreca a
bezprostredne nasledujúce ráno ich vyhodil do smetiaka. Zahladzoval ďalšie stopy tým, že vyupratoval

celýbytavykresľovalnegatívnepoškodenú.Ktomutouviedol,žepoškodenúprezliekolpreto,abynebola
v takom špinavom oblečení. Stopy nezahladzoval, ale upratal byt, keďže polícia mu to nezakázala a jeho
postup je logický. Pokiaľ súd I. stupňa poukazoval na jeho hádku s poškodenou s tým, že svedkovia
počuli jednorazové padnutie, k tomuto záveru nebol vykonaný objektívny dôkaz a spadnutie kohokoľvek
v byte nemožno identifikovať zvonku alebo z iného bytu. Namietal tvrdenie súdu I. stupňa v súvislosti

s opustením/neopustením bytu poškodenou, čo vyložil opačne, ako potvrdenie jeho výpovede, že
poškodená by opustila, bola dohodnutá na tom vopred, pričom sa so svedkami B. N. a O. L. následne
nestretla. Súd I. stupňa pracoval s verziou, že povedal, že poškodená prišla presne o
XX. XX hod do bytu, pričom súčasne súd uvádza, že obžalovaný pri volaní na tiesňovú linku uviedol,
že poškodená prišla pred 20 minútami. Tiež bola selektívne hodnotená výpoveď poškodenej, keď

uvádzala, že nechcela komunikovať s políciou ani svedkyňou N. (rýchla zdravotná pomoc), odmietla
povedať, čo sa stalo, čo je podľa súdu snaha o vyvinenie páchateľa, ktorému zjavne nechcela poškodiť.
Výpoveď svedkyne N. hodnotil súd tak, že nemá žiadnu relevantnú hodnotu z hľadiskahodnotenia dôkazov, pretože mala informáciu sprostredkovane a nebola priamym svedkom útoku a
keďže poškodená pri výsluchu odmietla vypovedať, súd na túto výpoveď nemohol prihliadať.
Lekárske správy a to, čo poškodená lekárom uviedla, považuje súd I. stupňa za procesne použiteľné

iba pre selektívny záver, že poškodená uviedla lekárom okolnosti skutku preto, aby páchateľa vyvinila.
Skutočnosť,žesúdvyvodzujejehovinuzvyužitiaprávaodoprieťvypovedaťpoškodenoujepodľanázoru
obhajoby dôvodom na zrušenie rozsudku v odvolacom konaní. K tomuto doplnil, že svedok môže právo
odoprieť vypovedať využiť aj v prípade, že vie, že jeho blízka osoba je nevinná, ale nechce, aby svojou
výpoveďouvystaviťnebezpečenstvupodozrenia,ktorésaprípadneajneskôrvyvráti.Zasvojvôľuoznačil

hodnotenie dôvodu, prečo si poškodená sama neprivolala pomoc hneď po napadnutí, teda že už mala
v minulosti osobnú skúsenosť s obdobným incidentom a mohla sa domnievať aj vzhľadom na množstvo
požitého alkoholu, že sa jej nič vážne nestane, tak ako v minulosti. Tiež uviedol, že znalec MUDr. Lucian
Šuplata v znaleckom posudku uviedol, že zranením nevzniklo bezprostredné nebezpečenstvo pre život,
čo potvrdil aj na hlavnom pojednávaní. Súd uzatvoril, že smrť poškodenej nenastala, lebo bola vyšetrená
a bol vykonaný včas operačný zákrok. Takýto záver z výpovede znalca nevyplýva, dokonca z výpovede

vyplýva, že smrť vôbec nemusela nastať. Znalec smrť nevylúčil iba za splnenia ďalších podmienok, ktoré
nastali aj jeho pričinením – zavolal poškodenej pomoc. Z ohliadky miesta činu robenej na viackrát, keď
miesto nebolo v čase medzi jednotlivými prehliadkami zabezpečené, čo spochybňuje aj
výsledok, pričom súd I. stupňa z nich vyvodil jednoznačný záver o tom, kde sa skutok stal, čo neopiera
o žiaden dôkaz, ide len o domnienku súdu. Ak neboli stopy krvi nájdené inde, než kde podľa súdu mali

by na základe jeho predstáv, teda inde než pri kuchynskej linke, tak je jasné, že sa skutok odohral pri
kuchynskej linke. Súd ale neuviedol, prečo urobil záver, že stopy krvi by mali byť aj inde, či je možné
vylúčiť alternatívu, že by museli byť aj inde, ak by poškodená prišla zvonku a aký dopad na to, kde
mali byť má skutočnosť, že sa na mieste prehliadok mohli pohybovať ľudia a čo tam prípadne robili.
Pokiaľ ide o tvrdenie, že kamera nezaznamenala, že poškodená z bytu vyšla, obhajoba tvrdí, že z bytu

sa dá vyjsť tak, aby to na žiadnej kamere nebolo. Susedia E. nevideli, že poškodená z bytu vyšla, čo
podľa súdu znamená že z bytu nevyšla. Aj toto je selekcia dôkazov. Uviedol, že kamerové záznamy
neboli na hlavnom pojednávaní ako dôkaz vykonané, preto sa súd nemôže na ne odvolávať a úradný
záznam policajného orgánu nie je možné ako dôkaz v trestnom konaní vôbec použiť. V zmysle zásady
voľného hodnotenia dôkazov je potrebné, aby súd oprel svoje zistenia o vine a treste o jednoznačne

zistené a preukázané fakty a nie iba o pravdepodobnosť či domnienku. Obvinený
nie je povinný dokazovať svoju nevinu. Vina mu musí by dokázaná spôsobom nevzbudzujúcim žiadne
pochybnosti. Ak pretrvávajú pochybnosti aj po vyčerpaní všetkých potrebných a dostupných možností
dokazovania o priebehu skutku, uplatní sa pravidlo "in dubio pro reo". V prípade obžalovaného, ak by
skutočne skutok spáchal, ako to tvrdí súd, nie je možné urobiť spoľahlivý záver o jeho uzrozumení so

smrťou poškodenej, bodnutia nožom neboli cielene zamerané na tie telesné partie poškodenej, kde sa
nachádzajú životne dôležité orgány, čo súd v rozsudku nevysvetlil. Súd I. stupňa tiež neoznačil nepriame
dôkazy a nie je jasné z čoho vychádzal pri posúdení, čo je priamy a čo nepriamy dôkaz. Nepriame
dôkazy vedúce k dôvodnému podozreniu voči obžalovanému, ktoré však nevylučujú
reálnu možnosť, že páchateľom trestného činu mohla byť aj iná osoba, nie sú dostatočným podkladom

pre uznanie viny. V danej veci nemožno vylúčiť, že skutok spáchala iná osoba a nie obžalovaný. Navrhol,
aby odvolací súd podľa § 321 1 ods. 1 písm. a), b), c), d), e) Tr. por. zrušil napadnutý rozsudok a podľa
§ 322 ods. 1 Tr. por. vec vrátil súdu I. stupňa, aby ju v potrebnom rozsahu znovu
prejednal a rozhodol.

Obžalovaný na verejnom zasadnutí odvolacieho súdu trval na podanom odvolaní a jeho dôvodoch.
Uviedol, že nechce nič uviesť, nemal žiadne návrhy na výkon dôkazov. Súhlasil s konečným návrhom
obhajcu.

Obhajca JUDr. Juraj Gavalec na verejnom zasadnutí odvolacieho súdu trval na

písomných dôvodoch odvolania, ktoré nechcel žiadnym spôsobom doplniť. Navrhol rozsudok zrušiť,
pretože je nepreskúmateľný, odôvodnenie sa zakladá na celom rade domnienok a preto nenavrhol, aby
súd rozhodol alternatívne, ako bolo uvedené v odvolaní ustanovenej obhajkyne. Vyslovil názor, že ak
by súd v rámci odvolacieho konania inak odôvodňoval rozhodnutie, došlo by k odopretiu spravodlivosti
a narušeniu princípu dvojinštančného konania a obžalovaný a ani obžaloba by nemala na to možnosť

reagovať.

Prokurátorka krajskej prokuratúry na verejnom zasadnutí odvolacieho súdu sa k odvolaniu
obžalovaného nevyjadrila. V konečnom návrh uviedla, že vzhľadom na to, že skutkový stav ustálenýokresným súdom preukazuje vinu obžalovaného, uložený trest je zákonný a adekvátny, navrhuje
odvolanie obžalovaného podľa § 319 Tr. por. zamietnuť, pretože nie je dôvodné.

KrajskýsúdvNitre,akosúdodvolací,nazákladeriadneavčaspodaného odvolaniaoprávnenouosobou
- obžalovaným, nezistiac dôvody na postup vyplývajúci z § 316 Tr. por., preskúmal podľa § 317 Tr. por.
zákonnosť a odôvodnenosť napadnutých výrokov rozsudku o vine i treste, proti ktorým odvolateľ podal
odvolanie, ako aj správnosť postupu konania, ktoré im predchádzalo. Prihliadal pritom i na chyby, ktoré
odvolaním neboli vytýkané, za stavu, keď bol limitovaný zásadou reformatio in peius,

pretože odvolanie v neprospech obžalovaného prokurátor nepodal. Týmto postupom odvolací súd zistil,
že odvolanie obžalovaného nie je dôvodné.
Odvolacísúdpostupompodľacitovanéhoustanoveniazistil,ževkonanípredchádzajúcomnapadnutého
rozsudku
- nedošlo k podstatným procesným chybám charakteru porušenia zákona v zmysle § 321 ods. 1 písm.
a) Tr. por., ani k chybám, ktoré by odôvodňovali podanie dovolania v zmysle § 371 Tr. por.,

- dokazovanie bolo vykonané za rešpektovania všetkých procesných práv obžalovaného a
v súlade s tými zásadami kontradiktórneho procesu, ktoré boli prebraté do Trestného poriadku,
- bolo zachované právo obžalovaného na obhajobu,
- v odôvodnení napadnutého rozsudku sú uvedené dostatočné právne úvahy, ktorými sa súd
I. stupňa riadil pri zistení a ustálení skutkového stavu, hodnotení dôkazov, právnej kvalifikácie

žalovaného skutku, pri rozhodovaní o druhu a výmere trestu, ochranného opatrenia a napokon aj
náhrade škody.

Primárneknámietkamobžalovanéhovovzťahukukonaniu,ktorénapadnutémurozsudkupredchádzalo,
ktorými vytýkal súdu I. stupňa, že na hlavnom pojednávaní neboli prehraté všetky kamerové záznamy,

odvolací súd z predloženého spisového materiálu zistil, obžalovanému bola doručená obžaloba dňa
03.05.2024 aj s výzvou podľa § 240 ods. 3 Tr. por. s poučením, aby v zákonom
určenej lehote označil dôkazy, ktoré žiada na hlavnom pojednávaní vykonať. Súčasne bol poučený
o tom, že neskôr navrhnuté dôkazy, ktoré mu boli v čase doručenia výzvy známe, môže súd odmietnuť.
Obžalovaný prostredníctvom obhajkyne JUDr. Barbary Murgašovej dňa 10.05.2024 navrhol na hlavnom

pojednávanívykonaťvýsluchynímoznačenýchsvedkovaznalcov,vrátanesvojhovýsluchu.Nahlavnom
pojednávaní konanom na súde I. stupňa dňa 14.01.2025 boli postupom podľa § 270 ods. 2 Tr.
por. oboznámené obrazové záznamy – kamerové záznamy z mesta Levice vrátane správy o tom, kým
bol kamerový záznam spracovaný. Obžalovanému bolo umožnené k vykonaným dôkazom vyjadriť sa.
Ohľadne kamerových záznamov nenavrhol vykonať ďalšie dokazovanie. Z týchto dôvodov odvolací súd

námietky obžalovaného v tomto smere vyhodnotil ako nedôvodné.

Podľa § 2 ods. 10 Tr. por., orgány činné v trestnom konaní postupujú tak, aby bol zistený skutkový stav
veci, o ktorom nie sú dôvodné pochybnosti, a to v rozsahu nevyhnutnom na ich rozhodnutie. Dôkazy
obstarávajú z úradnej povinnosti. Právo obstarávať dôkazy majú aj strany. Orgány činné v trestnom

konaní rovnakou starostlivosťou objasňujú okolnosti svedčiace proti obvinenému, ako aj okolnosti, ktoré
svedčia v jeho prospech, a v oboch smeroch vykonávajú dôkazy tak, aby umožnili súdu spravodlivé
rozhodnutie.

Podľa § 2 ods. 12 Tr. por., orgány činné v trestnom konaní a súd hodnotia dôkazy získané zákonným

spôsobom podľa svojho vnútorného presvedčenia založeného na starostlivom uvážení všetkých
okolností prípadu jednotlivo i v ich súhrne nezávisle od toho, či ich obstaral súd, orgány činné v trestnom
konaní alebo niektorá zo strán.

Preskúmaním dokazovania z hlavného pojednávania dospel odvolací súd k záveru, že súd I.

stupňa postupoval v zmysle intencií základných zásad trestného konania a jednotlivé úkony vykonával
podľa príslušných ustanovení Trestného poriadku. Skutkové závery napadnutého rozsudku sa opierajú
o dôkazy svedčiace o vine obžalovaného, s ktorého obhajobou sa súd I. stupňa zákonným spôsobom
vysporiadal.

I keď obžalovaný v prípravnom konaní využil svoje zákonné právo a odmietol k veci vypovedať a na
hlavnom pojednávaní spáchanie skutku popieral, jeho vina bola spoľahlivo preukázaná výpoveďami
svedkov – susedov O. E., P. E., záchranárov – H. Q., C. B. N., svedkov O. L., B. N., B. R., malol. M.
E., nepriamo znaleckými posudkami B. H. S., B. T. N., B. B. U. a závermi ich posudkov, kamerovýmizáznamami ako aj ďalšími listinnými dôkazmi, na ktorých obsahy súd I. stupňa podrobne poukázal
v odôvodnení napadnutého rozsudku. Tieto dôkazy tvorili ucelenú reťaz, vyplývali z ich navzájom
prepojené skutočnosti odôvodňujúce záver o vine obžalovaného.

Odvolací súd sa stotožnil s právnym názorom súdu I. stupňa, že aj za stavu, ak
poškodená G. B. a rovnako tak aj jej matka – svedkyňa A. T., vzhľadom na ich príbuzenský pomer
k obžalovanému v prípravnom konaní v štádiu po vznesení obvinenia a taktiež na hlavnom
pojednávaní využili svoje zákonné právo odoprieť vypovedať podľa § 130 ods. 2 Tr. por., dôkazy, ktoré

boli na hlavnom pojednávaní vykonané preukazujú spáchanie skutku obžalovaným, pričom súd I. stupňa
tieto hodnotil v súlade so zásadou voľného hodnotenia dôkazov podľa § 2 ods. 12 Tr. por.

Bolo jednoznačne preukázané, že obžalovaný a poškodená sa dňa XX.XX.XXXX vo
večerných hodinách stretli pred obytným domom v H. V. W. C. D. E., kde spolu žili v podnájme. Na
danom mieste sa nachádzali aj svedkovia O. L. a B. N., ktorí sa rozprávali s poškodenou. Po príchode

obžalovaného na dané miesto došlo k hádke medzi obžalovaným a poškodenou, pretože obžalovaný
chcel ísť do bytu a poškodená toto odmietala, nechcela ho tam pustiť. Výslovne žiadala obžalovaného,
aby odišiel. Svedkovia O. L. a B. N. z dôvodu uvedenej hádky odišli, pričom poškodená im uviedla,
že s nimi nepôjde. Obžalovaný žiadal poškodenú, aby mu dala v byte aspoň pohár vody. Výpoveďami
svedkov O. E. a P. E. bolo preukázané, že obžalovaný a poškodená s ich

deťmi vošli do bytu, v ktorom títo žili a tam pokračovali v hádke. Svedok P. E. počul buchot, niečo
spadnúť – jednorazové buchnutie a po tomto už nepočul žiaden verbálny konflikt. Svedkyňa O. E. taktiež
vypovedala, že počula buchot, bolo to silné buchnutie.
Svedkovia O. L. a B. N. zhodne potvrdili, že v daný večer už s poškodenou v kontakte neboli,
pričom aj podľa záznamov z kamier sa obaja pohybovali po meste Levice bez prítomnosti poškodenej.

Vzhľadom na uvedené ani odvolací súd nemal pochybnosti o vierohodnosti výpovedí týchto svedkov
a obhajobnému tvrdeniu obžalovaného v tom smere, že z bytového domu, v ktorom sa poškodená
v inkriminovanom čase nachádzala, sa dá výjsť aj bez toho, aby bola spozorovaná nezodpovedali žiadne
relevantné skutočnosti.

Napokon i svedkyňa B. R. potvrdila, že dňa XX.XX.XXXX obžalovaného a ani poškodenú nestretla.
Táto svedkyňa sa vyjadrila aj k spolužitiu obžalovaného a poškodenej, ktoré hodnotila ako konfliktné,
čoho bola aj priamym svedkom, pretože v Q. XXXX po tom, ako chcela ísť poškodená so svedkyňou
na diskotéku, obžalovaný poškodenej vykrútil ruku a chcel ju dopichať malým nožom na krájanie, ktorý
držal v ruke. Obžalovaný mal od tohto napokon upustiť pre krik poškodenej, túto pustil, ale vzápätí šiel

s nožom oproti svedkyni. Poškodená odmietla tento skutok nahlásiť na polícii.
Po skutku opísanom v napadnutom rozsudku tiež poškodená žiadala svedkyňu, aby v predmetnej veci
na polícii nevypovedala. Vo svetle týchto skutočností odvolací súd taktiež konštatuje, že poškodená
nechcela obžalovanému privodiť nebezpečenstvo trestného stíhania.

Ako vyplýva zo zvukového záznamu operačného strediska záchrannej zdravotnej služby tiesňovej linky
112, obžalovaný dňa XX.XX.XXXX v čase o XX.XX hod. telefonicky oznámil, že poškodená sa pred 20-
timi minútami vrátila zvonku krvavá po tele, na chrbte má dve rany, jednu na boku, pod rebrom, akoby ju
niekto pichol, zle dýcha, je ubolená, zle sa jej hýbe pravou rukou a mala mu povedať, že ju niekto zozadu
napadol v mestskom hradnom parku. Z výpovede svedkyne C. B. N. bolo preukázané, že bola ako

záchranárka vyslaná do bytu k poškodenej, kde sa nachádzal aj obžalovaný a deti. U poškodenej zistila
3 – 4 bodné rany a že je pod vplyvom alkoholu. Poškodená odmietala komunikovať, viackrát sa jej pýtala,
čo sa stalo. Tiež druhý záchranár – svedok H. Q. potvrdil, že videl na poškodenej rezné rany v oblasti
chrbta, pričom poškodená odmietla komunikovať s políciou aj so záchranárkou. Nechcela im povedať,
čo sa stalo. Poškodená následne v nemocnici uviedla, že bola napadnutá a pichnutá inou osobou.

Čo sa týka mechanizmu, ktorým boli poškodenej spôsobené zranenia, súd I. stupňa dôvodne poukázal
na znalecký posudok z odboru zdravotníctvo a farmácia, odvetvie chirurgia a traumatológia B. H. S.,
ktorým boli ustálené i zranenia poškodenej – bodná rana ľavej zadnej pravej strany hrudníka siahajúca
do pľúc, bodná rana v oblasti chrbtice, bodná rana ľavej zadnej hornej časti hrudníka siahajúca do pľúc

a bodná rana ľavej dolnej časti hrudníka siahajúca do pohrudničnej dutiny, ktoré vznikli opakovaným
pôsobením podlhovastým nástrojom s hrotom a ostrým bodnoostrým, bodnorezným nástrojom dĺžky cca
11 cm a šírky čepele cca 14 mm.V dôsledku zranení poškodenej došlo k poškodeniu životne dôležitého orgánu – pľúc – pravých aj
ľavých a s postupujúcim časom a možným progresom komplikácií nemožno vylúčiť u poškodenej
následok – smrť. I keď bezprostredne po zranení poranenia pľúc poškodenú na živote neohrozovali,

podľa vyjadrenia znalca s postupujúcim časom a možným progresom komplikácií, najmä zväčšovaním
nahromadeného vzduchu v pravej pohrudničnej dutine nemožno vylúčiť taký stav, ktorý by u poškodenej
spôsobil následok smrti. K ohrozeniu na živote mohlo u poškodenej dôjsť postupujúcim časom
v dôsledku hromadenia vzduchu v pravej pohrudničnej dutine, kedy množstvo nahromadeného vzduchu
spôsobí tlakové zmeny s presunom medzipľúcia (mediastina) na ľavú stranu hrudníka s poruchou

plneniaveľkýchcievasrdca,sporuchouobehuažvznikutzv.malígnejsrdcovejarytmie.Napokonznalec
hodnotil zranenia poškodenej ako stredne ťažké až ťažké.

Odvolací súd naviac poukazuje na nálezovú časť znaleckého posudku B. H. S., podľa ktorého
u poškodenej boli zistené zranenia
- bodná rana zadnej pravej strany hrudníka siahajúca do pľúc – jej vchod sa

nachádza cca 5 cm napravo od chrbtice v úrovni 6. medzirebria, hladných okrajov, dĺžky 15 mm,
mierne šikmého priebehu sprava zdola doľava nadol hladných okrajov, bodný kanál pokračoval mäkkými
tkanivami s prienikom do hrudnej dutiny k úrovni 6. medzirebria, pokračoval v pľúcnom tkanive
v segmente S6 v dĺžke do 6 cm, celkovo možno bodný kanál stanoviť v dĺžke cca 11 cm,
- bodná rana v oblasti chrbtice – vchod sa nachádza naľavo od tŕňového výbežku 10.

hrudníkového stavca, dĺžky 17 mm hladných okrajov orientovaný šikmo sprava zhora smerom doľava
nadol, bodný kanál smeroval do mäkkých tkanív vľavo popri chrbtici,
- bodná rana ľavej zadnej hornej časti hrudníka siahajúca do pľúc – vchod sa
nachádzal v línii zadnej pazuchovej čiary v úrovni 5. medzirebria, hladných okrajov dĺžky 14 mm, mierne
šikmého priebehu zľava zhora doprava nadol, bodný kanál pokračoval v 5. medzirebrí

do hrudníkovej dutiny a pľúc s bodným kanálom v pľúcnom tkanive do 3,5 cm a smeroval v pľúcnom
tkanive nahor ku stredovej línii,

- bodná rana ľavej dolnej zadnej časti hrudníka siahajúca do pohrudničnej dutiny –
vchod sa nachádzal v línii za zadnou pazuchovou čiarou v úrovni 8.medzirebria, hladných okrajov dĺžky

17mm,šikméhoažpriečnehopriebehuzľavazdoladopravanahor,hladnýchokrajovasmerovaldoprava
nahor do hrudnej dutiny s poranením nástennej pohrudnice.

Keďže išlo o opakované bodné rany do hrudnej časti tela poškodenej, bodnoostrým, bodnorezným
nástrojom s hrotom tak, ako je opísaný v napadnutom rozsudku a do oblasti tela, s intenzitou, pri ktorej

boli opakovane zasiahnuté pľúca - pravá i ľavá časť tohto životne dôležitého orgánu, ani odvolací súd
nemal pochybnosti o priamom úmysle obžalovaného poškodenú usmrtiť, avšak včasným poskytnutím
zdravotnej starostlivosti poškodenej nedošlo k dokonaniu činu. I zo záverov znalca vyplynulo, že
poškodená mala horný lalok pravých pľúc spľasnutý o dve tretiny, stredný lalok takmer úplne a spodný
lalok pľúc bol spľasnutý o jednu tretinu.

Na margo odvolacích námietok obžalovaného ohľadne zaistených krvných stôp a ich hodnotenia súdom
I. stupňa je potrebné poukázať i na časť výpovede svedkyne C. B. N., ktorá na hlavnom pojednávaní
uviedla, že poškodená utrpela viaceré bodné rany – asi 3 – 4, pričom bodné rany navonok nekrvácajú,
ale krvácajú dovnútra. Z uvedeného vyplýva, že poškodenej zranenia boli takého charakteru, že došlo

k zakrvácaniu do pohrudničnej dutiny, nejednalo sa o masívne vonkajšie
krvácanie, čo podľa názoru odvolacieho súdu objasňuje, že krvné stopy boli zaistené priamo na mieste,
kde k násilnému útoku došlo.

Súd I. stupňa nepochybil, keď poukázal i na znalecké posudky z odboru zdravotníctvo a farmácia,

odvetvie psychiatria MUDr. Kataríny Romsauerovej a odboru psychológia, odvetvie klinická psychológia
dospelých Mgr. Mariany Ťapušíkovej (nesprávne však v odôvodnení napadnutého rozsudku znalkyniam
vzájomne vymenil znalecké závery) a podrobne poukázal na obsahy listinných dôkazov, ktoré na
hlavnom pojednávaní vykonal.

Súd I. stupňa v odôvodnení napadnutého rozsudku v rámci právnych úvah v otázke viny posudzoval
dokázané skutočnosti podľa príslušných ustanovení zákona, súčasne sa dôsledne vysporiadal
i s obhajobou obžalovaného prezentovanou na hlavnom pojednávaní, preto odvolací súd tieto právneúvahyazáverysúduI.stupňanepovažujezapotrebnéďalejopakovaťaakonavecnesprávneazákonné
na ne poukazuje.

Reagujúc na odvolacie námietky odvolací súd uvádza, že vzhľadom na zabezpečené dôkazy a ich
vzájomnú súvislosť nebolo možné aplikovať zásadu prezumpcie neviny v zmysle § 2 ods. 4 Tr. por.,
ktorej sa obžalovaný domáhal, pretože na podklade vykonaného dokazovania v otázke viny neboli také
pochybnosti a ani také rozpory medzi zákonne vykonanými dôkazmi, ktoré by spochybňovali vnútorné
presvedčenie súdu o jeho vine.

S poukazom na podrobné právne úvahy súdu I. stupňa na stranách 17 až 23 napadnutého rozsudku
je zrejmé, že tento hodnotil každý dôkaz jednotlivo (samostatne), keďže vyjadril, čo mal jednotlivými
dôkazmi za preukázané a následne všetky dôkazy vyhodnotil vo vzájomných súvislostiach.
Zo zásady voľného hodnotenia dôkazov vyplýva, že s rovnakou dôslednosťou a s vlastným postojom
sa hodnotia dôkazy svedčiace v prospech obvineného, ako aj dôkazy svedčiace v jeho neprospech.

Orgány činné v trestnom konaní a súd hodnotia dôkazy na základe vlastného vedomia, svedomia,
presvedčenia, skúseností, vzdelania. Neexistujú presné pravidlá na hodnotenie toho-ktorého dôkazu.
Hodnotenie dôkazov sa neodvíja od ich počtu a ani od pomeru dôkazov svedčiacich v prospech
a v neprospech obvineného. Pre hodnotenie dôkazov je rozhodujúce vnútorné presvedčenie, ktoré sa
zakladá na starostlivom zvážení všetkých okolností prípadu jednotlivo i v ich súhrne nezávisle od toho, či

ich zaobstaral súd, orgán činný v trestnom konaní alebo niektorá zo strán. Odvolací súd dospel k záveru,
že súd I. stupňa takto postupoval.

Pokiaľ ide o hodnotenie výpovede obžalovaného súdom I. stupňa, ani túto nebolo možné ako
jeden z dôkazov opomenúť. Z jeho výpovede vyplýva, že skôr, ako privolal poškodenej prvú pomoc

prostredníctvom tiesňovej linky 112, túto prezliekol a následne oblečenie, ktoré mala poškodená
oblečené v čase spáchania činu zabalil do vreca a vyhodil do odpadu. Ani odvolací súd z tohto konania
obžalovaného nezistil žiaden iný zámer, než ako konštatoval súd I. stupňa, teda že sa snažil odstrániť
stopy po danom čine.
Čo sa týka námietok, že poškodenú nevidel nikto z bytu odísť, odvolací súd poukazuje na výpovede

svedkov O. L. a B. N., s ktorými poškodená odmietla ísť na jarmok, kamerové záznamy B. H., výpovede
svedkov B. R., P. E. a O. E., podľa ktorých poškodená odišla do ich prenajatého bytu s obžalovaným. Aj
z ďalších dôkazov – výpovedí svedkov C. B. N. a H. Q. vyplýva, že poškodená sa nachádzala zranená
v tomto byte, kde boli na podlahe pri kuchynskej linke, medzi posteľou a linkou zaistené krvné stopy,
pričom dve stopy krvi boli zaistené aj z prahu dverí bytu medzi predsieňou a kuchyňou a z matracu.

Rovnako ako súd I. stupňa, ani odvolací súd neuveril obhajobnej konštrukcii obžalovaného. Pokiaľ by
mal súd prijať verziu obžalovaného, že prezliekol poškodenú preto, aby nebola v špinavom oblečení,
neobstojí jeho následné konanie, keď vyhodil oblečenie poškodenej, ktoré mala oblečené v čase činu,
do odpadu pred obytným domom a ani jeho upratovanie bytu vodou a trikrát pretieranie podlahy bytu

octom, i keď podľa výpovede svedka ml. M. E. nič špinavé tam nevidel.
Pokiaľ obžalovaný spochybňoval tvrdenia svedkov O. E. a P. E. ohľadne ich vnímania zvuku buchnutia,
tak podľa názoru odvolacieho súdu obaja svedkovia v danom smere vypovedali jednoznačne, preto ani
odvolací súd nemal pochybnosti o vierohodnosti ich výpovedí, ktorých obsahy zapadajú do priebehu
skutkového deja.

K námietkam obžalovaného k hodnoteniu časti jeho výpovede ohľadne volania na tiesňovú linku je
potrebné uviesť, že súd I. stupňa vychádzal z doslovného prepisu hovoru zaznamenaného na tiesňovú
linku a tento hodnotil v kontexte so všetkými súvislosťami. Odvolací súd sa nestotožnil s námietkami
obhajoby, kde vytýkal absenciu právnych úvah súdu I. stupňa v tom smere, že nie je zrejmé, z čoho
vychádzal pri posúdení, čo je priamy dôkaz a čo nepriamy dôkaz. Tu je potrebné poukázať na právne

úvahy súdu I. stupňa na strane 17 napadnutého rozsudku .

Odvolací súd poukazuje i na správne právne úvahy súdu I. stupňa na strane 24 napadnutého rozsudku,
kde zaujal svoje stanovisko k subjektívnej stránke posudzovaného trestného činu, preto nemožno
súhlasiť s námietkami obžalovaného, že v danom smere nevyjadril svoj postoj.

Horeuvedené dôkazy, avšak i fakt, že obžalovaný už bol právoplatne odsúdený pre obdobný násilný čin
spáchaný na poškodenej so zbraňou – nožom, bol vo výkone väzby do 22.05.2023, konflikty medzi ním
a poškodenou, ktoré pramenili z požívania alkoholu nimi a spôsobu ich života, závery znalkýň z odvetviapsychológie a psychiatrie odôvodňujú záver o jeho sklonoch k násilnému konaniu, a to predovšetkým
voči poškodenej, ktorému i bezprostredne pred skutkom predchádzala hádka.

Súd I. stupňa správne zistil, že obžalovaný žalovaným skutkom naplnil všetky formálne znaky skutkovej
podstaty obzvlášť závažného zločinu vraždy podľa § 145 ods. 1, ods. 2 písm. c) Tr. zák. účinného od
06.08.2024 s poukazom na § 139 ods. 1 písm. c) Tr. zák. v štádiu pokusu podľa § 14 ods. 1 Tr. zák.,
pretože sa dopustil konania, ktoré bezprostredne smerovalo k dokonaniu trestného činu a ktorého sa
dopustil v úmysle usmrtiť iného, čin spáchal na chránenej osobe – blízkej osobe, pričom k dokonaniu

činu nedošlo.

Čo sa týka výroku o treste, súd I. stupňa sa správne zaoberal konkurenciou Trestných zákonov, keďže
medzi spáchaním skutku a vyhlásením napadnutého rozsudku nadobudla účinnosť novela Trestného
zákona č. 40/2024 Z.z., v dôsledku ktorej správne právne kvalifikoval skutok podľa Trestného zákona
účinného v čase vyhlásenia napadnutého rozsudku. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožnil aj

s právnymi úvahami súdu I. stupňa v danom smere, keďže znenie Trestného zákona účinného od
06.08.2024 bolo ako celok pre obžalovaného priaznivejšie.

Ani podľa názoru odvolacieho súdu do úvahy neprichádzalo uloženie iného trestu, než uložil
obžalovanému súd I. stupňa, keďže ukladal trest odňatia slobody v sadzbe 20 rokov až 25 rokov. Súd I.

stupňa správne zistil priťažujúcu okolnosť podľa § 37 písm. m) Tr. zák. – obžalovaný už bol za trestný čin
odsúdený, pričom v danom smere poukázal na konkrétne právoplatné odsúdenie za úmyselný trestný
čin – prečin ublíženia na zdraví podľa § 156 ods. 1, ods. 2 písm. a) Tr. zák. s poukazom na § 139 ods. 1
písm. c) Tr. zák. a § 127 ods. 4 Tr. zák. v štádiu pokusu podľa § 14 ods. 1 Tr. zák., ktorého
sa rovnako dopustil na poškodenej so zbraňou – nožom. Je zrejmé, že obžalovaný sa skutku opísaného

vo výroku napadnutého rozsudku dopustil v skúšobnej dobe podmienečného odsúdenia. Poľahčujúce
okolnosti podľa § 36 Tr. zák. u obžalovaného neboli zistené. Z odôvodnenia napadnutého rozsudku sú
zrejmé konkrétne právne úvahy rešpektujúce zákonné zásady ukladania trestov, na podklade ktorých
odvolací súd konštatuje správnosť a zákonnosť uloženého trestu odňatia slobody na samej spodnej
hranici zákonom určenej sadzby.

KeďžesúdI.stupňaukladalobžalovanémutrestodňatiaslobodyzaobzvlášťzávažnýzločin,nepochybil,
keď ho na výkon trestu zaradil do ústavu na výkon trestu odňatia slobody s maximálny stupňom stráženia
(§ 48 ods. 3 písm. b) Tr. zák.).

Obžalovanému bol dôvodne uložený ochranný dohľad (§ 76 ods. 1, § 78 ods. 1 Tr.
zák.). Bude povinnosťou obžalovaného, aby po prepustení z výkonu trestu odňatia slobody sa do dvoch
pracovných dní dostavil k probačnému a mediačnému úradníkovi okresného súdu, v ktorého obvode
má bydlisko a v rámci uloženého ochranného dohľadu oznamovať potrebné údaje o spôsobe a zdrojoch
svojej obživy a tie aj preukazovať, osobne sa hlásiť v určených lehotách a vopred oznamovať vzdialenie

sa z miesta bydliska.

Odvolacísúdnezistilžiadnepochybenieanipokiaľideouloženieochrannéhoprotialkoholickéholiečenia
obžalovanému ústavnou formou (§ 73 ods. 2 písm. c), § 74 ods. 1 Tr. zák.), ktoré bolo
indikované závermi znalkyne z odvetvia psychiatrie MUDr. Kataríny Romsauerovej.

Poškodená spoločnosť I. J. C., A. riadne a včas uplatnila nárok na náhradu škody pozostávajúcej z
nákladov vynaložených na úhradu výdavkov spojených so zdravotnou starostlivosťou poškodenej. Ich
výška bola preukázaná a zároveň bolo zistené, že za tieto náklady zodpovedá obžalovaný, ktorý bol
zo spáchania skutku uznaný vinným. Súd I. stupňa preto dôvodne podľa § 287 ods. 1 Tr. por. uložil

obžalovanému tieto náklady v sume 2639,97 eur poškodenej spoločnosti nahradiť.

S poukazom na vyššie uvedené, odvolací súd nezistiac žiadne dôvody na zmenu napadnutého rozsudku
v rozsahu podaného odvolania ani dôvody dovolania podľa § 371 Tr. por., odvolanie
obžalovaného zamietol ako nedôvodné podľa § 319 Tr. por.

Výrok tohto uznesenia bol prijatý pomerom hlasov 3:0.Poučenie:

Proti tomuto uznesenie nie je prípustný
riadny opravný prostriedok.

(§ 185 ods. 2 Tr. por.)